Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_4To-44-2026.pdf
PDF · 118.84 KB
Case nature
Area
Subarea
4To/44/2026
Uznesenie
Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Adriany Némethovej a členov senátu JUDr. Ľubomíry Podmaníkovej a Mgr. Alexandry Osadskej, v trestnej veci obžalovaného A. B., pre prečin marenia výkonu úradného rozhodnutia podľa § 348 odsek 1 písmeno d/ Trestného zákona a iné, o odvolaní obžalovaného A. B. (ďalej len „obžalovaný“) proti rozsudku Okresného súdu Nové Zámky (ďalej len „súd I. stupňa“) sp. zn. 2T/8/2026 zo dňa 13.05.2026, na verejnom zasadnutí konanom v Nitre dňa 30.07.2026 takto
r o z h o d o l :
Podľa § 319 Trestného poriadku sa odvolanie obžalovaného A. B. z a m i e t a.
o d ô v o d n e n i e :
Napadnutým rozsudkom Okresného súdu Nové Zámky (ďalej len „súd I. stupňa“) bol obžalovaný uznaný vinným z prečinu marenia výkonu úradného rozhodnutia podľa § 348 odsek 1 písmeno d/ Trestného zákona v jednočinnom súbehu s prečinom ohrozenia pod vplyvom návykovej látky podľa § 289 odsek 2 Trestného zákona na tom skutkovom základe, že: dňa XX.XX.XXXX v čase o XX:XX h jazdil ako vodič na ceste číslo C. v obci D. v smere od obce E. F. smerom na obec G. H. osobným motorovým vozidlom značky G. I., evidenčného čísla: J., VIN: K., kde bol zastavovaný hliadkou F. F. I. L. v obci Hul, pokyny hliadky na zastavenie vozidla nerešpektoval, s vozidlom unikal smerom na obec G. H., zastavil až za obcou G., kde vystúpil z vozidla z vodičovej strany pred príchodom hliadky Obvodného oddelenia PZ Šurany na miesto, pričom pri kontrole bol vyzvaný k podrobeniu sa dychovej skúške na zistenie prítomnosti alkoholu v dychu, čo po zákonnom poučení odmietol s odôvodnením, že vozidlo nešoféroval, pričom obžalovaný viedol motorové vozidlo napriek tomu, že mu bol rozhodnutím o priestupku Okresného dopravného inšpektorátu OR PZ z Nových Zámkoch, pod č. F./2022 zo dňa 28.09.2022, právoplatným dňa 21.10.2022 uložený zákaz činnosti viesť motorové vozidlá na dobu 60 mesiacov a súčasne mu bol trestným rozkazom Okresného súdu Komárno sp.zn. 4T/40/2023 z 12.09.2023, právoplatným dňa 03.10.2023, uložený okrem iného aj súhrnný trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlá akéhokoľvek druhu na dobu 4 roky.
Súd I. stupňa za to obžalovanému podľa § 348 odsek 1 Trestného zákona s použitím § 38 odsek 2 Trestného zákona, za nezistenia žiadnej poľahčujúcej okolnosti podľa § 36 Trestného zákona a za zistenia priťažujúcich okolností podľa § 37 písmeno h/, písmeno m/ Trestného zákona a podľa § 41 odsek 1 Trestného zákona uložil úhrnný trest odňatia slobody dvadsať mesiacov. Podľa § 48 odsek 2 písmeno b/ Trestného zákona súd I. stupňa obžalovaného zaradil na výkon trestu odňatia slobody do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia. Podľa § 61 odsek 1, odsek 2 Trestného zákona mu uložil aj trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlá na štyri roky.
Proti tomuto rozsudku, ihneď po jeho vyhlásení, obžalovaný podal odvolanie, voči výroku o vine, o treste, ako aj voči konaniu, ktoré rozsudku predchádzalo. V písomnom odvolaní podanom prostredníctvom svojho obhajcu obžalovaný v podstate zopakoval svoju obrannú stratégiu prezentovanú v celom konaní. A to, že:
1. je usvedčovaný v zásade (priamo) len výpoveďami troch príslušníkov PZ, ktorí ho počas výkonu služby mali spozorovať, že vedie osobné motorové vozidlo značky G. I., že je to práve on, ktorého poznali z nejakého zoznamu zaveseného na policajnej stanici, následne ho, po otočení sa za ním, prenasledovali, keď zastavil, presvedčili sa, že skutočne je to on, kto vozidlo šoféroval, keďže vyšiel z miesta vodiča bezprostredne po zastavení vozidla. Tvrdil, že z vykonaného dokazovania preukázateľne vyplynulo, že títo svedkovia/policajti o určitých podstatných okolnostiach klamali, pretože títo si túto skutočnosť vymysleli, resp. doslova, že klamali o zozname na policajnej stanici, na ktorom bol obžalovaný uvedený ako osoba majúca uložený trest zákazu činnosti, hoci na tomto zozname podľa odpovede Okresného dopravného inšpektorátu zo dňa 01.09.2025 bolo 680 osôb, 2. vo výpovediach policajtov sú zásadné rozpory v tom, kde zastavil za vozidlom obžalovaný; svedkovia B. a B. tvrdili, že zastali za ním, na rozdiel od svedka D.; napriek tomu, súd I. stupňa v odôvodnení napádaného rozsudku poukázal na zhodnosť a konzistentnosť výpovedí týchto svedkov, 3. vierohodnosť výpovedí svedkov - policajtov deklasuje faktor, že ich tri výpovede na č. l. 148, 152 a 156 sú vo veľkej miere textovo skopírované, 4. obhajoba na hlavnom pojednávaní navrhla prečítať zápisnice z výsluchov všetkých troch svedkov – policajtov z prípravného konania, ako listinné dôkazy, čo súd I. stupňa odmietol vykonať; obžalovaný mal za to, že zápisnice s rovnakým obsahom neboli skutočné prejavy svedkov, a preto sa súd s touto námietku mal v odôvodnení svojho rozhodnutia presvedčivo vysporiadať, 5. v rámci tejto dôkaznej situácie bolo nutné prihliadnuť na vyviňujúce dôkazy, a to v prvom rade na jeho výpoveď, že on vozidlo neriadil a na výpovede svedkyne M. N., ktorá sa priznala, že predmetné vozidlo viedla ona a svedka A. B., ktorý potvrdil, že keď od nich s M. N. odchádzali, tak M. si sadla na miesto šoféra a riadila motorové vozidlo, 6. minimálne v intenciách zásady in dubio pro reo nie je možné mať nepochybne za to, že vozidlo v danom čase viedol on.
Obžalovaný preto navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a spod obžaloby ho oslobodil.
Prokurátorka sa k odvolaniu obžalovaného písomne nevyjadrila.
Súd I. stupňa na základe ním vykonaného dokazovania vyhodnotil, že to bol obžalovaný, kto svojím konaním naplnil všetky zákonné znaky skutkovej podstaty prečinu marenia výkonu úradného rozhodnutia podľa § 348 odsek 1 písmeno d/ Trestného zákona v jednočinnom súbehu s prečinom ohrozenia pod vplyvom návykovej látky podľa § 289 odsek 2 Trestného zákona, tak po stránke subjektívnej, ako i po stránke objektívnej, keď viedol osobné motorové vozidlo zn. G. I. O. ev. č. J. v čase, na mieste a za okolností, uvedených v obžalobe prokurátora, a to napriek tomu, že mu v tomto čase plynul jednak zákaz činnosti viesť motorové vozidlá uložený mu vo výmere 60 mesiacov rozhodnutím o priestupku Okresného dopravného inšpektorátu OR PZ v Nových Zámkoch, pod č. ORPZ-NZ-ODI2- P-244,256,499/2022 zo dňa 28.09.2022, právoplatným dňa 21.10.2022 a jednak aj trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlá, ktorý mu bol ako súhrnný trest uložený trestným rozkazom Okresného súdu Komárno sp. zn. 4T/40/2023 z 12.09.2023, právoplatným dňa 03.10.2023. Obžalovaný sa súčasne pri výkone tejto činnosti odmietol na výzvu policajtov podrobiť dychovej skúške na alkohol, hoci mu jej výkonom nehrozilo nebezpečenstvo pre jeho zdravie, čím pri jej odmietnutí ani nedôvodil. Uvedené súd I. stupňa vyvodil z usvedčujúcich výpovedí svedkov, členov hliadky F. I. L. – policajtov H. D., M. B. a P. B., ktorí videli, ako obžalovaný bezprostredne po zastavení vozidla vystúpil z miesta jeho vodiča s tým, že následne sa odmietol podrobiť aj dychovej skúške na zistenie ovplyvnenia alkoholom s odôvodnením, že vozidlo on nešoféroval, pričom na miesto vodiča sa presunula spolujazdkyňa obžalovaného. Všetci títo traja svedkovia rovnako vypovedali, že po celý čas prenasledovania vozidla riadeného obžalovaným, mali toto vozidlo na dohľad, toto videli aj v čase, keď zastavilo. Pre súd I. stupňa rozdiely vo výpovediach týchto svedkov, teda aká konkrétna v metroch bola vzájomná vzdialenosť medzi týmito vozidlami počas celej doby prenasledovania (osobitne vtedy, ak ani obžalovaný, ani svedkyňa M. N. netvrdili, že by vôbec počas jazdy niekde zastavili), to, či so služobným motorovým vozidlom zastali pred alebo za vozidlom obžalovaného (keď aj obžalovaný a aj jeho brat A. B. pred súdom I. stupňa vypovedali, že policajné vozidlo stálo za vozidlom obžalovaného) a v zásade ani to, ako konkrétne sa obžalovaný pohyboval následne pred vozidlom (keď policajti zhodne vypovedali, že obžalovaný vystúpil z vozidla z miesta vodiča a následne sa presunul pred vozidlo, kde zostal stáť) alebo to, že v zápisniciach z prípravného konania sú ich výpovede takmer totožne zaprotokolované, boli irelevantné. Súd I. stupňa vyhodnotil, že policajti vypovedali pravdivo, zhodne uvádzali, že zo svojej služobnej činnosti policajtov mali vedomosť o tom, že obžalovaný má uložený zákaz činnosti viesť motorové vozidlá, a to zo zoznamu osôb na
ich obvodnom oddelení s udeleným zákazom činnosti, ktorého súčasťou bol aj zoznam vozidiel, ktoré tieto osoby zvyknú šoférovať a tiež ich fotografie a títo všetci boli v zmysle zásady bezprostrednosti a ústnosti priamo vypočutí na hlavnom pojednávaní. Svedkovia B. a B. uviedli, že disponovali informáciou, že obžalovaný zvykne riadiť motorové vozidlo, pretože sa na to sťažovali občania. Svedok D. uviedol, že disponovali informáciou, že občania obce E. F. sa sťažovali na to, že obžalovaný zvykne jazdiť po obci veľkou rýchlosťou. Podpornými dôkazmi pre súd I. stupňa boli aj obrazové záznamy z kamerových systémov rodinných domov v obci E. F., ako aj v obci D., výsledky znaleckého skúmania stôp, zaistených z volantu a riadiacej páky (ako súčastí interiéru vozidla, ktorých sa vodič vozidla pri jeho vedení štandardne dotýka), ktorých analýzou ako zmiešaného DNA profilu bola zistená zhoda aj s DNA obžalovaného. Vyviňujúcu výpoveď M. N. súd I. stupňa vyhodnotil ako nevierohodnú s poukazom na jednoznačne usvedčujúce výpovede policajtov. Pre súd I. stupňa ani výpoveď svedka A. B. (brata obžalovaného) nemala výpovednú hodnotu v zmysle podpory obhajobnej verzie obžalovaného, pretože tento svedok síce vypovedal, že z domu na vozidle v uvedenom čase odchádzala ako vodička M. N., ale toto vozidlo riadené M. N. on nenasledoval a na miesto, kde už voči obžalovanému prebiehal policajný zákrok, sa dostavil až následne, a to na základe telefonátu svedkyne M. N., v ktorom mu oznámila, že boli zastavení policajnou hliadkou. Súd I. stupňa závažnosť žalovaných prečinov vyhodnotil vyššiu ako nepatrnú (§ 10 odsek 2 Trestného zákona), pretože obžalovaný viedol motorové vozidlo v čase nielen v správnom konaní mu uloženého zákazu činnosti viesť motorové vozidlá, ale aj v čase plynutia mu súdom uloženého trestu zákazu činnosti viesť motorové vozidlá a súčasne bez ohrozenia svojho zdravia sa odmietol podrobiť dychovej skúške a ich následkom (vo sfére zákonom chránených záujmov), poukazujúc pritom na okolnosti, za ktorých bol čin spáchaný (keď obžalovaný nerešpektoval pokyny policajnej hliadky na zastavenie vozidla, tejto unikal veľkou rýchlosťou a po zastavení vozidla výlučne z dôvodu nedostatku benzínu - znalecký posudok znalca I. C. Q. D. z odboru cestná doprava, odvetvie technický stav cestných vozidiel, sa dokonca vymenil na mieste vodiča so svojou spolujazdkyňou, ktorá si na sedadlo vodiča presadla), na mieru priameho úmyselného zavinenia obžalovaného a na jeho pohnútku, spočívajúcou v zjavnej ignorancii právoplatných rozhodnutí štátnych orgánov.
Pri určovaní druhu a výmery trestu obžalovanému súd I. stupňa vychádzal z ustanovenia § 34 Trestného zákona, zo zákona účinného v čase spáchania činu a z trestnej sadzby uvedenej v § 348 odsek 1 Trestného zákona. U obžalovaného nezistil žiadnu poľahčujúcu okolnosť podľa § 36 Trestného zákona, zistil u neho dve priťažujúce okolnosti, a to podľa § 37 písmeno h/ Trestného zákona (spáchal viac trestných činov) a podľa § 37 písmeno m/ Trestného zákona, pretože už bol za trestný čin odsúdený (vo veci Okresného súdu Lučenec sp. zn. 22T/105/2015, vo veci Okresného súdu Nové Zámky sp. zn. 3T/4/2017 a s poukazom na ustanovenie § 7b odsek 2 Trestného zákona aj vo veci Okresného súdu Nymburk sp. zn. 1T/94/2024). Podľa § 41 odsek 1 Trestného zákona súd I. stupňa uložil obžalovanému úhrnný trest, a to podľa § 348 odsek 1 Trestného zákona, ustanovujúceho trestnú sadzbu ako najprísnejšieho zo zbiehajúcich sa trestných činov, a to až na dva roky trestu odňatia slobody. Súd I. stupňa obžalovanému, považujúc ho za špeciálneho recidivistu, uložil nepodmienečný trest odňatia slobody pri hornej hranici trestnej sadzby vo výmere 20 mesiacov, pretože skutku sa obžalovaný dopustil v skúšobnej dobe predchádzajúcich jeho podmienečných odsúdení Okresného súdu Komárno sp. zn. 4T/40/203 a Okresného súdu Nymburk sp. zn. 1T/94/2024 (§ 49 odsek 3 Trestného zákona). Súd I. stupňa s ukladaním trestu pre obžalovaného zdôraznil aj to, že obžalovaný v prejednávanej veci maril výkon rozhodnutia o zákaze činnosti nielen správneho orgánu, ale aj súdu, že pred policajnou hliadkou, ktorá ho chcela zastaviť, začal unikať veľkou rýchlosťou a s vozidlom zastavil nie na znamenie polície, ale z dôvodu nedostatku paliva, že obžalovaný je nedisciplinovaným vodičom - za spáchanie priestupkov na úseku cestnej dopravy bol mnohokrát postihnutý (v roku 2022 mu bolo uložených celkom 9 blokových pokút a v roku 2021 dokonca 12 blokových pokút, pričom dopravného priestupku sa dopustil aj dňa 29.07.2025 v súvislosti s parkovaním vozidla a dňa 27.05.2025 v súvislosti s nerešpektovaním zákazu odbočenia). Vzhľadom na skutočnosť, že obžalovaný v posledných desiatich rokoch pred spáchaním skutku v prejednávanej veci bol vo výkone trestu odňatia slobody, uloženého mu za úmyselný trestný čin (vo veci Okresného súdu Lučenec sp. zn. 22T/143/2014, ktorý vykonal dňa 15.06.2018), ho súd I. stupňa na výkon uloženého trestu odňatia slobody podľa § 48 odsek 2 písmeno b/ Trestného zákona zaradil do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia. Súd I. stupňa, keďže obžalovaný sa trestných činov v prejednávanej veci dopustil v súvislosti s vedením motorového vozidla, uložil obžalovanému v súlade s ust. § 61 odsek 1, odsek 2 Trestného zákona aj trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlá na 4 roky. Prihliadol pritom na okolnosti a na spôsob spáchania trestnej činnosti v prejednávanej veci a na špeciálnu recidívu obžalovaného vo vzťahu k prečinu marenia výkonu úradného rozhodnutia, ale aj na dĺžku uloženého mu nepodmienečného trestu odňatia slobody v tejto veci a tiež aj na dĺžku dosiaľ ním
nevykonaného trestu zákazu činnosti viesť motorové vozidlá, uloženého mu vo veci Okresného súdu Komárno sp. zn. 4T/40/2023. Súd I. stupňa vysvetlil aj, že do doby výkonu trestu zákazu činnosti sa podľa § 61 odsek 8 Trestného zákona nezapočítava doba výkonu väzby a trestu odňatia slobody.
Na verejnom zasadnutí odvolacieho súdu zástupca krajského prokurátora navrhol podľa § 319 Trestného poriadku odvolanie obžalovaného zamietnuť. Rozsudok súdu I. stupňa považoval za zákonný, odôvodnený a správny vo všetkých jeho výrokoch. Odvolaciemu súdu dal do pozornosti, že obžalovaný je aktuálne trestne stíhaný pre ďalšie dva takéto trestné činy.
Obhajca obžalovaného, ako aj obžalovaný, na verejnom zasadnutí odvolacieho súdu zotrvali na dôvodoch uvedených v písomnom odvolaní a navrhli obžalovaného spod obžaloby oslobodiť.
Krajský súd v Nitre, ako súd odvolací, na základe riadne a včas podaného odvolania oprávnenou osobou, nezistiac dôvody na postup vyplývajúci z § 316 Trestného poriadku, preskúmal podľa § 317 Trestného poriadku zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku o vine i treste, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj na správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo. Prihliadal i na chyby, ktoré odvolaním neboli vytýkané a zistil, že odvolanie obžalovaného nie je dôvodné.
Odvolací súd postupom podľa citovaného ustanovenia zistil, že v konaní predchádzajúcom napadnutého rozsudku
- nedošlo k podstatným procesným chybám charakteru porušenia zákona v zmysle § 321 odsek 1 písmeno a/ Trestného poriadku, ani k chybám, ktoré by odôvodňovali podanie dovolania v zmysle § 371 Trestného poriadku,
- bolo vykonané dokazovanie za rešpektovania všetkých procesných práv obžalovaného a v súlade so zásadami kontradiktórneho procesu, ktoré sú obsiahnuté v Trestnom poriadku,
- bolo zachované právo obžalovaného na obhajobu,
- v odôvodnení napadnutého rozsudku sú uvedené dostatočné právne úvahy, ktorými sa súd I. stupňa riadil pri hodnotení dôkazov, zistení a ustálení skutkového stavu, právnej kvalifikácie žalovaného skutku i pri rozhodovaní o druhu a výmere trestu a tiež to, ako sa vyrovnal s obhajobou obžalovaného, s ktorými odvolací súd ako na správne v podrobnostiach len poukazuje, pretože súd I. stupňa v danom smere postupoval v súlade so zásadami upravenými v ustanovení § 2 odsek 12 Trestného poriadku.
Súd I. stupňa na základe zákonného a úplného dokazovania náležite zistil skutkový stav veci v rozsahu nevyhnutnom na rozhodnutie o podanej obžalobe tak, ako to vyžaduje ustanovenie § 2 odsek 10 Trestného poriadku.
Súd I. stupňa v odôvodnení napadnutého rozsudku v súlade s požiadavkami uvedenými v ustanovení § 168 odsek 1 Trestného poriadku v potrebnom a dostatočnom rozsahu uviedol, ktoré skutočnosti vzal za dokázané, o ktoré dôkazy oprel svoje skutkové zistenia, akými úvahami sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov a tiež, akými úvahami sa spravoval, keď posudzoval dokázané skutočnosti podľa príslušných ustanovení zákona v otázke viny a trestu obžalovaného.
K namietanej vine obžalovaným je potrebné uviesť, že tento na hlavnom pojednávaní neučinil žiadne vyhlásenie podľa § 257 Trestného poriadku. V rámci dokazovania pred súdom svoju vinu popieral, tvrdiac, že vozidlo zastavené policajtami nešoféroval on, ale jeho družka, ktorá sa k vedeniu vozidla priznala, a to aj vo svojom čestnom prehlásení a že on z vozidla vystúpil len kvôli tomu, lebo chcel zistiť, k akej poruche na ich aute došlo, keďže zastalo.
Správne súd I. stupňa konštatoval, že obžalovaný dňa XX.XX.XXXX v čase o XX.XX h jazdil ako vodič na ceste číslo C. v obci D. v smere od obce E. F. smerom na obec G. H. osobným motorovým vozidlom značky G. I., evidenčného čísla: J., VIN: K. (zápisnica o vydaní veci – tohto motorového vozidla svedkyňou M. N. dňa XX.XX.XXXX), kde bol zastavovaný policajnou hliadkou v zložení D., B. a B. v obci D. a že obžalovaný unikal smerom na obec G. H. a zastavil až za obcou G. (zápisnica o ohliadke miesta činu z XX.XX.XXXX). Vierohodne bolo tiež zistené, že títo svedkovia, ktorí mali pozitívnu vedomosť, že obžalovaný zvykne šoférovať bez vodičského oprávnenia, lustráciou preverili, že obžalovaný má skutočne uložený zákaz viesť motorové vozidlá. A to konkrétne nielen rozhodnutím o priestupku Okresného dopravného inšpektorátu OR PZ v Nových Zámkoch, pod č. F./2022 zo dňa 28.09.2022, právoplatným dňa 21.10.2022 na dobu 60 mesiacov (rozhodnutie o priestupku OR PZ
v Nových Zámkoch, pod č. F./2022, ktorá mu plynie od 22.04.2022 až do 22.07.2027, evidenčná karta vodiča), ale aj trestným rozkazom Okresného súdu Komárno sp. zn. 4T/40/2023 z 12.09.2023, právoplatným dňa 03.10.2023 na dobu štyri roky (pripojený spis Okresného súdu Komárno sp. zn. 4T/40/2023, evidenčná karta vodiča), ktorá mu plynie od 31.08.2023 do 31.05.2027. Výpoveďami príslušníkov policajného zboru, ktorí vozidlo dňa 01.09.2025 zastavili, bolo dokázané aj to, že po ich výzve na podrobenie sa dychovej skúške na alkohol sa obžalovaný odmietol podrobiť, tvrdiac, že on nešoféroval.
Súd I. stupňa správne vyhodnotil obranu obžalovaného spočívajúcu v tom, že on vozidlo neriadil, ale že ho riadila jeho družka M. N., ktorá sa k riadeniu vozidla priznala, čo mal nepriamo dosvedčovať aj svedok A. B. (brat obžalovaného), že keď v oný deň obžalovaný a svedkyňa M. N. z domu odchádzali, tak videl, že za volant vozidla strieborného I. O. si sadla M., nie obžalovaný, za vyvrátenú celým radom iných dôkazov.
V konaní bolo jednoznačne dokázané, že policajti, ktorí zastavili vozidlo obžalovaného, ktoré nasledovali, pretože pred nimi obžalovaný unikal vysokou rýchlosťou (podľa znaleckého posudku C. D. malo vozidlo obžalovaného o XX.XX hod. na tachometri zachytenú rýchlosť 135 km/h), na vlastné oči videli, že z neho vystúpil obžalovaný, a to zo strany vodiča a medzitým sa na miesto vodiča presunula spolujazdkyňa, pričom vo vozidle sedeli aj dve deti. Všetci traja svedkovia D., B. a B. potvrdzovali, že po celý čas prenasledovania vozidla riadeného obžalovaným mali toto vozidlo na dohľad a že vedľa neho sedela žena. Svedkovia dosvedčovali aj to, že obžalovaný sa následne odmietol podrobiť aj dychovej skúške na alkohol.
Aj odvolací súd výpovede policajtov, a to D., B. a B., ktorí jednoznačne a opakovane označili ako vodiča na striebornom I. O. obžalovaného, nie svedkyňu M. N., vyhodnotil ako hodnoverné, a to na rozdiel od výpovede svedkyne M. N., ktorá sa policajtom dokonca predstavila pod iným menom, čo tiež naznačuje, že svedkyňa má tendenciu ku klamstvu.
O vierohodnosti týchto výpovedí ani odvolací súd nemal žiadne pochybnosti, pretože tieto dopĺňali ostatné nepriame dôkazy, a to: znalecký posudok znalca z odboru kriminalistika, odvetvie kriminalistická genetická analýza, N. C. M., podľa ktorého na volante a na rýchlostnej páke osobného motorového vozidla G. I. ev. čísla J., nebolo možno vylúčiť prítomnosť DNA znakov obžalovaného, resp. zmiešaný DNA profil bol kombináciou znakov obžalovaného a DNA neznámej osoby, teda je evidentné, že obžalovaný musel volant a riadiacu páku držať, hoci od XX.XX.XXXX obžalovaný šoférovať nesmel, znalecký posudok znalca I. C. Q. D. z odboru cestná doprava, odvetvie technický stav cestných vozidiel, podľa ktorého vozidlo G. I. O. ev. čísla J. v čase skutku nemalo takú technickú závadu, ktorá by spôsobila zastavenie vozidla, vozidlo malo len nedostatok paliva, teda je zrejmé, že z tohto dôvodu bolo vozidlo ďalej nepojazdné a zastalo, pričom na tachometri vozidla obžalovaného bola o XX.XX hod. zaznamenaná rýchlosť 135 km/h, obrazový záznam, záznam z kamerového systému rodinného domu č. XXX/XX v obci E. F. zo dňa XX.XX.XXXX, na ktorých bol v čase o XX:XX:XX hod. zaznamenaný prejazd osobného motorového vozidla striebornej farby, typovo zodpovedajúceho vozidlu značky G. I. O. a vidno na ňom cez otvorené okno, že vozidlo vedie osoba, ktorá má oblečený čierny zvršok s krátkymi rukávmi a že ľavá ruka vodiča vozidla bola pevnejšia (pozn. podľa fotodokumentácie z XX.XX.XXXX mal obžalovaný oblečené čierne tričko s krátkym rukávom a krátke čierne nohavice), záznam z kamerového systému rodinného domu č. XXX/XX v obci D. zo dňa XX.XX.XXXX, na ktorom je v úvodnej minúte zachytený najskôr prejazd strieborného vozidla bez rozpoznateľného evidenčného čísla, avšak typovo zodpovedajúceho motorovému vozidlu G. I. O. a následne za ním s odstupom niekoľkých sekúnd prejazd služobného motorového vozidla polície D. R..
Na základe týchto skutočností potom správne súd I. stupňa konštatoval, že obžalovaný sa dopustil skutku uvedeného v obžalobe a tento aj správne právne kvalifikoval ako prečin marenia výkonu úradného rozhodnutia podľa § 348 odsek 1 písmeno d/ Trestného zákona, keďže maril výkon rozhodnutia súdu tým, že vykonával činnosť, na ktorú sa vzťahuje rozhodnutie súdu a iného orgánu o zákaze činnosti v jednočinnom súbehu s prečinom ohrozenia pod vplyvom návykovej látky podľa § 289 odsek 2 Trestného zákona, keď sa odmietol podrobiť dychovej skúške, či nebol ovplyvnený návykovou látkou – alkoholom, hoci by to pri vyšetrení nebolo spojené s nebezpečenstvom pre jeho zdravie.
Nadriadený súd vyhodnotil, že obžalovaný si musel byť vedomý toho, že mal uložený trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlá aj štátnym orgánom - o troch priestupkoch z 01.20.2022, 07.04.2022, 22.04.2022 (odmietnutie dychovej skúšky, spôsobenie dopravnej nehody, prekročenie maximálne povolenej rýchlosti v obci o 49 km/h) bolo rozhodnuté pod č. ORPZ-NZ-OD12-P-244,256,499/2022 na ústnom pojednávaní dňa 28.09.2022, na ktorom bol obžalovaný prítomný, ako aj v súdnom konaní
- obžalovaný si osobne prevzal trestný rozkaz Okresného súdu Komárno sp. zn. 4T/40/2023 dňa 22.09.2023 a muselo mu byť tiež jasné, že v žiadnom prípade nesmie riadiť motorové vozidlo, pretože nie raz mu bol uložený zákaz viesť motorové vozidlá. Obžalovaný bol dokonca jedenkrát za totožnú trestnú činnosť aj súdený (spis Okresného súdu Nové Zámky sp. zn. 0T/38/2023). Danej skutočnosti nepriamo nasvedčuje aj to, že obžalovaný po tom, ako ho chceli policajti zastaviť, zrýchlil (výpovede svedkov D., B. a B.) a začal pred nimi vysokou rýchlosťou 135 km/h (znalecký posudok znalca C. D.) unikať.
Súd I. stupňa sa správne vysporiadal aj s diskrepanciami vypovedajúcich policajtov. Nadriadený súd vo výpovediach týchto svedkov - policajtov nezistil žiadne také významné rozpory, ktoré by mohli spochybňovať ich vierohodnosť. Ak obhajoba stavala na tom základe, že dvaja policajti tvrdili, že zastavili za autom obžalovaného a jeden pred ním a z toho dôvodu sú výpovede policajtov zavádzajúce, tak odvolací súd sa s ňou nemohol stotožniť. Policajti vypočutí na hlavnom pojednávaní neochvejne zotrvali na tom, že na vlastné oči videli, že vozidlo šoféroval obžalovaný, že to bol obžalovaný, kto z vozidla, po zastavení, vystúpil zo strany vodiča, preto tieto nezrovnalosti neboli právne významné z pohľadu spáchania trestných činov. Tu odvolací súd dáva za pravdu súdu I. stupňa, že policajti pri množstve riešených priestupkov, si nemohli, keď vypovedali na hlavnom pojednávaní dňa 19.03.2026, pamätať detailne na všetko, čo sa odohralo v deň skutku, t. j. XX.XX.XXXX (presné miesto zastavenia ich služobného vozidla, vzdialenosti, v akej prenasledovali vozidlo obžalovaného). Odvolací súd poukazuje na to, že nie je úlohou svedka a nie je to často ani v jeho možnostiach, presne stanoviť, najmä pri vypätejších situáciách, ako bola táto (prenasledovanie vozidla obžalovaného unikajúceho vysokou rýchlosťou), presné vzdialenosti, presné rýchlosti a presné polohy. Pokiaľ išlo o odpoveď ODI, z ktorej vyplýva, že v danom čase, teda ku dňu 01.09.2025 v rámci okresu bolo až 680 osôb, ktoré mali uložený zákaz činnosti viesť motorové vozidlá a že takýto osobitný zoznam nebol vyhotovovaný a vyvesovaný na policajných oddeleniach, v súvislosti s ktorou obžalovaný namietal, že bolo nemožné, aby policajti mali v určitom čase namemorovaných 680 osôb tak, že by dokázali nejakú z týchto osôb počas vedenia motorového vozidla opoznať, a preto sa možno domnievať, že policajti klamali o takomto zozname, odvolací súd udáva, že všetci traja policajti afirmovali, že o obžalovanom mali miestnu znalosť a poznali ho ako osobu, ktorá zvykne šoférovať, hoci má uložený trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlá. Svedok D. dokonca uviedol, že disponovali informáciami, že obžalovaný zvykne jazdiť po obci vysokou rýchlosťou, pretože sa na to sťažovali občania obce E. F., a preto v blízkosti tejto obce aj hliadkovali. Z pohľadu spáchania trestného činu marenia výkonu úradného rozhodnutia bolo irelevantné, odkiaľ policajti získali takú informáciu, keďže následne sa táto lustráciou cez ich systém potvrdila.
Výpovede týchto svedkov na hlavnom pojednávaní nedeklasuje ani to, že obsah spísaných výpovedí v prípravnom konaní v zápisniciach o výsluchu svedkov D., B. a B. bol takmer identický. Treba pripustiť, že takáto protokolácia nebola celkom korektná. Súd I. stupňa však túto procesnú vadu ale zákonným spôsobom na hlavnom pojednávaní revidoval, týchto svedkov bezprostredne a priamo na hlavnom pojednávaní vypočul a títo svedkovia boli zároveň vyzvaní, aby vysvetlili podľa § 264 Trestného poriadku rozpory medzi ich výpoveďami z prípravného konania a z hlavného pojednávania.
Bolo by v rozpore so zákonom, ak by tieto výpovede boli čítané na hlavnom pojednávaní ako listinný dôkaz, tak ako to navrhol obhajca v konaní pred súdom, ako aj vo svojom odvolaní. Za listinné dôkazy sa podľa § 269 Trestného poriadku považujú písomné vyjadrenia, posudky, správy štátnych orgánov a ďalšie listiny, ktorými sa vykonáva dôkaz na hlavnom pojednávaní, nie predošlá zápisnica, ktorá je procesným úkonom zaznamenávajúci výpoveď svedka.
Takisto správne súd I. stupňa reagoval na alternatívny návrh prokurátorky, aby k priebehu výsluchu svedkov policajtov v prípravnom konaní bol vypočutý obhajca obžalovaného. Trestný poriadok výslovne vylučuje, aby jedna osoba zastupovala klienta a zároveň vystupovala v tom istom procese ako svedok vypovedajúci k priebehu nejakého procesného úkonu. Odvolací súd k danému ešte vysvetlil, že v tom- ktorom trestnom konaní má konkrétna osoba vo vzťahu k jeho predmetu (skutku) vždy určitú procesnú pozíciu, ktorá je jedinečná, ktorá je nezameniteľná s inou pozíciou. Preto nie je možné, aby dochádzalo
pri vykonávaní dokazovania ku „križovaniu“ týchto rôznych pozícií (svedka/obhajcu obžalovaného) v prípade jednej a tej istej osoby. Ak by došlo k vypočutiu obhajcu obžalovaného ako svedka, išlo by o flagrantné porušenie Trestného poriadku.
Aj podľa názoru odvolacieho súdu vina obžalovaného, vrátane úmyselného zavinenia, bola obžalovanému preukázaná vykonanými dôkazmi, na obsah ktorých súd I. stupňa podrobne poukázal v odôvodnení napadnutého rozsudku a na ktoré odvolací súd aj odkazuje.
Skúmajúc výrok o treste napadnutého rozsudku odvolací súd dospel k záveru, že uložený úhrnný trest nebol uložený v rozpore s Trestným zákonom účinnom v čase spáchania činu. Obžalovaný sa prejednávaných trestných činov dopustil v skúšobnej dobe podmienečného odsúdenia Okresného súdu Komárno sp. zn. 4T/40/2023 z 12.09.2023, právoplatného dňa 03.10.2023, ktorým bol obžalovaný uznaný vinným z prečinu nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi podľa § 171 odsek 1 Trestného zákona, za ktorý mu bol uložený súhrnný trest odňatia slobody 14 mesiacov s podmienečným odkladom jeho výkonu na skúšobnú dobu 3 roky, ktorá mu plynie od právoplatnosti trestného rozkazu Okresného súdu Nové Zámky sp. zn. 0T/38/2023 od 01.06.2023, keďže trest odňatia slobody na 8 mesiacov s podmienečným odkladom jeho výkonu na skúšobnú dobu dva roky, z tohto trestného rozkazu bol zrušený a tiež aj trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlá na dobu štyri roky. Obžalovanému tiež od 13.09.2023 do 13.09.2026 plynie skúšobná doba podmienečného odsúdenia vo veci Okresného súdu Nové Zámky sp. zn. 3T/4/2017 na tri roky za zločin nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi podľa § 171 odsek 1, odsek 2 písmeno c/ Trestného zákona, v ktorej je obžalovaný povinný sa podrobovať probačnému dohľadu, ktorý mu bol prerušený z dôvodu vykonávania väzby a ktorému sa, podľa správy probačnej a mediačnej úradníčky S. T. z 05.11.2025, predtým riadne nepodriaďoval. Preto súd I. stupňa nepochybil, keď obžalovanému, dodržiavajúc § 49 odsek 3 Trestného zákona, uložil nepodmienečný trest odňatia slobody na 20 mesiacov, s odkazom na jeho doterajší recidívny spôsob života. Takto uložený trest, aj podľa mienky odvolacieho súd spĺňa všetky atribúty uvedené v § 33a odsek 3 Trestného zákona, § 34 odsek 1, odsek 2, odsek 3, odsek 4 Trestného zákona. A keďže súd I. stupňa správne zistil aj všetky aspekty na správne uloženie trestu (nezistenie poľahčujúcej okolnosti podľa § 36 Trestného zákona, zistenie dvoch priťažujúcich okolnosti podľa § 37 písmeno h/ Trestného zákona, že spáchal viacero trestných činov /prečin marenia výkonu úradného rozhodnutia, a prečin ohrozenia pod vplyvom návykovej látky/ a podľa § 37 písmeno m/ Trestného zákona, t. j. že už bol pre trestné činy odsúdený, okrem tých, na ktoré sa vzťahuje fikcia neodsúdenia a toho, ktorý je zároveň kvalifikačným znakom skutkovej podstaty tohto trestného činu), odvolací súd plne odkazuje na jeho argumentáciu týkajúcu sa uloženia nepodmienečného trestu, jeho výmery ako aj zaradenia obžalovaného do ústavu na výkon trestu odňatia slobody. Súd I. stupňa pri ukladaní úhrnného trestu korektne použil aj ustanovenie § 38 odsek 2, § 41 odsek 1 Trestného zákona, keď vychádzal z trestnej sadzby najprísnejšieho trestného činu, ktorým je § 348 odsek 1 Trestného zákona, ktorý stanovuje trest odňatia slobody až na dva roky, na rozdiel od § 289 odsek 1 Trestného zákona, kde je trestná sadzba až na jeden rok.
Podľa názoru odvolacieho súdu, trest odňatia slobody uložený obžalovanému vo výmere 20 mesiacov nemožno považovať za trest neprimerane prísny vzhľadom na osobu obžalovaného, ktorý sa opätovne dopúšťa trestnej a priestupkovej činnosti, pričom je možné konštatovať, že obžalovaného možno považovať za recidivistu a doposiaľ uložené tresty, či už výchovné, ako aj nepodmienečné, neviedli k jeho náprave. Krajský súd prízvukuje, že aj keď na štyri z deviatich odsúdení za majetkové trestné činy (jedna krádež a tri podvody) platí fikcia neodsúdenia, neznamená to anulovanie faktu, že sa týchto trestných činov obžalovaný nedopustil. Nadriadený súd však opätovne potreboval zdôrazniť, že obžalovaný sa mal dopustiť skutku v troch skúšobných dobách uložených mu súdmi SR a ČR (trestný príkaz Okresného súdu Nymburk sp. zn. 1T/94/2024, na ktorý súdy SR musia podľa § 7b odsek 2 Trestného zákona prihliadať), že momentálne mu od 22.04.2022 do 22.04.2027 plynie päťročný zákaz činnosti uložený mu ODI S. T. a od 31.03.2023 do 31.05.2027 mu plynie aj štvorročný zákaz činnosti udelený mu Okresný súdom Komárno pod sp. zn. 4T/40/2023. Obžalovaný bol 65x priestupkovo postihnutý za spáchanie priestupkov v cestnej premávke (napr. za prekročenie rýchlosti to bolo 7x, 26x išlo o nepripútavanie sa bezpečnostným pásom, 10x mu boli uložené sankcie za to, že nemal pri sebe platné doklady) a že obžalovaný bol súdený nielen za majetkovú trestnú činnosť, ale aj za druhovo rovnakú (konanie pred Okresným súdom Nové Zámky sp. zn. 0T/38/2023).
Pokiaľ o výmeru trestu zákazu činnosti viesť motorové vozidlá na štyri roky, tak ako ho uložil súd I. stupňa, odvolací súd sa stotožnil s argumentáciou súdu I. stupňa týkajúcej sa jeho uloženia a tento druh trestu považuje odvolací súd za zákonný a správny.
Vzhľadom na všetky horeuvedené skutočnosti odvolací súd odvolanie obžalovaného ako nedôvodné zamietol.
Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný ďalší riadny opravný prostriedok.