Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_1Cb-69-2018.pdf
PDF · 123.6 KB
Case nature
Area
Subarea
1Cb/69/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Bardejov sudkyňou JUDr. Janou Dubivskou v spore žalobcu: Slovenská obchodná inšpekcia, Ústredný inšpektorát, so sídlom Prievozská 32, Bratislava, IČO: 17 331 927, proti žalovanému: A. B. C., s miestom podnikania: Nám. Arm. Gen. L. Svobodu 2652/12, Bardejov, IČO: 43 543 341, právne zastúpený: JUDr. Zuzana Koláriková, advokátka so sídlom Stará Prešovská 10, Košice, IČO: 50 472 933, o zaplatenie 828,00 Eur s príslušenstvom, takto
rozhodol:
Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi sumu 828,00 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,00% ročne zo sumy 828,00 Eur od 22.12.2017 do zaplatenia v lehote 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.
V prevyšujúcej časti súd žalobu z a m i e t a.
Stranám konania nárok na náhradu trov konania n e p r i z n á v a.
odôvodnenie:
Žalobca sa žalobou zo dňa 26.09.2018, súdu doručenou dňa 01.10.2018, domáhal voči žalovanému zaplatenia istiny 828,- Eur spolu s príslušenstvom. Žalobu odôvodnil tým, že dňa 15.08.2017 inšpektori Inšpektorátu Slovenskej obchodnej inšpekcie so sídlom v Prešove pre Prešovský kraj odobrali v prevádzkarni MIX TOVAR, Slovenská 18, Bardejov prevádzkovanej žalovaným postupom podľa § 5 odsek 6 zákona číslo 128/2002 Z.z. o štátnej kontrole vnútorného trhu vo veciach ochrany spotrebiteľa a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o štátnej kontrole“) na verifikáciu bezpečnosti a kvality 3 kusy vzorky USB nabíjačka USB charger for IPHONE, EAN: 0813711133192. Žalovanému bolo vydané potvrdenie o odbere vzoriek číslo 018/07/2017. Odobraté vzorky boli v evidencii žalobcu zaevidované pod číslom 155/OMTKV/060/018/07/2017. Skúšobňa Technického skúšobného ústavu Piešťany, š.p. (ďalej len „skúšobňa“) následne vykonala požadovanú skúšku a vydala o nej protokol s výsledkom, že skúšaná vzorka nevyhovela hodnoteným požiadavkám na bezpečnosť. Vzhľadom k uvedenému si skúšobňa uplatnila nárok na úhradu nákladov skúšky v sume 828,- Eur, faktúrou číslo 11704146 zo dňa 23.10.2017, splatnou dňa 13.11.2017, ktorú žalobca uhradil. Vzhľadom k tomu, že zo strany žalovaného došlo k bezdôvodnému obohateniu v zmysle § 489 zákona číslo 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“), žalobca si faktúrou číslo 3600073 zo dňa 07.12.2017 uplatnil reverzne sumu 828,00 Eur. Žalovaný predmetnú faktúru nenamietal, avšak neuhradil ju do doby splatnosti. Vzhľadom k uvedenému si žalobca uplatnil uvedenú sumu titulom neuhradenej faktúry spolu s úrokom z omeškania.
Vo veci vydal Okresný súd Bardejov dňa 16.10.2018 platobný rozkaz pod číslom konania 1Cb/69/2018
- 33, proti ktorému podal žalovaný včas odpor. V uvedenom odpore uviedol, že návrh žalobcu je
nedôvodný, čo odôvodnil tým, že v danom prípade sa jedná o administratívny vzťah medzi žalobcom a žalovaným, ktorý je potrebné riešiť a rozhodnúť v správnom konaní. Vec nemožno posudzovať podľa obchodného ani občianskeho zákonníka, nakoľko sa zo strany žalovaného nejedná o bezdôvodné obohatenie, pretože náklady skúšok spojené s kontrolou žalovaného sú nákladmi dokazovania, teda sú trovami žalobcu v správnom konaní a o ich nároku musí rozhodnúť samotný žalobca a nie iný orgán. Pokiaľ ide o ustanovenie § 7 odsek 5 zákona o štátnej kontrole, žalovaný toto ustanovenie považuje za rozporuplné so správnym poriadkom a Ústavou Slovenskej republiky a súčasne zmätočné, keďže zákonodarca neurčil, podľa akej právnej normy sa má posudzovať daná problematika. Toto stanovisko potvrdzujú aj rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, na ktoré žalovaný poukázal. Žalovaný ďalej uviedol, že žalobca doposiaľ nezačal správne konanie a ani nevydal žiadne rozhodnutie, ktorým by ukladal povinnosť žalovanému nahradiť trovy konania spojené s kontrolou žalovaného na úseku vnútorného trhu. Keďže ide o trovy dokazovania porušenia určitej povinnosti účastníka správneho konania, nahradením rozhodnutia správneho orgánu súdnym rozhodnutím by došlo k porušenia ústavných práv účastníka správneho konania tým, že by mu bola odňatá možnosť byť účastníkom správneho konania a podať odvolanie proti trovám správneho konania. Vzhľadom k uvedenému žalovaný navrhol, aby súd konanie zastavil a žalovanému priznal náhradu trov konania.
