Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_6S-139-2018.pdf
PDF · 154.78 KB
Case nature
Area
Subarea
6S/139/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Pavla Tkáča a členov senátu JUDr. Tatiany Sabadošovej a JUDr. Mareka Kotoru v právnej veci žalobcu VISK, s.r.o., so sídlom v Košiciach, Národná trieda 39, IČO: 36 600 881, zastúpeného JUDr. Eugenom Kostovčíkom, advokátom, so sídlom kancelárie v Košiciach, Gelnická 33 proti žalovanému Daňovému úradu Košice, so sídlom Železničná 1, Košice o preskúmanie zákonnosti opatrenia žalovaného č.: 101912803/2018 zo dňa 27.09.2018 takto
rozhodol:
I. Z r u š u j e opatrenie žalovaného Daňového úradu Košice č. 101912803/2018 zo dňa 27.09.2018 a vec v r a c i a žalovanému na ďalšie konanie.
II. Žalobcovi p r i z n á v a voči žalovanému právo na úplnú náhradu trov konania.
odôvodnenie:
1. Žalovaný žalobou napadnutým opatrením - oznámením označeným ako: „Žiadosť o vydanie rozhodnutia o úroku z omeškania - odpoveď“ č. 101912803/2018 zo dňa 27.09.2018 reagujúc na žiadosť žalobcu o vydanie rozhodnutia o úroku z omeškania č. 612110014/2018 zo dňa 04.09.2018, po citácii § 79 ods. 3 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov oznámil žalobcovi nasledovné: „Po právoplatnosti rozhodnutia o zastavení vyrubovacieho konania č. 101134588/2018 zo dňa 11.06.2018 bol celý nadmerný odpočet za zdaňovacie obdobie apríl 2007 preúčtovaný v súlade s § 55 ods. 6 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňového poriadku) a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov na daňové nedoplatky z roku 2014. O predmetnom preúčtovaní bolo daňovému subjektu doručené dňa 24.07.2018 oznámenie o použití nadmerného odpočtu č. 101385827/2018 zo dňa 18.07.2018. Správca dane použil nadmerný odpočet na nedoplatky v lehote ustanovenie v zmysle § 79 ods. 3 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňového poriadku) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, teda daňovému subjektu neprináleží úrok za oneskorené vrátenie nadmerného odpočtu. Daňový subjekt by mal právo na úrok z omeškania, ak nadmerný odpočet nebol vrátený, resp. použitý na nedoplatky do desiatich dní od nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia o zastavení vyrubovacieho konania.“
2. Správnou žalobou zo dňa 09.10.2018 doručenou Krajskému súdu v Košiciach prostredníctvom portálu e-žaloby toho istého dňa, sa žalobca prostredníctvom právneho zástupcu domáhal preskúmania zákonnosti označeného opatrenia žalovaného, čo odôvodnil tým, že opatrením bol ukrátený na svojich právach alebo právom chránených záujmoch, pretože žalovaný pri posúdení jeho nároku na úrok z omeškania vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci. Vyslovil názor, že podľa § 165 ods. 7 daňového poriadku sankčný úrok podľa doterajších predpisov sa považuje za úrok z omeškania podľa tohto zákona. Úrok z omeškania je upravený v ustanovení § 156 daňového poriadku, a preto
odôvodňovať nepriznanie úroku z omeškania ustanovením § 79 daňového poriadku, kde sú upravené daňové preplatky a úrok, ako aj tým, že správca dane vrátil nadmerný odpočet do desiatich dní od právoplatnosti rozhodnutia o zastavení daňového konania, je právne irelevantné. Podľa názoru žalobcu podradenie skutkového a právneho stavu pod § 79 daňového poriadku je dôkazom, že žalobou napadnuté oznámenie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. V závere správnej žaloby zdôraznil, že sankčný úrok za neoprávnene zadržiavané peňažné prostriedky daňového subjektu bol upravený pôvodne v § 35b ods. 5 až 7 zákona č. 511/1992 Z. z. o správe daní a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov (v ďalšom texte aj : „zákon o správe daní“). Z označeného ustanovenia (ods. 5) pritom vyplýva, že ak správca dane eviduje voči daňovému subjektu daňový nedoplatok v lehote na vrátenie sumy neoprávnene zadržiavaných peňažných prostriedkov, správca dane použije túto sumu alebo jej časť podľa § 63, o čom vyrozumie daňový subjekt. Podľa žalobcu použitie nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie apríl 2007 na nedoplatky podľa § 79 ods. 3 daňového poriadku neznamená, že v uvedenom nadmernom odpočte sa nejednalo o neoprávnene zadržiavané peňažné prostriedky žalobcu a žalobcovi neprináleží sankčný úrok, ktorý sa podľa § 165 ods. 7 daňového poriadku považuje za úrok z omeškania podľa tohto zákona. Z týchto dôvodov žiadal oznámenie žalovaného č. 101912803/2018 z 27.09.2018 zrušiť a vec vrátiť žalovanému na ďalšie konanie a priznať plnú náhradu trov konania.
3. Žalovaný v písomnom vyjadrení zo dňa 13.03.2019 k správnej žalobe (jeho súčasťou je aj žurnalizovaný administratívny spis žalovaného) navrhol žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. K chronológii udalostí vedúcich k vydaniu oznámenia tvoriaceho predmet súdneho prieskumu v tomto konaní uviedol: „Dňa 27.06.2018 bola žalovanému elektronicky doručená žiadosť č. 6/06157897/2018 (príloha č. 2), ktorou JUDr. Eugen Kostovčík v mene žalobcu požiadal o vrátenie daňového preplatku. Nakoľko žalovaný u žalobcu evidoval daňové nedoplatky, príslušný správca dane požiadal oddelenie daňových špecialistov Daňového úradu Košice o usmernenie vo veci vrátenia nadmerného odpočtu na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie apríl 2017 (príloha č. 3). Na základe odpovede č. 376348/2018 zo dňa 02.07.2018 (príloha č. 3) správca dane nadmerný odpočet nevrátil, ale použil ho v zmysle ustanovení § 55 a § 79 zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len Daňový poriadok), t.j. preúčtoval ho na daňové nedoplatky žalobcu. Žalovaný dňa 20.07.2018 zaslal žalobcovi Oznámenie č. 101385827/2018 zo dňa 18.07.2018 (príloha č. 4), ktorým žalobcovi oznámil, že nadmerný odpočet na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie apríl 2017 vo výške 50 114,85 € použije na úhradu daňového nedoplatku na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie január 2007 vo výške 14 160,12 €, splatného dňa 22.01.2014, na daňový nedoplatok na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie február 2007, splatného dňa 22.01.2014 vo výške 983,81 € a na čiastočnú úhradu daňového nedoplatku na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie február 2007, splatného 22.01.2014 vo výške 34 970,92 €. Oznámenie zo dňa 18.07.2018 bolo žalobcom prevzaté dňa 24.07.2018. Žalovaný dňa 19.07.2018, ešte pred expedovaním Oznámenia o použití nadmerného odpočtu, spísal na Daňovom úrade Košice Úradný záznam č. 101390877/2018 (príloha č. 5), v ktorom uviedol, že žiadosť o vrátenie preplatku žiadal JUDr. Eugen Kostovčík, ktorý uviedol, že tak koná na základe splnomocnenia. Správcom dane bolo zistené, že splnomocnenia udelené JUDr. Eugenovi Kostovčíkovi sú úzko profilované na konkrétnu činnosť ( príloha č. 6). JUDr. Eugen Kostovčík nebol splnomocnený v plnom rozsahu na všetky úkony týkajúce sa žalobcu. Správca dane v úradnom zázname uviedol, že z predložených splnomocnení vyplýva, že JUDr. Eugen Kostovčík nebol splnomocnený na podanie žiadosti na vrátenie daňového preplatku. V úradnom zázname je ďalej uvedené, že nadmerný odpočet sa vracia z úradnej moci a nie na základe žiadosti. O použití nadmerného odpočtu bolo vyhotovené oznámenie č. 101385827/2018 a následne bolo odoslané na sídlo žalobcu v súlade s ustanovením § 55 ods. 9 Daňového poriadku . Dňa 04.09.2018 žalobca, zastúpený konateľom spoločnosti, žiadosťou č. 6/12110014/2018 (príloha č. 7) požiadal žalovaného o vydanie rozhodnutia o úroku z omeškania. Žiadosť bola podaná elektronicky. V žiadosti žalobca uviedol, že na základe rozhodnutí uvedených v bode 5 žiadosti, bola zadržiavaná suma nadmerného odpočtu uvedeného v daňovom priznaní za apríl 2007 až do dňa jeho použitia na úhradu daňového nedoplatku na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobia január a február 2007. Žalobca v závere žiadosti uviedol, že podľa ustanovenia § 165 ods. 7 Daňového poriadku sankčný úrok podľa doterajších predpisov sa považuje za úrok z omeškania podľa tohto zákona. Ďalej uviedol, že podľa citovaného ustanovenia sa posudzuje aj sankčný úrok, ktorý bol povinný platiť správca dane podľa ustanovenia § 35b ods. 5 až 7 zákona č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov (ďalej len zákona o správe daní) z neoprávnene zadržiavaných peňažných prostriedkov daňového subjektu.
Žiadosť žalobcu bola predmetom konzultácie s oddelením daňových špecialistov Daňového úradu Košice, pričom z odpovede č. 539618/2018 zo dňa 24.9.2018 (príloha č. 8) vyplynul nasledovný záver. Daňový subjekt by mal právo na úrok podľa § 79 ods. 3 Daňového poriadku vtedy, ak by nadmerný odpočet nebol vrátený, resp. použitý na daňové nedoplatky do 10 dní od nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia o zastavení vyrubovacieho konania. Ak správca dane použil nadmerný odpočet na daňové nedoplatky v zákonnej lehote, daňovému subjektu neprináleží úrok za oneskorené vrátenie nadmerného odpočtu. V nadväznosti na tento záver žalovaný uvádza, že Rozhodnutie o zastavení vyrubovacieho konania č. 101134588/2018 zo dňa 11.06.2018 nadobudlo právoplatnosť dňa 16.07.2018. Oznámením č. 101385827/2018 zo dňa 18.07.2018 bolo žalobcovi v zmysle ustanovenia § 79 ods. 1 a ods. 7 Daňového poriadku oznámené, že nadmerný odpočet za zdaňovacie obdobie apríl 2007 vo výške 50 114,85 € sa použil na úhradu daňových nedoplatkov na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobia január a február 2007. Žalovaný pri vybavení žiadosti žalobcu postupoval v súlade so zákonom, pričom v prípade, ak nie sú splnené zákonné podmienky pre vznik nároku na úrok, správca dane nebude rozhodovať o nepriznaní úroku, ale na žiadosť daňového subjektu bude reagovať len listom. V danom prípade žalovaný odpovedal na žiadosť žalobcu listom č. 101912803/2018 zo dňa 27.9.2018 (príloha č. 9), ktorý je predmetom preskúmania správnou žalobou.“
4. Žalovaný ďalej k tvrdeniam uvedeným v správnej žalobe poukázal na to, že v čase rozhodovania o žiadosti žalobcu o vydanie rozhodnutia o úroku z omeškania, bol a je účinný daňový poriadok, ktorý vo svojej piatej časti (zodpovednosť za porušenie povinnosti) pojednáva o správnych deliktoch na úseku správy daní (§ 154 - správne delikty) a o sankciách (§ 155 - pokuty, § 156 - úrok z omeškania) vyplývajúcich zo zodpovednosti pri porušení povinností, ktoré sú vymedzené zákonom a táto časť obsahuje aj úpravu úľav zo sankcií, resp. ich odpustenia. Podľa žalovaného tak sankčný systém správy daní sa vyslovene venuje zodpovednosti daňových subjektov za spáchanie správnych deliktov pri správe daní a následne ich potrestaním za tieto delikty. Daňový poriadok však neuvádza a neupravuje následok neoprávnene zadržiavaných peňažných prostriedkov, tak, ako to bolo v zákone o správe daní, konkrétne v ustanovení § 35b ods. 5 a nasl.. Daňový poriadok zaviedol viaceré zmeny, medzi iným aj zmenu terminológie, pričom sankčný úrok je v ňom definovaný ako úrok z omeškania, avšak v rozsahu a v kontexte s § 156 daňového poriadku. Nová právna úprava pojem úrok z omeškania, v súvislosti s akýmkoľvek zadržiavaním peňažných prostriedkov nepozná a neupravuje.
5. Vo vzťahu k argumentácii žalobcu o zachovaní právnych úkonov a ich účinkov pri správe daní, ktoré nastali do účinnosti daňového poriadku, žalovaný argumentoval nasledovne: „ Podľa ustanovenia § 165 ods. 1 Daňového poriadku právne úkony a ich účinky pri správe daní, ktoré nastali do účinnosti tohto zákona zostávajú zachované. Prechodné ustanovenie § 165 ods. 2 prvá veta, ktoré umožňovalo posudzovanie právnych skutočností a právnych účinkov v nadväznosti na zákon o správe daní, dňom 30.12.2012 stratilo účinnosť. Na základe uvedeného už nebolo možné uplatniť právo, ktoré definitívne zaniklo podľa prechodného ustanovenia § 165b, účinného od 30.12.2012, odkedy nebolo možné začaté a právoplatne neukončené konania posudzovať podľa doterajších predpisov, t.j. podľa zákona o správe daní. V nadväznosti na vyššie uvedené nie je možné súhlasiť s názorom žalobcu, že nárok, resp. úrok za neoprávnené zadržiavanie peňažných prostriedkov daňového subjektu zostal zachovaný. Postup podľa ustanovenia § 35b ods. 5 až 7 zákona o správe daní nie je odo dňa 01.01.2012 súčasťou procesnej úpravy správy daní. Vychádzajúc z dôvodovej správy k Daňovému poriadku, schválenej na rokovaní vlády SR dňa 28.09.2012, v bode 47 sa uvádza, že jedine v prípade oneskoreného vrátenia daňového preplatku, o ktorom sa pojednáva v ustanovení § 79 ods. 3 sa počíta s postupom, kedy správca dane je povinný niesť zodpovednosť za oneskorené splnenie svojej povinnosti, formou platenia úroku za každý deň omeškania. Ako už bolo uvedené, musí sa jednať o oneskorené vrátenie daňového preplatku, ktorý je definovaný v ustanovení § 2 písm. d) Daňového poriadku. Identický režim správca dane uplatní aj v prípadoch oneskoreného vrátenia uplatneného nadmerného odpočtu alebo spotrebnej dane. Konanie o priznaní sankčného úroku za neoprávnene zadržiavané peňažné prostriedky (ďalej len NZPP) mohlo začať len v prípade, ak neoprávnene zadržiavané peňažné prostriedky boli poukázané za účinnosti zákona o správe daní. V tomto prípade žalovaný jednoznačne preukázal, že suma nadmerného odpočtu bola vrátená / použitá v roku 2018. Čo možno považovať za NZPP a sankčný úrok za NZPP bolo upravené v ustanovení § 35b ods. 5 a 6 zákona o správe daní, ktorý bol platný a účinný do 31.12.2011.
Zákon o správe daní v citovaných ustanoveniach podrobne upravoval podmienky vzniku nároku na sankčný úrok za NZPP, ako aj procesný postup správcu dane v súvislosti so zaplatením sankčného úroku za NZPP, ak daňovému subjektu tento nárok vznikol. Procesný postup bol upravený v ustanovení § 35b ods. 7 zákona o správe daní tak, že správca dane do 15 dní od poukázania NZPP podľa odseku 6 zaplatí daňovému subjektu sankčný úrok. Ustanovenie § 35b ods. 6 zákona o správe daní v nadväznosti na ods. 5 upravovalo hmotno-právne podmienky vzniku nároku na sankčný úrok za NZPP a spôsob jeho výpočtu. Z vyššie uvedeného vyplýva, že zaplatenie sankčného úroku za NZPP zo zákona nadväzuje na existenciu NZPP daňového subjektu. V prípade splnenia zákonných podmienok na vznik nároku na sankčný úrok za NZPP správca dane bol zo zákona povinný tento sankčný úrok daňovému subjektu zaplatiť bez toho, aby daňový subjekt o jeho zaplatenie žiadal. Ak daňový subjekt žiadal o priznanie sankčného úroku za NZPP, za situácie že má na tento úrok právny nárok, zákonným predpokladom vydania rozhodnutia podľa ustanovenia § 35b ods. 7 zákona o správe daní bola existencia právneho nároku, nie samotná žiadosť daňového subjektu. V nadväznosti na uvedené je treba opätovne zdôrazniť, že Daňový poriadok neupravuje NZPP a rovnako nemá ani právnu úpravu sankčného úroku za NZPP. V konkrétnom prípade suma, ktorú považuje žalobca za NZPP, bola preúčtovaná na daňové nedoplatky žalobcu v roku 2018, t.j. za účinnosti Daňového poriadku. V nadväznosti na uvedené nebolo možné žalobcovi priznať sankčný úrok za NZPP. Účelom daňového poriadku bolo ponechať sankciu - sankčný úrok, ktorý podľa zákona o správe daní bol povinný platiť daňový subjekt, a to ako úrok z omeškania. Z Daňového poriadku sa vylúčil sankčný úrok za NZPP a ponechal sa len sankčný úrok, ktorý je povinný platiť daňový subjekt. Uvedené vyplýva aj z prechodného ustanovenia § 165 ods. 7 Daňového poriadku, podľa ktorého sankčný úrok podľa doterajších predpisov sa považuje za úrok z omeškania podľa tohto zákona. Podľa ustanovenia § 156 Daňového poriadku, ktorý celý pojednáva o úroku z omeškania, úrok z omeškania je sankciou, ktorá sa vyrubí daňovému subjektu. Je sankciou, ktorú ukladá správca dane daňovému subjektu za nezaplatenie dane v lehote a vo výške podľa osobitného predpisu alebo v lehote a vo výške určenej správcom dane v rozhodnutí, pričom sankčný úrok za NZPP upravený v ustanovení § 35b ods. 6 a 7 zákona o správe daní je sankciou pre správcu dane. V nadväznosti na uvedené v žiadnom prípade nie je možné sankčný úrok za NZPP podľa ustanovenia § 35b ods. 6 a 7 zákona o správe daní považovať za úrok z omeškania podľa ustanovenia § 156 Daňového poriadku. Z uvedeného jednoznačne vyplýva, že ustanovenie § 165 ods. 7 Daňového poriadku sa týka len sankčného úroku vyrubeného daňovému subjektu, t.j. sankčného úroku vyrubeného daňovému subjektu podľa ustanovenia § 35b ods. 1 a 2 zákona o správe daní a nie sankčného úroku zaplateného správcom dane. Žalovaný je toho názoru, že sankčný úrok upravený v ustanovení § 35b ods. 5 až 7 zákona o správe daní nie je možné považovať za úrok z omeškania podľa § 156 Daňového poriadku, ako to vykladá žalobca v žalobnom návrhu.“
6. Na podporu správnosti vyššie uvedených právnych názorov žalovaný poukázal na právny názor vyslovený v rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Sžfk/58/2017 zo dňa 24.10.2018, ktorým bol zrušený rozsudok Krajského súdu v Košiciach vo veci vedenej pod sp. zn. 6S/99/2016, kde predmetom konania bolo preskúmanie opatrenia žalovaného s tým, že krajský súd na danú vec aplikoval ustanovenie zákona o správe daní, ktoré nie je podľa § 165b ods. 1 a 2 daňového poriadku účinného od 30.12.2012 možné po uvedenom dátume aplikovať, čím vec bola zo strany súdu nesprávne právne posúdená (bod 34. odôvodnenia rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky).
7. V replike zo dňa 12.04.2019 k vyjadreniu žalovaného žalobca trval na dôvodoch správnej žaloby a zdôraznil, že nová právna úprava pojem úrok z omeškania v súvislosti so zadržiavaním peňažných prostriedkov nepozná, nie je však pravdou, že ju neupravuje. Podľa § 165 ods. 7 daňového poriadku sankčný úrok podľa doterajších predpisov sa považuje za úrok z omeškania podľa tohto zákona, z čoho vyplýva, že podľa označeného ustanovenia daňového poriadku sa posudzuje aj sankčný úrok, ktorý bol povinný platiť správca dane podľa § 35b ods. 5 až 7 zákona č. 511/1992 Z. z. z neoprávnene zadržiavaných peňažných prostriedkov daňového subjektu. Vo vzťahu k tejto konkrétnej veci (aplikujúc prechodné ustanovenia daňového poriadku účinné od 30.12.2012 - § 165b ods. 1 a 2) daňové konania začaté podľa zákona o správe daní sa dokončia podľa daňového poriadku. Daňové konanie v tejto veci začalo podľa zákona o správe daní, no v zmysle uvedených ustanovení daňového poriadku posledné (v poradí tretie) rozhodnutie z 12.02.2018 bolo vydané podľa § 68 daňového poriadku. Z prechodných ustanovení však nevyplýva, že v takomto prípade sa nepostupuje podľa § 165 ods. 1 daňového poriadku, podľa ktorého právne úkony a ich účinky pri správe daní, ktoré nastali do účinnosti tohto
zákona, zostávajú zachované. Žalobca v tej súvislosti poukázal na právne závery vyplývajúce z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Sžf/96/2015 z 24.01.2017, v ktorom súd uvádza, že podľa novelizovaného ustanovenia sa konania začaté podľa zákona č. 511/1992 Z. z. dokončia podľa daňového poriadku, čo však nebráni s poukazom na § 165 ods. 1 a 7 daňového poriadku rozhodnúť o žiadosti o priznanie sankčného úroku. Z označeného rozsudku (s poukazom na rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-120/15 KOVOZBER, s.r.o. z 21.10.2015, ktorý odkazuje na skoršie rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-107/10 Enel Maritsa Iztok z 12.05.2011) vyplýva, že ak dôjde k vráteniu nadmerného odpočtu DPH zdaniteľnej osobe po uplynutí primeranej lehoty, zásada neutrality daňového systému dane z pridanej hodnoty vyžaduje, aby takto generované finančné straty na ujmu zdaniteľnej osoby, ktoré vyplývajú z nemožnosti disponovať s predmetnými peňažnými sumami, boli kompenzované zaplatením úrokov z omeškania. Najvyšší súd Slovenskej republiky v nadväznosti na uvedenú judikatúru Súdneho dvora Európskej únie uviedol, že nemožno považovať v súlade s princípmi európskeho práva stav, kedy v dôsledku zmeny právnej úpravy nebude žalobcovi zaplatený sankčný úrok, resp. úrok z omeškania.
8. V závere repliky žalobca poukázal na to, že rozhodnutie Daňového úradu Košice zo dňa 16.06.2018 o zastavení konania je jednou z foriem, ktorou sa konanie uzatvára konečným spôsobom. V danom prípade označené rozhodnutie Daňového úradu Košice má hmotnoprávne a deklaratórne účinky, pretože potvrdzuje daň uvedenú v daňovom priznaní. Žiadosť o vydanie rozhodnutia o úroku z omeškania z 08.08.2018 sa vzťahovala k úkonom, ktoré nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti daňového poriadku, teda k daňovému priznaniu za apríl 2007, a k rozhodnutiu správcu dane z 28.10.2010, pretože týmto rozhodnutím sa zadržiavali finančné prostriedky, a k rozhodnutiu Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky z 09.09.2011, ktorým bolo uvedené prvostupňové rozhodnutie zrušené a vec sa vrátila na ďalšie konanie a rozhodnutie. Napokon k argumentácii žalovaného rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Sžfk/58/2017 zo dňa 24.10.2018 žalovaný poukázal na to, že vo veci vedenej na Krajskom súde v Košiciach pod sp. zn. 6S/99/2016 sa jednalo o preskúmanie rozhodnutia v súvislosti s vyrubenou a zaplatenou daňou z príjmu. Najvyšší súd Slovenskej republiky túto daň posúdil ako preplatok, teda išlo o zaplatenú sumu, ktorej chýba právny titul. V prípade žalobcu sa však jedná o nevrátený nadmerný odpočet dane z pridanej hodnoty, ktorý nie je preplatok a právny titul existuje.
9. Po zaslaní repliky žalovanému spolu s výzvou v zmysle ustanovenia § 106 ods. 2 Správneho súdneho poriadku, žalovaný reagoval písomne duplikou datovanou dňa 17.05.2019, v ktorej opakovane argumentoval rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Sžfk/58/2017, ktorý v 35. odseku odôvodnenia vyslovuje názor, že Krajský súd pri rozhodovaní v tomto konaní zohľadňoval aplikáciu neúčinného právneho predpisu, jednalo sa o zákon č. 511/1992 Z. z., podľa ktorého v zmysle § 165b odseky 1 a 2 daňového poriadku odo dňa 30.12.2012 v daňových konaniach sa nepostupovalo. Vo vzťahu k argumentácii jednotlivými rozhodnutiami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky žalovaný uviedol nasledovné: „Vo vzťahu k vyjadreniu podľa odseku 10. repliky žalobcu, v ktorom žalobca poukazuje na rozsudok NS SR sp.zn. 1Sžf/96/2015 je potrebné rovnako odkázať na rozsudok NS SR sp.zn. 3Sžfk/58/2017, z ktorého vyplýva, že nielen rozsudok 1Sžf/14/2015 a rozhodnutie Ústavného súdu SR sp.zn. ÚS/238/2004, ale ani žalobcom uvádzaný rozsudok NS SR č.k. 1Sžf/96/2015 nie je možné aplikovať v prípade, ak k zaplateniu nedôvodne dodatočne vyrubenej dane, došlo až za účinnosti zákona č.563/2009 Z.z. a nie za účinnosti zákona č. 511/1992 Zb.. Uvedené závery NS SR sú vyslovené v odsekoch 29. a 30. rozsudku sp.zn. 3Sžfk/58/2017. Na základe uvedeného je argumentácia žalobcu v tejto časti irelevantná. Vo veci rozsudku sp.zn. 1Sžf/96/2015, v ktorom sa poukazuje na rozhodnutie súdneho dvora C-120/15 KOVOZBER, s.r.o. z 21.10.2015, uvádzame, že od 01.01.2017 došlo k zmene právnej úpravy, konkr. zákona č. 222/2004 Z.z. tým, že bolo doplnené ust. § 79a, ktorým sa zaviedla náhrada za zadržiavanie nadmerného odpočtu počas daňovej kontroly. Túto skutočnosť však žalobca vo svojich vyjadreniach neuvádza, a z tohto dôvodu na ňu upriamujeme pozornosť. Predmetná zmena právnej úpravy zohľadnila judikatúru Súdneho dvora EÚ vo veci KOVOZBER, s.r.o., ktorá bola rozhodnutá na základe záverov súdneho dvora vo veci C- 107/10 Enel Maritsa Iztok. Na základe odseku 12. repliky žalobcu uvádzame, že argumentácia je bezpredmetná, nakoľko o nemožnosti aplikovať na daňové konanie vedené od 30.12.2012 neúčinný právny predpis, zákon č. 511/1992 Zb., rozhodol v obdobnom prípade NS SR sp.zn. 3Sžfk/58/2017, kedy sa jednalo o uplatňovanie úrokov za neoprávnene zadržiavané peňažné prostriedky na dani z príjmov fyzickej osoby. Skutočnosť, že sa v rozhodovanej žalobnej veci jedná o daň z pridanej hodnoty, je vo vzťahu k meritu veci
irelevantná. V obidvoch prípadoch, t.j. v konaní sp. zn. 3Sžfk/58/2017 a aj v konaní sp. zn. 6S/139/2018, sa jedná o daň zaplatenú v čase účinnosti zákona č. 511/1992 Zb., pričom k všetkým ďalším právnym skutočnostiam došlo až v čase účinnosti zákona č. 563/2009 Z.z.“
10. Žalobca reagoval na dupliku žalovaného písomným podaním zo dňa 20.08.2019, kde zhrnul svoju argumentáciu o opodstatnenosti podanej správnej žaloby nasledovne: „..... Z rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Sžf/14/2015 nevyplýva, že ak dôjde k zaplateniu nedôvodne vyrubenej dane až za účinnosti Daňového poriadku, nie je možné priznať úrok z omeškania. Pri takomto výklade by ustanovenie § 165 ods. 1 a ods. 7 Daňového poriadku bolo nadbytočné a nepoužiteľné. V dôvodovej správe k § 165 Daňového poriadku sa uvádza, že „v navrhovanom ustanovení sa navrhuje ponechať sankčný systém, ktorý bol zavedený zákonom, počnúc rokom 2004." Dôvodová správa je dokument vysvetľujúci hlavné dôvody návrhov zmien a tvorby nových zákonov, ich účel, úmysel, cieľ a predstavuje záväznú výkladovú smernicu. To znamená, že sankčný úrok za neoprávnené zadržiavanie peňažných prostriedkov daňového subjektu zavedený zákonom č. 609/2003 Z. z. je aj po 01.01.2012 súčasťou existujúcich daňových vzťahov daňového subjektu a štátu. Pri takomto výklade ustanovenia § 165 ods. 1 a ods. 7 Daňového poriadku by sa popieral samotný účel a úmysel zákona.
Vo všeobecnej časti dôvodovej správy k zákonu č. 609/2003 Z. z. sa okrem iného uvádza, že jednotlivými novelami dochádza postupne k zrovnoprávňovaniu práv a povinností medzi daňovým subjektom a správcom dane tak, aby sa dosiahol aj v tejto oblasti porovnateľný stav ako v krajinách OECD a EÚ. Ďalej sa uvádza, že vzhľadom na prístupový proces SR do EÚ predpokladaná novela zákona je v súlade s právnymi predpismi EÚ. Ak podľa žalovaného sankčný úrok upravený v ustanovení § 35b ods. 5 až ods. 7 zákona č. 511/1992 Zb. sa napriek ustanoveniu § 165 ods. 1 a 7 Daňového poriadku nepovažuje za úrok z omeškania podľa Daňového poriadku, potom takýto postup by bol nielen v rozpore so stavom porovnateľným v krajinách OECD a EÚ ale aj v rozpore s predpismi EÚ. Žalobca poukazuje na to, že podstatná časť rozhodovacej činnosti Ústavného súdu SR sa opiera o koncepciu ochrany nadobudnutých práv a o koncepciu ochrany legitímnych očakávaní. Nepravá retroaktivita môže ale tiež ústavne relevantným spôsobom zasiahnuť do právnej istoty, resp. do legitímnych očakávaní dotknutých subjektov práva. V tejto súvislosti Ústavný súd SR vo viacerých nálezoch (napr. PL. ÚS 3/09, PL. ÚS 11/2010) poukazuje na inšpiratívne pôsobenie právneho názoru Ústavného súdu Slovinskej republiky, podľa ktorého princíp právnej istoty ako komponent právneho štátu znamená, že v špecifických okolnostiach nesmie byť arbitrárne, bez adekvátneho verejného záujmu zhoršená do budúcnosti právna pozícia jednotlivca (rozhodnutie Ústavného súdu Slovinska, U-I-86/96, časť B.-I., bod 6; dostupné na internete: www.us-ri.si). Ak podľa žalovaného nie je možné na sankčný úrok podľa zákona č. 511/1992 Zb. aplikovať ustanovenia o úroku z omeškania podľa Daňového poriadku, potom ide o retroaktivitu, ktorá zásadne mení režim právnych vzťahov, ktoré vznikli v minulosti a odníma právo daňových subjektov na sankčný úrok z neoprávnene zadržiavaných peňažných prostriedkov uvedený v ustanovení § 35b ods. 5 až 7 zákona č. 511/1992 Zb. V posudzovanom kontexte je treba za zásadný považovať právny názor ústavného súdu, podľa ktorého z pohľadu retroaktivity právnych noriem je podstatnou otázka ochrany nadobudnutých práv, ktoré by preto neskoršia právna úprava už nemala rušiť, prípadne zhoršovať, ale (a „pro futuro“) len zlepšovať (PL. ÚS 38/99).“
11. V reakcii na toto stanovisko žalobcu žalovaný zaslal vyjadrenie datované dňom 14.10.2019, v ktorom trval na svojom vyjadrení zo dňa 17.05.2019 a uviedol, že argumentácia žalovaného bola vytrhnutá z celkového kontextu, keď žalovaný aj v predchádzajúcom svojom vyjadrení uviedol, že sankčný úrok podľa § 35b ods. 5 až 7 zákona o správy daní je sankciou voči správcovi dane z dôvodu neoprávnene zadržiavaných peňažných prostriedkov daňového subjektu. Ak žalobca uvádza, že podľa § 165 ods. 7 daňového poriadku sankčný úrok podľa doterajších predpisov sa považuje za úrok z omeškania podľa tohto zákona, t.j. podľa daňového poriadku, žalovaný vo všetkých svojich vyjadreniach uvádzal a opätovne uvádza, že úrok z omeškania podľa daňového poriadku je sankciou za porušenie zákona na strane daňového subjektu. Na základe uvedeného, preto nie je možné stotožniť sankcie, ktoré smerujú voči rôznym účastníkom konania, t.j. jedna sankcia sa ukladá správcovi dane (§ 35b 2 ods. 5 až 7 zákona o správe daní) a druhá sankcia sa ukladá daňovému subjektu (§ 156 daňového poriadku).
12. Krajský súd v Košiciach ako správny súd preskúmal napadnuté opatrenie žalovaného č. 101912803/2018 zo dňa 27.09.2018 v právnych medziach žaloby (§ 182 ods. 1 písm. e/ Správneho súdneho poriadku) aplikujúc právny režim Správneho súdneho poriadku v konaní o všeobecnej správnej žalobe (tretia časť, prvá hlava SSP - všeobecná správna žaloba - § 177 a nasl. Správneho súdneho
poriadku), oboznámil sa s obsahom administratívneho spisu správneho orgánu a na nariadenom pojednávaní dospel k záveru, že žaloba žalobcu je dôvodná, preto rozhodol rozsudkom, ktorým preskúmavané opatrenie žalovaného pre nesprávne právne posúdenie zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie.
13. Podľa § 2 ods. 2 zákona č. 162/2015 Z.z. Správneho súdneho poriadku (SSP), každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde.
14. Podľa § 3 ods. 1 písm. a) SSP, na účely tohto zákona sa rozumie opatrením orgánu verejnej správy správny akt vydaný orgánom verejnej správy v administratívnom konaní, ktorým sú alebo môžu byť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzickej osoby a právnickej osoby priamo dotknuté.
15. Podľa § 177 ods. 1 SSP, správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatrení orgánu verejnej správy.
16. Správny súd dáva do pozornosti, že nie je súdom skutkovým, ale jeho úlohou pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu je posudzovať, či správny orgán príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav a či konal v súčinnosti s účastníkmi, resp. s účastníkom konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi, či obsahuje zákonné náležitosti, teda či rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade tak s hmotnoprávnymi, ako aj s procesnoprávnymi predpismi. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu predchádzajúcemu vydaniu preskúmavaného rozhodnutia.
17. Na pojednávaní pred súdom, ktoré sa uskutočnilo vo veci dňa 10.06.2021 zástupca žalobcu trval na podanej správnej žalobe, ako aj na ostatných vyjadreniach uvedených v spise a žiadal opatrenie žalovaného zrušiť a vec vrátiť žalovanému na ďalšie konanie. Zástupkyňa žalovaného trvala na svojich stanoviskách vo veci a doplnila, že v čase rozhodovania žalovaného postupovali v súlade s platnými právnymi predpismi a v tom čase ešte nebola ustálená judikatúra Najvyššieho súdu Slovenskej republiky tak, ako to prezentuje zástupca žalobcu. Opakovane sa odvolala na právne názory vyplývajúce z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Sžfk/58/2017 z 24.10.2018, kde Najvyšší súd Slovenskej republiky ich právne názory potvrdil, avšak žalovaný si uvedomuje, že postupom času pri výklade jednotlivých zákonných ustanovení, ktoré sú rozhodujúce aj pre právne posúdenie v tejto veci došlo k posunu v rozhodovacej činnosti Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Zdôraznila, že celý nadmerný odpočet bol použitý na úhradu daňových nedoplatkov žalobcu a v čase vydania preskúmavaného opatrenia, ustanovenie § 35b zákona o správe daní už bolo neúčinné. Zástupca žalobcu k tomu spresnil, že podľa doslovného znenia ich žiadosti o vydanie rozhodnutia o úroku z omeškania z 04.09.2018 žalobca žiadal o priznanie úroku z omeškania s poukazom na § 165 ods. 1 daňového poriadku a v závere poukázal aj na § 35b ods. 5 až 7 zákona o správe daní.
18. Z obsahu preskúmavaného opatrenia žalovaného, žalobných dôvodov uplatnených v správnej žalobe, ako aj ostatných písomností doručených do súdneho spisu a obsiahnutých v administratívnom spise žalovaného, ako aj z obsahu prednesov zástupcov účastníkov konania vyplýva, že úlohou súdu v tomto konaní pri preskúmavaní zákonnosti opatrenia žalovaného č. 101912803/2018 zo dňa 27.09.2018 označeného ako: „Vec - žiadosť o vydanie rozhodnutia o úroku z omeškania - odpoveď“ je zaujať jednoznačný právny názor, či žalobcovi patrí úrok z omeškania za nadmerný odpočet dane z pridanej hodnoty uplatnený v daňovom priznaní za apríl 2007 v sume 50.114,85 EUR, ktorý bol použitý na úhradu daňového nedoplatku za zdaňovacie obdobie január a február 2007, ak konanie vo veci tejto dane bolo zastavené rozhodnutím Daňového úradu Košice zo dňa 16.06.2018 (právoplatné dňa 16.07.2018) a žalobca si žiadosťou zo dňa 17.08.2018 adresovanou žalovanému uplatnil nárok na vydanie rozhodnutia o úroku z omeškania z vráteného nadmerného odpočtu dane za označené zdaňovacie obdobie.
19. Podľa § 165 ods. 1 zákona č. 563/2009 Z. z. v znení neskorších predpisov (daňový poriadok) právne úkony a ich účinky pri správe daní, ktoré nastali do účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.
20. Podľa § 165 ods. 7 daňového poriadku, sankčný úrok podľa doterajších predpisov sa považuje za úrok z omeškania podľa tohto zákona.
21. Podľa § 35b ods. 5 zákona č. 511/1992 Z. z. o správe daní a o zmenách v sústave územných finančných orgánov (zrušený dňa 01.01.2012 zákonom č. 563/2009 Z.z. o správe daní - daňovým poriadkom), rozdiel medzi zaplatenou daňou alebo zaplateným rozdielom dane na základe právoplatného a vykonateľného rozhodnutia správcu dane alebo odvolacieho orgánu a daňou alebo rozdielom dane zníženým novým rozhodnutím sa považuje za neoprávnene zadržiavané peňažné prostriedky daňového subjektu. Rovnako za neoprávnene zadržiavané peňažné prostriedky daňového subjektu sa považuje aj rozdiel medzi zaplateným sankčným úrokom vyrubeným rozhodnutím správcu dane a sankčným úrokom zníženým podľa odseku 4 novým rozhodnutím. Ak bol právoplatným rozhodnutím alebo novým právoplatným rozhodnutím priznaný vyšší nárok na nadmerný odpočet alebo na jeho neodpočítanú časť, považuje sa priznaný vyšší rozdiel nadmerného odpočtu alebo jeho neodpočítanej časti za neoprávnene zadržiavané peňažné prostriedky daňového subjektu; ak bol novým rozhodnutím priznaný vyšší nárok na vrátenie uplatneného vrátenia dane, považuje sa priznaný vyšší rozdiel dane za neoprávnene zadržiavané peňažné prostriedky daňového subjektu. Správca dane vráti sumu neoprávnene zadržiavaných peňažných prostriedkov do 15 dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti a vykonateľnosti nového rozhodnutia. Ak správca dane eviduje voči daňovému subjektu daňový nedoplatok, správca dane v lehote na vrátenie sumy neoprávnene zadržiavaných peňažných prostriedkov použije túto sumu alebo jej časť podľa § 63, o čom vyrozumie daňový subjekt.
22. Podľa § 35b ods. 6 zákona o správe daní, správca dane za obdobie neoprávnene zadržiavaných peňažných prostriedkov daňového subjektu podľa odseku 5 zaplatí daňovému subjektu sankčný úrok vo výške štvornásobku základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky platnej v deň, keď daňový subjekt zaplatil správcovi dane pôvodnú výšku dane alebo keď vznikol nárok na vrátenie nadmerného odpočtu v lehote podľa osobitného zákona alebo spotrebnej dane v lehote podľa osobitného zákona. Ak štvornásobok základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky nedosiahne 15%, pri výpočte sankčného úroku sa namiesto štvornásobku základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky použije ročná úroková sadzba 15%. Sankčný úrok sa vypočíta zo sumy neoprávnene zadržiavaných peňažných prostriedkov daňového subjektu a počtu dní, ktoré uplynú odo dňa, keď daňový subjekt zaplatil správcovi dane pôvodnú výšku dane, najskôr však odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia o vyrubení tejto dane, alebo keď vznikol nárok na vrátenie nadmerného odpočtu alebo jeho neodpočítanej časti v lehote podľa osobitného zákona alebo nárok na vrátenie spotrebnej dane v lehote podľa osobitného zákona, do dňa, keď správca dane neoprávnene zadržiavané peňažné prostriedky poukázal daňovému subjektu, pričom tento deň sa do počtu dní nezapočítava. Za tento deň sa považuje deň, keď sa peňažné prostriedky odpíšu z účtu správcu dane.
23. Podľa § 35b ods. 7 zákona o správe daní, správca dane do 15 dní od poukázania neoprávnene zadržiavaných peňažných prostriedkov podľa odseku 6 zaplatí daňovému subjektu sankčný úrok. O zaplatení sankčného úroku vydá správca dane daňovému subjektu rozhodnutie. Proti tomuto rozhodnutiu sa možno odvolať. Ak správca dane eviduje voči daňovému subjektu daňový nedoplatok, správca dane v lehote na jeho zaplatenie sumu sankčného úroku alebo jeho časť použije podľa § 63, o čom vyrozumie daňový subjekt.
24. Podľa § 79 ods. 3 daňového poriadku v znení platnom v čase vydania preskúmavaného oznámenia, ak správca dane vráti daňový preplatok po lehote ustanovenej v odseku 2, je povinný v lehote do 15 dní od vrátenia daňového preplatku rozhodnúť o priznaní úroku zo sumy daňového preplatku, ak jeho výška presiahne sumu 5 eur. Pri výpočte úroku sa použije trojnásobok základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky platnej v posledný deň lehoty, v ktorej mala byť suma daňového preplatku podľa tohto zákona vrátená; ak trojnásobok základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky nedosiahne 10%, pri výpočte úroku sa namiesto trojnásobku základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky použije ročná úroková sadzba 10%. Úrok sa priznáva za každý deň omeškania. Správca dane tento úrok zaplatí do 15 dní od doručenia rozhodnutia o priznaní úroku. Ak správca dane eviduje voči daňovému subjektu daňový nedoplatok, použije tento úrok alebo jeho časť v lehote na jeho zaplatenie podľa § 55 ods. 6 a 7. Rovnako správca dane zaplatí daňovému subjektu úrok aj v prípadoch oneskoreného vrátenia nadmerného odpočtu a spotrebnej dane, na ktorú bolo uplatnené jej vrátenie, ak sa nadmerný odpočet a spotrebná daň nepoužijú podľa § 55 ods. 6 a 7.
25. V súdom preskúmavanej veci medzi žalobcom a žalovaným je sporný výklad ustanovenia § 165 ods. 7 Daňového poriadku, a teda právne posúdenie veci žalobcu, či žalovaný je povinný uplatniť inštitút sankčného úroku, ktorý bol zavedený novelou zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní účinnou od 01.01.2004, z ktorej vyplýva, že do nadobudnutia platnosti Zmluvy o pristúpení Slovenskej republiky k EÚ sa ust. § 35b ods. 1 až 9 zákona č. 511/1992 Zb. v nadväznosti na ust. § 165 ods. 2 uplatní na všetky dane s výnimkou dane z pridanej hodnoty a spotrebných daní.
26. V preskúmavanom prípade je nepochybné, že žalovaný vydal dňa 11.06.2018 rozhodnutie č. 101134588/2018, ktorým zastavil daňové konanie voči žalobcovi vo veci vyrubenia dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie apríl 2007, pričom jeho zastaveniu predchádzal samotný výkon daňovej kontroly a viacero konaní na Krajskom súde v Košiciach, ako aj Najvyššom súde Slovenskej republiky. Následne žalovaný zaslal žalobcovi oznámenie č. 1138527/2018 zo dňa 18.07.2018 (doručené 24.07.2018), ktorým mu oznámil, že nadmerný odpočet na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie apríl 2007 vo výške 50.114,85 EUR použije na úhradu daňového nedoplatku na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie január 2007 vo výške 14.160,12 EUR, splatného dňa 22.01.2014, za zdaňovacie obdobie február 2007, splatného dňa 22.01.2014 vo výške 983,81 EUR a na čiastočnú úhradu daňového nedoplatku na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie február 2007, splatného dňa 22.01.2014 vo výške 34.970,92 EUR. Dňa 04.09.2018 žalobca požiadal žalovaného o vydanie rozhodnutia o úroku z omeškania, ktorú odôvodnil tým, že na základe rozhodnutia žalovaného mu bola zadržaná suma nadmerného odpočtu uvedeného v daňovom priznaní za mesiac apríl 2007, a to až do dňa jeho použitia na úhradu daňového nedoplatku na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobia január a február 2007, ku ktorému použitiu reálne došlo v roku 2018. Svoju žiadosť o úrok z omeškania odôvodnil ustanovením § 165 ods. 7 daňového poriadku s tým, že sankčný úrok podľa doterajších predpisov sa považuje za úrok z omeškania podľa tohto zákona, teda podľa označeného ustanovenia je potrebné posudzovať aj sankčný úrok, ktorý bol povinný platiť správca dane podľa § 35b ods. 5 až 7 zákona o správe daní z neoprávnene zadržiavaných peňažných prostriedkov daňového subjektu.
27. Súd nesúhlasí s názorom žalovaného, že pri vybavení žiadosti žalobcu postupoval v súlade so zákonom, ak žalovaný vychádzal z právneho názoru, že žalobcovi nepatrí úrok z omeškania z nadmerného odpočtu na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie apríl 2007, pretože daňový poriadok neupravuje sankčný postih správcu dane v prípade neoprávnene zadržiavaných peňažných prostriedkov, a to za situácie, že suma, ktorú žalobca považuje za nezákonne zadržiavané peňažné prostriedky, bola preúčtovaná na daňové nedoplatky žalobcu v roku 2018, t.j. za účinnosti teraz platného daňového poriadku. Podľa názoru správneho súdu v okolnostiach danej veci je nesporným, že daňové konanie vedené voči žalobcovi vo veci vyrubenia dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie apríl 2007 bolo vedené neprimerane dlhú dobu (predchádzajúce rozhodnutia správcu dane, ako aj žalovaného boli predmetom súdneho prieskumu) a bolo zastavené až v roku 2018. Jeho zastavením boli správcom dane uznané údaje vyplývajúce z predloženého daňového priznania žalobcu, a teda aj jeho údaje vo vzťahu k nadmernému odpočtu na dani z pridanej hodnoty.
28. Podľa názoru súdu účelom daňového poriadku nebolo vylúčiť sankčný úrok zavedený zákonom č. 609/2003 Z.z., ktorým bol novelizovaný zákon č. 511/1992 Zb. o správe daní s účinnosťou od 01.01.2014.
29. Súd zastáva názor, že pokiaľ by sankčný úrok upravený v ust. § 35b zákona č. 511/1992 Zb. sa nepovažoval za úrok z omeškania podľa ust. § 156 Daňového poriadku, muselo by to byť v Daňovom poriadku výslovne uvedené. Z ust. § 165 ods. 7 Daňového poriadku možno vyvodiť, že sankčný úrok podľa doterajších predpisov sa považuje za úrok z omeškania podľa tohto zákona. Zároveň poukazuje na dôvodovú správu k ust. § 165 Daňového poriadku, v ktorej sa uvádza, že sa navrhuje ponechať sankčný systém zavedený zákonom č. 609/2003 Z.z. od 01.01.2004, z ktorého ustanovenia vyplýva, že sankčný úrok je aj po 01.01.2012 súčasťou existujúcich daňových vzťahov daňového subjektu a štátu. Preto pokiaľ žalovaný v napadnutom rozhodnutí (oznámení) zastával názor, že rozhodnutie o priznaní sankčného úroku nie je možné vydať vzhľadom na súčasnú úpravu vyplývajúcu z daňového poriadku, ktorý nezakotvuje neoprávnene zadržiavané peňažné prostriedky, ani úrok z omeškania z nich, tak súd tento názor žalovaného nepovažuje za správny.
30. V preskúmavanej veci je medzi žalobcom a žalovaným sporný výklad ust. § 165 ods. 7 Daňového poriadku. Žalovaný opiera svoje stanovisko o tú skutočnosť, že súčasne platný a účinný daňový poriadok neobsahuje úpravu inštitútu sankčného úroku za neoprávnene zadržiavanie peňažných prostriedkov
správcom dane. Podľa názoru súdu ust. § 165 ods. 7 daňového poriadku však jednoznačne zakotvuje, že sankčný úrok podľa doterajších predpisov sa považuje za úrok z omeškania podľa tohto zákona. Toto ustanovenie je potrebné vykladať v kontexte s ust. § 165 ods. 1 Daňového poriadku, podľa ktorého právne úkony a ich účinky pri správe daní, ktoré nastali do účinnosti tohto zákona, t.j. Daňového poriadku, ostávajú zachované. Bude sa to týkať teda aj tých prípadov, v ktorých podľa zákona č. 511/1992 Zb. by daňový subjekt mal nárok na sankčný úrok za neoprávnene zadržiavané peňažné prostriedky za splnenia zákonných podmienok uvedených v tomto zákone. Aj z dôvodovej správy k ust. § 165 Daňového poriadku vyplýva, že sa navrhuje ponechať sankčný systém, ktorý bol zavedený zákonom č. 609/2003 Z.z. s účinnosťou od 01.01.2004. Podľa názoru súdu, ak by sa sankčný úrok upravený v § 35b ods. 5 - 7 zákona č. 511/1992 Zb. nepovažoval za úrok z omeškania podľa § 156 Daňového poriadku, muselo by to byť v Daňovom poriadku výslovne uvedené. Z citovaného ust. § 165 ods. 7 Daňového poriadku však vyplýva, že sankčný úrok podľa doterajších predpisov sa považuje za úrok z omeškania podľa tohto zákona. Účelom Daňového poriadku preto nebolo vylúčiť sankčný úrok, ktorý bol zavedený už spomínaným zákonom č. 609/2003 Z.z., ale ho ponechať ako súčasť existujúcich daňových vzťahov daňového subjektu a štátu vo forme úroku z omeškania podľa Daňového poriadku. Úrok je v danom prípade určitou sankciou za to, že daňový subjekt, v danom prípade žalobca, nemohol po určitý čas disponovať s peňažnými prostriedkami, ktoré zaplatil na základe neskôr zrušeného rozhodnutia správcu dane, a to až do ich vrátenia. Súd je tiež toho názoru, že nemôže byť na ujmu žalobcu to, že do účinnosti Daňového poriadku nebolo začaté daňové konanie vo veci neoprávnene zadržiavaných peňažných prostriedkov v zmysle zákona č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov, navyše tento zákon ani neobsahoval osobitné ustanovenia o začatí daňového konania vo veci neoprávnene zadržiavaných peňažných prostriedkov, ale platilo, že ak bolo zrušené pôvodné právoplatné a vykonateľné rozhodnutie správcu dane, alebo odvolacieho orgánu, na základe ktorého bola zaplatená daň, správca dane bol povinný vrátiť sumu neoprávnene zadržiavaných peňažných prostriedkov do 15 dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti a vykonateľnosti nového rozhodnutia, a do 15 dní od poukázania neoprávnene zadržiavaných peňažných prostriedkov mal zaplatiť aj sankčný úrok. Súd zvolil výklad zákona, ktorý smeruje nielen k zákonnosti, ale aj k dosiahnutiu spravodlivého výsledku súdneho preskúmavacieho konania. Totiž v prípade, že ustanovenie právneho predpisu dovoľuje dvojaký výklad, má prioritu výklad vykonaný ústavne súladným spôsobom. Táto povinnosť vyplýva z článku 144 ods. 1 v spojení s článkom 152 ods. 4 Ústavy SR. Ústavný súd SR v rozhodnutí sp. zn. III. ÚS 274/07 z 11.10.2007 uviedol, že „orgány aplikujúce správne právo spomedzi nich osobitne sudcovia pri rozhodovaní v správnom súdnictve sú oprávnení nedostatky zákonnej právnej úpravy svojím výkladom odstraňovať. Takéto odstraňovanie však nemožno považovať za legislatívnu činnosť, ktorá by narúšala ústavný princíp trojdelenia štátnej moci. Sudca pri interpretácii normy správneho práva nesmie tvoriť, ale môže odhaľovať a formulovať vzťahy medzi jednotlivými právnymi normami vychádzajúc z účelu a zmyslu právnej úpravy. Jedinou požiadavkou, ktorá je prítomná a na sudcu kladená, je ústavná konformita výkladu (článok 152 ods. 4 Ústavy SR)“. Súd pri rozhodovaní v netypických, komplikovaných a špecifických veciach musí vychádzať z konkrétnych skutkových zistení, pričom musí dbať, aby rozhodnutie nebolo iba zákonné, ale predovšetkým spravodlivé. Úlohou súdu je rozpoznať cez zákon spravodlivosť.
31. Podľa názoru správneho súdu je na daný prípad plne akceptovateľná judikatúra Ústavného súdu SR, ktorý v náleze sp. zn. I. ÚS 241/07 zaujal takýto právny názor: „Za situácie, kde právo umožňuje rozdielny výklad, nemožno pri riešení prípadu obísť fakt, že na poli verejného práva (daňového práva) štátne orgány môžu konať len to, čo im zákon výslovne umožňuje (na rozdiel od občanov, ktorý môžu konať všetko, čo nie je zakázané). Z tejto maximy potom vyplýva, že pri ukladaní a vymáhaní daní podľa zákona, teda pri de facto odnímaní časti nadobudnutého vlastníctva, sú orgány verejnej moci povinné šetriť podstatu a zmysel základných práv a slobôd. Inak povedané, v prípade pochybností sú povinné (orgány verejnej moci) postupovať miernejšie - in dubio mitius (Ústavný súd Českej republiky rozhodnutie sp. zn. IV. ÚS 666/02).“
32. Za situácie, že daňový poriadok neobsahuje ekvivalent podľa § 35b ods. 6 zák. č. 511/1992 Zb. je preto nutné postupovať v zmysle názoru vyplývajúceho z rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 10Sžfk/41/2018 podľa skoršej právnej úpravy, teda podľa zákona č. 511/1992 Zb., potom je potrebné prijať ústavno-konformný výklad ustanovenia § 165 ods. 1 Daňového poriadku tak, aby boli zachované zásadné princípy právneho štátu a aby sa aplikoval princíp ochrany právnych vzťahov, ktoré vznikli v minulosti. Z ustanovenia § 165 ods. 7 Daňového poriadku vyplýva, že sankčný úrok podľa doterajších predpisov sa považuje za úrok z omeškania, ktorý je upravený v ustanovení § 156 Daňového poriadku.
Aj keď v uvedenom ustanovení nie je žiadna zmienka o sankcionovaní správcu dane odkaz vyplývajúci z ustanovenia § 165 ods. 7 Daňového poriadku na ustanovenie § 156 Daňového poriadku je jednoznačný, pritom výpočet úroku podľa § 156 Daňového poriadku je identický s jeho výpočtom podľa ustanovenia § 35b ods. 6 zákona č. 511/1992 Zb. a jeho aplikáciou v zmysle nálezu Ústavného súdu SR PL. ÚS 38/99 je zabezpečený princíp právnej istoty a ochrana nadobudnutých práv.
33. Vzhľadom na tieto skutočnosti, po vyhodnotení výsledkov dokazovania, správny súd dospel k záveru, že z dôvodov uvedených v ust. § 191 ods. 1 písm. c) SSP preskúmavané opatrenie je potrebné zrušiť, t.j. z dôvodu, že opatrenie žalovaného vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci, a vrátiť vec žalovanému na ďalšie konanie.
34. Úlohou žalovaného po vrátení veci v ďalšom konaní bude postupovať v súlade s právnym názorom správneho súdu vysloveným v tomto rozsudku (§ 191 ods. 6 SSP) a opätovne rozhodnúť o žiadosti žalobcu o vydanie rozhodnutia o úroku z omeškania v súvislosti so zadržiavaním finančných prostriedkov po neprimerane dlhú dobu.
35. Žalobcovi ako úspešnému účastníkovi konania súd priznal proti neúspešnému žalovanému právo na úplnú náhradu trov konania v súlade s ust. § 167 ods. 1 SSP. O výške náhrady trov konania rozhodne správny súd v súlade s ust. § 175 ods. 2 SSP.
36. Senát krajského súdu v predmetnej veci rozhodol pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu možno podať kasačnú sťažnosť v lehote 30 dní odo dňa jeho doručenia na Krajský súd v Košiciach.
V kasačnej sťažnosti sa uvedú všeobecné náležitosti podania podľa § 57 Správneho súdneho poriadku to znamená, ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová značka konania. Ďalej sa v kasačnej sťažnosti musí uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len „sťažnostné body“) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).
Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie, ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas.
Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.
Kasačnú sťažnosť možno podľa § 440 ods. 1 Správneho súdneho poriadku odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci,
h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutím o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.
Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v § 440 ods. 1 písm. g/ až i/ Správneho súdneho poriadku sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom.
Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.
Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom.
Uvedená povinnosť neplatí, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 1 písm. c/ a d/ (v sociálnych veciach a veciach azylu, zaistenia a administratívneho vyhostenia), c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.