Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_10Co-128-2020.pdf
PDF · 76.55 KB
Case nature
Area
Subarea
10Co/128/2020
Uznesenie
Krajský súd v Žiline, ako odvolací súd, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Róberta Urbana a sudcov JUDr. Amálie Paulerovej a JUDr. Erika Vargu, v právnej veci žalobcu Mesto Žilina, so sídlom Žilina, Námestie obetí komunizmu 1, IČO: 00 321 796, právne zastúpeného advokátom JUDr. Lukášom Bútorom, so sídlom F., D. U. XX, proti žalovanej N. Y., nar. XX.X.XXXX, bytom F., Y. XA/XX, o vypratanie bytu, na základe odvolania žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Žilina č. k. 41C/35/2019-110 zo dňa 6. júla 2020, takto
rozhodol:
Rozsudok okresného súdu z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom okresný súd uložil žalovanej povinnosť v lehote do 15 dní od jeho právoplatnosti vypratať dvojizbový byt č. XX, vo vchode 2A v bytovom dome súp. č. XXXX v F. a žalovanej bytovú náhradu nepriznal. Mal za nesporné, že nájomná zmluva bola medzi stranami sporu uzavretá na dobu určitú a nájom predmetného bytu skončil uplynutím doby nájmu dňa 30.11.2017. Žalobca ako vlastník bytu v postavení prenajímateľa nájomnú zmluvu žalovanej neobnovil, resp. pre dlh žalovanej na nájomnom nájomnú zmluvu opakovane neuzatvoril. Žalovaná napriek skončeniu nájmu byt naďalej bez právneho dôvodu užíva. 2. Okresný súd uviedol, že vzhľadom na predmet konania a zistený skutkový stav nie je v súdenej veci relevantnou otázkou dôvodnosť neudelenia súhlasu k obnoveniu nájomnej zmluvy. Zdôraznil, že v čase jeho rozhodovania neexistoval právny dôvod na obývanie predmetného bytu žalovanou; teda žalovaná neoprávnene zasahuje do vlastníckeho práva žalobcu. 3. Okresný súd konštatoval, že žalovaná neuniesla ani dôkazné bremeno vzťahujúce sa k jej tvrdeniam, že má maloletého syna s vážnymi zdravotnými problémami a že nemá v prípade vysťahovania/ vypratania kam ísť. V zmysle § 712a ods. 9 Obč. zák. v spojení so zákonom č. 189/92 Zb. dospel súčasne k záveru, že žalovanej (zákonný) nárok na bytovú náhradu nevznikol. Najmä z hľadiska zabezpečenia sociálnych istôt v podobe obydlia okresný súd pre úplnosť vyslovil, že žalovaná nepreukázala, že nie je v jej možnostiach a schopnostiach zabezpečiť si náhradné bývanie. Žalovaná má totiž plnoletých synov, ktorí sú aj z hľadiska vyživovacej povinnosti detí k rodičom a tiež z hľadiska morálky, resp. dobrých mravov povinní pomôcť žalovanej (svojej matke) v riešení jej bytovej otázky. O trovách konania rozhodol okresný súd tak, že v spore plne úspešný žalobca má voči žalovanej nárok na ich náhradu v rozsahu 100%.
4. Ešte pred doručením rozhodnutia okresného súdu učinila žalovaná podanie, ktorým prosila o pomoc pri vyriešení jej „veľkého problému“ týkajúceho sa vysťahovania z bytu. Poukazovala na to, že dospelí synovia boli dlhodobo bez práce, ale teraz sú už zamestnaní a navyše budú po starej matke dediť pozemky, ktoré predajú a pomôžu žalovanej splatiť dlh na nájomnom. Zopakovala, že najmladší syn má zdravotné problémy (aj) psychického rázu a bol dva týždne hospitalizovaný pre šikanu. Žalovaná uviedla, že jej deti sú jediné čo má, starší/dospelí synovia otca nepoznali (v čase jeho smrti mal starší rok a s mladším bola žalovaná tehotná); rovnako otec najmladšieho syna sa o neho vôbec nezaujíma.
5. Na základe výzvy okresného súdu žalovaná výslovne uviedla, že sa proti rozsudku chce odvolať, poprosiť aj žalobcu - Mesto Žilina o splátkový kalendár na uhradenie dlhu. Dodala, že podnájmy sú veľmi drahé, preto prosí ešte o jednu šancu. Okrem dotknutého podania v reakcii na výzvu okresného súdu požiadala i o predĺženie lehoty na vyjadrenie. Poukázala na to, že nemá právnické vzdelanie, preto sa obrátila aj na Centrum právnej pomoci, ktoré zatiaľ o jej žiadosti nerozhodlo.
6. V nadväznosti na predmetné podanie - bez akéhokoľvek úkonu okresného súdu či protistrany - právna zástupkyňa ustanovená Centrom právnej pomoci doplnila v mene žalovanej do spisu vyjadrenie týkajúce sa bližšieho vymedzenia dôvodov prvotného odvolania. Poukazovala na to, že už v priebehu konania pred okresný súdom uviedla, že mesačne poberá vdovský dôchodok 205 eur a výživné na maloletého syna (ktorý má i zdravotné problémy) 60 eur, že v byte bývajú aj dvaja dospelí synovia, ktorí boli dlhodobo bez práce. Rovnako výslovne uviedla, že v prípade vysťahovania z bytu „nemá kam ísť“. Nakoľko žalobca tieto tvrdenia žalovanej „nesporil“, stali sa v zmysle § 151 ods. 1 CSP nespornými. Preto je nesprávne konštatovanie okresného súdu, že žalovaná neuniesla dôkazné bremeno. 7. Zopakovala, že opustenie bytu pre ňu spolu s tromi synmi znamená odísť bývať na ulicu a tým stratiť i maloletého C. ktorý by bol umiestnený do ústavnej starostlivosti. Došlo by teda k celkovému rozkladu a deštrukcii jej najbližšej a jedinej rodiny, t.j. došlo by k hrubému zásahu do jej základného práva v zmysle čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. V otázkach konfliktu ochrany vlastníckeho práva vlastníka bytu a ochrany obydlia dávala do pozornosti viaceré rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva. Odvolateľka namietala neposudzovanie prejednaného prípadu prostredníctvom inštitútu dobrých mravov (§ 3 ods. 1 Obč. zák.), v ktorej spojitosti sa napadnutý rozsudok javí ako formalistický.
8. Žalobca žiadal odvolanie protistrany odmietnuť. Uviedol, že žalovaná nevymedzila žiadne skutočnosti, ktoré by spochybňovali správnosť napadnutého rozhodnutia. Pokiaľ aj v neskorších podaniach uviedla zákonom predpokladané odvolacie dôvody, učinila tak po uplynutí lehoty na podanie odvolania. Žalobca doplnil, že okresný súd sa dostatočne vyporiadal s možnosťou žalovanej zabezpečiť si náhradné bývanie pomocou jej plnoletých synov.
9. Na predmetné vyjadrenie k odvolaniu už žalovaná nereagovala.
10. Krajský súd, ako súd odvolací, vec preskúmal v rozsahu a z dôvodov vymedzených v odvolaní (§ 379 a § 380 ods. 1 CSP) a bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie podľa § 389 ods. 1 písm. b/, c/ v spojení s § 391 ods. 1 CSP.
11. Hoci podania vykonané bezprostredne žalovanou v štádiu po rozhodnutí okresného súdu vykazujú značnú mieru laickosti, podľa obsahu, ktoré kritérium je v zmysle § 124 ods. 1 CSP určujúce, sú dostatočnými na vykonanie odvolacieho prieskumu. Niet preto dôvodu pre odmietnutie odvolania žalovanej ako odvolania nespĺňajúceho náležitosti daného opravného prostriedku - § 386 ods. 1 písm. d) CSP. 12. Podanie vykonané právnou zástupkyňou žalovanej neuvádza žiadne nové zásadné skutočnosti, či iné odvolacie dôvody, v zásade len do právnej terminológie transformuje už skôr žalovanou vymedzené okolnosti. Aj za účinnosti aktuálneho procesného kódexu platí, že povinnosťou strany sporu nie je svoje tvrdenia právne kvalifikovať. To znamená, že len z titulu chýbajúcej právnej kvalifikácie, resp. argumentácie nemôže súd odmietnuť zaoberať sa konkrétnym podaním strany sporu. Ad absurdum by naznačovaný prístup vo svojich dôsledkoch viedol napríklad aj k tomu, že i v prípade jasného a výslovného skutkového vymedzenia, ale bez náležitej právnej argumentácie by malo byť podanie/ žaloba odmietnutá. Takéto nazeranie by rozhodne nebolo v súlade so základným právom na spravodlivý súdny proces, resp. s ústavným právom na súdnu a inú právnu ochranu; naopak vykazovalo by znaky neprípustného odmietnutia spravodlivosti (denegatio iustitiae).
13. Žalovaná v priebehu celého konania jednoznačne vymedzovala svoju nepriaznivú sociálnu situáciu, poberanie len invalidného dôchodku vo veľmi nízkej výške, starostlivosť o maloletého syna, ktorý má zdravotné problémy, bývanie v dotknutom byte aj ďalších dvoch plnoletých synov, vrátane jednoznačného vymedzenia, že v prípade vysťahovania z dotknutého bytu im všetkým hrozí osud bezdomovca. Dotknuté konkrétne skutkové tvrdenia neboli zo strany žalobcu nijakým spôsobom rozporované. Náležite preto po právnej stránke žalovaná argumentuje tým, že aj tieto skutkové tvrdenia
sa stali nespornými. Neobstojí tak záver okresného súdu o neunesení dôkazného bremena žalovanou ohľadne dotknutých tvrdení.
14. Nadväzne za nerozporovaného skutkového stavu bolo potrebné nielen posudzovať eventualitu nároku žalovanej na náhradné bývanie, ale aj (skôr až prioritne, resp. východiskovo) konflikt ochrany vlastníckeho práva žalobcu so základným právom na rodinný život prostredníctvom elementárneho pravidla aplikácie právnych noriem, t.j. otázky súladu výkonu práva žalobcu s dobrými mravmi. Okresný súd sa v bode 16. svojho odôvodnenia čiastočne síce dotkol aj otázok zabezpečenia sociálnych istôt, predmetné posúdenie však nedosahuje mieru nevyhnutnú na vyhodnotenie, či uplatňovanie nároku žalobcom nie je v rozpore s dobrými mravmi, ktorá skutočnosť by mohla podmieniť odmietnutie priznania mu súdnej ochrany. Zároveň okresný súd svoju úvahu smeruje viac do vzťahu žalovanej a jej dospelých synov, hoci ide o komplexnejšiu súvislosť zahŕňajúcu aj „intervenciu“ štátu v rámci otázok sociálneho bývania (napr. i právnou reguláciou - zákon č. 443/2010 Z.z.).
15. Krajský súd však súčasne zdôrazňuje, že určujúci záver okresného súdu o tom, že žalovaná (a od nej odvodene jej traja synovia) nemá aktuálne žiadny právny titul užívania predmetného bytu, je vecne správny. Pokiaľ aj došlo k zrušeniu napadnutého rozsudku pre vyššie vymedzené súvislosti, uvedené rozhodne neznamená, že krajský súd by kreoval daným právnym názorom nejaký právny nárok žalovanej na užívanie dotknutého bytu. 16. Z celkovej komunikácie strán, vrátane priebehu samotného súdneho konania (jeho prerušenie) je nepochybné, že žalovanej (a tým aj - minimálne - jej dvom starším synom) bolo poskytnuté už veľké množstvo príležitostí na usporiadanie si svojich pomerov. Bez preukázania náležitej aktivity, podporenej aj konkrétnymi skutkami (osobitne v spojitosti s vyrovnaním alebo aspoň relevantným znížením dlhov voči žalobcovi) nadobúdajú opakované prosby žalovanej o ďalšiu poslednú šancu čoraz viac charakter len tendenčnej a účelovej obrany.
17. Úlohou okresného súdu v následnom postupe v konaní bude posúdiť súladnosť uplatňovania nároku žalobcu na ochranu jeho vlastníckeho práva s dobrými mravmi. Pokiaľ doterajšie skutkové tvrdenia nie sú z daného pohľadu dostačujúce, je namieste v zmysle § 150 ods. 2 CSP požiadať sporové strany o ich doplnenie, resp. o uvedenie ďalších skutkových tvrdení.
18. Ako závislé výroky museli byť zrušené i výrok o nepriznaní nároku žalovanej na bytovú náhradu, ako aj výrok o trovách konania. V novom rozhodnutí rozhodne okresný súd i o trovách tohto odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 CSP).
19. Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu dovolanie n i e j e prípustné.