Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_1Cob-52-2025.pdf
PDF · 154.94 KB
Case nature
Area
Subarea
Court name
Address
File mark
B1-36Cb/101/2022
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Moniky Školníkovej a členiek senátu JUDr. Viery Markovej a JUDr. Antónie Bednarčík v právnej veci žalobcu: AIDER Slovensko s. r. o., so sídlom Silvánská 5450, 841 04 Bratislava, IČO: 47 529 415, právne zastúpeného: JUDr. Eva Krištofiaková, advokátka, so sídlom Zelená 11, 900 45 Malinovo, proti žalovanému: Allianz - Slovenská poisťovňa, a.s., so sídlom Pribinova 19, 811 09 Bratislava - mestská časť Staré Mesto, IČO: 00 151 700, o zaplatenie 1.398,85 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Mestského súdu Bratislava III č.k. B1-36Cb/101/2022-117 zo dňa 28.11.2024, takto
r o z h o d o l :
I. Krajský súd v Bratislave rozsudok Mestského súdu Bratislava III č.k. B1-36Cb/101/2022-117 zo dňa 28.11.2024 v napadnutých výrokoch III. a IV. p o t v r d z u j e .
II. Súd priznáva žalovanému voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania vo výške 100 %.
o d ô v o d n e n i e :
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie vo výroku I. konanie v časti o zaplatenie sumy 224,70 eur zastavil, vo výroku II. uložil povinnosť žalovanému zaplatiť žalobcovi sumu 121,78 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,50 % ročne zo sumy 346,48 eur od 10.09.2022 do 02.06.2023, zo sumy 121,78 eur od 03.06.2023 do zaplatenia, a to v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku, vo výroku III. vo zvyšku žalobu zamietol, vo výroku IV. nepriznal žalovanému nárok na náhradu trov konania. Rozhodol tak s poukazom na ustanovenia § 2 písm. g), § 4 ods. 2 písm. b), písm. d), ods. 4, § 11 ods. 7, ods. 8, § 15 ods. 1 zákona č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o PZP“), § 415, § 427 ods. 1, § 442 ods. 1, ods. 3, § 524 ods. 1, ods. 2, § 517 ods. 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“), § 145 ods. 2, § 146 ods. 1, § 150 ods. 1, ods. 2, § 151 ods. 1, ods. 2, § 178 ods. 1, ods. 2, § 191 ods. 1, ods. 2, § 255 ods. 1, ods. 2, § 262 ods. 1, ods. 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“), § 3 ods. 1 nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 21/2013 Z. z. (ďalej len „nariadenie vlády“).
2. V odôvodnení napadnutého rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že žalobca sa podanou žalobou domáhal vydania rozhodnutia, ktorým súd uloží žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 1.398,85 eur s príslušenstvom. Žalobca uplatnený nárok odôvodnil tým, že dňa 13.04.2022 vznikla poistná udalosť na motorovom vozidle EČV: A. (ďalej len „poškodené vozidlo“). Vozidlo škodcu malo v čase vzniku poistnej udalosti uzatvorené PZP u žalovaného. Poškodená osoba si v zmysle § 15 zákona o PZP uplatnila nárok na náhradu škody u žalovaného. Žalovaný ukončil likvidáciu poistnej udalosti, ktorú vyhodnotil ako totálnu škodu - neekonomickú opravu a uhradil všeobecnú hodnotu vozidla (ďalej len „VŠH“) poníženú o použiteľné zvyšky. VŠH žalovaný stanovil na sumu 9.005,66 eur a použiteľné zvyšky na sumu 4.011 eur. Rozdiel týchto súm uhradil žalovaný poškodenej osobe, o čom žalovaný
informoval listom zo dňa 05.05.2022. Poškodená osoba bola takouto situáciou postihnutá prvýkrát v živote, nemala dostatočnú časovú kapacitu z dôvodu pracovnej vyťaženosti a súkromných aktivít a za účelom speňaženia zvyškov vozidla si objednala zabezpečenie odpredania zvyškov poškodeného vozidla u žalobcu. Vzhľadom na vyššie uvedené, mala poškodená osoba s predajom použiteľných zvyškov nasledujúce náklady: A) Vykonanie kontroly originality. Vzhľadom k tomu, že kupujúca osoba bol zahraničný subjekt, bolo potrebné podrobiť vrak vozidla tzv. vývoznej kontrole originality (ďalej len „KO“), ktorá je nevyhnutná pri prehlasovaní vozidla v evidencii vozidiel na zahraničnú osobu. KO bola vykonaná na stanici v Dunajskej Lužnej. Z dôvodu časovej vyťaženosti poškodená osoba uhradila za zabezpečenie vykonania KO sumu vo výške 246,17 eur, ktorú uhradila žalobcovi. Samotný úkon vykonania KO bol vo výške 95 eur. Žalovaný uhradil iba 95 eur. B) Kúpna zmluva na havarované vozidlo. Súčasťou predaja vozidla bola aj kúpna zmluva na vozidlo a nakoľko kupujúci bol zahraničným subjektom, bolo nutné vyhotoviť kúpnu zmluvu dvojjazyčne. Za obstaranie kúpnej zmluvy v dvojjazyčnom znení uhradila poškodená osoba sumu vo výške 230,26 eur. C) Odhlásenie vozidla z evidencie. Havarované vozidlo bolo nutné odhlásiť z evidencie vozidiel na nového majiteľa. Nakoľko je známe, že minimálne v klientskom centre v Bratislave sú čakacie doby na vybavenie klienta niekoľko hodín, poškodená osoba splnomocnila žalobcu na vykonanie tejto zmeny v evidencii. Za zmenu v evidencii uhradila poškodená osoba sumu vo výške 319,53 eur. D) Zaslanie prehláseného TP. Prehlásený TP od havarovaného vozidla bolo nutné odoslať kupujúcemu, za čo poškodená osoba uhradila sumu vo výške 29,19 eur. Uvedená suma obsahuje taktiež čas strávený čakaním na pošte, cestovné na poštu a samotný poplatok za poštovné do zahraničia. E) Obstaranie nového vozidla. Poškodený si zabezpečil obstaranie iného ojazdeného vozidla prostredníctvom A. B. C..D., IČO: XXXXXXXX obdobné vozidlo. Za obstaranie vozidla uhradila poškodená osoba sumu vo výške 349 eur. F) Náhradné vozidlo. Počas riešenia poistnej udalosti mala poškodená osoba zapožičané náhradné vozidlo, za ktoré uhradila sumu vo výške 414 eur. Táto suma bola preplatená poškodenej osobe zo strany žalovaného v plnej výške. G) Diaľničné známky. Poškodená osoba mala na vozidle zakúpené tzv. „diaľničné známky“ pre Slovensko a pre Rakúsko v celkovej alikvotnej časti spolu za diaľničné známky: 117,90 eur. H) Obstaranie vozidla - správne poplatky. Predmetom poistného plnenia žalovaného bola všeobecná hodnota vozidla v čase vzniku udalosti. Žalovaný mal však nahradiť škodu reprodukčnú hodnotu vozidla. Tá obsahuje aj správne poplatky za pridelenie evidenčných čísel a dane. Poškodená osoba si zakúpila ojazdené vozidlo a uhradila správny poplatok vo výške 73,80 eur ako poplatok v zmysle Položky č. 63 zákona 145/1995 Z. z. - vozidlo do 1 roka s výkonom 85 kW a 33 eur za pridelenie 2ks evidenčných čísel, spolu teda 106,80 eur. Dňa 13.07.2022 zmluvou o postúpení pohľadávky, postúpila poškodená osoba na žalobcu nároky vyplývajúce z poistnej udalosti, o čom bol žalovaný informovaný listom zo dňa 13.07.2022, čím je žalobca aktívne vecne legitimovaný v spore. Žalobca vyzval listom zo dňa 19.07.2022 žalovaného k vysporiadaniu nárokov za vyššie uvedené náklady a žalovaný listom zo dňa 25.08.2022 informoval žalobcu, že uhrádza iba náklady na náhradné vozidlo vo výške 414 eur a náklady uhradené za KO vo výške 95 eur. Ostatné náklady odmietol plniť. Nárokovaná istina teda predstavuje: V zmysle A) sumu vo výške: 246,17 eur. V zmysle B) sumu vo výške: 230,26 eur. V zmysle C) sumu vo výške: 319,53 eur. V zmysle D) sumu vo výške: 29,19 eur. V zmysle E) sumu vo výške: 349,00 eur. V zmysle F) sumu vo výške: 0,00 eur. V zmysle G) sumu vo výške: 117,90 eur. V zmysle H) sumu vo výške: 106,80 eur. Spolu: 1.398,85 eur.
3. Žalovaný v podanom odpore uviedol, že nahlásenú škodovú udalosť riadne prešetril a dňa 06.05.2022 poukázal na účet poškodeného sumu vo výške 4.994,66 eur ako náhradu škody na motorovom vozidle poškodeného a dňa 26.08.2021 poukázal žalobcovi sumu vo výške 509 eur ako náhradu škody za náklady spojené so zapožičaním náhradného motorového vozidla (suma 414 eur) a ako náhradu škody za náklady súvisiace s kontrolou originality novo zakúpeného motorového vozidla (suma 95 eur za vykonanie kontroly originality). O tejto skutočnosti informoval žalovaný poškodeného listom zo dňa 05.05.2022 a žalobcu listom zo dňa 25.08.2022. V predmetnom liste informoval žalovaný žalobcu zároveň o tom, že náklady na obstaranie iného vozidla, poplatok za prihlásenie vozidla, obstaranie kúpnej zmluvy a prekladu, vybavenie kontroly originality, náklady na odhlásenie vozidla z evidencie, náklady na zaslanie odhláseného TP uplatnené spoločnosťou AIDER Slovensko, s.r.o., nie sú súčasťou skutočnej škody, krytej z povinného zmluvného poistenia zodpovednosti poisteného vozidla, a teda nebudú preplatené z predmetnej škodovej udalosti. Po obdržaní návrhu na vydanie platobného rozkazu žalovaný opätovne pristúpil k prehodnoteniu návrhom uplatnených nárokov a v najbližších dňoch poukáže žalobcovi doplatok vo výške 224,70 eur, a to za náklady na diaľničné známky vo výške 117,90 eur a za náklady, ktoré poškodenému vznikli ako správne poplatky súvisiace s pridelením nového evidenčného čísla vo výške 106,80 eur a ktoré si poškodený doteraz v priebehu likvidácie predmetnej
škodovej udalosti neuplatňoval. Pokiaľ ide o ostatné v návrhu na vydanie platobného rozkazu uplatnené náklady v celkovej výške 1.174,15 eur pozostávajúce z nákladov na vybavenie kontroly originality vo výške 246,17 eur, nákladov na obstaranie kúpnej zmluvy a jej prekladu vo výške 230,26 eur, nákladov na odhlásenie poškodeného vozidla z evidencie vozidiel na nového majiteľa vo výške 319,53 eur, náklady na zaslanie odhláseného technického preukazu vo výške 29,19 eur a náklady na obstaranie si iného ojazdeného motorového vozidla - balíček preverenia vo výške 349 eur, tieto žalovaný aj naďalej namietal a nepovažoval ich za nutne a účelne vynaložené. Žalovaný poukázal tiež na skutočnosť, že žalobca dostatočným spôsobom nezdôvodnil prečo bolo nutné uvedené náklady vynaložiť práve v požadovaných sumách a taktiež nepreukázal že zo strany žalobcu došlo aj k reálnej úhrade predmetných nákladov, keďže prílohy k podanému návrhu tvoria iba žalobcom vystavené faktúry, avšak absentujú akékoľvek doklady preukazujúce úhradu predmetných nákladov. Žalovaný je tiež toho názoru, že návrhom na vydanie platobného rozkazu požadované náklady nespadajú pod žiadny z nárokov taxatívne uvedených v zákone o PZP, žalovaný preto nepovažuje tieto náklady za nárok krytý z povinného zmluvného poistenia.
4. Žalobca vo svojom vyjadrení k podanému odporu uviedol, že došlo jednak k započítaniu pohľadávok a aj k úhrade. Z priloženého zápočtu pohľadávok medzi postupcom a žalobcom zo dňa 13.07.2022 vyplýva, že poškodený uhradil predmetné faktúry a znížil sa tak jeho majetkový prospech. Jedná sa o faktúry vystavené žalobcom na poškodeného č.: • 20220602 v sume 230,26 eur; • 20220603 v sume 246,17 eur; • 20220604 v sume 319,53 eur; • 20220605 v sume 29,19 eur. Žalobca zároveň doložil aj potvrdenie o zrealizovaní platby v sume 349 eur ako úhrady faktúry 20220039, ktorú vystavil A. B. C..D., IČO: XXXXXXXX. Pre objasnenie žalobca podrobne vysvetlil jednotlivé položky nárokované v konaní. Žalobca poukázal na to, že všetky náklady, ktoré sú nárokované v konaní, sú nárokované z dôvodu nutnosti ich vynaloženia. Poškodená osoba nemá právne vzdelanie, nemá technické vzdelanie a nemala ani čas na riešenie týchto okolností.
5. Súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní v súlade s citovanými zákonnými ustanoveniami, sumarizujúc skutkový a právny stav dospel k záveru, že žaloba je čiastočne dôvodná. Súd prvej inštancie skonštatoval, že v danom prípade pôvodný nárok poškodeného voči škodcovi je nárokom vyplývajúcim zo zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla (vyplývajúci z § 427 a nasl. OZ), následne sa zaoberal predpokladmi zodpovednosti za škodu. Súd prvej inštancie poukázal na rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky uverejnené pod č. Rc 7/92, rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 25Cdo/3911/2007, ako aj rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej sp. zn. 3MCdo/3/2015, v zmysle ktorých je rozsah náhrady, ku ktorej je zodpovedná osoba povinná, obmedzený hľadiskom účelnosti, teda musí sa jednať o náklady nevyhnutne potrebné a zároveň je nevyhnutným predpokladom, aby takéto náklady boli vynaložené účelne. Dôkazné bremeno preukázania nároku uplatňovaného v zmysle § 15 ods. 1 zákona o PZP je na žalobcovi, ktorý svoj nárok musí riadne preukázať. Pre vyhovenie žalobe je nevyhnutné, aby žalobca preukázal, že náklady, ktoré si uplatňuje z povinného zmluvného poistenia škodcu sú v príčinnej súvislosti so škodovou udalosťou, teda, že sú nevyhnutne potrebné pre uvedenie veci do predošlého stavu a že sú zároveň účelne vynaložené. Z faktúry č. 20220603 vyplýva, že žalobca poškodenému fakturoval vybavenie KO na vývoz vozidla do zahraničia, cartv.eu, v zmysle prílohy č. 1 k faktúre, pričom fakturovaná suma pozostáva z ceny za spotrebované pohonné hmoty (8,24 eur), amortizáciu vozidla (12,93 eur), straty času cestovaním (50 eur/ hod.), straty času čakaním (50 eur/ hod.), za čas strávený v KIA Lamač (50 eur), cartv.eu (75 eur), v rámci čoho je zohľadnená komunikácia so spoločnosťou, vybavenie prevzatia vozidla kupujúcim, vyplnenie prihlasovacieho formuláru. Vo vzťahu k uvedeným nákladom, ktoré vznikli v súvislosti s realizáciou samotného úkonu KO, za ktorý bol zaplatený poplatok vo výške 95 eur, ktorý žalovaný uhradil, a preto nie je predmetom tohto sporu, súd prvej inštancie uviedol, že samotné vykonanie kontroly originality bolo nevyhnutné s ohľadom na konkrétne skutkové okolnosti daného prípadu, teda, že žalovaný vyčíslil hodnotu použiteľných zvyškov motorového vozidla poškodeného na sumu 4.011 eur, a to na základe výsledku aukcie z dražby havarovaných vozidiel, pričom uvedené nebolo žalovaným rozporované, preto túto skutočnosť mal súd prvej inštancie za nespornú. Túto sumu zároveň žalovaný zohľadnil v rámci likvidácie predmetnej poistnej udalosti. Poškodený využil možnosť odpredať zvyšky vozidla za uvedenú sumu, pričom žalovaným sprostredkovaný subjekt bol zahraničným subjektom (Poľsko), s čím sú následne spojené určité náklady. Tieto náklady spočívajúce v potrebe tzv. vývoznej kontroly originality, sú teda nákladmi vzniknutými v súvislosti so spôsobom jej likvidácie samotným žalovaným, preto sú opodstatnené. V tomto smere súd prvej inštancie uviedol, že aj keď rozsah poistného plnenia sa zásadne odvíja od rozsahu škody spôsobenej osobou, ktorá za škodu zodpovedá, neznamená
to, že je vždy zhodný. Poistné plnenie má totiž svoje špecifiká a v prípade, ak dôjde k zväčšeniu škody postupom žalovaného, je žalovaný povinný aj túto škodu uhradiť, a to bez ohľadu na okolnosť, že samotný škodca za takúto škodu nezodpovedá (porovnaj rozsudok Najvyššieho súdu ČR, sp. zn. 25Cdo/4868/2014). Poškodenému však nič nebránilo, aby uvedené úkony zrealizoval sám a prípadne žiadal žalovaného o náhradu len ním skutočne vynaložených nákladov, ktoré mu vznikli v súvislosti s realizáciou konkrétnych úkonov jeho osobou, bez akéhokoľvek navýšenia týchto nákladov o zisk tretej osoby, ktorá realizáciu týchto úkonov vykonáva v rámci svojej podnikateľskej činnosti. Samotné vybavenie tohto úkonu prostredníctvom ďalšieho subjektu, ktorý tieto úkony vykonáva ako podnikateľskú činnosť a teda ich realizuje s určitým ziskom, a náklady s tým spojené, však už nie je možné požadovať od žalovaného, pretože sa nejedná o náklady, ktoré by boli nevyhnutne a účelne vynaložené zo strany poškodeného, čo je rozhodujúcim kritériom pre to, aby na úhradu uvedených nákladov bolo možné zaviazať žalovaného. Súd prvej inštancie sa zároveň stotožnil s argumentáciou žalovaného, že zo strany žalobcu nebolo zdôvodnené, prečo bolo nutné uvedené náklady vynaložiť práve v ním požadovaných sumách, pričom dôkazné bremeno je na žalobcovi, ktorý si svoj nárok uplatňuje v zmysle § 15 ods. 1 zákona o PZP. S ohľadom na uvedené súd prvej inštancie skonštatoval, že náklady fakturované faktúrou č. 20220603 nie sú nevyhnutnými a účelnými nákladmi, ktoré by bol poškodený nútený vynaložiť, žalobca neuniesol bremeno tvrdenia a dôkazne bremeno vo vzťahu k účelnosti nákladov práve v ním požadovanej výške. Vo vzťahu k faktúre č.20220602 vystavenej žalobcom poškodenému na sumu 230,26 eur súd prvej inštancie uviedol, že táto bola vystavená žalobcom poškodenému za obstaranie kúpnej zmluvy za cenu 150 eur a obstaranie prekladu kúpnej zmluvy na havarované vozidlo do poľského jazyka za cenu 80,26 eur. Z predloženej kúpnej zmluvy vyplýva, že jej rozsah bol 4 normostrany. Vo vzťahu k uvedenému nároku súd prvej inštancie poukázal na závery vyjadrené v bode 44. s poukazom na to, že pokiaľ to bol žalovaný, ktorý ponúkol odpredaj zvyškov poškodeného motorového vozidla v rámci medzinárodnej aukcie a pri likvidovaní škodovej udalosti zohľadnil najvyššiu cenovú ponuku, hoci bola zo zahraničia, nie je možné, aby náklady vzniknuté tým, že poškodený odpredá tieto zvyšky za túto sumu konkrétneho zahraničnému subjektu, znášal poškodený. Za takéto náklady zodpovedá žalovaný a preto aj náklady na vyhotovenie kúpnej zmluvy a jej preklad do poľského jazyka môže byť oprávneným nárokom poškodeného, pokiaľ je aj v tomto prípade naplnená požiadavka nevyhnutnosti a účelnosti takýchto nákladov. Vo vzťahu k vyhotoveniu kúpnej zmluvy súd prvej inštancie uviedol, že nie je ani tvrdené, ani preukázané, prečo náklady na obstaranie kúpnej zmluvy majú byť nákladmi účelne vynaloženými práve v rozsahu, v akom si ich vyfakturoval žalobca. Žalobca nie je subjektom, ktorý poskytuje právne služby a pokiaľ pre poškodeného takéto služby obstaráva, opätovne tak robí za účelom dosiahnutia zisku, čo sú náklady, ktorými nemožno zaťažiť žalovaného. Pokiaľ teda žalobca neuviedol žiadne skutočnosti, z ktorých by bolo možné vyhodnotiť, že práve suma 150 eur za vyhotovenie kúpnej zmluvy je sumou, ktorá je účelne vynaložená, v tomto smere súd prvej inštancie skonštatoval, že neuniesol bremeno tvrdenia a následne ani dôkazné bremeno vo vzťahu k tejto časti uplatneného nároku. Podľa súdu prvej inštancie samotný preklad predmetnej zmluvy v sume 80,26 eur je s poukazom na účelnosť týchto nákladov verifikovateľný s poukazom na vyhlášku Ministerstva Spravodlivosti Slovenskej republiky 491/2004 Z.z. o odmenách, náhradách výdavkov a náhradách za stratu času pre znalcov, tlmočníkov a prekladateľov, keď v zmysle § 10 ods. 1 je tarifná odmena za preklad každej aj začatej strany v sume 19,92 eur, čo je pri štyroch stranách suma 79,68 eur. V tomto rozsahu mal súd prvej inštancie za to, že tieto náklady spojené s nevyhnutnosťou prekladu kúpnej zmluvy do poľského jazyka boli účelne vynaložené. Vo zvyšnom rozsahu ich súd prvej inštancie nepovažoval za účelne vynaložené, keďže žalobca opätovne netvrdil, ani nepreukázal účelnosť a teda odôvodnenosť týchto nákladov práve v ním požadovanej výške. S poukazom na uvedené má súd za to, že nárok uplatnený faktúrou č. 20220602 je dôvodný v časti sumy 79,68 eur, vo zvyšnej časti žalobca neuniesol bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno vo vzťahu k účelnosti nákladov práve v ním požadovanej výške. Faktúrou č. 20220604 si žalobca uplatňuje náklady spojené s odhlásením vozidla do zahraničia v zmysle prílohy č. 1 k faktúre, pričom fakturovaná suma pozostáva z ceny za spotrebované pohonné hmoty (3,32 eur), amortizáciu vozidla (5,21 eur), straty času cestovaním (37,50 eur/ 0,75 hod.), straty času čakaním (237,50 eur/ 4,75 hod.), poplatok za vydanie malého TP (36 eur). Vo vzťahu k týmto nákladom súd prvej inštancie opätovne poukázal na závery vyjadrené v bode 44. a 46., v zmysle ktorých náklady na prepis poškodeného vozidla sú nákladmi, ktoré vznikli v dôsledku odpredaja zvyškov poškodeného motorového vozidla na základe aukcie zadanej žalovaným, ktorý jej výsledky zohľadnil v rámci likvidovania poistnej udalosti. Správny poplatok v sume 36 eur, ktorý poškodený uhradil za účelom zmeny majiteľa a držiteľa motorového vozidla, je nevyhnutným a účelným nákladom, ktorý poškodenému vznikol v súvislosti s postupom žalovaného v rámci konkrétnej likvidácie poistnej udalosti. Vo zvyšnej časti uplatnených nákladov súd prvej inštancie uviedol, že poškodenému nič nebránilo, aby uvedené úkony zrealizoval
sám a prípadne žiadal žalovaného o náhradu len ním skutočne vynaložených nákladov, ktoré mu vznikli v súvislosti s realizáciou konkrétnych úkonov jeho osobou, bez akéhokoľvek navýšenia týchto nákladov o zisk tretej osoby, ktorá realizáciu týchto úkonov vykonáva v rámci svojej podnikateľskej činnosti. Samotné vybavenie tohto úkonu prostredníctvom ďalšieho subjektu, ktorý tieto úkony vykonáva ako podnikateľskú činnosť, a teda ich realizuje s určitým ziskom a náklady s tým spojené, však už nie je možné požadovať od žalovaného, pretože sa nejedná o náklady, ktoré by boli nevyhnutne a účelne vynaložené zo strany poškodeného, čo je rozhodujúcim kritériom pre to, aby na úhradu uvedených nákladov bolo možné zaviazať žalovaného. Súd prvej inštancie sa aj v tomto smere stotožnil s argumentáciou žalovaného, že zo strany žalobcu nebolo zdôvodnené, prečo bolo nutné uvedené náklady vynaložiť práve v ním požadovaných sumách. Podľa súdu prvej inštancie potom nárok uplatnený faktúrou č. 20220604 je dôvodný v časti sumy 36 eur, čo vyplýva z potvrdenia o úhrade správneho poplatku, vo zvyšnej časti žalobca neuniesol bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno vo vzťahu k účelnosti nákladov práve v ním požadovanej výške. Faktúrou č. 20220605 si žalobca uplatnil náklady spojené s odhlásením vozidla v zmysle prílohy č. 1 k faktúre, pričom fakturovaná suma pozostáva z ceny za spotrebované pohonné hmoty (0,62 eur), amortizáciu vozidla (0,97 eur), straty času cestovaním (5 eur/ 0,10 hod.), straty času čakaním (16,50 eur/ 0,33 hod.), poštovné (6,10 eur). Súd prvej inštancie za účelné náklady považoval samotné poštovné, ktoré je vo výške 6,10 eur, čo vyplývalo z predloženého podacieho lístka, vo zvyšnej časti žalobca neuniesol bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno vo vzťahu k účelnosti nákladov práve v ním požadovanej výške. Faktúrou č. 20220039 vystavenou dodávateľom A. B. C..D. si žalobca uplatnil náklady vynaložené za účelom nájdenia vhodného ojazdeného vozidla, vrátane technickej prehliadky vozidla, v sume 349 eur. Súd prvej inštancie skonštatoval, že samotnou škodovou udalosťou nedošlo k zmenšeniu majetkového stavu poškodeného v rozsahu ním požadovanej náhrady za uplatnený nárok. Za súvisiacu následnú škodu, ktorá by prípadne mohla vzniknúť poškodenému v dôsledku škody na veci samej (totálne zničenie motorového vozidla) možno považovať jedine účelne vynaložené náklady, ktoré musí poškodený obvykle vynaložiť v súvislosti s odstránením následkov vzniku škody. Takéto náklady vzniknuté priamo poškodenému však vo vzťahu k uvedenej faktúre neboli ani tvrdené, ani preukázané, keďže poškodený si v tomto spore uplatnil náklady, ktoré mu vznikli tým, že na základe zmluvného vzťahu poveril tretiu osobu vykonaním úkonov realizovaných v súvislosti s odstránením následkov vzniku škody, ktorá uvedené úkony realizovala v rámci svojej podnikateľskej činnosti, čo zohľadnila pri výpočte konkrétnych nákladov, do ktorých premietla svoj zisk. Prosté konštatovanie žalobcu o tom, že nemožno požadovať od poškodenej osoby, ktorej bol stav totálneho zničenia vozidla vnútený, aby bola zaťažená ešte aj vybavovaním takýchto činností, nakoľko už samotná poistná udalosť a nemožnosť využívať svoje vozidlo má negatívny vplyv na komfort a časovú náročnosť na strane poškodeného, nie je možné stotožňovať s preukázaním nevyhnutnosti a účelnosti konkrétnych nákladov, ani s preukázaním príčinnej súvislosti ich vzniku, ako dôsledku škodovej udalosti. Súd prvej inštancie preto uzavrel, že náklady vzniknuté ako nevyhnutný dôsledok škodovej udalosti nie sú náklady, ktoré vzniknú poškodenému tým, že poverí tretiu osobu zaobstaraním nového motorového vozidla, ktorá na realizácii uvedenej činnosti akokoľvek profituje. Vzájomný zmluvný záväzok medzi poškodeným a spoločnosťou, ktorá podniká za účelom dosiahnutia zisku, v zmysle ktorého si uvedená spoločnosť účtuje poplatky za realizáciu úkonov, ktoré môže realizovať aj samotný poškodený, a to so ziskom, je výsledkom vlastného rozhodnutia poškodeného, ktorý uvedeným rozhodnutím síce dosiahne svoj vlastný komfort, no vytvára ním bezdôvodné navyšovanie nákladov, ktoré vznikli v príčinnej súvislosti so škodovou udalosťou, o náklady, ktoré už nie sú v príčinnej súvislosti so škodovou udalosťou, ale sú výsledkom vlastného uváženia poškodeného ohľadne toho, či vstúpi do zmluvného vzťahu s tretími osobami, ktoré za neho zrealizujú určité úkony, alebo nie a či je ochotný im za to zaplatiť odplatu alebo nie. Vlastné rozhodnutie poškodeného o tom, že poverí zrealizovaním konkrétnych úkonov tretiu osobu, ktorá uvedené úkony realizuje s finančným profitom, ktoré od poškodeného následne požaduje je akýmsi „nadštandardom“ a nemôže ísť na ťarchu škodcu, z ktorého povinného zmluvného poistenia si mieni poškodený tieto úkony v plnej miere uplatniť. V tomto smere súd prvej inštancie poukázal aj na nález Ústavného súdu Českej republiky zo 14. februára 2018, sp. zn. IV. ÚS 2043/17. S ohľadom na uvedené takto uplatnené náklady nie je možné považovať za skutočnú škodu, keďže sa nejedná o nevyhnutne a účelne vynaložené náklady zo strany poškodeného. Nárok žalobcu na zaplatenie sumy 349 eur nie je daný, keďže nie je splnený jeden zo základných predpokladov pre priznanie nároku uplatňovaného v tomto konaní, a to existencia príčinnej súvislosti medzi škodovou udalosťou a vzniknutou škodou.
6. S ohľadom na uvedené súd prvej inštancie ustálil, že za účelne vynaložené náklady v príčinnej súvislosti so vznikom škody a teda skutočnú škodu je potrebné považovať v danom prípade náklady vo výške 121,78 eur (výrok II.). Vo zvyšnej časti istiny súd prvej inštancie podanú žalobu zamietol (výrok III.)
Zároveň súd prvej inštancie priznal žalobcovi aj príslušný úrok z omeškania z priznanej istiny, počnúc dňom omeškania, t. j. od 10.09.2022. S ohľadom na úhradu sumy 224,70 eur žalovaným po podaní žaloby, súd priznal žalobcovi žalovaný nárok a úrok z omeškania tak, ako je uvedené vo výrokovej časti II. tohto rozsudku a v prevyšujúcej časti uplatnený úrok z omeškania nepriznal (výrok III.)
7. O náhrade trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 262 ods. 1 CSP s poukazom na § 255 ods. 1, ods. 2 CSP tak, že žalovanému, ktorý mal úspech v časti 75,20 % voči žalobcovi, ktorý mal úspech v časti 24,80 %, žiadne trovy konania nepriznal, aj keď by mu patril nárok na náhradu trov konania v rozsahu 50,40 %, keďže zo spisu vyplynulo, že žalovanému žiadne trovy konania nevznikli.
8. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca v rozsahu výrokov III. a IV., a to podľa § 365 ods. 1 písm. a), písm. b), písm. d), písm. e), písm. f), písm. g) a písm. h) CSP. Žalobca navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok vo výroku III. a IV. zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Odvolateľ tvrdil, že súd prvej inštancie zamietol výsluch poškodeného, ktorým chcel preukázať účelnosť a nevyhnutnosť nákladov súvisiacich s prepisom motorového vozidla a ďalšími nákladmi, ktoré vznikli v príčinnej súvislosti so škodovou udalosťou. Súd prvej inštancie výsluch zamietol a následne v bode 44. odôvodnenia rozsudku uviedol, že žalobca nepreukázal nevyhnutnosť týchto nákladov. Predložením faktúr za jednotlivé úkony vykonané žalobcom, ako aj vzájomným zápočtom žalobca preukázal škodu, a preto odvolateľ nesúhlasil s názorom súdu prvej inštancie, že nárok z PZP sa na takéto náklady nevzťahuje, nakoľko je v priamej príčinnej súvislosti so škodovou udalosťou, pričom poškodenému bol tento stav vnútený. Žiaden predpis nezakazuje, aby úkony vyplývajúce z tejto škodovej udalosti vykonala iná osoba za primerané náklady, ak tieto nemohol vo svojom voľnom čase vykonať poškodený.
9. Odvolateľ v doplnenom odvolaní v zákonnej lehote namietal záver súdu prvej inštancie, keď nepriznal nárok žalobcu, ktorý mal vzniknúť profitovaní podnikateľského subjektu. Podľa odvolateľa všetky úkony (alebo služby), ktoré sú poškodenej osobe dodané pri riešení poistnej udalosti, sú fakturované vrátane zisku podnikateľa. Uvedené je logické, ale aj v súlade so zákonom (§ 2 ObZ). Z uvedeného dôvodu má žalobca za to, že napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia a neobstojí. V bodoch 44., 46., 49., 55. napadnutého rozsudku súd prvej inštancie založil argumentáciu na tom, že žalobca nepredložil údajne dôkaz, ktorým by preukázal, že na základe čoho účtoval presne danú sumu v jednotlivých faktúrach. Žalobca však doložil dôkazy (faktúry, prípadne prílohy k faktúram), ktorými jednoznačne preukázal jednotlivé fakturované položky, čo obsahovali a v akej sume. Žalobca má za to, že dôkazné bremeno sa presunulo na žalovaného (ak mal záujem v konaní preukázať, že jednotlivé položky boli účtované neprimerane). Obrana žalovaného iba v rozsahu, že „žalobca dostatočným spôsobom nezdôvodnil, prečo bolo nutné uvedené náklady vynaložiť práve v požadovaných sumách“ podľa názoru žalobcu neobstojí, a to preto, že uvedené malo byť preukázané výpoveďou svedka - poškodeného, pričom tento návrh konajúci súd zamietol. Podľa názoru odvolateľa, preukazovanie by malo význam v prípade, ak by žalovaný doložil dôkaz, ktorým by sa snažil preukazovať, že žalobcom účtovaná cena, resp. sadzba za úkon je neprimeraná. Žalovaný však žiaden dôkaz nedoložil, pričom žalobca jednoznačne preukázal, aká škoda poškodenému vznikla v súvislosti so vzniknutou poistnou udalosťou. Zároveň z príloh k faktúram vyplýva, z čoho konkrétne pozostáva celková suma, pričom z jednotlivé položky a ich cenu, mohol žalovaný rozporovať, ale neurobil tak. V bode 46. napadnutého rozsudku súd prvej inštancie nepriznal rozdiel medzi fakturovanou sumou (80,26 eur) za preklad do poľského jazyka a sumou 79,68 eur. Súd prvej inštancie priznal iba cenu v zmysle § 10 vyhlášky 491/2004 Z.z. Pokiaľ súd prvej inštancie vyhodnotil náklady na preklad do poľského jazyka ako účelne vynaložené, nie je podľa odvolateľa zrejmé, z akého dôvodu bola táto položka moderovaná zo strany konajúceho súdu. Žalobca, ako podnikateľský subjekt je zriadený za účelom dosahovania zisku. Žalobca obstarával preklad kúpnej zmluvy, pričom žiaden právny predpis nezakazuje obstarávať takúto službu, pričom žalobca si dovolí poukázať, že si cenu navýšil presne o 0,58 eur (výpočet: fakturovaná cena 80,26 eur – súdom priznaná suma 79,68 eur). Navýšenie teda predstavuje 0,727%. Je logické, že žalobca navýši cenu o svoju maržu, čo je v súlade so zákonom, pričom žalobca aplikoval skutočne zanedbateľnú, skoro až nulovú maržu. Odvolateľ vo vzťahu k porušeniu princípu rovnosti poukázal na bod 52. napadnutého rozhodnutia. Súd prvej inštancie mal dostačujúco preukázané z podacieho lístka, sumu za poštovné, nakoľko na podacom lístku bola suma 6,10 eur a na základe tohto súd zaviazal žalovaného na úhradu danej sumy. Takže na jednej strane konajúcemu súdu „stačí“ preukázať náklady na poštovné v danej výške, bez ďalšieho skúmania, že prečo Slovenská pošta účtovala práve 6,10 eur, ale na druhej strane už súdu nebola dostačujúca faktúra s podrobným vyčíslením faktúry (príloha k
faktúre) a nároky za faktúry súd prvej inštancie zamietol s odôvodnením, že nebolo preukázané, prečo práve žalobcom účtovaná suma bola poškodenému vyfakturovaná. Súd prvej inštancie týmto porušil základné právo žalobcu garantované ústavou, keď odlišný postup aplikoval na dva obchodné subjekty (žalobcu a Slovenskú poštu). Podľa názoru odvolateľa nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. IV. ÚS 2043/17 sa týka úplne inej právnej veci a nie je použiteľný na prejednávaný spor a citácia je vytrhnutá z kontextu.
10. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu vyjadril tak, že sa plne stotožňuje s názorom súdu prvej inštancie vyjadreným v bode 49. napadnutého rozhodnutia. Žalovaný konštatoval, že súd prvej inštancie sa v bode 55. napadnutého rozhodnutia dôkladne zaoberal otázkou nevyhnutnosti a účelnosti nákladov. K nevykonanému výsluchu poškodeného poukázal žalovaný na sudcovskú koncentráciu konania. Vzhľadom k skutočnosti že návrh na vypočutie poškodeného navrhol žalobca vykonať až na pojednávaní konanom dňa 29.10.2024, súd prvej inštancie o tomto návrhu žalobcu rozhodol správne, keď aj s poukazom na hospodárnosť konania, doplnenie dokazovania výsluchom poškodeného zamietol. Návrh žalobcu na vypočutie poškodeného ako prostriedok procesnej obrany nebol uplatnený včas, keďže pojednávaniu, na ktorom výsluch žalobca navrhol predchádzali tri písomné podania žalobcu - návrh na vydanie platobného rozkazu, vyjadrenie žalobcu k odporu žalovaného a podanie zo dňa 24.09.2024, v ktorých žalobca mohol reagovať na argumentáciu žalovaného v konaní a navrhnúť výsluch poškodeného skôr ako až na pojednávaní dňa 29.10.2024. S poukazom na vyššie uvedené žalovaný navrhol, aby odvolací súd predmetný rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správne potvrdil.
11. Žalobca v odvolacej replike uviedol vo vzťahu k nevykonaniu dôkazu, že dôvodom zamietnutia vykonania výsluchu poškodeného zo strany súdu prvej inštancie bola nehospodárnosť a nie sudcovská koncentrácia konania, ako nesprávne uviedol žalovaný. Žalobca sa vyjadril aj k tzv. „zvýšeným nákladom“.
12. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací v zmysle § 34 CSP po oboznámení sa s obsahom spisu a po preskúmaní napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie v medziach daných rozsahom odvolania a odvolacími dôvodmi v zmysle § 379 a § 380 CSP dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom rozsahu je vecne správny, keď súd prvej inštancie dostatočne zistil skutkový stav, z ktorého po vyhodnotení dôkazov vyvodil správne právne závery premietnuté do výrokovej časti napadnutého rozsudku.
13. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
14. Podľa § 387 ods. 2 CSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
15. Podľa § 185 ods. 1 CSP súd rozhodne, ktoré z navrhnutých dôkazov vykoná.
16. Podľa § 191 ods. 1 CSP dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo.
17. Podľa § 197 ods. 1, ods. 2 CSP, ak strana navrhne výsluch svedka, zabezpečí jeho prítomnosť na pojednávaní; o tejto skutočnosti vopred upovedomí súd a protistranu. Ak nemožno postupovať podľa odseku 1, požiada strana súd o predvolanie svedka. V návrhu na výsluch svedka sa uvedie meno, priezvisko, prípadne dátum narodenia svedka, adresa, z ktorej možno svedka predvolať, a označenie skutočností, ktoré majú byť výsluchom svedka preukázané. Ak nie je adresa svedka strane známa, súd svedka predvolá z adresy evidovanej v registri obyvateľov Slovenskej republiky.
18. Podľa § 4 ods. 2 písm. b), d) zákona o PZP v relevantnom znení má poistený z poistenia zodpovednosti právo, aby poisťovateľ za neho nahradil poškodenému uplatnené preukázané nároky na náhradu b) škody vzniknutej poškodením, zničením, odcudzením alebo stratou veci, d) ušlého zisku.
19. Podľa § 4 ods. 4 zákona o PZP v relevantnom znení, poistený má právo, aby poisťovateľ za neho poskytol poškodenému poistné plnenie v rozsahu podľa odseku 2, ak ku škodovej udalosti, pri ktorej táto
škoda vznikla a za ktorú poistený zodpovedá, došlo v čase trvania poistenia zodpovednosti, ak tento zákon neustanovuje inak.
20. Podľa § 15 ods. 1 zákona o PZP v relevantnom znení, náhradu škody uhrádza poisťovateľ poškodenému. Poškodený je oprávnený uplatniť svoj nárok na náhradu škody priamo proti poisťovateľovi a je povinný tento nárok preukázať.
21. Podľa § 415 OZ každý je povinný počínať si tak, aby nedochádzalo ku škodám na zdraví, na majetku, na prírode a životnom prostredí.
22. Podľa § 427 ods. 1 OZ fyzické a právnické osoby vykonávajúce dopravu zodpovedajú za škodu vyvolanú osobitnou povahou tejto prevádzky.
23. Podľa § 442 ods. 1, 3 OZ sa uhrádza skutočná škoda a to, čo poškodenému ušlo (ušlý zisk). Škoda sa uhrádza v peniazoch; ak však o to poškodený požiada a ak je to možné a účelné, uhrádza sa škoda uvedením do predošlého stavu.
24. Odvolací súd po oboznámení sa s obsahom spisu a konaním, ktoré predchádzalo vyhláseniu rozhodnutia, ako aj po preskúmaní napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie v medziach daných rozsahom odvolania a odvolacími dôvodmi dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je v napadnutom výroku vecne správny, keď mal za to, že súd prvej inštancie po vyhodnotení dôkazov vyvodil správne právne závery premietnuté do výrokovej časti napadnutého rozsudku a svoje rozhodnutie spôsobom súladným s dikciou ustanovenia § 220 ods. 2 CSP v tejto napadnutej časti dostatočne presvedčivo odôvodnil. Súd prvej inštancie dospel k správnemu záveru o nedôvodnosti vzniku nároku na náhradu škody v časti sumy 1.052,37 eur, keď žalobca nepreukázal kauzálny nexus medzi vznikom časti nákladov (bližšie popísaných v odôvodnení rozsudku podľa tej-ktorej faktúry), ktoré si uplatňoval z povinného zmluvného poistenia škodcu a škodovou udalosťou. Súd prvej inštancie sa vysporiadal aj s procesným útokom žalobcu a ustálil, že tieto bližšie popísané náklady, ktoré vznikli žalobcovi v rozsahu sumy 1.052,37 eur, nie sú nákladmi účelne a nevyhnutne vynaloženými pre uvedenie veci do predošlého stavu. Zároveň súd prvej inštancie správne posúdil, že v zmysle § 15 ods. 1 zákona o PZP je na žalobcovi, aby uplatnený nárok aj riadne preukázal. V nadväznosti na uvedené potom správne skonštatoval, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno vo vzťahu k účelnosti a nevyhnutnosti nákladov v sume 1.052,37 eur, v časti ktorej súd prvej inštancie žalobu zamietol (výrok III. napadnutého rozsudku).
25. Odvolací súd má za to, že konanie pred súdom prvej inštancie bolo vedené v súlade so zásadou kontradiktórnosti civilného procesu a odvolací súd nezistil žiadne vady procesného charakteru, ktoré by mali za následok nesprávnosť napadnutého rozhodnutia. Odvolací súd nevzhliadol dôvod, pre ktorý by sa mal od záverov súdu prvej inštancie odchýliť, keďže súd prvej inštancie sa so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami tvoriacimi základ pre rozhodnutie vysporiadal a odvolací súd sa s týmto odôvodnením v plnej miere stotožnil. Odvolací súd nezistil ani porušenie procesných podmienok konania (odvolateľ naplnenie odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. a) CSP nenamietal).
26. V prvom rade je potrebné uviesť, že argumentácia odvolateľa ohľadom nesprávnosti záverov súdu prvej inštancie o tom, že nie je možné priznať nároky, ktoré vznikli profitovaním podnikateľského subjektu, opomína podstatnú nosnú líniu samotného rozhodnutia, keď súd prvej inštancie zamietol nárok žalobcu v rozsahu 1.052,37 eur z dôvodu neunesenia dôkazného bremena predpokladov zodpovednosti za škodu z povinného zmluvného poistenia, a to kauzálneho nexusu medzi vznikom týchto nákladov a škodovou udalosťou. Súd prvej inštancie správne uzavrel, že v okolnostiach konkrétneho prípadu, keď v dôsledku totálnej škody na vozidle, po vyčíslení hodnoty použiteľných zvyškov na vozidle, poškodený využil možnosť odpredať zvyšky vozidla žalovaným sprostredkovanému zahraničnému subjektu, sú s takýmto predajom spojené určité náklady, ktoré vzniknú poškodenému priamo v súvislosti so spôsobom likvidácie škody. Zároveň však súd prvej inštancie posudzoval účelnosť a nevyhnutnosť konkrétne vynaložených nákladov, ako aj v tejto súvislosti príčinnú súvislosť medzi vznikom nákladov a škodovou udalosťou. V nadväznosti na individuálne posúdenie uplatňovaných nákladov, následne súd prvej inštancie správne uzavrel, že bližšie popísané úkony vo vzťahu k nákladom v rozsahu 1.052,37 eur mohol poškodený zrealizovať aj sám a žiadať žalovaného len o náhradu ním skutočne vynaložených nákladov, ktoré mu vznikli v súvislosti s realizáciou konkrétnych úkonov jeho osobou, bez akéhokoľvek
navýšenia týchto nákladov o zisk tretej osoby, ktorá realizáciu týchto úkonov vykonáva v rámci svojej podnikateľskej činnosti, s čím sa odvolací súd v plnej miere stotožňuje. Zároveň súd prvej inštancie v tejto súvislosti vysvetlil, že vzájomný zmluvný záväzok medzi poškodeným a spoločnosťou, ktorá si na základe tohto vzťahu účtuje poplatok za realizáciu úkonov je „bezdôvodné navyšovanie nákladov, ktoré vznikli v príčinnej súvislosti so škodovou udalosťou, o náklady, ktoré už nie sú v príčinnej súvislosti so škodovou udalosťou, ale sú výsledkom vlastného uváženia poškodeného ohľadne toho, či vstúpi do zmluvného vzťahu s tretími osobami, ktoré za neho zrealizujú určité úkony, alebo nie a či je ochotný im za to zaplatiť odplatu alebo nie“. V súlade s uvedenými závermi odvolací súd potom konštatuje, že zamietnutie nároku žalobcu v časti nákladov je postavené na absencii priamej a bezprostrednej príčinnej súvislosti medzi vznikom nákladov a škodovou udalosťou, a nie ako sa nesprávne domnieval odvolateľ popretím možnosti zo strany súdu prvej inštancie tretím subjektom dosahovať zisk, vytvárať maržu podnikateľa, či na základe rozdielneho prístupu súdu k rôznym subjektom (a údajného porušenia princípu rovnosti).
27. Odvolací súd preto s ohľadom na podstatné závery ohľadom absencie príčinnej súvislosti a nepreukázania nevyhnutnosti a účelnosti vynaložených nákladov uvádza, že súd prvej inštancie pri zisťovaní príčinnej súvislosti správne izoloval škodu zo všeobecných súvislostí a skúmal príčinu, ktorá ju vyvolala. Pritom nie je rozhodujúce časové hľadisko, ale vecná súvislosť príčiny a následku; časová súvislosť ale napomáha pri posudzovaní vecnej súvislosti. Inými slovami, neplatí zásada „ante hoc, propter hoc“ (uvedené opisuje logickú chybu spočívajúcu v tom, že sa z časovej následnosti dvoch udalostí usudzuje existencia príčinného vzťahu medzi nimi). V postupnom slede javov je každá príčina niečím vyvolaná (sama je následkom niečoho) a každý ňou spôsobený následok sa stáva príčinou ďalšieho javu. Zodpovednosť však nemožno robiť závislou na neobmedzenej kauzalite. Atribútom príčinnej súvislosti je totiž „priamosť“ pôsobenia príčiny na následok, pri ktorej príčina priamo (bezprostredne) predchádza následku a vyvoláva ho. Vzťah príčiny a následku musí byť preto priamy, bezprostredný, neprerušený; nestačí, ak je iba sprostredkovaný. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba v dôsledku toho skúmať, či v komplexe skutočností prichádzajúcich do úvahy ako (priama) príčina škody existuje skutočnosť, s ktorou zákon spája zodpovednosť za škodu. Príčinou vzniku škody môže byť len také konanie (alebo opomenutie), bez ktorého by škodný následok nevznikol. Základom je úvaha (test conditio sine qua non spoločný pre takmer všetky právne systémy Európskej únie), či by škodlivý následok nastal bez konania škodcu. Ak by tomu tak bolo, príčinná súvislosť by daná nebola. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba v dôsledku toho skúmať, či v komplexe skutočností prichádzajúcich do úvahy ako (priama) príčina škody existuje skutočnosť, s ktorou zákon spája zodpovednosť za škodu. Ak bola príčinou vzniku škody iná skutočnosť, zodpovednosť za škodu nenastáva.
28. Súd prvej inštancie pri posudzovaní príčinnej súvislosti zodpovednosti za škodu vyplývajúcej z povinného zmluvného poistenia uzavrel, že bližšie popísané náklady v rozsahu sumy 1.052,37 eur vyplývajúce z tej-ktorej faktúry nevznikli v dôsledku priameho pôsobenia škodovej udalosti, ale boli výsledkom „vlastného rozhodnutia poškodeného, ktorý uvedeným rozhodnutím síce dosiahne svoj vlastný komfort, no vytvára ním bezdôvodné navyšovanie nákladov, o náklady, ktoré už nie sú v príčinnej súvislosti so škodovou udalosťou, ale sú výsledkom vlastného uváženia poškodeného ohľadne toho, či vstúpi do zmluvného vzťahu s tretími osobami, ktoré za neho zrealizujú určité úkony, alebo nie a či je ochotný im za to zaplatiť odplatu alebo nie“. Odvolací súd preto zohľadňujúc vecnú súvislosť príčiny a následku uvádza, že bezprostrednou príčinou vzniku popísaných nákladov v rozsahu 1.052,37 eur nebola bezprostredne škodová udalosť, ale zmluvné dispozície poškodeného, keď žalobca na základe vlastného rozhodnutia poveril spoločnosť, ktorá si účtovala poplatky za realizáciu úkonov, ktoré mohol realizovať aj sám poškodený, v dôsledku čoho bol kauzálny reťazec prerušený. Odvolací súd uvádza, že takéto náklady zároveň nespĺňajú ani podmienku účelnosti a nevyhnutnosti vynaloženia týchto nákladov. Aj Ústavný súd SR v náleze sp. zn. II. ÚS 168/2019 z 21.11.2019 (zverejnený v Zbierke nálezov a uznesení Ústavného súdu SR pod č. 29/2019) konštatoval, že „účelnosť vynaloženého nákladu je vecou vnútorného vzťahu medzi potrebou a prostriedkami, akými sa uspokojuje. Účelne vynaloženým je teda každý taký náklad, pri ktorom existuje dostatočná vecná súvislosť medzi opodstatnenou potrebou a nákladom, ktorý slúži na úhradu tejto potreby“. Na základe uvedeného potom odvolací súd konštatuje, že tak ako to vykonal aj súd prvej inštancie, je potrebné skúmať primeraný spôsob realizácie legitímnej potreby nákladov, vzniknutej v priamej príčinnej súvislosti so škodovou udalosťou.
29. Odvolateľ namietal aj závery v bodoch 44., 46., 49., 55. napadnutého rozsudku, v ktorých mal súd prvej inštancie založiť argumentáciu na tom, že žalobca nepredložil dôkaz, ktorým by preukázal,
že na základe čoho účtoval presne danú sumu v jednotlivých faktúrach. Odvolací súd v súvislosti s predmetnou námietkou poukazuje predovšetkým na to, že tak ako bolo vysvetlené vyššie, napadnutý zamietajúci výrok rozsudku bol založený na absencii bezprostrednej kauzality a nie na argumentácii súdu, na ktorú poukázal odvolateľ. Aj popísaná námietka odvolateľa však nie je správna v interpretácii záverov súdu prvej inštancie, ktorý uviedol, že nebolo zdôvodnené, prečo bolo nutné uvedené náklady vynaložiť práve v ním požadovaných sumách, v dôsledku čoho vyplýva, že napriek tomu, že uvedenú skutočnosť žalovaný namietal v podanom odpore, absentovala naň viažuca sa argumentácia žalobcu, ktorá by vysvetlila nutnosť vynaloženia predmetného nákladu v danej výške. Súd prvej inštancie však tieto svoje úvahy ozrejmil v bode 46. odôvodnenia napadnutého rozsudku, keď uviedol, že „vo zvyšnom rozsahu ich súd nepovažuje za účelne vynaložené, keďže žalobca opätovne netvrdil, ani nepreukázal účelnosť a teda odôvodnenosť týchto nákladov práve v ním požadovanej výške“. Z uvedeného preto vyplýva, že súd prvej inštancie predmetný argument, teda neunesenie bremena tvrdenia nákladov v požadovanej výške spájal s účelnosťou týchto nárokov a dôvodnosťou nároku v požadovanej výške, a nie so skutočnosťou, že žalobca ako podnikateľský subjekt by si nemohol za služby ním poskytnuté účtovať maržu, či dosahovať v rámci svojho podnikania zisk.
30. Odvolateľ namietal aj to, že súd prvej inštancie poukázal na nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. IV. ÚS 2043/17, ktorý sa však týka úplne inej právnej veci a nie je použiteľný na prejednávaný spor. Odvolací súd však v tejto súvislosti uvádza, že súd prvej inštancie predmetné rozhodnutie použil len ako podpornú argumentáciu k prijatému záveru o absencii priamej príčinnej súvislosti, nie ako nosný dôvod založený na riešení otázky „analógie“ ako takej. V súvislosti s citovaným rozhodnutím poukázal na to, že ku kompenzácii majetkovej škody je potrebné skúmať aj predpoklad, že konanie poškodeného nie je excesívne a požadované nároky zodpovedajú skutočnej škode. Odvolací súd v súvislosti s mechanizmom použitia judikatúry pri riešení právnych otázok, ktorý sa v systéme nevyčerpáva len prípadmi skutkovo úplnej identity, poukazuje na záver Najvyššieho súdu SR v rozhodnutí sp. zn. 4Cdo/44/2024 zo dňa 26.02.2026, v zmysle ktorého „Požiadavka „identického skutkového stavu“ by viedla k popretiu samotnej funkcie judikatúry ako nástroja zjednocovania a racionalizácie rozhodovania, pretože v reálnych sporoch sa skutkové okolnosti takmer nikdy neopakujú v absolútne totožnej konfigurácii. Ustálená rozhodovacia prax sa preto uplatňuje typovo, t. j. na skutkové situácie porovnateľné v právne významných znakoch, pričom posúdenie miery tejto porovnateľnosti je imanentnou súčasťou právneho uvažovania súdu. Inými slovami, „analógia“ v tomto zmysle nie je mimoriadnym alebo apriórne podozrivým postupom, ale prirodzeným prejavom požiadavky právnej istoty a rovnosti v rozhodovaní, pokiaľ súd zachová väzbu na konkrétne skutkové zistenia a nevymení individuálne posúdenie veci za čisto formálny odkaz. Rozhodujúce nie je, či je skutkový stav „odlišný" v každom detaile, ale či je porovnateľný v právne relevantných parametroch, ktoré sú nosné pre riešenú právnu otázku.“. V posudzovanej veci však súd prvej inštancie nepostavil svoje rozhodnutie na citovanom rozhodnutí a záveroch z neho plynúcich, keď týmto rozhodnutím len podporil úvahy o navyšovaní nákladov na odstraňovaní škôd a potrebe naplnenia požiadavky, aby nároky zodpovedali objektivizovanej skutočnej škode, ale na vlastnej, konkrétnej úvahe o kauzalite vychádzajúcej z osobitostí veci (absencia príčinnej súvislosti).
31. Odvolateľ ďalej namietal, že súd prvej inštancie na jednej strane zamietol návrh na vykonanie výsluchu poškodeného, ktorým chcel žalobca preukázať účelnosť a nevyhnutnosť nákladov predložených v konaní súvisiacich s prepisom vozidla a ďalšími nákladmi a na druhej strane skonštatoval, že žalobca nepreukázal nevyhnutnosť nákladov. Odvolací súd sa však v tomto smere stotožňuje s odôvodnením súdu prvej inštancie v bode 13. odôvodnenia napadnutého rozsudku, ktorý k návrhu žalobcu na výsluch poškodeného odôvodnený len účelom preukázania nevyhnutnosti a účelnosti vynaložených nákladov, uzavrel, že výsluch je nehospodárny, keďže vyhodnotenie predmetnej otázky je právnym posúdením súdu. Strana konania v návrhu na výsluch svedka uvedie meno, priezvisko, prípadne dátum narodenia svedka, adresu, z ktorej možno svedka predvolať, a označenie skutočností, ktoré majú byť výsluchom svedka preukázané (§ 197 ods. 2 CSP). Predmetný návrh žalobcu teda spočíval v preukazovaní účelnosti a nevyhnutnosti nákladov výsluchom poškodeného, ktoré nie sú skutočnosťami, ktoré mal svedok vnímať vlastnými zmyslami, ale právnym posúdením, ktoré vykonáva súd, a preto by tento výsluch (tak ako bol navrhnutý) nemohol splniť svoj účel.
32. Ak odvolateľ v doplnenom odvolaní uvádzal, že navrhovaným dokazovaním by preukázal, že obrana žalovaného iba v rozsahu, že „žalobca dostatočným spôsobom nezdôvodnil, prečo bolo nutné
uvedené náklady vynaložiť práve v požadovaných sumách“ neobstojí, ide o odvolacie novoty, na ktoré odvolací súd nemôže prihliadať v zmysle § 366 CSP. Odôvodnenie návrhu na vykonanie dokazovania skutočnosťou, že výsluch poškodeného by mohol preukázať vynaloženie nákladov v požadovaných sumách, bolo prvýkrát použité až v odvolacom konaní, pričom je zrejmé, že tento argument existoval už v čase pred rozhodnutím súdu prvej inštancie o tomto návrhu. Žalobca v tejto súvislosti ani neozrejmil, z akých dôvodov nebolo možné návrh na výsluch poškodeného týmto spôsobom odôvodniť už skôr. Odvolací súd preto vyššie uvedenú námietku žalobcu považuje za neprípustnú novotu v zmysle § 366 CSP, nakoľko nespĺňa ani jednu z podmienok stanovených v písm. a) až d) citovaného ustanovenia. Žalobca netvrdil a ani nepreukázal, že tento argument bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie. Vyššie uvedené tvrdenia žalobcu sú tak podľa názoru odvolacieho súdu novým prostriedkom procesného útoku neuplatneným v konaní pred prvoinštančným súdom, na ktoré nemôže odvolací súd v zmysle ustanovenia § 366 CSP prihliadať.
33. Vzhľadom na skutočnosť, že žalobca v podanom odvolaní relevantným spôsobom nespochybnil ani nevyvrátil podstatné závery súdu prvej inštancie v napadnutom rozsudku premietnuté do jeho výroku, odvolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je vecne správne a z toho dôvodu odvolací súd, viazaný odvolacími dôvodmi v zmysle § 380 CSP, rozsudok súdu prvej inštancie v zmysle § 387 ods. 1, ods. 2 CSP ako vecne správny potvrdil.
34. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 a s § 262 ods. 1 CSP tak, že úspešnému žalovanému priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcovi vo výške 100%, keďže bol v odvolacom konaní plne úspešný.
35. Toto rozhodnutie bolo členmi senátu prijaté pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2, veta druhá CSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť právneho zastúpenia advokátom dovolateľ nemá len v prípadoch vymedzených § 429 ods. 2 CSP.
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Nesplnenie náležitostí vyžadovaných § 428 a § 429 CSP má za následok odmietnutie dovolania (§ 447 písm. d), e) CSP).