Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_13Co-38-2026.pdf
PDF · 198.81 KB
Case nature
Area
Subarea
13Co/38/2026
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Amy Odalošovej a sudcov Mgr. Kataríny Katkovej a Mgr. Martina Štubniaka, v spore žalobcu A. B., narodeného XX. XXXXXXXX XXXX, bytom C. D., E. XXXX/XX, zastúpeného Advokátska kancelária prof. JUDr. Ján Klučka, CSc, s.r.o., IČO: 54 725 542 Košice, so sídlom Ku potoku 4, proti žalovanej Slovenská republika, v mene ktorej koná Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, IČO: 00 151 866, so sídlom Bratislava, Pribinova 2, o náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica z 19. decembra 2025 sp. zn. 2C/25/2024, takto
r o z h o d o l :
I. Rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica z 19. decembra 2025 sp. zn. 2C/25/2024 p o t v r d z u j e.
II. Žalobca j e p o v i n n ý zaplatiť žalovanému náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 % do troch dní od právoplatnosti uznesenia, ktorým súd prvej inštancie rozhodne o ich výške.
o d ô v o d n e n i e :
1. Okresný súd Banská Bystrica (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo ,,prvoinštančný súd“) odvolaním napadnutým rozsudkom z 19. decembra 2025 sp. zn. 2C/25/2024 (ďalej len „rozsudok súdu prvej inštancie“) zamietol žalobu (I. výrok). Žalovanej priznal nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi v rozsahu 100% (II. výrok).
1.1. Z odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie vyplýva, že žalobca sa žalobou domáhal náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 8 000 Eur z dôvodu porušenia práva Európskej únie, keď do právneho poriadku Slovenskej republiky nebola správne transponovaná Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES zo 4. novembra 2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času (ďalej len „smernica 2003/88/ES“ alebo ,,smernica“). 1.1.1. Uplatnený nárok odôvodnil žalobca tým, že v rozhodnom období od 1. mája 2021 do 29. februára 2024 vykonával štátnu službu v služobnom pomere príslušníka Hasičského a záchranného zboru (ďalej len „HaZZ“) v služobnom zaradení technik strojník na Okresnom riaditeľstve HaZZ v Brezne (Hasičská stanica Brezno) v hodnosti práporčík. Tvrdil, že jeho služobný čas bol rozvrhnutý nerovnomerne do 24-hodinových zmien pozostávajúcich zo 16,5-hodinovej pracovnej zmeny (resp. 16 až 17 hodín) a bezprostredne nadväzujúcej 7,5-hodinovej služobnej pohotovosti na pracovisku (resp. 7 až 8 hodín). Poukázal na to, že služobná pohotovosť v mieste výkonu služby sa nezapočítavala do fondu jeho pracovného času, v dôsledku čoho mu bol vykazovaný nižší počet odpracovaných hodín než reálne strávil v práci. 1.1.2. Žalobca tvrdil, že nesprávnou transpozíciou smernice do zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 315/2001 Z. z.“ alebo ,,zákon o Hasičskom a záchrannom zbore“ resp. ,,ZoHaZZ“) dochádzalo k pravidelnému prekračovaniu maximálneho stanoveného týždenného pracovného času 48 hodín v zmysle čl. 6 písm. b) smernice
(vrátane referenčných období máj – august 2021 s priemerom 52,44 hod./týždeň, január – apríl 2022 s priemerom 52,92 hod./týždeň a január – apríl 2023 s priemerom 48,36 hod./týždeň). S odkazom na ustálenú judikatúru Súdneho dvora Európskej únie (najmä veci C-429/09 Fuß, C-437/05 Vorel, C-397/01 Pfeiffer, C-14/04) zdôraznil, že služobná pohotovosť na pracovisku, počas ktorej bol povinný byť fyzicky prítomný na mieste určenom služobným úradom a pripravený okamžite vykonávať služobné povinnosti, predstavuje pracovný čas v zmysle úniového práva. 1.1.3. Porušenie čl. 6 písm. b) smernice zo strany štátu označil za dostatočne závažné porušenie práva Európskej únie, v dôsledku ktorého mu vznikla nemajetková ujma spočívajúca v neoprávnenom zásahu do jeho práva na ochranu zdravia (narušenie potreby odpočinku a regenerácie) a práva na súkromný a rodinný život (nemožnosť dispozície s voľným časom, odlučovanie od rodiny a sociálneho prostredia). Vzhľadom na absenciu osobitnej vnútroštátnej úpravy konania o náhradu škody spôsobenej porušením práva EÚ odôvodnil uplatnenie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch aplikáciou ust. § 11 a nasl. v spojení s § 13 ods. 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „Občiansky zákonník“ alebo „OZ“). Skutkový stav dokladoval výpismi z dochádzkového systému SAP. 1.1.4. Žalobca k otázke referenčného obdobia uviedol, že zákon č. 315/2001 Z. z. referenčné obdobie v zmysle smernice vôbec netransponoval a z ustanovenia § 86 ods. 1 daného zákona takýto úmysel zákonodarcu nevyplýva. Z uvedeného dôvodu je potrebné priamo aplikovať čl. 16 písm. b) smernice, podľa ktorého referenčné obdobie nesmie presiahnuť 4 mesiace, pričom môže byť aj kratšie (napr. 1 mesiac, z ktorého vychádzal žalobca vzhľadom na mesačné plánovanie služieb). Nakoľko Slovenská republika netransponovala fakultatívne odchýlky upravujúce referenčné obdobia pre protipožiarne služby, žalovaná sa ich uplatnenia voči jednotlivcovi nemôže dovolávať. Za rozhodujúce preto považoval 1-mesačné, resp. 7-dňové obdobia, pričom poukázal na to, že pri riadnom prepočte mu malo byť plánovaných priemerne 6,77 zmien mesačne a nie 10 až 11 zmien, v dôsledku čoho dochádzalo k sústavnému prekračovaniu 48-hodinového týždenného limitu. Zároveň namietal absenciu objektívneho, spoľahlivého a prístupného systému evidencie služobného času zo strany štátu v zmysle judikatúry Súdneho dvora EÚ (CCOO, C-55/18). Prepočty žalobca vykonával z výpisov systému SAP (zohľadňujúce započítanie dôb pracovného voľna a PN v súlade s § 97 zákona č. 315/2001 Z. z. ). 1.1.5. Na podporu dôvodnosti a výšky uplatneného nároku poukázal na existujúcu rozhodovaciu prax vnútroštátnych súdov v obdobných veciach (Mestský súd Košice, Okresný súd Spišská Nová Ves, Rožňava, Brezno, Zvolen, Humenné), ktoré priznali náhradu nemajetkovej ujmy v rozsahu od 2 000 Eur do 6 167,21 Eur.
1.2. Žalovaná vo svojom vyjadrení k žalobe navrhla žalobu v celom rozsahu zamietnuť ako nedôvodnú. 1.2.1. Uviedla, že smernica 2003/88/ES bola do právneho poriadku Slovenskej republiky transponovaná správne. Zdôraznila, že pojem „priemerný týždenný pracovný čas“ je potrebné posudzovať v rámci stanoveného šesťmesačného referenčného obdobia (v ktorom čas nemôže prekročiť v priemere 48 hodín každých 7 po sebe nasledujúcich dní). Žalobca si podľa nej vytvoril vlastné referenčné obdobia svojvoľne a v rozpore so smernicou. Namietala tiež žalobcom nesprávne započítavanie dní absencií a voľna (označených ako VS, SVP, SRP, DOD, LEK či DOS), pri ktorých žalobca nepoužil správny výklad pravidiel neutralizácie v zmysle čl. 16 písm. b) smernice. 1.2.2. Žalovaná ďalej namietala, že žalobcom poukazované rozhodnutie Súdneho dvora EÚ vo veci Günter Fuß (C-429/09) nie je skutkovo ani právne identické, nakoľko sa týkalo mestského hasiča, ktorého výkon služby sa odlišuje od príslušníka HaZZ. Žalobca pri vzniku služobného pomeru bez výhrad akceptoval podmienky výkonu štátnej služby vrátane rozvrhu služobného času, pričom svojmu zamestnávateľovi nikdy neoznámil, že vykonávanie služobnej pohotovosti odmieta alebo ho pociťuje ako ujmu. 1.2.3. Zároveň mala za to, že žaloba je nekonkrétna a žalobca nepreukázal vznik škody, jej výšku ani príčinnú súvislosť. Žalobca neodôvodnil výšku peňažnej náhrady a nepredložil konkrétne skutkové tvrdenia o tom, ako situácia zasiahla do jeho osobnostnej sféry, medziľudských vzťahov, rodinného života, či zdravotného stavu. Dôvodnosť nároku spochybňuje aj skutočnosť, že žalobca vo voľnom čase vykonával prácu u viacerých iných zamestnávateľov. Na podporu svojich tvrdení žalovaná označila a predložila vlastný výpočet priemerného týždenného služobného času, výpis zo systému SAP a prehľad plánu služieb. 1.2.4. Žalovaná zdôraznila, že pre protipožiarne služby platí 6-mesačné referenčné obdobie pre výpočet priemerného týždenného pracovného času. Tento záver podľa nej výslovne vyplýva z čl. 16 písm. b), čl. 17 ods. 3 písm. b) bod iii) a čl. 19 smernice (v nadväznosti na odôvodnenie 15 jej preambuly akceptujúce potrebu pružnosti pri aplikácii na špecifické odvetvia), ako aj z § 86 ods. 1 zákona č.
315/2001 Z. z. a zo samotnej logiky rozpočítavania a vyrovnávania fondu služobného času. Výpočet žalobcu vychádzajúci z 1-mesačného referenčného obdobia označila za svojvoľný a bez akéhokoľvek právneho základu. Argumentáciu žalobcu považovala za nesprávnu, nakoľko sa obmedzila len na čl. 6 písm. b) smernice a ignorovala články 2, 16, 17 a 19, ktoré toto právo špecifikujú a ukazujú, že nejde o absolútne právo. Poukázala na Výkladové oznámenie Európskej komisie č. 2023/C 143/06 o smernici Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES o niektorých aspektoch organizácie pracovného času (ďalej len „Výkladové oznámenie“), podľa ktorého vnútroštátne súdy musia posudzovať reálne podmienky výkonu služby. Ak príslušný čas nespĺňa kritériá pracovného času, je potrebné ho považovať za čas odpočinku. Prepočty žalobcu označila za absolútne účelové, špekulatívne a nepresné. Namietala, že žalobca nelogicky započítal do pracovného času aj dni čerpania služobného voľna (dodatková dovolenka DOD, voľno za sviatok VS, náhradné voľno NV), čo doložila konkrétnymi rozpornými údajmi v jeho prepočtoch. Uzavrela, že žalobca neuniesol bremeno tvrdenia ani dôkazu a uplatnený nárok nepreukázal.
1.3. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa článku 7, článku 19 ods. 2, článku 40 a článku 144 ods. 1 zákona č. 460/1992 Zb. Ústava Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov (ďalej len „Ústava SR“), § 11, § 13 ods. 1, 2 a 3 Občianskeho zákonníka, § 85 ods. 1 a 2, § 86 ods. 1 a 2, § 91 ods. 1, 2 a 3, § 92 ods. 1, § 97 ods. 1, § 103 ods. 5, § 122 ods. 1 a 3 zákona č. 315/2001 Z. z., príslušných ustanovení Smernice 2003/88/ES a Smernice 89/391/EHS a článku 24 Všeobecnej Deklarácie ľudských práv.
1.4. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie oboznámením sa s písomnými podaniami a prepočtami strán sporu, výpismi zo systému SAP, judikatúrou SD EÚ a výsluchom žalobcu. Na základe vykonaného dokazovania súd žalobu zamietol. 1.4.1. Z vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie za preukázané, že žalobca v rozhodnom období (05/2021 až 02/2024) vykonával štátnu službu ako príslušník HaZZ vo funkcii technik strojník na OR HaZZ v Brezne s nerovnomerne rozvrhnutým služobným časom. Z dochádzkového systému SAP súd prvej inštancie zistil rozsah času reálne stráveného na pracovisku (24-hodinové zmeny vrátane služobnej pohotovosti, ich časti, nadčasy a školenia v rozsahu 7,5 hod./deň) a v súlade s čl. 16 písm. b) smernice určil počet započítateľných dní po zohľadnení neutrálnych období (dovolenka, PN): 2021: 05/2021 (147 hod. / 22 dní), 06/2021 (228 hod. / 30 dní), 07/2021 (216 hod. / 29 dní), 08/2021 (212 hod. / 31 dní), 09/2021 (196 hod. / 30 dní), 10/2021 (178,57 hod. / 31 dní), 11/2021 (146,57 hod. / 27 dní), 12/2021 (240 hod. / 30 dní). 2022: 01/2022 (219 hod. / 30 dní), 02/2022 (182,30 hod. / 27 dní), 03/2022 (180,13 hod. / 25 dní), 04/2022 (275 hod. / 30 dní), 05/2022 (156 hod. / 31 dní), 06/2022 (165,50 hod. / 30 dní), 07/2022 (233,50 hod. / 31 dní), 08/2022 (168 hod. / 30 dní), 09/2022 (204,50 hod. / 29 dní), 10/2022 (176 hod. / 31 dní), 11/2022 (216,92 hod. / 30 dní), 12/2022 (144,25 hod. / 30 dní). 2023: 01/2023 (216,98 hod. / 27 dní), 02/2023 (144 hod. / 25 dní), 03/2023 (200,50 hod. / 29 dní), 04/2023 (186,50 hod. / 30 dní), 05/2023 (225,42 hod. / 30 dní), 06/2023 (177 hod. / 30 dní), 07/2023 (168 hod. / 30 dní), 08/2023 (129 hod. / 29 dní), 09/2023 (131,75 hod. / 26 dní), 10/2023 (162,75 hod. / 30 dní), 11/2023 (193,25 hod. / 25 dní), 12/2023 (173,50 hod. / 30 dní). 2024: 01/2024 (0 hod. / 1 deň), 02/2024 (88 hod. / 18 dní). 1.4.2. Súd prvej inštancie zároveň zistil, že žalobca v žiadnom mesiaci neodpracoval 11 celých zmien; 10 zmien odpracoval výlučne v dvoch mesiacoch (04/2022 a 12/2022) a v ostatných mesiacoch odpracoval len 4 až 9 celých zmien.
1.5. Predmetom konania bol nárok žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch z dôvodu prekročenia maximálneho týždenného pracovného času podľa čl. 6 písm. b) smernice v období od mája 2021 do februára 2024. Nárok je založený na zodpovednosti členského štátu za porušenie práva EÚ jeho nesprávnou transpozíciou. Aplikácia práva EÚ sa spravuje zásadami prednosti a priameho účinku (čl. 7 ods. 2 a 5 Ústavy SR) s povinnosťou súdu konať z úradnej povinnosti. Súd je pri posudzovaní veci viazaný judikatúrou SD EÚ a ESĽP, pričom zodpovednosť členského štátu za plnenie úniových záväzkov vychádza zo zásady pacta sunt servanda.
1.6. Spor o náhradu škody spôsobenej jednotlivcovi porušením práva EÚ má súkromnoprávnu povahu a podľa § 3 CSP spadá do právomoci všeobecných súdov. Štát v tomto vzťahu vystupuje ako právnická osoba (§ 21 Občianskeho zákonníka). Právomoc súdu skúmať súlad zákona č. 315/2001 Z. z. s čl. 6 písm. b) smernice vyplýva z judikatúry SD EÚ (vec C-429/09).
1.7. Pasívna vecná legitimácia je daná na strane Slovenskej republiky, za ktorú koná Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky ako ústredný orgán štátnej správy pre HaZZ. Zodpovednosť štátu za nesprávnu transpozíciu smernice je objektívna a uplatňuje sa bez ohľadu na konkrétny konajúci orgán. Aktívna vecná legitimácia prislúcha žalobcovi. Článok 6 písm. b) smernice má priamy účinok a priznáva jednotlivcom práva. Podľa judikatúry SD EÚ (C-429/09) sa hasič vykonávajúci zásahovú službu môže pred vnútroštátnym súdom priamo domáhať zodpovednosti štátu a náhrady škody za prekročenie limitov týždenného pracovného času.
1.8. S odkazom na judikatúru SD EÚ (veci Fuß, Pfeiffer, Personalrat der Feuerwehr Hamburg) súd prvej inštancie uviedol, že smernica (prostredníctvom odkazu na Smernicu 89/391/EHS) sa vzťahuje na všetky odvetvia činnosti vrátane verejného sektora. Výnimka vylučujúca určité osobitné činnosti služieb civilnej ochrany z dôvodu ich charakteristík sa interpretuje zužujúco. Vzťahuje sa len na nepredvídateľné krízové situácie a katastrofy, kde nemožno vopred rozvrhnúť čas. Bežná činnosť hasiča (vrátane zásahov pri haváriách a živelných pohromách) je za obvyklých podmienok vopred plánovateľná, a preto plne spadá do pôsobnosti smernice.
1.9. Pri posudzovaní úpravy účinnej v rozhodnom období [zákon č. 315/2001 Z. z. a zákon č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce v znení neskorších predpisov (ďalej len „Zákonník práce“)] súd prvej inštancie skonštatoval, že štát pri transpozícii nezohľadnil kľúčový princíp, že čas služobnej pohotovosti na pracovisku, počas ktorej je príslušník fyzicky prítomný a obmedzený voľne nakladať so svojím časom, predstavuje v zmysle judikatúry SD EÚ (Fuß, Jaeger, Dellas, ako aj novších rozhodnutí C-214/20, C-580/19, C-107/19 a C-344/19) pracovný čas, a nie čas odpočinku. Zákon č. 315/2001 Z. z. v rozpore so smernicou služobnú pohotovosť zo služobného času vyčleňuje.
1.10. Slovenská republika síce deklarovala transpozíciu smernice v zákone č. 315/2001 Z. z., avšak v znení účinnom do 31. októbra 2024 nestanovila pre príslušníkov HaZZ výslovný limit maximálneho týždenného pracovného času vrátane nadčasov (v rozsahu 48 hodín za referenčné obdobie max. 6 mesiacov podľa čl. 17 ods. 3 písm. iii smernice). Zákon upravoval len základný týždenný služobný čas (40 hodín), denné limity (max. 18 hodín služobného času, resp. 24 hodín spolu so služobnou pohotovosťou) a ročný limit nadčasov (300 hodín). Tento nedostatok vnútroštátnej úpravy umožnil zamestnávateľovi nezapočítavať neaktívnu časť služobnej pohotovosti na pracovisku do služobného času a rozvrhovať služby v rozsahu prekračujúcom maximálny limit podľa čl. 6 písm. b) smernice, čo je v priamom rozpore s právom EÚ. 1.10.1. Článok 6 písm. b) smernice je kľúčovým pravidlom sociálneho práva EÚ zameraným na ochranu bezpečnosti a zdravia zamestnancov. Ukladá členským štátom nepodmienenú povinnosť dodržať 48- hodinový týždenný strop vrátane nadčasov, od ktorého sa pri činnosti hasičov nemožno odchýliť ani s ich súhlasom. Keďže ide o bezvýhradné ustanovenie, má priamy účinok a priznáva jednotlivcom práva uplatniteľné priamo pred vnútroštátnymi súdmi (rozsudok Fuß, C-429/09, body 33 až 35).
1.11. Súd prvej inštancie nepovažoval za správny prepočet žalobcu založený na mesačných či ľubovoľných štvormesačných úsekoch (keďže smernica ani vnútroštátne právo mesačné referenčné obdobie nepoznajú), a rovnako odmietol aj výpočet žalovanej s počiatkom v máji 2021. Pre objektívne posúdenie porušenia povinností štátu a rozsahu prípadnej ujmy súd určil ako rozhodujúce pevné 6- mesačné obdobie v rámci kalendárneho roka (I. polrok: január – jún; II. polrok: júl – december). Pevné (nepohyblivé) 6-mesačné obdobie zodpovedá cyklom kalendárneho roka, na ktoré nadväzujú kolektívne zmluvy (poskytovanie služobného voľna po polrokoch), daňové a odvodové predpisy aj rozvrhovanie služobného času podľa § 86 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. Pevne stanovené hranice (bez posúvania začiatku obdobia) garantujú právnu istotu a možnosť plánovania pre žalobcu aj zamestnávateľa. Podľa názoru súdu prvej inštancie mesačné obdobia neodzrkadľuje podstatu priemerného pracovného času. 6-mesačné obdobie umožňuje vyrovnať prirodzené výkyvy v službe (napr. keď žalobca v niektorom mesiaci, ako v máji 2022, neodpracoval ani základný fond času, zatiaľ čo v inom mesiaci hranicu presiahol).
1.12. Súd prvej inštancie vychádzal výlučne z času skutočne stráveného na pracovisku. Započítané neboli náhradné doby ani nároky ako dodatková dovolenka, služobné voľno či rekondičné pobyty, keďže slúžia na oddych a nepredstavujú zásah do voľného času či zdravia. Vzhľadom na neúplnosť hraničných mesiacov (máj – jún 2021 a január – február 2024) súd prvej inštancie bral do úvahy celé kalendárne polroky žalovaného obdobia.
1.12.1. Prepočet priemerného týždenného pracovného času: 07 – 12/2021: 46,76 hod. (1 189,14 hod. : 25,43 týždňa) 01 – 06/2022: 47,66 hod. (1 177,73 hod. : 24,71 týždňa) 07 – 12/2022: 44,21 hod. (1 143,17 hod. : 25,86 týždňa) 01 – 06/2023: 47,09 hod. (1 150,40 hod. : 24,43 týždňa) 07 – 12/2023: 39,45 hod. (958,25 hod. : 24,29 týždňa) 1.12.2. Súd prvej inštancie tak dospel k záveru, že v žiadnom z týchto období nedošlo k prekročeniu maximálneho priemerného týždenného pracovného času.
1.13. Žalobca tvrdil, že bolo zasiahnuté do jeho práva na ochranu zdravia a práva na súkromie a rodinný život tým, že mal pracovať viac ako stanovovala smernica, čo sa malo prejaviť v jeho nemajetkovej sfére. Súd prvej inštancie mal za to, že pri nároku na náhradu nemajetkovej ujmy musí žalobca preukázať, že skutočne došlo k neoprávnenému zásahu do jeho nemateriálnej sféry (napr. osobnostných práv) a že v dôsledku tohto zásahu mu vznikla konkrétna ujma. Súd prvej inštancie vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti dospel k záveru, že síce došlo k nesprávnej transpozícii smernice, no uvedené nie je možné považovať za konanie, v dôsledku ktorého by žalobcovi automaticky vznikol nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch najmä za toho stavu, ak mal súd prvej inštancie v konaní za preukázané, že v žalovanom období žalobca reálne neodpracoval viac ako určuje smernica. Súd prvej inštancie sa preto nezaoberal ďalšími tvrdeniami žalobcu ohľadom nemajetkovej ujmy, keďže k prekročeniu priemerného týždenného pracovného času v žalovanom období u žalobcu nedošlo a nebolo potrebné vykonať ani ďalšie dokazovanie. Vzhľadom na uvedené súd prvej inštancie žalobu žalobcu ako nedôvodnú zamietol.
1.14. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1 v spojení s čl. 4 ods. 2 základných princípov CSP a žalovanej ako strane v spore úspešnej priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%. O výške náhrady účelne vynaložených trov konania bude podľa § 262 ods. 2 CSP rozhodnuté po právoplatnosti rozsudku súdu prvej inštancie samostatným uznesením.
2. Proti rozsudku súdu prvej inštancie žalobca podal včas odvolanie.
2.1. Podľa jeho názoru rozsudok súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na nové konanie a rozhodnutie.
2.2. Uviedol, že súd prvej inštancie si v otázke reálne odpracovaného času žalobcu a posúdeniu, či došlo k porušeniu 6 písm. b) smernice 2003/88/ES, vytvoril vlastné prepočty priemerného týždenného pracovného času. Uvedené súd prvej inštancie stranám sporu na pojednávaní konanom dňa 28. novembra 2025 neoznámil. Vysvetlenie podal prvoinštančný súd až vo svojom rozsudku v bode 44. 2.2.1. Súd prvej inštancie podľa neho rozhodol na základe vlastnej konštrukcie skutkového stavu, ktorú žiadna zo strán netvrdila ani nenavrhovala a nebola účastníkom predložená na vyjadrenie. Konkrétne, súd prvej inštancie uskutočnil vlastný výpočet priemerného týždenného pracovného času a na základe týchto výpočtov rozhodol, že k porušeniu práva podľa čl. 6 písm. b) smernice 2003/88/ES nedošlo. Takýto postup je v priamom rozpore s prejednacou zásadou, ako je upravená v CSP a ako ju vysvetľujú najvyššie súdne autority. 2.2.2. Nad rámec vyššie uvedeného uviedol, že ak sa už súd prvej inštancie v rozpore s prejednacou zásadou rozhodol pre vlastné výpočtové metódy rozhodujúce pre výsledok sporu, mal umožniť stranám sporu k nim zaujať stanovisko a len potom ich aplikovať. V opačnom prípade ide o rozhodnutie mimo rámca tvrdeného skutkového stavu a zároveň o porušenie zásady kontradiktórnosti. Takýto postup nemožno napraviť v rámci odôvodnenia rozsudku. Ako bolo už uvedené, súd prvej inštancie až v napadnutom rozsudku bližšie vysvetlil svoj postup (bod 44 odôvodnenia). Vzhľadom na platnú právnu úpravu (CSP) bol v domnienke, že súd prvej inštancie bude vychádzať buď z jeho vlastných výpočtov, alebo z podkladov predložených žalovanou. Ani jedna z týchto verzií však súdom prvej inštancie nebola zvolená. Naopak, prvoinštančný súd zvolil nový skutkový základ, čím mu odňal možnosť účinne sa brániť a predložiť protiargumenty. 2.2.3. Mal za to, že súd prvej inštancie nevyzval strany na doplnenie skutkového stavu a namiesto toho sám vykonal výpočty a vytvoril skutkový základ, ktorý nebol predmetom tvrdení ani jednej strany. Týmto postupom súd prvej inštancie prekročil svoje oprávnenia, porušil prejednaciu zásadu, ako aj jeho právo na spravodlivý proces. Jeho rozhodnutie preto vychádza z procesne nelegitímneho skutkového rámca.
2.2.4. Poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) zo dňa 23. februára 2017 sp. zn. 7Cdo/1/2017, bod 16, nález Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) zo dňa 9. júna 2020 sp. zn. I. ÚS 24/2019, bod 26 a nález ústavného súdu zo dňa 19. augusta 2020 sp. zn. III.ÚS 120/2020, bod 33.
2.3. K správnosti ním tvrdeného použitia 1-mesačného referenčného obdobia žalobca poukázal na rozsudok vo veci SIMAP (C-303/98), podľa ktorého pri absencii vnútroštátnych transpozičných predpisov majú ustanovenia smernice priamy účinok a priznávajú jednotlivcom právo na to, aby referenčné obdobie pre uplatnenie maximálneho týždenného pracovného času nepresiahlo 12 mesiacov. Ustanovenia smernice 2003/88/ES o referenčnom období neboli v prípade zásahových hasičov do 1. novembra 2024 do slovenského právneho poriadku transponované. 2.3.1. Ďalej namietal, že priameho účinku netransponovanej smernice sa môže dovolávať výlučne jednotlivec, nie členský štát ani súd. Preto sa ako jednotlivec môže domáhať dodržania akéhokoľvek referenčného obdobia v rozsahu do 12 mesiacov, t. j. vrátane 1-mesačného obdobia. Ustanovenia smernice o referenčných obdobiach predstavujú fakultatívnu odchýlku (Kapitola 5 smernice). Zdôraznil, že odchýlku od smernice je štát povinný výslovne transponovať do vnútroštátneho práva, inak sa nemôže uplatňovať. Taktiež poukázal na rozsudok Súdneho dvora vo veci C-227/09, Accardo a iní, bod 55. 2.3.2. Svojvoľné použitie 6-mesačného referenčného obdobia súdom je podľa neho zásadným pochybením súdu prvej inštancie, ktoré nemá žiadnu oporu v právnom poriadku Slovenskej republiky. Súd prvej inštancie, ako je vyššie uvedené v bode 43 napadnutého rozsudku, výslovne uvádza, že referenčné obdobie nebolo transponované do vnútroštátneho práva, čo potvrdzuje aj jeho vyššie uvedený popis. Smernica 2003/88/ES síce pripúšťa použitie 6-mesačného referenčného obdobia, avšak len v prípade, ak je takéto obdobie výslovne transponované do vnútroštátneho práva, čo sa v tomto prípade nestalo. Súd prvej inštancie si tak svojvoľne doplnil legislatívnu medzeru, čo je neprípustné a v priamom rozpore s princípmi právneho štátu a právnej istoty. Takýto postup predstavuje porušenie zásady zákonnosti.
2.4. V reakcii na bod 44 rozsudku súdu prvej inštancie, ktorý pre účely vlastného výpočtu priemerného týždenného pracovného času vychádza výlučne zo znenia smernice, poukázal na Výkladové oznámenie. Z uvedeného podľa neho jednoznačne vyplýva, že doby uvádzané súdom (iné druhy voľna okrem platenej ročnej dovolenky 4 týždne a doby práceneschopnosti) spadajú do výkonu právomoci, ktorú si členské štáty ponechali a nie sú upravené smernicou ani nespadajú do jej pôsobnosti. Inak povedané započítanie alebo nezapočítanie týchto dôb do pracovného času závisí výlučne od vnútroštátnej právnej úpravy. V tomto smere odkázal na ust. § 85 a § 97 Zákona o Hasičskom a záchrannom zbore. 2.4.1. Podľa vnútroštátnej právnej úpravy v Slovenskej republike sa do odpracovaného času, ako výkon práce započítajú aj doby, ktoré sa považujú za výkon práce, aj keď počas nich pracovník nepracuje (ust. § 97 Zákona o Hasičskom a záchrannom zbore). Rovnaký právny režim je upravený aj v Zákonníku práce napr. pre ust. § 144a ods. 1 Zákonníka práce. Súčasne poukázal na rozsudok Súdneho dvora zo dňa 19. novembra 2019 v spojených veciach C-609/17 a C-610/17, TSN A AKT. Z vyššie uvedeného jednoznačne vyplýva, že započítanie tzv. iných druhov voľna do pracovného času je vecou výlučne vnútroštátnej právnej úpravy. Táto možnosť je v plnom súlade s právom Únie, ktoré ustanovuje iba minimálne požiadavky v oblasti organizácie pracovného času, pričom ponecháva členským štátom priestor na prijatie priaznivejších opatrení v prospech zamestnancov. Právna úprava Slovenskej republiky, konkrétne Zákon o Hasičskom a záchrannom zbore, výslovne stanovuje, že určité doby neaktívnej služby alebo pracovného voľna sa považujú za výkon práce. Preto je jeho postup, ktorý tieto doby zohľadňuje pri výpočte týždenného pracovného času v súlade s právom EÚ, judikatúrou Súdneho dvora EÚ aj platnou vnútroštátnou právnou úpravou. Postup súdu prvej inštancie teda jednoznačne odporuje vyššie uvedenému. 2.4.2. Zdôraznil, že právo EÚ neumožňuje členskému štátu ani súdu dovolávať sa ustanovení netransponovanej smernice voči jednotlivcovi. Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora EÚ (Marshall C-152/84, Kolpinghuis Nijmegen C-80/86) smernica sama osebe nemôže ukladať povinnosti jednotlivcom a na jej ustanovenia sa nemožno odvolávať proti jednotlivcovi pred vnútroštátnym súdom. K rovnakému záveru dospel aj ústavný súd (uznesenie sp. zn. III. ÚS 666/2016), ktorý s odkazom na vec Marshall potvrdil, že záväznosť smernice existuje len vo vzťahu k členskému štátu (čl. 288 ods. 3 ZFEÚ) a smernica nemôže sama osebe uplatňovať povinnosti či obmedzenia voči jednotlivcom. 2.4.2.1. Súd prvej inštancie podľa neho konal v rozpore s týmito princípmi, keď vychádzal výlučne zo znenia smernice 2003/88/ES a opomenul vnútroštátnu právnu úpravu a neprípustne odmietol započítať
určité obdobia do pracovného času žalobcu (napr. prekážky v práci/náhradné doby), hoci vnútroštátne právo ich ako pracovný čas uznáva. 2.4.2.2. Na záver uviedol, že smernica môže byť aplikovaná výhradne na ochranu práv jednotlivca, nie na ich skresanie či obmedzenie. Postup súdu prvej inštancie, ktorý použil smernicu na jeho ujmu, robí zvolenú metódu prepočtu právne neudržateľnou a výsledný výpočet nesprávnym.
2.5. Z napadnutého rozsudku vyplýva, že súd prvej inštancie bez opory v právnom poriadku Slovenskej republiky, zvolil hypotetické pevné šesťmesačné referenčné obdobie na účely posúdenia dodržania maximálneho týždenného pracovného času podľa čl. 6 písm. b) smernice 2003/88/ES. Odvolateľ sa s uvedeným názorom súdu prvej inštancie sa nestotožnil a považoval ho za nesprávny, pričom v tomto smere poukázal na Rozsudok Súdneho dvora z 11. apríla 2019, vec C-254/18. Podľa jeho názoru, súd prvej inštancie opomenul pri svojom rozhodnutí vziať na vedomie aj tzv. pohyblivé referenčné obdobia. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ vo veci C-254/18. 2.5.1. Pre úplnosť dodal, že uvedenú argumentáciu predniesol aj na pojednávaní konanom dňa 28. novembra 2025. Súd prvej inštancie sa s ňou pri svojom rozhodovaní vôbec nezaoberal, v rozsudku ju nezmienil a teda v odôvodnení svojho rozsudku sa s ňou ani nevysporiadal. Tak ako už bolo uvedené vyššie aj táto argumentácia má pre vec podstatný význam. Poukázal na rozhodnutie ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 209/04.
3. Žalovaná vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu mala za to, že súd prvej inštancie zistil v predmetnej veci skutkový a právny stav v dostatočnom rozsahu pre rozhodnutie, vec správne posúdil a na základe zistených skutočností vo veci rozhodol správne, keď žalobu v celom rozsahu zamietol, pričom sa nestotožnila s názorom žalobcu, že napadnutý rozsudok odporuje judikatúre súdneho dvora. Súd prvej inštancie podľa jej názoru vychádzal z riadne zisteného skutkového stavu veci a predložených dôkazov s poukazom na zásadu kontradiktórnosti konania. Súd prvej inštancie sa riadne vysporiadal so všetkými pre vec relevantnými skutkovými a právnymi otázkami tak, aby mohol vo veci spravodlivo rozhodnúť. Z odôvodnenia predmetného rozsudku je zrejmý ucelený a presvedčivo odôvodnený právny záver súdu prvej inštancie vo vzťahu ku všetkým zákonným podmienkam, ktorých kumulatívne splnenie sa pre priznanie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy vyžaduje.
3.1. Odmieta námietky žalobcu a zdôraznila, že súd prvej inštancie neporušil prejednaciu zásadu ani nespôsobil inú procesnú vadu. Vykonanie vlastných prepočtov z predložených dochádzkových výpisov nie je neprípustnou iniciatívou súdu, ale štandardnou rozhodovacou činnosťou, pričom súd nie je povinný nekriticky preberať výpočty strán konania. Súd prvej inštancie postupoval plne v súlade so zásadou voľného hodnotenia dôkazov (§ 191 ods. 1 a čl. 15 CSP), keď predložené dôkazy samostatne a matematicky vyhodnotil, pričom nesúhlas žalobcu s výsledkom tohto hodnotenia nezakladá pochybenie súdu prvej inštancie. Zároveň podporne uviedla, že aj v prípade hypotetického prekročenia pracovného času žalobca v konaní nepreukázal žiadny konkrétny zásah do súkromného či rodinného života, zdravotného stavu alebo medziľudských vzťahov v priamej príčinnej súvislosti s výkonom práce.
3.2. K otázke transpozície smernice zdôrazňuje, že súd je povinný v prvom rade uplatniť eurokonformný výklad vnútroštátneho práva a priamy účinok smernice použiť len ako krajné riešenie (ultima ratio). Cez odkazovacie ustanovenie § 193 zákona č. 315/2001 Z. z. na § 85 ods. 9 Zákonníka práce je maximálny 48-hodinový týždenný limit podľa čl. 6 písm. b) smernice v slovenskom právnom poriadku riadne zakotvený. Ustanovenie čl. 2 Smernice o služobnej pohotovosti predstavuje len výkladové ustanovenie, pričom pre vznik nároku na náhradu škody je kľúčové preukázať reálne prekročenie 48-hodinového limitu a vznik konkrétnej ujmy. Pokiaľ ide o referenčné obdobie, § 86 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. stanovuje 6-mesačné obdobie, ktoré má v súlade s judikatúrou krajských súdov tvoriť ucelený, neprekrývajúci sa blok počítaný pevne od počiatku uplatneného nároku. Odmietla výpočet cez posuvné či prekrývajúce sa obdobia, keďže by viedol k neprípustnému opakovanému započítavaniu rovnakých odpracovaných hodín.
3.3. Zásadne nesúhlasila s postupom žalobcu, ktorý všetky dni voľna (okrem riadnej dovolenky a práceneschopnosti) započítava do pracovného času. Zdôraznila, že pojmy „pracovný čas“ a „čas odpočinku“ sú podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora EÚ (SIMAP, Jaeger, Vorel, Dellas) autonómnymi pojmami práva EÚ, ktoré majú striktne binárny charakter a navzájom sa vylučujú. Pracovným časom je výlučne doba, počas ktorej pracovník reálne pracuje, vykonáva svoje povinnosti a je k dispozícii zamestnávateľovi. Poukázala na neprípustnosť zamieňania pojmov „pracovný čas“ a „fond
pracovného času“. Ustanovenie § 97 zákona č. 315/2001 Z. z. upravuje len mzdové a sociálnoprávne benefity (priznanie náhrady mzdy počas služobného voľna či dovolenky), no nijako nerozširuje faktický rozsah pracovného času pre účely smernice 2003/88/ES. Z historického, systematického aj gramatického výkladu vyplýva, že ide o posudzovanie výkonu služby výhradne zo mzdových dôvodov, čo nevypovedá nič o reálne odpracovaných hodinách. Kategórie ako dodatková dovolenka (DOD), voľno za prácu vo sviatok (VS, DOS), služobné voľno (SVK) či voľno z kolektívnej zmluvy (SVP) preto nie sú pracovným časom, keďže počas nich absentuje podriadenosť zamestnávateľovi a príslušník nie je k dispozícii služobnému úradu. Tento záver plne potvrdzuje aj judikatúra krajských súdov (Krajský súd v Banskej Bystrici 17Co/126/2024, 14Co/62/2025), podľa ktorej je fond pracovného času uvádzaný pre mzdové účely irelevantný pre zistenie počtu reálne odpracovaných hodín.
3.4. Mala za to, že odvolací dôvod podľa písm. h) CSP nie je dôvodný, vzhľadom na to že súd prvej inštancie správne právne posúdil vec. Žalobca v odvolaní v skutočnosti nenamieta porušenie procesnej zásady, ale vyjadruje nesúhlas s právnym posúdením veci a so spôsobom vyhodnotenia dôkazov, čo však podľa § 365 ods. 1 CSP samo osebe nepredstavuje relevantný odvolací dôvod. Navrhla rozsudok potvrdiť.
4. Žalobca vo vyjadrení k vyjadreniu žalovanej uviedol, že vyjadrenie žalovanej k jeho odvolaniu v podstate neobsahuje reakciu na rozhodujúce odvolacie dôvody, ale obmedzuje sa na všeobecné tvrdenia o správnosti napadnutého rozsudku a na reprodukciu základných princípov civilného sporového konania. Takáto argumentácia však úplne míňa podstatu jeho odvolania. V odvolaní totiž nenamieta samotné hodnotenie dôkazov súdom prvej inštancie, ale procesný postup súdu prvej inštancie, ktorý pri rozhodovaní vytvoril vlastný skutkový model veci, ktorý nebol tvrdený žiadnou zo strán konania, nebol predmetom dokazovania a nebol stranám konania pred rozhodnutím predložený na vyjadrenie. Na tomto procesne nelegitímnom skutkovom základe súd prvej inštancie následne založil záver o nedôvodnosti žaloby.
4.1. K nesprávnemu výkladu zásady voľného hodnotenia dôkazov uviedol, že žalovaná vo svojom vyjadrení argumentuje ustanovením § 191 ods. 1 CSP a zásadou voľného hodnotenia dôkazov. Táto argumentácia je však podľa jeho názoru právne irelevantná. Zásada voľného hodnotenia dôkazov znamená, že súd hodnotí dôkazy, ktoré boli v konaní vykonané, a posudzuje ich vierohodnosť a vzájomné súvislosti. Táto zásada však neoprávňuje súd vytvárať nový skutkový základ sporu, ktorý nebol tvrdený ani dokazovaný sporovými stranami. V predmetnej veci súd prvej inštancie nevychádzal ani z výpočtov žalobcu, ani z výpočtov žalovaného ale vykonal vlastné výpočty pracovného času, ktoré následne použil ako rozhodujúci skutkový základ pre záver, že k porušeniu čl. 6 písm. b) smernice 2003/88/ES nedošlo. Takýto postup nemožno kvalifikovať ako hodnotenie dôkazov. Ide o vytvorenie nového skutkového modelu veci zo strany súdu prvej inštancie, ktorý nebol predmetom kontradiktórneho procesu.
4.2. K porušeniu kontradiktórnosti konania poukázal, že súd prvej inštancie svoje výpočty neoznámil stranám konania na pojednávaní, nevyzval strany, aby sa k nim vyjadrili a použil ich až v odôvodnení rozsudku. Nemal tak možnosť reagovať na metodiku výpočtu, predložiť protiargumenty, navrhnúť dôkazy. Takýto postup je v priamom rozpore s princípom kontradiktórnosti konania, s právom na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR ako aj s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
4.3. Pri povinnosti súdu rešpektovať dôkazné bremeno strán poukázal na rozhodnutie ústavného súdu zo dňa 19. decembra 2024 sp. zn. I. ÚS 689/2024, bod 21. Ďalej mal za to, že súd prvej inštancie namiesto toho, aby vyzval strany na spresnenie skutkových tvrdení alebo požiadal strany o doplnenie výpočtov, sám vykonal vlastné prepočty pracovného času, ktoré následne použil ako rozhodujúci základ pre zamietnutie žaloby. Takýto postup predstavuje neprípustnú ingerenciu súdu do dôkazného procesu.
4.4. Namietal, že súd prvej inštancie postupoval v rozpore s princípmi sporového konania, keď nevyužil dopytovacie oprávnenie podľa § 150 ods. 2 CSP a nevyzval strany na doplnenie skutkových tvrdení či vyjadrenie k metodike výpočtu. Namiesto odstraňovania nejasností zákonným spôsobom súd prvej inštancie sám vytvoril vlastný skutkový model veci, o ktorý oprel svoje rozhodnutie, čím stranám odoprel možnosť reagovať na zvolený postup a zasiahol do základných zásad sporového procesu.
4.5. K vnútornej rozpornosti právneho záveru súdu prvej inštancie uviedol, že podľa bodu 42 napadnutého rozsudku súd prvej inštancie sám konštatoval, že vnútroštátna právna úprava v rozhodnom období umožňovala prekročenie maximálneho týždenného pracovného času stanoveného článkom 6 písm. b) smernice 2003/88/ES, čo je v rozpore s právom Európskej únie. Súd prvej inštancie zároveň výslovne uviedol, že uvedené ustanovenie smernice predstavuje pravidlo sociálneho práva EÚ osobitného významu, ktoré priznáva jednotlivcom práva, ktorých sa môžu dovolávať priamo pred vnútroštátnymi súdmi. Za tejto situácie je vnútorným rozporom napadnutého rozsudku, že napriek uvedeným záverom súd prvej inštancie žalobu zamietol, a to výlučne na základe vlastnej metodiky výpočtu pracovného času, ktorá nebola predmetom tvrdení ani dokazovania strán konania.
4.6. Nestotožnil sa s tvrdeniami žalovanej o absencii ujmy.
4.7. Na záver uviedol, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je založený na skutkovom základe, ktorý nebol tvrdený stranami konania, nebol predmetom dokazovania a nebol predmetom kontradiktórnej diskusie medzi účastníkmi konania. Súd prvej inštancie tak rozhodol na základe vlastnej konštrukcie skutkového stavu, čím prekročil rámec sporového konania a porušil základné princípy civilného procesu. Z uvedených dôvodov zotrval na svojom návrhu, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie.
5. Krajský súd, ako súd funkčne príslušný na rozhodnutie o odvolaní, vec preskúmal v rozsahu určenom § 380 ods. 1, 2 CSP, § 379 CSP, bez nariadenia pojednávania v zmysle § 385 ods. 1 CSP a rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods.1 CSP ako vecne správny potvrdil.
6. Odvolací súd v konaní súdu prvej inštancie nezistil vady, ktoré sa týkajú procesných podmienok.
7. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
8. Pri rozhodovaní odvolacieho súdu o odvolaní proti napadnutému rozsudku je odvolací súd viazaný ako rozsahom odvolania, tak aj dôvodmi podaného odvolania. Odvolateľ v podanom odvolaní fakticky svojím dispozičným úkonom vymedzuje nielen rozsah, ale aj dôvody preskúmavacej činnosti odvolacieho súdu.
9. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania preskúmal všetky podstatné odvolacie námietky odvolateľa (žalobcu) ako aj predchádzajúce konanie spolu s napadnutým rozhodnutím súdu prvej inštancie a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nespôsobuje vecnú nesprávnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie.
10. Predmetom sporu je zaplatenie sumy 8 000 Eur uplatnenej žalobcom z titulu náhrady škody (nemajetkovej ujme) spôsobenej žalobcovi porušením práva Európskej únie, porušením jeho práva na maximálny 48 hodinový týždenný pracovný čas v období od mája 2021 do februára 2024 s poukazom na článku 2 a článku 6 písm. b) smernica 2003/88/ES (ďalej len smernice). Žalobca tvrdil, že ustanovenia smernice neboli dostatočne prebraté do vnútroštátneho právneho poriadku Slovenskej republiky, konkrétne do zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore v znení neskorších právnych predpisov.
11. Žalobca tvrdil, že jeho pracovná pohotovosť sa nezapočítavala do pracovného času, preto sa mu reálne vykazovalo menej hodín ako bol skutočne v práci. Žalobca uviedol, že preto nemal dostatočný čas na regeneráciu a odpočinok, čo je v rozpore s právom EÚ. Bol oddelený od svojho vlastného súkromného sociálneho prostredia, jeho rodinných a spoločenských väzieb a jeho možnosť venovať sa svojim vlastným potrebám a organizovať svoj súkromný čas a program bola prakticky vylúčená. Došlo tak u neho k vzniku škody (nemajetkovej ujmy) v dôsledku zásahu do jeho práva na ochranu zdravia. Tvrdil, že za obdobie od mája 2021 do februára 2024 jeho pracovný čas pravidelne prekračoval 48 hodín týždenne.
12. Na úvod odvolací súd konštatuje, že podľa judikatúry Súdneho dvora Európskej únie členský štát zodpovedá jednotlivcovi za škodu spôsobenú porušením práva únie, ak porušená norma práva únie priznáva právo fyzickým osobám alebo právnickým osobám, alebo zakladá povinnosti pre členský štát, porušenie práva únie je dostatočne závažné a medzi porušením práva únie členským štátom a
vznikom škody jednotlivca existuje príčinná súvislosť s tým, že o výške náhrady škody vždy rozhoduje vnútroštátny súd. Odvolací súd zdôrazňuje, že ust. čl. 6 písm. b) smernice je dôležitým právom únie a o závere o vzniku ujmy na strane žalobcu, ako bolo vyššie uvedené, je možné uvažovať za situácie, keď zákonodarca nedostatočným transponovaním smernice umožnil, aby zamestnanec v rámci posudzovaného obdobia prekročil maximálny týždenný priemerný pracovný čas. V prípade žalobného nároku nestačí len konštatovať nesprávnu transpozíciu smernice, ale je potrebné mať preukázaný aj smernicou prezumovaný negatívny následok, a to v podobe prekročenia stanoveného priemerného limitu 48 hodín (čl. 6 písm. b smernice).
13. Z toho potom vyplýva, že v tomto prípade pre záver o (ne)dôvodnosti žaloby (základu nároku) je potrebné v prvom rade zistiť, či v rámci žalovaného obdobia, ako dôsledku nesprávne transponovanej smernice, absentovali také normatívne opatrenia, ktoré umožňovali pracovnú pohotovosť nepovažovať za pracovný čas pre účely dodržania maximálneho priemerného týždenného pracovného času. Pre zodpovedanie tejto otázky je potrebné vychádzať z právnej úpravy Slovenskej republiky, ktorá upravovala pracovnoprávne postavenie žalobcu ako hasiča, účinnej v rámci rozhodného obdobia. To znamená, že je potrebné na vec nahliadať cez Zákon o hasičskom a záchrannom zbore v znení účinnom do 31. októbra 2024 a cez Zákonník práce v znení účinnom do 29. februára 2024. V tomto smere odvolací súd uvádza, že článok 6 písm. b) smernice stanovuje, že priemerný pracovný čas pre každé obdobie siedmich dní vrátane nadčasov nesmie prekročiť 48 hodín. Podľa § 85 ods. 1 Zákona o hasičskom a záchrannom zbore v znení účinnom do 31. októbra 2024, služobný čas príslušníka je časový úsek, v ktorom príslušník vykonáva štátnu službu a je k dispozícii služobnému úradu. Podľa § 86 ods. 1 a 2 Zákona o hasičskom a záchrannom zbore v znení účinnom do 31. októbra 2024, služobný čas príslušníkov môže byť rozvrhnutý nerovnomerne. Nerovnomerne rozvrhnutý služobný čas príslušníkov je rozvrhnutý na obdobie šiestich mesiacov. Pri nerovnomernom rozvrhnutí nesmie byť dĺžka služobného času v jednotlivých služobných dňoch vyššia ako 18 hodín. Celková dĺžka vykonávania štátnej služby a na ňu bezprostredne nadväzujúcej určenej služobnej pohotovosti v mieste vykonávania štátnej služby je najviac 24 hodín v služobnom dni. Podľa § 86 ods. 4 veta prvá predmetného zákona „Vykonávanie služobných činností príslušníkov s nerovnomerne rozvrhnutým služobným časom sa rozvrhuje spravidla na obdobie jedného mesiaca. Podľa § 92 ods. 1 Zákona o hasičskom a záchrannom zbore v znení účinnom do 31. októbra 2024, služobný úrad určuje príslušníkovi služobnú pohotovosť v štátnej službe v mieste vykonávania štátnej služby, ktorá bezprostredne nadväzuje na vykonávanie štátnej služby podľa § 86 ods. 2 v rámci rozvrhnutia služobného času. Z citovaných ustanovení Zákona o hasičskom a záchrannom zbore v znení účinnom do 31. októbra 2024 vyplýva, že zákon oddeľuje vykonávanie štátnej služby hasiča v rámci služobného času a vykonávanie štátnej služby hasiča v rámci určenej služobnej pohotovosti, pretože služobná pohotovosť hasiča bezprostredne nadväzuje na služobný čas hasiča. Výsledkom uvedenej úpravy je záver, že hoci v obidvoch prípadoch ide o výkon štátnej služby hasiča, služobná pohotovosť hasiča sa nezapočítava do služobného času hasiča. Podľa článku 2 ods. 1 a 2 smernice však pracovný čas predstavuje akýkoľvek čas, počas ktorého pracovník pracuje podľa pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť alebo povinnosti v súlade s vnútroštátnymi právnymi predpismi a (alebo) praxou a naproti tomu čas odpočinku je akýkoľvek čas, ktorý nie je pracovným časom, z čoho možno vyvodiť, že čas určenej služobnej pohotovosti hasiča má byť súčasťou služobného času, pretože nejde o čas odpočinku. Zákon o hasičskom a záchrannom zbore v znení účinnom do 31. októbra 2024 tak jednoznačne v rozpore so smernicou zo služobného (pracovného) času hasiča vyčleňuje čas určenej služobnej pohotovosti. Uvedené možno dovodiť aj z ustanovenia § 122 ods. 3 Zákona o hasičskom a záchrannom zbore v znení účinnom do 31. októbra 2024, z ktorého tiež vyplýva rozlíšenie, že ak počas trvania služobnej pohotovosti dôjde k vykonaniu štátnej služby (k výjazdu), až takéto vykonanie je štátnou službou. Smernica pritom neumožňuje, aby členské štáty ponechali v platnosti alebo prijali inú definíciu pojmu „pracovný čas“, ako je definícia uvedená v smernici. Súdny dvor pritom viackrát rozhodol, že členské štáty nemôžu jednostranne určiť rozsah pôsobnosti článku 6 písm. b) smernice tak, že uplatnenie tohto nároku pracovníkov na to, aby priemerný týždenný pracovný čas nepresahoval maximálnu hranicu, budú viazať na nejakú podmienku alebo ho určitým spôsobom obmedzia. Z uvedeného potom vyplýva záver, že vnútroštátna právna úprava v rozhodnom obdobní umožňovala zamestnávateľovi nezapočítať neaktívnu časť služobnej pohotovosti do služobného času (hoci príslušník je v službe a k dispozícii služobnému úradu) a rozvrhnúť žalobcovi služobný čas tak, že tento presiahne maximálnu hranicu stanovenú článkom 6 písm. b) smernice. Povedané inak, Zákonník práce v znení účinnom do 29. februára 2024 v ust. § 85 ods. 9 uvádza, že priemerný týždenný pracovný čas zamestnancov, vrátane práce nadčas nesmie prekročiť 48 hodín. V § 96 ods. 2 Zákonník práce uvádza, že čas, počas ktorého sa zamestnanec zdržiava na pracovisku a je pripravený na výkon práce,
ale prácu nevykonáva, je neaktívna časť pracovnej pohotovosti, ktorá sa považuje za pracovný čas. Oproti tomu z ustanovení § 85 až § 93 Zákona o hasičskom a záchrannom zbore v znení účinnom do 31. októbra 2024 nevyplýva, že by služobná pohotovosť hasičov v mieste výkonu služby bola považovaná za súčasť ich služobného času a práve v tom spočíva rozpor s právom Európskej únie (pozri napr. rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 16Co/36/2022 zo dňa 23. marca 2023, sp. zn. 17Co/59/2022 zo dňa 14. decembra 2022). V tejto súvislosti potom odvolací súd konštatuje, že Slovenská republika ako členský štát Európskej únie v súlade s potrebou chrániť bezpečnosť a zdravie pracovníkov, v tomto prípade príslušníkov hasičského a záchranného zboru, neprijala v rozhodnom období opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie požiadavky, aby bol služobný čas definovaný v súlade s pojmom pracovný čas podľa článku 2 smernice pre účely dodržania maximálnej hranici priemerného týždenného pracovného času (čl. 6 písm. b) smernice).
14. V druhom rade je pre záver o dôvodnosti žaloby potrebné zistiť či u žalobcu v rámci žalovaného obdobia dochádzalo k prekročeniu maximálneho priemerného týždenného pracovného času, t. j. nad 48 hodín. Pre zodpovedanie tejto otázky je potrebné si ozrejmiť, akým spôsobom má žalobca rozvrhnutý služobný čas, od čoho potom závisí aj určenie referenčného obdobia, v rámci ktorého sa zisťuje dodržanie povinnosti rešpektovať maximálnu hranicu priemerného týždenného pracovného času.
14.1. Zákonník práce, ako i Zákon o hasičskom a záchrannom zbore reguluje spôsob rozvrhnutia pracovného času zamestnanca. Jednou z podmienok je aj rešpektovanie pravidiel pre rovnomerne alebo nerovnomerne rozvrhnutý pracovný čas. Zamestnávateľ má k dispozícii týždenný pracovný čas a ten podľa potreby rozvrhuje buď na jednotlivé týždne, mesiace tak, aby v určenom referenčnom období bol v priemere dodržaný rozsah ustanoveného týždenného pracovného času. Počet pracovných dní, ktoré je zamestnanec povinný odpracovať v príslušnom období sa potom logicky bude odvíjať od spôsobu rozvrhnutia pracovného času.
14.2. Žalobca mal v rozhodnom období rozvrhnutý pracovný čas nerovnomerne. V zmysle ust. 86 ods. 1 Zákona o hasičskom a záchrannom zbore v znení účinnom do 31. októbra 2024 „Služobný čas príslušníkov môže byť rozvrhnutý nerovnomerne. Nerovnomerne rozvrhnutý služobný čas príslušníkov je rozvrhnutý na obdobie šiestich mesiacov“. Odvolací súd konštatuje, že podstata rozvrhového obdobia tkvie aj v tom, aby zamestnávateľ, ktorý rozvrhne pracovný čas, v tomto období aj sledoval dodržanie priemerného týždenného pracovného času. Vo vzťahu k referenčnému obdobiu pre účely výpočtu priemerného týždenného pracovného času odvolací súd uvádza, že ak Zákon o hasičskom a záchrannom zbore pre nerovnomerné rozvrhnutie pracovného času určuje obdobie 6 mesiacov, tak potom z právnej logiky veci možno odvodiť, že v súlade s čl. 17 ods. 2 a 3 písm. b) bod iii., ktorý umožňuje sa odchýliť od čl. 16 písm. b) smernice stanovujúc štvormesačné referenčné obdobie, ide aj o určenie referenčného obdobia nad tento všeobecný rozsah prezumovaný v čl. 16 písm. b) smernice, a teda pre účely výpočtu priemerného týždenného pracovného času súd prvej inštancie pre rozhodnutie vo veci správne vychádzal zo 6 mesačného referenčného obdobia. Uvedenému zodpovedá aj povaha nerovnomerne rozvrhnutého pracovného času, pri ktorom potom logicky platí, že v rámci jedného rozvrhového obdobia môže byť rozsah pracovného času v jednotlivých týždňoch kolísavý, čo má svoje opodstatnenie aj v povahe (charaktere) vykonávanej práce. Povaha takéhoto referenčného obdobia (6 mesiacov) potom vytvára aj racionálne podmienky pre zistenie priemerného týždenného pracovného času za sledované obdobie. Odvolací súd poznamenáva, že pre účely ustálenia referenčného obdobia je potrebné odlíšiť rozvrhové obdobie, ktoré je v zmysle ust. § 86 ods. 1 predmetného zákona 6 mesačné, od rozvrhu vykonávania služobných povinností s nerovnomerne rozvrhnutým služobným časom, ktorý sa spravidla rozvrhuje na obdobie jedného mesiaca v zmysle ust. § 86 ods. 4 predmetného zákona. Pre účely eurokonformného výkladu v rámci ustálenia referenčného obdobia je rozhodujúca skutočnosť o dĺžke rozvrhového obdobia služobného času (v rámci ktorého sa potom čiastkovo rozvrhuje vykonávanie služobných povinností), a ktoré obdobie je zákonom stanovené na 6 mesiacov. Odvolací súd preto konštatuje, že pre zistenie či u žalobcu dochádzalo v rozhodnom období k prekročeniu maximálneho priemerného týždenného pracovného času bolo potrebné vychádzať zo šesť mesačného referenčného obdobia. Žalobcov žalobný nárok pritom vyplýval z tvrdení o nezarátaní hodín služobnej pohotovosti do pracovného času, v dôsledku čoho malo dôjsť uňho k prekročeniu 48 hodín priemerného týždenného pracovného času, čomu zodpovedá aj jednoznačná formulácia čl. 6 písm. b) smernice.
14.3. K odvolacím námietkam žalobcu o svojvoľnom použití 6 mesačného referenčného obdobia súdom prvej inštancie a potrebe skúmania prekročenia 48 hodín v 1 mesačných referenčných obdobiach
odvolací súd uvádza, že referenčné obdobie v zmysle čl. 16 smernice predstavuje obdobie, za ktoré sa zbierajú údaje o týždennom pracovnom čase, ktoré sa následne spriemerujú na účely kontroly dodržiavania maximálneho limitu priemerného pracovného času. Odvolací súd poukazuje na závery rozsudku Súdneho dvora C-303/98, ktoré je možné, vzhľadom na obdobný obsah Smernice Rady 93/104/ES z 23. novembra 1993 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času, aplikovať aj v posudzovanom období. Súdny dvor v danom rozsudku vylíčil podstatu prípadného priameho účinku smernice, keď vyslovil, že v prípade neexistencie vnútroštátnych ustanovení, ktoré by preberali článok 16 ods. 2 či čl. 17 ods. 2 až 4 danej smernice, možno tieto ustanovenia vykladať ako ustanovenia s priamym účinkom, a preto jednotlivcom priznávajú právo, podľa ktorého referenčné obdobie na uplatnenie maximálnej dĺžky ich týždenného pracovného času nesmie presiahnuť 12 mesiacov. Z uvedeného možno na prejednávaný prípad vyabstrahovať, že ak by sa aj súd priklonil k záveru, že smernica nebola do právneho poriadku Slovenskej republiky v rozsahu ustanovenia referenčného obdobia transponovaná správne (čo do rozsahu alebo kvality), tak vzhľadom na priamy účinok smernice, by sa jednotlivci mali právo domáhať „minimálnej“ ochrany poskytovanou smernicou, ktorou je zákaz ustanovenia referenčného obdobia dlhšieho ako 12 mesiacov. Ide o vyjadrenie minimálnej miery ochrany, ktorá sa smernicou priznáva, a s ktorou je spojený prípadný priamy účinok smernice (tomu zodpovedá aj výklad čl. 6 písm. b) v spojení s čl. 16 smernice podaný vo Výkladovom oznámení, kapitola VI. písm. c)). Priama aplikácia smernice však prichádza do úvahy len subsidiárne „ultima ratio“ vtedy, ak cieľ smernice nie je možné dosiahnuť prostredníctvom (nepriamej aplikácie smernice), tzv. cez eurokomforný výklad posudzovaného ustanovenia vnútroštátneho práva (pozri C-462/99). V danom prípade platí, že smernica je pre členský štát záväzná, pokiaľ ide o výsledok, ktorý sa má dosiahnuť (čl. 288 ZFEU). Uvedené podľa odvolacieho súdu znamená, že niet v aspekte referenčného obdobia dôvodu prijať záver o priamom účinku smernice, ak bolo možné prijaté a posudzované vnútroštátne ustanovenie vyložiť eurokomforným spôsobom, ktorý sleduje naplnenie cieľa smernice. V prejednávanom prípade za takéto ustanovenie považuje odvolací súd ust. § 86 ods. 1 Zákona o hasičskom a záchrannom zbore v znení účinnom do 31. októbra 2024, výkladom ktorého tak, ako bol vyššie odôvodnené, bolo možné naplniť smernicou sledovaný zámer, aby s ohľadom na povahu niektorých činností/služieb (protipožiarnych) nebolo ustanovené referenčné obdobie pre účely rešpektovania maximálneho priemerného týždenného pracovného času dlhšie než 6 mesiacov (čl. 19 veta prvá smernice), a teda aby sa operovalo v súlade s cieľmi smernice s dĺžkou referenčného obdobia v rozsahu 6 mesiacov. Z tohto pohľadu potom odvolacie námietky žalobcu smerujúce k odmietnutiu 6 mesačných referenčných období s ohľadom na nedostatočnú transpozíciu smernice v rovine referenčného obdobia v zmysle čl. 16 písm. b) a čl. 17 smernice, odvolací súd hodnotí ako nedôvodné. Súd prvej inštancie riadne rozvrhol žalobcom deklarovaný pracovný čas do 6 mesačných referenčných období a dostatočne zistil z toho vyplývajúce referenčné údaje. Námietka odvolateľa, že iba jednotlivci (ale nie členský štát alebo súd) majú na základe priameho účinku právo na dodržiavanie maximálneho referenčného obdobia, ktoré nesmie presiahnuť 12 mesiacov tak vzhľadom na vyššie uvedené nespôsobuje vecnú nesprávnosť rozhodnutia.
15. V treťom rade, nadväzujúc na vyššie uvedené, pre účely zistenia či u žalobcu v rámci rozhodného obdobia došlo k prekročeniu maximálneho priemerného týždenného pracovného času, bolo potrebné si ustáliť, čo treba zahrnúť do pracovného času. Odpoveď na túto otázku poskytuje ako čl. 2 bod i., ii., smernice, ktorý stanovuje že „pracovný čas je akýkoľvek čas, počas ktorého pracovník pracuje podľa pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť alebo povinnosti v súlade s vnútroštátnymi právnymi predpismi a/alebo praxou a čas odpočinku je akýkoľvek čas, ktorý nie je pracovným časom“, tak i čl. 16 písm. b) veta druhá smernice, ktorý stanovuje, že „Doby platenej ročnej dovolenky priznané v súlade s článkom 7 a doby pracovnej neschopnosti sa nezahŕňajú alebo sú pri výpočte priemeru neutrálne“. Výklad k predmetným ustanoveniam článkov poskytla Európska komisia vo Výkladovom oznámení, ktorá v rozsahu výkladu čl. 2 bod i. a ii. vyslovila, že aj vzhľadom na judikatúru Súdneho dvora, sa za pracovný čas považujú určité obdobia, v ktorých pracovník pracuje, pracovník pracuje podľa pokynov zamestnávateľa, pracovník musí vykonávať svoju činnosť alebo povinnosti, alebo je k dispozícii zamestnávateľovi (napr. v súvislosti s pracovnou pohotovosťou). Ak niektorý čas zamestnanca nespĺňa uvedené kritéria, hodnotí sa daný čas ako čas odpočinku (pozri napr. kapitolu V. Výkladového oznámenia). Osobitne k čl. 16 písm. b) smernice Výkladové oznámenie stanovuje, že „neexistenciu práce počas tohto obdobia nemožno použiť na kompenzáciu iných období počas ktorých sa presiahol maximálny týždenný pracovný čas“. Podľa názoru odvolacieho súdu je potrebné dané články smernice vykladať spôsobom, podľa ktorého sa pre výpočet priemerného týždenného pracovného času nemôže použiť (zahrnúť) čas, ktorý vzhľadom na uvedené kritéria nenapĺňa charakter pracovného času tak, ako to má na mysli smernica (napr. dovolenka, PN..). Odvolací súd poznamenáva, že to automatický
neznamená, že s týmto časom, ktorý nespĺňa kritéria pracovného času (kvôli neexistencii výkonu práce) vnútroštátny právny poriadok nemôže spájať iné pracovnoprávne či sociálnoprávne benefity (napr. pracovné voľno s náhradou mzdy, započítaním času do rokov praxe a pod..., resp. že ich zahŕňa do obdobia výkonu štátnej služby). Smernica totiž v tomto smere nevylučuje pre členské štáty ani možnosť niektoré doby/časy zahrnúť alebo vylúčiť z referenčného obdobia pre účely výpočtu priemerného týždenného pracovného času (kapitola VI. písm. B) bod 3. Výkladového oznámenia). Ponecháva sa týmto spôsobom pre členské štáty určitá miera diskrečnej právomoci. Uvedenému záveru nebráni ani gramatická formulácia ust. § 97 ods. 1 Zákona o hasičskom a záchrannom zbore v znení účinnom do 31. októbra 2024, ktoré je potrebné vykladať v súlade s judikatúrou Súdneho dvora a účelom smernice tak, ako bolo vyššie uvedené. V nadväznosti na vyššie uvedené odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie v tomto smere správne postupoval, keď pre účely prekročenia maximálneho priemerného týždenného pracovného času reflektoval na uvedené kritérium, a ktoré závery premietol do svojho prepočtu (bod 44. odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie). Uvedené závery súdu prvej inštancie boli namietané žalobcom v rámci podaného odvolania v tom smere, že Zákon o Hasičskom a záchrannom zbore, výslovne stanovuje, že určité doby neaktívnej služby alebo pracovného voľna sa považujú za výkon práce. Odvolací súd vyhodnotil túto námietku ako neopodstatnenú s poukazom na vyššie uvedené vysvetlenie pojmov pracovný čas a čas odpočinku, § 97 Zákona o hasičskom a záchrannom zbore v znení účinnom do 31. októbra 2024 definuje len, čo sa zahŕňa (len) do obdobia výkonu štátnej služby (pričom do tohto pojmu zahŕňa aj čas, keď nejde o pracovný čas, v ktorom pracovník pracuje, pracovník pracuje podľa pokynov zamestnávateľa, pracovník vykonáva svoju činnosť alebo povinnosti, alebo je k dispozícii zamestnávateľovi). Ak niektorý čas zamestnanca nespĺňa vyššie uvedené kritéria, hodnotí sa daný čas ako čas odpočinku.
15.1. Vychádzajúc z hodnôt pracovného času žalobcu za žalovaného obdobie, tieto súd prvej inštancie rozvrhol do 6 mesačných referenčných období a zistil, že: a) šesťmesačné obdobie od júla 2021 do decembra 2021 v trvaní 178 kalendárnych dní zahŕňajúcich 25 sedemdňových období (týždňov) plus tri dni (t. j. 25,43 týždňov), počas ktorých celkový pracovný čas žalobcu dosiahol spolu 1189,14 hodín (v súčte hodín evidovaných ako odpracované t. j. ako výkon štátnej služby a hodín evidovaných ako pohotovosť na pracovisku). Jeho priemerný čistý pracovný čas dosiahol 46,76 hodín/týždeň (1189,14/25,43), b) šesťmesačné obdobie od januára 2022 do júna 2022 v trvaní 173 kalendárnych dní zahŕňajúcich 24 sedemdňových období (týždňov) plus 5 dní (t. j. 24,71 týždňov), počas ktorých celkový pracovný čas žalobcu dosiahol spolu 1177,73 hodín (v súčte hodín evidovaných ako odpracované t. j. ako výkon štátnej služby a hodín evidovaných ako pohotovosť na pracovisku). Jeho priemerný čistý pracovný čas dosiahol 47,66 hodín/týždeň (1177,73/24,71), c) šesťmesačné obdobie od júla 2022 do decembra 2022 v trvaní 181 kalendárnych dní zahŕňajúcich 25 sedemdňových období (týždňov) plus šesť dní (t. j. 25,86 týždňov), počas ktorých celkový pracovný čas žalobcu dosiahol spolu 1143,17 hodín (v súčte hodín evidovaných ako odpracované t. j. ako výkon štátnej služby a hodín evidovaných ako pohotovosť na pracovisku). Jeho priemerný čistý pracovný čas dosiahol 44,21 hodín/týždeň (1143,17/25,86), d) šesťmesačné obdobie od januára 2023 do júna 2023 v trvaní 171 kalendárnych dní zahŕňajúcich 24 sedemdňových období (týždňov) plus tri dni (t. j. 24,43 týždňov), počas ktorých celkový pracovný čas žalobcu dosiahol spolu 1150,40 hodín (v súčte hodín evidovaných ako odpracované t. j. ako výkon štátnej služby a hodín evidovaných ako pohotovosť na pracovisku). Jeho priemerný čistý pracovný čas dosiahol 47,09 hodín/týždeň (1150,40/24,43), e) šesťmesačné obdobie od júla 2023 do decembra 2023 v trvaní 170 kalendárnych dní zahŕňajúcich 24 sedemdňových období (týždňov) plus dva dni (t. j. 24,29 týždňov), počas ktorých celkový pracovný čas žalobcu dosiahol spolu 958,25 hodín (v súčte hodín evidovaných ako odpracované t. j. ako výkon štátnej služby a hodín evidovaných ako pohotovosť na pracovisku). Jeho priemerný čistý pracovný čas dosiahol 39,45 hodín/týždeň (958,25/24,29).
15.2. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania preskúmal prijaté závery súdu prvej inštancie o hodnotách dosahovaného priemerného týždenného pracovného času v rámci jednotlivých referenčných období a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nespôsobuje zistenie vecnej nesprávnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie. Odvolací súd konštatuje, že právo na náhradu ujmy nevzniká iba z titulu nesprávnej transpozície smernice. Ustanovenie čl. 6 písm. b) smernice je dôležitým právom únie a o závere o vzniku ujmy na strane žalobcu, ako bolo vyššie uvedené, je možné uvažovať za situácie, keď zákonodarca nedostatočným transponovaním smernice umožnil, aby zamestnanec
v rámci posudzovaného obdobia prekročil maximálny týždenný priemerný pracovný čas. Článok 6 písm. b) smernice priznáva pracovníkom právo na maximálny priemerný týždenný pracovný čas, vrátane nadčasov v rozsahu 48 hodín. Toto ustanovenie smernice má priamy účinok, keďže priznáva jednotlivcom práva, ktoré môžu priamo uplatniť v konaní pred vnútroštátnymi súdmi. Odvolací súd už vyššie uviedol, že ustanovenie článku 2 bod i. a ii. v spojení s čl. 6 písm. b) smernice nebolo do právneho poriadku Slovenskej republiky prebraté správne, pretože umožňovalo, aby čas služobnej pohotovosti nebol zohľadňovaný pre účely dodržania maximálneho priemerného týždenného pracovného času. Zároveň je však potrebné mať pre záver o vyslovení zodpovednosti žalovanej za preukázané, že takto nedostatočne transponovaná smernica aj spôsobila prezumovaný negatívny následok v podobe prekročenia maximálneho priemerného týždenného pracovného času žalobcu, pričom dôkazné bremeno je na strane žalobcu. Až v prípade, že na základe zisteného skutkového stavu (ktorí súd prvej inštancie zisťoval v súlade s CSP) súd zistí, že v rámci referenčných období došlo k prekročeniu maximálneho priemerného týždenného pracovného času, je dôvodné vyslovenie záveru o vzniku zodpovednosti žalovanej za porušenie tohto dôležitého sociálneho práva únie (článok 19 ods. 2 a 40 Ústavy SR) v korelácii so vznikom nároku žalobcu na náhradu ujmy. Nakoľko sa však v konaní nepreukázalo, že by priemerný týždenný pracovný čas žalobcu presahoval v rámci referenčných období hodnotu 48 hodín, tak nebol naplnený základný predpoklad pre úspech žalobcu, a to porušenie práva na maximálny priemerný týždenný 48 hodinový pracovný čas. Z uvedeného dôvodu nebolo v konaní dôvodné sa zaoberať preukázaním ujmy na strane žalobcu v priamej príčinnej súvislosti s porušením práva únie v spojení s primeranosťou výšky náhrady ujmy.
15.3. V odvolaní žalobca poukázal na Rozsudok súdneho dvora z 11.04.2019, vec C-254/18, z ktorého vyplýva, že (37) (38) pevné referenčné obdobia, ako aj pohyblivé referenčné obdobia sú v súlade s cieľom smernice 2003/88, ktorým je zabezpečiť účinnú ochranu bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov, keďže umožňujú overiť, že pracovník nepracuje v priemere viac ako 48 hodín týždenne počas celého trvania predmetného obdobia a že požiadavky spojené s jeho zdravím a bezpečnosťou sú tak splnené. Na tento účel nie je dôležité, či začiatok a koniec referenčného obdobia sú určené v závislosti od pevných kalendárnych dátumov alebo priebežne plynutím času. (48) .... článok 6 písm. b), článok 16 písm. b) a článok 19 prvý odsek smernice 2003/88 sa majú vykladať v tom zmysle, že nebránia vnútroštátnej právnej úprave, ktorá na účely výpočtu priemerného týždenného pracovného času stanovuje referenčné obdobia, ktoré sa začínajú a končia v určitých kalendárnych dátumoch, pokiaľ táto právna úprava obsahuje mechanizmy, ktoré umožňujú zabezpečiť, že priemerný maximálny týždenný pracovný čas v rozsahu 48 hodín bude rešpektovaný počas každého obdobia šiestich mesiacov zapadajúceho do rámca dvoch po sebe nasledujúcich pevných referenčných období. Žalobca v odvolaní neuviedol, žiadne konkrétne skutočnosti, že výpočet súdu prvej inštancie v daných referenčných obdobiach nezodpovedal tomu, že priemerný maximálny týždenný pracovný čas v rozsahu 48 hodín nebol presiahnutý počas každého obdobia šiestich mesiacov zapadajúceho do rámca dvoch po sebe nasledujúcich pevných referenčných období (námietky žalobcu spočívali v definovaní toho, čo treba považovať za pracovný čas, čo súd prvej inštancie správne posúdil).
16. Z vyššie uvedeného po preskúmania rozhodnutia súdu prvej inštancie v rozsahu odvolania a dôvodov odvolania vyplýva, správny záver súdu prvej inštancie, že v konaní nebolo preukázané, že priemerný týždenný pracovný čas žalobcu v rámci referenčných období za žalované obdobie presiahol 48 hodín, v dôsledku čoho nebola v konaní preukázaná dôvodnosť podanej žaloby, a preto, ak súd prvej inštancie žalobu zamietol je jeho rozhodnutie je vecne správne.
17. Žalobca v odvolaní namietal, že súd prvej inštancie porušil prejednaciu zásadu, keď rozhodol na základe vlastnej konštrukcie skutkového stavu, ktorú žiadna zo strán netvrdila ani nenavrhovala a súdom táto konštrukcia nebola stranám sporu predložená na vyjadrenie, namietal, že súd mal v súlade s § 150 ods. 2 CSP vyzvať strany na doplnenie skutkových tvrdení ak ich považoval za neúplné. Odvolací súd udáva, že civilné sporové konanie je ovládané prejednacou zásadou, v súlade s ktorou je úspech procesnej strany definovaný jej povinnosťou tvrdenia a na ňu nadväzujúcou dôkaznou povinnosťou. V súlade s prejednacou zásadou je teda úspech procesnej strany definovaný jej povinnosťou tvrdenia a na ňu nadväzujúcou dôkaznou povinnosťou a im zodpovedajúcim korelátom v podobe bremena tvrdenia a dôkazného bremena. Z prejednacej zásady potom následne vyplýva základné procesné pravidlo, podľa ktorého každá strana je povinná tvrdiť a dokazovať skutočnosti zodpovedajúce znakom právnej normy, ktorá je pre ňu priaznivá a ktorej sa domáha. V okolnostiach danej veci je zrejmé, že skutkovým predpokladom, z ktorého žalobcovi mohol vzniknúť nárok na nemajetkovú ujmu bolo aj preukázanie, že
priemerný týždenný pracovný čas žalobcu presiahol 48 hodín/týždeň. Z hľadiska základného rozloženia bremena tvrdenia a dôkazného bremena tieto skutočnosti bol v konaní povinný preukázať žalobca, pretože v sporovom konaní každá strana nesie dôkazné bremeno týkajúce sa tých skutkových predpokladov, ktoré sú pre ňu priaznivé z pohľadu právnej normy, ktorej účinkov sa v sporovom súdnom konaní domáha. Z uvedeného potom možno urobiť záver, podľa ktorého strana, ktorá sa domáha určitých právnych následkov, ponesie aj nepriaznivé dôsledky stavu non liquet (neobjasneného určitého skutkového stavu, resp. určitej relevantnej skutočnosti), teda procesných následkov toho, že k naplneniu skutkových predpokladov hypotézy právnej normy, ktorej účinkov sa domáhala nedošlo. Podľa § 215 CSP súd rozhodne na základe zisteného skutkového stavu. Skutkovým základom súdneho rozhodnutia je súhrn skutkových zistení, ku ktorým súd dospel v priebehu konania. K skutkovým zisteniam súd dospieva posúdením (vyhodnotením) skutkových poznatkov. Skutkové poznatky súd získava viacerými spôsobmi, predovšetkým (v sporovom konaní nie výlučne) dokazovaním. Právnym základom súdneho rozhodnutia sú právne závery, ktoré súd vyvodil subsumovaním zisteného skutkového základu pod právnu normu. Skutkový stav sa zisťuje procesným postupom podľa CSP. Odvolací súd udáva, že súd prvej inštancie zistil skutkový stav v súlade s CSP. Súd prvej inštancie je pri sporných tvrdeniach skutkového stavu stranami sporu povinný podrobiť tvrdenia a predložené podklady (dôkazy) strán konania vlastnému kritickému posúdeniu. Ak súd prvej inštancie na základe vykonania dôkazov predložených stranami sporu zistí iný skutkový stav ako tvrdí strana sporu (v tomto prípade na základe vykonaného dokazovania a vzhľadom na aplikáciu príslušných ustanovení zákona prepočtom zistil skutkový stav tak, že priemerný týždenný pracovný čas žalobcu v rámci referenčných období za žalované obdobie nepresiahol 48 hodín), nejde o porušenie prejednacej zásady či neprípustnú vlastnú iniciatívu súdu, ale o riadny výkon jeho rozhodovacej a vyhodnocovacej právomoci. Samotný nesúhlas žalobcu s výsledným zistením skutkového stavu súdom nezakladá procesnú vadu konania a nevypovedá o porušení prejednacej zásady. Súd prvej inštancie pri ustálení skutkového stavu vychádzal zo sporných tvrdení strán sporu, stranami sporu navrhnutého dokazovania, vrátane dochádzkového systému, ktorý bol do konania predložený ako dôkaz samotnou stranou konania. Súd prvej inštancie teda nekonštruoval skutkový stav na základe nepredložených či netvrdených okolností, ale výlučne aplikujúc hmotné právo analyticky a matematicky spracoval údaje, ktoré z takto vykonaného dôkazu vyplynuli. Pokiaľ žalobca namietal, že podľa § 150 ods. 2 CSP na zistenie podstatných a rozhodujúcich skutočností ho súd mal požiadať o ďalšie skutkové tvrdenia, odvolací súd udáva, že z daného ustanovenia vyplýva len, že súd môže požiadať o ďalšie skutkové tvrdenia stranu sporu a to v prípade, že strana sporu si nesplní povinnosť substancovane tvrdiť. Žalobca v odvolaní ani neuviedol na aké skutkové tvrdenie (ktoré by chýbali) ho súd prvej inštancie mal vyzvať, v podstate tvrdil, že súd ho mal oboznámiť pred rozhodnutím aký skutkový stav zistil a ako ho ide právne posúdiť – uvedené však nezodpovedá hypotéze ustanovenia § 150 ods. 2 CSP.
17.1. Pokiaľ súd prvej inštancie rozvrhol žalované obdobie do šesťmesačných referenčných období, k samotnej otázke zákonnosti a opodstatnenosti ich dĺžky sa odvolací súd vyjadril už vyššie. Zo spisu jednoznačne vyplýva, že žalovaná už vo svojom prvom vyjadrení k žalobe výslovne argumentovala aplikáciou šesťmesačného referenčného obdobia a na tejto procesnej obrane zotrvala počas celého konania a namietala aj to čo treba považovať za pracovný čas. Žalobca mal o tejto argumentácii žalovanej plnú vedomosť a v rámci kontradiktórnosti konania na ňu aktívne reagoval tak v písomných vyjadreniach (replikách), ako aj na samotnom pojednávaní. Vzhľadom na uvedené odvolací súd uzavrel, že postup súdu prvej inštancie bol v plnom súlade s Civilným sporovým poriadkom a námietka žalobcu o porušení prejednacej zásady je neopodstatnená.
18. Odvolací súd vzhľadom na vyššie uvedené dôvody odvolacie námietky žalobcu nepovažoval za dôvodné, a preto rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil ako vecne správny. Rozsudok súdu prvej inštancie spĺňa všetky náležitosti v zmysle § 220 ods. 2 CSP.
19. Ako výrok závislý odvolací súd preskúmal i druhý výrok rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým súd žalovanej priznal nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi v plnom rozsahu. Súd prvej inštancie rozhodol správne v časti trov konania pri správnej aplikácii § 255 ods. 1 v spojení s čl. 4 ods. 2 základných princípov CSP. Keďže žalovaná bola v konaní plne úspešná, súd prvej inštancie správne uložil žalobcovi povinnosť zaplatiť žalovanej náhradu trov konania v rozsahu 100 %, pričom výška týchto trov bude určená osobitným uznesením v zmysle § 262 ods. 2 CSP.
20. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ustanovenia § 396 ods. 1 CSP, § 262 ods. 1 CSP a § 255 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní žalobca nebol úspešný ani sčasti, keď odvolací súd rozsudok súdu prvej z dôvodu jeho vecnej správnosti potvrdil. Celý procesný úspech v odvolacom konaní tak prináleží žalovanej. Odvolací súd uložil žalobcovi ako procesne neúspešnej strane sporu v odvolacom konaní povinnosť nahradiť žalovanej trovy odvolacieho konania v rozsahu 100 % v lehote troch dní odo dňa právoplatnosti uznesenia, ktorým súd prvej inštancie rozhodne o výške trov.
21. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 druhá veta CSP).
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t. j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).
Ak má dovolanie vady podľa § 429 a dovolateľ na výzvu súdu prvej inštancie na odstránenie vád neodstráni vady, následkom neodstránenia vád dovolania je odmietnutie dovolania.
Podľa ustanovenia § 447 CSP dovolací súd odmietne dovolanie, ak a) bolo podané oneskorene, b) bolo podané neoprávnenou osobou, c) smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné, d) nemá náležitosti podľa § 428, e) neboli splnené podmienky podľa § 429 alebo f) nie je odôvodnené prípustnými dovolacími dôvodmi alebo ak dovolacie dôvody nie sú vymedzené spôsobom uvedeným v § 431 až 435.
Odvolací súd poučuje strany v zmysle ustanovenia § 160 CSP o možnosti obrátiť sa na Centrum právnej pomoci so žiadosťou a o možnosti požiadať Centrum právnej pomoci o predbežné poskytnutie právnej pomoci v zmysle § 11 ods. 1 zákona č. 327/2005 Z. z. o poskytnutí právnej pomoci osobám v materiálnej núdzi a o zmene a doplnení ďalších zákonov.