Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

29Co/52/2026

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedu senátu: Mgr. Matúš Staríček a sudcov: Mgr. Ivana Šlesarová a JUDr. Boris Šiška, PhD., v spore žalobcu: A. A., nar. X.XX.XXXX, trvale bytom B. C. XX/ X, C., t. č. Ústav na výkon trestu odňatia slobody Hrnčiarovce nad Parnou, proti žalovanému: Ústav na výkon trestu odňatia slobody Hrnčiarovce nad Parnou, so sídlom Dlhé lúky 1, Hrnčiarovce nad Parnou, IČO: 00 738 263, o ochranu osobnosti, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trnava č. k. -168 zo dňa 31.3.2026, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

II. Žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcovi n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Rozsudkom napadnutým odvolaním súd prvej inštancie výrokom I. žalobu zamietol a výrokom II. žalovanému nárok na náhradu trov konania nepriznal.

2. Svoje rozhodnutie odôvodnil právne článkom 19 ods. 1, článkom 40 veta prvá ústavného (ďalej len „“), , až 3, a , , , (ďalej len „“), , , , a , o výkone trestu odňatia slobody a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“).

3. Vecne súd prvej inštancie rozhodnutie odôvodnil tým, že žalobca sa žalobou doručenou Okresnému súdu Galanta dňa 12.2.2025, vylúčenou na samostatné konanie uznesením Okresného súdu Galanta č.k. -10 zo dňa 24.4.2025, postúpenou vo vylúčenej časti Okresnému súdu Trnava dňa 7.11.2025, domáhal, aby súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 4.000 eur za porušenie práva na ochranu nefajčiarov a práva na ochranu zdravia ľudí a aby súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 4.000 eur za porušenie práva na ochranu osobnosti, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj priznania náhrady trov konania.

4. Súd prvej inštancie dôvodil, že predpokladom úspešného uplatnenia práva na ochranu osobnosti podľa je existencia neoprávneného zásahu a skutočnosť, že takýto zásah bol objektívne spôsobilý privodiť ujmu na chránených osobnostných právach. Žalobca ako poškodený bol povinný tvrdiť, aké konkrétne následky (v dôsledku žalovaným nepostihovaného fajčenia odsúdených mimo vyhradeného priestoru na vychádzkovom dvorci a v dôsledku vulgárneho vyjadrovania sa pracovníka žalovaného voči nemu pred ostatnými odsúdenými) vo vzťahu k jeho osobnosti nastali, pričom zároveň

bol povinný svoje tvrdenia aj preukázať relevantnými dôkazmi. Pokiaľ ide o žalobcom tvrdený zásah do práva na ochranu jeho zdravia, súd dospel k záveru, že žalobca predovšetkým neuniesol bremeno tvrdenia, keď vôbec netvrdil, kedy, za akých konkrétnych okolností, akým konkrétnym spôsobom a v akom rozsahu malo dôjsť k zásahu do jeho práva na ochranu zdravia. Žalobca vôbec neuviedol, kedy došlo k nepostihnutiu odsúdených za fajčenie mimo vyhradeného priestoru, či takúto skutočnosť nahlásil, ako bolo uvedené riešené, a podobne. Z tvrdení žalobcu v žalobe a v ďalších podaniach nebolo možné uzavrieť, v akom rozsahu dochádza k vystaveniu žalobcu cigaretovému dymu, a teda ani dospieť k záveru, že by išlo o také vystavenie cigaretovému dymu, ktoré by bolo spôsobilé ovplyvniť jeho zdravie. Žalobca teda nielenže netvrdil konkrétny zásah do jeho práva na ochranu zdravia spôsobený inhalovaním cigaretového dymu, ale ani nepreukázal, že k nemu došlo v príčinnej súvislosti s tým, že na vychádzkovom dvorci odsúdení fajčia mimo vyhradeného priestoru pre fajčiarov, a to s poukazom na skutočnosť, že žalobca sa dobrovoľne vystavuje cigaretovému dymu pri návšteve iných izieb. Pre posúdenie veci bolo teda podstatným, že žalobca neuniesol najmä bremeno tvrdenia (ako ani dôkazné bremeno), že prípadné nepostihovanie odsúdených fajčiacich mimo vyhradený priestor na vychádzkovom dvorci (a v akom rozsahu) zasiahlo do jeho zdravia. Ani dozorový prokurátor, ktorému bola postúpená časť podania žalobcu ako podnet na preskúmanie zachovávania zákonnosti, nezistil žiadne pochybenia zo strany žalovaného pri ochrane nefajčiarov. Pokiaľ ide o namietanie žalobcu, že na vychádzkovom dvorci platil zákaz fajčenia až do jeho sťažnosti zo dňa 7.2.2022, nemožno s tým súhlasiť, pretože v zmysle ustanovenia § 3 ods. 2 písm. f) RRÚ č. 26/2019, účinného od 15.8.2019, bolo umožnené fajčiť v rámci vychádzkového dvora odsúdených v priestore v rohu vychádzkového dvora, ktorý je vymedzený rozhraním medzi časťou „B“ monobloku ubytovní odsúdených a časťou „C“ monobloku ubytovní odsúdených. Vzhľadom na uvedené dospel súd k záveru, že k zásahu žalovaného do práva žalobcu na ochranu zdravia nedošlo, a preto žalobca ani nemôže mať nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.

5. Pokiaľ ide o žalobcom tvrdený zásah do práva na ochranu jeho občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, pôvodcom zásahu mal byť pracovník žalovaného, ktorý je právnickou osobou s vlastnou právnou subjektivitou, žalovaný je pasívne vecne legitimovaným aj v časti žaloby o ochranu občianskej cti a ľudskej dôstojnosti. Súd mal za to, že žalobca ani v prípade tvrdeného zásahu do práva na ochranu jeho občianskej cti a ľudskej dôstojnosti neuniesol bremeno tvrdenia, keď vôbec netvrdil, aký konkrétny zásah do jeho občianskej cti a ľudskej dôstojnosti nastal, t.j. ako sa vulgárne vyjadrovanie pracovníka žalovaného dňa 13.1.2024 konkrétnym spôsobom prejavilo na občianskej cti a ľudskej dôstojnosti žalobcu medzi odsúdenými. Žalobca si tak ani v tejto časti žaloby nesplnil povinnosť tvrdenia, keď potom nemohol uniesť ani dôkazné bremeno. Súd mal za to, že konkrétne vulgárne vyjadrovanie sa pracovníka žalovaného nebolo objektívne spôsobilé zasiahnuť do práva na ochranu osobnosti žalobcu, znížiť jeho občiansku česť a ľudskú dôstojnosť, a teda nebolo objektívne spôsobilé privodiť žalobcovi ujmu. Dôkazná povinnosť na preukázanie splnenia kvalifikovaných podmienok pre priznanie náhrady nemajetkovej ujmy, ako i kritérií pre určenie jej výšky stíha výlučne poškodeného, t. j. žalobcu. Súd mal za to, že žalobcovi sa v konaní nepodarilo preukázať, že nastali akékoľvek konkrétne následky v jeho živote, ktoré by skutočne vnímal ako zásah do jeho zdravia a/alebo jeho občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, a preto nebolo možné dospieť k inému záveru ako k tomu, že žalobca ani netvrdil ani nepreukázal konkrétny vznik nemajetkovej ujmy. S poukazom na všetko vyššie uvedené nemohla byť žaloba žalobcu úspešná ani v časti tvrdeného zásahu do práva na ochranu zdravia, ani v časti tvrdeného zásahu do práva na ochranu občianskej cti a ľudskej dôstojnosti. Pokiaľ ide o náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, keďže nemal súd za preukázané, že by bol daný dôvod na primerané zadosťučinenie v zmysle , nebolo dôvodné žalobcovi priznať ani nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch v zmysle ustanovenia . zo znenia ustanovenia nevyplýva možnosť súdu poskytnúť primeranú peňažnú náhradu nemajetkovej ujmy len na základe existencie neoprávneného zásahu do práva na ochranu osobnosti, t.j. bez preukázania negatívneho prejavu vo sfére osobnosti fyzickej osoby. Okrem toho, právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch zmysle nastupuje až po tom, čo by sa zadosťučinenie podľa (upustenie od neoprávnených zásahov do práva na ochranu osobnosti; odstránenie následkov týchto zásahov; primerané zadosťučinenie vo forme napr. ospravedlnenia) nezdalo postačujúce. Náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch teda môže byť priznaná za podmienok, že samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na spôsobenú ujmu a že nie je možné túto vzniknutú ujmu uspokojiť inak a to napr. formou ospravedlnenia, uverejnenia rozsudku a podobne.

6. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa ustanovenia (ďalej len „“) v spojení s a . Žalovaný bol v konaní plne úspešný, z čoho vyplýva nárok žalovaného voči žalobcovi na náhradu účelne vynaložených trov celého konania v plnom rozsahu trov konania. Žalovanému však v konaní žiadne trovy nevznikli (súdny poplatok neplatil; v konaní právne zastúpený nebol; náhradu trov konania výslovne nežiadal), pričom takúto situáciu neupravuje, a preto mu súd vo výroku II. rozsudku s poukazom na ustanovenie (princíp racionálneho zákonodarcu) nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi nepriznal.

7. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal včas odvolanie žalobca. Žalobca v odvolaní uviedol, že podáva odvolanie v plnom rozsahu proti rozsudku súdu prvej inštancie a navrhol, aby odvolací súd vo veci rozhodol a žalobe vyhovel. Odvolanie odôvodnil tým, že súd prvej inštancie nesprávne posúdil a vyhodnotil vykonané dôkazy ( ) a rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci ( ). Žalobca má za to, že ho súd prvej inštancie nedostatočným spôsobom poučil a usmernil čo do dôkazného bremena. K odôvodneniu súdu v ods. 35 napadnutého rozsudku uviedol, že odsúdení nemôžu vlastniť akékoľvek nahrávacie zariadenie, ktoré by umožnilo zaznamenávať porušenia práv odsúdených. Na fajčenie mimo vyhradeného priestoru viackrát upozornil príslušníka B. D., ktorý vykonáva dozor na vychádzkovom dvore, že má odsúdených riešiť, avšak bez úspechu. Za jediný dôkazný prostriedok na preukázanie jeho tvrdení považuje kameru umiestnenú na streche monobloku „A“, no problém je v tom, že príslušníci s ňou sledujú iné monobloky vo vyšších podlažiach, a preto ňou nie je vidieť vychádzkový dvor. Stačilo by natočiť kameru nadol, na vychádzkový dvor a tým by sa preukázalo, že odsúdení počas vychádzky všade fajčia najčastejšie v dňoch od pondelka do soboty v čase od 16.00 hod. do 18.00 hod. a v nedeľu od 15.00 hod. do 17.00 hod.. Tým by sa aj preukázalo, že príslušníci vôbec nevydávajú pokyny a nikoho disciplinárne netrestajú. Žalobca bol v tom, že súd nariadi v rámci dokazovania žalovanému takýto úkon s kamerou, no nestalo sa. Odvolateľ spolu s odvolaním predložil lekárske správy od Pneumoftizeológa zo dňa 20.6.2024 a 6.3.2025, ktoré mu diagnostikujú astmu bronchiale, ktorú môže bezpochyby zhoršiť aj pasívne fajčenie a skrátený výpis z lekárskej karty s farebným vyznačením dátumov, kedy musel navštíviť lekára z dôvodu zhoršenia dýchania. Žalobca poukázal na častejšie návštevy lekára kvôli jeho respiračným ťažkostiam aj pred dňom 23.1.2024 a aj po dni 6.3.2025. Astma sa u neho prejavila až v ústave na výkon trestu odňatia slobody v Hrnčiarovciach nad Parnou. Žalobca namietal nesprávne posúdenie dôkazov v ods. 39. napadnutého rozsudku, pretože v zmysle RGR č. 26/2019 účinného od 15.8.2019 bolo možné fajčiť v rámci vychádzkového dvora odsúdených. Odvolateľ zdôraznil, že rozhodnutie riaditeľa ústavu č. 26/2019 musí byť podriadené rozhodnutiu generálneho riaditeľa č. 29/2009, čiže zákaz fajčenia na vychádzke podľa RGR č. 29/2009 platil až do 21.4.2022, v rozpore s čím je rozhodnutie riaditeľa ústavu č. 26/2019, ktoré povoľuje fajčenie na vychádzkovom dvore. Podľa žalobcu dôkazným prostriedkom na priznanie finančného zadosťučinenia, resp. že žalovaný ponížil jeho ľudskú dôstojnosť, môže byť zhoršenie jeho psychického stavu, spúšťačom čoho bolo to, že sa zachoval slušne prívetivo voči inému odsúdenému a príslušník ho za to poslal do (vulgárny expresívny výraz). Po tomto incidente začal navštevovať psychológa. K ods. 44. rozsudku uviedol, že vulgárne vystupovanie voči odsúdenému neprispieva k resocializácii odsúdeného, čím môže príslušník narušiť potenciálnu nápravu odsúdeného a on stratí dôveru v ľudí alebo začne také vyjadrovanie používať. Súd sa vôbec nevyporiadal so o ochrane nefajčiarov, keď on už v žalobe uviedol, že žalovaný porušuje zákon o ochrane nefajčiarov, keď povoľuje fajčenie v športových zariadeniach, pretože vychádzkový dvor slúži aj na športové aktivity a krúžkovú športovú činnosť. Podľa je zakázané fajčenie aj v športových zariadeniach, ktorým je krytý alebo otvorený objekt určený na telovýchovné a športové podujatia v rámci telesnej kultúry. Odvolateľ má za to, že súd vykonal dokazovanie nepostačujúcim spôsobom, resp. vykonal a pripustil dôkazy, ktoré vylučujú žalobcom tvrdený skutkový stav. Žalobca navrhol odvolaciemu súdu pribratie znalca z lekárskeho odboru pneumoftizeológia, ktorý môže potvrdiť alebo vyvrátiť účinnú súvislosť astmy s pasívnym fajčením, doplniť dokazovanie prikázaním žalovanému, aby kamerou na vychádzkovom dvore boli zaznamenávaní odsúdení počas vychádzky v období a čase, ktoré uviedol, čím sa preukáže porušenie zákazu fajčiť mimo vyhradený priestor a nečinnosť dozor konajúceho príslušníkov pri porušení tohto zákazu. Navrhol doplniť dokazovanie prikázaním žalovanému, aby zabezpečil výpis sedení žalobcu so psychológom za rok 2024 až 2025.

8. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedol, že žalobca odvolanie odôvodnil všeobecne a s tvrdeniami uvedenými v odvolaní sa nestotožňuje. Tvrdenie, že odsúdený nemal/nemá dostatočné

materiálne možnosti, ktoré by mu umožňovali tvrdenia uvádzané v žalobe podložiť dôkazmi alebo navrhovať vykonanie aj iných dôkazov považoval za účelové, s poukazom na možnosť vyhotovovať si fotokópie listín, čo žalobca do skončenia dokazovania pred súdom prvej inštancie nevyužil. Tvrdenia žalobcu o nedostatočnom poučení považoval za účelové a nedôvodné, pretože súd má len všeobecnú poučovaciu povinnosť podľa a vo veci žaloby o ochranu osobnosti a náhradu nemajetkovej ujmy nejde o spor s ochranou slabšej strany. Navrhol napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť podľa .

9. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací ( ), po zistení, že odvolanie bolo podané včas ( ), oprávnenou stranou sporu, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané ( ), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa ( ), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti ( a ) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody ( ), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom ( ) a dôvodmi odvolania ( ), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na verejnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením ( ) a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné, preto napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa a potvrdil ako vecne správny.

10. Predmetom odvolacieho konania je preskúmanie vecnej správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie vo výroku I., ktorým súd žalobu zamietol, a tiež v závislom výroku II. o náhrade trov konania.

11. Podľa , odvolací súd je rozsahom odvolania viazaný okrem prípadov, ak a) od rozhodnutia o napadnutom výroku závisí výrok, ktorý odvolaním nebol dotknutý, b) ide o nerozlučné spoločenstvo podľa a odvolanie podal len niektorý zo subjektov, c) určitý spôsob usporiadania vzťahu medzi stranami vyplýva z osobitného predpisu.

12. Podľa , odvolací súd je odvolacími dôvodmi viazaný.

13. Podľa a , odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne . Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

14. Odvolací súd pristúpil k vecnému prieskumu meritórneho rozhodnutia a predchádzajúceho procesného postupu súdu prvej inštancie z hľadiska uplatnených odvolacích dôvodov a v rozsahu námietok odvolateľa uvedených v odvolaní a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je opodstatnené a preskúmavaný rozsudok vo výrokoch I. a II. je vecne správny. Na základe skutočností uvedených v odvolaní nemožno urobiť záver o vadách rozsudku súdu prvej inštancie, ktoré namietal odvolateľ v podanom odvolaní, keďže súd prvej inštancie daný spor správne právne posúdil, použil pritom relevantné právne normy, ktoré aj správne interpretoval a aplikoval na zistený skutkový stav a z preukázaných skutkových okolností vyvodil zodpovedajúce právne závery. Odvolací súd ani s prihliadnutím na odvolacie argumenty nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od záverov prvoinštančného súdu o nedôvodnosti podanej žaloby odchýliť.

15. Vo vzťahu k odvolacej námietke o nedostačujúcom spôsobe poučenia a usmernenia žalobcu čo do dôkazného bremena zo strany súdu prvej inštancie, odvolací súd konštatuje, že ustanovenie upravuje všeobecnú poučovaciu povinnosť súdu, ktorá sa týka len procesných práv a povinností v rozsahu ustanovenom , avšak súd nemôže poučovať strany o hmotnom práve. Z obsahu spisu vyplýva, že súd prvej inštancie si splnil svoju poučovaciu povinnosť vo vzťahu k žalobcovi, pretože listom zo dňa 12.11.2025, doručeným žalobcovi dňa 13.11.2025 (č.l. 106) poučil žalobcu „o následkoch sudcovskej koncentrácie konania a síce, že strany sú povinné uplatniť prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany včas. Prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany nie sú uplatnené včas, ak ich strana mohla predložiť už skôr, ak by konala starostlivo so zreteľom na rýchlosť a hospodárnosť konania. Na prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany, ktoré strana nepredložila včas, nemusí súd prihliadnuť, najmä ak by to vyžadovalo nariadenie ďalšieho pojednávania alebo vykonanie ďalších úkonov súdu.“ Spolu s poučením mu bolo súdom oznámené, že má možnosť vyjadriť sa k vyjadreniu žalovaného v lehote 15 dní v zmysle

ods. 3 , aby uviedol ďalšie skutočnosti a označil dôkazy na preukázanie jeho tvrdení, pričom na neskôr predložené a označené skutočnosti a dôkazy súd nemusí prihliadnuť. „Do poučovacej povinnosti ale nepatrí návod, čo by účastník mal alebo mohol v danom prípade vykonať, ale iba pomôcť k tomu, aby mohol zákonom ustanoveným spôsobom dať najavo, čo hodlá v konaní urobiť.“ (uznesenie Najvyššieho súdu SR zo 6.2.2013 sp. zn. ). Vzhľadom na uvedené odvolací súd posúdil všeobecnú odvolaciu námietku žalobcu o nesplnení si poučovacej povinnosti zo strany súdu prvej inštancie za neopodstatnenú. Rovnako odvolací súd vyhodnotil ako neopodstatnenú námietku žalobcu, že ho súd prvej inštancie nedostatočne usmernil čo do dôkazného bremena, pretože súd nemá povinnosť usmerňovať strany, aké dôkazy by mali navrhnúť na preukázanie ich tvrdení. Súd nemôže poučovať strany sporu o tom, aké konkrétne dôkazy majú v konaní navrhnúť, pretože by tým porušil princíp rovnosti zbraní a sudcovskej neutrality, čo je v upravené najmä v článku 6 (Princíp rovnosti strán) v spojení s (Všeobecná poučovacia povinnosť). Súd poskytuje procesné poučenia o právach a povinnostiach, no poučovanie o dôkaznej stratégii alebo konkrétnych dôkazných prostriedkoch (tzv. hmotnoprávne poučovanie) je neprípustné, nakoľko by tým súd nepovoleným spôsobom pomáhal jednej zo strán, čím by naopak došlo k porušeniu zásady rovnosti zbraní. Odvolací súd poukazuje i na novšie uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 31.10.2024 (rozhodnutie bolo predmetom ústavnej sťažnosti vedenej pod sp. zn. , ktorú Ústavný súd Slovenskej republiky dňa 13. januára 2026 odmietol; uverejnené Zbierka stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR 3/2026 pod č. 15), podľa ktorého súd nemá poučovaciu povinnosť voči strane sporu konania o tom, akým dôkazom má preukázať svoje skutkové tvrdenie.

16. V sporovom konaní sa uplatňuje prejednacia zásada. Strana má jednak povinnosť tvrdenia, jednak dôkaznú povinnosť. V normatívnej podobe je táto povinnosť premietnutá v základných princípov , v zmysle ktorého strany sporu sú povinné označiť skutkové tvrdenia dôležité pre rozhodnutie vo veci a podoprieť svoje tvrdenia dôkazmi, a to v súlade s princípom hospodárnosti a podľa pokynov súdu. Následky spojené s ich nesplnením v podobe vecne nepriaznivého rozhodnutia nesie tá strana sporu, ktorá tieto povinnosti nesplnila. Medzi povinnosťou tvrdenia a povinnosťou označiť dôkazy na preukázanie tvrdení je vzájomná väzba. Pokiaľ strana nesplní povinnosť tvrdenia, nemôže splniť ani povinnosť označiť na svoje tvrdenia dôkazy. Dôkazným bremenom sa rozumie procesná zodpovednosť strany konania za to, že v konaní neboli preukázané jej tvrdenia a že z tohto dôvodu muselo byť rozhodnuté o veci samej v jej neprospech. Zmyslom dôkazného bremena je umožniť súdu rozhodnúť o veci samej aj v takých prípadoch, kedy neboli preukázané určité skutočnosti významné podľa hmotného práva pre rozhodnutie o veci (či už z dôvodu nečinnosti strany, ktorá nesplnila povinnosť označiť skutkové tvrdenia a dôkazy na preukázanie svojich tvrdení alebo preto, že takáto skutočnosť nemohla byť preukázaná vôbec). Zákon určuje dôkazné bremeno ako procesnú zodpovednosť strany za výsledok konania, pokiaľ je určovaný výsledkom vykonaného dokazovania (porovnaj ust. , , , a , a ).

17. Otázku splnenia povinnosti tvrdenia a povinnosti označiť na preukázanie tvrdení dôkazy musí súd vždy riešiť so zreteľom na individuálne okolnosti prejednávanej veci. Súd pritom nie je viazaný návrhmi strán na vykonanie dokazovania a ani nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Súd musí starostlivo zvážiť dôležitosť jednotlivých dôkazov, vykonať selekciu medzi nimi a prípadne vylúčiť tie, ktoré pre rozhodnutie vo veci nemajú žiadny význam.

18. Keďže v sporovom konaní platí zásada dispozičná a prejednacia (a takýmto bolo aj konanie v tejto veci), je tak zásadne vecou strán tvrdiť skutočnosti a označiť dôkazy na preukázanie svojich skutkových tvrdení. Pretože v sporovom konaní stoja strany proti sebe a majú opačný záujem na výsledku konania, povinnosť tvrdenia a dôkazná povinnosť zaťažuje každú zo sporových strán v úplne inom smere. Každá zo sporových strán musí v závislosti na hypotéze právnej normy tvrdiť skutočnosti a označiť dôkazy, na základe ktorých bude môcť súd rozhodnúť v jej prospech (bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno). Splnenie dôkaznej povinnosti potom nemá bez predchádzajúceho splnenia povinnosti tvrdenia pre vec význam, čo platí najmä (nielen však) v prípadoch (medzi ktoré patrí aj tento), v ktorých sa uplatňuje zásada prejednacia.

19. Nesplnenie povinnosti tvrdiť, resp. nesplnenie povinnosti „relevantne“ tvrdiť (uviesť tvrdenia z hľadiska ich kvality pravdivé, úplné, podstatné a rozhodujúce) má pre stranu sporu procesnoprávnu sankciu, ktorá sa prejaví v meritórnom rozhodnutí veci. Povinnosť tvrdiť podstatné a rozhodujúce skutočnosti ( ) sa v právnej teórii označuje ako povinnosť substancovane tvrdiť, resp.

povinnosť uviesť substancované tvrdenia. Tvrdenia teda majú byť relevantné z hľadiska hmotného práva a povinnosť substancovane tvrdiť má charakter procesného bremena, ktoré zaťažuje toho, kto má procesnú povinnosť tvrdiť, ale aj toho, kto má procesnú povinnosť poprieť tvrdenia protistrany. Substancované tvrdenie je také skutkové tvrdenie, ktoré je možné subsumovať pod konkrétnu hmotnoprávnu normu a je k nemu možné vykonať dokazovanie. Následkom porušenia povinnosti žalobcu substancovane tvrdiť je zamietnutie žaloby bez dokazovania, keďže súd nemá čo dokazovať, ak tvrdenie nie je substancované.

20. Súd teda nevykoná dôkazy, ktoré nie sú pre posúdenie veci relevantné a nemôžu smerovať k zisteniu skutočností predvídaných skutkovou podstatou právnej normy, ktorú treba na danú vec aplikovať. Uvedené je doplnené v civilnom sporovom procese tým, že súd nie je viazaný návrhmi strán sporu na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu a nie strán sporu. Dokazovaním v sporovom konaní sa má preukázať to, čo strany tvrdili a nie zisťovať to, čo strany netvrdili. Dokazovanie nemá slúžiť strane sporu na to, aby prostredníctvom neho zistila, či (náhodou) existujú skutočnosti v jej prospech. Obsah relevantných skutkových tvrdení, ktoré je strana povinná v spore tvrdiť, tak zásadne vychádza z hmotného práva (z hypotézy hmotnoprávnej normy). Strana sporu je totiž povinná tvrdiť také skutočnosti, ktoré zakladajú vznik jej práva, resp. zánik jej povinnosti.

21. Ustanovenie priznáva každej fyzickej osobe právo na ochranu proti zásahom do osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy. Zákon nedefinuje pojem zásah ani nepodáva výpočet konkrétnych foriem zásahov, ktorými môžu byť dotknuté jej osobnostné práva. Je ním však bezpochyby tak aktívne konanie, ako aj pasívne správanie, ktoré má v zákone uvedené znaky. Týmito znakmi sú predovšetkým neoprávnenosť zásahu a jeho objektívna spôsobilosť negatívne dopadnúť na chránené osobnostné práva fyzickej osoby. Medzi neoprávneným zásahom a poškodením (ohrozením) niektorého z osobnostných práv musí byť vzťah príčinnej súvislosti. Ak určité konanie vykazuje zákonné znaky zásahu do chránených osobnostných práv, má fyzická osoba právo najmä domáhať sa, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jej osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby jej bolo poskytnuté primerané zadosťučinenie ( ).

22. Z obsahu ustanovenia vyplýva, že základným predpokladom pre priznanie primeraného zadosťučinenia je skutočnosť, že došlo ku konkrétnemu zásahu, ktorý je objektívne spôsobilý privodiť dotknutej osobe ujmu na jej osobnostných právach. Súd prvej inštancie žalobu zamietol z dôvodu, že žalobca v podanej žalobe, ale aj vo svojich následných vyjadreniach uvádzal len všeobecné tvrdenia o údajnom zásahu do jeho práva na ochranu zdravia konaním žalovaného, no neuviedol žiadne konkrétne tvrdenia, z ktorých by bolo zrejmé kedy, kde, za akých konkrétnych okolností, akým konkrétnym spôsobom a v akom rozsahu mal zasiahnuť žalovaný do jeho práva na ochranu zdravia. Žalobca sa vo svojich tvrdeniach len obmedzil na všeobecné tvrdenia o fajčení odsúdených mimo vyhradených priestorov, avšak zo žiadneho tvrdenia žalobcu nie je zrejmé, aký to malo mať dopad na žalobcu a aká a či vôbec bola ujma na zdraví žalobcu. V prejednávanej veci žalobca vo svojich podaniach neuviedol konkrétne skutkové tvrdenia, ktoré by umožňovali identifikovať konkrétne konanie konkrétnej osoby vo vzťahu k žalobcovi v priestoroch nevyhradených na fajčenie. Súd prvej inštancie dospel preto k správnemu záveru, že žalobca dostatočným spôsobom nešpecifikoval protiprávne konanie žalovaného, ktoré bolo objektívne spôsobilé privodiť žalobcovi ujmu na jeho práve na ochranu zdravia. Žalobca v odvolaní žiadnym relevantným spôsobom nespochybnil záver súdu prvej inštancie, že v prvom rade neuniesol bremeno tvrdenia vo vzťahu k žalobcom tvrdenému zásahu do práv na ochranu zdravia.

23. Pre sporové konanie je tiež charakteristický princíp kontradiktórnosti konania, v ktorom stoja proti sebe sporové strany a vyvíjajú procesnú aktivitu smerom k výsledku konania, ktorý by im bol na prospech. Procesná úprava v výrazne posilnila i princíp hospodárnosti, zavedením možnosti súdu stanovovať záväzné procesné lehoty na procesné úkony sporových strán, s cieľom poskytnúť rýchlu a účinnú spravodlivosť. Kontradiktórnosť znamená možnosť podrobiť procesnej „debate“ všetko, čo v konaní vyšlo najavo. Strana sporu má procesnú povinnosť predložiť prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany včas, pričom procesný úkon nie je vykonaný včas, ak ho strana sporu mohla vykonať skôr, ak by konala starostlivo. Ak neexistujú osobitné dôvody, v zásade platí, že predloženie skutkových tvrdení až na pojednávaní nie je včasné (porov. Števček, M., Ficová, S.,

Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. . Komentár. Praha: C. H. Beck, 2016, str. 53).

24. Pretože žalobca v konaní neuviedol relevantné skutkové tvrdenia, nemohla obstáť ani odvolacia námietka žalobcu, že súd nenariadil dokazovanie kamerou umiestnenou na streche monobloku „A“, pretože nielenže chýbali konkrétne skutkové tvrdenia, na preukázanie ktorých by bolo možné vykonať dokazovanie zrejme „záznamom“ z kamery, keď žalobca ani nešpecifikoval obdobia, za ktoré by požadoval predložiť kamerové záznamy od žalovaného. Žalobca, a to aj len v odvolaní, poukázal na fajčenie odsúdených počas vychádzky na vychádzkovom dvore a to v dňoch od pondelka do soboty v čase od 16.00 hod. do 18.00 hod a v nedeľu od 15.00 hod. do 17.00 hod, bez špecifikácie obdobia pomocou presných dátumov s označením dní, mesiacov a rokov. Preto odvolaciu námietku o odmietnutí vykonania dokazovania súdom prvej inštancie nemohol odvolací súd považovať za dôvodnú.

25. Žalobca až spolu s odvolaním predložil nové listinné dôkazy, a to Lekársky nález A. E. C., Respiro –Pharma centrum, s.r.o. zo dňa 20.6.2024, Lekársky nález A. E. C., Respiro –Pharma centrum, s.r.o. zo dňa 6.3.2025. Podľa tvrdení žalobcu astmu môže vyvolať a zhoršiť aj pasívne fajčenie. Poukázal na skrátený výpis z jeho zdravotnej dokumentácie s vyznačením dátumov, kedy musel navštíviť lekára z dôvodu zhoršenia dýchania. Zároveň poukázal na situácie, keď kvôli respiračným ťažkostiam musel navštíviť lekárov aj v období pred 23.1.2024 a aj v období po 6.3.2025.

26. Odvolací súd je aj počas odvolacieho konania povinný prihliadať na prostriedky procesného útoku a procesnej obrany, ktoré doteraz neboli použité, ale len vtedy, ak sa týkajú procesných podmienok, vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, alebo ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie. V ostatných prípadoch prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany, ktoré strana neuplatnila v konaní pred súdom prvej inštancie, nie je možné uplatniť v odvolacom konaní. Ustanovenie vychádza zo zásady koncentrácie konania podľa a . Prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany sú strany povinné uplatniť včas. Tieto prostriedky nie sú uplatnené včas, ak ich strana mohla predložiť už skôr, ak by konala starostlivo so zreteľom na rýchlosť a hospodárnosť konania. Prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany, ktoré strana neuplatnila v konaní pred súdom prvej inštancie, nie je možné uplatniť v odvolacom konaní.

27. Nakoľko listiny, ktoré boli žalobcom predložené súdu spolu s odvolaním, ako aj všeobecné skutkové tvrdenia o návštevách lekárov žalobcu kvôli jeho respiračným ťažkostiam, neboli žalobcom predložené v konaní pred súdom prvej inštancie, odvolací súd tieto listiny kvalifikoval ako novoty v odvolacom konaní, na uplatnení ktorých neboli splnené zákonné podmienky uvedené v ustanovení a na ktoré odvolací súd nemohol prihliadnuť, pretože žalobcovi nič nebránilo uplatniť ich už v konaní pred súdom prvej inštancie, keď žalobca ani netvrdil a ani nepreukázal, že ich bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie ( ).

28. Vo vzťahu k odvolacej námietke nesprávneho hodnotenia dôkazov súdom prvej inštancie v ods. 39 odvolaním napadnutého rozsudku, odvolací súd konštatuje, že vychádza zo zásady voľného hodnotenia dôkazov. Súd hodnotí jednotlivý dôkaz z hľadiska jeho dôležitosti (relevancia vo vzťahu zisťovaným skutočnostiam), zákonnosti (a to z pohľadu jeho získania, ako aj vykonania) a pravdivosti. Po individuálnej selekcii následne súd hodnotí všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti. Pri tomto hodnotení už pravdivosť dôkazu posudzuje aj v súvislosti s prípadným rozporom s inými dôkazmi. K nesprávnym skutkovým zisteniam z vykonaných dôkazov súd dospeje nesprávnym hodnotením dôležitosti alebo pravdivosti dôkazov alebo porušením pravidiel formálnej logiky. Námietky žalobcu vo vzťahu k hodnoteniu dôkazov súdom prvej inštancie odvolací súd nepovažoval za dôvodné, keďže hodnotenie dôkazov súdom prvej inštancie neodporuje zásadám logiky a ani zistenému skutkovému stavu. Žalobca žiadnym spôsobom nespochybnil záver súdu, že dozorový prokurátor, ktorý vykonáva dozor nad dodržiavaním zákonnosti, nezistil u žalovaného žiadne pochybnosti pri ochrane nefajčiarov. Súd v civilnom sporovom konaní neposudzuje zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy, ktorým je aj žalovaný, pretože túto právomoc majú správne súdy v zmysle (ďalej aj ako „SSP“) a žalobca sa mohol domáhať preskúmania prostredníctvom správnej žaloby, a preto námietky žalobcu o nesúlade rozhodnutia riaditeľa ústavu s rozhodnutím generálneho riaditeľa č. 29/2009 sú

v tomto konaní neopodstatnené a nemohli ovplyvniť správnosť odvolaním napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie.

29. Čo sa týka odvolacej námietky nesprávneho vyhodnotenia vplyvu vulgárneho vystupovania pracovníka žalovaného voči žalobcovi ako odsúdenému vo výkone trestu odňatia slobody, čo je podľa odvolateľa proti občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, odvolací súd konštatuje, že správne súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobca neuniesol ani bremeno substancovaného tvrdenia, aký konkrétny zásah u žalobcu mal nastať do jeho občianskej cti a ľudskej dôstojnosti takýmto správaním pracovníka žalovaného. Súd prvej inštancie nevyhodnotil vulgárne správanie pracovníka žalovaného voči žalobcovi ako správne, avšak bez toho, aby žalobca konkretizoval, akým konkrétnym spôsobom sa to malo prejaviť na jeho občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, potom záver súdu prvej inštancie, že nebolo preukázané, že by žalobcovi vznikla konkrétna ujma, je opodstatnený a logický. Len všeobecné tvrdenia odvolateľa ohľadom negatívnych vplyvov vulgárneho vystupovania pracovníka žalovaného na resocializáciu a potenciálnu nápravu odsúdeného neboli spôsobilé spochybniť záver súdu o nemožnosti poskytnúť primeranú náhradu nemajetkovej ujmy bez preukázania negatívneho prejavu vo sfére osobnosti fyzickej osoby – žalobcu.

30. Nesprávnym právnym posúdením sa rozumie subsumovanie skutkového stavu pod normu hmotného práva alebo procesného práva, ktorá v hypotéze nemá také predpoklady, aké vyplývajú zo zisteného skutkového stavu. Nesprávne právne posúdenie veci konkrétne spočíva v tom, že súd použil nesprávnu právnu normu, alebo síce aplikoval správnu právnu normu, ale ju nesprávne interpretoval, a napokon právnu normu síce správne vyložil, ale na zistený skutkový stav ju nesprávne aplikoval (rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. ).

31. Žalobca v odvolaní okrem procesu dokazovania a skutkových záverov z neho plynúcich namietal, že súd prvej inštancie sa vôbec nevysporiadal s tým, že žalovaný porušuje o ochrane nefajčiarov (ďalej ako „“) tým, že povoľuje fajčenie v športových zariadeniach, keď podľa tvrdení odvolateľa žalovaný ani nepoprel, že vychádzkový dvor, ktorý je využívaný aj na rozsiahle športové aktivity a na krúžkovú športovú činnosť, je do určitej miery športovým zariadením a v zmysle je zakázané fajčiť v športových zariadeniach. Odvolací súd k tejto námietke uvádza, že v zmysle veta prvá a vyhlášky č. Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky, ktorou sa vydáva Poriadok výkonu trestu odňatia slobody, vychádzkový dvor primárne slúži na zabezpečenie zákonného práva odsúdeného na dennú vychádzku a pobyt na čerstvom vzduchu v trvaní minimálne jednej hodiny. Nie je zo svojej podstaty stavebne určený výhradne na organizovanie športových podujatí alebo organizovaný výkon športu. To, že na vychádzkovom dvore odsúdení chodia, behajú alebo cvičia, z neho automaticky nerobí športové zariadenie v zmysle . v ustanovení zakazuje fajčiť v športových zariadeniach. Tento zákaz sa však vzťahuje na oficiálne športoviská, štadióny, športové haly a plavárne, avšak vychádzkový dvor v ústave na výkon trestu odňatia slobody v tomto zozname nefiguruje.

32. Ani všeobecnú odvolaciu námietku o vykonaní dokazovania súdom prvej inštancie nedostatočným spôsobom, pretože vykonal a pripustil len také dôkazy, ktoré vylučujú žalobcom tvrdený skutkový stav, nemohol odvolací súd považovať za dôvodnú. Žalobca v odvolaní žiadnym spôsobom nešpecifikoval, ktoré dôkazy súd nevykonal a na preukázanie ktorých skutkových tvrdení ich žalobca navrhoval vykonať.

33. Pokiaľ ide o žalobcom navrhnuté doplnenie dokazovania v odvolacom konaní (pribratie znalca z lekárskeho odboru pneumoftizeológia; uložením povinnosti žalovanému predložiť výpis sedení žalobcu so psychológom za rok 2024 až 2025), odvolací súd uvádza, že v danom prípade ide o uplatnenie novôt v odvolacom konaní. Pretože žalobcovi nič nebránilo navrhnúť takýmto spôsobom doplniť dokazovanie už v konaní pred súdom prvej inštancie, odvolací súd s ohľadom na tzv. neúplný apelačný systém vyjadrený v neprihliadol na ním navrhnuté doplnenie dokazovania odvolacím súdom, pretože dokazovanie je možné doplniť iba za podmienok uvedených v ( ) a v zmysle prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany (vrátane návrhov na vykonanie dôkazov), ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie možno v odvolaní použiť len vtedy, ak ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie. Žalobca v podanom odvolaní nekonkretizoval dôvod uplatnenia novôt v odvolacom konaní podľa a tiež neuviedol žiadne skutočnosti, pre ktoré tieto dôkazy a prostriedky procesného útoku nemohol

použiť v konaní pred súdom prvej inštancie bez svojej viny. Vzhľadom na uvedené, odvolací súd na návrhy žalobcu na doplnenie dokazovania v odvolacom konaní neprihliadol.

34. Súd prvej inštancie postupoval v zmysle , v odôvodnení rozsudku jasne a výstižne vysvetlil, ktoré skutočnosti považoval za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil a na ich základe odôvodnil rozhodnutie, s ktorým sa odvolací súd stotožňuje. Z obsahu odôvodnenia je zrejmé, že výsledok hodnotenia dôkazov bol vytvorený na základe starostlivého uváženia a zhodnotenia dôkazov jednotlivo, aj v ich komplexnosti tak, aby vychádzal z pravidiel formálnej logiky i s prihliadnutím na predmet konania (o náhradu nemajetkovej ujmy za porušenie práva na ochranu nefajčiarov a práva na ochranu zdravia a o náhradu nemajetkovej ujmy za porušenie práva na ochranu osobnosti, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti) a individuálne okolnosti prípadu. V posudzovanom prípade súd prvej inštancie v rozsahu potrebnom pre rozhodnutie dokazovaním riadne zistil skutkový stav veci, aplikoval naň správny predpis. Podľa názoru odvolacieho súdu sa súd prvej inštancie komplexne vyporiadal s nárokmi, ktoré sa stali predmetom konania. Súd prvej inštancie dospel k správnemu záveru, že žalobca nepreukázal, že nastali akékoľvek konkrétne následky v jeho živote, ktoré by žalobca skutočne vnímal ako zásah do jeho zdravia a jeho občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, a preto žalobca nielenže netvrdil, ale ani nepreukázal konkrétny vznik (ne)majetkovej ujmy a potom rovnako sa žalobcovi nepodarilo preukázať závažnosť zásahu do jeho zdravia a/alebo občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ktorý by odôvodňoval náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.

35. Ďalšie odvolacie argumenty odvolací súd považoval pre rozhodnutie o odvolaní už za nerozhodné, bez potreby sa s nimi osobitne vyporiadavať. I podľa už ustálenej judikatúry (napr. uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. , uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. ) súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzal do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvoinštančného ako i odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, stačí na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces. V posudzovanej veci odôvodnenie napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie nemožno považovať za svojvoľné, či zjavne neodôvodnené, keďže poskytuje odpovede na právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Do práva na spravodlivý proces nepatrí súčasne právo strany konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s požiadavkami strany konania a jej právnymi názormi (viď rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. a sp. zn. ).

36. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd, viazaný odvolacími dôvodmi, rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku I. vo veci samej a v súlade s i v závislom výroku II. o náhrade trov konania podľa a ako vecne správny potvrdil.

37. Podľa , ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie.

38. Podľa , súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

39. Podľa , o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.

40. O náhrade trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa v spojení s a , v zmysle ktorého súd strane prizná náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Žalovaný bol v odvolacom konaní úspešný, vznikol mu preto nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcovi, ktorý bol v odvolacom konaní neúspešný. Ak si strana náhradu trov konania neuplatní, ani jej podľa obsahu spisu v konaní žiadne nevznikli, je v súlade s článkom 17 základných princípov , zakotvujúcim procesnú ekonómiu, rozhodnúť priamo tak, že sa jej nárok na náhradu trov konania nepriznáva (viď. uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 28.2.2018 sp. zn. ). Žalovanému preto nebola priznaná náhrada trov odvolacieho konania.

41.Senát odvolacieho súdu prijal rozhodnutie pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces ( ). Dovolanie je podľa prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne ( ). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa až n) ( ). Dovolanie podľa nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) ( ). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie ( ). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné ( ). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané ( ). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa ( ). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil ( ). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( ). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde ( ). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa ( ). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania ( ). Dovolanie prípustné podľa možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení ( ). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada ( ). Dovolanie prípustné podľa možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci ( ). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia ( ). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom ( ). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania ( ). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania ( ).