Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

3Cob/147/2020

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave, v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Štefana Zelenáka a členiek senátu JUDr. Marty Šašinkovej a JUDr. Ľubice Kriškovej, v právnej veci žalobcu Bioplyn Cetín, s.r.o., Horovce 106, IČO: 44 097 417, práv. zast. ADVOKÁTSKA KANCELÁRIA GUNIŠ & PARTNERS s.r.o., Klincová 37/B, Bratislava, IČO: 36 862 657, proti žalovanému Západoslovenská distribučná, a.s., Čulenova 6, Bratislava, IČO: 36 361 518, práv. zast. ius aegis s.r.o., Nedbalova 12, Bratislava, IČO: 36 857 203, o uloženie povinnosti a o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I č.k. -901 zo dňa 23.4.2019 jednohlasne, takto

rozhodol:

Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava I č.k. -901 zo dňa 23.4.2019 p o t v r d z u j e .

Žalovanému priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu zamietol a žalovanému priznal plnú náhradu trov konania.

2. V odôvodnení súd Prvej inštancie uviedol, že návrhom podaným na súd dňa 17.6.2015 žiadal žalobca, aby súd určil, že žalovaný je povinný poskytovať žalobcovi doplatok na základe účtovného dokladu vystaveného žalobcom na skutočné množstvo elektriny vyrobenej v zariadení žalobcu na výrobu elektriny „Bioplynová stanica Malý Cetín“ za každý kalendárny mesiac roku 2015 a určil, že žalovaný je povinný v kalendárnom roku 2015 zabezpečovať pre žalobcu podporu vo forme odberu elektriny vyrobenej z obnoviteľných zdrojov energie, ktorú žalobca vyrobí v zariadení žalobcu na výrobu elektriny „Bioplynová stanica Malý Cetín“ a dodá za každý kalendárny mesiac v roku 2015. Dňa 5.2.2019 súd pripustil zmenu žaloby s tým, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 581.441,83 EUR. Súd zistil, že žalobca je výrobcom elektriny na zariadení na výrobu elektriny Bioplynová stanica Malý Cetín, ktoré bolo uvedené do prevádzky 19.7.2011 s právom na podporu v zmysle rozhodnutia Úradu pre reguláciu sieťových odvetví. Oznámeniami z roku 2014 oznámil žalovaný a ZSE Energia, a.s. žalobcovi stratu nároku na podporu a doplatok za rok 2015 z dôvodu, že žalobca porušil povinnosť v zmysle ust. ods. pís. c) o podpore obnoviteľných zdrojov energie a vysoko účinnej kombinovanej výroby (ďalej len ) tým, že nedoručil žalovanému ku dňu 15.8.2014 oznámenie o uplatnení podpory. Žalobca bol však toho názoru, že povinnosť v zmysle ust. splnil tým, že ZSE Energia, a.s. ako osobe poverenej žalovaným ako prevádzkovateľom distribučnej sústavy zaslal oznámenie s názvom Príprava prevádzky dňa 12.5.2014, kde uviedol predpoklad objemu výroby a dodávky elektriny na rok 2015. Súčasne mal za to, že právny názor žalovaného o neskorom doručení oznámenia o uplatnení podpory zo dňa 12.8.2014 je nesprávny, nakoľko lehota podľa ust. je lehotou procesnou, a teda odovzdaním oznámenia na

prepravu dňa 14.8.2014 bola lehota dodržaná. Žalovaný namietal dôvodnosť žaloby v celom rozsahu. K charakteru lehoty podľa ust. § 4 ods. 2 písm. c) žalovaný uviedol, že má preukázateľne hmotnoprávny charakter, nakoľko nedodržaním lehoty dochádza k strate práva a nie je lehotou upravujúcou postup v konaní. Lehota upravuje povinnosť v zmysle hmotného práva. S poukazom na uvedené mal žalovaný za to, že nedodržaním lehoty na doručenie oznámenia žalovanému ku dňu 15.8. a fyzickým doručením oznámenia až 18.8.2014 stratil žalobca nárok na podporu a doplatok za rok 2015. K argumentu žalobcu o tom, že si svoju povinnosť podľa ust. § 4 ods. 2 písm. c) splnil mailovým oznámením ZSE Energia, a.s. o predpokladanom objeme výroby za rok 2015 žalovaný uviedol, že citované ustanovenie jednoznačne stanovuje povinnosť výrobcu zaslať oznámenie ku dňu 15.8. úradu a žalovanému ako prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy, a teda ho nemožno v žiadnom prípade splniť mailovým oznámením tretej osobe. Uviedol tiež, že v roku 2014 nad rámec svojich povinností žalovaný emailom upozornil výrobcov (vrátane žalobcu) na povinnosť podľa ust. § 4 ods. 2 písm. c) v dostatočnom predstihu.

3. Po vykonanom dokazovaní dospel súd prvej inštancie k záveru, že sporným v konaní sú charakter lehoty podľa ust. § 4 ods. 2 písm. c), skutočnosť, či sa na žalobcu vzťahuje sankcia straty podpory a doplatku s ohľadom na ust. § 18e a skutočnosť, či žalobcovi vzniklo za energiu vyrobenú v roku 2015 právo na podporu a doplatok. Ako nesporné súd v konaní vyhodnotil množstvo energie vyrobenej a dodanej žalobcom v roku 2015, výška potencionálneho nároku žalobcu na podporu a doplatok v prípade, ak mu zostalo právo na podporu a doplatok, napriek tvrdeniam žalovaného. Súd prvej inštancie sa v konaní oboznámil s nálezom ÚS SR zo dňa 31.1.2019. Spornú otázku v prejednávanej vec, a to charakter lehoty podľa ust. podľa , s ohľadom na tvrdené splnenie povinnosti žalobcom vyriešil ústavný súd tak, že lehotu označil ako hmotnoprávnu, a teda na vznik nároku žalobcu na podporu a doplatok v roku 2015 bolo nevyhnutné, aby sa oznámenie podľa cit. ust. dostalo do dispozície žalovaného najneskôr dňa 15.8.2014. Na základe nespornej skutočnosti, že žalobca odovzdal oznámenie určené žalovanému na poštovú prepravu až 14.8.2014 (druhou triedou), bolo toto doručené žalovanému (a teda dostalo sa do dispozície žalovaného) až dňa 18.8.2014, a teda nebolo doručené žalovanému v zákonnej lehote, pričom táto skutočnosť spôsobila zánik nároku (resp. jeho „nevzniknutie“) žalobcu na doplatok a podporu za rok 2015. Súčasne ústavný súd uviedol, že ustanovenie nie je dostatočným na určenie, že všetky lehoty v zákone (vrátane ust. ) sú lehotami procesnoprávnymi.

4. Súd prvej inštancie ďalej konštatoval, že k tvrdeniu žalobcu, že znenie novelizovaného ustanovenia § 4 ods. 3 umožňuje výklad, že sankciu podľa ods. 3 je možné uplatniť len v prípade, ak dôjde zo strany výrobcu ku kumulatívnemu nesplneniu všetkých štyroch povinností podľa ods. 2, a nie v prípade nesplnenia ktorejkoľvek z povinností, sa súd stotožnil s procesnou obranou žalovaného a konštatoval, že z uvedených ustanovení vyplýva podmienka pre výrobcov kumulatívne splniť všetky povinnosti podľa ods. 2, s tým, že nesplnenie ktorejkoľvek z povinností podľa ods. 2, má za následok sankciu podľa ods. 3,. Ak by zákonodarca mal v úmysle upraviť povinnosti spôsobom, akým ho vykladá žalobca, mal súd za to, že by to výslovne uviedol v ustanovení ods. 3,. Pre prípad, ak by súd ustálil lehotu podľa ust. § 4 ods. 2 písm. c) ako hmotnoprávnu, žalobca argumentoval, že ustanovenie § 18e určuje, že rozšírenie sankcie podľa ust. § 4 ods. 3, sa nevzťahuje na výrobcov a zariadenia spustené do prevádzky alebo zrekonštruované do 31.1.2014. Uvedené ustanovenie výslovne uvádza, že na výrobcov a zariadenia spustené do prevádzky alebo zrekonštruované do 31.1.2014 sa nevzťahujú podmienky podpory výroby elektriny z obnoviteľných zdrojov energie a podpory výroby elektriny vysoko účinnou kombinovanou výrobou pri zariadení výrobcu elektriny. Podľa názoru súdu aj s ohľadom na záver nálezu ÚS SR a na záver v konaní súdu prvej inštancie sp. zn. , ktorý ustálil, že podmienky podpory výroby elektriny, na ktoré odkazuje znenie § 18e sú upravené v § 3 a nie v § 4, kde sú upravené práva a povinnosti výrobcov elektriny. Ústavný súd SR teda určil, že ustanovenie § 18e neumožňuje žalovanému opätovne skúmať právo žalobcu na podporu v rozsahu 15 rokov od uvedenia zariadenia do prevádzky, a teda podmienky podpory výroby elektriny. Novelizované ustanovenie § 4 ods. 3, len „sprísnilo“ podmienky vzniku nároku na podporu za kalendárny rok rozšírením podmienok o podmienky podľa c a d na všetkých výrobcov elektriny s nárokom na podporu podľa zákona (vrátane zariadení spustených do prevádzky pred 31.1.2014).

5. V odôvodnení súd ďalej konštatoval, že žalobca v časti nároku argumentoval výkladom ÚRSO publikovaným 10.12.2014, zverejneným na internetovej stránke Z.-W..sk, kde úrad oznámil, že považuje povinnosť výrobcu elektriny s právom na podporu uvedenú v zákone za splnenú, ak výrobca elektriny doručí oznámenie o uplatnení podpory podľa ust. § 3 ods. 1, písm. b) a c), vrátane

predpokladaného množstva dodanej elektriny na nasledujúci kalendárny rok .... tak, že najneskôr 15. augusta kalendárneho roka oznámenie odovzdá na poštovú prepravu. Súd konštatoval, že uvedené oznámenie a „deklarácia právneho názoru ÚRSO“ nemá žiadny vplyv na určenie charakteru lehoty podľa ust. § 4 ods. 2, písm. c), nakoľko neobsahuje žiadne odôvodnenie a nie je právne záväzné, tak pre žalobcu ako výrobcu, ako ani pre žalovaného, ako regionálneho distribútora. Uvedené oznámenie nebolo spôsobilé ani vyvolať v žalobcovi odôvodniteľný dojem (aj keď právne neobhájiteľný) o procesnoprávnom charaktere lehoty podľa ust. § 4 ods. 2 písm. c), nakoľko bolo prvýkrát publikované 4 mesiace po uplynutí lehoty. Žalovaný v konaní preukázal predložením emailového upozornenia výrobcom, že nad rámec svojich zákonných povinností písomne upozornil 1 mesiac pred konečným termínom pre rok 2015 výrobcov s právom na podporu na povinnosť oznámiť úradu a regionálnemu distribútorovi uplatnenie nároku na podporu na rok 2015 v lehote do 15.8.2014. O tom, že žalobca vedel o povinnosti oznámiť úradu a žalovanému uplatnenie nároku na podporu a doplatok na rok 2015 do 15.8.2014, svedčí aj skutočnosť, že žalobca tak urobil (napriek argumentácii v tomto konaní, že bol právneho názoru, že sa táto povinnosť na neho nevzťahuje) aj keď tak urobil spôsobom, ktorý mu nezabezpečil doručenie oznámenia žalovanému do 15.8.2014. Žalovaný v časti uplatneného peňažného nároku vzniesol námietku nedostatku vlastnej pasívnej legitimácie, keď tvrdil, že na vyplatenie doplatku nie je pasívne legitimovaný z dôvodu, že doplatok vypláca výrobcom ZSE Energia, a.s. Súd v tejto časti konštatoval, že z vyjadrenia k odpovedi zo dňa 26.2.2015 je preukázané, že ZSE Energia, a.s. oznámilo žalobcovi, že žalovaný je jediný podľa zákona o podpore poskytovateľom podpory, ZSE Energia, a.s. je povinná rešpektovať jeho oznámenie, keďže koná len ako prevádzkovateľom poverený subjekt a nie ako subjekt, ktorý má právnu povinnosť poskytovať podporu výrobcom s právom na podporu podľa zákona o podpore. Tým podľa názoru súdu ZSE Energia, a.s. preukázateľne deklarovalo, že jediným pasívne legitimovaným subjektom na uplatnenie nároku na doplatok (a podporu) je žalovaný. Súd na základe uvedeného konštatoval, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno preukázania povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi žalovanú istinu.

6. Proti rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, ktorý poukázal na tú skutočnosť, že Nález ÚS SR zo dňa 31.1.2019 nedáva jednoznačnú odpoveď na otázku, či lehota definovaná v ust. § 4 ods. 2 písm. c) zákona o podpore je hmotnoprávna alebo procesnoprávna. Taktiež poukázal na to, že podľa ustanovenia § 18e ods. 1, zákona o podpore podmienky podpory výroby elektriny pri zariadení výrobcu elektriny, ktoré bolo uvedené do prevádzky pred 1.1.2014, zostávajú zachované podľa doterajších predpisov. Zariadenie žalobcu bolo do prevádzky uvedené pred 1.1.2014. Z uvedené vyplýva, že sankčná povinnosť (novelizované znenie ) zavedená novelou zákona o podpore () sa nevzťahuje na žalobcu. Podmienky podpory výroby elektriny z obnoviteľných zdrojov energie je nutné posudzovať podľa predpisov účinných pred nadobudnutím účinnosti novely Zákona o podpore, ktorá zaviedla sankčný mechanizmus osobitnej oznamovacej povinnosti. Znenie všeobecných prechodných ustanovení nemožno vykladať zúžene tak, že sa vzťahujú výlučne na ust. Zákona o podpore. Z uvedeného vyplýva, že sankcia podľa ) zákona o podpore sa nevzťahuje na prevádzkovateľov, ktorým právo na podporu a podmienky podpory vznikli pred účinnosťou tejto novely, keďže právo na podporu ako aj výška podpory je potvrdená rozhodnutím ÚRSO č.1617/2014/E-OZ zo dňa 13.1.2014 a to až do roku 2016, teda aj na sporné obdobie roku 2015. Ak by zákonodarca chcel obmedziť platnosť intertemporálneho ustanovenia , Zákona o podpore v znení účinnom od 1.1.2014 len na ustanovenie („Spôsob podpory a podmienky podpory výroby elektriny“), tak by takéto obmedzenie len na jedno konkrétne ustanovenie (v predmetnom prípade ) zákonodarca uviedol priamo v texte tohto intertemporálneho ustanovenia, tak ako je to uvedené v iných ustanoveniach (napr. ust. , ust. , ust. , ust. ,). Žalobca je toho názoru, že právo na podporu by v prípade žalobcu malo byť posudzované výlučne podľa Zákona o podpore v znení účinnom do 31.12.2013, ktorá nesankcionizuje nesplnenie oznamovacej povinnosti podľa ust. Zákona o podpore zánikom práva na podporu. Žalobca poukázal aj na tú skutočnosť, že Nález ÚS SR -148 zo dňa 22.3.2017 priamo nerozoberá vyššie uvedené intertemporálne ustanovenie, t.j. ustanovenie , Zákona o podpore. Podľa názoru žalobcu, ak by aj žalobca bol býval porušil povinnosť podľa ust. , Zákona o podpore v znení účinnom do 31.12.2013, tak následkom porušenia tejto povinnosti by nebolo to, že žalobca by na rok 2015 nemal právo na podporu vo forme doplatku. Žalobca ale zdôrazňuje, že napriek tomu, že zastáva názor, že sa na neho nevzťahuje novelizované ustanovenie, splnil si povinnosť a oznámenie odoslal žalovanému prostredníctvom pošty dňa 14.8.2014, t.j. deň pred 15.8.2014.

7. Žalobca v odvolaní poukázal na tú skutočnosť, že pri posudzovaní charakteru lehoty je potrebné vychádzať zo stanoviska, že by bolo v rozpore s princípom právnej istoty, ktorého parciálnou súčasťou je aj princíp legitímneho očakávania, ak by sa posudzovanie otázky dodržania/nedodržania tej istej povinnosti vykladalo odlišne vo vzťahu k ÚRSO ako orgánu verejnej správy a odlišne vo vzťahu k žalovanému. Žalobca ako nositeľ zákonnej povinnosti legitímne očakáva, že identická notifikačná povinnosť a lehota na jej splnenie budú vykladané vo vzťahu k ÚRSO i vo vzťahu k žalovanému identicky, t.j. rovnakým spôsobom. Tiež poukázal na to, že Zákon o podpore neposkytuje priamu odpoveď na otázku, či lehota podľa ust. § 4 ods. 2, písm. c) Zákona o podpore je lehotou hmotnoprávnou alebo lehotou procesnoprávnou. V tomto smere nedal jasnú odpoveď ani Nález ÚS SR, zo dňa 31.1.2019, na odôvodnení ktorého postavil prvostupňový súd takmer celú svoju argumentáciu. Podľa žalobcu výklad ust. § 4 ods. 2 písm. c) Zákona o podpore, v zmysle ktorého lehota na splnenie notifikačnej povinnosti „vždy k 15. augustu" je lehotou procesnoprávnou, je plne v súlade s účelom notifikačnej povinnosti, ako aj všeobecným verejným záujmom. V odvolaní ďalej konštatoval, že na uvedené je primeraná aplikácia ust. § 27 ods. 3, a 4, Správneho poriadku, pričom navrhol napadnutý rozsudok zrušiť.

8. K odvolaniu žalobcu sa vyjadril žalovaný, podľa ktorého sa ust. § 4 vzťahujú na tzv. podmienky podpory výroby elektriny, t.j. dané prechodné ustanovenie sa vzťahuje na ustanovenia § 3 ods. 2, a nasl. Zákona o podpore a v žiadnom prípade nie na povinnosti a práva výrobcu elektriny podľa § 4 Zákona o podpore, vrátene ustanovenia § 4 ods. 3, Zákona o podpore upravujúceho stratu práva žalobcu na uplatnenie si podpory. Nad akékoľvek pochybnosti je teda zrejmé, že sankcia podľa § 4 ods. 3, Zákona o podpore sa v plnej miere a rozsahu vzťahuje aj na túto prejednávanú právnu vec, a to bez ohľadu na to či bolo zariadenie žalobcu uvedené do prevádzky pred 1.1.2014 alebo nie. V opačnom prípade, by akýkoľvek výrobca elektriny, ktorý uviedol svoje zariadenie na výrobu elektriny do prevádzky pred 1.1.2014, nebol viazaný novelizovanými povinnosťami uvedenými v § 4 Zákona o podpore vrátane ustanovenia § 4 ods. 3, Zákona o podpore, čo je v príkrom rozpore s účelom novely. Žalovaný sa stotožňuje s posúdením charakteru lehoty v § 4 ods. 2, písm. c) ako lehoty hmotnoprávnej. Má za to, že márne uplynutie tejto lehoty má pritom za následok, že výrobca elektriny si v nasledujúcom roku nemôže uplatniť nárok na podporu podľa ustanovenia § 4 ods. 1, písm. b) a c) Zákona o podpore. V prípade žalobcu nastali právne skutočnosti predpokladané Zákonom o podpore, a preto nie je potrebné o nich vydať osobitné rozhodnutie alebo vyjadrenie. Právnou skutočnosťou, na základe ktorej žalobca stratil svoj nárok na podporu je márne uplynutie lehoty (15. august) s následkom uvedeným v § 4 ods. 3, Zákona o podpore. K zániku nároku na podporu v zmysle § 4 Zákona o podpore totiž dochádza priamo zo Zákona o podpore. Na základe vyššie uvedeného, ustanovenie § 4 ods. 2 písm. c) Zákona o podpore nepredpokladá žiadne konanie, a preto sa naň nevzťahuje Správny poriadok. Ako aj potvrdil Nález ÚS SR ide o informačnú/notifikačnú povinnosť žalobcu majúci povahu hmotnoprávneho úkonu na uplatnenie si svojho práva na podporu v oblasti hmotného práva. S poukazom na všetky uvádzané skutočnosti a argumenty je jednoznačné, že nakoľko oznámenie bolo dané do dispozície žalovaného až 18.8.2014, teda po zákonnej lehote, nastúpil sankčný mechanizmus upravený v § 4 ods. 3. Zákona o podpore a žalobca nemal priznanú podporu v roku 2015. Ustanovenie § 4 ods. 2. písm. c) Zákona o podpore obsahuje hmotnoprávnu lehotu, ktorá sa vyznačuje skutočnosťou, že lehota je zachovaná len vtedy, ak právna skutočnosť nastane najneskôr v posledný deň hmotnoprávnej lehoty, a to tak, že právny úkon sa dostane do dispozičnej sféry adresáta. Nestačí teda len podanie oznámenia u poštového podniku, ako je tomu v prípade lehôt procesných.

9. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací podľa (ďalej len ) prejednal vec podľa , bez nariadenia pojednávania v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania, pričom termín verejného vyhlásenia rozsudku bol v súlade s ust. , oznámený na úradnej tabuli Krajského súdu v Bratislave dňa 9.6.2021. Po oboznámení sa s obsahom spisu súdu prvej inštancie, s dôvodmi odvolania žalobcu, vyjadrením žalovaného, odvolací súd dospel k záveru, že odvolaniu proti rozsudku nie je možné vyhovieť.

10. Podľa , , odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

11. Podľa , , ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov

napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

12. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku ako celého obsahu spisového materiálu a odvolania žalobcu dospel k záveru, že súd prvej inštancie zistil v potrebnom rozsahu skutkový stav na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, a vec i správne právne posúdil, svoje rozhodnutie náležite, podrobne, logicky odôvodnil. Odvolací súd preto konštatuje vecnú správnosť napadnutého rozsudku a stotožňuje sa s dôvodmi v ňom uvedenými a v celom rozsahu na ne poukazuje.

13. V prejednávanej veci pri spornej otázke, a to charakteru lehoty podľa § 4 ods. 2 písm. c) zákona o podpore, bolo nesporné, že žalobca odovzdal oznámenie určené žalovanému na poštovú prepravu až 14.8.2014, toto bolo doručené žalovaného 18.8.2014, a teda nebolo žalovanému doručené v zákonnej lehote. Danú lehotu súd správne označil ako hmotnoprávnu lehotu s poukazom na nález Ústavného súdu SR zo dňa 31.1.2019. V danej veci bolo nevyhnutné, aby sa oznámenie žalobcu dostalo do dispozície žalovaného najneskôr dňa 15.8.2014. Odvolací súd sa stotožňuje s argumentom žalovaného, že ustanovenie § 4 ods. 3 sa vťahujú na tzv. podmienky podpory výroby elektriny, t.j. dané prechodné ustanovenie sa vzťahuje na ustanovenia § 3 ods. 2 a nasl. Zákona o podpore a v žiadnom prípade nie na povinnosti a práva výrobcu elektriny podľa § 4 Zákona o podpore, vrátene ustanovenia § 4 ods. 3 Zákona o podpore upravujúceho stratu práva žalobcu na uplatnenie si podpory. Nad akékoľvek pochybnosti je teda zrejmé, že sankcia podľa § 4 ods. 3 Zákona o podpore sa v plnej miere a rozsahu vzťahuje aj na túto prejednávanú právnu vec, a to bez ohľadu na to či bolo zariadenie žalobcu uvedené do prevádzky pred 1.1.2014 alebo nie. V opačnom prípade, by akýkoľvek výrobca elektriny, ktorý uviedol svoje zariadenie na výrobu elektriny do prevádzky pred 1.1.2014, nebol viazaný novelizovanými povinnosťami uvedenými v § 4 Zákona o podpore vrátane ustanovenia § 4 ods. 3 Zákona o podpore. Taktiež nie je možné aplikovať Správny poriadok na vzťah medzi žalobcom a žalovaným, nakoľko sa jedná o vzťah medzi dvoma subjektmi súkromného práva, teda ide o obchodnoprávny vzťah.

14. Krajský súd v tejto súvislosti poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 27.8.2019, ktorý v skutkovo a právne rovnakej veci, v ods. 52 vyslovil právny názor o hmotnoprávnom charaktere lehoty v stanovenej v ust. zákona o podpore, a to: „Dovolací súd považuje za potrebné poukázať na doslovné znenie ustanovenie zákona o podpore , podľa ktorého výrobca elektriny s právom na podporu je povinný oznámiť Úradu pre reguláciu sieťových odvetví a prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy uplatnenie podpory podľa a , vrátane predpokladaného množstva dodanej elektriny. vždy k 15. augustu na nasledujúci kalendárny rok. Logickým a gramatickým výkladom uvedeného ustanovenia je zrejmé, že výrobca elektriny je povinný vykonať dva úkony, a to oznámiť uplatnenie podpory a súčasne uviesť predpokladané množstvo dodanej elektriny. všetko k 15. augustu na nasledujúci kalendárny rok. Tieto dve povinnosti musia byt splnené kumulatívne s tým, že nevykonanie niektorej z nich znamená porušenie zákonom uloženej povinnosti, inými slovami, ak výrobca elektriny oznámi uplatnenie podpory avšak neuvedie predpokladané množstvo dodaná elektriny k určenému dátumu (alebo naopak), nesplní svoju oznamovaciu povinnosť riadne. Je preto možné dospieť k záveru, že ak zákonodarca uložil výrobcovi elektriny v ustanovení zákona o podpore dve samostatné povinnosti, avšak na seba nadväzujúce, a to s výslovne uvedenou lehotou, ktorá je vyjadrená číselne a určená na presne stanovený dátum dňa 15. augusta, je takúto lehotu potrebné považovať za hmotnoprávnu a nie procesnú, ako nesprávne právne posúdili konajúce súdy nižšej inštancie. Záver o hmotnoprávnom charaktere uvedenej lehoty je opretý aj o vyššie uvedený Nález Ústavného súdu SR sp. zn. , ktorý nespochybniteľne dospel k záveru, že sankčný mechanizmus vyjadrený v ustanovení zákona o podpore má súkromnoprávny charakter. Takto spôsobuje právne následky v oblasti hmotného práva a predmetná právna norma musí mat' povahu normy hmotnoprávnej a rovnako aj lehota v nej obsiahnutá musí mat' povahu lehoty hmotnoprávnej. Preto je možno uzavrieť, že s poukazom na zákona o podpore je povinnosť výrobcu elektriny zachovaná vtedy, ak právna skutočnosť nastane najneskôr v posledný deň hmotnoprávnej lehoty, t.j. v danom prípade 15. augusta. Za rozhodujúci moment pre uplatnenie podpory podľa zákona o podpore , je preto potrebné považovať moment doručenia prejavu vôle prevádzkovateľovi distribučnej sústavy, nakoľko až od toho momentu sa takýto jednostranný právny úkon výrobcu stáva perfektným a nadobúda spôsobilosť spôsobovať účinky, ktoré s takýmto prejavom vôle zákon spája. V tejto súvislosti dovolací súd dodáva, že stanovisko ÚRSO charakterizujúce dotknutú lehotu za procesnoprávnu, nie je záväzné a v zmysle vyššie uvedeného ani správne, z ktorého dôvodu sa na takéto stanovisko nemožno úspešne dovolávať.“

15. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (pozri napr. ). Aj Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP") vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 Dohovoru zaväzuje súdy odôvodniť svoje rozhodnutia, ale nemožno ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie, vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 Dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higins c. Francúzsko z 19. februára 1998). Uvedené kritéria pre dostatočné odôvodnenie napadnutý rozsudok splnil.

16. Na základe uvedeného odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie s poukazom na právny názor vyjadrený v náleze ÚS SR, zo dňa 31.1.2019 a uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 27.8.2019, ako vecne správny podľa ust. , , potvrdil, keďže neboli naplnené odvolacie dôvody uvádzané žalobcom.

17. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa v spojení s a tak, že v odvolacom konaní úspešnému žalovanému priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu. S poukazom na ust. , o výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktorý vydá súdny úradník.

18. Toto rozhodnutie bolo členmi senátu prijaté pomerom hlasov 3:0 ( tretia veta v znení neskorších predpisov).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( , ). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (, ). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ).