Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

12Co/27/2023

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Renáty Pátrovičovej a sudkýň JUDr. Sone Zmekovej a JUDr. Denisy Šaligovej v spore žalobcu: A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. D. XXX, zastúpený JUDr. Jánom Polákom, advokátom so sídlom Miletičova 64, Bratislava, proti žalovanej: E. F., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. G.. H. XXXX/X, C. I., zastúpenej JUDr. Mgr. Máriou Kováčovou, advokátkou so sídlom Pod Sokolom 12, Nitrianske Hrnčiarovce, o zaplatenie sumy 23.215,- eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Nové Zámky č. k. -381 zo dňa 20.10.2022 takto

rozhodol:

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalovanej voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

odôvodnenie:

1. Okresný súd Nové Zámky (súd prvej inštancie) napadnutým rozsudkom č. k. -381 zo dňa 20.10.2022 zamietol žalobu s odkazom na ustanovenie , , , . V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že žalobca sa žalobou domáhal, aby súd zaviazal žalovanú na zaplatenie sumy 23.215 eur s 5% úrokom z omeškania ročne od 13.02.2021 do zaplatenia a náhrady trov konania. Svoju žalobu odôvodnil tým, že žalobca na základe ústnych dohôd na požiadavku žalovanej jej poskytol prevodom na účet dňa 13.04.2020 sumu 150 eur, dňa 15.04.2020 sumu 10.000 eur, dňa 15.04.2020 sumu 10.000 eur, dňa 26.05.2020 sumu 550 eur, dňa 14.06.2020 sumu 65 eur, dňa 03.12.2020 sumu 1.200 eur, dňa 07.01.2021 sumu 600 eur, dňa 07.01.2021 sumu 600 eur a dňa 11.01.2021 sumu 50 eur. Uviedol, že sa spoznal so žalovanou, ktorá zneužila to, že mal dostatok finančných prostriedkov a žiadala od neho peniaze na dokončenie domu. Peniaze mala vrátiť po tom, čo dom dokončí a predá svoj byt. V čase poskytnutia finančných prostriedkov žili v spoločnej domácnosti, a to od septembra 2020 do júla 2021.

2. Žalovaná so žalobou nesúhlasila a namietala dôvodnosť nároku žalobcu, pretože od žalobcu žiadnu pôžičku neobdŕžala, z jeho strany šlo o dar, resp. o sumy na spoločné spolužitie sporných strán. V podaní zo dňa 22.06.2021 uviedla, že medzi nimi nikdy nebola uzavretá ústna dohoda o pôžičke, keďže išlo o dar zo strany žalobcu, čo bolo nepochybné a potvrdené vzájomnou elektronickou komunikáciou medzi stranami. Keď jej žalobca poskytol finančné prostriedky dvakrát po 10.000 eur, niekoľkokrát sa ho žalovaná pýtala, ale žalobca jej jasne povedal, že to nie je pôžička, nech to berie ako investíciu do vzťahu ako dar. Ostatné sumy boli príspevkom na spolužitie strán, na dovolenky, na nájom, na stravu ako aj na vybavenie bytu žalobcu, ktorý mal istý čas v nájme. Žalovaná nebola odkázaná na pôžičku zo strany žalobcu, pretože v januári 2020 jej bol schválený úver vo výške 166.600 eur, a tak nepotrebovala žiadne finančné prostriedky od žalobcu ako pôžičku. Je presvedčená, že ide o pomstu jej bývalého priateľa, s ktorým sa rozišla a ktorý jej takýmto spôsobom chce ubližovať.

3. Na základe vykonaného dokazovania dospel súd k záveru, že predmetná žaloba nie je dôvodná. V konaní bolo nepochybne preukázané, že finančné prostriedky vo výške 23.215 eur previedol žalobca zo svojho účtu vedeného v H. H., J., v prospech účtu žalovanej vedeného v K. L.. Žalobca tvrdil, že tieto peniaze žalovanej požičal, pretože nemala dostatok finančných prostriedkov na dokončenie svojho rodinného domu, a predmet pôžičky mala vrátiť po dokončení domu a po predaji svojho bytu. Svoje tvrdenia opieral o výpisy z účtov, ako aj o obsah komunikácie strán v mobilnej aplikácii Messenger a Viber. Z obsahu tejto komunikácie vyplynulo, že žalobca napísal žalovanej, že jej peniaze „dáva“, následne jej napísal, že peniaze mu má vrátiť, a potom napísal, že si to rozmyslel a že mu nemá nič vrátiť. Z dokazovania vyplynulo, že žalobca poskytol žalovanej peniaze bez písomne uzavretej zmluvy (zmluvy o pôžičke alebo zmluvy o darovaní) a bez toho, aby bol vymedzený obsah a zmysel uzavretej zmluvy. Žalobca síce tvrdil, že predmetné finančné prostriedky previedol na účet žalovanej titulom pôžičky, ale toto svoje tvrdenie okrem nejasnej komunikácie prostredníctvom mobilnej aplikácie žiadnym iným spôsobom nevedel preukázať. Popri tom žalobca je práve stranou, ktorú zaťažuje dôkazné bremeno. Zo skutkového stavu zisteného v konaní je však zrejmé len to, že žalobca peniaze na účet žalovanej previedol, a neexistuje, resp. nebol predložený žiadny dôkaz v konaní, že medzi stranami sporu bola dohovorená peňažná pôžička, resp. žalobca nepredložil žiadny dôkaz o tom, že by žalovanej ako dlžníkovi oznámil, že peniaze, ktoré jej previedol na účet, jej previedol titulom pôžičky, a ani z komunikácie medzi stranami sporu nie je zrejmé, že šlo o pôžičku. Naopak zo strany žalovanej bolo v konaní preukázané, že nemala vedomosť o skutočnosti, že by jej žalobca peniaze poskytol titulom pôžičky. Žalovaná preukázala, že mala dostatok finančných prostriedkov a na pôžičku od žalobcu odkázaná nebola. Tvrdila, že žalobca počas ich trvajúceho vzťahu niekoľkokrát zdôraznil, že má v úmysle s ňou bývať v spoločnej nehnuteľnosti, ktorú žalovaná stavala, preto jej poskytol finančné prostriedky, aby čo najskôr mohla nehnuteľnosť dokončiť. Z predložených dokladov zo strany žalovanej (hlavne z kolaudačného rozhodnutia, zo stavebného povolenia, zo znaleckého posudku a z LV) je zrejmé, že žalovaná už v roku 2019 kúpila stavebný pozemok a začala stavať dom. Predmetný hypotekárny úver, resp. jeho časť bola žalovanej poskytnutá ešte predtým, ako jej žalobca poskytol finančné prostriedky, z čoho je zrejmé, že žalovaná nebola odkázaná na žiadnu pôžičku, pretože mala dostatok finančných prostriedkov na stavbu domu, čím vyvrátila argumentáciu žalobcu, že peniaze jej poskytol na kolaudáciu domu. Navyše žalovaná v konaní preukázala, že dom kolaudovala v októbri 2021, teda keď jej žalobca poskytol v apríli 2020 peniaze, tieto nemohli slúžiť na kolaudáciu. Žalobca tvrdil, že ju vyzval na vrátenie pôžičky, ale ani v tomto smere neuniesol dôkazné bremeno, pretože „výzvy“ žalobcu na vrátenie pôžičky boli značne rozporuplné. Mesiac po odovzdaní peňazí žalovanej napísal, že žiada, aby mu peniaze vrátila, ale o týždeň jej písal, že nech si peniaze nechá. Z tohto postoja žalobcu možno usudzovať, že nepovažoval predmetné finančné prostriedky, ktoré jej poskytol, za pôžičku. Ak by mal súd posudzovať predmetný právny úkon ako pôžičku, žalobca mal preukázať, že zmluva o pôžičke mala všetky pojmové znaky, ktoré podľa zákona mala mať. Podľa názoru súdu žalobca nepreukázal, že žalovanej peniaze poskytol titulom pôžičky, naopak z konania a z prejavov žalobcu je zrejmé, že žalobca mal v úmysle poskytnúť žalovanej dar, pričom od žalovanej za tento dar nepožadoval žiadnu protihodnotu ani žiadne protiplnenie.

4. O trovách konania rozhodol súd podľa tak, že v konaní plne úspešnej žalovanej priznal náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

5. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca navrhujúc jeho zmenu tak, že súd jeho žalobe vyhovie. Podané odvolanie odôvodnil s odkazom na ustanovenie , a . Namietol, že v otázke ustálenia skutkového základu, z ktorého súd vychádzal, hodnotenia dôkazov, vyjadrení strán a prostriedkov procesného útoku a obrany, je rozhodnutie súdu nepreskúmateľné, nezrozumiteľné a nespĺňa kritériá vyplývajúce z , pretože neuvádza, ktoré tvrdenia považoval súd za relevantné, pravdivé alebo preukázané a ktoré nie. Skutkové zistenia vyplývajúce z bodov 12 až 31 a 33 až 38 rozsudku boli síce zrejmé, avšak súd ich vo vzťahu k právnym záverom, ku ktorým dospel, prakticky nijako nevyhodnotil. V bode 43 a 44 rozsudku súd uviedol, k akým záverom dospel, ale neuviedol na základe ktorého konkrétneho dôkazu. Ako súd vyhodnotil výpisy z účtov, nie je z rozsudku zrejmé, a taktiež absentuje bližšie vyhodnotenie významu slov použitých v komunikácii žalobcu sa žalovanej. Pojem „dať“ peniaze nemusí bez ďalšieho znamenať „darovanie“ a môže celkom dobre vyjadrovať aj „požičanie“, ak je tento pojem použitý vo význame „odovzdávam“. Neskoršie vyhlásenie o tom, že peniaze mu nemusí vrátiť, je potom možné vyhodnotiť len ako odpustenie dlhu v zmysle , a to za predpokladu, že bolo urobené vážne, určite, zrozumiteľne a bez

omylu, pričom zákon vyžaduje písomnú formu. Vyhlásenie, že „nemusí vrátiť peniaze“, nie je určité do takej miery, aby bolo spôsobilé vyvolať účinky, s ktorými zákon spája zánik záväzku odpustením dlhu. Ak považuje súd tvrdenie žalobcu ohľadom pôžičky za nepreukázané nejasnou komunikáciou, potom treba zdôrazniť, že o nič jasnejšia nie je komunikácia, z ktorej by bolo možné vyvodiť záver o darovaní. Na rozpory vo vyjadreniach žalovanej poukazoval žalobca už v podaní zo dňa 03.03.2022 a tieto súd ponechal bez povšimnutia. Pri vyváženom hodnotení dôkazov potom nemohla ani žalovaná uniesť dôkazné bremeno v otázke darovania a bolo povinnosťou súdu vyhodnotiť poskytnutie peňazí ako bezdôvodné obohatenie a žalobe vyhovieť. Žalobca pritom vo vyjadrení zo dňa 11.08.2022 namietal dôkazné prostriedky a dôkazy predkladané žalovanou tak čo do ich vierohodnosti ako i zákonnosti (, ). Súd ani v tomto prípade nijako jeho námietky nevyhodnotil. Záver súdu o tom, že žalovaná nebola odkázaná na pôžičku aj preto, lebo stavbu domu financovala z úveru, nemá oporu v dokazovaní. Žalovaná totiž nepreukázala celkovú výšku investícií potrebných na výstavbu a zariadenie domu a ani zdroj, z ktorého bude hypotekárny úver splácať. On jej totiž poskytol pôžičku ešte pred kolaudáciou a nie je preto zrejmé, prečo by nemohla pôžička slúžiť aj na tento účel, hoci sa kolaudácia uskutočnila neskôr (október 2021).

6. Žalovaná sa k odvolaniu žalobcu nevyjadrila.

7. Krajský súd v Nitre ako odvolací súd ( ), viazaný rozsahom odvolania a odvolacími dôvodmi (, ), ako aj skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie ( ), prejednal vec bez nariadenia pojednávania s verejným vyhlásením rozsudku (, , ) a po prejednaní veci dospel k tomu záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné, preto odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny v zmysle potvrdil.

8. Preskúmaním spisového materiálu odvolací súd zistil, že žalobca sa podaným návrhom na vydanie platobného rozkazu doručeným Okresnému súdu Stará Ľubovňa domáhal zaplatenia sumy 23.215 eur s príslušenstvom a náhrady trov konania. Svoj nárok odôvodnil tým, že na základe ústnych dohôd na požiadavku žalovanej jej poskytol prevodom na účet dňa 13.04.2020 sumu 150 eur, dňa 15.04.2020 sumu 10.000 eur, dňa 15.04.2020 sumu 10.000 eur, dňa 26.05.2020 sumu 550 eur, dňa 14.06.2020 sumu 65 eur, dňa 03.12.2020 sumu 1.200 eur, dňa 07.01.2021 sumu 600 eur, dňa 07.01.2021 sumu 600 eur a dňa 11.01.2021 sumu 50 eur. Uviedol, že sa spoznal so žalovanou, ktorá zneužila to, že mal dostatok finančných prostriedkov, a žiadala od neho peniaze na dokončenie domu. Peniaze mala vrátiť po tom, čo dom dokončí a predá svoj byt. Prípisom zo dňa 13.05.2021 Okresný súd Stará Ľubovňa postúpil vec Okresnému súdu Nové Zámky ako súdu mieste príslušnému na prejednanie veci. Okresný súd Nové Zámky, ktorý po vykonaní dokazovania vo veci samej rozhodol rozsudkom č. k. -381 zo dňa 20.10.2022 tak, že žalobu zamietol. Proti tomuto rozsudku podal žalobca odvolanie.

9. Podľa odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

10. Podľa v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

11. Podľa , v žalobe sa okrem všeobecných náležitostí podania uvedie označenie strán, pravdivé a úplné opísanie rozhodujúcich skutočností, označenie dôkazov na ich preukázanie a žalobný návrh. Žalobca k žalobe pripojí dôkazy, ktorých povaha to pripúšťa, okrem tých, ktoré nemôže bez svojej viny pripojiť.

12. Podľa za dôkaz môže slúžiť všetko, čo môže prispieť k náležitému objasneniu veci a čo sa získalo zákonným spôsobom z dôkazných prostriedkov.

13. Podľa dôkazným prostriedkom je najmä výsluch strany, výsluch svedka, listina, odborné vyjadrenie znalecké dokazovanie a obhliadka. Ak nie je spôsob vykonania dôkazu predpísaný, určí ho súd.

14. Podľa dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo.

15. Dokazovanie je časťou občianskeho súdneho konania, v ktorej si súd vytvára poznatky potrebné na rozhodnutie vo veci. Strany sporu majú procesnú, dôkaznú povinnosť, teda povinnosť uviesť dôkazy na preukázanie tvrdených skutočností. Procesný dôsledok spojený s dôkaznou povinnosťou môže mať za následok neunesenie dôkazného bremena. Cieľom dôkaznej povinnosti je unesenie dôkazného bremena v rozsahu, v ktorom dôkazné bremeno spočíva na strane sporu bez ohľadu na jej procesné postavenie. Dôkazným bremenom sa rozumie procesná zodpovednosť strany konania za to, že v konaní neboli preukázané jeho tvrdenia a že z tohto dôvodu muselo byť rozhodnuté o veci samej v jeho neprospech. Zmyslom dôkazného bremena je umožniť súdu rozhodnúť o veci samej aj v takých prípadoch, kedy neboli preukázané určité skutočnosti významné podľa hmotného práva pre rozhodnutie o veci (či už z dôvodu nečinnosti strany, ktorá nesplnila povinnosť označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení stanovenú v alebo preto, že takáto skutočnosť nemohla byť preukázaná vôbec). Dôkazné bremeno ohľadom určitých skutočností leží na tej strane sporu, ktorá z existencie týchto skutočností vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky; ide o tú stranu sporu, ktorá existenciu týchto skutočností tiež tvrdí.

16. Základnou normou upravujúcou bremeno tvrdenia a preukazovania je upravené v ustanovení a , ktoré stanovuje dôkaznú povinnosť v sporovom konaní, t. j. povinnosť označiť dôkazy na svoje tvrdenia. Iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov leží zásadne na procesnej strane sporu. Výsledkom celkového hodnotenia dôkazných prostriedkov je záver o pravdivosti tvrdených skutočností, ktorý je podkladom pre záver o tom, či a do akej miery účastník splnil svoju povinnosť preukázať skutkové tvrdenia. Také hodnotenie dôkazov, ktoré vyznie v záver, že pravdivosť skutkových tvrdení nemožno potvrdiť ani vylúčiť, povedie k tomu, že rozhodnutie súdu vyznie nepriaznivo pre účastníka, ktorého pravdivosť tvrdení mala byť preukázaná (porov. rozsudok NS SR sp. zn. ). Zjednodušene povedané, určitú skutočnosť možno považovať za dokázanú v konaní, ak sudca postupom podľa z vykonaných dôkazov nadobudne odôvodnené vnútorné presvedčenie o tom, že táto skutočnosť z týchto dôkazov a obsahu celého konania naozaj vyplýva.

17. Odvolací súd konštatoval, že v predmetnej veci súd prvej inštancie správne rozhodol o zamietnutí žaloby s poukazom na neunesenie dôkazného bremena žalobcom v časti preukázania právneho titulu, na základe ktorého žalovanej poskytol finančné prostriedky, a teda že šlo o ústne uzatvorenú zmluvu o pôžičke v zmysle . Dôkazné bremeno v preukázaní takéhoto právneho titulu jednoznačne spočívalo na žalobcovi, pretože to bol práve žalobca, ktorý z tvrdenia o uzatvorení ústnej zmluvy o pôžičke pre seba vyvodzoval priaznivé následky, a to vrátenie poskytnutých finančných prostriedkov. Nebolo preto povinnosťou žalovanej hodnoverne preukázať, že peňažné prostriedky jej žalobca nepožičal, ale pre úspešnosť žalobcu v tomto spore bolo žiaduce a nevyhnutné unesenie dôkazného bremena v preukázaní, že medzi stranami sporu došlo k uzatvoreniu zmluvy o pôžičke, a teda, že žalobca prenechal žalovanej finančné prostriedky na voľné nakladanie a žalovaná sa zaviazala mu ich vrátiť po uplynutí dohodnutej doby. Žalobca mal teda preukázať pred súdom riadne uzatvorenie ústnej zmluvy o pôžičke so všetkými jej náležitosťami, resp. jej pojmovými znakmi. V prejednávanom spore tomu tak nebolo, pretože ani z výpisov z účtov žalobcom predložených, ani z nejasnej komunikácie na Mesenger-i, či Viber-i skutočnosť, že došlo k uzatvoreniu zmluvy o pôžičke nevyplýva. V dôsledku neunesenia dôkazného bremena žalobca znáša pre neho nepriaznivé rozhodnutie súdu. Čo sa týka jednotlivých odvolacích námietok, odvolací súd po preskúmaní obsahu spisu nezistil, že by boli naplnené dôvody odvolacích námietok.

18. V predmetnom konaní žalobca pred súdom prvej inštancie tvrdil, že finančné prostriedky na účet žalovanej previedol titulom pôžičky. Pri takomto skutkovom tvrdení žalobcu bolo jeho povinnosťou označiť a predložiť súdu relevantné dôkazy na preukázanie, že skutočne šlo o pôžičku a nie darovanie, resp. podieľanie sa na výdavkoch spoločnej domácnosti žalobcu a žalovanej, alebo podieľanie sa na stavbe domu, v ktorom strany sporu v čase realizácie sporných prevodov prostriedkov plánovali spoločne bývať. Právny titul, na základe ktorého žalobca žalovanej zaslal sporné finančné prostriedky mohol byť

teda rôzny, pričom povinnosť skutkovo tvrdiť a preukázať existujúci právny dôvod prevodu finančných prostriedkov spočíval na žalobcovi. Súd prvej inštancie preto správne konštatoval, že dôkazné bremeno preukázania právneho titulu pôžičky spočívalo na žalobcovi. Odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie dospel k záveru, že žalobca v tomto smere neuniesol dôkazné bremeno, pretože z ním predložených výpisov z účtu, ani z predloženej komunikácie z aplikácie Viber-u a Messenger-u nebolo možné jednoznačne vyvodiť právny titul poskytnutia finančných prostriedkov žalovanej. Ak by sa pri jednotlivých prevodoch nachádzala poznámka obsahujúca slovo pôžička alebo inú informáciu, že ide o pôžičku, súd by z výpisov z účtu mohol mať preukázaný právny titul poskytnutia finančných prostriedkov. V tomto prípade však žalobca do poznámky neuviedol žiadnu informáciu. Predložená komunikácia skutočne nepreukázala, že medzi nimi bola dojednaná ústna zmluva o pôžičke, a to napriek tomu, že žalobca v podanom odvolaní spochybňoval tento záver súdu prvej inštancie. Práve naopak z jej obsahu je zrejmé, že žalovaná nemala v čase poskytnutia finančných prostriedkov vedomosť, že tieto prostriedky sú jej poskytnuté titulom pôžičky a žalobcovi ich má vrátiť. V komunikácii uviedla, že ak by vedela, že peniaze sú pôžičkou, nevezme si ich. Žalobca nepreukázal, že medzi ním a žalovanou došlo k dohode o uzatvorení zmluvy o pôžičke, keď u žalovanej nebola preukázaná vôľa uzatvoriť práve zmluvu o pôžičke. Tvrdenie žalobcu, že sumu 10.000 eur jej poskytol na kolaudáciu, sa rovnako ako súdu prvej inštancie ani odvolaciemu súdu nejaví byť pravdivé vzhľadom na časové hľadisko poskytnutia tejto sumy (15.04.2020), keď ku kolaudácii domu došlo až v októbri 2021.

19. Pokiaľ žalobca namietal nepreskúmateľnosť napadnutého rozsudku, odvolací súd má za to, že odôvodnenie rozhodnutia prvoinštančného súdu spĺňa všetky náležitosti v zmysle , keď súd prvej inštancie v rozhodnutí uviedol, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy predložil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadrila žalovaná a aké prostriedky procesnej obrany použila, následne presne špecifikoval, aké dôkazy vo veci vykonal a čo z toho- ktorého dôkazu vyplynulo, opísal zistený skutkový stav, výsledky vykonaného dokazovania súd náležite vyhodnotil a svoje rozhodnutie riadne a presvedčivo odôvodnil, vychádzajúc zo základného princípu voľného hodnotenia dôkazov v základných princípov a v , ktorý je limitovaný požiadavkou nadväznosti medzi skutkovými zisteniami súdu získanými v procese dokazovania, úvahami súdu v procese hodnotenia dôkazov a jeho právnymi závermi. Súd sa náležite vyrovnal s argumentmi sporových strán, ktoré mohli mať vplyv na rozhodnutie vo veci. Judikatúra ESĽP pritom zdôrazňuje, že je potrebné podľa okolnosti veci dať odpoveď na rozhodujúce argumenty. V rozhodnutí nechýba ani dôsledné právne posúdenie veci. Súd prvej inštancie si teda svoju povinnosť vyplývajúcu mu z ustanovení a riadne splnil, výsledky vykonaného dokazovania náležite vyhodnotil a svoje rozhodnutie riadne a presvedčivo odôvodnil. Vzhľadom na to námietka žalobcu, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je nepreskúmateľné, neobstojí. Rozhodnutie súdu prvej inštancie je totiž vyčerpávajúce, dostatočne zrozumiteľne odôvodnené a logicky konzistentné. Nie je pravdou, že by rozhodnutie súdu prvej inštancie neuvádzalo, ktoré tvrdenia považoval súd za relevantné, pravdivé alebo preukázané a ktoré nie, pretože tieto skutočnosti sú zrejmé z obsahu rozhodnutia ako celku; súd detailne uviedol, ktoré skutočnosti tvrdené žalobcom nemal z vykonaných dôkazov preukázané, čo nakoniec viedlo k zamietnutiu žaloby v celom rozsahu. Aj skutkové zistenia uvedené v bodoch 12 až 31 a 33 až 38 rozsudku súd vo vzťahu k právnym záverom vyhodnotil a na základe týchto uvedených skutkových zistení tvoriacich zistený skutkový stav súd vo veci rozhodol.

20. Taktiež sa odvolací súd nestotožnil s námietkou, že súd neuviedol na základe ktorého konkrétneho dôkazu dospel k rozhodnutiu o zamietnutí žaloby, pričom odvolací súd odkazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku ako celku, z ktorého jasne vyplýva, ktoré dôkazy súd vo veci vykonal, z ktorých pri rozhodovaní vychádzal, z ktorých dôkazov mal preukázané podstatné skutočnosti pre rozhodnutie vo veci, a taktiež, ktoré tvrdené skutočnosti súd z vykonaného dokazovania preukázané nemal. Čo sa týka predložených výpisov z účtov, podľa odôvodnenia rozsudku súd mal nimi preukázané, že žalobca žalovanej previedol finančné prostriedky spolu v sume 23.215 eur, a tiež z nich vyplynulo, že žalovanej bola dňa 01.04.2020 zaslaná zo strany banky suma 133.280 eur, že žalovaná tým istým dňom splatila sumu 18.687,19 eura titulom pôžičky v E., a taktiež že žalobca zo svojho účtu hradil špecifikované sumy v súvislosti s výdavkami na dovolenky.

21. Pokiaľ žalobca v odvolaní namietal, že v rozhodnutí absentuje bližšie vyhodnotenie významu slov použitých v komunikácii žalobcu a žalovanej, tak ani tejto námietke nie je možné prisvedčiť. Súd prvej inštancie jednoznačne uviedol, že ide o nejasnú komunikáciu, z ktorej nie je možné vyvodiť, či poskytnuté finančné prostriedky boli poskytnuté ako pôžička, pretože žalobca žalovanej najprv napísal,

že jej peniaze dáva, následne ich chcel vrátiť a potom napísal, že si to rozmyslel a žalovaná nemá nič vrátiť. Súd rozhodne nevychádzal zo skutočnosti, že pojem „dať“ bez ďalšieho znamená „darovanie“, ale vychádzal zo skutočnosti, že žalobcom predložená komunikácia so žalovanou je nejasná, preto z nej nie je možné vyvodiť právny titul pôžičky. Z tejto nejasnej komunikácie súd nemôže prijať záver, že žalobca poskytol žalovanej prostriedky titulom pôžičky, čo aj súd prvej inštancie týmto smerom správne hodnotil, pretože pojmu „dať“ nemožno bez ďalšieho prepožičať význam slova „požičať“. Odvolací súd sa preto stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že ide o nejasnú komunikáciu nepreukazujúcu právny titul pôžičky, keď sám žalobca najprv uviedol, že peniaze dáva, následne keď sa jeho vzťah so žalovanou zhoršil, ich chcel vrátiť a potom, keď sa tento vzťah zas zlepšil, ich vrátenie už nepožadoval. Takéto konanie žalobcu nasvedčuje tomu, že nešlo o pôžičku, ktorej vrátenie by zmena vzťahu so žalovanou neovplyvnila, ale skôr to nasvedčuje darovaniu týchto peňazí, od ktorého chcel žalobca po zhoršení vzťahu so žalovanou upustiť, preto žiadal vrátenie a argumentoval uzatvorením zmluvy o pôžičke. Súd prvej inštancie pri prijatí záveru o darovaní taktiež správne prihliadol na skutočnosť, že žalovaná pred súdom preukázala, že na stavbu domu mala finančné prostriedky z poskytnutého úveru a nebola vo finančnej núdzi, kedy by bola na pôžičku zo strany žalobcu odkázaná. Odvolací súd zastáva názor, že súd prvej inštancie vyvážene hodnotil dôkazy predložené stranami a správne prijal záver, že žalovaná uniesla dôkazné bremeno v otázke darovania, pričom nebolo potrebné ďalej preukazovať celkovú výšku investícií potrebných na výstavbu a zariadenie domu a ani zdroj, z ktorého bude žalovaná hypotekárny úver splácať, pretože takéto dokazovanie by bolo nad rámec rozsahu vykonaného dokazovania potrebného pre rozhodnutie vo veci samej, kedy bola podstatnou tá skutočnosť, že žalobca primárne svoje dôkazné bremeno preukázania existencie právneho titulu pôžičky neuniesol.

22. Odvolací súd zároveň dodáva, že neskoršie vyhlásenie žalobcu o tom, že peniaze mu žalovaná nemusí vrátiť, nie je možné vyhodnotiť ako odpustenie dlhu v zmysle , pretože prvotne by bolo potrebné dospieť k záveru, že žalovanej vznikol voči žalobcovi dlh (práve titulom zmluvy o pôžičke), čo však v predmetnom spore preukázaným nebolo. Rozhodne nebolo povinnosťou súdu vyhodnotiť poskytnutie peňazí ako bezdôvodné obohatenie a žalobe vyhovieť, keď súd dospel k záveru, že predmetné finančné prostriedky boli zo strany žalobcu žalovanej darované.

23. Pokiaľ žalobca namietal, že súd ponechal bez povšimnutia rozpory vo vyjadreniach žalovanej, ktorá od počiatku tvrdila, že finančné prostriedky boli poskytnuté formou daru, a neskôr zmenila tvrdenie, že finančné prostriedky jej boli uhradené z dôvodu podieľania sa na spoločnom bývaní, na výdavkoch nákladného života, ktorí viedli, resp. že žalobcovi uhradila sumy 9.000, 3.500 a 500 eur, tu odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie tieto skutočnosti bez povšimnutia nenechal a súčasne ani nešlo o rozpory vo vyjadreniach žalovanej. Je potrebné zdôrazniť, že žalovaná už vo svojom prvom vyjadrení k žalobe tvrdila, že v súvislosti s finančnými prostriedkami poskytnutými vo výške 2 x 10.000 eur šlo o dar, že ostatné sumy boli príspevkom na spoločné spolužitie, a taktiež uviedla vrátenie sumy 9.000 eur žalobcovi. V ďalšom podaní zo dňa 22.06.2021 žalovaná zotrvala na uvedených skutkových tvrdeniach, ktoré aj bližšie rozvinula poukazujúc na náklady na nájom a spoločné dovolenky. V podaní zo dňa 16.02.2022 doplnila tieto skutkové tvrdenia o tvrdenie, že žalobcovi uhradila v hotovosti aj sumy 3.500 eur a 500 eur. Skutkové tvrdenia žalovanej na seba v jednotlivých jej podaniach nadväzovali a tieto dopĺňala, pričom si nijako neodporovali. Súd z týchto tvrdení žalovanej aj pri rozhodovaní sporu vychádzal, a to v časti, v ktorej boli preukázané. Z dôvodu, že súd vo svojom rozhodnutí dospel k záveru, že v prípade súm 2 x 10.000 eur šlo o darovanie, nebolo potrebné, aby sa ďalej vysporiadaval s tvrdením žalovanej, že žalobcovi vrátila sumu 9.000 eur, 3.500 eur, či 500 eur, ktoré navyše ani nebolo v spore preukázané.

24. Žalobca tiež namietal, že vo vyjadrení zo dňa 11.08.2022 spochybnil dôkazné prostriedky a dôkazy predkladané žalovanou čo do ich vierohodnosti ako i zákonnosti. Touto námietkou žalobca poukazoval na podanie, ktorým namietal, že odpis notárskej zápisnice N411/2022, , ktorú súd v tomto spore vykonal ako dôkaz, nemal zákonné náležitosti, preto nemohol byť akceptovaný ako dôkaz, a taktiež, že umelo vytvorené čestné prehlásenia nemôžu slúžiť ako dôkaz. Odvolací súd námietku žalobcu považuje za nespôsobilú ovplyvniť správnosť prijatého záveru súdu prvej inštancie, pretože v predmetnom spore pri zamietnutí žaloby z dôvodu neunesenia dôkazného bremena v súvislosti s preukázaním právneho titulu pôžičky, dôkaz odpis notárskej zápisnice N411/2022, a čestné prehlásenia neboli smerodajnými dôkazmi, a aj v prípade, ak by súd v spore tieto dôkazy nevykonal, resp. na ne neprihliadol či už ako na dôkazy nezákonné alebo nevierohodné, záver súdu o neunesení dôkazného bremena žalobcom by sa nezmenil.

25. Na základe nepreukázania existencie právneho titulu pôžičky a v spore uvádzaných skutkových tvrdení zastáva odvolací súd názor, že súd prvej inštancie správne posúdil poskytnutie finančných prostriedkov žalovanej právnym titulom darovania. Z konania žalobcu a jeho vyjadrení v komunikácii bolo opodstatnené prijať záver, že jeho úmyslom bolo finančné prostriedky žalovanej darovať, nie jej ich požičať s dohodou, že po dokončení domu a predaji bytu mu tieto prostriedky vráti. Vzhľadom na to, že dôkazné bremeno leží na tej strane sporu, ktorá určité skutočnosti tvrdí a z existencie týchto skutočností vyvodzuje pre seba priaznivé právne následky, bolo na žalobcovi, aby svoje tvrdenia o poskytnutí pôžičky žalovanej nad všetky pochybnosti preukázal (obdobne rozhodnutie NS ČR sp. zn. zo dňa 16.01.2002)

26. Na základe všetkých uvedených skutočností odvolací súd v súlade s ustanovením napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil.

27. V odvolacom konaní bola úspešná žalovaná, preto by jej podľa patrila náhrada trov konania vynaložených v tomto štádiu konania. Keďže jej však v odvolacom konaní žiadne trovy nevznikli, odvolací súd podľa a rozhodol, že sa jej nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

28. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu možno podať dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419, § 420, § 421CSP), v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ).