Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

15Co/27/2025

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Pavla Lukáča a členov senátu JUDr. Pavla Pileka a JUDr. Martiny Balegovej, v právnej veci žalobcu: A. B., nar. XX. XX. XXXX, bytom XXX XX C. D. B. XXX, zastúpený: JUDr. Alexander Kuchárik, advokát so sídlom J. Hollého 11, 934 01 Levice, proti žalovanej: E. F. B., nar. XX. XX. XXXX, bytom B. XXX, XXX XX G., zastúpená: Mgr. Peter Senovský, advokát so sídlom Tekovská 22, 934 01 Levice, o zaplatenie 3 000 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Levice č. k. – 190 zo dňa 03. 12. 2024, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok Okresného súdu Levice č. k. – 190 zo dňa 03. 12. 2024 p o t v r d z u j e.

II. Žalovaná m á proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom rozhodol, že žalobu zamieta (I. výrok) a žalovanej voči žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % (II. výrok).

2. Svoje rozhodnutie právne odôvodnil ustanoveniami , , , a v časti trov konania podľa , , (ďalej len „“).

3. Súd prvej inštancie uviedol, že v zmysle podanej žaloby malo medzi žalobcom (otcom žalovanej) a žalovanou dôjsť v presne nezistený deň v mesiaci september 2019 k uzatvoreniu ústnej zmluvy o pôžičke za účelom kúpy motorového vozidla H. I., EČV: G. XXXXX. Žalobca vyzval žalovanú výzvou zo dňa 27. 08. 2021 na vrátenie pôžičky vo výške 3 000 eur a žiadal žalovanú o jej vrátenie najneskôr do 03. 09. 2021. K predmetnej výzve žalovaná zaslala vyjadrenie, v ktorom dôrazne poprela nárok, nakoľko so žalobcom žiadnu zmluvu o pôžičke neuzatvorila ani v mesiaci september 2019, ani skôr, ani neskôr a tvrdenie žalobcu považovala za nepravdivé a nepreukázané. Žalobca predložil súdu spolu so žalobou aj prehlásenie C. J., v ktorom p. J. uviedol, že cca pred 2 rokmi prišiel za ním jeho kolega a zamestnanec A. B. a požiadal ho, či by mu nepožičal 3 000 eur, nakoľko jeho dcéra F. si chcela kúpiť jazdené motorové vozidlo značky H. I., keďže bol s pánom B. vo veľmi dobrom vzťahu, tak mu uvedenú sumu požičal, ktorú on odovzdal svojej dcére F. - žalovanej. Zo spisu tunajšieho súdu pod sp. zn. a pripojených listín bolo zistené, že zo strany žalobcu bola podaná žaloba na zaplatenie sumy 3 000 eur titulom pôžičky aj voči dcére K. B., ktoré konanie bolo právoplatne skončené, a to rozsudkom č. k. - 136 zo dňa 19. mája 2023 v spojení s potvrdzujúcim rozsudkom Krajského súdu Nitre č. k.

- 205 zo dňa 23. novembra 2023 tak, že súd žalobu zamietol (pre neunesenie dôkazného bremena zo strany žalobcu).

Rozhodujúcim v predmetnom spore bolo preukázanie toho, či došlo zo strany žalobcu k reálnemu poskytnutiu a odovzdaniu pôžičky vo výške 3 000 eur žalovanej. Žalobca v priebehu konania uvádzal iba skutkové tvrdenia v rovine, že niekedy v mesiaci september 2019 poskytol žalovanej pôžičku vo výške 3 000 eur bezúročne titulom ústnej zmluvy o pôžičke za účelom kúpy motorového vozidla. Z vykonaného dokazovania však súd nemal za preukázané, že by došlo k uzatvoreniu zmluvy o pôžičke, a keďže ide o reálny kontrakt, k jej reálnemu poskytnutiu a odovzdaniu žalovanej. Na základe vykonaného dokazovania uzatvoril, že žalobca v konaní nepreukázal, že by došlo k uzatvoreniu zmluvy o pôžičke, a ani že by na jej základe došlo k odovzdaniu predmetu pôžičky. Z okolností predmetného sporu vyplýva, že žalovaná vo vyjadrení k žalobe, ako aj vo vyjadrení k vyjadreniu žalobcu spochybnila skutkové tvrdenia žalobcu, popierala uzatvorenie zmluvy o pôžičke a aj to, že by došlo k akémukoľvek reálnemu odovzdaniu finančných prostriedkov titulom zmluvy o pôžičke. Na pojednávaní zotrvala na svojej procesnej obrane v celom rozsahu. Tvrdenie žalobcu nebolo preukázané ani z prehlásenia p. J., pretože tento preukazoval len to, že došlo k uzatvoreniu zmluvy o pôžičke medzi ním a žalobcom, avšak reálne poskytnutie a odovzdanie pôžičky žalobcom žalovanej nebolo v konaní preukázané žiadnym dôkazom. Súd prvej inštancie mal zato, že žalobca uvádzal v rámci písomnej fázy konania len, že žalovanej poskytol pôžičku v mesiaci september 2019, pričom počas celého priebehu konania svoje skutkové tvrdenia nedoplnil o ďalšie podstatné skutočnosti, resp. skutkové tvrdenia, ktorými by objasnil za akých okolností malo dôjsť k poskytnutiu (uzatvoreniu a odovzdaniu) pôžičky. V rámci svojho procesného útoku sa obmedzil na tvrdenia, že z prehlásenia p. J. jednoznačne vyplýva poskytnutie pôžičky žalovanej, pričom uviedol, že toto potvrdila aj jeho partnerka p. E., avšak v prípade p. E. nepredložil ani žiadne prehlásenie tak, ako to urobil v prípade p. J.. Skutočnosť, že p. J. mal mať vedomosť, že žalobcovi požičiava sumu vo výške 3 000 eur pre žalovanú - dcéru Katarínu, za účelom kúpy motorového vozidla, teda že žalobca mal mať k dispozícii finančnú hotovosť, ktorú mal poskytnúť žalovanej, je v tomto prípade irelevantná, keďže predmetom dokazovania v danej veci bolo uzatvorenie zmluvy o pôžičke, t. j. reálne odovzdanie finančných prostriedkov vo výške 3.000 eur na jej základe žalobcom žalovanej. Súd prvej inštancie nevykonal ani dokazovanie výsluchom svedkyne E., partnerky žalobcu, nakoľko zo strany žalobcu počas celého priebehu konania nebolo preukázané k akým skutočnostiam má svedkyňa vypovedať, resp. aké skutočnosti, skutkové tvrdenia majú byť jej výsluchom preukázané. Výsluch svedkyne by bol podľa názoru súdu relevantný iba v prípade ak by bola priamo prítomná pri reálnom odovzdaní pôžičky žalovanej, čo však zo skutkových tvrdení v rámci písomnej fázy konania nebolo ani len tvrdené. Žalobca síce v konaní tvrdil, že došlo k uzatvoreniu ústnej zmluvy o pôžičke, avšak svoje tvrdenie ničím nepreukázal, práve naopak snažil sa preniesť dôkazné bremeno na žalovanú. Žalovaná počas celého konania uvádzala zhodné tvrdenia a popierala, že by malo dôjsť k uzatvoreniu zmluvy o pôžičke, ako aj k odovzdaniu finančných prostriedkov titulom zmluvy o pôžičke. Žalovaný v podanej žalobe, ani v priebehu písomnej fázy konania ani raz neuviedol, kedy malo dôjsť k reálnemu odovzdaniu finančných prostriedkom poskytnutých titulom zmluvy o pôžičke, a ani to či bol niekto prítomný pri ich odovzdaní, čím by preukázal svoje tvrdenia. Súd uviedol, že pokiaľ absentuje substancované skutkové tvrdenie tak nie je čo dokazovať, a to najmä s poukazom na to, že žalobca neuvádzal podstatné skutkové tvrdenia na unesenie dôkazného bremena v predmetnom spore. Na základe vykonaného dokazovania tak súd prvej inštancie dospel k záveru, že dôkazné bremeno tvrdenia žalobca neuniesol, teda nepreukázal uzatvorenie zmluvy o pôžičke a ani reálne odovzdanie pôžičky žalovanej, a preto žalobu ako nedôvodnú zamietol. Žalovanej, ktorá bola v konaní procesne úspešná v celom rozsahu, súd v zmysle a priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

4. Proti tomuto rozsudku proti I. a II. výroku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca z dôvodov podľa , , a , navrhujúc odvolaciemu súdu napadnutý rozsudok zrušiť a vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil žalobcovi, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva a to jeho výsluchom na pojednávaní, čo podľa jeho názoru zodpovedá takej miere, že zo strany súdu došlo k porušeniu práva žalobcu na spravodlivý proces. Právny zástupca žalobcu sa ospravedlnil v dostatočnom a čo najkratšom časovom predstihu z dôvodu čerpania dovolenky v zahraničí. Z uvedeného je zrejmé, že právny zástupca nemohol zabezpečiť ani účasť žalobcu na pojednávaní, lebo ako jeho právny zástupca mal eminentný záujem a je aj jeho zákonom daná povinnosť advokáta zúčastniť sa s ním pojednávania a mať možnosť mu klásť na pojednávaní otázky vo veci samej. Z vyššie uvedených skutočností je evidentné, že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností. Vzhľadom ale na

to, že súd prvej inštancie v bode 22. odôvodnenia rozhodnutia hrubým až neprofesionálnym spôsobom urazil p. C. J., ktorý bol jediným svedkom prítomným pri odovzdávaní pôžičky a po oboznámení sa s touto skutočnosťou sa rozhodol vypovedať pred súdom. Obdobne sa rozhodol aj druhý svedok, ktorý bol prítomný pri odovzdávaní 3 000 eur žalovanej z titulu pôžičky, pričom sa jedná o p. L. H., a preto navrhol týchto dvoch svedkov vypočuť, za účelom spravodlivého zistenia skutkového stavu a možnosti vydania objektívneho rozhodnutia. Z doteraz uvedených skutočností a po dotaze na svedkov, či vedia uviesť presný dátum odovzdania 3 000 eur z titulu poskytnutia pôžičky, zhodne uviedli, že to bolo dňa 04. 09. 2019 v kancelárii žalobcu v čase medzi 9.00 hod. až 10.00 hod., z čoho jasne vyplýva, že súd prvej inštancie žalobcu nevypočul, a preto na základe vykonaných dôkazov ani nemohol dospieť k správnym skutkovým zisteniam.

5. Žalobkyňa vo vyjadrení k odvolaniu uviedla, že je presvedčená, že v danom prípade neboli splnené zákonné predpoklady na odročenie pojednávania z dôležitého dôvodu podľa a procesný postup súdu bol správny, zákonný a žalobcovo právo na spravodlivý proces porušené nebolo. Žalobca v konaní navrhol vypočuť svedkyňu pani E. avšak nijako nešpecifikoval k akým skutočnostiam sa má vyjadriť a neurobil tak ani po namietaní tejto skutočnosti žalovanou. Nakoniec ani nezabezpečil jej prítomnosť na nariadenom pojednávaní dňa 03. 12. 2024 hoci mal vedomosť o tom, že súd prvej inštancie jeho žiadosť o odročenie pojednávania neakceptoval. Rovnako sa ani sám žalobca nedostavil na nariadené súdne pojednávanie hoci mal vedomosť o jeho termíne v dostatočnom predstihu, ako aj o neakceptovaní žiadosti o jeho odročenie zo strany súdu. Sám žalobca tak svojim pasívnym správaním (svojou neprítomnosťou, nezabezpečím navrhnutého svedka, nezabezpečením zastúpenia advokáta iným advokátom z dôvodu čerpania dovolenky jeho zástupcu) spôsobil, že ním navrhnuté dôkazy nemohli byť vykonané, hoci vedel o tom, že pojednávať sa vo veci bude. Žalobca v bode 3. odvolania uvádza nové skutočnosti, za akých malo dôjsť k poskytnutiu pôžičky. Pravdivosť týchto tvrdení žalovaná popiera. Žalobca uvádzané okolnosti neuviedol v podanej žalobe a ani v následných písomných vyjadreniach. Tieto skutkové tvrdenia predstavujú nové skutočnosti, ktoré žalobca nikdy neuviedol a ani nepreukázal. Neexistuje ani žiadny relevantný dôvod prečo tieto tvrdenia nemohol uviesť a dokazovať v prvostupňovom konaní. Nakoľko bolo dokazovanie v prvostupňovom konaní skončené, má za to, že na nové skutočnosti tvrdené žalobcom by súd nemal prihliadať. Žalobca v bode 4. odvolania navrhol doplniť dokazovanie o novo navrhnutých svedkov pánov C. J. a L. H.. V tomto prípade sa jedná o novotu v odvolacom konaní, pričom žalobca nijako nepreukázal, že tento dôkaz nemohol bez svojej viny uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie ktoré trvalo cca 2 roky. Svoje tvrdenia, že svedkovia neboli ochotní sa zúčastniť súdneho pojednávania a uskutočniť svedeckú výpoveď opäť nijako nepreukázal. Má za to, že v danom prípade nie sú naplnené predpoklady o možnom použití prostriedkov procesného útoku ako novôt v odvolacom konaní. Žalovaná mala za to, že súd v prvostupňovom konaní postupoval zákonným spôsobom, správne vyhodnotil výsledky vykonaného dokazovania, dospel k správnym skutkovým zisteniam ako aj k správnemu právnemu posúdeniu veci. Navrhla , aby odvolací súd rozhodnutie prvostupňového súdu ako vecne správne potvrdil a priznal žalovanej náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

6. Žalobca vo svojej replike uviedol, že je právne nezmyselné hovoriť o pasívnom prístupe právneho zástupcu, keď pred dovolenkou pre krátkosť času nemal možnosť zabezpečiť iného právneho zástupcu a nevedel sa nakontaktovať ani na žalobcu (viď ). Nie je možné súhlasiť ani s názorom žalovanej, že žalobca v bode 3. odvolania uviedol nové skutočnosti, nakoľko len reprodukoval tvrdenia svedkov, ktorí boli prítomní pri odovzdávaní peňazí. Až po oboznámení svedkov s arbitrárnym a nespravodlivým rozhodnutím súdu prvej inštancie sa rozhodli vypovedať, a preto ich žalobca mohol až teraz navrhnúť na výsluch. Tvrdenie žalovanej, že žalobca nepreukázal odmietavý postoj svedkov zúčastniť sa na pojednávaní, považoval za absurdné. Vzhľadom na uvedené skutočnosti, z ktorých jednoznačne vyplýva, že žalobca nie z vlastnej viny nemohol uplatniť tieto prostriedky procesného útoku, a preto súd podľa jeho právneho názoru by mal prihliadať na tieto nové skutočnosti.

7. Žalobkyňa v duplike uviedla, že skutočnosti ohľadom toho, kedy sa právny zástupca žalobcu dozvedel a rozhodol absolvovať dovolenku v zahraničí preukázané neboli a má za to, že by to nič nezmenilo na fakte, že právny zástupca žalobcu, potom ako sa dozvedel, že súd návrh na odročenie pojednávania neakceptoval, nezabezpečil za seba náhradu. Žalobca do dnešného dňa neuviedol, k akým skutočnostiam sa mala navrhnutá svedkyňa pani E. vyjadriť. Neexistuje a ani neexistoval tak žiadny dôvod, prečo by mal byť dôkaz jej svedeckou výpoveďou vykonaný. Naďalej zotrvala na názore, že novo navrhnuté dôkazy v odvolacom konaní nie sú prijateľné, nakoľko nič nebránilo žalobcovi

týchto svedkov navrhnúť už počas písomnej fázy konania. Pokiaľ neboli svedkovia ochotní vypovedať v prvostupňovom konaní a toto mal byť dôvod, prečo ich žalobca nenavrhol vypočuť, považuje za absurdné predpokladať, aby náhle zmenili postoj hneď potom ako súd vo veci rozhodol. Mala za to, že potom ako súd rozhodol v neprospech žalobcu sa tento snaží zlepšiť svoju pozíciu novými dôkazmi, a to výpoveďami osôb blízkymi žalobcovi, ktorí sú ochotní vypovedať v jeho prospech. Dôveryhodnosť týchto svedkov namieta, nakoľko ich prípadné svedecké výpovede by boli nepravdivé.

8. Žalobca vo svojom vyjadrení k vyjadreniu žalovanej zo dňa 28. 03. 2025 uviedol, že čo sa týka názoru právneho zástupcu žalovanej o neprijateľnosti navrhnutých dôkazov v odvolacom konaní je právne neakceptovateľné, nakoľko žiadna sporová strana nemá právo nikoho nútiť nasilu vypovedať pred súdom ako svedka. Ale pokiaľ svedkovia po oboznámení sa so zmätočným, nespravodlivým a arbitrárnym rozhodnutím súdu sa sami rozhodnú svedčiť za účelom zistenia objektívneho stavu v rámci dokazovania, je právo a povinnosť žalobcu a jeho právneho zástupcu ich dať vypočuť v rámci procesného útoku žalobcu. Tvrdenia právneho zástupcu žalovanej o dôveryhodnosti svedkov považuje za absurdné a zavádzajúce. Nie je možné súhlasiť ani s názorom právneho zástupcu žalovanej uvedeným v bode 5. vyjadrenia, nakoľko je podľa jeho právneho názoru v príkrom rozpore s ust. , nakoľko je zrejmé, že v tomto prípade žalobca ako strana sporu nemohol prostriedky procesného útoku ako výsluch svedkov uplatniť skôr, nakoľko svedkovia odmietali vypovedať na súde až do doby kým sa neoboznámili so zmätočným a nespravodlivým rozhodnutím súdu prvej inštancie.

9. Krajský súd v Nitre, ako súd odvolací ( ), po zistení, že odvolanie bolo podané stranou sporu, v zákonom stanovenej lehote na podanie odvolania (, ), a zistení, že spĺňa náležitosti ustanovenia , viazaný dôvodmi a rozsahom odvolania (, ), viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie ( ), bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( ), vec prejednal. Dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné, a preto napadnutý rozsudok ako vecne správny podľa potvrdil.

10. Podľa , odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

11. Podľa , ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

12. Z obsahu spisu vyplýva, že predmetom konania bolo posúdenie nároku žalobcu na zaplatenie sumy 3 000 eur s príslušenstvom titulom vrátenia pôžičky žalovanou (dcérou žalobcu). Žalobca tvrdil, že medzi účastníkmi bola v mesiaci september 2019 uzatvorená ústna zmluva o pôžičke vo výške 3 000 eur za účelom kúpy motorového vozidla H. I., pričom žalovaná existenciu zmluvy o pôžičke aj prevzatie finančných prostriedkov počas celého konania popierala. Žalobca na podporu svojich tvrdení predložil písomné prehlásenie C. J., z ktorého vyplývalo, že žalobcovi požičal finančné prostriedky vo výške 3 000 eur určené pre žalovanú. Súd prvej inštancie uvedené prehlásenie nepovažoval za dôkaz preukazujúci uzatvorenie zmluvy o pôžičke medzi účastníkmi ani reálne odovzdanie finančných prostriedkov žalovanej. Z obsahu spisu ďalej vyplýva, že žalobca navrhol vykonať dôkaz výsluchom svedkyne E., avšak počas písomnej fázy konania neuviedol, ku ktorým konkrétnym skutočnostiam mala vypovedať, a preto súd tento dôkaz nevykonal. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno, pretože nepreukázal uzatvorenie ústnej zmluvy o pôžičke ani reálne odovzdanie finančných prostriedkov žalovanej, a preto žalobu zamietol. Proti tomuto rozhodnutiu podal žalobca odvolanie, v ktorom navrhol doplniť dokazovanie výsluchom svedkov C. J. a L. H., ktorí podľa jeho tvrdenia odmietali vypovedať v konaní pred súdom prvej inštancie a rozhodli sa vypovedať až po oboznámení sa s rozhodnutím súdu prvej inštancie. Žalovaná vo vyjadrení k odvolaniu navrhla rozsudok potvrdiť, namietala neprípustnosť nových dôkazov podľa a uviedla, že žalobca mohol tieto dôkazy uplatniť už v konaní pred súdom prvej inštancie. Spornou medzi stranami zostala otázka, či medzi žalobcom a žalovanou došlo v septembri 2019 k uzatvoreniu ústnej zmluvy o pôžičke a k reálnemu odovzdaniu finančných prostriedkov vo výške 3 000 eur žalovanej.

13. Podľa ustanovenia , zmluvou o pôžičke prenecháva veriteľ dlžníkovi veci určené podľa druhu, najmä peniaze, a dlžník sa zaväzuje vrátiť po uplynutí dohodnutej doby veci rovnakého druhu.

14. Z citovaného zákonného ustanovenia teda vyplýva, že pre uzavretie dohody o pôžičke sa nevyžaduje písomná forma, takže táto zmluva môže byť uzavretá i ústne alebo konkludentným spôsobom. Podstatnou náležitosťou obsahu takejto dohody je okrem označenia zmluvných strán, predovšetkým určenie predmetu pôžičky; z obsahu zmluvy musí vyplynúť i povinnosť dlžníka vrátiť veci rovnakého druhu (peňazí). Keďže táto zmluva je reálnou zmluvou (kontraktom), k jej uzavretiu zákon vyžaduje i skutočné odovzdanie predmetu pôžičky veriteľom dlžníkovi. Dokiaľ k odovzdaniu peňazí nedôjde, medzi zmluvnými stranami právny vzťah z pôžičky nevznikne.

15. Zmluva o pôžičke je neformálnou, ale reálnou zmluvou (kontraktom), ktorá vyžaduje odovzdanie predmetu pôžičky (peňazí) veriteľom dlžníkovi, a to buď bezhotovostným spôsobom na účet dlžníka alebo odovzdaním krátkou cestou (viď napr. rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. ) .

16. Posúdenie, či medzi žalobcom a žalovanou vznikol záväzkovoprávny vzťah na základe uzavretej zmluvy, záviselo od naplnenia znakov skutkovej podstaty hmotnoprávnej normy - v danom prípade ustanovení , najmä čo do preukázania zákonom predpokladaných náležitostí na vznik zmluvy (záväzkovoprávneho vzťahu). Ak sa teda žalobca domáhal od žalovanej zaplatenia žalovanej sumy a tvrdil, že táto suma súvisí s ústne uzavretou zmluvou medzi žalobcom a žalovanou, spočívalo na žalobcovi dôkazné bremeno o tomto tvrdení. Rozsah dôkazného bremena, t. j. okruh skutočností, ktoré konkrétne musí strana žalobcu preukázať, zásadne určuje hmotnoprávna norma, teda právny predpis, ktorý je na sporný vzťah aplikovaný. Odtiaľ tiež vyplýva, kto je nositeľom dôkazného bremena.

17. Strana sporu, ktorá neoznačila dôkazy potrebné na preukázanie svojich tvrdení, nesie prípadné nepriaznivé následky v podobe takého rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať zo skutkového stavu zisteného na základe ostatných vykonaných dôkazov. Rovnaké následky postihujú, i tú sporovú stranu , ktorá síce navrhla dôkazy o pravdivosti svojich tvrdení, avšak hodnotenie vykonaných dôkazov súdom vyústilo do záveru, že dokazovanie nedostatočne potvrdilo pravdivosť skutkových tvrdení tejto strany.

18. Pre určenie rozsahu dôkazného bremena (okruh skutočností, ktoré musia byť preukázané), ako aj nositeľa dôkazného bremena je potrebné vychádzať z hmotnoprávnej normy upravujúcej sporný právny pomer účastníkov konania (porovnaj rozsudok Najvyššieho súdu SR z 22. septembra 2010, sp. zn. ). Pokiaľ teda žalobca tvrdil, že poskytol žalovanej pôžičku v sume 3 000 eur, bol povinný preukázať, že pôžička vznikla, že na jej základe prevzala žalovaná peňažné plnenie a poskytnutú pôžičku nevrátila v celosti.

19. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia dospel k záveru, že súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v potrebnom rozsahu, správne zistil skutkový stav veci a zo zistených skutočností vyvodil správny právny záver, že v konaní nebolo žalobcom preukázané, že žalovaná a žalobca spoločne uzatvorili ústne zmluvu o pôžičke. Žalobca v konaní neuniesol dôkazné bremeno vo vzťahu k preukázaniu uzavretia ústnej zmluvy o pôžičke podľa ani reálneho odovzdania finančných prostriedkov žalovanej. Odvolací súd sa s odôvodnením napadnutého rozhodnutia v plnom rozsahu stotožňuje a v zmysle na jeho správnosť odkazuje a vo vzťahu k odvolacím námietkam žalobcu uvádza nasledovné.

20. Žalobca v odvolaní namietal porušenie práva na spravodlivý proces tým, že súd prvej inštancie pojednával v neprítomnosti jeho právneho zástupcu, odvolací súd túto námietku považuje za nedôvodnú. Zo spisu vyplýva, že právny zástupca žalobcu bol o termíne pojednávania upovedomený v dostatočnom predstihu, jeho žiadosť o odročenie pojednávania nebola súdom akceptovaná a žalobca napriek tomu nezabezpečil svoju účasť ani zastúpenie na pojednávaní. Za týchto okolností súd prvej inštancie postupoval v súlade s , keď pojednávanie vykonal v neprítomnosti žalobcu a jeho právneho zástupcu. Samotná skutočnosť, že súd nevyhovel návrhu na odročenie pojednávania, bez ďalšieho nepredstavuje porušenie práva na spravodlivý proces.

21. Taktiež nie je dôvodná ani námietka nevykonania navrhnutých dôkazov. Súd prvej inštancie presvedčivo vysvetlil, prečo nevykonal výsluch svedkyne E. ani ďalšie navrhnuté dôkazy. Žalobca počas konania nešpecifikoval, aké rozhodujúce skutočnosti mali byť výsluchom svedkyne preukázané, ani

neuviedol konkrétne skutkové tvrdenia o okolnostiach odovzdania pôžičky. Za tejto procesnej situácie nemožno súdu prvej inštancie vytýkať, že tieto dôkazy nevykonal.

22. Rovnako ani návrh žalobcu na doplnenie dokazovania výsluchom svedkov C. J. a L. H. nie je dôvodný. Žalobca navrhol vykonanie dôkazu ich výsluchom až v odvolacom konaní. Pokiaľ ide o svedka C. J., odvolací súd poukazuje na to, že žalobca už v konaní pred súdom prvej inštancie predložil jeho písomné prehlásenie (č. l. 15), z ktorého mu musela byť známa osoba svedka aj obsah jeho tvrdení. Samotné tvrdenie žalobcu uvedené v odvolaní, že C. J. nebol ochotný pred súdom prvej inštancie vypovedať a rozhodol sa tak urobiť až po vyhlásení rozsudku, nepredstavuje okolnosť odôvodňujúcu vykonanie tohto dôkazu až v odvolacom konaní, pretože prípadná neochota osoby dobrovoľne spolupracovať so stranou sporu nepredstavuje prekážku brániacu strane sporu označiť takýto dôkaz. Navyše z obsahu prehlásenia vyplýva, že C. J. je ochotný uvedené skutočnosti v prehlásení potvrdiť aj pred súdom. Rovnako skutkové tvrdenia žalobcu uvedené v odvolaní nie sú v plnom súlade s obsahom písomného prehlásenia C. J. založeného v spise. Žalobca v odvolaní uviedol, že menovaný svedok bol prítomný pri odovzdaní finančných prostriedkov žalovanej, zatiaľ čo z obsahu jeho písomného prehlásenia vyplýva opis odovzdania finančných prostriedkov staršej dcére K.. Vo vzťahu k svedkovi L. H. žalobca nepreukázal, že tento dôkaz bez svojej viny nemohol označiť už v konaní pred súdom prvej inštancie. Samotné tvrdenie žalobcu, že označený svedok nebol ochotný vypovedať, nepreukazuje existenciu okolnosti, ktorá by mu bez jeho viny bránila označiť tento dôkaz už v konaní pred súdom prvej inštancie. Navyše žalobca v odvolaní sám uvádza, že L. H. bol prítomný pri odovzdaní peňazí žalovanej dňa 4. septembra 2019 v kancelárii žalobcu, z čoho vyplýva, že mu bola osoba tohto svedka známa už v čase konania pred súdom prvej inštancie. Tento dôkaz preto mohol označiť už v tomto konaní. Keďže tak neurobil, ide o nový dôkaz uplatnený až v odvolacom konaní, na ktorý odvolací súd podľa neprihliadol. Nad rámec uvedeného odvolací súd dodáva, že ani prípadné potvrdenie tvrdení žalobcu označenými svedkami by samo osebe nebolo spôsobilé privodiť zmenu napadnutého rozhodnutia. Vzhľadom na to, že žalovaná počas celého konania dôsledne popierala uzavretie zmluvy o pôžičke aj prevzatie finančných prostriedkov, samotné svedecké výpovede bez ďalších objektívnych dôkazov by nepostačovali na odstránenie pochybností o tom, že medzi účastníkmi došlo k uzavretiu ústnej zmluvy o pôžičke so všetkými jej podstatnými náležitosťami a k reálnemu odovzdaniu jej predmetu, a neboli by preto spôsobilé viesť k uneseniu dôkazného bremena žalobcom. Ani v odvolacom konaní preto žalobca nespochybnil správnosť záveru súdu prvej inštancie, že neuniesol dôkazné bremeno vo vzťahu k preukázaniu podstatných skutočností rozhodujúcich pre vznik zmluvy o pôžičke podľa .

23. Súd prvej inštancie správne zameral dokazovanie na zisťovanie všetkých rozhodujúcich skutočností významných pre posúdenie, či medzi účastníkmi došlo k uzavretiu ústnej zmluvy o pôžičke podľa a či došlo k reálnemu odovzdaniu finančných prostriedkov žalovanej. V rozsahu dôkazných návrhov strán sporu vykonal dokazovanie potrebné na zistenie skutkového stavu rozhodného pre posúdenie dôvodnosti uplatneného nároku, pričom sa náležite zaoberal tak tvrdeniami žalobcu, ako aj obranou žalovanej, ktorá počas celého konania dôsledne popierala uzavretie zmluvy o pôžičke aj prevzatie finančných prostriedkov od žalobcu. Jeho skutkové zistenia majú oporu vo vykonanom dokazovaní, keď vzal do úvahy všetky skutočnosti, ktoré vyplynuli z vykonaných dôkazov, prednesov strán sporu i z obsahu súdneho spisu. Pretože ide o sporové konanie, súd nebol povinný vykonávať dokazovanie nad rámec dôkazných návrhov strán ani nahrádzať ich procesnú aktivitu. Na základe vykonaného dokazovania dospel súd prvej inštancie k správnemu skutkovému záveru, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno vo vzťahu k preukázaniu podstatných náležitostí zmluvy o pôžičke, keď nepreukázal uzavretie ústnej zmluvy o pôžičke a následne odovzdanie finančných prostriedkov žalovanej. Samotné písomné prehlásenie C. J. nebolo spôsobilé tieto rozhodujúce skutočnosti preukázať, pretože z jeho obsahu vyplýva len poskytnutie finančných prostriedkov žalobcovi a opis okolností ich následného odovzdania staršej sestre žalovanej.

24. Záverom odvolací súd poukazuje na to, že rozhodnutie súdu prvej inštancie bolo riadne a vyčerpávajúco odôvodnené. Odvolacie dôvody žalobcu nemajú opodstatnenie vo výsledkoch vykonaného dokazovania, ktoré bolo súdom prvej inštancie vykonané v dostatočnom rozsahu a v súlade s ustanoveniami , pričom odvolací súd považuje skutkové zistenia aj právne závery súdu prvej inštancie za správne a v plnom rozsahu sa s nimi stotožňuje. Odvolací súd preto napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa , potvrdil.

25. Nakoľko žalovaná bola v konaní pred odvolacím súdom úspešná, priznal jej odvolací súd v súlade s ust. nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %

26. O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa a tak, že ich náhradu priznal v odvolacom konaní úspešnej žalovanej voči žalobcovi. Podľa o výške náhrady trov rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

27. Rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ), v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( ). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde ( ). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ), to neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa ( ).