Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

4Co/95/2020

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Valérie Kleinovej a členov senátu Mgr. Ingrid Degmovej Pospíšilovej a JUDr. Anny Kašajovej v právnej veci žalobcu: Domov sociálnych služieb a zariadenie pre seniorov Rača, so sídlom Pri vinohradoch 267, Bratislava, IČO: 30 804 191, zastúpený Advokátskou kanceláriou Kolíková & Partners, s.r.o., so sídlom Radvanská 21, Bratislava, IČO: 47 239 441, proti žalovanej: Q. H., nar. XX.XX.XXXX, bytom U. XX, G., zastúpená advokátkou JUDr. Libušou Dočkalovou, advokátska kancelária so sídlom Lachova 32, Bratislava, o vydanie bezdôvodného obohatenia, na odvolanie žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III zo dňa 10. septembra 2019 č.k. -377 takto

rozhodol:

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalobcovi priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 5562,59 eur spolu s 5,75% úrokom z omeškania zo sumy 2024,51 eur od 13.03.2013 do zaplatenia, s 5,50% ročným úrokom z omeškania zo sumy 206,95 eur od 01.08.2013 do zaplatenia, s 5,05 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 1417,31 eur od 29.05.2015 do zaplatenia, s 5,00 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 1366,00 eur od 15.10.2016 do zaplatenia a s 5,00% ročným úrokom z omeškania zo sumy 547,82 eur od 29.06.2017 do zaplatenia všetko do 15 dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Žalobcovi priznal voči žalovanej nárok na náhradu trov konania vo výške 100 % s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením.

2. Vychádzal zo skutkového vymedzenia žaloby, ktorou sa voči pôvodnej žalovanej S. S., nar. XX.XX.XXXX, zomr. XX.XX.XXXX, právnej predchodkyni žalovanej, zaplatenia 2 231,46 eur istiny s príslušenstvom, po pripustení konečnej zmeny petitu uznesením sp. zn. -323 zo dňa 08.04.2019 sumy 5562,59 eur spolu s 5,75% úrokom z omeškania zo sumy 2024,51 eur od 13.03.2013 do zaplatenia, s 5,50% ročným úrokom z omeškania zo sumy 206,95 eur od 01.08.2013 do zaplatenia, s 5,05 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 1417,31 eur od 29.05.2015 do zaplatenia, s 5,00 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 1366,00 eur od 15.10.2016 do zaplatenia a s 5,00% ročným úrokom z omeškania zo sumy 547,82 eur od 29.06.2017 do zaplatenia a trov konania titulom vydania bezdôvodného obohatenia, tým, že je poskytovateľom sociálnej služby podľa zariadenie pre seniorov a domov sociálnych služieb o sociálnych službách účinného od 01.01.2009, do 31.12.2008 pôsobil v zmysle predchádzajúcej právnej úpravy o sociálnej pomoci ako Domov dôchodcov Rača. Pôvodne žalovaná S. S., nar. XX.XX.XXXX, zomr. XX.XX.XXXX bola prijatá do Domova dôchodcov Rača na základe rozhodnutia o poskytovaní celoročnej starostlivosti zn. zo dňa 14.12.1988 podľa v tom čase platného zákona

č. o sociálnej pomoci. Dňa 30.10.2008 bol schválený zákon o sociálnych službách, ktorý menil právny stav v oblasti poskytovania sociálnych služieb s účinnosťou od 01.01.2009, novým prvkom zavedeným zákonom o sociálnych službách bola podmienka poskytovania sociálnej služby v zariadení pre seniorov spočívajúca v tom, že fyzická osoba mohla byť prijatá do zariadenia, ak dovŕšila dôchodkový vek a je odkázaná na pomoc inej fyzickej osoby a jej stupeň odkázanosti je najmenej IV, podľa prílohy č.3 zákona o sociálnych službách, stupnica v rozmedzí I. - VI., písmena a) zákona o sociálnych službách. V rámci prechodných ustanovení zákona o sociálnych službách sa pamätalo aj na osoby, ktorým sa poskytovala sociálna služba v čase nadobudnutia účinnosti zákona o sociálnych službách, ktorí boli v zariadení pre seniorov (domov dôchodcov) na základe rozhodnutia o poskytovaní celoročnej starostlivosti vydaného podľa predchádzajúcej právnej úpravy (prípad pôvodnej žalobkyne). Z dôvodu ochrany nadobudnutých práv týchto osôb zákonodarca v zákona o sociálnych službách zakotvil povinnosť poskytovateľa sociálnej služby začať z vlastnej iniciatívy konanie vo veci odkázanosti takejto fyzickej osoby a zároveň zákonodarca v zákona o sociálnych službách upravil, že aj keď táto osoba nie je odkázaná na starostlivosť v zariadení pre seniorov na základe právoplatného rozhodnutia (nedosahuje stupeň odkázanosti IV.-VI.), je poskytovateľ sociálnej služby povinný tejto fyzickej osobe naďalej poskytovať sociálnu službu podľa zákona účinného od 01.01.2009. Sociálna služba sa poskytuje výlučne na základe zmluvy podľa zákona o sociálnych službách. Rozhodnutím o odkázanosti číslo MAGS OSV 53661/2010-324400/1343 zo dňa 25.10.2010, právoplatným dňa 16.12.2010, bol zdravotný stav pôvodne žalovanej posúdený ako II. stupeň odkázanosti. Hoci zdravotný stav S.V. S. bol nedostačujúci pre poskytovanie sociálnej služby v zariadení pre seniorov podľa zákona o sociálnej pomoci tým, že pôvodne žalovaná S. S. bola prijatá do zariadenia na základe rozhodnutia o poskytovaní celoročnej starostlivosti podľa predchádzajúcej právnej úpravy zákona o sociálnej pomoci, splnila predpoklad pre aplikáciu zákona o sociálnych službách, podľa ktorého je poskytovateľ sociálnej služby povinný tejto fyzickej osobe najďalej poskytovať sociálnu službu podľa zákona účinného od 1. januára 2009. Poskytovateľ sociálnej služby je povinný uzatvoriť zmluvu o poskytovaní sociálnej služby podľa zákona účinného od 01.01.2009 po nadobudnutí právoplatnosti rozhodnutia odkázanosti fyzickej osoby na sociálnu službu. Zákonodarca stanovil, že po nadobudnutí právoplatnosti rozhodnutia o odkázanosti bol žalobca povinný s pôvodne žalovanou uzatvoriť zmluvu ( druhá veta), keďže zmluva je jediným možným titulom pre poskytovanie sociálnej služby podľa zákona o sociálnych službách. Strany sporu neuzatvorili zmluvu o poskytovaní sociálnej služby, hoci žalobca opakovane predložil pôvodne žalovanej S. S. písomný návrh zmluvy v snahe upraviť faktický stav v súlade s právnymi predpismi, ktorý však táto do podania žaloby na súd túto neakceptovala, uzatvorenie zmluvy odmietala, čo možno kvalifikovať ako prijímanie sociálnej služby od 16.12.2010 za získanie prospechu, služby bez právneho dôvodu, bez zmluvy ( Zák. o sociálnych službách). Pôvodne žalovaná S. S. do podania žaloby na súd uhrádzala žalobcovi mesačne úhradu vo výške, ktorú platila pred nadobudnutím právoplatnosti rozhodnutia o odkázanosti, kedy bola v zariadení na základe rozhodnutia o poskytovaní celoročnej starostlivosti. Žalobca si podanou žalobou uplatňuje vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške rozdielu medzi úhradou, ktorú predpokladajú cenové predpisy pri poskytovaní sociálnej služby podľa zákona o sociálnych službách v totožných prípadoch ako je prípad pôvodne žalovanej a skutočne ňou platenými sumami. Verejný poskytovateľ sociálnej služby určuje sumu úhrady za sociálnu službu, spôsob jej určenia a platenia zmluvou podľa v súlade so všeobecne záväzným nariadením obce alebo vyššieho územného celku, najviac vo výške ekonomicky oprávnených nákladov (ďalej len „EON“). Všeobecne záväzným nariadením (ďalej len „VZN“) v zmysle (ďalej len „“) v znení VZN BSK č. 35/2010, č. 39/2010 a č. 43/2011. č.39/2010 nadobudlo účinnosť dňa 30.12.2010, pričom mesačná úhrada pripadajúca na S. S. podľa tohto mala byť 257,56 eur. č. 43/2011 nadobudlo účinnosť dňa 06.08.2011, pričom mesačná úhrada pripadajúca na S. S. podľa tohto mala byť 204,90 eur. Porovnaním skutočných mesačných platieb pôvodne žalovanej S. S. za žalobcom poskytovanú sociálnu službu s úhradou, ktorú by mala hradiť v zmysle zmluvy došlo na úkor žalobcu k bezdôvodnému obohateniu pôvodne žalovanej S. S. v období od 16.12.2010 do 30.4.2013 vo výške 2 231,46 eur. Žalobca ďalej uviedol, že skutočné náklady, t. j. EON, ktoré má žalobca s pôvodne žalovanou S. S., sú reálne vyššie, konkrétne v roku 2011 dosahovali výšku 574, 94 eur mesačne a v roku 2012 sumu 531, 83 eur mesačne.

3. Pôvodne žalovaná v podanom odpore proti platobnému rozkazu č.k. - 66 zo dňa 19.06.2013 uviedla, že využíva služby na základe právoplatného a účinného rozhodnutia zn. zo dňa 14.12.1988 o umiestnení v domove - penzióne pre dôchodcov, ktoré je vykonateľné odo

dňa 15.12.1998. Na základe tohto rozhodnutia má právo na užívanie konkrétne špecifikovanej časti nehnuteľnosti slúžiacej domovu-penziónu zriadeného na poskytovanie bývania, na čas neurčitý, pričom od účinnosti zákona o sociálnych službách sa na takéto užívanie vzťahuje v spojení s písmena b) Rozhodnutie o odkázanosti MAGS OSV 53661 /2010 - 324400/1343 zo dňa 25.10.2010 považovala za nulitný správny akt, nakoľko ho vydal orgán nepríslušný konať vo veci, ex offo podľa , v spojení s citovaného zákona. V sume úhrady za sociálnu službu, ktorú určil poskytovateľ nie je vyčíslená úhrada za stravovanie a v spojení s citovaného zákona poskytovateľ takto neuvádza výsledok skúmania podľa alebo 8 cit. zákona. Verejný poskytovateľ zriadený územnou samosprávou nie je oprávnený vymáhať cestou súdu rozdiel medzi zaplatenou úhradou a stanovenou úhradou bez predchádzajúceho postupu v stanovenom v zákone, podľa a nasl. cit. zák., v spojení s prechodnými ustanoveniami účinnými od 1. marca 2012 a . Rozdiel medzi uskutočnenými platbami a požadovanou sumou úhrady nepovažovala za záväzok podľa občianskeho práva a preto neprichádza do úvahy ust. . Podľa pôvodne žalovanej žalobca vykazuje ekonomicky oprávnené náklady v rozpore s ust. cit. zák. bez členenia podľa druhu činnosti na základe , a cit. zákona. Finančné údaje sú priemernou hodnotou ekonomicky oprávnených nákladov všetkých činností poskytovaných v rámci sociálnych služieb poskytovaných vo všetkých druhov sociálnych zariadení žalobcu. Pôvodne žalovaná mala za to, že využíva iba službu podľa , a to iba ubytovanie, dopláca na náklady činnosti poskytovateľa podľa a podľa cit. zákona. Žiadala, aby žalobca predložil ekonomicky oprávnené náklady za roky 2011 a 2012 za poskytovanú službu v Zariadení pre seniorov, Pri vinohradoch 267, Bratislava, a to podľa členenia na službu podľa a službu podľa písmena b) a s vyčíslením zložiek v štruktúre a rozsahu podľa až 18 citovaného zákona. Predloženie nákladov na prevádzku dvoch budov slúžiacich ZPS - na adrese Pri vinohradoch 267, za roky 2001 a 2012 podľa cit. zák. S účinnosťou zákona o sociálnych službách neboli zrušené predchádzajúce rozhodnutia o poskytovaní sociálnej starostlivosti vydané príslušným orgánom účinným pred 31.12.2008. Žiadne ust. sa podľa nej nevzťahuje na podmienky, ktoré žalobca uvádza v podanom návrhu. Zákon neukladá povinnosť uzavrieť zmluvu prijímateľovi, ktorému sa poskytovala sociálna starostlivosť a už vôbec neukladá povinnosť prijať ofertu predloženú žalobcom ako poskytovateľom. Zákon neobsahuje ani žiadnu sankciu za neuzavretie zmluvy alebo dôvod na neposkytnutie služby už poskytovanej pred účinnosťou zákona. Návrh zmluvy predložený žalobcom považovala za v rozpore so zákonom.

4. Žalobca vo svojom písomnom vyjadrení doručenom súdu dňa 25.09.2013 uviedol, že pôvodne žalovaná platí mesačnú úhradu v nižšej výške ako je výška úhrady podľa všeobecne záväzného právneho predpisu (Všeobecne záväzného nariadenia Bratislavského samosprávneho kraja č. 31/2009 zo 17.6.2009 v znení neskorších predpisov), ktorá je záväzná pre výšku úhrady podľa zmluvy podľa § 72 ods. 2 zákona o sociálnych službách. Z právneho hľadiska jej zanikol právny titul na prijímanie sociálnej služby, avšak naďalej prijímala túto sociálnu službu, žalobca si preto uplatňuje rozdiel medzi zaplatenými úhradami a výškou úhrad v znení neskorších predpisov ako nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia. Novou podmienkou poskytovania sociálnej služby od 01.01.2009 je odkázanosť určitého stupňa. V dôsledku fikcie odkázanosti sú chránené osoby, ktorým sa poskytovala starostlivosť už pred 01.01.2009, medzi takéto osoby patrí aj pôvodne žalovaná. S. S. ako pôvodne žalovaná prijímala sociálnu službu od 16.12.2010 bez právneho titulu, lebo po nadobudnutí právoplatnosti rozhodnutia o odkázanosti podľa zákona o sociálnych službách stratil predchádzajúci právny titul na prijímanie sociálnej služby, keďže podľa zákona o sociálnych službách sa sociálna služba poskytuje na základe zmluvy, ktorú zákon o sociálnych službách predpokladá uzatvoriť práve po nadobudnutí právoplatnosti rozhodnutia odkázanosti s tým, že žalovaná zmluvu môže uzatvoriť a žalobca musí uzatvoriť. Žalobca jej predložil návrh zmluvy v júli 2011, v marci 2013, avšak bez výsledku. Podľa žalobcu je odôvodnené posúdiť jeho nárok ako nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia, ktorý nie je upravený osobitne v zákone o sociálnych službách a preto je odôvodnená aplikácia ustanovenia § 451 nasl. O.z. (R NS ČR z 29.03.2001 sp.zn. ). K predloženiu ekonomicky oprávnených nákladov podľa stanovených kritérií pôvodne žalovanej, žalobca uviedol, že vypočítava ekonomicky oprávnené náklady podľa § 72 ods. 5 zákona o sociálnych službách za každý druh poskytovanej sociálnej služby, osobitne za sociálne služby poskytované v zariadení pre seniorov a osobitne za sociálne služby poskytované v domove sociálnych služieb, pričom žalobca si neuplatňuje v tomto spore nárok na plnenie zo zmluvy, ale nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia.

Podaním došlým súdu dňa 01.06.2015 žiadal žalobca pripustiť rozšírenie žaloby, ktorým túto žiadal rozšíriť na zaplatenie sumy 3648,77 eur s prísl. za obdobie ubytovania pôvodne žalovanej S. S. od 01.05.2013 do 31.12.2014. Rozšírenie žaloby súd pripustil uznesením č.k. -151 zo dňa 28.09.2015. Podaním došlým súdu dňa 30.12.2016 žiadal žalobca pripustiť rozšírenie žaloby, ktorým túto žiadal rozšíriť na zaplatenie sumy 5014,77 eur s prísl. za obdobie ubytovania pôvodne žalovanej S. S. od 01.01.2015 do 31.08.2016. Rozšírenie žaloby súd pripustil uznesením č.k. -175 zo dňa 11.01.2017. Posledným podaním došlým súdu dňa 04.04.2019 žiadal žalobca pripustiť rozšírenie žaloby, ktorým túto žiadal rozšíriť na zaplatenie sumy konečných 5562,59 eur s prísl. za obdobie ubytovania pôvodne žalovanej S. S. od 01.09.2016 do XX.XX.XXXX (deň úmrtia S.Á. S.). Rozšírenie žaloby súd pripustil uznesením č.k. -323 zo dňa 08.04.2019.

5. Podaním došlým súdu dňa 17.03.2017 oznámil žalobca súdu úmrtie pôvodne žalovanej S. S., preto súd prvej inštancie konanie uznesením č.k. -186 zo dňa 16.05.2017 prerušil do skončenia dedičského konania po pôvodne žalovanej a následne v konaní pokračoval uznesením č.k. -323 zo dňa 08.04.2019 s dedičom-žalovanou, na ktorú zodpovednosť prešla smrťou poručiteľky.

6. Žalovaná ako právny nástupca S. S. vo svojom podaní doručenom súdu dňa 10.07.2018 s návrhom nesúhlasila a namietala existenciu protiprávnosti získania bezdôvodného obohatenia tvrdiac, že poručiteľka mala v zmysle ustanovenia o sociálnych službách právo prijímať sociálnu službu po právoplatnosti rozhodnutia o odkázanosti napriek tomu, že odmietla so žalobcom uzavrieť zmluvu o poskytovaní sociálnych služieb. Uviedla, že právny režim zákona o sociálnych službách sa uplatní až vtedy, ak sa uzatvorí zmluva, pričom poručiteľka nemala povinnosť uzavrieť zmluvu o poskytovaní sociálnej služby. Žalovaná spochybnila aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu, nakoľko tento spravuje výhradne rozpočtové prostriedky poskytnuté z rozpočtu zriaďovateľa, a to Bratislavský samosprávny kraj, avšak toto právo sa netýka príjmu z úhrad za poskytovanie sociálnej služby na podklade a zákona o sociálnych službách. Ďalej namietala nešpecifikované vyčíslenie, a teda výšku uplatneného bezdôvodného obohatenia, namietala nedodržanie objektívneho a subjektívneho limitu úhrad podľa zákona o sociálnych službách, ale aj podľa ust. č. 31/2009 v z.n.p. Podľa jej názoru žalobca predložením osobných kariet z jeho systému obsahujúce údaj o úhradách nepredstavuje dôkaz o úhradách. Žalovaná tiež uviedla, že výška úhrad za poskytovanie sociálnych služieb na území Hlavného mesta SR Bratislavy by sa mala spravovať všeobecne záväzným nariadením mesta a nie Bratislavského samosprávneho kraja. Žalobca vo svojom vyjadrení doručenom súdu dňa 04.09.2018 sa podrobne vyjadril k námietkam žalovanej s odkazom na svoje vyjadrenie k odporu. Poručiteľka zmluvu o poskytovaní sociálnej služby neuzatvorila, a teda po právoplatnosti rozhodnutia o odkázanosti č. MAGS OSV 53882/2010-325396/1385 zo dňa 25.10.2010, právoplatné dňa 16.12.2010 (príloha č. 4 návrhu na vydanie platobného rozkazu), nemala právny titul na prijímanie sociálnej služby, čo je predpokladom na vznik nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia.

7. Žalovaná vo svojom písomnom vyjadrení, doručenom súdu dňa 08.10.2018, zotrvala na námietkach v predchádzajúcom vyjadrení v tom, že namietala, že poručiteľka bola v postavení prijímateľa s ochranou už nadobudnutých práv v súlade s ust. § 106 ods. 5, 6, a 7 Zákona o sociálnych službách účinný od 01.09.2009, žalobu považovala za neodôvodnenú a nepreukázanú v časti vyčísleného a uplatneného nároku, namietala nedostatok aktívnej legitimácie žalobcu a namietala aj príslušenstvo k pohľadávke uplatnenej žalobcom. V neposlednom rade poukázala na skutočnosť, že poručiteľka požívala ochranu aj ako spotrebiteľ nakoľko sa v prejednávanej veci jedná o spotrebiteľskú zmluvu. Predložila svoj výpočet úhrad, ktoré bola povinná poručiteľka uhradiť žalobcovi.

8. Súd prvej inštancie vykonal vo veci dokazovanie výsluchom strán sporu a ich právnych zástupcov, oboznámením sa s listinnými dôkazmi, a to: zriaďovacia listina č.:012/2009 rozpočtovej organizácie BSK Domov soc. služieb a zariadenie pre seniorov Rača z 22.6.2019, rozhodnutie žalobcu zo 14.12.1998 pod č.j.: DD-50998, rozhodnutie Hlavného mesta SR z 25.10.2010 pod č. MAGS OSV 53661/2010-324400/1343, list žalobcu z 11.7.2011, zmluva č. 75/2010/P o poskytovaní sociálnej služby, dodatok č. 1/2011/P k zmluve č. 75/2010/P o poskytovaní soc. služby, dodatok č. 2 k tejto zmluve, výzva žalobcu na uzatvorenie zmluvy a vysporiadaní rozdielu o úhradách zo dňa 5.3.2013 spolu s doručenkou ako dôkazom o jej doručení, zmluva č. 14/2013/P o poskytovaní soc. služby, návrh na mimosúdne riešenie sporov z 28.3.2013 a podací hárok slovenskej pošty ako dôkaz o jej doručovaní,

Všeobecné záväzné nariadenie BSK č.31/2009 z 17.6.2009, č.39/2010 z 15.12.2010, č.42/2011 z 24.6.2011 a k nemu prislúchajúce žiadosť o oznámenie údajov z 15.2.2013, žiadosť BSK zo dňa 25.4.2013, protokol o vyhlásení Všeobecného záväzného nariadenia č. 43/2011, osobná karta právnej predchodkyne žalovanej, platobný rozkaz č. sp. zn zo dňa 19.6.2013, odpor voči PR zo dňa 14.8.2013, vyjadrenie žalobcu k odporu zo dňa 24.9.2013, EON žalobcu zo dňa 8.2.2012 čl, vyjadrenie právnej predchodkyne žalovanej čl. 96, písomné podanie žalobcu čl. 140, osobná karta právnej predchodkyne za r. 2013 a 2014, písomné podanie žalobcu z 29.12.2016 čl. 168, osobná karta za r. 2015 a 2016, výzva na zaplatenie zo dňa 3.10.2016, oznámenie o úmrtí poručiteľky žalovanej, dedičské rozhodnutie -54, D not. 28/2017, vyjadrenie žalovanej zo dňa 10.7.2018 s prílohou na čl. 209 a návrhom novej zmluvy, písomné podanie žalobcu z 3.9.2018, stanovisko Min. práce soc. vecí a rodiny SR odbor sociálnych služieb z 3.5.2011 čl. 252, Všeob. záväzné z 20.6.2014, list Ministerstva práce a soc. vecí a rodiny SR z 26.2.2014 čl. 272, vyjadrenie zo 14.1.2015, písomné podanie žalovanej zo dňa 2.10.2018 čl. 276, písomné podanie žalobcu zo 29.6.2017 čl. 310, osobná karta poručiteľky za r. 2016, písomné podanie žalobcu z 16.4.2019 spolu s prílohami.

9. Po právnej stránke vychádzal z ustanovení , (ďalej len „“), , , , , , , ,, , , , , , , , , , , , o sociálnych službách a o zmene a doplnení o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov, , , , .

10. Konštatoval, že pôvodne žalovaná S. S. počas konania dňa XX.XX.XXXX zomrela a na základe dedičského rozhodnutia tunajšieho súdu sp. zn. -54, D not. 28/2017 vstúpila do konania ako jediná dedička žalovaná, ktorá vzniesla námietku premlčania v zmysle za dobu od 16.12.2010 do 03.06.201 bez bližšieho odôvodnenia, namietala nedostatok aktívnej legitimácie žalobcu a svoju pasívnu legitimáciu v spore a aj neexistujúci právny základ vzniku bezdôvodného obohatenia na jej strane ako dedičky po pôvodne žalovanej S. S. a v neposlednom rade aj jeho výšku.

Z rozhodnutia zn. č. DD-509/98 zo dňa 14.12.1998 o umiestnení v domove - penzióne pre dôchodcov súd zistil, že na základe tohto rozhodnutia mala pôvodne žalovaná právo na užívanie konkrétne špecifikovanej časti nehnuteľnosti slúžiacej Domovu dôchodcov Rača - časť domov - penzión pre dôchodcov Pri vinohradoch 267, Bratislava - byt číslo 131, na čas neurčitý. Z rozhodnutia o odkázanosti MAGS OSV 53661/2010-324400/1343, list žalobcu z 11.7.2011 (právoplatné od 16.12.2010) zistil, že pôvodne žalovaná sa podľa § 35 a prílohy číslo 3, číslo 4 zákon o sociálnych službách s odkázanosťou na pomoc inej fyzickej osoby II. stupňa na základe dosiahnutia 85 bodov a určenia priemerného rozsahu odkázanosti 2-4 hod./deň a 60-120 hod/mesiac považuje za fyzickú osobu odkázanú na sociálnu službu v zariadení pre seniorov. Podľa oznámenia Ministerstva práce, sociálnych veci a rodiny Slovenskej republiky v liste zo dňa 26.02.2014 Domov sociálnych služieb a zariadenie pre seniorov Rača Bratislava so sídlom Pri vinohradoch 267, Bratislava, predstavuje jeden právny subjekt, ktorý poskytuje dva druhy sociálnych služieb a to: a) domov sociálnych služieb a b) zariadenie pre seniorov, oba celoročnou pobytovou formou. Uvedené dva druhy sociálnych služieb poskytuje poskytovateľ, na troch miestach v Bratislave, ktorými sú: - Podbrezovská ulica č. 28, Pri vinohradoch č. 267 a Strelkova č. 32. V mieste poskytovania sociálnej služby Podbrezovská 28 sú poskytované dva druhy sociálnej služby a to - domov sociálnych služieb a zariadenie pre seniorov. V mieste poskytovania sociálnej služby Pri vinohradoch 267 je poskytovaný jeden druh sociálnej služby - zariadenie pre seniorov. V mieste poskytovania sociálnej služby Strelková 32 je poskytovaný jeden druh sociálnej služby a to - domov sociálnych služieb. Skutočnosť, že daný druh sociálnej služby je poskytovaný jedným poskytovateľom sociálnej služby v rôznych budovách neznamená, že ide o samostatného poskytovateľa, resp. samostatné zariadenie. Vyššie uvedené skutočnosti boli overené na základe rozhodnutia a zápisu z registra z príslušného vyššieho územného celku, ktorý vykonal zápis predmetného poskytovateľa. Ministerstvo práce, sociálnych veci a rodiny Slovenskej republiky zverejňuje Centrálny register poskytovateľov sociálnych služieb, potrebné údaje spracováva z podkladov zaslaných z vyšších územných celkov, ktoré majú spôsobilosť viesť register a vykonávať zmeny v registri vo svojom územnom obvode. Cieľom zverejnenia registra je poskytnúť informácie pre záujemcov o sociálnu službu pri výbere poskytovateľa sociálnej služby, ako aj informácie pre odbornú a laickú verejnosť o poskytovaných sociálnych službách. Z registračnej karty Bratislavského samosprávneho kraja zo dňa 21.07.2010 zistil, že právnická

osoba Domov sociálnych služieb a zariadenie pre seniorov Rača, so sídlom Pri vinohradoch 267, Bratislava, reg.č. 79/2009/1-soc, IČO: 308 041 91, je rozpočtovou organizáciou, ktorej zriaďovateľom je Bratislavský samosprávny kraj, Bratislava. Právnická osoba poskytuje druh sociálnej služby, Zariadenie pre seniorov - kapacita 205 miest, Domov sociálnych služieb - kapacita 84 miest v zmysle o sociálnych službách a o zmene a doplnení o živnostenskom podnikaní v znení neskorších predpisov, s uvedenou cieľovou skupinou, vecným rozsahom poskytovanej sociálnej služby, formou poskytovanej sociálnej služby - celoročná pobytová. Miesto a adresa poskytovania sociálnej služby, Zariadenie pre seniorov -Podbrezovská 28, Bratislava, Pri vinohradoch 267, Bratislava. Domov sociálnych služieb -Podbrezovská 28, Bratislava, Strelková 32, Bratislava, čas poskytovania sociálnej služby - neurčitý čas. Dátum registrácie od 18.08.2009. Z listu Úradu Bratislavského samosprávneho kraja, Odbor sociálnych vecí v Bratislave zo dňa 14.01.2015 zistil, že DSS a ZPS Rača poskytuje sociálne služby podľa o sociálnych službách v znení neskorších predpisov a podľa Registračnej karty platnej k 31.12.2014 poskytuje druhy sociálnej služby: domov sociálnych služieb ( zákona o sociálnych službách) a zariadenie pre seniorov ( zákona o sociálnych službách). DSS a ZPS Rača prevádzkuje jedno zariadenie pre seniorov a tento druh sociálnej služby poskytuje podľa Registračnej karty na dvoch miestach poskytovania sociálnej služby, Podbrezovská 28, Bratislava a Pri Vinohradoch 267, Bratislava. Zariadenia sociálnych služieb v zriaďovateľskej pôsobnosti Bratislavského samosprávneho kraja sú samostatné právne subjekty, ktoré hospodária na základe schváleného rozpočtu, vedú podvojné účtovníctvo a zodpovedajú za správnosť údajov v ňom uvedených. Na základe týchto údajov vypočítavajú ekonomicky oprávnené náklady za príslušný rok podľa cit. zák. Bratislavský samosprávny kraj overil, že DSS a ZPS Rača predložil Odboru sociálnych vecí Úradu Bratislavského samosprávneho kraja ekonomicky oprávnené náklady za roky 2011 až 2013 v súlade s zákona o sociálnych službách a metodickými usmerneniami Odboru sociálnych vecí Úradu Bratislavského samosprávneho kraja, o čom zaslal súdu ekonomicky oprávnené náklady za roky 2011-2013 DSS a ZPS Rača. Odbor sociálnych vecí Úradu Bratislavského samosprávneho kraja relevantné údaje použil na účely prepočtu finančných príspevkov neverejným poskytovateľom sociálnych služieb v zmysle zákona o sociálnych službách. Z osobnej karty S. S.H. za obdobie od 16.12.2010 do 31.12.2010 vo výške 12,92 eur a roky 2011 až 2013 zistil, že táto za obdobie od 01.01.2011 do 31.05.2013 platila úhradu za bývanie mesačne iba vo výške 137,43 eur a za uvedené obdobie rozdiel v požadovaných nezaplatených úhradách za bývanie predstavuje 2499,29 eur. Ekonomicky oprávnené náklady (EON) za Domov sociálnych služieb a Zariadenie pre seniorov Rača v roku 2011 dosahovali sumu 574,94 eur mesačne, v roku 2012 dosahovali sumu 531,83 eur mesačne, za rok 2013 sumu 533,67 eur mesačne, za rok 2014 vo výške 520,23 eur mesačne, za rok 2015 vo výške 573,70 eur mesačne a za rok 2016 vo výške 723,77 eur mesačne. Podľa zákona č. Z.z. o sociálnych službách, ktorý nadobudol účinnosť 01.01.2009, prijímatelia sociálnej služby sú povinní platiť úhradu za sociálnu službu určenú poskytovateľom sociálnej služby podľa citovaného zákona. Verejný poskytovateľ sociálnej služby určuje sumu úhrady za sociálnu službu, spôsob jej určenia a platenia úhrady zmluvou podľa , v súlade so Všeobecne záväzným nariadením obce alebo vyššieho územného celku, najviac vo výške ekonomicky oprávnených nákladov podľa cit. zákona.

11. Konštatoval, že podľa predchádzajúcej právnej úpravy o sociálnej pomoci bola priznávaná právomoc určovať výšku úhrady formou rozhodnutia ako jednostranného právneho aktu, nová právna úprava v zákone o sociálnych službách upravuje poskytovanie sociálnej služby na základe zmluvy o poskytovaní sociálnej služby podľa citovaného zákona. Z uvedeného potom vyplýva, že poskytovateľ sociálnej služby, ktorý do 31. decembra 2008 poskytoval starostlivosť v zariadení sociálnych služieb s celoročným pobytom fyzickej osobe, bol naďalej povinný právnej predchodkyni žalovanej poskytovať sociálnu službu podľa zákona účinného od 1.1.2009 podľa prechodných a záverečných ustanovení zákona o sociálnych službách. Zákon neukladá povinnosť uzavrieť zmluvu prijímateľovi, ktorému sa poskytuje sociálna služba a neobsahuje ani žiadnu sankciu za neuzavretie zmluvy. Poskytovateľ sociálnej služby bol teda povinný uzatvoriť zmluvu o poskytovaní sociálnej služby podľa zákona účinného od 1.1.2009 po nadobudnutí právoplatnosti rozhodnutia o odkázanosti fyzickej osoby na sociálnu službu v zmysle cit. zák. Z rozhodnutia o odkázanosti MAGS OSV 53661/2010-324400/1343, list žalobcu z 11.7.2011 (právoplatné od 16.12.2010) súd prvej inštancie zistil, že pôvodne žalovaná sa podľa a prílohy číslo 3, číslo 4 zákon o sociálnych službách s odkázanosťou na pomoc inej fyzickej osoby II. stupňa na základe dosiahnutia 85 bodov a určenia priemerného rozsahu odkázanosti 2-4 hod./deň a 60-120 hod/mesiac považuje za fyzickú osobu odkázanú na sociálnu službu v zariadení pre seniorov.

12. Vykonaným dokazovaním mal tak súd prvej inštancie preukazné, že v zmysle zákona o sociálnych službách sú strany sporu (v čase podania žaloby) účastníkmi právneho vzťahu pri poskytovaní sociálnych služieb, pričom žalobca ako poskytovateľ sociálnej služby si svoju /P, následne s dodatkami č. 1/2011/P, č. 2/2011/P, č. 14/2013/P, ktorá uvedený návrh zmluvy a dodatky neakceptovala a tieto so žalobcom neuzavrel. Pôvodne žalovaná platila mesačnú úhradu v nižšej výške ako je výška úhrady podľa všeobecne záväzného právneho predpisu (Všeobecne záväzného nariadenia Bratislavského samosprávneho kraja č. 31/2009 zo 17.06.2009 v znení neskorších predpisov), ktorá je záväzná pre výšku úhrady podľa zmluvy podľa zákona o sociálnych službách. Z právneho hľadiska jej potom zanikol právny titul na prijímanie sociálnej služby, avšak naďalej prijímala túto sociálnu službu, žalobca si preto uplatňuje rozdiel medzi zaplatenými úhradami a výškou úhrad podľa č.31/2009 v znení neskorších predpisov ako nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia. Žalobca nevyužil možnosť jednostranne vypovedať zmluvu o poskytovaní sociálnej služby, a naďalej poskytoval žalovanej sociálnu službu a žalovaná platila úhradu vo výške 137,43 eur. Na strane žalobcu v dôsledku tejto situácie vznikol rozdiel medzi nákladmi na poskytovanie sociálnej služby a úhradami, ktoré za týmto účelom dostával od svojho zriaďovateľa a od prijímateľa sociálnej služby - žalovanej. Zároveň na strane žalovanej vznikol majetkový prospech, keď prijímala sociálnu službu v plnom rozsahu, ale zo svojho majetku platila za poskytovanie sociálnej služby menšiu sumu, než by bola výška úhrady za sociálnu službu vyplývajúca zo všeobecne záväzného nariadenia BSK č. 31/2009, pokrytie nákladov za poskytovanie sociálnej služby preto zostalo čiastočne na žalobcovi. Z uvedeného dôvodu sa žalovaná bezdôvodne obohatila na úkor žalobcu.

Súd prvej inštancie poukázal na zmenu právnej úpravy poskytovania sociálnych služieb od 1.1.2009, podľa ktorej prijímatelia sociálnej služby sú povinní platiť úhradu poskytovateľovi sociálnej služby, ale výška úhrady sa určuje zmluvou a v súlade so všeobecne záväzným nariadením, zásadnou zmenou je to, že seniori už nedostávajú rozhodnutie o výške úhrady za poskytovanú sociálnu službu (jednostranný právny akt) ako tomu bolo počas právnej úpravy podľa o sociálnej pomoci od ktorého sa odvodzovala povinnosť platiť úhradu. Pri zmluvnej úprave predmetu plnenia a úhrady za poskytovanie sociálnej služby boli zmluvné strany teda žalobca aj právna predchodkyňa žalovanej povinné dodržiavať zákon o sociálnych službách, pričom poskytovateľ sociálnej služby nemá právo dojednať úhradu v inej výške ako je určená právnymi predpismi, podľa Všeobecne záväzného nariadenia Bratislavského samosprávneho kraja. Verejný poskytovateľ sociálnej služby teda určuje sumu úhrady za sociálnu službu, spôsob jej určenia a platenie úhrady zmluvou a v súlade so všeobecne záväzným nariadením obce alebo vyššieho územného celku, najviac vo výške ekonomicky oprávnených nákladov. Mal preukázané, že došlo k zmene rozhodujúcich skutočností na určenie úhrady za sociálnu službu, ktorú bola pôvodne žalovaná povinná platiť žalobcovi, a to č.31/2009, ktoré bolo zmenené č.35/2010 zo dňa 23.07.2010 a č.39/2010 zo dňa 15.12.2010, pričom mesačná úhrada pripadajúca na pôvodne žalovanú mala byť 257,56 eur. Žalobca v tejto súvislosti predložil odporkyni Dodatok číslo 1/2011/P k zmluve č.75/2010/P/ o poskytovaní sociálnej služby, ktorý neuzatvorila. bolo ďalej zmenené č. 43/2011 zo dňa 24.06.2011 pričom mesačná úhrada pripadajúca na pôvodne žalovanú mala byť 204,90 eur. Žalobca v tejto súvislosti jej predložil Dodatok číslo 2/2011/ P k zmluve č.75/2010/P/ o poskytovaní sociálnej služby, ktorý neuzatvorila. Keďže pôvodne žalovaná prijímala plnenie bez právneho dôvodu /zmluvy o poskytovaní sociálnej služby a dodatkov k uvedenej zmluve, prijímala plnenie bez právneho dôvodu, bez uzatvorených dodatkov, titulom bezdôvodného obohatenia a kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí musí obohatenie vydať podľa . Poukázal na tú skutočnosť, že poskytovateľ a prijímateľ sociálnej služby aj keď uzatvárajú zmluvu o poskytovaní sociálnej služby nemajú právo dojednať inú sumu úhrady, táto je určená kogentne právnymi predpismi a to v súlade so všeobecne záväzným nariadením obce alebo vyššieho územného celku, najviac vo výške ekonomicky oprávnených nákladov podľacit.zák. Pôvodne žalovaná neuzatvorila zmluvu o poskytovaní sociálnej služby ani dodatky k zmluve z dôvodu, že mesačne poberá dôchodok vo výške 408,50 eur z ktorého platila žalobcovi úhradu za ubytovanie 137,43 eur a po zaplatení mesačných výdavkov napr. lieky, telefón, elektrinu a iné výdavky by nemala z čoho zaplatiť zvýšenú úradu za ubytovanie a taktiež namietala ekonomicky oprávnené náklady žalobcu.

Podľa § 72 ods.5 cit. zák., ekonomicky oprávnené náklady sú náklady poskytovateľa sociálnej služby na činnosti uvedené v §16 až §18 ktoré tvoria, mzdy, platy a ostatné osobné vyrovnania vo výške, ktorá zodpovedá výške platu a ostatných osobných vyrovnaní podľa osobitného predpisu, poistné na sociálne poistenie, poistné na verejné zdravotné poistenie a príspevky na starobné dôchodkové sporenie,

cestovné náhrady okrem cestovných náhrad pri zahraničných pracovných cestách, energie, voda a komunikácie, materiál okrem reprezentačného vybavenia nových interiérov, dopravné, rutinná údržba a štandardná údržba okrem jednorazovej údržby objektov alebo ich častí a riešenia havarijných stavov, nájomné za prenájom okrem dopravných prostriedkov a špeciálnych strojov, prístrojov, zariadení, techniky, náradia a materiálu, služby, bežné transfery, z toho len na vreckové, odstupné, odchodné, náhrada príjmu pri dočasnej pracovnej neschopnosti zamestnanca, odpisy hmotného majetku a nehmotného majetku poskytovateľa sociálnej služby podľa osobitného predpisu.

Poskytovateľ sociálnej služby vykonáva odborné činnosti, obslužné činnosti aj ďalšie činnosti, zabezpečuje vykonávanie týchto činností alebo utvára podmienky na jej vykonávanie v rozsahu ustanovenom týmto zákonom, pre druh sociálnej služby, ktorý poskytuje. Medzi obslužné činnosti patrí aj ubytovanie podľa § 17 ods.1 cit. zák. Ubytovanie je poskytovanie bývania v obytnej miestnosti alebo v jej časti s príslušenstvom, užívanie spoločných priestorov a poskytovanie vecných plnení spojených s ubytovaním v zmysle § 17 ods. 2 cit. zák. Žalobca poskytol pôvodne žalovanej ubytovanie v rozsahu jednej miestnosti, užívanie spoločných priestorov (chodba, schodište, spoločenská miestnosť) a vecné plnenia spojené s ubytovaním (vykurovanie, dodávka teplej vody, osvetlenie a iné). Poskytované ubytovanie sa preto nepovažuje za nájom bytu v zmysle Obč. o sociálnych službách v znení neskorších predpisov.

Skonštatoval, že žalobca poskytuje dva druhy sociálnych služieb - domov sociálnych služieb a zariadenie pre seniorov. V mieste poskytovania sociálnej služby Podbrezovská 28 sú poskytované dva druhy sociálnej služby a to domov sociálnych služieb a zariadenie pre seniorov. V mieste poskytovania sociálnej služby Strelková 2, je poskytovaný jeden druh sociálnej služby a to domov sociálnych služieb. V mieste poskytovania sociálnej služby Pri vinohradoch 267 je poskytovaný jeden druh sociálnej služby a to zariadenie pre seniorov. Uvedenú skutočnosť mal súd prvej inštancie preukázanú zo zriaďovateľskej listiny a registračnej karty žalobcu. Uviedol, že aj keď žalobca ako jeden poskytovateľ poskytuje dva druhy sociálnej služby na rôznych miestach, neznamená to, že každé z uvedených miest je samostatným zariadením alebo poskytovateľom. V tejto súvislosti poukázal na list Ministerstva práce, sociálnych veci a rodiny Slovenskej republiky Bratislava zo dňa 26.02.2014 (č.l. 272), že pri výpočte ekonomicky oprávnených nákladov konkrétneho poskytovateľa je potrebné vychádzať z ekonomicky oprávnených nákladov daného druhu poskytovanej sociálnej služby a to bez ohľadu na to, že poskytovateľ poskytuje daný druh sociálnej služby na viacerých miestach. Poskytovateľ poskytuje daný druh sociálnej služby na viacerých miestach, mnohé činnosti však zabezpečuje spoločne pre obe alebo viaceré miesta (poskytovateľ nemá všetky činnosti spojené s poskytovaním danej sociálnej služby zabezpečované v oboch budovách, ale sú spoločne zabezpečované z jednej z nich pre obe budovy, napríklad mzdové záležitosti, vzdelávanie zamestnancov, príprava stravy, rôzne obslužné činnosti) a preto pri výpočte ekonomicky oprávnených nákladov pre daný druh sociálnej služby nachádzajúcej sa na dvoch miestach (zariadenia) sa vychádza z celkových nákladov, ktoré vznikli na danú sociálnu službu v oboch miestach. Uvedené potvrdzuje aj list Úradu Bratislavského samosprávneho kraja, Odboru sociálnych vecí zo dňa 14.01.2015, ktorý odkazuje na zriaďovaciu listinu a registračnú kartu, ktorá neobsahuje uvedené rozlíšenie, ustanovenie o založení dvoch zariadení pre seniorov v rámci žalobcu neznamená, že by zakladalo dva samostatné druhy sociálnej služby. Žalobca v oboch miestach zariadenia okrem ubytovania poskytuje odborné, obslužné a iné činnosti, napr. stravovanie prostredníctvom výdajne jedál, jedlo sa pripravuje v budove na ul. Podbrezovská 28 aj pre seniorov ubytovaných na ul. Pri vinohradoch 267, pričom je im vydávané v miestnosti na ul. Pri vinohradoch 267, ďalej upratovanie spoločných priestorov, v prípade záujmu pranie, žehlenie, záujmová činnosť. V budove na ul. Pri vinohradoch nie sú umiestnení len sebestační seniori, ale aj seniori s osobitnými potrebami ako uviedol žalobca napr. ku dňu 31.08.2014 boli v budovách na ul. Pri vinohradoch 267 ubytovaní seniori so stupňom odkázanosti od I. do maximálneho VI. stupňa odkázanosti, aj k 31.12.2011 bolo v budovách na ul. Pri vinohradoch 267 ubytované široké spektrum seniorov a preto uvedené rozlišovanie odporkyňou nie je opodstatnené.

Z listinných dôkazov predložených žalobcom súd prvej inštancie zistil, že ekonomicky oprávnené náklady podľa druhu sociálnej služby zariadenie pre seniorov za rok 2011 boli správne vyčíslené vo výške 525,59 eur, za rok 2012 vo výške 531,83 eur a za rok 2013 vo výške 533,67 eur, za rok 2014 vo výške 520,23 eur, za rok 2015 vo výške 573,70 eur a za rok 2016 vo výške 723,77 eur. Ekonomicky oprávnené náklady za príslušný kalendárny rok zasiela žalobca v mesiaci januári za predchádzajúci kalendárny rok Bratislavskému samosprávnemu kraju v Bratislave, Odboru sociálnych

vecí. Z písomného vyjadrenia Úradu Bratislavského samosprávneho kraja, Odboru sociálnych vecí zo dňa 14.01.2015 mal preukázané, že zariadenia sociálnych služieb v zriaďovateľskej pôsobnosti Bratislavského samosprávneho kraja sú samostatné právne subjekty, ktoré hospodária na základe schváleného rozpočtu, vedú podvojné účtovníctvo a zodpovedajú za správnosť údajov v ňom uvedených. Na základe týchto údajov vypočítavajú ekonomicky oprávnené náklady za príslušný rok podľa § 72 ods. 5 cit. zák. Bratislavský samosprávny kraj overil, že DSS a ZPS Rača predložil Odboru sociálnych vecí Úradu Bratislavského samosprávneho kraja ekonomicky oprávnené náklady za roky 2011 až 2013 v súlade s § 72 ods. 5 zákona o sociálnych službách a metodickými usmerneniami Odboru sociálnych vecí Úradu Bratislavského samosprávneho kraja.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti súd prvej inštancie považoval návrh pôvodne žalovanej a aj žalovanej na doplnenie dokazovania nariadením znaleckého dokazovania na vyčíslenie správnosti ekonomicky oprávnených nákladov za nadbytočné a nehospodárne s ohľadom aj na to, že ekonomicky oprávnené náklady žalobcu napr. za rok 2012 boli 531,83 eur teda nižšie v porovnaní s inými zariadeniami pre seniorov v Banskobystrickom, Žilinskom a Košickom samosprávnom kraji v priemere 605,18 eur, (ide o všeobecnú informáciu prístupnú na internete) pôvodne žalovaná si taktiež vybrala zariadenia pre seniorov, ktorých ekonomicky oprávnené náklady boli porovnateľné za uplatňované obdobie napr.: Domov pri kríži v Bratislave mal EON v roku 2011 vo výške 555 eur a žalobca mal vo výške 526 eur, v roku 2012 mal Domov pri kríži EON vo výške 505 eur a žalobca mal vo výške 532 eur, v roku 2013 mal Domov pri kríži EON vo výške 526 eur a žalobca mal vo výške 536 eur.

Mal za preukázané, že žalobca dodržal predmetný subjektívny limit úhrady za sociálnu službu v tom smere, že po zaplatení úhrady muselo pôvodne žalovanej zostať zákonom stanovené percento sumy životného minima podľa § 73 ods. 2 cit. zák. (subjektívny limit) a výška úhrady nesmela byť vyššia ako ekonomicky oprávnené náklady podľa § 72 ods. 2 cit. zák. (objektívny limit), obidva inštitúty predstavujú ochranu prijímateľa sociálnej služby pred neprimeranou výškou úhrady za sociálnu službu, pričom pôvodne žalovaná neuzatvorila zmluvu o poskytovaní sociálnej služby a žalobca si uplatnil plnenie titulom bezdôvodného obohatenia. I napriek uvedenej skutočnosti z listinných dôkazov (na č.l. 248) mal preukázané, že EON za rok 2011 predstavujú sumu 525,59 eur mesačne, za rok 2012 sumu 531,83 eur mesačne, za rok 2013 sumu 533,67 eur mesačne, za rok 2014 vo výške 520,23 eur, za rok 2015 vo výške 573,70 eur a za rok 2016 vo výške 723,77 eur, pričom úhradu ktorú požadoval žalobca od pôvodne žalovanej bola najviac 257,56 eur, v poslednom období 205,73 eur, teda v každom období bola suma úhrady za sociálnu službu, ktorú si uplatňuje žalobca nižšia ako EON, žalobca teda neprekračuje EON ako objektívny limit v zmysle § 72 ods. 2 zákona o sociálnych službách. Dôchodok žalovanej predstavoval v roku 2011 sumu 408,50 eur, v roku 2012 vo výške 422,10 eur, v roku 2013 436,50 eur, v roku 2014 447,80 eur v roku 2015 vo výške 454,50 eur a v roku 2016 vo výške 457,00 eur. Po zaplatení úhrady za sociálnu službu musí prijímateľovi sociálnej služby zostať mesačne z jeho príjmu zákonom stanovené percento sumy životného minima pre jednu plnoletú fyzickú osobu stanovenej osobitným predpisom, podľa § 73 ods. 2 cit. zák. (subjektívny limit), v každom období bol zachovaný povinný minimálny zostatok príjmu pôvodne žalovanej po zaplatení úhrady, výška úhrady pôvodnou žalovanou nie je v rozpore s objektívnym alebo subjektívnym limitom, ktoré predstavujú ochranu jej príjmu zo zákona. V tejto súvislosti uviedol, že do jeho výpočtu nevstupujú náklady na elektrinu a stravu, na ktoré žalovaná poukazovala. Hoci možno mať za preukázané, že žalovaná platila úhrady za elektrinu a sama si mala zabezpečovať (zaplatiť) stravu, v zmysle § 73 ods. 2 zákona o sociálnych službách musí príslušná časť životného minima prijímateľovi sociálnej služby zostať po úhrade za celoročnú pobytovú sociálnu službu, nie aj po úhrade ďalších výdavkov. Postup žalobcu ako poskytovateľa sociálnej služby, pokiaľ bol súladný s § 73 ods. 2 zákona o sociálnych službách, nemožno považovať za rozporný s dobrými mravmi, ako to namietala žalovaná.

Z osobnej karty klienta (č.l.311) mal súd prvej inštancie preukázané, že S. S. si svoju povinnosť platiť úhradu za sociálnu službu (bývanie) v sume určenej poskytovateľom sociálnej služby nesplnila a za uplatňované obdobie zaplatila len čiastočnú úhradu vo výške 137,43 eur mesačne, teda nezaplatila žalobcovi v celom rozsahu úhradu za sociálnu službu za uplatňované obdobie vo výške 5562,59 eur ako je uvedené v zostatku v osobnej karte klienta. K vzneseným námietkam žalovanej uviedol, že z vykonaného dokazovania mal za preukázané, tak ako bolo uvedené vyššie v odôvodnení rozsudku, že žalobca poskytuje sociálne služby za podmienok stanovených citovaným zákonom, zriaďovateľ Bratislavský samosprávny kraj so sídlom v Bratislave vydal Zriaďovaciu listinu číslo: 012/2009 dňa 22.06.2009 pre Domov sociálnych služieb a zariadenie pre seniorov Rača, Pri vinohradoch 267,

Bratislava, ktorý je rozpočtovou organizáciou, svojimi príjmami a výdavkami je napojený na rozpočet Bratislavského samosprávneho kraja, bol zriadený na dobu neurčitú a poskytuje sociálne služby na základe zápisu do registra, ktorý vedie vyšší územný celok, v Registračnej karte vydanej Bratislavským samosprávnym krajom zo dňa 21.07.2010. Žalobca ako rozpočtová organizácia vymáha pohľadávky v súvislosti s výkonom správy a je aktívne vecne legitimovaný účastník uplatňovať pohľadávky pred súdom. Bratislavský samosprávny kraj každý rok zo svojho rozpočtu poskytuje určitý finančný objem na krytie nákladov, keďže vlastné príjmy žalobcu z úhrad prijímateľov nepokrývajú náklady žalobcu a na úhradách nezískava viac ako sú jeho náklady.

K namietanému nedostatku aktívnej legitimácie žalobcu žalovanou uviedol, že žalobca v konaní má nesporne aktívnu vecnú legitimáciu, pretože je rozpočtovou organizáciu vyššieho územného celku zriadenou podľa o rozpočtových pravidlách verejnej správy a o zmene a doplnení niektorých zákonov, pričom v zmysle ustanovenia tohto zákona má právnu subjektivitu. Pokiaľ teda medzi žalobcom a žalovanou vznikol právny vzťah vyplývajúci z bezdôvodného obohatenia, je nepochybne daná aktívna vecná legitimácia žalobcu domáhať sa vydania bezdôvodného obohatenia. Názor žalovanej, že príslušné ustanovenia zákona o sociálnych službách žalobcovi neumožňujú domáhať sa dlžných úhrad, nemá v tejto súvislosti žiaden právny význam, nakoľko nárok žalobcu vyplýva zo zodpovednosti za bezdôvodné obohatenie, nevyplýva priamo zo zákona o sociálnych službách. Len pre úplnosť dodal, že aj keby si žalobca uplatňoval svoj nárok na plnenie úhrady za sociálnu službu, bol by aktívne vecne legitimovaný. Ustanovenie zákona o sociálnych službách, na ktoré poukázala žalovaná, nijakým spôsobom nevylučuje, aby sa žalobca ako poskytovateľ sociálnej služby, domáhal na súde úhrad podľa zákona o sociálnych službách. Predmetný iba podmieňuje možnosť financovať poskytovanie sociálnych služieb úhradami od prijímateľov súhlasom obce alebo vyššieho územného celku, ktorý je zriaďovateľom poskytovateľa. Pokiaľ je takýto súhlas daný (v posudzovanej veci nepochybne je), neznamená to, že úhrady podľa zákona o sociálnych službách sú príjmom, či majetkom zriaďovateľa poskytovateľa. Naopak patria priamo poskytovateľovi, ktorý je povinný a zároveň oprávnený vymáhať ich plnenie.

K namietanému nedostatku pasívnej legitimácie žalovanej z dôvodu, že právo na vydanie bezdôvodného obohatenia sa neviaže na vec, ale na osobu, ktorá sa bezdôvodne obohatila, a teda, že nie sú splnené podmienky vzhľadom na úmrtie pôvodne žalovanej vznesenom na pojednávaní dňa 04.04.2019 súd prvej inštancie uviedol, že ak strana zomrie počas konania skôr, ako sa konanie právoplatne skončí, súd posúdi podľa povahy sporu, či má konanie zastaviť, alebo či v ňom môže pokračovať ( ) .V konaní súd pokračuje najmä vtedy, ak ide o majetkový spor. Súd rozhodne, že v konaní pokračuje s dedičmi strany, prípadne s tými, na ktorých podľa výsledku dedičského konania prešlo právo alebo povinnosť, o ktorú v konaní ide, a to len čo sa skončí konanie o dedičstve ( ). Ak to povaha sporu pripúšťa, môže sa v konaní pokračovať aj pred skončením konania o dedičstve ( ). Pre rozhodnutie súdu o tom, či konanie v majetkovom spore má byť zastavené, prerušené alebo či v ňom môže pokračovať, je spravidla rozhodujúce, či smrťou strany dochádza k zániku žalobcovho nároku uplatňovaného v konaní alebo či jeho nároky prechádzajú na dedičov. Z uvedeného vyplýva, že ak stratí strana procesnú spôsobilosť, súd najskôr podľa (hmotnoprávnej) povahy prejednávanej veci posúdi, či táto okolnosť sama osebe bráni ďalšiemu pokračovaniu v konaní. Žalobca si v konaní uplatnil nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia v peniazoch, ktoré je nesporne majetkovým právom a nejde o právo, ktoré by zaniklo smrťou dlžníka ( Obč. zák.). Za tento dlh pôvodnej žalovanej tak v zmysle , Obč. zák. zodpovedajú dedičia, teda ako jediný dedič žalovaná na ktorú zodpovednosť prešla smrťou poručiteľky; a to do výšky ceny nadobudnutého dedičstva. (čistá hodnota dedičstva po poručiteľke S. S. podľa ded. rozhodnutia č.l.191 spisu bola 53 603,02 eur).

K žalovanou vznesenej námietke premlčania na pojednávaní dňa 04.04.2019, ktorú bližšie nezdôvodnila, prečo by mal byť žalovaný nárok od 16.12.2010 do 03.06.2011 premlčaný a ani z akého dôvodu a tiež, prečo by mala od 16.12.2010 plynúť subjektívna premlčacia lehota., uviedol, že začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby je závislý od skutočnej vedomosti toho, na úkor ktorého došlo k bezdôvodnému obohateniu. Pre začiatok plynutia dvojročnej subjektívnej premlčacej doby pre vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia je rozhodujúci deň, kedy sa oprávnený skutočne dozvie o tom, že došlo na jeho úkor k získaniu bezdôvodného obohatenia a kto ho získal, pričom sa vyžaduje skutočná vedomosť oprávneného, a teda nestačí, že mal možnosť sa potrebné skutočnosti dozvedieť aj skôr. Ustanovenie neviaže začiatok plynutia premlčacej doby na okamih splatnosti pohľadávky, ale na okamih, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu

a kto sa na jeho úkor obohatil (u subjektívnej premlčacej doby), alebo na okamih, kedy k bezdôvodnému obohateniu došlo (u objektívnej premlčacej doby). V predmetnom spore keďže k uzatvoreniu zmluvy nedošlo nejde o plnenie zo zmluvy s určenou splatnosťou, ale o vydanie bezdôvodného obohatenia, pri ktorom je pre určenie začiatku plynutia subjektívnej premlčacej doby rozhodujúci práve moment, kedy oprávnený skutočne o obohacovaní sa na jeho úkor konkrétnou osobou získal vedomosť, pričom nie je rozhodujúce, či sa už predtým domnieval alebo si vytvoril názor o tom, že by mohlo ísť o bezdôvodné obohatenie, alebo či vynaložil potrebnú starostlivosť.

V čase po schválení č. 39/2010 (15.12.2010), ktorým sa menilo č. 31/2009 tak, že od 31.12.2010 došlo k zvýšeniu úhrad za poskytovanie sociálnej služby. Následne pre nesúhlas seniorov bolo dňa 24.06.2011 schválené č. 43/2011, s účinnosťou od 06.08.2011, ktorým sa znížila výška úhrady za sociálnu službu. Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny SR ako ústredný orgán štátnej správy v oblasti sociálnych vecí vydalo právne stanovisko z 03.05.2011 so záverom, že absencia zmluvy po nadobudnutí právoplatnosti rozhodnutia o odkázanosti znamená absenciu právneho titulu na poskytovanie sociálnej služby. Od oboznámenia sa žalobcu s týmto stanoviskom, boli pre žalobcu zrejmé následky novej právnej úpravy s ohľadom na intertemporálne účinky zákona o sociálnych službách. Následne žalobca predložil žalovanej dňa 12.07.2011 návrh zmluvy č. 75/2010/P s Dodatkom č.1 o zmene úhrady od 01.01.2011 a s Dodatkom č. 2 o zmene úhrady od 06.08.2011 Návrh zmluvy v znení dvoch dodatkov obsahoval možnosť uzatvorenia zmluvy spätne k momentu právoplatnosti rozhodnutia o odkázanosti, čím bola umožnená konvalidácia obdobia od decembra 2010 do podpisu zmluvy. Táto konvalidáciu by zároveň spôsobila aj zmenu právnej kvalifikácie prípadnej podlžnosti - nešlo by o bezdôvodné obohatenie, ale porušenie zmluvného záväzku. Až neprijatím tohto návrhu zmluvy č. 75/2010/P s dodatkami zo strany žalovanej získal žalobca skutočnú vedomosť o tom, že celé uvedené obdobie od 16.12.2010 bolo poskytnutím sociálnej služby bez právneho titulu, bez zmluvy. Žalobca sa najskôr v júli 2011, po predložení zmluvy spolu s dodatkami, dozvedel o bezdôvodnom obohatení žalovanej. K tomuto obdobiu je potrebné pripočítať aj primeraný čas, ktorý žalobca poskytol žalovanej na rozmyslenie ohľadom návrhu zmluvy a dodatkov, čo u jednotlivých žalovaných predstavovalo spravidla jeden mesiac. Subjektívna premlčacia lehote nemohla preto začať plynúť skôr ako 12.07.2011. S ohľadom na deň podania žaloby (03.06.2013) je zrejmé, že uplatnená pohľadávka nie je premlčaná.

K námietke žalovanej, že zmluva č. 75/2010/P má spotrebiteľskú povahu zmluvy o poskytovaní sociálnych služieb súd prvej inštancie konštatoval, že žalobca je právnickou osobou, ktorá má povahu verejnoprávneho subjektu zriadeného vyšším územným celkom, ktorého predmetom činnosti je poskytovanie sociálnych služieb podľa § 2 ods. 1 zákona o sociálnych službách. Žiadnu z činností vykonávaných žalobcom, a už vôbec nie poskytovanie sociálnej služby žalovanej na základe zmluvy o poskytovaní sociálnej služby, nemožno považovať za výkon obchodnej či podnikateľskej činnosti, resp. za akúkoľvek komerčnú aktivitu. Žalobca je verejným poskytovateľom sociálnych služieb a teda nevykonáva podnikateľskú činnosť, o tej by bolo možné hovoriť iba pri neverejných poskytovateľoch sociálnych služieb. Za takéhoto skutkového stavu, keď žalobca nespĺňa definíciu dodávateľa, nemožno zmluvu, ktorú žalobca navrhol žalovanej uzavrieť, považovať za spotrebiteľskú.

13. Vykonaným dokazovaním mal súd prvej inštancie preukázané z osobnej karty klienta, že S. S. si svoju povinnosť platiť úhradu za sociálnu službu (bývanie) v sume určenej poskytovateľom sociálnej služby nesplnila a za uplatňované obdobie zaplatila len čiastočnú úhradu vo výške 137,43 eur mesačne, teda nezaplatila žalobcovi v celom rozsahu úhradu za sociálnu službu za uplatňované obdobie ako je uvedené v zostatku v osobnej karte klienta. Keďže pôvodne žalovaná S. S. neuzavrela so žalobcom zmluvu o poskytovaní sociálnej služby spolu s dodatkami k zmluve o poskytovaní sociálnej služby, prijímala plnenie bez právneho titulu, bez zmluvy čo jej zakladalo povinnosť vydať žalobcovi predmet bezdôvodného obohatenia v zmysle § 456 Obč. zák. Za tento dlh pôvodnej žalovanej v zmysle § 470 ods. 1, 2 Obč. zák. zodpovedá ako jediný dedič žalovaná, na ktorú zodpovednosť prešla smrťou poručiteľky a preto súd zaviazal žalovanú zaplatiť žalovanú istinu vo výške 5562,59 eur. Uviedol tiež, že dlžník, ktorý svoj dlh riadne a včas nesplní dostane sa do omeškania čo mu zakladá povinnosť zaplatiť žalobcovi popri plnení úroky z omeškania. Úrok z omeškania je zákonným dôsledkom omeškania so splnením peňažného dlhu alebo jeho časti a nárok na úroky z omeškania pri omeškaní s plnením peňažného dlhu vzniká bez ohľadu na to, čo spôsobilo omeškanie. Úroky z omeškania môže veriteľ požadovať od dlžníka aj vtedy, ak neboli medzi ním a dlžníkom dohodnuté. Ak čas plnenia nie je dohodnutý, ustanovený právnym predpisom alebo určený v rozhodnutí, je dlžník povinný splniť dlh prvého dňa po tom, čo ho o plnenie veriteľ požiadal podľa § 563 Obč. zák. Právna predchodkyňa žalovanej a následne

žalovaná sa dostala do omeškania so zaplatením dlžnej sumy 5562,59 eur, čo jej zakladá povinnosť zaplatiť žalobcovi zákonný úrok z omeškania, s účinnosťou od 01.02.2013 výška úrokov z omeškania je o päť percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platnej k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu podľa Nariadenia vlády SR č. v znení neskorších predpisov. Už právna predchodkyňa žalovanej sa dostala do omeškania so zaplatením dlžnej sumy 2231,46 eur, nakoľko na výzvu žalobcu na zaplatenie zo dňa 05.03.2013, ktorú prevzala dňa 07.03.2013 nereagovala, čo jej zakladalo povinnosť zaplatiť žalobcovi zákonný úrok z omeškania z dlžnej sumy od 13.03.2013 až do zaplatenia. Ďalej sa dostala do omeškania so zaplatením dlžnej sumy 206,95 eur od 01.08.2013, zo sumy 1417,31 eur od 29.05.2015, zo sumy 1366,00 eur od 15.10.2016, zo sumy 547,82 eur od 29.06.2017, čo zakladá povinnosť zaplatiť žalobcovi zákonný úrok z omeškania.

14. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa , , a žalobcovi ako plne úspešnej procesnej strane priznal voči žalovanému, ktorý bol v spore neúspešný náhradu trov konania v plnej výške tým, že súd v zmysle o výške priznanej náhrady trov konania rozhodne po právoplatnosti tohto rozsudku, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

15. Proti tomuto rozsudku podala v zákonnej lehote prostredníctvom svojej právnej zástupkyne odvolanie žalovaná a žiadala ho zmeniť a žalobu žalobcu zamietnuť a priznať jej náhradu trov konania, vrátane trov právneho zastúpenia, alternatívne konanie zastaviť a žalobcu zaviazať na náhradu trov konania. Odvolanie podala z dôvodu, že neboli splnené procesné podmienky, súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces; konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci; súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam; a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Uviedla, že z označenia predmetu sporu v záhlaví rozsudku, predmetom tohto konania je vydanie bezdôvodného obohatenia od žalovanej, ktorá so žalobcom nie je a nikdy nebola v žiadnom právnom vzťahu. Absencia základného hmotnoprávneho vzťahu medzi žalobcom a žalovanou vylučuje úspešnosť žaloby na vydanie bezdôvodného obohatenia. Žalovaná žiadne bezdôvodné obohatenie na úkor žalobcu nezískala. Žalobca ju neinformoval o pohľadávke a na zaplatenie dlžnej sumy ju nikdy nevyzýval. O pohľadávke sa dozvedela v deň smrti pôvodne žalovanej. V dedičskej veci po pôvodnej žalovanej bolo rozhodnuté uznesením Okresného súdu Bratislava III sp. zn. , zo dňa 24.7.2017, právoplatným dňa 24.7.2017, pričom v bode 2. výrokovej časti sa uvádza: Výška dlhov poručiteľky: 0,00 Eur, čo znamená, že žalovaná po svojej matke neprededila žiadne dlhy. V bode 8. odôvodnenia uznesenia sa uvádza, že do súpisu majetku a dlhov poručiteľky nebola zahrnutá pohľadávka Domova sociálnych služieb a zariadenie pre seniorov Rača, Pri vinohradoch 267, 831 06 Bratislava, vzniknutá titulom nedoplatku na úhrade za poskytované sociálne služby vo výške 5 562,59 Eur, ktorej existenciu a výšku účastník poprel. Oznámenie žalobcu adresované Okresnému súdu Bratislava III listom zo dňa 22.3.2017 vo veci: Oznámenie informácií v dedičskej veci po poručiteľke S. S., ku ktorému bol pripojený protokol pozostalosti a osobná karta, nie je podľa žalovanej kvalifikovaným prihlásením pohľadávky do dedičského konania ku konkrétnej sp. zn. Žalobca len konštatuje, že po zomrelej poručiteľke zostal nedoplatok na úhrade v sume - 5 562,59 eur. Neuvádza žiadne príslušenstvo pohľadávky, t.j. úrok z omeškania, ani sa nezmieňuje o prebiehajúcom súdnom konaní č.k. , v ktorom sa domáha vydania bezdôvodného obohatenia. Po smrti pôvodne žalovanej súd prerušil konanie, v ktorom pokračoval vydaním uznesenia sp. zn. -194 zo dňa 5.2.2018, ktorým rozhodol tak, že: Súd v konaní pokračuje. Vo výrokovej časti nie je výslovne uvedené, že súd pokračuje so žalovanou ako právnym nástupcom pôvodnej žalovanej. Žalovaná je označená v záhlaví, avšak iba v odôvodnení (bod 4.) sa uvádza, že žalovaná sa stala dedičom po S. S. a na základe univerzálnej sukcesie zo zákona vstúpila do začatého konania ako jej právny nástupca. Postup súdu prvej inštancie nie je správny a v súlade s ust. , podľa ktorého súd rozhodne, že pokračuje s dedičmi strany. Teda vo výrokovej časti musí byť výslovne uvedené označenie dediča, vstupujúceho do konania. Konštatovala že pre určenie, či v dôsledku smrti pôvodnej žalovanej možno v konaní pokračovať, je rozhodujúca povaha uplatňovaného nároku. Povaha nároku neumožňuje v konaní pokračovať vtedy, keď práva a povinnosti, o ktoré v konaní ide, neprechádzajú na právnych nástupcov, alebo vtedy, keď smrťou účastníka dochádza podľa hmotného práva k zániku právneho vzťahu, o ktorý v konaní ide. Žaloba žalobcu sa týka takého právneho vzťahu, ktorý je svojou povahou spätý výlučne s osobou pôvodne žalovanej a jej smrťou podľa hmotného práva zanikol. V prípade smrti fyzickej osoby, teda v prípade univerzálnej sukcesie so stratou spôsobilosti byť účastníkom konania, zákon ukladá

pokračovať s právnym nástupcom účastníka konania, ex lege je založené procesné nástupníctvo ako dôsledok univerzálnej sukcesie. Súd preto automaticky pokračuje so sukcesormi, ktorými môžu byť : dedičia, ktorí sa stali nositeľmi práva alebo povinnosti, tí, ktorí podľa výsledku konania o dedičstve prevzali právo alebo povinnosť, o ktorú v konaní ide, tí, na ktorých prešli práva a povinnosti z poručiteľa inak ako dedením. V prípade straty procesnej subjektivity účastníka konania treba konanie zastaviť najmä vtedy, keď predmet konania je hmotnoprávne viazaný na účastníka konania a neprechádza na nástupcu, skutková podstata je podmienená existenciou konkrétneho účastníka konania, ex lege dochádza k zániku právneho vzťahu tvoriaceho predmet konania súčasne so smrťou účastníka, niet právneho nástupcu účastníka, na ktorého by prešli práva a povinnosti tvoriace predmet konania (OSP, Komentár 1. diel, 2. vydanie 201 2, C.H.BECK str. 385, 386). Žalovaná bola toho názorzu, že nie je pasívne legitimovaná v konaní o vydanie bezdôvodného obohatenia, a preto súd prvej inštancie mal konanie po smrti pôvodnej žalovanej zastaviť. Právny vzťah vznikol iba medzi žalobcom a pôvodnou žalovanou a nie aj medzi žalobcom a žalovanou. Je tomu tak preto, že iba pôvodná žalovaná bola prijímateľom sociálnej služby na základe Rozhodnutia č.j. DD-509/98 zo dňa 14.12.1998, ktoré vydal Domov dôchodcov Rača ako orgán príslušný podľa ust. , a o sociálnej pomoci a ust. o správnom konaní. Týmto rozhodnutím bola prijatá pôvodná žalovaná do Domova dôchodcov Rača na dobu neurčitú. V danom prípade bol medzi stranami vymedzený rozsah poskytovanej sociálnej služby a výška úhrady, a na tomto základe žalobca poskytoval pôvodnej žalovanej sociálne služby. Žalobca podľa žalovanej nepreukázal, že medzi ním a žalovanou vznikol záväzkový právny vzťah z bezdôvodného obohatenia, nepreukázal, že žalovaná (v akej konkrétnej výške) bezdôvodné obohatenie získala, že mu (v akej konkrétnej výške) vznikla majetková ujma, a nepreukázal ani príčinnú súvislosť medzi získaním bezdôvodného obohatenia a vznikom majetkovej ujmy. Nepreukázal, že žalovanú vyzýval na zaplatenie dlžnej sumy. Podstatou bezdôvodného obohatenia je zákonom stanovená povinnosť toho, kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, toto obohatenie vydať tomu, na koho úkor bol predmet bezdôvodného obohatenia získaný. Právny vzťah bezdôvodného obohatenia je samostatným vzťahom, ktorý vznikne v dôsledku porušenia iného právneho vzťahu alebo na základe určitej právnej skutočnosti (podľa zákonom definovaného pojmu bezdôvodného obohatenia). Záväzkový právny vzťah z bezdôvodného obohatenia vznikne však len za splnenia určitých (zákonných) predpokladov, ktorými sú získanie bezdôvodného obohatenia na strane určitej osoby (obohateného), protiprávnosť získania bezdôvodného obohatenia, majetková ujma, ktorá postihuje inú určitú osobu (postihnutého) a príčinná súvislosť medzi protiprávnym získaním bezdôvodného obohatenia určitou osobou a majetkovou ujmou inej určitej osoby. Žalovaná namietala závery súdu prvej inštancie v bode 78. odôvodnenia, že za tento dlh pôvodnej žalovanej v zmysle , Obč. zák. zodpovedá ako jediný dedič žalovaná, na ktorú zodpovednosť prešla smrťou poručiteľky, a preto ju súd zaviazal zaplatiť istinu vo výške 5 562,59 eur spolu s príslušenstvom. Skutkové a právne závery súdu prvej inštancie nepovažovala za správne aj z hľadiska súdnej praxe, podľa ktorej povinnosť vydať bezdôvodné obohatenie získané plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, vzniká podľa zákona tomu, kto ho získal. Tým, kto plnenie získal nie je osoba, ktorá predmet plnenia aktuálne drží, prípadne ktorá ho skutočne spotrebovala. Takýmto subjektom nie je ani osoba, ktorá ho získala na základe platne uzavretej dohody s adresátom plnenia a osobou, ktorá plnenie poskytla. Osobou povinnou vydať majetkový prospech získaný plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, je výlučne osoba, ktorej plnenie bolo adresované. (rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. zo dňa 30. júna 2010). Žalovaná tiež bola toho názoru, že Žalobca nie je nositeľom aktívnej legitimácie v konaní. Závery súdu v bode 69. odôvodnenia, že žalobca ako rozpočtovaná organizácia vymáha pohľadávky v súvislosti s výkonom správy a je aktívne vecne legitimovaný účastník uplatňovať pohľadávky pred súdom a v bode 70., že : ...žalobca v konaní má nesporne aktívnu vecnú legitimáciu, pretože je rozpočtovou organizáciou vyššieho územného celku zriadenou podľa , nepovažovala z hľadiska predmetu konania za správne. Podľa čl. II. Zriaďovacej listiny číslo 012/2009 zo dňa 22.06.2009 Domov sociálnych služieb a zariadenie pre seniorov Rača, Bratislava, je rozpočtovou organizáciou, ktorá je svojimi príjmami a výdavkami napojená na rozpočet Bratislavského samosprávneho kraja. Ako vyplýva z čl. VI. bod 1. Zriaďovacej listiny číslo 012/2009 Domov sociálnych služieb a zariadenie pre seniorov Rača hospodári s majetkom vo vlastníctve Bratislavského samosprávneho kraja, ktorý mu bol zverený na plnenie predmetu jeho činnosti. Vo vzťahu k iným právnickým a fyzickým osobám vystupuje ako správca a užívateľ tohto majetku. Žiadne právomoci na vymáhanie pohľadávok z nezaplatených úhrad sociálnej služby mu zriaďovateľ nedelegoval, a táto možnosť nevyplýva ani zo , na ktorý formálne poukázal súd prvej inštancie bez riadneho odôvodnenia.

Podľa ods. I,3 a 4 : Rozpočtová organizácia je právnická osoba štátu, obce alebo vyššieho územného celku, ktorá je svojimi príjmami a výdavkami zapojená na štátny rozpočet, rozpočet obce alebo na rozpočet vyššieho územného celku. Hospodári samostatne podľa schváleného rozpočtu s prostriedkami, ktoré jej určí zriaďovateľ v rámci svojho rozpočtu. Rozpočtové organizácie a príspevkové organizácie možno zriadiť na plnenie úloh štátu, obce alebo vyššieho územného celku vyplývajúcich z osobitných predpisov. Rozpočtové organizácie alebo príspevkové organizácie nemožno zriadiť na výkon rozhodovacích právomocí, ktoré pre zriaďovateľa vyplývajú z osobitných predpisov. Rozpočtové organizácie a príspevkové organizácie môžu vo vlastnom mene nadobúdať práva a zaväzovať sa odo dňa svojho zriadenia.

Poukázala na ust. ohľadom zriaďovacej listiny - na čl. IV bod 2, čl. VI bod 2 rozpočtovej organizácie, na to, že zriaďovateľom žalobcu je Bratislavský samosprávny kraj, ktorý je podľa (Zákon o samospráve vyšších územných celkov ) samostatný územný samosprávny a správny celok Slovenskej republiky. Je právnickou osobou, ktorá za podmienok ustanovených zákonom samostatne hospodári s vlastným majetkom a s vlastnými príjmami, zabezpečuje a chráni práva a záujmy svojich obyvateľov; ako aj na ustanovenia , , , Uviedla, že žalobca doručil pôvodnej žalovanej návrh zmluvy č. 75/2010/P o poskytovaní sociálnej služby dňa 12.7.2011, na ktorej nebol vôbec vyznačený dátum jej vyhotovenia. Podľa bodu 1. čl. V. sociálna služba sa poskytuje odo dňa 16.12.2010 a výška úhrady bola stanovená v sume 135,33 eur. K zmluve bol vyhotovený dodatok č. 1/2011/P, taktiež bez dátumu, ktorým sa s poukazom na menila výška úhrady od 1.1.2011 na sumu 257,56 eur a dodatok č. 2/2011 /P, taktiež bez dátumu, ktorým sa s poukazom na určila výška úhrady od 06.08.2011 na sumu 204,90 eur. V zmluve aj v dodatkoch sa uvádza, že nadobúdajú platnosť dňom podpísania obidvomi zmluvnými stranami. Následne bola vyhotovená aj Zmluva č. 14/2013/P o poskytovaní sociálnej služby (bez vyznačenia dátumu), v ktorej sa v bode 1 čl. V uvádza, že sociálna služba sa na základe tejto zmluvy poskytuje odo dňa podpísania tejto zmluvy oboma zmluvnými stranami a výška úhrady bola stanovená sumou 204,90 eur. K návrhu zmluvy sa pôvodne žalovaná vyjadrila podaním doručeným žalobcovi dňa 4.8.2014. Podľa zistenia súdu (bod 76.) sa však žalobca najskôr v júli 2011 po predložení zmluvy dozvedel o bezdôvodnom obohatení žalovanej. Z toho je zrejmé, že žalobca naraz predložil pôvodnej žalovanej návrh zmluvy aj s dodatkom, a teda chcel zvýšiť výšku úhrady spätne od 16.12.2010 a od 1.1.2011 a následne dodatkom od 6.8.2011. O zmene výšky úhrady rozhodol Bratislavský samosprávny kraj všeobecne záväznými nariadeniami. č. 39/2010 zo dňa 15.12.2010 mení predchádzajúce (č. 31/2009 zo dňa 17.6.2009) nasledovne: znie: „Výška mesačnej úhrady za užívanie spoločných priestorov a za vecné plnenia spojené s ich užívaním je pri poskytovaní ambulantnej a pobytovej formy sociálnej služby určená vo výške 10 eur. Prijímateľ sociálnej služby, ktorému je poskytovaná sociálna služba pobytovou formou okrem sumy stanovenej v prvej vete tohto bodu, uhrádza denne za užívanie 1 m2 podlahovej plochy obytnej miestnosti a príslušenstva obytnej miestnosti, pri poskytovaní sociálnej služby pobytovou formou 0,20 eur; v tejto sadzbe sú zahrnuté výdavky za užívanie podlahovej plochy obytnej miestnosti, príslušenstva obytnej miestnosti, prevádzkového zariadenia obytnej miestnosti a príslušenstva obytnej miestnosti a za užívanie vybavenia obytnej miestnosti, príslušenstva obytnej miestnosti a spoločných priestorov, ak toto nariadenie neustanovuje inak. Denná sadzba úhrady za režijné náklady na ubytovanie (vecné plnenia spojené s bývaním) je 0,07 eur. „VZN BSK č. 43/2011 zo dňa 24.6.2011 mení predchádzajúce (č. 39/2010 zo dňa 15.12.2010) v : „Výška mesačnej úhrady za užívanie spoločných priestorov a za vecné plnenia spojené s ich užívaním je pri poskytovaní ambulantnej a pobytovej formy sociálnej služby určená vo výške 10 eur. Prijímateľ sociálnej služby, ktorému je poskytovaná sociálna služba pobytovou formou okrem sumy stanovenej v prvej vete tohto bodu, uhrádza denne za užívanie 1 m2 podlahovej plochy obytnej miestnosti a príslušenstva obytnej miestnosti, pri poskytovaní sociálnej služby pobytovou formou 0,20 eur, najviac v sume 170 eur mesačne; v tejto sadzbe sú zahrnuté výdavky za užívanie podlahovej plochy obytnej miestnosti, príslušenstva obytnej miestnosti, prevádzkového zariadenia obytnej miestnosti a príslušenstva obytnej miestnosti a za užívanie vybavenia obytnej miestnosti, príslušenstva obytnej miestnosti a spoločných priestorov, ak toto nariadenie neustanovuje inak. Denná sadzba úhrady za režijné náklady na ubytovanie, vecné plnenia spojené s bývaním je 0,07 eur.“ Žalobca bol o vydaní všeobecne záväzných nariadení informovaný riadne a včas, avšak zmenu právnych dokumentov riešil s pôvodnou žalovanou až po vydaní posledného zo dňa 24.6.2011 naraz. Na základe úpravy zavedenej v zmluve č. 75/201 0/P vyčíslil úhradu za sociálne služby v sume 135,33 eur v dodatku č. 1/2011/P v sume 257,56 eur a v dodatku č. 2/2011 /P v sume 204,90 eur.

Súd prvej inštancie podľa žalovanej nesprávne vec posúdil, keď ustálil vedomosť žalobcu o bezdôvodnom obohatení pôvodnej žalovanej „najskôr na júl 2011“. Žalobca od vydania príslušného VZN ihneď poznal spôsob výpočtu výšky úhrady sociálnej služby na ďalšie obdobie a nič mu nebránilo, aby s výpočtom oboznámil pôvodnú žalovanú v decembri 2010 (v januári 2011) a v júni 2011 a v zmysle ust. zrozumiteľným spôsobom jej vysvetlil právny stav veci. K tomu evidentne nedošlo a ako vyplýva z podaní pôvodnej žalovanej, spôsob, akým žalobca riešil zmenu výšky úhrady za sociálnu službu u nej vyvolal nedôveru v správnosť výpočtu. Žalobca od januára 2011 vedel, že pôvodná žalovaná počnúc januárom 2011 neplatí úhradu sociálnej služby vo výške podľa novej úpravy zavedenej . Po zmene výšky úhrady sociálnej služby od 1.1.2011 na základe č. 39/2010 žalobca nepreskúmal s náležitou starostlivosťou, či pôvodná žalovaná je schopná svojím príjmom pokryť požadovanú výšku úhrady za sociálne služby. Z podaní žalovanej a pôvodnej žalovanej (duplika žalovanej zo dňa 8.10.2018) je zrejmé, že po úhrade sociálnej služby jej zostala suma len na prežitie bez ohľadu na výpočet žalobcu v podaní zo dňa 3.9.2018. Pôvodná žalovaná nebola schopná zo svojho starobného dôchodku uhrádzať takú vysokú sumu za bývanie (257,56 €). Zaplatením požadovanej výšky úhrady sociálnej služby by bolo ohrozené krytie ostatných reálne vznikajúcich životných nákladov. Vyčíslenie výdavkov je rozpísané v duplike zo dňa 8.10.2018. Žalobca trval na úhradách od pôvodnej žalovanej, avšak viac ako dva roky do podania žaloby bol pasívny a právne vzťahy s pôvodnou žalovanou neriešil. Súd prvej inštancie si osvojil tvrdenia žalobcu a v bode 67. dospel k záveru, že žalobca dodržal predmetný subjektívny limit úhrady za sociálnu službu s tým, že ostatné nevyhnutné náklady (elektrina a strava) do jeho výpočtu nevstupujú. Žalovaná mala za to, že nakoľko žalobca podal žalobu na súde dňa 3.6.2013, je uplatnená pohľadávka za dobu od 16.12.2010 do 3.6.2013 je v zmysle ust. premlčaná. Naviac podaním žaloby až po viac ako dvoch rokoch pôvodnú žalovanú postavil do situácie, že rokmi navýšenú dlžnú sumu spolu s úrokmi z omeškania nebola z hľadiska subjektívneho limitu schopná vôbec zaplatiť ani jednorazovo, a ani v mesačných splátkach. Za rozhodujúci pre začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby pre uplatnenie práva na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia v zmysle , treba podľa žalovanej považovať deň, kedy sa oprávnený v konkrétnom prípade skutočne dozvie o tom, že na jeho úkor došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto ho získal; nie je pritom rozhodujúce, že oprávnený mal možnosť dozvedieť sa potrebné skutočnosti už skôr. Pre začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby na uplatnenie práva na vydanie bezdôvodného obohatenia sa vyžaduje skutočná (preukázaná), nielen predpokladaná vedomosť oprávneného.

S poukazom na žalovaná bola toho názoru, že medzi pôvodnou žalovanou (prijímateľ sociálnej služby) a žalobcom poskytovateľ sociálnej služby) bez akýchkoľvek pochybností existoval spotrebiteľský záväzkový vzťah vyplývajúci zo , pretože žalobca je poskytovateľom sociálnej služby a pôvodná žalovaná prijímateľom sociálnej služby. Nezohľadnenie charakteru záväzkového právneho vzťahu medzi sporovými stranami súdom prvej inštancie má podľa nej za následok nesprávne právne posúdenie, pretože ide o spotrebiteľský spor, na ktorý sa vzťahujú ust. a nasl. , napr. v zmysle nie je prípustná zmena žaloby, ak je žalovaným spotrebiteľ. Zmeny žaloby súd prvej inštancie napriek tomu pripustil (viackrát), o čom sa zmieňuje v bode 1., 6., 7., a 8. odôvodnenia rozsudku. Konanie z uvedeného dôvodu trpí aj inou vadou, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Konštatovala, že ochrana práv spotrebiteľa je dôležitým princípom aj s poukazom na rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie C-168/05 Mosta za Claro cit.: „Systém ochrany zavedený smernicou vychádza z myšlienky, že spotrebiteľ sa v porovnaní s predajcom alebo dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj o úroveň informovanosti, a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky pripravené vopred predajcom alebo dodávateľom bez toho, aby mohol vplývať na ich obsah (rozsudok z 27. júna 2000, Océano Grupo Editorial a Salvat Editores, C-240/98 až C-244/98, Zb. s. I- 4941, bod 25). Táto možnosť priznaná súdu bola posúdená ako nevyhnutná pre to, aby bola pre spotrebiteľa zabezpečená účinná ochrana, najmä s ohľadom na nezanedbateľné nebezpečenstvo toho, že tento spotrebiteľ o svojich právach nevie, alebo má ťažkosti s ich uplatnením (rozsudky Océano Grupo Editorial a Salvat Editores, bod 26, ako aj Cofidis, bod 33). Spotrebiteľská zmluva sa uzatvára medzi dodávateľom na strane jednej a spotrebiteľom na strane druhej. Dodávateľ je ten, ktorý pri uzavieraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Spotrebiteľom bude vždy osoba (fyzická či právnická), ktorá pri uzavieraní tejto zmluvy nekoná ako podnikateľ, teda osoba, ktorá pri uzavieraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti, pričom nie je rozhodujúce, či spotrebiteľ mal možnosť ovplyvniť obsah zmluvy (uznesenie Krajského súdu Bratislava z 30. apríla 20i0, sp.zn. - 67).

Súd prvej inštancie podľa žalovanej nesprávne vec posúdil, pretože na daný právny vzťah neaplikoval ust. o spotrebiteľských zmluvách a dospel tak k nesprávnym skutkovým a právnym záverom. Závery súdu prvej inštancie o správnosti vyčíslených ekonomicky oprávnených nákladov v bode 64. a 65. odôvodnenia nepovažovala žalovaná za správne aj preto, že prejednávaná vec má ekonomický rozmer, ktorý vyžaduje odborné posúdenie subjektom, ktorý disponuje potenciálom na overenie správnosti výpočtu, alebo vypracovanie súdnoznaleckého posudku súdnym znalom, nakoľko problém vznikol vyčíslením sociálnej služby pri aplikácii . Podrobné vysvetlenie je uvedené v bode c) vyjadrenia k žalobe zo dňa 10.7.2018. Trvala na tom, že žalobca nepreukázal súlad výpočtu s úpravou podľa v spojení s VZN. Uviedla, že v duplike zo dňa 8.10.2018 predložila výpočtový list úhrady sociálnej služby (ubytovania), v ktorom je aplikovaný správny výpočet na základe . Výsledná suma mesačnej úhrady za sociálnu službu potom činí len 163,8 eur, a nie sumu uplatňovanú žalobcom, ku ktorému výpočtu sa žalobca nevyjadril. Bez vykonaného dokazovania ohľadom správneho vyčíslenia výšky úhrady za sociálnu službu nie je možné dospieť k jednoznačnému záveru o správnosti a preskúmateľnosti vyčíslenej dlžnej sumy. Evidencia pohľadávky na osobnej karte klienta nie je sama o sebe dôkazom existencie dlžnej sumy a správneho výpočtu. Istina uvedená v rozsudku nekorešponduje vyčísleniu v karte klienta, nakoľko v marci 2013 žalobca vykazoval zostatok na karte - 2 226,92 eur (vo februári 2013 v sume - 21 59,45 eur) a v rozsudku sa uvádza, že žalovaná je povinná zaplatiť úrok z omeškania 5,75 % zo sumy 2 024,51 eur od 13.03.2013 do zaplatenia. Výpočet tejto sumy mala žalovaná za nepreskúmateľný, nezodpovedajúci ani jednému zostatku na karte. Naviac splatnosť úhrady sociálnej služby v zmysle predloženej zmluvy č. 14/2013/ P žalobca stanovil najneskôr k 15. dňu nasledujúceho mesiaca. Žalobca v podaní zo dňa 29.6.2017 si uplatňuje nárok na istinu 5 562,59 eur, vyčíslenú v karte klienta k 15. dňu mesiaca marec 2017, kedy pôvodná žalovaná zomrela, avšak ostatné úročené istiny sú nepreskúmateľné, nakoľko žalobca nikdy nepredložil žiadny výpočet, z ktorého by bolo zrejmé, ako svoju pohľadávku pri navýšení vyčísľuje. V návrhu na vydanie platobného rozkazu zo dňa 3.6.2013 uplatnil nárok v sume 2 231,46 eur, úročený v štruktúre za každý mesiac omeškania, ktorý potom niekoľko krát upravoval a súd prvej inštancie zmenu pripustil (bod 6.,7. a 8. odôvodnenia). V rozsudku chýba akékoľvek vyčíslenie dlžnej sumy, súd prvej inštancie sa v bode 68. a 78. odôvodnenia obmedzil len na konštatovanie zostatku z osobnej karty klienta a v bode 80. sa zmieňuje o úročení dielčích pohľadávok. Nepreskúmateľnosť žalobcom uplatneného nároku má za následok nepreskúmateľnosť rozsudku. Súd prvej inštancie pri rozhodovaní bral do úvahy aj fakt, že v obdobných veciach súd už právoplatne rozhodol, a teda aj bez vykonania znaleckého dokazovania zaviazal prijímateľov sociálnych služieb na zaplatenie dlžnej sumy. Za nesprávne považovala žalovaná aj odôvodnenie rozsudku v bode 80., že právna predchodkyňa žalovanej a následne žalovaná sa dostala do omeškania so zaplatením dlžnej sumy 5 562,59 eur, čo jej zakladá povinnosť zaplatiť žalobcovi zákonný úrok z omeškania, s účinnosťou od 01.02.2013 výška úrokov z omeškania, keď o zmene petitu žalobcu súd prvej inštancie rozhodol až uznesením sp. zn. -323 zo dňa 8.4.2019 vo veci o vydanie bezdôvodného obohatenia, doručeným žalovanej dňa 23.4.2019. Pôvodná žalovaná zomrela 15.3.2017 a žalobca si teda až po jej smrti po troch mesiacoch uplatnil konečnú zmenu petitu podaním zo dňa 29. júna 2017, ktoré jej súd doručil až na pojednávaní dňa 10.9.2019, t.j. na pojednávaní, na ktorom súd prvej inštancie vyhlásil rozsudok. Žalovaná tiež uviedla, že po smrti pôvodnej žalovanej súd prvej inštancie v konaní o vydanie bezdôvodného obohatenia pokračoval vydaním uznesenia sp.zn. -194 zo dňa 5.2.2018, ktorým rozhodol tak, že: „Súd v konaní pokračuje“. Žalovaná uviedla, že nemala do toho času žiadnu vedomosť o výške uplatnenej pohľadávky (5 014,77 eur s prísl.), a preto sa nemohla dostať do omeškania s jej zaplatením ako sa uvádza v bode 80. Skutkové a právne závery súdu prvej inštancie nie sú správne, nakoľko ku dňu smrti pôvodnej žalovanej nebolo preukázané, ani rozhodnuté, že pôvodnej žalovanej vzniklo bezdôvodné obohatenie. Žalovaná sa nedostala do žiadneho omeškania so zaplatením peňažného dlhu z titulu bezdôvodného obohatenia, a teda jej povinnosť platiť ešte aj úroky z omeškania nevyplýva zo žiadneho právneho predpisu. Na skutkovej podstaty uplatneného nároku žalobca zotrval do posledného pojednávania, o čom svedčí aj jeho záverečné vyjadrenie na pojednávaní dňa 10.9.2019 a jeho predchádzajúce podania. Súd prvej inštancie tento nedostatok žalobcu odstránil v bode 78. odôvodnenia konštatovaním, že „Keďže pôvodne žalovaná S. S. neuzavrela so žalobcom zmluvu o poskytovaní sociálnej služby spolu s dodatkami k zmluve o poskytovaní sociálnej služby, prijímala plnenie bez právneho titulu, bez zmluvy čo jej zakladalo povinnosť vydať žalobcovi predmet bezdôvodného obohatenia v zmysle Obč. zák. Za tento dlh pôvodnej žalovanej v zmysle ods. i, 2 Obč. zák. zodpovedá ako jediný dedič žalovaná na ktorú zodpovednosť prešla smrťou poručiteľky a preto súd zaviazal žalovanú zaplatiť žalovanú istinu vo výške 5562,59 eur“. Žalovaná vytýkala súdu prvej inštancie, že sa so vznesenou námietkou premlčania v celosti (uplatnenej

v záverečnej reči právnej zástupkyne žalovanej) nevysporiadal, v bode 76. odôvodnenia sa zaoberal námietkou premlčania len vo vzťahu k dobe od 16.12.2010 do 3.7.2011. Žalovaná vzniesla námietku premlčania k celej pohľadávke. Nevykonaním navrhnutých dôkazov súd prvej inštancie ako nesprávnym procesným postupom znemožnil žalovanej, aby uskutočňovala jej procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Namietala, že súd prvej inštancie nepreskúmal uplatnenú pohľadávku, ktorú žalobca preukazoval len operatívnou evidenciou na karte klienta bez akéhokoľvek vyčíslenia, pričom za vyčíslenie pohľadávky sa nepovažuje petit žaloby. Súd prvej inštancie neprihliadal ani k námietke pôvodnej žalovanej, ktorá namietala posudok o odkázanosti na sociálnu službu zo dňa 12.10.2010 a Rozhodnutie Hlavného mesta Slovenskej republiky Bratislava zo dňa 25.10.2010, právoplatné dňa 16.12.2010. Vytýkala tiež súdu prvej inštancie, že zaviazal žalovanú na zaplatenie žalovanej sumy naraz, i keď žalovaná (starobná dôchodkyňa) namietala, že takouto sumou nedisponuje, pričom hodnota prededených pozemkov vyčíslená v uznesení sp. zn. -54, zo dňa 24.7.2017 nie je podľa jej názoru reálna a nevie, na základe akých skutočností bola cena pozemkov určená. Pravdepodobne však došlo k omylu pri výpočte všeobecnej hodnoty majetku poručiteľky v rámci dedičského konania, a, preto ide o zrejmú nesprávnosť, ku ktorej súd prvej inštancie neprihliadal. Hodnota všetkých pozemkov až na jeden je vyčíslená v sume nižšej ako je žalobcom uplatnený nárok. Len u pozemku parc. č. XXXX/XX - orná pôda o výmere 157659 m2, LV č. XXXX (pod druhou odrážkou na strane 2 uznesenia sp. zn. -54, zo dňa 24.7.2017) sa uvádza suma 49 000 eur, čo z hľadiska uvedeného podielu 54026796332/651819693876 na výmere 157659 m2 je evidentne nesprávne určená cena v porovnaní s cenou ostatných pozemkov, napr. pozemkov na LV č. XXXX o celkovej výmere 87852 m2 v podiele 20/1 92 v hodnote 3 437,50 eur. Namietala, že súd prvej inštancie v bode 78. vôbec nevysvetlil v akom v rozsahu uplatneného nároku táto povinnosť prešla na žalovanú a akou sumou je limitovaná bez ohľadu na konštatovanie v bode 73. odôvodnenia).

Žalovaná tiež namietala konštatovanie súdu prvej inštancie o plnom úspechu žalobcu v konaní a na tomto základe priznanú náhradu trov právneho zastúpenia. Uviedla, že žalobca niekoľkokrát menil petit žaloby, pričom jeho výsledná podoba nezodpovedá ani zďaleka pôvodne uplatnenej pohľadávke v návrhu na vydanie platobného rozkazu zo dňa 3.6.2013 ani čo do výšky požadovaného úroku z omeškania ani čo do začiatku vzniku jeho vyčíslenia. Z uvedeného dôvodu nemohol mať žalobca plný úspech, pričom súd prvej inštancie nezohľadnil ani limit vyplývajúci z aplikácie , . Na základe vyššie uvedeného žalovaná mala za to, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno, skutková podstata uplatneného nároku z titulu bezdôvodného obohatenia sa na ňu nevzťahuje, a v konečnom dôsledku pre zásadné procesné nedostatky a nedostatok riadneho odôvodnenia je rozsudok nepreskúmateľný.

16. Žalobca vo svojom vyjadrení podanom prostredníctvom jeho právneho zástupcu k odvolaniu žalovanej ako vecne správny potvrdiť a priznať mu aj nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu považujúc ho v jeho výrokoch za vecne správny a za súladný s ustálenou rozhodovacou činnosťou súdu prvej inštancie v obdobných prípadoch (právoplatné rozsudky: č.k. -212 zo dňa 26.10.2016; č.k. -230 zo dňa 05.02.2016; č.k. -343 zo dňa 13.04.2015; č.k. -303 zo dňa 24.10.2016; č.k. -152 zo dňa 22.06.2017; č.k. -663 zo dňa 14.06.2017, č.k. -348 zo dňa 30.06.2015; č.k. -244 zo dňa 30.06.2016; č.k. -288 zo dňa 20.05.2015; č.k. -289 zo dňa 30.06.2016, č.k. -161 zo dňa 15.02.2018; č.k. -200 zo dňa 22.01.2019; č.k. -176 zo dňa 27.04.2018; č.k. -157 zo dňa 03.11.2016; neprávoplatné rozsudky: sp. zn. zo dňa 30.04.2019; č.k. -236 zo dňa 12.01.2017; č.k. -232 zo dňa 30.01.2018; č.k. -436 zo dňa 30.04.2018) ako aj v súlade s ustálenou rozhodovacou činnosťou Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „odvolací súd“) v obdobných prípadoch (právoplatné rozsudky: č.k. -273 zo dňa 30.01.2019; č.k. -339 zo dňa 20.03.2019; č.k. -390 zo dňa 13.12.2016; č.k. -441 zo dňa 26.11.2019; č.k. -708 zo dňa 16.01.2019; č.k. -476 zo dňa 28.02.2018; č.k. -401 zo dňa 28.03.2019; č.k. -392 zo dňa 26.10.2017). Ak odvolací súd dospeje k záveru, že odôvodnenie napádaného rozsudku je v časti nedostatočné bol toho názoru, že takýto nedostatok je možné v odvolacom konaní zhojiť odôvodnením rozsudku odvolacieho súdu. Po vecnej stránke v plnom rozsahu odkazoval na jeho prechádzajúce podania v konaní pred súdom prvej inštancie (najmä na podanie zo dňa 03.09.2018 a 16.04.2019). Nižšie sa osobitne vyjadrujeme k najpodstatnejším tvrdeniam žalovanej. Argumenty žalovanej uvedené v jej odvolaní nepovažoval za správne a za spôsobilé spochybniť závery súdu prvej inštancie, pretože

sú v rozpore s univerzálnou sukcesiou vyjadrenou v . Uviedol, že prijatím o sociálnych službách a o zmene a doplnení o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) s účinnosťou od 01.01.2009 došlo k zrušeniu o sociálnej pomoci (ďalej len „“). Podľa ustanovenia jediným právnym titulom na prijímanie sociálnej služby je zmluva o poskytovaní sociálnych služieb. Prechod prijímateľov sociálnych služieb na základe rozhodnutia podľa na zmluvu o poskytovaní sociálnych služieb upravujú prechodné ustanovenia - v tomto prípade ustanovenie a . Z ustanovenia vyplýva, že sociálne služby sa prijímateľovi v prechodnom období poskytujú podľa zákona účinného do 31.12.2008 len do nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia o odkázanosti fyzickej osoby na sociálnu službu a uzatvorenia zmluvy o poskytovaní sociálnych služieb. V druhej vete predmetného ustanovenia ukladá povinnosť poskytovateľovi sociálnych služieb uzavrieť zmluvu o poskytovaní sociálnych služieb s vyššie uvedenou osobou. Prijímateľ sociálnej služby (žalovaná) však nemá povinnosť, ale právo zmluvu o poskytovaní sociálnych služieb podpísať. Prejavuje sa tu princíp zmluvnej voľnosti prijímateľa sociálnej služby a právo voľby - slobodného výberu medzi poskytovateľmi sociálnych služieb. Ak však vyššie uvedený prijímateľ sociálnej služby neuzavrie s poskytovateľom sociálnej služby zmluvu o poskytovaní sociálnych služieb podľa ustanovenia , hoci mu tá bola poskytovateľom predložená, odmieta sociálnu službu ako celok a stráca nárok na jej poskytovanie. Ide o ustálený výklad predmetného ustanovenia v súlade s usmernením poskytnutým Ministerstvom práce sociálnych vecí a rodiny zo dňa 03.05.2011 (predložené na pojednávaní dňa 07.10.2015). Usmernenie Ministerstva práce sociálnych vecí a rodiny nepochybne nie je záväzným prameňom výkladu , ten poskytuje len súd. Súd však má právo vychádzať aj z nezáväzných zdrojov výkladu s odkazom na racionalitu ich argumentácie, ak sa s nimi stotožňuje. Žalobca preukázal, že v prípade žalovanej bolo vydané rozhodnutie Hlavného mesta Slovenskej republiky Bratislava č. MAGS OSV 53661/2010-324400/1343 zo dňa 25.10.2010, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 16.12.2010 (príloha č. 4 „Návrhu na vydanie platobného rozkazu“ zo dňa 31.05.2013). Súčasne preukázal, že žalovanej predložil návrhy zmluvy o poskytovaní sociálnych služieb (návrh zmluvy č. 75/2010/P s dodatkom č. 1/2011/P a č.2/2011/P ako príloha č.5 „Návrhu na vydanie platobného rozkazu“ zo dňa 31.05.2013; návrh zmluvy č. 14/2013/P ako príloha č. 6 „Návrhu na vydanie platobného rozkazu“ zo dňa 31.05.2013 a potvrdenie o doručení príloha č. 2 podania zo dňa 29.05.2019; návrh zmluvy č. 9/2014/P a ako príloha č. 2 podania zo dňa 16.04.2019). Skutočnosť, že predmetné návrhy zmlúv boli zo strany právnej predchodkyne žalovanej odmietnuté je nesporná. Právna predchodkyňa žalovanej tak stratila právny titul na prijímanie sociálnej služby a v súčasnosti ju prijíma neoprávnene. Tieto závery súdu prvej inštancie sú podľa žalobcu v súlade s ustálenou judikatúrou súdu prvej inštancie ako aj odvolacieho súdu.

Žalobca nesúhlasil so žalovanou, že nie je aktívne legitimovaným subjektom a v plnom rozsahu odkázal na časť IV. podania žalobcu zo dňa 31.08.2018. Ako vyplýva zo zriaďovateľskej listiny založenej v súdnom spise (príloha č. 2 podania žalobcu označeného ako „Návrh na vydanie platobného rozkazu“ zo dňa 31.05.2013), žalobca je rozpočtovou organizáciou Bratislavského samosprávneho kraja (ďalej len „BSK“). Vo vzťahu k BSK má žalobca postavenie správcu majetku. Podľa ustanovenia a o majetku vyšších územných celkov je žalobca oprávnený konať pred súdmi v mene BSK vo veciach, ktoré sa týkajú spravovaného majetku BSK. V tejto súvislosti možno podporne poukázať na publikované rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 25.02.2003 (R 87/2004), podľa ktorého „z pohľadávok, ktoré vznikajú v súvislosti s výkonom správy hmotného majetku štátu je oprávnený priamo správca.“ Na podporu svojich tvrdení, poukázal na 53. odsek rozsudku odvolacieho súdu č.k. -392 zo dňa 26.10.2017: „Odvolací súd sa predovšetkým zaoberal namietaným nedostatkom aktívnej vecnej legitimácie žalobcu v spore. Žalobca je rozpočtovou organizáciou vyššieho územného celku... pričom v zmysle ustanovenia tohto zákona má právnu subjektivitu. Pokiaľ teda medzi žalobcom a žalovanou vznikol právny vzťah vyplývajúci z bezdôvodného obohatenia, je nepochybne daná aktívna vecná legitimácia žalobcu domáhať sa vydania bezdôvodného obohatenia. Názor žalovanej, že príslušné ustanovenia žalobcovi neumožňujú domáhať sa dlžných úhrad, nemá v tejto súvislosti žiadny právny význam, nakoľko jeho nárok vyplýva zo zodpovednosti za bezdôvodné obohatenie, nevyplýva priamo zo . Len pre úplnosť však odvolací súd dodáva, že aj keby si žalobca uplatňoval svoj nárok na plnenie úhrady za sociálnu službu, bol by aktívne vecne legitimovaný. Ustanovenie , na ktoré poukázala žalovaná, nijakým spôsobom

nevylučuje, aby sa žalobca ako poskytovateľ sociálnej služby, domáha na súde úhrad podľa . Predmetný iba podmieňuje možnosť financovať poskytovanie sociálnych služieb úhradami od prijímateľov súhlasom obce alebo vyššieho územného celku, ktorý je zriaďovateľom poskytovateľa. Pokiaľ je takýto súhlas daný, (v posudzovanej veci nepochybne je) neznamená to, že úhrady podľa sú príjmom, či majetkom zriaďovateľa poskytovateľa. Naopak, patria priamo poskytovateľovi, ktorý je povinný a zároveň oprávnený vymáhať ich plnenie.“ Obdobne tiež poukázal na 42. ods. rozsudku odvolacieho súdu č. k. -476 zo dňa 28.02.2018, 37. ods. rozsudku odvolacieho súdu č.k. -273 zo dňa 30.01.2019, 43. ods. rozsudku odvolacieho súdu č.k. -339 zo dňa 20.03.2019, 15. ods. rozsudku odvolacieho súdu č.k. -441 zo dňa 26.11.2019, 35 ods. rozsudku odvolacieho súdu č. k. -708 zo dňa 16.01.2019, 26. ods. rozsudku odvolacieho súdu č. k. -401 zo dňa 28.03.2019.

Nespochybnil skutočnosť, že úhrada za sociálnu službu je limitovaná subjektívnym limitom úhrady (ustanovenie ), objektívnym limitom úhrady (ustanovenie ) a limitom podľa cenového predpisu - . Bol však toho názoru, že všetky tieto limity žalobca pri výpočte výšky bezdôvodného obohatenia dodržal, a to vyplýva aj z vykonaného dokazovania. Poukázal na dodržanie limitu pri výpočte úhrady za pobytovú sociálnu službu za obdobie od 1.1.2011 do 31.12.2013 v zmysle . Dňa 01.01.2014 nadobudla účinnosť novela - , ktorým došlo k zmene ustanovenia . Údaje uvedené v osobných kartách (vo vzťahu k príjmom právnej predchodkyne žalovanej, vyžadovaným úhradám a žalovanou realizovaným platbám) mal žalobca za nesporné, keďže žalovaná alebo právna predchodkyňa neuvádzala, že by platila viac alebo jej príjem bol iný oproti údajom uvedeným v osobných kartách (osobné karty žalovanej za roky 2011 - 2013 sú prílohou č. 13 podania označeného ako „Návrh na vydanie platobného rozkazu“ zo dňa 31.05.2013; za roky 2013-2014 sú prílohou č.1 podania žalobcu zo dňa 29.05.2015; za roky 2015-2016 sú prílohou č.1 podania žalobcu zo dňa 29.12.2016 a za roky 2016-2017 sú prílohami podania žalobcu zo dňa 29.06.2017). Údaje o výške životného minima sú v súlade s ustanovením o životnom minime a o zmene a doplnení niektorých zákonov ustanovované opatrením Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky a uverejňované v Zbierke zákonov Slovenskej republiky. Preto mal žalobca za to, že sa osobitne nedokazujú (ustanovenie , že ani v jednom mesiaci v rámci žalovaného obdobia požadovaná platba/úhrada za sociálnu službu neprekročila subjektívny limit úhrady podľa ustanovenia v znení účinnom vždy v danom kalendárnom mesiaci poskytovania sociálnej služby. Na overenie dodržania subjektívneho limitu úhrad za sociálne služby preto bolo podľa neho vykonané dostatočné dokazovanie a je zrejmé, že v tomto prípade bol dodržaný. Poukázal tiež na rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave v obdobnej veci v rozsudku č.k. - 392 zo dňa 26.10.2017, v ktorom tento uviedol, že: „Odvolací súd v tejto súvislosti považuje za potrebné v súvislosti s argumentáciou žalovanej týkajúcej sa výšky povinného minimálneho zostatku uviesť, že do jeho výpočtu nevstupujú náklady na elektrinu a stravu, na ktoré žalovaná poukazovala. Postup žalobcu ako poskytovateľa sociálnej služby, pokiaľ bol súladný s , nemožno považovať za rozporný s dobrými mravmi, ako to namietala žalovaná.“

Konštatoval, že keďže nemá príjem podľa ustanovenia , objektívnym limitom úhrady za sociálnu službu sú v jeho prípade ekonomicky oprávnené náklady po prepočítaní v súlade s ustanovením , vyžadovaná úhrada nemôže v prípade žalobcu prekročiť ekonomicky oprávnené náklady (ďalej len „EON“) na prijímateľa sociálnej služby za mesiac. Keďže poskytuje dva druhy sociálnej služby (domov sociálnych služieb a zariadenie pre seniorov), vedie EON na tieto dva druhy sociálnej služby. Žalovaná neoprávnene prijímala sociálnu službu v zariadení pre seniorov. Vyššie uvedené údaje uviedol súdu prvej inštancie v súhrne v časti III.3. podania žalobcu zo dňa 31.08.2018, údaje EON preukazoval súdu prvej inštancie aj priebežne, napr. príloha č. 1 a 2 podania žalobcu označeného ako „Vyjadrenie k odporu“ zo dňa 25.09.2013. Okrem iného predložil aj porovnania EON iných verejných poskytovateľov sociálnych služieb v zriaďovateľskej pôsobnosti rôznych vyšších územných celkov (príloha č. 3 podania žalobcu označeného ako „Vyjadrenie k podaniam odporkyne“ zo dňa 20.06.2016; príloha č. 4 podania žalobcu zo dňa 03.09.2018. V žiadnom mesiaci neprekročil pri vyčíslení požadovanej úhrady za sociálnu službu vykázané EON. Objektívny limit úhrady za sociálnu

službu bol preto dodržaný, čo celkom zjavne vyplýva aj z vykonaného dokazovania. Zdôraznil, že žalovaná neprodukovala počas konania žiadne také dôkazy, ktoré by boli schopné spochybniť správnosť výpočtu EON žalobcom alebo správnosť ním uvádzaných údajov. Nebolo preto podľa žalobcu potrebné v danej veci vykonávať ďalšie dokazovanie, a to ani znalecké dokazovanie. V tejto súvislosti odkázal tiež na 57. ods. rozsudku odvolacieho súdu č.k. -392 zo dňa 26.10.2017 (obdobne 44. ods. rozsudku odvolacieho súdu č.k. -476 zo dňa 28.02.2018): „Žalobca vykázal ekonomicky oprávnené náklady na sociálnu službu „zariadenie pre seniorov“ vo výške 529,59 € za rok 2011; 531,83 € za rok 2012 a 533,67 € za rok 2013. Výška úhrady za sociálnu službu, ktorú by bola žalovaná povinná platiť, pritom dosiahla maximálne sumu 268,56 € (od 1.1.2011 do 5.8.2011), mimo tohto obdobia bola ešte podstatne nižšia. V takomto prípade odvolací súd považuje návrh žalovanej na nariadenie znaleckého dokazovania vo vyššie uvedenom smere za účelový a nemajúci význam pre rozhodnutie vo veci samej. Na to, aby mohla mať výška ekonomicky oprávnených nákladov vplyv na úhrady žalovanej, by bolo potrebné, aby tieto boli nižšie než výška úhrad, na ktoré by žalovaný bola povinná v zmysle neuzatvorených dodatkov k zmluvy, resp. v zmysle všeobecne záväzného nariadenia BSK č. 31/2009. Aj keby žalobca nevykazoval ekonomicky oprávnené náklady úplne správne (čo preukázané nebolo), nie je možné rozumne predpokladať takú odchýlku, ktorá by mala za následok čo i len ich priblíženie k výške úhrad žalovanej za sociálne služby. Tento názor potvrdzuje aj porovnanie s ekonomicky oprávnenými nákladmi iných poskytovateľov sociálnych služieb, ktoré sú v zásade v obdobnej výške. Pokiaľ ide o tvrdenie žalovanej, že ekonomicky oprávnené náklady by sa mali vykazovať na určitú sociálnu službu a navyše vždy vo vzťahu k určitej prevádzke žalobcu, takýto spôsob ich určovania zo žiadneho právneho predpisu nevyplýva...“ Nesprávnosť vykazovania EON nevyplýva ani zo smernice č. 44/2011. Poukázal na rozsudky Krajského súdu v Bratislave vo svojich rozsudkoch č.k. -392 zo dňa 26.10.2017 č.k. -476 zo dňa 28.02.2018, v ktorých sa poukazuje na ust. , podľa ktorého možno zariadenia, v ktorých sú poskytované sociálne služby, účelne a vhodne zlučovať. Za účelné a vhodné zlúčenie je možné považovať spojenie zariadenia pre seniorov a domova sociálnych služieb. Je zrejmé, že pri takomto zákonom dovolenom zlúčení bude nevyhnutne dochádzať k zdieľaniu určitých činností a nákladov, pričom nie všetky náklady je možné s dokonalou presnosťou vykázať pre danú sociálnu službu. Je preto potrebné ustanoviť určité pravidlá, na základe ktorých budú náklady pomerne rozpočítané na jednotlivé sociálne služby. Táto skutočnosť má však zanedbateľný vplyv na výšku ekonomicky oprávnených nákladov pre daný druh sociálnej služby a pre účely tohto konania je úplne bezvýznamná.“

Nesúhlasil s námietkou žalovanej, že v jej prípade neaplikoval limit podľa ustanovenia v znení č. 35/2010, č. 39/2010, č. 43/2011 a č. 6/2014 (ďalej len „VZN BSK v z. n. p.). Pod vecnými plneniami spojenými s ubytovaním rozumie v z.n.p. „najmä vykurovanie, dodávka teplej vody, upratovanie spoločných priestorov, užívanie výťahu, dodávka elektrickej energie, dodávka plynu, dodávka vody, odvádzanie odpadových vôd, osvetlenie, kontrola a čistenie komína, odvoz odpadu, odvoz splaškov a čistenie žúmp a vybavenie zariadenia sociálnych služieb spoločnou televíznou anténou a rozhlasovou anténou a iné služby poskytované zariadením sociálnych služieb“. Podľa ustanovenia v z.n.p. sa úhrada za ubytovanie vypočítava nasledovne:- užíva obytnú miestnosť s príslušenstvom (0, eur/denne/1m2 - max. 170 eur), užíva spoločné priestory žalobcu (10 eur/mesačne) a prijíma vecné plnenia spojené s ubytovaním (0,07 eur/ denne). Tiež je upravené zvýšenie úhrady, ak obytnú miestnosť užíva jeden občan (), potom ak na jedného občana pripadá viac ako 16 m2 () a upravuje aj zníženie úhrady, ak je obytná miestnosť vybavená elektromerom (). Limit 170 eur sa preto nevzťahuje na celú úhradu za ubytovanie ako sociálnu službu, ako to tvrdí žalovaná, ale len na jednu jej zložku. Tento záver jednoznačne vyplýva už zo samotného textu tohto ustanovenia. Limit podľa ustanovenia v z. n. p. zavedený č. 43/2011 bol v prípade žalovanej náležite uplatnený a zohľadnený.

Žalobca bol toho názoru, že výpočet žalovanej sumy je náležite preskúmateľný, keďže je priamou aplikáciou príslušných ustanovení cenového predpisu v znení účinnom vždy v čase vyčísľovania. Spôsob výpočtu je tiež zrejmý z návrhov zmlúv o poskytovaní sociálnych služieb, ktoré boli žalovanej predložené (návrh zmluvy č. 75/2010/P s dodatkom č. 1/2011/P a č. 2/2011/P ako príloha č. 5 „Návrhu na vydanie platobného rozkazu“ zo dňa 31.05.2013; návrh zmluvy č. 14/2013/P ako príloha č. 6 „Návrhu na vydanie platobného rozkazu“ zo dňa 31.05.2013 a návrh zmluvy č. 9/2014/P ako príloha č. 2 podania zo dňa 16.04.2019). Pôvodne žalovaná užívala bytovú jednotku č. 131 s podlahovou plochou

obytnej miestnosti 24,00 m2 a podlahovou plochou príslušenstva 13,11 m2 (ktoré užíva sama), pričom táto obytná jednotka je vybavená meracím zariadením na meranie odberu elektrickej energie.

K námietke premlčania bezdôvodného obohatenia žalovanou, že žalobca už od januára 2011 vedel, že právna predchodkyňa žalovanej neplatí úhradu za sociálnu službu podľa novej právnej úpravy (časť III.6 odvolania) a že z tejto skutočnosti žalovaná vyvodzovala, že premlčaná je uplatnená pohľadávka za dobu od 16.12.2010 do 03.06.2013, žalobca uviedol, že až neprijatím návrhu zmluvy č. 75/2010/P s dodatkami zo strany žalovanej získal žalobca skutočnú vedomosť o tom, že celé uvedené obdobie od 16.12.2010 bolo poskytnutím sociálnej služby bez právneho titulu, bez zmluvy, t.j. žalobca sa najskôr v júli 2011, po predložení zmluvy spolu s dodatkami, dozvedel o bezdôvodnom obohatení žalovanej. Žalovaná v odvolaní nereaguje na uvedené skutočnosti a prezentované skutočnosti ani nijakým spôsobom nespochybňuje. Bol preto toho názoru, že súd prvej inštancie nepochybil, pokiaľ sa stotožnil s jeho právnym názorom o tom, že žiadna časť uplatneného nároku nie je premlčaná. Uviedol, že sa tak vyjadril k k námietke premlčania za obdobie od 16.12.2010 až do 03.06.2011, pretože námietka premlčania zvyšného nároku je zjavne nedôvodná (strana 16 bod VI.4 odvolania).

S tvrdením žalovanej, že zmluva o poskytovaní sociálnych služieb má spotrebiteľský charakter a túto skutočnosť mal zohľadniť aj súd prvej inštancie, žalobca nesúhlasil. Vyslovil názor, že (ne)spotrebiteľský charakter zmluvy o poskytovaní sociálnych služieb nemá žiadny súvis s predmetným súdnym konaním, ktorého predmetom je vydanie bezdôvodného obohatenia. Je nesporným faktom, že žalovaná nepodpísala so žalobcom predloženú zmluvu o sociálnych službách a ani jej dodatky, a preto nemá žiadny právny titul na prijímanie sociálnych služieb. Je tiež faktom, že žalovaná platí menej ako je obvyklé a ako určuje cenový predpis, preto sa žalobca domáha vydania nezaplateného rozdielu medzi úhradou určenou cenovým predpisom a úhradou, ktorú platí žalovaná, a to z titulu bezdôvodného obohatenia. Zmluva o sociálnych službách nemá a ani nemôže mať spotrebiteľský charakter. Základným znakom spotrebiteľskej zmluvy je, že je uzavretá medzi dodávateľom a spotrebiteľom. Dodávateľom je podľa ustanovenia osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Podnikateľskú alebo obchodnú činnosť možno zadefinovať v súlade s ustanovením ako sústavnú činnosť vykonávanú samostatne podnikateľom vo vlastnom mene a na vlastnú zodpovednosť za účelom dosiahnutia zisku. Na základe uvedeného možno zhrnúť, že dodávateľa špecifikuje snaha o (resp. jeho účelom je) dosiahnutie zisku v rámci predmetu svojej činnosti. Žalobca nie je obchodnou spoločnosťou, ale špecifickou právnickou osobou vyššieho územného celku - rozpočtovou organizáciou, ktorá je svojimi príjmami a výdavkami zapojená na rozpočet vyššieho územného celku (ustanovenie o rozpočtových pravidlách verejnej správy a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ďalej len „zákon o rozpočtových pravidlách“). Takúto organizáciu možno zriadiť len za účelom plnenia úloh vyššieho územného celku, ktoré vyplávajú z osobitného predpisu (ustanovenia zákona o rozpočtových pravidlách). Poukázal na ustanovenia , zákona o rozpočtových pravidlách, , a o samospráve vyšších územných celkov. neposkytuje verejnému poskytovateľovi možnosť poskytovať sociálnu službu za účelom zisku, teda podnikať v oblasti sociálnych služieb. Túto skutočnosť možno vyvodiť z ustanovenia až 4 a nasl. . Predmetný zákon totižto verejným poskytovateľom a neverejným poskytovateľom v ustanovení a ukladá limit pre výšku úhrady za sociálnu službu slovami „najviac vo výške ekonomicky oprávnených nákladov“ (ďalej len „EON“). Pričom EON podľa ods. 5 predmetného ustanovenia upravuje objektívne náklady spojené s poskytovaním sociálnej služby. Avšak zákonodarca v ustanovení upravuje výnimku pre neverejných poskytovateľov sociálnej služby, ktorí poskytujú sociálnu službu s cieľom dosiahnutia zisku. Na túto skupinu sa obmedzenie úhrady výškou EON nevzťahuje. Teda zo systematického výkladu možno vyvodiť, že predmetný zákon rozlišuje 3 skupiny poskytovateľov sociálnych služieb: verejný poskytovateľ, ktorý poskytuje sociálnu službu za úhradu najviac vo výške EON, neverejný poskytovateľ, ktorý poskytuje sociálnu službu za úhradu najviac vo výške EON a neverejný poskytovateľ, ktorý poskytuje sociálnu službu za účelom dosiahnutia zisku a nie je limitovaný EON. Verejný poskytovateľ je vždy viazaný EON, teda nemôže poskytovať službu za účelom dosahovania zisku, nemôže podnikať v oblasti poskytovania sociálnych služieb. Na základe vyššie uvedeného možno ustáliť, že žalobca poskytuje sociálne služby ako rozpočtová organizácia BSK, t.j. ako verejný poskytovateľ. Bol zriadený za účelom plnenia úlohy BSK - poskytovania sociálnych služieb, a to za čiastočnú úradu nákladov. neumožňuje verejnému poskytovateľovi poskytovať sociálnu službu za

účelom zisku, a teda neumožňuje mu podnikať v oblasti sociálnych služieb. Preto žalobca nie je a ani nemôže byť dodávateľom podľa ustanovenia a Zmluva nie je spotrebiteľskou zmluvou. Neobstojí argumentácia žalovanej rozsudkami Súdneho dvora Európskej únie C-168/05 Mostaza Claro, C-240/98 až C-244/98 Océano Grupo Editorial, keďže neprelamuje vyššie uvedenú argumentáciu vo vzťahu k verejnému poskytovateľovi sociálnych služieb, keďže len všeobecne opisuje ochranu spotrebiteľa. K svojej argumentácii poukázal aj na rozsudky Krajského súdu v Bratislave č. k. -392 zo dňa 26.10.2017, č. k. -476 zo dňa 28.02.2018; 39. ods. rozsudku odvolacieho súdu č. k. -273 zo dňa 30.01.2019; č.k. -339 zo dňa 20.03.2019; č.k. -441 zo dňa 26.11.2019; č.k. -708 zo dňa 16.01.2019; č.k.10Co 34/2017-401 zo dňa 28.03.2019.

17. Žalovaná vo svojom vyjadrení podanom prostredníctvom svojej právnej zástupkyne k vyjadreniu žalobcu namietala, že pokiaľ ide o rozsudky, na ktoré žalobca poukázal, na strane žalobcu je poskytovateľ sociálnej služby a na strane žalovaného prijímateľ sociálnej služby a predmetom konania je vydanie bezdôvodného obohatenia. Uviedla, že nie je v žiadnom právnom vzťahu so žalobcom, sociálne služby od neho neprijímala, ani neprijíma, žiadne bezdôvodné obohatenie na úkor žalobcu nezískala a žalobca ju po smrti pôvodnej žalovanej neinformoval o pohľadávke a ani ju nevyzýval na zaplatenie dlžnej sumy. Žalobca si neuplatnil riadne pohľadávku do dedičského konania po pôvodne žalovanej a od žalovanej vymáha dlžnú sumu spolu s úrokmi z omeškania na rovnakom skutkovom základe ako voči pôvodne žalovanej v tom istom konaní. Úroky z omeškania účtuje napriek tomu, že odo dňa úmrtia pôvodne žalovanej sa žalovaná nemohla dostať do omeškania so zaplatením dlhu pôvodnej žalovanej. Vyčíslenú sumu bezdôvodného obohatenia považovala za nepreskúmateľnú, v žalobe (v návrhu na vydanie platobného rozkazu zo dňa 3.6.2013) chýba akékoľvek vyčíslenie bezdôvodného obohatenia a mala za to, že petit žaloby ho nenahrádza. Žalobca podľa žalovanej ignoruje fakt, že karta klienta je operatívnou evidenciou žalobcu, ktorá sa prijímateľovi sociálnej služby nedoručuje, neodovzdáva, nejde teda o faktúru s dátumom splatnosti, ktorá by bola právnym titulom na vymáhanie pohľadávky. Žalovaná uviedla, že sa dištancuje od jeho vyjadrení, žiadne služby od žalobcu neprijíma, ani neprijímala, a už vonkoncom nie neoprávnene, neužíva žiadnu bytovú jednotku, a preto ani úhradu za služby neplatí, ani menej, ako mylne uvádza žalobca. Žalobca však potvrdzuje, že voči žalovanej, ktorá s ním nie je v žiadnom právnom vzťahu, sa domáha zaplatenia dlžnej sumy taktiež titulom bezdôvodného obohatenia. Názor žalobcu na charakter právnych vzťahov medzi poskytovateľom a prijímateľom sociálnej služby nepovažovala za správny. Z hľadiska ust. a nasl. a súdnej praxe ide o spotrebiteľský vzťah so všetkými podstatnými znakmi. V zmysle sa ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách použijú vždy, ak je to na prospech spotrebiteľa, ktorý je účastníkom tohto právneho vzťahu. Pri aplikácii týchto ustanovení je zrejmé, že postup žalobcu pri napĺňaní litery zákona v zmysle novej právnej úpravy a zmene nebol správny. Napr. týka sa to predkladania zmluvných dokumentov (bez dátumu) a ich spätnej účinnosti (platenia úhrad), ich nepreskúmateľnosti až zjavnej nesprávnosti bez riadneho výpočtu EON. Významným faktorom v tomto dohadovaní určite zohrával aj dosiahnutý vek u pôvodne žalovanej, závislej od ubytovania v domove sociálnych služieb a na tomto základe jej obrana proti netransparentnému zvyšovaniu nákladov za ubytovanie. Spotrebiteľský charakter vzájomných vzťahov žalobcu a pôvodne žalovanej predurčuje postup pri vymáhaní pohľadávky na skutkovom základe bezdôvodného obohatenia. Spotrebiteľský charakter vylučuje zmenu žaloby, ktorá je v zmysle neprípustná, ak je žalovaným spotrebiteľ. V rozpore s týmto ustanovením žalobca niekoľkokrát uplatnil zmenu žaloby a súd prvej inštancie mu napriek jej neprípustnosti vyhovel (uznesenie zo dňa 11.1.2017, 28.9.2015, 8.4.2019, na čo súd poukazuje v bode 1., 6., 7., a 8. odôvodnenia rozsudku). Za neprávny považovala názor žalobcu týkajúci sa premlčania, nakoľko pre počiatok plynutia objektívnej premlčacej doby je rozhodujúce faktické získanie bezdôvodného obohatenia, nie deň, kedy došlo k právnej skutočnosti, na základe ktorej bolo v neskoršom období bezdôvodné obohatenie získané. Do úvahy by tak prichádzal ako začiatok plynutia premlčacej doby 16. december 2010, a nie žalobcom tvrdený 12. júl 2011 a 6. august 2011. V roku 2011 žalobca produkoval viaceré zmluvné dokumenty - zmluvy, dodatky, avšak k ich prijatiu žalovanou nedošlo. Namiesto toho, aby žalobca k veci pristupoval konštruktívne a s poukazom na ust. hľadal riešenie, pristúpil k vymáhaniu bezdôvodného obohatenia v súdnom konaní od pôvodne žalovanej, ktorá mala v tom čase 82 rokov. Žalobca nevie podľa nej rozumne vysvetliť, prečo podal žalobu (na vydanie bezdôvodného obohatenia) na súde až dňa 3.6.2013, teda po viac ako dvoch rokoch od vydaného prípisu Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny zo dňa 3.5.2011, ktorý u neho (podľa jeho názoru) odstránil stav právnej neistoty. U pôvodnej žalovanej sa stav právnej neistoty s pribúdajúcimi rokmi a neriešením záležitosti prehlboval, pretože následkom tohto

stavu došlo k navyšovaniu pohľadávky o nezaplatenú časť úhrady a o úroky z omeškania. Ani v jednom zmluvnom dokumente (v návrhoch) sa neuvádza právo poskytovateľa sociálnej služby požadovať na prijímateľovi sociálnej služby aj úroky z omeškania za nezaplatenú úhradu sociálnej služby. Pôvodná žalovaná nebola vopred upozornená na to, že si žalobca voči nej môže pohľadávku uplatňovať v súdnom konaní a nárokovať aj úroky z omeškania. Pôvodnú žalovanú tak žalobca postavil do situácie, že rokmi navýšenú dlžnú sumu spolu s úrokmi z omeškania nebola z hľadiska subjektívneho limitu schopná vôbec zaplatiť ani jednorazovo, a ani v mesačných splátkach. Za nelogické preto žalovaná považovala aj tvrdenie žalobcu, že až neprijatím tohto návrhu č. 75/2010/P s dodatkami zo strany žalovanej získal žalobca skutočnú vedomosť o tom, že celé uvedené obdobie od 16.12.2010 bolo poskytnutím sociálnej služby bez právneho titulu, bez zmluvy, t.j. žalobca sa najskôr v júli 2011 po predložení zmluvy spolu s dodatkami dozvedel o bezdôvodnom obohatení žalovanej. Vydanie bezdôvodného obohatenia mohol na súde uplatniť v primeranej dobe po zisteniach, od ktorých odvodzuje svoj nárok už v roku 2011. Po skončení dedičského konania súd prvej inštancie konal so žalovanou na základe uznesenia sp. zn. -194 zo dňa 5.2.2018, ktorým rozhodol tak, že: Súd v konaní pokračuje, avšak vo výrokovej časti chýba označenie právneho nástupcu pôvodne žalovanej, čo nie je v súlade s ust. , podľa ktorého súd rozhodne, že pokračuje s dedičmi strany. Zodpovednosť za záväzky pôvodnej žalovanej vyplýva z ust. a : Dedič zodpovedá do výšky ceny nadobudnutého dedičstva za primerané náklady spojené s pohrebom poručiteľa a za poručiteľove dlhy, ktoré na neho prešli smrťou poručiteľa. Do konania bolo zadovážené súdne rozhodnutie v dedičskej veci - uznesenie sp. zn. -54, zo dňa 24.7.2017. V bode 2 výrokovej časti sa uvádza: Výška dlhov poručiteľky: 0,00 Eur., čo znamená, že žalovaná po svojej matke neprededila žiadne dlhy. Do súpisu majetku a dlhov po poručiteľke nebola zahrnutá pohľadávka žalobcu vo výške 5562,59 €, ktorej výšku a existenciu žalovaná poprela. Dňa 10.2.2020 Okresný súd Bratislava III na podnet žalovanej vydal Opravné uznesenie, ktorým revidoval pôvodné rozhodnutie v dedičskej veci po neb. S. S. a čistú hodnotu dedičstva určil sumou: 14 405,12 eur, čo je zásadný rozdiel oproti predchádzajúcemu stavu (53 603,02 eur) konštatovaný v napadnutom rozsudku (bod 73.). V zmysle opravného uznesenia žalovaná zodpovedá za dlhy pôvodne žalovanej len do výšky 14 405,12 eur. Žalobca ani súd prvej inštancie nevykonali test proporcionality, z ktorého by bola zrejmá výška uplatnenej pohľadávky vrátane úrokov z omeškania a trov právneho zastúpenia, ktoré vznikli ku dňu smrti pôvodnej žalovanej z pôvodného návrhu. Odo dňa úmrtia malo byť tak či tak sporné úročenie spornej pohľadávky zastavené a ďalší postup vyplýva z ust. C.m.p. Žalobca podľa žalovanej neuniesol dôkazné bremeno, pretože nepreukázal, že medzi ním a žalovanou vznikol záväzkový právny vzťah z bezdôvodného obohatenia, nepreukázal, že žalovaná (v akej konkrétnej výške) bezdôvodné obohatenie získala, že mu (v akej konkrétnej výške) vznikla majetková ujma, a nepreukázal ani príčinnú súvislosť medzi získaním bezdôvodného obohatenia a vznikom majetkovej ujmy. Konštatovala, že povinnosť vydať bezdôvodné obohatenie získané plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, vzniká podľa zákona tomu, kto ho získal. Tým, kto plnenie získal, nie je osoba, ktorá predmet plnenia aktuálne drží, prípadne ktorá ho skutočne spotrebovala. Takýmto subjektom nie je ani osoba, ktorá ho získala na základe platne uzavretej dohody s adresátom plnenia a osobou, ktorá plnenie poskytla. Osobou povinnou vydať majetkový prospech získaný plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, je výlučne osoba, ktorej plnenie bolo adresované. (rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. , zo dňa 30. júna 2010). Žalovaná mala za to, že žalobca ku dňu smrti pôvodnej žalovanej nepreukázal existenciu právnej povinnosti, od ktorej odvodzoval vydanie bezdôvodného obohatenia, a teda neboli splnené zákonné podmienky na prechod povinnosti na žalovanú. Na prechod práv a povinností na dedičov je nevyhnutné, aby právo alebo povinnosť existovala ku dňu smrti poručiteľa. So smrťou fyzickej osoby spája zákon zánik jej právnej subjektivity a súčasne vznik dedičského práva konkrétneho dediča. Dedením ex lege dochádza k zmene oprávneného resp. povinného subjektu všetkých majetkovoprávnych vzťahov okrem tých, ktoré sa svojím charakterom vzťahujú výlučne na osobu poručiteľa. Na žalovanú preto povinnosť vydať bezdôvodné obohatenie neprešla. Bola tak toho názoru, že nie je pasívne legitimovaná v konaní o vydanie bezdôvodného obohatenia a žalobca nie je nositeľom aktívnej legitimácie. Trvala aj na vznesenej námietke premlčania celého dlhu v plnom rozsahu pridržiavala svojho odvolania zo dňa 4.11.2019 proti rozsudku a ostatných svojich vyjadrení.

18. Žalobca vo svojej duplike podanej prostredníctvom svojho právneho zástupcu konštatoval, že zákon so smrťou dlžníka nespája zánik príslušenstva pohľadávky ( ), preto takéto úvahy žalovanej nie sú namieste. K tomuto ďalej uviedol že „dlhy prechádzajú na dedičov v tom prípade, ak neboli výslovne viazané na osobu poručiteľa (pozri ). Nie je rozhodujúce, či o týchto dlhoch dedičia vedeli alebo či vyšli najavo až neskoršie, príp. i po skončení dedičského konania.“ (FEKETE, I.: Občiansky

zákonník 2. Veľký komentár, Bratislava: Eurokódex 2011., str. 1297), to znamená, že smrť dlžníka nemá vplyv na plynutie či výšku úrokov z omeškania, záväzok prechádza na právneho nástupcu dlžníka v celku, vrátane príslušenstva, ktorým je aj úrok z omeškania. Poukázal na ust. upravujúceho subsidiárne uplatňovanie vo vzťahu k majetkovým vzťahom fyzických a právnických osôb v prípadoch, že osobitné zákony neobsahujú odlišnú právnu úpravu alebo jeho uplatnenie výslovne nevylučujú. Nepochybne aj upravuje majetkové vzťahy fyzických (prijímateľ sociálnej služby) a právnických osôb (poskytovateľ sociálnej služby) pri poskytovaní sociálnych služieb, pričom generálne nevylučuje subsidiárne uplatnenie na otázky, ktoré v tomto zákone nie sú výslovne riešené. neobsahuje osobitné ustanovenia upravujúce vydanie bezdôvodného obohatenia v prípade, že niekto neoprávnene prijíma sociálnu službu a ani neobsahuje osobitné ustanovenia upravujúce omeškanie dlžníka. Preto sa na tieto otázky subsidiárne uplatňujú ustanovenia . Preto ak právna predchodkyňa žalovanej nevydala bezdôvodné obohatenie po doručení výzvy žalobcu dostala sa do omeškania - ustanovenie v spojení s ustanoveniami a . V tejto situácii má žalobca právo uplatňovať si aj úrok z omeškania podľa ustanovenia . Na uvedenom nemení nič fakt, že v návrhoch zmlúv predložených právnej predchodkyni žalovanej sa táto informácia neuvádzala (spochybňujeme tiež prax uvádzania zákonných úrokov z omeškania do zmlúv; zastávame názor, že pokiaľ sa objavia v zmluvných ustanoveniach úroky z omeškania tak to je výlučne kvôli modifikácií zákonných úrokov z omeškania na vyššiu alebo nižšiu sadzbu) alebo že žalovaná nebola upozornená na takú možnosť. K žalovanou predloženého opravného uznesenia Okresného súdu Bratislava III zo dňa 10.02.2020, sp.zn. , ktorým bola upravená okrem iného všeobecná hodnota dedičstva po právnej predchodkyni žalovanej z pôvodnej sumy 53.603,02 eur na hodnotu 14.405,12 eur žalobca uviedol, že táto zmena uznesenia Okresného súdu Bratislava III zo dňa 24.07.2017, č.k. -54 nemá žiadny vecný dosah na predmetné súdne konanie vzhľadom ku skutočnosti, že nadobudnutá hodnota dedičstva je vyššia než žalovaná pohľadávka vrátane príslušenstva - k dnešnému dňu predstavuje neprávoplatne prisúdená pohľadávka žalobcu istinu 5.562,59 eur a úrok z omeškania celkom 1.603,11 eur, teda spolu 7.165,70 eur. Tento názor odôvodnil žalobca z pomerne jednoznačného znenia „dedič zodpovedá do výšky ceny nadobudnutého dedičstva za (...) poručiteľove dlhy, ktoré na neho prešli poručiteľovou smrťou.“ Preto bol toho názoru, že pokiaľ je žalovaná pohľadávka (bez ohľadu na skutočnosť, či pohľadávka vznikla z povinnosti peňažného plnenia, škody či bezdôvodného obohatenia ako je tomu v tomto prípade) nižšia ako 14.405,12 eur, tak táto skutočnosť sama o sebe nemôže spochybniť povinnosť žalovanej uhradiť žalovanú pohľadávku. Na základe vyššie uvedeného navrhol napádaný rozsudok súdu prvej inštancie ako vo výroku vecne správny potvrdiť a priznal žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.

19. Žalovaná vo svojom vyjadrení podanom svojou právnou zástupkyňou k duplike žalobcu zotrvala na svojom vyjadrení zo dňa 3.3.2020, vrátane argumentácie uvedenej v odvolaní proti rozsudku. Mala za to, že žalobca sa vôbec nevyjadril k namietaným dezinformáciám, na ktoré poukázala na str. 2 svojho vyjadrenia zo dňa 3.3.2020. V zmysle zásady vyjadrenej v sa považuje preto za nesporné, že žalovaná nie je prijímateľom sociálnych služieb a nie je v žiadnom právnom vzťahu so žalobcom, a teda informácie uvádzané žalobcom sú nepravdivé a zmätočné. Namietala argumentáciu žalobcu v čl. Ill odvolacej dupliky, v ktorej sa žalobca zaoberá údajne novými argumentmi žalovanej. Uviedla, že od samého začiatku poukazuje na to, že poskytovanie sociálnej služby sa viaže k osobe konkrétneho spotrebiteľa, a teda ide o právny vzťah výlučne medzi pôvodnou žalovanou a žalobcom, ktorý je neprenosný a neprevoditeľný. Tento zanikol dňom smrti pôvodnej žalovanej. Z hľadiska ust. smrťou pôvodnej žalovanej bezpochyby zaniklo právo žalobcu požadovať úroky z omeškania, ktoré žalobca odvodzuje na skutkovom základe bezdôvodného obohatenia. Žalobca ku dňu smrti pôvodnej žalovanej nepreukázal existenciu právnej povinnosti, od ktorej odvodzoval vydanie bezdôvodného obohatenia, a teda neboli splnené zákonné podmienky na prechod povinnosti na žalovanú. Na žalovanú preto povinnosť vydať bezdôvodné obohatenie vrátane úrokov z omeškania neprešla tak, ako na ňu neprešlo právo prijímať sociálnu službu. Poukázala nato, že dedičské konanie po pôvodnej žalovanej je konaním nesporovým, na rozdiel od predmetného konania, ktoré je konaním sporovým, a ktoré sa riadi inými zásadami, ako nesporové konanie. V zmysle vykonaného dokazovania je zrejmé, že v tomto konaní žalobca nevyčíslil pohľadávku ku dňu smrti pôvodnej žalovanej jednou sumou, t.j. istinu vrátane zhmotnených úrokov, ktorá by bola preskúmateľná. Aj po smrti pôvodnej žalovanej naďalej požaduje C keďže ide o plnenie nemožné (za predpokladu, že by táto vôbec vznikla). Žalovaná namietala názor žalobcu, že opravné uznesenie v dedičskej veci

nemá žiadny vecný dosah na predmetné súdne konanie. V zmysle takéto rozhodnutie má vždy svoj význam pre obranu dediča voči veriteľom, najmä v situácii, keď ku dňu smrti pôvodne žalovanej žalobca do dedičského konania konštatoval pohľadávku v inej výške - 5562,59 eur, než uplatňuje v tomto konaní. Rozdiel činia úroky vyčíslené žalobcom v sume - 1603,11 eur ako príslušenstvo istiny - 5562,59 eur, ktoré v zmysle napadnutého rozsudku narastajú. V odvolacej duplike zo dňa 20.12.2019 žalobca uvádza, že ide o vyčíslenie k dnešnému dňu, avšak vzhľadom na to, že na podaní žalobcu je s najväčšou pravdepodobnosťou omyl v dátume, nie je možné zistiť skutočný dátum, ku ktorému úroky z omeškania vyčíslil.

20. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací ( ) viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (, ) a vychádzajúc zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie, ktorý nepovažoval za potrebné doplniť ani znova zopakovať ( ) prejednal vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania a vo veci rozhodol postupom podľa a , keď dospel k záveru, že odvolanie žalovanej nie je dôvodné.

21. Podľa ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

Právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované ( prvá veta ).

22. Podľa odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody ( ). 23. Súd prvej inštancie vykonal vo veci dostatočné dokazovanie, ktorého výsledky aj správne po skutkovej stránke vyhodnotil a po právnej stránke správne vec posúdil a svoje rozhodnutie aj náležite v súlade s ust. dostatočne, zreteľne a presvedčivo odôvodnil, preto odvolací súd sa zameral už len na skonštatovanie správnosti jeho rozhodnutia a vysporiadania sa s odvolacími odvolacími námietkami žalovanej ( ).

24. V prejednávanej veci bolo nepochybné, že žalobcom bola pôvodne žalovanej, ktorá bola prijatá do Domova dôchodcov Rača na základe rozhodnutia o poskytovaní celoročnej starostlivosti zn. zo dňa 14.12.1998 podľa o sociálnej pomoci poskytovaná sociálna služba a splnila predpoklad pre aplikáciu , podľa ktorého bol žalobca ako poskytovateľ sociálnych služieb povinný jej naďalej poskytovať sociálnu službu podľa zákona účinného od 1.1.2009 na základe zmluvy o poskytovaní sociálnej služby. Podľa neho bol poskytovateľ sociálnej služby povinný uzatvoriť s jej prijímateľom zmluvu o poskytovaní sociálnej služby podľa zákona účinného od 1.1.2009 po nadobudnutí právoplatnosti rozhodnutia o odkázanosti fyzickej osoby na sociálnu službu. Pôvodne žalovaná bola posúdená ako II. stupeň odkázanosti rozhodnutím o odkázanosti č. MAGS OSV 53661/2010-324400 zo dňa 25.10.2010. K uzavretiu tejto zmluvy medzi žalobcom ako poskytovateľom sociálnej služby a pôvodnou žalovanou ako jej prijímateľom, avšak sociálnu službu poskytovanú žalobcom pôvodne žalovaná naďalej prijímala. Nakoľko pôvodne žalovaná platila žalobcovi mesačne len úhradu za poskytovanie jej sociálnej služby v nezmenenej výške ako za stavu pred nadobudnutím právoplatnosti rozhodnutia o odkázanosti, žaloba si voči nej oprávnene uplatnil nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia v zmysle Obč. zák. Ak totiž prijímateľ sociálnej služby neuzavrie s poskytovateľom sociálnej služby zmluvu o poskytovaní sociálnych služieb podľa ustanovenia , hoci mu tá bola poskytovateľom predložená, odmieta sociálnu službu ako celok a stráca nárok na jej poskytovanie. Žalobca preukázal, že v prípade pôvodne žalovanej bolo vydané rozhodnutie Hlavného mesta Slovenskej republiky Bratislava č. MAGS OSV 53661/2010-324400/1343 zo dňa 25.10.2010, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 16.12.2010 (príloha č. 4 „Návrhu na vydanie platobného rozkazu“ zo dňa 31.05.2013). Súčasne preukázal, že žalovanej predložil návrhy zmluvy o poskytovaní sociálnych služieb (návrh zmluvy č. 75/2010/P s dodatkom č. 1/2011/P a č. 2/2011/P ako príloha č. 5 „Návrhu na vydanie platobného rozkazu“ zo dňa 31.05.2013; návrh zmluvy č. 14/2013/P ako príloha č. 6 „Návrhu na vydanie platobného rozkazu“ zo dňa 31.05.2013 a potvrdenie o doručení príloha č. 2 podania zo

dňa 29.05.2019; návrh zmluvy č. 9/2014/P a ako príloha č. 2 podania zo dňa 16.04.2019). Žalobca mal vo vzťahu k pôvodne žalovanej v zmysle postavenie poskytovateľa sociálnej služby a pôvodne žalovaná v zmysle cit. zákona postavenie prijímateľa sociálnej služby. Z uvedeného vzťahu vyplývajú pre jeho účastníkov aj vzájomné práva a povinnosti. Na strane prijímateľa sociálnej služby je to okrem iných povinností aj povinnosť platiť úhrady za sociálnu službu, ktorých výška vyplýva zo zmluvy o poskytovaní sociálnej služby, ktorú pôvodne žalovaná odmietla so žalobcom uzatvoriť. Výška tejto úhrady nie je určovaná dohodou, ale podľa určovaná poskytovateľ sociálnej služby, ktorý je v zmysle tohto zákona pri jej určovaní viazaný všeobecne záväzným nariadením obce alebo vyššieho územného celku a táto úhrada môže byť najviac vo výške ekonomicky oprávnených nákladov znížených o príjem z úhrady ekonomicky oprávnených nákladov spojených s poskytovaním sociálnej služby podľa . V prípade, že poskytovateľ sociálnej služby znení výšku úhrady za sociálnu službu v súlade s ust. , vzniká poskytovateľovi povinnosť s prijímateľom uzavrieť dodatok k zmluve o poskytovaní sociálnej služby, čo vyplýva z ust. uvedeného zákona. Na základe takto uzatvoreného dodatku k zmluve je potom prijímateľ sociálnej služby povinný platiť zmenenú výšku úhrady za sociálnu službu. V posudzovanej veci došlo k zmene rozhodujúcich skutočností pre výšku úhrady za sociálnu službu, a to jednak nadobudnutím účinnosti a zároveň právoplatnosťou rozhodnutia o stupni odkázanosti pôvodne žalovanej, rovnako aj v súvislosti so zmenami , upravujúcich výšku úhrad Žalobca ako poskytovateľ sociálnej služby určil pri týchto zmenách novú výšku úhrady a v súlade s ust. predložil pôvodne žalovanej návrhy zmlúv, ktorá zmluvu podľa so žalobcom neuzatvorila. Nespornou bola skutočnosť, že predmetné návrhy zmlúv boli zo strany právnej predchodkyne žalovanej odmietnuté. Právna predchodkyňa žalovanej tak stratila právny titul na prijímanie sociálnej služby a prijímala ju neoprávnene. Žalobca si preto v konaní oprávnene uplatňoval vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške rozdielu medzi úhradou, ktorú predpokladajú cenové predpisy pri poskytovaní sociálnej služby podľa v spojení s v totožných prípadoch a pôvodne žalovanou skutočne platenými úhradami. Pokrytie nákladov s poskytovaním sociálnej služby totiž čiastočne zostalo na žalobcovi, z ktorého dôvodu sa právna predchodkyňa žalovanej bezdôvodne obohatila.

Odvolacia námietka žalovanej ohľadom nedostatku aktívnej legitimácie žalobcu v konaní nebola dôvodná a s touto sa vysporiadali vo svojich viacerých rozhodnutiach už súdy prvej inštancie aj odvolacie súdy. Odvolací súd zdôrazňuje, že žalobca je rozpočtovou organizáciou vyššieho územného celku zriadenou podľa o rozpočtových pravidlách verejnej správy a o zmene a doplnení niektorých zákonov a v zmysle tohto zákona má právnu subjektivitu. Vo vzťahu k BSK má žalobca postavenie správcu majetku. Podľa ustanovenia a o majetku vyšších územných celkov je žalobca oprávnený konať pred súdmi v mene BSK vo veciach, ktoré sa týkajú spravovaného majetku BSK. Právny vzťah z bezdôvodného obohatenia vznikol medzi stranami sporu, čím je daná aktívna legitimácia žalobcu v spore. Ustanovenie nevylučuje domáhanie sa úhrad za sociálne služby ich poskytovateľom, keď len podmieňuje možnosť financovať poskytovanie sociálnych služieb úhradami od prijímateľov súhlasom obce alebo vyššieho územného celku, ktorý je zriaďovateľom poskytovateľa a pokiaľ je takýto súhlas daný, neznamená to, že úhrady podľa ust. sú príjmom alebo majetkom zriaďovateľa poskytovateľa, keď naopak patria priamo poskytovateľovi, ktorý je oprávnený a aj povinný plnenie vymáhať.

Nedôvodná bola i námietka žalovanej, že nie je pasívne vecne legitimovaná a so žalobcom nebola v žiadnom právnom vzťahu, že poskytovanie sociálnej služby sa viaže k osobe konkrétneho spotrebiteľa, a teda ide o právny vzťah výlučne medzi pôvodnou žalovanou a žalobcom, ktorý je neprenosný a neprevoditeľný a zanikol dňom smrti pôvodnej žalovanej. Za dlhy, záväzky poručiteľa v zmysle ustanovenia , ktoré na dediča prechádzajú smrťou poručiteľa, zodpovedá dedič do výšky ceny nadobudnutého dedičstva. Smrť dlžníka nemá vplyv na plynutie či výšku úrokov z omeškania, záväzok prechádza na právneho nástupcu dlžníka v celku, vrátane príslušenstva, ktorým je aj úrok z omeškania. Právne irelevantná je námietka žalovanej, že v dedičskom rozhodnutí po pôvodnej žalovanej nie je uvedený dlh a že o ňom ju žalobca ani neinformoval, resp. nevyzýval na úhradu dlžnej sumy. Nie je podstatná ani námietka žalovanej, že z opravným uznesením Okresného súdu Bratislava III zo dňa 10.02.2020, sp.zn. bola upravená okrem iného všeobecná hodnota dedičstva po jej právnej predchodkyni z pôvodnej sumy 53.603,02 eur na hodnotu 14.405,12 eur, nakoľko aj keď ide o

zmenu uznesenia Okresného súdu Bratislava III zo dňa 24.07.2017, č.k. -54, nadobudnutá hodnota dedičstva je vyššia než žalovaná pohľadávka vrátane príslušenstva - 5.562,59 eur a úrok z omeškania celkom 1.603,11 eur, teda spolu 7.165,70 eur. K argumentácii žalovanej, že v uznesení súdu prvej inštancie zo dňa 8.4.2019 č.k. -323 je uvedené, že súd pokračuje v konaní a v tomto výroku nie je uvedené, že pokračuje s ňou ako dedičom, odvolací súd uvádza, že nie je nepochybné, čo vyplýva aj z odôvodnenia a celého konania, že súd pokračoval v konaní so žalovanou ako dedičkou pôvodnej žalovanej a nemá to vplyv na správnosť rozhodnutia vo veci. Pokiaľ žalovaná uviedla, že žalobca pôvodne žalovanej doručil návrh zmluvy z 12.7.2011 bez dátumu jeho vyhotovenia, k uzavretiu zmluvy ani nedošlo, takže nejde o náležitú námietku. Odvolací súd sa nestotožnil s námietkou žalovanej, že dlžná suma vyčíslená žalobcom je nepreskúmateľná. S jej vyčíslením na základe v spise doložených dokladov sa aj odvolací súd stotožnil. Žalobca pri vyčíslení žalovanej sumy vychádzal z ustanovení cenového predpisu v znení účinnom vždy v čase vyčísľovania. Spôsob výpočtu je tiež zrejmý z návrhov zmlúv o poskytovaní sociálnych služieb, ktoré boli žalovanej predložené (návrh zmluvy č. 75/2010/P s dodatkom č. 1/2011/P a č. 2/2011/P ako príloha č. 5 „Návrhu na vydanie platobného rozkazu“ zo dňa 31.05.2013; návrh zmluvy č. 14/2013/P ako príloha č. 6 „Návrhu na vydanie platobného rozkazu“ zo dňa 31.05.2013 a návrh zmluvy č. 9/2014/P ako príloha č. 2 podania zo dňa 16.04.2019). Pôvodne žalovaná užívala bytovú jednotku č. 131 s podlahovou plochou obytnej miestnosti 24,00 m2 a podlahovou plochou príslušenstva 13,11 m2 (ktoré užívala sama), pričom táto obytná jednotka je vybavená meracím zariadením na meranie odberu elektrickej energie.

Nesprávny bol aj názor žalovanej, že zmluva o poskytovaní sociálnych služieb v danom prípade navrhnutá žalobcom mala charakter spotrebiteľskej zmluvy. V zmysle ust. § 52 ods. 3 Obč. zák. dodávateľom je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti . Obdobnú definíciu dodávateľa obsahuje aj čl. 2 Smernice Rady 93/13/ EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Podľa tohto ustanovenia predajca alebo dodávateľ znamená akúkoľvek fyzickú alebo právnickú osobu, ktorá v zmluvách podliehajúcich tejto smernici koná s cieľom vzťahujúcim sa k jej obchodom, podnikaniu, povolaniu, bez ohľadu na to, či má verejnú alebo súkromnú formu vlastníctva. V danom spore je žalobca právnickou osobou, ktorá je svojou povahou verejnoprávnym subjektom zriadeným vyšším územným celkom, ktorého predmetom činnosti e poskytovanie sociálnych služieb podľa s. 1 , jeho činnosť teda nemožno považovať za výkon obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti, resp. za služby alebo komerčnú aktivitu, Žalobca je verejným poskytovateľom sociálnych služieb a nespĺňa preto definíciu dodávateľa a z tohto dôvodu nemožno zmluvu nim navrhnutú považovať za zmluvu spotrebiteľskú. Medzi pôvodnou žalovanou (prijímateľ sociálnej služby) a žalobcom poskytovateľ sociálnej služby) nejde o spotrebiteľský vzťah.

25. Z uvedených dôvodov, keďže odvolací súd vyhodnotil odvolacie námietky žalovanej za nedôvodné a rozsudok súdu prvej inštancie považoval za vecne správny, ako aj náležite odôvodnený v súlade s , napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa potvrdil.

26. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ô 2396 ods. 1 a a žalobcovi, úspešnému v odvolacom konaní, priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

27. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( ).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) v zmysle .