Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

11CoPr/6/2026

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Mareka Janigloša a členiek senátu JUDr. Evy Šiškovej a JUDr. Dariny Vargovej, v spore žalobcu: A. B., nar. XX. XX. XXXX, C. XXXX/XX D., E. A. F., zastúpeného právnym zástupcom: JUDr. Ing. Peter Lyžičiar, advokát, Svätoplukovo námestie 1/B, Nitra, IČO: 52 334 490, proti žalovanému: Slovenská republika - Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Pribinova 2, Bratislava - mestská časť Staré Mesto, IČO: 00 151 866, o zaplatenie sumy 6.188,29 eur, o odvolaní žalobcu zo dňa 18. 05. 2026, o odvolaní žalovaného zo dňa 26. 05. 2026 proti rozsudku Okresného súdu Nitra č. k. -620 zo dňa 08. 05. 2026, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo výrokoch I. a II. p o t v r d z u j e .

II. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku III. m e n í tak, že žalobcovi proti žalovanému p r i z n á v a nárok na náhradu trov prvého odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

III. Žalobcovi p r i z n á v a proti žalovanému nárok na náhradu trov tohto odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Nitra (ďalej ako „súd prvej inštancie“, alebo „súd“) uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 2.500,- eur do 15 dní odo dňa jeho právoplatnosti (výrok I.), žalobcovi priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie v rozsahu 100 %, o ktorej výške si vymienil rozhodnúť samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku (výrok II.) a posledným výrokom žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal (výrok III).

2. Po právnej stránke svoje rozhodnutie odôvodnil s odkazom a citáciou , , , , , , , , , až i), , , , o Hasičskom a záchrannom zbore (ďalej len ako „zákon o HaZZ“), čl. 1, čl. 2, čl. 6 písm. b), čl. 16 písm. b), čl. 17 ods. 3 iii), čl. 19 Smernice Európskeho parlamentu a Rady č. 2003/88/ ES zo dňa 04. 11. 2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného, § 232 ods. 3, § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 zákona č. 160/5015 Z. z. (ďalej aj ako „CSP“).

3. V odôvodnení rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že žalobca sa žalobou domáhal od žalovaného náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 6.188,29 eur, a to titulom porušenia práva Európskej únie ako následku nesprávne transponovanej Smernice Európskeho parlamentu a rady 2003/88/ES zo dňa 04. 11. 2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času vo vzťahu k o HaZZ, dôsledkom čoho malo dôjsť u žalobcu k porušeniu jeho práva na maximálny priemerný týždenný

pracovný čas v rozsahu 48 hodín. Žalovaným obdobím malo byť obdobie od mája 2021 do apríla 2024 vrátane. Základom nároku žalobcu boli jeho tvrdenia, že žalovaný ako členský štát Európskej únie neprijal v rozhodnom období nevyhnuté opatrenia, ktoré by v súlade so smernicou považovali čas služobnej pohotovosti za pracovný čas pre účely rozvrhnutia pracovného času, rešpektujúc maximálny priemerný týždenný pracovný čas v rozsahu 48 hodín. Žalobca v tomto smere tvrdil, že v žalovanom období odpracoval 1.820,69 hodín služobnej pohotovosti, ktorá mu nebola započítaná do pracovného času a pri takto rozvrhnutom pracovnom čase prišiel v rámci žalovaného obdobia o voľný čas, ktorý mohol venovať svojim najbližším, rodine, priateľom, záľubám, resp. iným aktivitám, ktoré nesúviseli s jeho pracovným zaradením. Uviedol, že za celé žalované obdobie dosiahol jeho priemerný týždenný pracovný čas 49,38 hodín týždenne, zároveň si uplatnil nárok na náhradu trov konania.

4. Ďalej súd prvej inštancie uviedol, že prvýkrát vo veci rozhodol rozsudkom zo dňa 14. 03. 2025, ktorý bol zo strany žalovaného napadnutý odvolaním. Krajský súd v Nitre uznesením č. k. -540 zo dňa 01. 10. 2025 rozsudok súdu prvej inštancie vo vzťahu k výrokom I. a III. (v časti zamietnutia žaloby nad sumu 2.500,- eur bol výrok právoplatný) zrušil a vec vrátil na nové konanie a rozhodovanie.

5. Súd prvej inštancie následne opätovne posúdil vec, a to v intenciách rozhodnutia odvolacieho súdu, pričom po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že žaloba je v jej základe dôvodná.

6. V prvom rade sa súd prvej inštancie vysporiadal s otázkou splnenia procesných podmienok a bol toho názoru, že prejednanie žaloby spadá do právomoci, súdov a to s odkazom na pravidlo obsiahnuté v zákona . Uvedené vyplýva aj zo samotnej judikatúry Súdneho dvora, kedy spory o náhradu škody spôsobenej porušením práva Únie medzi jednotlivcom a štátom majú rozhodovať príslušné vnútroštátne súdy. Súdny dvor vo veci C-429/09 (Günter Fuß proti Stadt Halle) rozhodol, že predmetná smernica má priamy účinok, keďže priznáva jednotlivcom práva, ktoré môžu uplatniť priamo v konaní pred vnútroštátnymi súdmi. Keďže neexistuje žiadny iný orgán disponujúci kompetenciou zverenou ústavnými, resp. zákonnými normami na rozhodnutie o práve žalobcu na náhradu škody voči štátu z titulu porušenia práva EÚ, právomoc súdu na konanie bola daná. Súd prvej inštancie bol toho názoru, že je daná aj jeho miestna príslušnosť. V zmysle konštrukcie miestnej príslušnosti danej na výber je popri všeobecnom súde žalovaného na konanie miestne príslušný aj súd, v ktorého obvode nastala skutočnosť, ktorá zakladá právo na náhradu škody ( ). Žalobca si teda popri všeobecnom súde mohol zvoliť na podanie žaloby aj takýto súd, keďže miestom, kde nastala skutočnosť zakladajúca právo na náhradu škody v konkrétnych skutkových okolnostiach, bolo pracovisko žalobcu (Nitra), príslušným bol aj súd, v obvode ktorého hasič vykonával služobnú činnosť.

7. Súd prvej inštancie sa nestotožnil ani s námietkou žalovaného o nedostatku jeho pasívnej vecnej legitimácie, podľa ktorej mal byť vzhľadom na simulovaný úkon žaloby o náhradu mzdových nárokov pasívne vecne legitimovaný zamestnávateľ. Pokiaľ žalovaný skryté mzdové nároky, resp. „pracovno- právny charakter“ sporu odvodzoval od žalobcom predloženého spôsobu výpočtu nemajetkovej ujmy, súd prvej inštancie dodal, že len samotný spôsob výpočtu náhrady ujmy v žalobe nemohol vymedziť podstatu a charakter uplatňovaného nároku. Žalobca žalobu založil na zásahu do jeho nemajetkovej sféry v dôsledku nesprávnej transpozície smernice a porušenia práva priznaného jednotlivcovi smernicou v článku 6 písm. b). Súd prvej inštancie v tomto smere poukázal na čl. 288 Zmluvy o fungovaní Európskej únie a čl. 29 Smernice 2003/88/ES a dodal, že zodpovednosť za nesprávnu transpozíciu smernice do vnútroštátneho právneho poriadku znáša členský štát, pričom v mene Slovenskej republiky nepochybne konal orgán štátu, do ktorého pôsobnosti patrí Hasičský a záchranný zbor SR ( ), teda Ministerstvo vnútra SR. Zároveň súd prvej inštancie dodal, že ) Smernice 2003/88 má priamy účinok, keďže priznáva jednotlivcom práva, ktoré môžu priamo uplatniť v konaní pred vnútroštátnymi súdmi. Ani skutočnosť, že sa žalovaný na aplikácií smernice, resp. voči žalobcovi priamo nepodieľal, nie je právne významná, pretože predpoklady zodpovednosti za škodu vychádzali z objektívnej zodpovednosti členského štátu za takto vzniknutú škodu. V konaní o náhradu škody spôsobenej nesprávnym prebratím Smernice 2003/88/ES do právneho poriadku je preto pasívne vecne legitimovaný sám žalovaný.

8. Rovnako za nedôvodnú vyhodnotil súd námietku žalovaného o nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobcu, na ktorého sa ako príslušníka hasičského a záchranného zboru nevzťahuje smernica, čo žalovaný odôvodňoval tým, že platná vnútroštátna úprava stavia príslušníka HaZZ na rovnakú úroveň ako policajta, pokiaľ ide o obsah služobného pomeru, a teda pokiaľ sa Smernica 89/391/EHS neuplatňuje

na osobitné činnosti ako ozbrojené sily a políciu, bolo možné tieto charakteristiky vtiahnuť aj na činnosť príslušníka HaZZ. Súd prvej inštancie poukázal na čl. 1 ods. /EHS (ktorý výslovne odkazuje na čl. /EHS) a čl. 2 ods. 1, /EHS, z ktorých mu vyplynulo, že výnimka podľa článku 2 ods. /EHS sa na služobnú činnosť žalobcu nevzťahuje. Cieľom smernice je podpora zlepšenia bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov pri práci, čomu korešponduje široké vymedzenia pôsobnosti podľa článku 2 ods. 1 uvedenej smernice. Výnimky z jej pôsobnosti je potrebné vykladať nie extenzívne, ale naopak, sledujúc účel smernice, zužujúco, pričom akákoľvek podobnosť medzi služobným pomerom (jeho obsahom) policajta a hasiča voči štátu, upravená vnútroštátnou normou, nemôže byť použiteľná pre výklad úniovej normy, tak ako to naznačoval žalovaný. V tomto smere súd poukázal na výklad práva EÚ, ktorý podal Súdny dvor, kedy z jeho judikatúry vyplýva, že čl. 2 ods. /EHS nevylučuje z jej pôsobnosti služby civilnej ochrany ako také, ale len „určité osobitné činnosti“ týchto služieb, ak charakteristiky vlastné pre určité osobitné činnosti odporujú použitiu ustanovení tejto smernice. Uvedená výnimka bola prijatá len na účel zabezpečiť riadne fungovanie služieb nevyhnutných na ochranu verejnej bezpečnosti, zdravia a poriadku, ak nastane osobitne vážna situácia alebo situácia osobitného rozsahu - napríklad katastrofa - pre ktorú je typické, že nie je možné rozvrhnúť pracovný čas pre zásahové a záchranné tímy (rozsudok v spojených veciach C-397/01 až C-403/01 Pfeiffer). Vo veci C-52/04 Súdny dvor uviedol, že Smernica 89/391/EHS sa musí uplatňovať na činnosti hasičskej služby, aj keď tieto činnosti zásahové sily v teréne vykonávajú bez ohľadu na to, či sú zamerané na boj proti požiarom alebo poskytnutie pomoci iným spôsobom, ak sú vykonávané za obvyklých podmienok v súlade s poslaním, ktoré bolo zverené príslušnej službe, a to aj vtedy, keď zásahy, ktoré môžu byť spojené s týmito činnosťami, sú vzhľadom na svoju povahu nepredvídateľné a môžu vystaviť pracovníkov, ktorí ich vykonávajú, určitému riziku, pokiaľ ide o ich bezpečnosť a/alebo zdravie. Podľa rozsudku SDEÚ vo veci C-518/15 Súdny dvor dospel k záverom, že na uvedené činnosti hasičského zboru, pokiaľ sú vykonávané za obvyklých podmienok v súlade s poslaním zvereným príslušnej službe, sa mala uplatniť aj Smernica 2003/88/ES. V konaní nebolo tvrdené, že žalobca vykonával služobné činnosti v iných ako obvyklých podmienkach, ktoré by bolo možné považovať za osobitne vážnu situáciu alebo situáciu osobitného rozsahu (dosahujúcu intenzitu katastrofy), kedy by nebolo možné rozvrhnúť pracovný čas pre zásahové a záchranné tímy. Pokiaľ žalovaný poukazoval na bod 50. rozhodnutia C 52/04, podľa ktorého ust. článku 2 ods. 2 prvého pododseku Smernice 89/391 sa vzťahuje na služby, ktorých nepretržitosť je nevyhnutná na zabezpečenie ochrany integrity osôb a majetku a na ktoré z tohto dôvodu nie možné uplatňovať ochranu v plnom rozsahu, tvrdiac, že pri činnosti HaZZ je potrebná nepretržitá prevádzka, súd prvej inštancie uviedol, že ďalšie časti uvádzaného rozhodnutia súdneho dvora obsahovali presne opačnú argumentáciu a závery, ako sa snažil prezentovať žalovaný. Súdny dvor v žalovaným uvádzanom rozhodnutí výslovne uviedol, že v tomto prípade sa teda táto smernica musí uplatňovať na činnosti hasičskej služby, aj keď tieto činnosti zásahové sily v teréne vykonávajú bez ohľadu na to, či sú zamerané na boj proti požiarom alebo poskytnutie pomoci iným spôsobom, ak sú vykonávané za obvyklých podmienok v súlade s poslaním, ktoré bolo zverené príslušnej službe, a to aj vtedy, keď zásahy, ktoré môžu byť spojené s týmito činnosťami, sú vzhľadom na svoju povahu nepredvídateľné a môžu vystaviť pracovníkov, ktorí ich vykonávajú, určitému riziku, pokiaľ ide o ich bezpečnosť a/alebo zdravie (bod 52.). Ďalej konštatoval, že na činnosti zásahových síl verejnej hasičskej služby sa v zásade nevzťahuje výnimka uvedená v článku 2 ods. 2 prvého pododseku Smernice 89/391, ale tieto činnosti naopak patria do pôsobnosti tejto smernice, pokiaľ sú vykonávané za obvyklých podmienok. Tento záver je ešte posilnený skutočnosťou, že v článku 17 ods. 2 pododseku 2.1 písm. c) bode iii) smernice 93/104 sa výslovne uvádzajú aj hasičské služby (body 57., 60.). Vychádzajúc z uvedeného súd prvej inštancie dospel k záveru, že služobná činnosť žalobcu ako príslušníka HaZZ patrila do pôsobnosti Smernice 2003/88/ES a tým bola daná jeho aktívna vecná legitimácia.

9. Súd prvej inštancie sa následne zaoberal tvrdeniami o správnom, resp. úplnom transponovaní Smernice 2003/88/ES, a to s poukazom na zákon o HaZZ, ktorý upravuje podmienky výkonu štátnej služby, definuje týždenný služobný čas, nerovnomerné rozvrhnutie služobného času, štátnu službu nadčas, služobnú pohotovosť a iné. V zmysle prílohy č. 4 bod 6 zákona do jeho znenia bola prebratá Smernica 2003/88/ES, z ustanovení zákona ale nevyplýva, že by služobná pohotovosť hasičov v mieste výkonu služby bola považovaná za súčasť ich služobného času a práve v tejto skutočnosti spočíval rozpor slovenskej právnej úpravy s právom Európskej únie. Z ustanovení zákona účinného do 31. 10. 2024 nevyplývala maximálna dĺžka priemerného služobného týždenného času 48 hodín zakotveného v článku 6 písm. b) smernice (tento bol do znenia zákona doplnený novelou – účinnou od 01. 11. 2024). Tento článok predstavuje v rozsahu, v akom ukladá

členským štátom maximálnu hranicu priemerného týždenného pracovného času, ktorá musí byť ako minimálna požiadavka priznaná každému pracovníkovi, dôležité pravidlo sociálneho práva Únie, ktoré nemôže byť podmienené alebo obmedzené. Zároveň priznáva práva, ktorých sa môžu dovolávať priamo pred vnútroštátnymi súdmi. Súdny dvor vo viacerých svojich rozhodnutiach, napr. C-397/01 Pfeiffer a C-437/05 Vorel opakovane zdôrazňoval, že čas pracovnej pohotovosti na pracovisku je potrebné v celom rozsahu zahrnúť do výpočtu maximálneho denného alebo týždenného pracovného času a pracovná pohotovosť vykonávaná pracovníkom v režime fyzickej prítomnosti v zariadení zamestnávateľa sa považuje ako celok za pracovný čas nezávisle od toho, akú prácu skutočne pracovník vykonáva. Osobitne v prípade hasičov Súdny dvor potvrdil, že pracovný čas zodpovedajúci pracovnej pohotovosti a pohotovostnej službe, počas ktorých je dotknutý pracovník fyzicky prítomný na pracovisku, je súčasťou pojmu pracovný čas a nesmie prekročiť maximálny týždenný pracovný čas ustanovený Smernicou 2003/88/ES (C-429/09, C-52/04). Cieľ článku 6 písm. b) smernice nebol v prípade naplnený. Zákon o HaZZ umožňuje rozvrhnúť príslušníkovi HaZZ nerovnomerný pracovný čas, pričom neaktívnu časť služobnej pohotovosti zákon výslovne nezaraďuje do výkonu štátnej služby, práve naopak, z zákona pri nerovnomernom rozvrhnutí služobného času vyplýva, že zákon rozlišuje medzi dĺžkou vykonávania štátnej služby a na ňu nadväzujúcou služobnou pohotovosťou v mieste vykonávania štátnej služby. Rozdiel je viditeľný aj pri odmeňovaní podľa zákona (rozlišuje služobný príjem a peňažnú náhradu za služobnú pohotovosť). Z týchto dôvodov súd prvej inštancie skonštatoval, že zákon o HaZZ nebol v rozhodnom období v súlade so Smernicou 2003/88/ES, nakoľko zo služobného/pracovného času hasiča vyčleňoval neaktívnu časť určenej služobnej pohotovosti, ktorú je však príslušník povinný tráviť na pracovisku, resp. Slovenská republika neprijala opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie požiadavky, aby nebola prekročená maximálna hranica priemerného týždenného pracovného času, stanovená v ) cit. smernice. Uvedené napokon potvrdila novela zákona o HaZZ účinná od 01. 11. 2024 (), ktorá zaviedla do zákona ust. , podľa ktorého na účely výpočtu priemerného týždenného služobného času, ktorý vrátane služobnej pohotovosti podľa a a štátnej služby nadčas v období šiestich mesiacov nesmie prekročiť 48 hodín, sa ako vykonávanie štátnej služby neposudzujú časy podľa odseku 1 písm. a) až d), okrem rekondičného pobytu podľa , a odseku 1 písm. h) až l); čerpanie dovolenky podľa prvej a druhej vety a čas podľa odseku 1 písm. j) prvého bodu sa na účely výpočtu priemerného týždenného služobného času do obdobia šiestich mesiacov nezapočítavajú.

10. Pokiaľ ide o tvrdenia žalovaného o referenčných obdobiach, za ktoré sa má zohľadňovať priemerný týždenný pracovný čas v rozsahu 48 hodín, súd prvej inštancie mal za to, že právna úprava platná v rozhodnom období netransponovala do vnútroštátneho predpisu normy týkajúce sa referenčných období v zmysle článku 16 písm. b) smernice, prípadne výnimky umožňujúce určenie dlhšieho referenčného obdobia podľa článku 17 ods. 3 smernice. K námietke žalovaného, že ak súd posudzuje porušenie článku 6 písm. b) smernice, tak by mal toto porušenie posudzovať v rámci inštitútov uvedených v smernici (referenčné obdobie, prípadne neutrálne dni) súd prvej inštancie zdôraznil rozdiel v jednotlivých účinkoch ustanovení smernice. Aplikácia čl. 6 písm. b) smernice má priamy účinok, keďže priznáva jednotlivcom práva, ktoré môžu priamo uplatniť v konaní pred vnútroštátnymi súdmi (rozsudky Pfeiffer a i., body 103. až 106., ako aj Fuß, body 56. až 59.). Na druhej strane smernica v článku 16 písm. b) „iba“ umožňuje členským štátom ustanoviť pre uplatňovanie článku 6 referenčné obdobie nepresahujúce štyri mesiace. Na to, aby sa takéto ustanovenie mohlo uplatňovať, bolo ho potrebné prevziať do právneho poriadku, čo však do 01. 11. 2024 realizované nebolo. V prípade referenčných období nešlo o priamy účinok smernice v článkoch 16 a 17 ods. 3 bod iii), ako to uvádzal žalovaný poukazujúc na výkladové oznámenie Komisie k Smernici č. 2003/88/ES (2023/C 109/1). O priamy účinok ide vtedy, ak smernica priznáva konkrétne individuálne právo jednotlivcovi. V prípade článku 16 a 17 nejde o právo jednotlivca, ale možnosť štátu určiť referenčné obdobie. Samotné výkladové pravidlá priznávajú priamy účinok len právu, „podľa ktorého referenčné obdobie na vykonanie maximálnej dĺžky týždenného pracovného času nesmie presiahnuť 12 mesiacov“ (rozsudok vo veci C-303/98, Simap, bod 70.), teda priamemu právu, na ktoré sa jednotlivec môže odvolať a ktoré je jednoznačne stanovené.

11. Súd prvej inštancie ďalej poukázal na ustanovenie § 86 zákona o HaZZ, ktoré sa týka nerovnomerného rozvrhnutia služobného času (na obdobie šiestich mesiacov), avšak uvedené nesúvisí s maximálnym obmedzením týždenného pracovného času podľa smernice. Z predmetného ustanovenia jednoznačne vyplýva, že sa týka rozvrhnutia nerovnomerného služobného času, maximálnej dĺžky služobného času v jednotlivých služobných dňoch a celkovej dĺžky vykonávania štátnej služby a na ňu bezprostredne nadväzujúcej určenej služobnej pohotovosti v mieste vykonávania štátnej služby.

Uvedené ustanovenie, ako ani celý právny predpis neobsahuje stanovenie maximálnej dĺžky týždenného pracovného času 48 hodín, preto sa ani uvedené tam stanovené obdobie nemôže vykladať tak, že bolo zavedené aj v súvislosti s maximálnym týždenným pracovným časom. Napokon referenčné obdobie 6 mesiacov pre uplatňovanie týždenného pracovného času bolo do právneho poriadku zavedené novelou k 01. 11. 2024, čo podporovalo závery o jeho absencii v právnej úprave platnej do 31. 10. 2024. Súd prvej inštancie sa nestotožnil ani s tvrdením, že čl. 19 smernice rozširuje referenčné obdobie až na šesť mesiacov, keď toto zo znenia smernice ako záväzné pravidlo nevyplýva (išlo len o možnosť výnimky). Súd prvej inštancie nesúhlasil ani s tým, že dôvodom pre uplatňovanie referenčných období by malo byť dojednanie v kolektívnych zmluvách o dni voľna pre príslušníka HaZZ v príslušnom kalendárnom polroku. V danom prípade ide o benefit pre zamestnancov priznaný v rámci kolektívneho jednania, nie o vyvažovanie povinností zamestnávateľa v rámci dodržiavania maximálneho týždenného služobného času. V tejto súvislosti nemá vplyv ani rozvrhnutie služieb na obdobie šiestich mesiacov, nakoľko toto súvisí s nerovnomerným rozvrhnutím služobného času na 6 mesiacov a je úplne bez relevancie, či má alebo nemá príslušník o tomto rozvrhu vedomosť.

12. Súd prvej inštancie ďalej poukázal na výpočty žalobcu, ktorý vychádzal z údajov uvedených vo výplatných páskach žalobcu, konkrétne z hodín vo fonde pracovného času a odslúžených hodín pohotovosti na pracovisku. Tieto hodnoty sčítal a za konkrétne obdobie určil priemerný počet odpracovaných hodín na týždeň. Žalobcom uvedené priemery prekračovali stanovenú maximálnu hranicu 48 hodín. Žalovaný vo vzťahu k uvedenému výpočtu namietal, že nie je možné vychádzať z fondu pracovného času, ktorý predstavuje veličinu pre naplnenie plánovaných hodín, aby bolo z neho možné vypočítať mzdu. Tvrdil, že nešlo o správny ukazovateľ, nakoľko v zmysle § 97 ods. 1 zákona o HaZZ sa ako služobný čas posudzovalo aj čerpanie všetkej dovolenky, čas plateného služobného voľna, či čas náhradného voľna za službu nadčas a službu vo sviatok. Súd prvej inštancie uviedol, že fond pracovného (služobného času) vo všeobecnosti označuje súhrn pracovného času, ktorý má zamestnanec odpracovať za určitý časový úsek, spravidla za týždeň, mesiac alebo rok. Z takto definovaného pojmu fondu pracovného času potom nie je dôvod nevychádzať pri zohľadnení odpracovaných hodín príslušníka. Pokiaľ žalovaný namietal zahrnutie aj iných údajov (dovolenka, PN), tak tieto veličiny zohľadňuje aj zamestnávateľ pri určení počtu odpracovaných hodín (predložené ID plachty napr. za mesiac máj 2022).

13. Na otázku dodržania maximálneho týždenného času súd považoval za potrebné nahliadať aj z pohľadu plánovaných služieb žalobcu. Nebolo sporné, že služobný čas žalobcu bol rozvrhnutý nerovnomerne tak, že jedna zmena - 24 hodinová zmena sa skladala zo 16 hodinovej služby a na to nadväzujúcej určenej 8 hodinovej služobnej pohotovosti na pracovisku (do konca roka 2021 - 17 hodín služby a 7 hodín pohotovosti). Na pracovisku žalobcu sa striedajú tri zmeny tak, že jedna zmena odslúži 24 hodín a následne má dva dni voľno. Je teda nevyhnutné, že jedna zmena v danom týždni (7 po sebe nasledujúcich dní) odslúži 24 hodinovú zmenu trikrát, čo predstavuje 72 hodín (čo potvrdili aj predložené ID plachty – napr. za 8/2021), čo vysoko prevyšuje maximálny týždenný počet hodín. V prípade, ak zmenu odslúži príslušník len dvakrát do týždňa, je na hranici 48 hodín. Ak by súd prepočítal výkon 24 hodinovej zmeny každý tretí deň na rok, tak by príslušník odpracoval 121 dní (365/3), čo predstavuje 2.904 hodín (121 x 24 dní), v priemere 55,70 hodín týždenne ( týždňov), čo prevyšuje maximálny priemerný týždenný pracovný čas 48 hodín. Pri dodržaní normy maximálneho týždenného času by mal príslušník ročne odpracovať najviac 2.502,72 hodín (48 x 52,14 týždňa), pričom však pri rozvrhu troch zmien na pracovisku žalobcu by mala jedna zmena odpracovať 2.904 hodín, čo o 401,28 hodín ročne prevyšovala maximálny prípustný čas 48 hodín prepočítaný na rok. Súd prvej inštancie považoval za nutné podotknúť, že do služobného času (odpracovaných hodín, resp. fondu pracovného času) sa zaráta len výkon služby 18 hodín/17 hodín do konca roka 2021, služobná pohotovosť 8 hodín/7 hodín do konca roka 2021 sa nezarátava. Z uvedeného bolo zrejmé, že slovenská právna úprava v zákone o HaZZ umožňovala zamestnávateľovi (služobnému úradu) rozvrhnúť príslušníkovi zboru služobný čas tak, že presiahne najvyššiu prípustnú hranicu podľa článku 6 písm. b) smernice, k čomu aj prichádzalo. Uvedený záver je platný tak v prípade, ak súd vychádzal z počtu hodín fondu pracovného času podľa výplatných pások, ako aj z plánovaných odpracovaných hodín podľa ID plachty; uvedené veličiny neboli úplne totožné, v oboch prípadoch však išlo o hodiny výkonu služby bez hodín pracovnej pohotovosti. Napríklad v septembri 2021 mal žalobca podľa FPČ na výplatnej páske pracovať 166,8 hodín, čo predstavuje takmer 10 služieb po 17 hodín, na ktorý by mala nadväzovať pohotovosť 10 x 7 hodín, čo spolu predstavuje 240 hodín – v priemere 56 hodiny na mesiac. V ten istý mesiac podľa ID plachty mal žalobca plánovaných 167:12 hodín, čo predstavovalo takmer 10 služieb po 17

hodín, na čo by mala nadväzovať pohotovosť 10 x 7 hodín (v priemere 56 hodiny na mesiac). Obdobné situácie, kedy plánované hodiny, ktoré sa zarátavali do služobného času, spolu s hodinami určenej služobnej pohotovosti, prekračovali v rámci plánovaného mesiaca prípustných 48 hodín týždenne, je možné demonštrovať na viacerých plánovaných mesačných obdobiach, resp. takmer vo väčšine (napr. ID plachty za obdobie 08/2021, 09/2021, 10/2021, 11/2021, 2/2022, 3/2022, atď.).

14. Ak by súd prvej inštancie vychádzal z mesačných prehľadov predložených žalovaným (ID plachty), tak pri výpočte súdu dochádzalo k prekročeniu maximálneho týždenného pracovného času vo väčšine mesiacov. Z jednotlivých prehľadov je zrejmé, že zamestnávateľ do odpracovaných hodín započítaval aj dovolenky, PN-ky, rehabilitácie, školenia a podobne. Súd prvej inštancie však nevidel dôvod na odpočítanie takýchto dní, tak ako naznačoval žalovaný, pretože právny poriadok takýto postup neupravoval a ustanovenia o neutrálnych dňoch neboli do vnútroštátneho právneho poriadku zavedené (keďže nebolo zavedené ani referenčné obdobie). Žalovaným predložený prepočet bol stanovený na referenčné obdobie 6 mesiacov, ktoré nebolo možné aplikovať, nakoľko nebolo zavedené do vnútroštátneho právneho poriadku. Z jednotlivých mesiacov vyplýva, že k prekračovaniu 48 hodinového týždenného pracovného času v rámci mesiaca dochádzalo aj pri spôsobe výpočtu žalovaného (v prvých dvoch ním uvádzaných polročných obdobiach). V mesiacoch, kde bolo čerpané viac dovolenky, PN- ky, rehabilitácii, prirodzene žalobca odpracoval menej. Napriek uvedenému príkladnému výpočtu je potrebné vychádzať z počtu odpracovaných hodín stanovených časovým fondom, prípadne mesačnými súhrnmi (ID plachty), ktoré vypracoval zamestnávateľ žalobcu, zohľadniac situáciu, že neexistovala žiadna právna úprava na určenie počtu odpracovaných hodín výpočtom, ktorý prezentoval žalovaný. Ak žalovaný namietal, že vykladať pojem pracovný čas je potrebné v zmysle smernice a jej nástrojov, s tým sa súd prvej inštancie stotožnil (v danom prípade je pracovný čas autonómny pojem úniového práva), avšak konkrétny matematický prepočet tak, ako ho prezentoval žalovaný (zistiť skutočne odpracované hodiny a tieto prepočítať na skutočne odpracované dni bez dovolenky, PN, OČR a podobne) zo smernice nevyplýval. Smernica hovorí o platenej dovolenke a dobe pracovnej neschopnosti ako o dňoch, ktoré sú neutrálne alebo sa do výpočtu nezahŕňajú, pričom výkladové oznámenie uvádza, že neexistenciu práce počas tohto obdobia nemožno použiť na kompenzáciu iných období, počas ktorých sa presiahol maximálny týždenný pracovný čas. Inak povedané skutočnosť, že žalobca nevykonal prácu z dôvodu dovolenky alebo PN, nemôže viesť k takému posúdeniu, že nedošlo k prekročeniu povoleného pracovného času a porušeniu smernice, pričom za bežného chodu (bez dovolenky alebo PN) by k porušeniu došlo. Takúto situáciu predstavuje aj predmetný prípad, pretože nebyť dovolenky, PN, OČR (prípadne iných okolností), žalobca by pri pravidelnom chode určenom zamestnávateľom permanentne prekračoval maximálny týždenný pracovný čas, keďže pracovná doba je nastavená tak, že pracuje každý tretí deň 24 hodín. Preto výpočet prezentovaný žalovanou podľa názoru súdu prvej inštancie neobstojí.

15. Ak žalobca vo vzťahu k ne/porušeniu 48 hodinového priemerného týždenného pracovného času argumentoval epidemiologickou situáciou spôsobenou ochorením Covid 19, kedy by sa z dôvodu vyhlásenia núdzového stavu nemala aplikovať smernica, súd prvej inštancie uviedol, že k porušovaniu článku 6 písm. b) smernice dochádzalo aj v iných obdobiach, pričom samotná smernica a priori nevylučuje jej použitie v prípade núdzového stavu. V zásade pandemická situácia by mohla byť takou prekážkou, avšak nie v predmetnej veci, pretože bez ohľadu na pandemickú situáciu boli pracovné zmeny na pracovisku žalobcu určené tak, že k porušovaniu smernice dochádzalo aj v období mimo pandémie, resp. stále.

16. Vo vzťahu k podmienkam nároku na náhradu škody vzniknutú jednotlivcom porušením práva Únie súd prvej inštancie uviedol, že podľa judikatúry súdneho dvora zásada zodpovednosti štátu za škody spôsobené jednotlivcom porušením práva Únie, ktoré sú mu pripínateľné, je súčasťou systému zmlúv, na ktorých bola Únia založená. Podľa judikatúry Súdneho dvora štát zodpovedá jednotlivcovi za škodu spôsobenú porušením práva Únie, ak porušená norma práva Únie priznáva právo fyzickým osobám alebo právnickým osobám, alebo zakladá povinnosti pre členský štát, porušenie práva Únie je dostatočne závažné a medzi porušením práva Únie členským štátom a vznikom škody jednotlivca existuje príčinná súvislosť s tým, že o výške náhrady škody vždy rozhoduje vnútroštátny súd. Vo vzťahu k prvej podmienke bol súd prvej inštancie toho názoru, že táto bola v danom prípade splnená, pretože článok 6 písm. b) Smernice 2003/88 predstavuje pravidlo sociálneho práva Únie s osobitným významom, z ktorého má mať prospech každý pracovník, keďže je minimálnou požiadavkou určenou na zaistenie bezpečnosti a ochrany jeho zdravia, ktoré ukladá členským štátom povinnosť stanoviť 48 hodinovú

hranicu pre priemerný týždenný pracovný čas, v súvislosti s ktorou je výslovne stanovené, že zahŕňa nadčasy, a od ktorej sa v prípade neprebratia čl. 22 ods. 1 tejto smernice do vnútroštátneho práva nemožno v žiadnom prípade odchýliť. Podľa judikatúry Súdneho dvora dostatočne závažné porušenie práva Únie zahŕňa zjavné a závažné prekročenie hraníc voľnej úvahy členským štátom, pričom zložky, ktoré majú byť v tejto súvislosti zohľadnené, sú predovšetkým stupeň jasnosti a presnosti porušenej právnej normy, ako aj rozsah miery voľnej úvahy, ktorý porušená norma ponecháva vnútroštátnym orgánom. Zároveň je teda splnená aj podmienka porušenia práva Únie dostatočne závažným spôsobom, keďže porušenie článku 6 písm. b/ smernice vo vzťahu k žalobcovi je dostatočne závažné, pretože ide o porušenie jasnej a konkrétnej normy Únie, ktorá pokiaľ ide o hornú hranicu priemerného týždenného pracovného času neponecháva členským štátom priestor na voľnú úvahu a súčasne ide o porušenie práva Únie, ktoré je v zjavnom rozpore s judikatúrou Súdneho dvora (rozsudok C-429/09). Závažnosť porušenia právnej normy je potrebné vnímať aj s ohľadom na ciele smernice, ktoré mali byť dosiahnuté stanovením maximálneho týždenného pracovného času - právo pracovníkov na primeranú dobu odpočinku a tým ochranu zdravia a bezpečnosť pracovníkov. Rovnako mal súd preukázanú existenciu ujmy vzniknutej žalobcovi, pretože nárok poškodeného jednotlivca na náhradu škodu predstavuje nárok sui generis, ktorý má svoj základ v záväzkoch žalovaného voči Európskej únii a nie vo vnútroštátnom práve. Súd prvej inštancie v zmysle zásad ekvivalencie a efektivity analogicky aplikoval ustanovenia a . Predmetom ochrany podľa sú také rýdzo osobnostné práva človeka, ktoré ovplyvňujú rozvoj jeho osobnosti a sú s ním úzko späté. Jedným z najvýznamnejších osobnostných práv je aj právo na súkromný a rodinný život, ako aj právo na ochranu zdravia. Práve tieto práva žalobcu boli porušené. Súd mal preukázané i splnenie podmienky priamej príčinnej súvislosti medzi porušením práva Európskej únie a škodou spôsobenou žalobcovi. Vykonaným dokazovaním zistil zásah do práva žalobcu na súkromný a rodinný život ( ), pretože ten musel reálne odpracovať viac, ako bol povinný v zmysle smernice a tým na úkor svojich blízkych musel tráviť čas v práci a prichádzal o čas, ktorý by mohol venovať rodine, deťom, priateľom, záľubám. Sám žalobca potvrdil, že zásahy do jeho osobnostných prác začal vnímať takmer hneď po nástupe do práce, kedy vzhľadom na jeho pracovnú dobu došlo k výraznej strate voľného času, resp. času, ktorý by mohol venovať rodine. Súd prvej inštancie mal za preukázané, že pracovný čas žalobcu mu zasahuje do jeho rodinného života, keď nemá dostatok času venovať sa svojim deťom, byť prítomný na významných udalostiach v ich živote. Súd prvej inštancie uviedol, že nechce tvrdiť, že nebyť porušenia smernice, k nedostatku času na deti, napätiu v rodinných vzťahoch, prípadne k nemožnosti zúčastniť sa na rodinných, školských alebo iných voľnočasových aktivitách, by nedošlo, avšak pri rešpektovaní práv žalobcu priznaných smernicou by mal mať vytvorený väčší časový priestor na venovanie sa rodine, oddychu, záľubám. Zároveň nejde len o subjektívne, ničím nepreukázané vnímanie žalobcu, nakoľko aj objektívne (t. j. pri akejkoľvek inej osobe v obdobných podmienkach) by bolo možné permanentné ukracovanie zamestnanca o jeho voľný čas, na ktorý má nárok, považovať za citeľnú ujmu, resp. za zásah do osobného, rodinného alebo spoločenského života. Bolo potrebné vziať do úvahy aj tú skutočnosť, že právo žalobcu bolo porušované niekoľko rokov. Jeho pracovná náplň je značne riziková a náročná, žalobca plní v spoločnosti zodpovedné úlohy, ktoré vyžadujú fyzickú a psychickú pripravenosť a odolnosť, čo znásobuje potrebu riadneho odpočinku po práci, čas venovaný záľubám, rodine, alebo akejkoľvek inej činnosti, ktorá nemá súvis s jeho pracovnou pozíciou.

17. Vzhľadom na tvrdený a preukázaný charakter ujmy považoval súd prvej inštancie analogické použitie týkajúce sa odstraňovania následkov zásahu do osobnostných práv na daný prípad za adekvátne. Vzhľadom na charakter zásahu a okolností zásahu do práv žalobcu neprichádzala do úvahy žaloba na upustenie od neoprávneného zásahu, ani žaloba na odstránenie následkov, ako ani morálna satisfakcia (napr. ospravedlnenie a podobne), ktorá vzhľadom na nezvratnú stratu voľného času nebola dostatočným zadosťučinením. Preto práve peňažná náhrada predstavovala spôsobilé odškodnenie ujmy.

18. Čo sa týka výšky nemajetkovej ujmy, ktorá bola medzi stranami sporná, súd prvej inštancie uviedol, že rozhodovacia prax súdov je pomerne nejednotná a záleží od každého konkrétneho individuálneho prípadu. Súd prvej inštancie považoval uplatnený nárok na náhradu nemajetkovej ujmy za dôvodný, nakoľko mal za preukázané, že nemajetková ujma žalobcovi vznikla tým, že žalobca musel reálne odpracovať viac, ako by bol povinný, keby bola smernica do vnútroštátnej úpravy prevzatá správne. V tomto smere súd prvej inštancie poukázal aj na vybrané rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, Krajských súdov SR a Ústavného súdu SR (body 60. až 62. napadnutého rozsudku). Výšku priznanej náhrady nemajetkovej ujmy žalobcovi súd prvej inštancie porovnal aj s prípadmi odškodňovania obetí trestných

činov (kde ide o zásah oveľa výraznejší), pričom aj v tejto súvislosti považoval priznanú výšku náhrady nemajetkovej ujmy za primeranú a nie premrštenú.

19. Záverom sa súd prvej inštancie vysporiadal s námietkou premlčania vznesenou žalovaným za mesiac máj 2021, ktorú nepovažoval za dôvodnú. Poukázal na a dodal, že v prípade nemajetkovej ujmy je začiatok plynutia premlčacej doby viazaný na okamih, kedy k takému zásahu došlo. Či došlo k zásahu, t. j. k porušeniu článku 6 písm. b) smernice v mesiaci máj 2021, bolo možné zistiť najneskôr po dovŕšení mesiaca a právo na náhradu nemajetkovej ujmy bolo možné uplatniť prvý deň nasledujúceho mesiaca, dňa 01. 06. 2024 (sobota). Žaloba bola podaná dňa 03. 06. 2024, teda v rámci trojročnej premlčacej doby. Napokon ani prípadné premlčanie nároku za časť žalovaného obdobia (1 mesiac z 36) by nemalo vplyv na určenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy, keď k porušeniu dochádzalo aj v iných obdobiach, pričom podľa názoru súdu nemusí ísť v danej situácii o permanentné porušovanie, stačí, že k zásahu vo významnej miere došlo.

20. Súd prvej inštancie určil lehotu na plnenie žalovanému v rozsahu 15 dní od právoplatnosti rozsudku v zmysle vzhľadom k tomu, že žalovaný konajúci prostredníctvom štátneho orgánu nemusí byť schopný zabezpečiť plnenie vo všeobecnej trojdňovej lehote od právoplatnosti rozsudku z dôvodu schvaľovacieho procesu úhrady a z dôvodu administratívno – časovej náročnosti (čo žalovaný uvádzal v skutkovo rovnakých konaniach).

21. O náhrade trov konania (pred súdom prvej inštancie) súd prvej inštancie rozhodol podľa v spojení s , nakoľko žalobca bol v konaní úspešný v základe nároku na náhradu nemajetkovej ujmy, preto mu priznal voči žalovanému náhradu trov konania v rozsahu 100 %. V tomto smere dodal, že zásadu úspechu vo veci treba uplatniť aj na konania, v ktorých výška plnenia závisela od úvahy súdu (sudcovské právo) alebo od znaleckého posudku. Žalobcu bolo nevyhnutné považovať za plne procesne úspešného, ak mal plný úspech čo do základu uplatneného nároku a súčasne výška plnenia vyplývajúca z tohto jeho procesného úspechu závisela od úvahy súdu. Pokiaľ teda žalobca bol v predmetnej veci v časti týkajúcej sa náhrady nemajetkovej ujmy v základe úspešný, bolo potrebné mu priznať v tejto časti úspech v plnom rozsahu. O výške trov konania si súd vymienil rozhodnúť po právoplatnosti rozhodnutia samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

22. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol súd prvej inštancie tak, že aj keď žalovaný mal v odvolacom konaní plný úspech, a teda by mu vznikol nárok na priznanie trov odvolacieho konania, súd mu ich nepriznal, nakoľko mu v konaní nevznikli žiadne trovy. 23. Rozsudok súdu prvej inštancie napadol vo výroku III. o trovách odvolacieho konania včas podaným odvolaním žalobca a to z dôvodov uvedených v , . Odvolanie žalobca odôvodnil tým, že napadnutý výrok III. považoval za nesprávny, pretože nezodpovedal zásade úspechu v konaní upravenej . S poukazom na ust. , , uviedol, že z nich vyplýva, že súd prvej inštancie bol povinný v novom rozhodnutí rozhodnúť aj o trovách odvolacieho konania, pričom pri tomto rozhodovaní mal vychádzať z celkového úspechu strán vo veci. V sporovom konaní je totiž kritérium procesného úspechu prvoradým kritériom posudzovania náhrady trov, čomu zodpovedá aj systematické začlenenie ust. a táto skutočnosť vyplýva aj z odbornej literatúry. V tomto smere žalobca poukázal na podané odvolanie žalovaného proti pôvodnému rozhodnutiu súdu prvej inštancie, ktoré následne odvolací súd zrušil nie z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci alebo nedôvodnosti žalobného nároku, ale výlučne pre jeho nepreskúmateľnosť, teda pre procesnú vadu rozhodnutia súdu prvej inštancie spočívajúcej v nedostatočnom odôvodnení. Po vrátení veci súd prvej inštancie opätovne vo výroku I. napadnutého rozhodnutia rozhodol vo veci samej v prospech žalobcu a žalobný nárok v prejednávanej výške mu znovu priznal, pričom len doplnil a precizoval odôvodnenie svojho rozhodnutia v intenciách právneho názoru odvolacieho súdu. Žalobca teda zostal v spore plne úspešný aj po opätovnom rozhodnutí. Odvolanie žalovaného nesmerovalo k úspechu vo veci samej a v konečnom dôsledku neviedlo k zmene meritórneho výsledku sporu. Žalovaný ani po opätovnom rozhodnutí nebol vo veci úspešný, keďže žalobcovi bol rovnaký nárok opätovne priznaný. Úspech žalovaného v odvolacom konaní tak bol len formálny, no nie materiálny. Nepriznanie náhrady trov odvolacieho konania žalobcovi by znamenalo, že negatívne dôsledky procesného pochybenia súdu prvej inštancie by boli nespravodlivo prenesené na úspešnú stranu sporu, čo by predstavovalo rozpor so zásadou spravodlivej ochrany práv účastníkov konania garantovanej . V tomto smere žalobca poukázal na judikatúru, ktorá dlhodobo vychádzala z toho, že pri rozhodovaní o trovách konania bol rozhodujúci konečný úspech

vo veci, nie čiastkový alebo procesný úspech dosiahnutý v jednotlivých štádiách konania (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. zo dňa 20. 11. 2024).

24. Žalobca ďalej poukázal na SR a Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a dodal, že jednou z kľúčových zložiek práva na spravodlivý súdny proces je povinnosť súdu riadne a presvedčivo odôvodniť svoje rozhodnutie. Poukázal tiež na rozpor výroku III. napadnutého rozhodnutia s rozhodovacou praxou odvolacích súdov, kedy Okresný súd Nitra totiž v obdobných prípadoch (po zrušení a vrátení veci odvolacím súdom na ďalšie konanie z dôvodu nepreskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia) v poradí v druhom rozhodnutí zo dňa 03. 12. 2025, č. k. -490, resp. v poradí v druhom rozhodnutí zo dňa 01. 12. 2025, č. k. -450 priznal žalobcovi nárok na náhradu trov prvostupňového ako aj odvolacieho konania, pričom tieto rozhodnutia boli potvrdené Krajským súdom Nitra dňa 22. 04. 2026, č. k. , resp. rozhodnutím zo dňa 06. 05. 2026, č. k. .

25. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov žalobca odvolaciemu súdu navrhol, aby rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom rozsahu (výrok III.) v zmysle zmenil a to tak, že mu prizná nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 % voči žalovanému v lehote 3 dní od právoplatnosti uznesenia o vyčíslení trov konania. Súčasne žalobca odvolaciemu súdu navrhol, aby mu priznal i nárok na náhradu trov tohto odvolacieho konania.

26. Rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu napadol včas podaným odvolaním i žalovaný a to z dôvodov uvedených v , , a . Žalovaný úvodom odvolania poukázal na konštantnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva a Ústavného súdu SR, požiadavky kladené na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré predovšetkým stanovuje a to s odkazom na vybrané rozhodnutia Najvyššieho súdu SR a Ústavného súdu SR. Žalovaný mal za to, že súd prvej inštancie sa vôbec nezaoberal jeho argumentáciou týkajúcou sa neutralizácie, na ktorú poukazoval už vo svojom vyjadrení zo dňa 08. 11. 2024, ktorá výrazne ovplyvňovala výpočty a v dôsledku toho dospel k nesprávnym skutkovým a právnym záverom. Žalovaný mal taktiež za to, že sa súd prvej inštancie k otázke potreby referenčného obdobia vyjadril nejasne a zmätočne. Podľa žalovaného súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie na nesprávnom právnom závere, že Slovenská republika neprebrala do vnútroštátneho právneho poriadku maximálnu priemernú dĺžku týždenného pracovného času v rozsahu 48 hodín podľa článku 6 písm. b) Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ ES, a preto ani nemohla ustanoviť referenčné obdobie na posudzovanie priemerného týždenného pracovného času. Žalovaný sa taktiež nestotožnil s konštatovaním súdu v bode 44. napadnutého rozsudku, ktorý následne aj odcitoval. Úlohou súdu prvej inštancie bolo skúmať (zásada súd pozná právo) a teda zistiť, či bol tento limit transponovaný v predmetnom k predstavuje vzťah subsidiarity, pričom ustanovenia sa uplatňujú tam, kedy na nich odkazuje. S odkazom na a uviedol, že sa súd prvej inštancie nesprávne právne vysporiadal s otázkou transpozície článku 6 písm. b) smernice, keďže tento článok bol bezpochyby transponovaný do vnútroštátneho právneho poriadku Slovenskej republiky, nakoľko stanuje maximálny priemerný týždenný pracovný čas vrátane nadčasov a predmetné ustanovenie sa uplatňuje aj v prípade príslušníkov HaZZ – hasičov, čo ustanovuje samotný Európska Únia nikdy nevyžadovala od členských štátov, aby bola každá smernica transponovaná tak, že sa bude nachádzať v jednom zákone. Pokiaľ súd prvej inštancie vychádzal z nesprávneho predpokladu o absencii samotnej vnútroštátnej úpravy maximálneho priemerného týždenného pracovného času, nemohol následne správne posudzovať ani spôsob jeho výpočtu a referenčné obdobie, v rámci ktorého sa mal priemer zisťovať. Skutočnosť, či smernica bola do právneho poriadku Slovenskej republiky transponovaná správne a v dostatočnom rozsahu bola pritom len určitou podotázkou tohto súdneho konania, podstatnou otázkou v tomto konaní však bolo, či v žalobcovom prípade vôbec došlo v žalovanom období k porušeniu ) smernice, nakoľko akákoľvek žalobcom tvrdená nemajetková ujma mohla žalobcovi vzniknúť len týmto porušením a len v rozsahu tohto porušenia. Z vyššie uvedeného dôvodu bol súd prvej inštancie povinný skúmať práve tú skutočnosť, či vôbec v žalovanom období došlo k porušeniu ) smernice vo vzťahu k žalobcovi, ak áno, v akom rozsahu k tomu v žalovanom období dochádzalo, ďalej mal súd prvej inštancie skúmať, či žalobcovi vznikla nejaká nemajetková ujma a taktiež to, či tvrdená nemajetková ujma žalobcu bola v priamej príčinnej súvislosti práve s týmto prekročením maximálneho týždenného priemerného pracovného času v žalovanom období. Žalovaný počas celého konania poukazoval najmä

na dve podstatné otázky, ktorými sú nesprávne vykladanie pojmov „pracovný čas“ a „čas odpočinku“ zo strany žalobcu a potreba uplatňovania 6 mesačného referenčného obdobia pre výpočet priemerného týždenného pracovného času žalobcu. V odôvodnení napadnutého rozsudku sa súd prvej inštancie síce formálne vysporiadal so žalovaným vznesenými námietkami, jeho postup bol však k daným námietkam značne selektívny, keď k rozhodujúcim právnym otázkam zaujal len deklaratórne stanovisko bez náležitého vysporiadania sa s nosnými argumentami žalovaného a pristúpil k posúdeniu nosných právnych otázok extrémne formalisticky. 27. Žalovaný bol ďalej toho názoru, že aby súd prvej inštancie mohol správne preskúmať, či došlo u žalobcu k prekročeniu maximálneho týždenného pracovného času, tak sa musel vysporiadať s tým, že ktoré časy sú pracovným časom a ktoré sú časom odpočinku a v akom referenčnom období je potrebné skúmať priemerný pracovný čas žalobcu. Súd prvej inštancie sa v rozpore s judikatúrou Súdneho dvora EÚ, odporúčaniami Európskej Komisie, so , v rozpore s cieľom novely (novela č. ) a v rozpore s praxou vychádzal pri skúmaní priemerného týždenného pracovného času žalobcu z časov (dovolenka, dovolenka vo sviatok bez odpočtu, dodatková dovolenka, voľno za prácu vo sviatok, náhradné voľno za prácu nadčas, služobné voľno, voľno z kolektívnej zmluvy, voľno z dôvodu všeobecného občianskeho záujmu – napr. darovanie krvi, práceneschopnosť, práceneschopnosť z dôvodu karantény, ošetrovanie člena rodiny, návšteva lekára, sprevádzanie rodinného príslušníka do lekárskeho zariadenia, rekondičný pobyt), ktoré nie sú a ani nemohli byť predmetom tohto sporu. Súd prvej inštancie považoval všetky vyššie uvedené časy za pracovný čas, čo je v jednoznačnom rozpore s účelom smernice, ale taktiež aj s judikatúrou Súdneho dvora EÚ, názorom Európskej Komisie, ale aj samotným Judikatúra SD EÚ jasne stanovila 3 kritériá, podľa ktorých sa považuje určitý čas za pracovný čas a to keď pracovník pracuje, pracovník vykonáva svoju činnosť a svoje povinnosti a pracovník je k dispozícií zamestnávateľovi. V prípade, ak určitý čas nespĺňal predmetné, judikatúrou Súdneho dvora EÚ stanovené kritériá, tak ho bolo potrebné považovať za čas odpočinku, pričom Súdny dvor EÚ niekoľkokrát uviedol, že obidva pojmy, teda nie len pojem pracovný čas, ale aj pojem čas odpočinku sú pojmami Únie, a ide o antonymá, od ktorých sa nemožno odchýliť (v tomto smere žalovaný poukázal na rozhodnutia Súdneho dvora EÚ vo veci C-303/98 Simap, C-151/02 Jaeger, C-437/05 Jan Vorel proti Nemocnica Český Krumlov a C-14/04). Z výkladového oznámenia Európskej Komisie rovnako vyplýva, že SD EÚ vo svojej judikatúre ustanovil kritériá „pracovného času“, pričom ak v súlade so znením smernice a s judikatúrou Súdneho dvora príslušný čas nespĺňa tieto kritériá, bolo potrebné ho považovať za „čas odpočinku“. Z ust. jednoznačne vyplýva, že príslušník HaZZ v čase, ktorý sa síce považuje za výkon štátnej služby, ale nie je k dispozícii služobnému úradu, sa nepovažuje za služobný čas. Príslušník HaZZ nie je k dispozícii služobnému úradu v čase, keď čerpá dovolenku, platené služobné voľno, alebo je neprítomný z dôvodu dočasnej neschopnosti pre chorobu alebo úraz a pod., a to bez ohľadu na to, že uvedený čas sa posudzuje ako výkon štátnej služby podľa napr. na účely výpočtu služobnej praxe. Žalovaný bol toho názoru, že ak by sa dospelo k iným záverom, znamenalo by to popretie základov výrokovej logiky. Uvedená definícia služobného času zodpovedá definícii „pracovného času“, ktorú používa v bod 1 smernica a definícii „času odpočinku“, ktorú používa bod. 2 smernice. Je zásadný rozdiel medzi pojmami „služobný čas“, ktorý používa a „výkon štátnej služby“, ktorý používa , a tieto pojmy nie je možné svojvoľne zamieňať. Ustanovenie nepovažuje dni voľna za výkon štátnej služby, iba ich tak posudzuje z pracovnoprávnych dôvodov, keďže za dni voľna patrí žalobcovi mzda a teda, ak by ani neexistoval, tak by žalobcovi logicky nebola vyplatená náhrady mzdy v čase voľna, dovolenky, či práceneschopnosti alebo iných platených prekážok. Ust. je nevyhnutným ustanovením na účely zabezpečenia mzdy príslušníkov HaZZ. V tomto smere žalovaný poukázal na rozsudok Mestského súdu Bratislava IV sp. zn. , ktorý bol potvrdený rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. -387 zo dňa 19. 08. 2025, pričom tento nadobudol právoplatnosť dňa 16. 09. 2025.

28. Žalovaný ďalej v odvolaní poukázal na transpozičné ustanovenia vo vzťahu k , 6, 15 a 17 Smernice 2003/88/ES. Ďalej skonštatoval, že nebol, nie je a ani nikdy nebude transpozičným článkom k údajnému rozšíreniu pojmu „pracovný čas“ v Slovenskej republike a že absentuje ako transpozičný článok, ku ktorémukoľvek relevantnému ustanoveniu transpozície Smernice 2003/88/ES, a teda tento nemožno považovať za akokoľvek relevantný v tomto konaní o náhradu nemajetkovej ujmy.

29. Vyššie uvedené dni voľna majú za cieľ zabezpečiť naplnenie účelu smernice. Ak si žalobca zoberie 1 deň voľna/dovolenky, tak má voľno spravidla 5 po sebe nasledujúcich dní, nakoľko 2 dni pred týmto dňom a 2 dni po tomto dni, ako to sám uvádzal a ako to vyplýva z plachiet služieb, mu nie je naplánovaná žiadna služba. V prípade, ak by si žalobca uplatnil, ktorýkoľvek z uvedených dní voľna, tak sa nenachádza v práci, neplní žiadne úlohy Hasičského a záchranného zboru a ani nevykonáva žiadnu prácu. Trávi svoj čas podľa vlastného uváženia; jednoducho je kde chce, s kým chce a robí čo chce. Avšak, v zmysle za tento čas mu patrí mzda, čo však s ohľadom na judikatúru Súdneho dvora EÚ a definíciu pojmu „pracovný čas“ nie je relevantné. Dni ako návšteva lekára, sprevádzanie rodinného príslušníka do lekárskeho zariadenia, práceneschopnosť, karanténna práceneschopnosť, či ošetrovanie člena rodiny sú dňami prekážok na strane zamestnanca, počas ktorých napĺňa svoje potreby, resp. potreby členov rodiny týkajúcich sa jeho/ich zdravia. Uvedenými dňami je zabezpečená ochrana života a zdravia žalobcu ako aj jeho rodiny tak, aby mal možnosť v prípade potreby opustiť pracovisko, resp. naň ani len neprísť a vyriešiť svoje alebo rodinné zdravotné ťažkosti. Rovnako v prípade rekondičných pobytov v lekárskom zariadení žalobca nepracuje, nevykonáva žiadne úlohy služobného úradu a ani nie je k dispozícii zamestnávateľovi, resp. na pracovisku a tieto sú plne hradené zamestnávateľom a ich účel je totožný s účelom smernice.

30. Čo sa týkalo referenčných období, žalovaný citoval z bodu 43. napadnutého rozsudku a tvrdenia súdu prvej inštancie považoval za právne nesprávne, nakoľko podľa jeho názoru odporovali , smernici v jej celosti, ale taktiež znovu aj samotnej judikatúre Súdneho dvora EÚ. V tomto smere poukázal žalovaný na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ vo veci C-254/18 zo dňa 11. 04. 2019. Poukázal tiež na to, že ust. , kde z tabuľky zhody vyhotovenej vecným gestorom k vo vzťahu k Smernici 2003/88/ES vyplýva, že uvedené ustanovenie je transpozičným ustanovením k , 6 a 17 Smernice 2003/88/ES, teda k relevantným ustanoveniam pre toto konanie. Slovenská republika nepotrebovala opakovane transponovať otázku referenčného obdobia do vnútroštátneho poriadku, nakoľko táto otázka bola v stanovená ešte pred prijatím Smernice 2003/88/ES. Pojem „referenčné obdobie“ reflektuje určitý časový úsek (obdobie), v rámci ktorého sa počíta priemer pracovného času. To znamená, že Smernica 2003/88/ES prezumuje rozvrhnutie pracovného času v určitom období, ktoré sa stalo v minulosti. Pojmy (referenčné obdobie a ) upravujú rovnaký časový úsek, pričom je potrebné zdôrazniť, že tento časový úsek je jedným upravený do minulosti a druhým do budúcna. Ust. upravuje budúce rozvrhnutie služieb, teda vopred prezumuje určitú úpravu a plánovanie do určitého obdobia (6 mesiacov). Pojem „referenčné obdobie“ je pojmom „následku“, teda ustanovuje, ako možno pracovný čas naplánovaný v minulosti skúmať. Je preto irelevantné tvrdenie, že by nesúvisel s maximálnym obmedzením týždenného pracovného času podľa smernice. Z podstaty nerovnomerného rozvrhnutia pracovného času vyplýva, že v niektorých týždňoch môže pracovník pracovať viac, pričom v iných tak pracuje menej. Úplne rovnaký účel opísal aj Súdny dvor EÚ v citovanom bode 23. rozhodnutia C-254/18 ohľadom referenčného obdobia. Je preto nemožné skúmať nerovnomerne rozvrhnutý pracovný čas v kalendárnych týždňoch. Smernica v bode 15. preambuly prezumuje potrebu pružnosti určitých ustanovení s ohľadom na špecifiká určitých pracovných odvetví. Tieto odvetvia sú vypísané v , kedy v písm. b/ bode iii) explicitne uvádza protipožiarne služby a spája ich s potrebou nepretržitej prevádzky. Predmetné ustanovenie predstavuje výnimku od referenčného obdobia v z 4 mesiacov na 6, resp. 12 mesiacov. Európsky zákonodarca prezumoval túto potrebu, chápe ju a z uvedeného dôvodu stanovil osobitnú dĺžku referenčného obdobia pre protipožiarne služby. Únijný zákonodarca prezumoval potrebu nepretržitej prevádzky, pričom explicitne myslel aj na protipožiarne služby, pre ktoré bolo stanovené dlhšie obdobie na účely zisťovania priemerného pracovného času hasičov. Účel Smernice 2003/88/ES rešpektuje potreby členských štátov a venuje sa im. Z uvedeného dôvodu nemožno tieto potreby opomínať v tomto konaní len preto, aby žalobcovi bola priznaná akákoľvek náhrada nemajetkovej ujmy.

31. Žalovaný poukázal aj na test proporcionality používaný Ústavným súdom Slovenskej republiky pri skúmaní obmedzení práv jednotlivcov a jeho teoretické východiská. V predmetnom konaní je na jednej strane tzv. misky váh právo žalobcu na maximálny týždenný pracovný čas obmedzený iba „jednotkou merania času“ teda, že dochádza k jeho skúmaniu v referenčnom období a na strane druhej je verejný záujem na nepretržitom chode hasičských staníc zabezpečujúci ochranu života a zdravia fyzických osôb, majetku a životného prostredia. Žalovaný mal za to, že právo žalobcu, do ktorého je iba teoreticky zasahované skúmaním jeho práva v referenčnom období, bolo možné označiť stupňom závažnosti „nízky“, pričom naopak sledovaný cieľ, ktorý je sledovaný aplikáciou referenčných

období, bolo možné bezpochyby označiť stupňom závažnosti „vysoký“. Označenie stupňa závažnosti zásahu do práva žalobcu „nízky“ možno obhájiť tým, že samotný Súdny dvor EÚ nepovažuje aplikáciu referenčných období za rozporné s cieľom smernice (C-254/18), pričom práve naopak poukazuje, že aplikácia referenčných období je metódou naplnenia účelu smernice ochrany verejného záujmu (ods. 15 preambuly). Zároveň predmetným spôsobom žiadnym spôsobom neobmedzuje žalobcu, nakoľko v prípade ak v určitý týždeň pracuje viac, tak v iný týždeň bude pracovať menej, čo je cieľom aplikácie referenčných období a priemerovania (bod 23., C-254/18). Na druhej strane označenie stupňom závažnosti „vysoký“ vo vzťahu k sledovanému cieľu žalovaný taktiež považuje za obhájiteľné. Každá hasičská stanica v Slovenskej republike musí byť funkčná a životaschopná za účelom jej funkcionality a úspešného naplnenia cieľa Hasičského a záchranného zboru. Verejný záujem na ochrane života a zdravia obyvateľstva, majetku a životného prostredia je natoľko závažný, že nemožno prihliadnuť na argumentáciu žalobcu čo do otázky referenčných období, nakoľko táto je bezpochyby v rozpore s verejným záujmom.

32. Z vyššie uvedeného žalovaný vyhodnotil, že aplikácia referenčných období aj v tomto konaní nebola v rozpore s testom proporcionality. Súd prvej inštancie nesprávne dospel k záveru, že referenčné obdobia neboli transponované do právneho poriadku Slovenskej republiky, čím vo vzťahu k predmetnej otázke vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia. V rámci svojej argumentácie žalovaný poukázal na viaceré rozhodnutia Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. zo dňa 20. 05. 2025, sp. zn. zo dňa 24. 03. 2025 a Krajského súdu v Prešove vo veci sp. zn. zo dňa 18. 12. 2024. Z výpočtov priemerného služobného času žalobcu predložených žalovaným bolo zrejmé, že k porušeniu článku 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES nedošlo ani v jednom referenčnom období. V zmysle uvedeného žalovaný poukázal na svoje vyjadrenie zo dňa 17. 09. 2024, kde konajúcemu súdu predložil prepočty pracovného času žalobcu v súlade so Smernicou 2003/88/ES a judikatúrou SD EÚ, pričom tieto prepočty v sebe zahŕňali výkon štátnej služby, služobnú pohotovosť, rekondičné pobyty, školenia a dni zvyšovania kvalifikácie. Žalovaný mal za to, že išlo o prepočty, ktoré hodnoverne preukázali, že v praxi do práva žalobcu nebolo zasiahnuté v žalovanom období. Žalovaný vo svojich prepočtoch prihliadol aj na neutrálne dni v zmysle článku 16 písm. b/ Smernice 2003/88/ES, teda na dni, počas ktorých žalobca odpracoval 0 hodín pracovného času, t. j. riadna ročná dovolenka (DOV), práceneschopnosť (PN, PNK a OČR) ako aj na dni voľna z dôvodu všeobecného občianskeho záujmu (VSZ), a tieto na účely prepočtu priemerného týždenného služobného času žalobcu nepoužil, teda de facto vystupovali, ako keby neexistovali. U tohto konkrétneho žalobcu v žalovanom období nedošlo k prekročeniu limitu podľa čl. 6 písm. b) smernice, a teda otázka nemajetkovej ujmy v tomto konaní ani nie je dôvodná. Výpočty žalobcu sú skreslené a zavádzajúce, nakoľko do odpracovaných hodín zarátavajú aj hodiny, ktoré žalobca trávil odpočinkom v zmysle smernice.

33. Žalovaný bol ďalej toho názoru, že aj keby bolo preukázané prekročenie priemerného týždenného pracovného času u žalobcu, nemajetková ujma sa nepredpokladá automaticky, ale musela byť konkrétne tvrdená a preukázaná (zásah do dôstojnosti, zdravia, súkromia atď.) a musela byť zrejmá intenzita a trvanie zásahu. V konaní nebolo ani na základe výpovede žalobcu, ani iným dôkazným prostriedkom preukázané, ako súčasný stav zasahoval do osobnostnej sféry žalobcu ako základný predpoklad pre vznik nemajetkovej ujmy. Otáznym zostalo, akú inú činnosť by chcel žalobca vykonávať v čase služobnej pohotovosti, kedy musí byť prítomný na pracovisku, keď tento čas pripadá na nočné hodiny, ktoré každá fyzická osoba využíva na spanie a je objektívne (takmer) vylúčené, aby sa tento čas mohol využívať nejakou inou zmysluplnou činnosťou, prípadne ho plnohodnotne tráviť s rodinou. Bolo povinnosťou žalobcu preukázať vznik, ako aj intenzitu zásahu do jeho osobnostných práv, ak takýto zásah na strane žalobcu existuje. Žalovaný mal za to, že uvedené riadne preukázané nebolo. Skutočnosť, že žalobca namieta celkovú organizáciu pracovného času, t. j. nerovnomerné rozloženie pracovného času a nočné pohotovosti, je podľa názoru žalovaného vecou medzi žalobcom a jeho služobným úradom a uvedené nespadá pod charakter žalôb o ochranu osobnosti, a preto nevzhliadol priamu a bezprostrednú príčinnú súvislosť medzi ujmou spôsobenou žalobcovi v dôsledku nesprávnej transpozície smernice a organizáciou pracovného času, ktorú žalobca namietal. Poukázal na bod 55. napadnutého rozsudku, kde samotný súd prvej inštancie pripustil, že určitý nedostatok času na rodinu a záľuby prirodzene súvisí už so samotným charakterom výkonu povolania príslušníka HaZZ. Rovnako súd prvej inštancie výslovne uviedol, že nemožno bez ďalšieho tvrdiť, že nebyť údajného porušenia smernice, nedošlo by k napätiu v rodine, nedostatku času na deti alebo obmedzeniu súkromného života žalobcu.

34. Z výsluchu žalobcu vyplynulo, že je v zbore 15 rokov a vopred vedel o platových podmienkach, o služobnej pohotovosti a služobnom čase ako aj o ďalších právach a povinnostiach, ktoré sa na príslušníka s nerovnomerným rozvrhnutím služobného času vzťahujú a akceptoval ich bez výhrad zložením služobnej prísahy ako podmienky vzniku služobného pomeru príslušníka. Žalovaný ďalej poukázal na bod 73. rozsudku Okresného súdu Trnava sp. zn. -191 s konštatovaním, že nebolo možné dospieť k záveru, že by si žalobca splnil prevenčnú povinnosť v zmysle , keď sa počas výkonu štátnej služby dlhodobo zúčastňoval výcvikov a výjazdov a zároveň bol aktívne k dispozícii. Na jednej strane súd prvej inštancie uvádzal, že žalobca sa nemohol venovať koníčkom, no na druhej strane žalobca žiadne konkrétne koníčky ani netvrdil. Na jednej strane súd prvej inštancie uviedol, že z výsluchu žalobcu vyplynulo, že trpí nespavosťou, na druhej strane v bode 9.1 napadnutého rozsudku poznamenal žalovaného námietku, že toto tvrdenie nebolo v konaní preukázané, zdokladované akoukoľvek lekárskou správou. Žalovaný mal za to, že spánkové poruchy žalobca nepreukázal. V zmysle zápisnice o pojednávaní zo dňa 15. 11. 2024 žalobca uviedol, že v zbore je 15 rokov a na otázku, čo robí počas nočnej pohotovosti, odpovedal, že oddychuje a pripravuje sa na výjazd oddychom. Na jednej strane z vykonaného dokazovania bolo zistené, že žalobca má ďalšiu prácu v zmysle odpovede zo Sociálnej poisťovne pobočka Nitra zo dňa 20. 11. 2024, čím bolo preukázané, že žalobca je tiež zamestnanec u zamestnávateľa G. A., H. XXX od 16. 01. 2024 a na druhej strane v zmysle zápisnice o pojednávaní zo dňa 15. 11. 2024, žalobca uviedol, že nemá čas na rodinu, z dôvodu pracovného času hasiča. V zmysle uvedeného bolo zrejmé, že žalobca svoj voľný čas, ktorý mohol tráviť s rodinou a ktorý v tomto konaní uvádzal za dotknutý prácou hasiča, naopak trávil v ďalšej práci. Žalovaný uviedol, že ani v jednom referenčnom období nedošlo k presahu. Samotným výsluchom žalobcu nebolo preukázané, že k akejkoľvek ujme na žalobcových právach došlo práve v priamej príčinnej súvislosti s presahmi alebo s akoukoľvek prácou nad 48 hodinový pracovný limit, teda žalobca nijakým spôsobom nepreukázal vznik ujmy v priamej príčinnej súvislosti s prekročením priemerného týždenného pracovného času. Nemajetkovú ujmu nemožno prezumovať len zo samotného tvrdeného prekročenia limitu pracovného času. Žalobca bol povinný preukázať, v čom konkrétne ujma spočívala, akou intenzitou zasiahla jeho osobnostnú sféru, aké konkrétne následky spôsobila a že tieto následky vznikli práve v dôsledku tvrdeného porušenia ) smernice.

35. Podľa názoru žalovaného, žalobca v konaní taktiež nepreukázal žiadne konkrétne následky, zhoršenie zdravotného stavu, rozvrat rodinných vzťahov, psychické ťažkosti ani inú konkrétnu ujmu presahujúcu bežné obmedzenia prirodzene spojené s výkonom služby príslušníka HaZZ, ktoré by bolo možné jednoznačne prisúdiť tvrdenému porušeniu smernice. Napokon samotný súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku v bode 63. uviedol, že žalobca nepreukázal, že by tvrdený zásah negatívne zasiahol do osobnostných práv žalobcu, do jeho zdravotného stavu, do medziľudských vzťahov v rodine, pričom práve z uvedeného dôvodu priznal len sumu 2.500,- eur ako údajne „primeranú“. Závery súdu žalovaný vyhodnotil ako vnútorne rozporuplné, pretože pokiaľ súd sám skonštatoval, že žalobca nepreukázal intenzívny zásah do svojich práv, absentoval skutkový aj právny základ pre priznanie akejkoľvek peňažnej náhrady. Organizácia pracovného času alebo samotný charakter práce hasiča je pracovnoprávnou kategóriou, ktorá predstavuje odlišný nárok ako ten, ktorý si žalobca žalobou uplatňuje. Žalovaný namietal zmätočnosť uplatneného nároku, ktorý žalobca neosvedčil ani v rámci svojho výsluchu, nakoľko žalovaný mal za to, že žalobca namietal organizáciu pracovného času a nie nesprávne prebratie smernice. Uvedené nebolo žiaduce akokoľvek stotožňovať, nakoľko sa podľa názoru žalovaného jednalo o odlišné kategórie. Skutočnosť, že žalobca nemôže venovať toľko času, koľko by si predstavoval rodine, priateľom a/alebo voľnočasovým aktivitám a koníčkom nie je argumentom utrpenej ujmy v dôsledku nesprávneho prebratia smernice, keď medzi uvedeným neexistuje priama a bezprostredná príčinná súvislosť. Preto súd prvej inštancie nemohol založiť rozhodnutie o nemajetkovej ujme na všeobecných tvrdeniach, ktoré mohli sprevádzať akúkoľvek náročnú profesiu. Fungovanie pracovnej pohotovosti, nepravidelnosť služby a s tým spôsobené zásahy do súkromia nevyplývali z porušenia smernice, ale predstavujú imanentnú súčasť výkonu povolania, ktoré žalobca dobrovoľne vykonáva a ktoré je už zo svojej podstaty časovo a psychicky náročné. Nebolo preto možné preniesť všeobecnú náročnosť žalobcovho povolania na vrub žalovaného a na tomto základe vyvodiť jeho zodpovednosť za nemajetkovú ujmu.

36. Záverom žalovaný zhrnul, že len subjektívne pocity poškodenej osoby nie sú spôsobilé na konštatovanie vzniku nemajetkovej ujmy, ak nie neboli dostatočne preukázané. Pripomenul, že dôkazná povinnosť o existencii ujmy zaťažuje výhradne žalobcu, ktorý mal riadne preukázať vznik nemajetkovej ujmy, ktorú si žalobou uplatňoval. Žalobca však neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal vznik

akejkoľvek nemajetkovej ujmy. K otázke príčinnej súvislosti ku každej jednej tvrdenej údajnej ujme žalobcu, si žalovaný dovolil poukázať na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 25. 03. 2021 a sp. zn. zo dňa 31. 01. 2023.

37. Žalovaný uviedol, že vzhľadom na uvedené skutočnosti odvolanie podáva aj voči výrokom II. a III. napadnutého rozsudku ako závislým výrokom. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov žalovaný odvolaciemu súdu navrhol, aby rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobu žalobcu v celom rozsahu zamietne a prizná mu nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

38. Žalovaný vo svojom podaní zo dňa 01. 06. 2026 k odvolaniu žalobcu poukázal na nejasnosť odvolania žalobcu, keď v bode 3. uvádza, že napáda výrok III., avšak v bode 5. uvádza, že podáva odvolanie proti výroku IV., ktorý napadnutý rozsudok neobsahuje. Ďalej uviedol, že bol v predchádzajúcom odvolacom konaní procesne úspešný, čo vyplývalo najmä z bodu 46. odôvodnenia uznesenia Krajského súdu v Nitre zo dňa 01. 10. 2025, sp. zn. -540. Procesný úspech žalovaného napokon výslovne konštatoval aj súd prvej inštancie v bode 69. odôvodnenia napadnutého rozsudku, keď uviedol, že žalovaná v odvolacom konaní mala plný úspech, avšak trovy jej nepriznal len preto, že jej podľa súdu prvej inštancie nevznikli. Žalovaný nesúhlasil s tvrdením žalobcu, že úspech žalovaného v predchádzajúcom odvolacom konaní bol iba formálny. Z bodu 53. odôvodnenia uznesenia odvolacieho súdu jednoznačne vyplynulo, že úspech žalovaného v predchádzajúcom odvolacom konaní nemožno považovať za iba formálny. Odvolací súd nepovažoval odvolanie žalovaného za dôvodné len pre okrajovú alebo zanedbateľnú vadu rozhodnutia, ale pre nedostatočné odôvodnenie záverov súdu prvej inštancie k jednej z nosných otázok sporu, a to k otázke, či u žalobcu vôbec došlo k prekročeniu maximálneho priemerného týždenného pracovného času podľa čl. 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES. Konečný úspech vo veci samej nie je právoplatný, keďže žalovaný podal odvolanie zo dňa 26. 05. 2026 proti rozsudku súdu prvej inštancie zo dňa 08. 05. 2026. Argumentácia žalobcu o jeho konečnom úspechu je preto predčasná a nemôže byť dôvodom na zmenu výroku III. napadnutého rozsudku. Poukázal tiež na II. výrok prvého rozsudku č. k. -396, kde bol žalobný návrh vo zvyšnej časti zamietnutý, pričom vo veci samej nie je právoplatne rozhodnuté. V prípade rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, sp. zn. zo dňa 20. 11. 2024, na ktoré žalobca vo svojom odvolaní poukazoval, žalovaný uviedol, že uvedené rozhodnutie nebolo publikované v Zbierke stanovísk NS SR a rozhodnutí súdov SR, a preto neobstálo tvrdenie žalobcu na ním poukázaný právny názor v rozsudku NS SR z obchodnoprávneho kolégia, ktorý nie je záväzný. Uvedený právny názor NS SR nie je záväzný, ale nie je ani použiteľný v tomto konaní, a to z dôvodu rozdielnej povahy daných vecí, ako aj vzhľadom na rozdielne skutkové a právne okolnosti týchto súdnych konaní.

39. K odvolaniu žalovaného sa podaním zo dňa 02. 06. 2026 vyjadril žalobca, ktorý uviedol, že žalovaný sa vo svojom odvolaní abstrahoval od pokynov, ktoré boli predmetom uznesenia Krajského súdu v Nitre č. k. -540 zo dňa 01. 10. 2025 a zároveň jeho preskúmania v rámci prvotného odvolacieho konania. Otázky unesenia dôkazného bremena k vzniku a výške priznanej nemajetkovej ujmy žalobcu, či zásahov do jeho osobnostných práv boli v prvotnom odvolacom konaní vyhodnotené ako nesporné. Žalovaný opakovane vznáša svoju právnu obranu, ktorú používal počas celého konania. Nakoľko tieto vyjadrenia nepredstavovali vecnú argumentáciu, považoval ich za irelevantné. Žalobca považoval pokyny Krajského súdu v Nitre ohľadom vysporiadania sa s prepočtom pracovného času žalobcu, ktorý predložil žalovaný, a k posúdeniu, či došlo k prekročeniu maximálneho pracovného času žalobcu, za dodržané (v tomto smere žalobca poukázal na body 16., 46. až 50. napadnutého rozsudku). Ďalej žalobca poukazoval s odkazom na vybrané rozhodnutia Krajského súdu v Nitre zo dňa 22. 04. 2026, sp. zn. , zo dňa 06. 05. 2026, sp. zn. , zo dňa 27. 11. 2025, č. k. -455, zo dňa 29. 01. 2026, č. k. -384 na dodržanie názorovej línie rozhodnutí Krajského súdu v Nitre ohľadom posúdenia, či došlo k prekročeniu maximálneho priemerného týždenného času žalobcu, a teda k vzniku nemajetkovej ujmy. V otázke údajnej (ne)použiteľnosti údajov fondu pracovného času žalobca zotrval na svojich vyjadreniach a zároveň si dovolil odkázať aj na rozhodnutie Krajského súdu Banská Bystrica zo dňa 15. 01. 2026, č. k. -335. K tvrdeniam žalovaného ohľadne transpozície ustanovení o maximálnom priemernom týždennom pracovnom čase, kedy mal byť ) smernice riadne transponovaný do vnútorného poriadku SR (prostredníctvom ust. ), žalobca uviedol, že s nimi nesúhlasí, pretože tento názor bol vyvrátený aj rozhodnutím Krajského súdu Prešov zo dňa 23. 09. 2025, č. k. . V prípade referenčných období žalobca poukázal na rozhodovaciu prax Krajského súdu v Nitre, kde odkázal na rozhodnutia zo dňa 21. 04. 2026, č. k. -249, zo dňa 29. 01. 2026, č. k. -384 a Krajského

súdu Banská Bystrica, ktorý sa v rozhodnutí zo dňa 23. 07. 2025, sp. zn. veľmi precízne vysporiadal s danou problematikou.

40. Záverom vyjadrenia dal žalobca do pozornosti rozsudok súdneho dvora C- 243/09 vo veci I. J., podľa ktorého už len samotná strata času odpočinku je sama o sebe bez ďalšieho dôvodom na priznanie nároku na náhradu škody porušením čl. 6 písm. b) Smernice Európskeho parlamentu a rady č. 2003/88/ ES zo dňa 04. 11. 2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času bez toho, aby k tomuto následku musel pristúpiť aj akýkoľvek ďalší prípadný následok na osobnostných právach žalobcu z hľadiska vnútroštátneho práva. Zároveň odcitoval právne závery rozhodnutia Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 17. 12. 2025, sp. zn. . S prihliadnutím na všetky vyššie uvedené skutočnosti skonštatoval, že súd prvej inštancie sa v napadnutom rozhodnutí riadne vysporiadal s uloženými pokynmi Krajského súdu v Nitre v zmysle uznesenia a taktiež aj so všetkými námietkami žalovaného, ktoré riadne a presvedčivo odôvodnil.

41. Zo všetkých vyššie uvádzaných dôvodov žalobca odvolaciemu súdu navrhol, aby rozsudok súdu prvej inštancie v zmysle ust. v napadnutom výroku I. a II. ako vecne správne potvrdil, a aby v zmysle ust. zmenil napadnuté rozhodnutie vo výroku III. tak, že žalobcovi prizná nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %, ktoré je žalovaný povinný uhradiť žalobcovi v lehote 3 dní od právoplatnosti uznesenia o vyčíslení trov konania. Súčasne navrhol odvolaciemu súdu, aby mu priznal náhradu trov tohto odvolacieho konania v plnom rozsahu.

42. Žalobca následne podaním zo dňa 03. 06. 2026 zaujal stanovisko aj k vyjadreniu žalovaného zo dňa 01. 06. 2026, pričom uviedol, že námietku žalovaného považuje za čisto formalistickú a právne bezvýznamnú, pretože z odvolania žalobcu bolo bez akýchkoľvek pochybností zrejmé, že napadol výrok III. rozsudku. Prípadná zrejmá nesprávnosť v označení čísla výroku na jednom mieste odvolania nemala žiadny vplyv na určitosti odvolania a nemohla predstavovať dôvod na odmietnutie alebo spochybnenie jeho vecnej správnosti ako celku. Žalobca nespochybňoval, že žalovaný dosiahol zrušenie prvotného rozsudku, táto skutočnosť však sama o sebe ešte neznamenala, že žalovanému patrilo postavenie úspešnej strany pre účely konečného rozhodnutia o náhrade trov konania. Zmyslom je práve to, aby sa otázka náhrady trov odvolacieho konania neposudzovala izolovane podľa čiastkového procesného výsledku dosiahnutého v jednom štádiu konania, ale v nadväznosti na konečný výsledok sporu. Ak by totiž zákonodarca považoval samotné zrušenie rozsudku za definitívny úspech odvolateľa pre účely trov odvolacieho konania, neexistoval by dôvod, aby o týchto trovách rozhodoval súd prvej inštancie až v novom rozhodnutí po opätovnom prejednaní veci. Z uvedených dôvodov žalobca považoval argumentáciu žalovaného za nelogickú a nesprávnu.

43. Žalobca ďalej vo svojom vyjadrení poukázal na tvrdenia žalovaného o tom, že odvolací súd považoval za nedostatočne odôvodnenú otázku prekročenia maximálneho priemerného týždenného pracovného času, a preto nebolo možné hovoriť o „iba formálnom“ úspechu žalovaného. K uvedenému si dovolil uviesť, že odvolací súd nerozhodol, že žalovaný má vo veci samej pravdu, ani nerozhodol, že žalobcovi uplatnený nárok nepatrí. Konštatoval iba nedostatky v odôvodnení rozsudku a požadoval, aby sa súd prvej inštancie podrobnejšie vysporiadal s argumentáciou žalovaného. Po doplnení odôvodnenia však súd prvej inštancie dospel k rovnakému meritórnemu záveru ako v pôvodnom rozsudku a žalobcovi opätovne priznal nárok vo veci samej. Z týchto dôvodov tak rozhodujúcim kritériom pre rozhodnutie o trovách konania ostávala zásada úspechu vo veci podľa ust. , nie samotný fakt zrušenia prvotného rozhodnutia odvolacím súdom. Podľa tvrdení žalovaného, proti novému rozsudku podal ďalšie odvolanie, a preto nie je možné hovoriť o konečnom úspechu žalobcu. S uvedeným sa žalobca nestotožnil a dodal, že podľa ust. totiž súd rozhoduje na základe procesnej situácie existujúcej v čase vydania nového rozhodnutia. V čase vydania napadnutého rozsudku bol žalobca opätovne úspešnou stranou sporu a súd mu priznal nárok vo veci samej. Rovnako za nedôvodnú považoval argumentáciu žalovaného o žalobcom citovanom rozhodnutí Najvyššieho súdu SR sp. zn. , ktoré nebolo publikované v Zbierke stanovísk NS SR a rozhodnutí súdov SR a bolo vydané obchodnoprávnym kolégiom Najvyššieho súdu SR. Žalobca totiž predmetné rozhodnutie neuviedol ako záväzný prameň práva, ale ako argument podporujúci výklad zásady úspechu vo veci. Skutočnosť, že rozhodnutie nebolo publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu SR a rozhodnutí súdov SR nijako nespochybňuje správnosť v ňom vyslovených právnych záverov. V neposlednom rade žalobca poukazoval na to, že žalovaný sa vo svojom vyjadrení vôbec nevysporiadal s jeho argumentáciou týkajúcou sa rozhodovacej praxe v skutkovo a právne obdobných veciach vedených na

Okresnom súde Nitra pod sp. zn. a (rozhodnutia boli následne potvrdené aj Krajským súdom v Nitre rozhodnutiami sp. zn. a 11CoPr/4/2026).

44. Vychádzajúc z vyššie uvedeného, keďže bol žalobca aj po opätovnom rozhodnutí súdu prvej inštancie vo veci samej úspešný a jeho nárok mu bol opätovne priznaný, mal za to, že mu patrí aj náhrada trov celého odvolacieho konania, ktoré musel účelne vynaložiť na obranu svojho nároku. Z týchto dôvodov žalobca odvolaciemu súdu navrhol, aby jeho odvolaniu v celom rozsahu vyhovel.

45. K vyjadreniu žalobcu zo dňa 02. 06. 2026 sa vyjadril žalovaný podaním zo dňa 14. 06. 2026, pričom zotrval na všetkých skutkových a právnych argumentoch, ktoré predniesol vo svojom odvolaní. Uviedol, že sa žalobca vo svojom vyjadrení nevysporiadal s nosnými odvolacími dôvodmi žalovaného, najmä s argumentáciou týkajúcou sa transpozície čl. 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES do právneho poriadku SR, s existenciou referenčného obdobia a s namietaním spôsobu výpočtu priemerného týždenného pracovného času žalobcu. Namiesto toho opätovne odkazuje najmä na jednotlivé rozhodnutia krajských súdov, ktoré však nie sú všeobecne záväzným prameňom práva a navyše boli vydané v odlišných skutkových a procesných okolnostiach. Bol toho názoru, že tvrdenie žalobcu, že otázka vzniku nemajetkovej ujmy bolo vyhodnotená ako nesporná v predchádzajúcom odvolacom konaní, nezodpovedá obsahu uznesenia Krajského súdu v Nitre č. k. -540 zo dňa 01. 10. 2025, kde odvolací súd (bod 55. rozhodnutia), výslovne uložil súdu prvej inštancie povinnosť, aby opätovne vyhodnotil, či na strane žalobcu došlo k prekročeniu maximálneho týždenného pracovného času, v dôsledku toho k porušeniu čl. 6 písm. b) smernice a k vzniku nemajetkovej ujmy na strane žalobcu. Z uvedeného vyplýva, že vznik nemajetkovej ujmy nebol odvolacím súdom považovaný za nesporný.

46. Žalobca vo svojom ďalšom vyjadrení zo dňa 17. 06. 2026 uviedol, že žalovaný vo svojej odvolacej replike v podstate iba opakoval argumenty uvedené už v odvolaní bez toho, aby reagoval na konkrétne právne závery uvedené vo vyjadrení žalobcu. Pokiaľ žalovaný namietal, že rozhodnutia krajských súdov nie sú všeobecne záväzným prameňom práva, žalobca uviedol, že na tieto rozhodnutia nepoukazoval ako na formálne záväzný prameň práva, ale ako na argument podporujúci jednotný výklad právnych otázok, ktoré boli predmetom tohto konania. Navyše, uvedené rozhodnutia vychádzali aj z judikatúry Súdneho dvora Európskej únie, ktorej výklad je pre vnútroštátne súdy záväzný. Súd prvej inštancie rešpektoval právny názor odvolacieho súdu, opätovne sa zaoberal všetkými rozhodujúcimi otázkami, vykonal ich vyhodnotenie a svoje závery podrobne odôvodnil. Žalovaný v odvolaní a ani vo svojom následnom vyjadrení nepreukázal, že by boli referenčné obdobia v rozhodnom období právne upravené, evidované alebo vyhodnocované, a preto jeho argumentácia zostala v rovine hypotetických úvah bez skutkového podkladu.

47. Záverom vyjadrenia žalobca poukázal na rozhodovaciu prax Krajského súdu v Nitre a Najvyššieho súdu SR s odkazom na vybrané rozhodnutia. Správnosť záverov rozhodnutia Krajského súdu v Nitre zo dňa 08. 07. 2025, sp. zn. bola predmetom aj dovolacieho prieskumu, kde Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením zo dňa 25. 03. 2026, sp. zn. dovolanie žalovaného odmietol ako nedôvodné a fakticky potvrdil správnosť záverov súdu prvej inštancie aj odvolacieho súdu, ktorými bol priznaný žalobcovi obdobný nárok, ako v tomto konaní. Daným spôsobom tak už aj Najvyšší súd SR potvrdil, že nárok, ktorý si uplatňuje žalobca v tomto konaní je dôvodný, a nič na tom nemení ani právna obrana žalovaného, ktorý sa daný nárok snaží spochybniť svojimi prepočtami pracovného času či nesprávnymi výkladmi pojmu pracovný čas, referenčné obdobia či neutralizácia. V predmetnej veci už nejde iba o rozhodovaciu prax krajských súdov, ale o rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu SR ako dovolacieho súdu.

48. Poukázal aj na ďalšie rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 25. 08. 2025, sp. zn. , pričom konštatoval, že z aktuálnej rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v obdobných veciach náhrady nemajetkovej ujmy príslušníkov Hasičského a záchranného zboru tak vyplýva právny záver, že dlhodobé prekračovanie maximálneho priemerného týždenného pracovného času v rozpore so Smernicou 2003/88/ES predstavuje zásah do práva na odpočinok a súkromný život, tento zásah je objektívne spôsobilý založiť vznik nemajetkovej ujmy a peňažná satisfakcia predstavuje primeraný prostriedok ochrany práv.

49. Ďalšie písomné vyjadrenia sporových strán podané neboli.

50. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací ( – ďalej ), po zistení, že odvolania boli podané včas ( ), oprávnenými subjektmi (žalobcom proti výroku III., žalovaným proti všetkým výrokom) – teda stranami, v ktorých neprospech bolo (v tej ktorej časti) rozhodnutie vydané ( ), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa ( ), po skonštatovaní, že podané odvolania mali zákonné náležitosti ( a ) a že odvolatelia uplatnili zákonom prípustné odvolacie dôvody (žalobca a a žalovaný , , a ), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom ( ) a dôvodmi odvolania ( ), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré ale nezistil ( ), viazaný skutkovým stavom, ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie ( ), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením ( ), a po preskúmaní zákonnosti a vecnej správnosti napadnutého rozsudku dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zo dňa 08. 05. 2026 je potrebné postupom podľa ust. vo výrokoch I. a II. potvrdiť ako vecne správny a v napadnutom výroku III. postupom podľa zmeniť tak, ako je to uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

51. Z obsahu súdneho spisu vyplynulo, že žalobca sa návrhom na vydanie platobného rozkazu domáhal zaplatenia sumy 6.188,29 eur a to titulom porušenia práva Európskej únie ako následku nesprávne transponovanej Smernice Európskeho parlamentu a rady 2003/88/ES zo dňa 04. 11. 2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času (ďalej ako „smernica“) vo vzťahu k Zákonu o HaZZ, dôsledkom čoho malo dôjsť u žalobcu k porušeniu jeho práva na maximálny priemerný týždenný pracovný čas v rozsahu 48 hodín. Žalovaným obdobím bolo obdobie od mája 2021 do apríla 2024 vrátane. Základ nároku žalobca odôvodňoval tvrdením, že žalovaný ako členský štát Európskej únie neprijal v rozhodnom období nevyhnuté opatrenia, ktoré by v súlade so smernicou považovali čas služobnej pohotovosti za pracovný čas pre účely rozvrhnutia pracovného času, rešpektujúc maximálny priemerný týždenný pracovný čas v rozsahu 48 hodín. Žalobca v tomto smere tvrdil, že v žalovanom období odpracoval 1.820,69 hodín služobnej pohotovosti, ktorá mu nebola započítaná do pracovného času. Bol názoru, že pri takto rozvrhnutom pracovnom čase prišiel v rámci žalovaného obdobia o voľný čas, ktorý mohol venovať rozvíjaniu osobných a rodinných zložiek svojho života. Uviedol, že za celé žalované obdobie dosiahol jeho priemerný týždenný pracovný čas 49,38 hodín týždenne. Za účelom preukázania svojich tvrdení súdu predložil výplatné pásky a tabuľky, z ktorých bol zrejmý fond pracovného času, ako aj celkový počet hodín služobnej pohotovosti za žalované obdobie.

52. Súd prvej inštancie vo veci po prvýkrát rozhodol rozsudkom zo dňa 29. 01. 2025, č. k. -396, ktorým uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 2.500,- eur (výrok I.), vo zvyšku žalobu zamietol (výrok II.) a žalobcovi priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v plnej výške (výrok III.). Na podklade podaného odvolania zo strany žalovaného (voči výroku I. a III. vyššie označeného rozsudku) Krajský súd v Nitre uznesením č. k. -540 zo dňa 01. 10. 2025 vyššie označený rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku I. a v závislom výroku III. o náhrade trov konania zrušil s tým, aby súd prvej inštancie bližšie preskúmal, či došlo k porušeniu čl. 6 písm. b) smernice, či teda na strane žalobcu došlo k prekročeniu maximálneho priemerného týždenného pracovného času a k vzniku nemajetkovej ujmy a v tejto súvislosti sa vysporiadal aj s právnou argumentáciou žalovaného, ktorý uvedené skutočnosti rozporoval.

53. Následne súd prvej inštancie rozhodol vo veci odvolaním napadnutým rozsudkom.

54. Podľa , , odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

55. Žalovaný svoje odvolanie odôvodnil aj s odkazom na odvolací dôvod uvedený v . O naplnenie tohto odvolacieho dôvodu pôjde vtedy, ak nesprávny procesný postup súdu, znemožňujúci realizáciu práv strany sporu, dosiahne určitú intenzitu, ktorá odôvodní záver o tom, že celé konanie sa nejaví ako spravodlivé. Ústavnoprávna doktrína považuje právo na spravodlivý proces za

tzv. výsledkové právo. Konkrétne pochybenie súdu preto musí byť hodnotené v kontexte celého konania. Medzi obsah práva na spravodlivý proces možno napríklad zaradiť (keďže obsah tohto práva je pomerne široký) právo na prístup k súdu, právo na súd zriadený zákonom, právo na nezávislý a nestranný súd, právo na zákonného sudcu, právo na prejednanie sporu v primeranej lehote, právo na riadne poučenie o procesných právach a povinnostiach, právo byť vypočutý, právo navrhovať dôkazy a vyjadrovať sa k nim, kontradiktórnosť konania, rovnosť zbraní, zákaz prekvapivých rozhodnutí, zákaz ľubovôle, právo na vyporiadanie sa so všetkými relevantnými skutočnosťami v konaní zo strany súdu, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, právo na preskúmanie rozhodnutia. Odvolací súd po preskúmaní obsahu súdneho spisu nevzhliadol, že by zo strany súdu prvej inštancie (v danom konaní) došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (a to ani v jednom z vyššie príkladmo uvádzaných prípadov), či k takému konkrétnemu konaniu súdu prvej inštancie, ktoré by bolo spôsobilé naplniť odvolací dôvod subsumovaný v .

56. V podanom odvolaní odvolateľ uplatnil aj odvolací dôvod podľa majúc za to, že konanie má inú vadu, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Tento odvolací dôvod dopadá na akékoľvek pochybenia v procesnom postupe súdu, ktoré nie sú subsumovateľné pod ostatné odvolacie dôvody, avšak len za predpokladu, že mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Príkladom takejto vady môže byť nesprávne realizovaná manudukčná povinnosť súdu (a to tak v prípade, keď bola poskytnutá v užšom rozsahu, ako aj v prípade jej realizácie v širšom než zákonom predpokladanom rozsahu), pochybenia vo vykonanom dokazovaní (napr. vykonanie nezákonne získaného dôkazu bez splnenia predpokladu uvedeného v článku 16 ods. 2 , alebo vypočutie relevantného svedka bez poučenia o práve odoprieť výpoveď), porušenie viazanosti súdu inými rozhodnutiami (pozri ) alebo posúdenie predbežnej otázky v rozpore s existujúcim rozhodnutím príslušného orgánu (pozri ).

57. Podstata odvolacieho dôvodu vyplývajúceho z ust. (súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam) spočíva v nesprávnom postupe súdu prvej inštancie pri hodnotení výsledkov dokazovania dôsledkom čoho je, že súd berie do úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli, alebo neboli účastníkmi prednesené, prípadne neprihliada na skutočnosti, ktoré boli preukázané, alebo vyplynuli z prednesov účastníkov. Nesprávne skutkové zistenia môžu byť aj výsledkom logických rozporov pri hodnotení dôkazov s osobitným zreteľom na závažnosť, zákonnosť a pravdivosť získaných poznatkov.

58. K žalovaným uplatnenému odvolaciemu dôvodu podľa ustanovenia o nesprávnom právnom posúdení veci odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav, dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý) právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

59. Odvolací súd zastáva názor, že vyššie uvedené odvolacie dôvody nie sú v tomto prípade naplnené. Súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav, zo zistených skutočností vyvodil správny právny záver a svoje rozhodnutie zdôvodnil v rozsahu, ktorý obstojí v konfrontácii s požiadavkami kladenými na kvalitu súdnych rozhodnutí. Z napadnutého rozsudku ani konania mu predchádzajúceho odvolací súd neidentifikoval takú vadu, ktorá by mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Odôvodnenie napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie zodpovedá kritériám odôvodnenia rozsudku podľa až 4 . Odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces. Súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku uviedol, čoho sa v konaní žalobca domáhal, popísal procesnú obranu žalovaného v konaní, popísal, ktoré dôkazy v konaní vykonal a uviedol zistený skutkový stav, uviedol zákonné ustanovenia, podľa ktorých vec posudzoval a vyčerpávajúcim spôsobom sa vysporiadal so všetkými podstatnými skutkovými tvrdeniami a právnymi argumentami strán. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Ani počas odvolacieho konania nevyšli najavo také skutočnosti, ktoré by odôvodňovali iné rozhodnutie vo veci. Vzhľadom k tomu, že odôvodnenia rozhodnutí súdu prvej inštancie a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (, III. ÚS

264/08, ), pretože prvoinštančné konanie a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok, odvolací súd odkazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie vrátane citácie právnych predpisov vzťahujúcich sa na tento prípad. Súd prvej inštancie dodržal v konaní procesné predpisy upravujúce procesný postup. Zároveň podľa názoru odvolacieho súdu postupoval súd prvej inštancie aj v zmysle pokynov odvolacieho súdu v zrušujúcom rozhodnutí č. k. -540 zo dňa 01. 10. 2025. Odvolací súd už v tomto zrušujúcom rozhodnutí skonštatoval, že sa stotožňuje s predchádzajúcimi závermi súdu prvej inštancie ohľadom splnenia procesných podmienok - právomoci, príslušnosti, ďalej vecnej legitimácie strán sporu, pôsobnosti Smernice 2003/88/ES, záverov súdu prvej inštancie týkajúcich sa námietky premlčania nároku a charakteru uplatňovaného nároku a ohľadom nesprávneho transponovania predmetnej smernice. Na týchto záveroch odvolací súd zotrváva.

60. Odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, že o Hasičskom a záchrannom zbore (ďalej len „zákon HaZZ) v až upravuje podmienky výkonu štátnej služby so zameraním na pojmy: týždenný služobný čas, nerovnomerné rozvrhnutie služobného času, prestávky v štátnej službe, nepretržitý odpočinok medzi služobnými dňami, dĺžka nepretržitého odpočinku v týždni, dni služobného pokoja, štátna služba nadčas, služobná pohotovosť a dovolenka. Podľa prílohy č. 4 bod 5 zákona do jeho znenia bola prebratá Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES zo dňa 04. 11. 2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času. Z predmetných ustanovení zákona ale nevyplýva, že by služobná pohotovosť hasičov v mieste výkonu služby bola považovaná za súčasť ich služobného času a práve v tejto skutočnosti spočíva rozpor slovenskej právnej úpravy s právom Európskej únie. Článok 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES predstavuje pravidlo sociálneho práva Únie s osobitným významom, z ktorého má mať prospech každý pracovník, keďže je minimálnou požiadavkou určenou na zaistenie bezpečnosti a ochrany jeho zdravia, ktorá ukladá členským štátom povinnosť stanoviť 48-hodinovú hranicu pre priemerný týždenný pracovný čas, v súvislosti s ktorou je výslovne stanovené, že zahŕňa tak nadčasy ako aj pracovnú pohotovosť a od ktorej sa nemožno v žiadnom prípade odchýliť, pokiaľ ide o také činnosti, ako je činnosť hasičov, hoci by k tomu došlo aj prostredníctvom súhlasu dotknutého pracovníka. V tomto smere preto odvolací súd nepovažoval za dôvodnú argumentáciu žalovaného, podľa ktorej žalobca poznal podmienky výkonu služby, zložením služobnej prísahy ich akceptoval a počas služby nenamietal proti jej rozvrhnutiu, keďže znalosť rozvrhu služieb a zotrvanie v služobnom pomere neznamenajú vzdanie sa práva na dodržanie maximálneho priemerného týždenného pracovného času podľa ) Smernice 2003/88/ES. Ako už Súdny dvor viackrát rozhodol, členské štáty nemôžu jednostranne určiť rozsah pôsobnosti článku 6 písm. b) Smernice 2003/88 tak, že uplatnenie tohto nároku pracovníkov na to, aby priemerný týždenný pracovný čas nepresahoval túto maximálnu hranicu, budú viazať na nejakú podmienku alebo ho určitým spôsobom obmedzia. Poukaz žalovaného na použitie ustanovení v tomto smere neobstojí. Zákon o HaZZ v zmysle jeho umožňuje aplikovať na právne vzťahy príslušníkov zboru pri vykonávaní štátnej služby, len ak to výslovne ustanovuje zákon, pričom v zákona o HaZZ nie je odkaz na ustanovenie . v ust. uvádza, že priemerný týždenný pracovný čas zamestnancov, vrátane práce nadčas nesmie prekročiť 48 hodín. V uvádza, že čas, počas ktorého sa zamestnanec zdržiava na pracovisku a je pripravený na výkon práce, ale prácu nevykonáva, je neaktívna časť pracovnej pohotovosti, ktorá sa považuje za pracovný čas. Oproti tomu z ustanovení až Zákona o hasičskom zbore v znení účinnom do 31. 10. 2024 nevyplýva, že by služobná pohotovosť hasičov v mieste výkonu služby bola považovaná za súčasť ich služobného času a práve v tom spočíva rozpor s právom Európskej únie.

61. Zákon o HAZZ umožňoval zamestnávateľovi, resp. služobnému úradu rozvrhnúť príslušníkovi zboru služobný (pracovný) čas tak, že tento presiahne maximálnu hranicu stanovenú v čl. 6 písm. b) Smernice Európskeho parlamentu a rady 2003/88/ES zo dňa 04. 11. 2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času. Je potrebné zdôrazniť, že povinnosť členských štátov vyplývajúca zo smernice, ktorou je dosiahnuť výsledok stanovený smernicou, ako aj ich povinnosť prijať všetky opatrenia všeobecnej alebo osobitnej povahy na zabezpečenie splnenia tejto povinnosti, sa vzťahuje na všetky orgány členských štátov. Vychádzajúc z vyššie uvedených skutočností, je potrebné konštatovať, že Slovenská republika ako členský štát EÚ v súlade s potrebou chrániť bezpečnosť a zdravie pracovníkov, konkrétne príslušníkov Hasičského a záchranného zboru, neprijala opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie požiadavky, aby nebola prekročená maximálna hranica priemerného týždenného pracovného času stanovená v čl. 6 písm. b/ smernice.

62. Súd prvej inštancie sa, podľa názoru odvolacieho súdu, náležite vysporiadal s otázkou, či u žalobcu došlo k prekročeniu maximálneho pracovného času v rozsahu 48 hodín týždenne, pričom túto skutočnosť aj primerane odôvodnil v bodoch 16., 46. až 50. napadnutého rozhodnutia, na ktoré odvolací súd odkazuje. Pokiaľ žalovaný spochybňoval, či došlo k porušeniu práva na maximálny 48 hodinový týždenný pracovný čas a v tomto smere považoval za potrebné zohľadniť nerovnomerné rozvrhnutie služobného času hasičov v referenčnom období 6 mesiacov, v danej veci nebolo sporné, že žalobcovi sú rozvrhované služby takým spôsobom, že na 16 hodinovú riadnu službu v služobný deň nadväzuje určená 8 hodinová služobná pohotovosť na pracovisku, že služobné povinnosti sú určované na čas nočných hodín, že v prípade, že je počas služobnej pohotovosti vyhlásený poplach a hasiči sú vyslaní na zásah, mení sa služobná pohotovosť na prácu nadčas, a že hasiči strávia na pracovisku počas jednej zmeny minimálne 24 hodín. Keďže sa striedajú tri hasičské zmeny, každý tretí deň odslúžia hasiči v jednotlivých hasičských zmenách 24 hodín a následne majú dva dni voľna. Je teda zrejmé, že jedna zmena v danom týždni (7 po sebe nasledujúcich dní) odslúži 24 hodinovú zmenu trikrát, čo predstavuje 72 hodín, čo prevyšuje maximálny týždenný počet hodín. V prípade, ak zmenu odslúži príslušník len dvakrát do týždňa, ide presne o 48 odrobených hodín. Pri prepočítaní výkonu 24 hodinovej zmeny každý tretí deň v priebehu roka, príslušník odpracuje 121 dní (365/3), čo predstavuje 2904 hodín (121 x 24), v priemere 55,70 hodín týždenne (2904 : 52,14 týždňov), čo jednoznačne prevyšuje maximálny priemerný týždenný pracovný čas 48 hodín. Teda už pri plánovaní služieb pri troch zmenách je zrejmé, že uvedený maximálny čas bude prekročený. Z uvedeného je zrejmé, že slovenská právna úprava v zákone o HaZZ umožňovala zamestnávateľovi (služobnému úradu) rozvrhnúť príslušníkovi zboru služobný čas tak, že presiahne najvyššiu prípustnú hranicu podľa článku 6 písm. b) smernice, k čomu aj prichádzalo, čo je zrejmé z dôkazov, ktoré predložil v konaní žalobca, pričom prekročenie limitu stanoveného podľa článku 6 písm. b/ Smernice 2003/88/ES vyplýva tak pre prípad počtu hodín fondu pracovného času a služobnej pohotovosti podľa výplatných pások, ako aj z plánovaných odpracovaných hodín podľa ID plachty, v ktorých je zaznamenaný počet plánovaných hodín, odpracovaných hodín, hodín pohotovosti (a iné údaje), ako aj pri prípadnom prepočítaní výkonu 24 hodinovej zmeny každý tretí deň v roku, ktoré je uvedené vyššie. Ide o doklady vypracované zamestnávateľom (výplatné pásky, plán služieb), teda relevantné dôkazy, ktorý nevyvolávajú pochybnosti o ich hodnovernosti. V tomto smere tiež súd prvej inštancie správne skonštatoval tú skutočnosť, že ak žalobca nevykonal prácu z dôvodu dovolenky alebo PN, nemôže to viesť k takému posúdeniu, že nedošlo k prekročeniu povoleného pracovného času a porušeniu smernice, kde za bežného chodu (bez dovolenky alebo PN) by k porušeniu došlo. Žalobca by pri pravidelnom chode určenom zamestnávateľom prekračoval maximálny týždenný pracovný čas, keďže pracovná doba je nastavená tak, že pracuje každý tretí deň 24 hodín. Iba odpočítanie niekoľkých dní dovolenky a práceneschopnosti od odpracovaných dní v období šiestich mesiacov totiž nemôže mať automaticky za následok tú skutočnosť, že žalobca nebol v zostávajúcom časovom úseku preťažovaný časom nad rámec povolených 48 hodín týždenne. Neexistenciu práce počas konkrétneho obdobia nemožno použiť na kompenzáciu iných období, počas ktorých sa presiahol maximálny týždenný pracovný čas. Odvolací súd iba pripomína, že účelom zákona o HAZZ nie je iba ochrana všeobecného záujmu, ale aj potreba, aby služobné činnosti vykonávali osoby na to v plnom rozsahu spôsobilé, zdravotne, fyzicky a aj psychicky. Ak dochádzalo k prekračovaniu služobného času na týždennej a mesačnej báze, nemožno dôvodne tvrdiť, že k nemajetkovej ujme nedošlo len preto, že v období šiestich mesiacov, ktoré žalovaný považuje za referenčné obdobie, bol žalobca práceneschopný, resp. mal dovolenku.

63. Zároveň je potrebné uviesť, že slovenský právny poriadok výslovne nestanovoval referenčné obdobie pre príslušníkov HaZZ. o Hasičskom a záchrannom zbore neobsahoval žiadnu osobitnú právnu úpravu týkajúcu sa referenčných období pre účely výpočtu priemerného týždenného pracovného času. Ustanovenie sa týka nerovnomerného rozvrhnutia služobného času (na obdobie šiestich mesiacov), maximálnej dĺžky služobného času v jednotlivých služobných dňoch a celkovej dĺžky vykonávania štátnej služby a na ňu bezprostredne nadväzujúcej určenej služobnej pohotovosti v mieste vykonávania štátnej služby, avšak uvedené nesúvisí s maximálnym obmedzením týždenného pracovného času podľa smernice, teda nejde o určenie referenčného obdobia v súvislosti s priemernou maximálnou dĺžkou týždenného pracovného času, a to aj s prihliadnutím na to, že do zákona nebolo transponované ani ustanovenie o stanovení maximálneho týždenného pracovného času. Nejde teda o určenie referenčného obdobia v súvislosti s maximálnou priemernou dĺžkou týždenné pracovného času. Referenčné obdobie 6 mesiacov pre uplatňovanie týždenného pracovného času bolo do právneho poriadku zavedené novelou k 01. 11. 2024, čo podporuje závery o jeho absencii v právnej úprave platnej do 31. 10. 2024. Odvolací súd ohľadom otázky

referenčných období odkazuje na odseky 44. a 45. napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie a zároveň v tomto smere poukazuje aj na to, že pojem referenčné obdobie nemožno uplatňovať mechanicky, keď nemôže slúžiť ako nástroj na legalizáciu systematického preťažovania pracovníkov, teda keď pracovný režim v dlhodobom horizonte pravidelne vedie k prekračovaniu maximálneho týždenného pracovného času. Cieľom smernice je ochrana zdravia a bezpečnosti pracovníkov, a preto referenčné obdobie nesmie byť zneužité na systematické prekračovanie limitov. Aj keby boli hodiny rozpočítané v rámci teoretického referenčného rámca, záver o tom, že žalobca v období takmer troch rokov opakovane a systematicky presahoval limit 48 hodín týždenne (vrátane služobnej pohotovosti na pracovisku), zakladá porušenie článku 6 písm. b) smernice. Na tomto závere nič nemení ani žalovaným predložený test proporcionality. Význam verejného záujmu na nepretržitej činnosti hasičských staníc zabezpečujúci ochranu života a zdravia fyzických osôb, majetku a životného prostredia odvolací súd nespochybňuje, tento záujem však sám osebe neumožňuje upustiť od dodržania limitu podľa čl. 6 písm. b) smernice.

64. Čo sa týka námietky žalovaného ohľadom inštitútu neutralizácie, odvolací súd uvádza, že ten v konaní tiež predložil svoj prepočet priemerného týždenného služobného času v 6 - mesačných referenčných obdobiach, podľa ktorého za jednotlivé referenčné obdobia nedošlo k prekročeniu priemerného týždenného služobného času nad 48 hodín. Žalovaný však odpočítal neutrálne dni, a to dovolenku, práceneschopnosť, OČR a tieto nezahrnul ako „započítané dni“, a teda sa nepoužili na výpočet služobného času žalobcu. Zákon takýto postup neupravoval a ustanovenia o neutrálnych dňoch neboli do vnútroštátneho právneho poriadku zavedené. Zároveň je prepočet žalovaného nedôvodný aj z toho hľadiska, že je stanovený na referenčné obdobie 6 mesiacov, ktoré nie je možné aplikovať z dôvodov uvedených vyššie. Podľa názoru odvolacieho súdu je potrebné vychádzať z počtu odpracovaných hodín stanovených časovým fondom, prípadne mesačnými súhrnmi (ID plachty), ktoré vypracoval zamestnávateľ žalobcu, zohľadniac situáciu, že neexistovala žiadna právna úprava na určenie počtu odpracovaných hodín výpočtom, ktorý prezentoval žalovaný. Samotné ustanovenie nemožno vykladať tak, že by určovalo obsah pojmu pracovný čas podľa práva Únie alebo menilo jeho autonómny charakter. Pre posúdenie predmetnej veci je rozhodujúce, že v rozhodnom období vnútroštátna právna úprava neobsahovala osobitnú úpravu spôsobu výpočtu priemerného týždenného služobného času v podobe, v akej bola následne výslovne zakotvená novelou účinnou od 01. 11. 2024. Za tejto situácie nemožno súdu prvej inštancie vytýkať, že pri zisťovaní rozsahu pracovného času vychádzal z údajov evidovaných samotným zamestnávateľom, najmä z výplatných pások a evidencie služieb. Ak žalovaný namietal, že vykladať pojem pracovný čas je potrebné v zmysle smernice a jej nástrojov, s tým sa odvolací súd stotožňuje (v danom prípade je pracovný čas autonómny pojem úniového práva), avšak konkrétny matematický prepočet tak, ako ho prezentoval zo smernice nevyplýva. Smernica hovorí o platenej dovolenke a dobe pracovnej neschopnosti ako o dňoch, ktoré sú neutrálne alebo sa do výpočtu nezahŕňajú, pričom výkladové oznámenie uvádza, že neexistenciu práce počas tohto obdobia nemožno použiť na kompenzáciu iných období, počas ktorých sa presiahol maximálny týždenný pracovný čas, k čomu v tomto prípade došlo, ako je konštatované vyššie.

65. Odvolací súd poukazuje na to, že smernica neobsahuje ustanovenia o práve na náhradu škody v prípade jej porušenia. Náhrada škody spôsobená jednotlivcovi porušením práva Európskej únie musí byť primeraná vzniknutej škode, aby mohla zabezpečiť skutočnú ochranu práv jednotlivca. Vnútroštátne právo členských štátov Európskej únie musí určiť, aby pri dodržaní zásad rovnocennosti a efektívnosti bolo stanovené, či sa náhrada škody musí poskytnúť vo forme udelenia dostatočného náhradného voľna alebo vo forme finančného odškodnenia a tiež definovať pravidlá týkajúce sa spôsobu výpočtu tejto náhrady. Právny poriadok Slovenskej republiky tiež nemá výslovnú úpravu ohľadne práva jednotlivca na náhradu škody proti štátu spôsobenej porušením práva Európskej únie.

66. Nakoľko slovenský právny poriadok neobsahuje úpravu ohľadom práva jednotlivca na náhradu škody proti štátu spôsobenej porušením práva únie, ujma žalobcu má najbližšie k zásahu do osobnostných práv ( a ). Prostriedky nápravy podľa (popri morálnej satisfakcii požiadavka, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov) za takýchto okolností strácajú svoju účinnosť a funkčnosť a v takomto prípade súdna prax nevylučuje možnosť bez ďalšieho uplatniť finančné zadosťučinenie. Nemajetkovú ujmu nie je možné nahradiť inak z dôvodu, že uplynutý čas žalobcovi vrátiť možné nie je a nemôže ho stráviť inak. Vzhľadom na charakter zásahu a okolností zásahu do práv žalobcu neprichádza do úvahy žaloba na upustenie od neoprávneného zásahu, ani žaloba na odstránenie následkov, ako ani morálna satisfakcia (napr. ospravedlnenie a podobne), ktorá vzhľadom

na nezvratnú stratu voľného času nie je dostatočným zadosťučinením. Na dané konštatovanie nemá vplyv ani skutočnosť, že by žalobca vykonával aj ďalšiu zárobkovú činnosť, ak túto vykonáva vo svojom voľnom čase, o ktorom si je oprávnený rozhodovať sám, ako s ním naloží, ktorý však je pri opakovanom prekročení týždenného pracovného času opakovane narušovaný.

67. K poukazu žalovaného, že žalobca namietal celkovú organizáciu pracovného času, t. j. nerovnomerné rozloženie pracovného času a nočné pohotovosti, čo je podľa názoru žalovaného vecou medzi žalobcom a jeho služobným úradom, je potrebné uviesť, že žalovaný vytrháva jednotlivé tvrdenia žalobcu z ich celkového kontextu. Žalobca sa nedomáha náhrady ujmy za samotné nerovnomerné rozvrhnutie služieb, nočné pohotovosti ani za všeobecnú náročnosť povolania hasiča. Nárok odvodzuje od tvrdeného porušenia práva Európskej únie ako následku nesprávne transponovanej Smernice Európskeho parlamentu a rady 2003/88/ES zo dňa 04. 11. 2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času vo vzťahu k Zákonu o HaZZ, dôsledkom čoho došlo u žalobcu k porušeniu jeho práva na maximálny priemerný týždenný pracovný čas v rozsahu 48 hodín podľa čl. 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES.

68. Odvolací súd ďalej uvádza, že nepovažuje za dôvodnú ani námietku žalovaného o vnútornej rozpornosti napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie. Žalovaný aj v tejto časti vytrháva jednotlivé vyjadrenia súdu prvej inštancie z kontextu jeho celkového odôvodnenia. Súd prvej inštancie totiž neuzavrel, že žalobcovi nevznikla nijaká ujma alebo že zásah do jeho osobnostnej sféry nebol preukázaný. Naopak uviedol, že mal preukázaný zásah do práva žalobcu nad maximálny 48 hodinový pracovný čas, kde žalobca v dôsledku výkonu služby nad maximálny priemerný týždenný pracovný čas prichádzal o čas, ktorý by inak mohol venovať svojim aktivitám, odpočinku po práci a rodine. Žalovaný opätovne vytrháva úvahy súdu prvej inštancie z ich celkového kontextu. Súd prvej inštancie výslovne skonštatoval zásah do súkromného a rodinného života žalobcu (bod 55. napadnutého rozsudku). Jeho súčasné konštatovanie, že nechce tvrdiť, že nebyť porušenia smernice, k nedostatku času na deti, napätiu v rodinných vzťahoch, prípadne k nemožnosti zúčastniť sa na rodinných, školských alebo iných voľnočasových aktivitách, by nedošlo, vyššie uvedený celkový záver súdu prvej inštancie o zásahu do práv žalobcu nepopiera. Navyše hneď v ďalšom texte napadnutého rozsudku súd prvej inštancie uvádza, že pri rešpektovaní práv žalobcu priznaných smernicou by mal žalobca vytvorený väčší časový priestor na venovanie sa rodine, oddychu, záľubám, pričom zároveň nejde len o subjektívne, ničím nepreukázané vnímanie žalobcu, nakoľko aj objektívne (t. j. pri akejkoľvek inej osobe v obdobných podmienkach) by bolo možné permanentné ukracovanie zamestnanca o jeho voľný čas, na ktorý má nárok, považovať za citeľnú ujmu, resp. za zásah do osobného, rodinného alebo spoločenského života.

69. V konaní vo veciach priznania náhrady nemajetkovej ujmy platí, že dôkazné bremeno nesie žalobca, teda osoba, ktorá tvrdí, že jej bola spôsobená nemateriálna ujma neoprávneným zásahom. Žalobca teda musí dokázať existenciu zásahu, to znamená, že k určitému konaniu, ktoré je zásahom do práv žalobcu skutočne došlo, ako aj už spomenutú súvislosť medzi zásahom a vzniknutou škodou. Žalobca nesie aj dôkazné bremeno týkajúce sa dokazovania predpokladov priznania primeraného zadosťučinenia. V prípade námietok žalovaného, že žalobca v konaní nepreukázal zásah do jeho súkromného a rodinného života, ktorý by sa odrazil v rodinných vzťahoch, či nepriaznivom zdravotnom stave v príčinnej súvislosti s presahmi alebo akoukoľvek prácou na 48 hodinový pracovný limit, odvolací súd uvádza, že z odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie je zjavné, že u žalobcu došlo v príčinnej súvislosti s porušením práva únie zo strany žalovaného ku vzniku škody (nemajetkovej ujmy) z dôvodu, že účelom stanovenia maximálneho týždenného pracovného času bolo podľa odôvodnenia Smernice č. 2003/88/ ES zabezpečenie potreby odpočinku. Došlo aj k zásahu do práva žalobcu na súkromný a rodinný život ( SR), pretože žalobca musel reálne odpracovať viac, ako bol povinný v zmysle smernice a musel tráviť čas v práci, prichádzal tak o čas, ktorý by mohol venovať rodine, záľubám, resp. iným aktivitám, ktoré nesúvisia s pracovným zaradením, čo primerane odôvodnil aj súd prvej inštancie v bodoch 53. až 56. napadnutého rozsudku.

70. Právo žalobcu bolo porušované niekoľko rokov, povaha jeho povolania je riziková a náročná, vyžaduje si maximálnu pripravenosť, sústredenosť a psychickú odolnosť, a práve preto by pri takomto náročnom povolaní mali byť dodržané ustanovenia smernice týkajúce sa maximálneho obmedzenia týždenného pracovného času. Zároveň k okolnostiam vzniku ujmy je potrebné zdôrazniť, že takto navodený stav v rozpore s normou Únie členský štát toleroval, resp. z neho vychádzal. Vzhľadom k tomu, že sa v rozpore so smernicou nezapočítava služobná pohotovosť do služobného času, príslušník

prekračuje 40 hodinový týždenný pracovný čas určený zákonom o HaZZ, ako aj maximálny prípustný týždenný pracovný čas podľa smernice. Už pri plánovaní služieb pri 3 zmenách je zrejmé, že uvedené maximálne časy budú prekračované a s týmto uzrozumením sú aj plánované služby príslušníkov. Záverom odvolací súd uvádza, že výšku peňažnej náhrady považoval za primeranú a s odôvodnením napadnutého rozhodnutia sa v tomto smere stotožnil. Posúdenie výšky nemateriálnej ujmy je závislé od úvahy súdu, kedy súd prihliada na všetky okolnosti prejednávaného prípadu. Práve skutočnosť, že u žalobcu došlo k opakovanému prekročeniu týždenného pracovného času znamená, že žalobca tento čas nemohol venovať odpočinku, načerpaniu energie, udržaniu kondície, svojim záľubám, rodine. Súd prvej inštancie zrozumiteľne uviedol, aká ujma žalobcovi vznikla, pričom tiež ozrejmil dôvody, na podklade ktorých dospel k záveru o primeranosti výšky priznaného peňažného odškodnenia, pričom túto podporil aj rozhodovacou praxou súdov SR. S poukazom na uvedené je aj odvolací súd toho názoru, že priznaná nemajetková ujma vo výške 2.500,- eur je, vychádzajúc najmä z dĺžky obdobia nežiaduceho stavu a zníženia kvality žitia v dôsledku zásahu do osobnostných práv žalobcu, primeraná. Právo na súkromný a rodinný život, ako aj právo na ochranu zdravia sú jedným z najvýznamnejších osobnostných práv. Práve tieto práva žalobcu boli porušené. Je tiež potrebné uviesť, že cieľom Smernice 2003/88/ES je zabezpečiť bezpečnosť a zdravie pracovníkov uplatnením dostatočného odpočinku. Ako je už vyššie uvedené, pracovná náplň žalobcu je riziková a náročná, aj z tohto dôvodu by mali byť dodržiavané jej ustanovenia týkajúce sa maximálneho obmedzenia týždenného pracovného času. Prekročenie maximálneho týždenného pracovného času upraveného v čl. 6 písm. b) smernice, ktorým sa pracovníkom odníma takýto odpočinok, mu z tohto dôvodu samo osebe spôsobuje ujmu, keďže znamená zasahovanie aj do jeho bezpečnosti a zdravia.

71. Podľa , súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

72. Podľa , o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.

73. Podľa , a , ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie. Ak odvolací súd zmení rozhodnutie, rozhodne aj o nároku na náhradu trov konania na súde prvej inštancie. Ak odvolací súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, rozhodne o náhrade trov súd prvej inštancie v novom rozhodnutí o veci.

74. Čo sa týka trov konania, odvolací súd uvádza, že pokiaľ žalobca podal dôvodnú žalobu a bol úspešný v základe nároku, má nárok na náhradu trov konania. Pri rozhodovaní o náhrade trov konania je potrebné rozlíšiť, čo je základné a čo sprevádzajúce. Za základné sa považuje rozhodnutie, že do žalobcovho práva bolo zasiahnuté, výška ujmy je potom druhotná a nadväzujúca. Súd prvej inštancie rozhodol správne, keďže žalobca bol úspešný v základe nároku, a preto správne v zhode so zásadou zodpovednosti za úspech v spore aplikoval .

75. Ďalšie argumenty žalovaného v odvolacom konaní odvolací súd považoval pre rozhodnutie vo veci už za nerozhodné, bez potreby sa nimi osobitne vysporiadavať. I podľa už konštantnej judikatúry súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku či pripomienku nastolenú stranou, je potrebné, aby bolo reagované len na podstatné a relevantné argumenty strán konania (porovnaj rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. a pod.). Preto na ostatnú odvolaciu argumentáciu zaoberajúcu sa ďalšími irelevantnými okolnosťami prejednávanej veci, už nespôsobilú ovplyvniť rozhodnutie, odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať osobitnou odpoveďou.

76. Vychádzajúc zo všetkých vyššie uvádzaných skutočností, konštatujúc nedôvodnosť odvolania žalovaného, odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie podľa ust. vo výroku I. a v závislom výroku II. o trovách konania ako vecne správny potvrdil.

77. Čo sa týka odvolania žalobcu, ktorým napadol rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku III., ktorým súd žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, toto vyhodnotil odvolací súd ako dôvodné a v tejto časti rozsudok súdu prvej inštancie postupom podľa vo výroku III. zmenil tak, že žalobcovi priznal proti žalovanému nárok na náhradu trov prvého odvolacieho

konania v rozsahu 100 %. Odvolací súd zastáva názoru, že z odvolania žalobcu bolo bez akýchkoľvek pochybností zrejmé, že napadol práve výrok III. rozsudku súdu prvej inštancie a jednorazové uvedenie „výroku IV.“ v texte odvolania predstavuje len zrejmú nesprávnosť, resp. chybu v písaní, čo je zrejmé aj z ostatného textu podaného odvolania, z ktorého je možné jednoznačne vyvodiť, proti ktorému výroku napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie smeruje odvolanie žalobcu. Odvolací súd musel prisvedčiť žalobcovi, ktorý namietal, že súd prvej inštancie pri rozhodovaní o trovách odvolacieho konania (výrok III.) nezohľadnil zásadu úspechu v konaní upravenú v . Je potrebné uviesť, že pôvodný rozsudok súdu prvej inštancie (č. k. -396 zo dňa 29. 01. 2025) bol na základe odvolania žalovaného zrušený pre nedostatky jeho odôvodnenia, a nie na základe záveru odvolacieho súdu o nedôvodnosti žalobného nároku. Po vrátení veci súd prvej inštancie žalobcovi uplatnený nárok v zostávajúcej výške priznal. Hoci teda žalovaný v predchádzajúcom odvolacom konaní dosiahol zrušenie rozsudku, zrušujúce rozhodnutie neviedlo ku konečnému úspechu žalovaného vo veci samej. Pri rozhodovaní o trovách predchádzajúceho odvolacieho konania je preto potrebné vychádzať z konečného výsledku sporu, kde je v čase vydania napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie žalobca úspešnou stranou sporu, keď mu bol priznaný nárok vo veci samej. Odvolací súd dáva do pozornosti, že konanie na súde prvej inštancie a odvolacie konanie tvoria jeden celok, pričom z hľadiska náhrady trov konania je potrebné hodnotiť konečný úspech tej/ktorej sporovej strany, ktorý v danom prípade svedčí žalobcovi.

78. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku III. zmenil tak, že žalobcovi proti žalovanému priznal nárok na náhradu trov prvého odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

79. Nakoľko bol žalobca v tomto odvolacom konaní plne úspešný ( v spojení s ustanovením a ), odvolací súd mu priznal nárok na náhradu trov tohto odvolacieho konania proti žalovanému v rozsahu 100 %.

80. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník podľa .

81. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( ).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ).