Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_9Co-76-2025.pdf
PDF · 158.03 KB
Case nature
Area
Subarea
9Co/76/2025
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Ingrid Vallovej a členiek senátu JUDr. Kataríny Marčekovej a Mgr. Andrey Szombathovej-Polákovej, v spore žalobcov: 1. A. B., nar. XX. XX. XXXX, bytom C. D. XXX, 2. E. B., nar. XX. XX. XXXX, bytom C. D. XXX, obaja zastúpení: KUČERA & PARTNERS advokátska kancelária, s. r. o., so sídlom Hlohovec, SNP 6, IČO: 52 425 592, proti žalovanému: F. G., nar. XX. XX. XXXX, bytom H. XX, zastúpený Mgr. Romanou Mravíkovou, advokátkou, so sídlom Nitra, Coboriho 6, o vypratanie nehnuteľnosti a iné, o odvolaní žalobcov v 1. a 2. rade proti rozsudku Okresného súdu Nitra zo dňa 24. júna 2025 č. k. 17C/105/2023-259 takto
r o z h o d o l :
Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu p o t v r d z u j e .
Žalovanému priznáva voči žalobcom v 1. a 2. rade nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.
o d ô v o d n e n i e :
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie rozhodol takto: I. Súd určuje, že žalovaný je výlučným vlastníkom parcely registra ,,C" a to parcelné číslo 103/5 zastavaná plocha a nádvorie vo výmere 75 m2, k. ú. C. D., zameraná geometrickým plánom číslo 102/2022 zo dňa 16.01.2024, úradne overeným Okresným úradom Nitra, katastrálny odbor dňa 21.02.2024 pod číslom G1-105/2024, ktorý tvorí neoddeliteľnú súčasť tohto rozsudku. II. Súd žalobu žalobcov v 1. a 2. rade o vypratanie nehnuteľností zamieta. III. Žalovanému priznáva voči žalobcom v 1. a 2. rade nárok na náhradu trov konania o žalobe žalovaného o určenie vlastníckeho práva v rozsahu 100% s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne súd po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením.“ IV. Žalovanému priznáva voči žalobcom v 1. a 2. rade nárok na náhradu trov konania o žalobe žalobcu o vypratanie nehnuteľností v rozsahu 100% s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne súd po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením.
1.1. Svoje rozhodnutie po právnej stránke odôvodnil ust. § 123, § 124, § 126, § 129 ods. 1, § 130 ods. 1, 2 a § 134 ods. 1-3 Občianskeho zákonníka, ako aj vykonaným dokazovaním.
1.2. Predmetom konania bola žaloba žalobcov doručená súdu dňa 06. 11. 2023, ktorou sa domáhali, aby súd uložil povinnosť žalovanému vypratať nehnuteľnosť nachádzajúcu sa v kat. úz. C. D., obec C. D., D. I., zapísanú na LV č. XXX, vedenom katastrálnym odborom Okresného úradu Nitra ako parcela registra „C“ evidovanej na katastrálnej mape, pozemok parc. č. 103/1 o výmere 556 m2, druh pozemku: zastavaná plocha a nádvorie, a to v časti medzi dočasným oplotením z betónových výplní nachádzajúcim sa na predmetnej nehnuteľnosti a vlastníckou hranicou medzi touto nehnuteľnosťou a pozemkom parcelou CKN č. 101/1 kat. úz. C. D. vo výlučnom vlastníctve žalovaného, tak ako je
vlastnícka hranica zakreslená na katastrálnej mape a ako je vyznačená v teréne pomocou drevených kolíkov. Žalovaný sa domáhal určenia, že je výlučným vlastníkom parcely registra „C“, a to parcely č. 103/5 – zastavaná plocha a nádvorie o výmere 75 m2, kat. úz. C. D., zameraná geometrickým plánom č. 102/2022 zo dňa 16. 01. 2024, úradne overeným Okresným úradom Nitra, katastrálnym odborom dňa 21. 02. 2024 pod č. G1-105/2024, ktorý tvorí neoddeliteľnú súčasť rozsudku. Súd prvej inštancie obe konania uznesenia zo dňa 17. 04. 2024 č. k. 17C/105/2023-96 spojil na spoločné konanie.
1.3. V konaní nebolo sporné, že strany sporu sú vlastníkmi nehnuteľností, ktoré spolu bezprostredne susedia, ako aj to, že žalobcovia postavili rodinný dom na parc. č. 103/1 a oplotenie z betónových dielcov, ktoré sa tam nachádza dodnes. Súd sa v spore musel vyporiadať s otázkou vlastníckeho práva k spornej časti pozemku, pretože ak v prípade, ak by nemal preukázané tvrdenie žalovaného o jeho vlastníctve, riešil by vypratanie spornej časti nehnuteľnosti, ktorého sa domáhali žalobcovia.
1.4. Súdom bolo zistené, že žalovaný nadobudol parc. č. 101/1 darovacou zmluvou z roku 1993, vklad vlastníckeho práva bol povolený dňa 29. 01. 1993, čo vyplýva z pečiatky na predmetnej zmluve (č. l. 50). Súd mal preukázané, že žalovaný, resp. jeho právni predchodcovia, už dávno v minulosti užívali spornú časť nehnuteľností. Tieto skutočnosti vyplývajú z výpovede nielen žalovaného, ale aj svedkov J. G., K. G., L. G., F. A.. I keď svedkovia B. B. a K. B. vo výpovediach uviedli, že za domom B. sa nachádzalo oplotenie, súd na základe vyhodnotenia ostatných dôkazov nemal túto skutočnosť preukázanú. V spore bolo vypočutých viac svedkov; išlo o osoby, ktoré sú rodinnými príslušníkmi strán sporu, či už blízkymi alebo vzdialenými. Jedine svedkovia E. M. G. B. E. neboli s nimi v príbuzenskom pomere a tí tiež potvrdili užívanie sporenej nehnuteľnosti tak, ako bola zakreslená geometrickým plánom, ktorý tvorí súčasť rozsudku. V obci žijú títo svedkovia dlhodobo a z ich výpovede priamo vyplývalo, že zadná stena domu B. bola cieľom, každý z nich mal spredu bránu (G., č. l. 182), ako aj to, že hranica domu B. je pod rínou s tým, že žalovaný a jeho rodičia sa starali o to, čo mali ohradené, vždy to bolo ohradené (E., č. l. 184). Zo svedeckých výpovedí, ako aj fotografií (napr. aj z č. l. 218) mal súd preukázané, že vstupná železná brána na pozemok č. 101/1 stála už v 80-tych rokoch, pričom bola umiestnená po roh domu B..
1.5. Pokiaľ ide o čestné prehlásenia, predložené žalobcom, súd neprihliadol pri rozhodovaní veci na prehlásenie F. A. (č. l. 80), keďže tá vo svojej výpovedi na pojednávaní potvrdila, že nevedela, komu to podpísala a ani to, kto ho napísal; nevedela, čo je jeho obsahom. Okrem toho, k jej výsluchu súd pribral tlmočníka, ktorý jej výpoveď tlmočil z maďarského do slovenského jazyka z dôvodu, že neovláda spisovný slovenský jazyk. Na základe toho predmetné prehlásenie posúdil ako nedôveryhodné.
1.6. Pokiaľ ide o spôsob užívania spornej časti pozemku, tak súd dospel k záveru, že žalovaný ho užíval nerušene od jeho nadobudnutia minimálne do roku 2014, kedy žalobcovia požiadali o vydanie stavebného povolenia a dali si vyhotoviť geometrický plán. Ak aj samotný žalobca uviedol, že od roku 2009 upozorňoval žalovaného na to, aby pozemok neužíval, túto skutočnosť nemal žiadnym hodnoverným dôkazom súd žalobcami preukázanú. Čo sa týka samotnej stavby domu žalobcov, zo všetkých dostupných a v spore oboznámených dokladov vyplývalo, že sa malo jednať o prestavbu a prístavbu rodinného domu, tj. mala zostať zachovaná určitá časť stavby pôvodného domu (č. l. 168, stavebné povolenie), s dodržaním stanovených podmienok, vrátane odstupu stavby od hranice parc. č. 101/1 ako 1,40 m, tj. podľa dovtedy existujúceho skutkového stavu. Následne ale došlo k vydaniu povolenia o odstránení časti domu a v roku 2016 bolo vydané kolaudačné rozhodnutie, ku ktorému stavebníci priložili geometrický plán č. 123/2014, od ktorého odvíjali vlastnícke právo k sporenej časti nehnuteľnosti. Vec riešil aj ÚGKaK SR, ktorého správa slúžila ako ďalší podklad pre rozhodnutie súdu, pretože z neho vyplýva, že minimálne od r. 1981 boli právnymi predchodcami sporu spornej časti pozemku užívané tak, ako boli zakreslené do katastrálneho operátu. Teda, podľa vtedy zaužívaných pomerov bolo zamerané oplotenie, ktoré sa tam naozaj nachádzalo, čo mal súd preukázané svedeckými výpoveďami svedkov, ktorí v tom čase mali vedomosť o stave užívania nehnuteľností. Priamo sa súd odvoláva na vyjadrenie svedkov p. L., A., ktoré potvrdili, že plot sa nachádzal až od konca rodinného domu B. smerom ďalej do záhrady. Predmetné oplotenie bolo zrealilzované aj zo strany právnych predchodcov žalobcov. Z toho je zrejmé, že priamo za domom po celej jeho dĺžke sa žiadne oplotenie nenachádzalo.
1.7. Z dokazovania vykonaného súdom vyplynulo, že žalovaný uzatvorením darovacej zmluvy poctivým spôsobom vstúpil do držby spornej časti predmetnej nehnuteľnosti, preto držbu vykonával dobromyseľne viac ako 10 rokov (minimálne do roku 2014, kedy si žalobcovia dali vyhotoviť geometrický plán). Táto skutočnosť nič nemení na závere súdu, že žalovaný začal spornú nehnuteľnosť užívať v dobrej viere, že mu patrí, keďže jej výmera sa nemenila; vstúpil do užívania rovnako po svojej právnej predchodkyni a stav pozemkov poznal z predchádzajúceho obdobia.
1.8. Nikto v spore (strany, svedkovia, osoby v prehláseniach, ani právni zástupcovia strán sporu) nepreukázal, že by sa právni predchodcovia žalobcov domáhali vydania spornej nehnuteľnosti alebo namietali jej užívanie žalovaným, resp. jeho právnymi predchodcami, od roku 1993 minimálne do roku 2014. Aj z ustálenej súdnej praxe vyplýva, že právny titul je len jedným z dôkazov preukazujúcich dobromyseľnosť držiteľa a oprávnenosť držby, preto jeho nedostatok pre účely vydržania sám o sebe nemôže zapríčiniť neoprávnenosť držby. Rozhodujúcim vždy bude poctivosť (rozsudok NS SR vo Veľkom senáte sp. zn. 1VCdo/1/2024).
1.9. Žalovaný tak nadobudol vlastnícke právo k spornej nehnuteľnosti vydržaním dňa 29. 01. 2003, keď vykonaným dokazovaním mal súd preukázaný začiatok oprávnenej držby žalovaným od nadobudnutia vlastníckeho práva k nej. Je pravdou, že aj právni predchodcovia žalovaného dobromyseľne a nerušene túto časť pozemku užívali, ale na základe tvrdení žalovaného si súd ustálil skutkový a právny stav práve k dátumu 29. 01. 2023 a už potom osobitne neposudzoval okolnosti, ktoré by mohli počítať so započítaním doby, po ktorú mal vec oprávnene držať právny predchodca žalovaného.
1.10. Vo vzťahu k námietkam žalobcov ohľadne svedka E., ktorý je susedom žalovaného, ako aj p. L., ktorej žalovaný previedol darovacou zmluvou svoj spoluvlastnícky podiel, súd uviedol, že sa nestotožňuje s názorom nedôveryhodnosti týchto výpovedí, ani s tým, že by tak vypovedali z dôvodu výhody poskytnutej žalovaným. Súd v tomto smere poukázal na tzv. doktrínu RAVEN, v rámci ktorej vo všeobecnosti platí, že čím viac hodnotení podľa jednotlivých kritérií vychádza v neprospech dôveryhodnosti svedka, tým viac by výpoveď svedka mala takpovediac strácať váhu. Po posúdení kritérií reputácie, schopnosti vidieť, osobného záujmu, znalosti, (ne)zaujatosti, súd dospel k záveru, že na ich svedecké výpovede treba prihliadať a poukázal na ne aj v rámci vyhodnocovania dokazovania. Samotná skutočnosť, že v prípade p. E. ide o suseda, ešte neznamená, že by klamal pred súdom ohľadne skutkového stavu z minulého obdobia. To isté platí aj o p. L., pretože dôvody, pre ktoré jej žalovaný previedol spoluvlastnícky podiel, súdu riadne vysvetlila a vyvrátila tým akékoľvek prípadné výhody v jej prospech zo strany žalovaného. Okrem toho, súd uviedol, že nielen výpoveďou týchto dvoch svedkov mal súd preukázané dobromyseľné užívanie pozemku žalovaným. Svedok E. sa v spore vyjadroval o okolnostiach z obdobia roku 2023, pričom okrem toho, že týmto nebolo preukázané žalobcami tvrdené uznanie hranice medzi pozemkami žalobcov a žalovaným, taktiež sa tieto tvrdenia týkali obdobia po tom, čo došlo k vydržaniu vlastníctva žalovaným. To isté platí aj o skutočnostiach uvádzaných žalobcami, ktoré sa vzťahovali na obdobie odo dňa 30. 01. 2003. Vo vzťahu k námietkam žalobcov týkajúcich sa vlhnutia stien starého domu B., mal súd preukázané, že táto skutočnosť nesúvisela s otázkou hranice pozemku a vlastníckym právom, bola len problémom, ktorý žalobcovia, resp. právni predchodcovia žalobcov mali spomínať z dôvodu, že podľa nich práve zarovnanie terénu od susedov (sporného pozemku) bolo príčinou vlhnutia a plesnenia muriva domu.
1.11. Súd sa nestotožnil s názorom žalobcov ohľadne nemožnosti vydržania spornej časti nehnuteľnosti s poukazom na rozsudok Okresného súdu Nitra z roku 1981 (č. l. 160). Súčasťou rozhodnutia bol práve GP z roku 1981 (č. l. 161), podľa ktorého boli hranice pozemku zamerané práve podľa oplotenia, tj. nebol ním zakreslený priebeh vlastníckych hraníc, tak ako to tvrdia žalobcovia v spore, odkazujúc na ďalší GP z roku 2014. S poukazom na to súd uviedol, že ak takýto stav existoval v teréne v roku 1981, nebol zmenený ani v roku 1993, kedy začal s užívaním nehnuteľnosti samotný žalovaný, a to v dobrej viere, že mu patrí. Rozdielne uvádzaná výmera pozemkov podľa súdu vyplýva z rôznych spôsobov zamerania nehnuteľností geodetmi (tj. rôzne systémy merania).
1.12. Na základe toho súd rozhodol tak, že určil vlastnícke právo žalovaného k parc. CKN č. XXX/X zastavaná plocha a nádvorie vo výmere 75 m2, k. ú. C. D., a to v zmysle geometrického plánu, ktorý je súčasťou rozsudku. Zároveň súd rozhodol o zamietnutí žaloby žalobcov o vypratanie tejto nehnuteľnosti, pretože neuniesli dôkazné bremeno, vzťahujúce sa k preukázaniu ich vlastníckeho práva k tomuto pozemku. Bez rozdielu toho, čo vypovedali strany sporu, svedkovia a uviedli jednotlivé osoby v čestných
prehláseniach, mal súd preukázané, že v období plynutia vydržacej doby (1993-2003), dokonca až do roku 2014, nikto žalovaného v užívaní pozemku nerušil a ani sa nedomáhal voči nemu vypratania nehnuteľností a ani žiadnych nárokov z titulu vlastníckeho práva V spore nebol žalobcami predložený žiadny dôkaz, ktorý by to vyvrátil.
1.13. O trovách konania súd rozhodol v zmysle § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP, keď žalovaný bol plne úspešný v časti žaloby o určenie vlastníckeho práva, ktorá vec bola pôvodne vedená pod sp. zn. 36C/7/2024 a zároveň bol úspešný aj v časti žaloby žalobcov o vypratanie nehnuteľnosti, ktorá vec bola pôvodne vedená pod sp. zn. 17C/105/2023. Súd mu preto priznal nárok na náhradu trov konania v oboch veciach. Strany sporu v priebehu konania nenavrhli, ani súd nezistil existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa, pre ktoré by mal prípadne postupovať podľa § 257 CSP.
2. Rozsudok súdu prvej inštancie napadli v zákonnej lehote odvolaním žalobcovia, ktorí sa domáhali jeho zrušenia a vrátenia veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, alternatívne vyhovenia ich žalobe o vypratanie spornej časti pozemku a zároveň zamietnutia žaloby žalovaného o určenie vlastníckeho práva. Svoje odvolanie odôvodnili odvolacími dôvodmi uvedenými v § 365 ods. 1 písm. b/, d/, f/ a h/ CSP.
2.1. Namietali, že súd prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a vec nesprávne právne posúdil, keď určil vlastnícke právo v prospech žalovaného. Vo svojom rozhodnutí neuviedol, akým spôsobom nadobudnutia nadobudol žalovaný vlastnícke právo k parcele CKN 103/5, keď v odôvodnení napadnutého rozsudku neuviedol, akým spôsobom malo prísť k nadobudnutiu vlastníckeho práva k spornej parcele, čo robí rozsudok súdu prvej inštancie nejasný, nezrozumiteľný, nepreskúmateľný. Ďalej namietali, že súd dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a vec nesprávne právne posúdil, keď uviedol, že žalovaný, resp. jeho právni predchodcovia už dávno v minulosti užívali spornú časť nehnuteľnosti, čo malo vyplynúť z výpovedí svedkov J. G., K. G., L. G., F. A.. Na druhej strane však neuviedol, či žalovaný a jeho právni predchodcovia užívali túto spornú časť nehnuteľnosti oprávnene alebo neoprávnene. Zo samotného konštatovania súdu, že žalovaný a jeho právni predchodcovia spornú časť nehnuteľnosti užívali už v minulosti totiž vôbec nevyplýva, či užívali oprávnene alebo neoprávnene. Hoci svedkovia B. B., K. B. vo svojich výpovediach uviedli, že za domom, resp. pozdĺž domu B. sa medzi pozemkami sporných strán nachádzalo oplotenie, keď konštatoval, že nemal túto skutočnosť na základe vyhodnotenia ostatných dôkazov za preukázanú, ďalej už nevysvetlil, na základe vyhodnotenia akých konkrétnych dôkazov nemal túto skutočnosť preukázanú, a prečo teda neakceptoval svedecké výpovede týchto svedkov. Pokiaľ ide o výpovede svedkov M. G. a B. E., ktorí neboli v príbuzenskom pomere k stranám sporu, ich výpovede, podľa ich názoru v žiadnom smere splnenie podmienok vydržania na strane žalovaného nepreukazujú.
2.2. Nesúhlasili ani s posúdením súdu v časti, kde uviedol, že žalovaný užíval spornú časť pozemku nerušene od jeho nadobudnutia minimálne do roku 2014, čo ďalej doplnil súd konštatovaním, že nikto v spore nepreukázal, že by právni predchodcovia žalobcov sa domáhali vydania spornej nehnuteľnosti alebo namietali jej užívanie žalovaným od roku 1993 minimálne do roku 2014, a teda súd ustálil, že žalovaný nadobudol vlastnícke právo k spornej nehnuteľnosti dňa 29. 01. 2003. S uvedeným konštatovaním nemôžu súhlasiť, pretože v konaní boli podľa ich názoru preukázané viaceré skutočnosti týkajúce sa upozorňovania žalovaného a jeho právnych predchodcov na neoprávnené užívanie spornej časti pozemku, a jednak preukazujúce, že žalovaný mal, objektívne musel mať vedomosť, že užíva spornú časť pozemku, ktorej vlastníkom sú oni, resp. ich právni predchodcovia. V tomto smere poukázali na výpoveď svedka B. B., ktorý uviedol, že keď mal asi 6-7 rokov, videl, že plot je asi 2 metre od bočnej steny domu právnych predchodcov žalobcov, ktorí pôdu zničili a potom susedia zavozili (právni predchodcovia žalovaného) dvor zeminou a hlinu zrovnali až po stenu domu rodičov svedka. Z uvedeného vyplýva, že právni predchodcovia žalovaného, zrejme aj žalovaný ešte v čase, keď nebol vlastníkom parcely č. 101/1, museli vedieť, že hranicou pozemku bolo oplotenie, ktoré sa medzi pozemkami strán sporu nachádzalo a neskôr bolo zničené a pozemok zavozený až po stenu domu právnych predchodcov žalobcov. Svedok B. B. tiež uviedol, že rodina žalovaného bola upozorňovaná, aby pozemok za domom B. (právni predchodcovia žalobcov) neužívali, pričom na túto skutočnosť upozorňoval rodinu žalovaných aj otec svedka. Existenciu oplotenia medzi pozemkami sporných strán potvrdila vo svojej výpovedi aj matka žalovaného p. K. G..
2.3. Poukázali na samotnú výpoveď žalovaného na pojednávaní dňa 15. 08. 2024, z ktorej vyplýva skutočnosť, že ak po dohode o posune hraníc pozemku hovorí žalovaný, znamená to, že vie, že
existovali hranice pozemkov, ktoré mali byť posúvané údajne pod dom právnych predchodcov žalobcov, ktorá dohoda ale preukázaná nebola, a teda žalovaný týmto svojím tvrdením potvrdzuje, že existovalo vlastníctvo právnych predchodcov žalobcov k pozemku až po hranicu pozemkov, ktorá sa mala údajne posunúť na základe dohody vlastníkov, ktorým tvrdením žalovaný narúša záver súdu o jeho dobromyseľnosti pri užívaní spornej časti parcely a že mu táto časť parcely patrí.
2.4. Poukázali na výpoveď svedka A. E., keď z výsluchu tohto svedka vyplynulo, že mu telefonoval sám žalovaný a uviedol, že akceptuje to, čo bolo geodetom vymerané. Toto jeho vyjadrenie sa nedá vykladať inak, ako uznanie hranice medzi pozemkami strán sporu. Rovnako za nesprávne vyhodnotenie súdom považovali vyhodnotenie veci zo strany ÚGKaK SR, ktoré nepreukazovalo nič vo vzťahu k naplneniu podmienok vydržania vlastníckeho práva k spornej časti pozemku zo strany žalovaného. Uvedená odpoveď na žiadnom mieste neuvádza, ani nepotvrdzuje tvrdenie súdu, že by sporné časti pozemku boli právnymi predchodcami strán sporu užívané tak, ako boli zakreslené do katastrálneho operátu, t. j. po oplotenie.
2.5. Ďalej poukázali na výpoveď svedkýň L. L. a F. A., na ktoré poukázal aj súd. Svedkyňa L. najskôr vo svojej výpovedi uviedla, že o hranici pozemkov medzi B. (žalobcami) a G. (žalovanými) nič nevie, ale že si myslí, že čo má kto ohradené, to je jeho. Následne vo svojej výpovedi hovorí o tom, čo tvorilo hranicu, pričom o žiadnom pôvodnom oplotení, o ktorom hovorí žalovaný, na miesto ktorého žalobca postavil nový plot, svedkyňa neuviedla. Svedkyňa A. najprv tvrdila, že právni predchodcovia strán sporu sa hádali kvôli oploteniu a ohrade, ktorá bola medzi pozemkami a právni predchodcovia žalovaného chceli od právnych predchodcov žalobcov „kus zeme“, čo len potvrdzuje ich tvrdenie, že už v minulosti boli právni predchodcovia žalovaného si vedomí, že im sporná časť pozemku nepatrí.
2.6. Súd prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a vec nesprávne právne posúdil, keď konštatoval, že z vykonaného dokazovania bolo preukázané, že žalovaný uzatvorením darovacej zmluvy poctivým spôsobom vstúpil do držby spornej časti nehnuteľnosti a túto držbu vykonával dobromyseľne a nerušene viac ako 10 rokov. S týmto záverom súdu nemôžu súhlasiť a darovaciu zmluvu, ktorou žalovaný v roku 1993 nadobudol parcelu č. 101/1 s domom nemožno v žiadnom prípade považovať za platný právny dôvod, a to ani domnelý, ktorý by preukazoval oprávnenosť a dobromyseľnosť žalovaného pri užívaní spornej časti pozemku parcely CKN č. 103/1 vo vlastníctve žalobcov. Okrem toho, v tejto darovacej zmluve nie je žiadna zmienka o parcele č. 103/1 s poukazom na už uvedené. Pokiaľ žalovaný v roku 2023 akceptoval vytýčenie hraníc pozemkov, jednoznačne tým dáva najavo svoj súhlas s priebehom hraníc pozemkov, ako boli zamerané v roku 2023 a jednoznačne týmto uznaním hraníc potvrdzuje, že sa v minulosti nemohol považovať za vlastníka spornej časti pozemku žalobcov.
2.7. Záverom opätovne poukázali, že nadobudli svoje vlastnícke právo k parc. č. 103/1 o výmere 692 m2 kúpnou zmluvou uzatvorenou dňa 20. 08. 2009 formou notárskej zápisnice, ktorou nadobudli parcelu č. 103/1 o výmere 692 m2 a neskôr GP č. 123/2014 rozdelenou na parcelu č. 103/1 o výmere 556 m2 a parc. č. 103/4 o výmere 136 m2 od právnych nástupcov pôvodných vlastníkov N. a H. B., ktorí právni nástupcovia zdedili predmetnú parcelu dedením po N. B. v rovnakej výmere 692 m2. Právni predchodcovia žalobcov N. a H. B. nadobudli túto parcelu č. 103/1 rozsudkom OS Nitra zo dňa 30. 09. 1981 č. k. 9C/65/81-6, ktorým ich súd určil za výlučných bezpodielových spoluvlastníkov parcely č. 103/1 o výmere 692 m2 titulom vydržania, t. j. v rovnakej výmere ako majú v súčasnosti žalobcovia. Sú toho názoru, že ak už raz bolo rozhodnuté o parc. č. 103/1 rozhodnutím súdu o určení vlastníctva právnych predchodcov žalobcov, a to titulom vydržania, nie je právne možné, aby sa žalovaný domáhal určenia vlastníckeho práva vydržaním, hoc aj len časti toho istého pozemku, t. j. parc. č. 103/1. Napadnutým rozsudkom sa znížila výmera parcely č. 103/1 vo vlastníctve žalobcov, ktorú už raz vydržali ich právni predchodcovia práve vo výmere 692 m2, a to 85 m2 v prospech žalovaného, čo je nezákonný a neústavný zásah do ich vlastníckeho práva.
3. Žalovaný sa k podanému odvolaniu žalobcov písomne nevyjadril.
4. Krajský súd v Nitre ako odvolací súd podľa § 34 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) a zistení, že odvolanie bolo podané včas, oprávnenou osobou – žalobcami proti výrokom, ktoré boli v ich neprospech (§ 359 CSP) proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa a po skonštatovaní, že odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127
a § 363 CSP) preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v rozsahu podaného odvolania (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcov nie je dôvodné a rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné podľa § 387 odsek 1, 2 CSP potvrdiť ako vecne správny.
5. Podanou žalobou sa žalobcovia domáhali, aby súd uložil žalovanému povinnosť vypratať nehnuteľnosť nachádzajúcu sa v kat. úz. C. D., obec C. D., D. I., zapísanú na LV č. XXX, vedenom katastrálnym odborom Okresného úradu Nitra ako parcela registra „C“, evidovaná na katastrálnej mape: pozemok parcela č. 103/1 o výmere 556 m2, druh pozemku: zastavaná plocha a nádvorie, a to v časti medzi dočasným oplotením z betónových výplní nachádzajúcim sa na predmetnej nehnuteľnosti a vlastníckou hranicou medzi touto nehnuteľnosťou a pozemkom parcelou CKN č. 101/1 kat. úz. C. D. vo výlučnom vlastníctve žalovaného tak, ako je táto vlastnícka hranica zakreslená na katastrálnej mape a ako je vyznačená v teréne pomocou drevených kolíkov. Konanie bolo vedené pod sp. zn. 17C/105/2023.
5.1. Žalovaný v konaní vedenom pod sp. zn. 36C/7/2024, kde vystupuje ako žalobca, sa domáhal voči žalobcom v tomto konaní určenia vlastníckeho práva, a to k parcele registra „C“ parc. č. 331/2, druh pozemku: záhrada o výmere 16 m2 a parcela registra „C“ parc. č. 103/5, druh pozemku: zastavaná plocha a nádvorie o výmere 75 m2, zameraná geometrickým plánom č. 102/2022 zo dňa 16. 01. 2024, ktorý geometrický plán bude tvoriť neoddeliteľnú súčasť rozsudku. Súd prvej inštancie obe konania (17C/105/2023 a 36C/7/2024) uznesením zo dňa 17. 04. 2024 č. k. 17C/105/2023-96 spojil na spoločné konanie s tým, že vec bude vedená pod sp. zn. 17C/105/2023.
5.2. Podaním zo dňa 10. 09. 2024 (č. l. 119) žalovaný upresnil žalobný petit tak, že sa domáha určenia, že parcela registra „C“ parc. č. 103/5, druh pozemku: zastavaná plocha a nádvorie o výmere 75 m2, zameraná geometrickým plánom č. 102/2022 zo dňa 16. 01. 2024, úradne overeným Okresným úradom Nitra zo dňa 21. 02. 2024 pod č. G1-105/2024, ktorý tvorí neoddeliteľnú súčasť tohto rozsudku, patrí do výlučného vlastníctva žalovaného. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie určil, že žalovaný je výlučným vlastníkom časti spornej parcely zameranej geometrickým plánom č. 102/2022 zo dňa 16. 01. 2024, ktorý je súčasťou rozsudku (I.) a žalobu žalobcov v 1. a 2. rade o vypratanie nehnuteľnosti zamietol (II.). Rozsudok súdu prvej inštancie bol napadnutý v celom rozsahu odvolaním žalobcov v 1. a 2. rade, pričom povinnosťou odvolacieho súdu bolo pri viazanosti dôvodmi a rozsahom podaného odvolania (§ 379 a § 380 CSP) posúdiť, či podané odvolanie žalobcov je dôvodné.
6. Podľa § 387 odsek 1 a 2 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, príp. doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
6.1. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia, ako aj konania, ktoré mu predchádzalo, dospel k záveru, že súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav, zo zistených skutočností vyvodil správny právny záver a svoje rozhodnutie odôvodnil v rozsahu, ktorý obstojí v konfrontácii s požiadavkami kladenými na kvalitu súdnych rozhodnutí. Z napadnutého rozsudku, ako aj z konania, ktoré mu predchádzalo, odvolací súd nezistil takú vadu, ktorá by mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Odôvodnenie napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie zodpovedá kritériám odôvodnenia rozsudku podľa § 220 ods. 2 až 4 CSP. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované zákonné právo účastníka na spravodlivý proces. Súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku uviedol, čoho sa žalobcovia, ako aj žalovaný domáhali, popísal procesnú obranu tak žalobcov, ako aj žalovaného v konaní, uviedol, aké dôkazy v konaní vykonal a ako zhodnotil zistený skutkový stav, uviedol správne zákonné ustanovenia, podľa ktorých vec posudzoval a dostatočným spôsobom sa vysporiaedal so všetkými podstatnými skutkovými tvrdeniami a právnymi argumentmi strán sporu a uviedol, ako vyhodnotil jednotlivé dôkazy a ako na danú vec aplikoval relevantnú právnu úpravu. Vzhľadom na to, že odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), pretože prvoinštančné a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria celok, odvolací súd v plnom rozsahu odkazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku, vrátane citácie právnych predpisov vzťahujúce sa na túto vec. Súd prvej inštancie dodržal v konaní aj procesné predpisy upravujúce procesný postup pred súdom prvej inštancie.
7. Súd prvej inštancie vykonaným dokazovaním správne zistil, že žalobcovia sú bezpodielovými spoluvlastníkmi nehnuteľností nachádzajúcich sa v kat. úz. C. D., evidovaných na LV č. XXX ako parcela CKN č. 103/1 – zastavaná plocha a nádvorie vo výmere 556 m2 a parcely č. 103/4 – zastavaná plocha a nádvorie o výmere 136 m2 spolu s domom so súp. č. XXX na základe kúpnej zmluvy, ktorá bola zavkladovaná pod č. V 4757/09. Žalovaný je evidovaný ako výlučný vlastník nehnuteľnosti nachádzajúcich sa v kat. úz. C. D., evidovaných na LV č. XXX ako parcela CKN č. 101/1 – zastavaná plocha a nádvorie o výmere 458 m2 spolu s domom so súp. č. 324, kde titulom nadobudnutia bola darovacia zmluva, ktorá bola zavkladovaná pod č. V 102/93. Keďže je nesporné, že strany sporu sú vlastníkmi nehnuteľností, ktoré spolu bezprostredne susedia a spor medzi nimi sa vedie o časť pôvodne zapísanej ako parc. č. 103/1 o výmere 556 m2, súd prvej inštancie sa správne v prvom rade vysporiadal s otázkou vlastníckeho práva k spornej časti pozemku, pretože až po zistení, kto je vlastníkom časti pozemku, mohol posúdiť žalobu žalobcov, ktorí sa domáhali vypratania spornej časti nehnuteľnosti.
7.1. Žalobcovia sa v konaní bránili tým, že žalovaný neoprávnene užíva a umiestňuje veci na časť parcely č. 103/1, ktorú majú vo výlučnom vlastníctve a ktorá je situovaná medzi aktuálne postaveným dočasným oplotením z betónových výplní na parcele č. 103/1 a vlastníckou hranicou medzi parcelou 103/1 a parcelou č. 101/1 vo vlastníctve žalovaného, ktoré hranice sú v teréne označené drevenými kolíkmi. K obrane žalovaného, ktorý sa domáhal určenia vlastníckeho práva k spornej časti parcely titulom vydržania, uviedli, že tento neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal splnenie všetkých zákonných podmienok vydržania. Najmä, pokiaľ vlastníctvo odvodzoval od darovacej zmluvy uzatvorenej dňa 25. 01. 1993, ktorou nadobudol parcelu č. 101/1, mali za to, že v tejto darovacej zmluve nie je ani zmienka o parc. č. 103/1, a preto darovaciu zmluvu nemožno považovať za platný právny dôvod, a to ani domnelý, ktorý by založil dobromyseľnosť žalovaného, že mu časť parcely č. 103/1 patrí. Pokiaľ išlo o výsluchy svedkov, k tomu uviedli, že výpovede týchto svedkov sa rôznili v závislosti od toho, ku ktorej strane mal ten-ktorý svedok bližšie. Mali však za to, že už v minulosti existovalo oplotenie medzi pozemkami žalobcov a žalovaného, ktoré sa nachádzalo približne 2 metre od steny starého domu k pozemku žalobcov a toto oplotenie bolo neoprávnene odstránené právnymi predchodcami žalovaného.
7.2. Žalovaný sa v konaní bránil tým, že rodina G. (jeho právni predchodcovia) parcelu č. 101/1 a novovytvorenú parcelu č. 103/5 užívala takmer 90 rokov. Keď vstúpil do užívania parcely č. 101/1, bola hranica k susednému pozemku parc. č. 103/1 vymedzená oplotením, ktoré vybudovali právni predchodcovia žalobcov a neskôr na rovnakom mieste aj žalobcovia. Právni predchodcovia žalobcov nikdy nenamietali nesprávne zameraný priebeh pozemkov, spolužitie bolo harmonické a obe strany nerušene si plne užívali svoje vlastnícke právo k jednotlivým nehnuteľnostiam. S poukazom aj na správu ÚGKaK SR a jej obsah, ako aj na rešpektovanie pôvodnej hranice žalobcami pri výstavbe rodinného domu je presvedčený, že v konaní preukázal všetky podmienky vydržania, do ktorého vstúpil titulom darovacej zmluvy v roku 1993 a v priebehu plynutia 10-ročnej vydržacej doby nebol nikým v užívaní rušený.
Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania, ako aj vypočutím viacerých svedkov navrhnutých tak stranou žalobcov, ako aj žalovaným v bodoch 67. až 69. rozsudku sa vyporiadal s vykonanými dôkazmi, uviedol, o ktoré svedecké výpovede oprel svoje rozhodnutie, odôvodnil, prečo práve označených svedkov a ich výpovede považoval za podstatné, pri posúdení, či žalovaný splnil všetky podmienky vydržania vlastníckeho práva, a napokon dospel k záveru, že sa tak stalo dňa 29. 01. 2003 z dôvodu, že mal preukázaný u žalovaného začiatok oprávnenej držby od nadobudnutia vlastníckeho práva k nej. Uviedol, že aj právni predchodcovia žalovaného dobromyseľne užívali túto časť pozemku, avšak plynutie vydržacej doby do minulosti už osobitne neposudzoval. Dospel tak k záveru, že žalobcovia neuniesli dôkazné bremeno vo vzťahu k preukázaniu ich vlastníckeho práva, pričom na druhej strane žalovaný uniesol dôkazné bremeno o vydržaní vlastníckeho práva k spornej časti parcely CKN 103/5 – zastavaná plocha a nádvorie o výmere 75 m2 kat. úz. C. D. v zmysle geometrického plánu, ktorý je súčasťou rozsudku, a preto napadnutým rozsudkom rozhodol tak, ako uviedol vo svojom výroku.
8. Žalobcovia v podanom odvolaní namietali, že súd prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a že rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP).
8.1 K námietke nesprávnych skutkových zistení je potrebné uviesť, že citovaný odvolací dôvod je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí ísť o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie
vec posúdil po právnej stránke a ktoré nemá v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191 CSP, a to vzhľadom na to, že súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov strán sporu nevyplynuli, ani inak nevyšli najavo počas konania, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú aj také skutkové zistenia, ktoré súd prvej inštancie založil na chybnom hodnotení dôkazov. Typovo ide o situáciu, keď je logický rozpor v hodnotení dôkazov, príp. poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán sporu, alebo ktoré vyšli najavo inak z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti a eventuálnej vierohodnosti, alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ust. § 192 až § 194 CSP.
Pokiaľ žalobcovia tvrdili, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie spočíva na nesprávnym právnom posúdení veci (§ 365 ods. 1 písm. h/ CSP), je potrebné uviesť, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis, alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, ale ho nesprávne interpretoval, alebo ak zo zistených skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.
