Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

8Co/81/2025

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Stanislavy Kollárovej a členiek senátu JUDr. Aleny Záhumenskej a JUDr. Zuzany Pavlíkovej v spore žalobkyne: A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. XXXX/XX, D., právne zastúpená: SMOLÁK HLAVATÁ advokátska kancelária s. r. o., so sídlom Košická 19650/11, Bratislava – mestská časť Ružinov, IČO: 47 254 432, proti žalovanému: E. F., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. XXXX/XX, D., právne zastúpený: Advokátska kancelária PACTIO, s. r. o., D. D., C. XXX, IČO: 36 862 452, o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva a iné, a o vzájomnej žalobe žalovaného, o odvolaní žalobkyne a žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Trenčín zo dňa 13. júna 2025, č.k. -452, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch I., II., IV., VI., VII., VIII., IX., X. p o t v r d z u j e .

II. Žiadna zo strán n e m á nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. zrušil podielové spoluvlastníctvo strán sporu k nehnuteľnostiam zapísaným na LV č. XXXXX vedenom Okresným úradom Trenčín, pre okres Trenčín, obec D., katastrálne územie D., a to k bytu č. 53 vo vchode č. 1H na 6. poschodí bytového domu súpisné č. XXXX, ktorý je postavený na pozemku parc. reg. „C“ č. XXXX/XXX zastavaná plocha a nádvorie o výmere 820 m2, spoluvlastnícky podiel o veľkosti 8206/471935 na spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu, na príslušenstve a na pozemkoch parc. reg. „C“ č. XXXX/XXX zastavaná plocha a nádvorie o výmere 820 m2, parc. reg. „C“ č. XXXX/XXX zastavaná plocha a nádvorie o výmere 1305 m2 a podielové spoluvlastníctvo strán sporu k nehnuteľnostiam zapísaným na LV č. XXXXX vedenom Okresným úradom Trenčín, pre okres Trenčín, obec D., katastrálne územie D., a to parc. reg. „C“ č. XXXX/XXX zastavaná plocha a nádvorie o výmere 11 m2 a vyporiadal tak, že uvedené nehnuteľnosti prikázal do výlučného vlastníctva žalovaného. Výrokom II. uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni primeranú náhradu za spoluvlastnícky podiel vo výške 85.500 Eur, do 30 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku. Výrokom III. súd žalobu v časti o uloženie povinnosti žalobkyni uhrádzať zostatky úverov na základe zmluvy o poskytnutí hypotekárneho úveru reg. č. 376648 a na základe zmluvy o poskytnutí úveru reg. č. 425292 zamietol. Výrokom IV. žalobu v časti o uloženie povinnosti žalovanému zaplatiť žalobkyni sumu 9.000 Eur zamietol. Výrokom V. konanie o vzájomnej žalobe žalovaného v časti o zaplatenie sumy 194,42 Eur titulom uhradeného poistného za byt a v časti o zaplatenie sumy 77,48 Eur titulom uhradenej dane z nehnuteľnosti zastavil. Výrokom VI. uložil žalobkyni povinnosť zaplatiť žalovanému sumu 40.790,42 Eur, do 30 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku. Výrokom VII. vzájomnú žalobu žalovaného zamietol a výrokom VII. žiadnej zo strán nárok na náhradu trov konania o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva nepriznal. Výrokom IX. priznal žalovanému proti žalobkyni nárok na náhradu trov konania o uloženie povinnosti žalobkyni

uhrádzať zostatky úverov a o uloženie povinnosti žalovanému zaplatiť žalobkyni sumu 9.000 Eur v rozsahu 100 % s tým, že o výške náhrady trov konania súd rozhodne samostatným uznesením. Výrokom X. priznal žalovanému proti žalobkyni nárok na náhradu trov konania o vzájomnej žalobe žalovaného v rozsahu 54,72 % s tým, že o výške náhrady trov konania súd rozhodne samostatným uznesením. Na vec aplikoval ust. , , , , a , , veta prvá a veta prvá . V odôvodnení uviedol, že žalobkyňa sa podanou žalobou domáhala, aby súd zrušil podielové spoluvlastníctvo žalobkyne a žalovaného k nehnuteľnostiam uvedeným vo výrokoch I. tohto rozsudku, a vyporiadal ho tak, že nehnuteľnosti prikáže do výlučného vlastníctva žalobkyne, ktorá bude zaviazaná zaplatiť žalobcovi náhradu za jeho podiel v sume, ktorá vyplynie z vykonaného dokazovania. Zároveň navrhovala, aby súd uložil žalobkyni povinnosť uhradiť zostatok hypotekárneho úveru v Československej obchodnej banke, a.s. na základe Zmluvy o poskytnutí hypotekárneho úveru reg. č. XXXXXX zo dňa 12.02.2016, a zostatok úveru v Československej obchodnej banke, a.s. na základe Zmluvy o poskytnutí úveru reg. č. 425292 zo dňa 12.02.2016. Žalobkyňa v žalobe uviedla, že žalobkyni patrí na nehnuteľnostiach podiel 1/2 a žalovanému podiel v rovnakej výške. Všeobecná hodnota nehnuteľností je 112.000 Eur. Za účelom zabezpečenia kúpy nehnuteľností boli žalobkyni a žalovanému poskytnuté zo strany Československej obchodnej banky, a.s. dva úvery, a to: na základe Zmluvy o poskytnutí hypotekárneho úveru reg. č. XXXXXX zo dňa 12.02.2016 úver vo výške 50.000 Eur, na základe Zmluvy o poskytnutí úveru reg. č. XXXXXX zo dňa 12.02.2016 úver vo výške 38.300 Eur. V období od marca 2016 do decembra 2017 strany uhrádzali úvery spoločne, každý v pomere 1/2. Keďže žalobkyňa a žalovaný svoj vzťah ukončili a užívanie spoločných nehnuteľností tak nebolo naďalej možné, dohodli sa, že nehnuteľnosti bude užívať žalovaný, ktorý bude zároveň predmetné úvery ďalej splácať. Z uvedeného dôvodu sa žalobkyňa z nehnuteľností odsťahovala, pričom žalovaný mal zabezpečiť úkony smerujúce k prevzatiu oboch úverov na jeho osobu. Žalovaný predmetnú dohodu nedodržal, žiadnu z navrhnutých alternatív vyporiadania spoluvlastníctva neakceptoval. Mimosúdne rokovania medzi stranami neboli úspešné. Je nepochybné, že reálne rozdelenie nehnuteľností nie je možné. Z uvedeného dôvodu žalobkyňa navrhla, aby boli nehnuteľnosti prikázané do jej výlučného vlastníctva a to za primeranú náhradu, s tým, že žalobkyňa v prípade prikázania nehnuteľností do jej výlučného vlastníctva vykoná všetky úkony smerujúce k prevzatiu oboch úverov. G., E. vysoko pravdepodobne na rozdiel od žalobkyne žalovanému nepovolí prevzatie záväzkov z úverov, a to s prihliadnutím na jeho nízky príjem. V prípade, ak by došlo k zániku vlastníckeho práva žalobkyne k nehnuteľnostiam a zároveň by žalobkyňa aj naďalej figurovala ako spoludlžník, bola by to pre ňu absolútne neakceptovateľná situácia, v dôsledku ktorej by mala okrem iného v budúcnosti problém čerpať úver. Nakoľko žalobkyňa má finančnú možnosť ako aj vôľu prevziať záväzky viaznuce k nehnuteľnostiam, má za to, že prikázaním nehnuteľností do jej výlučného vlastníctva za primeranú náhradu bude zabezpečovať obom stranám sporu dostatočnú právnu istotu.

2. Súd prvej inštancie uznesením č.k. -309 zo dňa 12.02.2025 pripustil zmenu žaloby rozšírením o žalobný petit v znení: „Žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni sumu 9.000 Eur do 30 dní od právoplatnosti rozsudku.“.

3. Súd prvej inštancie z listu vlastníctva č. XXXXX, k.ú. D. zistil, že ako spoluvlastníci bytu č. 53 na 6. poschodí vo vchode č. 1H bytového domu súp. č. XXXX, postaveného na parcele č. XXXX/XXX, ako aj k bytu prislúchajúceho podielu 8206/471935 na spoločných častiach, spoločných zariadeniach bytového domu a na pozemkoch parcele reg. „C“ č. 2180/333 zastavaná plocha a nádvoria o výmere 820 m2, parcele reg. „C“ č. XXXX/XXX zastavaná plocha a nádvoria o výmere 1305 m2 sú zapísaní žalobkyňa pod B114 v podiele vo výške 1/2, žalovaný pod B13 v podiele vo výške 1/2. Na liste vlastníctva č. XXXXX k.ú. D. sú ako spoluvlastníci pozemku parcele reg. „C“ č. XXXX/XXX zastavaná plocha a nádvoria o výmere 11 m2 zapísaní žalobkyňa pod B2 v podiele vo výške 1/2, žalovaný pod B1 v podiele vo výške 1/2. Titulom nadobudnutia vlastníckeho práva k týmto nehnuteľnostiam je kúpna zmluva V XXXX/XX. Z kúpnej zmluvy zo dňa 18.02.2016 vyplýva, že strany byt nadobudli od predávajúceho H. B. B. za kúpnu cenu 88.300 Eur.

4. Žalovaný podaním zo dňa 13.05.2025 vzal žalobu späť v časti o zaplatenie polovice uhradenej dane z nehnuteľnosti a poistného a upravil vzájomnú žalobu tak, že žalobkyňa je povinná zaplatiť žalovanému sumu 52.725,14 Eur do 30 dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozsudku. Uviedol, že dňa 02.05.2025 splatil pod variabilným symbolom VS4022680375 zostatok hypotekárneho úveru č. 1 v celkovej výške 38.473,89 Eur a pod VS4022681108 zostatok úveru na bývanie č. 2 v celkovej výške 28.607,- Eur, čo je preukázané výpisom z účtu. Žalovaný na hypotekárny úver č. 1 zaplatil od

01.02.2016 až do 15.03.2022 74 splátok po 202,27 Eur, čo spolu predstavuje sumu 14.967,98 Eur, poplatok za zmenu úroku 45,- Eur, od 19.04.2022 do 15.04.2025 37 splátok po 190,35 Eur, čo spolu predstavuje sumu 7.042,95 Eur a teda celkovo zaplatil 22.055,93 Eur. Na úver na bývanie č. 2 žalovaný od 01.02.2016 až do 15.03.2022 zaplatil 74 splátok po 150,08 Eur, čo spolu predstavuje sumu 11.105,92 Eur, poplatok za zmenu úroku 45,- Eur, od 19.04.2022 do 16.04.2025 37 splátok po 141,97 Eur, čo spolu predstavuje sumu 5.252,89 Eur a teda celkovo zaplatil 16.403,81 Eur. Žalovaný ku dňu 02.05.2025 splatil oba úvery v plnej výške a celkovo za oba úvery zaplatil sumu 105.540,63 Eur. Vzhľadom na túto skutočnosť žalovaný upravil výšku žalovanej sumy tak, že žalobkyňa je mu povinná zaplatiť polovicu z hodnoty oboch splatených úverov v celkovej sume 52.725,32 Eur. 5. Súd prvej inštancie uznesením na pojednávaní dňa 16.05.2025 pripustil zmenu vzájomnej žaloby žalovaného tak, že žalobkyňa je povinná zaplatiť žalovanému sumu 52.725,14 Eur do 30 dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozsudku.

6. Žalobkyňa sa domáhala zrušenia a vyporiadania podielového spoluvlastníctva strán k nehnuteľnostiam, a to bytu, podielu na spoločných častiach a zariadeniach bytového domu, podielu na pozemku, a k pozemku slúžiacemu na parkovanie v k.ú. D. z dôvodu, že chcela zrušiť podielové spoluvlastníctvo, keďže vzťah sporových strán skončil, prestali spolu žiť v predmetnom byte a so žalovaným sa na vyporiadaní podielového spoluvlastníctva mimosúdne nedohodli. Súd uvádza, že nikoho nemožno nútiť, aby zotrval v podielovom spoluvlastníctve. Z výpisov z listov vlastníctva č. XXXXX, G. XXXXX k.ú. D. bolo preukázané, že ako sporové strany vystupujú v konaní všetci podieloví spoluvlastníci predmetných nehnuteľností, t.j. žalobkyňa a žalovaný a je teda splnená procesná podmienka vecnej legitimácie vzhľadom k tomu, že podieloví spoluvlastníci nehnuteľnosti tvoria nerozlučné procesné spoločenstvo. Žalobkyňa v žalobe uviedla, že predmetné nehnuteľnosti nie je možné rozdeliť a žalovaný jej tvrdenia nerozporoval. Súd uzavrel, že vyporiadanie podielového spoluvlastníctva k predmetným nehnuteľnostiam podľa prvého zákonného spôsobu nie je možné. Jedná sa o byt, teda jednu bytovú jednotku v bytovom dome a tento byt nie je možné reálne rozdeliť podľa podielov spoluvlastníkov tak, aby vznikli dve samostatné veci, ktoré by bolo možné riadne užívať. Záver o nedeliteľnosti sa vzťahuje aj na parcelu, ktorá slúži ako parkovacie miesto, a to vzhľadom na jej výmeru 11 m2, keď po jej rozdelení podľa veľkosti podielov by novovzniknuté parcely nemohli slúžiť svojmu účelu. Preto súd prvej inštancie pristúpil k vyporiadaniu podielového spoluvlastníctva druhým zákonným spôsobom. Pre rozhodnutie o tom, komu zo spoluvlastníkov bude spoločná vec prikázaná do vlastníctva, sú v ustanovení zakotvené tri kritériá, a to veľkosť spoluvlastníckych podielov, účelné využitie veci a prípadné násilné správanie podielového spoluvlastníka voči ostatným spoluvlastníkom.

7. V danom prípade žalobkyňa navrhla, aby súd prikázal byt do jej výlučného vlastníctva. Žalovaný žiadal prikázať byt do jeho výlučného vlastníctva. Podiely strán na predmetných nehnuteľnostiach sú rovnaké, teda žiadna strana nemá väčšinový podiel. Kritérium veľkosti podielu teda nesvedčí v prospech žiadnej zo strán. Žalobkyňa uviedla, že keď strany spolu v byte žili, žalovaný sa voči nej dopúšťal psychického násilia, keď jej vyčítal, že je za všetko zodpovedná, že je neschopná, ponižoval ju pred kamarátmi, škaredo jej nadával, pričom nevedela uviesť, aké slová na jej adresu použil. Žalovaný ju aj fyzicky napadol tak, že mala monokel pod pravým okom a predložila fotografiu tváre s monoklom pod pravým okom. Žalovaný popieral, že by sa voči žalobkyni dopúšťal psychického alebo fyzického násilia, uviedol, že žalobkyňa mala problém s nadmerným užívaním alkoholu, chodila domov z diskoték pod vplyvom alkoholu a v ten deň, v októbri 2016, prišla v takom stave do bytu, už mala monokel pod okom. Po tejto hádke so žalovaným žalobkyňa so žalovaným ešte bývala v byte dva mesiace. Svedkyňa I. B., matka žalobkyne, v rámci jej výsluchu uviedla, že strany nemohli v byte ďalej spolu bývať, pretože žalovaný žalobkyňu psychicky napádal a aj fyzicky, no svedkyňa nebola prítomná, keď sa mal žalovaný k žalobkyni správať agresívne a o násilnom správaní mala vedomosť od žalobkyne. Svedok J. J. B., otec žalobkyne, uviedol, že strany sa hádali a boli tam nejaké napadnutia, avšak ani on nepotvrdil, že by bol svedkom psychického alebo fyzického násilia žalovaného k žalobkyni. Žalobkyňa poprela nadmerné užívanie alkoholu, no svedkyňa K. F., matka žalovaného, potvrdila, že žalobkyňa v nadmernej miere požívala alkohol a 3 alebo 4 razy viezla žalobkyňu ráno do práce, aby nenafúkala, pričom žalobkyni odporučila, aby podstúpila protialkoholickú liečbu. Žalobkyňa potvrdila tvrdenie žalovaného, že na neho pre fyzické napadnutie nepodala trestné oznámenie a vysvetlila to tým, že nechcela, aby mal záznam v registri trestov. Nebola ani u lekára na ošetrení a zranenie si vyliečila sama. Žalobkyňa si nevedela spomenúť, ako jej žalovaný modrinu pod okom spôsobil, čo neprispieva vierohodnosti jej tvrdenia, že jej ju spôsobil on. Svedkyňa K. F. uviedla, že nemá žiadnu vedomosť o fyzickom útoku žalovaného voči

žalobkyni, strany sa hádali a príčinou ich hádok boli neskoré príchody žalobkyne domov a jej užívanie alkoholu. Žalobkyňa násilie nenahlásila na polícii, a teda v danom čase nebolo prešetrené, či k nemu došlo. Ani svedkovia nepotvrdili, že videli, že sa žalovaný správa násilne k žalobkyni. Modrina na tvári žalobkyne pod okom na fotke nepreukazuje, že jej ju spôsobil žalovaný. Preto súd musel konštatovať, že žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno ohľadom toho, že žalovaný sa voči nej dopúšťal psychického alebo fyzického násilia.

8. Pri skúmaní kritéria účelného využitia veci v rámci posudzovania, komu zo spoluvlastníkov prikázať nehnuteľnosť slúžiacu na bývanie, súdy zohľadňovali viaceré faktory, a to napr. bytové potreby spoluvlastníkov, prihliadať by sa malo na to, kto zo spoluvlastníkov doposiaľ nehnuteľnosť obýval, kto ju udržiaval, opravoval, prípadne do nej investoval a kto je schopný naďalej sa starať o jej riadnu údržbu (napr. R 54/73). Kto má v nehnuteľnosti nahlásený trvalý pobyt nie je relevantné, keďže zohľadňovať sa má to, kto nehnuteľnosť reálne užíva, má v nej vybudované svoje obydlie. Z výsluchov strán bolo zistené, že žiadna zo strán nevlastní inú nehnuteľnosť vhodnú na bývanie. Žalobkyňa v byte bývala necelé dva roky (od cca marca 2016 do decembra 2017), na rozdiel od žalovaného, ktorý v byte sústavne býva viac ako 9 rokov a má v ňom teda vytvorené svoje stále bydlisko. Žalobkyňa má od jej otca prenajatý byt, teda má zaistené vlastné bývanie, alebo si môže zabezpečiť nové vlastné bývanie, a to z jej príjmu zo zamestnania, prípadne z výplaty jej podielu zo strany žalovaného, pričom z jej tvrdení, doložených listinami, vyplynulo, že banka jej je ochotná poskytnúť úver. Súd v danej veci zohľadnil skutočnosť, že v byte až doposiaľ býva žalovaný, ktorý podľa jeho tvrdení po odsťahovaní sa žalobkyne nepretržite hradí všetky náklady spojené s užívaním a prevádzkou bytu (úhrady za plnenia spojené s užívaním bytu, odvody do fondu prevádzky, údržby a opráv, dodávku elektrickej energie), ktorú skutočnosť žalobkyňa nepopierala. Žalovaný hradil aj poistné za byt, čo zdokladoval predložením návrhov poistných zmlúv, pohybov na účte o úhrade poistného zo dňa 17.09.2024 a hradil za žalobkyňu do roku 2021 aj daň z nehnuteľnosti za predmetný byt, čo žalobkyňa nepopierala, keď uvádzala, že ona na ňu pripadajúcu daň z nehnuteľnosti za byt hradila od roku 2022, o čom predložila rozhodnutia mesta Trenčín k daniam za roky 2022, 2023, 2024 a doklady o úhrade dane za tieto obdobia. Žalovaný tvrdil, že byt zveľaďoval, pričom neuvádzal, že realizoval opravy značnej hodnoty, a preto súd ustálil, že v byte vykonával bežnú údržbu a drobné opravy, ktorých potreba vznikne počas užívania každého bytu. Podľa zhodných tvrdení strán žalobkyňa do bytu na začiatku jeho užívania stranami investovala svoje vlastné peňažné prostriedky, keď zakúpila vybavenie do bytu ako sedačku, svietidlá, ale aj kuchynskú linku, digestor, vstavané skrine, ktoré sa stali zabudovaním do bytu jeho súčasťou. Strany tiež zhodne uviedli, že žalovaný jej vyplatil za uvedené veci dohodnutú sumu 8.000 Eur, pričom žalovaný tvrdil, že časť tejto sumy predstavuje aj náhradu vyporiadavacieho podielu žalobkyne z nehnuteľností. Súd ustálil skutkový stav tak, že všetky peniaze, ktoré do bytu investovala žalobkyňa, jej boli vrátené. Vzhľadom na výšku investície, ktorá nie je značná v porovnaní so všeobecnou hodnotou bytu a vzhľadom k tomu, že všetky investície boli žalobkyni vrátené, skutočnosť investovania do bytu žalobkyňou súd nepovažoval za významnú pri posúdení, ktorému z účastníkov súd prikáže byt do vlastníctva. V danom prípade mal súd za to, že je potrebné vziať zreteľ na fakt, že žalovaný po odchode žalobkyne zo spoločnej domácnosti strán od januára 2018 uhrádzal sám mesačné splátky dvoch úverov, ktoré boli vzaté stranami od banky za účelom kúpy bytu. Žalobkyňa tvrdila, že počas obdobia, keď strany žili spolu v predmetnom byte, posielala na účet žalovaného peniaze na úhradu splátok úverov, avšak žalovaný to popieral, uvádzal, že šlo o úhradu platieb za byt, energie, keďže žili v spoločnej domácnosti. Z potvrdení H. o uskutočnených prevodoch vyplýva, že žalobkyňa zaslala na účet žalovaného vedený v G., E. sumu 41,80 Eur dňa 23.02.2016, 2 x 260 eur v dňoch 14.06.2016, 14.07.2016, 2 x 200 Eur v dňoch 16.08.2016, 07.09.2016, 160 eur dňa 13.10.2016, 40 eur dňa 17.10.2016, 2 x 200 eur v dňoch 09.11.2016, 14.01.2017, 300 Eur dňa 28.05.2017, 200 eur dňa 13.07.2017, 250 eur dňa 16.08.2017, 4 x 200 Eur v dňoch 17.09.2017, 18.10.2017, 20.11.2017, 20.12.2017, t.j. spolu 3.111,80 Eur a pri žiadnej z týchto platieb neuviedla účel platby. Vzhľadom na výšku týchto platieb (okolo 200 Eur mesačne) možno konštatovať, že zodpovedajú približne polovičke mesačných splátok úverov, keď splátka hypotekárneho úveru č. 376648 predstavovala v tomto období sumu 244,12 Eur a splátka úveru č. 425292 predstavovala v tomto období sumu 168,47 Eur ako vyplýva z obsahu úverových zmlúv. Naproti tomu z pohybov na účte žalovaného vedeného v G., E. za obdobie január 2018 (ktoré nasleduje po mesiaci rozchodu strán a je predpoklad, že v rovnakej výške boli tieto platby aj do decembra 2017) vyplýva, že mesačná platba za elektrinu predstavovala cca 20 Eur, mesačná platba za byt predstavovala sumu 108,97 Eur, teda v úhrne nedosiahli tieto platby za byt mesačné úhrady, ktoré posielal žalobkyňa účet žalovaného. Z výsluchov svedkov I. B. a J. J. B. vyplynulo tiež, že žalobkyňa uhrádzala splátky úverov, keď strany spolu žili. Skutočnosť, že svedkovia sú rodičmi žalobkyne, nemôže byť sama o sebe dôvodom pre vyhodnotenie

ich výpovedí ako nevierohodných, pokiaľ nebol vykonaný iný relevantný dôkaz, s ktorým by ich výpovede kolidovali. Preto súd uzavrel, že uvedenými platbami na účet žalovaného uhrádzala žalobkyňa časť splátok spoločných úverov. Ide však o mnoho menšiu čiastku v porovnaní s celkovou výškou splátok úverov, ktoré uhradil sám žalovaný. Žalobkyňa nepopierala, že po odsťahovaní sa z bytu v decembri 2017 neplatila splátky spoločných úverov. Spoločný dlh strán teda uhrádzal sám žalovaný. Z výsluchu svedkyne I. B. boli potvrdené tvrdenia žalobkyne o tom, že po odchode žalobkyne z bytu sa strany dohodli na tom, že splátky úverov bude splácať žalovaný a strany sa dohodnú na vyporiadaní bytu, ktorý sa stane výlučným vlastníctvom žalovaného. K dohode o vyporiadaní spoluvlastníctva však dohodnutej lehote medzi stranami nedošlo, a preto žalobkyňa mala plniť jej spoludlžnícky záväzok z úverových zmlúv, no nepodieľala sa na úhradách splátok úverov. Ak by žalovaný pristupoval k plneniu spoločného záväzku rovnako ako žalobkyňa, t.j. neplatil by splátky úverov, hrozilo by, že banka úvery predčasne zosplatní a začne s výkonom záložného práva, ktoré bolo zriadené na byte za účelom zabezpečenia pohľadávky banky z úverových zmlúv, v dôsledku čoho by strany stratili spoluvlastnícke právo k bytu. Nič žalobkyni nebránilo splácať jej podiel na splátkach (polovicu) úverov, a to priamo na účet banky. Obidve strany sú spoludlžníkmi z úverových zmlúv. Povinnosti splácať úver spoločne so žalovaným banke ju nezbavila ani skutočnosť, že v byte prestala bývať. Preto súd mal za to, že žalovaný riadnym a včasným splácaním úverov preukázal úprimnú snahu o zachovanie vlastníckeho práva k bytu, ktorý tvorí jeho obydlie. Súd zohľadnil skutočnosť, že žalovaný napokon obidva úvery banke predčasne splatil dňa 02.05.2025. Túto skutočnosť mal súd za dostatočne preukázanú z pohybov na účte žalovaného vedeného v G., E., ktorý síce nie je výpisom z účtu, ale zachytáva transakcie zo dňa 02.05.2025, ktorými boli odpísané sumy 38.473,89 Eur, 28.607 Eur z účtu patriaceho žalovanému vedeného v G., E. na účet B., ktorý je uvedený v prísľuboch G., E. zo dňa 28.04.2025 o vydaní potvrdenia o zániku pohľadávky a zániku súvisiaceho záložného práva ako účet banky na úhradu zostatku úveru č. 376648 v sume 38.473,90 Eur a zostatku úveru č. 425292 v sume 28.607,01 Eur. Žalobkyňou namietaná skutočnosť, že v transakciách nie je uvedený konštantný symbol, je irelevantná, keďže sú v nich uvedené variabilné symboly označené v L. G., E. zo dňa 28.04.2025. Je bezpredmetné, že ku dňu posledného pojednávania zatiaľ banka nevydala kvitanciu a záložné právo z listu vlastníctva na podieloch strán nevymazala. Žalovaný totiž vykonal úkon v podobe splnenia dlhu vedúci v zmysle zákona (, ) priamo k odstráneniu ťarchy na byte. Zo všetkých týchto dôvodov mal súd za to, že bude spravodlivé, ak súd prikáže predmetné nehnuteľnosti do výlučného vlastníctva žalovaného, ktorý má najlepšie predpoklady pre účelné využitie bytu, v byte už 9 rokov býva, od začiatku roku 2018 hradil všetky náklady spojené s bytom, staral sa o jeho údržbu, splácal splátky úverov vzatých na kúpu tohto bytu a napokon úvery aj vyplatil.

9. Pri rozhodovaní o vyporiadaní podielového spoluvlastníctva súd skúmal tiež solventnosť spoluvlastníka, ktorý žiada, aby mu bola vec prikázaná do vlastníctva. Takýto postup totiž zaistí, že sa každému zo spoluvlastníkov dostane majetkovej hodnoty zodpovedajúcej hodnote jeho spoluvlastníckeho podielu a naopak zamedzí sa tomu, že spoluvlastník, ktorému by bola prisúdená náhrada, by pri nesolventnosti spoluvlastníka, ktorý sa stal výlučným vlastníkom, musel náhradu vymáhať exekučne, a to ešte nie vždy úspešne. Uvedený postup odobril Najvyšší súd ČR napr. v rozsudku zo dňa 30. 10. 2008, sp. zn. alebo v uznesení zo dňa 25. 06. 2014, sp. zn. . Sporové strany deklarovali, že sú schopné vyplatiť protistranu z jej podielu na nehnuteľnostiach. Žalovaný svoju solventnosť obhajoval v jeho podaní zo dňa 28.03.2025. Žalovaný predložením pracovnej zmluvy zo dňa 17.02.2025 preukázal jeho tvrdenia, že od 17.02.2025 pracuje na základe tejto pracovnej zmluvy ako vodič kamiónu u zamestnávateľa M. B., Štefanov, kde má v pracovnej zmluve uvedené, že jeho hrubá mzda bude 930 Eur mesačne, ale má prísľub, že mu budú vyplácané diéty. Jeho tvrdenie o vyplácaných diétach bolo preukázané, pretože z výplatnej pásky za február 2025 vyplýva, že mu zamestnávateľom bola vyplatená čistá mzda vo výške 698,57 Eur za 10 odpracovaných dní vo februári 2025, a následne mu zamestnávateľ 16.04.2025 vyplatil na účet čistú mzdu vo výške 1.194,87 Eur za marec 2025, ako to vyplýva z pohybov na účte žalovaného vedeného v G., E.. Žalovaný uvádzal, že predtým pracoval u iného zamestnávateľa, ale dostal výpoveď z dôvodov na strane zamestnávateľa N. Ilava pre jeho nadbytočnosť, pričom 23.01.2025 mu bola vyplatená mzda na účet vo výške 1.102,03 Eur, ako to vyplýva z pohybov na účte žalovaného vedeného v G., E.. Podľa výpisu z bežného účtu žalovaného vedeného v G., E. za február 2025 mal žalovaný zostatok na tomto účte v sume 2.071,36 Eur k 28.02.2025, podľa screenshotu z mobilnej aplikácie predloženého súdu na nahliadnutie na pojednávaní dňa 16.05.2025 mal žalovaný k tomuto dňu zostatky na sporiacich (investičných) účtoch vedených u B. C. B. B. v sumách 2.672,7 Eur, 4.576,01 Eur, 2.064,89 Eur. Žalovaný preukázal tvrdenia o tom, že má zabezpečené finančné krytie poskytnutia primeranej

náhrady za spoluvlastnícky podiel, pretože predložil písomný prísľub poskytnutia finančnej pôžičky zo strany budúceho O. P. B. v prospech žalovaného ako budúceho dlžníka za účelom vyporiadania spoluvlastníctva k predmetným nehnuteľnostiam, ktorá listina je opatrená úradne overenými podpismi budúceho veriteľa, budúceho dlžníka a budúceho záložcu K. F. zo dňa 28.03.2025, a z ktorej listiny vyplýva, že v prípade potreby žalovanému bude od budúceho veriteľa poskytnutá pôžička až do výšky 120.000,- Eur s tým, že pôžička bude zabezpečená zriadením záložného práva k nehnuteľnostiam - bytu č. 28 s podielom 77/2943 na spoločných častiach a zariadeniach domu so súp. č. XXXX na parc. č. XXXX/XX a pozemku parc. reg. KNC XXXX/XX, ktoré nehnuteľnosti podľa výpisu z LV č. XXXX k.ú Trenčín sú vo vlastníctve menovanej matky žalovaného a podľa tvrdenia žalovaného majú hodnotu cca 170.000,- Eur. Svedkyňa K. F. na pojednávaní potvrdila ochotu finančne pomôcť žalovanému s výplatou podielu žalobkyne, keď uviedla, že si vezme úver a založí svoj 4-izbový byt v Trenčíne. Schopnosť poskytnutia pôžičky zo B. P. B. v sume 120.000 Eur preukázal žalovaný scanom zostatku na účte tejto firmy z bankovej internetovej aplikácie, z ktorého vyplýva, že zostatok na účte menovanej spoločnosti k 28.03.2025 bol v sume 644.783,72 Eur. Tvrdenia žalobkyne o tom, že zamestnávateľ Q. M. B. nie je v dobrej finančnej kondícii, sú bezpredmetné, keďže podľa výpisu z internetovej stránky FinStat.sk síce vykázal v roku 2023 zisk 93 Eur, ale ide o fungujúcu firmu, ktorá žalovaného naďalej zamestnáva a vypláca mu dohodnutú mzdu navýšenú o diéty. Zároveň žalovaný v jeho podaní zo dňa 13.05.2025 poukázal na to, že zo súvahy za rok 2023 týkajúcej sa B. M., B. dostupnej na https://finstat.sk/51205220/ suvaha?as=micro_2014 vyplýva, že spoločnosť podstatne zlepšila svoje ekonomické ukazovatele, nakoľko podstatne zvýšila svoje vlastné imanie zo sumy -9.293 Eur na sumu 220.830 Eur; zároveň sa zvýšil jej majetok z hodnoty 165.439 Eur na hodnotu 234.434 Eur a znížila svoje záväzky z hodnoty 174.732 Eur na hodnotu 13.604 Eur, a žalobkyňa tieto tvrdenia žalovaného už nenamietala. Žalobkyňa svoju bonitu vysvetľovala v podaní zo dňa 27.03.2025. Uviedla, že je od 06.12.2018 zamestnaná u K. F. B., Bratislava, pričom z potvrdenia o príjme vystaveného týmto zamestnávateľom zo dňa 17.03.2025 vyplýva, že dosiahla za obdobie od 3/2024 do 2/2025 čistú mzdu 13.725,97 Eur, t.j. v priemere 1.143,83 Eur mesačne. Podľa potvrdenia o zostatku na účte žalobkyne vedenom v H. mala žalobkyňa na účte k 18.03.2025 zostatok v sume 9.898,41 Eur. Svedkovia J. J. B. a I. B. na pojednávaní a v čestnom prehlásení zo dňa 17.03.2025 zhodne uviedli, že sú ochotní finančne prispieť žalobkyni na vyporiadanie podielového spoluvlastníctva, keďže majú úspory na ich účte do výšky cca 90.000 Eur, pričom podľa potvrdenia B., a.s. zo dňa 17.03.2025 bol zostatok na ich účte vedenom v B., E. k tomuto dátumu vo výške 94.895,05 Eur. Žalobkyňa predložila ponuku hypotéky č. 348494/1 vypracovanú zo strany ČSOB a.s. dňa 21.03.2025, z ktorej vyplýva, Q. G. E. ponúka žalobkyni hypotekárny úver na splatenie zostatku úverov poskytnutých na kúpu predmetných nehnuteľností vo výške 66.800,- Eur s tým, že podľa tvrdení žalobkyne boli ČSOB a.s. pri vypracovaní ponuky predložené všetky relevantné príjmy žalobkyne za posledných šesť (6) mesiacov, na základe G. G. E. vyčíslila, že žalobkyni podľa jej veku, príjmu a hodnoty nehnuteľnosti, môže poskytnúť hypotekárny úver až do výšky 128.362,- Eur. Aj žalobkyňa preukázala, že má zabezpečený zdroj financovania výplaty primeranej náhrady. Tvrdenia žalobkyne o tom, že žalovaný nebude schopný prevziať obidva spoločné úvery, sú irelevantné, keďže žalovaný obidva úvery banke predčasne splatil. Súd pri stanovení primeranej náhrady pre spoluvlastníka, ktorého podiel pripadne do vlastníctva druhého spoluvlastníka, vychádzal zo všeobecnej hodnoty nehnuteľností v sume 171.000 Eur, ktorú stanovil znalec J. I. v znaleckom posudku č. 110/2024 zo dňa 19.12.2024. Na podiel žalobkyne pripadá suma 85.500 Eur. Keďže žalovaný má pravidelný príjem zo zamestnania a má písomný L. M. B., Trenčín k tomu, že mu táto spoločnosť poskytne pôžičku za účelom vyporiadania spoluvlastníctva na predmetných nehnuteľnostiach a to až do výšky 120.000 Eur, teda v sume, ktorá presahuje výšku primeranej náhrady za podiel žalobkyne, a uvedená spoločnosť preukázane má na svojom účte takúto peňažnú sumu, súd mal za to, že zo strany žalovaného bola hodnoverne preukázaná jeho schopnosť vyplatiť žalobkyni primeranú náhradu za jej spoluvlastnícky podiel na nehnuteľnostiach v plnom rozsahu. 10. Primeranou náhradou sa rozumie príslušný podiel všeobecnej ceny z celého podielového spoluvlastníctva, ako hodnotový ekvivalent vyjadrený v peniazoch, umožňujúci podľa miestnych podmienok obstaranie podobnej celej veci, aká bola predstavovaná podielom spoluvlastníka, ktorý pripadol ostatným spoluvlastníkom. Podľa ustálenej judikatúry súdov základom pre stanovenie primeranej náhrady za nehnuteľnosť je jej všeobecná cena obvyklá v danom mieste a v dobe rozhodovania. Pre určenie výšky primeranej náhrady spoluvlastníkovi, ktorý je zo spoluvlastníctva vylučovaný, je rozhodujúca cena spoločnej veci v čase jej vyporiadania, pričom platí, že ak v čase rozhodovania od podania znaleckého posudku uplynula dlhšia doba, je potrebné cenu aktualizovať (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. , , uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 21.11.2018). Vzhľadom na uvedenú ustálenú rozhodovaciu prax najvyššej súdnej autority súd podľa návrhu žalovaného nemohol zohľadniť všeobecnú hodnotu nehnuteľností v

sume 111.000 Eur stanovenú v znaleckom posudku č. 93/2018 znalca J. R. S., keďže uvedený posudok stanovoval cenu nehnuteľností ku dňu 11.09.2018 podľa cenových relácií Štatistického úradu SR platných pre 3. štvrťrok 2018 a nemohol zohľadniť ani všeobecnú hodnotu nehnuteľností v sume 112.000 Eur stanovenú v znaleckom posudku č. 24/2019 znalca J. J. I., keďže uvedený posudok stanovoval cenu nehnuteľností ku dňu 08.03.2019 podľa cenových relácií Štatistického úradu SR platných pre 1. štvrťrok 2019. Súdu taký postup neumožňuje ani ust. , na ktoré ustanovenie sa žalovaný odvolával, keď argumentoval existenciou dôvodov hodných osobitného zreteľa. V uvedenom zákonnom ustanovení je zakotvené pravidlo, podľa ktorého súd nezruší a nevyporiada spoluvlastníctvo prikázaním veci za náhradu alebo predajom veci a rozdelením výťažku z dôvodov hodných osobitného zreteľa. Zákonodarca v ňom stanovil dôvody hodné osobitného zreteľa, kedy súd môže zamietnuť žalobu o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva. V o prikázaní veci za primeranú náhradu je kogentné ustanovenie, od ktorého sa nemožno odchýliť. V tomto smere ani žiadna zákonná analógia neprichádza do úvahy. Súdna prax jasne stanovuje, že je nutné pri stanovení primeranej náhrady vychádzať zo všeobecnej hodnoty veci zistenej k dátumu, čo najbližšie k rozhodnutiu súdu, pretože len aktuálna všeobecná hodnota nehnuteľnosti zabezpečuje spravodlivé vyporiadanie spoluvlastníctva. Ani doba trvania súdneho sporu (zapríčinená či už z dôvodov na strane strán alebo súdu, pandémie covid) nemôže zakladať dôvod pre odklon od uvedenej ustálenej judikatúry súdov. Súd preto pri stanovení primeranej náhrady preto zohľadnil závery znaleckého posudku č. 110/2024 znalca J. J. I. zo dňa 19.12.2024, ktorý predložila žalobkyňa. Žalovaný v jeho podaní zo dňa 10.03.2025 len stručne uviedol, že tento posudok považuje za nesprávny a nesúhlasí so stanovenou všeobecnou hodnotou. Nekonkretizoval vecné námietky proti postupu znalca a jeho záverom. V posudku bola stanovená všeobecná hodnota predmetných nehnuteľností na 171.000 Eur ku dňu 13.12.2024 za použitia koeficientu cenovej úrovne podľa údajov Štatistického úradu SR platných pre 4. štvrťrok 2024. Tento posudok teda určuje aktuálnu cenu, najbližšiu k dátumu rozhodnutia súdu o vyporiadaní spoluvlastníctva. Súd poukazuje na to, že posudok vypracoval znalec s príslušného odboru stavebníctvo a odvetvia odhad hodnoty nehnuteľností. Posudok vypracoval na základe ohliadky predmetného bytu zo dňa 13.12.2024, relevantných listinných podkladov (výpisu z listu vlastníctva, kópie katastrálnej mapy, potvrdenia o veku domu vyhotoveného správcom domu, kúpna zmluva, pôdorysu bytu) v súlade s vyhláškou MS SR č. o stanovení všeobecnej hodnoty majetku. Podľa prílohy č. 3 vyhl. č. použil metódu polohovej diferenciácie, zohľadnil teda relevantné faktory, a to trh s bytmi v danej lokalite, polohu bytového domu v obci, súčasný technický stav bytu a bytového domu, a ďalšie a na základe toho stanovil všeobecnú hodnotu bytu. Znalec svoj postup oprel aj o odbornú literatúru - Metodiku výpočtu všeobecnej hodnoty nehnuteľností a stavieb Q. T. O. Q., EDIS, 2001, H. O. a kol. Posudok obsahuje všetky náležitosti v zmysle o znalcoch, tlmočníkoch a prekladateľoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov, t.j. titulnú stranu, úvod, posudok, záver, prílohy potrebné na zabezpečenie preskúmateľnosti znaleckého posudku, ako aj znaleckú doložku, že znalec si je vedomý následkov vedome nepravdivého znaleckého posudku. Súd zhodnotil znalecký posudok ako komplexný a presvedčivý. S poukazom na všetky uvedené skutočnosti súd vychádzal z hodnoty stanovenej týmto znaleckým posudkom, t.j. zo sumy 171.000 Eur, ktorú hodnotu považoval súd za všeobecnú hodnotu bytu použiteľnú pri určení primeranej náhrady za spoluvlastnícky podiel žalobkyne. Podielu žalobkyne vo výške 1/2 potom zodpovedá primeraná náhrada v sume 85.500 Eur.

11. Žalovaný vo svojich posledných podaniach doručených súdu v tejto právnej veci a jeho právny zástupca v záverečnej reči navrhovali zohľadniť, že žalobkyni poukázal dňa 20.12.2017 na jej účet sumu 8.000 Eur a tvrdil, že šlo o časť náhrady za jej podiel na nehnuteľnostiach. Žalobkyňa to popierala a tvrdila, že sa jednalo o vrátenie peňažných prostriedkov, ktoré žalobkyňa investovala do bytu, keď kupovala zo svojich peňazí vybavenie bytu (kuchynská linka, digestor, sedačka, vstavané skrine, obývacia stena a iné) a dohodli sa za účasti iných osôb, že žalovaný žalobkyni vráti tieto investície. Súd musel zohľadniť, že žalovaný v jeho vyjadrení k žalobe a aj v rámci výsluchu na pojednávaní sa k výplate tejto sumy vyjadril inak, a síce, že išlo o vyporiadavací podiel a náhradu za zariadenie nehnuteľnosti, pričom nešpecifikoval, v akom rozsahu. V zmysle judikatúry súdov (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 21.11.2018) v zásade platí, že pokiaľ počas existencie spoluvlastníctva niektorý zo spoluvlastníkov vynaložil investície na spoločnú vec, má voči ostatným spoluvlastníkom právo na náhradu za vynaložené investície v rozsahu zodpovedajúcom ich spoluvlastníckym podielom na spoločnej veci. Nie je vylúčená iná dohoda spoluvlastníkov o rozsahu náhrady investícií, keďže investície spadajú pod právny režim hospodárenia so spoločnou vecou v zmysle , teda môžu sa dohodnúť, že neinvestujúci spoluvlastník

nahradí investujúcemu spoluvlastníkovi investície v rozsahu menšom alebo v rozsahu väčšom než pripadá na jeho spoluvlastnícky podiel s horným limitom predstavujúcim reálne vynaloženú sumu investícií. V danom prípade podľa tvrdení žalobkyne sa strany na stretnutí, na ktorom sa dohadovali o vyporiadaní spoluvlastníctva strán, dohodli, že jej žalovaný vráti sumu 8.000 Eur titulom týchto investícií, hoci celkovo ona vynaložila sumu 10.082,90 Eur na kúpu uvedeného vybavenia bytu. Žalobkyňa ďalej vysvetlila, že jej otec na uvedenom stretnutí spísal zoznam vecí (listina na č.l. 334 spisu), ktoré zakúpila žalobkyňa z vlastných peňazí, od ktorých sú odpočítané sumy príspevku od matky žalovaného a sú prirátané sumy príspevku od rodičov žalobkyne, keďže rodičia žalobkyne a matka žalovaného tiež prispeli stranám na kúpu vybavenia do bytu. Ďalej uviedla, že kvôli tomu, že zakúpené veci boli už užívané, súhlasil žalovaný, že vyplatí žalobkyni sumu 8.000 Eur. Aj žalovaný na pojednávaní potvrdil, že predmetnú listinu spísal otec žalobkyne na tom stretnutí a napokon sa strany dohodli, že žalovaný vyplatí žalobkyni sumu 8.000 Eur. Žalovaný nerozporoval, že žalobkyňa zakúpila z jej peňazí vybavenie bytu, ktoré uvádzala v jej podaniach a ktoré sú napísané na uvedenej listine. Na pojednávaní uviedol, že strany veci kúpili spoločne z peňazí žalobkyne, z čoho je zrejmá dohoda strán o takejto investícii do bytu. Svedkovia I. B. a J. J. B., ktorí boli podľa zhodných tvrdení strán prítomní na uvedenom stretnutí strán v byte, uviedli, že sa strany sa dohodli na tom, že suma 8.000 Eur predstavuje náhradu za nábytok, ktorý zakúpila žalobkyňa do bytu z jej peňazí. Svedkyňa K. F., ktorá bola tiež prítomná na uvedenom stretnutí, uvádzala, že suma 8.000 Eur mala predstavovať podiel z bytu a zahŕňala aj kuchynskú linku, no neuviedla v akých čiastkach. Súd prihliadal aj na to, že žalobkyňa v konaní od počiatku konzistentne tvrdila, že v prípade výplaty sumy 8.000 Eur šlo výlučne o vrátenie jej investície do bytu, no žalovaný uvádzal v priebehu konania rôzne tvrdenia o účele tejto platby, keď tvrdil, že šlo v plnej miere o vyrovnací podiel pre žalobkyňu, ale tiež tvrdil, že šlo o vrátenie investície do bytu a zároveň aj o vyporiadavací podiel, no neuniesol ani bremeno tvrdenia, keďže nevedel uviesť, aká čiastka mala z tejto sumy pripadať na náhradu za vybavenie bytu a aká čiastka mala pripadať na vyporiadavací podiel žalobkyne, a preto jeho tvrdenia sú menej vierohodné. Z pohybov na účte žalovaného (č.l. 85 spisu) je zrejmé, že žalovaný neuviedol účel platby v sume 8.000 Eur zo dňa 20.12.2017 a ani z toho dôkazu tak nie je preukázané, že šlo o vyplatenie vyrovnacieho podielu a v akom rozsahu. Z predloženej elektronickej komunikácie žalobkyne a žalovaného zo dňa 20.12.2017 vyplýva, že žalovaný, potom ako mu žalobkyňa poďakovala za zaslanie sumy 8.000 Eur na jej účet, uviedol, že nemusí ďakovať, pretože sú to jej peniaze, ktorá skutočnosť tiež nasvedčuje tomu, že sa jednalo o náhradu za veci, ktoré žalobkyňa zakúpila do bytu z jej vlastných peňazí. Preto súd ustálil, že suma 8.000 Eur v celom rozsahu predstavovala náhradu investícií žalobkyne do bytu titulom vybavenia bytu, ktoré ona zakúpila počas trvania spoluvlastníctva z jej vlastných prostriedkov. Nič na tom nemení ani fakt, že kuchynská linka, vstavané skrine, prípadne ďalšie hnuteľné veci sa zabudovaním do bytu stali súčasťou bytu a mali vplyv na výslednú všeobecnú hodnotu bytu stanovenú v znaleckom posudku, pretože spoluvlastník má jednak právo na vyrovnací podiel z nehnuteľností, ak sa prikazuje do vlastníctva inému spoluvlastníkovi a zároveň má právo na náhradu investícií, ktoré počas trvania spoluvlastníctva vložil do spoločnej nehnuteľnosti v rozsahu podľa spoluvlastníckeho podielu druhého neinvestujúceho spoluvlastníka, prípadne aj v inom (väčšom) rozsahu, ak sa na tom dohodli, čo je tento prípad, ako súd ustálil na základe vyhodnotenia vykonaného dokazovania. Nešlo teda o úhradu časti vyrovnacieho podielu v prospech žalobkyne a žalobkyňa má právo na celý vyrovnací podiel v sume 85.500 Eur.

12. Súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní a vyhodnotení dôkazov výrokom I. zrušil podielové spoluvlastníctvo strán k predmetným nehnuteľnostiam, ktoré prikázal do výlučného vlastníctva žalovaného, výrokom II. uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni primeranú náhradu za spoluvlastnícky podiel v sume 85.500 Eur. Neuložil mu povinnosť zložiť primeranú náhradu do notárskej úschovy, ako to navrhovala žalobkyňa bez bližšieho zdôvodnenia tohto návrhu. Súd poukazuje na to, že žalovaný dostatočne preukázal, že je schopný vyplatiť žalobkyni primeranú náhradu za jej podiel. Lehotu na vyplatenie náhrady za spoluvlastnícky podiel súd žalovanému určil v zmysle do 30 dní od právoplatnosti rozsudku, keďže žiadal o takúto lehotu. Ako vyplýva z prísľubu P. B. musí žalovaný najprv požiadať uvedenú spoločnosť, aby mu poskytla pôžičku, pričom v prísľube si dohodli lehotu 3 dní na uzavretie zmluvy o pôžičke a žalovaný až po pripísaní peňazí na jeho účet môže zrealizovať potrebný prevod peňazí na vyplatenie žalobkyne z jej podielu, a teda zaplatenie náhrady by nestihol v lehote 3 dní, ktorá je štandardnou lehotou na plnenie zmysle . Preto súd stanovil lehotu 30 dní, ktorá je dostatočná na splnenie dlhu voči žalobkyni.

13. Keďže spoločné úvery boli žalovaným predčasne splatené dňa 02.05.2025, ku dňu rozhodnutia súdu neexistoval nesplatený záväzok strán z uvedených úverových zmlúv. Preto súd musel vyhodnotiť

ako nedôvodný žalobný nárok, ktorým žalobkyňa navrhovala, aby jej bola uložená povinnosť uhrádzať spoločné úvery. Žalobu teda v tejto časti súd výrokom III. zamietol. Súd dodáva, že tejto časti žaloby by nemohol vyhovieť ani vtedy, ak by úvery ešte neboli splatené, pretože súd nemá zákonné ustanovenie, ktoré by ho v tomto smere oprávňovalo vstupovať do súkromnoprávnej úpravy práv a povinností zmluvných strán z úverovej zmluvy. Medzi stranami nie je právny režim z bezpodielového spoluvlastníctva, v rámci ktorého sa vyporiadavajú spoločné úvery takýmto spôsobom. V prípade navrhovaného žalobného petitu sa nejedná ani o vyporiadanie podielového spoluvlastníctva v širšom zmysle ako to uvádzala žalobkyňa. V zmysle uvedenej judikatúry Najvyššieho súdu SR (rozsudok sp. zn. zo dňa 01.01.2007) základom preto, aby určitý nárok mohol byť vyporiadaný v rámci širšieho vyporiadania podielového spoluvlastníctva je, že ide o majetkové právo (nárok), ktoré vzniklo medzi účastníkmi v súvislosti s existenciou ich podielového spoluvlastníctva k veci a ak zrušením podielového spoluvlastníctva je niektorý zo spoluvlastníkov na takto vzniknutom práve dotknutý. Predmetné úverové zmluvy boli uzatvorené dňa 11.01.2016, teda v čase, keď ešte neexistovalo spoluvlastnícke právo strán k nehnuteľnostiam, ktoré sa v tomto konaní vyporiadavajú , nakoľko strany spoluvlastnícke právo k nehnuteľnostiam nadobudli na základe kúpnej zmluvy zo dňa 18.02.2016, a to až vkladom vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností.

14. Pokiaľ ide o žalobný nárok, ktorým sa žalobkyňa domáhala, aby súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť jej sumu 9.000 Eur, žalovaný popieral dôvodnosť základu tohto nároku ako aj dôvodnosť jeho výšky. Žalobkyňa nárok uplatnila z dôvodu, že žalovaný sám užíval predmetný byt, teda aj majetok žalobkyne za obdobie 24 mesiacov a žalobkyni podľa jej názoru vznikol nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia, ktoré uplatnila vo výške 375 Eur mesačne za 24 mesiacov predchádzajúcich podaniu zo dňa 15.10.2024, ktorým uplatnila tento nárok a bolo doručené súdu dňa 16.10.2024. Z uvedených tvrdení súd vyvodil, že žalobkyňa žiadala priznať uvedený nárok za obdobie od 16.10.2022 do 16.10.2024. Predmetný nárok podľa názoru súdu nemôže byť nárokom z bezdôvodného obohatenia, pretože spoluvlastník, ktorý užíva vec nad rámec svojho podielu, neužíva vec bez právneho dôvodu, a preto jej užívaním nemôže získať bezdôvodné obohatenie, nakoľko žiadna skutková podstata vymedzená v sa naň nevzťahuje. Ustanovenia o bezdôvodnom obohatení majú len podpornú povahu a ich použitie nemožno preto rozširovať na práva, ktoré sa opierajú o osobitné zákonné ustanovenia. Nárok spoluvlastníka na náhradu za neužívanie spoločnej veci v rozsahu svojho spoluvlastníckeho podielu vyplýva z ustanovenia . K rovnakým záverom dospel Najvyšší súd SR v uznesení sp. zn. zo dňa 24.11.2009, v uznesení sp. zn. zo dňa 27.10.2010. Oprávnená bola procesná obrana žalovaného spočívajúca v tom, že žalovaný žalobkyni nebránil v užívaní predmetného bytu. Násilné správanie sa žalovaného k žalobkyni nebolo v konaní preukázané a preto toto tvrdenie žalobkyne nemôže obstáť ako relevantný dôvod, pre ktorý žalobkyňa byt neužívala. Zo zhodných tvrdení strán vyplynulo, že po rozchode strán žalobkyňa dobrovoľne kľúče od bytu odovzdala žalovanému, pretože sa dohodli, že si spoluvlastníctvo vyporiadajú a v byte ostane bývať žalovaný, ktorý prevezme na seba úvery, ktoré bude splácať. Žalobkyňa síce popierala tvrdenie žalovaného, že po odsťahovaní sa z bytu od neho nežiadala kľúče od bytu, no neuviedla, kedy mala žalovaného vyzvať na vydanie kľúčov za účelom užívania bytu, akým spôsobom k tomu došlo, teda neuniesla bremeno tvrdenia a ani nepreukázala, že tak spravila. Žalovaný žalobkyni na jej žiadosť a v termínoch, ktoré im vyhovovali, byt sprístupnil pre potreby ocenenia bytu znalcami. Žalobkyňa preukázateľne až listom zo dňa 28.01.2025, ktorý bol právnemu zástupcovi žalovaného doručený dňa 14.02.2025, požiadala žalovaného o odovzdanie kľúčov od bytu za účelom, aby mohla vykonávať vlastnícke oprávnenie k bytu. Žalovaný uviedol, že jej kľúče odovzdal, čo oznámil jeho právny zástupca právnej zástupkyni žalobkyne emailom zo dňa 21.02.2025 a žalobkyňa nepopierala, že jej kľúče od bytu boli odovzdané zo strany žalovaného. V predmetnej veci mal súd za to, že je nutné zohľadniť špecifické okolnosti prípadu, na základe ktorých žalobkyňa byt neužívala, keď žalobkyňa z bytu odišla na základe dohody strán, neplatila poplatky za byt, poistné, neplatila splátky úverov, ktoré boli vzaté na kúpu bytu, žalovaný nevymenil zámok od vchodových dverí do bytu a žalobkyňa veľa rokov (až do januára 2025) kľúče od bytu nežiadala od žalovaného a nedomáhala sa užívania bytu. Vzhľadom na uvedené okolnosti podľa názoru súdu žalobkyni nevznikol nárok na vydanie plnenia titulom užívania bytu žalovaným za obdobie od októbra 2022 do októbra 2024 nad rozsah jeho spoluvlastníckeho podielu a základ nároku teda nie je daný. Žalovaný tiež namietal, že žalobkyňa nepreukázala, že žalovaný byt užíval nad rozsah jeho podielu. Ide o nevyhnutný predpoklad tohto nároku, keďže nárok vzniká len vtedy, ak si spoluvlastník prisvojuje úžitkovú hodnotu veci vo väčšej miere, aká zodpovedá jeho podielu. Žalovaný uvádzal, že on byt užíva okrem jednej izby. Podľa zistení znalcov, ktorí oceňovali predmetný byt, sa jedná o trojizbový byt, a teda

jednu izbu mala žalobkyňa možnosť užívať len výlučne pre seba (rovnako ako žalovaný) a o zvyšné miestnosti (kuchyňu s obývačkou, sociálne zariadenia) by sa musela deliť so žalovaným, čo vyplýva z užívacích funkcií miestností v byte. Pri stanovení výšky peňažnej (primeranej) náhrady za užívanie spoločnej veci nad rozsah spoluvlastníckeho podielu sa vychádza z ceny obvyklého nájomného v danom mieste a čase za užívanie obdobných nehnuteľností, ktoré by inak žalobkyňa musela z platnej nájomnej zmluvy za užívanie platiť. Bola dôvodná námietka žalovaného, že žalobkyňa predloženým inzerátom z internetu nepreukázala výšku nároku. V inzeráte je uvedené, že sa jedná o ponuku prenájmu 3- izbového bytu o výmere 83 m2 v novostavbe s parkovacím miestom na Liptovskej ulici v Trenčíne za 750 Eur mesačne s energiami. Súd poukazuje na to, že ide iba o ponuku na prenájom, pričom skutočná výška nájomného, ktoré sa napokon dohodne so záujemcom, spravidla býva nižšia. Správne vytkol žalovaný skutočnosť, že v sume 750 Eur mesačne sú zahrnuté energie dodávané do bytu. Nie je zrejmé, aká by bola výška čistého mesačného nájomného a v akej sume sú mesačné poplatky za energie. V danej veci pritom energie do bytu a všetky poplatky s ním spojené hradil za žalované obdobie žalovaný a teda nemožno do ceny obvyklého nájomného zahŕňať energie do bytu. Z inzerátu nemožno vyvodiť, či byt ponúkaný do prenájmu je porovnateľný s predmetným bytom. Základný rozdiel je v tom, že predmetný byt sa nachádza v bytovom dome, ktorý podľa zistení znalcov v ich posudkoch, ktorými oceňovali predmetný byt, mal byť dokončený začiatkom roku 2016 a teda nejde o novostavbu, ktorá skutočnosť nepochybne ovplyvňuje výšku obvyklého nájomného. Nie je zrejmé, či majú byty okrem lokality, výmery podlahovej plochy, parkovacieho miesta porovnateľné aj iné parametre ako napr. technický stav, vybavenie bytu, príslušenstvo bytu, príslušenstvo bytového domu, umiestnenie bytu v bytovom dome, orientácia miestností na svetové strany, ktoré majú význam pri stanovení všeobecnej hodnoty bytu ako aj výšky nájomného za byt. Z uvedených dôvodov súd žalobu v tejto časti výrokom IV. zamietol ako nedôvodnú v plnom rozsahu.

15. Žalovaný si vzájomnou žalobou zo dňa 10.09.2024 uplatnil proti žalobkyni nárok na peňažné plnenie v sume 52.313,96 Eur, skladajúce sa zo sumy 34.150,48 Eur, predstavujúcej polovicu z hodnoty oboch nesplatených úverov 68.300,97 Eur, zo sumy 17.890,58 Eur, predstavujúcej polovicu hodnoty celkovo žalovaným uhradených splátok oboch úverov k 17.09.2024 v sume 35.781,15 Eur, zo sumy 194,42 Eur predstavujúcej polovicu hodnoty celkovo zaplateného poistného 416,19 Eur, zo sumy 77,48 Eur predstavujúcej polovicu z hodnoty celkovo zaplatenej dane z nehnuteľnosti v sume 154,96 Eur. Následne žalobca vzal žalobu späť v časti o zaplatenie sumy 194,42 Eur predstavujúcej polovicu hodnoty celkovo zaplateného poistného a sumy 77,48 Eur titulom zaplatenej dane z nehnuteľnosti a súd pripustil zmenu vzájomnej žaloby, ktorou sa žalovaný domáhal proti žalobkyni zaplatenia sumy 52.725,14 Eur, a to z dôvodu, že žalovaný dňa 02.05.2025 splatil pod variabilným symbolom VS4022680375 zostatok hypotekárneho úveru č. 1 v celkovej výške 38.473,89 Eur a pod VS4022681108 zostatok úveru na bývanie č. 2 v celkovej výške 28.607,- Eur a žalovaný zaplatil do 15.04.2025 titulom úhrad splátok hypotekárneho úveru č. 1 celkovú sumu 22.055,93 Eur a titulom úhrad splátok úveru na bývanie č. 2 celkovú sumu 16.403,81 Eur, teda v úhrnne titulom spoločných úverov zaplatil sumu 105.540,63 Eur, a polovicu z tejto sumy žiadal, aby mu zaplatila žalobkyňa.

16. Keďže žalobkyňa súhlasila s čiastočným späťvzatím vzájomnej žaloby súd podľa v spojení , výrokom V. zastavil konanie o vzájomnej žalobe žalovaného v časti o zaplatenie sumy 194,42 Eur titulom uhradeného poistného za byt a v časti o zaplatenie sumy 77,48 Eur titulom uhradenej dane z nehnuteľnosti.

17. Z predložených úverových zmlúv a zo zhodných tvrdení strán bolo zistené, že strany uzavreli ako spoludlžníci s G., E. ako veriteľom dňa 11.01.2016 za účelom kúpy predmetných nehnuteľností zmluvu o poskytnutí hypotekárneho úveru č. 376648, na základe ktorej strany čerpali úver v sume 50.000 Eur, ktorý sa zaviazali splácať v mesačných splátkach vo výške 221,74 Eur + poistné v sume 22,38 Eur a zmluvu o poskytnutí úveru č. 425292, na základe ktorej strany čerpali úver v sume 38.300 Eur, ktorý sa zaviazali splácať v mesačných splátkach vo výške 151,33 Eur + poistné v sume 17,14 Eur. Žalovaný po právnej stránke vymedzil tento svoj nárok ako „právo žalovaného domáhať sa v rámci vyporiadania spoluvlastníctva v širšom zmysle voči žalobkyni vydania neoprávneného majetkového prospechu vo výške zhodnotenia podielu žalobkyne, ku ktorému došlo tým, že žalovaný splácal splátky úverov, čím podľa neho investoval do spoločných nehnuteľností a zhodnotil ich“. Toto právne posúdenie predmetného nároku nie je správne. Za investície, ktorých náhrady sa môže spoluvlastník v rámci vyporiadania spoluvlastníctva v širšom zmysle domáhať voči neinvestujúcemu spoluvlastníkovi, treba považovať peňažné prostriedky patriace spoluvlastníkovi, ktoré tento spoluvlastník počas trvania

spoluvlastníctva vynaložil na spoločnú vec, napr. prerobenie niektorých stavebných konštrukcií bytu, stien, podláh, resp. zakúpenie spotrebičov, ktoré sa ich inštaláciou stali pevnou súčasťou bytu, a v dôsledku toho došlo k zhodnoteniu bytu. Ani judikatúrou súdov nebolo konštatované, že by za takéto investície bolo možné považovať splácanie spoločného úveru, ktorý bol spoluvlastníkmi ako dlžníkmi vzatý na kúpu bytu do ich spoluvlastníctva. V zmysle judikatúry Najvyššieho súdu SR (rozsudok sp. zn. zo dňa 01.01.2007) základom pre to, aby určitý nárok mohol byť vyporiadaný v rámci širšieho vyporiadania podielového spoluvlastníctva, je, že ide o majetkové právo (nárok), ktoré vzniklo medzi účastníkmi v súvislosti s existenciou ich podielového spoluvlastníctva k veci a ak zrušením podielového spoluvlastníctva je niektorý zo spoluvlastníkov na takto vzniknutom práve dotknutý. Ak iba jeden dlžník spláca úver, vzniká mu voči druhému dlžníkovi majetkové právo, nie však z titulu ich spoluvlastníctva k bytu, ale z dôvodu ich spoločného záväzku v úverovej zmluve. V závislosti od povahy spoločného záväzku založeného úverovou zmluvou vzniká dlžníkovi, ktorý uhrádzal úverové splátky veriteľovi, osobitný nárok na peňažné plnenie voči druhému dlžníkovi, ktorý neplatil splátky úveru veriteľovi a tento nárok musí byť uplatnený žalobou alebo vzájomnou žalobou. Z textu úverových zmlúv je zrejmé, že žalobkyňa aj žalovaný boli v postavení dlžníka, a v zmluve sa zaviazali banke ako veriteľovi splácať úverové splátky, pričom v zmluve nie sú vymedzené podiely sporových strán na mesačnej splátke úveru. Preto súd ustálil, že ich záväzok je spoločný a nerozdielny. Obe sporové strany tak boli zaviazané splácať uvedené spoločné dlhy spoločne a nerozdielne (solidárne). Uvedenými zmluvami boli založené spoločné záväzky podľa . Vo vzťahu k banke tak boli obe strany povinné na splnenie celého záväzku, ktorého plnenie bolo dohodnuté v splátkach, teda strany mali solidárny záväzok uhrádzať dlh v splátkach, a veriteľ bol oprávnený požadovať plnenie od ktorejkoľvek sporovej strany. V zmysle veta prvá boli podiely strán na uvedených spoločných dlhoch vo vzájomnom pomere rovnaké, keďže nebolo žiadnou zo strán tvrdené, že by bol dohodnutý alebo súdom určený iný podiel a iný podiel na dlhoch nevyplýva ani z právnych predpisov. Keďže žalovaný podľa jeho tvrdenia uhradil splátky spoločných dlhov vo väčšom rozsahu ako pripadalo na jeho podiel, vznikol mu v zmysle regresný nárok voči žalobkyni domáhať sa náhrady polovice plnení, ktorá zodpovedá veľkosti podielu žalobkyne na spoločnom dlhu.

18. Žalobkyňa uplatnila vo vzťahu k nároku žalovaného titulom ním uhradených splátok úveru námietku premlčania, ktorú súd musel posúdiť, pretože nemožno priznať premlčané právo podľa . Predmetné právo je majetkové a preto podlieha premlčaniu. V danom prípade podľa je premlčacia doba trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz. Žalovaný sa po prvýkrát mohol domáhať voči žalobkyni regresného nároku ohľadom zaplatenia polovice splátok úveru odo dňa, kedy vykonal úhrady jednotlivých splátok úveru. Premlčaný je tak regresný nárok žalovaného na úhradu splátok, ktoré žalovaný zaplatil, viac ako tri roky pred podaním vzájomnej žaloby na súd. Premlčacia doba podľa prestane plynúť, keď si veriteľ svoje právo uplatní na súde a v konaní riadne pokračuje. V danom prípade žalovaný po prvýkrát riadne proti žalobkyni uplatnil svoj žalobný nárok na peňažné plnenie titulom ním uhradených splátok úveru nad rozsah jeho podielu na dlhu vzájomnou žalobou zo dňa 10.09.2024, ktorá bola súdu doručená dňa 20.09.2024 a navrhol žalobným petitom zaviazať žalobkyňu, aby mu zaplatila polovicu úverových splátok, ktoré on uhradil do 16.09.2024. Dňom podania tejto vzájomnej žaloby na súd prestala plynúť premlčacia doba. Za riadne uplatnenie tohto žalobného nároku nie je možné považovať podanie žalovaného zo dňa 25.08.2023, doručené súdu dňa 30.08.2023, ktorým uplatnil majetkové právo za ním uhradené úverové splátky do 31.08.2023 formou kompenzačnej námietky proti nároku žalobkyne na vyplatenie vyrovnacieho podielu z nehnuteľností. Ide o nesprávne uplatnenie tohto majetkového práva. Nárok žalobkyne na vyplatenie náhrady za podiel nebol spôsobilý na započítanie s nárokom žalovaného na uvedené peňažné plnenie, nakoľko rozhodnutie súdu o zrušení a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva má konštitutívnu povahu a zakladá tak práva a povinnosti až do budúcna a právo na zaplatenie náhrady za podiel tak vzniká spoluvlastníkovi až právoplatnosťou tohto rozhodnutia. Keďže vzájomná žaloba bola na súd podaná dňa 20.09.2024, za použitia trojročnej premlčacej doby premlčaný je regresný nárok žalovaného na splátky ním vykonané pred 20.09.2021. Z tvrdení žalovaného a z predložených pohybov na účte žalovaného v G., E. vyplýva, že žalovaný od 20.09.2021 titulom hypotekárneho úveru č. 376648 uhradil 6 splátok x 202,27 Eur (v dňoch 15.10.2021, 15.11.2021, 15.12.2021, 17.01.2022, 15.02.2022, 15.03.2022), poplatok za zmenu úroku 45 Eur, 37 splátok x 190,35 Eur (v dňoch 19.04.2022, 16.05.2022, 15.06.2022, 15.07.2022, 15.08.2022, 16.09.2022, 17.10.2022, 15.11.2022, 15.12.2022, 16.01.2023, 15.02.2023, 15.03.2023, 17.04.2023, 15.05.2023, 15.06.2023, 17.07.2023, 15.08.2023, 18.09.2023, 16.10.2023, 15.11.2023, 15.12.2023, 15.01.2024, 15.02.2024, 15.03.2024, 15.04.2024, 15.05.2024, 17.06.2024, 15.07.2024, 15.08.2024,

16.09.2024, 15.10.2024, 15.11.2024, 16.12.2024, 15.01.2025, 17.02.2025, 17.03.2025, 15.04.2025), t.j. spolu 8.301,57 Eur a nárok žalovaného na polovicu týchto splátok (4.150,78 Eur) nie je premlčaný. Žalobkyňa nespochybňovala, že žalovaný tieto splátky úverov a poplatok za zmenu úroku uhradil sám. Premlčaný je nárok na splátku hypotekárneho úveru v sume 202,27 Eur, ktorú žalovaný uhradil dňa 16.09.2021, keďže nasledujúci deň začala plynúť trojročná premlčacia doba, ktorá uplynula dňa 16.09.2024, teda pred podaním vzájomnej žaloby a premlčaný je potom regresný nárok žalovaného aj na všetky skôr ním uhradené splátky úveru. Z tvrdení žalovaného a z predložených pohybov na účte žalovaného v G., E. vyplýva, že žalovaný od 20.09.2021 titulom úveru na bývanie č. 425292 uhradil 6 splátok x 150,08 Eur (v dňoch 15.10.2021, 15.11.2021, 15.12.2021, 17.01.2022, 15.02.2022, 15.03.2022), poplatok za zmenu úroku 45 Eur, 37 splátok x 141,97 Eur (v dňoch 19.04.2022, 16.05.2022, 15.06.2022, 15.07.2022, 15.08.2022, 16.09.2022, 17.10.2022, 15.11.2022, 15.12.2022, 16.01.2023, 15.02.2023, 15.03.2023, 17.04.2023, 15.05.2023, 15.06.2023, 17.07.2023, 15.08.2023, 18.09.2023, 16.10.2023, 15.11.2023, 15.12.2023, 15.01.2024, 15.02.2024, 15.03.2024, 15.04.2024, 15.05.2024, 17.06.2024, 15.07.2024, 15.08.2024, 16.09.2024, 15.10.2024, 15.11.2024, 16.12.2024, 15.01.2025, 17.02.2025, 17.03.2025, 15.04.2025), t.j. spolu 6.198,36 Eur a nárok žalovaného na polovicu týchto splátok (3.099,18 Eur) nie je premlčaný. Žalobkyňa nespochybňovala, že žalovaný tieto splátky úverov a poplatok za zmenu úroku uhradil sám. Premlčaný je nárok na splátku úveru č. 425292 v sume 150,08 Eur, ktorú žalovaný uhradil dňa 16.09.2021, keďže nasledujúci deň začala plynúť trojročná premlčacia doba, ktorá uplynula dňa 16.09.2024, teda pred podaním vzájomnej žaloby na súd a premlčaný je potom aj regresný nárok žalovaného na všetky skôr ním uhradené splátky úveru. Nič žalovanému nebránilo uplatniť si svoj nárok pred uplynutím premlčacej doby. Ako už bolo uvedené, súd mal preukázané, že žalovaný dňa 02.05.2025 predčasne splatil banke zostatok hypotekárneho úveru č. 376648 v sume 38.473,89 Eur a zostatok úveru na bývanie č. 425292 v sume 28.607,- Eur. Žalovaný úpravou vzájomnej žaloby doručenej súdu dňa 15.05.2025 dôvodne uplatnil proti žalobkyni regresný nárok aj na polovicu týchto jeho úhrad v sume 33.540,45 Eur (1/ 2 z 67.080,89 Eur), a tento nárok premlčaný nie je, pretože trojročná premlčacia doba začala plynúť nasledujúci deň po úhrade vykonanej dňa 02.05.2025 a pred jej uplynutím žalovaný toto právo uplatnil na súde úpravou vzájomnej žaloby zo dňa 15.05.2025.

19. S poukazom na uvedené dôvody súd vyhodnotil ako dôvodnú vzájomnú žalobu žalovaného v sume 40.790,42 Eur (náhrada polovice úverových splátok uhradených od 20.09.2021 do 15.04.2025 v sume 7.249,97 Eur + náhrada polovice uhradených zostatkov úverov v sume 33.540,45 Eur), ktorej výrokom VI. vyhovel a vo zvyšku o zaplatenie 7.249,97 Eur súd výrokom VII. vzájomnú žalobu zamietol pre premlčanie tejto časti regresného nároku. Lehotu na plnenie súd určil podľa podľa návrhu žalovaného na 30 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku.

20. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol v súlade so zásadou úspechu, podľa , , a , s odôvodnením, že nemožno konštatovať prevažný úspech žalobkyne ohľadom žalobného nároku o zrušenie a vyporiadanie spoluvlastníctva k nehnuteľnostiam. Súd totiž nehnuteľnosti, ktoré navrhovala žalobkyňa prikázať do jej výlučného vlastníctva, prikázal do vlastníctva žalovaného podľa jeho návrhu. Nemožno však konštatovať ani prevažný úspech žalovaného, keďže žalovaný navrhoval priznať náhradu za podiel žalobkyni vo výške 48.000 Eur, žalobkyňa navrhovala náhradu v sume 85.500 Eur a súd stanovil výšku primeranej náhrady v sume 85.500 Eur. Z tejto sumy potom žalovaným navrhovaná náhrada 48.000 Eur predstavuje 56,14 % úspešnosť, a teda strany boli úspešné ohľadom výšky primeranej náhrady približne v rovnakom rozsahu. Preto súd výrokom VIII. žiadnej zo strán podľa nepriznal nárok na náhradu trov konania o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva podľa . Súd zamietol žalobné nároky žalobkyne o uloženie povinnosti dosplácať spoločné úvery a o zaplatenie náhrady 9.000 Eur za užívanie spoločných nehnuteľností nad rozsah podielu, z čoho vyplýva plný neúspech žalobkyne, a preto súd výrokom IX. podľa ohľadom týchto nárokov priznal žalovanému podľa náhradu trov konania v rozsahu 100 %. O výške náhrady trov konania súd rozhodne podľa samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku.

21. Súd vzájomnej žalobe žalovaného o zaplatenie sumy 52.725,14 Eur po zohľadnení jej pripustenej zmeny ako základu pre stanovenie rozsahu úspechu vyhovel v časti o zaplatenie 40.790,42 Eur, čo predstavuje úspech žalovaného v rozsahu 77,36 % a zamietol ju v časti o zaplatenie 7.249,97 Eur, čo predstavuje úspech žalobkyne v rozsahu 22,64 %. Prevažne úspešnému žalovanému potom patrí podľa pomerná náhrada trov konania o vzájomnej žalobe v rozsahu 54,72 % (77,36 % - 22,64

%), čo súd vyslovil podľa výrokom X. O výške náhrady trov konania súd rozhodne podľa samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku.

22. Proti tomuto rozsudku, výroku II., VI. a X. , podal žalovaný, prostredníctvom právneho zástupcu, v zákonnej lehote odvolanie, namietajúc odvolacie dôvody podľa a , keď súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Súd prvej inštancie výrokom II. zaviazal žalovaného povinnosťou zaplatiť žalobkyni primeranú náhradu za spoluvlastnícky podiel vo výške 85.000,- Eur do 30 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku. Žalovaný namietal určenie výšky primeranej náhrady za spoluvlastnícky podiel vo výške 85.000,- Eur, ktorú súd stanovil na základe znaleckého posudku č. 110/2024 znalca J. J. I. zo dňa 19.12.2024. Žalovaný vo svojom vyjadrení zo dňa 25.08.2025 podrobne zosumarizoval podstatné skutočnosti týkajúce sa tohto sporu a konania. Predmetný spor trvá 7 rokov, a to aj z toho dôvodu, že žalobkyňa sa správala od začiatku špekulatívne a vypočítavo a takýto jej postup je potrebné hodnotiť ako šikanózny výkon práva. Žalobkyňa a najmä jej otec, ktorý ju v rámci vyjednávania spočiatku zastupoval, si boli dobre vedomí, že hodnota nehnuteľností časom porastie a za situácie, kedy žalobkyňa v súvislosti s jej spoluvlastníckym podielom nevynaložila v priebehu času ani cent a rovnako neprispievala ani na splátky úveru a dala vypracovať tri rôzne znalecké posudky. Žalobkyňa v konaní navrhla, aby súd prikázal spoluvlastnícky podiel do jej výlučného vlastníctva s povinnosťou vyplatiť primeranú náhradu. Poukázal na , zákaz zneužitia práva, ktoré nepožíva právnu ochranu. Súd prvej inštancie mohol pri rozhodovaní zohľadniť všeobecnú hodnotu nehnuteľnosti v sume 111.000,- Eur určenú v znaleckom posudku č. 93/2018 znalca J. S. a nemal zohľadniť všeobecnú hodnotu nehnuteľnosti v sume 112.000,- Eur stanovenú č. 24/2019 znalca J. I.. Bolo povinnosťou súdu prvej inštancie zaoberať sa žalovaným tvrdenými skutočnosťami o účelovom a špekulatívnom správaní žalobkyne a jej otca. Namietal závery súdu prvej inštancie, že v danom prípade použitie analógie legis neprichádza do úvahy ako i tvrdenia súdu, že ani doba trvania súdneho sporu nemôže zakladať dôvod pre odklon od ustálenej judikatúry. Dôvodom hodným osobitného zreteľa je skutočnosť, že v priebehu konania došlo k zmene troch zákonných sudcov, čo spôsobilo neprimerané prieťahy v súdnom konaní, čím bolo porušené právo žalovaného na spravodlivý proces. Konanie trvá už takmer šesť rokov, pričom hodnota nehnuteľností, ktoré sú predmetom vyporiadania, nebola v čase podania žaloby sporná. Jedinou spornou vecou bola suma 8.000,- Eur, ktorá bola žalobkyni vyplatená na vyrovnanie podielu. Nekonaním súdu bolo porušené základné právo žalovaného na spravodlivé prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa a a právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo 4. februára 2015). Žalovaný zaplatil žalobkyni sumu 8.000,- Eur za vyrovnanie za jej spoluvlastnícky podiel, preto závery súdu prvej inštancie, že túto sumu nezohľadnil, nie sú správne. Vyplatením sumy 8.000,- Eur došlo k celkovému vyrovnaniu vzájomných vzťahov z titulu vyporiadania podielového spoluvlastníctva. Bez právnej relevancie je tvrdenie súdu, že suma 8.000,- Eur v celom rozsahu predstavovala náhradu investície žalobkyne do bytu titulom vybavenia bytu, ktoré kúpila počas trvania spoluvlastníctva z jej vlastných peňazí. Ak súd pri posudzovaní tohto nároku vychádzal zo zoznamu vecí (listina na č.l. 344 spisu), bolo jeho povinnosťou zohľadniť minimálne sumu tých vecí, ktoré sú zabudované pevne v byte a sú aj predmetom ocenenia spoluvlastníckeho podielu znalcom. Tvrdenie súdu, že došlo k dohode, že žalovaný nahradí investície v inom (väčšom) rozsahu ako sú spoluvlastnícke podiely, nemá oporu vo vykonanom dokazovaní. Je nedôvodné, aby súd nezohľadnil v rámci určenia výšky primeranej náhrady minimálne sumu 7.930,- Eur za veci uvedené v zozname ako kuchynská linka, spotrebiče, digestor, žalúzie a skrine, pretože táto suma bola preukázateľne žalovanej zaplatená. Všetky tieto zabudované veci uvedené v zozname predloženom žalobkyňou sú uvedené aj v znaleckých posudkoch ako vybavenie bytu a boli predmetom ocenenia a sú zahrnuté vo všeobecnej hodnote predmetu vyporiadania. Nezohľadnenie tejto sumy pri určení výšky primeranej náhrady má za následok, že náhrada za vybavenie, ktoré je súčasťou bytu, je pričítaná na ťarchu žalovaného dvakrát. Nie je pravdivé tvrdenie súdu, že žalovaný neuniesol bremeno tvrdenia, keď nevedel uviesť, aká čiastka mala z tejto sumy pripadať na náhradu za vybavenie bytu a aká čiastka mala pripadať na vyporiadavací podiel žalobkyne. Suma 8.000,- Eur je za vybavenie bytu, ktoré bolo zahrnuté do znaleckého posudku. Pri určovaní primeranej náhrady za spoluvlastnícky podiel vychádzal zo všeobecnej hodnoty určenej znaleckým posudkom č. 24/2019 znalca J. J. I. a zohľadnil žalobkyni zaplatenú sumu 8.000,- Eur. Súd prvej inštancie nesprávne posúdil námietku premlčania. V danom prípade ide o vyporiadanie podielového spoluvlastníctva v širšom zmysle a žalovaný má nárok na vydanie neoprávneného majetkového prospechu vo výške zhodnotenia podielu žalobkyne.

Pokiaľ súd skonštatoval, že za investície, ktorých náhrady sa môže spoluvlastník v rámci vyporiadania v širšom zmysle domáhať voči neinvestujúcemu vlastníkovi, treba považovať peňažné prostriedky patriace spoluvlastníkovi, ktoré tento spoluvlastník počas trvania spoluvlastníctva vynaložil na spoločnú vec, tak bolo jeho povinnosťou sa hlbšie zaoberať žalovaným tvrdenými skutočnosťami, že v tomto konkrétnom prípade ide o nárok žalovaného na vydanie neoprávneného majetkového prospechu voči žalobkyni v súvislosti s existenciou podielového vlastníctva k predmetným nehnuteľnostiam. Z vykonaného dokazovania jednoznačne vyplýva, že medzi sporovými stranami bolo dohodnuté, že splátky úverov po odsťahovaní sa žalobkyne bude splácať žalovaný, ktorú skutočnosť potvrdila vo svojej výpovedi aj svedkyňa I. B., keď uviedla, že „po odchode žalobkyne z bytu sa strany dohodli na tom, že splátky úverov bude splácať žalovaný a strany sa dohodnú na vyporiadaní bytu, ktorý sa stane výlučným vlastníctvom žalovaného“. Práve táto dohoda medzi účastníkmi zakladá právo žalovaného na vydanie neoprávneného majetkového prospechu, pretože na základe nej mohol žalovaný svoje finančné prostriedky investované do nadobudnutie spoluvlastníckeho podielu žalobkyne žiadať až po vyporiadaní podielového spoluvlastníctva a až týmto momentom začne plynúť premlčacia doba. Je preto nepochybné, že právo na vydanie neoprávneného majetkového prospechu vo výške zhodnotenia podielu druhého spoluvlastníka v súvislosti so zánikom podielového spoluvlastníctva sa premlčí v dvojročnej premlčacej dobe podľa od zániku tohto spoluvlastníctva. Navrhol, aby súd vyhovel vzájomnej žalobe v celom rozsahu a žalovanému priznal náhradu trov konania o vzájomnej žalobe v rozsahu 100 %. Žiadal, aby odvolací súd odvolaním napadnuté výroky rozsudku zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a rozhodnutie.

23. Proti tomuto rozsudku, výrokom I., II., IV., VI., VII., VIII., IX. a X. podala žalobkyňa, prostredníctvom svojho právneho zástupcu, v zákonom stanovenej lehote odvolanie. Namietala, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam ( ) a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci ( ). Stotožnila sa so závermi súdu prvej inštancie, že v predmetnom prípade nebolo možné prihliadnuť na veľkosť spoluvlastníckych podielov, nakoľko podiely žalobkyne aj žalovaného sú rovnaké. Nesúhlasila s posúdením násilného správania žalovaného súdom a účelného využitia veci so závermi, že žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno, že žalovaný sa voči žalobkyni dopúšťal psychického alebo fyzického násilia. Súd vychádzal z výpovedí strán sporu a svedkov, pričom skonštatoval, že nakoľko si žalobkyňa nevedela spomenúť, ako jej žalovaný spôsobil modrinu pod okom, nemožno toto tvrdenie považovať za vierohodné. Žalobkyňa v predmetnom spore ohľadom incidentu medzi ňou a žalovaným, ktorý vyústil do fyzického napadnutia žalobkyne, vypovedala po 8 rokoch, preto argument súdu, že si nevedela spomenúť, ako presne jej žalovaný spôsobil monokel, je neopodstatnený. Žalobkyňa predložila fotografiu s monoklom a vo svojej výpovedi uviedla okolnosti, za ktorých k zraneniu došlo, aj skutočnosti, prečo nechcela po incidente ísť na políciu resp. k lekárovi. Na druhej strane žalovaný len stroho konštatoval, že si predmetné zranenie mohla urobiť aj sama, avšak tieto svoje tvrdenia ničím nepreukázal. Žalovaný nepreukázal, že by sa takéhoto konania voči žalobkyni nedopúšťal, a preto nie je zrejmé, na základe čoho súd prisúdil vyššiu vierohodnosť jeho tvrdeniam, a to aj napriek skutočnosti, že výpoveď žalobkyne o násilnom správaní potvrdili aj dvaja svedkovia. Pri posudzovaní účelného využitia veci súd prvej inštancie zohľadňoval skutočnosť, že žalovaný v predmetnom byte sústavne býva viac ako 9 rokov a má v ňom vytvorené stále bydlisko. Na ťarchu žalobkyne súd prvej inštancie uviedol, že žalobkyňa má od jej otca prenajatý byt, teda má zaistené vlastné bývanie. Po rozchode sporových strán bola žalobkyňa nútená opustiť spoločnú domácnosť so žalovaným, nakoľko ich spolužitie v jednom byte nebolo možné. Je nespravodlivé, aby skutočnosť, že žalovaný od momentu opustenia bytu žalobkyňou uhrádzal sám všetky náklady ako aj splátky úverov bola posudzovaná ako nezáujem žalobkyne o hospodárenie s bytom. Žalobkyňa bola nútená nájsť si nové bývanie, s ktorým boli rovnako spojené náklady, ktoré bola nútená uhrádzať, preto nemožno od žalobkyne spravodlivo požadovať, aby uhrádzala polovicu nákladov za byt, v ktorom býval výlučne žalovaný, a zároveň si hradila náklady na vlastné bývanie. Žalobkyňa predložila tabuľku, z ktorej je spolu s potvrdeniami o uskutočnení prevodov z účtu žalobkyne na účet žalovaného v rokoch 2016 a 2017 zrejmé, že žalobkyňa sa v čase spolužitia so žalovaným podieľala na úhradách splátok úverov za predmetnú nehnuteľnosť. Pokiaľ ide o splátky úverov po tom, čo žalobkyňa opustila spoločný byt so žalovaným, žalobkyňa sa snažila so žalovaným dohodnúť ohľadom prevzatia úveru. Žalobkyňa mala záujem stať sa výlučnou vlastníčkou nehnuteľnosti a mala možnosť vyplatiť žalovaného, žalovaný však nesúhlasil. Žalobkyňa súhlasila s riešením, že výlučným vlastníkom nehnuteľnosti sa stane žalovaný, avšak požadovala, aby na seba prevzal oba úvery. Podľa dohody mal žalovaný prísť do banky podpísať potrebné dokumenty na prevzatie úverov, avšak žalovaný sa do banky nedostavil, čím sa žalobkyňa dostala do situácie, v ktorej

nemohla užívať byt, ktorého bola spoluvlastníkom, ale zároveň mala uhrádzať polovicu splátok úverov. Od žalobkyne nemožno spravodlivo požadovať, aby zo svojho príjmu uhrádzala náklady spojené s užívaním sporného bytu, polovicu splátok úverov, a zároveň uhrádzala aj náklady za vlastné bývanie, ktoré bola nútená uhrádzať z objektívnych dôvodov, keďže jej nebolo umožnené užívať predmetný byt. Pokiaľ ide o vyplatenie oboch úverov žalovaným, je konanie žalovaného účelové. V čase, kedy sa konanie blížilo k rozhodnutiu, sa žalovaný rozhodol splatiť úvery. Žiadosť o predčasné vyplatenie úverov podal sám. Konanie žalovaného nemôže svedčiť v jeho prospech, keď vyplatenie oboch úverov žalovaným je v rozpore s dobrými mravmi. Namietala závery súdu prvej inštancie, že žalovaný preukázal tvrdenia o tom, že má zabezpečené finančné krytie poskytnutia primeranej náhrady za spoluvlastnícky podiel, pretože predložil písomný prísľub poskytnutia finančnej pôžičky zo strany budúceho veriteľa P. B.. Pokiaľ ide o prísľub finančnej pôžičky od B. P. B., toto nie je možné porovnávať s vyhlásením rodičov o finančnej podpore žalobkyne. Žalovaný od začiatku konania žiadnym spôsobom nepreukázal, že by mal dostatok finančných prostriedkov na vyplatenie žalobkyne. Z predmetného prísľubu nevyplýva žiadna povinnosť budúceho veriteľa poskytnúť predmetnú pôžičku, a nepreukazuje to, že predmetná pôžička bude aj reálne poskytnutá. Navyše, podmienkou jej poskytnutia je zriadenie záložného práva na byt matky žalovaného, na ktorom však už jedno záložné právo je zriadené, a to v prospech B. B., E., so sídlom D. XX, U., IČO: XX XXX XXX, na základe Záložnej zmluvy k nehnuteľnostiam zo dňa 17.10.2019. Žalovaný nepredložil žiadne potvrdenie B. B., E., že umožní na byte matky žalovaného zriadiť ďalšie záložné právo. Žalovaný, aj napriek skutočnosti, že od začiatku konania tvrdil, že má dostatok prostriedkov na vyplatenie žalobkyne, tieto svoje tvrdenia nepreukázal, až napokon pod ťarchou dôkazov zo strany žalobkyne, v snahe zachrániť svoju dôkaznú núdzu, predložil prísľub finančnej pôžičky, ktorým nikdy predtým v konaní neargumentoval, od B. P. B., ktorú nikdy predtým nespomenul. Predmetný prísľub je pochybný dôkaz, účelovo vyprodukovaný. Súd pri posudzovaní solventnosti oboch spoluvlastníkov neprihliadal na možnosti a schopnosť žalobkyne vyplatiť primeranú náhradu za spoluvlastnícky podiel žalovanému. Žalobkyňa od začiatku konania preukazovala, že je schopná vyplatiť žalovaného, ako aj to, že má možnosť prevziať na seba oba úvery a stať sa výlučným vlastníkom predmetnej nehnuteľnosti. Za účelom preukázania solventnosti žalobkyňa predložila súdu potvrdenie o príjme, predložila ponuku hypotéky č. 348494/1 vypracovanú zo B. G. E. dňa 21.03.2025, z ktorej vyplýva, že G. E. ponúkla žalobkyni hypotekárny úver na splatenie zostatku úverov poskytnutých na kúpu predmetných nehnuteľností vo výške 66.800,- Eur s tým, že G. E. vyčíslila, že žalobkyni podľa jej veku, príjmu a hodnoty nehnuteľnosti, môže poskytnúť hypotekárny úver až do výšky 128.362,- Eur. Žalobkyňa predložila čestné vyhlásenia rodičov, spolu s výpisom z ich účtu, z ktorého je zrejmé, že rodičia žalobkyne sú pripravení poskytnúť jej finančné prostriedky na vyplatenie primeranej náhrady žalovanému. Žalovaný od roku 2017 nebol ochotný pristúpiť na žiadnu dohodu ohľadom vyporiadania spoluvlastníctva strán sporu, nebol ochotný vyplatiť žalobkyni žiadne finančné prostriedky, nebol ochotný prevziať na seba úvery a snažil sa všemožnými spôsobmi predlžovať súdne konanie. Napokon, keď už nebola z jeho strany iná možnosť ako preukázať dostatok finančných prostriedkov na vyplatenie primeranej náhrady žalobkyni, začal predkladať účelové potvrdenia o dostatku finančných prostriedkov a napokon vyplatil oba úvery, pričom toto jeho konanie jednoznačne svedčí len o jeho snahe presvedčiť súd v rozpore s dobrými mravmi o jeho schopnosti a ochote vyplatiť žalobkyňu. Stotožnila so závermi súdu prvej inštancie o určení primeranej náhrady spoluvlastníkovi, keď vychádzal z posledného znaleckého posudku č. 110/2024, ktorý žalovaný žiadnym spôsobom nerozporoval, pričom argumenty žalovaného ohľadom trvania súdneho konania považuje za irelevantné. Rovnako sa stotožnila so závermi súdu prvej inštancie v časti náhrady vo výške 8.000,- Eur, že predmetná suma v celom rozsahu predstavovala náhradu investícií žalobkyne do bytu titulom vybavenia bytu, ktoré žalobkyňa zakúpila počas trvania spoluvlastníctva z jej vlastných prostriedkov. Boli splnené všetky podmienky na to, aby predmetný byt súd prikázal do výlučného vlastníctva žalobkyni, pričom žalovaný by mal voči žalobkyni nárok na vyplatenie primeranej náhrady za spoluvlastnícky podiel vo výške 85.500,- Eur. Výrokom IV. súd prvej inštancie zamietol žalobu žalobkyne v časti uloženia povinnosti žalovanému zaplatiť žalobkyni sumu 9.000,- Eur. V tejto časti je rozhodnutie arbitrárne. Žalobkyňa nárok uplatnila z dôvodu, že žalovaný sám užíval celý byt, teda aj majetok žalobkyne za obdobie 24 mesiacov, čím žalobkyni vznikol nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia, ktoré uplatnila vo výške 375,- Eur mesačne za 24 mesiacov predchádzajúcich podaniu zo dňa 15.10.2024. Poukázala na rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp.zn. , rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. zo dňa 01.08.2016, rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave, , rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. . Žalobkyňa uznala, že odovzdala žalovanému kľúče dobrovoľne, najmä pre vzťahy medzi žalobkyňou a žalovaným po rozchode a prísľub žalovaného, že žalobkyňu vyplatí a prevezme na seba oba úvery. Od

spoluvlastníkov nemožno spravodlivo žiadať, aby žili v spoločnej domácnosti, pokiaľ zo strany jedného spoluvlastníka hrozí druhému akékoľvek násilné správanie. Skutočnosť, či žalovaný bránil alebo nebránil žalobkyni v užívaní predmetného bytu, je v tomto prípade irelevantná. Súd prvej inštancie v rozhodnutí uviedol, že jednu izbu mala žalobkyňa možnosť užívať len výlučne pre seba (rovnako ako žalovaný) a o zvyšné miestnosti (kuchyňu s obývačkou, sociálne zariadenia) by sa musela deliť so žalovaným, čo vyplýva z užívacích funkcií miestností v byte. Z vykonaného dokazovania je zrejmé, že strany sporu nie sú schopné spolu ani len komunikovať, nie to ešte spolu žiť v jednej domácnosti. V konaní nebolo popreté, že žalovaný užíva celý byt a tvrdenia, ktoré nie sú medzi stranami sporné, by mal súd považovať za nesporné. V tomto smere súd neprihliadol na skutkové tvrdenia žalobkyne, keď uviedol, že žalobkyňa nepreukázala, že žalovaný užíva celý byt, teda aj jej podiel. Žalobkyňa predložila súdu inzerát na byt, ktorý sa nachádza na C. T. v D., tak ako sporný byt, jedná sa o 3-izbový byt s výmerou 83 m2. Sporný byt má spolu s loggiou výmeru 88,68 m2. Byt je porovnateľný, ide o vydanie bezdôvodného obohatenia, rozsah povinnosti vydať bezdôvodné obohatenie sa odvíja od prospechu nadobudnutého tým, ktorý sa obohatil. Žalobkyňa predloženým inzerátom dostatočne preukázala výšku nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia a súd prvej inštancie mal pri určení výšky náhrady vychádzať z ceny obvyklého nájmu. Znalec J. J. I. v znaleckom posudku č. 24/2019 zo dňa 07.04.2019, okrem všeobecnej hodnoty nehnuteľnosti, určil aj cenu nájmu, a to na 407,14 Eur/mesačne za celý byt vrátane parkovania, tzn., že súd mal priznať náhradu aspoň v tomto rozsahu. Žalobkyňa namietala výroky VI. a VII. rozsudku ohľadom regresného nároku žalovaného. Žalobkyňa má za to, že sú splnené všetky podmienky na to, aby bol predmetný byt prikázaný do jej výlučného vlastníctva, s tým, že žalobkyňa bude zaviazaná na vyplatenie primeranej náhrady žalovanému. V súvislosti s tvrdením žalovaného, že jednotlivými splátkami úveru zhodnotil spoluvlastnícky podiel žalobkyne a má právo na vydanie neoprávneného majetkového prospechu vo výške zhodnotenia podielu druhého spoluvlastníka, v súvislosti so zánikom podielového spoluvlastníctva, má zhodne so súdom za to, že splátky úveru v tomto prípade nemožno považovať za investície do spoločnej veci, ktorými došlo k zhodnoteniu podielu žalobkyne. Ide o regresný nárok, ktorý si žalovaný mohol voči žalobkyni uplatniť vždy po splatnosti každej splátky, ktorou uhradil existujúci záväzok oboch spoludlžníkov a súčasne spoluvlastníkov. Žalobkyňa by mala byť zaviazaná na vyplatenie sumy vo výške 33.540,45 Eur a sumy vo výške 1.329,28 Eur ako polovice splátok za oba úvery uhradených žalovaným za obdobie od 09/2024 do 04/2025, nakoľko vo zvyšku je nárok žalovaného uplatnený vzájomnou žalobou premlčaný. Namietala výroky VIII., IX. a X. rozsudku, o trovách, a navrhla, aby súd priznal žalobkyni proti žalovanému trovy konania v rozsahu 100 %. Žalobkyňa sa od roku 2017 snaží so žalovaným dohodnúť ohľadom vyporiadania podielového spoluvlastníctva k predmetnému bytu. V snahe predísť súdnemu konaniu a dosiahnuť mimosúdne vyriešenie veci žalobkyňa predložila žalovanému viacero návrhov na dohodu ohľadom vyporiadania ich spoluvlastníckeho vzťahu, vrátane návrhov, ktoré boli pre žalobkyňu nevýhodné. Tým, že žalovaný nebol ochotný pristúpiť na akúkoľvek dohodu, bola žalobkyňa napokon nútená podať návrh na zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva na súd. Aj v priebehu súdneho konania sa žalobkyňa snažila so žalovaným dohodnúť, avšak všetky jej pokusy skončili na nevôli žalovaného uzavrieť mimosúdnu dohodu, nakoľko žalovaný svoj záujem o dohodu počas celého konania len predstieral, aby tým dosiahol predlžovanie súdneho konania. Rozhodnutie súdu prvej inštancie je nezákonné a arbitrárne. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, keď nevyhodnotil dôkazy komplexne, v ich vzájomnej súvislosti a v súlade so zásadou voľného hodnotenia dôkazov. Následne z týchto nesprávnych skutkových zistení vyvodil právne závery, ktoré sú v rozpore s judikatúrou a zásadami spravodlivého procesu.

24. Žalobkyňa v písomne podanom vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedla, že žalovaný spor predlžoval, žiadal o odročenie pojednávania, pričom žalobkyňa opakovane navrhovala mimosúdnu dohodu. Žiadala žalovaného o vyplatenie úverov. Namietané prieťahy v konaní žalovaným nie je možné považovať za dôvody hodné osobitného zreteľa. Súd prvej inštancie pri určení primeranej náhrady za spoluvlastnícky podiel vychádzal správne zo znaleckého posudku znalca J. J. I. zo dňa 19.12.2024. Ani ďalšia odvolacia námietka žalovaného poukazom na zaplatenie sumy 8.000,- Eur nie je dôvodná, keď uvedená suma predstavuje investície žalobkyne do spoločnej nehnuteľnosti . Súhlasila so závermi súdu prvej inštancie aj v časti regresného nároku a premlčania časti nároku. Zopakovala argumentáciu vo vzťahu k solventnosti žalovaného na vyplatenie náhrady za spoluvlastnícky podiel.

25. Žalovaný v písomne podanom vyjadrení k odvolaniu žalobkyne ako i k vyjadreniu žalobkyne uviedol, že nesúhlasí s tvrdením žalobkyne, že žalovaný spor predlžoval. Žalovaný v konaní predložil elektronickú komunikáciu s tým, že žalobkyňa ešte v roku 2018 bezdôvodne odmietla podpísať žiadosť

o prevzatie oboch úverov. Žalobkyňa nesplácala úvery od počiatku. V konaní strany sporu predložili znalecké posudky, preto bolo možné vyporiadať podielové spoluvlastníctvo v krátkom čase. Zotrval na tvrdení vo vzťahu k sume 8.000,- Eur. Žalobkyňa v konaní neuniesla dôkazné bremeno ohľadom násilného správania žalovaného a tvrdenia sú účelové. Tvrdenie žalobkyne, že žalovaný užíva celý byt, je zavádzajúce. Navrhol, aby odvolací súd napadnuté výroky rozsudku zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

26. Žalobkyňa vo vyjadrení zo dňa 13.10.2025 uviedla, že žalovaný počas celého konania sabotoval snahu žalobkyne o ukončenie sporu. Sumu 8.000,- Eur zaplatil žalovaný žalobkyni titulom investícií. Súhlasila s regresným nárokom ako i s premlčaním. Od počiatku žalobkyňa deklarovala schopnosť splatiť úver ako i dostatok finančných prostriedkov na vyplatenie primeranej náhrady za spoluvlastnícky podiel.

27. Ďalšie vyjadrenia strany sporu nepodali.

28. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu podaného odvolania podľa a , a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné odvolaním napadnutých výrokoch I., II. , IV., VI., ako aj vo výrokoch VII., VIII., IX. a X. o trovách konania ako vecne správny podľa potvrdiť. Odvolací súd rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa (a contrario), keďže v danej veci nebolo potrebné zopakovať, alebo doplniť dokazovanie a nariadenie pojednávania nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem. Rozsudok súdu prvej inštancie v jeho zostávajúcich výrokoch III. a V. nepreskúmaval, keďže tieto suspenzívnym účinkom odvolania dotknuté neboli.

29. Súd prvej inštancie v záhlaví identifikovaným rozhodnutím za aplikácie ust. zrušil podielové spoluvlastníctvo strán sporu k nehnuteľnostiam zapísanými na LV č. XXXXX pre k.ú. D., k bytu č. 53 vo vchode č. 1H na 6. poschodí bytového domu súpisné č. XXXX, ktorý je postavený na pozemku parc. reg. „C“ č. XXXX/XXX zastavaná plocha a nádvorie o výmere 820 m2, spoluvlastnícky podiel o veľkosti 8206/471935 na spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu, na príslušenstve a na pozemkoch parc. reg. „C“ č. XXXX/XXX zastavaná plocha a nádvorie o výmere 820 m2, parc. reg. „C“ č. XXXX/XXX zastavaná plocha a nádvorie o výmere 1305 m2 a podielové spoluvlastníctvo strán sporu k nehnuteľnostiam zapísaným na LV č. XXXXX vedenom Okresným úradom Trenčín, pre okres Trenčín, obec D., katastrálne územie D., a to parc. reg. „C“ č. XXXX/XXX zastavaná plocha a nádvorie o výmere 11 m2 tak, že uvedenú nehnuteľnosť prikázal do výlučného vlastníctva žalovaného s povinnosťou výplaty primeranej náhrady žalobkyni za spoluvlastnícky podiel vo výške 85.500,- Eur. Súd prvej inštancie žalobu v časti o uloženie povinnosti žalobkyni uhrádzať zostatky úverov zamietol, súčasne zamietol žalobu v časti o uloženie povinnosti žalovanému zaplatiť žalobkyni sumu 9.000,- Eur. Konanie o vzájomnej žalobe v časti o zaplatenie sumy 194,42 Eur titulom uhradeného poistného za byt a v časti o zaplatenie sumy 77,48 Eur titulom uhradenej dane z nehnuteľnosti zastavil, žalobkyni uložil povinnosť zaplatiť žalovanému sumu 40.790,42 Eur a vo zvyšku vzájomnú žalobu žalovaného zamietol. Súčasne rozhodol o trovách konania.

30. Žalobkyňa a žalovaný namietali správnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie, posúdiac obsah odvolania uplatňujúc dôvody na odvolanie uvedené v ust. a (nesprávne skutkové a právne závery), naplnenie ktorých vzhliadli v nesprávnych skutkových záveroch a nesprávnej interpretácii aplikovaných právnych predpisov na zistený skutkový stav, ktoré kumulatívne mali za následok podľa ich názoru nesprávne rozhodnutie vo veci. Ťažiskovo žalobkyňa z hľadiska vecných námietok spochybňovala správnosť posúdenia o prikázaní nehnuteľnosti do výlučného vlastníctva žalovaného, schopnosť žalovaného vyplatiť žalobkyni primeranú náhradu za spoluvlastnícky podiel, žalovaný namietal výšku finančnej náhrady za spoluvlastnícky podiel, splátky úveru a vyplatenie sumy 8.000,- Eur.

31. Odvolací súd za aplikácie ust. z úradnej povinnosti predovšetkým posudzoval, či konanie pred súdom prvej inštancie nie je zaťažené vadou/vadami, ktorá/ktoré sa týka/týkajú procesných podmienok (ust. ).

32. Procesné podmienky (podmienky konania) predstavujú základné procesné predpoklady na to, aby súd mohol autoritatívne vo veci rozhodnúť. Ich existencia a splnenie je predpokladom poskytnutia súdnej

ochrany ohrozeným, alebo poškodeným subjektívnym právam v rozsahu Základných princípov , čo je cieľom civilného konania. Procesný kódex ich definuje ako podmienky, za ktorých môže súd konať a rozhodnúť. Skúmanie splnenia procesných podmienok je úradnou povinnosťou súdu počas celého konania. Vadou predpokladanou v ust. trpí konanie v prípade, ak súd vec prejednal a rozhodol, napriek existujúcim nedostatkom týkajúcim sa procesných podmienok.

33. Posúdením procesného postupu súdu prvej inštancie v konaní, ktoré prechádzalo rozhodnutiu vo veci a ktorý zistil odvolací súd preskúmaním predloženého súdneho spisu, odvolací súd uvádza, že v konaní nezistil procesné vady zakladajúce dôvody pre zrušenie rozhodnutia podľa a existenciu takejto vady, odvolateľ ani netvrdil.

34. Odvolatelia namietali vecnú nesprávnosť tohto rozhodnutia uplatňujúc výslovne dôvody na odvolanie uvedené v ust. , , , (nesprávne skutkové a právne závery) , ako aj ust. , keď súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

35. Pokiaľ ide o odvolací dôvod podľa , podstata tohto odvolacieho dôvodu spočíva predovšetkým v nesprávnom postupe súdu prvej inštancie pri hodnotení výsledkov dokazovania. Dôsledkom toho je, že súd berie do úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli, alebo neboli účastníkmi prednesené, prípadne, že neprihliada na skutočnosti, ktoré boli preukázané, alebo vyplynuli z prednesov účastníkov. Nesprávne skutkové zistenia môžu byť aj výsledkom logických rozporov pri hodnotení dôkazov s osobitným zreteľom na závažnosť, zákonnosť a pravdivosť získaných poznatkov.

36. Za skutkové zistenia, ktoré nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní sa považuje taký výsledok hodnotenia dôkazov súdom, ktorý nezodpovedá postupu vyplývajúcemu z ust. . Podľa citovaného ustanovenia hodnotí súd dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo. Nesprávne hodnotenie dôkazov by bolo možné vytknúť súdu prvej inštancie v prípade, ak by zobral do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov nevyplynuli, ani inak nevyšli v konaní najavo, prípadne, že by si nepovšimol rozhodné skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli v konaní najavo, prípadne preto, že pri hodnotení dôkazov, poprípade poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán, alebo vyšli najavo inak z hľadiska ich závažnosti, zákonnosti, pravdivosti alebo vierohodnosti je logický rozpor, alebo ak hodnotenie dôkazov odporuje citovanému zákonnému ustanoveniu.

37. Nesprávny skutkový záver je spôsobilým odvolacím dôvodom vtedy, keď súd prvej inštancie nepostupuje pri hodnotení dôkazov podľa . Dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo. Pri hodnotení dôkazov v súdnom konaní platí zásada voľného hodnotenia dôkazov sudcom z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Nesprávne hodnotenie dôkazov by bolo možné vytknúť súdu prvej inštancie len v prípade, ak by vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov, alebo prednesov účastníkov nevyplynuli, ani inak nevyšli v konaní najavo, prípadne, že by si nepovšimol rozhodné skutočnosti, ktoré neboli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli v konaní najavo, prípadne preto, že v hodnotení dôkazov, či poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán, alebo vyšli najavo inak z hľadiska ich závažnosti, zákonnosti, pravdivosti alebo vierohodnosti, je logický rozpor.

38. Nesprávne právne posúdenie veci je spôsobilým odvolacím dôvodom vtedy, keď súd pochybí pri aplikácii práva na zistený skutkový stav, teda prípad, kedy bol skutkový stav posúdený podľa iného právneho predpisu, než ktorý správne mal byť použitý, alebo ak síce bol aplikovaný správne určený právny predpis, ale súd ho nesprávne interpretoval (nesprávne vyložil podmienky všeobecne vyjadrené v hypotéze právnej normy a v dôsledku toho nesprávne aplikoval vlastné pravidlo, stanovené dispozíciou právnej normy).

39. Vyššie uvedené odvolacie námietky odvolateľov, vyhodnotil odvolací súd ako neopodstatnené, bez opory v zistenom skutkovom stave a v následnom právnom posúdení veci súdom prvej inštancie.

Preskúmaním obsahu spisu odvolací súd zistil, že súd prvej inštancie vychádzajúc z precízne zisteného skutočného stavu veci, keď vyvodil správne právne závery, vychádzajúc z ktorých posúdil predmetný návrh. Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie tiež dostatočne odôvodnil, v súlade s požiadavkami uvedenými v ust. . Odvolací súd nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov, spolu so správnou citáciou dotknutých právnych noriem obsiahnutých v odôvodnení napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, ktoré vytvárajú dostatočné právne východiská pre jeho potvrdenie. Súčasne sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku, konštatuje správnosť jeho dôvodov a v podrobnostiach naň odkazuje ( ), aby nadbytočne neopakoval pre účastníkov známe fakty posudzovanej veci spolu s právnymi závermi súdu prvej inštancie.

40. Podľa , ak nedôjde k dohode, zruší spoluvlastníctvo a vykoná vyporiadanie na návrh niektorého spoluvlastníka súd. Prihliadne pritom na veľkosť podielov a na účelné využitie veci. Ak nie je rozdelenie veci dobre možné, prikáže súd vec za primeranú náhradu jednému alebo viacerým spoluvlastníkom; prihliadne pritom na to, aby sa vec mohla účelne využiť a na násilné správanie podielového spoluvlastníka voči ostatným spoluvlastníkom. Ak vec žiadny zo spoluvlastníkov nechce, súd nariadi jej predaj a výťažok rozdelí podľa podielov.

41. Vychádzajúc z strany sporu sú povinné označiť skutkové tvrdenia dôležité pre rozhodnutie vo veci a podoprieť svoje tvrdenia dôkazmi, a to v súlade s princípom hospodárnosti a podľa pokynov súdu.

42. V zmysle až strany sporu majú povinnosť pravdivo a úplne uvádzať podstatné a rozhodujúce skutkové tvrdenia týkajúce sa sporu, tieto skutkové tvrdenia ako aj návrhy na vykonanie dôkazov o nich sú prostriedkami procesného útoku, resp. obrany a ako také musia byť stranami sporu uplatnené včas, najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa dokazovanie končí.

43. Podľa , za dôkaz môže slúžiť všetko, čo môže prispieť k náležitému objasneniu veci a čo sa získalo zákonným spôsobom z dôkazných prostriedkov. Dôkazným prostriedkom je najmä výsluch strany, výsluch svedka, listina, odborné vyjadrenie, znalecké dokazovanie a obhliadka. Ak nie je spôsob vykonania dôkazu predpísaný, určí ho súd.

44. Základnou povinnosťou žalobkyne i žalovaného v civilnom súdnom konaní je povinnosť tvrdenia a dôkazná povinnosť. Strany sporu sú nielen povinné tvrdiť skutkové okolnosti, z ktorých svoj nárok odvodzujú a ktoré sú určené obsahom hmotnoprávnej normy, ale sú aj povinní označiť a predložiť súdu dôkazy na preukázanie pravdivosti svojich tvrdení. Treba zdôrazniť, že obsah dôkaznej povinnosti, ako povinnosti označiť a predložiť dôkazy, nie je totožný s pojmom dôkazného bremena. Dôkazné bremeno predstavuje súhrn pravidiel umožňujúcich súdu rozhodnúť vo veci, ak nastane stav tzv. objektívnej neistoty nazývaný aj „non liquet“ („nie je jasné“), ktorý nedovoľuje súdu rozhodnúť v súlade s hmotnoprávnym stavom, pretože výsledky vykonaného dokazovania nedávajú súdu podklad pre prijatie záveru, či už o pravdivosti alebo nepravdivosti tvrdení strany sporu, prípadne je tento stav dôsledkom nepredloženia dôkazov alebo situáciou, kedy sa strana sporu dostáva do dôkaznej núdze. Ide o procesnú zodpovednosť strany sporu za to, že v konaní neboli preukázané jej tvrdenia a že z tohto dôvodu muselo byť rozhodnuté o veci samej v jej neprospech (Macur Jozef, Dukazní břemeno v civilním soudním řízení, 1.vydání, Brno, Masarykova Univerzita v Brňe, 1995). Pokiaľ ale súd na základe vykonaných dôkazov zistí skutkový stav a v rámci voľnej úvahy dospeje k záveru o pravdivosti alebo nepravdivosti tvrdení strany v spore, rozhodne vo veci samej na základe zisteného skutkového stavu, t.j. neuplatnia sa pravidlá dôkazného bremena.

45. Dôsledky neunesenia dôkazného bremena vyplývajú zo samotného rozdelenia dôkazného bremena medzi stranami v spore, ktoré vychádzajú z teórie preukazovania skutočností právo zakladajúcich. Každá strana tvrdí a dokazuje tie skutkové okolnosti, z ktorých jej právo vyplýva, a protistrana naopak tvrdí a dokazuje skutočnosti, ktoré toto právo vylučujú alebo zabraňujú jeho uplatniteľnosti. Dôsledky neunesenia dôkazného bremena sa potom riadia jednoduchým pravidlom neúspechu v spore stíhajúcim tú stranu, ktorá bola zodpovedná za preukázanie práva v jej prospech.

46. V zmysle ust. , je určené záväzné poradie, akým spôsobom sa vyporiadava podielové spoluvlastníctvo. Prvým spôsobom vyporiadania je reálne rozdelenie medzi

spoluvlastníkov podľa výšky ich podielov, druhým spôsobom prikázanie podľa spôsobu účelného využitia veci a tretí spôsob predaj veci a rozdelenie výťažku podľa veľkosti podielov. S poukazom na zistený skutkový stav veci ako i postoj strán sporu, keď reálne rozdelenie nie je možné, nakoľko byt nie je možné rozdeliť na dve samostatné veci a nedeliteľnosť sa vzťahuje aj na parcelu, ktorá slúži ako parkovacie miesto, vzhľadom na výmeru 11 m2 , keď po jej rozdelení podľa veľkosti podielov by novovzniknuté parcely nemohli slúžiť svojmu účelu, vyporiadal súd prvej inštancie podielové spoluvlastníctvo podľa druhého spôsobu a to prikázaním jednému zo spoluvlastníkov.

47. Jednou zo základných podmienok konania o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva je bezpečné zistenie, že k predmetnej nehnuteľnosti v čase rozhodovania, spoluvlastníctvo účastníkov trvá. Uvedené bolo preukázané z predložených listov vlastníctva. Pri rozhodovaní o vyporiadaní podielového spoluvlastníctva je potrebné vždy vziať do úvahy hľadiská uvedené v . Nejedná sa však o hľadiská rozhodujúce; to, komu bude vec prikázaná, záleží vždy na úvahe súdu a tento sa musí zaoberať úrovňami účasti spoluvlastníkov a účelným využitím veci. V predmetnej veci súd prvej inštancie správne skonštatoval, že v danom prípade strany sporu súhlasili so zrušením a vyporiadaním podielového spoluvlastníctva. Táto skutočnosť v konaní sporná nebola. Rovnako nebolo v konaní sporné, že predmetnú nehnuteľnosť v súčasnosti užíva výlučne žalovaný, preto súd prvej inštancie správne postupoval, keď uvedené nehnuteľnosti prikázal do výlučného vlastníctva žalovaného. Žalobkyňa v podanom odvolaní namietala a žiadala, aby súd prikázal spornú nehnuteľnosť do jej výlučného vlastníctva.

48. Súd prvej inštancie správne posúdil základné kritériá a to veľkosť spoluvlastníckeho podielu, účelné využitie veci a prípadné násilné správanie podielového spoluvlastníka voči ostatným spoluvlastníkom. Uzavrel, že podiely strán sporu sú rovnaké, ktorá skutočnosť vyplýva z listu vlastníctva. Sporným zostalo posúdenie, ktorému z podielových spoluvlastníkov prikáže byt. Zohľadnil skutočnosť, kto zostal bývať v nehnuteľnosti, dobrovoľný odchod spoluvlastníka zo spoločnej nehnuteľnosti, okolnosti odchodu, vzájomnú dohodu, ktorý zo spoluvlastníkov sa zaslúžil o zachovanie nehnuteľnosti platením poplatkov spojených s užívaním nehnuteľnosti, platením úverov, údržbu, solventnosť pri vyplatení, iné bývanie. Zistil, že žiadna zo strán sporu nevlastní inú nehnuteľnosť. Žalobkyňa bývala v byte necelé dva roky, žalovaný býva v byte sústavne viac ako 9 rokov. Žalobkyňa býva v prenajatom byte, ktorého vlastníkom je otec žalobkyne. Z výsluchu svedkyne I. B. vyplýva, že bola prítomná pri uzatvorení dohody strán sporu, kde sa žalobkyňa a žalovaný dohodli, že žalovaný zostane bývať v predmetnom byte, prevezme hypotéku, všetky poplatky. Žalobkyňa súhlasila s prenechaním bytu žalovanému s tým, že žalovaný podá žiadosť o prevzatie hypotéky. Žalobkyňa deklarovala, že byt prenechá do výlučného vlastníctva žalovanému, preto nie je zrejmá zmena postoja žalobkyne v konaní.

49. Žalobkyňa v priebehu konania pred súdom prvej inštancie deklarovala násilné správanie žalovaného počas ich spoločného spolužitia, pričom na preukázanie svojich tvrdení v konaní neprodukovala žiadne dôkazy. Len samotné tvrdenie žalobkyne, že žalovaný ju fyzicky napadol nezakladá, že ku skutku došlo. Žalobkyňa po údajnom incidente nevyhľadala lekársku pomoc, napadnutie nenahlásila na políciu, pri skutku nebol prítomný žiaden svedok. Námietka žalobkyne, že jej tvrdenia sú pravdivé a zakladajú bez ďalšieho preukázanie, že skutok spáchal žalovaný, nie je dôvodná. A naviac, žalobkyňa v podanom odvolaní uviedla, že žalovaný svoje tvrdenia, že si žalobkyňa mohla zranenie urobiť sama, nepreukázal. V tomto smere odvolací súd uvádza, že žalobkyňa v podanom odvolaní žiadala preniesť dôkazné bremeno, že sa žalovaný správal voči žalobkyni násilne, na žalovaného. v zmysle uvádza, že za dôkaz môže slúžiť všetko, čo môže prispieť k náležitému objasneniu veci. Žalobkyňa v tejto časti neuniesla dôkazné bremeno, nepreukázala násilné správanie žalovaného, prenesenie dôkazného bremena tvrdenia žalobkyne na žalovaného je neprípustné. Na zdôraznenie odvolací súd uvádza, že žalobkyňa v podanej žalobe násilné správanie žalovaného netvrdila, tieto skutočnosti predniesla až v priebehu konania.

50. Súd prvej inštancie správne uzavrel, poukazom na vyššie uvedené skutkové okolnosti, keď prikázal predmetnú nehnuteľnosť do výlučného vlastníctva žalovaného.

51. Ďalšou spornou skutočnosťou, po prikázaní veci tak zostala primeraná výška náhrady za spoluvlastnícky podiel. Primeranou náhradou pri zrušení a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva k nehnuteľnostiam treba chápať ako hodnotový ekvivalent vyjadrený v peniazoch, umožňujúci podľa miestnych podmienok obstaranie podobnej veci. Žalovaný navrhol vyplatenie spoluvlastníckeho

podielu žalobkyne sumou 111.000,- Eur stanovenú v znaleckom posudku č. 93/2018 znalca J. R. S., ktorý určil cenu nehnuteľnosti ku dňu 11.09.2018. Súd prvej inštancie pri určení primeranej náhrady vychádzal správne zo záverov znaleckého posudku č. XXX/XXXX znalca J. J. I. zo dňa 19.12.2024 z hodnoty vo výške 171.000,- Eur, ktorá hodnota je všeobecnou hodnotou bytu, použiteľnou pri určení primeranej náhrady za spoluvlastnícky podiel žalobkyne, v čase vyporiadania. Platí, že ak v čase rozhodovania od podania znaleckého posudku uplynula dlhšia doba, je potrebné cenu aktualizovať (viď NS SR ). Preto súd prvej inštancie správne neprihliadal na znalecký posudok, ktorý v konaní predložil žalovaný s určením primeranej náhrady ku dňu 11.09.2018. Pod všeobecnou cenou je potrebné rozumieť cenu, za ktorú by bolo možné v danom mieste a čase predať vec na trhu. Žalovaný vo vzťahu k predmetnému znaleckému posudku konkrétne námietky pred súdom prvej inštancie nevzniesol. Pokiaľ žalovaný v podanom odvolaní namietal závery znaleckého posudku vypracovaného v konaní, bez bližšej špecifikácie, vychádzajúc zo všeobecných tvrdení, bez uvedenia skutočností, v čom spočívajú konkrétne nedostatky, s dôrazom na dĺžku súdneho konania, postoj žalobkyne, ktorá podľa tvrdenia žalovaného účelovo predlžovala súdne konania, tieto námietky nemajú vplyv na vecnú správnosť rozhodnutia, preto súd prvej inštancie správne postupoval, keď ustálil náhradu za spoluvlastnícky podiel vo výške 85.500,- Eur. Žalovaný v konaní pred súdom prvej inštancie nepredložil žiadne iné dôkazy, z ktorých by mohla vyplývať iná hodnota spoluvlastníckeho podielu. V zmysle základných princípov strany sporu sú povinné označiť skutkové tvrdenia dôležité pre rozhodnutie vo veci a podoprieť svoje tvrdenia dôkazmi, a to v súlade s princípom hospodárnosti a podľa pokynov súdu. Dôkazná povinnosť predstavuje špecifickú procesnú povinnosť, ktorou je zaťažená sporová strana, keď dokazovať je povinná každá sporová strana, ktorá v spore niečo tvrdí. Žalovaný neuniesol dôkazné bremeno k tvrdeniu o inej výške náhrady za svoj spoluvlastnícky podiel. Len samotná nespokojnosť žalovaného so súdnym rozhodnutím bez ďalšieho nezakladá nesprávne rozhodnutie vo veci. Znalecký posudok ako celok tvorí dostatočný podklad pre rozhodnutie vo veci samej. Okrem toho závery znalca v znaleckom posudku sú odborným vyhodnotením skutkových otázok, ktorými skutočnosťami sa súd prvej inštancie venoval v dostatočnej miere.

52. Žalovaný namietal, že dôvodom hodným osobitného zreteľa pri určení hodnoty nehnuteľnosti je skutočnosť, že v priebehu konania došlo k zmene troch zákonných sudcov, čo spôsobilo prieťahy v konaní, čím bolo porušené právo žalovaného na spravodlivý proces, pričom hodnota nehnuteľnosti nebola v čase vyporiadania sporná. Odvolací súd k námietke žalovaného uvádza, že v nevysvetľuje, čo treba rozumieť pod dôvodmi hodnými osobitného zreteľa. Keďže tieto osobitné dôvody nie sú taxatívne ani demonštratívne v zákone uvedené, je na súde, aby z výsledkov vykonaného dokazovania sám vyvodil, zhodnotil ich existenciu a závažnosť, čo by mu umožnilo rozhodnúť. Existencia týchto dôvodov musí byť natoľko závažná, aby bola nimi opodstatnená výnimočnosť takéhoto rozhodnutia. Logicky musí ísť o skutočnosti takého významu a intenzity, keď súd nezruší podielové spoluvlastníctvo, preto odvolacia námietka žalovaného, poukazom na aplikáciu dôvodov hodných osobitného zreteľa vo vzťahu k dĺžke konania a zmene hodnoty nehnuteľnosti je celkom zjavne nedôvodná.

53. Žalovaný v podanom odvolaní namietal závery súdu prvej inštancie, že vyplatil žalobkyni sumu vo výške 8.000,- Eur ako investície do nehnuteľnosti, so závermi, že predmetná suma je podľa názoru žalovaného sumou za vyrovnanie spoluvlastníckeho podielu žalobkyne. Z vykonaného dokazovania pred súdom prvej inštancie vyplýva, že strany sporu sa za súčinnosti svedkov vzájomne dohodli, že žalobkyňa zakúpila z peňazí žalobkyne vybavenie bytu, teda je zrejmá dohoda o investíciách žalobkyne. Žalobkyňa od počiatku zotrvávala na svojich tvrdeniach, že predmetná suma sú investície do nehnuteľnosti, pričom žalovaný svoju výpoveď menil. Žalovaný tvrdil, že šlo v plnej miere o vyrovnací podiel, následne tvrdil, že šlo o investície do bytu. Z listinného dôkazu - pohybu na účtoch zo dňa 20.12.2017 účel platby 8.000,- Eur nevyplýva, preto žalovaným zmenené skutkové tvrdenia sú účelové. Sám žalovaný vo vzájomnej komunikácii so žalobkyňou uviedol, že žalobkyňa nemusí ďakovať za zaslanie sumy 8.000,- Eur, pretože sú to jej peniaze, preto námietky žalovaného, že je potrebné prihliadať na ocenenie zariadenia bytu v znaleckom posudku, ktoré sú zahrnuté vo všeobecnej hodnote predmetu vyporiadania, sú irelevantné pre posúdenie danej veci a z vykonaného dokazovania nevyplývajú a žalovaným tvrdené skutkové okolnosti zostali len v rovine ničím nepodložených tvrdení. Závery súdu prvej inštancie, že suma 8.000,- Eur predstavovala sumu náhrady investícií žalobkyne do bytu titulom vybavenia bytu, ktoré žalobkyňa zakúpila počas trvania spoluvlastníctva z jej vlastných prostriedkov, sú správne.

54. Ani ďalšia odvolacia námietka žalovaného poukazom na vzájomnú žalobu ako i širšie vyporiadanie, s určením začiatku plynutia premlčacej doby až momentom vyporiadania, nie je dôvodná. V tom smere odvolací súd poukazuje na podrobné odôvodnenie rozhodnutia súdom prvej inštancie, odsek 44., keď súd správne uviedol, že spoločné splácanie úverov nie je možné považovať za investície do spoločnej nehnuteľnosti. Ak iba jeden dlžník spláca úver, vzniká mu voči druhému dlžníkovi majetkové právo z dôvodu ich spoločného záväzku v úverovej zmluve. V závislosti od povahy spoločného záväzku založeného úverovou zmluvou vzniká dlžníkovi, ktorý uhrádzal úverové splátky veriteľovi, osobitný nárok na peňažné plnenie voči druhému dlžníkovi, ktorý neplatil splátky úveru veriteľovi a tento nárok musí byť uplatnený žalobou alebo vzájomnou žalobou. Z textu úverových zmlúv je zrejmé, že žalobkyňa aj žalovaný boli v postavení dlžníka, a v zmluve sa zaviazali banke ako veriteľovi splácať úverové splátky, pričom v zmluve nie sú vymedzené podiely sporových strán na mesačnej splátke úveru. Ich záväzok je spoločný a nerozdielny. Obe sporové strany tak boli zaviazané splácať uvedené spoločné dlhy spoločne a nerozdielne (solidárne). Uvedenými zmluvami boli založené spoločné záväzky podľa . Vo vzťahu k banke tak boli obe strany povinné na splnenie celého záväzku, ktorého plnenie bolo dohodnuté v splátkach, teda strany mali solidárny záväzok uhrádzať dlh v splátkach, a veriteľ bol oprávnený požadovať plnenie od ktorejkoľvek sporovej strany. Žalovaný uhradil splátky spoločných dlhov vo väčšom rozsahu ako pripadalo na jeho podiel, vznikol mu v zmysle regresný nárok voči žalobkyni, domáhať sa náhrady polovice plnení, ktorá zodpovedá veľkosti podielu žalobkyne na spoločnom dlhu. Súd prvej inštancie správne posúdil aj námietku premlčania podľa ust. , keď začiatok plynutia trojročnej premlčacej lehoty začína plynúť odo dňa, kedy žalovaný vykonal úhrady jednotlivých splátok. Z podrobnej špecifikácie splátok úveru, ktorú súd prvej inštancie správne uviedol, s poukazom na podanie vzájomnej žaloby žalovaného zo dňa 20.9.2024, za použitia trojročnej premlčacej doby je regresný nárok premlčaný na splátky vykonané žalovaným pred 20.9.2021. Na zdôraznenie odvolací súd uvádza, že splácanie úveru má charakter spoločných finančných záväzkov bývalých partnerov, ktoré finančné prostriedky slúžili na nadobudnutie a udržanie nehnuteľnosti, pričom išlo o platby, ktorých úhrady sa žalovaný mohol domáhať voči žalobkyni okamihom úhrady každej splátky ( Občianskeho zákonník - viď rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. ).

55. Námietka žalobkyne, že nie je možné od nej spravodlivo žiadať, aby uhrádzala náklady spojené s užívaním sporného bytu, polovicu splátok úverov, keď nemohla užívať predmetný byt, nie je dôvodná. Odvolací súd už vyššie uviedol, že žalobkyňa na základe vzájomnej dohody so žalovaným dobrovoľne odišla zo sporného bytu, odovzdala kľúče a svojím postojom jednoznačne prejavila nezáujem zotrvať v byte.

56. Odvolací súd posúdil, poukazom na odvolacie námietky žalobkyne, schopnosť žalovaného vyplatiť žalobkyni primeranú náhradu za spoluvlastnícky podiel s tvrdením, že prísľub budúceho veriteľa poskytnúť žalovanému pôžičku nepreukazuje, že pôžička bude žalovanému poskytnutá. Po preskúmaní skutkových tvrdení ako i listinných dôkazov odvolací súd zistil, že tieto sú celkom zjavne nedôvodné. Súd prvej inštancie správne uzavrel, že žalovaný dostatočne preukázal, že je schopný vyplatiť žalobkyni primeranú náhradu za spoluvlastnícky podiel, keď preukázal v konaní stály príjem a prísľub spoločnosti P.- B., B., poskytnúť žalovanému pôžičku. Na zdôraznenie odvolací súd uvádza, že žalobkyňa v konaní preukázala stály príjem, hypotekárnu ponuku a výpis z účtu rodičov žalobkyne spolu s prehlásením, že rodičia žalobkyne sú pripravení poskytnúť žalobkyni finančné prostriedky na vyplatenie primeranej náhrady. Je potrebné zdôrazniť, že súd prvej inštancie správne rozhodol o prikázaní predmetného bytu do výlučného vlastníctva žalovanému, s poukazom na výsledky vykonaného dokazovania, s povinnosťou výplaty žalovaného, ktorý má stály príjem a prísľub poskytnutia pôžičky, preto je irelevantné posúdenie solventnosti žalobkyne. Len samotné spochybnenie listinných dôkazov predložených žalovaným bez ďalšieho nezakladá, že žalovaný nebude schopný zaplatiť žalobkyni súdom uloženú povinnosť, ktorá na základe právoplatného rozhodnutia bude exekučným titulom pre prípadné neplnenie si povinností. 57. Podľa , podiel vyjadruje mieru, akou sa spoluvlastníci podieľajú na právach a povinnostiach vyplývajúcich zo spoluvlastníctva k spoločnej veci.

58. Nárok spoluvlastníka na náhradu za neužívanie spoločnej veci v rozsahu svojho spoluvlastníckeho podielu vyplýva z ustanovenia . Jeho nevyhnutným predpokladom je užívanie tejto veci druhým spoluvlastníkom (ostatnými spoluvlastníkmi) nad rozsah jeho (ich) spoluvlastníckeho podielu. Neužívanie veci v rozsahu spoluvlastníckeho podielu spoluvlastníkom musí

byť dôsledkom jej užívania druhým spoluvlastníkom nad rozsah svojho spoluvlastníckeho podielu. Len v takomto prípade sa spoluvlastník užívajúci spoločnú vec nad rozsah spoluvlastníckeho podielu podieľa na prisvojovaní si úžitkovej hodnoty veci vo väčšej miere, než zodpovedá jeho podielu. Takýto nárok nevzniká ani v prípade, ak spoluvlastník užíva len časť veci v rozsahu neprevyšujúcom jeho spoluvlastnícky podiel, pretože v takomto prípade nič nebráni druhému spoluvlastníkovi, aby sa tiež podieľal na svojom užívacom oprávnení v rozsahu svojho podielu, a to užívaním zostávajúcej časti veci.

59. Aj ďalší žalobkyňou uplatnený nárok na zaplatenie sumy vo výške 9.000,- Eur titulom za neužívanie spoločnej veci, nie je dôvodný. Súd prvej inštancie správne posúdil uplatnený nárok, keď z vykonaného dokazovania pred súdom prvej inštancie vyplýva, že žalobkyňa po vzájomnej dohode so žalovaným, za prítomnosti svedkov, opustila sporný byt, odovzdala kľúče, žiadala o vyporiadanie vzájomných záväzkov s tým, že žalovaný bude predmetný byt užívať a platiť poplatky súvisiace s bývaním a prevezme splácanie úverov, teda svojím postojom jednoznačne prejavila nezáujem zotrvať v predmetnom byte, ktorá skutočnosť nemôže byť základom pre uplatnenie nároku za neužívanie spoluvlastníckeho podielu. Žalobkyni nevznikol nárok na vydanie plnenia titulom užívania bytu žalovaným v rozhodnom období nad rozsah spoluvlastníckeho podielu a základ nároku nie je daný. Žalobkyňa v konaní neuniesla dôkazné bremeno, keď nepreukázala, že žalovaný užíval byt nad rozsah jeho podielu. Z užívacích funkcií predmetného bytu vyplýva, že ide o trojizbový byt, teda žalobkyňa mala možnosť užívať jednu izbu, rovnako žalovaný a zvyšné miestnosti, kuchyňu, obývačku a sociálne zariadenie by si musela deliť so žalovaným, s ktorými závermi súdu prvej inštancie sa odvolací súd stotožňuje. Odvolateľka vo vzťahu k týmto kľúčovým záverom konkrétne námietky nevzniesla. Žalobkyni nič nebránilo ako podielovému spoluvlastníkovi, podieľať sa na svojom užívacom oprávnení v rozsahu svojho podielu. A naviac, žalobkyňa v konaní nepreukázala výšku nároku, keď v konaní pred súdom prvej inštancie produkovala ako jediný dôkaz inzerát z internetu, keď išlo o ponuku prenájmu 3-izbového bytu o výmere 83 m2 v novostavbe s energiami. Z uvedenej sumy nie sú zrejmé energie, výška čistého nájomného, nie je možné porovnať technický stav, vybavenie bytu, príslušenstvo. Okrem sporného nároku žalobkyňa nepreukázala výšku uplatneného nároku, ktorý nie je možné priznať z inzerátu porovnaním vyššie uvedených skutkových okolností, nakoľko absentuje preukázanie všeobecnej výšky nájmov porovnateľných nehnuteľností. Odvolateľka poukázala na znalecký posudok znalca J. I., ktorý v znaleckom posudku č. 24/2019 zo dňa 07.04.2019 určila aj cenu nájmu sumou 407,14 Eur, ktorú sumu mal súd priznať. V tomto smere odvolací súd poukazuje na správne odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie, že žalobkyňa nepreukázala základ nároku, preto prenesenie procesnej aktivity na súd, ktorý si sám mal z predmetného znaleckého posudku určiť výšku nájomného, nie je možné. Poukaz žalobkyne na rozhodnutie NS SR sp.zn. nie je možné aplikovať na predmetnú vec, keď z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva, že v danej veci boli predložené viaceré znalecké posudky ako i zohľadnená všeobecná výška nájmov porovnateľných nehnuteľností, pričom súdy vychádzali z iných skutkových okolností, čo v danej veci splnené nebolo, keď jediným dôkazom, naviac bez dôkaznej sily, bolo predloženie inzerátu.

60. Žalobkyňa (vo vzťahu k výrokom VIII., IX.) a žalovaný (vo vzťahu k výroku X.) namietali závery súdu prvej inštancie o náhrade trov konania. Strany sporu vzájomne poukázali na neochotu uzatvoriť mimosúdnu dohodu, predlžovanie súdneho konania.

61. Konanie o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva je konaním, kde určitý spôsob usporiadania vzťahu vyplýva z osobitného predpisu, preto súdna prax ustálila, že aj v takýchto konaniach je možné určiť úspech a neúspech strany a spravodlivo rozhodnúť o náhrade trov konania. Ak podielový spoluvlastník dosiahol v súdnom konaní zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva autoritatívnym rozhodnutím súdu s presne takým spôsobom vyporiadania, aký v žalobe navrhoval, možno konštatovať, že bol v súdnom konaní v plnom rozsahu úspešný. V preskúmavanej veci súd prvej inštancie nerozhodol presne podľa žalobného návrhu žalobkyne, preto nie je možné hovoriť, že bola v konaní úspešná. V tomto smere odvolací súd poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. zo dňa 26.09.2023, v ktorom najvyšší súd v konaní o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva uviedol, že „za úspech žalobkyne v spore sa považuje, ak súd v plnom rozsahu vyhovel žalobnému návrhu, respektíve ak sa výrok meritórneho rozhodnutia zhoduje s navrhovaným rozhodnutím žalobkyne. Úspech vo veci sa zisťuje porovnaním žalobného petitu a výroku rozhodnutia, ktorým sa vo veci rozhodlo.“ Súčasne odvolací súd zohľadnil skutočnosť, že strany sporu mimosúdnu dohodu pre vzájomné nezhody, neuzatvorili, postoj v konaní, keď predkladali vzájomné protichodné skutkové tvrdenia, s ktorými sa súd prvej inštancie správne vysporiadal, preto nie

je možné jednoznačne uzatvoriť, že práve žalobkyňa, resp. žalovaný zapríčinili svojím postojom v konaní trovy konania. Strany sporu sa dohodli, že spornú nehnuteľnosť bude užívať žalovaný a žalobkyňa sa odsťahuje s tým, že žalovaný vyplatil žalobkyni sumu vo výške 8.000,- Éur ako náhradu za zariadenie nehnuteľnosti. Postoj žalovaného pred podaním žaloby na súd a neochota dohodnúť sa z obsahu spisu nevyplýva. Strany sporu sa nedohodli na vzájomnom vyporiadaní a v konaní bola ťažiskovo sporná otázka prikázania nehnuteľnosti ako i výška náhrady za spoluvlastnícky podiel, znalecké dokazovanie, teda rozhodnutie súdu bolo v záujme oboch strán sporu a preto nie je možné jednoznačne uviesť, že to bol práve žalovaný, ktorý nemal záujem dohodnúť sa.

62. Odvolací súd dáva do pozornosti, že prípustnosť aplikácie v konaniach o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva potvrdil v svojom rozhodnutí aj Ústavný súd SR, a to v náleze z 25.05.2023, v ktorom Ústavný súd SR v konaní o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva vyslovil, že... „v predmetnej veci išlo o posúdenie otázky úspechu strán v konaní o vyporiadanie podielového spoluvlastníctva. Základom rozhodovania o náhrade trov konania v spore, ktorý skončil rozhodnutím vo veci samej tak, ako to bolo v prípade sťažovateľa, je , podľa ktorého súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci () a ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov konania (). Z týchto ustanovení je zrejmé, že v prípade plného úspechu v spore sa má úspešnej strane priznať plná náhrada trov konania a v prípade čiastočného úspechu do úvahy prichádza buď čiastočné priznanie náhrady trov alebo rozhodnutie, že žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov konania. V spore nebolo rozhodnuté v súlade so žalobou, keď súd prvej inštancie prikázal predmetný byt do výlučného vlastníctva žalovaného. Súčasne nie je možné považovať žalovaného ako úspešného, keď žalovaný navrhol priznať náhradu za náhradu za podiel žalobkyni vo výške 48.000.- eur, žalobkyňa navrhla sumu 85.500,- eur, pričom súd prvej inštancie určil sumu vo výške 85.500,- eur. Z tejto sumy žalovaným navrhovaná náhrada je 48.000,- eur, teda 56,14%, teda strany sporu boli ohľadom výšky primeranej náhrady približne v rovnakom rozsahu, preto súd prvej inštancie správne posúdil pomer úspech a neúspechu rovnaký a žiadnej zo strán sporu nárok na náhradu trov konania nepriznal.

63. S poukazom na uvedené odvolací súd nezistil žiaden dôvod, pre ktorý by bolo spravodlivé žalobkyni priznať v konaní nárok na náhradu trov konania vo výške 100%. Odvolací súd preto rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch VIII., IX. a X. o trovách konania ako vecne správny podľa potvrdil.

64. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa , a tak, že žiadnej zo strán sporu nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, keď ani jedna zo strán sporu nemala v konaní úspech.

65. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Trenčíne pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ):

- dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces ( )

- dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od

vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne ( )

- dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané ( )

- dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (, )

- v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh, )

- dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom (okrem prípadov podľa ). Dovolateľ má možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci ( ). Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ).