Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

10Co/47/2022

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Róberta Urbana a sudcov JUDr. Amálie Paulerovej a JUDr. Erika Vargu, v právnej veci žalobcu Mesto Žilina, so sídlom Žilina, Námestie obetí komunizmu 1, 011 31, IČO: 00 321 796, právne zastúpeného advokátom JUDr. Lukášom Bútorom, so sídlom F., V. U. XX, proti žalovanej N. Y., nar. XX.X.XXXX, bytom F., Y. XA/ XX, právne zastúpená advokátkou JUDr. Sabínou Hodoňovou, PhD., (účastník združenia Advokátska kancelária Bednářová, Hodoňová, Senková), so sídlom F., I. T. č. XX, o vypratanie bytu, na základe odvolanie žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Žilina č. k. -200 zo dňa 30. septembra 2021, takto

rozhodol:

Rozsudok okresného súdu m e n í tak, že · žalovaná j e p o v i n n á v lehote 90 dní od právoplatnosti tohto rozsudku v y p r a t a ť dvojizbový byt č. XX na V.. poschodí, vo vchode XA, v bytovom dome súp. č. XXXX v F., ktorý je postavený na pozemku parc. č. 5433/2, zapísaný na LV č. XXXX katastrálneho územia F.; · žalovanej bytovú náhradu n e p r i z n á v a .

Žalobcovi náhradu trov konania n e p r i z n á v a .

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom okresný súd uložil v lehote do 90 dní od jeho právoplatnosti žalovanej spolu s členmi domácnosti povinnosť vypratať dvojizbový byt č. XX vo vchode XA, v bytovom dome súp. č. XXXX v F.. Východiskovo konštatoval, že žalovaná od 1.12.2017 užíva predmetný byt bez právneho dôvodu, keďže nájom bytu (dohodnutý na dobu určitú) zanikol uplynutím dojednanej doby. Následne uviedol, že v prípade žalovanej nie je naplnená ani žiadna z výnimiek v zmysle , pri existencii ktorých by žalovanej vzniklo právo na bytovú náhradu. 2. V dôsledku viazanosti názorom krajského súdu okresný súd posúdil tiež súladnosť uplatňovania nároku žalobcu na ochranu jeho vlastníckeho práva s dobrými mravmi. Ustálil, že žalovaná nepreukázala, že nie je v jej schopnostiach a možnostiach zabezpečiť si náhradné bývanie tak, aby sa neocitla v pozícií bezdomovca. Zdôraznil, že žalovaná naďalej, a to ani v období od predchádzajúceho rozhodnutia „nepreukázala absolútne žiadnu snahu pretvorenú do konkrétnych skutkov riešiť jej životnú situáciu“. Nielenže nevyrovnala už predtým existujúci dlh, resp. sa ho nesnažila aspoň znížiť, ale naopak nevykonala v spojitosti s užívaním bytu žiadnu platbu ani vo vzťahu k neskoršiemu obdobiu. 3. Okresný súd uviedol, že žalovaná nepreukázala, že aktívne rieši svoju sociálnu situáciu. Naopak, nemožno konštatovať ani náznak jej snahy riešiť vlastnú situáciu. Nie je zamestnaná a nepreukázala, že by si vôbec prácu hľadala; nie je evidovaná ani v evidencii uchádzačov o zamestnanie. Nepredložila pritom žiadne dôkazy, ktoré by potvrdzovali, že sa nemôže zamestnať pre svoj nepriaznivý zdravotný stav alebo pre nepriaznivý zdravotný stav jej najmladšieho syna. Napriek tomu, že je nezamestnaná, nesnaží sa využiť ani „zákonnú pomoc“, napr. dávky v hmotnej núdzi. Za danej situácie okresný

súd uzavrel, že bez náležitej aktivity žalovanej nie je povinnosťou žalobcu riešiť jej životnú situáciu na úkor iných osôb, ktoré by podmienky sociálneho bývania skutočne (bez vlastnej viny) spĺňali. Doplnil, že nedostatok nájomných bytov (vrátane, či skôr najmä sociálnych bytov) je všeobecne známou skutočnosťou. 4. Nadväzne okresný súd zhrnul, že žalobca v konaní preukázal splnenie podmienok § 126 ods. 1 Obč. zák., pričom nie je v súlade s dobrými mravmi, aby žalovaná (naďalej) užívala daný byt bez právneho dôvodu a navyše i bez akejkoľvek úhrady, ktorý stav už pretrváva dlhodobo (v čase rozhodovania okresného súdu takmer štyri roky). Pasivita žalovanej a jej „odovzdanosť osudu“ bez akejkoľvek (vlastnej) snahy nemôže byť na ťarchu žalobcu. Nakoľko vyriešenie bytovej otázky je časovo náročnejšie, okresný súd poskytol žalovanej dodatočný časový priestor a stanovil lehotu vypratania bytu v rozsahu 90 dní od právoplatnosti rozsudku. S poukazom na status žalobcu a životnú situáciu žalovanej dospel k záveru, že pri rozhodovaní o náhrade trov konania existovali dôvody hodné osobitného zreteľa ( ), z ktorého titulu vyslovil, že v spore úspešný žalobca nemá nárok na náhradu trov konania.

