Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

7Ssk/144/2023

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom zo sudcov: Michal Novotný (sudca spravodajca) ako predseda senátu a JUDr. Jana Martinčeková a JUDr. Eva Vékonyová ako členky senátu vo veci žalobcu: B. W., nar. X. C. XXXX, M. N. XXX, zastúpeného: Mgr. Michal Ferčák, advokát, Bernolákova 1652, Topoľčany, proti žalovanej: Sociálna poisťovňa, ústredie, Ul. 29. augusta 8 a 10, Bratislava, o preskúmanie rozhodnutia z 10. decembra 2021, č. XXX XXX XXXX X., o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Trnave č. k. -42 zo 17. apríla 2023 takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok Krajského súdu v Trnave č. k. zo 17. apríla 2023 sa mení tak, že sa zrušuje rozhodnutie generálneho riaditeľa žalovanej z 10. decembra 2021, č. XXX XXX XXXX X, a vec sa vracia žalovanej na ďalšie konanie. II. Žalobcovi sa priznáva voči žalovanej nárok na náhradu 100 % trov kasačného konania, ako aj konania pred správnym súdom.

o d ô v o d n e n i e :

I.

Administratívne konanie a konanie pred správnym súdom 1. Z administratívnych spisov žalovanej vyplýva, že žalobca je muž, ktorý bol od 1. septembra 1973 do 30. júna 1976 v učebnom pomere a následne od 1. júla 1976 v pracovnom pomere k zamestnávateľovi „Ostravsko-karvinské doly“ (OKD), kde pracoval ako baník v hlbinnej bani. Podľa zápisu v podnikovom (obchodnom) registri bolo sídlom zamestnávateľa k 31. decembru 1992 mesto Karviná (Česká republika). Žalobca bol v tomto pracovnom pomere až do 31. augusta 1995, pričom stále vykonával tú istú prácu. Od 1. januára do 30. septembra 1996 pracoval pre iného zamestnávateľa v Českej republike a od 1. októbra 1996 do 31. decembra 2005 bol samostatne zárobkovo činnou osobou v Českej republike. Od 13. decembra 2006 potom pracoval v rôznych zamestnaniach v Slovenskej republike. Česká správa sociálneho zabezpečenia žalobcovi rozhodnutím z 20. mája 2013 priznala starobný dôchodok podľa českých právnych predpisov. 2. Dňa 3. júna 2013 požiadal žalovanú aj o priznanie starobného dôchodku podľa slovenských predpisov. Žalovaná však rozhodnutiami z 19. júna a 19. augusta 2013 zamietla túto žiadosť. V odôvodnení uviedla, že žalobca nedosiahol dôchodkový vek 62 rokov podľa o sociálnom poistení. Preskúmala aj možnosť, či by sa na základe tohto zákona na žalobcu nemohol vzťahovať dôchodkový vek 55 rokov podľa o sociálnom zabezpečení účinného do 31. decembra 2003 (teda 15 rokov zamestnania I. pracovnej kategórie). Podľa nej žalobca síce pracoval ako baník v hlbinnej bani až do 31. augusta 1995, no celé toto zamestnanie sa považuje za dobu poistenia v Českej republike. Keďže v Českej republike boli pracovné kategórie zrušené už od 1. januára 1993, možno mu toto zamestnanie aj na účely slovenského starobného dôchodku zohľadniť ako zamestnanie I. kategórie v zmysle zákona o sociálnom zabezpečení len do 31. decembra 1992. Do tohto dátumu však takéto zamestnanie trvalo len 14 rokov

a 63 dní, teda menej než 15 rokov požadovaných v § 21 ods. 1 písm. a) cit. zák. Bez úspechu zostali žalobcov opravný prostriedok (rozsudok Krajského súdu v Trnave č. k. -95) aj odvolanie (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. ). Rovnako žalovaná zamietla aj jeho novú žiadosť v roku 2016. 3. V tu prerokúvanej veci žalobca novou žiadosťou z 2. októbra 2020 znova požiadal žalovanú o výplatu starobného dôchodku, a to spätne od roku 2013. Ústredie žalovanej najskôr rozhodnutím z 12. januára 2021 zamietlo túto žiadosť v podstate s rovnakým odôvodnením ako v roku 2013. Aj proti tomuto rozhodnutiu sa žalobca odvolal a v zhode so svojimi skoršími žiadosťami trval na tom, že sa naňho mal vzťahovať dôchodkový vek 55 rokov a ten dosiahol už v roku 2013. Nato ústredie žalovanej vydalo nové rozhodnutie z 29. apríla 2021, ktorým mu od 2. októbra 2020 priznalo starobný dôchodok v určitej výške. Pritom vyšlo z názoru, že práve k 2. októbru 2020 žalobca dosiahol dôchodkový vek 62 rokov a 8 mesiacov v zmysle a prílohy č. 3a Generálny riaditeľ žalovanej tu preskúmavaným rozhodnutím z 10. decembra 2021 potvrdil skoršie rozhodnutie ústredia z 12. januára 2021. Na odôvodnenie zotrval na svojich skorších názoroch, že obdobie od 1. januára 1993 do 31. augusta 1995, ktoré žalobca odpracoval v Českej republike ako baník v hlbinnej bani, nemožno zohľadniť ako zamestnanie I. pracovnej kategórie, pretože sa nepovažovalo za I. pracovnú kategóriu podľa českých právnych predpisov. Osobitne zdôraznil, že Česká správa sociálneho zabezpečenia na formulári E 205 z 22. januára 2013 toto obdobie tiež nehodnotila ako zamestnanie I. pracovnej kategórie. Odkázal aj na ) nariadenia č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (tzv. základné nariadenie) a rozhodnutie Správnej komisie pre koordináciu sociálneho zabezpečenia H6 zo 16. decembra 2010 a zdôraznil, že doby dosiahnuté podľa českých právnych predpisov musí akceptovať bez spochybňovania ich kvality. Pretože zamestnanie v období 1. januára 1993 až 31. augusta 1995 nepatrilo do I. pracovnej kategórie, žalobca dosiahol menej ako 15 rokov v zamestnaní tejto kategórie a nemôže sa naňho vzťahovať zákona o sociálnom zabezpečení. 4. Správnu žalobu, ktorú žalobca podal proti tomuto rozhodnutiu, správny súd zamietol tu napadnutým rozsudkom č. k. -42. Okrem a zákona o sociálnom poistení a , a 174 zákona o sociálnom zabezpečení odkázal aj na ), a základného nariadenia. Stotožnil sa so záverom žalovanej, že české právne predpisy od 1. januára 1993 nepoznajú pojem zvýhodnenej pracovnej kategórie, a preto ani ona ako slovenská inštitúcia nemohla zamestnanie žalobcu takto hodnotiť. Žalobca tak nesplnil podmienku aspoň 15 rokov zamestnania v zamestnaní I. pracovnej kategórie v zmysle zákona o sociálnom zabezpečení, a preto jeho dôchodkový vek nemôže byť 55 rokov v zmysle tohto zákona. II. Kasačná sťažnosť a vyjadrenia k nej 5. Včas podanou kasačnou sťažnosťou sa žalobca domáha zmeny tohto rozsudku tak, že sa zruší preskúmavané rozhodnutie. Zotrval na názore, že žalovaná mu svojím postupom v rozpore s zákona o sociálnom poistení odňala nároky zo zaradenia zamestnania do I. pracovnej kategórie. Aj v Českej republike sa práca baníkov v hlbinnej bani aj od 1. januára 1993 naďalej posudzovala odlišne a aj zamestnávateľ žalobcovi potvrdil, že túto prácu vykonával až do 31. augusta 1995. Preto mu vznikol nárok na starobný dôchodok už dovŕšením veku 55 rokov v zmysle zákona o sociálnom zabezpečení. Aj keď táto povaha zamestnania nebola vyznačená na evidenčných listoch, žalovaná ich obsahom nebola viazaná, a to ani podľa základného nariadenia. Správny súd sa v napadnutom rozsudku nevyrovnal s týmito námietkami, čím porušil aj právo žalobcu na spravodlivý proces. 6. Žalovaná navrhla zamietnuť kasačnú sťažnosť. Zotrvala na názore, že ak česká legislatíva od 1. januára 1993 nepoznala zvýhodnenú kategóriu zamestnania, nemohla ju česká inštitúcia žalobcovi potvrdiť, a žalovaná to musela rešpektovať. III. Posúdenie veci kasačným súdom 7. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ako kasačný súd ( ) preskúmal napadnutý rozsudok v celom rozsahu ( ) a predchádzajúce konanie pred správnym súdom bez nariadenia pojednávania ( ) bez ohľadu na obsah sťažnostných bodov ( v spojení s ). 8. Žalobca v prerokúvanej veci 2. októbra 2020 žiadal žalovanú o výplatu starobného dôchodku od 2. februára 2013, keďže zastával názor, že naň splnil podmienky. Už ustálená judikatúra najvyššieho súdu vychádzala z toho, že nárok na dávku sa posudzuje zásadne podľa predpisov platných v čase jej priznávania, ak zákon neustanovuje, že sa majú zohľadniť iné predpisy (porov. rozsudok sp. zn. , judikát R 48/1998). Podľa zákona o sociálnom poistení v znení účinnom ku

dňu podania žiadosti žalobcu mal poistenec nárok na starobný dôchodok, ak bol dôchodkovo poistený najmenej 15 rokov a dovŕšil dôchodkový vek. Podľa § 65 ods. 2 cit. zák. sa dôchodkový vek určoval podľa prílohy č. 3a, ak tento zákon neustanovoval inak (okrem iného) v § 274. Podľa § 274 ods. 1 cit. zákona sa totiž v novom systéme sociálneho poistenia zachovávali nároky vyplývajúce zo zaradenia zamestnaní do I. a II. pracovnej kategórie, teda tie nároky, ktoré s týmto zaradením spájali skoršie predpisy. Takým nárokom bol podľa judikatúry napríklad práve skorší dôchodkový vek (porov. napr. rozsudok tunajšieho súdu sp. zn. ). 9. Zákon o sociálnom zabezpečení nepoužíval všeobecný pojem „dôchodkový vek“. Podľa § 21 ods. 1 zákona o sociálnom zabezpečení však mal občan nárok na starobný dôchodok, ak bol zamestnaný 25 rokov a dosiahol vek aspoň a) 55 rokov, ak bol zamestnaný najmenej 15 rokov v zamestnaní uvedenom v § 14 ods. 2 písm. a); c) 55 rokov, ak bol zamestnaný najmenej 20 rokov v zamestnaní uvedenom v § 14 ods. 2 písm. b) až h); d) 58 rokov, ak bol zamestnaný najmenej 20 rokov v zamestnaní uvedenom v § 14 ods. 2 písm. i) až l); alebo e) 60 rokov. Aj keď teda tieto predpisy nehovorili vyslovene o „dôchodkovom veku“, ustanovovali vek, ktorého dosiahnutím (pri splnení ďalších podmienok) vznikal občanovi nárok na starobný dôchodok. Takto určený vek teda zodpovedá pojmu „dôchodkový vek“, ktorý používa ustanovenie § 65 zákona o sociálnom poistení. Výhoda nižšieho veku uvedeného v § 21 ods. 1 písm. a) až d) zákona o sociálnom zabezpečení, získaná výkonom zamestnania v niektorej zo zvýhodnených pracovných kategórií, je potom tým nárokom získaným takýmto zamestnaním, ktorý sa na účely § 65 ods. 2 v spojení s § 274 zákona o sociálnom poistení zachováva a znamená nižší dôchodkový vek než ten, ktorý by sa inak určil podľa prílohy č. 3a. 10. Podľa už cit. § 21 ods. 1 písm. a) zákona o sociálnom zabezpečení vznikal občanovi nárok na starobný dôchodok dosiahnutím veku 55 rokov, ak bol zamestnaný najmenej 15 rokov v zamestnaní uvedenom v § 14 ods. 2 písm. a). Ustanovenie § 14 ods. 1 tohto zákona až do 31. decembra 1999 zaraďovalo zamestnania podľa druhu vykonávaných prác do troch pracovných kategórií. Podľa § 14 ods. 2 písm. a) cit. zák. boli do I. pracovnej kategórie zaradené zamestnania, v ktorých sa vykonávali sústavne a v priebehu kalendárneho mesiaca prevažne rizikové práce, pri ktorých dochádzalo k častým a trvalým poruchám zdravia pracujúcich pôsobením škodlivých fyzikálnych a chemických vplyvov, a to zamestnania v baníctve so stálym pracoviskom pod zemou v hlbinných baniach. Okrem takto zníženého veku prinášalo takéto zamestnanie v baníctve (so stálym pracoviskom pod zemou v hlbinných baniach) aj zvýhodnenie v podobe vyššej základnej výmery starobného dôchodku podľa § 22 ods. 1 písm. a) druhého bodu zákona o sociálnom zabezpečení, ale podľa § 22 ods. 2 a 4 tohto zákona tiež vyšší prípočet za odpracované roky v tomto zamestnaní k základnej výmere. Ďalšie zvýhodnenia spočívali vo vyššej najvyššej výmere podľa § 24 ods. 1 písm. a) a ods. 2 tohto zákona. Rovnaké výhody prinášalo toto zamestnanie aj pre výmeru invalidného dôchodku [porov. § 30 ods. 3 písm. a) a ods. 6 a § 31 ods. 1 písm. a) a ods. 2 tohto zákona]. 11. Podľa zisteného skutkového stavu žalobca pracoval v OKD v Karvinej (Česká republika) ako baník so stálym pracoviskom pod zemou v hlbinnej bani od 1. júla 1976 do 31. augusta 1995 okrem obdobia 30. septembra 1978 až 26. septembra 1980, kedy absolvoval základnú vojenskú službu. Pretože sídlo jeho zamestnávateľa bolo po celý čas v Českej republike, podľa Zmluvy medzi Slovenskou republikou a Českou republikou z 29. októbra 1992 o sociálnom zabezpečení (oznámenie č. ) sa celé zamestnanie do 31. decembra 1992 považuje za dobu zamestnania získanú v Českej republike. Okrem toho však žalobca od roku 2006 bol dôchodkovo poistený v Slovenskej republike a tu si požiadal aj o starobný dôchodok. Pretože oba tieto štáty sú od 1. mája 2004 členskými štátmi Európskej únie, vzťahuje sa na starobný dôchodok zo systémov ich sociálneho poistenia základné nariadenie č. 883/2004. Podľa čl. 6 tohto nariadenia, pokiaľ nie je ustanovené inak, má príslušná inštitúcia členského štátu, právne predpisy ktorého (okrem iného) nadobudnutie práva na dávky podmieňujú ukončením (okrem iného) dôb poistenia alebo zamestnania, zohľadniť v potrebnom rozsahu doby poistenia a zamestnania dosiahnuté podľa právnych predpisov ktoréhokoľvek členského štátu, ako keby boli tieto doby dosiahnuté podľa právnych predpisov, ktoré táto inštitúcia uplatňuje. Ako plynie z čl. 87 ods. 2 tohto nariadenia, toto ustanovenie sa použije aj na doby získané pred 1. májom 2010. Citované ustanovenia tak v zásade zabezpečujú, že doby zamestnania (poistenia) podľa českých právnych predpisov zohľadní žalovaná na účely priznania starobného dôchodku podľa § 65 zákona o sociálnom poistení rovnako ako doby poistenia podľa § 60 tohto zákona. 12. V prerokúvanej veci žalovaná uznala dobu zamestnania žalobcu ako baníka až do 31. augusta 1995, získanú v Českej republike, ako dobu poistenia, odmietla však uznať jej časť po 31. decembri 1992 ako dobu zamestnania I. pracovnej kategórie podľa § 14 ods. 2 písm. a) zákona o sociálnom zabezpečení v znení účinnom (v Slovenskej republike) do 31. decembra 1999, pretože ju takto nekvalifikovali české právne predpisy. Podľa čl. 51 ods. 1 základného nariadenia však (vo vzťahu k zamestnancom) platí,

že ak právne predpisy členského štátu podmieňujú poskytovanie určitých dávok dobami poistenia, dosiahnutými iba vykonávaním špecifickej činnosti ako zamestnanec, alebo v povolaní, ktoré podlieha osobitnému systému, príslušná inštitúcia tohto členského štátu zohľadní dosiahnuté doby podľa právnych predpisov iných členských štátov, iba ak sú dosiahnuté podľa zodpovedajúceho systému, alebo ak to nie je možné, v tom istom povolaní, alebo prípadne tej istej činnosti ako zamestnanec. Citované ustanovenie teda už na prvý pohľad hovorí opak toho, čo zastáva žalovaná - vyplýva z neho totiž, že ak je v členskom štáte (napr. v Slovenskej republike) vznik nároku na dávku podmienený určitým kvalifikovaným zamestnaním alebo osobitným systémom, potom tento štát musí rovnako naložiť s dobami získanými v iných členských štátoch v obdobných systémoch, resp. obdobných činnostiach. Nie je teda rozhodujúce, ako tieto doby kvalifikuje členský štát, v ktorom sa dosiahli. 13. Pretože kasačný súd mal predsa určité pochybnosti o výklade uvedeného ustanovenia, obrátil sa podľa čl. 267 ods. 1 Zmluvy o fungovaní Európskej únie na Súdny dvor s predbežnou otázkou. V zmysle jeho odpovede rozsudkom z 21. mája 2026, C-717/24, Sociálna poisťovňa (starobný dôchodok baníka v hlbinných baniach), sa toto ustanovenie základného nariadenia má vykladať tak, že ním stanovený osobitný mechanizmus sčítania dôb sa uplatňuje v prípade, keď členský štát príslušný na poskytnutie starobného dôchodku zaviedol osobitný systém sociálneho zabezpečenia formálne oddelený od všeobecného systému, ktorý je určený pre určité povolania alebo činnosti, ako aj v prípade, keď tento členský štát bez toho, aby zaviedol takýto osobitný systém, priznáva určité výhody v rámci poskytnutia takejto dávky určitej kategórii osôb, ktoré dosiahli doby poistenia vykonávaním povolania alebo špecifickej činnosti. Podľa Súdneho dvora to, či členský štát zaviedol osobitný systém alebo len priznal určité výhody určitej kategórii, predstavuje len organizačné a finančné rozhodnutia týkajúce sa systémov sociálneho zabezpečenia, ktoré sa môžu v jednotlivých členských štátoch značne líšiť. Opačný výklad by bol v rozpore s cieľom voľného pohybu pracovníkov, pretože by viedol k znevýhodneniu tých, ktorí uplatnili svoje právo na voľný pohyb vykonávaním povolania alebo činnosti zakladajúcej v tomto členskom štáte nárok na starobný dôchodok za výhodnejších podmienok, než sú podmienky uplatniteľné na ostatných pracovníkov, v porovnaní s pracovníkmi, ktorí vykonávali rovnakú činnosť výlučne v tomto poslednom uvedenom členskom štáte. 14. Pre prerokúvanú vec naostatok Súdny dvor výslovne uzavrel, že slovenská právna úprava stanovovala pre dotknuté obdobie (t. j. od 1. januára 1993 do 31. augusta 1995) pravidlá v oblasti starobných dôchodkov špecifické pre činnosť baníka v hlbinnej bani a doby dosiahnuté žalobcom v Českej republike boli spojené s touto činnosťou. S výhradou overení, ktoré prináležia vnútroštátnym súdom, sa tak podľa Súdneho dvora javí, že tieto doby na základe čl. 51 ods. 1 základného nariadenia treba zohľadniť v Slovenskej republiky na účely posúdenia, či je splnená podmienka týkajúca sa dosiahnutia 15 rokov zamestnania ako baník v hlbinnej bani, na základe ktorej tu vzniká nárok na určité dávky v oblasti starobných dôchodkov. Z uvedeného teda vyplýva, že ak § 21 zákona o sociálnom zabezpečení v znení účinnom v Slovenskej republike až do 31. decembra 1999 spájal určité výhody (najmä nižší vek, kedy vznikal nárok na starobný dôchodok) s určitými druhmi zamestnaní, ktoré boli podľa § 14 ods. 1 a 2 zaradené do I. pracovnej kategórie, a spájal s nimi systematické výhody naprieč celým týmto zákonom (porov. prehľad v odseku 10 tohto rozsudku), potom ide v zmysle rozsudku Súdneho dvora o zvýhodňovanie určitej kategórie osôb v rámci tohto systému. V dôsledku toho musí žalovaná na základe čl. 51 ods. 1 základného nariadenia na účel § 21 cit. zák. zohľadniť aj zamestnania rovnakého druhu vykonávané v inom členskom štáte Európskej únie, a to aj vtedy, keď sa v danom členskom štáte s takýmto zamestnaním nespája žiadna osobitná výhoda. Len taký výklad zabezpečení, že osoby, ktoré boli takto zamestnané určitý čas v inom členskom štáte, nebudú v Slovenskej republike znevýhodnené oproti osobám, ktoré v takomto zamestnaní pracovali len tu. 15. Ako už bolo uvedené, v prerokúvanej veci nebolo medzi žalobcom a žalovanou sporu o tom, že jeho zamestnanie v OKD od 1. januára 1993 do 31. augusta 1995 bolo zamestnaním v baníctve so stálym pracoviskom pod zemou v hlbinnej bani. Napokon, takto ho posúdila aj Česká správa sociálneho zabezpečenia v rozhodnutí z 20. mája 2013, ktorým žalobcovi priznala starobný dôchodok z českého dôchodkového poistenia. Pretože zamestnanie baníka so stálym pracoviskom pod zemou v hlbinnej bani bolo v danom čase (až do 31. decembra 1999) podľa ustanovenia § 14 ods. 2 písm. a) zákona o sociálnom zabezpečení účinného v Slovenskej republike zamestnaním I. (dokonca zvýhodnenej) pracovnej kategórie, musí žalovaná na základe vyššie podaného výkladu čl. 51 ods. 1 základného nariadenia považovať za zamestnanie tejto kategórie aj žalobcovo zamestnanie od 1. januára 1993 do 31. augusta 1995. To platí bez ohľadu na to, že Česká republika už v danom čase nedelila zamestnania na pracovné kategórie. Žalovaná tak mala na toto obdobie prihliadnuť aj na účely zistenia, či žalobcovi mohol vzniknúť nárok na starobný dôchodok dovŕšením 55 rokov v zmysle § 21 ods. 1 písm. a) zákona o sociálnom zabezpečení. Podľa zisteného skutkového stavu žalobca do 31. decembra 1992 pracoval

v zamestnaní, ktoré žalovaná bez ďalšieho uznala za zamestnanie uvedené v § 14 ods. 2 písm. a) cit. zák., celkovo 14 rokov a 63 dní. Po pripočítaní obdobia zamestnania od 1. januára 1993 do 31. augusta 1995, teda viac ako dvoch rokov, celková doba tohto zamestnania zjavne presiahla 15 rokov. Tým splnil podmienku § 21 ods. 1 písm. a) cit. zák. a nárok na starobný dôchodok mu mal vzniknúť vo veku 55 rokov. Tento nárok ako nárok zo zamestnania I. kategórie sa mu v zmysle cit. § 274 zákona o sociálnom poistení zachoval aj po 31. decembri 2003, čo znamená, že jeho dôchodkový vek bol naďalej 55 rokov. IV. Záver 16. Zo všetkých uvedených dôvodov tak kasačný súd dospel k záveru, že žalovaná vec nesprávne právne posúdila, keď uzavrela, že žalobcov dôchodkový vek nebol 55 rokov v zmysle § 21 ods. 1 písm. a) zákona o sociálnom zabezpečení v spojení s zákona o sociálnom poistení a základného nariadenia, ale až 62 tokov a 8 mesiacov v zmysle prílohy č. 3a zákona o sociálnom poistení. Správny súd mal teda zrušiť jej preskúmavané rozhodnutie podľa . Ak za týchto okolností správnu žalobu ako nedôvodnú zamietol, vychádza jeho napadnutý rozsudok z nesprávneho právneho posúdenia veci, čo napĺňa kasačný dôvod podľa . Preto ho kasačný súd podľa rozsudkom ( ) zmenil tak, že zrušil rozhodnutie žalovanej a vec jej podľa vrátil na ďalšie konanie. 17. Žalovaná je v ďalšom konaní viazaná právnym názorom vysloveným v tomto rozsudku ( ). Bude teda vychádzať z toho, že žalobcov dôchodkový vek bol 55 rokov a dosiahol ho 2. februára 2013. Pretože podľa zákona o sociálnom poistení vznikal nárok na dávku (aj) dôchodkového poistenia priamo zo zákona, splnením všetkých zákonných podmienok, žalovaná preskúma, či k tomuto dátumu spĺňal aj ďalšie podmienky nároku na starobný dôchodok podľa cit. zák. Pretože v prerokúvanej veci žalobca (po zamietnutí jeho prvej žiadosti) opätovne požiadal o priznanie starobného dôchodku až 2. októbra 2020, bude sa žalovaná spravovať aj ustanovením cit. zák., podľa ktorého sa dávka prizná odo dňa, od ktorého patrí, najviac tri roky spätne od uplatnenia nároku na dávku, ak sa dodatočne zistí, že sa priznala od neskoršieho dátumu, než od ktorého patrí. Žalovaná teda vykoná výpočet starobného dôchodku s ohľadom na dátum vzniku nároku naň aj s jeho prípadnými zvýšeniami ( až 5 zákona o sociálnom poistení) a prizná jeho sumy za obdobie troch rokov spätne od podania žalobcovej žiadosti. 18. Pri zmene rozhodnutia musel kasačný súd podľa rozhodnúť o trovách konania na správnom súde a kasačnom súde. Podľa a v spojení s tak plne úspešnému žalobcovi priznal nárok na úplnú náhradu trov kasačného konania, ako aj náhradu trov konania pred správnym súdom proti neúspešnej žalovanej. 19. Tento rozsudok bol prijatý pomerom hlasov 3 : 0 (jednomyseľne).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.