Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_7Co-103-2025.pdf
PDF · 165.89 KB
Case nature
Area
Subarea
7Co/103/2025
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eriky Madarászovej a členiek senátu JUDr. Marty Polyákovej a JUDr. Lenky Halmešovej, v spore žalobcu: A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. XXXX/X, D. E. (podnikajúci pod obchodným menom Ján Molnár KREMATÓRIUM A POHREBNÍCTVO, IČO: 32 800 461, miesto podnikania Slovenská 26, Nové Zámky), zastúpený: AS Legal s.r.o., so sídlom Hlučínska 1, Bratislava, IČO: 36 857 688, proti žalovaným v rade: 1. A. B., nar. XX.XX.XXXX bytom F. XXXX/X, D. E., v 2. rade: G. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom F. XXXX/X, D. E. (podnikajúci pod obchodným menom Róbert Molnár POHREBNÝ PODNIK Molnár, IČO: 32 798 512, miesto podnikania Dubová 6, Nové Zámky), zastúpený: Advokátska kancelária Timoranská & Štofková s.r.o., Pribinova 9, Nové Zámky, IČO: 36 813 401, o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva, o odvolaní žalobcu a žalovaných v 1. a 2. rade proti rozsudku Okresného súdu Nové Zámky č. k. 5Cb/46/2020-814 zo dňa 10. decembra 2024, takto
r o z h o d o l :
Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku I., ktorým súd prvej inštancie zrušil podielové spoluvlastníctvo strán sporu k nehnuteľnostiam a v napadnutých výrokoch II. a III., ktorým uložil žalovanému v 2. rade povinnosť zaplatiť žalobcovi titulom vyporiadania sumu 15.900 euro a žalovanému v 1. rade sumu 5.900 eura p o t v r d z u j e .
Vo výroku o trovách konania IV. napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
o d ô v o d n e n i e :
1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom v I. výroku zrušil podielové spoluvlastníctvo žalobcu a žalovaných v 1. a 2. rade k nehnuteľnostiam zapísaných na Okresnom úrade Nové Zámky, katastrálny odbor, pre okres D. E., obec D. E., katastrálne územie D. E., na LV č. XXXXX ako parcela registra "C" č. 2817/1 o výmere 115 m2 - zastavaná plocha nádvorie a stavba rodinný dom na parcele registra ,,C“ č. 2817/1 so súp.č. XXXX a vyporiadal ho tak, že uvedené nehnuteľnosti v celosti (1/1) prikázal do výlučného vlastníctva žalovaného v 2. rade, v II. výroku žalovaného v 2. rade zaviazal povinnosťou zaplatiť žalobcovi titulom vyporiadania sumu 15.900 eur do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku, v III. výroku žalovaného v 2. rade zaviazal povinnosťou zaplatiť žalovanému v 1. rade titulom vyporiadania sumu 5.900 eur do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku a v IV. výroku žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania voči žalovaným v 1. a 2. rade v celom rozsahu. Svoje rozhodnutie odôvodnil s poukazom na ust. § 37 ods. 2, § 39, § 136 ods. 1, ods. 2, § 137, § 139 ods. 1, ods. 2, ods. 3, § 142 ods. 1, ods. 2, ods. 3, § 829 ods. 1, ods. 2, § 830, § 831, § 832 ods. 1, ods. 2, § 833, § 834, § 835 ods. 1, ods. 2, § 836 ods. 1, ods. 2, § 837, § 838 ods. 1, ods. 2, § 839, § 840, § 841 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „OZ“), § 24 ods. 3, ods. 6 zákona č. 595/2003 Z. z. o daní z príjmov, § 7, § 70 ods. 1 zákona č. 162/1995 Z. z. katastrálny zákon, § 251, § 255 ods. 1, § 262 ods. 2 Civilný
sporový poriadok (ďalej len „CSP“) ako aj zisteným skutkovým stavom na základe čoho dospel k záveru, že žaloba žalobcu je dôvodne podaná. 1.1. V odôvodnení napadnutého rozsudku súd prvej inštancie poukázal na obsah žaloby, ktorou sa žalobca domáhal zrušenia a vyporiadania podielového spoluvlastníctva k nehnuteľnostiam - pozemku parcela č. 2817/1 - zastavené plochy a nádvoria o výmere 115 m2 a k stavbe - rodinnému domu postavenému na parcele č. 2817/1, súp.č. XXXX , ktorá sa nachádzajú v katastrálnom území D. E. a sú zapísané na LV č. XXXXX. Žalobca žalobcu odôvodnil tým, že s oboma žalovanými dňa 01.02.1999 uzatvoril zmluvu o združení a to podľa ustanovení § 829 a nasl. Občianskeho zákonníka. Žalobca v podanej žalobe tvrdil, že napriek tomu, že kúpnu zmluvu ako kupujúci uzatvoril len žalovaný v 1. rade, zo zákona však k nim nadobudli v zmysle čl. 4 zmluvy o združení podielové spoluvlastníctvo všetci traja členovia združenia, t.j. žalobca a obaja žalovaní, každý v podiele 1/3 z celku, nakoľko tieto nehnuteľnosti boli nadobudnuté pri výkone ich spoločnej činnosti. 1.2. V odôvodnení rozhodnutia súdu prvej inštancie uviedol, že žalovaní toto tvrdenie žalobcu popierali. Tvrdili, že u žalovaného v 1.rade ako kupujúceho, chýbala vôľa nadobudnúť nehnuteľnosti do spoluvlastníctva aj ostatných členov a to bez ohľadu na to, ako sa tieto nehnuteľnosti viedli z účtovného hľadiska. Uviedli, že tieto nehnuteľnosti nadobudol od Slovenskej republiky len žalovaný v 1. rade a to do jeho výlučného vlastníctva a v čase keď bol on ich výlučným vlastníkom, boli zo strany žalovaného v 1. rade len vnesené do združenia za účelom, aby ich združenie využívalo na účely dosiahnutia zisku, čo však podľa žalovaných neznamená automaticky to, že sa tieto nehnuteľnosti stávajú spoluvlastníctvom všetkých účastníkov združenia. Súd prvej inštancie konštatoval, že v konaní je sporné, či vyššie uvedené nehnuteľnosti (ktoré sú predmetom tohto sporu), kúpené v čase existencie združenia jedným z členov združenia, žalovaným v 1. rade, sa stali spoluvlastníctvom všetkých účastníkov združenia. Ďalej bolo sporné, či zmluva o prevode týchto nehnuteľností zo žalovaného v 1. rade na žalovaného v 2. rade bola uzavretá platne, nakoľko žalobca tvrdil, že v čase prevodu neboli nehnuteľnosti vo výlučnom vlastníctve žalovaného v 1. rade ako predávajúceho, ale boli v spoluvlastníctve žalobcu a žalovaných v 1. a 2. rade. 1.1. Súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní považoval za preukázané, že strany sporu uzavreli dňa 01.02.1999 zmluvu o združení podľa § 829 a nasl. OZ. Vychádzajúc z právnej úpravy, takéto združenie podľa uvedeného zákonného ustanovenia nemá právnu subjektivitu, možno ho charakterizovať ako zmluvný občianskoprávny záväzkový vzťah, ktorého účelom je upraviť vnútorné vzťahy členov združenia. Podľa predloženej zmluvy o združení účastníkov, žalobcu a žalovaných v 1. a 2. rade, túto zmluvu uzavreli ako podnikatelia a z toho vyplýval aj účel združenia, ktorým bolo podľa čl. 1. zmluvy o združení prevádzkovanie činností: -kompletné pohrebné služby, -viazanie smútočných vencov, kytíc a stúh - maloobchod, -maloobchod mimo riadnej predajne (smútočné vence, kytice), - prenájom nehnuteľností, vrátane poskytovania iných než základných služieb. Zmluvné strany si v tejto zmluve dohodli, že v rámci združenia budú činnosť vykonávať pod názvom Ján Molnár- pohrebný podnik Molnár, so sídlom združenia Slovenská č. 26, Nové Zámky. Ďalej si v čl. 3. zmluvy dohodli, že peňažné prostriedky združenia sa budú sústreďovať na jedinom účte vedenom v SLSP, a.s. č.ú. XXXXXXX- XXX/XXXX, vedený na A. B., F. X, D. E. a že prostredníctvom tohto účtu sa budú realizovať všetky bezhotovostné platby súvisiace so spoločnou činnosťou. Podľa článku 4. zmluvy o združení sa majetok získaný spoločnou činnosťou stáva spoluvlastníctvom všetkých, s tým, že každý člen nadobúda na získanom majetku vlastnícky podiel 1/3 z celku. Súd prvej inštancie poukázal na to, že dňa 19.12.2007 žalovaný v 1. rade, ako samostatne zárobkovo činná osoba a zároveň kupujúci, uzatvoril so Slovenskou republikou -Fakultná nemocnica s poliklinikou Nové Zámky, ako predávajúcim kúpnu zmluvu (v spise na č.l. 13), predmetom ktorej boli nehnuteľnosti, ktoré sú predmetom tohto konania. Z vykonaného dokazovania (kúpnej zmluvy a zmluvy o združení) vyplynulo, že kúpna zmluva bola uzavretá v čase trvania zmluvy o združení a že kupujúcim bol žalovaný v 1. rade, ktorý bol v tom čase účastníkom združenia. Ďalej súd vykonaným dokazovaním zistil, že žalovaní v 1. a 2. rade písomne, listami zo dňa 14.01.2016, oznámili tretiemu účastníkovi združenia a to žalobcovi, že vystupujú zo združenia, čím ich účasť v združení zanikne 3 mesiace od doručenia oznámenia o vystúpení, t. j. 28.04.2016. Súd prvej inštancie z vykonaného dokazovania zistil, že žalovaný v 1. rade kúpnou zmluvou zo dňa 26.04.2016 (v spise na č.l. 335) previedol sporné nehnuteľnosti, ktorých sa konanie týka, na žalovaného v 1. rade. Práve platnosť tejto kúpnej zmluvy žalobca spochybňuje, nakoľko podľa neho žalovaný v 1. rade predal niečo, čo nebolo v jeho výlučnom vlastníctve. 1.2. Súd prvej inštancie poukázal na výpoveď účtovníčky, z ktorej vyplýva, že pri ,,odpisovaní“ uvedených nehnuteľností postupovala na pokyn žalovaného v 1.rade. Konštatoval, že z výsluchu svedkyne, p. A. H. bolo preukázané, že sporné nehnuteľnosti boli obstarávané pre účely združenia a preto si či už príjmy, tak aj výdavky súvisiace s týmito nehnuteľnosťami delili všetci účastníci združenia, t. j. aj žalobca aj žalovaní v 1. a 2. rade rovným dielom. Uvedené jej potvrdil aj sám žalovaný v
1. rade, t. j. kupujúci podľa kúpnej zmluvy uzavretej zo Slovenskou republikou, resp., že účtovala podľa pokynov žalovaného v 1. rade, t. j. na tretiny. Podľa vyjadrenia účtovníčky žalovaný v 1. rade, nehnuteľnosti nekupoval ako tvrdil on z vlastných peňazí, ale ich kupoval z peňazí združenia. Žalovaní opak nepreukázali, resp. žalovaný v 1. rade nepreukázal, že nehnuteľnosti skutočne kupoval z vlastných prostriedkov, že nešlo o peniaze používané združením. Súd prvej inštancie vychádzajúc z vyjadrenia strán sporu, resp. ich právnych zástupcov považoval za nesporné, že tieto nehnuteľnosti sa používali na prenájom, čo bola jedna z činností zduženia (čl. 1 zmluvy o združení). Konanie žalovaného v 1. rade pri pôvodnom nadobúdaní uvedených nehnuteľností od Slovenskej republiky zmluvou zo dňa 19.12.2007 korešponduje s čl. 3. zmluvy o združení, podľa ktorej sa peňažné prostriedky združenia sústreďovali na jednom účte, prostredníctvom ktorého účtu sa realizovali platby súvisiace so spoločnou činnosťou a ako bolo preukázané aj výpoveďou svedkyne aj kúpa predmetných nehnuteľnosti, neskôr využívaných k naplneniu dohodnutého účelu združenia- prenájmu nehnuteľností, bola realizovaná z tohto účtu. A preto tak, ako mali členovia dohodnuté v článku 4. zmluvy o združení, podľa ktorého sa majetok získaný spoločnou činnosťou stáva spoluvlastníctvom všetkých, s tým, že každý člen nadobúda na získanom majetku vlastnícky podiel 1/3 z celku, tak aj v prípade sporných nehnuteľností, ktoré sú predmetom tohto konania, došlo podľa názoru súdu prvej inštancie zo zákona k vzniku podielového spoluvlastníctva členov združenia k predmetným nehnuteľnostiam. 1.3. Súd prvej inštancie neprisvedčil žalovanému v 1. rade v tom, že tieto nehnuteľnosti len vložil do združenia v zmysle § 831 až § 833 OZ, nakoľko z výsluchu účtovníčky ako aj listinnými dôkazmi - daňovými priznaniami založenými v spise, vyplynulo, že uvedené nehnuteľnosti boli členmi združenia odpisované spôsobom upraveným v ustanovení § 24 ods. 3 zákona o dani z príjmov, t.j. boli odpisované ako majetok v spoluvlastníctve, a to každým zo spoluvlastníkov v pomere podľa výšky ich spoluvlastníckeho podielu. V tejto súvislosti poukázal na to, že predmetné nehnuteľnosti boli získané pri výkone spoločnej činnosti združenia, čo sa prejavilo najmä tým, že boli zakúpené zo spoločných peňazí účastníkov združenia (z účtu združenia a z pokladne združenia), že boli používané na prenájom, že náklady a zisky súvisiace s nehnuteľnosťami, sa delili medzi členov združenia rovnakým dielom. Súd prvej inštancie preto dospel k záveru, že nehnuteľnosti, napriek tomu, že po ich kúpe od SR v roku 2007 boli v katastri nehnuteľností zapísané len ako vlastníctvo žalovaného v 1. rade, sú v skutočnosti v spoluvlastníctve strán sporu, t.j. účastníkov bývalého združenia (žalobcu a žalovaných v 1. a 2. rade), každý v podiele 1/3 z celku. Za nesporné považoval, že združenie zaniklo ku dňu 28.04.2016 a po zániku združenia žalovaný v 1. rade, na ktorého bola nehnuteľnosť zapísaná v katastri nehnuteľností túto previedol na žalovaného v 2. rade. Vo vzťahu k uvedenému prevodu súd prvej inštancie uviedol, že keďže teda išlo o majetok v spoluvlastníctve, žalovaný v 1. rade nemohol na žalovaného v 2. rade previesť niečo, čo nebolo v jeho výlučnom vlastníctve, nemohol len sám (jeden z viacerých spoluvlastníkov) právne disponovať, nakladať z nehnuteľnosťami ako celkom. Preto súd vyhodnotil kúpnu zmluvu zo dňa 26.04.2016, uzavretú medzi žalovaným v 1. rade ako predávajúcim a žalovaným v 2. rade ako kupujúcim a ktorej predmetom boli sporné nehnuteľnosti ako absolútne neplatnú pre rozpor so zákonom (§ 39 OZ), ale súčasne aj pre nemožnosť plnenia (§ 37 ods. 2 OZ), keďže žalovaný v 1.rade v čase jej uzavretia nebol vlastníkom celej nehnuteľnosti, nebol oprávnený s ňou disponovať, t.j. predávať ju ako celok. Na túto neplatnosť prihliadol súd prvej inštancie z úradnej povinnosti a riešil ju ako predbežnú otázku. 1.4. V závere uviedol, že nehnuteľnosti sú v spoluvlastníctve strán sporu, ku dňu podaniu žaloby spoluvlastníctvo nezaniklo, k dohode o vyporiadaní bývalých členov združenia ohľadom majetku získaného výkonom spoločnej činnosti združenia podľa § 841 OZ taktiež nedošlo, preto je žalobca ako jeden zo spoluvlastníkov, aktívne vecne legitimovaný na podanie žaloby podľa § 142 OZ o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva voči ostatným spoluvlastníkom. Vzhľadom k tomu, že rozdelenie nehnuteľnosti nie je technicky možné, pristúpil súd prvej inštancie k druhému spôsobu vyporiadania (§ 142 OZ) a prikázal ich za primeranú náhradu, do výlučného vlastníctva žalovaného v 2. rade, ktorý ich sám má v súčasnosti v držbe, nakladá s nimi, resp. ich využíva, má s nimi do budúcna rôzne plány, dokonca zakúpil pozemok nachádzajúci sa vzadu za uvedenými nehnuteľnosťami, ku ktorému je prístup práve cez predmetné nehnuteľnosti. Súčasne súd prvej inštancie rozhodlo o finančnej náhrade za vyporiadavané spoluvlastnícke podiely a vychádzal pri tom zo znaleckého dokazovania. Uviedol, že v konaní boli predložené dva znalecké posudky. Podľa znaleckého posudku Ing. Ferencza Ladislava (č.l. 565 spisu) bola stanovená cena predmetných nehnuteľnosti sumou 57 000 eur. Podľa znaleckého posudku Ing. Zuzany Vadkertiovej (č.l. 589 spisu) bola stanovená sumou 38 400 eur. Uviedol, že vzhľadom na rozdiel zistenej všeobecnej hodnoty nehnuteľností, boli v konaní vypočutí obaja znalci, pričom obaja znalci vedeli zdôvodniť akým spôsobom dospeli k výslednej sume, preto nie je možné s určitosťou vyhodnotiť, že jeden zo znaleckých posudkov je nesprávny a ktorý z nich to je. Vzhľadom na hospodárnosť konania a aj so snahou o čo najspravodlivejšie usporiadanie vzájomných vzťahov, súd
prvej inštancie spriemeroval obe znalcami zistené všeobecné hodnoty nehnuteľností, t.j. 57 000 eur a 38 400 eur, čo predstavuje sumu 47 700 eur a z uvedenej sumy, ako všeobecnej hodnoty nehnuteľností, vychádzal pri určení finančnej náhrady za vyporiadanie. Uviedol, že celková cena 47 700 eur : 3 = 15 900 eur predstavuje hodnotu tretinového spoluvlastníckeho podielu každého z troch spoluvlastníkov. Na základe toho žalobcovi súd prvej inštancie priznal sumu 15 900 eur, žalovanému v 1. rade len sumu 5 900 eur. V prípade žalovaného v 1. rade totiž z hodnoty spoluvlastníckeho podielu 15 900 odrátal súd sumu 10 000 eur, ktorú už žalovaný v 2. rade uhradil žalovanému v 1. rade na základe neplatnej kúpnej zmluvy zo dňa 26.04.2016, aby nevzniklo na strane žalovaného v 1. rade bezdôvodné obohatenie. O trovách účastníkov konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP a v konaní úspešnému žalobcovi v zmysle § 255 ods. 1 CSP priznal nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu voči neúspešným žalovaným v 1. a 2. rade.
2. Proti uvedenému rozsudku, v celom jeho rozsahu podali písomne v zákonnej lehote odvolanie žalovaní v 1. a 2. rade a odvolaciemu súdu navrhli, aby napadnutý rozsudok zrušil v zmysle § 391 ods. 1 CSP vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie z dôvodov uvedených v § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP alebo aby v zmysle § 388 CSP rozsudok prvoinštančného súdu zmenil tak, že žalobu žalobcu v plnom rozsahu zamietne. V odvolaní uviedli, že z vykonaného dokazovania bolo preukázané, že účastníci konania uzatvorili dňa 01.02.1999 zmluvu o združení podnikateľov v zmysle ust. § 829 a nasl. OZ. Zdôraznili, že účastníci združenia môžu navonok voči tretím osobám konať na jednej strane spoločne, avšak môžu konať aj samostatne. Z tohto dôvodu počas celého konania uvádzali, že nebolo preukázané a zo strany žalobcu nebol produkovaný žiadny dôkaz v tom smere, že by pri uzatváraní kúpnej zmluvy zo dňa 19.12.2007, žalovaný v 1. rade vystupoval ako člen združenia. Uviedli, že v prípade, ak z právneho úkonu nie je zjavné, či takýto účastník združenia koná v mene združenia alebo vo vlastnom mene, má sa za to, že je z právneho úkonu zaviazaný sám. Žalovaný v 1. rade uviedol, že je zjavné, že pri uzatváraní kúpnej zmluvy zo dňa 19.12.2007 nikdy nevystupoval ako člen združenia a sporné nehnuteľnosti kupoval ako fyzická osoba a preto tieto nehnuteľnosti nemôžu tvoriť podielové spoluvlastníctvo s ostatnými účastníkmi združenia. Poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo/146/2007 z ktorého vyplýva, že medzi členmi združenia nedochádza automaticky a zo zákona k vytvoreniu spoluvlastníckeho vzťahu, ak niektorí z členov združenia nadobudne nehnuteľnosť. Je potrebné skúmať úmysel a vôľu účastníka združenia. Preto uviedli, že prvoinštančný súd sa vo svojom odôvodnení nevysporiadal so skutočnosťami a s tvrdením žalovaného v 1. rade, že nehnuteľnosti kupoval na svoje meno ako fyzická osoba a v danom prípade nevystupoval ako člen združenia. 2.1. Upriamili pozornosť na ust. § 833 OZ z ktorého vyplýva, že účastníci združenia môžu do združenia vkladať či už majetkové hodnoty, finančné prostriedky, resp. nehnuteľnosti, teda žalovanému v 1. rade nič nebránilo v tom, aby nadobudnuté nehnuteľnosti kúpnou zmluvou zo dňa 19.12.2007 ako svoj vklad vložil do vzniknutého združenia. To, že vniesol ako vklad do združenia sporné nehnuteľnosti, nie je možné zamieňať so skutočnosťou, že v končenom dôsledku združenie z prenájmu týchto nehnuteľností malo zisk. V závere uviedli, že by sa súd nemal spoliehať len na tvrdenia účtovníčky, ktorá dokonca vykonávala účtovníctvo pre združenie externe. Poukázal na výpis živnostenského registra týkajúceho sa žalovaného v 1. rade, z ktorého vyplýva, že ten sa pred vznikom združenia už 9 rokov venoval tomu istému predmetu činnosti, ktoré boli zároveň aj činnosťami podľa čl. 1 zmluvy o združení. Pri vzniku združenia žalobca, aj žalovaný v 2. rade nevniesli do združenia žiadne finančné prostriedky, majetkové hodnoty a pod. Preto konajúci súd len na základe výpovede svedkyne p. H., nemohol dospieť k záveru, že na kúpu sporných nehnuteľností boli použité vôbec prostriedky združenia. V prípade, že žalovaný v 1. rade vniesol do združenia vklad - spornú nehnuteľnosť, má ako vlastník nárok na ich vrátenie. Poukázal aj na to, že žalobca po zániku združenia v roku 2016 neprejavil záujem o vyplatenie svojho podielu, urobil tak až niekoľko rokov po zániku združenia. 2.2. V odvolaní tiež uviedli, že zmluvu uzatvorenú medzi žalovanými v 1. a 2. rade považoval žalovaný v 1. rade za platnú. V prípade, že by odvolací súd mal preukázané, že sporné nehnuteľnosti tvoria podielové spoluvlastníctvo strán sporu, namietal spôsob výpočtu finančnej náhrady za spoluvlastnícke podiely z dôvodu, že súd prvej inštancie pri určení finančnej náhrady len uviedol, že vychádzal zo znaleckého dokazovania a v snahe o čo najspravodlivejšie usporiadanie vzájomných vzťahov spriemeroval dva predložené znalecké posudky. Avšak pri výrazne rozdielnych sumách (1. znalecký posudok nehnuteľnosť ocenená na sumu 57 000 eur a 2. znalecký posudok nehnuteľnosť ocenená na sumu 38 400 eur), by mal súd zdôvodniť svoje úvahy, čo neurobil a preto tvrdil, že rozsudok je v tejto časti zmätočný a nezákonný. Taktiež namietal, že súd nezohľadnil to, že žalovaný v 2. rade spornú nehnuteľnosť rekonštruoval a v prípade vyporiadania podielového spoluvlastníctva je vždy potrebné
vziať do úvahy aj hodnotu rekonštrukčných prác, ktoré boli na sporných nehnuteľnostiach vykonané a tieto práce mali by byť zahrnuté do výšky finančnej náhrady za spoluvlastnícky podiel.
3. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal v zákonnej lehote odvolanie aj žalobca z dôvodov uvedených v § 365 ods. 1 písm. f) a h) a odvolaciemu súdu navrhol, aby rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že zruší podielové spoluvlastníctvo medzi sporovými stranami a prikáže sporné nehnuteľnosti do výlučného vlastníctva žalobcu za náhradu, vo výške vychádzajúcej z hodnoty sporných nehnuteľností ustálenej súdom prvej inštancie, teda hodnoty 47 700 eur. V odvolaní uviedol, že nesúhlasí so spôsobom, akým súd prvej inštancie realizoval vyporiadanie podielového spoluvlastníctva. Súhlasil so zrušením podielového spoluvlastníctva, avšak žalobca uviedol, že súd nesprávne tieto nehnuteľnosti prikázal do výlučného vlastníctva žalovaného v 2. rade. Uviedol, že prikázanie predmetu spoluvlastníctva do výlučného vlastníctva jedného zo spoluvlastníkov pri vyporiadaní spoluvlastníctva je možné len za splnenia subjektívnych predpokladov, a to: vyjadrený súhlas alebo záujem spoluvlastníka, ktorému má byť vec prikázaná a preukázanie solventnosti. Žalobca na pojednávaní dňa 30.05.2023 jednoznačne a výslovne prejavil záujem o prikázanie predmetných nehnuteľností do svojho výlučného vlastníctva. V tejto súvislosti deklaroval pripravenosť vychádzať zo sumy 60 000 eur ako hodnoty rozhodujúcej pre stanovenie hodnoty spoluvlastníckych podielov. Naproti tomu žalovaní v 1. a 2. rade počas celého konania ani jedenkrát explicitne neprejavili záujem o prikázanie sporných nehnuteľností do svojho výlučného vlastníctva. Táto skutočnosť je zásadná pre správne právne posúdenie veci. Namietal, že súd prvej inštancie v rozpore prikázal nehnuteľnosti do výlučného vlastníctva žalovanému v 2. rade bez toho, aby tento prejavil záujem o ich nadobudnutie. Zároveň nepreveril solventnosť žalovaného v 2. rade a jeho reálnu schopnosť uhradiť stanovenú náhradu ostatným spoluvlastníkom. V neposlednom rade ignoroval výslovný záujem žalobcu o prikázanie nehnuteľností do jeho vlastníctva. Poukázal aj nato, že žalovaný v 2. rade získal právoplatné rozhodnutie o povolení odstránenia stavby, a to rozhodnutie č. 4466-40285/2021/192/NS z 21.07.2021 vydané príslušným stavebným úradom, čím explicitne uviedol svoj zámer zbúrať predmetné nehnuteľnosti. Uvedené konanie žalovaného v 2. rade jednoznačne preukazuje jeho úmysel nehnuteľnosti neužívať, ale naopak, pristúpiť k ich demolácii. Naproti tomu žalobca prejavil záujem o prikázanie sporných nehnuteľností do výlučného vlastníctva s úmyslom tieto nehnuteľnosti zachovať a naďalej ich užívať, čo je plne v súlade s princípmi vyporiadania podielového spoluvlastníctva stanovenými judikatúrou i zákonom. Na základe uvedeného dôvodil, že tieto skutočnosti predstavujú závažný dôvod, pre ktorý je potrebné zmeniť rozhodnutie súdu prvej inštancie o prikázaní nehnuteľností do výlučného vlastníctva žalovaného v 2. rade
4. K podanému odvolaniu žalovaných v 1. a 2. rade sa písomne vyjadril žalobca, ktorý uviedol, že odvolanie žalovaných je nedôvodné a stojí v rozpore s vykonaným dokazovaním, právnymi závermi súdu prvej inštancie a ustálenou judikatúrou, ktorá jednoznačne potvrdzuje, že sporné nehnuteľnosti boli nadobudnuté v rámci spoločnej činnosti združenia uzatvoreného medzi sporovými stranami dňa 1. februára 1999 v zmysle § 829 a nasl. OZ a teda tvoria podielové spoluvlastníctvo všetkých jeho účastníkov v podiele 1/3. Preto je žalobca názoru, že napadnutý rozsudok je vecne správny, zákonný a plne podložený vykonaným dokazovaním. Dôvodil, že právne konanie žalovaného v 1. rade A. B., pri nadobudnutí spornej nehnuteľnosti dňa 19. decembra 2007 jednoznačne preukazuje, že tento konal ako člen združenia s cieľom naplniť jeho účel, čím došlo k vytvoreniu podielového spoluvlastníctva všetkých účastníkov združenia priamo zo zákona v zmysle ustanovenia § 834 OZ. Rozhodujúcim kritériom nie je formálne zapísanie vlastníctva v katastri nehnuteľností na meno jediného účastníka, ale vôľa a kontext konania žalovaného v 1. rade, ktorý prejavoval úmysel nadobudnúť nehnuteľnosť v prospech združenia. Naopak, argumentácia žalovaných, že absencia formálneho zapísania všetkých členov združenia ako vlastníkov v katastri nehnuteľností alebo absencia písomného splnomocnenia vylučuje vznik spoluvlastníctva, je v rozpore s judikatúrou. Najvyšší súd Slovenskej republiky v uznesení sp. zn. 4 Cdo 146/2007 výslovne uviedol, že „zákon č. 92/1991 Zb. výslovne nevylučuje uplatnenie režimu nadobúdania majetku do spoluvlastníctva účastníkov zmluvy o združení,“ čím odmietol formalistický výklad, aký presadzujú žalovaní. Z toho vyplýva, že právne konanie žalovaného v 1. rade pri kúpe nehnuteľnosti bolo v súlade s vôľou všetkých členov združenia nadobudnúť ju do spoločného vlastníctva, čo potvrdzujú aj ďalšie dôkazy. Účtovná a daňová evidencia vedená v súvislosti so spornou nehnuteľnosťou jednoznačne potvrdzuje, že táto bola nadobudnutá do podielového spoluvlastníctva všetkých členov združenia. Žalobca predložil v konaní listinné dôkazy - účtovnú a daňovú evidenciu, ktorú žalovaní žiadnym relevantným spôsobom neboli schopní vyvrátiť. Poukázal na výpoveď svedkyne A. H., ktorá zabezpečovala účtovníctvo združenia a ktorá vo svojej výpovedi na pojednávaní dňa 20. septembra 2022 uviedla, že na základe pokynov žalovaného v 1. rade A. B. boli príjmy, výdavky
a odpisy súvisiace so spornou nehnuteľnosťou rozdeľované rovným dielom medzi všetkých troch členov združenia, čo znamená, že každý z nich účtoval a odpisoval 1/3 z príslušných hodnôt. Tento postup jednoznačne vypovedá o tom, že sporná nehnuteľnosť nebola považovaná za majetok výlučne žalovaného v 1. rade, ale za spoločný majetok združenia, čo je v súlade s právnym režimom upraveným v § 834 OZ. 4.1. Poukázal aj na to, že nadobúdacia cena spornej nehnuteľnosti bola uhradená z prostriedkov združenia, čo svedkyňa Vidová potvrdila slovami, že „časť peňazí bola vyplatená z účtu združenia a časť bola vyplatená v hotovosti“ z pokladne združenia, pričom tento postup bol podložený účtovnými dokladmi, konkrétne výpisom z účtu združenia a pokladničným dokladom odovzdaným zamestnankyňou I. J.. Tieto skutočnosti žalovaní žiadnym relevantným spôsobom nepopreli. Svedkyňa Vidová ďalej potvrdila, že hodnota hmotného majetku uvedená v majetkových priznaniach všetkých členov združenia za rok 2014 bola identická, a to vo výške 33 466 eur, pričom zahŕňala všetky nehnuteľnosti vrátane spornej nehnuteľnosti na Slovenskej č. 28. Táto skutočnosť vylučuje možnosť, že by žalovaný v 1. rade vlastnil spornú nehnuteľnosť výlučne, pretože v takom prípade by jeho majetok musel vykazovať vyššiu hodnotu vzhľadom na jeho údajný plný podiel. Ďalej poukázali na kontinuitu postupov, ktorá preukazuje, že sporná nehnuteľnosť bola od jej nadobudnutia v roku 2007 až do ukončenia združenia v roku 2016 konzistentne považovaná za majetok v podielovom spoluvlastníctve všetkých členov združenia. Tento dlhodobý a nemenný spôsob nakladania s nehnuteľnosťou, ako aj jej účtovného a daňového spracovania, jednoznačne odráža vôľu sporových strán a ich spoločné chápanie právneho stavu. 4.2. Žalobca zdôraznil, že príjmy, náklady a odpisy z prenájmu boli od počiatku rozdeľované rovným dielom medzi všetkých členov združenia, čo potvrdzujú predložené faktúry za roky 2013 a 2014, ako aj výpoveď svedkyne H., ktorá uviedla, že „táto nehnuteľnosť sa obstarávala pre združenie“ a „využívali ju na podnikanie a dosahovanie príjmov všetci traja“. Nakoniec, svedkyňa Vidová potvrdila, že žalovaný v 1. rade nikdy nenamietal spôsob účtovania príjmov, výdavkov ani odpisov počas celého obdobia od roku 2005 do roku 2016, čo zahŕňa aj obdobie po nadobudnutí spornej nehnuteľnosti v roku 2007. Táto absencia námietok zo strany žalovaného v 1. rade, ktorý bol podľa tvrdenia žalovaných jediným vlastníkom zapísaným v katastri, je ďalším dôkazom, že sám akceptoval spoluvlastnícky právny režim nehnuteľnosti. 4.3. V závere uviedol, že súd prvej inštancie pri určení všeobecnej hodnoty spornej nehnuteľnosti postupoval metodologicky správne v súlade s ustálenou judikatúrou, keď aplikoval metódu aritmetického priemeru hodnôt stanovených dvomi znaleckými posudkami a tým rešpektoval zásadu procesnej hospodárnosti a efektívnosti konania, ktorá je zakotvená v Civilnom sporovom poriadku. Priemerovaním záverov dvoch znaleckých posudkov dosiahol vyvážený a spravodlivý výsledok bez toho, aby bolo potrebné nariaďovať ďalšie znalecké dokazovanie. K námietkam žalovaného v 2. rade týkajúce sa toho, že súd nezohľadnil jeho rekonštrukčné práce na spornej nehnuteľnosti uviedol, že žalovaný v 2. rade nepodložil svoje tvrdenia o vykonaných rekonštrukčných prácach žiadnymi dôkazmi, čím absentuje akákoľvek dôkazná opora jeho tvrdení. Počas celého konania pred súdom prvej inštancie nepredložil žiadne relevantné listiny, ktoré by preukázali nielen skutočnosť vykonania týchto prác, ale aj ich rozsah, charakter a ekonomickú hodnotu. Zároveň žalovaný v 2. rade uvádza nové skutočnosti a dôkazy, ktoré neboli predmetom konania pred súdom prvej inštancie, čo je v rozpore s ustanovením § 366 CSP. Navyše, aj keby sa hypoteticky predpokladalo, že rekonštrukčné práce boli skutočne vykonané, ich časová súvislosť ich robí nerelevantnými pre určenie hodnoty nehnuteľnosti v kontexte vyporiadania spoluvlastníctva, nakoľko súd prvej inštancie túto zmluvu, ktorou žalovaný v 2. rade nadobudol vlastnícke právo vyhodnotil ako absolútne neplatnú pre rozpor s § 39 OZ.
5. K vyjadreniu žalobcu sa písomne vyjadrili žalovaní v 1. a 2. rade, ktorí uviedli, že s tvrdeniami žalobcu nemôžu súhlasiť. Poukázali na podanie žalobcu zo dňa 17.12.2020 označené ako „vymedzenie žalobného návrhu“ v ktorom opätovne žiadal nariadiť predaj sporných nehnuteľností, čo preukazuje záujem žalobcu sporné nehnuteľnosti predať. Poukázali na pojednávanie, ktoré sa konalo dňa 30.05.2023, teda až 3 roky po podaní žaloby, kde právny zástupca žalobcu uviedol, že pre prípad, že by boli nehnuteľnosti prikázané do výlučného vlastníctva žalobcu, akceptuje sumu 60 000 eur, ako hodnotu sporných nehnuteľností a z tejto sumy je ochotný vyplatiť ostatných spoluvlastníkov. Popreli tvrdenie žalobcu o tom, že by boli pasívni a neprejavovali o nehnuteľnosť záujem. Práve naopak, žalovaný v 2. rade vyslovene uviedol, že má za to, že nehnuteľnosť riadne odkúpil kúpnou zmluvou, ktorú považuje za platnú a dokonca aj tieto nehnuteľnosti rekonštruoval. Taktiež poukázal na to, že za spornou nehnuteľnosťou odkúpil pozemok, ku ktorému by stratil prístup v prípade, že by sa sporná nehnuteľnosť prikázala do vlastníctva žalobcu. Bolo by preto nelogické, aby za takýchto podmienok súd prikázal sporné nehnuteľnosti do výlučného vlastníctva žalobcu. V závere uviedli, že žalovaný v
2. rade sa o nehnuteľnosť stará, využíva ich, rekonštruuje ich a preto nie je dôvod, aby súd prikázal nehnuteľnosti žalobcovi.
6. K vyjadreniu žalovaných v 1. a 2. rade žalobca písomne uviedol, že žalovaní vo svojom vyjadrení predložili nepresné a neúplné interpretácie skutkového stavu, ako aj právnych záverov. Žalovaní účelovo poukázali na skutočnosť, že žalobca pôvodne žiadal nariadiť predaj predmetných nehnuteľností. Táto skutočnosť však nie je v kontexte vyporiadania podielového spoluvlastníctva rozhodujúca, nakoľko zákon a ustálená judikatúra pripúšťajú zmenu petitu žalobcu v priebehu konania. Podstatný je aktuálny návrh žalobcu prezentovaný na pojednávaní dňa 30.05.2023, kde výslovne vyjadril záujem o prikázanie nehnuteľností do svojho výlučného vlastníctva. Odmietol tvrdenie žalovaných, že žalovaný v 2. rade prejavil počas konania záujem o prikázanie predmetných nehnuteľností do svojho výlučného vlastníctva. Ani v jednom procesnom podaní ani na žiadnom pojednávaní nebol takýto výslovný záujem žalovaným v 2. rade artikulovaný. Tvrdenie žalovaného v 2. rade, že "nehnuteľnosti riadne odkúpil kúpnou zmluvou, ktorú považuje za platnú", nemožno považovať za výslovný prejav záujmu o prikázanie nehnuteľností v zmysle § 142 OZ. Najvyšší súd SR v rozhodnutí sp. zn. 2Cdo/48/2022 jednoznačne stanovil, že "subjektívnym predpokladom tohto spôsobu vyporiadania spoluvlastníctva je teda súhlas spoluvlastníka, ktorému má byť vec prikázaná a jeho solventnosť." Takýto výslovný súhlas žalovaný v 2. rade neposkytol, čo predstavuje zásadný nedostatok pre prikázanie veci do jeho vlastníctva. Poukázal na právoplatné rozhodnutie o povolení odstránenia stavby č. 4466-40285/2021/192/NS z 21.07.2021, ktoré žalovaný v 2. rade získal, čo predstavuje priamy rozpor s jeho tvrdením, že žalovaný predmetné nehnuteľnosti chce užívať. Žalobca zároveň namietal, že súd prvej inštancie neskúmal solventnosť žalovaného v 2. rade a jeho schopnosť vyplatiť stanovenú náhradu. Táto okolnosť predstavuje zásadný nedostatok právneho posúdenia veci. Naproti tomu žalobca nielen deklaroval svoj záujem o prikázanie nehnuteľností, ale aj preukázal svoju pripravenosť poskytnúť ostatným spoluvlastníkom primeranú náhradu. Žalobca preto zotrval na svojom odvolaní a naďalej sa domáha, aby odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvej inštancie tak, že zruší podielové spoluvlastníctvo a sporné nehnuteľnosti prikáže do výlučného vlastníctva žalobcu za náhradu.
7. Žalobca v odvolacej replike opätovne uviedol, že všetky dôkazy jednoznačne preukazujú, že nadobudnutie nehnuteľnosti bolo výsledkom spoločnej činnosti združenia pričom poukázal na listinné dôkazy podporujúce spoluvlastníctvo, účtovné a daňové súvislosti potvrdzujúce spoluvlastníctvo, svedecké výpovede potvrdzujúce zámer a vôľu, kontinuitu postupov trvajúcich 9 rokov a na zákonné možnosti odpisovania podľa daňovej legislatívy. Poukázal na výpoveď svedkyne H., ktorá zabezpečovala účtovníctvo združenia od roku 2005 do roku 2016 a potvrdila kontinuitu postupov počas celého obdobia existencie združenia, pričom žalovaný v 1. rade nikdy nenamietal spôsob účtovania príjmov, výdavkov ani odpisov počas celého 11-ročného obdobia. Žalovaní mali možnosť predložiť protichodné dôkazy a neurobili tak. Žalovaní sa dostávajú do rozporu, keď tvrdia, že nehnuteľnosť "využívané neboli" a súčasne priznávajú jej využívanie "na sklad urien a účtovníctva" za nájomné 1 500 eur mesačne. Táto výška nájomného jasne dokazuje, že nehnuteľnosť má vysoké komerčné využitie a nie je v havarijnom stave, ako žalovaní tvrdia. Údajné "neefektívne využitie" je v zásadnom rozpore s konaním žalovaného v 2. rade platiť za túto nehnuteľnosť také vysoké nájomné sebe samému prostredníctvom spoločnosti KREMATÓRIUM Molnár s.r.o. Ak by nehnuteľnosť skutočne trpela závažnými hygienickými problémami a bola nepoužiteľná, žalovaný v 2. rade by za ňu neplatil tak vysoké nájomné, ani by v nej neskladoval materiál určený na kontakt s ľudskými pozostatkami (urny). Žalobca namietal, že žalovaný v 2. rade nepredložil žiadne dôkazy o údajných rekonštrukčných prácach, ako aj faktúry, zmluvy s dodávateľmi, fotodokumentácia, čím jeho tvrdenia zostávajú nepodložené. Žalobca preto trvá na svojom odvolaní v plnom rozsahu.
8. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 34 CSP) viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 CSP a § 380 ods. 1 CSP) a viazaný skutkovým stavom zisteným súdom prvej inštancie (§ 383 CSP) prejednal vec bez nariadenia pojednávania s verejným vyhlásením rozsudku pri splnení si povinnosti upravenej v ustanovení § 219 ods. 3 CSP a po prejednaní veci dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je treba ako vecne správne vo veci samej podľa § 387 ods. 1 a ods. 2 CSP potvrdiť. Rozhodnutie súdu prvej inštancie je vo výroku o trovách konania bolo potrebné podľa § 389 ods.1 písm. b) CSP zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
9. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
10. Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
11. Keďže odvolací súd dospel k tomu záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je dostatočne odôvodnený, nepovažuje vo svojom rozhodnutí za nutné v súlade s ustanovením § 387 ods. 2 CSP opakovať tie isté dôvody, ktoré sú obsiahnuté v prvoinštančnom rozhodnutí, vrátane citácie právnych predpisov vzťahujúcich sa na tento prípad. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia a konštatuje správnosť dôvodov, ktoré súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí uviedol. Podľa názoru odvolacieho súdu súd prvej inštancie v prejednávanej veci správne zistil skutkový stav a z neho prijal aj správny právny záver. Rozhodnutie súdu prvej inštancie je aj dostatočne odôvodnené aj z neho zrejmé akými závermi a myšlienkovými postupmi sa súd prvej inštancie riadil, pričom sa podrobne vyporiadal so všetkými námietkami žalovaných aj tvrdeniami žalobcu. Z uvedeného dôvodu odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu ako vecne správny potvrdil.
12. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobca sa podanou žalobou doručenou súdu prvej inštancie dňa 26.06.2020, domáhal zrušenia a vyporiadania podielového spoluvlastníctva k nehnuteľnostiam zapísaných na LV č. XXXXX, nachádzajúcich sa v kat. úz. D. E., okres D. E., obec D. E., ako parcela reg. „C“ č. 2817/1 o výmere 115 m2 - zastavaná plocha a nádvorie a stavba rodinný dom, postavený na parcele reg. „C“ č. 2817/1 so súp. č. XXXX. Žalobca ako spoluvlastník podielu o veľkosti 1/3 k celku, pôvodne navrhol predmetné nehnuteľnosti predať a výťažok z predaja rozdeliť stranám sporu podľa veľkosti ich podielu. Následne podaním zo dňa 20.03.2023 (č. l. 387 spisu) svoj návrh zmenil a žiadal, aby mu bola sporná nehnuteľnosť prikázaná do výlučného vlastníctva za primeranú náhradu ostatným spoluvlastníkom vo výške 40 000 eur. V konaní bolo preukázané, že žalobca a žalovaní v 1. a 2. rade dňa 01.02.1999 uzatvorili zmluvu o združení podnikateľov, v ktorej sa dohodli na predmete činnosti združenia s tým, že majetok získaný spoločnou činnosťou sa stáva spoluvlastníctvom všetkých členov združenia a podiely na získanom majetku má každý v 1/3 (č. l. 9 spisu). Listom zo dňa 14.01.2016 (č. l. 17 spisu) žalovaní v 1. a 2. rade oznámili žalobcovi vystúpenie zo združenia v súlade s čl. 7 zmluvy o združení podnikateľov, ktoré sa stáva účinným 3 mesiace od doručenia rozhodnutia o vystúpení členov zo združenia. Dňa 19.12.2007 uzatvoril žalovaný v 1. rade ako kupujúci so Slovenskou republikou - Fakultná nemocnica s poliklinikou Nové Zámky ako predávajúcim kúpnu zmluvu, predmetom ktorej bol odplatný prevod sporom dotknutých nehnuteľností. Preto bolo v konaní spornou otázkou, či nehnuteľnosti, ktorých sa žalobca vyporiadania domáhal, tvoria podielové spoluvlastníctvo bývalých členov združenia, ktoré vzniklo v zmysle ust. § 843 OZ, alebo žalovaný v 1. rade nadobudol k predmetným nehnuteľnostiam výlučné vlastníctvo, ktoré ako vklad vložil do združenia. Po vykonanom dokazovaní súd prvej inštancie dospel k záveru, že sporné nehnuteľnosti boli nadobudnuté všetkými členmi združenia a preto rozhodol napadnutým rozsudkom tak, že zrušil podielové spoluvlastníctvo žalobcu a žalovaných v 1.a 2. rade k predmetným nehnuteľnostiam a vyporiadal ho tak, že uvedené nehnuteľnosti v celosti prikázal za náhradu žalovanému v 2. rade.
13. Voči rozsudku súdu prvej inštancie, vo všetkých jeho výrokoch, podali v zákonnej lehote odvolanie obe strany sporu, teda žalobca aj žalovaní v 1. a 2. rade. Preto je predmetom odvolacieho prieskumu celý rozsah napadnutého rozhodnutia. Žalovaní v 1. a 2. rade v podanom odvolaní namietali, že súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania dospel k nesprávnemu záveru, že sporné nehnuteľnosti patria do podielového spoluvlastníctva členov združenia. Tvrdili, že žalovaní v 1. rade nadobudol sporné nehnuteľnosti do svojho osobného vlastníctva. Odvolaním napadli aj výrok týkajúci sa povinnosti vyplatiť stanovenú sumu titulom vyporiadania podielového spoluvlastníctva. Postup súdu prvej inštancie, ktorý vychádzal z priemernej ceny hodnoty nehnuteľnosti, ktorú stanovil na základe dvoch vykonaných znaleckých posudkoch, považovali za zmätočné a nezákonné. Záverom namietali skutočnosť, že súd prvej inštancie nezohľadnil investíciu žalovaného v 2. rade, ktorú vo vzťahu k predmetným nehnuteľnostiam vynaložil. Žalobca v podanom odvolaní nesúhlasil so spôsobom, akým súd prvej inštancie realizoval vyporiadanie podielového spoluvlastníctva. Namietal, že súd prikázal sporné nehnuteľnosti do výlučného vlastníctva žalovaného v 2. rade, ktorý o prikázanie počas konania neprejavil záujem, pričom žalobca mal o sporné nehnuteľnosti záujem a preukázal aj svoju solventnosť.
14. Vo vzťahu k prvej odvolacej námietke zo strany žalovaných v 1. a 2. rade, ktorí tvrdili, že žalovaní v 1. rade nadobudol sporné nehnuteľnosti do vlastníctva, ktoré následne použil ako vklad do združenia, sa odvolací súd stotožňuje s prijatým právnym záverom súdu prvej inštancie, ktorý rozhodol, že predmetné nehnuteľnosti patria do podielového spoluvlastníctva všetkých členov združenia a nejde o výlučné vlastníctvo žalovaného v 1. rade. Správne súd prvej inštancie poukázal najmä na výpoveď svedkyne A. H., na pojednávaní zo dňa 20.09.2022 (č. l. 327 spisu), ktorá ako externá účtovníčka združenia uviedla, že sporné nehnuteľnosti boli obstarané pre združenie. Svedkyňa počas svojej výpovedi uviedla, že sa dopytovala priamo žalovaného v 1. rade ohľadom záležitostí týkajúcich sa účtovania nadobudnutej nehnuteľnosti, pričom odpoveď žalovaného v 1. rade znela, že všetko ostáva nemenné a účtuje sa na tretiny. Taktiež svedkyňa uviedla, že aj odpisy týkajúce sa predmetnej nehnuteľnosti vykonávala rovnakým dielom na všetkých členov združenia. Potvrdila, že časť peňazí, prostredníctvom ktorých došlo ku kúpe sporných nehnuteľností, bola vyplatená z účtu združenia a časť bola vyplatená v hotovosti. Vo svojej výpovedi opakovane uviedla, že účtovníctvo k sporným nehnuteľnostiam viedla na tretiny z dôvodu výslovného pokynu žalovaného v 1. rade. Uvedený záver plynie aj z listinných dôkazov, ktoré boli v konaní predložené. Z účtovnej a daňovej evidencie k sporným nehnuteľnostiam vyplýva, že táto bola nadobudnutá do podielového spoluvlastníctva všetkých členov združenia a bola odpisovaná spôsobom, upraveným v ustanovení § 24 ods. 3 zákona o dani z príjmov, ktorý sa aplikuje vtedy, keď hmotný a nehmotný majetok, ktorý je v spoluvlastníctve, odpisuje každý zo spoluvlastníkov podľa výšky svojho spoluvlastníckeho podielu. Skutočnosť, že nehnuteľnosti boli rovnako účtované, resp. odpisované ako majetok v spoluvlastníctve združenia, preukazujú aj predložené daňové priznania za rok 2014, kde v daňovom priznaní žalobcu, žalovaného v 1. rade a žalovaného v 2. rade sú uvádzané totožné sumy pri cene zostatku hmotného majetku zaradeného do obchodnému majetku (suma 33 466 eura - č. l. 91, 286 a 303 spisu). Z uvedeného plynie záver, že výdavky a príjmy súvisiace s nehnuteľnosťami, sa pripočítali rovným dielom všetkým členom združenia a preto je aj cena zostatku hmotného majetku u všetkých v rovnakej výške. Sporné nehnuteľnosti boli predmetom nájmu, čo zároveň korešponduje s činnosťou združenia, vyplývajúcou z čl. 1 zmluvy o združení podnikateľov. 14.1. Aj napriek tomu, že kúpnu zmluvu zo dňa 19.12.2007, uzatvoril s Fakultnou nemocnicou s poliklinikou Nové Zámky pôvodne žalovaný v 1. rade samostatne, v konaní dostatočným spôsobom nepreukázal, že konal ako samostatná osoba, ktorá vlastníctvo nenadobudla v prospech celého združenia. Žalovaný v 1. rade sa odvolával na to, že pri danej nehnuteľnosti ide o vklad do združenia v zmysle § 833 OZ. Tieto tvrdenia v konaní nijako nepreukázal. V tejto súvislosti odvolací súd uvádza, že v zmysle uvedeného ustanovenia je možné, aby určité majetkové hodnoty boli vnesené do združenia a nestali sa jeho vlastníctvom. K tomu je však potrebné, aby člen združenia jasným a presným spôsobom určil, že jeho vkladom nedochádza ku zmene vlastníckeho práva z pôvodného vlastníka (člena) na celé združenie. Žalovaný v 1. rade tým, že výslovne neoznámil členom združenia, že spornú nehnuteľnosť nadobudol do svojho výlučného vlastníctva, zapríčinil nedostatočné identifikovanie vlastníctva. Aj napriek tomu, že v kúpnej zmluve na strane kupujúceho vystupoval výlučne žalovaný v 1. rade, výška hmotného majetku sa pretavila na strane všetkých členov združenia, o čom svedčí svedecká výpoveď účtovníčky a predložené daňové priznania. Vzhľadom k tomu, že v konaní absentuje akákoľvek listina, písomné oznámenie alebo dodatok ku zmluve o združení podnikateľov, ktoré by preukazovalo, že uzatvorením kúpnej zmluvy zo dňa 19.12.2007, žalovaný v 1. rade prejavil vôľu samostatne nadobudnúť vlastníctvo k sporným nehnuteľnostiam, možno prijať záver, že v tomto smere neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal, že sporné nehnuteľnosti nadobudol samostatne ako fyzická osoba. Odvolací súd poukazuje aj na to, že žalovaný v 1. rade uzatvoril kúpnu zmluvu v roku 2007 a počas celej doby, kedy došlo k ukončeniu združenia v roku 2016, nenamietal nesprávne účtovanie, ktoré sa realizovalo v prospech všetkých členov združenia a rovnako i dodatočne neprejavil vôľu, že sporné nehnuteľnosti chcel nadobudnúť do svojho výlučného vlastníctva. V zmysle uvedeného odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie v tomto smere riadne vykonal dokazovanie a prijal aj správny právny záver o tom, že sporné nehnuteľnosti sú predmetom podielového spoluvlastníctva všetkých členov združenia. 14.2. Uvedená skutočnosť má vplyv aj na posúdenie platnosti Kúpnej zmluvy zo dňa 26.04.2016, týkajúcej sa prevodu sporných nehnuteľností, ktorú súd prvej inštancie v spore posudzoval ako predbežnú otázku. Z obsahu spisu vyplýva, že žalovaný v 1. rade odpredal za sumu 10 000 eur sporné nehnuteľnosti žalovanému v 2. rade (č. l. 335 spisu). Túto kúpnu zmluvu súd prvej inštancie vyhodnotil ako absolútne neplatnú pre rozpor so zákonom (§ 39 OZ) a súčasne pre nemožnosť plnenia (§ 37 ods. 2 OZ). So záverom o absolútnej neplatnosti kúpnej zmluvy pre rozpor so zákonom sa odvolací súd stotožnil. Z ust. § 829 ods. 2 OZ vyplýva, že združenie nemá právnu subjektivitu - nemá spôsobilosť na práva a povinnosti. V mene združenia a na jeho účet vždy konajú jednotliví členovia združenia, ktorí, ak nie je v zmluve určené inak, rozhodujú jednomyseľne (§ 836 OZ). Uvedené
vyplýva aj z čl. 5 zmluvy o združení podnikateľov v ktorom sa uvádza, že iné ako bežné záležitosti rozhodujú členovia jednomyseľne. Keďže súd prvej inštancie prijal správny záver o tom, že sporné nehnuteľnosti sú v podielovom spoluvlastníctve združenia, nebolo možné, aby jeden člen bez vôle a vedomia všetkých členov združenia uzavrel kúpnu zmluvu s iným účastníkom. V tomto prípade zmluva o združení podnikateľov neobsahovala ustanovenie o oprávnení jedného člena konať samostatne a preto právne úkony týkajúce sa prevodu sporných nehnuteľností kúpnou zmluvou zo dňa 26.04.2016 považuje odvolací súd za absolútne neplatné.
15. Vo vzťahu k druhej odvolacej námietke žalovaných v 1. a 2. rade, ktorí namietali postup súdu prvej inštancie k stanoveniu znaleckej hodnoty sporných nehnuteľností, odvolací súd uvádza nasledovné. V predmetnom konaní žalobca predložil súkromný znalecký posudok č. 4/2024, zo dňa 06.12.2023, vypracovaný znalcom Ing. Ferenczom Ladislavom (č. l. 556 spisu), účelom ktorého bolo stanovenie všeobecnej hodnoty sporných nehnuteľností. Zo záverov predmetného znaleckého posudku vyplýva, že všeobecnú hodnotu sporných nehnuteľností znalec stanovil vo výške 57 000 eur (č. l. 565 spisu). Následne žalovaní v 1. a 2. rade v konaní predložili taktiež súkromný znalecký posudok č. 43/2024, zo dňa 13.04.2024, vypracovaný znalkyňou Ing. Zuzanou Vadkertiovou (č. l.589 spisu), účelom ktorého bolo stanovenie všeobecnej hodnoty sporných nehnuteľností. V závere uvedeného znaleckého posudku, znalkyňa určila všeobecnú hodnotu sporných nehnuteľností vo výške 38 400 eur (č. l. 600 spisu). Súčasťou podania žalovaných v 1. a 2. rade bol k znaleckému posudku aj statický posudok stavby rodinného domu č. 1710, vypracovaný statikom Ing. Viliamom Andom, ktorý konštatoval, že predmetná stavba nevyhovuje kritériám spoľahlivosti podľa technických noriem a užívanie stavby nie je bezpečné. Vzhľadom k rozdielne stanoveným hodnotám sporných nehnuteľností, súd prvej inštancie vypočul na pojednávaní konanom dňa 05.09.2024 (č. l. 672 spisu) oboch súdnych znalcov, za účelom zistenia dôvodu v rozdielnom stanovení ceny nehnuteľnosti. Po zohľadnení výpovedí oboch znalcov, v súlade s hospodárnosťou konania, spriemeroval obe znalcami zistené všeobecné hodnoty nehnuteľností. Celkovú cenu 47 700 vydelil tromi, čo predstavuje hodnotu tretinového spoluvlastníckeho podielu každého člena združenia. Odvolací súd vo vzťahu k postupu súdu prvej inštancie konštatuje, že súd nepochybil, keď aritmetickým priemerom z dvoch vykonaných znaleckých posudkov, stanovil výšku hodnoty sporných nehnuteľností. Takýto postup súdu nemožno považovať za svojvoľný alebo nesprávny, ako to v odvolaní namietali žalovaní v 1. a 2. rade. V predmetnej veci je potrebné zdôrazniť to, že oba znalecké posudky boli vypracované znalcami z príslušného odboru. Znalci zdôvodnili svoje závery a uviedli, pre ktoré aspekty došlo k rôzne stanoveným výsledným hodnotám. Ing. Ferencz vo svojej výpovedi poukázal, že odlišnosť v stanovení všeobecnej hodnoty nehnuteľnosti vznikla s ohľadom na odlišne zadaný základný koeficient polohovej diferenciácie (č. l. 673 spisu). Ing. Vadkertiová uviedla, že pri vypracovaní znaleckého posudku ide o subjektívne hodnotenie znalca s určitými mantinelmi a vždy je na zvážení znalca, kedy aký koeficient použije pri znalosti trhu. Zároveň zohľadnila závery statického posudku (č. l. 678 spisu). Súd prvej inštancie uzavrel, že oba súkromné znalecké posudky sú presvedčivé, odborne spracované, zodpovedajúce zadaniu a obsahujú všetky náležitosti v zmysle príslušných ustanovení zákona č. 382/2004 Z. z. S ohľadom na uvedené, nemožno v postupe súdu prvej inštancie nič vytknúť, ktorý s ohľadom na hospodárnosť konania a spravodlivé usporiadanie vzájomných vzťahov spriemeroval závery oboch znaleckých posudkov, ktoré sú vnútorné konzistentné a ich závery neboli relevantne vyvrátené. V takomto prípade sa súd môže s ich rozdielnosťou vysporiadať tým, že pri určení hodnoty nehnuteľnosti vychádza z aritmetického priemeru znalecky určených hodnôt. O správnosti tohto postupu svedčia aj závery vyjadrené v uznesení Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/73/2022 zo dňa 26.04.2023, v ktorom najvyšší súd uviedol, že „postup súdu prvej inštancie, ktorý za ustálenú hodnotu nehnuteľnosti považoval cenu zistenú priemerom cien vyplývajúcich z oboch znaleckých posudkov vyhodnotil ako správny. Súdy nižších inštancii dôsledne aplikovali kritériá vyžadujúce pri hodnotení znaleckého posudku a náležite zdôvodnili, prečo ustálili hodnotu nehnuteľnosti ako priemer cien stanovených oboma v rámci konania vyhotovenými znaleckými posudkami“. Na základe uvedeného odvolací súd námietku žalovaných v 1. a 2. rade týkajúcu sa nesprávneho určenia sumy, ktorú je potrebné uhradiť titulom vyporiadania podielového spoluvlastníctva považuje za neopodstatnenú.
16. Záverom žalovaní v 1. a 2. rade namietali skutočnosť, že súd prvej inštancie pri určení sumy titulom vyporiadania podielového spoluvlastníctva nezohľadnil investíciu žalovaného v 2. rade, ktorú vo vzťahu k predmetným nehnuteľnostiam vynaložil. Pri vyporiadaní podielového spoluvlastníctva súd vo všeobecnosti prihliada na investície, ktoré do spoločnej veci vložil jeden zo spoluvlastníkov. Právny základ vychádza najmä z § 142 OZ a zo súdnej praxe. V odvolaní primárne žalovaný v 2. rade
namietal, že súd nezohľadnil realizované investície z jeho strany. Žalovaný v 2. rade však v konaní nepreukázal žiadnymi dôkazmi, rozsah rekonštrukčných prác a výšku ich hodnoty, teda nekonkretizoval sumu, ktorú investoval do sporných nehnuteľností. V odvolaní uviedol, že vykonal rekonštrukčné práce, konkrétne zateplenie, výmena strechy, oprava vnútorných stien, sadrokartónové stropy atď. V konaní však absentujú akékoľvek dôkazy, ktoré by potvrdzovali, že k vyššie uvedeným prácam vôbec došlo a v akom rozsahu. Vzhľadom k tomu, že zo strany žalovaného v 2. rade v tomto smere chýbali podstatné a rozhodujúce skutkové tvrdenia, dôkazné prostriedky a tiež návrhy na vykonanie dokazovania preukazujúce aké investície v akej hodnote mal do nehnuteľnosti vložiť, správne súd prvej inštancie postupoval, keď sa touto obranou žalovaného nezaoberal a ani odvolací súd s ohľadom na pasivitu žalovaného v 2. rade v tomto smere v celom konaní na uvedenú námietku nemohol prihliadnuť. Odvolací súd považuje za potrebnú uviesť, že vo veci boli podané dva znalecké posudky na určenie hodnoty sporných nehnuteľností, pričom súd prvej inštancie oboch znalcov na pojednávaní konanom dňa 05. 09. 2024 vypočul a žalovaní nežiadali zohľadniť žiadne investície. Ich neskoršie tvrdenie a tiež námietka uvedená v tomto smere v podanom odvolaní, odvolací súd vyhodnotil ako účelovú obranu.
17. Odvolací súd sa zaoberal aj podaným odvolaním žalobcu, ktorý namietal spôsob vyporiadania podielového spoluvlastníctva prikázaním sporných nehnuteľností do výlučného vlastníctva žalovaného v 2. rade, ktorý o prikázanie počas konania neprejavil záujem, pričom žalobca mal o sporné nehnuteľnosti záujem a preukázal aj svoju solventnosť. Vzhľadom k tomu, že v konaní nebolo sporným, že rozdelenie veci nie je technicky možné, súd prvej inštancie správne pristúpil k druhému spôsobu vyporiadania podielového spoluvlastníctva v zmysle § 142 OZ a to prikázaním veci. Pri tomto spôsobe vyporiadania podielového spoluvlastníctva, súd prihliada najmä na veľkosť spoluvlastníckych podielov, účelné využitie veci a násilné správanie podielového spoluvlastníka voči ostatným spoluvlastníkom. Je vždy vecou súdu, aký význam bude klásť jednotlivým skutočnostiam a ako ich vyhodnotí vzhľadom na okolnosti konkrétneho prípadu. V predmetnej veci súd prvej inštancie správne zohľadnil tri zásadné okolnosti, pre ktoré rozhodol tak, že sporné nehnuteľnosti prikázal za náhradu žalovanému v 2. rade, pričom aj odvolací súd prijal záver, že ide o účelnejší spôsob vyporiadania podielového spoluvlastníctva. Z vykonaného dokazovania vyplýva, že žalovaný v 2. rade sporné nehnuteľnosti aktívne využíva minimálne od roku 2016 a stará sa o ne. Jeho prístup k sporným nehnuteľnostiam nemožno preto považovať iba za formálny, ale za trvalý a kontinuálny. Zároveň z výpovede žalovaného v 2. rade vyplynulo (č. l. 414-415 spisu), že nadobudol aj pozemok, nachádzajúci sa za spornou nehnuteľnosťou, pričom jediný reálny prístup k tomuto pozemku vedie práve cez predmetnú nehnuteľnosť. Prikázanie nehnuteľnosti žalovanému v 2. rade tak zabezpečí zachovanie funkčného a logického usporiadania vlastníckych a užívacích vzťahov a zabráni vzniku ďalších sporov alebo potrebe dodatočného riešenia prístupových práv. Naopak, hoci žalobca v konaní uviedol, že disponuje finančnou čiastkou, ktorú je schopný poskytnúť ako primeranú náhradu (č. l. 387 spisu), samotná finančná schopnosť nadobudnúť nehnuteľnosť nemôže byť jediným ani rozhodujúcim kritériom pri rozhodovaní súdu o vyporiadaní podielového spoluvlastníctva. Súd je totiž povinný prihliadať aj na účelné využitie veci, doterajší spôsob jej užívania, reálnu väzbu účastníkov k nehnuteľnosti a budúce usporiadanie právnych vzťahov. V tomto smere žalovaný v 2. rade preukázal praktickejší vzťah k predmetným nehnuteľnostiam a ich účelnejšie využitie. Aj napriek tomu, že v konaní žalobca poukázal na rozhodnutie o odstránení stavby, ani uvedená skutočnosť nie je tak významná, aby odvolací súd prijal opačný záver. Existencia rozhodnutia o povolení odstránenia stavby totiž neprevažuje nad ostatnými vykonanými dôkazmi a okolnosťami prípadu, ktoré svedčia v prospech žalovaného v 2. rade. Pri rozhodovaní o vyporiadaní podielového spoluvlastníctva odvolací súd zohľadnil dlhodobé užívanie sporných nehnuteľností žalovaným v 2. rade a nadobudnutie aj susediaceho pozemku, ku ktorému vedie jediný prístup, práve cez spornú nehnuteľnosť. Rovnako tak zohľadnil záujem a postoj strán sporu k nehnuteľnosti v priebehu konania. Zo žaloby doručenej súdu prvej inštancie dňa 25.06.2020 vyplýva, že žalobca nemal záujem a tieto nehnuteľnosti, čo výslovne uviedol nielen v žalobe ale aj v priebehu konania a navrhoval ich vyporiadanie predajom a rozdelením výťažku. Až v priebehu konania, písomným podaním zo dňa 20.03.2023 prejavil o ne záujem a domáhal sa prikázania do jeho výlučného vlastníctva za náhradu vo výške 40.000 eur, s poukazom na skutočnosť na ich účelné využitie pretože vlastní susediacu nehnuteľnosť. Jeho tvrdenie, že žalovaní nejavia záujem o vlastníctvo nehnuteľností odvolací súd považoval za nesprávne, pretože obrana žalovaných spočívala predovšetkým v tvrdení, že spoluvlastníctvo žalobcu nevzniklo a navrhovali žalobu zamietnuť. Žalovaný v 2. rade v konaní netvrdil, že nemá záujem o prikázanie vyporiadavanej veci do jeho výlučného vlastníctva, ale popieral existenciu spoluvlastníckeho vzťahu strán sporu.
18. Na základe všetkých vyššie uvedených skutočností, odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo veci samej potvrdil s poukazom na ust. § 387 ods. 1, ods. 2 CSP ako vecne správny.
19. Vo výroku o trovách konania odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 389 ods. 1 písm. b/ CSP zrušil a vec v tejto časti podľa § 391 ods. 2 CSP vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie v tejto časti považoval za nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov. Z jeho rozhodnutia v tejto časti nie je zrejmé akými závermi a úvahami sa súd prvej inštancie riadil. Neuviedol, z akých dôvodov považoval žalobcu za stranu sporu, ktorá mala plný úspech v konaní, napriek tomu, že zo samotnej žaloby vyplýva, že súd prvej inštancie nerozhodol v súlade s návrhom žalobcu v celom rozsahu a teda aj vo vzťahu k s spôsobu vyporiadania podielového spoluvlastníctva.
20. Povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva strany v konaní na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktoré sa vyporiada i so špecifickými námietkami strany. Porušením uvedeného práva strany na jednej strane a povinnosti súdu na druhej strane sa strane konania (okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným spôsobom) odníma možnosť náležite, skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu (v rovine polemiky i s jeho dôvodmi) v rámci využitia prípadne riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov.
21. Zákonom požadované riadne a presvedčivé odôvodnenie písomnej formy rozhodnutia súdu je nielen formálnou požiadavkou, ktorou sa má zamedziť vydaniu obsahovo nezdôvodnených, nepresvedčivých alebo neurčitých a nezrozumiteľných rozhodnutí, ale má byť v prvom rade prameňom poznania úvah súdu, tak v otázke zisťovania skutkového stavu veci, ako aj v právnom posúdení veci. Inak povedané, účelom odôvodnenia rozhodnutia je predovšetkým preukázať jeho správnosť a odôvodnenie súčasne musí byť i prostriedkom kontroly správnosti postupu súdu pri vydávaní rozhodnutí, t. j. musí byť preskúmateľné.
22. Po preskúmaní rozsudku súdu prvej inštancie v napadnutom výroku o trovách konania dospel odvolací súd k záveru, že rozhodnutie v tejto časti je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, pretože súd prvej inštancie nevysvetlil, z akých dôvodov pri rozhodovaní o trovách konania vychádzal z plného úspechu žalobcu v konaní a nezohľadnil postoj žalobcu a jeho návrhy na spôsob vyporiadania podielového spoluvlastníctva počas celého súdneho konania.
23. V ďalšom konaní sa súd prvej inštancie bude opätovne zaoberať nárokom na náhradu trov konania vyššie naznačeným spôsobom, pričom svoje rozhodnutie riadne odôvodní v zmysle požiadaviek kladených na súdne rozhodnutia ustanovením § 220 ods. 2 CSP. Zároveň rozhodne aj o trovách tohto odvolacieho konania.
24. Toto rozhodnutie prijal odvolací senát Krajského súdu v Nitre pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).