Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

15Co/39/2025

Uznesenie

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Pavla Lukáča a členiek senátu JUDr. Martiny Balegovej a JUDr. Vlasty Ondrejkovej, v právnej veci žalobcu: A. B., nar. XX. XX. XXXX, bytom C. D. XXXX/XX, E. F. G., zastúpený: JUDr. Gergely Pšenák, advokát, so sídlom M. R. Štefánika 30, Nové Zámky, IČO: 42 369 436, proti žalovanému: E. F., nar. XX. XX. XXXX, bytom H. XX, F. H., zastúpený: JUDr. Marcel Habrman, advokát, so sídlom Tajovského 12, Nové Zámky, IČO: 42 119 464, za účastí intervenienta na strane žalovaného: UNIQA pojišťovna, a.s., so sídlom Evropská 810/136, Vokovice, 160 00 Praha 6, Česká republika, IČO: 492 40 480, konajúca prostredníctvom organizačnej zložky: UNIQA pojišťovna, a.s., pobočka poisťovne z iného členského štátu, so sídlom Krasovského 3986/15, Bratislava - mestská časť Petržalka, IČO: 53 812 948, zastúpený: CLS Čavojský & Partners, s. r. o., so sídlom Zochova 6-8, Bratislava, IČO: 36 854 972, o zaplatenie 19 461,60 eura, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Nové Zámky č. k. – 135 zo dňa 31. 10. 2024, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd r u š í rozsudok Okresného súdu Nové Zámky č. k. – 135 zo dňa 31. 10. 2024 a vec v r a c i a súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu zamietol (I. výrok) a žalovanému a intervenientovi priznal nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi v rozsahu 100 % (II. výrok).

2. Svoje rozhodnutie odôvodnil s poukazom na , , a , , a , , (ďalej len „“), Základných princípov, , a , a , tretia veta (ďalej len „ “), a , a , a , až 4 o náhrade za bolesť a o náhrade za sťaženie spoločenského uplatnenia a o zmene a doplnení o zdravotnom poistení, financovaní zdravotného poistenia, o zriadení Všeobecnej zdravotnej poisťovne a o zriaďovaní rezortných, odvetvových, podnikových a občianskych zdravotných poisťovní v znení neskorších predpisov (ďalej len „“ alebo „ZoBSSU“), o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a o zmene a doplnení niektorých zákonov a v časti trov konania s poukazom na .

3. V odôvodnení rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že v predmetnej veci sa žalobca podanou žalobou dňa 04. 10. 2023 domáhal zaplatenia náhrady za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia z toho dôvodu, že žalovaný bol odsúdený za trestný čin za ublíženia na zdraví rozsudkom Okresného súdu Nové Zámky sp. zn. v spojení s uznesením Krajského súdu v Nitre sp. zn. zo dňa 12. 04. 2022 podľa , s poukazom na , pretože žalobcovi spôsobil ťažkú ujmu na zdraví dopravnou nehodou. Na základe lekárskeho posudku vypracovaného I. I. J. za rok 2018 predstavovala výška náhrady za bolesť a za

sťaženie spoločenského uplatnenia (ďalej len „SSU“) sumu 19,08 eura za jeden bod, teda v zmysle bodového ohodnotenia za 520 bodov bolestného sumu 9 921,60 eura a za 500 bodov SSU sumu 9 540 eur, čo je spolu 19 461,60 eura. Žalobca bol odkázaný so svojim nárokom na náhradu škody na civilný proces, v trestnom konaní nebol nárok žalobcu priznaný, hoci bol riadne uplatnený, žalobca vyzval žalovaného výzvou z 08. 02. 2023 na plnenie, ale žalovaný na výzvu žiadnym spôsobom nereagoval, preto považuje žalobca žalobu za plne dôvodnú. Ďalej si žalobca uplatnil náhradu trov konania. Okresný súd Banská Bystrica v upomínacom konaní sp. zn. vydal dňa 09. 10. 2023 platobný rozkaz, ktorým žalobe v plnom rozsahu vyhovel. Proti platobnému rozkazu podal žalovaný odpor, ktorý odôvodnil tým, že návrh žalobcu v uplatnenom rozsahu neuznáva, nakoľko sám žalobca mal svojou technikou vedenia motocykla spoluúčasť na dopravnej nehode. Žalovaný k vyjadreniu žalobcu prostredníctvom svojho právneho zástupcu podal dňa 05. 02. 2024 vyjadrenie, v ktorom neuznáva nárok žalobcu v plnom rozsahu a vzniesol námietku premlčania uplatneného nároku, pričom mal za to, že aj s prihliadnutím na spočívanie premlčacej doby v trestnom konaní, žalobcovi už uplynula premlčacia doba a nárok na náhradu škody nebol zo strany žalobcu uplatnený však. Ďalej mal za to, že žalobca sám svojou technikou vedenia motocykla spoluúčasť na dopravnej nehode, za škodu na zdraví je zodpovedný aj žalobca, je povinní pomerne znášať, čo bolo jednoznačne preukázané v trestnom konaní, že žalobca nesprávne viedol motocykel, keď prebiehal v oblasti križovatky a nestihol sa bezpečne zaradiť do svojho jazdného pruhu. V trestnom konaní nebola riešená miera zavinenia žalobcu pri dopravnej nehode, avšak v odôvodnení rozsudku je uvedené, že aj žalobca mal spolu zavinenie na dopravnej nehode. Žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu doručil súdu dňa 12. 03. 2024 vyjadrenie, v ktorom neuznáva tvrdenie žalovaného, že nárok žalobcu je premlčaný, pretože podľa jeho názoru, tvrdenie žalovaného o premlčaní nároku nebolo ničím odôvodnené. Žaloba bola podaná riadne a včas, je jednoznačné, že k premlčaniu nemohlo dôjsť. Podaním zo dňa 02. 04. 2024 oznámil svoj vstup do konania ako intervenient na strane žalovaného UNIQA pojišťovna, a. s, pobočka poisťovne z iného členského štátu. Súd prvej inštancie podľa uviedol svoj predbežný právny názor, v ktorom sa priklonil k tvrdeniam žalovaného a intervenienta, podľa súd je viazaný len výrokom o tom, že bol spáchaný trestný čin a o tom, kto ho spáchal, ostatné skutočnosti je povinný žalobca preukázať v civilnom konaní, žalobca nepredložil a neuviedol relevantné skutkové tvrdenia, z ktorých by bolo nesporne preukázané, aké poškodenia zdravia utrpel. Súd posúdil vznesenú námietku premlčania nároku, dospel k tomu záveru, že táto nie je dôvodná. Súd posúdil aj nárok žalobcu z procesného hľadiska, ako aj s poukazom na , pričom vychádzal z údajov, ktoré boli uvedené a preukázané v trestnom spise okresného súdu, ktorého súčasťou je aj vyšetrovací spis OR PZ NZ č. ORP-263-VYS-NZ-2019 RT s tým, že z toho vyšetrovacieho spisu zo strany č. 101, že vlastníkom motorového vozidla v čase dopravnej nehody, bola I. F., žalovaný bol len držiteľom motorového vozidla, ktorý ho so súhlasom vlastníka motorového vozidla užíval. Súd prvej inštancie musel prisvedčiť tvrdeniam žalovaného, ako aj intervenienta o tom, že žalobca nepredložil relevantné skutkové tvrdenia, z ktorých by bolo nesporne preukázané, aké poškodenia zdravia utrpel, za čo bolo stanovené bolestné v hodnote 520 bodov a z akého dôvodu bol vystavený lekársky posudok na SSÚ vo výške 500 bodov. Ak by súd prvej inštancie na dnešnom pojednávaní mohol žalobcu vypočuť, možno by došlo k čiastočnému odstráneniu týchto nezrovnalostí, avšak v terajšom štádiu konania sa žaloba zdá byť nejasnou a tvrdenia žalobcu nie sú preukázané. Žalobcovi v priebehu konania, keďže žaloba bola podaná 04. 10. 2023, aj po podaní odporu a po vstupe intervenienta do konania, nič nebránilo, aby svoje tvrdenia preukázal relevantným spôsobom, predložil dôkazy, ktorými by preukázal, na základe akých poškodení zdravia si uplatňuje svoje nároky. Súd považoval skutkové tvrdenia žalobcu za nedostatočne preukázané, žalobca neuniesol dôkazné bremeno doposiaľ a s poukazom na je otázne, či súd poskytol priestor na doplnenie skutkových tvrdení. Žalobca napriek predbežnému právnemu názoru súdu na žalobe trval. Súd prvej inštancie vykonal vo veci dokazovanie výsluchom strán sporu, a oboznámením sa s písomnými dôkazmi, a to žalobou, plnomocenstvom, rozsudkom okresného súdu č. k. – 643 z 13. 12. 2021, uznesením Krajského súdu v Nitre č. k. – 694 z 12. 04. 2022, výzvou na náhradu škody z 08. 02. 2023, lekárskym posudkom o bolestnom a o sťažení spoločenského uplatnenia, platobným rozkazom upomínacieho súdu sp. zn. z 09. 10. 2023, doručenkou, odporom žalovaného proti platobnému rozkazu z 05. 12. 2023, vyjadrením právneho zástupcu žalobcu z 09. 01. 2024, upovedomením o postúpení, vyjadrením právneho zástupcu žalovaného z 05. 02. 2024, žiadosťou právneho zástupcu žalobcu z 19. 02. 2024, vyjadrením právneho zástupcu žalobcu z 12. 03. 2024, oznámením o vstupe intervenienta na strane žalovaného z 02. 04. 2024, vyjadrením právneho zástupcu žalovaného z 12. 04. 2024, 03. 05. 2024, vyjadrením intervenienta z 15. 05. 2024, žiadosťou o predlženie

lehoty právneho zástupcu žalobcu z 03. 06. 2024, vyjadrením právneho zástupcu žalobcu z 25. 06. 2024, pripojeným spisom súdu sp. zn. . Z lekárskeho posudku I. I. J. zo dňa 12. 08. 2019 zistil, že bolo hodnotené bolestné v celkovom počte bodov 520 a sťaženie spoločenského uplatnenia v počte bodov 500. Z predžalobnej výzvy z 08. 02. 2023 bolo zistené, že touto výzvou žalobca vyzval žalovaného na zaplatenie sumy 19461,60 eura. V prvom rade sa súd prvej inštancie zaoberal otázkou pasívnej legitimácie žalovaného a okruhom strán sporu. V tomto prípade z pripojeného trestného spisu súdu sp. zn. súd zistil, že vlastníkom motorového vozidla v čase dopravnej nehody nebol žalovaný, ale jeho manželka I. F. od 19. 03. 2014, žalovaný bol len držiteľom motorového vozidla, ktorý so súhlasom vlastníka motorové vozidlo užíval. Z toho vyplýva, aj skutočnosť, ktorá bola takisto zistená z predmetného spisu, že žalovaný ako držiteľ motorového vozidla nemal uzatvorené povinné zmluvné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, takúto zmluvu mala uzatvorenú I. F.. Je pravda, že v tomto prípade škodu prevádzkou motorového vozidla spôsobil žalovaný, avšak podľa zákonného ustanovenia za túto škodu zodpovedajú spoločne a nerozdielne tak vlastník, ako aj držiteľ motorového vozidla, ak sa nejedná o totožné osoby. V prípade žalovaného sa jedná len o držiteľa motorového vozidla, ktorý škodu spôsobil. Ak teda žalobca si v konaní uplatnil náhradu škody len voči držiteľovi motorového vozidla a neuplatnil si ju voči prevádzkovateľovi - vlastníkovi motorového vozidla, nepostupoval v zmysle , keď priamo zo zákona je daná spoločná zodpovednosť ako solidárna zodpovednosť škodcov, pri osobitnej prevádzke motorového vozidla. Z tohto kontextu vyplýva aj skutočnosť, že nemohla v konaní vzniknúť ani pasívna legitimácia intervenienta na strane žalovaného, pretože žalovaný bol len osobou, ktorá škodu spôsobila, ale nebol vlastníkom predmetného motorového vozidla a nebol ani osobou, ktorá uzavrela zmluvu o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, pretože touto osobou bola jeho manželka I. F.. Súd teda mal za to, že žalobca nesprávne označil okruh žalovaných v tomto konaní, keď opomenul ako žalovaného uviesť vlastníka motorového vozidla I. F.. Súd prvej inštancie v konaní prihliadol na námietky tak žalovaného, ako aj intervenienta, ktorý namietali skutočnosť, že v žalobe nie sú dostatočným spôsobom uvedené a opísané skutkové tvrdenia, na základe ktorých si žalobca svoj nárok na bolestné a SSU uplatnil. Súd musel prisvedčiť tomuto tvrdeniu žalovaného aj intervenienta, pretože žalobca vo svojej žalobe len opísal na základe akého rozhodnutia bol odkázaný so svojim nárokom na náhradu za bolesť a SSU, v akej výške a na základe akého lekárskeho posudku na civilný proces, avšak žalobca žiadnym spôsobom, tak vo svojich písomných podaniach, ako ani na pojednávaní, na ktoré sa nedostavil, neopísal konkrétne k akému poškodeniu zdravia došlo, ako došlo k vzniku poškodenia zdravia, aké následky na jeho zdraví tieto poškodenia zdravia zanechali, ako dospel k výške nároku na náhradu za bolesť a nároku na náhradu SSU, či došlo k jednému alebo viacerým poškodeniam zdravia alebo k ich následkom, neopísal, či pri SSU bolo bodové ohodnotenie len v základnom rozsahu, alebo či došlo k navýšeniu tej ktorej položky, žalobca odkázal len na rozsudok sp. zn. , pričom žalobca vôbec nežiadal, aby bol pripojený celý trestný spis a je pravda, že žiaden z týchto svojich nárokov žalobca nekonkretizoval. Podľa , nie je možné opísanie rozhodujúcich skutočností nahradiť odkazom na označené dôkazy. V tomto konaní neoznačil žalobca žiadne dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, písomnosti, ktoré predložil v konaní, neboli dostatočnými podkladmi na preukázanie skutkového stavu, keď žalobca sa domáhal náhrady škody spôsobenej na zdraví, ako aj sťaženia spoločenského uplatnenia, ktorých rozsah a dôvodnosť je potrebné v konaní preukázať hodnoverným spôsobom, ako aj predložiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, ktoré však žalobca v tomto konaní neučinil. Žalobca bol v konaní zastúpený advokátom, teda mal poskytnutú kvalifikovanú právnu pomoc, podľa , nemá súd poučovaciu povinnosť o procesných právach a povinnostiach strany v prípade, ak sú zastúpené advokátom. Žalobca si v konaní nesplnil svoju povinnosť tvrdenia, skutkové okolnosti na základe ktorých si uplatňoval svoj nárok, neboli žiadnym spôsobom súdu deklarované, v žalobe nie sú uvedené žiadne skutkové okolnosti, tieto neozrejmil právny zástupca žalobcu ani na pojednávaní, žalobca sa nedostavil na pojednávanie z dôvodu pracovnej zaneprázdnenosti, preto súd nemal možnosť skutkové tvrdenia zistiť priamo od žalobcu. Keďže žalobca neuniesol svoju povinnosť tvrdenia, nemohol uniesť ani dôkazné bremeno, čo malo za následok skutočnosť, že súd nemohol žalobe vyhovieť a žalobu z týchto dôvodov zamietol. Súd prvej inštancie posúdil aj vznesenú námietku premlčania zo strany žalovaného a intervenienta, ktorí namietali, že nárok žalobcu nebol uplatnený v dvojročnej subjektívnej lehote podľa . Aj keď súd mal za to, že nároku žalobcu nebolo možné vyhovieť z hore uvedených procesných dôvodov, súd musel konštatovať aj skutočnosť, že žalobca si síce nárok na náhradu škody uplatnil v trestnom konaní, ale len voči žalovanému, nie voči majiteľovi motorového vozidla, pričom samotné uplatnenie nároku na náhradu škody zo strany žalobcu spočívalo v uvedení

celej žalovanej sumy. Ak si žalobca neuplatnil nárok na náhradu škody voči majiteľovi motorového vozidla, teda voči I. F. včas, nemohol si ho včas uplatniť ani voči intervenientovi, ktorého procesné postavenie sa odvíja od osoby, s ktorou bola uzavretá zmluva o PZP k motorového vozidlu, ktorým bola škoda spôsobená. Z toho dôvodu nárok žalobcu, ktorý si deň po ustálení zdravotného stavu, t. j. 13. 08. 2019 mohol uplatniť nárok na náhradu škody voči všetkým povinným subjektom a ktorá lehota na uplatnenie mu uplynula najneskôr 13. 08. 2021, je premlčaný, pretože z doposiaľ predložených dôkazov je zrejmé, že žalobca si voči majiteľovi motorového vozidla, ani voči intervenientovi nárok na náhradu škody doposiaľ neuplatnil. Súd prvej inštancie posúdil nárok žalobcu v kontexte zákonných ustanovení, ktoré uviedol v odôvodnení svojho rozhodnutia a dospel k tomu záveru, že žalobe nie je možné vyhovieť, pretože v žalobe žalobcu absentovali základné skutkové tvrdenia, z ktorých by bolo nesporne preukázané, ako poškodenia zdravia žalobca utrpel, za čo bolo stanovené bolestné v hodnote 520 bodov a z akého dôvodu bol vystavený lekársky posudok na SSU vo výške 500 bodov, tvrdenia žalobcu neboli žiadnym spôsobom preukázané, žalobca mohol svoju žalobu doplniť po vyjadrení intervenienta a doložiť ešte pred pojednávaním dôkazy, ktorými by preukázal na základe akých poškodení zdravia si uplatňuje svoje nároky. Ako už súd prvej inštancie uviedol nemožno nahradiť skutkové tvrdenia odkazom na obsah iného spisu, právny zástupca žalobcu však nežiadal ani predmetný trestný spis pripojiť, odvolával sa len na obsah rozhodnutia z ktorého je však zrejmé len to, kto spáchal prečin a to, že žalobca so svojím celým nárokom na náhradu škody bol odkázaný na občianskoprávne konanie. Navyše prihliadol aj na vznesenú námietku premlčania, ktorú považoval tiež za dôvodnú, keď žalobca ako už bolo uvedené, si neuplatnil nárok na náhradu škody voči majiteľovi motorového vozidla doposiaľ, pričom premlčacia lehota začala žalobcovi plynúť od 13. 08. 2019. S poukazom na tieto skutočnosti a závery žalobu zamietol.

4. Rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu napadol včas podaným odvolaním žalobca z dôvodov podľa , , , a navrhujúc, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie zrušil a vrátil súdu prvej inštancie na nové konanie a rozhodnutie. Žalobca v prvom rade namietal, že nemal žiadať zabezpečenie trestného spisu a tým neoznačil žiadne dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Okrem ostatných dôkazov, ktoré žalobca označil a predložil, nie je pravdou, že by žalobca nežiadal zabezpečiť do konania sp. zn. celý trestný spis sp. zn. . Žalobca výslovne vo svojom vyjadrení zo dňa 05. 03. 2024 navrhol zabezpečiť spis sp. zn. , čo vyplýva z vyššie uvedeného vyjadrenia, ktoré je súčasťou spisového materiálu. Preto bolo otázne, prečo súd prvej inštancie v danej veci zavádzal a tvrdil opak. Namietal, že argumentácia súdu prvej inštancie, v zmysle ktorej je súd viazaný jedine a len tým, že bol spáchaný trestný čin a tým, kto ho spáchal je prinajmenšom nešťastná, a zároveň odporuje ľudskej logike. Kvalifikácia určitého konania ako trestného činu je len označením určitého skutku, teda určitého konania trestným činom. Jedná sa teda len o subsumpciu určitého skutku pod skutkovú podstatu trestného činu z výpočtu trestných činov uvedených v . Trestný čin, ako taký, teda nemá žiadnu relevanciu bez svojej skutkovej vety, ktorá pozostáva zo skutku, ktorý je kvalifikovaný ako určitý trestný čin. Preto nemožno súhlasiť s argumentáciou súdu, že nie je, nie len povinný, ale ani oprávnený brať do úvahy skutkovú podstatu rozhodnutia vyneseného v trestnom konaní, v ktorom je podrobne rozpísaný následok trestného činu, teda aj samotná škoda, nakoľko bez vzniku tejto škody by sa ani nejednalo o trestný čin, a tým pádom by súd nemal byť ani čím viazaný. Škoda je v danom prípade súčasťou skutkovej podstaty skutku, ktorý je kvalifikovaný ako trestný čin, a to súčasťou objektívnej stránky skutkovej podstaty trestného činu, bez ktorej existencie by nemohol byť žalovaný odsúdený za trestný čin. Okresný súd sa v rámci odôvodnenia svojho rozhodnutia nevyrovnal so skutočnosťou, že zákonným znakom skutkovej podstaty trestného činu ublíženia na zdraví podľa , je „spôsobenie ťažkej ujmy na zdraví“, a jediným skutkom, ktorý bol predmetom rozhodovania pred okresným súdom v rámci trestného konania, bol skutok týkajúci sa spôsobenia ťažkej ujmy na zdraví žalobcovi konaním žalovaného. Z právnej kvalifikácie skutku, ako aj zo skutkovej vety rozsudku trestného súdu vyplýva, že v dôsledku trestného činu ublíženia na zdraví žalovaného došlo u žalobcu ako poškodeného k spôsobeniu škody – ujmy na zdraví. Takéto konanie súdu prvej inštancie považoval za arbitrárne, teda svojvoľné a nespravodlivé. Poukázal na to, že týmto čisto formalistickým výkladom zákona nastáva porušenie princípu právnej istoty, nakoľko na jednej strane konštatoval súd (v trestnom konaní), že došlo ku škode (ujme na zdraví) a následne ten istý súd (v civilnom konaní), de facto konštatoval, že nedošlo k žiadnej ujme na zdraví, nakoľko zamietol žalobu, čo nie je podľa jeho názoru v právnom štáte prípustné. Takto takisto vznikla situácia, v rámci ktorej súd síce vie, k akej ujme došlo, nakoľko mal zabezpečený trestný spis, ako aj skutkovú vetu v rámci odsudzujúceho rozsudku, pričom z tohto spisu aj vychádzal na viacerých miestach, avšak v danom prípade sa tvári, že k tej ujme nedošlo, a

to aj napriek tomu, že je viazaný kvalifikáciou trestného činu, ktorá ide ruka v ruke so vzniknutou ujmou na zdraví. Žalobca ďalej namietal skutočnosť, že súd prvej inštancie sa nevysporiadal v rámci konania so všetkými navrhnutými dôkazmi. Intervenient totiž v oznámení o vstupe do konania ako intervenient na stranu žalovaného zo dňa 02. 04. 2024 navrhol vykonanie nasledovných dôkazov: výsluch žalobcu, ako aj výsluch svedkov dopravnej nehody (najmä K. L., D. I.). Intervenient takisto navrhol vykonanie znaleckého a lekárskeho posudku. Súd prvej inštancie však vo vzťahu k vyššie uvedeným výsluchom nepristúpil k tomu, že by od ich výsluchu upustil, ako tak spravil pri výsluchu žalovaného. V bode 15. napadnutého rozhodnutia uviedol, že „súd vykonal vo veci dokazovanie výsluchom strán sporu.“, čo však, vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti, ako aj zápisnicu z pojednávania nepovažoval takisto za pravdu, a jednalo sa o zavádzajúce tvrdenie súdu. Jednoducho ich nevykonal a nijakým spôsobom sa s týmito navrhnutými dôkaznými prostriedkami nevysporiadal, čo platí aj pre vykonanie navrhovaného znaleckého a lekárskeho posudku. Uvedeným podľa názoru žalobcu došlo k porušeniu . Žalobca poukázal na dokazovanie vo vzťahu k výške spôsobenej ujmy. Súd prvej inštancie síce zahrnul v bode 15. napadnutého rozhodnutia medzi vykonané dôkazné prostriedky aj lekársky posudok o bolestnom a o sťažení spoločenského uplatnenia. V bode 18. napadnutého rozhodnutia bol tento dôkaz aj vyhodnotený, nakoľko zhodnotil, že z uvedeného vyplýva, že bolestné bolo hodnotené v celkovom počte 520 bodov a sťaženie spoločenského uplatnenia v počte bodov 500. Súd prvej inštancie sa však následne týmto dôkazom žiadnym spôsobom nezaoberal. Žiadnym spôsobom naň neprihliadol a pritom zároveň neuviedol, či, poprípade v akej miere ho považuje za relevantný. Súd prvej inštancie v danom prípade uviedol, že vlastníkom motorového vozidla v čase dopravnej nehody nebol žalovaný, ale jeho manželka. Uviedol, že z tohto dôvodu v danom prípade zodpovedajú za škodu spoločne a nerozdielne tak vlastník, ako aj držiteľ motorového vozidla. Žalobca namietal, že súd prvej inštancie toto svoje tvrdenie nijakým relevantným spôsobom nepotvrdil. Skôr ho vyvrátil svojimi vlastnými tvrdeniami, keď v bode 25. napadnutého rozhodnutia uviedol: „prevádzateľom je najmä vlastník dopravného prostriedku, oprávnený držiteľ, nájomca. Prevádzateľ nemusí byť totožný s vlastníkom dopravného prostriedku, prípadne s jeho vodičom.“ Z tohto vyplýva práve opak toho, čo súd uvádza, že v danom prípade boli obaja, teda aj manželka žalovaného, aj sám žalovaný prevádzateľmi. V zmysle judikátu R 55/1971 platí, že „zistenie totožnosti vodiča a evidenčnej karty dopravného prostriedku je jednou, nie však jedinou cestou k zisteniu prevádzkovateľa ako subjektu zodpovedného za škodu spôsobenú prevádzkou dopravného prostriedku. Rovnaký cieľ možno dosiahnuť aj zistením iných skutočností (napr. výsluchom svedkov, znaleckým posudkom a pod.), ktoré umožňujú spoľahlivý záver o tom, kto je prevádzkovateľom dopravného prostriedku, ktorého prevádzkou bola spôsobená škoda.“ Z uvedeného vyplýva, aké všetky dôkazy sú nevyhnutné k tomu, aby bolo možné bez pochybností zistiť, kto bol prevádzateľom vozidla. Súd prvej inštancie však v tomto smere nevykonal žiadne dôkazné prostriedky. Súd prvej inštancie nezisťoval či žalovaný bol v čase dopravnej nehody držiteľom vlečného motorového vozidla, teda mal právnu možnosť týmto disponovať a žalobca je toho názoru, že dokazovaním by sa preukázalo aj to, že mal aj faktickú možnosť disponovania s vlečným motorovým vozidlom, nakoľko sa mohlo jednať o organizované, nie len jednorazové užívanie a disponovanie s vyššie uvedeným motorovým vozidlom. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti možno konštatovať, že súd prvej inštancie bez vykonaného dokazovania svojvoľne dospel k záveru, ktorý riadne neodôvodnil, že prevádzateľom vlečného motorového vozidla bola iba manželka žalovaného. Odhliadnuc od vyššie uvedeného, žalobca namietal, že mu nebolo úplne zrejmé, z akého dôvodu sa v danom prípade prihliadalo na vozidlo, ktoré riadil žalovaný, keď zo skutkovej vety trestného rozsudku č. k. – 643 zo dňa 13. 12. 2021 vyplýva, že žalobca „narazil do prednej časti vlečeného vozidla“, čiže nie vlečného vozidla. Na vlečené vozidlo, ktorého držiteľom a prevádzateľom bol takisto výlučne žalovaný, čo potvrdil aj intervenient vo svojom vyjadrení, ani nemalo uzatvorené povinné zmluvné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla. Súd prvej inštancie nedal v napadnutom rozhodnutí odpoveď na to, z akého dôvodu prihliadal na vlečné motorové vozidlo v rámci osobitnej objektívnej zodpovednosti v zmysle a nasl. a nie na vlečené motorové vozidlo, do ktorého narazil žalobca a ktorého vlastníkom a držiteľom bol výlučne žalovaný, pričom tak mal v zmysle judikatúry urobiť. Žalobca uviedol, že aj keby súd dospel z nevysvetliteľných dôvodov k záveru, že v danom prípade bola prevádzateľom vozidla, ktoré bolo pre súd relevantné z pohľadu osobitnej zodpovednosti za škodu v zmysle a nasl. , výlučne manželka žalovaného a žalovaný zodpovedá len na základe všeobecnej zodpovednosti za škodu, je nevyhnutné konštatovať, že v tomto prípade sa podľa ustálenej judikatúry jedná o solidárnu spoločnú zodpovednosť, z ktorej vyplýva, že „každý škodca

zodpovedá za ostatných škodcov a všetci zodpovedajú za každého jednotlivého škodcu. Znamená to, že poškodený môže požadovať náhradu škody od jednej (ktorejkoľvek) zo zodpovedných osôb alebo od viacerých z nich, alebo od všetkých. Ak poškodený náhradu škody požaduje od jedného škodcu, ten sa nemôže brániť požiadavkou, aby poškodený požadoval náhradu aj od ostatných škodcov.“ Za daných okolností vzniká škodcovi, od ktorého sa poškodený domohol náhrady škody, právo regresu voči ostatným škodcom. V danom prípade vyplýva, že aj keby súd prvej inštancie bral do úvahy na účely zodpovednosti za škodu vlečné vozidlo, a nie vlečené vozidlo, žalobca nemusel žalovať aj žalovaného aj jeho manželku, čím možno konštatovať, že súd túto skutočnosť nesprávne právne vyhodnotil. Žalobca ďalej poukazuje na to, že súd si v danom prípade zrejme pomýlil ustanovenia a z hľadiska pasívnej vecnej legitimácie. V bode 28. napadnutého rozhodnutia výslovne poukázal na ustanovenie . K uvedenému dáva do pozornosti, že v rámci nerozlučného spoločenstva nie je potrebné, aby boli všetky subjekty právneho vzťahu žalované. Táto charakteristika sa vzťahuje práve na spoločenstvo nerozlučné, v zmysle . V danom prípade však zákon nevyžaduje účasť všetkých subjektov právneho vzťahu na strane žalovaného. Súd prvej inštancie to síce uviedol, avšak tento argument opäť ničím nepodporil, preto je zmätočná aj táto časť napadnutého rozhodnutia. Z vyššie uvedeného v odvolaní má žalobca za zrejmé, že súd prvej inštancie nie len že svojvoľne nevykonal viaceré navrhnuté dôkazné prostriedky, ale tie, ktoré aj vykonal, buď vôbec nezohľadnil, alebo chybne z nich nevychádzal. Súd takisto na viacerých miestach svojho odôvodnenia vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci, čo podrobne rozpisuje vyššie, s poukazom na početnú judikatúru a súdnu prax súdov SR. Žalobca preto považoval napadnuté rozhodnutie za nezákonné, nespravodlivé a takisto za nesprávne.

5. Intervenient na strane žalovaného vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedol, že považuje napadnutý rozsudok za vecne správny a navrhol odvolaciemu súdu aby ho potvrdil a priznal mu voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. Považoval za potrebné poukázať na základné obsahové nedostatky úkonov žalobcu a to žaloby a repliky. Podstatným nedostatkom žaloby (ako aj nasledujúcich úkonov žalobcu v konaní) bola ich neurčitosť v dôsledku absencie rozhodujúcich skutkových tvrdení vo vzťahu k ním uplatneným (domnelým) nárokom na náhradu škody na zdraví. Zdôraznil, že pokiaľ žalobca neviedol svoj procesný útok kvalifikovaným spôsobom (a teda neuviedol rozhodujúce skutkové tvrdenia vo vzťahu k uplatnenému nároku na náhradu škody na zdraví), nevznikla žalovanému, ako ani intervenientovi na strane žalovaného, povinnosť jeho skutkové tvrdenia popierať (nebolo aké skutkové tvrdenia popierať, keďže tie neboli žalobcom predložené). Poukázal na to, že žalobca vo svojom podaní zo dňa 05. 03. 2024 označenom ako „vyjadrenie – predloženie dôkazov na preukázanie tvrdení žalobcu A. B.“ uviedol, že za „účelom odôvodnenia viny žalovaného navrhujem zabezpečiť spis sp. zn. “. Ak malo byť uvedené tým dôkazom, ktorý nebol súdom prvej inštancie vykonaný (čo žalobca namieta v odvolaní), potom je potrebné poukázať na niekoľko nedostatkov pri takomto označovaní dôkazov zo strany žalobcu. Z takto označeného dôkazu nie je zrejmé, o spis akého súdu sa má jednať (a teda spis akého súdu má byť súdom prvej inštancie „zabezpečený“); dôkaz je preto neurčitý. Nie je zrejmé, čo chcel žalobca takto označeným „dôkazom“ v konaní preukázať. Ak ním žalobca chcel preukázať to, že došlo k dopravnej nehode a kto ju spôsobil, uvedené nebolo v konaní sporné. Ak malo byť týmto dôkazom „preukázané niečo iné“, potom žalobca vo svojich podaniach (konkrétne v žiadnom z nich) neuviedol, aké skutkové tvrdenie týmto dôkazom hodlá preukázať. Na tomto mieste intervenient na strane žalovaného opätovne poukázal na nedostatky žaloby (resp. nedostatky procesného útoku žalobcu ako celku; viď článok II. tohto vyjadrenia). Ak žalobca namietal, že súd prvej inštancie nevykonal ním označené dôkazy (v dôsledku čoho pochybil), potom platí, že postupoval správne, nakoľko v dôsledku absencie rozhodujúcich skutkových tvrdení v jeho podaniach nebolo čo dôkazmi preukazovať. Súd prvej inštancie v danom prípade postupoval správne. Pre poriadok intervenient na strane žalovaného uviedol, že rozsudok nie je arbitrárny (a to v žiadnej jeho časti); je vecne správny, logický a dostatočne odôvodnený, je z neho zrejmá úvaha súdu prvej inštancie, ktorá ho doviedla k záverom pretaveným do jednotlivých výrokov napadnutého rozsudku. Súd prvej inštancie sa v rozsudku nevysporiadal s mierou účasti jednotlivých prevádzkovateľov na dopravnej nehode zúčastnených vozidiel na vzniknutej škode na zdraví žalobcu. Opätovne sa jedná o sekundárnu otázku, s ktorou sa súd prvej inštancie nemusel zaoberať z dôvodu nedostatku obsahových náležitosti žaloby. Skúmanie miery účasti jednotlivých prevádzkovateľov na dopravnej nehode zúčastnených vozidiel by prichádzalo do úvahy vtedy, ak by bol nárok čo z právneho základu a výšky riadne tvrdený a preukázaný. Pokiaľ súd prvej inštancie túto otázku neposudzoval a neposkytol na ňu v rozsudku odpoveď, procesne nepochybil.

Nakoľko súd prvej inštancie dokazovanie vo vzťahu k nároku na náhradu škody nevykonával, nie je zrejmé, na základe ktorých z (ne)vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam. Odpoveď na túto otázku odvolanie žalobcu neposkytuje. Nebolo preto zrejmé, čím žalobca tento odvolací dôvod odôvodnil. Intervenient na strane žalovaného má za to, že odvolací dôvod podľa ods. ods. 1 písm. f) nebol daný. Výklad žalobcu k rozsahu, v akom je civilný súd viazaný odsudzujúcim rozsudkom vydaným v trestnom konaní bol nesprávny (nemá oporu v platnom práve). Súd prvej inštancie je v súlade s ustanovením viazaný skutočne len tou časťou výroku odsudzujúceho trestného rozhodnutia, ktorá sa týka vymedzenia páchateľa skutku (tzn. odsúdeného) a vymedzenia právnej kvalifikácie tohto skutku. Ak je súčasťou skutkovej podstaty trestného činu škoda, túto skutočnosť žalobca v civilnom konaní riadne tvrdí a preukazuje, a to čo do všetkých aspektov, ktoré sú pre tvrdenie a preukázanie zodpovednosti za škodu v súlade s platnou právnou úpravou vyžadované (tzn. vznik škody, zavinené protiprávne konanie na strane škodcu a kauzálny nexus). Žalobca v konaní netvrdil a nepreukázal naplnenie všetkých zákonných atribútov pre priznanie nároku na náhradu škody, v dôsledku čoho bola jeho žaloba zamietnutá (ak chcel byť žalobca v konaní úspešný, mal v konaní riadne a včas tvrdiť to, na čo intervenient na strane žalovaného v článku II. tohto vyjadrenia k žalobe poukazuje ako zo strany žalobcu nesplnené / netvrdené a uvedené mal následne preukázať; ak ostal žalobca v konaní pasívny, musel rozume predvídať stratu sporu). Súd prvej inštancie vec správne právne posúdil, ak žalobu žalobcu v celom rozsahu zamietol.

6. Žalovaný vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedol, že považuje odvolanie žalobcu za nedôvodné a navrhol odvolaciemu súdu, aby napadnutý rozsudok v celom rozsahu potvrdil a priznal žalovanému a intervenientovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Žalobca v odvolaní namietal záver súdu, že v konaní neoznačil žalobca žiadne dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Uvedený záver súdu považoval za správny, nakoľko na uvedené skutočnosti spolu s intervenientom poukazovali už v písomných podaniach v konaní. Žalobca vo svojom odvolaní uviedol, že vo svojom vyjadrení zo dňa 05. 03. 2024 navrhol zabezpečiť spis sp. zn. . V uvedenom vyjadrení však žalobca len uviedol, že za účelom odôvodnenia viny žalovaného navrhuje zabezpečiť spis sp. zn. . Z predmetného ani zo žiadneho iného podania žalobcu však nevyplýva, že by v niektorom zo svojich podaní žalobca opísal rozhodujúce skutočnosti a označil tento spis ako dôkaz na ich preukázanie. Pričom zo žalobcom odkazovaného vyjadrenia vyplýva, že tento spis navrhol zabezpečiť za účelom odôvodnenia viny žalovaného, čo však neznamená, že týmto boli splnené požiadavky žalobcu na opísanie rozhodujúcich skutočností tak, aby si riadne splnil svoju povinnosť tvrdenia. Uviedol, že žalobca v súvislosti s viazanosťou skutkovej vety rozhodnutia v trestnom konaní tiež opomína skutočnosť, že v tomto prípade sa jednalo o špecifickú situáciu, keď sa na vzniku škody podieľal aj sám poškodený. Súd je v tomto prípade povinný pri rozhodovaní o náhrade škody túto skutočnosť zohľadniť. Súd rozhodujúci o nároku na náhradu škody je viazaný odsudzujúcim rozsudkom v trestnom konaní v takom rozsahu, v akom sa zákonné znaky skutkovej podstaty trestného činu zhodujú s okolnosťami podstatnými pre rozhodnutie o nároku na náhradu škody v civilnom konaní. Uvedené skutočnosti však nič nemenili na povinnosti žalobcu uviesť v žalobe pravdivé a úplné opísanie rozhodujúcich skutočností a označiť dôkazy na ich preukázanie. Zo všetkých uvedených skutočností bolo teda zrejmé, že žalobca bol v konaní povinný splniť si svoju povinnosť tvrdenia, ktorú však v konaní neuniesol, čo malo za následok skutočnosť, že súd žalobu zamietol.

7. Intervenient na strane žalovaného vo svojom vyjadrení k vyjadreniu žalovaného uviedol, že žalobca ako dominus litis bol v konaní pasívny, svoj procesný útok neviedol kvalifikovaným spôsobom, hoci bol v konaní kvalifikovane zastúpený. Žaloba žalobcu trpela zásadnými obsahovými vadami, na čo v konaní zhodne poukazovali žalovaný s intervenientom na strane žalovaného. Žalobca nepredložil včas relevantné skutkové tvrdenia vo vzťahu k uplatnenému nároku, a teda nesplnil svoju povinnosť tvrdenia. Žalobca nesplnil ani svoju dôkaznú povinnosť, ktorá na povinnosť tvrdenia nadväzovala, a preto platí, že svoj (domnelý) nárok nepreukázal (čo do základu, ani čo do výšky). Uvedené muselo – logicky – rezultovať len do jedného záveru, ktorým bola strata sporu (zamietnutie žaloby).

8. Žalobca vo svojom vyjadrení k vyjadreniu žalovaného uviedol, že tvrdenie žalovaného, že návrh na zabezpečenie spisu sp. zn. mal byť len z dôvodu preukázania viny bolo v danom prípade absolútne irelevantné vzhľadom na početnú judikatúru, ktorú súdu v odvolaní predložil ohľadom ust. . Avšak na margo tejto argumentácie žalobca uviedol, že vyššie uvedený návrh uskutočnil na základe podania, ktorého podstatou bolo predloženie dôkazov na preukázanie tvrdení, v ktorom

poukazoval nie len na vinu žalovaného, ale aj na vzniknutú ujmu, preto je tento argument žalovaného účelový a irelevantný. Na tomto mieste však žalobca poukázal taktiež na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28. februára 2024, sp. zn. . Ostatné argumenty sa v zásade týkali len vyššie uvedených skutočností, na ktoré dal žalobca odpoveď a vyvrátil ich či už v rámci tohto vyjadrenia, resp. už v rámci odvolania. Na záver poukázal na to, že napriek tomu, že výsluch žalobcu bol navrhnutý, na čo poukázal v rámci odvolania, tento nebol vypočutý, a jeho výsluch bol navrhnutý aj protistranou. Uvedené tiež považoval za výrazný zásah do práv žalobcu na spravodlivý súdny proces.

9. Následne žalobca vo svojom vyjadrení k vyjadreniu intervenienta uviedol, že sa nestotožňuje s údajnými nedostatkami žaloby na ktoré poukázal intervenient vo svojom vyjadrení. Na tomto mieste však žalobca poukázal opäť na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28. februára 2024, sp. zn. : „.....Výrokom odsudzujúceho trestného rozsudku teda môže byť pre civilné konanie záväzne určená predovšetkým otázka zavineného protiprávneho konania určitého páchateľa, ale - za predpokladu, že spôsobenie škody je znakom skutkovej podstaty trestného činu - tiež otázky vzniku škody a príčinnej súvislosti medzi protiprávnym konaním a škodou.“ Intervenient sa takisto vyjadril k výkladu ust. , pričom výklad žalobcu považoval za nesprávny. Žalobca však predložil dostatočne veľa judikatúry, z ktorej vyplýva, že jeho právny názor má oporu v právnom poriadku SR, pričom intervenient nepredložil ani jedno rozhodnutie súdu, z ktorého by vyplývalo, že názor žalobcu bol nesprávny. Preto možno konštatovať, že práve právna argumentácia intervenienta nemala oporu v právnom poriadku SR.

10. Žalovaný k vyjadreniam žalobcu uviedol, že odvolanie žalobcu považuje v celom rozsahu za nedôvodné a naďalej zotrval na svojich tvrdeniach uvádzaných vo vyššie uvedených vyjadreniach.

11. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, ako aj postup súdu, ktorý mu predchádzal v medziach odvolania podaného žalobcom ( , ) a po preskúmaní napadnutého rozhodnutia zistil, že napadnutý rozsudok je potrebné zrušiť a vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Rozhodol tak bez nariadenia pojednávania ( ).

12. Z obsahu spisu odvolací súd zistil, že žalobca sa podanou žalobou domáhal voči žalovanému zaplatenia náhrady škody na zdraví v celkovej sume 19 461,60 eura, pozostávajúcej z náhrady za bolesť vo výške 9 921,60 eura, zodpovedajúcej 520 bodom, a z náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia vo výške 9 540 eur, zodpovedajúcej 500 bodom, pri hodnote jedného bodu 19,08 eura, a to na základe lekárskeho posudku vypracovaného I. I. J.. Žalobca svoj nárok odôvodnil tým, že žalovaný mu pri dopravnej nehode spôsobil ťažkú ujmu na zdraví, pričom žalovaný bol za uvedené konanie právoplatne uznaný vinným z prečinu ublíženia na zdraví rozsudkom Okresného súdu Nové Zámky sp. zn. zo dňa 13. 12. 2021 v spojení s uznesením Krajského súdu v Nitre sp. zn. zo dňa 12. 04. 2022 a žalobca bol so svojím nárokom na náhradu škody odkázaný na civilný proces. Okresný súd Banská Bystrica vydal v upomínacom konaní dňa 09. 10. 2023 platobný rozkaz, ktorým žalobe v celom rozsahu vyhovel; proti platobnému rozkazu podal žalovaný odpor a po návrhu žalobcu na pokračovanie v konaní bola vec postúpená Okresnému súdu Nové Zámky. Do konania následne vstúpila na strane žalovaného ako intervenient UNIQA pojišťovna, a. s., pobočka poisťovne z iného členského štátu. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom žalobu v celom rozsahu zamietol a žalovanému a intervenientovi priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Svoje rozhodnutie založil predovšetkým na závere, že žalobca neuniesol bremeno tvrdenia a následne ani dôkazné bremeno vo vzťahu k uplatnenému nároku, pričom za dôvodnú považoval aj vznesenú námietku premlčania. Proti uvedenému rozsudku podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie v celom rozsahu, domáhajúc sa jeho zrušenia a vrátenia veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

13. Podľa , odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva, v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ak tento nedostatok nemožno napraviť v konaní pred odvolacím súdom.

14. Podľa , ak odvolací súd zruší rozhodnutie, môže podľa povahy veci vrátiť vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, prerušiť konanie, schváliť zmier, zastaviť konanie alebo postúpiť vec orgánu, do ktorého právomoci patrí.

15. Povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva strany v konaní na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktoré sa vyporiada i so špecifickými námietkami strany. Porušením uvedeného práva strany na jednej strane a povinnosti súdu na druhej strane sa strane konania (okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným spôsobom) odníma možnosť náležite, skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu (v rovine polemiky i s jeho dôvodmi) v rámci využitia prípadne riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov.

16. Súčasťou obsahu základného práva podľa (resp. práva podľa Dohovoru) je aj právo účastníka konania na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia (napr. , , ), t. j. na také odôvodnenie, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranou sporu (účastníkom konania), ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami sporu (). Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo strany sporu (účastníka konania) na spravodlivý proces (m. m. , ). Rovnako Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) pripomenul, že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sa zakladajú (García Ruiz proti Španielsku z 21. januára 1999). Judikatúra ESĽP nevyžaduje, aby v odôvodnení rozhodnutia bola daná odpoveď na každý argument strany. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (napr. Higgins proti Francúzsku z 19. februára 1998). Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie vyplývajúcu z Dohovoru, podľa záverov ESĽP možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu (Ruiz Torija proti Španielsku z 9. decembra 1994). Z práva na spravodlivý proces vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (Kraska proti Švajčiarsku z 29. apríla 1993, ).

17. Právo strany na riadne odôvodnenie rozhodnutia je jednoznačne takým procesným právom, ktoré mu je v civilnom konaní priznané za účelom obhájenia a ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Odôvodnenie rozhodnutia musí spĺňať náležitosti uvedené v . To znamená, že rozhodnutie každé rozhodnutie súdu musí obsahovať aspoň stručné odôvodnenie, pretože rozhodnutie bez náležitého odôvodnenia sa môže javiť ako nepreskúmateľné. V prípade, ak ide o uznesenie, ktoré má charakter meritórneho rozhodnutia, musí odôvodnenie spĺňať požiadavku vysvetlenia a posúdenia podstatných skutkových tvrdení a právnych argumentov strán, právne posúdenie a aj ostatné náležitosti odôvodnenia rozsudku. Účelom odôvodnenia rozsudku je predovšetkým preukázať správnosť rozsudku; odôvodnenie musí byť presvedčivé a súčasne preskúmateľné.

18. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia (po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom je možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (, , ).

19. Podľa , každý zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil porušením právnej povinnosti.

20. Podľa , , fyzické a právnické osoby vykonávajúce dopravu zodpovedajú za škodu vyvolanú osobitnou povahou tejto prevádzky. Rovnako zodpovedá aj iný prevádzateľ motorového vozidla, motorového plavidla, ako aj prevádzateľ lietadla.

21. Podľa , ak škodu spôsobí viac škodcov, zodpovedajú za ňu spoločne a nerozdielne.

22. Podľa , pri škode na zdraví sa jednorazove odškodňujú bolesti poškodeného a sťaženie jeho spoločenského uplatnenia.

23. Vzhľadom na to, že súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku spochybnil správnosť vymedzenia okruhu žalovaných, keď dospel k záveru, že žaloba mala smerovať aj voči ďalšiemu subjektu, pričom žalobca tento záver v odvolaní namietal, odvolací súd sa v prvom rade zaoberal otázkou pasívnej vecnej legitimácie. Pokiaľ ide o pasívnu vecnú legitimáciu žalovaného, odvolací súd nepovažuje právne posúdenie súdu prvej inštancie za správne. Žalovaný bol právoplatným rozhodnutím trestného súdu uznaný vinným z protiprávneho konania, v príčinnej súvislosti s ktorým došlo k poškodeniu zdravia žalobcu. Jeho pasívna vecná legitimácia je preto daná z titulu vlastnej zodpovednosti za škodu podľa , a to bez ohľadu na to, či bol zároveň prevádzateľom dopravného prostriedku v zmysle .

24. Pokiaľ však súd prvej inštancie dospel k záveru, že žaloba mala smerovať aj voči manželke žalovaného ako prevádzateľke vozidla, jeho odôvodnenie v tejto časti nemožno považovať za dostatočné a preskúmateľné. Súd prvej inštancie totiž v bode 25. napadnutého rozsudku sám uviedol, že prevádzateľom dopravného prostriedku je najmä jeho vlastník, oprávnený držiteľ alebo nájomca a že prevádzateľ nemusí byť totožný s vlastníkom dopravného prostriedku, prípadne s jeho vodičom. Napriek uvedenému dospel k záveru, že prevádzateľkou vlečného motorového vozidla bola manželka žalovaného, bez toho, aby z odôvodnenia rozsudku bolo zrejmé, na základe akých konkrétnych skutkových zistení ustálil jej postavenie prevádzateľky, a nie iba vlastníčky predmetného vozidla. Na uvedený nedostatok pritom výslovne poukázal aj žalobca v podanom odvolaní, keď namietal, že zo samotného vlastníctva motorového vozidla manželkou žalovaného nemožno bez ďalšieho vyvodiť jej postavenie prevádzateľky, osobitne pokiaľ sa súd prvej inštancie nezaoberal okolnosťami rozhodujúcimi pre určenie osoby prevádzateľa, ktoré mohli svedčiť aj v prospech záveru, že prevádzateľom vozidla bol žalovaný.

25. Za dôvodnú považuje odvolací súd aj súvisiacu námietku žalobcu, že zo skutkovej vety právoplatného trestného rozsudku vyplýva stret motocykla žalobcu s vlečeným vozidlom, a nie s vlečným motorovým vozidlom. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku pritom nie je zrejmé, prečo súd prvej inštancie pri posudzovaní zodpovednosti podľa a nasl. vychádzal práve z vlastníckych a prevádzkových pomerov k vlečnému motorovému vozidlu, ktorého vlastníčkou mala byť manželka žalovaného, a aký význam z hľadiska svojho právneho posúdenia prisúdil skutočnosti, že k samotnému stretu došlo s vlečeným vozidlom.

26. Nad rámec uvedeného odvolací súd dodáva, že ani prípadná zodpovednosť manželky žalovaného za tú istú škodu by sama osebe neznamenala povinnosť žalobcu uplatniť svoj nárok aj voči nej. Ak za tú istú škodu zodpovedá viac subjektov, ich zodpovednosť je podľa zásadne spoločná a nerozdielna. Pri solidárnej zodpovednosti je na poškodenom, voči ktorému zo zodpovedných subjektov svoj nárok uplatní, pričom z procesného hľadiska nejde o nútené procesné spoločenstvo vyžadujúce účasť všetkých solidárne zodpovedných subjektov na strane žalovaných. Prípadná existencia zodpovednosti ďalšieho subjektu preto sama osebe nemôže viesť k záveru o nesprávnom vymedzení okruhu žalovaných.

27. Z obsahu súdneho spisu a z pripojeného trestného spisu Okresného súdu Nové Zámky sp. zn. , nepochybne vyplýva, že žalovaný bol v súvislosti s dopravnou nehodou zo dňa 01. 10. 2018 právoplatne uznaný vinným z prečinu ublíženia na zdraví podľa , s poukazom na , pričom žalobca bol ako poškodený so svojím nárokom na náhradu škody odkázaný na civilný proces. Z uznesenia Krajského súdu v Nitre č. k. – 694 z 12. 04. 2022 zároveň vyplýva, že žalobca si už v prípravnom konaní pri preštudovaní vyšetrovacieho spisu uplatnil nárok na náhradu škody pozostávajúci z bolestného v rozsahu 520 bodov a zo sťaženia spoločenského uplatnenia v rozsahu 500 bodov, ktorý doložil bodovým ohodnotením vypracovaným lekárkou I. I. J., a na takto uplatnenom nároku zotrval aj na hlavnom pojednávaní. Krajský súd v Nitre v uvedenom trestnom konaní výslovne konštatoval, že poškodený si uplatnil nárok na náhradu škody riadne a včas. Dôvodom odkázania poškodeného na civilný proces bola potreba

vykonania ďalšieho dokazovania presahujúceho potreby trestného konania, a to najmä vo vzťahu k jeho spoluúčasti na vzniku dopravnej nehody a následnej škody.

28. Pokiaľ ide o námietku premlčania, ani v tejto časti nemožno závery súdu prvej inštancie považovať za dostatočne odôvodnené a preskúmateľné. Súd prvej inštancie v rámci predbežného právneho posúdenia uviedol, že uplatnený nárok nepovažuje za premlčaný, v napadnutom rozsudku však dospel k opačnému záveru. Hoci súd nie je svojím predbežným právnym názorom viazaný, z odôvodnenia rozhodnutia musí byť zrejmé, na základe akých skutkových a právnych úvah dospel následne k odlišnému záveru.

29. Súd prvej inštancie v bode 49. napadnutého rozsudku sám konštatoval, že žalobca si nárok na náhradu škody v trestnom konaní voči žalovanému uplatnil, napriek tomu záver o premlčaní založil na skutočnosti, že žalobca si tento nárok neuplatnil voči vlastníčke, resp. prevádzateľke motorového vozidla I. F. ani voči intervenientovi. Takéto odôvodnenie však neposkytuje odpoveď na rozhodujúcu otázku, či došlo k premlčaniu nároku žalobcu voči žalovanému, ktorý je stranou predmetného sporu, a ak áno, z akých skutkových a právnych dôvodov.

30. Súd prvej inštancie bol preto povinný pri posudzovaní vznesenej námietky premlčania vyhodnotiť právne účinky uplatnenia nároku žalobcu voči žalovanému v trestnom konaní a jeho následného odkázania s týmto nárokom na civilný proces. Súd prvej inštancie pri jej posúdení však nesprávne vychádzal predovšetkým zo skutočnosti, že žalobca si nárok na náhradu škody v trestnom konaní neuplatnil voči vlastníčke motorového vozidla ani voči intervenientovi, hoci pre posúdenie premlčania nároku uplatneného v tomto konaní voči žalovanému je rozhodujúce predovšetkým to, či a v akom rozsahu žalobca uplatnil toto právo voči žalovanému už v trestnom konaní. Súd prvej inštancie sa preto mal zaoberať obsahom uplatnenia nároku žalobcu v trestnom konaní a ustáliť, kedy, v akej výške a z akého titulu si žalobca nárok na náhradu škody voči žalovanému uplatnil, osobitne či takto uplatnený nárok zahŕňal aj náhradu za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia, ktoré sú predmetom tohto konania. Pri posudzovaní premlčania nároku voči žalovanému pritom nemožno opomenúť, že žalobca si voči nemu nárok na náhradu škody uplatnil už v trestnom konaní, a to v rozsahu 520 bodov bolestného a 500 bodov sťaženia spoločenského uplatnenia, na takto uplatnenom nároku zotrval aj na hlavnom pojednávaní a následne bol s týmto nárokom odkázaný na civilný proces. Krajský súd v Nitre v uznesení č. k. – 694 z 12. 04. 2022 pritom výslovne konštatoval, že žalobca ako poškodený si uplatnil nárok na náhradu škody riadne a včas. Za uvedeného stavu bolo povinnosťou súdu prvej inštancie posúdiť, či a v akom rozsahu malo uplatnenie jednotlivých nárokov žalobcu v trestnom konaní účinky podľa na plynutie premlčacej doby, a následne ustáliť, či boli tieto nároky v civilnom konaní uplatnené pred jej uplynutím. Keďže súd prvej inštancie uvedené právne účinky náležite neposúdil a svoj záver o premlčaní nároku voči žalovanému založil predovšetkým na jeho neuplatnení voči iným subjektom, jeho záver o dôvodnosti vznesenej námietky premlčania je predčasný a nedostatočne odôvodnený.

31. Odvolací súd sa ďalej zaoberal záverom súdu prvej inštancie, podľa ktorého žalobca neuniesol bremeno tvrdenia a následne ani dôkazné bremeno vo vzťahu k uplatnenému nároku. Súd prvej inštancie žalobcovi vytkol najmä to, že neuviedol konkrétne poškodenia zdravia, ich následky a spôsob liečby a že samotný lekársky posudok nemôže nahrádzať skutkové tvrdenia strany. Uvedený záver však nemožno posudzovať izolovane od obsahu súdneho spisu a vykonaného dokazovania. Z obsahu spisu totiž vyplýva, že žalobca v podaní označenom ako „Vyjadrenie – predloženie dôkazov na preukázanie tvrdení“ na preukázanie výšky náhrady za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia predložil lekársky posudok a zároveň na preukázanie viny žalovaného výslovne navrhol zabezpečiť trestný spis sp. zn. . Vykonanie dôkazu trestným spisom navrhol aj intervenient, pričom tento spis bol následne k predmetnému konaniu pripojený a súd prvej inštancie ho v napadnutom rozsudku zahrnul medzi vykonané dôkazy. Z lekárskeho posudku zároveň sám zistil ohodnotenie bolestného počtom 520 bodov a sťaženia spoločenského uplatnenia počtom 500 bodov. Napriek uvedenému súd prvej inštancie pri právnom posúdení veci žalobcovi vytkol, že pripojenie trestného spisu nenavrhol. Jeho odôvodnenie je preto v tejto časti v rozpore s obsahom súdneho spisu a zároveň vnútorne rozporné. Pokiaľ súd prvej inštancie napriek vykonaniu uvedených dôkazov dospel k záveru o neunesení bremena tvrdenia a následne ani dôkazného bremena, bolo jeho povinnosťou náležite vysvetliť, prečo ním konkretizované nedostatky skutkových tvrdení žalobcu považoval za rozhodujúce pre zamietnutie žaloby a aký význam v tomto smere prisúdil obsahu vykonaných dôkazov, najmä pripojenému trestnému spisu a lekárskemu posudku. Takéto úvahy však z odôvodnenia napadnutého rozsudku dostatočne nevyplývajú, v dôsledku

čoho odôvodnenie v tejto časti nespĺňa požiadavky vyplývajúce z a neumožňuje odvolaciemu súdu riadne preskúmať správnosť záveru súdu prvej inštancie o neunesení bremena tvrdenia a dôkazného bremena žalobcom.

32. K prejednávanej veci odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že pri škode na zdraví sa odškodňujú bolesti poškodeného pri úraze. Bolesťou v zmysle ust. § 2 ods. 1 ZoBSSU je ujma spôsobená poškodením na zdraví, jeho liečením alebo odstraňovaním jeho následkov. Náhradou za bolesť sa odškodňujú bolesti, ktoré si poškodený v príčinnej súvislosti s poškodením zdravia a následnou liečbou vytrpel.

33. Podľa ust. § 8 ods. 4 ZoBSSU, lekársky posudok sa vydáva, len čo zdravotný stav poškodeného možno považovať za ustálený; ak ide o sťaženie spoločenského uplatnenia, spravidla až po uplynutí jedného roka od poškodenia na zdraví.

34. Podľa § 3 ods. 2 ZoBSSU, náhrada za bolesť sa poskytuje na základe lekárskeho posudku (§ 7 a § 8). Sadzby bodového ohodnotenia za bolesť, sú ustanovené v prílohe č. 1, v bodoch I. a III. časti.

35. Podľa pri určení výšky náhrady za bolesť a výšky náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia sa vychádza z celkového počtu bodov, ktorým sa bolesť alebo sťaženie spoločenského uplatnenia ohodnotilo v lekárskom posudku

36. Je potrebné podotknúť, že pri určovaní bolestného, hodnotenia bolesti, sa hodnotí akútna fáza bolesti, a že bodové ohodnotenie je možné vykonať až v dobe stabilizácie bolesti. Vznik bolesti, ktorá má byť odškodnená predpokladá, že konkrétna bolesť dosiahla v určitej fáze intenzity, ktorú už je možné odškodniť, teda vznik bolesti sa viaže k počiatku, kedy sa bolesť stala odškodniteľnou. Z uvedeného vyplýva, že bolesť možno ohodnotiť, len čo sa ustáli zdravotný stav poškodeného; týmto okamihom je teda bolesť zistená bez ohľadu na to, kedy vyhotoví ošetrujúci lekár posudok o bolestnom a sťažení spoločenského uplatnenia. Posudok ošetrujúceho lekára je len dokladom, potvrdzujúcim vytrpenú a zistenú bolesť. Za dátum zistenia bolesti nemožno považovať výlučne deň vyhotovenia posudku ošetrujúceho lekára. Náhrada za bolesť sa poskytuje jednorázovo.

37. V súvislosti s posúdením lekárskeho posudku odvolací súd poukazuje na závery Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyslovené v rozhodnutí sp. zn. zo dňa 23. 02. 2017, podľa ktorých náhrada za bolesť a za sťaženie spoločenského uplatnenia stanovená na základe počtu bodov stanoveného v lekárskom posudku predstavuje jednorázové odškodnenie za bolesti spôsobené poškodením zdravia, jeho liečením alebo odstraňovaním jeho následkov, za nepriaznivé dôsledky pre životné úkony poškodeného, pre uspokojovanie jeho osobných a spoločenských potrieb alebo pre plnenie jeho spoločenských úloh. Pre správne určenie výšky odškodnenia za sťaženie spoločenského uplatnenia je nevyhnutné najskôr zistiť, aké mal poškodený predpoklady pre svoje uplatnenie v živote a v spoločnosti pred vznikom škody, a aké predpoklady má po vzniku škodovej udalosti. Z porovnania týchto predpokladov možno potom vyvodiť záver, či a do akej miery boli touto udalosťou zúžené alebo stratené možnosti uplatnenia sa v živote a spoločnosti. Odškodnenie za sťaženie spoločenského uplatnenia má vo svojej podstate predstavovať náhradu za preukázateľne nepriaznivé dôsledky pre život a životné úkony poškodeného, pre uspokojovanie jeho životných a spoločenských potrieb alebo pre plnenie jeho spoločenských úloh. Sťažením spoločenského uplatnenia je preto potrebné rozumieť jednak vylúčenie, či obmedzenie účasti poškodeného na plnom osobnom a rodinnom, spoločenskom, politickom, kultúrnom a športovom živote, jednak sťaženie, či dokonca priamo znemožnenie výkonu či voľby povolania, voľbu životného partnera, prípadne možnosti ďalšieho sebavzdelávania. V platnom právnom režime o výške náhrady za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia rozhodujú dve skutočnosti – celkový počet bodov uvedený v lekárskom posudku () a v prípade sťaženia spoločenského uplatnenia aj zvýšenie náhrady ohodnotenej v lekárskom posudku súdom ( zákona ).

38. Pokiaľ ide o lekársky posudok I. I. J. zo dňa 12. 08. 2019, súd prvej inštancie síce poukázal na námietky intervenienta týkajúce sa jeho obsahových náležitostí a správnosti bodového ohodnotenia, z odôvodnenia napadnutého rozsudku však nie je zrejmé, aký záver vo vzťahu k tomuto dôkazu napokon súd prvej inštancie prijal. Na jednej strane z neho pri dokazovaní zistil bodové ohodnotenie bolestného v rozsahu 520 bodov a sťaženia spoločenského uplatnenia v rozsahu 500 bodov, na druhej strane

žalobu zamietol pre neunesenie bremena tvrdenia a dôkazného bremena bez toho, aby presvedčivo vysvetlil, aký dôkazný význam tomuto posudku prisúdil a z akých dôvodov z neho pri posúdení rozsahu uplatneného nároku nevychádzal.

39. Samotné výhrady intervenienta na strane žalovaného voči lekárskemu posudku pritom bez ich vyhodnotenia súdom nemôžu nahradiť vlastné skutkové a právne závery súdu. Pokiaľ mal súd prvej inštancie pochybnosti o správnosti bodového ohodnotenia jednotlivých poškodení zdravia alebo o splnení náležitostí lekárskeho posudku podľa , bolo jeho povinnosťou uviesť, ktoré konkrétne nedostatky posudku považoval za preukázané, aký význam im prisúdil a či a v akom rozsahu bolo možné z posudku pri rozhodovaní vychádzať. Dôvodne preto žalobca v odvolaní namietal, že súd prvej inštancie lekársky posudok vykonal ako dôkaz, avšak pri rozhodovaní sa s jeho obsahom a dôkazným významom náležite nevysporiadal. Odvolací súd týmto neprejudikuje správnosť bodového ohodnotenia uvedeného v lekárskom posudku ani dôvodnosť uplatneného nároku v jeho výške; tieto otázky bude potrebné posúdiť na základe riadneho vyhodnotenia vykonaného dokazovania. Za tejto situácie je však záver súdu prvej inštancie o nepreukázaní rozsahu poškodenia zdravia a výšky uplatneného nároku predčasný a nedostatočne odôvodnený.

40. Odvolací súd považuje za dôvodnú aj námietku žalobcu týkajúcu sa významu právoplatného odsudzujúceho rozhodnutia trestného súdu. Žalovaný bol právoplatne uznaný vinným z prečinu ublíženia na zdraví podľa , s poukazom na . Nemožno preto bez ďalšieho prisvedčiť záveru súdu prvej inštancie uvedenému v bode 45. napadnutého rozsudku, podľa ktorého je civilný súd viazaný iba rozhodnutím o tom, že bol spáchaný trestný čin a kto ho spáchal, zatiaľ čo dokazovanie vykonané v trestnom konaní môže mať len podporný charakter. Rozsah viazanosti civilného súdu podľa je potrebné posudzovať s prihliadnutím na znaky skutkovej podstaty trestného činu, pre ktorý bol žalovaný právoplatne odsúdený. Ako vyplýva aj z uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 27. 08. 2024 rozsah viazanosti civilného súdu rozhodnutím o tom, že bol spáchaný trestný čin a kto ho spáchal, je daný tým, do akej miery sú znaky skutkovej podstaty trestného činu zároveň okolnosťami významnými pre rozhodnutie súdu v civilnom konaní, napr. pre rozhodnutie o náhrade škody. Výrokom odsudzujúceho trestného rozsudku teda môže byť pre civilné konanie záväzne určená predovšetkým otázka zavineného protiprávneho konania určitého páchateľa, ale – za predpokladu, že spôsobenie škody je znakom skutkovej podstaty trestného činu - tiež otázky vzniku škody a príčinnej súvislosti medzi protiprávnym konaním a škodou. Viazanosť súdu v civilnom konaní trestným rozsudkom v zmysle sa pritom môže presadiť len vo vzťahu k osobám, ktoré vystupovali v trestnom konaní, v ktorom mali možnosť skutkovo a právne argumentovať, ako aj robiť dôkazné návrhy. Uvedené závery sú významné aj v prejednávanej veci, keďže žalovaný bol právoplatne uznaný vinným z prečinu ublíženia na zdraví podľa , , ktorého zákonným znakom je spôsobenie ťažkej ujmy na zdraví inému. Vznik ujmy na zdraví žalobcu a príčinná súvislosť medzi touto ujmou a protiprávnym konaním žalovaného tak predstavovali okolnosti významné už pre samotný výrok o vine. Uvedená viazanosť však neznamená, že právoplatným trestným rozsudkom bol zároveň preukázaný konkrétny rozsah následkov poškodenia zdravia žalobcu, správnosť ich bodového ohodnotenia ani výška náhrady za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia uplatnená v tomto konaní. Tieto otázky zostávajú predmetom dokazovania a právneho posúdenia civilného súdu. V tejto súvislosti Ústavný súd Slovenskej republiky v uznesení sp. zn. zo dňa 27. 08. 2024 zároveň poukázal na to, že ak trestný súd odkáže poškodeného s jeho nárokom na náhradu škody na civilný proces, neznamená to jeho neúspech v konaní, ale iba to, že ustálenie výšky škody by si vyžadovalo vykonanie ďalšieho dokazovania nad rámec potrieb trestného konania. Samotné odkázanie žalobcu s nárokom na náhradu škody na civilný proces preto nemožno vykladať ako spochybnenie vzniku škody na jeho zdraví alebo jej príčinnej súvislosti s protiprávnym konaním žalovaného; predmetom ďalšieho dokazovania v civilnom konaní zostáva najmä rozsah a výška uplatneného nároku.

41. Odvolací súd s poukazom na vyššie uvedené tak v zmysle v spojení s , napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

42. V ďalšom konaní bude úlohou súdu prvej inštancie opätovne posúdiť uplatnený nárok žalobcu, vychádzajúc z právneho názoru odvolacieho súdu vysloveného v tomto rozhodnutí. V prvom rade sa náležitým spôsobom vysporiada s otázkou pasívnej vecnej legitimácie žalovaného, ktorú posúdi

vo vzťahu k právnemu základu nároku uplatneného žalobcom voči žalovanému, bez toho, aby prípadnú zodpovednosť ďalšieho subjektu považoval samu osebe za dôvod nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovaného. Pri posúdení pasívnej vecnej legitimácie žalovaného zohľadní jeho zodpovednosť za škodu podľa a skutočnosť, že prípadná zodpovednosť ďalšieho subjektu za tú istú škodu sama osebe nevylučuje zodpovednosť žalovaného. Následne sa opätovne vysporiada so vznesenou námietkou premlčania, pričom zohľadní uplatnenie nároku žalobcu voči žalovanému v trestnom konaní, jeho následné odkázanie s týmto nárokom na civilný proces a posúdi, či a v akom rozsahu malo uplatnenie jednotlivých nárokov v trestnom konaní účinky podľa na plynutie premlčacej doby a či boli tieto nároky v civilnom konaní uplatnené pred jej uplynutím. Po ustálení uvedených otázok súd prvej inštancie pri opätovnom posúdení dôvodnosti a výšky nároku na náhradu za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia bude rešpektovať rozsah viazanosti právoplatným odsudzujúcim trestným rozsudkom v zmysle a náležite vyhodnotí vykonané dôkazy, najmä obsah pripojeného trestného spisu a lekárskeho posudku I. I. J., vrátane jeho významu pre určenie bodového ohodnotenia jednotlivých nárokov. Zároveň posúdi mieru spoluúčasti žalobcu na vzniku škody a na základe výsledkov vykonaného dokazovania ustáli rozsah, v akom žalovaný za vzniknutú škodu zodpovedá. Vo veci opätovne rozhodne a svoje skutkové a právne závery riadne, presvedčivo a preskúmateľne odôvodní v súlade s požiadavkami .

43. V novom rozhodnutí rozhodne súd prvej inštancie znovu o náhrade trov konania pred súdom prvej inštancie aj odvolacieho konania ( ).

44. Rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustné odvolanie. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ), v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( ). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde ( ). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ), to neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa ( ).