9. Vydržanie je osobitný originálny spôsob nadobudnutia vlastníctva. V prípade splnenia zákonom určených podmienok (týkajúcich sa držby, držiteľa predmetu držby a vydržacej doby) dochádza k vydržaniu priamo zo zákona. Podmienky vydržania sú pritom stanovené tak, že musia byť splnené kumulatívne – ak z nich nie je splnená čo i len jedna, nedochádza k vydržaniu. Jednou z podmienok nadobudnutia vlastníctva veci vydržaním je oprávnenosť držby. Pri oprávnenej držbe musí ísť o také faktické ovládanie veci, pri ktorom je daná vôľa nakladať s vecou ako so svojou. Oprávnenou môže byť len dobromyseľná držba. K posúdeniu, či držiteľ v dobrej viere je alebo nie je, treba vždy pristupovať z objektívneho hľadiska. Teda nie z aspektu osobného (subjektívneho presvedčenia toho, kto tvrdí dobromyseľnosť držby; vždy je potrebné brať do úvahy, či (by aj každý iný v obdobnej situácii sa nachádzajúci) držiteľ pri bežnej opatrnosti, ktorú možno vzhľadom na okolnosti a povahu daného prípadu od každého požadovať, nemal alebo nemohol mať dôvodné pochybnosti o tom, že mu vec alebo právo patrí. Dobrá viera držiteľa sa musí vzťahovať aj na okolnosti, za ktorých vôbec mohlo vlastnícke právo vzniknúť, teda aj z existujúceho dôvodu (titulu) vzniku vlastníctva. Oprávnená držba sa nemusí nevyhnutne opierať o existujúci právny dôvod, stačí, ak tu bol i domnelý právny dôvod (titulus putatívus), omyl držiteľa musí byť ale vždy ospravedlniteľný. Ospravedlniteľný je omyl, ku ktorému došlo napriek tomu, že mýliaci sa postupoval s obvyklou mierou opatrnosti, ktorú možno so zreteľom na okolnosti daného prípadu od každého vyžadovať. Pokiaľ omyl presahuje rámec bežného posudzovania veci, je neospravedlniteľný. Držiteľ, ktorý drží vec na základe neospravedlniteľného omylu, nemôže byť držiteľom dobromyseľným a jeho držba nemôže byť oprávnená.
9.1. Žalobcovia v podanom odvolaní (bod 1. a bod 6.) namietali, že súd prvej inštancie poukázal na právno-teoretický výklad inštitútu vydržania a následne hodnotil rozsah, spôsob a dobu užívania spornej časti parcely č. 101/3 žalovaným, s tým, že žalovaný vstúpil do užívania na základe darovacej zmluvy v roku 1993, kedy nadobudol parcelu č. 101/1, podľa ich názoru nemožno v žiadnom prípade považovať za platný právny dôvod, a to ani domnelý, ktorý by mal preukázať oprávnenosť a dobromyseľnosť žalovaného pri užívaní spornej časti pozemku parcely CKN 103/1 v ich vlastníctve.
Odvolací súd k uvedenej námietke žalobcov poukazuje na Nález Ústavného súdu SR zo 14. 11. 2018 sp. zn. II. ÚS 484/2015-46, podľa ktorého za ústavne konformný treba považovať taký výklad, ktorého podstata vyplýva z veci (3Cdo 117/94), v zmysle ktorého: „Skutočnosť, že nedošlo k perfektnej, teda platnej kúpnej zmluve na posudzovanie oprávnenosti tejto držby, by nemalo podstatný vplyv platnosť nadobúdacieho titulu, je rozhodujúci len pri prevode vlastníctva na základe právneho úkonu. O takúto formu nadobudnutia vlastníctva v prejednávanej veci však nešlo, ako na to správne poukázal už odvolací súd, ale nadobúdacím titulom bolo vydržanie.“
K otázke oprávnenosti držby v prípade nie perfektného nadobúdacieho právneho titulu na účely vydržania došlo v ustálenej rozhodovacej praxi aj dovolacieho súdu, a to prostredníctvom rozsudku Veľkého senátu Občiansko-právneho kolégia Najvyššieho súdu SR z 13. 05. 2024 sp. zn. 1VCdo 1/2024, publikovaného v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR pod R 15/2024, podľa
ktorého: „Právny titul je len jedným z dôkazov preukazujúcim dobromyseľnosť držiteľa a oprávnenosť držby, preto jeho nedostatok pre účely vydržania sám o sebe nemôže zapríčiniť neoprávnenosť držby. Rozhodujúcim bude vždy, či držiteľ konal poctivo, teda napr. či za držanú vec zaplatil dohodnutú sumu, príp. poskytol iné dohodnuté plnenie, alebo preukázateľne išlo o dar ako bezodplatné plnenie.“
9.2. Z vykonaného dokazovania nesporne vyplynulo, že žalovaný sa stal výlučným vlastníkom parcely registra „C“ č. 101/1, druh pozemku: zastavaná plocha a nádvorie o výmere 458 m2, zapísanej na LV č. XXX pre kat. úz. C. D. na základe darovacej zmluvy zo dňa 25. 01. 1993 od svojej starej mamy O. G., ktorá predmetnú parcelu zasa nadobudla od svojho starého otca E. G. kúpnou zmluvou zo dňa 08. 04. 1937. Bolo zrejmé, že rodina G. túto parcelu vlastnila a užívala viac ako 90 rokov a v čase, kedy žalovaný (rok 1993) nadobudol parcelu č. 101/1, bola hranica týchto pozemkov k susednému pozemku parcely č. 103/1 vymedzená oplotením, ktoré sa na mieste samom nachádzalo ešte z čias právnych predchodcov žalobcu a naďalej sa nachádzalo po celej dĺžke susediacich pozemkov. V rozhodnom období nebolo preukázané, že by právni predchodcovia žalobcov, resp. sami žalobcovia namietali nesprávne zameraný priebeh hraníc pozemkov. Uvedené tvrdenia žalovaného v konaní potvrdzuje aj správa Úradu geodézie, kartografie a katastra SR zo dňa 03. 05. 2023 (č. l. 47), z ktorej vyplýva: „...na predmetných pozemkoch bolo v minulosti vyhotovených viacero GP, v ktorých je odlišná interpretácia evidovania zobrazovania právnych hraníc. Na Vašom pozemku (žalovaného) bol vyhotovený geometrický plán dňa 20. 01. 1981, GP č. 241-2-2510-6/81 na oddelenie pozemkov parc. č. 101/1, 2, právny stav pôvodných PK parciel č. 101, 102 z PK vložky č. 872 bol stotožnený so stavom evidencie nehnuteľností parc. č. 101/1, 2. To znamená, že pôvodné pozemky boli vysporiadané po dnešné oplotenie, a nie na stav podľa priebehu vlastníckych hraníc evidovaných v katastrálnej mape.“ „Na susedný pozemok parc. č. 103 bol takisto vyhotovený 17. 03. 1981 GP č. 241-2-2510-226/81 na zameranie skutkového stavu na pozemkoch parc. č. 103/1 – 3, právny stav pôvodnej PK parcely č. 103 z PK vložky č. 746 bol stotožnený so stavom evidencie nehnuteľností parcely č. 103/1 – 3, čiže pôvodný pozemok bol vysporiadaný podobne len po dnešné oplotenie, a nie na stav podľa priebehu vlastníckych hraníc evidovaných v katastrálnej mape GP č. 241-2-2510-226/81, ktorý bol súčasťou rozsudku 9C/65/81-6.“
Aj z uvedenej správy ÚGKaK SR je zrejmé, že hranice medzi pozemkami boli určené oplotením a tento užívací stav bol dlhodobo rešpektovaný tak žalobcami, ako aj ich právnymi predchodcami a na druhej strane žalovaným a jeho právnym predchodcom.
Súd prvej inštancie k výpovediam jednotlivých svedkov ohľadne užívania spornej časti nehnuteľnosti sa vyjadril v bode 67. rozsudku, pričom poukázal na výpovede nielen žalovaného, ale aj svedkov: J. G., K. G., L. G., F. A., ktorí potvrdili tvrdenia žalovaného o užívaní časti spornej nehnuteľnosti. Na druhej strane tu boli vypočutí svedkovia: B. B., K. B., ako aj ďalšie osoby, ktoré boli rodinnými príslušníkmi strán sporu, či už blízkymi alebo vzdialenými. Poukázal však na svedkov E. M. G., B. E., ktorí neboli v príbuzenskom pomere a ktorí potvrdili užívanie spornej nehnuteľnosti tak, ako bola zakreslená geometrickým plánom, ktorý tvorí súčasť rozsudku. Títo svedkovia žijú v obci dlhodobo a z ich výpovedí vyplynulo, že zadná stena domu B. bola cieľom, každý z nich mal vpredu bránu (svedok G. na č. l. 182), ako aj to, že hranica domu B. je pod rínou s tým, že žalovaný a jeho rodičia sa starali o to, čo mali ohradené, vždy to bolo ohradené (svedok E. na č. l. 184). Aj zo samotných fotografií, ktoré sa nachádzajú v spise, je možné vidieť, že vstupná brána na pozemok č. 101/1 žalovaného stála už v 80-tych rokoch, pričom bola umiestnená až po dom B..
10. Pokiaľ žalobcovia v podanom odvolaní namietali vyhodnotenie skutkového stavu a najmä svedeckých výpovedí svedkov J. G., K. G., L. G., F. A. a namietali, že súd na tieto výpovede prihliadol, avšak uvedení svedkovia neuviedli, či žalovaný tieto nehnuteľností užíval oprávnene alebo neoprávnene, je potrebné uviesť, že úlohou svedkov nebolo posúdiť oprávnenosť alebo neoprávnenosť užívania. Uvedení svedkovia sa vyjadrili len k svojim poznatkom a vedomostiam o tom, kto spornú časť nehnuteľnosti podľa ich vedomostí užíval. Posúdenie, či užívanie bolo oprávnené alebo neoprávnené, je vecou hodnotenia súdom. Súd prvej inštancie prihliadol hlavne k výpovedi svedkov M. G. a B. E., pričom odvolací súd sa s takýmto postupom súdu prvej inštancie stotožňuje, keď mal za to, že práve uvedení svedkovia boli bez príbuzenského pomeru k stranám sporu, k užívaniu spornej časti nehnuteľnosti sa vedeli vyjadriť, v obci žijú dlhodobo a podporne k týmto výpovediam svedčili aj ďalšie dôkazy produkované v konaní, a to fotografie doložené žalovaným do konania.
V tejto súvislosti odvolací súd, vzhľadom na hodnotenie dôkazov, a to najmä svedeckých výpovedí svedkov v konaní, poukazuje a odkazuje na rozhodnutie NS SR zo dňa 28. 09. 2022 sp. zn. 6Cdo 76/2020, podľa ktorého: „Zásada voľného hodnotenia dôkazov vyplýva z ústavného princípu nezávislosti súdu (článok 46 ústavy) a znamená, že záver, ktorý si sudca urobil o vykonaných dôkazoch z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie, je vecou jeho vnútorného presvedčenia a jeho logického myšlienkového postupu.“ V zmysle uvedeného je možné konštatovať, že súd prvej inštancie vyhodnotil výpovede svedkov z hľadiska ich obsahu, ale aj s prihliadnutím na príbuzenský pomer k stranám sporu v kontexte s ďalšími listinnými dôkazmi, prihliadol predovšetkým k výpovedi svedkov bez príbuzenského pomeru k stranám sporu a tieto z hľadiska obsahu jednotlivo, ale aj komplexne vo vzájomných súvislostiach s ostatnými dôkaznými prostriedkami vyhodnotil dostatočne správne, nakoľko aj ostatné predložené listiny v konaní potvrdzujú tvrdenia žalovaného o užívaní spornej časti nehnuteľnosti.
11. Na margo odvolacích námietok ohľadne nesprávneho skutkového zistenia a nesprávneho hodnotenia dôkazov je potrebné uviesť, že strany sporu v procese dokazovania produkujú dôkazy o svojich tvrdeniach s cieľom uniesť dôkazné bremeno. Uvedenému procesu predchádzajú rozhodujúce tvrdenia a navrhovanie dôkazov. Vykonávanie relevantných dôkazov a ich hodnotenie je ďalšou fázou zisťovania skutkového stavu.
Okruh rozhodujúcich skutočností, ktorých sa týkajú povinnosti tvrdenia a označenia dôkazov na preukázanie tvrdení, je daný hypotézou hmotno-právnej normy, ktorá upravuje sporný právny pomer strán sporu. Táto norma zásadne určuje tak rozsah dôkazného bremena (okruh skutočností, ktoré musia byť preukázané), ako aj nositeľa dôkazného bremena. Na povinnosť tvrdenia nadväzuje povinnosť označiť dôkazy preukazujúce tvrdené skutočnosti; žalobcu zaťažuje dôkazné bremeno napr. preukázať uzatvorenie zmluvy, poskytnutie plnenia podľa nej. Pokiaľ sú tieto skutočnosti preukázané, žalobca tak uniesol dôkazné bremeno tvrdenia, ako aj bremeno dôkazu. Žalovaný nie je procesným subjektom, ktorého by sa vyššie spomenuté procesné povinnosti sa netýkali; pokiaľ sa chce v konaní úspešne brániť, musí určité skutočnosti tvrdiť a na svoje tvrdenia musí označiť dôkazy. Teória v tejto súvislosti hovorí o tzv. presúvaní dôkazného bremena. Ide tu o rozdelenie bremena tvrdenia a dôkazného bremena medzi stranami sporu v závislosti na aktuálnom stave konania a na tom, ako právna norma vymedzuje práva a povinnosti účastníkov hmotno-právneho vzťahu (rozsudok NS SR z 22. 09. 2010 sp. zn. 3MCdo 6/2010).
12. V danej veci na základe vykonaného dokazovania súdom prvej inštancie bolo dostatočne preukázané, že žalobcovia neuniesli dôkazné bremeno a nepreukázali vlastnícke právo v časti spornej nehnuteľnosti, preto bolo potrebné ich žalobu o vypratanie v časti spornej nehnuteľnosti zamietnuť a určiť vlastnícke právo žalovanému, ktorý preukázal nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním. Je potrebné poukázať na samotnú výpoveď žalobcu v 1. rade na pojednávaní dňa 15. 08. 2024, ktorý uviedol: „Pamätám si, že na pozemkoch bol dom, potom chlievy, šopy a na konci bolo pletivo. Bolo to hrdzavé pletivo, neviem, kto ho vybudoval. Postupne som búral šopy a chlievy a namiesto nich som tam dával ja moje pletivo. Nemal som to zamerané, ale umiestňoval som ho na miestach, ktoré boli postupne zbúrané.“ Samotný žalobca v 1. rade tak vo svojej výpovedi uznal priebeh hranice a užívací stav medzi susednými nehnuteľnosťami. Pokiaľ žalobca v 1. rade vo svojej výpovedi uvádzal, že žalovaný, príp. jeho právna predchodkyňa boli upozorňovaní od roku 2009, aby pozemok neužívali, je potrebné uviesť, že pokiaľ by aj táto skutočnosť bola preukázaná (čo z vykonaného dokazovania nie je možné konštatovať), je potrebné uviesť, že sa jedná o obdobie, ktoré nasledovalo až po vydržaní vlastníckeho práva žalovaným. Z tohto dôvodu preto nie je podstatná ani výpoveď svedka E., ktorý sa vyjadroval k roku 2023, že mal byť sprostredkovateľom medzi žalobcom a žalovaným ohľadne akceptovania novej hranice. Aj z geometrického plánu č. 241-2-2510-6/81 zo dňa 20. 01. 1981 vyplýva, že hranicu medzi pozemkami 103/1 a 101/1 tvoril práve zadný múr domu postaveného na parc. č. 103/1. Skutočnosť, že pôvodnú hranicu pozemkov rešpektovali aj žalobcovia pri stavbe svojho rodinného domu, vyplýva zo samotného konania, kde z oznámenia o začatí stavebného konania zo dňa 06. 03. 2014 vyplýva, že pri stavbe rodinného domu bude od hranice pozemku 101/1 vzdialená 1,4 metra. Napokon sa však žalobcovia rozhodli aj pre nezhody so žalovaným a jeho matkou posunúť základy stavby viac do svojho pozemku.
13. Odvolací súd sa vzhľadom na vyššie uvedené, ako aj na dôvody uvedené v rozhodnutí súdu prvej inštancie v celom rozsahu stotožňuje so záverom súdu, že žalovaný nadobudol vlastnícke právo k spornej nehnuteľnosti vydržaním, keď do držby spornej nehnuteľnosti vstúpil jej faktickým ovládaním,
a to na základe darovacej zmluvy zo dňa 25. 01. 1993, ktorej vklad do katastra bol povolený dňa 29. 01. 1993, ktorú nehnuteľnosť nadobudol od svojej starej matky O. G. a táto predmetnú parcelu nadobudla od svojho starého otca E. G. kúpnou zmluvou zo dňa 08. 04. 1937. V konaní nebolo preukázané, že by minimálne do roku 2009, resp. do roku 2024 žalovaný bol v užívaní tejto nehnuteľnosti rušený, resp. že by si žalobcovia, príp. jeho právni predchodcovia v časti spornej parcely uplatňovali vlastnícke právo. Pri posudzovaní dobrej viery žalovaného bolo potrebné prihliadnuť aj k okolnostiam, za ktorých vzniklo vlastnícke právo v časti spornej nehnuteľnosti, keď takto ohradená časť nehnuteľnosti bola užívaná niekoľko rokov pred nadobudnutím jeho vlastníctva darovacou zmluvou z roku 1993. Žalovaný nadobudol na základe darovacej zmluvy parc. č. 101/1 s domom súp. č. XXX o výmere 458 m2, pričom z čestného prehlásenia Ing. Jaroslava Díčera, autorizovaného geodeta zo dňa 25. 09. 2024 (č. l. 135) vyplýva, že parc. č. 101/1 v kat. úz. C. D., ktorá je zobrazená na prílohe č. 1 hrubou čiarou, má výmeru 370 m2. V prílohe č. 1 je zobrazený reálne užívací stav medzi parcelou č. 101 a novovytvorenou parcelou č. 103/5 – zastavaná plocha a nádvorie o výmere 75 m2, z čoho vyplýva, že žalovaný bude vlastníkom výmery vo výške 445 m2, čo nepredstavuje ani výmeru pôvodnej parcely č. 101/1, ktorú nadobudol na základe darovacej zmluvy vo výmere 458 m2. Aj táto skutočnosť mohla viesť žalovaného k presvedčeniu, že mu vec patrí, pričom vzhľadom na uvedené (výmery) ani nemohol mať dôvodné pochybnosti o tom, že mu sporná časť parcely nepatrí. S poukazom na uvedené preto záver súdu, že žalovaný nadobudol vlastnícke právo k spornej časti nehnuteľnosti vydržaním najneskôr dňa 29. 01. 2003, je s poukazom na vykonané dokazovanie správny.
14. Ďalšou odvolacou námietkou žalobcov v podanom odvolaní bola skutočnosť, že ich právnym predchodcom N. a H. B., ktorí nadobudli parcelu č. 103/1, bolo určené rozhodnutím súdu vlastnícke právo, a to titulom vydržania, a preto nie je možné, aby sa žalovaný domáhal určenia vlastníckeho práva vydržaním čo i len k časti toho istého pozemku, t. j. časti parcely č. 103/1.
Odvolací súd sa stotožňuje s bodom 76. rozsudku, kde súd prvej inštancie uviedol argumentáciu k uvedenej námietke žalobcov, ktorú prezentoval aj v priebehu konania pred súdom prvej inštancie, opätovne odvolací súd poukazuje na rozsudok č. k. 9C/65/81-6 zo dňa 30. 09. 1981, ktorým bolo určené vlastnícke právo právnych predchodcov žalobcov, okrem iných, aj k parc. č. 103/1 o výmere 692 m2, pričom súčasťou rozsudku bol práve geometrický plán č. 241-2-2510-226/81, z ktorého geometrického plánu vyplýva, že hranice pozemkov boli zamerané práve podľa pôvodného oplotenia, a týmto geometrickým plánom nebol zakreslený priebeh vlastníckej hranici tak, ako to tvrdia žalobcovia, ktorí odkazujú na ďalší geometrický plán z roku 2014. Uvedená skutočnosť vyplýva aj zo správy Úradu geodézie, kartografie katastra Slovenskej republiky zo dňa 03. 05. 2023 (č. l. 47), z ktorého vyplýva, že na pozemok 103 bol vyhotovený geometrický plán v roku 1981, pričom právny stav pôvodnej PK parc. č. 103 bol stotožnený so stavom evidencie nehnuteľností parc. č. 103/1-3, čiže pôvodný pozemok bol vysporiadaný podobne len po dnešné oplotenie, a nie na stav podľa priebehu vlastníckych hraníc evidovaných v katastrálnej mape. Z uvedených dôvodov preto namietaná skutočnosť žalobcami, že v časti parcely č. 103/1 bolo v minulosti určené vlastnícke právo ich právnych predchodcov vydržaním, nemôže byť prekážkou nadobudnutia vlastníckeho práva k časti tejto parcely žalovaným, a to titulom vydržania, ktoré podmienky vydržania splnil až v roku 2003.
15. Napokon, žalobcovia v podanom odvolaní namietali aj nepreskúmateľnosť a nepresvedčivosť rozhodnutia súdu prvej inštancie, čím mali za to, že boli porušené ich procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
15.1. Najvyšší súd SR vo viacerých svojich rozhodnutiach, najmä pod vplyvom judikatúry ESĽP a Ústavného súdu SR zaujal stanovisko, že medzi práva strany civilného procesu na zabezpečenie spravodlivej ochrany jej práva a právom chránených záujmov patrí nepochybne aj právo na spravodlivý proces a že za porušenie tohto práva netreba považovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Povinnosťou súdu náležite odôvodniť rozhodnutie je totiž odrazom práva strany na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktorý sa zaoberá všetkými právne relevantnými dôvodmi uplatnenej žaloby, ako aj špecifickými námietkami strany sporu. Za predpokladu, že ide o rozhodné závery, na ktorých stojí súdne rozhodnutie, keďže sa nevyžaduje odpoveď na každú vznesenú námietku. Odôvodnenie rozhodnutia však neznamená, že na každý argument sťažovateľa je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad.
15.2. Odvolací súd k uvedenej odvolacej námietke preto uvádza, že súd prvej inštancie jasne a zrozumiteľne uviedol dôvody, na ktorých založil svoje rozhodnutie, zaoberal sa najdôležitejšími a najpodstatnejšími argumentmi vznesenými stranami sporu a uviedol dôvody, pre ktoré ich prijal alebo odmietol. Z uvedeného dôvodu nebolo možné považovať za dôvodné tvrdenie žalobcov o nepreskúmateľnosti, či absencii dôvodov napadnutého rozhodnutia. Subjektívna nespokojnosť odvolateľov, ako sa súd prvej inštancie vysporiadal s ich argumentáciou, nie je dôvodom pre prijatie záveru, že rozhodnutie je nepresvedčivé a nedostatočne odôvodnené. Aj odvolací súd po preskúmaní rozhodnutia súdu prvej inštancie, s ktorým sa v celom rozsahu stotožnil a na podporu správnosti jeho záverov doplnil ďalšie dôvody, dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie v dostatočnej miere odpovedalo na všetky pre vec rozhodujúce aspekty prejednávaného sporu, a preto odvolaciu námietku o nepreskúmateľnosti rozsudku, vznesenú žalobcami, považoval za nedôvodnú.
16. Z vyššie uvedených dôvodov sa odvolací súd stotožnil so závermi súdu prvej inštancie a jeho rozhodnutie ako vecne správne podľa § 387 odsek 1, 2 CSP potvrdil.
17. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa zásady úspechu v konaní podľa § 262 ods. 1 CSP v spojení s § 396 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP a žalovanému, ktorý mal úspech tak vo výroku o určenie vlastníckeho práva, ako aj vo výroku o zamietnutí žaloby žalobcov o vypratanie nehnuteľnosti, priznal náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu, keďže bol v odvolacom konaní plne procesne úspešný.
Toto rozhodnutie bolo prijaté v senáte pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).