5. Proti tomuto rozsudku podala v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaná, ktorá sa domáhala jeho zrušenia a vrátenia veci na ďalšie konanie. Primárne namietala výrok napadnutého rozsudku, v ktorom jej bola uložená povinnosť byt vypratať spolu s členmi domácnosti. Poukazovala na to, že členovia domácnosti neboli žalovanými v prejednávanej veci, preto im nemožno ukladať žiadne povinnosti a súčasne (ani) žalovanú nemožno zaťažiť povinnosťou zabezpečiť, aby členovia domácnosti byt vypratali. Navyše, členovia domácnosti neboli vo výroku špecifikovaní, z ktorého dôvodu považovala predmetný výrok i za nevykonateľný. 6. V súvislosti s vytýkanou pasivitou (najmä) pri hľadaní pracovných príležitostí, žalovaná dávala do pozornosti pandemické obdobie, v ktorom bolo problematické si zamestnanie vôbec udržať a pre žalovanú ako dlhodobo nezamestnanú bolo nemožné sa zamestnať. Skutočnosť, že nepredložila doklady o hľadaní zamestnania, neznamená, že sa o jeho získanie nezaujímala a nepokúšala. Žalovaná poukázala na to, že nemá so žalobcom uzatvorenú žiadnu nájomnú zmluvu, preto nie je oprávnený od nej žiadať úhradu nájomného a zálohové platby za plnenia spojené s užívaním bytu. Nadväzne ani tvrdený/evidovaný dlh na nájomnom (5.743,77 eur) nie je „skutočným“ dlhom na nájomnom. 7. Žalovaná sa domnievala, že žalobca nepreukázal, že predmetný sociálny byt potrebuje pre zabezpečenie bývania rodín s malými deťmi, ktoré sú vedené v poradovníku. Opustenie predmetného bytu bude pre žalovanú (ako matku so synom navštevujúcim strednú školu) znamenať „odísť bývať na ulicu“; čo sa rovná bezdomovectvu a celkovému rozkladu a deštrukcii jej rodiny. Zdôraznila, že žalobca má postavenie verejnoprávnej korporácie s vlastným majetkom a príjmami, ktorý v súdenom prípade favorizoval svoje vlastnícke právo pred právom žalovanej a jej detí na obydlie. S odkazom na judikatúru ESĽP nepovažovala zásah do jej práv (a práv jej detí) vo forme núteného odchodu z bytu za nevyhnutný v demokratickej spoločnosti, t.j. taký, ktorý by zodpovedal naliehavej sociálnej potrebe a bol primeraný sledovanému legitímnemu cieľu.

8. Žalobca označil namietaný výrok rozsudku za dodatočne určitý, vykonateľný a súladný s Exekučným poriadkom. Okresný súd výrokom o povinnosti žalovanej vypratať predmetný byt aj spolu s členmi jej domácnosti „iba bližšie špecifikoval“, že vypratanie sa týka všetkých, ktorí so žalovanou v byte bývajú na základe jej práva. Rozhodne nesúhlasil s tvrdením protistrany, že sa zaujíma o vypratanie bytu, ktorý nepotrebuje. 9. Akcentoval, že je všeobecne známou skutočnosťou, že jednou zo sociálnych funkcií mesta je zabezpečovanie sociálneho bývania pre svojich obyvateľov. Avšak rovnako je známe, že dopyt po pridelení mestského nájomného bytu výrazne prevyšuje ponuku voľných bytov. Záverom žalobca doplnil, že nie je jeho povinnosťou zabezpečovať bývanie všetkým obyvateľom Mesta Žilina, ale stanoviť rovnaké podmienky pre všetkých obyvateľov na pridelenie sociálneho bytu v súlade so všeobecne záväznými nariadeniami mesta.

10. Na predmetné vyjadrenie k (jej) odvolaniu už žalovaná nereagovala.

11. Krajský súd, ako súd odvolací, vec preskúmal v rozsahu a z dôvodov vymedzených v odvolaní ( a ) a bez nariadenia pojednávania ( v spojení s ) rozsudok okresného súdu podľa zmenil tak, ako je konštatované vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

12. Úvodom vlastných úvah a záverov odvolací súd uvádza, že už v predošlom zrušujúcom rozhodnutí (uznesenie Krajského súdu v Žiline sp. zn. z 31.5. 2021) vyslovil správnosť určujúceho

záveru okresného súdu o neexistencii právneho titulu žalovanej na užívanie predmetného bytu. Zároveň výslovne konštatoval, že dotknutým rozhodnutím odvolacieho súdu nebol kreovaný právny nárok žalovanej na užívanie daného bytu, ale bola okresnému súdu uložená povinnosť v širších súvislostiach posúdiť súladnosť uplatňovaného nároku žalobcu na ochranu jeho vlastníckeho práva s dobrými mravmi. Doslova „jedným dychom“ však bola zdôraznená nevyhnutnosť náležitej aktivity žalovanej, ktorá musí byť podporená konkrétnymi skutkami.

13. V otázke neexistencie práva žalovanej užívať (obývať) predmetný byt sa nič nezmenilo. Naďalej platí, že žalovaná nedisponuje (takmer už päť rokov) žiadnym právnym titulom, na základe ktorého by bola oprávnená predmetný byt užívať. Čo sa zmenilo, bohužiaľ v negatívnom smere, je postoj a správanie žalovanej. Zatiaľ čo v období predošlého rozhodovania odvolacieho súdu žiadala (doslova až prosila) o poslednú, resp. ešte o jednu šancu (v skutočnosti už niekoľkú v poradí), deklarovala ambíciu znížiť, či vyrovnať dlh na nájomnom, zmeniť prístup k plneniu svojich povinností, v aktuálnom štádiu (vrátane odvolania) sa správa do značnej miery až nepochopiteľne odmietavo. Zároveň platí, že nič zo svojich predošlých sľubov nesplnila. Hoci predmetný byt naďalej v celom rozsahu štandardných užívateľských práv využíva, neuhrádza akékoľvek súvisiace platby, spochybňuje existenciu dlhu a absolútne nekriticky sa stavia k vlastnému podielu na vzniknutej situácii.

14. S určitým zjednodušením, ale presne vystihujúcim celkové správanie žalovanej (zdôraznené odvolacou argumentáciou), možno jej postoj zhrnúť slovami: „žalobca je povinný mi umožniť bývať bezplatne v jeho byte, hoci nemám žiaden právny titul na užívanie bytu a navyše nesmie odo mňa vyžadovať žiadnu aktivitu v súvislosti s riešením daného stavu“. Už samotné toto konštatovanie by bolo postačujúce na záver, v zmysle ktorého uplatňovanie nároku vlastníka bytu (žalobcu) voči žalovanej na jeho vypratanie nie je v rozpore s dobrými mravmi. Naopak, práve postoj a správanie žalovanej vykazujú nie zanedbateľné deficity elementárnych pravidiel slušnosti. Navyše, to všetko za situácie, keď krajský súd - ako už bolo uvedené - veľmi dôrazne upozorňoval žalovanú na dôsledky nedodržania jej opakovane prezentovaných sľubov, resp. v širšom zmysle na dôsledky jej nedostatočnej vlastnej aktivity.

15. Už okresný súd náležite zdôraznil, že žalovaná nepreukázala ani len snahu aspoň čiastočne sa podieľať na riešení vzniknutého problému. Je si pritom plne vedomá, že už takmer päť rokov neoprávnene býva v byte vlastnícky patriacom žalobcovi; hoci subjektívne vnútorne - minimálne podľa jej vyjadrení v ostatnom období - takto situáciu zrejme nevníma. Napriek opakovaným ústnym i písomným deklaráciám skorého vyriešenia si (predovšetkým) finančných súvislostí, nielenže nevyrovnala dlh na nájomnom ešte z obdobia existencie nájomného vzťahu, ale neposkytovala žiadne plnenia za užívanie bytu v následnom niekoľkoročnom časovom úseku. V ostatnom období dokonca popiera svoju (doslova prirodzenú) povinnosť poskytnúť vo faktickom vzťahu so žalobcom akékoľvek protiplnenie.

16. Hoci nepriaznivá sociálna situácia žalovanej je dôsledkom nedostatku finančných prostriedkov (resp. v širšom nazeraní ich zdrojov), o získanie zamestnania sa reálne nepokúšala. V konaní prezentovala len veľmi všeobecné vyjadrenia o problémoch na trhu práce, napríklad počas pandémie spojenej s ochorením covid-19; aj tá však pokrýva iba menšiu časť obdobia, po ktoré bez právneho titulu obýva byt žalobcu. 17. Je nutné konštatovať, že v danej spojitosti žalobkyňa neuniesla ani len bremeno konkrétnych skutkových tvrdení (kedy, u akého zamestnávateľa, na akú pracovnú pozíciu atď.), že si hľadala zamestnanie. Vôbec sa nevysvetlila, prečo nevyužila pomoc úradu práce pri hľadaní zamestnania. Rovnako dostatočne konkrétne netvrdila (a samozrejme nadväzne ani nepreukázala) jedinečné - vlastné iba a len jej osobe - zdravotné, či iné problémy, ktoré by jej mali brániť v získaní (akéhokoľvek) zamestnania, napríklad na skrátený pracovný úväzok. 18. V danej spojitosti krajský súd považuje za potrebné doplniť, že na trhu práce v Slovenskej republike je pomerne veľké množstvo voľných (predovšetkým nekvalifikovaných) pracovných pozícií, ktoré sú vhodné pre osoby bez štandardných pracovných návykov, či pracovných zručností, t.j. i pre osoby dlhodobo nezamestnané, ako je tiež žalovaná.

19. Obaja synovia žalovanej, ktorí s ňou ešte bývajú v spoločnej domácnosti, sú už plnoletí. Tvrdené výrazné zdravotné problémy (naj)mladšieho C. preukázané neboli; ostatný lekársky nález z odborného vyšetrenia bol ešte z novembra 2016 a navyše nedokazoval existenciu zásadnejších zdravotných ťažkostí (v danom prípade psychického rázu). Neskorší záznam z ošetrenia všeobecnou lekárkou je z mája 2017, ale bez dokladovania následného liečebného priebehu, resp. postupu. Vzhľadom na vek

synov bolo a je plne primerané od nich požadovať, aby sa podieľali na pomoci pri riešení celkovej situácie rodiny, vrátane aktivity vedúcej k získaniu finančných prostriedkov. Vyššie spomínaný dostatok pracovných príležitostí sa v plnej miere vzťahuje i na synov žalovanej; čo platí tak pre štandardný pracovný pomer, ako i pre eventualitu brigádnickej činnosti.

20. Žalovaná v priebehu konania uvádzala viaceré okolností, ktoré budú viesť (neraz v spojení s termínom „určite“) k zlepšeniu jej sociálnej situácie. Napríklad dedenie pozemkov jej (staršími) synmi, ich následný odpredaj a zo získaných prostriedkov vyrovnanie dlhu voči žalobcovi, či aspoň jeho relevantné zníženie. K uvedenému (vzhľadom na celkové správanie žalovanej je namieste doplniť slovíčko „samozrejme“) nedošlo. V neskoršom období sa k týmto svojim tvrdeniam už vôbec nevyjadrovala. Je tak nutné konštatovať to, čo bolo prezumované už v predošlom rozhodnutí odvolacieho súdu, že viaceré skutkové tvrdenia žalovanej vykazujú nemalú mieru účelovosti a tendenčnosti.

21. Vo všeobecnosti nemožno akceptovať nazeranie (minimálne nepriamo) prezentované žalovanou, podľa ktorého ak vlastník veci túto nepotrebuje, resp. bezprostredne nepoužíva, môže ju ktokoľvek „okupovať“, zadržiavať, neoprávnene bezplatne užívať, či poberať jej úžitky. Predovšetkým však je plne primeranou argumentácia žalobcu o tom, že nedostatok nájomných bytov - o sociálnych (mestských) bytoch, ktorý je aj predmetom súdenej veci, ani nehovoriac - je všeobecne známou skutočnosťou ( ). Zároveň z rozhodovacej činnosti odvolacieho súdu (aj) v obdobných veciach ako súdený prípad je táto skutočnosť preukázaná i bezprostredne vo vzťahu k Mestu Žilina. V danej spojitosti je nutné poukázať na prístup žalobcu k posudzovanej záležitosti. Žalobca prejavil reálnu snahu pomôcť žalovanej, či už poskytnutím splátkového kalendára (niekoľkého v poradí), či súhlasom s prerušením prebiehajúceho konania a vytvorením ďalšieho priestoru pre žalovanú na usporiadanie si vlastných pomerov.

22. Na základe doteraz uvedeného krajský súd uzatvára, že výkon vlastníckeho práva zo strany žalobcu nie je v rozpore s dobrými mravmi. Vzhľadom na už vyššie zdôraznený nezmenený stav užívania dotknutého bytu žalovanou bez právneho titulu je tak plne dôvodným uloženie jej povinnosti byt vypratať. Rovnako oproti predošlému rozhodnutiu odvolacieho súdu nedošlo k žiadnej zmene ohľadne nároku žalovanej na bytovú náhradu (uvedené netvrdí ani odvolateľka), čiže povinnosť vypratať byt žalovanou nie je viazaná na zabezpečovanie jej náhradného bývania zo strany žalobcu. 23. Krajský súd akceptoval okresným súdom zvolenú (vzhľadom na vyššie vymedzené konkrétne skutkové okolnosti až veľkorysú) lehotu na vypratanie bytu - 90 dní od právoplatnosti rozsudku. Už len samotným podaním odvolania a následným priebehom odvolacieho konania žalovaná získala ďalší časový úsek (dlhší ako jeden rok) na vyriešenie si svojich záležitostí. To, či s ním dokázala zmysluplne naložiť, je už iba záležitosťou jej samotnej. 24. Posúdenie rozoberaných širších súvislostí inštitútu dobrých mravov náležite rešpektuje i východiská a závery prezentované v rozhodnutiach Európskeho súdu pre ľudské práva v otázkach ochrany obydlia. V konkrétnostiach súdenej veci tak ide v celom rozsahu o zásah primeraný a v podmienkach demokratickej spoločnosti, ktorá je postavená aj na akceptovaní elementárnych pravidiel slušnosti, i zásah nevyhnutný. Len na okraj krajský súd dodáva, že žalovaná strana tiež v daných spojitostiach poukazuje iba na všeobecné konštatovania, ale bližšie nevymedzuje, v čom dopadajú na konkrétnosti súdeného prípadu; osobitne, na konkrétnosti dlhodobého/niekoľkoročného správania sa a prístupu žalovanej.

25. Čiastočne dôvodnou (aj keď bezprostredne v iných súvislostiach) sa javí námietka žalovanej týkajúca sa zhrnutia “členov domácnosti“ do výroku napadnutého rozsudku. Je nepochybné, že v právnom vzťahu so žalobcom bola len žalovaná a všetky osoby žijúce v jej domácnosti mali právo bývania iba odvodené od jej pôvodného nájomného vzťahu. Zároveň žalobca žalobu výslovne a jednoznačne smeroval taktiež iba voči žalovanej. Okresný súd teda nad rámec petitu žaloby do výroku rozsudku zahrnul i (všetkých) členov domácnosti.

26. Okolnosti výkonu prípadnej exekúcie (vyplývajúce napr. z § 184 Exekučného poriadku) nie sú v súdenej veci relevantné, nakoľko nie sú predmetom aktuálneho konania. Nadväzne krajský súd obsahovo potvrdil napadnutý rozsudok s tým, že v rámci formulačnej zmeny „vynechal“ slovné spojenie „spolu s členmi domácnosti“. Práve vzhľadom na to, že takáto požiadavka nebola súčasťou žalobného petitu, neprichádzala do úvahy zmena rozsudku okresného súdu, ktorou by sa v tejto časti žaloba zamietla a v ostatnej (určujúcej) časti by bol napadnutý rozsudok potvrdený.

27. V dôsledku zmeny (hoci v podstate len formulačnej) napadnutého rozsudku rozhodoval krajský súd v zmysle , o nároku na náhradu trov celého (prvoinštančného i odvolacieho) konania. Napriek vyššie vymedzeným nemalým deficitom v správaní žalovanej (osobitne v ostatnom štádiu prejednávania veci) krajský súd zohľadnil jej sociálnu situáciu, vrátane už okresným súdom akcentovaných predpokladaných nákladov súvisiacich s vyriešením jej bytovej otázky v reakcii na výsledok tohto súdneho sporu a v zmysle nepriznal žalobcovi náhradu trov konania. Do značnej miery prihliadol i na postoj samotného žalobcu, ktorý proti výroku o nároku na náhradu trov konania napadnutého rozsudku (taktiež nezohľadňujúcom jeho úspech v spore) nepodal odvolanie. Rovnako v tomto smere je vidieť vyššie konštatovaný celkový - dostatočne ústretový a rešpektujúci dobré mravy v ich širšom kontexte - prístup žalobcu voči žalovanej.

28. Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku j e p r í p u s t n é dovolanie z dôvodov vymedzených v a . Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané, v lehote dvoch mesiacov od doručenia tohto rozhodnutia na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom a dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Táto povinnosť neplatí v prípadoch vymedzených v .