Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_2CoCsp-16-2021.pdf
PDF · 104.85 KB
Case nature
Area
Subarea
2CoCsp/16/2021
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Anny Slovinskej a sudkýň JUDr. Zuzany Matyiovej a JUDr. Aleny Mikovej v spore žalobkyne L. Y., J.. XX.X.XXXX, bytom vo I. H., L. XXX/ X, zastúpenej Sidor a partneri, s.r.o., so sídlom v Hlohovci, Železničná 4/A, proti žalovanému PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Pribinova 25, IČO: 35 792 752, zastúpeného JUDr. Andrea Cviková, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Kubániho 16, o zaplatenie 110,17 € s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Michalovce č. k. 26Csp/54/2020-207 zo dňa 8.12.2020, takto
rozhodol:
P o t v r d z u j e rozsudok.
P r i z n á v a žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Michalovce (ďalej len ,,súd prvej inštancie“ alebo ,,súd“) rozsudkom uvedeným v záhlaví uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 110,17 €, v časti úrokov z omeškania žalobu zamietol a žalobkyni priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
2. Rozhodol tak o žalobe, ktorou sa žalobkyňa domáhala od žalovaného zaplatenia sumy 110,17 €, titulom bezdôvodného obohatenia, spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 110,17 € od 11.5.2020 do zaplatenia a náhrady trov konania. Žalobu skutkovo odôvodnila tým, že dňa 29.4.2015 uzavrela so žalovaným tri zmluvy o spotrebiteľskom úvere revolvingového typu č. 8500113043 (zmluva č. 1), č. 8500113050 (zmluva č. 2) a č. 8500113053 (zmluva č. 3) a predmetom každej z nich bolo poskytnutie úveru vo výške 1.110 €. V každej zmluve bol uvedený počet splátok: 36, výška splátky: 39,27 €, celková čiastka, ktorú má dlžník zaplatiť: 1524,72 €, RPMN: 26,79 % a úroková sadzba: 17,75 %. Žalobkyňa namietala, že v zmluvách uvedená výška RPMN je nesprávna, nakoľko žalovaný žalobkyni poukázal len 999 €, nie 1.110 €, a po prepočte tejto sumy by RPMN mala byť vo výške 41,53 %. Poukázala tiež na prekročenie administratívneho stropu odplaty a absenciu termínu konečnej splatnosti a doby trvania úveru. Na základe uvedeného mala za to, že úver sa musí považovať za bezúročný a bez poplatkov. Ku dňu podania žaloby žalobkyňa uhradila žalovanému splátky vo výške 3.107,17 €, v dôsledku bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru mal žalovaný nárok len na 2.997 €, preto suma 110,17 € predstavuje bezdôvodné obohatenie na strane žalovaného. Žalovaný poprel nárok žalobkyne čo do dôvodu aj jeho výšky. Tvrdil, že celá výška úveru bola žalobkyni riadne vyplatená a časť z neho mala predstavovať kompenzáciu pohľadávok. Mal za to, že maximálna prípustná výška odplaty nebola prekročená. V súvislosti s absenciou termínu konečnej splatnosti poukázal na legislatívnu zmenu § 9 ods. 2 písm. i/ zák. č. 129/2010 Z. z. v znení zák. č. 279/2017 Z. z., ktorou došlo k vypusteniu tejto náležitosti zmluvy z dôvodu nejasného výkladu.
3. Súd prvej inštancie vec posúdil podľa § 37 ods. 1, § 52 ods. 1, ods. 2, § 53 ods. 1, ods. 5, § 54 ods. 1, ods. 2, § 451 ods. 1, ods. 2 zák. č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej len ,,OZ“) § 9 ods. 1, ods. 2 písm. h/, písm. f/, písm. i/, ods. 9, ods. 10, § 11 ods. 1 písm. b/ zák. č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov (ďalej len ,,ZoSÚ“) čl. 6 smernice Rady 93/13/ EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách a dospel k záveru, že úvery poskytnuté na základe zmluvy č. 1, zmluvy č. 2 aj zmluvy č. 3 sú bezúročné a bez poplatkov. Uzavrel, že v zmluvách absentujú údaje o tom, čo všetko žalovaný použil pri výpočte RPMN tak, ako to predpokladá § 9 ods. 2 písm. k/, a tiež doba trvania zmluvy a termín konečnej splatnosti úveru. V dôsledku týchto skutočnosti súd považoval úvery v súlade s § 11 ods. 1 písm. b/ za bezúročné a bez poplatkov. Skonštatoval, že žalobkyni boli reálne poskytnuté tri úvery len vo výške 999 €, pričom na tieto úvery žalobkyňa uhradila 3.107,17 €, takže bezdôvodné obohatenie na strane žalovaného predstavovalo sumu 110,17 €, a v tejto časti žalobe vyhovel. Súd prvej inštancie však žalobe nevyhovel v časti o priznanie úroku z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 110,17 € od 11.5.2020 do zaplatenia, nakoľko tento dátum mal byť dňom, kedy žalovaný už vedel, že sa bezdôvodne obohatil a mal dostatok času bezdôvodné obohatenie vrátiť. Takéto konštatovanie však v konaní nebolo ničím podložené, a preto súd prvej inštancie nemohol úrok z omeškania priznať. O trovách konania rozhodol v súlade s § 255 ods. 1 zák. č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej len ,,CSP“) tak, že úspešnej žalobkyni priznal nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu.
4. Rozsudok vo vyhovujúcom výroku a výroku o trovách konania napadol včas podaným odvolaním žalovaný uplatňujúc odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP. Nesúhlasil so záverom súdu prvej inštancie o bezúročnosti a bezpoplatkovosti poskytnutých úverov, nakoľko podľa jeho názoru súd nesprávne posúdil, čo tvorí zmluvu o revolvingovom úvere a dospel k nesprávnemu záveru ohľadom absencie zmluvných náležitostí, v dôsledku čoho úvery vyhodnotil ako bezúročné a bez poplatkov. Nestotožnil sa ani so záverom, že na strane žalovaného malo dôjsť k bezdôvodnému obohateniu na úkor žalobkyne. Tvrdil, že zmluva je tvorená nielen samotným dokumentom označeným ako ,,Žiadosť o poskytnutie spotrebiteľského úveru revolvingového typu/zmluva o spotrebiteľskom úvere revolvingového typu, ale aj zmluvnými dojednaniami, ktoré tvoria jej neoddeliteľnú súčasť. Poukázal na to, že v článku 4, ods. 4.5 zmluvných dojednaní sa uvádza, že deň splatnosti poslednej splátky úveru podľa splátkového kalendára je dňom konečnej splatnosti úveru a zároveň, že termín konečnej splatnosti je uvedený aj v oznámení veriteľa o schválení úveru dlžníkovi. Poukázal tiež na rozsudok Súdneho dvora zo dňa 9.11.2016 vo veci C-42/15, v ktorom Súdny dvor uviedol, že zmluva o úvere nemusí byť nevyhnutne vyhotovená ako jediný dokument, ale všetky náležitosti musia byť vyhotovené písomne alebo na inom trvalom nosiči. Uvedením termínu konečnej splatnosti v oznámení veriteľa o schválení úveru splnil požiadavku vyplývajúcu zo zákona. Namietal, že náležitosť ,,konečná splatnosť úveru“ únijné právo nepozná, čo napokon viedlo k zmene zákona č. 129/2010 Z. z. novelou č. 279/2017 Z. z. a táto náležitosť bola z dôvodu dodržiavania únijného práva vylúčená. Ak by ,,konečná splatnosť“ mala byť náležitosťou zmluvy v rámci zabezpečenia ochrany spotrebiteľa, potom nedáva ani zmena zákona ani samotné rozhodnutie Súdneho dvora racionálny význam. Uvedené potom jednoznačne znamená, že s termínom konečnej splatnosti nemožno spájať následok bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru. Ohľadom absencie predpokladov použitých na výpočet RPMN argumentoval poukazom na článok 3 bod 3.1 zmluvných dojednaní, v ktorom sa uvádza: ,,Celková výška úveru bude dlžníkovi oznámená v oznámení podľa čl. 2 ods. 2.2 tejto Zmluvy RÚ. Celková výška úveru je spolu s úrokmi splatná v pravidelných splátkach vo výške a časovom rozvrhnutí podľa platného splátkového kalendára. Ročnou percentuálnou mierou nákladov je sadzba, ktorá sa aplikuje na výpočet podľa prílohy č. 2 zák. č. 129/2010 Z. z., z hodnoty celkových nákladov spotrebiteľa spojených so spotrebiteľským úverom (s výnimkou poplatkov, ktoré musí spotrebiteľ zaplatiť za nedodržanie akýchkoľvek záväzkov ustanovených v tejto Zmluve o RÚ), výšky poskytnutého spotrebiteľského úveru a doby splácania.“ Žiadal, aby odvolací súd rozsudok v napadnutom rozsahu zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, a zároveň si uplatnil nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
5. Žalobkyňa vo vyjadrení k odvolaniu nesúhlasila so žalovaným prezentovanými skutkovými a právnymi závermi. Uviedla, že v konaní bola preukázaná a nesporná skutočnosť, že žalobkyni bolo z každej zmluvy poukázaných len 999 €, preto bezúročnosť a bezpoplatkovosť je daná aj nesprávnosťou údaja o výške spotrebiteľského úveru. V súvislosti s termínom konečnej splatnosti poukázala na fakt, že išlo o klasické spotrebiteľské úvery, bez využitia revolvingu, pri ktorom sa zmluva uzatvára na dobu neurčitú, o čom svedčí aj počet splátok uvedený v zmluvách. Keďže žalobkyni pri podpise zmlúv nebol známy dátum prvej splátky potom, ani s využitím jednoduchej matematiky, nebolo možné vypočítať termín poslednej
splátky resp. konečnej splatnosti, a teda nie je možné postupom na ktorý odkazoval žalovaný v odvolaní (bod 4.5 zmluvných dojednaní) tento termín určiť. Mala za to, že zmluvy neobsahovali termín konečnej splatnosti ani termín splatnosti jednotlivých splátok. Konečná splatnosť musí byť určená konkrétne už na začiatku, aby si spotrebiteľ mohol urobiť obraz o dĺžke trvania úveru a zvoliť si najvhodnejšiu možnosť. Zároveň niet pochybností, že termín konečnej splatnosti musí byť určený konkrétnym dátumom, aby bol pre spotrebiteľa zrozumiteľný, jasný a určitý. Termín konečnej splatnosti však nebol určený ani tak, aby sa dal bez pochybnosti určiť odkazom na dohodnutý termín splatnosti jednotlivých splátok a ich počet. Žalobkyňa bola toho názoru, že termín konečnej splatnosti musí byť v zmluve uvedený presným dátumom a nie udalosťou, ktorá je závislá na vôli ktorejkoľvek zmluvnej strany. Zákon o spotrebiteľských úveroch určuje povinné náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere a zároveň vyžaduje, aby táto bola vyhotovená písomne, a preto ak majú byť akékoľvek náležitosti zmluvy obsiahnuté vo viacerých listinách, tak povinná písomná forma sa týka každej tejto listiny. Pokiaľ však takáto zmluva odkazuje na iný dokument, pričom spresňuje, že tento dokument je jej neoddeliteľnou súčasťou, potom musí byť tento dokument rovnako ako samotná zmluva vyhotovený písomne, alebo na inom trvalom nosiči a musí sa skutočne odovzdať spotrebiteľovi pred uzavretím zmluvy, aby sa mohol oboznámiť so všetkými svojimi právami a povinnosťami. V súvislosti s absenciou predpokladov použitých na výpočet RPMN uviedla, že táto povinnosť jasne vyplýva z dikcie § 9 ods. 2 ZoSÚ a pokiaľ žalovaný tieto predpoklady v zmluve neuviedol, nie je možné overiť správnosť údaja o RPMN, pretože nie je zrejmé z akých predpokladov žalovaný vychádzal. Poukázala na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ vo veci C -448/17 zo dňa 20.9.2018, kde Súdny dvor skonštatoval, že pokiaľ sa v zmluve uvádza len matematický výpočet, ktorý nie je doplnený nevyhnutnými údajmi na uskutočnenie tohto výpočtu, potom spotrebiteľ nepozná všetky podstatné okolnosti súvisiace s nákladmi na úver, a ktoré môžu mať vplyv na rozsah jeho záväzku. V zmysle uvedenej argumentácie považovala skutkové a právne závery súdu prvej inštancie za správne, preto žiadala, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie ako vecne správne potvrdil a žalobkyni priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
6. Ďalšie vyjadrenia v konaní neboli podané.
7. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd podľa § 34 CSP prejednal odvolanie žalovaného proti rozsudku ako podané včas a oprávnenou osobou proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia odvolacieho pojednávania v zmysle ust. § 385 ods. 1 CSP a contrario, v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 a § 380 CSP a z hľadiska uplatnených odvolacích dôvodov (§ 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP) a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné. Zamietavý výrok rozsudku nebol napadnutý odvolaním, preto nebol predmetom prieskumu odvolacím súdom.
8. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 3.6.2021 o 9.30 hod. v pojednávacej miestnosti č. dverí 202, 2. poschodie, pričom miesto a čas verejného vyhlásenia rozhodnutia boli zverejnené na úradnej tabuli Krajského súdu v Košiciach v zmysle ustanovenia § 219 ods. 1, 3 CSP, § 378 ods. 1 CSP a § 385 ods. 1 CSP a contrario.
9. Žalovaný v odvolaní uplatnil odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP, t.j. že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
10. Odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. f/ CSP je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí ísť o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie vec posúdil po právnej stránke a ktoré nemajú v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s ust. § 191 CSP, a to vzhľadom na to, že súd vzal do úvahy len skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov strán nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú aj také skutkové zistenia, ktoré súd prvej inštancie založil na chybnom hodnotení dôkazov. Typovo ide o situáciu, kde je logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán alebo ktoré vyšli najavo inak z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálne vierohodnosti alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ust. § 192, § 193 a § 205 CSP.
11. K odvolaciemu dôvodu v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. h/ CSP odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu prvej inštancie, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav, tzn. vyvodzuje zo skutkového zistenia aké práva a povinnosti majú strany sporu podľa príslušného právneho predpisu. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie), pričom o mylnú aplikáciu právnych predpisov ide, ak použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť alebo aplikoval správny predpis, ale nesprávne ho vyložil, príp. ho na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval (z podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil nesprávne právne závery o právach a povinnostiach strán sporu).
12. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia a tomu predchádzajúcemu procesného postupu súdu prvej inštancie dospel k záveru, že vykonané dôkazy súd vyhodnotil podľa zásad vyplývajúcich z § 191 a nasl. CSP, z týchto dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a zo zisteného skutkového stavu vyvodil aj správne závery o právach a povinnostiach sporových strán. Nárok žalobkyne správne právne posúdil, pričom rozsudok aj náležite odôvodnil. Odvolacie dôvody uplatnené žalovaným neboli naplnené.
13. Dôvody rozsudku sú presvedčivé a zákonu zodpovedajúce, s ktorými sa odvolací súd stotožňuje, a na tieto odkazuje. Ani počas odvolacieho konania nevyšli najavo také skutočnosti, ktoré by odôvodňovali iné rozhodnutie vo veci. Odvolacie námietky žalovaného v prevažnej miere už boli predmetom posúdenia súdom prvej inštancie, nemali vplyv na vecnú správnosť rozsudku a nie sú spôsobilé privodiť zmenu napadnutého rozsudku.
14. Podľa § 387 ods. 2 CSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
15. Na zdôraznenie správnosti odvolací súd dodáva nasledovné: Náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere súd správne posudzoval podľa znenia zákona č. 129/2010 Z. z. účinného v čase uzavretia zmluvy, ktorý bez akýchkoľvek pochybností vyžadoval v § 9 ods. 2, aby zmluva obsahovala dobu trvania zmluvy a termín konečnej splatnosti, ako aj výšku, počet a termín splatnosti splátok. Odvolávanie sa žalovaného na neskoršie znenie právnej úpravy, ktorá menej formalizovala spotrebiteľskú zmluvu je neprípustným retroaktívnym výkladom právnej úpravy.
16. Odvolací súd považuje za správny názor súdu prvej inštancie, že predmetné zmluvy neobsahovali všetky obligatórne náležitosti pred ich podpisom. Niet totiž pochy´b o tom, že v čase (28.4.2015), kedy žalobkyňa podpisovala žiadosti o poskytnutie spotrebiteľského úveru revolvingového typu, jej neboli známe všetky údaje tykajúce sa podmienok poskytnutia úveru, konkrétne termín splatnosti splátok a termín konečnej splatnosti úveru, ktoré boli doplnené žalovaným až následne po tom, ako schválil podmienky poskytnutia úveru, a ktoré oznámil žalobcovi v Oznámení o schválení úveru zo dňa 29.4.2015. Stalo sa tak až následne potom ako žiadosť bola predložená žalovanému na schválenie úveru. V tomto smere odvolací súd poukazuje aj na rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci C-42/15 Home Credit Slovakia, a.s., proti Kláre Bíroovej zo dňa 9. novembra 2016, v ktorom ustálil, že zmluva o úvere nemusí byť nevyhnutne vyhotovená ako jediný dokument, ale všetky náležitosti, ktoré vymenúva článok 10 ods. 2 smernice 2008/48, musia byť vyhotovené písomne alebo zachytené na inom trvalom nosiči a musia byť neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o úvere. Zároveň je nevyhnutné, aby zmluva o úvere obsahovala jednoznačné a presné odkazy na iné písomnosti alebo iné trvalé nosiče obsahujúce tieto náležitosti, ktoré boli skutočne odovzdané spotrebiteľovi pred uzavretím zmluvy, aby sa mohol skutočne oboznámiť so všetkými svojimi právami a povinnosťami. Ohľadom splatnosti úveru odvolací súd poukazuje na body 46. až 50. tohto rozsudku, kde Súdny dvor konštatuje, že nie je nevyhnutné, aby zmluva o úvere uvádzala splatnosť každej zo splátok odkazom na konkrétny dátum, avšak súčasne vyžaduje, aby podmienky zmluvy umožňovali spotrebiteľovi s istotou identifikovať dátumy splátok bez aky´chkoľvek ťažkostí a aby sa zaručilo, že spotrebiteľ poznal deň, v ktorom je splatná každá splátka úveru. Rovnaký záver možno analogicky uplatniť aj na termín konečnej splatnosti úveru. Súdny dvor vo vzťahu k náležitostiam spotrebiteľsky´ch zmlúv prijal záver, že v prípade, ak zmluva neobsahuje všetky náležitosti uvedené v Článku 10 ods. 2 Smernice bude sa považovať za zmluvu bez úrokov a bez poplatkov, ak ide o okolnosť, ktorej neuvedenie môže spochybniť možnosť spotrebiteľa posúdiť rozsah svojho záväzku. Z uvedeného potom vyplýva, že síce zmluva o spotrebiteľskom úvere nemusí byť vyhotovená ako jediný dokument, avšak spotrebiteľ musí poznať skutočnosti, ktoré zákon považuje
za obligatórne náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere, pred jej uzavretím, aby mohol rozsah svojho záväzku a s ním spojených práv a povinností posúdiť pred tým, než doň vstúpi.
17. Žalobkyňa si v konaní uplatňuje nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia z troch zmlúv o spotrebiteľskom úvere (zmluvy č. 1, zmluvy č. 2 a zmluvy č. 3). V zmluvách bola uvedená poskytnutá výška úveru 1.110 €, počet splátok 36, výška splátky 39,27 €, celková čiastka, ktorú musí dlžník zaplatiť (úver + úroky + poplatok za poskytnutie úveru) 1.524,72 €, RPMN 26,79%, priemerná RPMN 34,42 %, ročná úroková sadzba 17,75 %, poplatok za poskytnutie úveru 111 €. Odvolací súd tu poukazuje na nesprávnosť výpočtu RPMN, keďže žalovaný RPMN vypočítal z celkovej výšky úveru 1.110 €, pričom žalobkyni bol reálne poskytnutý úver vo výške 999 €. Keďže výška úveru je jedným zo vstupných údajov výpočtu RPMN, je nepochybné, že tento výpočet bol už od začiatku nesprávny. Podľa zistenia odvolacieho súdu by pri zadaní správnych vstupných údajov predstavovala RPMN 41,53 %. Takéto praktiky žalovaného sú nepochybne nekalými obchodnými praktikami, ktorými žalovaný zavádza spotrebiteľa a uvádza v zmluvách RPMN nižšiu ako je v skutočnosti, pričom pre spotrebiteľa sa potom taký úver javí ako výhodný. V tomto prípade je preto potrebné skonštatovať, že v zmluvách bola RPMN uvedená nesprávne v neprospech spotrebiteľa s čím ZoSÚ v § 11 ods. 1 písm. d/ tiež spája sankciu vo forme bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru. Za nekalú obchodnú praktiku možno považovať aj samotné konanie žalovaného, ktorý ako celkovú výšku úveru v zmluvách uviedol sumu 1.110 €, pričom reálne žalobkyni poskytol len 999 €, ale úroky vypočítal a žiadal zaplatiť zo sumy 1.110 €.
18. Vzhľadom na vyššie uvedené, úvery poskytnuté žalobkyni na základe zmlúv, ktoré nespĺňali, čo do formy a obsahu zákonné požiadavky vymedzené § 9 ZoSÚ, sú v súlade s § 11 citovaného zákona bezúročný a bez poplatkov, a na strane žalovaného vzniklo bezdôvodné obohatenie prijatím plnenia prevyšujúceho žalobkyni poukázanej sumy 3 x 999 €, t. j. 2.997 €. Bezdôvodné obohatenie je žalovaný povinný vydať v zmysle § 451 Občianskeho zákonníka. Na základe všetkých uvedených skutočností odvolací súd napadnutý rozsudok v súlade § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil.
19. O trovách konania rozhodol odvolací súd v súlade s § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP. Žalovaný nebol v odvolacom konaní úspešný, preto nárok na náhradu trov odvolacieho konania prislúcha protistrane, teda žalobkyni.
20. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods.2 CSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP).