Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_6Ssk-72-2026.pdf
PDF · 85.37 KB
Case nature
Area
Subarea
6Ssk/72/2026
Uznesenie
Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu: Q.. R. B., narodený XX. Y. XXXX, bytom v V., X. XX/XX, proti žalovanému: Generálne riaditeľstvo väzenskej a justičnej stráže, Útvar sociálneho zabezpečenia, so sídlom v Bratislave, Šagátova č. 11, o žalobe na obnovu konania vedeného na Krajskom súde v Žiline pod sp. zn. 29Sa/3/2021, o kasačnej sťažnosti žalobcu proti uzneseniu Správneho súdu v Banskej Bystrici z 23. apríla 2026, č.k. 26Sa/1/2025-6, t a k t o
r o z h o d o l :
Najvyšší správny súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť žalobcu z a m i e t a .
Účastníkom konania nepriznáva nárok na náhradu trov kasačného konania.
o d ô v o d n e n i e :
I.
1. Správny súd v Banskej Bystrici (ďalej len „správny súd“) uznesením z 23. apríla 2026, č.k. 26Sa/1/2025-6 odmietol žalobu na obnovu konania podľa § 483 písm. e/ zákona č. 162/2015 Z.z. Správneho súdneho poriadku (ďalej len „SSP“) ako zjavne nedôvodnú. Mal preukázané, že žalobcom uplatnené dôvody žaloby na obnovu konania nenapĺňajú žiadnu zo skutkových podstát prípustnosti obnovy konania v zmysle § 472 písm. a/, b/, c/ SSP. Správny súd zároveň ani sám nezistil (§ 481 ods. 2 SSP) žiadny relevantný dôvod na obnovu konania. Žiadnemu z účastníkov konania nepriznal právo na náhradu trov konania.
II.
2. Žalobca v následne podanej kasačnej sťažnosti namietal, že správny súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 440 ods. 1 písm. f/ SSP), rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 440 ods. 1 písm. g/ SSP) a tiež, že podanie bolo nezákonne odmietnuté (§ 440 ods. 1 písm. j/ SSP).
3. Konkrétne namietal, že správny súd len mechanicky aplikoval § 472 SSP, ktorý upravuje podmienky obnovy súdneho konania pred správnym súdom, hoci podstata návrhu žalobcu spočívala v obnove konania pred orgánom verejnej správy. Správny súd ignoroval fakt, že Generálne riaditeľstvo väzenskej a justičnej stráže ako súčasť Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky nemá samostatnú právnu subjektivitu, no má procesnú zvrchovanosť ako orgán, ktorý vydal prvotné rozhodnutie. Ďalej namietal, že správny súd nerešpektoval právne záväzný názor Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky, ktorý už raz zrušil uznesenie správneho súdu s tým, že správny súd namiesto riadneho vecného prejednania a odstránenia nejasností konanie cit.: „ (...) umelo ukončil opätovným formálnym odmietnutím (hoci pod iným paragrafom), obišiel záväzný pokyn kasačného súdu.“ Rovnako podľa žalobcu, správny súd nedostatočne zdôvodnil, prečo zamenil orgán štátnej správy Ministerstvo
spravodlivosti Slovenskej republiky, ktorý má v danej veci právnu subjektivitu, za procesný orgán - Generálne riaditeľstvo väzenskej a justičnej stráže, ktorý nemá, ako organizačná súčasť ministerstva právnu subjektivitu. V závere k aplikácii § 472 SSP uviedol, že toto ustanovenie sa týka iba konaní právoplatne skončených pred 01. júlom 2016; upravuje len prechodné pravidlá a nie je možné z neho vyvodzovať procesnú prekážku absolútne brániacu obnove konania. Ak by sa § 472 SSP vykladal tak, že úplne vylučuje obnovu konania v prípadoch skončených pred 01. júlom 2016, znamenalo by to retroaktívne odňatie procesného práva, mechanická aplikácia § 472 SSP vedie k neodôvodnenému rozdielu medzi účastníkmi, ktorým bolo rozhodnuté pred alebo po 01. júli 2016; takýto rozdiel považoval za diskriminačný a v rozpore s článkom 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a článku 14 Dohovoru (o ochrane ľudských práv a základných slobôd).
4. Navrhol, aby Najvyšší správny súd Slovenskej republiky uznesenie správneho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
III.
5. Žalovaný sa ku kasačnej sťažnosti žalobcu nevyjadril.
IV.
6. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší správny súd“) ako súd kasačný (§ 438 ods. 2 SSP), po zistení, že kasačnú sťažnosť podal včas účastník konania zastúpený v súlade s ustanovením § 449 ods. 1 SSP, bez nariadenia pojednávania (§ 455 SSP) preskúmal vec a dospel k záveru, že kasačná sťažnosť nie je dôvodná.
7. Podľa § 472 SSP, žalobou na obnovu konania možno napadnúť právoplatné rozhodnutie správneho súdu, ak a/ bolo rozhodnuté v neprospech účastníka konania v dôsledku trestného činu sudcu, iného účastníka konania alebo osoby zúčastnenej na konaní, b/ Európsky súd pre ľudské práva rozhodol alebo dospel vo svojom rozsudku k záveru, že rozhodnutím správneho súdu alebo konaním, ktoré mu predchádzalo, boli porušené základné ľudské práva alebo slobody účastníka konania a závažné dôsledky tohto porušenia neboli odstránené priznaným primeraným zadosťučinením, c/ rozhodnutie správneho súdu je v rozpore s rozhodnutím Súdneho dvora Európskej únie, Rady Európskej únie alebo Komisie, ktoré je pre účastníkov konania záväzné.
8. Podľa § 476 SSP, v žalobe na obnovu konania sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť a/ označenie rozhodnutia, proti ktorému smeruje, b/ rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, c/ dôvod obnovy, d/ skutočnosti, ktoré svedčia o tom, že žaloba je podaná včas, e/ dôkazy, ktorými sa má dôvodnosť žaloby preukázať, f/ žalobný návrh.
9. Podľa § 483 ods. 1 písm. e/ SSP, správny súd žalobu na obnovu konania uznesením odmietne, ak je zjavne nedôvodná.
10. Predmetom kasačného konania v preskúmavanej veci bolo uznesenie správneho súdu, ktorým súd žalobu na obnovu konania ako zjavne nedôvodnú odmietol.
11. Najvyšší správny súd z obsahu súdneho spisu zistil, že žalobca sa v konaní (pôvodne, t.j. pred zrušením uznesenia z 21. októbra 2024, sp. zn. 26Sa/6/2024 uznesením najvyššieho správneho súdu z 30. apríla 2025, sp. zn. 6Ssk/148/2024) vedeným pod sp. zn. 26Sa/6/2024 správnou žalobou domáhal obnovy konania cit.: „ (...) vo veci protiprávneho uznesenia Krajského súdu v Žiline sp. zn. 29Sa/3/2021 zo dňa 22.2.2021 (...), ktorým Krajský súd odmietol (...) správnu žalobu zo dňa 22.2.2019.“ Žalobca sa na základe správnej žaloby na obnovu konania domáhal obnovy konania poukazujúc primárne na to, že
splnil podmienky potrebné pre vznik nároku na starobný dôchodok, pričom vo veci jeho žiadosti o dávku z 05. novembra 2018 nemalo rozhodovať Generálne riaditeľstvo väzenskej a justičnej stráže.
12. Na úvod najvyšší správny súd uvádza, že žaloba na obnovu konania je svojou podstatou mimoriadnym opravným prostriedkom, ktorý môžu uplatniť subjekty (§ 474 SSP) len za splnenia zákonom stanovených podmienok; možno ním napadnúť len právoplatné rozhodnutie súdu a len z dôvodov taxatívne uvedených § 472 SSP, teda ak
- bolo rozhodnuté v neprospech účastníka konania v dôsledku trestného činu sudcu, iného účastníka konania alebo osoby zúčastnenej na konaní (§ 472 písm. a/ SSP),
- Európsky súd pre ľudské práva rozhodol alebo dospel vo svojom rozsudku k záveru, že rozhodnutím správneho súdu alebo konaním, ktoré mu predchádzalo, boli porušené základné ľudské práva alebo slobody účastníka konania a závažné dôsledky tohto porušenia neboli odstránené priznaným primeraným zadosťučinením (§ 472 písm. b/ SSP),
- rozhodnutie správneho súdu je v rozpore s rozhodnutím Súdneho dvora Európskej únie, Rady Európskej únie alebo Komisie, ktoré je pre účastníkov konania záväzné. Z uvedeného vyplýva, že s prípustnosťou žaloby na obnovu konania zákonodarca počíta len v obmedzenom rozsahu (§ 472 písm. c/ SSP). 13. V prejednávanej veci žalobca v žalobe na obnovu konania neuviedol žiadne také skutočnosti, ktoré by dôvodnosť žaloby na obnovu konania preukazovali. Dôvody žaloby na obnovu konania sú taxatívne uvedené v § 472 SSP, pričom ide o objektívne podmienky prípustnosti žaloby. Správny súd preto postupoval správne, keď žalobu na obnovu konania odmietol ako zjavne nedôvodnú. Žalobcove námietky uvedené v kasačnej sťažnosti vyhodnotil najvyšší správny súd ako nedôvodné, keďže neboli spôsobilé zmeniť rozhodnutie správneho súdu. Žalobcom v kasačnej sťažnosti uvádzané dôvody nemali pre posúdenie prípustnosti žaloby právnu relevanciu. Existenciu zákonom presne vymedzených dôvodov plynúcich z § 472 SSP žalobca nijakým spôsobom nepreukázal; tieto z obsahu tak recentného súdneho spisu, ako aj pripojeného (pôvodného) súdneho spisu sp. zn. 26Sa/6/2024 nevyplynuli.
14. K námietke žalobcu, že správny súd len mechanicky aplikoval § 472 SSP, ktorý upravuje podmienky obnovy súdneho konania pred správnym súdom, hoci podstata návrhu žalobcu spočívala v obnove konania pred orgánom verejnej správy, najvyšší správny súd uvádza, že z obsahu žalobcom podanej žaloby z 19. augusta 2024 jasne vyplýva, že tento sa domáhal obnovy konania vedeného pred Krajským súdom v Žiline pod sp. zn. 29Sa/3/2021, ktorú skutočnosť minimálne potvrdzuje návrh žalobcu, aby správny súd povolil cit.: „ (...) obnovu konania vo veci protiprávneho - právoplatného uznesenia Krajského súdu v Žiline sp. zn. 29Sa/3/2021 zo dňa 22.2.2022.“
15. Žalobca ďalej namietal, že správny súd ignoroval fakt, že Generálne riaditeľstvo väzenskej a justičnej stráže ako súčasť Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky nemá samostatnú právnu subjektivitu, no má procesnú zvrchovanosť ako orgán, ktorý vydal prvotné rozhodnutie a tiež, že správny súd nedostatočne zdôvodnil, prečo zamenil orgán štátnej správy - Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, ktorý má v danej veci právnu subjektivitu, za procesný orgán - Generálne riaditeľstvo väzenskej a justičnej stráže, ktorý nemá, ako organizačná súčasť ministerstva právnu subjektivitu. V tomto smere najvyšší správny súd uvádza, že na účely zákona č. 328/2002 Z.z. o sociálnom zabezpečení policajtov a vojakov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov sa pod pojmom „ministerstvo“ rozumie aj Zbor väzenskej a justičnej stráže s tým, že z § 2 zákona č. 4/2001 Z.z. o Zbore väzenskej a justičnej stráže v znení neskorších predpisov vyplýva, že samotný Zbor väzenskej a justičnej stráže nemá právnu subjektivitu, ale že organizačne ho tvorí generálne riaditeľstvo a jednotlivé ústavy na výkon väzby, ústavy na výkon trestu odňatia slobody, ústav na výkon trestu odňatia slobody pre mladistvých a nemocnica pre obvinených a odsúdených, ktoré zriaďuje a zrušuje Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky. Ak potom aj § 84 zákona č. 328/2002 Z.z. používa pojem „útvar sociálneho zabezpečenia ministerstva“, myslí sa tým na účely tu prejednávanej veci (vrátane konania, ktoré žalobca žiada obnoviť - 29Sa/3/2021) Generálne riaditeľstvo väzenskej a justičnej stráže, ktoré je v týchto prípadoch prvostupňovým správnym orgánom. Ďalej, správny súd nezamenil Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky za procesný orgán - Generálne riaditeľstvo väzenskej a justičnej stráže. V pôvodnom konaní správny súd konal na strane žalovaného s Krajským súdom v Žiline, ktorá skutočnosť bola správnemu súdu zo strany najvyššieho správneho súdu v uznesení z 30. apríla 2025, sp. zn. 6Ssk/148/2024 vytknutá. Rovnako možno doplniť, že v konaní, ktorého obnovy sa žalobca domáha (sp. zn. 29Sa/3/2021) Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky ako účastník konania ani vystupovať nemohlo, keďže v danej veci išlo o jednostupňové správne konanie. Žalobca sa totiž na
základe správnej žaloby domáhal súdneho prieskumu zákonnosti rozhodnutia Generálneho riaditeľstva väzenskej a justičnej stráže z 22. novembra 2018, číslo GR ZVJS-d-12379/14-2018 o zastavení konania podľa § 30 ods. 1 písm. f/ zákona č. 71/1967 Zb. správnom konaní (správny poriadok) v rozhodnom znení (ďalej len „Správny poriadok“), keď vo veci začal konať iný príslušný správny orgán. Podľa § 30 ods. 2 Správneho poriadku však proti rozhodnutiu o zastavení konania z uvedeného dôvodu sa nemožno odvolať, z ktorého dôvodu potom ako žalovaný v konaní vedenom pod sp. zn. 29Sa/3/2021 vystupovalo na strane žalovaného práve Generálne riaditeľstvo väzenskej a justičnej stráže.
16. K námietke žalobcu, že správny súd nerešpektoval právne záväzný názor najvyššieho správneho súdu (vyslovený v zrušujúcom uznesení sp. zn. 6Ssk/148/2024) s tým, že správny súd namiesto riadneho vecného prejednania a odstránenia nejasností konanie „ukončil formálnym odmietnutím“, najvyšší správny súd uvádza, že v zrušujúcom uznesení správnemu súdu vytkol, že tento namiesto Generálneho riaditeľstva väzenskej a justičnej stráže na strane žalovaného konal s Krajským súdom v Žiline, čo bolo v rozpore s § 478 SSP, podľa ktorého účastníkom konania je ten, kto podal žalobu na obnovu konania, a tí, ktorí boli účastníkmi konania pred správnym súdom, proti ktorého rozhodnutiu žaloba na obnovu konania smeruje. V ďalšom konaní správny súd konal so správne určeným subjektom na strane žalovaného, teda postupoval plne v súlade so záväzným právnym názorom vysloveným v predmetnom uznesení z 30. apríla 2025, sp. zn. 6Ssk/148/2024.
17. Žalobca v závere namietal, že ustanovenie § 472 SSP sa týka iba konaní právoplatne skončených pred 01. júlom 2016; upravuje len prechodné pravidlá a nie je možné z neho vyvodzovať procesnú prekážku absolútne brániacu obnove konania. Najvyšší správny súd poukazuje na to, že obnova konania bola zavedená Správnym súdnym poriadkom, ktorý nadobudol účinnosť 01. júla 2016. Pokiaľ bola podaná správna žaloba na obnovu konania po 01. júli 2016, tak prejednanie tejto žaloby sa riadi Správnym súdnym poriadkom. Pokiaľ by účastník konania požiadal o obnovu konania podľa procesného právneho predpisu účinnom do 30. júna 2016 (t.j. podľa zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok; ďalej len „OSP“), obnova konania podľa piatej časti OSP nazvanej „Správne súdnictvo“ by nebola prípustná podľa § 246c ods. 1 veta prvá a veta druhá OSP, podľa ktorého cit.: „Pre riešenie otázok, ktoré nie sú priamo upravené v tejto časti, sa použijú primerane ustanovenia prvej, tretej a štvrtej časti tohto zákona. Opravný prostriedok je prípustný, len ak je to ustanovené v tejto časti.“ Ustanovenie § 472 SSP taktiež neupravuje prechodné pravidlá; tie sú upravené v § 491 a nasl. SSP, z ktorého dôvodu odkazy žalobcu na ním označené rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky (sp. zn. III. ÚS 300/06, sp. zn. I. ÚS 351/2010 a sp. zn. PL. ÚS 21/2014) a tiež Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (sp. zn. 1Sžfk/77/2018 a sp. zn. 2Sžo/118/2014) týkajúce sa podstaty a povahy prechodných ustanovení vecne nekorešpondujú s tu prejednávanou vecou. Za takého stavu potom aj žalobcom namietaný diskriminačný rozmer danej veci stráca svoje opodstatnenie.
18. Správny súd tiež nepochybil, keď vo veci nenariadil pojednávanie, nakoľko vydal rozhodnutie výlučne charakteru procesného.
19. S ohľadom na to, že žalobca v žalobe netvrdil existenciu žiadneho z dôvodov obnovy konania, ktoré zákon pripúšťa a správny súd sám nezistil takýto dôvod, má najvyšší správny súd za to, že správny súd postupoval správne, ak žalobu na obnovu konania ako zjavne nedôvodnú odmietol v zmysle § 483 ods. 1 písm. e/ SSP.
20. Z vyššie uvedených dôvodov, najvyšší správny súd kasačnú sťažnosť žalobcu postupom podľa § 461 SSP ako nedôvodnú zamietol.
21. O náhrade trov kasačného konania rozhodol najvyšší správny súd tak, že žalobcovi, ktorý v tomto konaní nemal úspech, nárok na ich náhradu nepriznal (§ 467 ods. 1 SSP a analogicky podľa § 167 ods. 1 SSP) a žalovanému ho nepriznal, lebo to nemožno spravodlivo požadovať (§ 467 ods. 1 SSP analogicky podľa § 168 SSP).
22. Toto rozhodnutie prijal najvyšší správny súd v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 veta prvá SSP v spojení s § 147 ods. 2 SSP).
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu n i e j e prípustný opravný prostriedok.