Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_9Co-460-2015.pdf
PDF · 203.89 KB
Case nature
Area
Subarea
9Co/460/2015
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Huszára a členiek senátu JUDr. Magdalény Florekovej a JUDr. Zuzany Posluchovej v právnej veci žalobcu: Domov sociálnych služieb a zariadenie pre seniorov Rača, so sídlom Pri vinohradoch 267, Bratislava, IČO: 30 804 191, zastúpený advokátskou kanceláriou Kolíková & Partners, s.r.o., so sídlom Radvanská 21, Bratislava, IČO : 47 239 441 proti žalovanej: S. E., L.. XX.X.XXXX, J. G. E. XXX, J., zast. Ing. Pavol Ščepán, bytom Blumentálska 15, Bratislava, o zaplatenie 3 657,06 € s príslušenstvom, na odvolanie žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III č. k. 45C/233/2013-288 zo dňa 20. mája 2015, takto
rozhodol:
Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v časti, ktorou bola žalovaná zaviazaná k povinnosti zaplatiť žalobcovi sumu 3.395,34 € spolu s 8,75 % ročným úrokom z meškania zo sumy 1.898,58 € od 10.3.2013 do zaplatenia; 5,5 % ročným úrokom z meškania zo sumy 451,32 € od 26.9.2013 do zaplatenia; 5,05 % ročným úrokom z meškania zo sumy 1.045,44 € od 25.4.2015 do zaplatenia a to v pravidelných splátkach vo výške 30,- € mesačne vždy do 15. dňa v mesiaci, pod stratou výhody splátok, počínajúc právoplatnosťou rozsudku p o t v r d z u j e.
Vo zvyšnej časti rozsudok súdu prvej inštancie z m e ň u j e tak, že žalobu z a m i e t a.
Žalobca má nárok na náhradu trov konania v rozsahu 85,68 %.
odôvodnenie:
1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 3 657,06 € spolu s 9,75 % ročným úrokom z meškania zo sumy 1 898,58 € od 10.3.2013 do zaplatenia; 5,5 % ročným úrokom z meškania zo sumy 451,32 € od 26.9.2013 do zaplatenia; 5,05 % ročným úrokom z meškania zo sumy 1 307,16 € od 25.4.2015 do zaplatenia a to v pravidelných splátkach vo výške 30,- € mesačne vždy do 15. dňa v mesiaci, pod stratou výhody splátok. O trovách konania mal rozhodnúť do 30 dní po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.
2. Svoje rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 1, § 2 ods. 1, 3, 4 a 5, § 3 ods. 1, 2 a 3, § 17 ods. 1 a 2, § 72 ods. 1 a 2, § 74 ods. 1, 7, 12, 13 a 14 a § 106 ods. 5, 6 a 7 zákona č. 448/2008 Z. z. o sociálnych službách a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej len ako „zákon o sociálnych službách“). Vykonaným dokazovaním súd prvej inštancie zistil, že medzi žalobcom ako poskytovateľom sociálnych služieb a žalovanou ako prijímateľkou sociálnych služieb bola uzatvorená zmluva o poskytovaní sociálnej služby č. XX/XXXX/ P zo dňa 13.12.2010 podľa § 74 zákona o sociálnych službách. Predmetom Zmluvy o poskytovaní sociálnej služby je úprava vzájomných práv a povinností zmluvných strán pri poskytovaní sociálnej služby. Zmluva bol uzatvorená na základe právoplatného rozhodnutia Hlavného mesta Slovenskej republiky o odkázanosti žalovanej na sociálnu službu č. C. M. XXXXX/XXXX - XXXXXX/XXX zo dňa
5.11.2010. Rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 13.12.2010. Žalovaná bola na základe posúdenia zaradená do II. stupňa odkázanosti fyzickej osoby na pomoc inej fyzickej osoby. V článku III. zmluvy bol vymedzený druh sociálnej služby, poskytovateľ sa zaviazal poskytovať sociálnu službu na riešenie nepriaznivej sociálnej situácie prijímateľa z dôvodu ťažkého zdravotného postihnutia, nepriaznivého zdravotného stavu, v zariadení pre fyzické osoby, ktoré sú odkázané na pomoc inej fyzickej osoby, v zariadení pre seniorov. Podľa článku IV bod 1/ zmluvy sociálna služba sa prijímateľovi poskytuje celoročnou pobytovou formou. Poskytovateľ bude prijímateľovi poskytovať alebo vytvárať podmienky na poskytovanie činností v súlade s § 15 a nasl. zákona o sociálnych službách (článok IV. bod 2 zmluvy). Sociálna služba sa poskytuje odo dňa 13.12.2010 na dobu neurčitú. Miesto poskytovania sociálnej služby je Domov sociálnych služieb a zariadenie pre seniorov O., G. E. XXX, J.. Podľa článku VII ods. 1 zmluvy, úhrada za sociálnu službu sa určuje podľa VZN BSK č. 31/2009 zo dňa 17.06.2009 na základe uvedeného výpočtu. Podľa článku VII ods. 2 zmluvy, prijímateľ sociálnej služby je povinný platiť úhradu za poskytovanú sociálnu službu podľa svojho príjmu a majetku. Celková výška úhrady je 131,91 € mesačne, pozostávajúca z čiastky za bývanie 130,71 € a režijných nákladov na ubytovanie vo výške 1,20 €. Podľa článku VII ods. 3 zmluvy, úhradu za poskytované sociálne služby je prijímateľ povinný uhradiť priamo na účet zariadenia do OTP banky, alebo priamou platbou do pokladne zariadenia alebo odpočítaním úhrady priamo z vyplácaného dôchodku, ktorý je zasielaný Sociálnou poisťovňou na spoločnú výplatnú listinu. Prijímateľ je povinný uhradiť úhradu za kalendárny mesiac, v ktorom sa služby prijímateľovi poskytujú, najneskôr však do 15. dňa nasledujúceho mesiaca. Podľa článku VIII od. 1 zmluvy, úhrada za poskytované služby sa mení, ak sa zmenia všeobecné záväzné nariadenia BSK. Podľa článku VIII od. 2 zmluvy, ak sa zmenia skutočnosti rozhodujúce na určenie úhrady za sociálnu službu, poskytovateľ sociálnej služby a prijímateľ sociálnej služby sú povinní uzatvoriť písomný dodatok k tejto zmluve. V článku IX zmluvy boli vymedzené práva a povinnosti zmluvných strán, okrem iných prijímateľ mal v bode 2/ stanovenú povinnosť platiť úhradu za sociálnu službu v stanovenej výške a v termíne splatnosti. Poskytovateľ mal právo na včasnú úhradu nákladov za sociálnu službu (článok IX. bod 3 zmluvy). Dôvody skončenia poskytovania sociálnej služby prijímateľom a poskytovateľom sociálnej služby boli uvedené v článku XI zmluvy. Podľa bodu 2 písm. c/ poskytovateľ sociálnej služby môže jednostranne vypovedať zmluvu o poskytovaní sociálnej služby, ak prijímateľ nezaplatí dohodnutú úhradu uvedenú v článku VII. tejto zmluvy za čas dlhší ako tri mesiace, alebo platí len časť dohodnutej úhrady a dlžná suma presiahne trojnásobok dohodnutej mesačnej úhrady. Podľa bodu 2 písm. e/ prijímateľ neuzatvorí dodatok k tejto zmluve, ak sa zmenia skutočnosti rozhodujúce na určenie úhrady za sociálnu službu. Zmeny a doplnky k zmluve bolo možné vykonať len na základe písomného dodatku so súhlasom obidvoch zmluvných strán. Zmluva nadobudla platnosť dňom jej podpísania zmluvnými stranami. Právny zástupca žalobcu vyzval žalovanú dňa 5.3.2013 na uzatvorenie dodatku a vysporiadanie rozdielu v úhradách vo výške 1 898,58 €, ktorý žiadal zaplatiť do 14 dní odo dňa doručenia daného listu, ktorý žalovaná prevzala dňa 8.3.2013.
3. Ministerstvo práce a sociálnych vecí a rodiny SR, Odbor sociálnych služieb v liste zo dňa 26.2.2014 na žiadosť žalobcu uviedlo, že Domov sociálnych služieb a zariadenie pre seniorov O. D. D. G. E. XXX, J., predstavuje jeden právny subjekt, ktorý poskytuje dva druhy sociálnych služieb a to „domov sociálnych služieb“ a „zariadenie pre seniorov“, oba celoročnou pobytovou formou. Uvedené dva druhy sociálnych služieb poskytuje poskytovateľ na troch miestach v Bratislave, ktorými sú G. A. Č. XX, G. E. Č. XXX, D. Č. XX. V mieste poskytovania sociálnej služby G. XX, sú poskytované dva druhy sociálnej služby, domov sociálnych služieb a zariadenie pre seniorov. V mieste poskytovania sociálnej služby G. E. XXX, je poskytovaným jeden druh sociálnej služby, zariadenie pre seniorov. V mieste poskytovania sociálnej služby D. XX, je poskytovaný jeden druh sociálnej služby, domov sociálnych služieb. Skutočnosť, že daný druh sociálnej služby je poskytovaný jedným poskytovateľom sociálnej služby v rôznych budovách, zariadeniach, neznamená, že ide o samostatného poskytovateľa, resp. samostatné zariadenie. Vyššie uvedené skutočnosti boli overené na základe rozhodnutia a zápisu z registra z príslušného vyššieho územného celku, ktorý vykonal zápis predmetného poskytovateľa. Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny SR zverejňuje Centrálny register poskytovateľov sociálnych služieb, potrebné údaje spracováva z podkladov zaslaných z vyšších územných celkov, ktoré majú v pôsobnosti viesť register a vykonávať zmeny v registri vo svojom územnom obvode. Cieľom zverejnenia registra je poskytnúť informácie pre záujemcov o sociálne služby pri výbere poskytovateľa sociálnej služby, ako aj informácie pre odbornú a laickú verejnosť o poskytovaní sociálnych služieb. Pri výpočte ekonomicky oprávnených nákladov konkrétneho poskytovateľa je potrebné vychádzať z ekonomicky oprávnených nákladov daného druhu poskytovanej sociálnej služby a to bez ohľadu na to, že poskytovateľ poskytuje daný druh sociálnej služby na viacerých miestach, za predpokladu že je zapísaný v registri poskytovateľov
ako jeden poskytovateľ jedného druhu sociálnej služby. Napriek tomu, že poskytovateľ poskytuje daný druh sociálnej služby na viacerých miestach, mnohé činnosti zabezpečuje spoločne pre obe alebo viaceré miesta, poskytovateľ nemá všetky činnosti spojené s poskytovaním danej sociálnej služby zabezpečované v oboch budovách, zariadeniach, ale sú spoločne zabezpečované z jedenej z nich pre obe budovy, zariadenia, napríklad manažment, mzdové záležitosti, vzdelávanie zamestnancov, príprava stravy, rôzne obslužné činnosti a preto pri výpočte ekonomicky oprávnených nákladov pre daný druh sociálnej služby nachádzajúci sa na dvoch miestach, zariadenia sa vychádza z celkových nákladov, ktoré vznikli na danú sociálnu službu v oboch miestach. V prípade, že by sa pri výpočte ekonomicky oprávnených nákladov nepostupovalo vyššie uvedeným spôsobom, zariadenie/budova/miesto, v ktorom sa nezabezpečujú spoločné činnosti priamo, by mala ekonomicky oprávnené náklady nižšie, ktoré by však nezodpovedali reálnym nákladom v danej sociálnej služby.
4. Úrad Bratislavského samosprávneho kraja, Odbor sociálnych vecí v Bratislave v liste zo dňa 14.1.2015 uviedol, že DSS a ZPS Rača poskytuje sociálne služby podľa zákona o sociálnych službách a podľa Registračnej karty platnej k 31.12.2014. Poskytuje druhy sociálnej služby: domov sociálnych služieb (§ 38 zákona o sociálnych službách) a zariadenie pre seniorov (§ 35 zákona o sociálnych službách). DSS a ZPS Rača prevádzkuje jedno zariadenie pre seniorov a tento druh sociálnej služby poskytuje podľa Registračnej karty na dvoch miestach poskytovania sociálnej služby, G. XX, J. a G. E. XXX, J.. Zariadenia sociálnych služieb v zriaďovateľskej pôsobnosti Bratislavského samosprávneho kraja, sú samostatné právne subjekty, ktoré hospodária na základe schváleného rozpočtu, vedú podvojné účtovníctvo a zodpovedajú za správnosť údajov v ňom uvedených. Na základe týchto údajov vypočítavajú ekonomicky oprávnené náklady za príslušný rok podľa § 72 ods. 5 zákona o sociálnych službách. Bratislavský samosprávny kraj overil, že DSS a ZPS Rača predložil Odboru sociálnych vecí Úradu Bratislavského samosprávneho kraja ekonomicky oprávnené náklady za roky 2011 až 2013 v súlade s § 72 ods. 5 zákona o sociálnych službách a metodickými usmerneniami Odboru sociálnych vecí Úradu Bratislavského samosprávneho kraja, o čom zaslal súdu ekonomicky oprávnené náklady za roky 2011 - 2013 DSS a ZPS Rača. Odbor sociálnych vecí Úradu Bratislavského samosprávneho kraja relevantné údaje použil na účely prepočtu finančných príspevkov neverejným poskytovateľom sociálnych služieb v zmysle zákona o sociálnych službách.
5. Žalobca poskytuje sociálne služby za podmienok stanovených zákonom sociálnych službách, zriaďovateľ žalobcu, Bratislavský samosprávny kraj, vydal Zriaďovaciu listinu č. XXX/XXXX zo dňa 22.6.2009 pre Domov sociálnych služieb a zariadenie pre seniorov O., G. E. XXX, J., ktorý je rozpočtovou organizáciou, svojimi príjmami a výdavkami je napojený na rozpočet Bratislavského samosprávneho kraja, bol zriadený na dobu neurčitú a poskytuje sociálne služby na základe zápisu do registra, ktorý vedie vyšší územný celok, v Registračnej karte vydanej Bratislavským samosprávnym krajom zo dňa 21.07.2010. Žalobca ako rozpočtová organizácia vymáha pohľadávky v súvislosti s výkonom správy hmotného majetku (R 87/2004) a je aktívne vecne legitimovaný uplatňovať pohľadávky pred súdom. Uvedenú zmluvu o poskytovaní sociálnej služby súd prvej inštancie nepovažoval za spotrebiteľskú zmluvu s poukazom na ustanovenie § 52 Obč. zák., žalobca ako verejný poskytovateľ sociálnych služieb neposkytuje sociálne služby za účelom zisku, ale zabezpečuje dostupnosť a kvalitu sociálnych služieb pre osoby, ktoré sú na ich poskytovanie odkázané (PL.ÚS 13/2009), žalobca aj žalovaná sú povinní dodržiavať právnu úpravu ohľadne podmienok zmluvy zákonom o sociálnych službách. Z vyjadrenia žalobcu súd zistil, že Bratislavský samosprávny kraj každý rok zo svojho rozpočtu poskytuje určitý finančný objem na krytie nákladov, keďže vlastné príjmy žalobcu z úhrad prijímateľov nepokrývajú náklady žalobcu a na úhradách nezískava viac ako sú jeho náklady.
6. Žalobca podľa zmluvy o poskytovaní sociálnych služieb poskytuje žalovanej sociálne služby na dobu neurčitú, v Domove sociálnych služieb a zariadení pre seniorov O., G. E. XXX, J.. Prijímateľ sociálnej služby je povinný platiť úhradu za sociálnu službu v sume určenej poskytovateľom sociálnej služby vo výške 131,91 € a to mesačnú úhradu za bývanie a režijné náklady na ubytovanie, do 15. dňa nasledujúceho mesiaca, ktorá bola určená podľa Všeobecne záväzného nariadenia Bratislavského samosprávneho kraja č. XX/XXXX zo dňa 17.06.2009. Ak sa však zmenia skutočnosti rozhodujúce na určenie úhrady za sociálnu službu, poskytovateľ sociálnej služby a prijímateľ sociálnej služby sú povinní uzatvoriť dodatok k zmluve o poskytovaní sociálnej služby v zmysle ustanovenia § 74 ods. 12 zákona o sociálnych službách. Súd prvej inštancie poukázal na zmenu právnej úpravy poskytovania sociálnych služieb od 1.1.2009, podľa ktorej prijímatelia sociálnej služby sú povinní platiť úhradu poskytovateľovi sociálnej služby, ale výška úhrady sa určuje zmluvou a v súlade so všeobecne záväzným nariadením.
Zásadnou zmenou je to, že seniori už nedostávajú rozhodnutie o výške úhrady za poskytovanú sociálnu službu (jednostranný právny akt) ako to bolo počas právnej úpravy podľa zákona č. 195/1998 Z. z. o sociálnej pomoci, od ktorého sa odvodzovala povinnosť platiť úhradu. Pri zmluvnej úprave predmetu plnenia a úhrady za poskytovanie sociálnej služby sú zmluvné strany povinné dodržiavať zákon o sociálnych službách, pričom poskytovateľ sociálnej služby nemá právo dojednať úhradu v inej výške, ako je určená právnymi predpismi, podľa všeobecne záväzného nariadenia (ďalej aj ako „VZN“) Bratislavského samosprávneho kraja (ďalej aj ako „BSK“). Verejný poskytovateľ sociálnej služby teda určuje sumu úhrady za sociálnu službu, spôsob jej určenia a platenia úhrady zmluvou a v súlade so všeobecne záväzným nariadením obce alebo vyššieho územného celku, najviac vo výške ekonomicky oprávnených nákladov. Vykonaným dokazovaním mal súd preukázané, že došlo k zmene rozhodujúcich skutočností na určenie úhrady za sociálnu službu, ktorú je žalovaná povinná platiť žalobcovi, a to k zmene VZN BSK č. 31/2009, ktoré bolo zmenené VZN BSK č. 39/2010, ktoré nadobudlo účinnosť dňa 30.12.2010, pričom mesačná úhrada pripadajúca na žalovanú podľa VZN BSK č. 39/2010 mala byť 268,72 €. Žalobca v tejto súvislosti predložil žalovanej Dodatok číslo 1/2011/P k zmluve č.25/2010/ P, ktorý neuzatvorila. VZN BSK č. 31/2009 bolo ďalej zmenené VZN BSK č. 43/2011, ktoré nadobudlo účinnosť dňa 6.8.2011, pričom mesačná úhrada pripadajúca na žalovanú podľa VZN BSK č. 43/2011 mala byť 204,90 €. Žalobca v tejto súvislosti predložil žalovanej dodatok číslo 3/2011/P k zmluve č. XX/ XXXX/P, ktorý žalovaná neuzatvorila a to i napriek výzve žalobcu zo dňa 5.3.2013. V dôsledku toho, že sa zmenili skutočnosti rozhodujúce na určenie úhrady za sociálnu službu, poskytovateľ sociálnej služby a prijímateľ sociálnej služby boli povinní uzatvoriť dodatok k zmluve o poskytovaní sociálnej služby o zvýšení úhrad. V konaní mal súd preukázané, že žalobca si splnil svoju povinnosť vyplývajúcu zo zákona, ako aj zo zmluvy o poskytovaní sociálnej služby (podľa článku VIII. odsek 2) a predložil žalovanej uvedené dodatky k zmluve o poskytovaní sociálnej služby. Žalovaná si nesplnila povinnosť vyplývajúcu zo zákona a z uvedenej zmluvy a neuzatvorila dodatky k zmluve o poskytovaní sociálnej služby, v tejto časti teda prijíma plnenie bez právneho dôvodu, bez uzatvorených dodatkov k zmluve, titulom bezdôvodného obohatenia. Súd nie je viazaný právnou kvalifikáciou nároku, ktorú prezentuje žalobca ako nárok na náhradu škody, rozhodujúce boli skutkové tvrdenia, ktorými svoj nárok odôvodnil. Z vyjadrenia žalobcu súd zistil, že veľká časť klientov zariadenia pre seniorov Rača má uzatvorené zmluvy a to asi 80 % a platí úhrady riadne, resp. podľa dohody o splátkach. Odmietnutím uzatvorenia dodatku k zmluve sa prijímateľ môže vyhýbať vzniku povinnosti platiť vyššiu úhradu. Súd prvej inštancie poukázal na tú skutočnosť, že poskytovateľ a prijímateľ sociálnej služby, aj keď uzatvárajú zmluvu o poskytovaní sociálnej služby, nemajú právo dojednať inú sumu úhrady, táto je určená kogentne právnymi predpismi, a to súlade so všeobecne záväzným nariadením obce alebo vyššieho územného celku, najviac vo výške ekonomicky oprávnených nákladov podľa § 72 ods. 2 zákona o sociálnych službách. Žalovaná neuzatvorila dodatky k zmluve o poskytovaní sociálnej služby z dôvodu, že mesačne poberá dôchodok vo výške 335,- € z ktorého platí žalobcovi úhradu za ubytovanie 143,- € a po zaplatení mesačných výdavkov napr. na stravovanie 120,- €, lieky, telefón, elektrinu a iné výdavky, by nemala z čoho zaplatiť zvýšenú úradu za ubytovanie a taktiež namietala ekonomicky oprávnené náklady žalobcu.
7. Podľa § 72 ods. 5 zákona o sociálnych službách ekonomicky oprávnené náklady sú náklady poskytovateľa sociálnej služby na činnosti uvedené v § 16 až § 18, ktoré tvoria mzdy, platy a ostatné osobné vyrovnania vo výške, ktorá zodpovedá výške platu a ostatných osobných vyrovnaní podľa osobitného predpisu, poistné na sociálne poistenie, poistné na verejné zdravotné poistenie a príspevky na starobné dôchodkové sporenie, cestovné náhrady okrem cestovných náhrad pri zahraničných pracovných cestách, energie, voda a komunikácie, materiál okrem reprezentačného vybavenia nových interiérov, dopravné, rutinná údržba a štandardná údržba okrem jednorazovej údržby objektov alebo ich častí a riešenia havarijných stavov, nájomné za prenájom okrem dopravných prostriedkov a špeciálnych strojov, prístrojov, zariadení, techniky, náradia a materiálu, služby, bežné transfery, z toho len na vreckové, odstupné, odchodné, náhrada príjmu pri dočasnej pracovnej neschopnosti zamestnanca, odpisy hmotného majetku a nehmotného majetku poskytovateľa sociálnej služby podľa osobitného predpisu. Poskytovateľ sociálnej služby vykonáva odborné činnosti, obslužné činnosti aj ďalšie činnosti, zabezpečuje vykonávanie týchto činností alebo utvára podmienky na ich vykonávanie v rozsahu ustanovenom týmto zákonom pre druh sociálnej služby, ktorý poskytuje. Medzi obslužné činnosti patrí aj ubytovanie podľa § 17 ods. 1 zákona o sociálnych službách. Ubytovanie je poskytovanie bývania v obytnej miestnosti alebo v jej časti s príslušenstvom, užívanie spoločných priestorov a poskytovanie vecných plnení spojených s ubytovaním v zmysle § 17 ods. 2 zákona o sociálnych službách. Žalobca poskytol žalovanej ubytovanie v rozsahu jednej miestnosti, užívanie spoločných priestorov (chodba, schodište, spoločenská miestnosť) a vecné plnenia spojené s ubytovaním (vykurovanie, dodávka teplej
vody, osvetlenie a iné). Poskytované ubytovanie sa preto nepovažuje za nájom bytu v zmysle § 685 Obč. zák. ale považuje sa za obslužnú činnosť v rámci poskytovania sociálnych služieb podľa zákona o sociálnych službách. Žalobca poskytuje dva druhy sociálnych služieb - domov sociálnych služieb a zariadenie pre seniorov. V mieste poskytovania sociálnej služby G. XX sú poskytované dva druhy sociálnej služby a to domov sociálnych služieb a zariadenie pre seniorov. V mieste poskytovania sociálnej služby D. X je poskytovaný jeden druh sociálnej služby a to domov sociálnych služieb. V mieste poskytovania sociálnej služby G. E. XXX je poskytovaný jeden druh sociálnej služby a to zariadenie pre seniorov. Uvedenú skutočnosť mal súd prvej inštancie preukázanú zo zriaďovateľskej listiny a registračnej karty žalobcu. Súd sa nestotožnil s názorom žalovanej, že ekonomicky oprávnené náklady sa majú vyčísľovať na každé zariadenie sociálnej služby (ZpS G. XX, X. na A.. G. E. XXX, K. na A.. G. XX, K. na A.. D. X), teda podľa jednotlivých budov. Aj keď žalobca ako jeden poskytovateľ poskytuje dva druhy sociálnej služby na rôznych miestach, neznamená to, že každé z uvedených miest je samostatným zariadením alebo poskytovateľom. V tejto súvislosti prvoinštančný súd poukázal na list Ministerstva práce, sociálnych veci a rodiny SR zo dňa 26.2.2014. Súd prvej inštancie sa nestotožnil ani s tvrdením žalovanej o rozlišovaní zariadenia na ZpS na ul. G., kde podľa § 35 ods. 1 písm. a/ zákona o sociálnych službách ide o prijímateľov odkázaných na sociálnu službu a na ZpS na ul. G. E. XXX, kde podľa § 35 ods.1 písm. b/ zákona o sociálnych službách ide o prijímateľov ktorí prijímajú sociálnu službu z iných vážnych dôvodov. Žalovaná nie je odkázaná na pomoc inej fyzickej osoby, poskytovanie tejto sociálnej služby, ubytovanie celoročnou pobytovou formou, potrebuje z iných vážnych dôvodov (napr. pre strach zo samoty po strate životného partnera ako sa uvádza v dôvodovej správe). Súd poukázal na zriaďovaciu listinu a registračnú kartu ktorá neobsahuje uvedené rozlíšenie, ustanovenie o založení dvoch zariadení pre seniorov v rámci žalobcu neznamená, že by zakladalo dva samostatné druhy sociálnej služby. Prvoinštančný súd poukázal aj na list Úradu Bratislavského samosprávneho kraja, Odboru sociálnych vecí zo dňa 14.1.2015. Uvedené tvrdenie žalovanej sa nezhoduje so skutočnosťou ani z dôvodu, že žalobca v oboch miestach okrem ubytovania poskytuje odborné, obslužné a iné činnosti, napr. stravovanie prostredníctvom výdajne jedál, jedlo sa pripravuje v budove na ul. G. XX aj pre seniorov ubytovaných na A.. G. E. XXX, pričom je im vydávané v miestnosti na ul. G. E. XXX, ďalej upratovanie spoločných priestorov, v prípade záujmu pranie, žehlenie, záujmová činnosť. V budove na ul. G. E. nie sú umiestnení len sebestační seniori, ale aj seniori s osobitnými potrebami, ako uviedol žalobca, k 31.08.2014 boli v budovách na ul. G. E. XXX ubytovaní seniori so stupňom odkázanosti od I. do maximálneho VI. stupňa odkázanosti, aj k 31.12.2011 bolo v budovách na ul. G. E. XXX ubytované široké spektrum seniorov a preto uvedené rozlišovanie žalovanou nie je opodstatnené. Z listinných dôkazov predložených žalobcom súd zistil, že ekonomicky oprávnené náklady podľa druhu sociálnej služby zariadenie pre seniorov za rok 2011 boli správne vyčíslené vo výške 525,59 €, za rok 2012 vo výške 531,83 € a za rok 2013 vo výške 533,67 €. Ekonomicky oprávnené náklady za príslušný kalendárny rok zasiela žalobca v mesiaci januári za predchádzajúci kalendárny rok Bratislavskému samosprávnemu kraju, Odboru sociálnych vecí. Súd prvej inštancie v tejto súvislosti poukázal na písomné vyjadrenie Úradu Bratislavského samosprávneho kraja, Odboru sociálnych vecí zo dňa 14.1.2015. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti prvoinštančný súd považoval návrh žalovanej na doplnenie dokazovania nariadením znaleckého dokazovania na vyčíslenie správnosti ekonomicky oprávnených nákladov za nadbytočný a nehospodárny s ohľadom aj na to, že ekonomicky oprávnené náklady žalobcu napr. za rok 2012 boli 531,83 €, teda nižšie v porovnaní s inými zariadeniami pre seniorov v Banskobystrickom, Žilinskom a Košickom samosprávnom kraji (v priemere 605,18 €, ide o všeobecnú informáciu prístupnú na internete) žalovaná si taktiež vybrala zariadenia pre seniorov, ktorých ekonomicky oprávnené náklady boli porovnateľné za uplatňované obdobie napr.: K. G. T. E. J. mal ekonomicky oprávnené náklady v roku 2011 vo výške 555,- € a žalobca mal vo výške 526,- €, v roku 2012 mal Domov pri kríži ekonomicky oprávnené náklady vo výške 505,- € a žalobca mal vo výške 532,- €, v roku 2013 mal Domov pri kríži ekonomicky oprávnené náklady vo výške 526,- € a žalobca mal vo výške 536,- €.
8. K námietkam žalovanej ohľadne výšky dôchodku, ktorý jej nepostačuje na zaplatenie zvýšenej úhrady za poskytovanú sociálnu službu, súd prvej inštancie uviedol, že po zaplatení úhrady jej musí zostať zákonom stanovené percento sumy životného minima podľa § 73 ods. 2 zákona o sociálnych službách (subjektívny limit) a výška úhrady nesmie byť vyššia ako ekonomicky oprávnené náklady podľa § 72 ods. 2 zákona o sociálnych službách (objektívny limit), obidva inštitúty predstavujú ochranu prijímateľa sociálnej služby pred neprimeranou výškou úhrady za sociálnu službu (pričom žalovaná neuzatvorila dodatky k zmluve o poskytovaní sociálnej služby a žalobca si uplatnil plnenie titulom bezdôvodného obohatenia). I napriek uvedenej skutočnosti z listinných dôkazov mal súd prvej inštancie za preukázané, že ekonomicky oprávnené náklady za rok 2011 predstavujú sumu 525,59 € mesačne, za rok 2012 sumu
531,83 € mesačne, za rok 2013 sumu 533,67 € mesačne, úhrada ktorú požaduje žalobca od žalovanej bola najviac 268,72 € za rok 2011, následne vo výške 204,90 € a 205,73 €, v každom období bola teda suma úhrady za sociálnu službu, ktorú si uplatňuje žalobca, nižšia ako ekonomicky oprávnené náklady, žalobca teda neprekračuje ekonomicky oprávnené náklady ako objektívny limit v zmysle § 72 ods. 2 zákona o sociálnych službách. Po zaplatení úhrady za sociálnu službu musí prijímateľovi sociálnej služby zostať mesačne z jeho príjmu 20 % sumy životného minima pre jednu plnoletú fyzickú osobu stanovenej osobitným predpisom, podľa § 73 ods. 2 zákona o sociálnych službách (subjektívny limit), v každom období bol zachovaný povinný minimálny zostatok príjmu žalovanej po zaplatení úhrady, výška úhrady žalovanej teda nebola dohodnutá v rozpore s objektívnym alebo subjektívnym limitom, ktoré predstavujú ochranu jej príjmu zo zákona.
9. Z osobnej karty klienta - žalovanej, vyplynulo, že žalovaná si svoju povinnosť platiť úhradu za sociálnu službu v sume určenej poskytovateľom sociálnej služby nesplnila a za uplatňované obdobie od 1.1.2011 do 31.3.2015 zaplatila len čiastočnú úhradu vo výške 143,01 € mesačne, teda nezaplatila žalobcovi v celom rozsahu úhradu za sociálnu službu za uplatňované obdobie vo výške 3 657,06 €, ako je uvedené v osobnej karte klienta (zostatok). Keďže žalovaná si nesplnila svoju zákonnú a zmluvnú povinnosť uzatvoriť so žalobcom dodatky k zmluve o poskytovaní sociálnej služby, v tejto časti prijímala plnenie bez právneho titulu a bola povinná vydať žalobcovi predmet bezdôvodného obohatenia v zmysle § 456 Obč. zák.. Preto súd prvej inštancie zaviazal žalovanú zaplatiť žalobcovi žalovanú istinu vo výške 3 657,06 €.
10. Dlžník, ktorý svoj dlh riadne a včas nesplní, dostane sa do omeškania, čo mu zakladá povinnosť zaplatiť žalobcovi popri plnení úroky z omeškania. Úrok z omeškania je zákonným dôsledkom omeškania so splnením peňažného dlhu alebo jeho časti a nárok na úroky z omeškania pri omeškaní s plnením peňažného dlhu vzniká bez ohľadu na to, čo spôsobilo omeškanie. Úroky z omeškania môže veriteľ požadovať od dlžníka aj vtedy, ak neboli medzi ním a dlžníkom dohodnuté. Ak čas plnenia nie je dohodnutý, ustanovený právnym predpisom alebo určený v rozhodnutí, je dlžník povinný splniť dlh prvého dňa po tom, čo ho o plnenie veriteľ požiadal podľa § 563 Obč. zák. Žalovaná sa dostala do omeškania so zaplatením dlžnej sumy 3 657,06 €, čo jej zakladá povinnosť zaplatiť žalobcovi zákonný úrok z omeškania, výška úroku z omeškania je o osem percentuálnych bodov vyššia, ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platnej k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu podľa § 3 v spojení s § 10c nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z. v znení neskorších predpisov, ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka, s účinnosťou od 1.2.2013 výška úrokov z omeškania je o päť percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platnej k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu podľa § 3 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z. v znení neskorších predpisov. Žalovaná sa dostala do omeškania so zaplatením sumy 1 898,58 € nakoľko na výzvu žalobcu na zaplatenie 1 898,58 € zo dňa 5.3.2013, ktorú prevzala dňa 8.3.2013, nereagovala, čo jej zakladá povinnosť zaplatiť žalobcovi zákonný úrok z omeškania z dlžnej sumy od 10.3.2013 až do zaplatenia. Žalovaná sa dostala do omeškania so zaplatením sumy 451,32 € z dôvodu, že žalobca podal žalobu na zaplatenie istiny vo výške 2 349,90 € (1 898,58 € + 451,32 €), ktorý bol doručený žalovanej dňa 24.9.2013, čo jej zakladá povinnosť zaplatiť žalobcovi zákonný úrok z omeškania z dlžnej sumy od 26.9.2013 až do zaplatenia. Žalovaná sa dostala do omeškania so zaplatením sumy 1 307,16 € z dôvodu, že žalobca podal návrh na zmenu žaloby spočívajúcu v rozšírení žaloby, o ktorom prvoinštančný súd rozhodol uznesením na pojednávaní dňa 23.4.2015 za prítomnosti strán sporu tak, že zmenu žaloby pripustil, čo zakladá povinnosť žalovanej zaplatiť žalobcovi zákonný úrok z omeškania z dlžnej sumy od 25.4.2015 až do zaplatenia.
11. Vzhľadom k povahe prejedávanej veci a k osobným a majetkovým pomerom žalovanej, ktorá poberá len starobný dôchodok a musí platiť úhradu za ubytovanie a mesačné výdavky, súd prvej inštancie určil povinnosť žalovanej zaplatiť peňažné plnenie v splátkach v zmysle ustanovenia § 160 ods. 1 O.s.p.
12. O trovách konania mal súd prvej inštancie rozhodnúť do 30 dní po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.
13. Proti tomuto rozsudku podala v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaná, ktorá žiadala, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Vytkla súdu prvej inštancie, že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 písm. f/ a h/ O.s.p., ďalej neúplné zistenie skutkového stavu pre nevykonanie navrhnutých dôkazov potrebných na zistenie rozhodujúcich skutočností, nesprávne skutkové zistenia na základe vykonaných dôkazov a nesprávne
právne posúdenie veci. Namietala, že rozhodnutie prvoinštančného súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, súd prvej inštancie nedostatočne zistil skutkový stav, ďalej nepreskúmateľnosť rozsudku, porušenie zásady rovnosti strán a materiálnej a formálnej pravdy pri vykonávaní a hodnotení dôkazov. V úvodnej časti svojho odvolania zhrnula výsledky dokazovania pred súdom prvej inštancie a podľa žalovanej nepravdivé tvrdenia žalobcu rozhodujúce pre meritum sporu, ktoré boli prevzaté do odôvodnenia rozsudku.
14. Medzi sporné skutočnosti v danom spore podľa názoru žalovanej patrila povaha zmluvy uzavretej medzi žalobcom a žalovanou, žalovaná mala za to, že táto zmluva je spotrebiteľská. Namietala tiež, že bola uvedená do omylu okrúhlou pečiatkou na zmluve, oferta bola maskovaná ako rozhodnutie správneho orgánu. V čl. VIII ods. 1 Zmluvy je uvedená povinnosť prijímateľa uzavrieť dodatok k zmluve generálne pri akejkoľvek zmene právnych a faktických skutočností dotýkajúcich sa výšky úhrad, t.j. aj bez splnenia podmienky v súlade s § 74 ods. 12 v spojení s § 73 zákona o sociálnych službách, t.j. v rozpore so znením príslušných ustanovení účinných do 31.12.2013. Uplatňovanie § 73 ods. 2 zákona o sociálnych službách v znení účinnom do 31.12.2013 pri určovaní úhrady poskytovateľom je v rozpore s dobrými mravmi, žalovaná je pri platení určenej úhrady v hmotnej núdzi a nemá vôbec alebo trpí nedostatkom finančných prostriedkov. Namietala tiež uplatňovanie § 73 ods. 2 zákona o sociálnych službách v znení účinnom od 1.1.2014 v rozpore s týmto ustanovením. Ďalej mala žalovaná za to, že žalobcom predložené ekonomicky oprávnené náklady neboli vykázané za zariadenie sociálnej služby identifikované druhom, miestom, formou a kapacitou, ale iba podľa druhu a s použitím nepreskúmateľných rozpočítavacích koeficientov. Výška ekonomicky oprávnených nákladov nebola kvantifikovaná len pre činnosti podľa § 16, § 17 a § 18 zákona o sociálnych službách v súlade s limitáciou podľa § 72 ods. 2 zákona o sociálnych službách. Žalobca podľa žalovanej ani nie je aktívne vecne legitimovaný, je rozpočtovou organizáciou priamo napojenou na rozpočet útvaru územnej samosprávy, nie je vlastníkom ani správcom platieb. Škoda vznikla výhrade vlastníkovi úhrad, zriaďovateľovi verejného poskytovateľa - Bratislavskému samosprávnemu kraju. Žalobca nie je oprávnený vymáhať dlh od zmluvného partnera - prijímateľa, postupuje výhradne podľa § 73 ods. 7 zákona o sociálnych službách.
15. Ďalej vo svojom odvolaní žalovaná uviedla, že súd prvej inštancie ukončil dokazovanie bez dôkazu uplatnení § 73 zákona o sociálnych službách pri určovaní výšky úhrady za sociálnu službu v súlade s dobrými mravmi a od 1.1.2014 v súlade so zákonom. Nevykonal ani dôkaz znaleckým posudkom o výške ekonomicky oprávnených nákladov. Pokiaľ išlo o žalovanou tvrdenú spotrebiteľskú povahu zmluvy uzavretej medzi stranami sporu, žalovaná poukázala na to, že podľa nej sa eurokonformný výklad § 52 ods. 3 Občianskeho zákonníka vzťahuje aj na organizácie zriadené samosprávou pre poskytovanie sociálnych služieb. Takýto výklad je v súlade s definíciou v čl. 2 smernice Rady 93/13/ EHS a judikátom - rozsudkom Q. M. S. Q. K. E. E. T. S. M. E.. L. B.. Pokiaľ sa odvolací súd nestotožní s uvedeným odôvodnením, ide o konflikt komunitárneho práva s vnútroštátnou právnou normou. V tejto súvislosti žalovaná dospela k záveru, že ustanovenia danej zmluvy, ktoré upravujú povinnosť prijímateľa sociálnej služby uzavrieť dodatok k zmluve, predstavujú neprijateľnú zmluvnú podmienku a sú preto neplatné. Súd prvej inštancie podľa žalovanej tiež ignoroval konkurenciu podzákonnej úpravy výšky úhrady za sociálnu službu podľa § 35 ods. 1 písm. b/ zákona o sociálnych službách a podľa všeobecne záväzných nariadení BSK, keď na území Bratislavy upravuje výšku úhrady za sociálnu službu aj všeobecne záväzné nariadenie Hlavného mesta SR Bratislavy. Obec zriaďuje zariadenie pre seniorov zo zákonom stanovenej kompetencie, vyšší územný celok zriaďuje túto službu iba fakultatívne. Odôvodnenie rozsudku podľa žalovanej neobsahuje relevantné dôvody, prečo súd prvej inštancie nevykonal dôkazy. Žalovaná nesúhlasila s výpočtom ekonomicky oprávnených nákladov a mala za to, že súd v tejto veci nevykonal riadne dokazovanie a dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam. Rovnako nesúhlasila so záverom súdu, že žalobca prevádzkuje podľa § 35 zákona o sociálnych službách jediné Zariadenie pre seniorov na viacerých miestach.
16. Súd prvej inštancie dospel podľa žalovanej na základe vykonaného dokazovania k nesprávnym skutkovým zisteniam, keď sa stotožnil so subjektívnym argumentom žalobcu, že objektivita zriaďovateľa pri hodnotení hospodárskych výsledkoch žalobcu, t.j. aj správnosť vyčíslenia ekonomicky oprávnených nákladov podľa druhu sociálnej služby v súlade najmä s § 72 ods. 5 zákona o sociálnych službách, je zabezpečená záujmom zriaďovateľa na čo najnižších výdavkoch na sociálnu službu. Zriaďovateľ má záujem na vyčíslení čo najnižších výdavkoch prednostne u sociálnej služby s jeho dodatočnou povinnosťou neverejným poskytovateľom. Žalovaná sa nestotožnila ani s výkladom pojmu „zariadenie
sociálnej služby“ tak, ako ho vykladal súd a s dôvodmi žalobcu pre vykazovanie ekonomicky oprávnených nákladov podľa druhu sociálnej služby. Súd prvej inštancie tiež opomenul zásadnú informáciu vyplývajúcu zo správy hlavného kontrolóra BSK z roku 2011, ktorý informoval zastupiteľstvo BSK, že žalobca nevedie účtovníctvo vo vecnom členení na tzv. nákladové strediská, ktorými by boli napríklad tri miesta poskytovania sociálnej služby alebo aspoň podľa dvoch druhov sociálnej služby, ktoré poskytuje. Súd prvej inštancie tiež nahradil vecné dokazovanie o výške ekonomicky oprávnených nákladov predložením ekonomicky oprávnených nákladov zverejnených inými verejnými poskytovateľmi, ktoré však neboli vzájomne porovnateľné. Žalovaná nesúhlasila ani s uznaním výšky úhrady za poskytnutie sociálnej služby pre cieľovú skupinu podľa § 35 ods. 1 zákona o sociálnych službách podľa všeobecne záväzného nariadenia zriaďovateľa žalobcu, nakoľko na takéto všeobecne záväzné nariadenie neexistovalo zákonné zmocnenie. Žalovaná poukázala na úhradu sociálnej služby zhodného vecného rozsahu (ubytovanie bez stravovania a pomoci v odkázanosti) pre prijímateľa sociálnej služby u verejného poskytovateľa zriadeného z kompetencie stanovenej zákonom o sociálnych službách obci, a to v ZpS Domov seniorov B. (S. X. K. D. K.) pri obývaní identického bytu ako ZpS Pri vinohradoch, je pri rozlohe 37,11 m2 od 1.6.2011 vo výške 144,69 € za mesiac (30 dní) a pri rozlohe 38,97 m2 od 1.6.2011 vo výške 152,26 € za mesiac (30 dní). Do tohto času (do 30.5.2011) bola pri rozlohe 37,11 m2 vo výške 110,74 € za mesiac (30 dní) a pri rozlohe 38,97 m2 vo výške 116,45 € za mesiac (30 dní).
17. Pokiaľ išlo o právne posúdenie, žalovaná namietala, že zmluva o poskytovaní sociálnej služby je uzatváraná pri obmedzenej zmluvnej voľnosti zákonom o sociálnych službách, ktorý určuje spôsob, formu, obsah a esenciálne zmluvné podmienky. Zákon určuje, ktoré z podmienok sú kogentné a pri ktorých je možné podmienku stanoviť aj odchýlne od znenia zákona dohodou strán. Súd iba konštatoval, že oferta žalovanou prijatá nebola. Súd nerozhodoval o obsahu návrhu zmluvy. Špecifikom je skutočnosť, že prijímateľ je rozhodnutím podľa zákona o sociálnych službách odkázaný na pomoc inej osoby v II. stupni a užíva konkrétnu bytovú jednotku, má v nej legálne umiestnené svoje vlastné vybavenie a udržiava ho na vlastné náklady. Opakovane žalovaná namietala neprijateľnosť niektorých zmluvných podmienok s poukazom na právnu úpravu spotrebiteľských zmlúv. Žalovaná namietala ďalej právny titul pre stanovenie výšky istiny. Záväzok žalovanej mesačne platiť sumu úhrady nie je dohodou o cene, ale kvázi individuálnym správnym aktom o jednostrannom rozhodnutí žalobcu o výške úhrady určenej podľa § 72 zákona o sociálnych službách a podľa všeobecne záväzného nariadenia príslušnej územnej samosprávy. Pritom žalovaná plnila v zmysle posledného rozhodnutia vydaného podľa zákona o sociálnych službách účinného do 31.12.2008 a v prípade nejde o úmysel neplatiť za služby vôbec. Jednostranné kvázi rozhodnutie je účinné bez ohľadu na právny stav, v akom sa žalovaná nachádzala. Príslušenstvo istiny sankcionované rozsudkom v súlade s nariadením vlády SR č. 87/1995 Z. z. musí byť vylúčené z petitu, nakoľko jeho subsidiarita je vylúčená špeciálnou úpravou zákona o sociálnych službách. Záverom žalovaná opakovane namietala nedostatok aktívnej vecnej legitimácie žalobcu, nedostatok právneho odôvodnenia výrokov súdu prvej inštancie o nestotožnení sa s argumentmi a s odkazom o stotožnení sa s právnou argumentáciou žalobcu bez vysporiadania sa so všetkými námietkami žalovanej voči argumentácií žalobcu. Napokon tiež namietala použitie citácií noriem zákona o sociálnych službách bez konkrétnej aplikácie na skutkový stav. Upozornila tiež na to, že žalovaná nie je s ohľadom na príjem a majetok schopná splniť podľa podmienok na splatenie rozsudkom uznanú sumu.
18. K odvolaniu žalovanej sa písomne vyjadril žalobca, ktorý žiadal, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil. Uviedol, že žalovaná nespochybnila viaceré rozhodujúce skutočnosti dôležité pre posúdenie nároku žalobcu. Nepoprela skutočnosť, že jej žalobca poskytol plnenie (sociálnu službu), rovnako nespochybňuje ani výšku ňou zaplatenej úhrady za predmetné obdobie, ako ani fakt že neuzatvorila dodatky k Zmluve č. XX/XXXX o poskytovaní sociálnej služby, predmetom ktorých bolo zosúladenie výšky úhrady so všeobecne záväzným nariadením BSK č. XX/ XXXX. Je teda zrejmé, že skutkový základ nároku žalobcu je nepochybne daný. Špecifickosť prípadu spočíva podľa žalobcu v kogentnej regulácií výšky úhrady za sociálnu službu. Podľa § 72 ods. 1 zákona o sociálnych službách je každý prijímateľ povinný platiť úhradu za sociálnu službu v sume určenej poskytovateľom, pričom podľa § 72 ods. 2 zákona o sociálnych službách žalobca ako poskytovateľ určuje úhradu v súlade so všeobecne záväzným nariadením BSK č. 31/2009. Z uvedeného vyplýva, že pre prijímateľov sociálnej služby (vrátane žalovanej) je výška úhrady stanovená kogentným spôsobom. V dôsledku tohto kogentného určenia je možné presne určiť, akú hodnotu mala sociálna služba poskytnutá žalovanej v tom ktorom mesiaci.
19. Žalovaná v odvolaní predložila nový argument, ktorým namietala, že vo vzťahu k žalobcovi ako zariadeniu sociálnych služieb existuje konkurencia dvoch právnych predpisov, ktorými by sa mal žalobca riadiť a to všeobecne záväzné nariadenie BSK č. XX/XXXX a všeobecne záväzné nariadenie Hlavného mesta SR Bratislavy č. 1/2004. Žalovaná sa touto námietkou fakticky dožaduje, aby za úhradu v jej prípade bola považovaná nižšia úhrada vypočítaná podľa všeobecne záväzného nariadenia Hlavného mesta SR Bratislavy. Tento názor považuje žalobca za nesprávny a námietku za irelevantnú. Pôsobnosť oboch nariadení je odlišná, všeobecne záväzné nariadenie Hlavného mesta SR Bratislavy sa vzťahuje na zariadenia sociálnych služieb zriadených Hlavným mestom SR Bratislavou. Žalovaná ďalej namietala nedostatočne zistený skutkový stav v súvislosti s ekonomicky oprávnenými nákladmi a povinným minimálnym zostatkom. V prvom rade žalobca poznamenal, že oba tieto inštitúty majú opodstatnenie pre výšku zmluvnej úhrady, pričom žalobca si neuplatňuje v tomto konaní plnenie zo zmluvy. Nad rámec toho súd prvej inštancie podrobne poukázal na dôvody, z ktorých vyplýva, že žalobca nevybočil z medzí zákona o sociálnych službách z hľadiska určenia ekonomicky oprávnených nákladov (vyjadrenie BSK zo dňa 14.1.2015, vyjadrenie Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny SR zo dňa 26.2.2014, porovnanie s ekonomicky oprávnenými nákladmi v zariadeniach pre seniorov v zriaďovateľskej pôsobnosti Košického, Banskobystrického a Žilinského samosprávneho kraja a Hlavného mesta SR Bratislavy). Z tejto dôkaznej situácie súd prvej inštancie oprávnene nepovažoval návrh žalovanej na vykonanie znaleckého dokazovania za potrebný a efektívny dôkazný prostriedok. Navyše ak tento dôkazný návrh nebol ani dostatočne odôvodnený a špecifikovaný. Vo vzťahu k povinnému minimálnemu zostatku žalobca vyjadril pochopenie s tým, že žalovanej sa nepáči výška úhrady za ubytovanie stanovená právnym predpisom. Zmyslu sociálnych práv sa však neprieči stav, ktorý nie je optimálny. Žalovaná má prístup k inštitútu pomoci v hmotnej núdzi. Ďalšiu úroveň zabezpečenia sociálnych potrieb predstavujú pre seniorov služby a ich pravidlá v zmysle zákona o sociálnych službách. Ustanovenie § 73 ods. 2 zákona o sociálnych službách garantuje prijímateľovi sociálnej služby minimálny zostatok z jeho príjmu po zaplatení životného minima.
20. Žalobca nesúhlasil ani s argumentáciou žalovanej, ktorá považovala zmluvu o poskytovaní sociálnej služby uzatvorenú podľa § 74 zákona o sociálnych službách za spotrebiteľskú zmluvu. Zmluva podľa § 74 zákona o sociálnych službách slúži na zabezpečenie služieb vo verejnom záujme a žalobca neposkytuje (na rozdiel od neverejných poskytovateľov) sociálne služby za účelom zisku, a teda nerealizuje sociálne služby ako obchodnú alebo podnikateľskú činnosť. Účelom existencie žalobcu nie je dosahovanie zisku, ale zabezpečovanie dostupnosti a čo najvyššej kvality sociálnych služieb pre osoby, ktoré sú na ich poskytovanie odkázané. Čo sa týka námietok žalovanej voči vecnej legitimácií žalobcu, existencii povinnosti uzatvoriť dodatky v prípade zmeny výšky úhrady, ako aj priznania príslušenstva k istine, s týmto skutočnosťami sa dostatočne vysporiadal súd prvej inštancie a tvrdenia žalovanej nepredstavujú nové protiargumenty na rámec jej prednesov a písomných podaní v prvoinštančnom konaní.
21. K vyjadreniu žalobcu k odvolaniu žalovanej doručila svoju repliku žalovaná. Namietala, že odvolací súd by nemal na niektoré časti vyjadrenia žalobcu prihliadať, mal by preskúmať nedostatok aktívnej vecnej legitimácie žalobcu a v prípade, že žalobu nezamietne, mal by nariadiť pojednávanie. V súvislosti s argumentáciou žalobcu poukázala na ustanovenie § 74 ods. 1 veta druhá zákona o sociálnych službách, podľa ktorého zmluva o poskytovaní sociálnej služby musí byť uzatvorená spôsobom, ktorý je pre prijímateľa sociálnej služby zrozumiteľný. Túto zákonom určenú povinnosť však žalobca nesplnil, naopak nahradil ju požiadavkou na prijímateľa predložiť pripomienky. Ďalej namietala, že porovnanie výšky ekonomicky oprávnených nákladov iných verejných i neverejných poskytovateľov nie je dôkazom o správnosti vyčíslenia ekonomicky oprávnených nákladov u žalobcu. Okrem toho žalobcom oboznámené ekonomicky oprávnené náklady sú neoverené a neboli podrobené vnútornej, ani vonkajšej kontrole. Žalovaná ďalej poukázala na novelu o sociálnych službách účinnú do 1.3.2012, ktorá zmenila právny nárok na poskytovanie sociálnej služby v zariadení podľa § 35 ods. 1 písm. a/ zákona o sociálnych službách tak, že zvýšila potrebný stupeň odkázanosti na najmenej IV. Od toho termínu sa na žalovanú vzťahuje ustanovenie § 110c ods. 1 a je prijímateľom v súlade s § 35 ods. 1 písm. a/ zákona o sociálnych službách. Namietala tiež kompetenciu zriaďovateľa žalobcu stanovovať všeobecne záväzným právnym predpisom spôsob určenia sumy úhrady za sociálnu službu a jej platenie, túto kompetenciu má podľa názoru žalovanej obec, nie samosprávny kraj. Nesúhlasila ani s odkazom žalobcu na prístup žalovanej k inštitútom sociálnej siete. Žalovaná nespĺňa podmienky pre priznanie pomoci v hmotnej núdzi. Opakovane tiež spochybnila existenciu aktívnej vecnej legitimácie žalobcu v konaní. Zákon o sociálnych službách vylúčil ustanovením § 71 ods. 2 príjmy verejného poskytovateľa z
úhrad za sociálne služby od prijímateľa sociálnej služby podľa § 71 ods. 1 písm. b/ zákona o sociálnych službách z použitia na účel, na ktorý bol poskytovateľ zriadený. Bez osobitného súhlasu orgánu vyššieho územného celku príslušného schvaľovať rozpočet je vylúčené, aby verejný poskytovateľ vykonával správu majetku vyššieho územného celku nadobudnutého podľa § 71 ods. 1 písm. b/ zákona o sociálnych službách získaného vlastnou činnosťou, pre ktorú bol zriadený alebo založený na základe uplatnenia oprávnení verejného poskytovateľa v súlade s príslušnými ustanoveniami § 72, § 73 a § 74 zákona o sociálnych službách. Evidencia príjmov a sledovanie, kontrola príjmovej časti rozpočtu územnej samosprávy, nie je správou majetku. Tým je suspendované oprávnenie správcu podľa § 6 ods. 3 zákona č. 446/2001 Z. z.
22. Žalobca sa k replike žalovanej nevyjadril.
23. Žalovaná v priebehu odvolacieho konania predložila odvolaciemu súdu dôkaz, ktorý podľa svojho vyjadrenie nemohla predložiť v prvoinštančnom konaní, a ktorý mal preukazovať nepravdivé prerozdeľovanie bežných výdavkov vynaložených verejným poskytovateľom sociálnej služby medzi dva druhy sociálnej služby (§ 35 a § 38 zákona o sociálnych službách). Ekonomicky oprávnené náklady si určuje žalobca z celkových nákladov zistených na základe prvotných účtovných dokladov za celú organizáciu za použitia hypotézy, že ekonomicky oprávnené náklady sú rovnaké pre pobytovú celoročnú sociálnu službu podľa § 35, aj § 37 zákona o sociálnych službách. Dôkaz nebolo možné uplatniť v konaní na súde prvej inštancie preto, že je interným predpisom a bol získaný na základe infožiadosti až po predchádzajúcom zamietnutí totožnej infožiadosti. Predmetný dôkaz je interná smernica vydaná štatutárom žalobcu s názvom Postupy pri triedení účtovných položiek finančnej hodnoty nákladov organizácie v zmysle pokynu BSK v účtovných dokladoch. Jej cieľom je triediť účtovné operácie organizácie na ekonomicky oprávnené náklady, ekonomicky neoprávnené náklady a rozčleniť ich podľa typu a druhu sociálnej služby. Stanovuje aj kategorizáciu podľa zariadení sociálnej služby. Jediným kritériom administratívneho prerozdelenia ekonomicky oprávnených nákladov zistených za obe sociálne služby je iba podiel kapacity jednotlivých zariadení sociálnej služby. Takýto spôsob vedenia účtovnej evidencie a z toho vyplývajúce vyvodenie výšky ekonomicky oprávnených nákladov považovala žalovaná za nesprávne.
24. K predloženému dôkazu sa vyjadril žalobca, ktorý sa nestotožnil s názormi žalovanej, ktorá v podstate tvrdila, že ekonomicky oprávnené náklady žalobcu nerešpektujú § 72 ods. 5 zákona o sociálnych službách. Ekonomicky oprávnené náklady predstavujú tzv. objektívny limit úhrady za sociálnu službu, relevantným je údaj o ekonomicky oprávnených nákladoch na daný druh sociálnej služby, nie na tú ktorú budovu, čo potvrdilo aj Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny SR vo vyjadrení z 26.2.2014 a zriaďovateľ žalobcu BSK vo vyjadrení zo dňa 14.1.2015. Napriek týmto argumentom žalovaná opakovane tvrdí, že v prípade žalobcu existujú 4 zariadenia, resp. 4 druhy sociálnych služieb, hoci v skutočnosti sú to 2 druhy sociálnych služieb. Výška úhrady v prípade žalovanej ako prijímateľky sociálnej služby bola násobne nižšia, ako výška ekonomicky oprávnených nákladov žalobcu na druh sociálnej služby zriadenie pre seniorov. Žalobca tiež namietal, že žalovaná nepreukázala, že by predmetný dôkaz nemohla bez svojej viny predložiť už skôr, žalovaná neuhrádza sumu stanovenú žalobcom už do januára 2011. Ďalej vo svojom vyjadrení žalobca opätovne zopakoval svoju argumentáciu, ktorá bola obsahom jeho vyjadrenia k odvolaniu žalovanej.
25. Podľa § 470 ods. 1 prechodných ustanovení zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok účinného od 1.7.2016 (ďalej len „C.s.p.“) ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.
26. Odvolací súd s poukazom na vyššie uvedené ustanovenie C.s.p. preskúmal a prejednal vec v rozsahu podaného odvolania v zmysle § 379 a § 380 ods. 1 C.s.p. bez nariadenia odvolacieho pojednávania (rozsudok bol odvolacím súdom verejne vyhlásený podľa § 378 ods. 1 a § 219 ods. 3 C.s.p.) a dospel k záveru, že odvolaniu žalovanej možno priznať len čiastočný úspech.
27. Podľa § 61 ods. 2 zákona č. 448/2008 Z. z. o sociálnych službách a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o sociálnych službách“) zariadenia možno účelne a vhodne zlučovať.
28. Podľa § 71 ods. 1 písm. b/ zákona o sociálnych službách sociálne služby poskytované verejným poskytovateľom sociálnej služby môžu byť financované z úhrad za sociálne služby od prijímateľa sociálnej služby na základe zmluvy o poskytovaní sociálnej služby a z úhrad za iné činnosti podľa § 15 ods. 3 uvedených v osobitnej zmluve podľa § 74 ods. 8.
29. Podľa § 72 ods. 1 zákona o sociálnych službách prijímateľ sociálnej služby je povinný platiť úhradu za sociálnu službu v sume určenej poskytovateľom sociálnej služby, ak tento zákon neustanovuje inak. Do úhrady za sociálnu službu nemožno započítať úhradu za vykonávanie, zabezpečovanie alebo utváranie podmienok na vykonávanie iných činností podľa § 15 ods. 3.
30. Podľa § 72 ods. 2 zákona o sociálnych službách verejný poskytovateľ sociálnej služby určuje sumu úhrady za sociálnu službu, spôsob jej určenia a platenia úhrady zmluvou podľa § 74 v súlade so všeobecne záväzným nariadením obce alebo vyššieho územného celku, najviac vo výške ekonomicky oprávnených nákladov znížených o príjem z finančného príspevku na financovanie sociálnej služby v zariadení podľa § 71 ods. 6 a príjem z úhrady ekonomicky oprávnených nákladov spojených s poskytovaním sociálnej služby podľa § 71 ods. 7.
31. Podľa § 73 ods. 2 zákona o sociálnych službách v znení účinnom do 30.12.2013 po zaplatení úhrady za celoročnú pobytovú sociálnu službu musí prijímateľovi sociálnej služby zostať mesačne z jeho príjmu najmenej 20 % sumy životného minima pre jednu plnoletú fyzickú osobu ustanovenej osobitným predpisom.
32. Podľa § 73 ods. 2 zákona o sociálnych službách v znení účinnom od 1.1.2014 po zaplatení úhrady za celoročnú pobytovú sociálnu službu musí prijímateľovi sociálnej služby zostať mesačne z jeho príjmu najmenej 25 % sumy životného minima pre jednu plnoletú fyzickú osobu ustanovenej osobitným predpisom. Po zaplatení úhrady za celoročnú pobytovú sociálnu službu v zariadení bez poskytovania stravovania musí prijímateľovi sociálnej služby zostať mesačne z jeho príjmu najmenej 75 % sumy životného minima pre jednu plnoletú fyzickú osobu ustanovenej osobitným predpisom.
33. Podľa § 74 ods. 1 zákona o sociálnych službách v znení účinnom do 30.12.2013 poskytovateľ sociálnej služby poskytuje sociálnu službu na základe zmluvy o poskytovaní sociálnej služby. Zmluva o poskytovaní sociálnej služby musí byť uzatvorená spôsobom, ktorý je pre prijímateľa sociálnej služby zrozumiteľný.
34. Podľa § 74 ods. 1 zákona o sociálnych službách v znení účinnom od 1.1.2014 poskytovateľ sociálnej služby poskytuje sociálnu službu na základe zmluvy o poskytovaní sociálnej služby. Zmluva o poskytovaní sociálnej služby musí byť uzatvorená spôsobom, ktorý je pre prijímateľa sociálnej služby zrozumiteľný. Zmluvné strany sa môžu odchýliť od ustanovení tohto zákona uvedených pre túto zmluvu, len ak tento zákon takúto možnosť výslovne pripúšťa. Zmluva o poskytovaní sociálnej služby uzatvorená písomnou formou nesmie mať charakter zmiešanej zmluvy.
35. Podľa § 74 ods. 12 zákona o sociálnych službách v znení účinnom do 30.12.2013 ak sa zmenia skutočnosti rozhodujúce na určenie úhrady za sociálnu službu podľa § 73, poskytovateľ sociálnej služby a prijímateľ sociálnej služby sú povinní uzatvoriť dodatok k zmluve o poskytovaní sociálnej služby.
36. Podľa § 74 ods. 12 zákona o sociálnych službách v znení účinnom od 1.1.2014 ak sa zmenia skutočnosti rozhodujúce na určenie sumy úhrady a platenie úhrady za sociálnu službu, poskytovateľ sociálnej služby a prijímateľ sociálnej služby sú povinní uzatvoriť dodatok k zmluve o poskytovaní sociálnej služby.
37. Podľa § 451 ods. 1 Občianskeho zákonníka kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie vydať.
38. Podľa § 454 Občianskeho zákonníka bezdôvodne sa obohatil aj ten, za koho sa plnilo, čo podľa práva mal plniť sám.
39. Súd prvej inštancie vo veci vykonal dokazovanie potrebné pre náležité zistenie skutkového stavu veci v zmysle § 215 ods. 1 C.s.p. a vec, pokiaľ ide o základ nároku žalobcu, i správne právne posúdil v súlade s § 220 ods. 2 C.s.p..
40. Z dokazovania vykonaného súdom prvej inštancie vyplýva a medzi stranami sporu ani nebolo sporné, že žalobca a žalovaná uzavreli dňa 1.2.2010 zmluvu č. 25/2010/P o poskytovaní sociálnej služby, na základe ktorej žalobca poskytoval žalovanej sociálnu službu. Žalovaná sa v zmysle uvedenej zmluvy zaviazala platiť úhradu za poskytovanú sociálnu službu v sume 131,91 € mesačne. Žalobca navrhol žalovanej v zmysle § 74 ods. 12 zákona o sociálnych službách uzavretie dodatkov č. X/XXXX/P, X/XXXX/ P, X/XXXX/P, X/XXXX/P S. X/XXXX/P k predmetnej zmluve, žalovaná tieto návrhy neprijala a uvedené dodatky k zmluve neuzavrela. Sociálnu službu poskytovanú žalobcom žalovaná naďalej prijímala.
41. Súd prvej inštancie správne ďalej správne v posudzovanej veci ustálil, že žalobca má vo vzťahu k žalovanej postavenie poskytovateľa sociálnej služby v zmysle § 3 ods. 3 zákona o sociálnych službách a žalovaná má postavenie prijímateľa sociálnej služby podľa § 3 ods. 2 písm. a/ zákona o sociálnych službách. Z tohto vzťahu vyplývajú pre jeho účastníkov vzájomné práva a povinnosti. Na strane prijímateľa sociálnej služby vzniká okrem iných i povinnosť platiť úhrady za sociálnu službu.
42. Výška úhrady za sociálnu službu, ktorú je prijímateľ povinný platiť, vyplýva zo zmluvy o poskytovaní sociálnej služby. Nie je však určovaná dohodou medzi účastníkmi, výška úhrady je podľa § 72 ods. 1 zákona o sociálnych službách určovaná poskytovateľom sociálnej služby. Ten je v zmysle § 72 ods. 2 zákona o sociálnych službách pri jej určovaní viazaný všeobecne záväzným nariadením obce alebo vyššieho územného celku, pričom táto úhrada môže byť najviac vo výške ekonomicky oprávnených nákladov znížených o príjem z finančného príspevku na financovanie sociálnej služby v zariadení podľa § 71 ods. 6 a príjem z úhrady ekonomicky oprávnených nákladov spojených s poskytovaním sociálnej služby podľa § 71 ods. 7 zákona o sociálnych službách. V prípade, že poskytovateľ zmení výšku úhrady za sociálnu službu v súlade s § 72 ods. 2 zákona o sociálnych službách, vzniká poskytovateľovi a prijímateľovi sociálnej služby povinnosť uzatvoriť dodatok k zmluve o poskytovaní sociálnej služby, ktorá vyplýva z § 74 ods. 12 zákona o sociálnych službách. Na základe takto uzavretého dodatku k zmluve je potom prijímateľ sociálnej služby povinný platiť zmenenú výšku úhrady za sociálnu službu.
43. V posudzovanej veci došlo k zmene skutočností rozhodujúcich pre výšku úhrady za sociálnu službu, a to v súvislosti so zmenami všeobecne záväzného nariadenia BSK č. XX/XXXX, ktoré upravuje výšku predmetných úhrad. Žalobca ako poskytovateľ preto podľa § 72 ods. 1 zákona o sociálnych službách určil pri každej zmene novú výšku úhrady a v súlade s § 72 ods. 2 zákona o sociálnych službách predložil žalovanej ako prijímateľovi návrhy dodatkov k zmluve o poskytovaní sociálnej služby, obsahujúce novostanovenú výšku úhrady. Žalovaná si svoju povinnosť uzatvoriť predmetné dodatky vyplývajúcu jej z § 72 ods. 2 zákona o sociálnych službách nesplnila. Napriek tejto skutočnosti žalovaný pokračoval v poskytovaní sociálnej služby žalovanej a žalovaná prijímala sociálnu službu. Platila pritom úhradu za poskytovanie sociálnej služby vo výške 143,01 € mesačne, teda vo výške podľa Zmluvy o poskytovaní sociálnej služby č. XX/XXXX/P zo dňa 1.2.2010.
44. Žalobca nevyužil možnosť uplatniť zákonnú sankciu za porušenie povinnosti uzavrieť dodatok k zmluve žalovanou, vyplývajúcu z § 14 písm. b/ zákona o sociálnych službách, teda jednostranne vypovedať zmluvu o poskytovaní sociálnej služby. Medzi stranami sporu preto naďalej zostala platná a účinná zmluvy o poskytovaní sociálnej služby č. XX/XXXX/P zo dňa 1.2.2010, na základe ktorej žalobca poskytoval sociálnu službu a žalovaná platila zmluvnú úhradu. Na strane žalobcu v dôsledku tejto situácie vznikol rozdiel medzi nákladmi na poskytovanie sociálnej služby a úhradami, ktoré za týmto účelom dostával od svojho zriaďovateľa a od prijímateľa sociálnej služby - žalovanej. Zároveň na strane žalovanej vznikol majetkový prospech, keď prijímala sociálnu službu v plnom rozsahu, ale zo svojho majetku platila za poskytovanie sociálnej služby menšiu sumu, než by bola výška úhrady za sociálnu službu vyplývajúca zo všeobecne záväzného nariadenia BSK č. XX/XXXX, pokrytie nákladov za poskytovanie sociálnej služby preto zostalo čiastočne na žalobcovi. Z uvedeného dôvodu sa žalovaná bezdôvodne obohatila na úkor žalobcu.
45. Súd prvej inštancie sa dostatočne vo svojom rozhodnutí vysporiadal s obranou žalovanej a odvolací súd sa pridržiava argumentov prezentovaných súdom prvej inštancie. Prvoinštančný súd však pochybil keď nesprávne aplikoval § 73 ods. 2 zákona o sociálnych službách v znení účinnom od 1.1.2014, ktorý
určuje tzv. povinný minimálny zostatok, ktorý musí prijímateľovi sociálnej služby zostať mesačne z jeho príjmu po zaplatení úhrady za celoročnú pobytovú sociálnu službu. Predmetné ustanovenie v znení účinnom do 31.12.2013 stanovovalo povinný minimálny zostatok najmenej 20 % sumy životného minima pre jednu plnoletú fyzickú osobu ustanovenej osobitným predpisom. Po novelizácií daného predpisu s účinnosťou od 1.1.2014 sa povinný minimálny zostatok zvýšil na 25 % sumy životného minima pre jednu plnoletú fyzickú osobu ustanovenej osobitným predpisom a zároveň bol zavedený osobitný povinný minimálny zostatok vo výške 75 % sumy životného minima pre jednu plnoletú fyzickú osobu ustanovenej osobitným predpisom pre tých prijímateľov, ktorým je poskytovaná celoročná pobytová sociálna služba v zariadení bez poskytovania stravovania, čo je aj prípad žalovanej.
46. Starobný dôchodok žalovanej za rok 2011 predstavoval 307,50 €, suma 20 % životného minima pre jednu plnoletú fyzickú osobu, ktorá jej musela zostať v období počas prvých 6 mesiacov roka 2011 predstavovala 37,08 €, po úhrade za poskytovanú sociálnu službu podľa navrhovaného dodatku č. 1/2011/P vo výške 268,72 € by žalovanej zostala suma 38,78 €, teda viac než suma 37,08 € predpokladaná § 73 ods. 2 zákona o sociálnych službách. V nastávajúcich obdobiach suma 20 % životného minima predstavovala 37,97 € (od 1.7.2011), 38,92 € (od 1.7.2012) a 39,62 € (od 1.7.2013), pričom výška úhrady za poskytovanú sociálnu službu poklesla od 6.8.2011 na 204,90 € a suma starobného dôchodku žalovanej narástla od 1.1.2012 na 317,70 € a od 1.1.2013 na 327,80 €. V každom z týchto období preto žalovanej zostala suma vyššia ako čiastka ustanovená § 73 ods. 2 zákona.
47. Od 1.1.2014, ako už bolo uvedené, sa zvýšila suma, ktorá musela po úhrade za poskytovanú sociálnu službu žalovanej zostať, na 75 % životného minima pre jednu plnoletú fyzickú osobu. Od 1.1.2014 do 30.6.2014 predstavoval starobný dôchodok žalovanej sumu 335,60 €, výška úhrady za poskytovanú sociálnu službu bola 204,90 €, rozdiel uvedených súm predstavoval 130,70 €, čo je suma o 17,87 € nižšia ako povinný minimálny zostatok vo výške 148,57 €, ktorý žalovanej musel zostať v zmysle § 73 ods. 2 zákona o sociálnych službách v znení účinnom od 1.1.2014.
48. V období od 1.7.2014 do 31.12.2014 predstavoval starobný dôchodok žalovanej sumu 335,60 €, výška úhrady za poskytovanú sociálnu službu bola 205,73 €, rozdiel uvedených súm predstavoval 129,87 €, čo je suma o 18,70 € nižšia ako povinný minimálny zostatok vo výške 148,57 €.
49. V období od 1.1.2015 do 31.3.2015 predstavoval starobný dôchodok žalovanej sumu 340,20 €, výška úhrady za poskytovanú sociálnu službu bola 205,73 €, rozdiel uvedených súm predstavoval 134,47 €, čo je suma o 14,10 € nižšia ako povinný minimálny zostatok vo výške 148,57 €.
50. Z vyššie uvedeného vyplýva, že žalobcom pôvodne v žalobe uplatnená suma od 1.11.2011 od 30.6.2013 vo výške 2 349,90 € je vyčíslená správne, v súlade so zákonom, i konkrétne s § 73 ods. 2 zákona o sociálnych službách. Žalobcom navyše uplatnená suma po zmene petitu za obdobie od 1.7.2013 do 31.12.2013 je rovnako vyčíslená správne. Rozdiel medzi zákonným nárokom žalobcu a ním uplatnenou sumou nastal v období od 1.1.2014 do 31.3.2015 a to konkrétne v období od:
- 1.1.2014 do 30.6.2014 - uplatnený nárok 371,34 € (rozdiel 204,90-143,01 × 6 mesiacov), skutočný nárok 264,12 € (204,90-17,87-143,01 × 6 mesiacov)
- 1.7.2014 do 31.12.2014 - uplatnený nárok 376,32 € (rozdiel 205,73-143,01 × 6 mesiacov), skutočný nárok 264,12 € (205,73-18,70-143,01 × 6 mesiacov)
- 1.1.2015 do 31.3.2015 - uplatnený nárok 188,16 € (rozdiel 205,73-143,01 × 3 mesiace), skutočný nárok 145,86 € (205,73-14,10-143,01 × 3 mesiace).
51. Odvolací súd v tejto súvislosti považuje za potrebné v súvislosti s argumentáciou žalovanej týkajúcej sa výšky povinného minimálneho zostatku uviesť, že do jeho výpočtu nevstupujú náklady na elektrinu a stravu, na ktoré žalovaná poukazovala. Hoci možno mať za preukázané, že žalovaná platila úhrady za elektrinu a sama si mala zabezpečovať (zaplatiť) stravu, v zmysle § 73 ods. 2 zákona o sociálnych službách musí príslušná časť životného minima prijímateľovi sociálnej služby zostať po úhrade za celoročnú pobytovú sociálnu službu, nie aj po úhrade ďalších výdavkov. Postup žalobcu ako poskytovateľa sociálnej služby, pokiaľ bol súladný s § 73 ods. 2 zákona o sociálnych službách, nemožno považovať za rozporný s dobrými mravmi, ako to namietala žalovaná.
52. Rozdiel medzi žalobcom uplatneným nárokom za obdobie od 1.1.2014 do 31.3.2015 vo výške 935,82 € a skutočným nárokom žalobcu za dané obdobie 674,10 € teda predstavuje 261,72 €. V tejto časti
istiny a k nej prislúchajúceho príslušenstva preto bolo potrebné napadnutý rozsudok zmeniť a žalobu čiastočne zamietnuť.
53. Pokiaľ ide o námietky žalovanej prezentované v odvolacom konaní, tieto boli najmä zopakovaním jej tvrdení prednesených už v prvoinštančnom konaní a neboli spôsobilé privodiť pre ňu priaznivejšie rozhodnutie vo veci. Odvolací súd sa predovšetkým zaoberal namietaným nedostatkom aktívnej vecnej legitimácie žalobcu v spore. Žalobca je rozpočtovou organizáciu vyššieho územného celku zriadenou podľa § 21 zákona č. 523/2004 Z. z. o rozpočtových pravidlách verejnej správy a o zmene a doplnení niektorých zákonov, pričom v zmysle ustanovenia § 21 ods. 4 tohto zákona má právnu subjektivitu. Pokiaľ teda medzi žalobcom a žalovanou vznikol právny vzťah vyplývajúci z bezdôvodného obohatenia, je nepochybne daná aktívna vecná legitimácia žalobcu domáhať sa vydania bezdôvodného obohatenia. Názor žalovanej, že príslušné ustanovenia zákona o sociálnych službách žalobcovi neumožňujú domáhať sa dlžných úhrad, nemá v tejto súvislosti žiaden právny význam, nakoľko nárok žalobcu vyplýva zo zodpovednosti za bezdôvodné obohatenie, nevyplýva priamo zo zákona o sociálnych službách. Len pre úplnosť však odvolací súd dodáva, že aj keby si žalobca uplatňoval svoj nárok na plnenie úhrady za sociálnu službu, bol by aktívne vecne legitimovaný. Ustanovenie § 71 ods. 2 zákona o sociálnych službách, na ktoré poukázala žalovaná, nijakým spôsobom nevylučuje, aby sa žalobca ako poskytovateľ sociálnej služby, domáhal na súde úhrad podľa § 71 ods. 1 písm. b/ zákona o sociálnych službách. Predmetný § 71 ods. 2 iba podmieňuje možnosť financovať poskytovanie sociálnych služieb úhradami od prijímateľov súhlasom obce alebo vyššieho územného celku, ktorý je zriaďovateľom poskytovateľa. Pokiaľ je takýto súhlas daný, (v posudzovanej veci nepochybne je), neznamená to, že úhrady podľa § 71 ods. 1 písm. b/ zákona o sociálnych službách sú príjmom, či majetkom zriaďovateľa poskytovateľa. Naopak patria priamo poskytovateľovi, ktorý je povinný a zároveň oprávnený vymáhať ich plnenie.
54. Ďalšia zásadná odvolacia námietka žalovanej sa týkala ňou tvrdenej spotrebiteľskej povahy zmluvy o poskytovaní sociálnych služieb, ktorá bola uzavretá medzi žalobcom a žalovanou. Žalovaná mala za to, že žalobca ako poskytovateľ vystupoval pri uzatváraní zmluvy ako dodávateľ a žalovaná ako spotrebiteľka. V zmysle § 52 ods. 3 Občianskeho zákonníka dodávateľom je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Obdobnú definíciu dodávateľa obsahuje čl. 2 smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, na ktorú poukázala žalovaná. Podľa tohto ustanovenia predajca alebo dodávateľ znamená akúkoľvek fyzickú alebo právnickú osobu, ktorá v zmluvách podliehajúcich tejto smernici koná s cieľom vzťahujúcim sa k jeho obchodom, podnikaniu alebo povolaniu bez ohľadu na to či má verejnú alebo súkromnú formu vlastníctva.
55. V posudzovanej veci je žalobca právnickou osobou, ktorá má povahu verejnoprávneho subjektu zriadeného vyšším územným celkom, ktorého predmetom činnosti je poskytovanie sociálnych služieb podľa § 2 ods. 1 zákona o sociálnych službách. Žiadnu z činností vykonávaných žalobcom, a už vôbec nie poskytovanie sociálnej služby žalovanej na základe zmluvy o poskytovaní sociálnej služby, nemožno považovať za výkon obchodnej či podnikateľskej činnosti, resp. za akúkoľvek komerčnú aktivitu. Žalobca je verejným poskytovateľom sociálnych služieb. O výkone podnikateľskej činnosti by bolo možné hovoriť iba pri neverejných poskytovateľoch sociálnych služieb.
56. Za takéhoto skutkového stavu, keď žalobca nespĺňa definíciu dodávateľa, nemožno zmluvu uzavretú medzi stranami sporu považovať za spotrebiteľskú. Z tohto dôvodu je právne bezvýznamná argumentácia žalovanej, ktorá poukazovala na podľa nej neprijateľné ustanovenia zmluvy o poskytovaní sociálnej služby v zmysle predpisov spotrebiteľského práva. Takýto výklad je plne v súlade s normami európskeho práva. Pokiaľ ide o rozsudok, na ktorý poukázala žalovaná vo svojom odvolaní (T. S. M. E.. L. B.), odvolací súd ním nie je viazaný.
57. Žalovaná v konaní pred súdom prvej inštancie i v odvolacom konaní opakovane namietala voči žalobcom vykazovanej výške ekonomicky oprávnených nákladov na poskytovanie sociálnych služieb, ktoré považovala za nadhodnotené, pokiaľ išlo o žalovanej poskytovanú sociálnu službu - zariadenie pre seniorov. Domáhala sa nariadenia znaleckého dokazovania za účelom určenia výšky ekonomicky oprávnených nákladov za jednotlivé formy poskytovania sociálnych služieb žalobcom a vo vzťahu ku konkrétnym miestam poskytovania sociálnych služieb žalobcom. Súd prvej inštancie sa podľa názoru odvolacieho súdu podrobne vysporiadal s argumentáciou žalovanej o ekonomicky oprávnených nákladoch a riadne tiež zdôvodnil, prečo v tejto veci nevykonal znalecké dokazovanie. Odvolací súd
sa dôvodmi prezentovanými súdom prvej inštancie stotožňuje. Len na zdôraznenie správnosti záverov prvoinštančného súdu odvolací súd uvádza, že je nepochybné, že výška úhrady prijímateľa sociálnej služby je objektívne limitovaná výškou ekonomicky oprávnených nákladov na poskytovanie danej sociálnej služby, čo znamená, že výška úhrady tieto náklady nemôže presiahnuť. Ekonomicky oprávnené náklady sú definované v § 72 ods. 5 zákona o sociálnych službách, pričom je možné zjednodušene skonštatovať, že sú tvorené nákladmi na hmotné a personálne zabezpečenie poskytovania sociálnej služby. V súlade s § 71 ods. 1 písm. c/ zákona o sociálnych službách sa tieto náklady zisťujú vo vzťahu ku konkrétnemu druhu poskytovanej sociálnej služby. Žalobca vykázal ekonomicky oprávnené náklady na sociálnu službu „zariadenie pre seniorov“ vo výške 529,59 € za rok 2011; 531,83 € za rok 2012 a 533,67 € za rok 2013. Výška úhrady za sociálnu službu, ktorú by bola žalovaná povinná platiť, pritom dosiahla maximálne sumu 268,56 € (od 1.1.2011 do 5.8.2011), mimo tohto obdobia bola ešte podstatne nižšia. V takomto prípade odvolací súd považuje návrh žalovanej na nariadenie znaleckého dokazovania vo vyššie uvedenom smere za účelový a nemajúci význam pre rozhodnutie vo veci. Na to, aby mohla mať výška ekonomicky oprávnených nákladov vplyv na úhrady žalovanej, by bolo potrebné, aby tieto boli nižšie než výška úhrad, na ktoré by žalovaná bola povinná v zmysle neuzatvorených dodatkov k zmluve, resp. v zmysle všeobecne záväzného nariadenia BSK č. 31/2009. Aj keby žalobca nevykazoval ekonomicky oprávnené náklady úplne správne (čo preukázané nebolo), nie je možné rozumne predpokladať takú odchýlku, ktorá by mala za následok čo i len ich priblíženie k výške úhrad žalovanej sa sociálne služby. Tento názor potvrdzuje aj porovnanie s ekonomicky oprávnenými nákladmi iných poskytovateľov sociálnych služieb, ktoré sú v zásade v obdobnej výške. Pokiaľ ide o tvrdenie žalovanej, že ekonomicky oprávnené náklady by sa mali vykazovať na určitú sociálnu službu a navyše vždy vo vzťahu k určitej prevádzke žalobcu, takýto spôsob ich určovania zo žiadneho právneho predpisu nevyplýva. Je len na vôli poskytovateľa sociálnych služieb alebo jeho zriaďovateľa, v akom počte prevádzok budú sociálne služby poskytované. Nesprávnosť vykazovania ekonomicky oprávnených nákladov nevyplýva ani z dôkazu predloženého žalovanou v odvolacom konaní - Smernice č. XX/XXXX Triedenie účtovných položiek v podmienkach Domova sociálnych služieb a zariadenia pre seniorov O.. Odvolací súd poukazuje na ustanovenie § 61 ods. 2 zákona o sociálnych službách, podľa ktorého možno zriadenia (v ktorých sú poskytované sociálne služby) účelne a vhodne zlučovať. Za účelné a vhodné zlúčenie je možné považovať spojenie zariadenia pre seniorov a domova sociálny služieb. Je zrejmé, že pri takomto zákonom dovolenom zlúčení bude nevyhnutne dochádzať k zdieľaniu určitých činností a nákladov, pričom nie všetky náklady je možné s dokonalou presnosťou vykázať pre danú sociálnu službu. Je preto potrebné ustanoviť určité pravidlá, na základe ktorých budú náklady pomerne rozpočítané na jednotlivé sociálne služby. Táto skutočnosť má však zanedbateľný vplyv na výšku ekonomicky oprávnených nákladov pre daný druh sociálnej služby a pre účely tohto konania je úplne bezvýznamná. Odvolací súd zastáva názor, že ochranu žalovanej ako prijímateľa sociálnej služby prostredníctvom stanovenia objektívneho limitu úhrad za prijímanie sociálnej služby, ktorú predstavuje inštitút ekonomicky oprávnených nákladov, nemožno chápať ako nárok žalovanej na to, aby jej sociálna služba bola poskytovaná v absolútne špecializovanom zariadení, ktoré bude v jednej prevádzke zabezpečovať všetky činnosti spojené s poskytovaním práve konkrétnej, žalovanej poskytovanej, sociálnej služby. Najmä keď takýto poskytovateľ by v konečnom dôsledku mohol mať vyššie náklady na prevádzku ako väčší, širšie zameraný poskytovateľ.
58. Zjavne neopodstatneným je tiež názor žalovanej, podľa ktorého by sa výška úhrad za poskytovanie sociálnych služieb na území Hlavného mesta SR Bratislavy mala spravovať všeobecne záväzným nariadením mesta a nie Bratislavského samosprávneho kraja. V konaní nebolo sporné, že zriaďovateľom žalobcu ako poskytovateľa sociálnych služieb je vyšší územný celok - Bratislavský samosprávny kraj. Logickým výkladom § 72 ods. 2 zákona o sociálnych službách možno jednoznačne dospieť k záveru, že suma úhrady za sociálnu službu je určovaná poskytovateľom v zriaďovateľskej pôsobnosti vyššieho územného celku v súlade so všeobecne záväzným nariadením tohto vyššieho územného celku. Nie je pritom podstatné, že daný poskytovateľ sídli na území určitej obce, ktorá môže (ale nemusí) mať vlastným všeobecne záväzným nariadením upravenú sumu predmetných úhrad pre poskytovateľov vo svojej pôsobnosti. Zároveň vyššie spomenutý § 72 ods. 2 zákona o sociálnych službách vyvracia i argument žalovanej, podľa ktorej vyšší územný celok nemá zákonné zmocnenie na vydanie všeobecne záväzného nariadenia, ktorým upraví výšku úhrad za sociálne služby.
59. Súd prvej inštancie postupoval správne, aj keď žalobcovi spolu s dlžnou istinou priznal i úrok z omeškania. Na nárok žalobcu zo zodpovednosti za bezdôvodné obohatenie sa vzťahuje všeobecná právna úprava záväzkov Občianskeho zákonníka, a to vrátane § 517 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka,
ktoré ustanovuje ako následok omeškania dlžníka so splnením peňažného dlhu vznik nároku veriteľa na úroky z omeškania, ktorých výška sa spravuje nariadením vlády SR č. 87/1995 Z. z. Neuniklo však pozornosti odvolacieho súdu, že súd prvej inštancie čiastočne nesprávne priznal žalobcovi okrem iného i úrok z omeškania zo sumy 1 898,58 € od 10.3.2013 do zaplatenia vo výške 9,75 % ročne. V posudzovanej veci vznikol záväzkový vzťah z bezdôvodného obohatenia medzi stranami sporu pred 1.2.2013, preto sa naň vzťahuje prechodné ustanovenie § 10c vyhlášky č. 87/1995 Z. z., podľa ktorého sa v tomto prípade výška úrokov z omeškania sa riadi podľa predpisov účinných k 31.1.2013 aj za dobu omeškania po 31.1.2013. Podľa § 3 ods. 1 predmetnej vyhlášky v znení účinnom do 31.3.2013 je výška úrokov z omeškania o 8 percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu. V období od 1.2.2013 do 7.5.2013, teda v čase, od kedy sa žalobca domáhal priznania úroku z omeškania (10.3.2013), predstavovala výška základnej úrokovej sadzby ECB 0,75 % ročne, výška úroku z omeškania v tomto období teda v zmysle § 3 ods. 1 v spojení s § 10c vyhlášky bola 8,75 % ročne. Odvolací súd preto v časti úroku z omeškania zo sumy 1 898,58 € od 10.3.2013 do zaplatenia prevyšujúcej 8,75 % ročne zmenil napadnutý rozsudok tak, že žalobu zamietol. Pre úplnosť odvolací súd uvádza, že žalobca by mal nárok na úrok z omeškania vo výške podľa predpisov účinných k 31.1.2013 z celej dlžnej sumy, nakoľko si ale uplatnil úrok z omeškania v nižšej sume, súd nemohol jeho žalobu prekročiť a priznať mu viac, než žiadal.
60. Čo sa týka ďalších námietok uvedených v odvolaní, s týmito sa odvolací súd nezaoberal, keďže už prvoinštančný súd, ako bolo uvedené, sa vo svojom odôvodnení podrobne vysporiadal so všetkými pre vec dôležitými argumentmi žalovaného. Ústavný súd vo svojich rozhodnutiach konštantne pripomína a odvolací súd sa s týmto v plnej miere stotožňuje, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranou sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo strany na spravodlivé súdne konanie (napr. IV. ÚS 115/03, II. ÚS 44/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05, IV. ÚS 112/05). Napokon aj Európsky súd pre ľudské práva vo svojej judikatúre uvádza, že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sa zakladajú; článok 6 ods. 1 dohovoru však nemožno chápať tak, že vyžaduje podrobnú odpoveď na každý argument, pričom odvolací súd sa pri zamietnutí odvolania môže obmedziť na prevzatie odôvodnenia rozhodnutia nižšieho súdu (N. O. proti Španielsku zo dňa XX. I. XXXX, E. K. Y. proti Y. X. K. XX. S. XXXX).
61. Odvolací súd z vyššie uvedených dôvodov rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny zmysle § 387 ods. 1, 2 C.s.p. potvrdil v časti ktorou bola žalovaná zaviazaná k povinnosti zaplatiť žalobcovi sumu 3 395,34 € spolu s 8,75 % ročným úrokom z meškania zo sumy 1 898,58 € od 10.3.2013 do zaplatenia; 5,5 % ročným úrokom z meškania zo sumy 451,32 € od 26.9.2013 do zaplatenia; 5,05 % ročným úrokom z meškania zo sumy 1 045,44 € od 25.4.2015 do zaplatenia a to v pravidelných splátkach vo výške 30,- € mesačne vždy do 15. dňa v mesiaci, pod stratou výhody splátok, počínajúc právoplatnosťou rozsudku. Vo zvyšku odvolací súd napadnutý rozsudok podľa § 388 C.s.p. zmenil, tak, že žalobu zamietol.
62. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 a 2 a § 262 ods. 1 C.s.p.. V konaní mal žalobca úspech v časti zodpovedajúcej istine 3 395,34 €, žalovaná mala úspech v časti istiny vo výške 261,72 €. Nakoľko predmetom konania bolo zaplatenie istiny 3 657,06 €, úspech žalobcu predstavuje 92,84 % tejto sumy a úspech žalovanej 7,16 % tejto sumy. Vzájomný pomer úspechu strán sporu je 85,68 % (92,84 % - 7,16 %) v prospech žalobcu. Žalobcovi preto vznikol nárok na náhradu trov konania v rozsahu 85,68 %, keď o výške náhrady trov konania v zmysle § 262 ods. 2 C.s.p. rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
63. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších zákonov, § 393 ods. 2 C.s.p.).
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( § 419 C.s.p. ). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne ( § 421 ods. 1 C.s.p. ). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ ( § 422 ods.1 C.s.p. ). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané ( § 424 C.s.p. ). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii ( § 427 ods.1 prvá veta C.s.p. ). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde ( § 427 ods.2 C.s.p. ). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( § 429 ods. 1 C.s.p. ). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa( § 429 ods.2 C.s.p. ). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení ( § 431 ods.1 C.s.p. ). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada ( § 431 ods.2 C.s.p. ). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci ( § 432 ods. 1 C.s.p. ). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia ( § 432 ods.2 C.s.p. ).