Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_9Co-15-2026.pdf
PDF · 116.47 KB
Case nature
Area
Subarea
9Co/15/2026
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dany Popovičovej a členiek senátu JUDr. Aleny Mikovej a JUDr. Zuzany Stolárovej v spore žalobcu: A. B., nar. XX.X.XXXX, bytom v C., C. D. XXXX/X, zastúpeného JUDr. Jolanou Fuchsovou, PhD., advokátkou so sídlom v Košiciach, Štúrova 20 proti žalovanej: E. F. B., G., nar. X.X.XXXX, bytom v C., H. XXXX/XX, zastúpenej JUDr. Michalom Roháčom, advokátom so sídlom v I., J. XXX/XX, o určenie, že dôvod vydedenia uvedený v Listine o vydedení spísanej dňa 22.3.2002 nie je daný, o odvolaní žalovanej proti rozsudku Mestského súdu Košiciach zo dňa 23.10.2025 č.k. 34C/1/2025-103 takto
r o z h o d o l :
P o t v r d z u j e rozsudok.
Žalobca má nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanej v celom rozsahu.
o d ô v o d n e n i e :
1. Rozsudkom uvedenom v záhlaví tohto rozhodnutia Mestský súd Košice (ďalej len „súd prvej inštancie“) určil, že dôvod vydedenia uvedený v Listine o vydedení spísanej vo forme notárskej zápisnice dňa 22.3.2002 na Notárskom úrade H. B. K., notárky so sídlom v C., L. XX, M. D. XXX/XXXX, D. XXX/XXXX, nie je daný. Žalobcovi priznal voči žalovanej nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu, o výške ktorých bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku.
2. Súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní a po právnom posúdení veci v zmysle § 39, § 460, § 461 ods. 1, 2, § 469a ods. 1 až 3, § 473 ods. 1, 2, § 474 ods. 1, 2, § 475 ods. 1, 2, § 476 ods. 1, § 479 Občianskeho zákonníka, § 3 ods. 4, § 46, § 47 ods. 1, § 54 zák. č. 323/1992 Zb. dospel k záveru, že žaloba je opodstatnená, preto jej vyhovel. Na zdôvodnenie uviedol, že v konaní mal za preukázané, že žalobca je synom poručiteľa E. H. B., nar. XX.X.XXXX, naposledy bytom v C. D. H. XXXX/XX, zomr. dňa 30.8.2024 a žalovaná bola jeho manželkou. Poručiteľ sa dňa 22.3.2002 dostavil na Notársky úrad H. B. K., kde za jej asistencie spísal notársku zápisnicu, v ktorej boli obsiahnuté závet a listina o vydedení žalobcu a jeho potomkov. Spornou v konaní sa stala otázka, či sú dané dôvody vydedenia žalobcu a jeho potomkov uvedené v listine o vydedení zo dňa 22.3.2002 jeho otcom, poručiteľom E. H. B..
3. Súd prvej inštancie uzavrel, že žaloba o určenie spornej skutočnosti v zmysle § 194 Civilného mimosporového poriadku (ďalej len „C.m.p.“) je žalobou o určenie právnej skutočnosti tak, ako vyplýva z § 137 písm. d/ Civilného sporového poriadku (ďalej len „C.s.p.“), preto v spore o určenie právnej skutočnosti žalobca nepreukazuje naliehavý právny záujem. V konaní súd prvej inštancie zistil, že žalobca pred notárom namietol relatívnu neplatnosť závetu spísaného poručiteľom dňa 22.1.2001, oboznámil notára s tým, že na súd podal žalobu ohľadom tohto závetu a listiny o vydedení, pričom konanie sa vedie na Mestskom súde Košice pod sp.zn. 34C/1/2025. Notár v dedičskom konaní vyhlásil uznesenie, že pojednávanie odročuje až do skončenia sporového konania pod sp.zn. 34C/1/2025. Aj keď
notár v dedičskom konaní dôsledne neaplikoval ust. § 194 C.s.p., keď žalobcu neodkázal uznesením, aby určenie spornej skutočnosti uplatnil žalobou a formuloval žalobný petit, niet pochýb o tom, že žalobca sa v tomto konaní v súlade s ust. § 137 písm. c/ C.s.p. domáha určenia, že dôvod vydedenia nie je daný a na takomto určení má naliehavý právny záujem, ktorý je podľa názoru súdu preukázaný právnou neistotou žalobcu, ktorý bez kladného rozhodnutia vo veci sa nemôže domôcť dedičského práva v dedičskom konaní.
4. Súd prvej inštancie vychádzal z tej nespornej skutočnosti, že poručiteľ E. H. B. spísal dňa 22.3.2002 na Notárskom úrade H. B. K., notárky so sídlom v Košiciach na L. XX č. N 120/2002, Nz 121/2002 listinu obsahujúcu závet a listinu o vydedení, ktorými poručiteľ E. H. B. vydedil žalobcu a jeho potomkov. Poručiteľ v listine o vydedení konkrétne vymedzil dôvod vydedenia žalobcu s odvolaním sa na naplnenie dôvodu v zmysle § 469a ods. 1 písm. b/ Občianskeho zákonníka tak, že tento o neho trvale neprejavuje záujem, aký by mal prejavovať potomok od svojho predka. Manželstvo, z ktorého sa narodil, bolo uzavreté formálne s tým, že s prvou manželkou a žalobcom nežili v spoločnej domácnosti a po rozvode manželstva stratil s prvou manželkou, ako aj so žalobcom akýkoľvek kontakt. Žalobca po celý čas neprejavoval záujem ani snahu nadviazať s ním kontakt a neprejavoval o neho ako o svojho otca žiaden záujem.
5. V súvislosti s aplikáciou ust. § 469a ods. 1 písm. b/ Občianskeho zákonníka súd zdôraznil, že v danom prípade je potrebné posúdiť, aký bol záujem poručiteľa na udržiavaní rodinných vzťahov s dedičom. O neprejavenie opravdivého záujmu podľa tohto ustanovenia sa nejedná v prípade, ak nezáujem potomka bol v značnej miere vyvolaný samotným poručiteľom (viď rozsudok NS SR sp.zn. 1Cdo 173/96 zo dňa 1.11.1997). Podľa ustálenej súdnej praxe je tak potrebné otázku, či potomok o poručiteľa trvalo neprejavoval opravdivý záujem, ktorý by ako potomok prejaviť mal, posudzovať vždy s prihliadnutím na všetky okolnosti prípadu, či potomok vôbec mal reálnu možnosť o poručiteľa prejaviť opravdivý záujem, a či poručiteľ mal vôbec záujem sa s potomkom stýkať a udržiavať s ním bežné príbuzenské vzťahy, pretože vydedenie prichádza do úvahy len vtedy, ak poručiteľ o tento blízky príbuzenský vzťah stojí, keď sa ho nezáujem potomka osobne citovo dotýka, tento stav mu vadí, a nie je naopak daný ako dôvod vydedenia v prípade, ak ide o takú situáciu, keď mu je tento stav ľahostajný, prípadne keď k nemu sám svojim správaním prispel (viď rozsudok NS SR sp.zn. 4Cdo 32/2014 zo dňa 27.5.2014).
6. Vykonaným dokazovaním, výsluchom žalobcu, zo žalobcom predložených listinných dôkazov, najmä rozsudkov vydaných v poručeneckej agende súd mal za preukázané, že poručiteľ o maloletého žalobcu nejavil žiadny záujem, nevyužíval možnosť styku, a ani o úpravu styku s maloletým žalobcom nikdy nežiadal, pričom po prvýkrát videl žalobcu, keď ho žalobca navštívil z vlastnej iniciatívy vo veku 16 rokov. Už táto skutočnosť podľa názoru súdu vypovedá o neštandardnom vzťahu medzi otcom a jeho synom, pričom tento nezáujem je nutné pričítať na ťarchu poručiteľa, a určite nie na ťarchu vtedy neplnoletého dieťaťa, ktoré nemožno viniť za zlé vzťahy medzi rodičmi, ktoré sa pretavili do spísania akejsi dohody pred sobášom, ktorú súd aj v celkovom kontexte vyhodnotil ako priečiacu sa dobrým mravom, spoločensky, morálne neakceptovateľnú. V tejto súvislosti za kľúčové považoval negatívne nastavenie poručiteľa rozvíjať rodinné vzťahy a väzby so synom, a to od momentu narodenia žalobcu. Z vykonaného dokazovania vyplýva, že poručiteľ okrem platenia výživného žiadnym iným spôsobom neparticipoval na výchove žalobcu, hoci podľa Zákona o rodine mal nielen právo, ale najmä povinnosť tak robiť. Zhodnotením dôkazov jednotlivo ako aj vo vzájomných súvislostiach mal súd za to, že to bol práve poručiteľ, ktorý neprejavoval záujem o svojho maloletého syna, a to od jeho narodenia, a tento vyhodnotil ako trvalý a úprimný nezáujem poručiteľa, a nie len nejaké jeho dočasné rozhodnutie. Nebolo sporné, že práve žalobca vyhľadal svojho otca, snažil sa o nadviazanie kontaktu s ním, avšak táto iniciatíva zostala bez preukázanej odozvy zo strany poručiteľa. Nijaká ďalšia iniciatíva, či už zo strany žalobcu alebo poručiteľa až do jeho smrti nebola vyvinutá k tomu, aby sa vzťah medzi otcom a jeho jediným synom dostal na úroveň štandardného rodinného vzťahu, a nebolo preukázané v konaní, že by sa poručiteľ pokúsil vôbec niekedy počas svojho života syna kontaktovať, či už telefonicky alebo písomne, aby mu dal najavo, že o jeho návštevu, stretnutia, budovanie a rozvíjanie vzájomných vzťahov stojí. V súlade s uvedeným súd za neprimerané povaoval vyjadrenie žalovanej, prednesené jej zástupcom v záverečnej reči, že poručiteľ na vzťah so žalobcom rezignoval, nakoľko podľa zistení súdu, tento vzťah poručiteľ ani nebudoval, a preto nebolo ani na čo zo strany poručiteľa rezignovať. Skutočnosť, že poručiteľ žalobcu kontaktovať mohol a mal možnosť, súd vyhodnotil na základe vykonaného dokazovania, z ktorého vyplynulo, že obaja bývali niekoľko sto metrov od seba, poručiteľ poznal presnú adresu žalobcu, žalobcu ako dieťa nevyhľadal, neinicioval žiadne stretnutia, nepozval ho domov, a to ani pri príležitosti
vianočných resp. veľkonočných sviatkov, o život žalobcu od jeho narodenia sa vôbec nezaujímal. Aj z výpovede svedka K. N. vyplynulo, že zdravotný stav poručiteľa umožnil jeho pobyt v záhrade rodinného domu svedka a jeho manželky, t.j. sestry žalovanej, účasť na grilovačke, rodinných posedeniach. Z predložených lekárskych správ nevyplýva, že by bol poručiteľ pripútaný na lôžko, bez možnosti kontaktu so svojím okolím.
7. Podľa názoru súdu nie je bezvýznamné, že vzťahová väzba medzi rodičom a dieťaťom je nesmierne dôležitá, a táto sa vytvára už od narodenia dieťaťa. Ak ju rodič nevytvára od narodenia, neprejavuje o dieťa skutočný záujem, nevytvára dieťaťu pocit bezpečia, pocit prijatia, dôvery, takéto dieťa a neskôr dospelý človek, formovaný takýmto prostredím a vzťahmi, pociťuje dôsledky, ktoré sa môžu v jeho vnímaní a prežívaní prejavovať po celý život. V tejto súvislosti súd nepovažoval za prehnané tvrdenie žalobcu, že vyrastal s pocitom menejcennosti, že po otcovi túžil, otca potreboval, želal si, aby ho v živote otec nejako nasmeroval, túžil, aby mal v živote otca vôbec nejaké miesto, že sa cítil byť neprijatím otca vytrestaný, a čakal po dvoch návštevách ním iniciovaných, že sa postoj otca k nemu zmení. Ani v tejto situácii, kedy dieťa samé vyhľadalo otca, poručiteľ preukázateľne nerealizoval žiadne ďalšie kroky k tomu, aby nadviazal bližší kontakt so synom. Tvrdenie žalovanej o záujme poručiteľa vzťahy rozvíjať považoval súd za nepreukázané, a len v rovine nepodložených tvrdení produkovaných žalovanou v rámci jej procesnej obrany.
8. Vzhľadom na tieto zistenia súd prvej inštancie uzavrel, že v danom prípade nie je naplnený dôvod vydedenia v zmysle § 469 ods. 1 písm. b/ Občianskeho zákonníka, nakoľko vzťah medzi poručiteľom a jeho potomkom nemal charakter skutočného vnútorného vzťahu otca a syna, poručiteľ už od útleho detstva neprejavoval záujem o svojho potomka – žalobcu, preto by nebolo spravodlivé požadovať od jeho potomka neustále prejavovanie záujmu o poručiteľa, pokiaľ sám takýto stav vyvolal a zapríčinil. Konštatoval, že poručiteľ podstatnou mierou prispel k tomu, že sa štandardné rodinné puto medzi ním ako otcom a žalobcom ako synom nevytvorilo a aj pri neskoršej snahe žalobcu nadviazať s otcom kontakt ostal voči nemu ľahostajný a o bližší príbuzenský vzťah sa ani nepokúsil.
9. Pre úplnosť súd uviedol, že nemohol prihliadnuť na procesnú obranu žalovanej, že žalobca neposkytol poručiteľovi potrebnú pomoc v chorobe, pomoc pri zabezpečení liekov, odvozu do nemocnice, hoci o zlom zdravotnom stave poručiteľa mal podľa žalovanej vedieť a so zreteľom na svoje možnosti a schopnosti poručiteľovi takúto pomoc mal a mohol poskytnúť. Takýto dôvod vydedenia, ktorý predpokladá ust. § 469a ods. 1 písm. a) Občianskeho zákonníka totiž v listine o vydedení ako dôvod vydedenia poručiteľom uvedený nebol.
10. Na základe týchto úvah žalobe v celom rozsahu vyhovel a určil, že dôvod vydedenia tak, ako je uvedený v listine o vydedení, nie je daný.
11. O trovách konania rozhodol v zmysle § 255 ods. 1 C.s.p. a úspešnému žalobcovi priznal plnú náhradu trov konania voči neúspešnej žalovanej, nevzhliadol dôvod pre aplikáciu ust. § 257 C.s.p. na daný prípad.
12. Proti tomuto rozsudku v zákonnej lehote podala odvolanie žalovaná z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. f/, g/ a h/ C.s.p. a odvolaciemu súdu navrhla, aby rozsudok zmenil tak, že žalobu zamietne alebo rozsudok zruší a vráti vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Vytkla súdu prvej inštancie, že nesprávne vyhodnotil dôkaznú situáciu, keď jednostranne obvinil poručiteľa a ignoroval dospelosť žalobcu. Žalovaná pri svojej výpovedi uviedla, že poručiteľ žalobcu pri dvoch návštevách informoval o svojom zdravotnom stave, chorobách, dokonca mu radil pri výbere povolania a pozýval ho, aby prišiel „kedykoľvek“, mal záujem o ďalšie stretnutia. Svedok p. N. vypovedal, že poručiteľa trápil neexistujúci vzťah so synom, t.j. opak tvrdenia súdu, že poručiteľ „nebudoval vzťah“ a bol ľahostajný. Súd tieto dôkazy bagatelizoval a zároveň ich ani nevyhodnotil. Ignoroval rozdiel medzi detstvom a dospelosťou. V čase spísania listiny o vydedení bol žalobca plnoletý, 32-ročný muž, žijúci 5 až 10 minút chôdze od otca. Za obdobie od 1986 neprejavil ani raz záujem o svojho otca. Súd neprihliadol na staršie rozhodnutia Najvyššieho súdu SR (sp.zn. 1Cdo 173/96, 5Cdo 239/2009, 2Cdo 109/2010), ktoré hovoria, že ak nezáujem potomka vyplýva z nezáujmu poručiteľa „nemožno bez ďalšieho dôvodiť“ existenciu dôvodu vydedenia, t.j. treba individuálne posúdiť zavinenie. Súd urobil presný opak, keď bez ďalšieho stotožnil otcov nezáujem v detstve s doživotnou imunitou žalobcu voči vydedeniu a preniesol celú vinu na poručiteľa. Súd prekročil rámec voľného hodnotenia dôkazov, ide o subjektívne úvahy súdu, ktoré ho viedli k záveru o dôvodnosti žaloby. Ignoroval, že žalobca v 16. rokoch sa pokúsil kontakt
s otcom nadviazať a potom ho sám „odložil“. Vyjadril sa tak, že čakal, či ho otec bude kontaktovať. Nie je právne ani morálne akceptovateľné, aby sa dospelý muž vyhováral desiatky rokov na to, že otec neurobil prvý krok a pritom nijaký nevykonal ani on. Pokiaľ súd odkázal na princíp spravodlivosti v súvislosti s požadovaním od potomka neustále prejavovať záujem o poručiteľa, pokiaľ sám takýto stav vyvolal a zapríčinil, uviedla, že nikto nemôže ťažiť z vlastného protiprávneho (resp. neetického) správania. Súd neoprávnene absolútne preniesol zodpovednosť na poručiteľa. Neprihliadol na dôkazy predložené žalovanou ohľadom zdravotného stavu poručiteľa, keď hodnotil „opravdivý záujem“ v zmysle § 469a ods. 1 písm. b/ Občianskeho zákonníka. Ak žalobca vedel, že otec je vážne chorý, čo vyplynulo z jeho výpovede a napriek tomu ho permanentne ignoroval, ide o typický príklad neprejavenia opravdivého záujmu. Aj keď žalobca dvakrát otca navštívil, jednoznačne z jeho strany išlo o dlhodobú pasivitu k otcovi, pričom nemal k tomu žiadne objektívne prekážky. Poukázala aj na medzinárodný a legislatívny kontext rozhodnutí ESĽP, v zmysle ktorých neexistuje základné právo dediť po konkrétnej osobe. V tej súvislosti poukázal na viacero rozhodnutí ESĽP a tiež na pripravovaný nový Občiansky zákonník, ktorý posilňuje vôľu poručiteľa v súvislosti s dedením.
13. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie, ktoré považuje za správne a navrhol rozsudok potvrdiť. Uplatnil náhradu trov odvolacieho konania. V súvislosti s odvolacou argumentáciou žalovanej uviedol, že jeho otec počas svojho života, ktorý zomrel ako 97-ročný ho ani raz nenavštívil, nekontaktoval ho a nepokúsil sa o styk s ním. V čase smrti otca mal 54 rokov, ktorý ani raz dovtedy o neho neprejavil záujem. Naopak, sám navštívil otca vo veku 16 rokov. Presúvať zodpovednosť za snahu o kontakt na potomka, ktorého otec ani raz nenavštívil, nezobral na prechádzku, nepohladkal, neobdaroval, je nielen cynické a nespravodlivé, ale aj nelogické. Pokiaľ by poručiteľa skutočne úprimne trápil neexistujúci vzťah s jeho jediným synom, ako o tom vypovedal svedok p. N., bolo by logické, aby podnikol nejaký krok, akúkoľvek aktivitu smerom ku kontaktovaniu osoby žalobcu. Nikdy sa tak nestalo.
14. Žalovaná v replike k vyjadreniu žalobcu zotrvala na svojej odvolacej argumentácii. Poukázala na to, že dedičské právo nie je nástrojom na „kompenzáciu“ krívd z detstva ani sankciou voči rodičovi, ale zákonným mechanizmom na ochranu testamentárnej slobody poručiteľa v situáciách, keď potomok trvalo a bez ospravedlniteľnej príčiny neprejavuje o poručiteľa opravdivý záujem. Zdravotný stav poručiteľa, na ktorý poukázala nie je nosnou argumentáciou žalovanej, ale len dokresľuje, že v určitých obdobiach života poručiteľa mal „opravdivý záujem“ prirodzene aj rozmer starostlivosti alebo minimálnej ľudskej solidarity.
15. Žalobca v duplike k vyjadreniu žalovanej zotrval na svojej doterajšej argumentácii.
16. Krajský súd v Košiciach ako súdu odvolací prejednal odvolanie žalovanej bez nariadenia pojednávania v zmysle ust. § 385 ods 1 zák. č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C.s.p.“) v rozsahu danom ust. § 379 a § 380 C.s.p., z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov a dospel k záveru, že odvolanie nie je opodstatnené.
17. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 26.8.2026 o 10.00 hod. v pojednávacej miestnosti č. dv. 210/II. posch., pričom miesto a čas verejného vyhlásenia rozhodnutia boli zverejnené na úradnej tabuli a webovej stránke Krajského súdu v Košiciach dňa 19.8.2026 v zmysle ust. § 219 ods. 3 C.s.p.
18. Žalovaná v odvolaní namieta odvolacie dôvody podľa 365 ods. 1 písm. f/, g/ a h/ C.s.p., teda, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
19. Odvolací súd po preskúmaní odvolania zistil, že namietané odvolacie dôvody nie sú naplnené.
20. Súd prvej inštancie vykonal vo veci dokazovanie v dostatočnom rozsahu pre náležité zistenie skutkového stavu, vykonané dôkazy vyhodnotil podľa ust. § 191 C.s.p., z týchto dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, na ktorých aj založil svoje rozhodnutie a zo zisteného skutkového stavu vyvodil správny právny záver. Rozhodnutie odôvodnil v súlade s ust. § 220 ods. 2 C.s.p., keď
jeho odôvodnenie dáva odpoveď na relevantné otázky súvisiace s predmetom konania. Odôvodnenie rozhodnutia zodpovedá štruktúre odôvodnenia tak, ako má na mysli spomínané zákonné ustanovenie. Aj keď žalovaná poukazuje na odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. g/ C.s.p. neuvádza žiadne prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli na súde prvej inštancie bez jej viny uplatnené.
21. Správne a zákonu zodpovedajúce sú aj dôvody rozsudku, s ktorými sa odvolací súd plne stotožňuje a na tieto odkazuje (§387 ods. 2 C.s.p.).
22. K dôvodom uvedeným v napadnutom rozsudku a k odvolacím námietkam žalovanej odvolací súd dopĺňa nasledované:
23. Správne postupoval súd prvej inštancie, pokiaľ sa zaoberal dôvodom vydedenia uvedeným v notárskej zápisnici zo dňa 22.3.2002, v ktorej poručiteľ uviedol, že žalobca – jeho syn o neho trvale neprejavuje záujem, aký by mal prejavovať ako potomok. Manželstvo, z ktorého sa narodil, bolo uzavreté formálne s tým, že s prvou manželkou a žalobcom nežili v spoločnej domácnosti a po rozvode manželstva stratil s prvou manželkou, ako aj so žalobcom akýkoľvek kontakt. Žalobca po celý čas neprejavoval záujem ani snahu nadviazať s ním kontakt a neprejavoval o neho ako o svojho otca žiaden záujem.
24. Skutková podstata podľa § 469a ods. 1 písm. b/ Občianskeho zákonníka predpokladá absenciu prejavu skutočného záujmu potomka o poručiteľa. V tomto smere je potrebné považovať za významné, či vzťah medzi poručiteľom a potomkom mal charakter skutočného vnútorného vzťahu a nielen predstieraného, formálneho. Existenciu takéhoto kvalifikovaného vzťahu možno vyvodiť z rozličných vonkajších prejavov, napr. z osobného, prípadne písomného styku, zo vzájomnej starostlivosti potomka a poručiteľa a pod. Pri posudzovaní otázky, či existuje dôvod vydedenia v tomto ustanovení uvedený, nemožno opomenúť ani konkrétne možnosti dediča prejavovať takýto záujem a tiež okolnosti, za ktorých k vydedeniu došlo, najmä, či zo strany potomka nejde o nezavinené neprejavenie takéhoto kvalifikovaného záujmu. Tento dôvod vydedenia totiž vyžaduje, aby neprejavovanie opravdivého záujmu bolo potomkom zavinené, nestačí len samotná existencia takéhoto stavu. Záujem, ktorý by potomok mal o poručiteľa prejavovať, treba posudzovať s prihliadnutím na okolnosti konkrétneho prípadu. Pokiaľ je skutočnosť, že potomok trvale neprejavuje o poručiteľa opravdivý záujem dôsledkom toho, že poručiteľ neprejavuje záujem o potomka, nemožno bez ďalšieho uzavrieť, že by neprejavovanie tohto záujmu potomkom mohlo byť dôvodom na jeho vydedenie. O neprejavovanie opravdivého záujmu o poručiteľa v zmysle tohto ustanovenia sa nejedná v prípade, ak nezáujem potomka bol v značnej miere vyvolaný samotným poručiteľom (okrem rozsudku NS SR sp. zn. 1Cdo 173/1996 uvedeným súdom prvej inštancie aj rozsudok NS SR sp. zn. 4Cdo/245/2021 a iné).
25. Správne preto súd prvej inštancie zameral dokazovanie na preskúmanie tohto dôvodu vydedenia podľa ust. § 469a ods. 1 písm. b/ Občianskeho zákonníka s ohľadom na vyššie uvedené hľadiská na daný prípad. Súdu prvej inštancie v tejto súvislosti nemožno vytknúť, že by nesprávne vyhodnotil vykonané dôkazy, keďže postupoval v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 191 C.s.p..
26. Hodnotenie dôkazov, tak ako má na mysli spomínané zákonné ustanovenie je činnosťou súdu, v rámci ktorej hodnotí vykonané dôkazy z hľadiska ich hodnovernosti, pravdivosti, zákonnosti a dôležitosti. Zo znenia ust. § 191 C.s.p. vyplývajú základné pravidlá, podľa ktorých súd pristupuje k hodnoteniu vykonaných dôkazov. Najskôr hodnotí dôkazy jednotlivo a následne takto zhodnotené dôkazy porovnáva v ich vzájomnej súvislosti, pričom v úsudku medzi porovnávanými skutočnosťami nesmie existovať logický rozpor. V rámci hodnotenia dôkazov je súd povinný prihliadnuť na všetko, čo vyšlo za konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci konania. Okrem toho pri hodnotení dôkazov je potrebné zohľadniť aj iné okolnosti, ako sú vzájomná nadväznosť, súlad alebo rozpor medzi skutočnosťami, ktoré z vykonaného dôkazu vyplývajú a pod..
27. Súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku vysvetlil, k akým skutkovým záverom na základe vykonaných dôkazov dospel, ako postupoval pri hodnotení dôkazov, ku ktorým dôkazom prihliadol a ktoré dôkazy z konkrétnych dôvodov nepovažoval za vierohodné.
28. V súdenej veci vykonaným dokazovaním aj podľa názoru odvolacieho súdu bolo jednoznačne preukázané, že poručiteľ o maloletého žalobcu od jeho narodenia neprejavoval žiaden záujem, keď ho od jeho narodenia až do dňa spísania listiny o vydedení dňa 22.3.2002 ani raz nenavštívil a nevyužil ani
možnosť úpravy styku s maloletým, (len) plnil vyživovaciu povinnosť stanovenú rozhodnutím súdu. V tej súvislosti za morálne neakceptovateľné, priečiace sa dobrým mravom, ako správne uzavrel súd prvej inštancie, je potrebné vnímať spísanie dohody poručiteľa s matkou žalobcu pred sobášom, v zmysle ktorej deklaroval, že má ísť len o akýsi formálny zväzok, a že ani po uzavretí manželstva nebudú spolu bývať a výslovne si neželal, aby sa v tomto smere vyvíjalo opačné úsilie s tým, že hneď po uzavretí manželstva podá návrh na rozvod manželstva. Z takéhoto postoja poručiteľa, vyjadreného pred narodením žalobcu nemožno vyvodiť iný záver ako ten, že ani nehodlal do budúcna budovať vzťahy so žalobcom a jeho matkou. Výsledky dokazovania vykonané na súde prvej inštancie svedčia o tom, že poručiteľ túto dohodu aj naplnil, nevyvinul ani minimálnu snahu za účelom rozvinúť rodinné vzťahy a väzby so žalobcom, ktorý bol jeho synom a to od jeho narodenia. Správne súd prvej inštancie vyhodnotil takýto vzťah poručiteľa k svojmu synovi ako trvalý a úprimný nezáujem o svojho potomka, pričom nešlo len o dočasné, ale o trvalé rozhodnutie. Poručiteľ počas svojho života nevyvinul žiadnu snahu nadviazať akékoľvek väzby so žalobcom, ktorý bol jeho synom, a to vrátane akéhokoľvek kontaktu, či už telefonického alebo písomného.
29. Odvolací súd tak rovnako ako súd prvej inštancie jeho toho názoru, že nezáujem poručiteľa o žalobcu od jeho narodenia je potrebné posúdiť ako objektívne neprejavenie kvalifikovaného záujmu o svojho potomka bez toho, aby takéto správanie sa opieralo o dôvody spočívajúce na strane žalobcu. V konaní nebolo sporným, že žalobca v 16. roku života z vlastnej iniciatívy navštívil dvakrát poručiteľa, teda vyvinul snahu zblížiť sa s poručiteľom, avšak podľa jeho vlastných tvrdení zo správania poručiteľa nevycítil akúkoľvek snahu takúto aktivitu opätovať, prípadne sa so žalobcom ďalej kontaktovať. Oprávnene žalobca takéto nezaujaté správanie zo strany poručiteľa, ktorý bol jeho otcom a s ktorým sa stretol prvýkrát vo veku 16 rokov pociťoval ako neadekvátne. Nebolo namieste vyžadovať od žalobcu opakované pokusy o kontakt s poručiteľom za situácie, keď zo strany poručiteľa počas celého detstva žalobcu a ani následne potom, ako ho žalobca kontaktoval nebola vyvinutá minimálna snaha vytvoriť vzťah zodpovedajúci tejto rodinnej väzbe. Odvolací súd vychádzajúc z tvrdení žalobcu, ktoré popísal v rámci svojej výpovede uzatvára, že ním tvrdený skutkový stav je podporený ostatnými vykonanými dôkazmi a konštatuje, že pokiaľ nedošlo k vytvoreniu citových väzieb medzi poručiteľom ako otcom a žalobcom ako jeho dieťaťom počas jeho detstva, je len ilúziou očakávať od poručiteľa dožadovania sa vytvorenia takéhoto vzťahu v dospelosti. Navyše zo správania poručiteľa nemožno vyvodiť, že by sám prejavil záujem o takýto vzťah so žalobcom.
30. K obrane žalovanej, ktorá pred súdom prvej inštancie, ale aj v odvolaní poukazovala na tú skutočnosť, že poručiteľ žalobcu pri dvoch návštevách z iniciatívy žalobcu informoval o svojom zdravotnom stave, chorobách, dokonca mu radil pri výbere povolania a pozýval ho, aby prišiel „kedykoľvek“, teda mal záujem o ďalšie stretnutie je potrebné uviesť, že žalobca pri svojej výpovedi tieto tvrdenia žalovanej nepotvrdil a uviedol, že s poručiteľom sa porozprával, že to bolo slušné stretnutie a necítil žiadnu nevraživosť. Uviedol, že sa rozprávali o všeobecných témach a táto návšteva trvala asi hodinu. Počas návštevy nevydedukoval, že by bol otec na tom zdravotne tak zle, ako to popisuje žalovaná. Povedal mu len, že má bolesti chrbtice. Vychádzajúc z tvrdení žalobcu, ktoré boli konzistentné počas celého konania a potvrdené výsledkami vykonaného dokazovania niet žiadneho dôvodu týmto tvrdeniam neuveriť. Podľa názoru odvolacieho súdu samotná tá skutočnosť, aké témy boli predmetom tohto stretnutia nie je tak významná za situácie, keď išlo o prvé stretnutie medzi otcom a synom, ak sa nesplnili očakávania žalobcu, ktoré mal od tohto stretnutia, a teda zmena vo vzťahu s otcom, s ktorým mal záujem sa kontaktovať. Ako vypovedal žalobca, po týchto stretnutiach si uvedomil, že otec o neho nemá žiaden očividný záujem a ani s ním nechce tento vzťah budovať. Následne, keďže nerozumel konaniu otca, viac ho nevyhľadával.
31. Správne súd prvej inštancie na základe takto vykonaného dokazovania dospel k záveru, že nebol naplnený dôvod na vydedenie. Pasivita v správaní žalobcu voči poručiteľovi bola vyvolaná samotným poručiteľom, lebo o ňho od narodenia neprejavoval žiaden záujem a nebudoval si k nemu žiaden vzťah. Záujem neprejavoval ani sporadicky, žiadnou formou. Poručiteľ tak sám vyvolal stav, ktorý potomkovi bránil o poručiteľa prejavovať záujem. Nezáujem žalobcu o poručiteľa tak bolo potrebné posúdiť ako „nezavinené neprejavenie kvalifikovaného záujmu o poručiteľa“ z dôvodov spočívajúcich v jeho predchádzajúcom správaní.
32. Z týchto dôvodov odvolací súd postupom podľa § 387 ods. 1 C.s.p. potvrdil rozsudok, vrátane výroku o trovách konania ako vecne správny.
33. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v zmysle § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p. tak, že úspešnému žalobcovi priznal plnú náhradu trov odvolacieho konania voči neúspešnej žalovanej.
34. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C.s.p.).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 C.s.p.).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1, 2 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.).
Dovolateľ má právo v dovolacom konaní zvoliť si advokáta alebo sa môže obrátiť na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods. 2 C.s.p.).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 C.s.p.).