Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_13Csp-73-2019.pdf
PDF · 113.52 KB
Case nature
Area
Subarea
13Csp/73/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Trebišov, sudkyňa JUDr. Eva Franková, v spore žalobkyne: B. J., P.. XX.XX.XXXX, A. X, XXX XX O., zast. Sidor a partneri s.r.o. advokátska kancelária, so sídlom Železničná 4/A, 920 01 Hlohovec, proti žalovanému: Home Credit Slovakia, a.s., IČO: 36234176, Teplická 7434/147, 921 22 Piešťany, zast. Advokátska kancelária GOLIÁŠOVÁ GABRIELA s.r.o., IČO: 47234679, so sídlom Teplická 7434/147, 921 22 Piešťany, o zaplatenie 245,55 Eur s prísl., t a k t o
rozhodol:
I. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni sumu 245,55 Eur s 5 % úrokom z omeškania ročne z dlžnej sumy od 11.07.2019 do zaplatenia a primerané finančné zadosťučinenie vo výške 100,- Eur, a to všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku.
II. Žalobkyni súd priznáva nárok na náhradu trov konania v rozsahu 26,66 %.
odôvodnenie:
1. Podanou žalobou sa žalobkyňa voči žalovanému domáhala zaplatenia sumy 245,55 Eur s 5 % úrokom z omeškania ročne z dlžnej sumy od 11.07.2019 do zaplatenia z titulu bezdôvodného obohatenia a primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 300,- Eur a náhrady trov konania. Nárok odvodila od Zmluvy o hotovostnom úvere a zmluvu o revolvingovom úvere č. XXXXXXXXXX zo dňa 10.2.2014, predmetom ktorej bolo poskytnutie bezúčelového spotrebiteľského úveru vo výške 1 600,00 Eur s celkovým počtom mesačných splátok 84 vo výške po 49,11 Eur. Nakoľko sa žalobkyňa domnievala, že tento úver je bezúročný, podala dňa 14.03.2018 žalobu na súd. Súd jej žalobe v celom rozsahu vyhovel rozsudkom sp. zn. 14Csp/43/2018 - 104 zo dňa 08.04.2019 s tým, že zaviazal žalovaného na zaplatenie sumy 1 297,49 Eur s príslušenstvom a žalobkyni priznal nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu. Rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 08.06.2019 a stal sa vykonateľným dňa 12.06.2019. Toto konanie sa týkalo splátok zaplatených žalobkyňou do konca roka 2018. Z dôvodu opatrnosti však žalobkyňa uhrádzala splátky aj naďalej, a to od januára 2019 do mája 2019 v celkovej sume 245,55 Eur, čo je už však predmetom žaloby sp. zn. 13Csp/73/2019. Podľa ust. § 3 ods. 5 tretia veta zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov si žalobkyňa súčasne uplatnila aj nárok na primerané finančné zadosťučinenie, nakoľko v konaní sp. zn. 14Csp/43/2018 súd konštatoval porušenie povinností veriteľom, ktoré mu ukladá zákon č. 129/2010 Z.z. a spotrebiteľ úspešne uplatnil na súde porušenie zákonom stanovených povinností. Takto argumentujúc žalobkyňa zaslala žalovanému dňa 28.06.2019 predžalobnú výzvu na zaplatenie vyššie špecifikovaného nároku v lehote do 10.07.2019, no bezúspešne. Na preukázanie svojich tvrdení predložila súdu Zmluvu o hotovostnom úvere a zmluvu o revolvingovom úvere zo dňa 10.02.2014, podľa ktorého žalovaný poskytoval žalobkyni úver vo výške 1 600,00 Eur, ktorý mala žalobkyňa splatiť v 84 mesačných splátkach vo výške 49,11 Eur až do splatenia celkovej čiastky 3 797,64 Eur pri RPMN vo výške 33,80 %, ročnej úrokovej sadzbe 29,12 % a priemernej RPMN za úver vo výše 19,35 %. Táto zmluva bola predmetom prieskumu v konaní vedenom pod sp.
zn. 14Csp/43/2018, kde rozsudkom zo dňa 08.04.2018 bol žalovaný zaviazaný zaplatiť žalobkyni sumu vo výške 1 297,49 Eur s prísl. titulom bezdôvodného obohatenia a žalobkyni bol priznaný nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Tento rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 08.06.2019 a stal sa vykonateľným dňa 12.06.2019. Žalobkyňa tiež predložila súdu prehľady transakcií od 01.01.2019 do 19.06.2019 na bankovom účte č. H. XXXX XXXX XXXX XXXX XXXX s názvom účtu platiteľa: J. B., z ktorých vyplýva, že na základe trvalého príkazu boli dňa 25.01.2019, 25.02.2019, 25.03.2019, 25.04.2019 a dňa 25.05.2019 poukázané sumy po 49,11 Eur na účet č. H. XXXX XXXX XXXX XXXX XXXX (č.l. 29 súdneho spisu).
2. Z vyjadrenia žalovaného doručeného súdu dňa 28.08.2019 vyplýva, že žalobkyňa v čase rozhodovania súdu v konaní sp. zn. 14Csp/43/2018 presne vedela výšku bezdôvodného obohatenia, ktoré by žalovanému vzniklo v prípade určenia bezúročnosti a bezpoplatkovosti úverovej zmluvy, pričom svoj nárok podaním zo dňa 29.01.2019 dokonca rozšírila. Bol preto toho názoru, že v tomto prípade je naplnená prekážka rozsúdenej veci, čo je neodstrániteľnou vadou konania a vedie k zastaveniu konania. K primeranému finančnému zadosťučineniu uviedol, že jeho predpokladom je preukázanie porušenia ustanovení zákona o ochrane spotrebiteľa a osobitného predpisu, čo podľa žalovaného žalobkyňa nepreukázala. Tvrdil, že síce v konaní sp. zn. 14Csp/43/2018 bol súdom zaviazaný na vydanie bezdôvodného obohatenia v tam určenej výške, no toto rozhodnutie nie je možné považovať za rozhodnutie, ktorým by súd rozhodol o porušení práv a povinností ustanovených zákonom o ochrane spotrebiteľa preto žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno ohľadom toho, že zo strany žalovaného skutočne došlo k porušeniu práva alebo povinností ustanovených zákonom o ochrane spotrebiteľa a osobitnými predpismi. Bránil sa tým, že účelom inštitútu finančného zadosťučinenia je reparovať potencionálnu ujmu, a teda jej predpokladom je vznik hrozby ujmy, inak nie je čo reparovať. Hrozba ujmy na strane žalobkyne v danom prípade preukázaná nebola, preto je nárok na finančné zadosťučinenie vo výške 300 Eur nedôvodný, dokonca by priznanie takéhoto nároku napokon viedlo k spôsobeniu nerovnováhy v neprospech žalovaného - dodávateľa a k vzniku absurdnej situácie, že spotrebiteľovi by sa platilo za to, že mu bol poskytnutý úver. Žalobkyňa pri podpise úverovej zmluvy bola oboznámená s výškou poskytnutého úveru a musela si byť vedomá, že si berie spotrebiteľský úver, z ktorého si veriteľ uplatňuje úroky a poplatky, pričom žalobkyňa bola oboznámená s výslednou sumou, ktorú má na základe úverovej zmluvy veriteľovi vrátiť preto by súdy nemali zbavovať spotrebiteľov zodpovednosti za svoje záväzky a následne im priznávať primerané finančné zadosťučinenia.
3. Z vyjadrenia žalobkyne k vyjadreniu žalovaného doručeného súdu dňa 30.09.2019 súd zistil, že suma uplatnená žalobou v tomto konaní nikdy nebola predmetom súdneho konania, a teda nemôže ísť o vec rozsúdenú. Výklad žalovaného považuje za účelový a bez opory v právnom poriadku, pričom poukazuje na to, že žalovaný o platbách vykonaných v roku 2019 žalobkyňou vedel a ani po rozhodnutí súdu o bezúročnosti zmluvy nevykonal nápravu a zvyšok bezdôvodného obohatenia nevrátil. V časti nároku na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia žalobkyňa uviedla, že rozsudok vo veci sp. zn. 14Csp/43/2018 je jednoznačným dôkazom porušenia povinností na strane žalovaného, nakoľko bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru, ako to bolo konštatované v danom rozsudku súd, nastávajú iba v prípade ak veriteľ závažným spôsobom poruší svoje povinnosti podľa z. č. 129/2010 Z.z. a nepravdivo informuje spotrebiteľa o podmienkach úveru. Ujmou v tomto prípade bol preplatok, ktorý musela žalobkyňa zaplatiť, hoci tak nebola povinná urobiť, keďže existoval dôvod rozporu zmluvy so zákonom. Pre tento dôvod bude prechádzajúce protiprávne konanie veriteľa základom pre uplatnenie nároku na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia. Žalobkyňa bola toho názoru, že jej predchádzajúci úspech v inom súdnom konaní, kde sa domohla ochrany svojich práv a súd rozhodol o protiprávnom konaní veriteľa, je predpokladom pre vznik nároku podľa § 3 ods. 5 z. č. 250/2007 Z.z.. K výške primeraného finančného zadosťučinenia uviedla, že nie je možné ju objektívne stanoviť podľa vopred určených kritérií, teda je výsledkom odhadu žalobkyne s poukazom na okolnosti sporu a súdnu prax. V každom prípade však závisí od úvahy súdu, berúc na zreteľ skutočnosť, že má veriteľa odradiť od ďalšieho protiprávneho konania voči ekonomicky a právne slabším subjektom.
4. O nároku žalobkyne rozhodol súd rozsudkom sp. zn. 13Csp/73/2019 - 60 dňa 06.11.2019 a to tak, že žalobe vyhovel v celom rozsahu. Proti rozsudku podal žalovaný odvolanie, o ktorom rozhodol Krajský súd v U. uznesením sp. zn. 3CoCsp/11/2020 - 100 zo dňa 25.02.2021 tak, že zrušil rozsudok a vec vrátil súdu prvej inštancie na nové konanie. Uložil súdu prvej inštancie náležite odôvodniť rozhodnutie v časti námietky „res iudicata“ vznesenej žalovaným a súčasne v časti výšky primeraného finančného zadosťučinenia rozsudok náležite odôvodniť.
5. Dňa 07.04.2021 bolo súdu doručené podanie žalobkyne, z ktorého súd konštatuje, že po podaní žaloby vo veci 14Csp/43/2018 ďalej uhrádzala splátky úveru aj v roku 2019. Poukázala na to, že v konaní sp. zn. 14Csp/43/2018 predložila výpisy z bankového účtu, z ktorých vyplýva ako uhrádzala žalovanému splátky úveru:
- v roku 2014 v celkovej sume 540,21 Eur (11 mesiacov po 49,11 Eur),
- v roku 2015 v celkovej sume 589,32 Eur (12 mesiacov po 49,11 Eur),
- v roku 2016 v celkovej sume 589,32 Eur (12 mesiacov po 49,11 Eur),
- v roku 2017 v celkovej sume 589,32 Eur (12 mesiacov po 49,11 Eur),
- v roku 2018 v celkovej sume 589,32 Eur (12 mesiacov po 49,11 Eur), spolu: 2.897,49 Eur. Práve týchto úhrad sa týkal rozsudok vo veci sp. zn. 14Csp/43/2018, pričom žalovaný napriek vedomosti o existencii právoplatného rozsudku čiastku 245,55 Eur žalobkyni nevydal (pozn. súdu: ide o splátky úveru za mesiace január 2019 až máj 2019), a to ani po zaslaní predžalobnej výzvy zo dňa 28.06.2019. Žalobkyňa zdôraznila, že ide o bežnú prax žalovaného poukazujúc na rozhodnutie Krajského súdu v X. sp. zn. 6CoCsp/1/2020 zo dňa 29.06.2020 a rozhodnutie Krajského súdu v X. sp. zn. 9Co/103/2019 zo dňa 28.01.2020, ktorých stranou sporu bol aj žalovaný a ktoré konania boli obdobného charakteru. Tvrdila, že splátky za mesiace január 2019 až máj 2019 po 49,11 Eur, t. j. spolu 245,55 Eur nikdy neboli predmetom konania sp. zn. 14Csp/43/2018, resp. žiadneho iného konania preto námietka žalovaného o res iudicata nie je namieste. V časti nároku žalobkyne na primerané finančné zadosťučinenie žalobkyňa poukázala na skutočnosť, že už skôr, v konaní 14Csp/43/2018 úspešne uplatnila porušenie práv a povinností veriteľom, a preto bude mať v zmysle § 3 ods. 5 z. č. 250/2007 Z.z. nárok na primerané finančné zadosťučinenie. Súčasne v tejto súvislosti poukázala na judikatúru NS SR vo veci sp. zn. 1Cdo/238/2017 zo dňa 18.10.2018 a sp. zn. 6Cdo/127/2017 zo dňa 30.01.2019. Žalobkyňa mala za to, že predložením právoplatného a vykonateľného rozsudku vo veci 14Csp/43/2018 preukázala porušenie povinnosti veriteľom a splnenie podmienky na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia. Ako to vyplýva aj z rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/127/2017 zo dňa 30.01.2019 zákonodarca pri uplatňovaní tohto nároku uľahčil spotrebiteľovi dôkaznú situáciu, keď na rozdiel od nároku na náhradu škody (bezdôvodného obohatenia), je dôkazné bremeno na strane spotrebiteľa oveľa ľahšie, lebo odpadá problematické preukazovanie či už výšky škody, ujmy, príčinnej súvislosti alebo majetkového prospechu druhej strany. Preukazovanie skutočnej výšky utrpenej ujmy by bolo spravidla nereálne. Pokiaľ ide o rozsah finančného zadosťučinenia, zákon neustanovuje žiadne kritériá, ktoré by bolo potrebné pri určení výšky zadosťučinenia zohľadniť preto by mal tento rozsah zodpovedať výške finančnej ujmy, ktorá spotrebiteľovi hrozila (Krajský súd v E. sp. zn. 11Co/56/2016 zo dňa 02.05.2017, Krajský súd v E. sp. zn. 20Co/107/2013 zo dňa 27.03.2017, Krajský súd J. E. sp. zn. 19Co/169/2016 zo dňa 11.04.2017). Pri určovaní výšky primeraného finančného zadosťučinenia sa prihliada na funkcie daného inštitútu, a to satisfakcia, sankcia, prevencia; ako aj na celkovú povahu, intenzitu a spôsob zásahu; časové trvanie závadného konania veriteľa, ktorý pri (a v priebehu jej trvania) dojednávaní spotrebiteľskej zmluvy nekonal v súlade so zákonom; závažnosť vzniknutej ujmy, okolnosti, za ktorých k porušeniu došlo, finančnej situácie osoby, do práva ktorej bolo zasiahnuté a rozsah nepriaznivých následkov; subjektívny prístup oboch strán k protiprávnemu konaniu a pod. Žalovaný je osobou podnikajúcou na finančnom trhu viac ako 10 rokov, a teda má aj odbornú prevahu nad spotrebiteľom. Dá sa predpokladať, že žalovaný vedel, že neuvedením povinných údajov v spotrebiteľskej zmluve nastane situácia, v ktorej nebude môcť požadovať od spotrebiteľa úroky, poplatky a iné, a pre prípad, že tak urobí, bol s uvedenou zákonnou sankciou uzrozumený. Jeho konanie takto smerovalo k získaniu bezdôvodného obohatenia, minimálne s nepriamym úmyslom získať majetkový prospech. Žalovaný aj napriek rozsiahlej rozhodovacej praxe slovenských súdov koná opakovane vyššie uvedeným spôsobom. Žalobkyňa bola toho názoru, že nárok na primerané finančné zadosťučinenie je daný, a čo sa týka výšky, neuplatňuje si v konaní ani 1/3 zo sumy bezdôvodného obohatenia, na ktorého vydanie jej vznikol nárok na základe skutočností preukázaných v konaní 14Csp/43/2018. tvrdila, že preukázané, že do práv žalobkyne v postavení spotrebiteľa bolo zasiahnuté a výška primeraného finančného zadosťučinenia je iba nadväzujúca. Žalobkyňa považuje za plne primerané (a dokonca podľa ňou navrhovaných kritérií a okolností prípadu aj podhodnotené) požadovať od veriteľa sumu 300 Eur ako satisfakciu a súčasne odradiť žalovaného, aby naďalej uplatňoval plnenia z neprijateľných zmluvných podmienok a vadných produktov judikovaných slovenskými súdmi už takmer 10 rokov. Súčasne dodáva, že len minimálna časť spotrebiteľov, ktorým žalovaný poskytol nezákonné úvery, sa skutočne aj svojich práv na súde domáha, a preto žalovaný v konečnom dôsledku porušovaním právnej úpravy získava nemalé finančné prostriedky.
6. Z podania žalovaného doručeného súdu dňa 08.06.2021 súd zistil, že žalobkyňa ako dominus litis mala už v konaní 14Csp/43/2018 riadne vymedziť predmet konania, pričom jej nič nebránilo v rámci konania rozšíriť jeho predmet. K tomu však do právoplatného skončenia konania nedošlo. Ohľadom výšky primeraného finančného zadosťučinenia, poukazujúc na právny názor vyjadrený v uznesení Krajského súdu v E. sp. zn. 9CoCsp/12/2021 zo dňa 13.05.2021 uviedol, že tento inštitút nemôže slúžiť na finančné obohatenie sa žalobkyne, resp. na kompenzáciu jej majetkovej škody. Súd by mal skúmať aj primeranosť uplatneného nároku, pričom žalobkyňa doposiaľ nepreukázala to, v čom pociťovala porušenie svojich práv, aké malo toto porušenie dôsledky a v čom vidí odôvodnenosť požadovanej výšky primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 300,- Eur. Žalovaný považuje tento nárok žalobkyne za nedôvodný, nepreukázaný a v rozpore s cieľom normy, ktorú zákonodarca týmto inštitútom sledoval. Žalovaný ďalej citoval právny názor vyjadrený v rozsudku Krajského súdu v E. sp. zn. 9Co/36/2020 zo dňa 10.09.2020, podľa ktorého: „Kritériom kvantifikácie by mali byť podľa odvolacieho súdu najmä okolnosti, za ktorých k porušeniu došlo, ich dosah na sféru individuálnych preferencií spotrebiteľa, ako aj závažnosť porušenia práv spotrebiteľa. Žalobkyňa k týmto exemplifikatívne uvedeným okolnostiam porušenia práva, okrem dôkazu o tom, že v základnom konaní bola na súde úspešná, nič iné neuviedla, na pojednávanie, ktoré súd prvej inštancie nariadil na deň 25.05.2020 sa neustanovila. Priebeh pojednávania v zmysle tvrdenia rozhodujúcej skutočnosti ponechala tak len na svojho právneho zástupcu, ktorý ako zo zápisnice o pojednávaní vyplýva, poukázal len na obsah žaloby a rozhodnutia súdu svedčiace o úspechu žalobkyne v základnom konaní.“
7. Zo spisu Okresného súdu X. sp. zn. 14Csp/43/2018 súd konštatuje, že na tunajšom súde sa viedlo konanie medzi B. J. a Home Credit Slovakia, a.s. Piešťany o zaplatenie 1.297,49 Eur s prísl. V konaní súd rozhodol rozsudkom sp. zn. 14Csp/43/2018-104 zo dňa 8.4.2019 tak, že vyhovel žalobe v celom rozsahu a priznal žalobkyni nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 8.6.2019. Z rozsudku súd konštatuje, že suma 1.297,49 Eur bola priznaná z titulu bezdôvodného obohatenia, ktoré vzniklo na strane žalovaného tým, že žalobkyňa úver preplatila, a to splátkami, ktoré ňou boli poukazované na účet žalovaného od r. 2014 do konca r. 2018. Súd z tohto rozsudku nezistil, že by predmetom konania boli aj ďalšie splátky poukazované žalovanému v r. 2019.
8. Súd nariadil pojednávanie na 09.06.2021, na ktoré predvolal strany sporu. Právni zástupcovia strán sporu sa pojednávania nezúčastnili a svoju neúčasť ospravedlnili, súhlasili s tým, aby súd konal a rozhodol v ich neprítomnosti Účasť na pojednávaní je právom strán sporu, ktoré v danom prípade využité nebolo, a preto súd v súlade s § 180 CSP vykonal pojednávanie v ich neprítomnosti.
9. Po prevedení dokazovania súd právne uzatvára:
10. Podľa § 52 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „OZ“), spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom.
11. Podľa § 52 ods. 2 OZ, ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné. Na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva.
12. Podľa § 52 ods. 3 OZ, dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.
13. Podľa § 52 ods. 4 OZ, spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti.
14. Podľa § 54 ods. 2 OZ, v pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší.
15. Podľa § 488 OZ, záväzkovým vzťahom je právny vzťah, z ktorého veriteľovi vzniká právo na plnenie (pohľadávka) od dlžníka a dlžníkovi vzniká povinnosť splniť záväzok.
16. Podľa § 489 OZ, záväzky vznikajú z právnych úkonov, najmä zo zmlúv, ako aj zo spôsobenej škody, z bezdôvodného obohatenia alebo z iných skutočností uvedených v zákone.
17. Podľa § 451 ods. 1 a 2 OZ, kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie vydať. Bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov.
18. Podľa § 456 OZ, predmet bezdôvodného obohatenia sa musí vydať tomu, na úkor koho sa získal. Ak toho, na úkor koho sa získal, nemožno zistiť, musí sa vydať štátu.
19. Podľa § 517 ods. 1 OZ, dlžník, ktorý svoj dlh riadne a včas nesplní, je v omeškaní.
20. Podľa § 517 ods. 2 OZ, ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis.
21. Podľa § 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka, výška úrokov z omeškania je o päť percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu.
22. Podľa § 3 ods. 5 in fine zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov, spotrebiteľ, ktorý na súde úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi, má právo na primerané finančné zadosťučinenie od toho, kto za porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi zodpovedá.
23. Vykonaným dokazovaní súd spoľahlivo zistil, že medzi žalobkyňou a žalovaným existoval záväzkový právny vzťah titulom Zmluvy o hotovostnom úvere a zmluvy o revolvingovom úvere zo dňa 10.02.2014. Táto skutočnosť nebola v konaní sporná. Právoplatným rozsudkom OS X. sp. zn.14Csp/43/2018 - 104 zo dňa 08.04.2019 mal súd preukázané, že súd v tomto konaní preskúmaním Zmluvy zo dňa 10.02.2014 zistil porušenie viacerých ustanovení z. č. 129/2010 Z.z. čo malo za následok bezúročnosť a bezpoplatkovosť tohto úveru. Súd skonštatoval, že suma poplatku za služby v podobe možnosti odkladu splátok a možnosti zmeny výšky a počtu splátok mala byť zahrnutá do celkovej sumy nákladov za spotrebiteľský úver, teda údaj o RPMN uvedený v zmluve zo dňa 10.02.2014, ako aj celková čiastka splatná spotrebiteľom, boli v Zmluve uvedené nesprávne, v neprospech spotrebiteľa, čo malo za následok, že poskytnutý úver bol vyhlásený za bezúročný a bez poplatkov v súlade s § 11 ods. 1 písm. b) a d) zákona č. 129/2010 Z.z. spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Nakoľko žalobkyňa plnila žalovanému bez právneho dôvodu, na strane žalovaného došlo k vzniku bezdôvodného obohatenia tvoreného navyše uhradenými splátkami úveru, a to až do konca roku 2018. Súd v konaní sp. zn. 13Csp/73/2019 zistil, že žalobkyňa v r. 2019 pokračovala v splácaní úveru (celkovo 5x49,11 Eur, a to dňa 25.01.2019, 25.02.2019, 25.03.2019, 25.04.2019 a dňa 25.05.2019), spolu v r. 2019 zaplatila 245,55 Eur čím na strane žalovaného vzniklo bezdôvodné obohatenie, ktoré musí žalobkyni vydať. Zaplatenie splátok za 1/2019 - 5/2019 mal súd za preukázané prehľadom transakcií za obdobie od 01.01.2019 do 19.06.2019 na účte platiteľa: J. B. (č.l. 29 súdneho spisu). Argument žalovaného o existencii prekážky rozsúdenej veci je irelevantný lebo nárok žalobkyne na zaplatenie sumy 245,55 Eur s prísl. nie je a nebol predmetom žiadneho iného súdneho konania. V tejto súvislosti súd dáva do pozornosti názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky prezentovaný v rozhodnutí zo dňa 29.01.2010 sp. zn. 5 Obdo 14/2009, podľa ktorého: „ak súd právoplatne rozhodol len o časti uplatňovaného peňažného nároku, jeho zvyšok môže účastník uplatňovať, pričom mu nehrozí nebezpečenstvo, že sa mu nárok odmietne z dôvodu už rozsúdenej veci.“ V tomto konaní si teda žalobkyňa neuplatnila duplicitne nárok, ktorý by si pôvodne uplatňovala aj v konaní sp. zn. 14 Csp/43/2018, a preto ani nebol daný dôvod na zastavenie konania pre existenciu prekážky res iudicata v zmysle § 230 CSP. Existencia prekážky právoplatne rozhodnutej veci tvorí neodstrániteľnú vadu konania, na ktorú súd prihliada ex offo. Tým dochádza k realizácii ústavnoprávnej zásady ne bis in
idem, teda nikdy nie dvakrát o tej istej veci. Pri skúmaní existencie tejto prekážky súd skúma, či v danom prípade ide o tie isté subjekty práva, ktoré vystupovali v pôvodnom konaní ako sporové strany a ten istý predmet konania, t. z. že sa bude jednať o totožný nárok, uplatnený z totožného skutkového základu, medzi totožnými subjektmi. Je nepochybné, že aj toto konanie prebieha medzi totožnými stranami sporu ako to bolo aj v prípade konania 14Csp/43/2018 ale vydanie bezdôvodného obohatenia za obdobie 1/2019 - 5/2019 nebolo predmetom konania sp. zn. 14Csp/43/2018 (v tom konaní išlo o bezdôvodné obohatenie, ktoré bolo priznané za obdobie od r. 2014 do decembra 2018), preto nemôže ísť o prekážku veci rozsúdenej, teda námietka žalovaného bola právne bezvýznamná. Argument žalovaného o tom, že si žalobkyňa mala uplatniť tento nárok v predchádzajúcom konaní nie je na mieste, nakoľko ako správne poukázal aj sám žalovaný vo svojom vyjadrení doručenom súdu dňa 08.06.2021, žalobkyňa ako dominus litis mala dispozičné právo na podanie novej žaloby o zaplatenie zvyšku nároku na zaplatenie 245,55 Eur, ktoré aj využila. To, že nerozšírila žalobu vo veci sp. zn. 14Csp/43/2018 nemá právny význam lebo žiadať o rozšírenie žaloby je právom nie povinnosťou strany sporu. Na základe vyššie uvedených skutočností súd zaviazal žalovaného na zaplatenie sumy 245,55 Eur z titulu bezdôvodného obohatenia spolu s príslušným úrokom z omeškania podľa § 517 OZ vo výške 5 % podľa ust. § 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka. Tieto úroky z omeškania priznal súd odo dňa nasledujúceho po uplynutí dodatočnej lehoty na vydanie bezdôvodného obohatenia v predžalobnej výzve zo dňa 28.06.2019.
24. V časti nároku na primerané finančné zadosťučinenie mal súd za to, že v konaní sp. zn. 14Csp/43/2018 bolo jednoznačne preukázané porušenie povinností na strane dodávateľa podľa § 3 ods. 5 in fine zákona č. 250/2007 Z.z.. Dôsledkom porušenia povinností na strane dodávateľa (napr. ust. § 9 ods. 7 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov konštatované v bode č. 26 rozsudku zo dňa 08.04.2019) bolo to, že súd úver posúdil ako bezúročný a bez poplatkov. Je nepochybné, že v tom konaní žalobkyňa bola úspešná, nakoľko úspešne uplatnila porušenie povinností ustanovených osobitným zákonom žalovaným (napr. vyššie uvedený zákon č. 129/2010 Z.z.) preto súd dospel k záveru, že boli naplnené predpoklady na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia žalobkyni v zmysle ust. § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z. Súd poukazuje aj na tú skutočnosť, že žalovaný sa v konaní 14Csp/53/2018 nijakým spôsobom nebránil proti rozhodnutiu súdu podaním opravného prostriedku a nenamietal závery súdu o porušení povinností podľa z. č. 129/2010 Z.z., resp. príslušných ustanovení OZ. Rozsudok je právoplatný a záväzný pre súd aj v tomto konaní.
25. V ďalšom sa súd zaoberal posúdením výšky finančného zadosťučinenia a zistil, že žalobkyňa iba čiastočne uniesla dôkazné bremeno ohľadom preukázania takej ujmy (najmä psychickej), ktorá by odôvodňovala nárok na požadované primerané finančné zadosťučinenie vo výške 300,- Eur. Ustanovenie § 3 ods. 5 tretia veta z. č. 250/2007 Z.z. nešpecifikuje žiadne kritériá, ktoré by sa mali posudzovať pri určení výšky primeraného finančného zadosťučinenia, a tak určenie výšky ostáva na úvahe súdu. Žalovaný správne poukázal na to, že žalobkyňa nešpecifikovala bližšie ujmu, ktorá jej mala byť spôsobená nezákonným konaním žalovaného okrem toho, že sa v osobitnom konaní musela obrátiť na súd proti ekonomicky a právne silnejšiemu subjektu a že v danom konaní spor vyhrala. Jej ujma ani nepriamo nevyplýva z podaní adresovaných súdu, pričom sa na pojednávaniach osobne nezúčastňovala. V tejto súvislosti súd poukazuje aj na rozsudok KS E. sp. zn. 13CoCsp/35/2020 zo dňa 20.4.2021, v ktorom súd dospel k zhodným záverom a požadované finančné zadosťučinenie spotrebiteľovi znížil na symbolických 50 Eur. Vzhľadom na vyššie uvedené považoval súd priznanie primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 100,- Eur za primerané, a to aj vzhľadom na dĺžku trvania nezákonného stavu od 10.02.2014, t. j. uzavretie zmluvy, do 08.04.2019, t. j. do rozhodnutia súdu vo veci 14Csp/43/2018 ako aj vzhľadom na to, že žalobkyňa bola nútená domáhať sa ochrany svojich práv na súde, a to opakovane, a tiež vzhľadom na existenciu objektívnej spôsobilosti vyvolať negatívne dôsledky v súkromnom živote žalobkyne, napr. znížením životnej úrovne žalobkyne po dobu trvania nezákonného stavu. Súd zohľadnil všetky okolnosti a osobitosti prípadu, dospel k záveru, že takéto finančné zadosťučinenie bude vo vzťahu k žalovanému pôsobiť dostatočne odradzujúco a na strene žalobkyne nebude plniť funkciu finančného obohatenia alebo majetkovej škody.
26. O trovách konania rozhodol súd podľa § 255 ods. 1 CSP a žalobkyni, ktorá mal a v konaní úspech čiastočný, priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 26,66 % (celkový úspech v konaní 63,33 % - neúspech 36,67 %). O výške náhrady trov konania rozhodne súd podľa § 262 ods. 2 CSP po právoplatnosti tohto rozhodnutia, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresný súd Trebišov v 3 vyhotoveniach.
1. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 127 ods. 1 CSP) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania (§ 363 ods. 1 CSP).
2. Odvolanie možno odôvodniť len tým, že ( §365 ods. 1 CSP) a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Podľa § 365 ods. 2 CSP, odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.
Podľa § 356 ods. 3 CSP, odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.
Ak nebude povinnosť uložená týmto rozsudkom splnená v stanovenej lehote, možno sa jej splnenia domáhať návrhom na vykonanie exekúcie podľa osobitného predpisu.