K odporu žalovaného sa podaním zo dňa 11.12.2018 vyjadril žalobca, ktorý uviedol, že žaloba bola podaná na základe toho, že žalovaný nesplnil peňažnú regresnú povinnosť voči štátu, ktorú mu ukladá § 7 odsek 4 zákona o štátnej kontrole riadne a včas. Vzhľadom k tomu, že žalobca odobral vzorky, v tejto súvislosti mu vznikli náklady (výdavky) za tieto vzorky, a nie pokuta v správnom konaní. Náklady za vzorky by nebolo možné uplatniť v správnom konaní a zákon to výslovne vylučuje. Tieto náklady si u žalovaného nárokoval žalobca v zmysle § 7 odsek 4 zákona o štátnej kontrole. Žalobca ďalej uviedol, že pre odstránenie dvojakého výkladu § 7 uvedeného zákona, bolo zákonom číslo 78/2012 Z.z. o bezpečnosti hračiek a o zmene a doplnení zákona č. 128/2002 Z. z. o štátnej kontrole vnútorného trhu vo veciach ochrany spotrebiteľa a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o bezpečnosti hračiek“) s účinnosťou od 01.03.2012, toto ustanovenie doplnené o odsek 5, podľa ktorého na odseky 1 až 4 sa nevzťahuje všeobecný predpis o správnom konaní. Týmto zákonodarca potvrdil, že za autentický pokladá výklad, podľa ktorého tieto práva a povinnosti vznikajú ex lege, splnením podmienok uvedených v zákone a výslovne ich vylúčil z konania podľa všeobecného predpisu o správnom konaní. Ďalej poukázal na to, že nariadenie vlády číslo 302/2004 Z.z. ktorým sa ustanovujú podrobnosti o technických požiadavkách a postupoch posudzovania zhody na hračky (ďalej len „nariadenie“), bolo zrušené dňa 19.07.2011 a bolo nahradené zákonom o bezpečnosti hračiek, ktorý upravuje osobitné bezpečnostné požiadavky, postupy posudzovania zhody na výrobky uvádzané na trh. Označenie CE tak oprávňuje uviesť výrobok na trh, čo však neznamená, že označený výrobok nepodlieha kontrole. Odoberať výrobky môže SOI, ktorú na to oprávňuje zákon o štátnej kontrole, pričom takto odobraté vzorky sa zasielajú do skúšobne na posudzovanie bezpečnosti a kvality. Skúšobňa v protokole konštatovala, že materiály nepodliehajú požiadavkám na bezpečnosť. Vzhľadom k uvedenému považuje žalobca žalobu za dôvodnú.
K vyjadreniu žalobcu sa vyjadrením zo dňa 07.01.2018 vyjadril žalovaný, ktorý uviedol, že vyjadrenie žalobcu zo dňa 11.12.2018 je vyhotovené osobou D. E. F., vedúcim odboru vymáhania pohľadávok, pričom táto osoba nemá v služobnej zmluve dohodnuté zastupovanie žalobcu. Vzhľadom k tomu, že na čele Slovenskej obchodnej inšpekcie (ďalej len „SOI“) je ústredný riaditeľ, iba táto osoba môže konať za žalobcu. Ak by došlo k vydaniu poverenia ústredným riaditeľom SOI na zastupovanie žalobcu vedúcim odboru vymáhania pohľadávok, došlo by k prekročeniu jeho oprávnení. Pokiaľ ide o samotné vyjadrenie žalobcu, s týmto nesúhlasí a odkazuje na rozsudok Krajského súdu v Košiciach pod spisovou značkou 12S/1/2017, ktoré odkazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, v ktorom sa uvádza, že náklady skúšok podľa § 7 odsek 4 zákona o štátnej kontrole majú súvislosť s kontrolou vykonávanou SOI na úseku vnútorného trhu, teda činnosťou správneho orgánu v oblasti verejného práva. Rozhodovanie o trovách, ktoré vznikli správnemu orgánu v súvislosti s postupom v konaní v oblasti verejnej správy, nie je rozhodovaním vo veciach, ktoré vyplývajú z občianskoprávnych, pracovnoprávnych, rodinných, obchodných a hospodárskych vzťahov. V ďalšom odkázal na svoje predošlé vyjadrenia.
Okresný súd Bardejov vo veci rozhodol uznesením zo dňa 14.03.2019 pod číslom konania 1Cb/69/2018 – 71, ktorým konanie zastavil, vec po právoplatnosti postúpil na ďalšie konanie Inšpektorátu Slovenskej obchodnej inšpekcie so sídlom v Prešove a žalovanému priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%. V odôvodnení uznesenia uviedol, že v danom prípade ide medzi stranami o verejnoprávny vzťah, založený na princípe subsidiarity štátneho orgánu, ktorý kontroluje plnenie povinností podnikateľských subjektov po stránke kvality a bezpečnosti výrobkov a ako štátny orgán zasahuje do práv a povinností trhového účastníka v oblasti verejnej správy, čím je kontrola vnútorného trhu. Nejde teda o obchodnoprávny vzťah, na rozhodovanie ktorého by bola daná právomoc všeobecného súdu. Súd má za to, že náklady skúšok podľa § 7 odsek 4 zákona o štátnej kontrole majú súvislosť s kontrolou vykonávanou SOI na úseku vnútorného trhu, teda činnosťou správneho orgánu v oblasti verejného práva. Predstavujú preto trovy dokazovania v správnom konaní, ktoré má povinnosť uhradiť kontrolovaná osoba (žalovaný) v prípade, ak sa preukázalo na základe vykonaných skúšok, že ním predávaný výrobok nevyhovoval požiadavkám právnych predpisov na bezpečnosť alebo kvalitu. Súd v predmetnom uznesení ďalej uviedol, že rozhodovanie o trovách, ktoré vznikli správnemu orgánu v súvislosti s jeho postupom v konaní v oblasti verejnej správy, nie je rozhodovaním vo veciach, ktoré vyplývajú z občianskoprávnych, pracovných, rodinných, obchodných a hospodárskych vzťahov, pričom uvedený záver vyplýva aj z rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 28. februára 2008 pod spisovou značkou 4Cdo 229/2007, zverejnené v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky číslo 1/2010.
Proti predmetnému uzneseniu podal žalobca odvolanie zo dňa 29.03.2019, v ktorom uviedol, že nesúhlasí s rozhodnutím súdu prvej inštancie, pretože dôvodom sporu je občianskoprávny spor o vydanie bezdôvodného obohatenia, ktoré žalovanému na úkor žalobcu vzniklo ako refundačná povinnosť splnením podmienok ustanovených v zákone o štátnej kontrole. Žalobca nesúhlasí s názorom, že v spore o povinnosti znášať náklady skúšky ide o verejnoprávny vzťah založený na nadriadenosti a podriadenosti. Tento sa v procese kontroly bezpečnosti a kvality výrobkov medzi orgánom kontroly a kontrolovanou osobou uplatňuje len pri odoberaní vzorky a prijímaní opatrení na odstránenie nedostatkov zistených kontrolou. K mechanizmu povinností upravených v § 7 odsek 2 a 3 zákona o štátnej kontrole žalobca uviedol, že zákon ukladá kontrolovanej osobe na základe výzvy orgánu kontroly niečo osobne konať, zdržať sa alebo strpieť. Jej neuposlúchnutie sa kvalifikuje ako marenie, alebo rušenie alebo sťažovanie výkonu kontroly. Naproti tomu identické ustanovenie v odseku 4 zákona o štátnej kontrole spôsobuje kontrolovanej osobe vznik peňažnej regresnej povinnosti voči orgánu kontroly. U kontrolovanej osoby sa to prejavilo ako vznik bezdôvodného obohatenia vo výške plnenia, t.j. nákladov, ktoré vznikli skúšobni. Žalobca preto navrhol, aby odvolací súd zrušil rozhodnutie súdu prvej inštancie a vec vrátil tomuto súdu na ďalšie konanie.
K podanému odvolaniu sa vyjadril žalovaný dňa 09.04.2019. V predmetnom podaní uviedol, že nesúhlasí s názorom žalobcu, že v konaní sa jedná o bezdôvodné obohatenie, keďže ani jedna podmienka vyplývajúca z § 451 odsek 2 Občianskeho zákonníka, ktoré upravuje bezdôvodné obohatenie, nie je splnená. Žalovaný je ďalej názoru, že vec nespadá do právomoci súdov Slovenskej republiky. Náklady skúšok spojené s kontrolou žalovaného sú nákladmi dokazovania, teda sú trovami žalobcu a o ich nároku musí rozhodnúť samotný žalobca. Žalovaný na preukázanie svojich tvrdení vo veci poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 20.04.2017 pod spisovou značkou 1Cob/24/2016 a navrhol, aby odvolací súd potvrdil rozhodnutie súdu prvej inštancie a žalobcu zaviazal na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.
K vyjadreniu žalovaného zo dňa 09.04.2019 sa vyjadril podaním zo dňa 25.04.2019 žalobca, v ktorom uviedol obdobné skutočnosti ako v odvolaní zo dňa 29.03.2019. Žalovaný v podaní zo dňa 14.05.2019, ktorým sa vyjadril k podaniu žalobcu zo dňa 25.04.2019, uviedol taktiež rovnaké argumenty ako vo svojom predošlom vyjadrení zo dňa 09.04.2019.
Krajský súd v Prešove uznesením zo dňa 25.02.2020 číslo konania 6Cob/27/2019 – 113 rozhodol tak, že napadnuté uznesenie Okresného súdu Bardejov zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Predmetné uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 04.04.2020. V uznesení odvolací súd uviedol, že
treba prisvedčiť odvolacím námietkam žalobcu, že došlo k podstatnej zmene právnej úpravy vykonanej zákonom o bezpečnosti hračiek s účinnosťou od 01.03.2012, ktorým bol do zákona o štátnej kontrole zakomponovaný odsek 5 § 7 tohto zákona, ktorý nepochybne zakotvuje zásadnú právnu úpravu spočívajúcu v tom, že na konanie podľa § 7 odsek 1 až 4, teda na konanie, ktorému bol podrobený v súvislosti s kontrolnou činnosťou samotný žalovaný, sa nevzťahujú všeobecné predpisy o správnom konaní. V tejto súvislosti odvolací súd poukázal na to, že ku kontrolnej činnosti vo vzťahu k žalovanému a k vzniku peňažnej regresnej povinnosti žalovaného ako kontrolovanej osoby došlo už za účinnosti novely zákona o štátnej kontrole, pretože táto kontrola sa uskutočnila dňa 15.08.2017. Za týchto okolností je v prejednávanej veci daná právomoc súdu.
Dňa 21.04.2020 bolo Okresnému súdu Bardejov doručené dovolanie žalovaného, v ktorom uviedol ako dovolacie dôvody, že odvolací súd rozhodol vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov a že uznesenie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. V odôvodnení dovolania ďalej uviedol, že žalobca nepreukázal, že kontrolovaný výrobok bol vyhodnocovaný odborom metodiky technickej kontroly UÍ SOI. Výrobok za nebezpečný vyhlásili teda iba inšpektori inšpektorátu SOI Prešov, ktorí na vyhlásenie nebezpečnosti výrobku nemajú oprávnenie. Z uznesenia odvolacieho súdu ďalej nie je zrejmé, ako sa odvolací súd vysporiadal so skutočnosťou, o aký spor pred súdom vlastne má ísť. Žalovaný taktiež nesúhlasil ani s právnym posúdením a výkladom odvolacieho súdu ustanovenia § 7 zákona o štátnej kontrole, ktorý bol doplnený o odsek 5. Žalovaný preto navrhol, aby dovolací súd zrušil napadnuté uznesenie Krajského súdu v Prešove a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Žalobca sa k podanému dovolaniu žalovaného nevyjadril.
Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 24.09.2020 pod číslom konania 5Obdo/36/2020 - 138 dovolací súd dovolanie žalovaného odmietol a žalobcovi nárok na náhradu trov dovolacieho konania nepriznal. Predmetné uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 28.10.2020. V odôvodnení odvolací súd uviedol, že prípustnosť dovolania v danej veci nie je daná hneď dvoma dôvodmi, a to jednak ustanovením § 421 odsek 2 zákona číslo 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „C.s.p.“), a tiež ustanovením § § 422 C.s.p. Z uvedeného dôvodu je dovolanie neprípustné, preto dovolací súd dovolanie odmietol.
Po zrušení uznesenia Okresného súdu Bardejov zo dňa 14.03.2019 pod číslom konania 1Cb/69/2018 – 71 a vrátení veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, tunajší súd nariadil vo veci pojednávanie a znova vykonal dokazovanie v súlade so závermi súdov vyššej inštancie. Pojednávania nariadeného na deň 06.05.2021 sa zúčastnil iba žalobca prostredníctvom svojho zamestnanca. Právna zástupkyňa žalovaného ospravedlnila svoju neúčasť na pojednávaní podaním zo dňa 03.05.2021 z dôvodu kolízie pojednávaní a súhlasila s tým, aby sa vo veci pojednávalo a rozhodlo bez jej prítomnosti. Žalobca na pojednávaní uviedol, že na žalobe trvá, pretože ide o pohľadávku štátu. Čo sa týka samotnej podstaty žaloby, žalobca je orgánom štátnej kontroly vnútorného trhu vo veciach ochrany spotrebiteľa, pričom v rámci kontroly kontroluje, či predávané výrobky a poskytované služby zodpovedajú právnym predpisom, najmä či sa predávajú v požadovanej kvalite a či sú bezpečné. Žalobca zároveň zabezpečuje skúšky na preukázanie kvality bezpečnosti a zhody a to prostredníctvom tretích osôb, ide o akreditované osoby alebo autorizované osoby, s ktorými uzatvára zmluvu o kontrolnej činnosti. Žalobca ďalej poukázal na to, že výrobky predávané žalovaným neuspeli v kontrole vykonanej skúšobňou, na základe čoho bol vystavený protokol, že predmet skúšania nezodpovedá požiadavkám na bezpečnosť. Na základe uvedeného vystavila skúšobňa žalobcovi faktúru, ktorú žalobca uhradil a následne vystavil žalovanému vlastnú faktúru, ktorou refakturoval sumu uhradenú skúšobni s lehotou splatnosti dňa 21.12.2017. Žalovaný však faktúru nezaplatil. Žalobca na záver poopravil podanú žalobu v tom, že právnym dôvodom nie je bezdôvodné obohatenie, ale ide o inú skutočnosť uvedenú v osobitnom zákone, t.j. svoj nárok zakladá na ustanovení § 7 odsek 4 zákona o štátnej kontrole, teda záväzkové vzťahy vznikajú podľa § 489 Občianskeho zákonníka. Žalobca tiež uviedol, že v prípade úspechu si náhradu trov konania neuplatňuje.
Súd vykonal dokazovanie oboznámením sa s listinnými dôkazmi, a to predovšetkým s podanou žalobou zo dňa 26.09.2018 a k nej pripojenými listinnými dôkazmi výpisom zo živnostenského registra žalovaného zo dňa 26.09.2018, potvrdením o odbere vzorky zo dňa 15.08.2017, protokolom o skúške číslo 171200085/1/2017/323 zo dňa 20.10.2017, vnútorným listom žalobcu zo dňa 02.11.2017, faktúrou číslo 11704146 zo dňa 23.10.2017 vystavenou Technickým skúšobným ústavom Piešťany, š.p. Ústrednému Inšpektorátu SOI v Bratislave, žiadosťou o realizáciu jednorazovej platby zo dňa 26.09.2018, vyúčtovaním nákladov číslo 3600073 za skúšky vzoriek výrobkov žalobcom zo dňa 07.12.2017, faktúrou žalobcu číslo 3600073 zo dňa 07.12.2017 vo výške 828,00 Eur, splatnou dňa 21.12.2017 vystavenou žalovanému, upomienkou – pokus o zmier zo dňa 07.02.2018 a doručenkami žalovaného, platobným rozkazom vydaným Okresným súdom Bardejov zo dňa 16.10.2018 pod číslom konania 1Cb/69/2018 – 33, odporom žalovaného zo dňa 22.11.2018, vyjadrením žalobcu zo dňa 11.12.2018, vyjadrením žalovaného zo dňa 07.01.2018, uznesením Okresného súdu Bardejov zo dňa 14.03.2019 pod číslom konania 1Cb/69/2018 – 71, ktorým súd konanie zastavil, odvolaním žalobcu zo dňa 29.03.2019, vyjadrením žalovaného zo dňa 09.04.2019, vyjadrením žalobcu zo dňa 25.04.2019, vyjadrením žalovaného zo dňa 14.05.2019, uznesením Krajského súdu v Prešove zo dňa 25.02.2020 pod číslom konania 6Cob/27/2019 – 113, ktorým odvolací súd zrušil napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie a vec mu vrátil na ďalšie konanie, dovolaním žalovaného zo dňa 21.04.2020, uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 24.09.2020 pod spisovou značkou 5Obdo/36/2020, ktorým dovolací súd dovolanie žalovaného odmietol a obsahom zápisnice o pojednávaní zo dňa 06.05.2021.
Podľa § 4 odsek 2 písmeno d/ zákona o štátnej kontrole, Slovenská obchodná inšpekcia pri kontrole vnútorného trhu u fyzických osôb a právnických osôb predávajúcich alebo dodávajúcich výrobky na vnútorný trh alebo poskytujúcich služby (ďalej len „kontrolované osoby") zabezpečuje skúšky na overenie bezpečnosti a kvality výrobkov.
Podľa § 7 odsek 4 zákona o štátnej kontrole, kontrolovaná osoba je povinná uhradiť náklady vzoriek a skúšok na overenie bezpečnosti, kvality a zhody výrobkov, ak ich deklarovaná bezpečnosť alebo kvalita nevyhovuje požiadavkám osobitných predpisov, alebo ak bolo zistené, že pre výrobok nie je zabezpečená zhoda podľa osobitného predpisu.
Podľa § 7 odsek 5 zákona o štátnej kontrole, na konanie podľa odsekov 1 až 4 sa nevzťahuje všeobecný predpis o správnom konaní.
Podľa § 1 odsek 2 Obchodného zákonníka, právne vzťahy uvedené v odseku 1 sa spravujú ustanoveniami tohto zákona. Ak niektoré otázky nemožno riešiť podľa týchto ustanovení, riešia sa podľa predpisov občianskeho práva. Ak ich nemožno riešiť ani podľa týchto predpisov, posúdia sa podľa obchodných zvyklostí, a ak ich niet, podľa zásad, na ktorých spočíva tento zákon.
Podľa ustanovenia § 261 odsek 1 Obchodného zákonníka, táto časť zákona upravuje záväzkové vzťahy medzi podnikateľmi, ak pri ich vzniku je zrejmé s prihliadnutím na všetky okolnosti, že sa týkajú ich podnikateľskej činnosti.
Podľa § 261 odsek 2 Obchodného zákonníka, touto časťou zákona sa spravujú takisto záväzkové vzťahy medzi subjektom verejného práva, ak sa týkajú zabezpečovania verejných potrieb alebo vlastnej prevádzky a podnikateľmi pri ich podnikateľskej činnosti.
Podľa § 261 odsek 3 písmeno d/ Obchodného zákonníka, na účely odseku 2 subjektom verejného práva je právnická osoba, ktorá spĺňa požiadavky podľa odseku 4.
Podľa § 261 odsek 4 Obchodného zákonníka, právnická osoba podľa odseku 3 písmeno d/ je osoba založená alebo zriadená na účel plnenia potrieb všeobecného záujmu, ktoré nemajú výrobný alebo obchodný charakter, a a/ je úplne alebo z väčšej časti financovaná subjektom verejného práva podľa odseku 3 písmeno a/ až d/, b) je kontrolovaná subjektom verejného práva podľa odseku 3 písmeno a/ až d/ alebo c) subjekt verejného práva podľa odseku 3 písmeno a/ až d/ vymenúva alebo volí viac ako polovicu členov jej riadiaceho orgánu alebo kontrolného orgánu.
Podľa ustanovenia § 261 odsek 9 Obchodného zákonníka, zmluvy medzi osobami uvedenými v odsekoch 1 a 2, ktoré nie sú upravené v hlave II tejto časti zákona, a sú upravené ako zmluvný typ v Občianskom zákonníku, spravujú sa príslušnými ustanoveniami o tomto zmluvnom type v Občianskom zákonníku a týmto zákonom.
Podľa § 451 odsek 2 Obchodného zákonníka, bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov.
Podľa § 489 Občianskeho zákonníka, záväzky vznikajú z právnych úkonov, najmä zo zmlúv, ako aj zo spôsobenej škody, z bezdôvodného obohatenia alebo z iných skutočností uvedených v zákone.
Na základe vykonaného dokazovania súd dospel k záveru, že medzi stranami konania je sporná právomoc súdu na prejednanie sporu a existencia obchodného vzťahu medzi stranami konania a povaha žalovaného nároku žalobcu. Naopak nesporným medzi stranami je odobratie vzoriek žalobcom žalovanému a vykonanie skúšky bezpečnosti a nespornou sa javí aj samotná výška žalovanej pohľadávky. Podstatou sporu medzi sporovými stranami je teda právomoc súdu na rozhodnutie vo veci samej ako aj to, či náklady skúšky bezpečnosti vykonanej na odobratých vzorkách výrobkov, ktoré žalovaný ponúkal na predaj sú trovami žalobcu v rámci správneho konania, alebo či tieto žalobca môže uplatniť v rámci konania pred súdom.
Zo skutkového stavu tvoreného písomnými vyjadreniami strán sporu a predloženými dôkazmi žalobcom vyplýva, že žalobca ako oprávnená osoba podľa zákona o štátnej kontrole vykonal u žalovaného kontrolu zameranú na zistenie, či výrobky a služby poskytované žalovaným v rámci jeho obchodnej činnosti sú v zmysle § 2 písmeno a/ zákona o štátnej kontrole v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi, najmä či sa predávajú a poskytujú bezpečné a v správnej kvalite. Na základe uvedeného dňa 15.08.2017 žalobca vykonal v prevádzke žalovaného MIX TOVAR, so sídlom Slovenská 18, Bardejov kontrolu, pri ktorej odobral na verifikáciu 3 kusy vzorky USB nabíjačky USB charger for IPHONE, EAN: 0813711133192. Vykonanou skúškou v skúšobni bolo následne zistené, že odobraté vzorky nevyhovujú hodnoteným požiadavkám na bezpečnosť. Skúšobňa na základe vykonanej bezpečnostnej skúšky vystavila žalobcovi faktúru číslo 11704146 zo dňa 23.10.2017 vo výške 828,00 Eur. Žalobca túto faktúru uhradil dňa 08.11.2017. Na základe uvedeného žalobca následne refakturoval túto faktúru žalovanému, a to faktúrou číslo 3600073 zo dňa 07.12.2017 vo výške 828,00 Eur so splatnosťou dňa 21.12.2017.
Z uznesenia odvolacieho súdu zo dňa 25.02.2020 pod číslom konania 6Cob/27/2019 – 113, je zrejmé, že právne posúdenie uplatneného nároku je úlohou súdu. Pokiaľ ide o samotný vzťah medzi stranami konania, na tento sa v zmysle § 261 odsek 2 a nasl. Obchodného zákonníka vzťahujú ustanovenia Obchodného zákonníka. V prípade právneho dôvodu podanej žaloby je súd názoru, že uplatnený nárok nie je možné právne posúdiť ako bezdôvodné obohatenie, ako to uviedol žalobca, pretože na strane žalobcu vykonané plnenie vo vzťahu ku žalovanému nie je majetkovým prospechom získaným plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov, ako to upravuje ustanovenie § 451 odsek 2 Občianskeho zákonníka. Vo vzťahu k žalovanému ide o nárok vyplývajúci mu z osobitného predpisu, ktorým je zákon o štátnej kontrole, konkrétne z ustanovenia § 7 odsek 4 tohto zákona, a preto dôvodnosť tohto nároku súd právne posúdil podľa § 489 Občianskeho zákonníka. Uvedený záver
vyplýva aj z vyjadrenia žalobcu na pojednávaní dňa 06.05.2021. Žalovaný uplatnený nárok žalobcu poprel, keď primárne namietal nedostatočnú právomoc súdu. Túto spornú časť konania však vyriešil odvolací súd vo svojom uznesení zo dňa 25.02.2020 pod číslom konania 6Cob/27/2019 – 113 keď uviedol, že novelizáciou zákona o štátnej kontrole sa vylúčila aplikácia zákona číslo 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) (ďalej len „správny poriadok“) na konanie podľa § 7 odsek 1 až 4 zákona o štátnej kontrole, pričom kontrola žalobcu bola vykonaná až po účinnosti predmetnej novelizácie. Za týchto okolností je v prejednávanej veci daná právomoc súdu. Prvoinštančný súd je v konaní viazaný právnym názorom odvolacieho súdu ako súdu vyššej inštancie a preto k námietke nedostatku právomoci súd poukazuje na odôvodnenie vyššie spomenutého uznesenia odvolacieho súdu, teda že novelizáciou zákona o štátnej kontrole došlo k zavedenia nového odseku 5 k ustanoveniu § 7 predmetného zákona, ktorý v konaniach podľa tohto zákona vylúčil postup podľa správneho poriadku. Vzhľadom k tomu bol žalobca oprávnený refakturovať si náklady, ktoré mu vznikli titulom preskúšania výrobkov ponúkaných na predaj v rámci jeho obchodnej činnosti.
Ďalšia obrana žalovaného spočívala v tom, že žalobca vykonal kontrolu výrobkov nespôsobilými osobami, žalovaný však tieto tvrdenia žiadnym spôsobom nepreukázal. Zákon o štátnej kontrole žalobcovi priznáva, resp. mu ukladá povinnosť takéto kontroly vykonávať, pričom žalobca pri výkone svojej činnosti v tomto smere pôsobí ako akreditovaný orgán zastupujúci štát. Protokol o skúške číslo 171200085/1/2017/323 vydaný Technickým skúšobným ústavom Piešťany, š.p. preukázal, že vzorka predávajúceho - žalovaného týmto požiadavkám osobitných predpisov nevyhovuje a preto je žalovaný povinný uhradiť tieto náklady skúšky zo zákona. V konaní žalovaný nenavrhol žiaden dôkaz, ani takýto dôkaz nepredložil, ktorým by preukázal svoje tvrdenie, a to že kontrolovaná vzorka vyhovuje požiadavkám zákona. Preto súd závery vykonanej kontroly považoval za správne, ktoré odôvodňujú nárok žalobcu podľa § 7 odsek 4 zákona o štátnej kontrole. Obrana žalovaného je preto v tomto smere nepreukázaná a nedôvodná. Súd mal na základe vykonaného dokazovania a vyššie uvedených skutočností za preukázané, že nárok žalobcu je plne dôvodný a preukázaný, keď žalovaný nespochybnil ani samotnú výšku žalovanej pohľadávky. Povinnosť žalovaného uhradiť náklady kontroly vyplýva priamo zo zákona, ide o povinnosť žalovaného vyplývajúcu z § 497 Občianskeho zákonníka v spojení s § 7 odsek 4 zákona o štátnej kontrole. Žalobca výpisom z účtu preukázal, že tieto náklady skúšky Technického skúšobného ústavu Piešťany, š.p. uhradil, a preto je povinný sumu žalobcovi nahradiť. Žalovaný si svoju povinnosť vyplývajúcu mu zo zákona nesplnil, preto súd rozhodol tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.
Na základe uvedeného vychádzal súd pri rozhodovaní zo skutkového stavu zisteného z vyjadrení strán konania a dôkazov predložených žalobcom, preto na základe vykonaných dôkazov žalobu žalobcu považoval vcelku za dôvodnú.
Podľa ustanovenia § 365 Obchodného zákonníka, dlžník je v omeškaní, ak nesplní riadne a včas svoj záväzok, a to až do doby poskytnutia riadneho plnenia alebo do doby, keď záväzok zanikne iným spôsobom.
Podľa § 369 odsek 1 Obchodného zákonníka, ak je dlžník v omeškaní so splnením peňažného záväzku alebo jeho časti, vzniká veriteľovi, ktorý si splnil svoje zákonné a zmluvné povinnosti, právo požadovať z nezaplatenej sumy úroky z omeškania vo výške dohodnutej v zmluve, a to bez potreby osobitného upozornenia.
Vykonávacím predpisom ustanovujúcim výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania je nariadenie vlády Slovenskej republiky číslo 21/2013 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Obchodného zákonníka (ďalej len „nariadenie“).
Podľa § 1 odsek 1 nariadenia, sadzba úrokov z omeškania sa rovná základnej úrokovej sadzbe Európskej centrálnej banky platnej k prvému dňu príslušného kalendárneho polroka omeškania zvýšenej
o osem percentuálnych bodov; takto určená sadzba úrokov z omeškania sa použije počas celého tohto kalendárneho polroka omeškania.
Podľa § 1 odsek 2 nariadenia, namiesto úrokov z omeškania podľa sadzby určenej podľa odseku 1 môže veriteľ požadovať úroky z omeškania v sadzbe, ktorá sa rovná základnej úrokovej sadzbe Európskej centrálnej banky platnej k prvému dňu omeškania zvýšenej o deväť percentuálnych bodov; takto určená sadzba úrokov z omeškania platí počas celej doby omeškania.
Žalobca si uplatnil úrok z omeškania vo výške 5,00% ročne zo žalovanej sumy od 14.11.2017 do zaplatenia. Na výšku úrokovej sadzby, t.j. sadzbu, ktorú si žalobca uplatnil je potrebné aplikovať ustanovenia Obchodného zákonníka, keďže vzťah medzi sporovými stranami je vzťahom, na ktorý sa aplikujú ustanovenia Obchodného zákonníka. Žalobca bol oprávnený uplatniť si úrok z omeškania v sadzbe podľa ustanovení Obchodného zákonníka a nariadenia, t.j. 8%, resp. 9% ročne podľa § 1 odsek 1, odsek 2 nariadenia, avšak uplatnil si nižšiu sadzbu úroku z omeškania podľa ustanovení Občianskeho zákonníka. V danom prípade si žalobca uplatnil v nižšej sadzbe (5,00% ročne) než si mohol žiadať, preto súd priznal žalobcovi ním uplatnenú sadzbu úroku z omeškania vo výške 5,00% ročne. Pokiaľ ide o počiatok plynutia tohto nároku na úrok z omeškania, ktorý si žalobca uplatnil, žalobca tvrdil, že tento mal začať plynúť dňom 14.11.2017. Zo žaloby a z pripojených listinných dôkazov však nie je zrejme od čoho žalobca tento počiatok odvodil, keď samotná faktúra číslo 3600073, na základe ktorej si žalobca v konaní uplatňuje svoju pohľadávku bola vystavená dňa 07.12.2017 s dátum splatnosti 21.12.2017. Žalobcovi teda nie je možné priznať uplatnený úrok z omeškania skôr, ako odo dňa nasledujúceho po splatnosti vystavenej faktúry v zmysle § 365 Obchodného zákonníka, pričom tiež splatnosť žalovaný ani nepopieral. Z uvedených dôvodov nebolo možné žalobcovi priznať uplatnený nárok na úrok z omeškania vo výške 5,00% ročne od 14.11.2017 do zaplatenia, ale iba vo výške 5,00% ročne od 22.12.2017 do zaplatenia. V časti žalobcom uplatneného úroku z omeškania vo výške 5,00% ročne od 14.11.2017 do 21.12.2017 preto súd žalobu zamietol.
Podľa § 232 odsek 3 C.s.p., lehota na plnenie je tri dni a plynie od právoplatnosti rozsudku. Súd môže v odôvodnených prípadoch určiť dlhšiu lehotu.
Podľa § 255 odsek 1 C.s.p., súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
Podľa § 255 odsek 2 C.s.p., ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo. Podľa § 262 odsek 1 C.s.p., o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.
Podľa § 262 odsek 2 C.s.p., o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
O trovách konania súd rozhodol v zmysle ustanovenia § 255 odsek 1 a odsek 2 C.s.p., podľa ktorého súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Žalobca bol úspešný v 99,56% uplatneného práva (priznaná suma vo výške 970,92 Eur, t.j. istina vo výške 828,00 Eur a úroky z omeškania vypočítané ku dňu 04.06.2021 (od 14.11.2017 do 04.06.2021), t.j. ku dňu vyhlásenia rozsudku spolu vo výške 142,92 Eur, z pôvodne žalobcom uplatnenej sumy vo výške 975,23 Eur, t.j. istina vo výške 828,00 Eur a úroky z omeškania vypočítané ku dňu 04.06.2021 (od 22.12.2017 do 04.06.2021), t.j. ku dňu vyhlásenia rozsudku spolu vo výške 147,23 Eur), po odčítaní neúspechu žalobcu v rozsahu 0,44%, by mal žalobca nárok na náhradu trov konania v rozsahu 99,12% (99,56% úspech žalobcu – 0,44% neúspech žalobcu). Súd však nárok na náhradu trov konania nepriznal žiadnej strane konania, pretože žalobca na pojednávaní dňa 06.05.2021 uviedol, že si nárok na náhradu trov konania
neuplatňuje a úspech žalovaného bol v pomere k jeho neúspechu v takom rozdiele, že mu nárok na náhradu trov konania nebolo možné priznať (žalovaný mal v konaní úspech iba vo výške 0,44%).
Súd lehotu na splnenie povinnosti uloženej žalovanému týmto rozsudkom určil v súlade s § 232 odsek 3 C.s.p.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie na Okresný súd Bardejov v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia. (§ 355 odsek 1 C.s.p.)
Ak zákon na podanie nevyžaduje osobitné náležitosti, v podaní sa uvedie, a) ktorému súdu je určené, b) kto ho robí, c) ktorej veci sa týka, d) čo sa ním sleduje, e) podpis, f) spisová značka tohto konania (§ 127 odsek 1 C.s.p.)
Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci ( § 365 ods. 1 C.s.p. ).
V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh) (§ 363 C.s.p.)
Odvolanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší subjekt dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie odvolania na trovy toho, kto odvolanie podal.
Ak žalovaný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, žalobca môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona číslo 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov.