Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_19CoP-13-2026.pdf
PDF · 148.02 KB
Case nature
Area
Subarea
19CoP/13/2026
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Moniky Tobiašovej a členiek senátu JUDr. Antónie Kandravej a JUDr. Elišky Har Tzvi v právnej veci starostlivosti o maloletú: O. U., D.. XX.XX.XXXX, bytom u matky, zast. kolíznym opatrovníkom: Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny G., Z. D. X, G., dieťa matky: L.. S. U.Á., D.. XX.X.XXXX, H. N. Č. XXXX/XX, G. - D. M., zast.: JUDr. Beáta Vrabcová, advokátka so sídlom Trieda SNP 88, Košice, a otca: O. A., D.. XX.X.XXXX, H. N. G. - Z. Ť., zast.: JUDr. Miroslav Katunský, advokát so sídlom Floriánska 19, Košice, v konaní o výživnom, o odvolaní otca proti rozsudku Mestského súdu Košice č.k. 79P/91/2024-158 zo dňa 18.11.2025 takto
r o z h o d o l :
I. Potvrdzuje rozsudok.
II. Žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
o d ô v o d n e n i e :
I. Predmet konania
1. Predmetom konania bolo určenie výživného na maloletú, ktoré súd prvej inštancie uznesením č.k. K2-19P/101/2019-543 zo dňa 23.05.2024 vylúčil na samostatné konanie z konania o zmene úpravy rodičovských práv a povinností k maloletému dieťaťu a zároveň konanie prerušil do skončenia dovolacieho konania voči rozsudku Krajského súdu v Prešove č.k. 4CoP/124/2023-450 zo dňa 23.01.2024.
2. Súd prvej inštancie uznesením zo dňa 12.08.2025 rozhodol tak, že v konaní pokračuje. Zároveň vyzval účastníkov konania na prednesenie aktuálnych procesných návrhov a preukázanie majetkových pomerov v kontexte pokynov odvolacieho súdu za účelom doplnenia dokazovania.
3. Matka žiadala určiť výživné od podania návrhu za obdobie od 15.07.2019 do 31.12.2019 na sumu 150 eur mesačne, pričom dlžné výživné je v sume 532 eur; za rok 2020 výživné vo výške 220 eur mesačne, dlžné výživné v sume 2.640 eur; za rok 2021 výživné vo výške 180 eur mesačne, dlžné výživné v sume 2.160 eur; za rok 2022 výživné vo výške 200 eur mesačne, dlžné výživné v sume 2.400 eur; za rok 2023 výživné v sume 320 eur mesačne, dlžné výživné je 3.590 eur, za rok 2024 výživné vo výške 240 eur mesačne, dlžné výživné je v sume 2.280 eur a od 01.01.2025 do budúcna výživné vo výške 310 eur mesačne, dlžné výživné od 01.01.2025 do 30.09.2025 je sume 2.340 eur. Zároveň žiadala účastníkom trovy konania nepriznať. Návrh zdôvodnila tým, že od poslednej úpravy sa pomery zmenili zásadným spôsobom a majú trvalý charakter. V čase posledného rozhodnutia súdu bola maloletá žiačkou X. ročníka R. školy, pričom výživné určené nebolo aj keď sa striedavá osobná starostlivosť nikdy nerealizovala. Aktuálne má maloletá takmer XX rokov a je študentkou H. ročníka B.. Maloletá sa intenzívne venuje tancu v tanečnom klube.
4. Matka podrobne a precízne vyčíslila výdavky na maloletú od roku 2019 a preukázala ich aj listinnými dôkazmi. Výdavky na maloletú boli v roku 2019 v rozsahu cca 300 eur a následne sa postupne zvyšovali až na 620 eur aktuálne. Spochybnila vyjadrenia otca ohľadom jeho majetkových pomerov, je presvedčená, že ním uvádzaný údaj o mesačnom príjme nie je pravdivý, pretože má potenciál dosahovať vyšší príjem. Pre určenie výživného na maloletú je potrebné aplikovať princíp potencionality. Poukázala na ponuky na súčasnom trhu práce, z ktorej vyplýva, že S. H. v G. zarobí v priemere cca 2.000 eur mesačne a v spoločnosti N. 2.020 až 3.200 eur. Všetky výdavky na maloletú hradí takmer výlučne matka. V priebehu konania matka nežiada o dlžné výživné z dôvodu zmierniť napätie medzi účastníkmi konania a v záujme maloletej. Predpoklad, že otec bude prispievať na výživu maloletej podľa vykonateľného rozsudku z augusta 2023 sa nenaplnil a otec naďalej prispieva len sumou 50 eur mesačne.
5. Otec uviedol, že nie je vlastníkom žiadnej nehnuteľnosti, motorového vozidla, ani iného majetku, nedisponuje účtom v banke. Zárobkovú činnosť stále vykonáva ako S. H. Z. pre spoločnosť K. G. Z..F..P.. a jeho mesačný príjem je 400 až 600 eur. Je držiteľom výlučne vodičského oprávnenia skupiny B. Má mesačné výdavky za bývanie, stravu, lieky, mobilný telefón a internet spolu v sume 460 eur, výživné na maloletú platí 50 eur, vreckové dcére 20 eur a úspory 20 eur.
6. Kolízny opatrovník navrhol aplikovať princíp potenciality príjmu a výživné určiť postupom podľa metodického usmernenia MS SR pre spôsob určenia výživného. Zastáva názor, že otec nevyvinul dostatočnú aktivitu a snahu, aby upravil svoje pomery tak, aby si dokázal plniť svoju vyživovaciu povinnosť k maloletej. Otec od podania návrhu vedel o svojej povinnosti prispievať na výživu maloletej a túto dlhodobo zanedbáva.
II. Obsah napadnutého rozhodnutia
7. Mestský súd Košice ako súd prvej inštancie rozhodol tak že ( cit.):
„I. Mení rozsudok Okresného súdu Košice II, č.k. 23P/241/2014-337 zo dňa 9.6.2016 v spojení s dopĺňacím rozsudkom Okresného súdu Košice II, č.k. 23P/241/2014-479 zo dňa 9.3.2018 a s rozsudkom Krajského súdu v Košiciach, č.k. 7CoP/194/2018-510 zo dňa 29.3.2019 vo výroku o výživnom tak, že s účinnosťou od 15.7.2019 do 30.12.2023 je povinný otec prispievať na výživu maloletej O. výživným vo výške 300 eur mesačne a s účinnosťou od 1.1.2024 od budúcna vo výške 400 eur mesačne, vždy do 15. dňa v mesiaci vopred, k rukám matky.
II. Dlžné výživné za obdobie od 15.7.2019 do 30.11.2025 v celkovej výške 23 620 eur je otec povinný zaplatiť matke do 30 dní od doručenia tohto rozsudku.
III. Žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.
IV. Žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania.“
8. Súd svoje rozhodnutie právne odôvodnil s poukazom na čl. 3 Dohovoru o právach dieťaťa č. l1 ods. 1, § 1, § 2 ods. 1 a 2, § 52, § 111 písm. b), § 120, § 121 zák. č. 161/2015 Z.z. Civilný mimosporový poriadok (CMP), § 217 ods. 1 zák. č. 160/205 Z.z. Civilný sporový poriadok (CSP), § 26, § 62 ods. 1, § 75 ods. 1 zákona č. 36/2005 Z.z. o rodine (Zákon o rodine).
9. Z vykonaného dokazovania má súd za preukázané, že v čase posledného rozhodnutia súdu nebolo výživné na maloletú určené, pretože bola zverená do striedavej osobnej starostlivosti oboch rodičov. Striedavá starostlivosť sa však nikdy reálne nerealizovala. Maloletú má kontinuálne vo výlučnej osobnej starostlivosti matka, maloletá sa s otcom začala stretávať, avšak v minimálnom rozsahu bez prespávania. Súd aj po vypočutí otca dospel k záveru, že otec v skutočnosti nemá reálny záujem o vybudovanie si vzťahu s dcérou, skôr sa snaží vyhnúť sa plneniu vyživovacej povinnosti.
10. Otec je v rozhodnom období zamestnaný ako H., má cca 30-ročnú prax, tvrdil, že pracuje len na dohodu. Z predložených listinných dôkazov má súd za preukázané, že otec je zamestnaný v riadnom trvalom pracovnom pomere, avšak má skrátenú pracovnú dobu na 2 hodiny denne a svoj pracovný čas si organizuje sám. Tvrdil, že sa pokúšal nájsť si inú prácu, čo však nepreukázal. Žiadnu z možností,
ktorú znevýhodneným uchádzačom o zamestnanie poskytuje úrad práce, sociálnych vecí a rodiny v zmysle Zákona o zamestnanosti nevyužil, keďže tvrdil, že je znevýhodnený kvôli svojmu veku. Otec nemá zriadený bankový účet, nevlastní žiaden majetok, svoje výdavky napriek opakovaným výzvam súdu žiadnym spôsobom nepreukázal. Poslednú dovolenku mu mali platiť plnoleté deti ako darček k narodeninám. Súd sa stotožnil s názorom matky, že otec dosahuje reálne vyšší príjem ako deklaruje. Otec dlhodobo od roku 2014 nevyužíva svoj potenciál, vykonáva prácu len v rozsahu 2 hodiny denne, aj to nepravidelne. Žiadnym spôsobom nepreukázal, že sa pokúšal nájsť si prácu u iného zamestnávateľa. Ak by pracoval, napríklad pre spoločnosť N. 12 až 14 hodín denne, to sa mu však neoplatí. Nepreukázal existenciu zdravotných, ani iných prekážok na jeho strane, ktoré by mu bránili pracovať vo väčšom rozsahu. Z voľne dostupných informácií na internete je zrejmé, že v čase začatia konania boli na trhu práce ponúkané v Košickom kraji pracovné ponuky na pozícii S. H. v trvalom pracovnom pomere s hrubou mzdou 1.100 až 2.000 eur mesačne + motivačný príspevok + 10 % tržby a tringelty. Z prehľadu ponúk na súčasnom trhu práce zarobí S. H. v G. v priemere cca 2.000 eur mesačne a v spoločnosti N. 2.020 až 3.200 eur mesačne. Súd ustálil, že vzhľadom na 30-ročnú prax otca, t.j. od roku 2019 až doteraz otec je schopný dosahovať minimálny príjem od 1.500 eur do aktuálnych 2.500 eur mesačne. Aj pri zohľadnení aktuálnej výšky minimálnej mzdy na Slovensku otec pri výkone práce H. 2 hodiny denne mohol pracovať v akejkoľvek oblasti bez nárokov na vzdelanie. Žiadnu z týchto možností však otec nevyužil a uspokojil sa s vykonávanou prácou a jej rozsahom, jeho právo, ktoré nemôže byť v rozpore s jeho zákonnou vyživovacou povinnosťou.
11. V konaní bolo sporné, od kedy je potrebné výživné určiť. Matka navrhovala určiť výživné od podania návrhu, otec sa domáhal určenia výživného od právoplatnosti rozsudku do budúcna. V danom prípade výrok o výživnom bol odvolacím súdom zrušený, teda je potrebné opätovne rozhodnúť o výživnom a s ním spojeným prípadným dlhom. Konanie sa začalo na návrh matky dňa 15.07.2019, preto určil súd výživné od tohto dátumu. Maloletá bola síce zverená do striedavej osobnej starostlivosti, ktorá sa však nerealizovala. Na vyživovaciu povinnosť je potrebné započítať aj osobnú starostlivosť matky a rovnako poskytovanie vecných plnení, ktoré maloletej poskytovala, aj naďalej poskytuje výlučne matka. Dieťa má právo podieľať sa na životnej úrovni rodičov. Samotná skutočnosť, že otec sa vzdal životnej úrovne, ktorú by mohol dosahovať pri vyššom príjme, musí byť braná do úvahy aj vyhodnotená na jeho ťarchu. Súd sa nestotožnil s názorom matky, že je potrebné výživné modifikovať každý rok. Opierajúc sa o ustálenú rozhodovaciu prax súdov aj metodické usmernenie MS SR, súd ustálil výživné od 10. roku veku maloletej do 15. roku veku, a následne od dosiahnutého 15. roku veku do budúcna. Súd za obdobie od 15.07.2019 do 30.12.2023 určil otcovi povinnosť prispievať na výživu maloletej výživným vo výške 300 eur mesačne a za obdobie od 01.01.2024 do budúcna vo výške 400 eur mesačne k rukám matky, vždy do 15. dňa v mesiaci vopred, pričom tieto sumy zodpovedajú odôvodneným potrebám maloletej, ako aj možnostiam, schopnostiam otca pri aplikácii princípu potencionalitu príjmu.
12. Otec namietal, že o dlžnom výživnom už bolo meritórne rozhodnuté, rozhodnutie je právoplatné, a preto nemožno dlžné výživné určiť. Súd prvej inštancie argumentoval, že dlžné výživné sa odvíja od určeného výživného, pričom výrok bol odvolacím súdom zrušený. Otec navrhoval, aby mu súd určil povinnosť prispievať na výživu maloletej vo výške 30 % zo sumy životného minima na neplnoleté dieťa. Takýto návrh súd považoval za neopodstatnený, v rozpore so záujmom maloletej, možnosťami a schopnosťami otca a odporujúci citovaným ustanoveniam zákona. Súd prvej inštancie zdôraznil, že matka bola ochotná nedomáhať sa v predchádzajúcom konaní dlžného výživného ako ústupok s ohľadom na sľub otca maloletej, že nebude trvať na úprave styku súdom a že bude prispievať na výživu dcéry v zmysle rozhodnutia súdov. Otec tiež tieto svoje sľuby nesplnil. Zo sumy dlžného výživného súd odpočítal sumu, ktorú otec preukázateľne zaplatil v rozhodnom období na výživu maloletej, a na ktorej sa účastníci zhodli.
13. Otec navrhol, aby dlžné výživné mohol splácať v splátkach. Súd prvej inštancie poukázal, že v priebehu celého konania bol otec opakovane upozorňovaný na plnenie vyživovacej povinnosti a na jej rozsah, aj na to, že splátky mu povolené nebudú. Otec si dlh na výživnom zavinil výlučne konaním na svojej strane. Súd povolenie splátok považuje za bezúročný úver na úkor dieťaťa, čo nie je v jeho záujme. Vzhľadom k výške dlhu súd predĺžil zákonnú trojdňovú lehotu na plnenie z dôvodu, aby mal otec možnosť usporiadať si svoje pomery tak, aby mohol tento dlh zaplatiť.
14. O trovách konania súd rozhodol podľa § 52 CMP.
III. Obsah odvolania otca a vyjadrení
15. Proti výrokom I. a II. rozsudku podal odvolanie otec. Uviedol, že jeho oficiálny príjem podľa predložených výplatných pások od zamestnávateľa K. G., Z..F..P.. na pozícii H. predstavoval v mesiaci máj 2025 sumu 210,62 eur, v mesiaci jún 2025 sumu 199,18 eur a v mesiaci júl 2025 sumu 222,07 eur. Otec opätovne poukázal, že jeho reálny čistý zárobok dosahuje mesačne sumu približne 600 eur, pričom rozdiel medzi deklarovanou a skutočne vyplácanou mzdou vyplýva zo skutočnosti, že zamestnávateľ mu značnú časť odmeny vypláca v hotovosti. Otec nemá možnosť donútiť svojho zamestnávateľa, aby mu mzdu, ktorú reálne zarobí, vyplácal bezhotovostne alebo v plnom rozsahu vykazoval. Toto otec ovplyvniť nemôže a túto skutočnosť nie je možné pričítať na ťarchu otca. Zdôraznil, že jeho zárobkové a majetkové pomery zodpovedajú tvrdeniam, ktoré v konaní uviedol. Nevlastní žiaden nehnuteľný, ani hodnotnejší hnuteľný majetok, býva v byte svojej bývalej manželky a dovolenku na Y. nefinancoval on, ale jednalo sa o dar jeho dospelých detí z prvého manželstva pri príležitosti jeho XX. narodenín. Tvrdenia matky, že má vyšší životný štandard, sú v rozpore so skutočnosťou. Taktiež chata je vo výlučnom vlastníctve jeho rodičov, na jej prevádzku, údržbu či energie otec nevynakladá žiadne finančné prostriedky. Pobyty otca na chate majú charakter rodinných stretnutí. V N. navštevuje svojho syna, ktorý tam žije a otec nevynakladá žiadne výdavky na ubytovanie, čo by preukazovalo jeho vyššiu životnú úroveň. Otec má dlhodobú prax v jednom odvetví a absenciu skúseností v iných oblastiach, preto je jeho uplatnenie na trhu výrazne limitované. Otec objektívne nemá k dispozícii potvrdenia o tom, že sa uchádzal o zamestnanie s vyšším príjmom, pretože nepredpokladal, že ich bude potrebné preukazovať v budúcnosti. Pokúšal sa nájsť si lepšie platenú prácu, napr. ako kuchár či v spoločnostiach, ktoré prijímali vodičov (napr. DPD), avšak z dôvodu jeho veku, nedostatku praxe mimo H. neuspel. Súdu predložil vysvetlenie, že nechce meniť zamestnávateľa v rámci iných H., ani prejsť na platformy typu N., pretože nemá vlastné motorové vozidlo, ktoré je na taký výkon práce nevyhnutné a prezentované príjmy na internete nezodpovedajú realite, pretože vodič znáša poplatky, provízie a náklady, ktoré znižujú jeho reálny hodinový zárobok na 2-2,30 eur, čo by nepredstavovalo ekonomické zlepšenie situácie pre otca. Poukázal, že v roku 2012 absolvoval kurz opatrovateľstva, ktorý úspešne ukončil získaním Osvedčenia o absolvovaní kurzu opatrovateľa. Tento kurz absolvoval cielenie so zámerom prispôsobiť svoje pracovné uplatnenie predpokladanej striedavej osobnej starostlivosti o maloletú dcéru. Mal záujem pracovať v turnusovom režime (2 týždne výkon práce a 2 týždne osobná starostlivosť o maloletú) a otec v roku 2013 až 2014 vykonával opatrovateľskú činnosť v F. ako samostatne zárobkovo činná osoba. Túto činnosť neukončil z vlastnej iniciatívy, ale z dôvodu objektívnych okolností, keďže osoba, o ktorú sa staral, zomrela a agentúra mu neponúkla ďalšiu pracovnú ponuku. Následne otec svoju živnosť v F. pozastavil z dôvodu potreby zabezpečovať osobnú starostlivosť o svojich starých rodičov, ktorí sa nachádzali v zdravotnom stave vyžadujúcom jeho starostlivosť. Tieto skutočnosti nie sú v súlade so záverom súdu prvej inštancie, že otec sa dobrovoľne vzdal lepších zárobkových možností alebo že by úmyselne nevyužíval svoj pracovný potenciál a neodôvodňujú aplikáciu princípu potencionality v jeho prospech. Nízky príjem otca nie je dôvodom na aplikáciu princípu potencionality v neprospech rodiča, najmä ak ide o XX-ročnú osobu s 30-ročnou praxou v odbore H.. Súd pri výpočte výživného mal zohľadniť skutočný príjem otca. Súdom stanovené výživné fakticky pohltí celý mesačný príjem otca alebo jeho podstatnú časť a otcovi neostanú prostriedky ani na pokrytie jeho nevyhnutných životných potrieb. Vzhľadom na nízky príjem, otec si nemôže vytvárať žiadne úspory, a vzhľadom na jeho nízky príjem aj vyšší vek mu ani žiadna banka neposkytne úver na platenie výživného. Rozhodnutie súdu je likvidačné, v priamom rozpore so zásadou primeranosti a so zákonnou povinnosťou rodiča prispievať na výživu svojej dcéry podľa jeho objektívnych možností. Navrhol, aby výživné na maloletú zostalo vo výške 50 eur mesačne ako tomu bolo doteraz, keďže práve takáto suma zodpovedá jeho možnostiam, schopnostiam a majetkovým pomerom v zmysle § 62 ods. 2 Zákona o rodine. Otec poukázal, že v zmysle Metodiky MS SR výška výživného pri dieťati vo veku XX rokov sa pohybuje na úrovni 26 % z príjmu rodiča. Pri príjme, ktorý otec reálne dosahuje, by takto vypočítané výživné predstavovalo sumu približne 120 eur mesačne, čo je suma, ktorá je pre otca z ekonomického hľadiska prijateľnejšia, a súčasne rešpektuje aj potreby maloletej. Otec zdôraznil, že v čase, keď bola súdom právoplatne nariadená striedavá osobná starostlivosť oboch rodičov, nešlo zo strany otca o žiadne účelové alebo vypočítavé konanie smerujúce k vyhnutiu sa plneniu vyživovacej povinnosti. Ak by sa striedavá osobná starostlivosť aj reálne realizovala, otec by dcére zabezpečoval rovnaké materiálne podmienky, aké zabezpečovala matka a pri skutočnom výkone striedavej starostlivosti by výživné nemalo byť určované vôbec. Otec zdôrazňuje, že mal a stále má
záujem stretávať sa so svojou dcérou, vybudovať si s ňou vzťah a participovať na jej výchove, avšak práve matka mu v tomto dlhodobo bránila. Otec sa s dcérou nestretával v dôsledku správania matky, ktorá aktívne zasahovala do priebehu stretnutí a fakticky realizáciu styku znemožňovala. Skutočnosť, že kontakt medzi otcom a maloletou nie je pravidelný alebo prebieha v obmedzenom rozsahu, nie je dôsledkom nezáujmu či pasivity otca. Maloletá už v súčasnosti sama ovplyvňuje formu a rozsah kontaktu s rodičom. Otec zabezpečuje praktickú pomoc spojenú so školskou dochádzkou a školskými povinnosťami dcére. Približne trikrát do týždňa vozí maloletú do školy na tzv. nultú vyučovaciu hodinu, keďže škola sa nachádza na opačnom konci mesta a bez tejto pomoci by maloletá musela cestovať do školy viac ako hodinu. Otec rovnako flexibilne reaguje aj na operatívne potreby maloletej počas pracovného týždňa, najmä v prípadoch výpadku autobusového spojenia alebo po skončení doučovania, keď on zabezpečuje jej návrat domov. Maloletá odmieta tráviť čas v domácnosti otca, odmieta návštevy u starých rodičov zo strany otca, ako aj pobyty na chate, ktoré by umožňovali prirodzené rodinné spolužitie a upevňovanie vzťahov a rodinných väzieb. Ak k stretávaniu otca s dcérou dochádza, prebieha to výlučne na verejnom priestore, najmä formou krátkych stretnutí v kaviarni, v kine alebo prechádzkou v meste. Otec si je vedomý, že takmer XX-ročnú dcéru nie je možné nútiť do aktivít, ktoré jej nie sú príjemné, a preto rešpektuje jej pocity, osobnosť a hranice. Považuje však za kľúčové, aby bola zo strany matky poskytovaná aktívna a pozitívna podpora smerom k udržiavaniu a rozvíjaniu vzťahov maloletej s otcom. Otec poukázal, že v konaní sp. zn. 19P/101/2019 súd uviedol, že zameškané výživné za obdobie od 15.07.2019 do 31.07.2023 nevzniklo. Proti tomuto výroku žiadna zo strán nepodala odvolanie. Otec po svojom odvolaní napadol výlučne výrok o výške výživného a výrok o neupravení styku. Výrok o zmeškanom výživnom nenapadol z dôvodu, že nebolo čo namietať, keď súd skonštatoval, že zameškané výživné nevzniklo, a matka ho ani len nežiadala. Otec má za to, že výrok súdu, ktorým bola konštatovaná neexistencia zameškaného výživného, nadobudol právoplatnosť a vzťahuje sa naň prekážka res iudicata. Takýto postup súdu nereflektuje zásadu predvídateľnosti a právnej istoty, keďže od otca ako povinného rodiča nemožno spravodlivo požadovať plnenie povinnosti v spätne určenej výške, ktorá v danom období nebola právne konkretizovaná, a o ktorej otec nemohol tušiť, že bude spätne požadovaná v takto vysokej sume. Navrhol aby odvolací súd odvolaním napadnuté výroky I. a II. rozhodnutia zmenil tak, že (cit.): „I. Otec je povinný prispievať na výživu maloletej O. výživným vo výške 50 eur mesačne vždy do 15. dňa v mesiaci vopred, k rukám matky, počnúc právoplatnosťou tohto rozhodnutia. II. Dlžné výživné za obdobie od 15.07.2019 do 30.11.2025 nevzniklo.“
16. K odvolaniu otca zaslala vyjadrenie matka. Poukázala na priebeh celého súdneho konania, na všetky rozhodnutia súdu prvej inštancie, odvolacieho súdu, aj dovolacieho súdu. Poukázala, že otec od 08.10.2014 je zamestnaný ako S.Č. P. O. S. H. v trvalom pracovnom pomere na základe pracovnej zmluvy, ktorú uzatvoril so svojím zamestnávateľom s kratším pracovným časom v rozsahu 2 hodín denne s tým, že tento pracovný čas nemusí byť rozvrhnutý na všetky pracovné dni. Otec udáva, že jeho reálny čistý mesačný zárobok predstavuje sumu cca 600 eur, pričom rozdiel medzi deklarovanou a skutočne vyplatenou mzdou mu údajne zamestnávateľ poukazuje v hotovosti a táto skutočnosť mu nemôže byť pričítaná na ťarchu. Toto tvrdenie počas celého konania žiadnym spôsobom otec nepreukázal. Matka argumentuje, že pri vyúčtovaní mzdy je zamestnávateľ povinný vydať zamestnancovi doklad obsahujúci údaje o celkovej cene práce podľa § 130 ods. 5 Zákonníka práce. Splnenie tejto povinnosti zamestnávateľ preukazuje písomným potvrdením zamestnanca o prevzatí dokladu, čo v praxi znamená, že otec musí disponovať príslušnými dokladmi aj o prevzatí hotovostnej mzdy, napr. potvrdením o jej vyplatení oproti podpisu alebo výplatnou páskou s jeho podpisom. Tieto doklady bol otec povinný predložiť ako dôkaz v súdnom konaní, preto je nevyhnutné toto pričítať na ťarchu otca ako povinného rodiča s poukazom na § 75 ods. 1 Zákona o rodine. Nedostatok dôkazov o reálnom príjme oprávňuje aplikovať princíp potencionality príjmu tak, ako to správne urobil súd prvej inštancie. Otec potvrdil pasívny prístup k výkonu jeho pracovnej činnosti. S jeho vyše 30-ročnou praxou v oblasti poskytovania služieb A. S. H. mohol výrazným a zásadným spôsobom zvýšiť počet jázd, napr. zmenou služby na moderné platformy N., X., ktoré postupne prichádzali na trh od roku 2015, kde mohol aktívne jazdiť po meste, reagovať na objednávky v reálnom čase, vybrať si lukratívne lokality a budovať si dobré hodnotenia pre viac zákaziek. Ak otec tvrdí, že denne prepraví len veľmi málo zákazníkov, ide o jeho vlastné zlyhanie, a nie o aktívny prístup k práci, čo nemôže byť na ťarchu maloletej. Otec v rozhodnom období nepreukázal ani len snahu o zmenu zamestnávateľa v oblasti poskytovania služieb v odbore A. H. Z. s prácou na plný úväzok, či v príbuznej pracovnej pozícii. Nepreukázal, že by si hľadal doplnkovú prácu, či hľadal ďalšie možnosti vykonávať prípadnú inú pracovnú činnosť, aby
si zabezpečil dostatočný príjem za účelom uspokojenia oprávnených potrieb maloletej. Otec v odvolaní dokonca potvrdil, že nechce zmeniť zamestnávateľa. Súd prvej inštancie preto postupoval správne, keď aplikoval princíp potencionality príjmu, keď vychádzal z verejne dostupných a reálnych údajov o zárobkoch S. H. v G.L.. Matka poukázala, že otcova dovolenka na Y. bola už vo februári 2023 naplánovaná a vyplatená, a nie v roku 2024 ako vypovedal pred súdom dňa 18.11.2025. Matka považuje za nelogické, že by otcovi údajne zaplatili dovolenku na Y. jeho dospelé deti pri príležitosti jeho XX. narodenín vo februári 2023, keďže XX rokov dovŕšil až dňa XX.XX.XXXX. Z príjmu, ktorý počas konania otec uvádzal za posudzované obdobie, nie je možné uhradiť tak nákladnú dovolenku, čo znamená, že jeho príjmy sú podstatne vyššie ako deklarované. Matka konštatovala, že otec sám v konaní na pojednávaní uskutočnenom dňa 27.09.2022 uviedol, že má zariadenú už aj komplet na celoročné bývanie chatu, kde by aj tam vedel s maloletou tráviť víkendy. Z uvedeného vyplýva, že otec investoval finančné prostriedky do zariadenia chaty a do jej rekonštrukcie tak, aby bola prevádzkyschopná po celý rok. Tvrdenia otca, že na niekoľkodňové pobyty do N. chodí výlučne za synom a nemá žiadne výdavky na ubytovanie, nie sú pravdivé. Otec maloletú pozýval do N. a uviedol, že jej zaplatí hotel, že pôjdu na loď, na R. A., z čoho vyplýva, že pobyty otca v N. sú spojené so spoločenským vyžitím, aj výdavkami na ubytovanie. Matka poukázala, že otec v F. pracoval ako opatrovateľ v roku 2014 až 2015 asi 6 mesiacov, kde zarobil cca 1.200 eur mesačne. Z uvedeného vyplýva, že otec úmyselne nevyužíva svoju získanú kvalifikáciu na opatrovanie v zahraničí, kde by mohol dosahovať vyšší príjem, a namiesto toho sa už 11 rokov plne uspokojil len s prácou S. H. v G. v rozsahu 2 pracovných hodín denne. Tento prístup otca jasne svedčí o jeho neochote maximalizovať svoje príjmové možnosti v prospech vyživovacej povinnosti voči maloletej. K opatrovaniu starých rodičov matka uvádza, že starostlivosť o starých rodičov môže byť zohľadnená ako okolnosť ovplyvňujúca majetkové pomery otca, ale neoslobodzuje ho od povinnosti plniť vyživovaciu povinnosť voči maloletej na maximum otcových možností. Vyživovacia povinnosť rodičov voči ich deťom má prednosť pred vyživovacou povinnosťou voči vlastným rodičom. Námietka otca, že má pozíciu znevýhodneného uchádzača o zamestnanie vzhľadom na jeho vek, je podľa názoru matky nedôvodná. V zmysle Zákona o službách zamestnanosti, občan starší ako 50 rokov má nárok na podporu podľa tohto zákona. Úrad poskytuje znevýhodneným uchádzačom o zamestnanie špecifické služby a príspevky, individuálne poradenstvo, vrátane odporúčaní na vhodné pozície, prioritný prístup k pracovným ponukám, možnosť absolvovať kurzy zručnosti, rekvalifikačné kurzy, možnosť získať príspevok na vzdelávanie, ak kurz zvyšuje zamestnateľnosť. Za predpokladu, že by si našiel novú prácu, jeho nový zamestnávateľ môže dostať príspevok na jeho mzdu na dobu do dvanástich mesiacov. Tvrdenie otca, že ak by sa aj reálne realizovala striedavá osobná starostlivosť, otec by maloletej zabezpečil rovnaké materiálne podmienky, je nepravdivé. Matka poukázala na čistý príjem otca za obdobie od júla 2019 do júla 2025 a taktiež na svoje príjmy v tomto rozhodnom období. Otec uvedenými príjmami nemohol zabezpečiť maloletej rovnaké materiálne podmienky na bývanie, stravu, ošatenie, vzdelanie a voľný čas ako matka. Matka vo svojom návrhu zo dňa 15.07.2019 nežiadala priznať dlžné výživné zo strany otca. Následne po zrušení rozsudku súdu prvej inštancie a jeho vrátení na ďalšie konanie a nové rozhodnutie korigovala svoj návrh, keď v písomnom podaní zo dňa 26.10.2025 žiadala priznať výživné pre maloletú odo dňa začatia konania v zmysle § 77 ods. 1 Zákona o rodine. Matka zastáva názor, že výroky o určení výživného a o dlžnom výživnom sú navzájom logicky prepojené, pretože výška dlžného výživného sa priamo odvíja od určenej výšky výživného. Súd prvej inštancie postupoval správne, keď po doplnení dokazovania určil výživné, aj dlžné výživné. Matka navrhla, aby odvolací súd potvrdil rozhodnutie súdu prvej inštancie a odvolanie otca zamietol ako nedôvodné. Zároveň si uplatnila trovy konania spočívajúce v trovách právneho zastúpenia v odvolacom konaní a žiada o ich priznanie vo výške 100 %.
17. K vyjadreniu matky zaslal otec písomnú repliku. Zopakoval v nej všetky svoje odvolacie námietky. V závere zdôraznil, že je v najlepšom záujme maloletej, ako aj oboch rodičov, aby výživné bolo určené v primeranej výške zodpovedajúcej reálnym zárobkovým a majetkovým možnostiam otca, než aby sa otec dostal do stavu dlhodobej platobnej neschopnosti a následného exekučného zaťaženia, ktoré by v konečnom dôsledku nebolo v prospech maloletej.
18. Ďalšie vyjadrenia k odvolaniu otca súdu zaslané neboli.
IV. Hodnotenie odvolacieho súdu
19. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) ako súd odvolací po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP) oprávneným subjektom - účastníkom konania, v ktorého neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody, preskúmal rozhodnutie v jeho napadnutej časti bez viazanosti rozsahom (§ 65 CMP) a dôvodmi odvolania (§ 66 CMP), bez nariadenia odvolacieho pojednávania, keď deň vyhlásenia rozsudku bol zverejnený minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli súdu a v elektronickej podobe na webovej stránke súdu v ten istý deň, ako sa vyvesil na úradnej tabuli a dospel k záveru, že boli splnené podmienky pre potvrdenie napadnutého rozsudku podľa ustanovenia § 387 ods. 1 CSP.
20. Vo vzťahu k odvolacím námietkam odvolací súd v prvom rade zdôrazňuje, že súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale iba na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia, preto odôvodnenie rozhodnutia súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované zákonné právo účastníka na súdnu ochranu, resp. právo na spravodlivé súdne konanie. Do práva na spravodlivý proces však nepatrí právo účastníka konania, aby sa súd stotožnil s jeho právnymi názormi a predstavami, navrhovaním a hodnotením dôkazov, ani aby prebral a riadil sa ním predpokladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jeho vôľou a požiadavkami, ale ani právo vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (porovnaj napr. IV.ÚS 252/2004, I.ÚS 50/2004, II.ÚS 3/1997, II.ÚS 251/2003). Podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplní na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
21. Podľa ustálenej rozhodovacej praxe „Konanie pred súdom prvej inštancie a pred odvolacím súdom tvorí jeden celok a určujúca spätosť rozsudku odvolacieho súdu s potvrdzujúcim rozsudkom vytvára ich organickú jednotu. Ak odvolací súd v plnom rozsahu odkáže na relevantné skutkové zistenia a stručne zhrnie právne posúdenie veci, rozhodnutie odvolacieho súdu v sebe tak zahŕňa po obsahovej stránke aj odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie“ (uznesenie NS SR sp. zn. 5Obdo/98/2018 zo dňa 29.1.2020). „Odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane, pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok“ (ÚS SR vo veciach II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08).
22. Podľa názoru odvolacieho súdu, súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutočný stav veci, vyvodil z neho tomu prislúchajúce skutkové závery a vec správne právne posúdil. Uplatnené odvolacie dôvody nenašli v rozhodnutí odvolacieho súdu svoje opodstatnenie. Práve pre správnosť a objektívnu argumentačnú presvedčivosť takto súdom prvej inštancie predostretých dôvodov by tak zásadne postačovalo len konštatovanie správnosti dôvodov súdu prvej inštancie odvolacím súdom odvolaním sa na ne (§ 387 ods. 2 CSP).
23. Odvolací súd preberá súdom prvej inštancie zistený skutočný stav veci. Odvolací súd nenašiel dôvod, pre ktorý by sa mal od záverov súdu odchýliť. Napadnutý rozsudok považuje odvolací súd za vecne správny, jeho správnosť argumentuje nasledovne.
24. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu s poukazom na obsah preskúmavaného rozsudku i argumenty predostreté v odvolacom konaní odvolateľom, bolo posúdiť, či sú splnené zákonné podmienky, za daných skutkových okolností, na stanovenie rozsahu výživného zo strany otca tak, ako ho stanovil súd prvej inštancie.
25. V prvom rade je potrebné uviesť, že aj pri rozhodovaní súdu o určení výšky výživného má najvyššiu prioritu najlepší záujem maloletého dieťaťa.
26. Odvolací súd argumentuje, že určenie výšky vyživovacej povinnosti súdom v prípade, ak sa rodičia nedohodli, vychádza zo skutočnosti, že obaja rodičia prispievajú na výživu svojich detí podľa svojich
schopností, možností a majetkových pomerov, a že dieťa má právo podieľať sa na životnej úrovni rodičov. Z uvedeného je zrejmé, že vyživovaciu povinnosť voči dieťaťu majú obaja rodičia dieťaťa, pričom platí, že súd individuálne skúma schopnosti, možnosti a majetkové pomery každého z rodičov. Pod pojmom „schopnosti a možnosti“ sa nerozumie len čistý priemerný mesačný príjem rodiča, ale súd komplexne posudzuje jeho možnosti. Je to tak z dôvodov, aby sa rodič nemohol zbavovať vyživovacej povinnosti voči dieťaťu napr. tým, že príjme finančne nevýhodnejšie zamestnanie alebo sa stane dobrovoľne nezamestnaným, príp. sa zbavuje svojho majetku.
27. Možnosti a schopnosti rodičov sa posudzujú vo vzájomnej súvislosti s odôvodnenými potrebami na strane oprávneného dieťaťa. Ide o osobné právo každého dieťaťa, preto súd vymedzuje vyživovaciu povinnosť voči každému dieťaťu osobitne, na základe jeho individuálnych potrieb. Odôvodnenosť potrieb dieťaťa vyjadruje požiadavku, aby plnením vyživovacej povinnosti boli uspokojené všetky náklady vo vzťahu k dieťaťu, ktoré možno očakávať. Miera potrieb dieťaťa je rôzna; závisí od veku, duševnej a fyzickej vyspelosti, zdravotného stavu a podobne. V tejto súvislosti nemožno dospieť k všeobecne platnému záveru, ide o individuálnu fyzickú i duševnú vyspelosť toho-ktorého dieťaťa a potreby detí v tom istom veku sa môžu odlišovať. Celkové mesačné náklady na dieťa predstavujú všetky výdavky, ktoré zabezpečujú aspoň základné potreby dieťaťa, ako napr. strava, ošatenie, zdravotná starostlivosť a pod.
28. Výživné pre dieťa slúži nielen na uspokojovanie všetkých odôvodnených hmotných potrieb, ako je jedlo, ošatenie, obuv a podobne, ale aj ďalších odôvodnených potrieb dôležitých pre výchovu a vývoj dieťaťa, jeho kultúrne, rekreačné potreby a podobne. Ak sú reálne možnosti oprávnených rodičov väčšie, odôvodnenými sú aj ďalšie potreby dieťaťa, ktoré síce nie sú nevyhnutné, ale so zreteľom na okolnosti konkrétneho prípadu sú prospešné pre všestranný vývoj dieťaťa. Z charakteru výživného ako dávky zročnej do budúcnosti vyplýva, že nemožno všetky výdavky preukázať, keďže budú vznikať až v budúcnosti.
29. Výživné v sebe zahŕňa aj potreby na vzdelanie, potreby na prípravu na budúce povolanie, kultúrne, športové, rekreačné potreby, náklady zdravotnej starostlivosti, tieto náklady sú považované za primerané, ak sa hodnotí aj fyzická, duševná vyspelosť maloletého dieťaťa. Ak sú reálne možnosti oprávnených rodičov väčšie, odôvodnenými sú aj ďalšie potreby dieťaťa, ktoré síce nie sú nevyhnutné, ale so zreteľom na okolnosti konkrétneho prípadu, sú prospešné pre všestranný vývoj dieťaťa. Prezentované výdavky špecifikované matkou v konaní na zabezpečovanie výživy maloletej nevybočujú z rámca potrieb iných detí na rovnakom stupni školského vzdelávania, preto o ich výške nemal pochybnosti ani odvolací súd.
30. Povinnosťou súdu pri určovaní výživného je prihliadať na najlepší záujem dieťaťa, ktorý má relevanciu pri určovaní rozsahu výživného. Výživné znamená, že dieťa dostáva prostriedky a aj príležitosti, aby sa mohlo rozvíjať fyzicky, mentálne, duchovne, sociálnym zdravím, normálnym spôsobom, teda potreby dieťaťa pri stanovení výživného sú vnímané v najširšom slova zmysle a čo v najlepšom jeho záujme. Výživné má slúžiť na zabezpečenie všetkých odôvodnených potrieb dieťaťa s cieľom zabezpečiť rozvoj dieťaťa.
31. Podľa ustálenej praxe Najvyššieho súdu SR určenie výšky výživného je vždy výsledkom posúdenia vysoko individuálnych, jedinečných skutkových okolností každej prejednávanej veci, ktoré sú nezameniteľné s okolnosťami relevantnými v iných veciach, pretože kritériá na určenie rozsahu vyživovacej povinnosti (napr. schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného ako aj odôvodnené potreby dieťaťa a ďalšie) sú rozdielne v každej veci a odlišujú sa od prípadu k prípadu každé jedno rozhodnutie o výživnom je založené na riešení čisto individuálnych otázok, ktoré nemôže byť považované za pravidlo pre iné prípady (porovnaj 5Cdo/87/2017, 3Cdo/226/2017, 5Cdo/14/2021).
32. Podľa § 75 ods. 1 Zákona o rodine, pri určení výživného prihliadne súd na odôvodnené potreby oprávneného, ako aj na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného. Na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného prihliadne súd aj vtedy, ak sa povinný vzdá bez dôležitého dôvodu výhodnejšieho zamestnania, zárobku, majetkového prospechu; rovnako prihliadne aj na neprimerané majetkové riziká, ktoré povinný na seba berie.
33. Pri uplatnení princípu potencionality príjmov osoby povinnej platiť výživné oprávnenej osobe, súd neprihliada len na skutočné (faktické) príjmy povinného, ktoré dosahuje v čase vyhlásenia rozsudku,
ale vychádza z jeho potenciálnych príjmov, to znamená príjmov, ktoré povinný (potenciálne) mohol mať vzhľadom na svoj vek, zdravotný stav, schopnosti, stupeň dosiahnutého vzdelania a jeho zamerania, prax, jazykové znalosti, dopyt na trhu práce. Tento princíp sa uplatňuje aj vtedy, keď povinný svojím konaním berie na seba neprimerané majetkové riziká zahŕňajúce aj takú činnosť, ktorá ohrozuje dosiahnutie príjmu, prípadne vedie až k strate jeho príjmu a tým aj k strate možnosti platiť výživné. Na zníženie (stratu) príjmu povinného súd prihliada len v prípade jednoznačného preukázania takého dôležitého dôvodu, ktorý vznikol objektívne bez zavinenia povinného. Obdobné negatívne dopady na možnosť platiť výživné, aké má konanie povinného, ktorým sa sám bez vážneho dôvodu (nie v dôsledku objektívnych príčin ním nezavinených), vzdal doterajšieho výhodnejšieho zamestnania (s vyšším príjmom) a zamenil ho za zamestnanie menej výhodné, kde dosahuje nižší príjem (§ 75 ods. 1 veta druhá Zákona o rodine), má úmyselné protiprávne konanie povinného majúceho znaky trestnej činnosti, za ktoré bol vzatý do väzby a následne mu bol súdom uložený nepodmienečný trest odňatia slobody, pri výkone ktorého došlo k poklesu alebo až strate jeho príjmov. (porovnaj rozsudok Najvyššieho súdu SR z 20.02.2019, sp. zn. 3Cdo/236/2018, tvorba právnej vety: najpravo.sk;).
34. Princíp potencionality príjmov nevyžaduje detailné preukázanie všetkých príjmov povinného, pretože použitím tohto princípu súd podľa charakteru správania sa povinného vymedzuje fiktívny (prezumovaný príjem), ktorý je následne základom pre určenie výživného na dieťa (porovnaj rozsudok Najvyššieho súdu SR z 31. marca 2021, sp. zn. 5Cdo/14/2021, zdroj: nsud.sk; tvorba právnej vety: najpravo.sk). Potencionalita teda znamená de facto, že povinný môže v daných podmienkach dosahovať vyšší príjem než deklaruje v rozhodnom období.
35. Súd prvej inštancie z verejne dostupných pracovných portálov zistil, že v čase začatia konania boli na trhu práce ponúkané v Košickom kraji pracovné ponuky na pozícii S. H. v trvalom pracovnom pomere s hrubou mzdou 1.100 až 2.000 eur mesačne + motivačný príspevok + 10 % tržby a tringelty. Z prehľadu ponúk na súčasnom trhu práce zarobí S. H. v G.L. v priemere cca 2.000 eur mesačne, v spoločnosti N. 2.020 eur až 3.200 eur mesačne. Súd ustálil, že vzhľadom na 30-ročnú prax otca, t.j. od roku 2019 až doteraz, otec je schopný dosahovať minimálny príjem od 1.500 eur do aktuálnych 2.500 eur mesačne.
36. V tejto súvislosti odvolací súd dôrazne poukazuje na ustanovenie § 62 ods. 5 Zákona o rodine, v zmysle ktorého má výživné prednosť pred inými výdavkami rodičov. Pri skúmaní schopností, možností a majetkových pomerov povinného rodiča, súd neberie do úvahy výdavky povinného rodiča, ktoré nie je nevyhnutné vynaložiť. Výživné predstavuje prednostnú pohľadávku pred všetkými ostatnými výdavkami. Každý rodič má teda povinnosť v prvom rade zabezpečiť výživu svojho dieťaťa, a až následne má právo využiť zostávajúce finančné prostriedky na uspokojovanie svojich vlastných potrieb. Zákon zásadne nerozlišuje, či ide o nevyhnutné životné potreby rodiča alebo iné potreby. Súdy ani nemajú povinnosť konkrétne skúmať otázku výšky životných nákladov rodiča, o vyživovacej povinnosti ktorého sa koná. Preukazovanie výdavkov povinného rodiča však môže slúžiť ako dôkaz na stanovenie jeho životnej úrovne, avšak nie ako dôkaz, že rodič nemá dostatok finančných prostriedkov na to, aby plnil primeranú vyživovaciu povinnosť k svojmu dieťaťu.
37. Ďalším rozhodným individuálnym kritériom, na ktoré je potrebné prihliadnuť, je aj miera osobnej starostlivosti o maloleté dieťa, ktorá je kladená na úroveň aj finančného plnenia zo strany rodiča, ktorý ten výkon zabezpečuje. Osobnú starostlivosť o maloletú zabezpečuje výlučne matka. Pri stanovení rozsahu výživného je dôvodné prihliadnuť na mieru osobnej starostlivosti matky a absencia nemateriálneho plnenia v podobe rovnakej miery osobnej starostlivosti by zo strany otca pochopiteľne a rozumne mala byť kompenzovaná plneniami materiálnymi, konkrétne napr. platením výživného vo zvýšenej miere. Obligatórnym zákonným hľadiskom pri určovaní výšky výživného je osobný výkon starostlivosti, ktorý Zákon o rodine nepochybne kladie na roveň finančnému zabezpečovaniu výživy (uznesenie Ústavného súdu SR republiky z 10.11.2011, sp.zn. IV.ÚS 489/2011).
38. S prihliadnutím na dôsledne zistený skutočný stav odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie správne a dôvodne aplikoval princíp potenciality príjmu u povinného otca, a s poukazom na oprávnené výdavky maloletej, na výlučnú osobnú starostlivosť matky o maloletú, dospel k záveru, že je spravodlivé určiť otcovi povinnosť platiť výživné vo výške 300 eur mesačne od podania návrhu matky, t.j. od 15.07.2019 do 30.12.2023 a vo výške 400 eur mesačne od 01.01.2024 do budúcna, vždy do 15. dňa v mesiaci vopred k rukám matky.
39. Otec tiež nesúhlasil s určením dlžného výživného za obdobie od 15.07.2015 do rozhodnutia súdu prvej inštancie. Zastáva názor, že súd prvej inštancie rozsudkom č.k. 19P/101/2019 - 383 zo dňa 11.07.2023 vo výroku I. okrem iného rozhodol, že dlžné výživné za obdobie od 15.07.2019 do 31.07.2023 nevzniklo. Otec poukázal, že vo svojom odvolaní napadol výlučne výrok o výške výživného a výrok o neupravení styku. Výrok o dlžnom výživnom odvolaním napadnutý nebol, to znamená, že je právoplatný a predstavuje prekážku rozhodnutej veci.
40. Tak ako súd prvej inštancie, aj odvolací súd zastáva názor, že dlžné výživné sa odvíja od určeného bežného výživného a rozsudkom č.k. 4CoP/124/2023-450 zo dňa 23.01.2024 odvolací súd zrušil rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o určení výživného, a teda aj súvisiaci výrok o dlžnom výživnom. Súd prvej inštancie postupoval správne, ak na základe právneho názoru odvolacieho súdu doplnil dokazovanie, zistil skutočný stav veci, určil výšku bežného výživného od podania návrhu matky a následne vyčíslil aj dlžné výživné za rozhodné obdobie. Maloletá síce bola zverená do striedavej osobnej starostlivosti, tá sa však nerealizovala a matka v plnej miere uhrádzala všetky oprávnené výdavky maloletej. Súd prvej inštancie odpočítal z dlžného výživného len sumu, ktorú otec preukázateľne zaplatil v rozhodnom období na výživu maloletej a na ktorej sa účastníci konania zhodli. Otec žiadne iné sumy na dlžné výživné započítať nežiadal.
41. Aj keď matka v priebehu konania uvádzala, že si nebude uplatňovať dlžné výživné, v písomnom vyjadrení zo dňa 26.10.2025, na základe výzvy súdu prvej inštancie po zrušení rozsudku súdu prvej inštancie zo dňa 11.07.2023 odvolacím súdom rozsudkom zo dňa 23.01.2024, upravila svoj návrh a žiadala priznať dlžné výživné od podania návrhu. Určenie dlžného výživného je v najlepšom záujme maloletého dieťaťa. Matka postupovala v zmysle § 77 ods. 1 Zákona o rodine, keď si uplatnila priznanie výživného na maloletú odo dňa začatia súdneho konania, t.j. od podania návrhu od 15.07.2019.
42. Na základe vyššie uvedených skutočností odvolací súd potvrdil napadnutý rozsudok ako vecne správny postupom vyplývajúcim z § 387 ods. 1 CSP v spojení s § 2 ods. 1 CMP.
43. Odvolací súd nenariadil vo veci pojednávanie v zmysle ustanovenia § 384 CSP. „Jedine ak sa odvolací súd chce odchýliť od skutkových zistení súdu prvej inštancie na základe bezprostredne pred ním vykonaných dôkazov, musí dokazovanie sám zopakovať a zadovážiť si tak rovnocenný podklad pre odlišné hodnotenie dôkazov (§ 384 CSP). Cieľom tohto postupu je, aby odvolací súd i s poukazom na princíp hospodárnosti (čl. 12 CSP) sám napravil vady v zistenom skutkovom stave a na tento účel vykonal dokazovanie. Pokiaľ ale odvolací súd nevidel dôvod pre odklon od skutkových zistení súdu prvej inštancie, ale na báze zadováženej už dokazovaním vykonaným súdom prvej inštancie chcel zdôrazniť ešte niektorú skutkovú okolnosť, nemusel dokazovanie zopakovať, prípadne doplniť a tým potom ani nariaďovať pojednávanie na prejednanie odvolania.“ (viď uznesenie Najvyššieho súdu SR č.k. 7CdoR/1/2024 zo dňa 28.02.2024).
44. O náhrade trov konania bolo rozhodnuté podľa ustanovenia § 52 CMP s použitím ustanovenia § 396 ods. 1, 2 CSP tak, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania. Nevzhliadol dôvod, pre ktorý by bolo spravodlivé priznať náhradu trov konania niektorému z účastníkov v zmysle § 55 CMP.
45. Rozhodnutie prijal senát pomerom hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov; § 393 ods. 2 CSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods. 2 CSP).
Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 CSP). Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Podľa § 376 ods. 1 CMP v spojení s § 370 ods. 1 CMP, ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľný exekučný titul, ktorým bola upravená starostlivosť o maloletého, styk s maloletým alebo iná ako peňažná povinnosť vo vzťahu k maloletému, môže oprávnený podať návrh na nariadenie výkonu rozhodnutia. Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, ktorým bola upravená vyživovacia povinnosť, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok).