Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_1Svk-35-2025.pdf
PDF · 115.98 KB
Case nature
Area
Subarea
1Svk/35/2025
Uznesenie
Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu: Združenie domových samospráv, o. z., so sídlom Rovniankova 1667/14, 851 02 Bratislava, IČO: 31 820 174, právne zastúpený: Tkáč & Partners, s.r.o., so sídlom Hrnčiarska 29, 040 01 Košice - mestská časť Staré Mesto, IČO: 53 929 691, proti žalovanému: Okresný úrad Bratislava, odbor opravných prostriedkov, so sídlom Tomášikova 46, 832 05 Bratislava, za účasti ďalších účastníkov: v 1. rade Ministerstvo hospodárstva Slovenskej republiky, so sídlom Mlynské Nivy 44/a, 827 15 Bratislava, IČO: 00 686 832, v 2. rade Hlavné mesto Slovenskej republiky Bratislava, oddelenie stratégií rozvoja mesta a tvorby územnoplánovacích dokumentov, so sídlom Primaciálne námestie 1, P.O.BOX 192, 814 99 Bratislava, v 3. rade Bratislavský samosprávny kraj, so sídlom Sabinovská 16, P.O.BOX 106, 820 05 Bratislava, v 4. rade Regionálny úrad verejného zdravotníctva Bratislava, so sídlom Ružinovská 8, P.O.BOX 26, 820 09 Bratislava, v 5. rade Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Krajské riaditeľstvo policajného zboru v Bratislave, so sídlom Špitálska 14, 812 28 Bratislava, IČO: 00 151 866, v 6. rade Mestská časť Bratislava - Ružinov, so sídlom Mierová 21, 827 05 Bratislava, IČO: 00 603 155, v konaní o všeobecnej správnej žalobe na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. spisu: OU-BA-OOP3-2020/041719-002 z 30.1.2020, konajúc o kasačnej sťažnosti žalobcu proti uzneseniu Správneho súdu v Bratislave č. k. BA-6S/89/2020-166 z 4.7.2025, takto
r o z h o d o l :
I. Návrh žalobcu na prerušenie kasačného konania sa z a m i e t a .
II. Kasačná sťažnosť sa z a m i e t a .
III. Účastníkom konania sa právo na náhradu trov kasačného konania n e p r i z n á v a .
o d ô v o d n e n i e :
I.
Administratívne konanie
1. Okresný úrad Bratislava, odbor starostlivosti o životné prostredie, oddelenie ochrany prírody a vybraných zložiek životného prostredia (ďalej len „prvostupňový orgán“) rozhodnutím č. k. OU- BAOSZP3-2019/106517/FID/II-EIA-r z 10.12.2019 (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie“) rozhodol o tom, že po vykonaní zisťovacieho konania o posudzovaní zámeru navrhovanej činnosti „Rekonštrukcia komplexu budov MH SR na Mierovej ulici v Bratislave“ podľa § 29 zákona č. 24/2006 Z. z. o posudzovaní vplyvov na životné prostredie a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon EIA“) sa navrhovaná činnosť nebude posudzovať podľa zákona EIA.
2. Žalovaný rozhodnutím č. OU-BA-OOP3-2020/041719-002 z 30.1.2020 (ďalej len „rozhodnutie žalovaného“) zamietol odvolanie žalobcu a potvrdil prvostupňové rozhodnutie.
II.
Konanie na správnom súde
3. Žalobca sa včas podanou všeobecnou správnou žalobou (ďalej len „žaloba“) domáhal preskúmania rozhodnutia žalovaného, pričom žiadal toto rozhodnutie spolu s prvostupňovým rozhodnutím zrušiť a vec vrátiť prvostupňovému orgánu na ďalšie konanie a zároveň si uplatnil nárok na náhradu trov konania.
4. Po vyjadrení žalovaného a vyjadreniach ďalších účastníkov konania v 1/ a 6/ rade rozhodol vo veci Správny súd v Bratislave (ďalej len „správny súd“) uznesením č. k. BA-6S/89/2020-166 zo 4.7.2025 (ďalej len „napadnuté uznesenie“) tak, že žalobu odmietol a žiadnemu účastníkovi konania nepriznal právo na náhradu trov konania.
5. Správny súd napadnuté uznesenie odôvodnil predovšetkým tým, že:
- zhrnul priebeh administratívneho konania,
- skonštatoval, že žalobca ako dotknutá verejnosť podal dňa 13.9.2019 pripomienky k zámeru v rámci zisťovacieho konania vedeného prvostupňovým orgánom. Dňa 2.12.2019 bola prvostupňovému orgánu doručená žiadosť žalobcu o sprístupnenie informácií týkajúcich sa zámeru navrhovanej činnosti, ktorú prvostupňový orgán ako povinná osoba vybavil postupom podľa § 7 zákona č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o slobode informácií), teda odkazom na zverejnenú informáciu. K podkladom pre vydanie rozhodnutia sa v stanovenej lehote nevyjadril žiaden účastník konania,
- uviedol, že prvostupňový orgán ako aj žalovaný sa s pripomienkami žalobcu vo svojich rozhodnutiach vysporiadali, pričom opísal ako tomu bolo v rozhodnutí žalovaného,
- skonštatoval, že žaloba obsahuje citácie právnych predpisov, všeobecné frázy, poukazy na rozsudky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky bez uvedenia konkrétneho súvisu s prejednávanou vecou a bez špecifikácie kontextu, do ktorého má žalobca úmysel zarámcovať uvedenú judikatúru. Žaloba obsahuje totožné argumenty, aké boli obsahom odvolacích dôvodov, s ktorými sa žalovaný náležite vysporiadal,
- poukázal na právne závery uvedené v rozsudku Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší správny súd“) sp. zn. 6Svk/3/2024 z 21.2.2025, z odôvodnenia ktorého citoval body 27 až 30, ako aj na právne vety uznesenia najvyššieho správneho súdu sp. zn. 6Svk/14/2021 z 23.2.2022, publikovaného v Zbierke stanovísk a rozhodnutí Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky 2/2022 (14/2022 ZNSS),
- zákaz zneužitia práva je právnym princípom, ktorého úlohou je zamedziť neželanému účinku, ak sa subjekt správa v súlade s právnymi normami, ale výkon práva nesleduje účel zákonom stanovený. Právny princíp zákazu zneužitia práva vyjadrený v ustanovení § 28 SSP, vychádzajúci zo základných princípov konania upravených v § 5 SSP, konkrétne v odseku 12 predmetného ustanovenia, predstavuje ochranu účastníkov konania pred zjavnou šikanou zo strany žalobcu, ktorý si uplatňuje svoje právo na prístup k správnemu súdu, avšak jeho cieľom nie je ochrana porušeného verejného záujmu v oblasti životného prostredia. Pri práve zainteresovanej verejnosti na podanie správnej žaloby je potrebné rozlišovať reálny záujem subjektu, ktorému osobitný predpis priznáva postavenie zainteresovanej verejnosti, spočívajúci vo formulácií konkrétnych pripomienok voči oznámenému zámeru, ktoré napomôžu navrhovateľovi podľa zákona EIA, ako i príslušnému orgánu pochopiť očakávania a námietky zainteresovanej verejnosti a dotknutých orgánov, identifikovať potenciálne kontroverzné otázky týkajúce sa konkrétnej navrhovanej činnosti a taktiež umožní získať doplňujúce relevantné informácie, týkajúce sa navrhovanej činnosti, od formalizovaného právneho záujmu, ktorý sa prejavuje tým, že si takýto subjekt uplatní všeobecne koncipované pripomienky k navrhovanej zmene činnosti bez toho, aby sa tieto pripomienky vzťahovali ku konkrétnej činnosti a aby z nich bolo zrejmé, že tieto pripomienky súvisia s konkrétnou činnosťou a pri ich vyhotovovaní bolo prihliadnuté na špecifiká daného prípadu,
- nepopiera právo zainteresovanej verejnosti na relevantné informácie o životnom prostredí a s tým súvisiace práva žalobcu ako účastníka administratívneho konania, resp. právo na podanie správnej žaloby vo veciach ochrany životného prostredia, avšak je nevyhnutné konštatovať, že právo verejnosti na zabezpečovaní ochrany životného prostredia nemožno chápať v tom zmysle, že verejnosť môže podávať do každého konania týkajúceho sa životného prostredia takmer identické podania obsahujúce všeobecné pripomienky, bez toho, aby tieto súviseli s konkrétnou navrhovanou činnosťou.
- poukázal na veľké množstvo približne 180 žalôb žalobcu prejednávaných pred správnym súdom,
- posudzujúc každú vec individuálne, prišiel k záveru, že žalobca nevystupuje v súdenej veci na účel vyvinutia snahy o jej meritórne vyriešenie, ale žalobu podal pre samotné vedenie sporu, čo znamená, že vedie spor pre spor. Žalobca v podanej žalobe vágne a neurčito, bez súvisu s konkrétnou vecou, poukazoval na právne predpisy a rozsudky, používal floskuly. Žalobu správny súd vyhodnotil ako tzv.
„mustru“ či šablónu, ktorú je možné vzhľadom na jej abstraktnosť a všeobecnosť, ako aj nenaviazanosť na identifikovateľný predmet konkrétneho zisťovacieho konania, použiť na napadnutie rozhodnutia v podstate akéhokoľvek typu zisťovacieho konania, bez ohľadu na to, čo by bolo jeho predmetom. Podľa názoru správneho súdu mala žaloba skôr povahu univerzálneho dokumentu s možným použitím pre neurčitý okruh zisťovacích konaní. Zo žaloby nebolo zrejmé ani to, v čom konkrétne mala navrhovaná činnosť odporovať predpisom na ochranu životného prostredia. Pokiaľ išlo o právo žalobcu na prístup k informáciám, tento prístup bol žalobcom zrealizovaný, čoho dôkazom bolo okrem iného aj znenie výroku prvostupňového rozhodnutia a podanie pripomienok žalobcu v administratívnom konaní.
III.
Kasačná sťažnosť a vyjadrenia k nej
6. Proti napadnutému uzneseniu podal žalobca (ďalej len „sťažovateľ“) včas rozsiahlu kasačnú sťažnosť na 37 stranách. V rámci kasačnej sťažnosti sťažovateľ na prvých 15 stranách skonštatoval: 1. základné náležitosti kasačnej sťažnosti a priebeh konania, 2. postavenie zainteresovanej verejnosti a prihlásenie sa žalobcu k reprezentácií, 3. relevantné právne predpisy a 4. relevantnú judikatúru, avšak bez akejkoľvek konkrétnej spojitosti s napadnutým rozsudkom a súdenou vecou.
7. Sťažovateľ na str. 15 kasačnej sťažnosti následne uviedol dôvody jej podania, a to, že na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, nesprávne právne posúdenie veci správnym súdom, ako i nezákonné odmietnutie podania, t. j. dôvody podľa § 440 ods. 1 písm. a), g) a j) Správneho súdneho poriadku (ďalej len „SSP“).
8. V rámci sťažnostných bodov A až E, ktoré ale neboli prepojené s uplatnenými dôvodmi kasačnej sťažnosti, sťažovateľ predovšetkým namietal, že:
- správny súd nesprávne posúdil zákaz zneužitia práva. Jeho záver o tom, že pri ňom ide o výkon práva nesledujúci zákonom ustanovený účel, má totiž povahu správneho deliktu podľa § 12 zákona č. 83/1990 Zb. o združovaní občanov (ďalej len „zákon o združovaní občanov“). S odkazom na znenie § 4 písm. b) a § 12 ods. 3 písm. c) zákona o združovaní občanov je ale túto otázku oprávnené riešiť iba Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky (ďalej len „MV SR“). Správny súd, preto aj s odkazom na § 5 ods. 1 SSP a čl. 1 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) nebol oprávnený danú otázku vôbec riešiť. Podľa žalobcu sa súčasne možnosť odmietnutia žaloby podľa § 28 SSP nevzťahuje na zainteresovanú verejnosť, ale len na žalobu podanú fyzickou alebo právnickou osobou. Správny súd ďalej nesprávne posúdil záujem žalobcu na meritórnom vyriešení veci. Podľa žalobcu z čl. 9 ods. 2 a 3 Aarhuského dohovoru vyplýva nevyvrátiteľná domnienka, že ekologický spolok má vždy meritórny záujem na súdnom spore, ktorý mu umožňuje viesť aj spor pre spor, podstatou ktorého môže byť i vecne a procesne nesprávne rozhodnutie orgánu verejnej moci a nielen skutkové opomenutie navrhovateľa zámeru. V tejto súvislosti sťažovateľ dal do pozornosti závery vyplývajúce z rozhodnutia najvyššieho správneho súdu sp. zn. 3Svk /9/2024, -. J.. C. D. sa stal obeťou útokov bývalého ministra hospodárstva Slovenskej republiky Richarda Sulíka, pričom poukázal aj na odmietnutie trestného oznámenia v tejto súvislosti. Podľa sťažovateľa „správne súdy uverili obsahu trestného oznámenia ...“ a preto voči nemu zneužívajú ustanovenie § 28 SSP,
- nie sťažovateľ, ale správne súdy konajú nelegitímne a v tejto súvislosti poukázal na list z 16.3.2023, ktorým bola vybavená jeho eurosťažnosť, ako aj na nedostatočné transponovanie Smernice EIA. V nadväznosti na to sťažovateľ poukázal na odbornú spisbu a judikatúru, pričom prezentoval svoje názory, že by správne súdy mali zainteresovanú verejnosť považovať za kvázi-prokurátorského žalobcu.
9. Záverom kasačnej sťažnosti požiadal sťažovateľ kasačný súd o predloženie nasledujúcich prejudiciálnych otázok Súdnemu dvoru Európskej únie (ďalej len „SD EÚ“): „1) Rozšíril zákonodarca novelou č. 314/2014 Z. z. proces posudzovania vplyvov na životné prostredie aj na zisťovacie konanie v snahe maximalizovať procesnú účasť verejnosti na otázkach životného v zmysle čl.3 ods.5 Aarhuského dohovoru? 2) Je zmena súdneho prieskumu spočívajúca vo faktickom odklone skúmania zákonnosti žalovaného rozhodnutia podľa žalobného návrhu na skúmanie činnosti zainteresovanej verejnosti využívajúcej oprávnenie podľa čl. 9 Aarhuského dohovoru možné kvalifikovať ako „obťažovanie zainteresovanej verejnosti“ ako ho zakazuje čl. 3 ods. 8 Aarhuského dohovoru.
3) Je pojem „zainteresovaná verejnosť“ ako ho používa v danom rozhodnutí správny súd v súlade s pojmom „zainteresovaná verejnosť“ tak ako ho chápe čl. 3 ods. 5 a čl. 9 ods. 2 Aarhuského dohovoru a ako ho chápe čl. 11 Smernice o EIA? 4) Je žaloba v zmysle čl. 9 ods. 2 a ods. 3 Aarhuského dohovoru tzv. verejnou žalobou (actio popularis), kedy sa žaluje samotná zákonnosť a súlad s právnymi predpismi Európskej únie (rôzne environmentálne smernice)? 5) Vyplýva z článku 191 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (prevencia predchádzania škodám) vo vzťahu k právu životného prostredia právna povinnosť odložiť účinnosť žalovaného rozhodnutia ak je predmetom sporu zákonnosť oprávnenia zásahu do životného prostredia vyplývajúca zo žalovaného rozhodnutia?“
10. V sťažnostnom návrhu sťažovateľ navrhol napadnuté uznesenie zrušiť a vec vrátiť správnemu súdu na ďalšie konanie.
11. Žalovaný a ďalší účastník konania v 5/ rade sa vo svojich stručných vyjadreniach stotožnili s napadnutým uznesením a navrhli kasačnú sťažnosť zamietnuť. Ostatní účastníci konania sa ku kasačnej sťažnosti nevyjadrili. IV. Právny názor kasačného súdu
12. Senát najvyššieho správneho súdu, ako súdu kasačného (ďalej aj „kasačný súd“) po zistení, že kasačná sťažnosť žalobcu ako sťažovateľa bola podaná včas (§ 443 ods. 1 SSP), oprávnenou osobou (§ 442 ods. 1 SSP), je prípustná (§ 439 ods. 1 SSP) a má predpísané náležitosti (§ 445 ods. 1 SSP a § 57 SSP), preskúmal napadnuté uznesenie správneho súdu v medziach sťažnostných bodov uplatnených sťažovateľom spolu s konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu a postupom podľa § 455 SSP bez nariadenia pojednávania dospel k záveru, že kasačná sťažnosť nie je dôvodná.
13. Úvodom považuje kasačný súd za potrebné uviesť, že kasačná sťažnosť obsahovala vo veľkej miere neurčité a vágne formulácie sťažnostných bodov, ktoré boli na samej hranici určitosti. V tejto súvislosti možno poukázať na slová Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“), ktorý vo vzťahu k sťažovateľovi a jeho argumentácií v jednej z jeho nespočetných ústavných sťažností už opakovane uvádza, že „sťažnostná argumentácia pôsobí ako šablóna či formulár, ktorý je možné jednoducho a bez akejkoľvek námahy „prekopírovať“ do v poradí ďalšej ústavnej sťažnosti“ (napr. bod 9 uznesenia ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 53/2026 z 10.2.2026), pričom kasačný súd dodáva, že rovnaký záver možno vyvodiť aj k podanej kasačnej sťažnosti v súdenej veci.
14. Sťažovateľ síce podal rozsiahlu kasačnú sťažnosť (37 strán), avšak jej obsah nebol konkretizovaný na súdenú vec a napadnuté uznesenie. Jasným dôkazom tejto skutočnosti je predovšetkým to, že v rámci sťažnostných dôvodov a bodov nebol vôbec spomenutý predmet administratívneho konania spočívajúci v tom, či sa má navrhovaná činnosť „Rekonštrukcia komplexu budov MH SR na Mierovej ulici v Bratislave“ posudzovať podľa zákona EIA.
K absencii právomoci súdu v správnom súdnictve [§ 440 ods. 1 písm. a) SSP]
15. Pokiaľ sťažovateľ namietal, že na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, jednalo sa z jeho strany o nepochopenie dôvodu kasačnej sťažnosti podľa § 440 ods. 1 písm. a) SSP. Tento kasačný dôvod sa totiž týka absencie právomoci vec prejednať v správnom súdnictve a nie absencie právomoci správneho súdu rozhodnúť vo veci určitým spôsobom.
16. Predmetom súdenej veci bolo preskúmavanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného, ako orgánu verejnej správy, na podklade všeobecnej správnej žaloby podanej sťažovateľom. Takáto vec nesporne patrí do právomoci správneho súdnictva v zmysle § 6 ods. 1, ods. 2 písm. a) SSP. Na rozhodnutie žalovaného pritom nedopadala žiadna z kompetenčných výluk daných § 7 SSP. To znamená, že správny súd bol nesporne oprávnený vo veci konať a rozhodnúť. Paradoxne si sťažovateľ v tejto súvislosti neuvedomil, že uplatnením dôvodu kasačnej sťažnosti podľa § 440 ods. 1 písm. a) SSP súčasne spochybnil aj podanie svojej žaloby na príslušný súd.
17. Ak však sťažovateľ mienil argumentovať tým, že správny súd nebol oprávnený rozhodnúť o odmietnutí žaloby zainteresovanej verejnosti podľa § 98 ods. 1 písm. h) SSP z dôvodu podľa § 28 SSP, pretože takýto dôvod sa vzťahuje len na žaloby fyzickej alebo právnickej osoby, nejednalo by sa o dôvod kasačnej sťažnosti podľa § 440 ods. 1 písm. a) SSP, ale primárne o nesprávne právne posúdenie veci podľa § 440 ods. 1 písm. g) SSP.
18. Kasačný súd preto naplnenie dôvodu kasačnej sťažnosti podľa § 440 ods. 1 písm. a) SSP nezistil.
K nesprávnemu právnemu posúdeniu veci [§ 440 ods. 1 písm. g) SSP]
19. Vzhľadom na to, že sťažovateľ nespojil uplatnené dôvody kasačnej sťažnosti vyslovene so sťažnostnými bodmi, podradil kasačný súd pod nesprávne právne posúdenie veci námietku, v ktorej sťažovateľ spochybnil možnosť odmietnutia žaloby zainteresovanej verejnosti podľa § 28 SSP.
20. Zákaz zneužitia práva predstavuje v správnom súdnom konaní základný princíp konania normatívne formulovaný v § 5 ods. 12 SSP, ktorý je následne v 28 SSP pretavený do triády prívlastkov charakterizujúcich žalobu ako (i) majúcu zjavne šikanózny charakter alebo (ii) sledujúcu zneužitie práva, resp. (iii) bezúspešné uplatňovanie práva (ďalej len „šikanózna žaloba“), pričom spoločným procesným následkom podania takejto žaloby je jej odmietnutie podľa § 98 ods. 1 písm. h) v nadväznosti na § 28 SSP.
21. Podľa § 5 ods. 12 SSP správny súd výnimočne neposkytne ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby, ak nimi podaný návrh sleduje zjavné zneužitie práva.
Podľa § 28 SSP správny súd môže výnimočne odmietnuť žalobu fyzickej osoby a právnickej osoby, ktorá má zjavne šikanózny charakter alebo ktorou sa sleduje zneužitie práva či jeho bezúspešné uplatňovanie. Správny súd môže tiež sankcionovať procesné úkony účastníkov konania, ktoré slúžia na zneužitie práv, najmä na prieťahy v konaní.
22. Kasačný súd si je vedomý, že znenie § 5 ods. 12 a § 28 SSP spájajú zákaz zneužitia práva výslovne so žalobou fyzickej a právnickej osoby. Takýto čisto gramatický výklad by však nemal byť namieste. Hoci pri výklade právneho predpisu má súd najprv vychádzať z jeho doslovného znenia, nie je ním absolútne viazaný. Od doslovného znenia právneho textu sa môže odchýliť v prípade, keď to zo závažných dôvodov vyžaduje účel zákona, systematická súvislosť alebo požiadavka ústavne súladného výkladu zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov (čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky). V prípadoch nejasnosti alebo nezrozumiteľnosti znenia ustanovenia právneho predpisu (umožňujúceho napr. viac verzií interpretácie) alebo v prípade rozporu znenia textu ustanovenia so zmyslom a s účelom príslušného ustanovenia, o ktorého jednoznačnosti niet pochybnosti, možno uprednostniť výklad e ratione legis pred doslovným gramatickým (jazykovým) výkladom. Článok 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky totiž nepredstavuje iba viazanosť štátnych orgánov textom, ale aj zmyslom a účelom zákona (nález ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 341/07 z 1.7.2008).
23. Základným účelom správneho súdnictva je ochrana subjektívnych práv fyzických a právnických osôb. Táto ochrana sa realizuje predovšetkým v rámci žalobnej legitimácie týchto osôb. To však neznamená, že správne súdnictvo má ignorovať aj subjektívne práva fyzických a právnických osôb vyplývajúce z preskúmavaných rozhodnutí a opatrení orgánov verejnej správy. Túto ochranu pritom nemôže v plnom rozsahu zabezpečiť len žalovaný, hoci práve on (formálne) stojí v „spore o zákonnosť“ oproti žalobcovi. Žalovaný totiž háji pred správnym súdom zákonnosť svojho rozhodovania, ale nie ochranu subjektívnych práv vyplývajúcich z preskúmavaného rozhodnutia alebo opatrenia. Práve tomu slúži inštitút ďalšieho účastníka konania, ktorým je podľa § 32 ods. 3 písm. a) SSP účastník administratívneho konania, teda aj ten, komu svedčí právo z preskúmavaného rozhodnutia alebo opatrenia žalovaného.
24. Jedným zo základných právnych princípov je, že z bezprávia nevzniká právo (ex iniuria ius non oriturm). Osobitnou kategóriou bezprávia je aj šikanózny výkon práv, ktorý by vo všeobecnosti nemal požívať právnu ochranu. Keďže sa jedná o základný právny princíp, jeho uplatňovanie by sa nemalo vzťahovať len na žalobu fyzickej a právnickej osoby, ale i zainteresovanej verejnosti. Hoci zainteresovaná verejnosť na rozdiel od fyzickej a právnickej osoby neháji v správnom súdnom konaní
svoje vlastné subjektívne práva, ale ochranu životného prostredia, nie je vylúčené, že aj žaloba zainteresovanej verejnosti môže mať šikanózny charakter. Je to dané tým, že zainteresovaná verejnosť nepredstavuje formalizovaný subjekt, pri ktorého registrácií by štát osvedčoval jeho nestrannú a vo veciach životného prostredia odbornú povahu, ale je prejavom záujmu jednotlivca alebo skupiny osôb na ochrane životného prostredia. Uvedené preto nevylučuje, že v konkrétnom prípade môže deklarovaná ochrana životného prostredia byť len „pláštikom“, pod ktorým sa skrýva presadzovanie iných záujmov. Šikanózne uplatňovanie práv je zároveň spojené s výkonom práv a nie s výkonom verejnej moci. V tom je rozdiel oproti prokuratúre, ktorej ako univerzálnemu orgánu ochrany zákonnosti (porovnaj CHYLO, J., REMETA, R., ŠUFLIARSKA, H. a kol. Zákon o prokuratúre. Komentár. 1. vydanie. Bratislava: WOLTERS KLUWER SR s.r.o., 2025, s. 17) už len z povahy veci podanie šikanóznej žaloby prisúdiť nemožno.
25. Podľa kasačného súdu je preto znenie § 5 ods. 12 a § 28 SSP potrebné vykladať extenzívne v tom smere, že pod žalobou fyzickej a právnickej osoby je namieste rozumieť aj žalobu zainteresovanej verejnosti. Nakoniec zainteresovaná verejnosť vždy musí pozostávať aspoň z jednej fyzickej alebo právnickej osoby. Rovnaký záver pritom vyplýva aj z konštantnej judikatúry najvyššieho správneho súdu (napr. uznesenia sp. zn. 3Svk/31/2025 z 28.1.2026, sp. zn. 1Svk/6/2023 z 27.11.2024, sp. zn. 4Svk/14/2021 z 22.3.2023 alebo sp. zn. 1Sžk/34/2021 z 30.3.2022). Uvedené rozhodnutia sa pritom týkajú totožného sťažovateľa, aký je v súdenej veci. Kasačný senát preto nezistil dôvod na postúpenie veci veľkému senátu najvyššieho správneho súdu podľa § 22 ods. 1 písm. a) a § 466 SSP na účel zaujatia odlišného právneho záveru. Kasačný súd zároveň dodáva, že opačný záver nevyplýva ani z uznesenia veľkého senátu najvyššieho správneho súdu sp. zn. 19SVs/7/2024 z 30.4.2025, ktoré sa týkalo „len“ lehoty na podanie všeobecnej správnej žaloby zainteresovanou verejnosťou.
26. Námietka sťažovateľa, že správny súd nemá možnosť odmietnuť šikanóznu žalobu podanú zainteresovanou verejnosťou, ktorá je občianskym združením, z dôvodu, že šikanózny výkon práva občianskym združením je sankcionovateľný jeho rozpustením zo strany MV SR podľa § 12 ods. 3 písm. c) zákona o združovaní občanov, bola právne chybná. Sťažovateľ si totiž zamieňa úplne odlišné kategórie, a to právomoc správneho súdu rozhodnúť v správnom súdnom konaní a právomoc MV SR rozhodnúť v administratívnom konaní, ktoré sa navzájom nevylučujú. O „absurdnosti“ tejto námietky nakoniec svedčí i to, že pri osvojení si argumentácie sťažovateľa by možnosť odmietnutia šikanóznej žaloby zainteresovanej verejnosti bola závislá od toho, aký subjekt ju tvorí.
27. Kasačný súd preto konštatuje, že správny súd bol oprávnený rozhodnúť o odmietnutí žaloby podľa § 98 ods. 1 písm. h) z dôvodu jej šikanóznej povahy podľa § 28 SSP.
28. Ďalej kasačný súd v rozsahu kasačnej sťažnosti preskúmaval, či na takéto odmietnutie žaloby boli dané dôvody podľa § 28 SSP. Napriek značnej obsiahlosti kasačnej sťažnosti však sťažovateľ, okrem všeobecnej proklamácie nesúhlasu s odmietnutím jeho žaloby, žiadne konkrétne sťažnostné body neformuloval.
29. Pri kasačnej sťažnosti, podanej proti uzneseniu o odmietnutí žaloby pre jej šikanózny charakter je z povahy veci zrejmé, že podstatou kasačnej sťažnosti bude práve spochybňovanie takéhoto záveru správneho súdu. To ale neznamená, že v kasačnej sťažnosti stačí uviesť len toto tvrdenie. Namietanie záveru správneho súdu o šikanóznej povahe žaloby predstavuje z pohľadu dôvodov kasačnej sťažnosti vymedzených v § 440 ods. 1 SSP (predovšetkým) nesprávne právne posúdenie veci podľa § 440 ods. 1 písm. g) SSP. Ak preto sťažovateľ namietal nesprávne právne posúdenie veci správnym súdom, mal v zmysle § 440 ods. 2 SSP dostatočne konkrétne uviesť, v čom táto nesprávnosť právneho posúdenia spočívala. V tomto smere ale sťažovateľ vôbec neargumentoval. Sťažovateľ vo vzťahu k posudzovanej navrhovanej činnosti „Rekonštrukcia komplexu budov MH SR na Mierovej ulici v Bratislave“ neuviedol žiadne bližšie skutočnosti, z ktorých by vyplýval záver, že jeho žaloba bola dostatočne konkrétna a adresná, a preto nemohla mať šikanózny charakter. Kasačný súd pritom nemohol individualizované dôvody vyhľadávať za sťažovateľa, pretože by tým narušil princíp rovnosti účastníkov správneho súdneho konania podľa § 5 ods. 9 SSP, keďže v súdenej veci bol viazaný sťažnostnými bodmi v zmysle § 453 ods. 2 SSP v nadväznosti na § 134 SSP.
30. Kasačný súd je preto nútený skonštatovať, že kasačná sťažnosť špecifiká súdenej veci nereflektovala. Povahu takejto argumentácie v žiadnom prípade nemohli mať námietky sťažovateľa, týkajúce sa skutočností so súdenou vecou nesúvisiacich (napr. konflikt sťažovateľa s bývalým ministrom
hospodárstva Richardom Sulíkom, odmietnutie trestného oznámenia, či vybavenie eurosťažnosti sťažovateľa). Z tohto dôvodu kasačný súd nemohol na podklade kasačnej sťažnosti relevantne vyhodnotiť, či správny súd náležite posúdil šikanózny charakter žaloby podanej sťažovateľom.
31. Naplnenie dôvodu kasačnej sťažnosti podľa § 440 ods. 1 písm. g) SSP preto kasačný súd nezistil.
32. Pozornosti kasačného súdu pritom neušlo, že v súdenej veci konajúci senát 5S správneho súdu vybavuje všeobecné správne žaloby sťažovateľa tiež sčasti „šablónovito“ (porovnaj napadnuté uznesenie a uznesenia správneho súdu č. k. BA-6S/104/2020-382 z 4.7.2025 a č. k. NR-26S/17/2020-187 z 3.4.2025), pričom najvyšší správny súd takéto rozhodovanie posudzuje rozdielne (viď uznesenia sp. zn. 8Svk/48/2025 z 29.1.2026 a sp. zn. 3Svk/31/2025 z 28.1.2026). Hoci uvedená „šablónovitosť“ sa nemusí vždy javiť ako vhodná, vzhľadom na (skutkové) osobitosti každej súdenej veci, týkajúce sa vždy inej administratívnej veci spojenej s odlišnou ingerenciou sťažovateľa, je rozdielne rozhodovanie kasačného súdu pochopiteľné. Uvedené, preto nemohlo byť dôvodom pre to, aby sa vo veci konajúci kasačný senát musel obrátiť na veľký senát najvyššieho správneho súdu podľa § 22 ods. 1 písm. a) a § 466 SSP na účel zjednotenia judikatúry. Nakoniec, kasačný súd v tejto súvislosti dáva do pozornosti aj ústavným súdom vyslovený názor, že „miera konkrétnosti vyjadrenia a zdôvodnenia žalobného dôvodu v správnom súdnictve determinuje požadovanú mieru konkrétnosti a detailnosti odpovede správneho súdu na taký žalobný dôvod“ (nález sp. zn. III. ÚS 469/ 2014 z 12.5.2015 bod 3.1).
K nezákonnému odmietnutiu podania [§ 440 ods. 1 písm. j) SSP]
33. Sťažovateľ formálne podal kasačnú sťažnosť aj podľa § 440 ods. 1 písm. j) SSP, teda z dôvodu, že správny súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že podanie bolo nezákonne odmietnuté. Kasačný súd k tomuto dôvodu kasačnej sťažnosti uvádza, že napadnutým uznesením došlo k odmietnutiu žaloby podľa § 98 ods. 1 písm. h) v nadväznosti na § 28 SSP a nie k odmietnutiu podania podľa § 59 ods. 3 SSP, na ktoré sa vzťahuje uvedený kasačný dôvod. Je preto zrejmé, že ani tento dôvod kasačnej sťažnosti nebol naplnený.
34. Sťažovateľovi pritom uvedené muselo byť zrejmé aj z predchádzajúcej rozhodovacej činnosti kasačného súdu, ktorú však zjavne nezobral na vedomie (viď napr. uznesenie najvyššieho správneho súdu sp. zn. 1Svk/6/2023 z 27.11.2024)
K prejudiciálnym otázkam
35. Podľa čl. 267 ods. 3 Zmluvy o fungovaní Európskej Únie (ďalej len „ZFEÚ“) platí, že ak sa otázka výkladu zmlúv podľa ods. 1 položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom, proti ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva, je tento súdny orgán povinný obrátiť sa na SD EÚ. Proti rozhodnutiu kasačného súdu nie je prípustný opravný prostriedok okrem ústavnej sťažnosti, a preto sa naň vzťahuje táto povinnosť (rozsudok SD EÚ Križan a i. z 15.1.2013, C-416/10, bod 72). Judikatúra SD EÚ však z nej pripúšťa tri výnimky, keď: a) nastolená otázka nie jerelevantná, b) predmetné ustanovenie práva Únie už bolo predmetom výkladu zo strany SD EÚ (acte éclairé), alebo c) správne uplatnenie práva Únie je tak jasné, že tu nie je priestor na žiadne rozumné pochybnosti (acte clair). Otázky navrhované sťažovateľom neboli relevantné pre posúdenie spornej otázky v kasačnom konaní, ktorou bolo, či podanú žalobu bolo možné en bloc posúdiť ako šikanózny výkon práva na prístup k súdu zo strany sťažovateľa. Na túto otázku, ako vyplýva z vyššie prezentovanej argumentácie, už kasačný súd dal odpoveď. Keďže v súdnej veci posúdenie sťažovateľom sformulovaných otázok pre SD EÚ nebolo pre jej rozhodnutie relevantné, kasačný súd dospel k záveru, že je splnená výnimka z povinnosti v zmysle čl. 267 ods. 3 ZFEÚ (pozri najmä rozsudok SD EÚ Consorzio Italian Management a Catania Multiservizi z 6.10.2021, C-561/19, bod 33 a 35).
36. Návrh sťažovateľa na prerušenie kasačného konania, a s tým spojené podanie prejudiciálnych otázok SD EÚ o výklade práva Európskej únie, preto kasačný súd posúdil ako nedôvodný a podľa § 100 ods. 1 písm. c) SSP v spojení s § 452 ods. 1, § 25 SSP a § 162 ods. 3 CSP ho zamietol.
V.
Záver
37. Na základe vyššie uvedeného dospel kasačný súd k záveru, že nebol naplnený žiaden zo sťažovateľom uplatnených dôvodov kasačnej sťažnosti v zmysle § 440 ods. 1 písm. a), g) a j) SSP.
38. Kasačný súd, preto kasačnú sťažnosť žalobcu podľa § 461 SSP ako nedôvodnú zamietol, súčasne zamietol aj návrh na prerušenie konania z dôvodu podania prejudiciálnej otázky SD EÚ.
39. O náhrade trov kasačného konania rozhodol kasačný súd podľa § 467 ods. 1 SSP v spojení s § 167 ods. 1, § 168 a § 169 SSP tak, že:
- žalobcovi z dôvodu jeho neúspechu v kasačnom konaní náhradu nepriznal,
- v kasačnom konaní úspešnému žalovanému náhradu nepriznal, pretože mu v zásade nepatrí a kasačný súd nezistil žiadne osobitné skutočnosti, na podklade ktorých by žalovaný mal právo voči žalobcovi, ako neúspešnému sťažovateľovi, takúto náhradu spravodlivo požadovať, a to aj so zohľadnením skutočnosti, že žalovaný je orgánom štátnej správy, ktorému náhradu trov konania možno priznať len výnimočne,
- ďalším účastníkom konania náhradu nepriznal, pretože im neuložil žiadnu povinnosť, v súvislosti s ktorou by im trovy vznikli a súčasne kasačný súd pre priznanie náhrady nezistil ani dôvody hodné osobitného zreteľa.
40. Toto rozhodnutie prijal najvyšší správny súd v kasačnom senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 prvá veta SSP). Jedným zo základných právnych princípov je, že z bezprávia nevzniká právo (ex iniuria ius non oriturm). Osobitnou kategóriou bezprávia je aj šikanózny výkon práv, ktorý by vo všeobecnosti nemal požívať právnu ochranu. Keďže sa jedná o základný právny princíp, jeho uplatňovanie by sa nemalo vzťahovať len na žalobu fyzickej a právnickej osoby, ale i zainteresovanej verejnosti, a to napriek tomu, že znenie § 5 ods. 12 a § 28 SSP spája zákaz zneužitia práva výslovne so žalobou fyzickej a právnickej osoby. Vzhľadom na to, že prokurátor v správnom súdnom konaní nevykonáva práva, ale verejnú moc, jeho žalobe šikanózny charakter prisúdiť nemožno.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok.