Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_23Cb-8-2020.pdf
PDF · 160.44 KB
Case nature
Area
Subarea
23Cb/8/2020
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Mestský súd Bratislava III v Bratislave v konaní pred sudcom Mgr. Marošom Feketem, v právnej veci žalobcu: Rozhlas a televízia Slovenska, Mlynská dolina, Bratislava, IČO: 47 232 480, proti žalovanému: GASTROMAX, s.r.o., J. C. Hronského 16, Bratislava, IČO: 36 761 613, zastúpeného Advokátska kancelária JUDr. Marcel BORIS, s. r. o., Ružinovská 40, 821 03 Bratislava - mestská časť Ružinov, IČO: 36 863 319, o zaplatenie 561,48 eura, takto
rozhodol:
I. Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi sumu 561,48 eura v lehote do troch dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku.
II. Žalovaný je p o v i n n ý nahradiť žalobcovi trovy konania v plnej výške, pričom o výške náhrady trov konania žalobcu rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
odôvodnenie:
1. Žalobou zo dňa 22. 01. 2020 žiadal žalobca, aby súd zaviazal žalovaného zaplatiť mu sumu 734,68 eura (z toho istina vo výške 668,68 eura a pokuta vo výške 66,- eura) spolu s úhradou poštových sadzieb spojených s vymáhaním pohľadávky z dôvodu neuhradenia ceny poskytnutých služieb vo výške 1,20 eura podľa ust. § 3 písm. b) zákona č. 340/2012 Z.z. o úhrade za služby verejnosti poskytované Rozhlasom a televíziou Slovenska v platnom znení vo výške podľa ust. § 6 ods. 5 zákona č. 340/2012 Z.z. s periodicitou platenia úhrad mesačne.
2. Žalovaný k veci uviedol, že so žalobou nesúhlasí, nakoľko v „Prehľade“ je zohľadnený odpis pohľadávky v mesiaci jún 2017 vo výške 798,78 eura a úhrada zo dňa 20. 12. 2016 vo výške 627,35 eura, ktorú žalovaný vykonal na základe súdneho konania vedeného na Okresnom súde Bratislava III pod sp. zn. 23Cb 381/2016, keď predmetná suma mala zahŕňať úhrady za služby verejnosti za obdobie novembra 2013 do apríla 2016 vo výške 559,95 eura, pokutu vo výške 66,- eura a poštovné vo výške 1,40 eura. Vzhľadom na uvedené možno mať za to, že podanou žalobou si žalobca voči žalovanému uplatňuje nárok titulom nezaplatenia úhrad za služby verejnosti za obdobie od mája 2016 do júna 2019. V „Prehľade“ bol nárok žalobcu za uvedené obdobie vyčíslený nasledovne: úhrady za služby verejnosti za 38 mesiacov vo výške 706,04 eura (38 x 18,58 eura), pokuta vo výške 66,- eura v mesiaci októbra 2016 a poštovné celkom vo výške 2,40 eura v mesiacoch júla 2018 a júna 2019. V mesiaci júna 2019 bol vykonaný odpis pohľadávky vo výške 798,78 eura, avšak z podanej žaloby nie je zrejmé k odpísaniu ktorých konkrétnych pohľadávok došlo, preto namietol žalovaný neprehľadnosť a nezrozumiteľnosť žaloby a uplatneného nároku. Zároveň žalovaný vzniesol námietku premlčania, nakoľko považoval za premlčaný nárok za obdobie do decembra 2016 vrátane s poukazom na ust. § 101 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého „pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak, premlčacia doba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz“. Zročnosť úhrad za služby verejnosti
poskytované žalovaným upravuje ust. § 7 ods. 1 a 2 zákona č. 340/2012 Z.z., podľa ktorého „povinnosť platiť úhradu vzniká od prvého dňa kalendárneho mesiaca nasledujúceho po kalendárnom mesiaci, v ktorom sa osoba stala platiteľom a zaniká posledný deň kalendárneho mesiaca, v ktorom osoba prestala byť platiteľom. Úhrada sa platí mesačne; úhradu za príslušný kalendárny mesiac je platiteľ povinný zaplatiť do posledného dňa príslušného kalendárneho mesiaca“. Ďalej žalovaný namietal použitú sadzbu úhrady za služby verejnosti, nakoľko v rozhodujúcom období od januára 2017 do júna 2019 si žalobca uplatnil sadzbu vo výške 18,58 eura mesačne podľa ust. § 6 ods. 3 písm. b) zákona č. 340/2012 Z.z., ktorá zodpovedá počtu zamestnancov 10 - 49, avšak žalovaný v tomto období zamestnával v pracovnom pomere: v období január až august 2017 štyroch zamestnancov, v období september až október 2017 troch zamestnancov, v období novembra 2017 štyroch zamestnancov, v období decembra 2017 až júna 2018 troch zamestnancov, v období júla do augusta 2018 štyroch zamestnancov, v období septembra 2018 do januára 2019 troch zamestnancov, v období februára 2019 štyroch zamestnancov, v období marca až júna 2019 troch zamestnancov, teda mala byť použitá sadzba vo výške 4,64 eura. Popri istine si žalobca uplatnil aj nárok na zaplatenie pokuty vo výške 66,- eura a poštovného 1,20 eura, pričom tieto položky sú zároveň vyčíslené aj v „Prehľade“, čo spôsobuje nezrovnalosť v tom, či si žalobca predmetný nárok neuplatnil duplicitne. Žalobca žiadnym spôsobom nepreukázal, či bola výzva žalovanému doručená, resp. či nastala fikcia doručenia zásielky spôsobom predpokladaným v ust. § 11 ods. 2 zákona č. 340/2012 Z.z. Z uvedeného dôvodu žalovaný namietol dôvodnosť uplatneného nároku na úhradu pokuty a poštovného a taktiež aj správnosť uplatnenej výšky pokuty, ktorá mala byť vyčíslená nie podľa ust. § 10 ods. 4 písm. b) zákona č. 340/2012 Z.z., ale podľa § 10 ods. 4 písm. a) zákona č. 340/2012 Z.z., nakoľko žalovaný v rozhodujúcom období zamestnával 3 - 9 zamestnancov.
3. Žalobca ešte uviedol, že v konaní sp. zn. 23Cb 381/2016 žalovaný doplatil úhrady za nepremlčané obdobie do apríla 2016, avšak od mája 2016 úhrady opätovne neplatil. Poukázal na ust. § 9 ods. 6 písm. a) zákona č. 340/2012 Z.z. Žalobca zaslal žalovanému viacero výziev na zaplatenie nedoplatku (v mesiacoch júl 2018, september 2018, jún 2019 a september 2019) z ktorých jednoznačne vyplýva, že žalobca evidoval žalovaného ako platiteľa s počtom zamestnancov 10 - 49, a preto bol žalovaný povinný platiť sadzbu úhrady podľa ust. § 6 ods. 3 písm. b) zákona č. 340/2012 Z.z. Žalovaný na zaslané výzvy nereagoval, neoznámil a nepreukázal zmenu počtu zamestnancov počas žalovaného obdobia. Zmenu počtu zamestnancov oznámil žalobcovi až 04. 03. 2020, t.j. po žalovanom období, a preto nie je možné zmenu počtu zamestnancov aplikovať spätne za žalované obdobie. Žalovaný uhradil sumu 173,40 eura s tým, že síce uviedol, ktoré nároky uhrádza, avšak vzhľadom na skutočnosť, že bol povinný platiť mesačnú sadzbu úhrady vo výške 18,58 eura a nie 4,64 eura, suma 173,40 eura pokryla pokutu vo výške 66,- eura, obdobie od júl 2016 do novembra 2016 a časť sumy za obdobie decembra 2016 vo výške 15,90 eura, neuhradených teda zostalo 2,68 eura. Vzhľadom na uvedené zobral žalobca v časti istiny 173,40 eura späť a žiadal priznať istinu 561,28 eura (za obdobie januára 2017 do júna 2019, t.j. 30 mesiacov x 18,58 eura + 2,68 eura za decembra 2016 + 1,20 eura poštovné za júl 2018), úhradu poštových sadzieb spojených s vymáhaním pohľadávky vo výške 1,20 eura. Pokiaľ ide o námietku premlčania žalobca uviedol, že vzťah strán sporu je potrebné posudzovať podľa ust. § 261 ods. 2 Obchodného zákonníka, podľa ktorého sa spravujú aj záväzkové vzťahy medzi subjektom verejného práva, ak sa týkajú zabezpečovania verejných potrieb alebo vlastnej prevádzky a podnikateľmi pri ich podnikateľskej činnosti. Žalobca ako verejnoprávna inštitúcia spadá pod definíciu subjektu verejného práva pri zabezpečovaní verejných potrieb a žalovaný vystupuje ako podnikateľ pri podnikateľskej činnosti. Uvedený názor podporuje aj rozhodovacia prax súdov, napr. rozhodnutie Okresného súdu Nové Zámky sp. zn. 15Cb 254/2015, Okresného súdu Považská Bystrica sp. zn. 5C 163/2015, Okresného súdu Senica sp. zn. 6Cb 40/2015 a nepriamo aj Krajský súd v Bratislave vo svojom rozhodnutí sp. zn. 2Cob 168/2016. Keďže žalované obdobie je od júla 2016 do júna 2019 a návrh na vydanie platobného rozkazu bol súdu doručený v januári 2020, žiadna časť žalovaného obdobia nie je premlčaná.
4. Žalovaný v konaní poukázal na e-mailovú komunikáciu medzi stranami sporu, v rámci ktorej bol žalobcovi zaslaný prehľad zamestnancov vygenerovaný Sociálnou poisťovňou s tým, že bola namietaná použitá sadzba úhrady za služby verejnosti. Žalobca však na námietky žalovaného neprihliadol a zotrval na svojom tvrdení o správnosti použitej sadzby úhrad. Nakoľko však výška úhrad za služby verejnosti sa odvíja od počtu zamestnancov platiteľa v pracovnom pomere je zrejmé, že nárok žalobcu je nedôvodný. Otázka premlčania je medzi stranami sporu sporná, keďže žalobca túto posudzuje podľa ustanovení Obchodného zákonníka. Vzhľadom na to, že žalovaný za premlčaný označil nárok žalobcu za obdobie do decembra 2016 vrátane, pričom žalobca zobral žalobu čiastočne späť a uplatnil si istinu už len za obdobie od januára 2017 možno otázku premlčania považovať za bezpredmetnú. Žalovaný uhradil
sumu 173,40 eura a v písomnom podaní výslovne uviedol, že táto úhrada sa týka úhrady sa služby verejnosti za obdobie od januára 2017 do júna 2019 vyčíslená vo výške 4,64 eura (30 mesiacov, t.j. 139,20 eura napriek úhrade si žalobca uplatňuje za toto obdobie nezmenenú sumu 561,28 eura), pokutu vo výške 33,- eura podľa ust. § 10 ods. 4 zákona č. 340/2012 Z.z. (táto už nie je predmetom konania po čiastočnom späťvzatí žaloby), poštovné vo výške 1,20 eura (žalobca si túto sumu uplatňuje napriek vykonanej úhrade).
5. Žalobca ešte uviedol, že žalovaný doložil doklad o úhrade sumu 173,40 eura, pričom v tejto časti vzal žalobu späť.
6. Tunajší súd dňa 04. 10. 2021 vydal rozsudok č.k. 23Cb 8/2020 - 143, ktorým konanie v časti istiny o 173,40 eura zastavil, zaviazal žalovaného na povinnosť zaplatiť žalobcovi istinu 561,28 eura, úhradu poštových sadzieb spojených s vymáhaním vo výške 1,20 eura a žalobcovi priznal právo na náhradu trov konania.
7. Svoje rozhodnutie odôvodnil tak, že „žalobca je aktívne vecne legitimovaný na podanie žaloby podľa ust. § 4 ods. 1 a § 10 ods. 5 zákona č. 340/2012 Z.z. Žalovaný je zo zákona platiteľom úhrady za služby verejnosti podľa ust. § 3 písm. b) zákona č. 340/2012 Z.z. vo výške podľa ust. § 6 ods. 3 zákona č. 340/2012 Z.z. Z Prehľadu predpisov a platieb súd zistil, že žalovaný mal za obdobie od apríla 2008 do júna 2019 zaplatiť celkovo sumu 1 297,23 eura, zaplatil dňa 20 12 2016 sumu 627,35 eur. Žalovaný bol preto podľa ust. § 10 ods. 2 zákona č. 340/2012 Z.z. Výzvou na zaplatenie nedoplatku úhrady za služby verejnosti zo dňa 05. 06. 2019 vyzvaný, aby v lehote do 30 dní od doručenia výzvy uhradil nedoplatok ku dňu 30. 06. 2019 vo výške 669,88 eura (vrátane poštových sadzieb 1,20 eura) s upozornením, že ak tak neurobí, uplatní si žalobca svoj nárok na súde, a to spolu s pokutou v zákonnej výške podľa ust. § 10 zákona č. 340/2012 Z.z. Výzva bola podaná na odoslanie s využitím elektronického podacieho hárku č. S. pod č. L.. Výška nedoplatku žalovaného je vyšpecifikovaná v Prehľade platieb a predpisov, kde „obdobie“ predstavuje rok a mesiac, „Predpis“ je mesačná výška úhrady podľa ust. § 6 ods. 3 zákona č. 340/2012 Z.z., resp. nákladov na vymáhanie úhrady podľa ust. § 10 zákona č. 340/2012 Z.z. a „Zostatok k úhrade“ je neuhradený zostatok pohľadávky žalobcu. Žalovaný je zo zákona platiteľom úhrady za služby verejnosti podľa ust. § 3 písm. b) zákona č. 340/2012 Z.z. vo výške podľa ust. § 6 ods. 3 zákona č. 340/2012 Z.z. Z prehľadu predpisov a platieb súd zistil, že žalovaný mal za obdobie od apríla 2008 do júna 2019 zaplatiť celkovo sumu 1 297,23 eura, zaplatil dňa 20. 12. 2016 sumu 627,35 eura, jeho nedoplatok ku dňu 30. 06. 2019 bol vo výške 669,88 eura vrátane poštových sadzieb 1,20 eura. Z nesporných tvrdení strán sporu bolo preukázané, že predmetom žaloby je obdobie od mája 2016 do júna 2019, keďže v rámci predchádzajúceho konania tých istých strán sporu, prebiehajúceho na tunajšom súde pod sp.zn. 23Cb 381/2016 o zaplatenie sumy 1 423,33 eura žalovaný uhradil dňa 20. 12. 2016 sumu 627,35 eura, ktorá zahŕňala úhrady za služby verejnosti za obdobie november 2013 do apríla 2016 vo výške 559,95 eura, pokutu vo výške 66,- eura a poštovné vo výške 1,20 eura. Vzhľadom na čiastočné späťvzatie žaloby súd konanie v časti istiny 173,40 eura podľa ust. § 144 až § 146 Civilného sporového poriadku zastavil. Žalovaný bol podľa ust. § 10 ods. 2 zákona č. 340/2012 Z.z. Výzvou na zaplatenie nedoplatku úhrady za služby verejnosti zo dňa 05. 06. 2019 vyzvaný, aby v lehote do 30 dní od doručenia výzvy uhradil nedoplatok ku dňu 30. 06. 2019 vo výške 669,88 eura (vrátane poštových sadzieb 1,20 eura) s upozornením, že ak tak neurobí, uplatní si žalobca svoj nárok na súde, a to spolu s pokutou v zákonnej výške podľa ust. § 10 zákona č. 340/2012 Z.z. Výzva bola podaná na odoslanie s využitím elektronického podacieho hárku č. S., pod č. L. na adresu žalovaného J.C.Hronského 16, Bratislava. Výška nedoplatku žalovaného je vyšpecifikovaná v Prehľade platieb a predpisov a pozostáva z nároku na úhradu za služby verejnosti za 38 mesiacov po 18,58 eura podľa ust. § 6 ods.3 písm. b/ zákona č. 340/2012 Z.z. vo výške 706,04 eura, pokuty vo výške 66,- eura v mesiaci október 2016 a poštovného 2,40 eura v mesiacoch júl 2018 až jún 2019. Žalovaný v priebehu konania dňa 04. 03. 2020 uhradil sumu 173,40 eura s tým, že uviedol, ktoré nároky uhrádza, ale žalobca dôvodiac, že sadzba úhrady je vo výške 18,58 eura a nie 4,64 eura. Sumu 173,40 eura použil na úhradu pokuty vo výške 66,- eura, úhrady za služby verejnosti za obdobie od júla 2016 do novembra 2016 a časť sumy za obdobie decembra 2016 vo výške 15,90 eura, neuhradených teda zostalo 2,68 eura. Vzhľadom na uvedené zobral žalobca v časti istiny 173,40 eura späť a žiadal priznať istinu 561,28 eura (za obdobie od januára 2017 do júna 2019, t.j. 30 mesiacov x 18,58 eura + 2,68 eura za december 2016 + 1,20 eura poštovné za júl 2018), úhradu poštových sadzieb spojených s vymáhaním pohľadávky vo výške 1,20 eura. Sporná bola otázka výšky sadzby úhrady, nakoľko žalobca použil sadzbu podľa platiteľa s 10 - 49 zamestnancami (18,58 eura) a žalovaný trval na tom, že v rozhodujúcom
období mala byť sadzba pre platiteľa s 3 - 9 zamestnancami (4,64 eura), a teda aj pokuta vo výške 33,- eura a nie 66,- eura. Zo znenia ust. § 6 ods.4 zákona č. 340/2012 Z.z. je zrejmé, že na určenie sadzby úhrady je rozhodujúci počet zamestnancov v pracovnom pomere v prvý deň kalendárneho mesiaca, za ktorý sa úhrada platí. Ak sa zmení počet zamestnancov, povinnosť platiť zmenenú sadzbu vzniká prvým dňom kalendárneho mesiaca nasledujúceho po kalendárnom mesiaci, v ktorom došlo k zmene počtu zamestnancov v prípade platenia úhrady mesačne. Platiteľ je povinný písomne oznámiť žalobcovi do 30 dní zmenu týkajúcu sa povinnosti platiť úhradu. Z vyjadrenia žalovaného bolo zrejmé, že žalovaný pri vzniku povinnosti platiť úhradu neposkytol žalobcovi údaje o počte zamestnancov na účely stanovenia sadzby úhrady, tieto údaje mu poskytla Sociálna poisťovňa v zmysle jej povinnosti vyplývajúcej z ust. § 9 ods. 5 zákona č. 340/2012 Z.z. Napriek tomu, že žalovaný bol opakovane vyzývaný na úhradu nedoplatku (napr. výzva zo dňa 24. 09. 2018) a teda z Prehľadu predpisov a platieb, ktoré boli dostupné na „vyzva.rtvs.sk“ musel mať vedomosť o uplatňovanej kategórii predpisu, nepostupoval zákonným spôsobom a v stanovenej lehote 30 dní neoznámil žalobcovi zmenu v počte zamestnancov rozhodujúcu pre určenie sadzby úhrady. Urobil tak podľa tvrdenia žalobcu až dňa 04. 03. 2020, teda po žalovanom období, pričom zníženie počtu zamestnancov nie je možné urobiť spätne. Žalobca neuniesol dôkazné bremeno a súdu nepreukázal, že takéto oznámenie zaslal žalobcovi pred dňom 04. 03. 2020. Z uvedeného jednoznačne vyplýva, že pokiaľ žalovaný zníženie počtu zamestnancov žalobcovi neoznámil a nepreukázal, žalobca bol povinný vychádzať z údajov, ktoré mu na účely platiteľov úhrad v zmysle ust. § 9 ods. 4 zákona č. 340/2012 Z.z. poskytla Sociálna poisťovňa. Tvrdenie žalovaného, že keď neurobil pôvodnú registráciu, nebol povinný ju ani zmeniť a sám žalobca mal zisťovať prípadné zmeny počtu zamestnancov je právne irelevantné, zo žiadneho ustanovenia zákona č. 340/2012 Z.z. takéto prenesenie povinnosti na žalobcu nevyplýva. Keďže žalovaný nepreukázal vznik nároku na sadzbu vo výške 4,64 eura, žalobca si oprávnene uplatnil za obdobie od mája 2016 do júna 2019 sadzbu vo výške 18,58 eura mesačne a taktiež pokutu vo výške 66,- eura, keďže jej výška taktiež závisí od počtu zamestnancov. Žalovaný neuhradil úhrady v súlade s ust. § 7 zákona č. 340/2012 Z.z., a preto si žalobca oprávnene žalobou uplatnil aj nárok na zaplatenie pokuty a poštovné za Výzvu z júla 2018. Vzhľadom na výsledky dokazovania súd žalobe po zohľadnení čiastočného späťvzatia vyhovel a priznal žalobcovi istinu 561,28 eura (za obdobie od januára 2017 do júna 2019, t.j. 30 mesiacov x 18,58 eura + 2,68 eura za decembra 2016 + 1,20 eura poštovné za júl 2018), úhradu poštových sadzieb spojených s vymáhaním pohľadávky vo výške 1,20 eura. K námietke nepreukázanie doručenia výzvy súd uviedol, že táto bola doručovaná s využitím elektronického podacieho hárku č. S. pod č. L. na adresu žalovaného J.C.Hronského 16, Bratislava, teda v súlade s ust. § 11 ods. 1 zákona č. 340/2012 Z.z. na adresu sídla spoločnosti žalovaného uvedenú v obchodnom registri. K vznesenej námietke premlčania nároku žalobcu za obdobie do decembra 2016 vrátane súd uviedol, že námietku premlčania je potrebné posudzovať podľa ustanovení Obchodného zákonníka, nakoľko žalobca je verejnoprávnou inštitúciou zabezpečujúcou verejné potreby a žalovaný je podnikateľ. Dĺžka premlčacej doby je v zmysle ust. § 397 Obchodného zákonníka štvorročná. Návrh bol podaný na súd dňa 22. 01. 2020, žalobca sa domáhal úhrad za obdobie od mája 2016 do júna 2019, a preto jeho nárok premlčaný nebol.“.
8. Súd vykonal nasledovné dôkazy: Výzva na zaplatenie nedoplatku úhrady za služby verejnosti poskytované Rozhlasom a televíziou Slovenska zo dňa 05. 06. 2019, Podací hárok č. S., Prehľad predpisov a platieb, sprievodný list k zaslanému dokladu zo dňa 05. 03. 2020, doklad o úhrade sumy 173,40 eura dňa 04. 03. 2020, predžalobnú výzvu zo dňa 24. 09. 2018, Prehľad predpisov a platieb za obdobie apríla 2008 do júla 2018, rozsudok Okresného súdu Bardejov sp. zn. 4Cb 19/2017, mailová komunikácia zo dňa 19. 05. 2020 vrátane súpisu počtu zamestnancov žalovaného za obdobie od septembra 2007 do júla 2020.
9. Opravným uznesením č.k. 23Cb/8/2020-181 zo dňa 21. 12. 2021 súd prvej inštancie v súlade s ust. § 224 Civilného sporového poriadku opravil zrejmú nesprávnosť v označení právneho zástupcu žalovaného, ktorého v záhlaví rozsudku opomenul uviesť.
10. Proti tomuto rozsudku v rozsahu podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný prostredníctvom svojho právneho zástupcu, čo odvolací súd posúdil podľa obsahu ako odvolanie čo do druhého a tretieho výroku rozsudku s uvedením, že v období od mája 2016 do júna 2019 mal do 9 zamestnancov, čo preukázal potvrdením zo Sociálnej poisťovne, pričom táto skutočnosť nebola ani sporná, preto výška úhrady sa mala odvíjať v zmysle ust. § 3 ods. 3 zákona č. 340/2012 Z.z. o úhrade za služby od počtu zamestnancov pracujúcich u daného zamestnávateľa. Žalobcom uplatnený nárok nepovažoval za správne (v správnej sadzbe) vyčíslený. Nesúhlasil s tvrdením žalobcu, že žalovaný mal povinnosť nahlásiť zmenu počtu
zamestnancov, keďže žalobca neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal, že by žalovaný pred podaním žaloby žalobcovi oznamoval vznik povinnosti platiť úhradu za služby verejnosti (t.j., že by sa registroval ako platiteľ u žalobcu) a že by v spojení s tým nahlasoval počet svojich zamestnancov. Žalobca sám uviedol, že žalovaný úhrady pred podaním žaloby neplatil (s výnimkou úhrady realizovanej na základe predchádzajúceho súdneho konania) a to ani mesačne, ani jednorazovo za štvrťrok, polrok alebo rok, ako predpokladá ust. § 6 ods. 6 písm. b) zákona č. 340/2012 Z.z. o úhrade za služby, preto žalovanému nemohla vzniknúť povinnosť oznámiť zmenu počtu zamestnancov, keďže tento počet zamestnancov predtým žalobcovi neoznámil. Zo žiadneho zákona nevyplýva povinnosť žalovaného platiť úhrady svojvoľne určené žalobcom v prípade, ak si platiteľ nesplnil povinnosť oznámiť žalobcovi vznik povinnosti platiť. Taká sankcia chýba i v ust. § 10 zákona č. 340/2012 Z.z. o úhrade za služby. Preto nemožno zaviazať žalovaného k povinnosti uhradiť niečo žalobcovi, ak takáto povinnosť zo zákona nevyplýva. Žalobca je v zmysle ust. § 9 ods. 5 zákona č. 340/2012 Z.z. o úhrade za služby oprávnený si zistiť od Sociálnej poisťovne aktuálny počet zamestnancov povinného subjektu, čo však žalobca pre dané obdobie neurobil. Ako vyplýva aj z prehľadu úhrad, v predchádzajúcich obdobiach vyčísloval žalobca sumu dlžných úhrad podľa prevereného počtu zamestnancov. Z dôvodu, že súd prvej inštancie priznal žalobcovi nárok v nesprávnej a nezákonne uplatnenej výške, došlo z jeho strany k pochybeniu v podobe nesprávneho zistenia skutkového stavu a nesprávneho právneho posúdenia. Pokiaľ totiž dospel k záveru, že žalobca nemá povinnosť zisťovať počet zamestnancov, potom ani žalovaný nemá povinnosť úhrady vyššej ako zákonom stanovenej sadzby len preto, že neoznámil žalobcovi vznik povinnosti platiť úhrady a súčasne jej zmenu. Vo vzťahu k posúdeniu zaplatenej sumy 173,40 eura zo strany žalovaného žalovaný namietal, že úhrada bola určená na splatenie konkrétnych nárokov uplatnených v súdnom konaní, a to úhrada za služby verejnosti za obdobie od januára 2017 do júna 2019, vyčíslené vo výške 4,64 eura mesačne (podľa počtu zamestnancov) x 30 mesiacov, t.j. 139,20 eura, pokuta vo výške 33,- eura podľa ust. § 10 ods. 4 zákona č. 340/2012 Z.z. o úhrade za služby, poštovné vo výške 1,20 eura. Žalovaný presne určil obdobie, za ktoré túto sumu uhrádza, čo počas súdneho konania potvrdil aj žalobca. Žalobca však uhradenú sumu nezapočítal na určený nárok. Žalobca vzal žalobu v časti sumy 173,40 eura späť, avšak uviedol, že uhradenú platbu si započítal na obdobie, ktoré bolo v konaní sporné z dôvodu vznesenej námietky premlčania zo strany žalovaného. V konaní si ďalej uplatňoval nárok za obdobie od januára 2017 do júna 2019, hoci tento nárok bol žalovaným uhradený. Napriek skutočnosti, že súd prvej inštancie považoval vzťah za obchodnoprávny, vo vzťahu k úhrade sumy 173,40 eura neaplikoval ust. § 330 ods. 1 Obchodného zákonníka. Konajúci súd mal prihliadnuť na to, že žalovaný žalovanú sumu uhradil a žalobu zamietnuť. Rovnako mal súd postupovať, aj keby vzťah považoval za občianskoprávny. Takéto nesprávne posúdenie veci malo následne podľa žalovaného vplyv aj na nesprávne priznanie nároku na náhradu trov konania, ktoré boli priznané žalobcovi v celom rozsahu. Žalovaný jednak nezavinil zastavenie konania (žalobca zobral žalobu späť z dôvodu premlčania nároku v danej časti) a rovnako žalobca nemal byť v konaní úspešný v celom rozsahu. Súd prvej inštancie vôbec nezdôvodnil, prečo uplatňovaný nárok neponížil o zaplatenú sumu 173,40 eura a nezohľadnil ust. § 330 ods. 1 Obchodného zákonníka. S poukazom na uvedené žalovaný žiadal, aby odvolací súd rozsudok v napadnutej časti zmenil tak, že žalobu zamietne a prizná žalovanému voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.
11. Žalobca sa k doručenému odvolaniu žalovaného nevyjadril.
12. Krajský súd v Bratislave ako odvolací súd po oboznámení sa s obsahom spisu a dôvodmi odvolania žalovaného dospel uznesením č.k. 1Cob 8/2022 - 186 zo dňa 29. 09. 2023 k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie v spojení s opravným uznesením zo dňa 21. 12. 2021 je potrebné v napadnutej časti druhého a tretieho výroku zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
13. Odvolací súd svoje zrušujúce rozhodnutie odôvodnil tým, že „predmetom konania po čiastočnom späťvzatí žaloby je zaplatenie úhrad za obdobie od januára 2017 do júna 2019, v období ktorom platil zákon č. 340/2012 Z.z. o úhrade za služby verejnosti poskytované Rozhlasom a televíziou Slovenska v znení účinnom od 01. 07. 2016 do 31. 12. 2019. Prechodné ustanovenia k úpravám účinným od 01. 01. 2020 neobsahovali výluku z povinností platiteľa oznámiť zmenu počtu zamestnancov, ani spätú účinnosť na práva a povinnosti vzniknuté do účinnosti novely. Rovnako podľa ust. § 13b ods. 2 Prechodné ustanovenia k úpravám účinným od 1. júla 2021 zákona č. 340/2012 Z.z. na povinnosť platiteľa podľa ust. § 3 písm. b) preukazovať počet zamestnancov vo vzťahu k obdobiu pred 1. júlom 2021 sa vzťahuje právna úprava účinná do 30. júna 2021. Súd prvej inštancie mal preto práva a povinnosti medzi stranami sporu posudzovať podľa právnej úpravy účinnej do 31. 12. 2019. V zmysle zákona č. 340/2012 Z.z.
účinného do 31. 12. 2019 žalovaný ako zamestnávateľ je podľa ust. § 3 písm. b) zákona č. 340/2012 Z.z. účinného do 31. 12. 2019 platiteľom úhrady za služby verejnosti vo výške podľa ust. § 6 ods. 5 zákona č. 340/2012 Z.z. účinného do 31. 12. 2019. Podľa ust. § 6 ods. 5 zákona č. 340/2012 Z.z. účinného do 31. 12. 2019 (ktorý bol súdom prvej inštancie označený ako ust. § 6 ods. 3) je platiteľ podľa ust. § 3 písm. b) povinný platiť úhradu za každý aj začatý kalendárny mesiac a) 4,64 eura, ak zamestnáva od 3 do 9 zamestnancov, b) 18,58 eura, ak zamestnáva od 10 do 49 zamestnancov. Na určenie sadzby podľa ust. § 6 ods. 5 zákona č. 340/2012 Z.z. účinného do 31. 12. 2019 je tak rozhodujúci počet zamestnancov v pracovnom pomere alebo v obdobnom pracovnom vzťahu v prvý kalendárny deň kalendárneho mesiaca, za ktorý sa táto úhrada platí (ust. § 6 ods. 6 zákona č. 340/2012 Z.z. účinného do 31. 12. 2019). Podľa ust. § 6 ods. 7 zákona ak sa zníži počet zamestnancov rozhodujúci na určenie sadzby úhrady podľa odseku 5, nárok platiť nižšiu sadzbu úhrady vzniká platiteľovi podľa ust. § 3 písm. b) zákona č. 340/2012 Z.z. účinného do 31. 12. 2019 po oznámení a preukázaní zmeny povinnosti platiť úhradu podľa ust. § 9 ods. 6 písm. a) zákona č. 340/2012 Z.z. účinného do 31. 12. 2019 od prvého dňa kalendárneho mesiaca nasledujúceho po oznámení a preukázaní tejto zmeny, ak sa platí úhrada mesačne a podľa ust. § 9 ods. 6 písm. b) zákona č. 340/2012 Z.z. účinného do 31. 12. 2019 po oznámení a preukázaní tejto zmeny od prvého dňa kalendárneho mesiaca nasledujúceho po uplynutí obdobia, za ktoré sa platí úhrada jednorazovo, ak sa platí úhrada jednorazovo za štvrťrok, polrok alebo rok. Podľa ust. § 7 ods. 2 zákona č. 340/2012 Z.z. účinného do 31. 12. 2019 sa úhrady platia mesačne, a to do posledného dňa príslušného kalendárneho mesiaca. Zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie vyplýva, že žalovaný bol pravidelne vyzývaný na úhradu za služby verejnosti, pričom výška nedoplatku žalovaného vyšpecifikovaná v Prehľade platieb a predpisov pozostávala z nároku na úhradu za služby verejnosti za 38 mesiacov po 18,58 eura podľa ust. § 6 ods. 5 zákona č. 340/2012 Z.z. účinného do 31. 12. 2019 vo výške 706,04 eura, pokuty vo výške 66,- eura v mesiaci október 2016 a poštovného 2,40 eura v mesiacoch júl 2018 a jún 2019. Zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie je ďalej zrejmé, že žalovaný uhradil za obdobie od novembra 2013 do apríla 2016 sumu 627,35 eura (t.j. okrem iného sumu zodpovedajúcu úhrade 18,58 eura za mesiac, ktorá sa platí za predpokladu zamestnávania od 10 do 49 zamestnancov žalovaným, pokutu vo výške 66,- eura, ktorá sa taktiež platí pri nezaplatení úhrady v zmysle podľa ust. § 6 ods. 5 písm. písm. b) zákona č. 340/2012 Z.z. účinného do 31. 12. 2019, t.j. 18,58 eura). To znamená, že žalovaný sám za predchádzajúce obdobie uhradil sumu 18,58 eura za každý kalendárny mesiac, čím potvrdil počet zamestnaných u žalovaného v rozsahu od 10 do 49 zamestnancov. V bezprostredne nasledujúcom období, ktoré bolo predmetom konania pred súdom prvej inštancie, nenahlásil a nepreukázal v zmysle ust. § 6 ods. 7 zákona č. 340/2012 Z.z. účinného do 31. 12. 2019 zmenu počtu zamestnancov, t.j. zmenu povinnosti platiť úhradu podľa ust. § 9 ods. 6 písm. a) zákona č. 340/2012 Z.z. účinného do 31. 12. 2019, v zmysle ktorého bol povinný písomne oznámiť vyberateľovi úhrady do 30 dní odo dňa, keď došlo k skutočnosti vznik, zmenu alebo zánik povinnosti platiť úhradu a zároveň túto skutočnosť preukázať. Zároveň nemožno opomenúť ani skutočnosti uvádzané súdom prvej inštancie, že žalovaný bol opakovane vyzývaný na úhradu nedoplatku a Prehľad predpisov a platieb bol žalovanému prístupný na www.uhrady.rtvs.sk, teda žalovaný musel mať vedomosť o uplatňovanej kategórii predpisu, napriek tomu nepostupoval zákonným spôsobom a v stanovenej lehote 30 dní neoznámil žalobcovi zmenu v počte zamestnancov rozhodujúcu pre určenie sadzby úhrady. Urobil tak až dňa 04. 03. 2020, teda takmer 8 mesiacov po žalovanom období. S poukazom na vyššie uvedené ustanovenia niet pochybností o tom, že žalovaný bol povinný platiť za žalované obdobie sumu 18,58 eura za mesiac za predpokladu zamestnávania 10 až 49 zamestnancov. V tejto súvislosti je preto nedôvodný odkaz žalovaného na ust. § 9 ods. 5 zákona č. 340/2012 Z.z. účinného do 31. 12. 2019, pretože uvedené ustanovenie nebolo v čase vzniku nároku žalobcu účinné a v zmysle obdobného ust. § 9 ods. 4 zákona č. 340/2012 Z.z. účinného do 31. 12. 2019 nebolo povinnosťou žalobcu si na účely určenia sadzby a kontroly evidencie platiteľov vyžiadavať údaje o počtoch zamestnancov platiteľa od Sociálnej poisťovne, ale bolo práve povinnosťou žalovaného oznámiť zmenu počtu zamestnancov, najmä keď došlo k ich zníženiu (ust. § 6 ods. 7 zákona č. 340/2012 Z.z. účinného do 31. 12. 2019). Napriek skutočnosti, že sadzba mesačnej úhrady bola určená v správnej výške 18,58 eura (a od toho sa odvíjajúca pokuta vo výške 66,- eura v zmysle ust. § 10 ods. 4 písm. b) zákona č. 340/2012 Z.z. účinného do 31. 12. 2019) ako dôvodnú považoval odvolací súd námietku žalovaného týkajúcu sa nedostatočného odôvodnenia a nesprávneho právneho posúdenia veci v časti vysporiadania sa s úhradou sumy 173,40 eura zo strany žalovaného. Zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie vyplýva, že žalovaný počas konania zaplatil 173,40 eura, pričom nielen z listinného dôkazu - sprievodného listu zo dňa 05. 03. 2020 k zaslanému dokladu o úhrade danej sumy, ale aj z nesporných tvrdení strán sporu vyplýva, že žalovaný jasne označil a špecifikoval, ktoré záväzky uhrádza, avšak súd prvej inštancie sa uvedenou námietkou žalovaného vôbec nezaoberal, nevyhodnotil ju a právne neposúdil, iba uviedol, že žalobca
dôvodiac, že sadzba úhrady je vo výške 18,58 eura a nie 4,64 eura použil sumu 173,40 eura na úhradu pokuty vo výške 66,- eura, úhrady za služby verejnosti za obdobie od júla 2016 do novembra 2016 a časť sumy za obdobie decembra 2016 vo výške 15,90 eura, kedy neuhradených ostalo 2,68 eura. Žalovaný pritom určil, že uhrádza záväzky za obdobie od januára 2017 do júna 2019 vyčíslené vo výške 4,64 eura za mesiac, t.j. 139,20 eura za 30 mesiacov, 33,- eura pokutu a 1,20 eura poštovné. Napriek skutočnosti, že súd prvej inštancie správne vyhodnotil vzťah medzi stranami sporu ako obchodnoprávny, vo vzťahu k úhrade sumy 173,40 eura bez akéhokoľvek zdôvodnenia neaplikoval ust. § 330 ods. 1 Obchodného zákonníka. Nakoľko žalovaný ako dlžník určil presné obdobie, za ktoré uhrádza svoj dlh, bolo povinnosťou súdu prvej inštancie zaoberať sa uvedenou skutočnosťou a nárok žalobcu za obdobie od januára 2017 do júna 2019 posúdiť s poukazom na znenie ust. § 330 ods. 1 Obchodného zákonníka. V tejto súvislosti je právne irelevantné, že žalovaný uhradil menej ako po správnosti zodpovedá špecifikovanému obdobiu, rovnako ako i skutočnosť, že žalobca si nezapočítal žalovaným vykonanú úhradu riadne a správne na žalovaným určené záväzky, pretože uvedená skutočnosť nemôže ísť na ťarchu žalovaného a mať za následok neprihliadnutie na výslovne určené nároky žalobcu, ktoré žalovaný uspokojuje. Uvedené pochybenie súdu prvej inštancie malo nepochybne vplyv aj na posúdenie nároku na náhradu trov konania a to nielen v časti zastavenia konania, kedy súd vyhodnotil zavinenie na strane žalovaného práve z dôvodu úhrady žalovanej sumy, ale aj na posúdenie úspechu v konaní, kedy by žalobca pri správnom postupe súdu prvej inštancie nemohol byť vo zvyšnej (nezastavenej) časti žaloby v plnom rozsahu úspešný. Vyššie uvádzané skutočnosti tak zakladajú opodstatnenosť záveru odvolacieho súdu o nesprávnom právnom posúdení veci súdom prvej inštancie, ako i o nedodržaní zákonom upravených procesných postupov, resp. o nepreskúmateľnosti a nedostatočnom odôvodnení napadnutého rozsudku, čo malo za následok odňatie práva na spravodlivý proces na strane žalovaného. Právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia pritom patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu a jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto súdu ale nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998). Úlohou súdu prvej inštancie v ďalšom konaní bude v prvom rade vyhodnotiť sprievodný list žalovaného zaslaného k úhrade sumy 173,40 eura zo dňa 05. 03. 2020 a vysporiadať sa s otázkou úhrady sumy 173,40 eura zo strany žalovaného a otázkou zániku záväzkov žalovaného voči žalobcovi s prihliadnutím na znenie ust. § 330 ods. 1 Obchodného zákonníka. V danej súvislosti potom súd prvej inštancie opätovne vyhodnotí aj nárok žalobcu na náhradu trov prvoinštančného konania s ohľadom na ust. § 256 ods. 1 a ust. § 255 Civilného sporového poriadku.“.
14. Súd prvej inštancie vo veci nevykonával žiadne ďalšie dokazovanie, ale nariadil pojednávanie na deň 03. 04. 2024, na ktorom pojednával podľa ust. § 180 Civilného sporového poriadku v neprítomnosti žalobcu, ktorý svoju neúčasť ospravedlnil a súhlasil s pojednávaní v jeho neprítomnosti. Právny zástupca žalovaného na tomto pojednávaní predniesol jeho záverečnú reč, po ktorej súd prvej inštancie podľa ust. § 182 Civilného sporového poriadku vyhlásil dokazovanie za skončené a podľa ust. § 219 ods. 2 druhej vety Civilného sporového poriadku odročil pojednávanie za účelom vyhlásenia rozsudku na deň 24. 04. 2024.
15. Podľa ust. § 1 ods. 1 Obchodného Zákonníka (ďalej len „Obch. Z.“) tento zákon upravuje postavenie podnikateľov, obchodné záväzkové vzťahy, ako aj niektoré iné vzťahy súvisiace s podnikaním.
16. Podľa ust. § 1 ods. 2 Obch. Z. právne vzťahy uvedené v odseku 1 sa spravujú ustanoveniami tohto zákona. Ak niektoré otázky nemožno riešiť podľa týchto ustanovení, riešia sa podľa predpisov občianskeho práva. Ak ich nemožno riešiť ani podľa týchto predpisov, posúdia sa podľa obchodných zvyklostí , a ak ich niet, podľa zásad, na ktorých spočíva tento zákon.
17. Podľa ust. § 261 ods. 1 Obch. Z. táto časť zákona upravuje záväzkové vzťahy medzi podnikateľmi, ak pri ich vzniku je zrejmé s prihliadnutím na všetky okolnosti, že sa týkajú ich podnikateľskej činnosti.
18. Podľa ust. § 269 ods. 2 Obch. Z. účastníci môžu uzavrieť aj takú zmluvu, ktorá nie je upravená ako typ zmluvy. Ak však účastníci dostatočne neurčia predmet svojich záväzkov, zmluva nie je uzavretá.
19. Podľa ust. § 272 ods. 1 Obch. Z. zmluva vyžaduje pre platnosť písomnú formu iba v prípadoch ustanovených v zákone, alebo keď aspoň jedna strana je pri rokovaní o uzavretí zmluvy prejaví vôľu, aby sa zmluva uzavrela v písomnej podobe.
20. Podľa ust. § 324 ods. 1 Obch. Z. záväzok zanikne, ak sa veriteľovi splní včas a riadne.
21. Podľa ust. § 330 ods. 1 Obch. Z. ak má veriteľovi splniť ten istý dlžník niekoľko záväzkov a poskytnuté plnenie nestačí na splnenie všetkých záväzkov, je splnený záväzok určený pri plnení dlžníkom. Ak dlžník neurčí, ktorý záväzok plní, je splnený záväzok najskôr splatný, a to najprv jeho príslušenstvo.
22. Podľa ust. § 365 ods. 1 Obch. Z. dlžník je v omeškaní, ak nesplní riadne a včas svoj záväzok, a to až do doby poskytnutia riadneho plnenia alebo do doby, keď záväzok zanikne iným spôsobom.
23. Podľa ust. § 13b ods. 2 zákona č. 340/2012 Z.z. o úhrade za služby verejnosti poskytované Rozhlasom a televíziou Slovenska a o zmene a doplnení niektorých zákonov účinnému od 01. 07. 2021 na povinnosť platiteľa podľa § 3 písm. b) preukazovať počet zamestnancov vo vzťahu k obdobiu pred 1. júlom 2021 sa vzťahuje právna úprava účinná do 30. júna 2021.
24. Podľa ust. § 3 písm. b/ zákona č. 340/2012 Z.z. o úhrade za služby verejnosti poskytované Rozhlasom a televíziou Slovenska a o zmene a doplnení niektorých zákonov účinnému od 01. 07. 2016 do 31. 12. 2019 (ďalej iba „zákon č. 340/2012 Z.z.“) platiteľ úhrady (ďalej len „platiteľ“) je zamestnávateľ, ktorý v pracovnom pomere alebo v obdobnom pracovnom vzťahu zamestnáva aspoň troch zamestnancov; na účely tohto zákona sa služobný úrad posudzuje ako zamestnávateľ.
25. Podľa ust. § 6 ods. 5 zákona č. 340/2012 Z.z. platiteľ podľa § 3 písm. b) platí úhradu za každý aj začatý kalendárny mesiac a) 4,64 eura, ak zamestnáva od 3 do 9 zamestnancov, b) 18,58 eura, ak zamestnáva od 10 do 49 zamestnancov, c) 79,66 eura, ak zamestnáva od 50 do 249 zamestnancov, d) 199,16 eura, ak zamestnáva od 250 do 999 zamestnancov, e) 464,71 eura, ak zamestnáva 1 000 a viac zamestnancov.
26. Podľa ust. § 6 ods. 6 zákona č. 340/2012 Z.z. na určenie sadzby úhrady podľa odseku 5 je rozhodujúci počet zamestnancov v pracovnom pomere alebo v obdobnom pracovnom vzťahu v prvý deň kalendárneho mesiaca, za ktorý sa táto úhrada platí. Ak sa úhrada platí jednorazovo za štvrťrok, polrok alebo rok, na určenie jej sadzby na celé obdobie, za ktoré sa úhrada platí, je rozhodujúci počet zamestnancov v prvý deň prvého kalendárneho mesiaca tohto obdobia.
27. Podľa ust. § 6 ods. 7 zákona č. 340/2012 Z.z. ak sa zníži počet zamestnancov rozhodujúci na určenie sadzby úhrady podľa odseku 5, nárok platiť nižšiu sadzbu úhrady vzniká platiteľovi podľa § 3 písm. b) po oznámení a preukázaní zmeny povinnosti platiť úhradu podľa § 9 ods. 6 písm. a) a) od prvého dňa kalendárneho mesiaca nasledujúceho po oznámení a preukázaní tejto zmeny, ak sa platí úhrada mesačne, b) po oznámení a preukázaní tejto zmeny od prvého dňa kalendárneho mesiaca nasledujúceho po uplynutí obdobia, za ktoré sa platí úhrada jednorazovo, ak sa platí úhrada jednorazovo za štvrťrok, polrok alebo rok.
28. Podľa ust. § 7 ods. 2 zákona č. 340/2012 Z.z. úhrada sa platí mesačne; úhradu za príslušný kalendárny mesiac je platiteľ povinný zaplatiť do posledného dňa príslušného kalendárneho mesiaca.
29. Podľa ust. § 9 ods. 4 zákona č. 340/2012 Z.z. sociálna poisťovňa je povinná na základe písomnej žiadosti vyberateľa úhrady poskytnúť za úhradu nevyhnutných nákladov do 30 dní od doručenia žiadosti potrebnú súčinnosť na účely kontroly počtu zamestnancov platiteľa podľa § 3 písm. b) a na účely kontroly evidencie platiteľov podľa § 6 ods. 3. Sociálna poisťovňa poskytuje vyberateľovi úhrady na účely kontroly a) počtu zamestnancov platiteľa podľa § 3 písm. b), ktorý je 1. právnickou osobou, údaj o obchodnom mene, sídle, identifikačnom čísle organizácie a počte zamestnancov platiteľa,
2. fyzickou osobou, údaj o obchodnom mene, mieste podnikania, identifikačnom čísle organizácie, mene, priezvisku, trvalom pobyte a počte zamestnancov platiteľa, b) evidencie platiteľov podľa § 6 ods. 3 údaj o mene, priezvisku, rodnom čísle a trvalom pobyte platiteľa.
30. Podľa ust. § 9 ods. 5 zákona č. 340/2012 Z.z. katastrálny úrad je povinný na základe písomnej žiadosti vyberateľa úhrady poskytnúť súčinnosť na účely kontroly evidencie platiteľov podľa § 3 písm. a) do 30 dní od doručenia žiadosti.
31. Podľa ust. § 9 ods. 6 písm. a/ zákona č. 340/2012 Z.z. platiteľ je povinný písomne oznámiť vyberateľovi úhrady do 30 dní odo dňa, keď došlo k skutočnosti, vznik, zmenu alebo zánik povinnosti platiť úhradu a zároveň túto skutočnosť preukázať.
32. Podľa ust. § 9 ods. 6 písm. b/ zákona č. 340/2012 Z.z. platiteľ je povinný písomne oznámiť vyberateľovi úhrady do 30 dní odo dňa, keď došlo k skutočnosti, vznik alebo zánik oslobodenia od povinnosti platiť úhradu podľa § 5 ods. 1 a zároveň túto skutočnosť preukázať.
33. Podľa ust. § 10 ods. 4 písm. a/ zákona č. 340/2012 Z.z. ak platiteľ podľa § 3 písm. b) nezaplatí úhradu a poštové sadzby v lehote do 30 dní od doručenia výzvy podľa odseku 2, platiteľ je povinný zaplatiť vyberateľovi úhrady aj 33 eur, ak nezaplatil úhradu podľa § 6 ods. 5 písm. a).
34. Podľa ust. § 10 ods. 4 písm. b/ zákona č. 340/2012 Z.z. ak platiteľ podľa § 3 písm. b) nezaplatí úhradu a poštové sadzby v lehote do 30 dní od doručenia výzvy podľa odseku 2, platiteľ je povinný zaplatiť vyberateľovi úhrady aj pokutu 66 eur, ak nezaplatil úhradu podľa § 6 ods. 5 písm. b).
35. Podľa ust. § 149 Civilného sporového poriadku prostriedkami procesného útoku a prostriedkami procesnej obrany sú najmä skutkové tvrdenia, popretie skutkových tvrdení protistrany, návrhy na vykonanie dôkazov, námietky k návrhom protistrany na vykonanie dôkazov a hmotnoprávne námietky.
36. Civilné sporové konanie, ktoré sa spravuje prejednacím princípom a s ním spojenou primárnou zodpovednosťou strán sporu za výsledok konania, kladie pri dokazovaní dôraz na aktivitu strán sporu, a zároveň eliminuje aktivitu súdu pri zisťovaní, zhromažďovaní alebo zabezpečovaní dôkazov z vlastnej iniciatívy. Predpokladom úspechu strany v konaní je riadne splnenie si povinnosti tvrdenia ako aj dôkaznej povinnosti, ktorou strana preukáže hodnovernosť svojich skutkových tvrdení, resp. tvrdení, ktorými popiera skutkové tvrdenia protistrany. Súd, ktorý nesmie v sporovom konaní nahrádzať procesnú aktivitu strán sporu (pokiaľ mu táto povinnosť pre konkrétny druh konania nevyplýva priamo zo zákona), vychádzal pri zisťovaní skutkového stavu v prejednávanej veci z tvrdení strán, ktoré neboli žiadnou zo sporových strán popreté, ako aj z tých tvrdení, ktoré boli pred súdom preukázané vykonanými dôkazmi. Za účelom odstránenia vyššie vedených sporných okolností v prejednávanej veci vykonal súd dokazovanie v rozsahu, v akom strany konania navrhli vykonanie dôkazov. Na základe takto vykonaného dokazovania a s ohľadom procesnú taktiku a argumentáciu strán v konaní dospel súd k nasledujúcim záverom.
37. Súd prvej inštancie vychádzal pri ustálení skutkového stavu zo záverov napadnutého rozsudku č.k. 23Cb 8/2020 - 143 zo dňa 04. 10. 2021 a právneho názoru vysloveného odvolacím súdom v jeho zrušujúcom uznesení č.k. 1Cob 8/2022 - 186 zo dňa 29. 09. 2023, ktorými je súd prvej inštancie viazaný v zmysle ust. § 391 ods. 2 Civilného sporového poriadku, takže v ďalšom konaní rozhodoval iba o nároku na zaplatenie sumy 561,48 eura a náhrade trov konania, pretože rozsudok Okresného súdu Bratislava III č.k. 23Cb/8/2020-143 zo dňa 04. 10. 2021 v spojení s opravným uznesením č.k. 23Cb/8/2020-181 zo dňa 21. 12. 2021 v časti čiastočného zastavenia konania nebol napadnutý odvolaním, takže v súčasnosti je v tejto časti právoplatný. Súd prvej inštancie mal preto za to, že niet pochybností o tom, že žalovaný bol povinný platiť za žalované obdobie sumu 18,58 eura za mesiac za predpokladu zamestnávania 10 až 49 zamestnancov. Žalovaný počas konania zaplatil 173,40 eura, pričom nielen z listinného dôkazu - sprievodného listu zo dňa 05. 03. 2020 k zaslanému dokladu o úhrade danej sumy, ale aj z nesporných tvrdení strán sporu vyplýva, že žalovaný jasne označil a špecifikoval, ktoré záväzky uhrádza. Nakoľko žalovaný ako dlžník určil presné obdobie, za ktoré uhradil svoj dlh vo výške 173,40 eura, je povinnosťou súdu prvej inštancie zaoberať sa uvedenou skutočnosťou a nárok žalobcu za obdobie od januára 2017 do júna 2019 posúdiť s poukazom na znenie ust. § 330 ods. 1 Obchodného zákonníka. V tejto súvislosti je právne irelevantné, že žalovaný uhradil menej ako po správnosti zodpovedá špecifikovanému obdobiu,
rovnako ako i skutočnosť, že žalobca si nezapočítal žalovaným vykonanú úhradu riadne a správne na žalovaným určené záväzky, pretože uvedená skutočnosť nemôže ísť na ťarchu žalovaného a mať za následok neprihliadnutie na výslovne určené nároky žalobcu, ktoré žalovaný uspokojuje.
38. Odvolací súd v jeho zrušujúcom uznesení č.k. 1Cob 8/2022 - 186 zo dňa 29. 09. 2023 v zmysle ust. § 391 ods. 3 Civilného sporového poriadku nariadil súdu prvej inštancie aj postup, spočívajúci vo vyhodnotení sprievodného listu žalovaného zaslaného k úhrade sumy 173,40 eura zo dňa 05. 03. 2020 a vysporiadania sa s otázkou úhrady sumy 173,40 eura zo strany žalovaného a otázkou zániku záväzkov žalovaného voči žalobcovi s prihliadnutím na znenie ust. § 330 ods. 1 Obchodného zákonníka. V danej súvislosti potom súd prvej inštancie musí vyhodnotiť aj nárok žalobcu na náhradu trov prvoinštančného konania s ohľadom na ust. § 256 ods. 1 a ust. § 255 Civilného sporového poriadku.
39. Súd prvej inštancie ako prvé konštatuje, že otázka aplikácie Obchodného zákonníka na daný spor nebola predmetom konanie pred súdom prvej inštancie, nakoľko s konštatovaním, že vzťah strán sporu je potrebné posudzovať podľa ust. § 261 ods. 2 Obchodného zákonníka, podľa ktorého sa spravujú aj záväzkové vzťahy medzi subjektom verejného práva, ak sa týkajú zabezpečovania verejných potrieb alebo vlastnej prevádzky a podnikateľmi pri ich podnikateľskej činnosti, sa odvolací súd v plnej miere stotožnil.
40. Súd prvej inštancie mal preto opätovne za to, podľa ust. § 13b ods. 2 zákona č. 340/2012 Z.z. účinného od 01. 07. 2021 na povinnosť platiteľa podľa ust. § 3 písm. b) preukazovať počet zamestnancov vo vzťahu k obdobiu pred 1. júlom 2021 sa vzťahuje právna úprava účinná do 30. júna 2021. Súd prvej inštancie preto práva a povinnosti medzi stranami sporu posudzoval podľa právnej úpravy účinnej do 31. 12. 2019. V zmysle zákona č. 340/2012 Z.z. účinného do 31. 12. 2019 žalovaný ako zamestnávateľ bol podľa ust. § 3 písm. b) zákona č. 340/2012 Z.z. účinného do 31. 12. 2019 platiteľom úhrady za služby verejnosti vo výške podľa ust. § 6 ods. 5 zákona č. 340/2012 Z.z. účinného do 31. 12. 2019. Podľa ust. § 6 ods. 5 zákona č. 340/2012 Z.z. účinného do 31. 12. 2019 bol platiteľ podľa ust. § 3 písm. b) povinný platiť úhradu za každý aj začatý kalendárny mesiac buď vo výške 4,64 eura, ak zamestnával od 3 do 9 zamestnancov a vo výške 18,58 eura, ak zamestnával od 10 do 49 zamestnancov. Na určenie sadzby podľa ust. § 6 ods. 5 zákona č. 340/2012 Z.z. účinného do 31. 12. 2019 bol tak rozhodujúci počet zamestnancov v pracovnom pomere alebo v obdobnom pracovnom vzťahu v prvý kalendárny deň kalendárneho mesiaca, za ktorý sa táto úhrada platila (ust. § 6 ods. 6 zákona č. 340/2012 Z.z. účinného do 31. 12. 2019). Podľa ust. § 6 ods. 7 zákona ak sa znížil počet zamestnancov rozhodujúci na určenie sadzby úhrady podľa odseku 5, nárok platiť nižšiu sadzbu úhrady vznikol platiteľovi podľa ust. § 3 písm. b) zákona č. 340/2012 Z.z. účinného do 31. 12. 2019 po oznámení a preukázaní zmeny povinnosti platiť úhradu podľa ust. § 9 ods. 6 písm. a) zákona č. 340/2012 Z.z. účinného do 31. 12. 2019 od prvého dňa kalendárneho mesiaca nasledujúceho po oznámení a preukázaní tejto zmeny, ak sa platila úhrada mesačne a podľa ust. § 9 ods. 6 písm. b) zákona č. 340/2012 Z.z. účinného do 31. 12. 2019 po oznámení a preukázaní tejto zmeny od prvého dňa kalendárneho mesiaca nasledujúceho po uplynutí obdobia, za ktoré sa platila úhrada jednorazovo za štvrťrok, polrok alebo rok. Podľa ust. § 7 ods. 2 zákona č. 340/2012 Z.z. účinného do 31. 12. 2019 sa úhrady platili mesačne, a to do posledného dňa príslušného kalendárneho mesiaca.
41. Žalobca sa pôvodne domáhal zaplatenia nedoplatkov za 38 mesiacov po 18,58 eura podľa ust. § 6 ods. 5 zákona č. 340/2012 Z.z. účinného do 31. 12. 2019 vo výške 706,04 eura, pokuty vo výške 66,- eura v mesiaci október 2016 a poštovného 2,40 eura za doručenie prehľadov nedoplatkov v mesiacoch júl 2018 a jún 2019. Z ustáleného skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie a nezmeneného odvolacím súdom bolo ďalej zrejmé, že žalovaný uhradil za obdobie od novembra 2013 do apríla 2016 sumu 627,35 eura (t.j. okrem iného sumu zodpovedajúcu úhrade 18,58 eura za mesiac, ktorá sa platí za predpokladu zamestnávania od 10 do 49 zamestnancov žalovaným, pokutu vo výške 66,- eura, ktorá sa taktiež platí pri nezaplatení úhrady v zmysle podľa ust. § 6 ods. 5 písm. písm. b) zákona č. 340/2012 Z.z. účinného do 31. 12. 2019), čo znamená, že žalovaný sám za predchádzajúce obdobie (od novembra 2013 do apríla 2016) uhradil sumu 18,58 eura za každý kalendárny mesiac, čím potvrdil počet zamestnaných u žalovaného v rozsahu od 10 do 49 zamestnancov. V bezprostredne nasledujúcom období, ktoré bolo predmetom konania pred súdom prvej inštancie, žalovaný nenahlásil a nepreukázal v zmysle ust. § 6 ods. 7 zákona č. 340/2012 Z.z. účinného do 31. 12. 2019 zmenu počtu zamestnancov pod 10, t.j. zmenu povinnosti platiť úhradu podľa ust. § 9 ods. 6 písm. a) zákona č. 340/2012 Z.z. účinného do 31. 12. 2019, v zmysle ktorého bol povinný písomne oznámiť vyberateľovi úhrady do 30 dní odo dňa,
keď došlo k skutočnosti vznik, zmenu alebo zánik povinnosti platiť úhradu a zároveň túto skutočnosť preukázať. Žalovaný bol opakovane vyzývaný na úhradu nedoplatku a Prehľad predpisov a platieb bol žalovanému prístupný na www.uhrady.rtvs.sk, teda žalovaný musel mať vedomosť o uplatňovanej kategórii predpisu, napriek tomu nepostupoval zákonným spôsobom a v stanovenej lehote 30 dní neoznámil žalobcovi zmenu v počte zamestnancov rozhodujúcu pre určenie sadzby úhrady. Urobil tak až dňa 04. 03. 2020, teda takmer 8 mesiacov po uplynutí žalovaného obdobia. S poukazom na vyššie uvedené ustanovenia niet pochybností o tom, že žalovaný bol povinný platiť za žalované obdobie (od januára 2017 do júna 2019) sumu 18,58 eura za kalendárny mesiac za predpokladu zamestnávania 10 až 49 zamestnancov. V tejto súvislosti bol nedôvodný odkaz žalovaného na ust. § 9 ods. 5 zákona č. 340/2012 Z.z. účinného do 31. 12. 2019, pretože uvedené ustanovenie nebolo v čase vzniku nároku žalobcu účinné a v zmysle obdobného ust. § 9 ods. 4 zákona č. 340/2012 Z.z. účinného do 31. 12. 2019 nebolo povinnosťou žalobcu si na účely určenia sadzby a kontroly evidencie platiteľov vyžiadavať údaje o počtoch zamestnancov platiteľa od Sociálnej poisťovne, ale bolo práve povinnosťou žalovaného oznámiť zmenu počtu zamestnancov, najmä keď došlo k ich zníženiu (ust. § 6 ods. 7 zákona č. 340/2012 Z.z. účinného do 31. 12. 2019).
42. V zmysle vyššie uvedeného súd prvej inštancie mal v prvom rade za to, že suma mesačnej úhrady žalovaného bola vo výške 18,58 eura z dôvodu, že i keď v rozhodnom čase od januára 2017 do júna 2019 nemal viac ako 9 zamestnancov, túto skutočnosť neoznámil v rozpore s ust. § 6 ods. 7 zákona č. 340/2012 Z.z. účinnému do 31. 12. 2019 žalobcovi, ktorý teda správne v zmysle ust. § 6 ods. 5 písm. b/ zákona č. 340/2012 Z.z. účinnému do 31. 12. 2019 požadoval od žalovaného mesačné úhrady vo výške 18,58 eura, a nie vo výške 4,64 eura podľa ust. § 6 ods. 5 písm. a/ zákona č. 340/2012 Z.z. účinnému do 31. 12. 2019.
43. Odvolací súd mal za to, že sadzba mesačnej úhrady bola žalobcom určená v správnej výške 18,58 eura (a od toho sa odvíjajúca pokuta vo výške 66,- eura v zmysle ust. § 10 ods. 4 písm. b) zákona č. 340/2012 Z.z. účinného do 31. 12. 2019) dôvodná, čím bol súd prvej inštancie s odvolaním sa ust. § 391 ods. 2 Civilného sporového poriadku viazaný a nemohol tento záver odvolacieho súdu pri svojom rozhodovaní meniť. Zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie ďalej podľa konštatovaní odvolacieho súdu vyplývalo, že žalovaný počas konania zaplatil žalobcovi sumu 173,40 eura, pričom zo sprievodného listu zo dňa 05. 03. 2020 k zaslanému dokladu o úhrade danej sumy a tiež aj z nesporných tvrdení strán sporu vyplývalo, že žalovaný jasne označil a špecifikoval, ktoré záväzky uhrádza, pričom konkrétne určil, že uhrádza záväzky za obdobie od januára 2017 do júna 2019 vyčíslené vo výške 4,64 eura za mesiac, t.j. 139,20 eura za 30 mesiacov, ďalej sumu 33,- eura ako pokutu a sumu 1,20 eura ako poštovné. Nakoľko žalovaný ako dlžník určil presné obdobie, za ktoré uhrádza svoj dlh, je povinnosťou súdu prvej inštancie zaoberať sa uvedenou skutočnosťou a nárok žalobcu za obdobie od januára 2017 do júna 2019 posúdiť s poukazom na znenie ust. § 330 ods. 1 Obchodného zákonníka. V tejto súvislosti je právne irelevantné, že žalovaný uhradil menej ako po správnosti zodpovedá špecifikovanému obdobiu, rovnako ako i skutočnosť, že žalobca si nezapočítal žalovaným vykonanú úhradu riadne a správne na žalovaným určené záväzky, pretože uvedená skutočnosť nemôže ísť na ťarchu žalovaného a mať za následok neprihliadnutie na výslovne určené nároky žalobcu, ktoré žalovaný uspokojuje.
44. Žalovaný, ako už bolo uvedené, vo svojom sprievodnom liste zo dňa 05. 03. 2020, ktorý poslal spolu so zaplatením sumy 173,40 eura uviedol, že predmetnú sumu platí za rozhodné obdobie od januára 2017 do júna 2019 vo výške mesačnej úhrady 4,64 eura za 30 mesiacov, ďalej platí sumu 33,- eura ako pokutu podľa ust. § 10 ods. 4 písm. a/ zákona č. 340/2012 Z.z. účinnému do 31. 12. 2019 a ďalej sumu 1,20 eura ako poštovné. Keďže bolo úlohou súdu prvej inštancie (podľa záväzného názoru odvolacieho súdu) v prvom rade vyhodnotiť sprievodný list žalovaného zaslaného k úhrade sumy 173,40 eura zo dňa 05. 03. 2020 súd prvej inštancie uvádza, že nárok žalobcu na zaplatenie úhrad za obdobie od januára 2017 do júna 2019 posúdil s poukazom na znenie ust. § 330 ods. 1 Obchodného zákonníka tak, že nakoľko bol žalovaný povinný splniť žalobcovi niekoľko záväzkov (samotné úhrady, pokutu a poštovné) a žalovaným poskytnuté plnenie (vo výške 173,40 eura) nestačí na splnenie všetkých záväzkov, bol splnený záväzok určený pri plnení žalovaným, teda samotné úhrady vo výške 139,20 eura (mesačnú úhrady 4,64 eura za 30 mesiacov), ďalej sumu 33,- eura ako pokutu podľa ust. § 10 ods. 4 písm. a/ zákona č. 340/2012 Z.z. účinnému do 31. 12. 2019 a sumu 1,20 eura ako poštovné. Týmto zanikol nárok žalobcu na zaplatenie úhrad za obdobie od januára 2017 do júna 2019 vo výške 139,20 eura, pokuty vo výške 33,- eura a poštovného vo výške 1,20 eura.
45. Žalobca si však svojím žalobný petitom uplatňoval nárok na zaplatenie sumy 668,68 eura ako platbu úhrad od júna 2016 do júna 2019, pokutu 66,- eura a poštovné vo výške 1,20 eura, spolu teda 734,68 eura, takže s odkazom na čiastočné zaplatenie sumy 173,40 žalovaným s prihliadnutím na ust. § 330 ods. 1 Obchodného zákonníka mal žalobca započítať túto platbu žalovaného v súlade s jeho určením, teda tak, že sumu 139,20 eura mal započítať na platbu úhrad, teda od celkovej sumy nezaplatených úhrad vo výške 668,68 eura mal odpočítať sumu 139,20 eura (nezaplatené úhrady by potom predstavovali výške 529,48 eura); ďalej sumu 33,- eura mal započítať na platbu pokuty, teda od celkovej sumy pokuty vo výške 66,- eura mal odpočítať sumu 33,- eura (nezaplatené pokuta by potom predstavovala výšku 33,- eura) a sumu 1,20 eura mal započítať na platbu poštovného, teda od celkovej sumy nezaplateného poštovného vo výške 1,20 eura mal odpočítať sumu 1,20 eura (nezaplatené poštovné by potom predstavovalo výšku 0 eura).
46. Z predchádzajúceho odseku tohto rozsudku je potom zrejmé, že nárok žalobcu za obdobie od júna 2016 do júna 2019 po vyššie uvedenom správnom započítaní platby žalovaného predstavoval sumu 529,48 eura titulom nezaplatených úhrad a sumu 33,- eura titulom nezaplatenej pokuty, spolu vo výške 561,48 eura. Nakoľko po čiastočnom späťvzatí žaloby sa tento domáhal zaplatenia sumy 561,48 eura, súd prvej inštancie mu jej zaplatenie priznal tak, že suma 561,48 eura sa týka nezaplatených úhrad za obdobie od júna 2016 do júna 2019 a suma 33,- eura sa týka nezaplatenej pokuty.
47. Úlohou súdu prvej inštancie v zmysle právneho názoru vysloveného odvolacím súdom bolo zároveň opätovne vyhodnotiť aj nárok žalobcu na náhradu trov prvoinštančného konania s ohľadom na ust. § 256 ods. 1 a ust. § 255 Civilného sporového poriadku.
48. Podľa ust. § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
49. Podľa ust. § 255 ods. 2 Civilného sporového poriadku ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.
50. Podľa ust. § 256 ods. 1 Civilného sporového poriadku ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd prizná náhradu trov konania protistrane.
51. Podľa ust. § 262 ods. 1 Civilného sporového poriadku o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.
52. Podľa ust. § 262 ods. 2 Civilného sporového poriadku o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
53. Súd prvej inštancie o náhrade trov konania rozhodol podľa ust. § 262 ods. 1 Civilného sporového poriadku a trovy konania priznal v plnej výške žalobcovi ako úspešnej strane sporu podľa ust. § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku, i keď mal úspech iba v zostatku žalovanej istiny (561,48 eura). Súd prvej inštancie mal totižto za to, že čiastočná úhrada žalovanej istiny vo výške 173,40 eura bola žalovaným vykonaná až dňa 04. 03. 2020, teda až po podaní žaloby (bola podaná dňa 22. 01. 2020), na základe čoho s odkazom na ust. § ust. § 256 ods. 1 Civilného sporového poriadku žalovaný oneskoreným zaplatením časti žalovanej istiny procesne zavinil čiastočné späťvzatie žaloby, takže aj v časti trov konania za čiastočné späťvzatie žaloby vznikol žalobcovi nárok na náhradu trov konania v tejto časti.
54. O výške trov konania žalobcu bude súd rozhodovať po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník v zmysle ust. § 262 ods. 2 Civilného sporového poriadku.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie, ktoré môže strana sporu podať v lehote 15 dní odo dňa doručenia rozhodnutie na súde, proti ktorému rozhodnutie smeruje (§ 355 ods. 1 Civilného sporového poriadku v spojení s ust. § 362 Civilného sporového poriadku).
V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh) (ust. § 363 Civilného sporového poriadku).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania (ust. § 364 Civilného sporového poriadku).
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na súdny výkon rozhodnutia alebo návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.