Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_1Svk-35-2026.pdf
PDF · 100.5 KB
Case nature
Area
Subarea
1Svk/35/2026
Uznesenie
Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu (sťažovateľ): Združenie domových samospráv, o. z., so sídlom Rovniankova 1667/14, 851 02 Bratislava, IČO: 31 820 174, právne zastúpený: Tkáč & Partners, s.r.o., so sídlom Hrnčiarska 29, 040 01 Košice - mestská časť Staré Mesto, IČO: 53 929 691, proti žalovanému: Okresný úrad Košice, odbor starostlivosti o životné prostredie, so sídlom Komenského 52, 041 26 Košice, za účasti ďalšieho účastníka konania: J. M. T. V. Družstvo, so sídlom Slánska 20D, 080 06 Prešov, IČO: 53 639 391, právne zastúpený advokátskou kanceláriou: IURISTICO s. r. o., so sídlom Cimborkova 13, 040 01 Košice, IČO: 36 588 041, v konaní o všeobecnej správnej žalobe na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. OU-KE-OSZP3-2025/023989-017 z 30.5.2025, konajúc o kasačnej sťažnosti žalobcu proti uzneseniu Správneho súdu v Košiciach č. k. 6S/58/2025-148 z 30.12.2025 v spojení s opravným uznesením č. k. 6S/58/2025-316 z 22.5.2026, takto
r o z h o d o l :
I. Návrh žalobcu na prerušenie kasačného konania sa zamieta.
II. Kasačná sťažnosť sa zamieta.
III. Účastníkom konania sa právo na náhradu trov kasačného konania nepriznáva.
o d ô v o d n e n i e :
I.
Administratívne konanie
1. Žalovanému, ako orgánu príslušnému na vykonanie zisťovacieho konania podľa zákona č. 24/2006 Z. z. o posudzovaní vplyvov na životné prostredie a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon EIA“), bol dňa 21.3.2025 ďalším účastníkom konania, ako navrhovateľom, doručený zámer navrhovanej činnosti s označením „IBV Arméria II, III, IV“ (ďalej len „navrhovaná činnosť“), ktorým bolo začaté zisťovacie konanie o posudzovaní vplyvov navrhovanej činnosti na životné prostredie podľa zákona EIA, v ktorom mal žalobca postavenie dotknutej verejnosti podľa § 3 písm. t) zákona EIA. 2. Žalovaný po vykonaní zisťovacieho konania pre navrhovanú činnosť záväzným stanoviskom č. OU- KE-OSZP3-2025/023989-017 z 30.5.2025 (ďalej len „záväzné stanovisko žalovaného“) vydaným podľa § 20 ods. 10 zákona EIA rozhodol, že navrhovaná činnosť sa nebude posudzovať podľa zákona EIA a zároveň určil jednotlivé opatrenia na zabránenie a zmiernenie znečisťovania životného prostredia.
3. Žalovaný v poučení záväzného stanoviska uviedol, že podľa § 29 ods. 16 písm. b) zákona EIA proti záväznému stanovisku zo zisťovacieho konania, v ktorom bolo určené, že sa navrhovaná činnosť alebo jej zmena nebude posudzovať podľa zákona EIA, je prípustné odvolanie, ktoré môže podať aj dotknutá verejnosť podľa § 3 písm. t) zákona EIA.
4. Z obsahu správnej žaloby, ako aj zo súdneho spisu č. l. 31 vyplýva, že žalobca v postavení dotknutej verejnosti, riadiac sa poučením v záväznom stanovisku žalovaného podal dňa 8.6.2025 odvolanie, t. j. uplatnil voči záväznému stanovisku žalovaného, zákonom EIA prípustný riadny opravný prostriedok.
II.
Konanie na správnom súde
5. Žalobca sa všeobecnou správnou žalobou (ďalej len „žaloba“) domáhal preskúmania záväzného stanoviska žalovaného, pričom žiadal toto záväzné stanovisko žalovaného zrušiť a vec vrátiť žalovanému na ďalšie konanie, zároveň si uplatnil nárok na náhradu trov konania.
6. Správny súd v Košiciach (ďalej len „správny súd“) uznesením č. k. 6S/58/2025-148 z 30.12.2025 (ďalej len „napadnuté uznesenie“) žalobu odmietol ako neprípustnú v zmysle § 98 ods. 1 písm. g) Správneho súdneho poriadku (ďalej len „SSP“), pretože mal za to, že napadnuté záväzné stanovisko žalovaného nie je s poukazom na § 7 písm. a) SSP spôsobilým predmetom správneho súdneho prieskumu.
7. Správny súd v odôvodnení uviedol, že z § 29 ods. 17 zákona EIA explicitne vyplýva, že v prípade nepodania odvolania voči záväznému stanovisku zo zisťovacieho konania, toto záväzné stanovisko zo zisťovacieho konania nadobúda účinnosť, potom a contrario platí, že odvolaním napadnuté záväzné stanovisko zo zisťovacieho konania nenadobudne účinnosť. Na základe uvedeného, odvolanie podľa § 29 ods. 16 písm. b) zákona EIA, možno považovať za riadny opravný prostriedok v zmysle § 7 písm. a) SSP.
8. V odôvodnení správny súd ďalej uviedol, že žalobca podal proti záväznému stanovisku žalovaného v administratívnom konaní riadny opravný prostriedok, teda odvolanie podľa § 29 ods. 16 písm. b) zákona EIA. Žalobca ako predmet správneho súdneho prieskumu vymedzil záväzné stanovisko žalovaného, t. j. prvostupňové rozhodnutie, vo vzťahu ku ktorému v súlade so zásadou subsidiarity právomoci správneho súdu, správna žaloba nie je prípustná, preto ju správny súd podľa § 98 ods. 1 písm. g) SSP ako neprípustnú odmietol.
III.
Kasačná sťažnosť a vyjadrenia k nej
9. Proti napadnutému uzneseniu podal žalobca (ďalej len „sťažovateľ“) kasačnú sťažnosť, v ktorej žiadal zrušiť toto uznesenie z dôvodov podľa § 440 ods. 1 písm. g), h), i) a j) SSP a vec vrátiť správnemu súdu na ďalšie konanie.
10. Sťažovateľ úvodom predstavil obsiahlu argumentáciu o svojom postavení ako zainteresovanej verejnosti v zmysle § 42 SSP a svojej žalobnej legitimácii. Následne namietal:
- nesprávne právne posúdenie týkajúce sa výkladu § 29 ods. 20 zákona EIA, pretože podľa § 61 písm. c) SSP je prípustná akákoľvek žaloba zainteresovanej verejnosti vo veciach životného prostredia a podmienka vyčerpania opravného prostriedku je procesným obmedzením žalobnej legitimácie,
- že odvolanie podľa § 29 ods. 16 písm. b) zákona EIA nie je riadnym ani mimoriadnym opravným prostriedkom, ale osobitným odvolacím prostriedkom spravovaným právom Európskej únie, preto ani jazykovým výkladom § 7 písm. a) SSP sa nejedná o neprípustnú žalobu, lebo zákon EIA neumožňuje zainteresovanej verejnosti podať riadny či mimoriadny opravný prostriedok,
- že bol porušený princíp predbežnej opatrnosti a odbornosti podľa § 13 a § 16 zákona č. 17/1992 Zb. o životnom prostredí a princíp prevencie enviromentálnych škôd, pričom rozsiahlo uviedol s princípmi súvisiacu judikatúru Súdneho dvora Európskej únie,
- že úvaha správneho súdu o suspenzívnom účinku odvolania je nepresná a neúplná. Suspenzívny účinok riadneho odvolania sa spája s odložením právoplatnosti a vykonateľnosti, čo sú vlastnosti rozhodnutia podľa § 52 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok), ktorý sa podľa § 64 písm. f) zákona EIA na zisťovacie konanie nevzťahuje.
11. Sťažovateľ vo svojej kasačnej sťažnosti tiež navrhol iniciovanie prejudiciálneho konania na Súdnom dvore Európskej únie s nasledovnými otázkami:
„a) Je pojem „zainteresovaná verejnosť“ ako ho používa v danom rozhodnutí správny súd v súlade s pojmom „zainteresovaná verejnosť“ tak ako ho chápe čl. 3 ods. 5 a čl. 9 ods. 2 Aarhuského dohovoru a ako ho chápe čl. 11 Smernice o EIA? b) Je žaloba v zmysle čl. 9 ods. 2 a ods. 3 Aarhuského dohovoru tzv. verejnou žalobou (actio popularis), kedy sa žaluje samotná zákonnosť a súlad s právnymi predpismi Európskej únie (rôzne environmentálne smernice)? c) Je ustanovenie § 7 písm. a) SSP vyžadujúce využitie opravného prostriedku v súlade so Smernicou o EIA ako aj právom EÚ, a to aj s poukazom na rozhodnutie SD EÚ č. C-263/08 a č. C-137/14? d) Je vyžadovanie využitia opravného prostriedku podľa § 30 zákona o EIA v súlade so Smernicou o EIA vo vzťahu k možnosti zainteresovanej verejnosti na prístup k súdu?“
12. Žalovaný vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti uviedol, že napadnuté uznesenie považuje za vecne správne a zákonné. Vo vyjadrení spochybnil sťažovateľove tvrdenia týkajúce sa povahy odvolania podľa § 29 ods. 16 písm. b) zákona EIA, pričom uviedol, že s prihliadnutím na právnu úpravu ide o inštitút s povahou bližšie k riadnemu opravnému prostriedku. Žalovaný doplnil, že Okresný úrad Košice odbor opravných prostriedkov už rozhodol o odvolaní žalobcu voči záväznému stanovisku zo zisťovacieho konania rozhodnutím sp. zn. OU-KE-OOP3-2026/010175-006 z 17.2.2026.
13. Ďalší účastník konania vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti uviedol, že žalobca bol účastníkom administratívneho zisťovacieho konania, disponoval právom podať odvolanie ako riadny opravný prostriedok, ktorý aj využil, preto je nevyhnutné aplikovať § 7 písm. a) SSP.
IV.
Právny názor kasačného súdu
14. Senát Najvyššieho správneho súdu, ako súdu kasačného (ďalej aj „kasačný súd“) po zistení, že kasačná sťažnosť bola podaná včas (§ 443 ods. 1 SSP), oprávnenou osobou (§ 442 ods. 1 SSP), je prípustná (§ 439 ods. 1 SSP) a má predpísané náležitosti (§ 57 SSP a § 445 ods. 1 SSP), preskúmal napadnuté uznesenie správneho súdu, v medziach sťažnostných bodov uplatnených sťažovateľom spolu s konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu a postupom podľa § 455 SSP bez nariadenia pojednávania dospel k záveru, že kasačná sťažnosť nie je dôvodná.
15. Meritom veci, ktorým sa kasačný súd zaoberal v predmetnom konaní, bolo predovšetkým zodpovedanie otázky, či správny súd vychádzal zo správneho záveru, keď odmietol sťažovateľovu žalobu ako neprípustnú v zmysle § 98 ods. 1 písm. g) SSP, keď mal za to, že napadnuté záväzné stanovisko žalovaného nie je s poukazom na § 7 písm. a) SSP spôsobilým predmetom správneho súdneho prieskumu.
16. Kasačný súd zo svojej úradnej činnosti zistil, že v inom kasačnom konaní už bola predmetom právneho posúdenia obdobná vec sťažovateľa s totožne nastolenou právnou otázkou ako v tomto konaní, ku ktorej tunajší súd vyslovil svoj právny názor v uznesení sp. zn. 7Svk/31/2025 z 17.12.2025 a 3Svk/17/2026 z 29.4.2026. Kasačný súd preto postupom podľa § 464 ods. 1 SSP v ďalšom poukazuje na odôvodnenie uznesenia 7Svk/31/2025 z 17.12.2025, s ktorým sa v celom rozsahu stotožnil a neidentifikoval žiadne dôvody, pre ktoré by sa mal od tejto argumentácie odchýliť, preto uvádza jeho vybrané časti: „6. ... Podľa § 29 ods. 15 [zákona EIA] ak v záväznom stanovisku zo zisťovacieho konania príslušný orgán určil, že sa navrhovaná činnosť alebo jej zmena nemá posudzovať podľa tohto zákona, záväzné stanovisko zo zisťovacieho konania po nadobudnutí účinnosti oprávňuje navrhovateľa podať návrh na začatie povoľovacieho konania. Podľa § 29 ods. 16 písm. b) [zákona EIA] proti záväznému stanovisku, v ktorom príslušný orgán určil, že sa navrhovaná činnosť nebude posudzovať, môže podať odvolanie len dotknutá obec a dotknutá verejnosť podľa § 3 písm. t) [zákona EIA]. Odvolanie možno podľa § 29 ods. 17 [zákona EIA] podať do 15 dní od doručenia záväzného stanoviska, inak záväzné stanovisko nadobúda účinnosť. Dotknutá verejnosť uvedená v § 3 písm. t) sa môže podľa § 29 ods. 20 [zákona EIA] žalobou domáhať zrušenia záväzného stanoviska vydaného podľa odseku 15, ktorým sa určilo, že navrhovaná činnosť alebo jej zmena sa nebude posudzovať podľa tohto zákona, a napadnúť jeho vecnú správnosť. 7. Z citovaných ustanovení vyplýva, že namiesto pôvodného rozhodnutia zo zisťovacieho konania sa podľa novej úpravy už vydáva len záväzné stanovisko, ktoré môže zainteresovaná verejnosť za
určitých podmienok napadnúť odvolaním. Zákon v tejto súvislosti osobitne upravuje inštitút účinnosti záväzného stanoviska, ktorá nastáva márnym uplynutím lehoty na odvolanie a ktorá má vyjadrovať jeho konečnosť, a teda v určitom zmysle zodpovedať inštitútu právoplatnosti rozhodnutia. Zároveň § 29 ods. 20 [zákona EIA] však pripúšťa aj správnu žalobu zainteresovanej verejnosti proti záväznému stanovisku podľa § 29 ods. 15, teda proti záväznému stanovisku, ktorým sa rozhodlo, že sa navrhovaná činnosť nebude posudzovať. Z hľadiska systematiky Správneho súdneho poriadku je záväzné stanovisko opatrením podľa § 3 ods. 1 písm. c) SSP, pretože nie je označené ako rozhodnutie, je vydané v určitom administratívnom (zisťovacom) konaní a môžu ním byť priamo dotknuté práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti osôb (už len napríklad tak, že podľa § 29 ods. 15 [zákona EIA] oprávňuje navrhovateľa podať návrh na povoľovacie konanie). 8. Judikatúra vo všeobecnosti dospela k záveru, že záväzné stanovisko nie je spôsobilým predmetom prieskumu, lebo nejde o konečné opatrenie (porov. uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 8Sžk/4/2018, judikát R 70/2019). Preto zákonodarca v § 29 ods. 20 [zákona EIA] výslovne pripustil (správnu) žalobu zainteresovanej verejnosti, čo znamená, že tým ako lex specialis ustanovil aj preskúmateľnosť tohto osobitného záväzného stanoviska správnymi súdmi. Keďže toto záväzné stanovisko je opatrením v zmysle § 3 ods. 1 písm. c) SSP, jeho prieskumu slúži všeobecná správna žaloba podľa § 177 a nasl. SSP. Podľa kasačného súdu však citované ustanovenia [zákona EIA] nič nezmenili na ostatných procesných podmienkach pre takúto správnu žalobu. Ako už uviedol správny súd, podľa § 7 písm. a) SSP správne súdy nepreskúmavajú právoplatné opatrenia orgánov verejnej správy, ak účastník pred ich právoplatnosťou nevyčerpal všetky riadne opravné prostriedky, ktorých použitie umožňuje osobitný predpis. Povinnosť vyčerpať ich sa nevzťahuje na zainteresovanú verejnosť, ak nebola na ich podanie oprávnená. Ak však je zainteresovaná verejnosť oprávnená na podanie riadneho opravného prostriedku proti určitému opatreniu, ktorým oddiali nastúpenie právoplatnosti (alebo inej obdobnej vlastnosti konečnosti, akou je napr. účinnosť záväzného stanoviska podľa § 29 ods. 17 [zákona EIA]), je jeho vyčerpanie podmienkou toho, aby správne súdy mohli preskúmať toto opatrenie. 9. Kasačný súd sa tak nestotožňuje s názorom žalobcu, že ustanovenie § 29 ods. 20 [zákona EIA] dovoľuje napadnúť záväzné stanovisko zo zisťovacieho konania bez toho, aby bola splnená procesná podmienka § 7 písm. a) SSP, teda aby toto stanovisko nadobudlo účinnosť potom, čo zainteresovaná verejnosť podala proti nemu riadny opravný prostriedok - odvolanie, ak naň bola podľa § 29 ods. 16 písm. b) [zákona EIA] oprávnená. V prerokúvanej veci potom netreba riešiť otázku, či oprávnenosť treba posudzovať absolútne (teda či zákon priznal zainteresovanej verejnosti možnosť podať takýto opravný prostriedok) alebo relatívne (teda či konkrétny zástupca zainteresovanej verejnosti mal možnosť podať ho), pretože žalobca ani netvrdí, že by nemal možnosť podať uvedené odvolanie [...] Z uvedeného je zrejmé, že žalobca bol oprávnený na podanie opravného prostriedku, aj ho podal, a preto preskúmavané opatrenie ani len nenadobudlo účinnosť v zmysle § 29 ods. 17 [zákona EIA]. Preto sa možno stotožniť s názorom správneho súdu, že správna žaloba žalobcu nebola prípustná, čo zakladalo dôvod jej odmietnutia podľa § 98 ods. 1 písm. g) SSP. Len pre úplnosť sa poznamenáva, že podľa judikatúry by mohlo v tomto prípade prichádzať do úvahy aj jej odmietnutie pre predčasnosť (porov. uznesenie tun. súdu sp. zn. 7Ssk/71/2021).“
17. Kasačný súd k tomu postupom podľa § 464 ods. 1 SSP v ďalšom dopĺňa odôvodnenie a odkazuje na odôvodnenie uznesenia 3Svk/17/2026 z 29.4.2026, s ktorým sa v celom rozsahu stotožnil a neidentifikoval žiadne dôvody, pre ktoré by sa mal od tejto argumentácie odchýliť, preto uvádza jeho vybrané časti: „16. Kasačný súd k tomu dopĺňa, že v prejednávanej veci rovnako sťažovateľ v postavení dotknutej verejnosti podľa § 3 písm. t) [zákona EIA] podal proti záväznému stanovisku žalovaného odvolanie [8.6.2025], čo sám nespochybňuje, pričom kópiu odvolania priložil k samotnej správnej žalobe [č. l. 31 a nasl. súdneho spisu], avšak bez priloženého rozhodnutia o odvolaní [o odvolaní rozhodol Okresný úrad Košice odbor opravných prostriedkov rozhodnutím sp. zn. OU-KE-OOP3-2026/010175-006 z 17.2.2026, teda po podaní kasačnej sťažnosti]. Preskúmavané záväzné stanovisko žalovaného tak ani v tomto prípade nenadobudlo účinnosť v zmysle § 29 ods. 17 [zákona EIA] a správny súd postupoval správne, keď uviedol, že nejde o konečné rozhodnutie vo veci a existencia výnimky z povinnosti uplatniť riadny opravný prostriedok v zmysle § 7 písm. a) SSP nebola preukázaná. 17. Námietky, alebo skôr všeobecné právne úvahy, v ktorých sťažovateľ argumentoval svojím statusom zainteresovanej verejnosti, najmä vo vzťahu k ustanoveniam § 177 ods. 2, § 178 ods. 3 a § 42 SSP, vyhodnotil kasačný súd ako nedôvodné a s predmetom konania zjavne nesúvisiace, keďže procesné postavenie sťažovateľa ako zainteresovanej verejnosti nebolo v rámci správneho súdneho konania
žiadnym spôsobom spochybnené. Z uvedených dôvodov kasačný súd neidentifikoval potrebu venovať týmto úvahám pozornosť na úrovni osobitnej argumentácie. 18. Vo vzťahu k?povinnosti predložiť prejudiciálnu otázku, kasačný súd, vedomý si obsahu článku 267 Zmluvy o?fungovaní Európskej únie, poukazuje na rozsudok Súdneho dvora EÚ CILFIT, C-283/81 z 6. októbra 1982, v?ktorom Súdny dvor EÚ formuloval tri výnimky, keď vnútroštátne súdy túto povinnosť nemajú, a?to pokiaľ: (i) položená otázka nie je relevantná (významná) pre riešenie daného sporu, (ii) odpoveď na otázku možno vyvodiť z existujúcej judikatúry Súdneho dvora EÚ (tzv. acte éclairé), alebo (iii) o?správnom uplatnení práva EÚ neexistujú žiadne rozumné pochybnosti (tzv. acte clair). Treba tiež mať na pamäti, že Súdny dvor EÚ nerozhoduje o?skutkových otázkach prejednávaných v?konaní o veci samej. 19. Kasačný súd k prvej nastolenej otázke sťažovateľa uvádza, že ide o otázku, ktorá má prevažne skutkový a nie interpretačný charakter. Konanie o prejudiciálnej otázke je ale určené predovšetkým na riešenie otázok výkladu alebo platnosti práva Únie, pričom význam pojmu „zainteresovaná verejnosť“ je už interpretovaný rozsiahlou judikatúrou Súdneho dvora EÚ, a preto samotná aplikácia na konkrétny skutkový stav nezakladá potrebu položenia takto formulovanej otázke Súdnemu dvoru EÚ. Čo sa týka druhej nastolenej otázky, kasačný súd konštatuje, že mechanizmus prejudiciálneho konania neslúži na poskytovanie abstraktných právnych stanovísk ani na všeobecné akademické posudzovanie právnych konceptov. Formulácia predmetnej otázky je príliš všeobecná, abstraktná a bez naviazania na konkrétne ustanovenie vnútroštátneho práva, ktoré má byť vyložené v súlade s právom Únie. Navyše odpoveď v súvislosti s oboma otázkami, nie je nevyhnutná pre rozhodnutie vnútroštátneho súdu. [...] 21.V súvislosti s [treťou a štvrtou otázkou ] kasačný súd konštatuje, že rovnako neidentifikoval žiadnu pochybnosť ohľadne aplikácie práva Únie. Ako už bolo v judikatúre Najvyššieho správneho súdu konštatované, oprávnenie zainteresovanej verejnosti na prístup k súdu nie je bezpodmienečné a Aarhuský dohovor v čl. 9 ods. 2, ako aj Smernica EIA v čl. 11, zhodne stanovujú, že nevylučujú možnosť predbežného preskúmania správnym orgánom a nie je nimi dotknutá požiadavka uplatnenia správnych opravných prostriedkov pred súdnymi opravnými prostriedkami, ak takáto požiadavka vyplýva z vnútroštátneho práva. Inak povedané, je v súlade s Aarhuským dohovorom, ako aj Smernicou EIA, ak vnútroštátne právo stanovuje prístup k súdu za podmienky, že žalobca predtým vyčerpal opravné prostriedky v administratívnom konaní, ak na ich podanie bol oprávnený. Preto je podľa kasačného súdu v súlade s danými ustanoveniami, ak slovenský právny poriadok v ustanovení § 7 písm. a) SSP v spojení s § 42 a § 178 SSP zabezpečuje zainteresovanej verejnosti prístup k súdu za podmienky, že vyčerpala riadne opravné prostriedky v administratívnom konaní, ak na ich podanie bola oprávnená (uznesenie sp. zn. 8Svk/41/2025 z 29.1.2026). 22.Nemožno opomenúť, že v rozsudku Súdneho dvora EÚ Lesoochranárske zoskupenie VLK, C-240/09 z 8. marca 2011, Súdny dvor EÚ zdôraznil, že vnútroštátne súdy musia vykladať svoje procesné právo tak, aby zabezpečili účinnú súdnu ochranu práv vyplývajúcich z práva Únie v oblasti ochrany životného prostredia. Avšak zároveň ponechal členským štátom priestor na určenie konkrétnych procesných mechanizmov. Následne Súdny dvor EÚ v rozsudku Gemeinde Altrip A I., C-72/12 zo 7. novembra 2013 uviedol, že Smernica EIA síce vyžaduje zabezpečenie účinného prístupu k súdnej ochrane pre zainteresovanú verejnosť, avšak neurčuje konkrétnu procesnú formu opravného prostriedku, ktorý majú členské štáty zaviesť. Z uvedeného tak vyplýva, že právo Únie nevyžaduje, aby opravné prostriedky v rámci konaní podľa Smernice EIA mali jednotnú alebo osobitnú formu. Členské štáty môžu tieto prostriedky začleniť do existujúcich procesných mechanizmov vnútroštátneho práva, pokiaľ sú zachované a rešpektované zásady efektivity a ekvivalencie. 23. Preto situácia, keď vnútroštátne právo diferencuje jednotlivé druhy opravných prostriedkov a stanovuje určité procesné podmienky pre prístup k súdu, sama o sebe nie je v rozpore s právom Únie, pokiaľ tieto podmienky neznemožňujú alebo nadmerne nesťažujú uplatnenie práv priznaných smernicou EIA. Vzhľadom na to, že v administratívnom konaní (o aké ide aj v tejto veci), ide o odvolacie konanie podľa Správneho poriadku, ktoré je zákonom časovo ohraničené, nevedie k žiadnym finančným výdavkom, spája sa s ním odkladný účinok prvostupňového rozhodnutia a vykonáva ho iný orgán ako ten konajúci v prvom stupni, kasačný súd zastáva názor, že slovenská právna úprava spĺňa požiadavky aj na kvalitu administratívneho prieskumu predchádzajúceho konaniu pred súdom a nejde o vylučujúci procesný prostriedok pre prístup k súdu, ako sa to snaží naznačiť sťažovateľ vo svojej kasačnej sťažnosti. 24. Kasačný súd nezistil okolnosti, ktoré by boli dôvodom pre záver o dôvodnosti, resp. povinnosti iniciovať konanie pred Súdnym dvorom EÚ v?právnom režime článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie, a?preto návrh sťažovateľa na prerušenie konania zamietol.
25. Záverom považuje za potrebné dodať, že napriek tomu, že sťažovateľ uviedol v kasačnej sťažnosti množstvo argumentov a úvah, z ktorých nie všetky súviseli s prejednávanou vecou, nijako neuviedol ako a čím sa mal správny súd odkloniť od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu v zmysle ním namietaného, ale nekonkretizovaného kasačného dôvodu v zmysle § 440 ods. 1 písm. h) SSP. Naopak, správny súd rozhodol v súlade s prezentovaným názorom kasačného súdu vyjadreným v uznesení sp. zn. 7Svk/31/2025 zo 17. decembra 2025. 26. Pokiaľ sa týka kasačnej námietky sťažovateľa, že jeho podanie (správna žaloba) bolo nezákonne odmietnuté v zmysle § 440 ods. 1 písm. j) SSP, kasačný súd dodáva, že tento kasačný dôvod je aplikovateľný na odmietnutie z rôznych dôvodov formálne a obsahovo nekorektného podania postupom podľa § 59 ods. 3 SSP, pričom ak bolo podanie (žaloba) odmietnuté, napr. pre neoprávnenosť osoby alebo vylúčenie napádaného aktu zo súdneho prieskumu, takéto odmietnutie sa skúma primárne ako otázka správneho právneho posúdenia, čo platí aj pre tu posudzovanú vec (pozri v tomto smere rozhodnutia tunajšieho súdu sp. zn. 2Asan/25/2019 z 30.9.2021 bod 37., rozhodnutie sp. zn. 5Svk/12/2023 z 22.6. 2023 bod 28., rozhodnutie sp. zn. 8Svk/22/2023 z 26.3.2025, sp. zn. 3Sfk/26/2025 z 25.11.2025). 27. Ako neodôvodnene uplatnený sťažnostný dôvod vyhodnotil kasačný súd aj kasačný dôvod podľa § 440 ods. 1 písm. i) SSP, t. j. nerešpektovanie záväzného právneho názoru vysloveného v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti, keďže predmetnému konaniu nepredchádzalo žiadne iné konanie o kasačnej sťažnosti pred Najvyšším súdom alebo Najvyšším správnym súdom.“
V.
Záver
18. Na základe vyššie uvedeného dospel kasačný súd k záveru, že nebol naplnený žiaden zo sťažovateľom uplatnených dôvodov kasačnej sťažnosti v zmysle § 440 ods. 1 písm. g), h), i) a j) SSP.
19. Kasačný súd, preto kasačnú sťažnosť žalobcu podľa § 461 SSP ako nedôvodnú zamietol, súčasne zamietol aj návrh na prerušenie konania z dôvodu podania prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru Európskej únie.
20. O náhrade trov kasačného konania rozhodol kasačný súd podľa § 467 ods. 1 SSP v spojení s § 167 ods. 1, § 168 a § 169 SSP tak, že žalobcovi ako sťažovateľovi z dôvodu jeho neúspechu v kasačnom konaní náhradu nepriznal a v kasačnom konaní úspešnému žalovanému náhradu nepriznal, pretože mu v zásade nepatrí a kasačný súd nezistil žiadne osobitné skutočnosti, na podklade ktorých by žalovaný mal právo voči žalobcovi, ako neúspešnému sťažovateľovi, takúto náhradu spravodlivo požadovať, a to aj so zohľadnením skutočnosti, že žalovaný je orgánom štátnej správy, ktorému náhradu trov konania možno priznať len výnimočne. Ďalšiemu účastníkovi konania kasačný súd náhradu trov kasačného konania nepriznal, pretože mu nebola uložená žiadna povinnosť.
21. Toto rozhodnutie prijal kasačný senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3:0 (§ 463 SSP v spojení s § 147 ods. 2 a § 139 ods. 4 SSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok.