Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

1Sa/17/2020

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach, sudcom JUDr. Marekom Kotorom, v právnej veci žalobcu: S. N. A., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť Z. Š., bez dokladov totožnosti, zastúpený: Centrum právnej pomoci, Kancelária Košice, Murgašova 3, 040 41 Košice, proti žalovanému: Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Banská Bystrica Sládkovičova 25, 974 05 Banská Bystrica, o správnej žalobe vo veci administratívneho vyhostenia, o preskúmanie rozhodnutia žalovaného č. PPZ-HCP-BB2-29-001/2020- SK zo dňa 20.02.2020, takto

rozhodol:

I./ Z r u š u j e rozhodnutie žalovaného Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Banská Bystrica č. PPZ-HCP-BB2-29-001/2020-SK zo dňa 20.02.2020 týkajúce sa žalobcu S. N. A., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť Z.Í. Š., bez dokladov totožnosti a vec v r a c i a žalovanému na ďalšie konanie.

II./ Žalobcovi p r i z n á v a voči žalovanému právo na úplnú náhradu trov konania.

odôvodnenie:

1. Správnou žalobou zo dňa 27.03.2020 sa žalobca domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného č. PPZ- HCP-BB2-29-001/2020-SK zo dňa 20.02.2020. Zároveň si uplatnil náhradu trov tohto konania. Správnu žalobu podal z toho dôvodu, že žalovaný nedostatočne zistil skutkový stav veci, na základe vykonaného dokazovania dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a niektoré jeho skutkové zistenia sú v rozpore s obsahom administratívneho spisu a napadnuté rozhodnutie žalovaného vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Mobilná jednotka PZ Banská Bystrica (ďalej aj ako „prvostupňový správny orgán“) podľa o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej „zákon o pobyte cudzincov“, resp. „ZoPC“) rozhodnutím č. PPZ-HCP-BB4-1-032/2020-AV zo dňa 08.01.2020 (ďalej „rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu“) rozhodol o administratívnom vyhostení žalobcu a zároveň mu podľa ZoPC uložil zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky (ďalej „SR“) a na územie všetkých členských štátov na dobu jedného roka. Podľa ZoPC uviedol, že lehota zákazu vstupu začína plynúť dňom vykonania administratívneho vyhostenia.

2. Prvostupňový správny orgán neurčil vo výroku svojho rozhodnutia krajinu, kam má byť žalobca vyhostený s odôvodnením, že je bez akýchkoľvek dokladov a jeho totožnosť nie je úradne overená. Správny orgán mal pochybnosti o štátnej príslušnosti žalobcu, keďže tento vypovedal, že je štátnym príslušníkom Z., narodený v S.X., kde žije celá jeho rodina už niekoľko generácií. S. W. X. im poskytla status utečenca, vydala im rodinné registračné knihy potvrdzujúce túto skutočnosť a ubytovanie v utečeneckom tábore E. T. K. A. W. K. S.. Podľa názoru prvostupňového správneho orgánu bol však pôvod, národnosť a štátna príslušnosť žalobcu neujasnená, nakoľko uviedol, že je Z. štátnej príslušnosti a zároveň tvrdí, že sa narodil v S., v čom videl správny orgán nedôveryhodnosť výpovede žalobcu. Pre tieto pochybnosti ohľadom štátnej príslušnosti mu nebola určená krajina vyhostenia, pretože

cudzinec môže zámerne uvádzať inú štátnu príslušnosť a aj jeho správanie tomu údajne nasvedčovalo. Ďalej prvostupňový správny orgán uviedol, že žalobca svojim konaním ohrozuje verejný poriadok, bezpečnosť štátu a verejné zdravie. Rovnako prijal záver, že v prejednanej veci nie sú dané prekážky administratívneho vyhostenia žalobcu, keďže zo S. vycestoval „iba“ preto, lebo bol povolaný do armády, pričom jeho cieľovou krajinou bolo G.. Prvostupňový správny orgán dospel k všeobecnému záveru, že prekážky vyhostenia do krajiny pôvodu, tranzitu alebo do krajiny, kde sa žalobca rozhodne vrátiť a ktorá ho prijme, neboli zistené a že žalobca pri výsluchu uviedol, že mu v prípade návratu do S. nehrozí smrť, ani žiaden trest.

3. Voči danému rozhodnutiu podal žalobca odvolanie, pričom poukázal na ňom, že jeho výpoveď ohľadne jeho totožnosti, predošlého života a miesta pobytu je plne v súlade s dostupnými všeobecne známymi informáciami o situácii Z. utečencov pod ochranou UNRWA (súd uvádza, že ide o Úrad OSN pre Z. utečencov na Blízkom východe) a preto záver prvostupňového správneho orgánu o jeho nedôveryhodnosti a účelovosti jeho výpovede bol nedôvodný a ničím nepodložený. Na preukázanie svojich tvrdení predložil odvolaciemu správnemu orgánu kópiu pasu a rodinnej registračnej karty vydanej UNRWA. Žalovaný však prijal záver, že jeho tvrdenia a námietky nie sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť a zákonnosť rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu. Ďalej pripustil, že do domovskej krajiny, do S., žalobcu pre bezpečnostnú situáciu nemožno vyhostiť, no je možné ho vyhostiť do členských štátov EÚ, ktorými tranzitoval a taktiež eventuálne do Turecka. Mal za to, že prvostupňový správny orgán v rozpore s § 77 ods. 1 ZoPC a v rozpore s ustálenou rozhodovacou praxou všeobecných súdov neurčil krajinu, kam má byť žalobca vyhostený. Z toho dôvodu je jeho rozhodnutie nepreskúmateľné a nezákonné. Z dôvodu absencie určenia krajiny, do ktorej má byť cudzinec vyhostený vo výrokovej časti rozhodnutia, je rozhodnutie zároveň nevykonateľné, pretože iba výrok je zaväzujúcou časťou všetkých rozhodnutí správnych orgánov. Pokiaľ žalovaný uviedol, že možno ho vyhostiť do členskej krajiny EÚ, cez ktorú tranzitoval alebo do Turecka, je na nanajvýš otázne, prečo nebolo prvostupňovému správnemu orgánu z jeho strany vytknuté, že v predmetnej veci bolo možné určiť konkrétnu krajinu vyhostenia, čo len potvrdzuje jeho tvrdenie, že jeho vyhostenie do tranzitnej krajiny je nezrealizovateľné. Rovnako záver žalovaného, že v rozhodnutí prvostupňového správneho orgánu nebola ako krajina vyhostenia uvedená S. preto, lebo z dôvodu bezpečnostnej situácie sú vo vzťahu k nej dané prekážky vyhostenia, z odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia nevyplýva. Žalovaný týmto len doplnil odôvodnenie namiesto orgánu prvého stupňa. Prvostupňový správny orgán nezistil žiadne prekážky vyhostenia žalobcu, pričom mal v zmysle § 77 ods. 1 ZoPC výslovnú povinnosť určiť v rozhodnutí o vyhostení krajinu, kam má byť cudzinec vyhostený, respektíve vrátený. Účelom a zmyslom § 77 ods. 1 povinnosti určenia krajiny vyhostenia je, aby mal cudzinec účinnú možnosť obrany voči návratu do konkrétnej krajiny, aby mohol efektívne namietať konkrétne okolnosti, či prekážky, ktoré bránia jeho návratu do tej ktorej krajiny, či už domovskej alebo napríklad krajiny tranzitu. Iba vo výnimočných prípadoch, za ktoré možno považovať napríklad azda situáciu osôb bez štátneho občianstva alebo osoby, ktorá nespolupracuje a z toho dôvodu nie je možná identifikácia štátnej príslušnosti, možno výnimočne neurčiť krajinu, kam má byť cudzinec vrátený. V prejednávanej veci nie je z odôvodnenia prvostupňového správneho orgánu známe, kam má byť žalobca vyhostený a na túto vadu mal žalovaný reagovať a tým, že to nespravil, pochybil. Žalobca rovnako tvrdil, že už v čase rozhodnutia o administratívnom vyhostení musia policajné orgány stanoviť krajinu vyhostenia a vo vzťahu k nej sa zaoberať existenciou možných prekážok vyhostenia. Opačný postup by narúšal princíp právnej istoty, nakoľko dotknutý cudzinec by bol v takýchto prípadoch zbavený možnosti účinnej obhajoby a práva na účinný opravný prostriedok, pretože by nevedel, kam má smerovať jeho obhajoba, voči návratu do ktorej krajiny sa má brániť, aké dôkazy na podporu svojich námietok a tvrdení má predložiť, eventuálne by sa musel blankytne brániť vyhosteniu do každej existujúcej krajiny ako potencionálneho miesta vyhostenia. Aj keď vyplýva, že policajné orgány ho nemienia vyhostiť do S., ale uvažujú zrejme iba o hypotetickej rovine o vyhostení do Turecka, či iného členského štátu, tak daná úvaha nie je obsiahnutá v prvostupňovom rozhodnutí a účastník sa nemôže voči nej brániť ani vo svojom opravnom prostriedku, čím je porušené jeho právo na účinný opravný prostriedok.

4. Povinnosti uviesť krajinu sa nemožno zbaviť ani zovšeobecneným tvrdením, že cudzinci často zamlčujú svoju pravú identitu v snahe vyhnúť sa vyhosteniu, nakoľko uvedené by znamenalo porušenie základného princípu riadneho individuálneho preskúmavania prejednávanej veci a paušálne by „trestalo“ aj tých účastníkov správneho konania, ktorí pravdivo vypovedali o svojej identite a štátnej príslušnosti, ako tomu bolo v danom prípade. Tvrdenia uvádzané žalobcom sú v súlade so všeobecne dostupnými informáciami o situácii a postavení takzvaných Z. utečencov pod ochranou UNRWA

(agentúry Organizácie Spojených národov pre pomoc a prácu v prospech palestínskych utečencov na Blízkom východe). Žalovaný na jednej strane spochybňuje schopnosť overiť si registračnú kartu UNRWA predloženú žalobcom, avšak z jeho rozhodnutia nevyplýva, či sa pokúsil kontaktovať zastúpenie UNHCR pre Strednú Európu ohľadom možnosti overenia si postavenia žalobcu, respektíve či sa pokúsil kontaktovať priamo UNRWA, aby mohol dospieť k jednoznačnému záveru, že tvrdenia žalobcu a jeho registračnú kartu nie je možné hodnoverne overiť.

5. V konaní pred správnym orgánom, ani žalovaným, neboli zistené také skutkové okolnosti, ktoré by odôvodňovali neurčenie krajiny vyhostenia žalobcu. Tento riadne vypovedal, spolupracoval, nezatajoval skutočnosti o svojej osobe, mal k dispozícii kópie svojich dokladov, nezatajil ich. Nemožno sa stotožniť so záverom žalovaného, že jeho identita nie je preukázaná, nakoľko predložil iba kópie svojich dokladov. Utečenci, a nehovoriac už o situácii v S. W., sú často nútení opúšťať svoje domovy bez dokladov a úradných formalít, hranice prekračujú nelegálne, nakoľko udeľovanie víz občanom z vojnových krajín je obtiažné. Nemenej častým javom je odoberanie dokladov prevádzačskými skupinami, čo uznal aj žalovaný.

6. V krajine pôvodu žalobcu, v S., prebieha ozbrojený vojenský konflikt. Rovnako v krajine štátneho občianstva žalobcu, v Z., prebieha vojenský konflikt. Navyše, na území Z. nikdy nežil, ani sa tam nenarodil. Vyhostenie žalobcu do S. a rovnako na územie Z. by preto znamenalo porušenie článku 3 Dohovoru. Žalovaný, rovnako ako aj prvostupňový správny orgán formalisticky skonštatovali, že ani v prípade vyhostenia žalobcu na územie krajiny tranzitu nezistil prekážky vyhostenia, no z odôvodnenia rozhodnutia nie je zrejmé, aké konkrétne dôkazy za tým účelom vykonali a ktorú konkrétnu krajinu majú na mysli. Dôležitou v tomto ohľade je skutočnosť, že žalobca tranzitoval územím viacerých krajín neoprávnene bez toho, aby tam mal oprávnený pobyt a preto neexistuje ani najmenší predpoklad pre jeho úspešné vyhostenie na územie tranzitnej krajiny. Rovnako aj v prípade krajiny tranzitu, ako potencionálnej krajiny vyhostenia, bolo pochybené prvostupňovým správnym orgánom, keď sa nezaoberal skúmaním podmienok, aké na jej území prevládajú a aké zaobchádzanie by žalobcovi hrozilo, nevynechajúc hrozbu takzvaného nepriameho refoulement, kedy je účastník konania síce vrátený na územie bezpečnej krajiny, odkiaľ mu však následne hrozí odsun do inej krajiny, kde by mohol byť ohrozený jeho život. Takáto hrozba existuje v prípade Turecka, ktoré dlhodobo nepristupuje k utečencom v súlade s medzinárodnými normami. No nie je to ani vylúčené vo vzťahu k Maďarsku a či v minulosti Grécku a podobne. Aj v prípade, že žalobca sa rozhodol nepožiadať o udelenie azylu alebo poskytnutie doplnkovej ochrany na území SR, nezbavuje to správny orgán zákonnej povinnosti konkrétne sa zaoberať prekážkami vyhostenia v zmysle zákona o pobyte cudzincov. Zistené prekážky vyhostenia vo veci žalobcu môžu zakladať právny dôvod buď pre odloženie výkonu rozhodnutia o vyhostení podľa § 84 ods. 5 písm. a) ZoPC alebo udelenia povolenia na zotrvanie na území SR v zmysle § 61a ZoPC. Zo strany toho ktorého cudzinca môže byť už aj takýto postup správneho orgánu považovaný za dostatočnú formu ochrany pred rizikom vážnej ujmy, ktorú by utrpel v prípade návratu do krajiny pôvodu. Takisto platí, že samotné azylové konanie neslúži na legalizáciu cudzinca, ak je napríklad možné uplatniť na jeho žiadosť, respektíve s jeho súhlasom § 61a ZoPC a o azyl nemá záujem. Žalobca v konaní pred žalovaným poukázal na prax iných členských štátov EÚ, ktoré v obdobných prípadoch Z. utečencov pod ochranou UNRWA na vojnovom území rozhodli, že sa na nich vzťahuje zákaz vyhostenia. K danému argumentu žalovaný nezaujal žiadnu úvahu, iba prijal záver, že žalobca predstavuje hrozbu pre verejný poriadok a bezpečnosť štátu, či verejné zdravie, avšak s týmto záverom sa nemožno stotožniť.

7. Žalovaný (Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Banská Bystrica) rozhodnutím č. PPZ-HCP- BB2-29-001/2020-SK zo dňa 20.02.2020 preskúmalo odvolanie žalobcu proti rozhodnutiu Mobilnej jednotky Policajného zboru Banská Bystrica, vydanému pod č. PPZ-HCP-BB4-1-032/2020-AV zo dňa 08.01.2020 a dané rozhodnutie v zmysle § 59 ods. 2 zákona o správnom konaní potvrdilo a odvolanie účastníka konania proti tomuto rozhodnutiu v plnom rozsahu zamietlo. K odvolacím námietkam účastníka konania uviedol, že administratívne vyhostenie je zákonným opatrením, ktorým sa zamedzuje nelegálnemu konaniu zo strany cudzincov, pričom správny orgán je povinný konať v súlade so zákonom o pobyte cudzincov v prípadoch, keď cudzinec naplní zákonné dôvody na postup v zmysle tohto zákona a je oprávnený vydať rozhodnutie o administratívnom vyhostení a uložení zákazu vstupu na územie SR a na územie všetkých členských štátov pre takéhoto cudzinca. Odvolací orgán preskúmal celý administratívny spis a konanie o administratívnom vyhostení, pričom zistil, že účastník konania preukázateľne opustil svoju momentálnu domovskú krajinu S., nemal pri sebe cestovný doklad, jedine

doklad vydaný S.X., tzv. rodinnú registračnú kartu (ktorej pravosť nie je možné overiť) o tom, že ako štátnemu príslušníkovi Z. bol jemu a jeho rodine poskytnutý štatút utečenca. V Zápisnici o podaní vysvetlenia uviedol, že on, aj celá rodina, žije v S. K. A. W.. Zo S. odišiel pred 3 mesiacmi, najskôr sa zdržiaval v Turecku, odkiaľ za pomoci prevádzača cestoval približne 13 dní v kamióne do Európskej únie, kedy bol na území SR zadržaný hliadkou. Zo S. ušiel z dôvodu, že je tam vojna a hrozilo mu, že bude musieť narukovať do armády, preto sa do S. nechce navrátiť. O dobrovoľný návrat neprejavil záujem a priamo uviedol, že žiada o udelenie azylu na území SR. Z toho dôvodu bolo konanie o administratívnom vyhostení prerušené až do doby právoplatného rozhodnutia Migračného úradu SR. Následne na Oddelení azylu do zápisnice uviedol, že o udelenie azylu na území SR už nežiada. Netrval na svojej pôvodnej žiadosti a pozmenil ju z dôvodu, že mu tlmočník v Humennom povedal, že ho nikto nemôže navrátiť proti jeho vôli späť do S.. Pôvodným záverom účastníka konania, t. j. jeho cieľovou krajinou je Holandsko, kde chce požiadať o azyl z dôvodu, že sú v tejto krajine pre Z. vytvorené lepšie podmienky, udelenie azylu je jednoduchšie a zlúčenie rodiny takisto a do Holandska chce priviesť aj celú svoju rodinu. Odvolací orgán mal za to, že účastník konania je nelegálnym ekonomickým migrantom, ktorého cieľom je získanie azylu v krajinách Západnej Európy a nie na území SR z dôvodu ekonomických výhod, čo viackrát potvrdil. Stotožnil sa s prvostupňovým správnym orgánom o tom, že účastník konania sa na území schengenského priestoru a na území SR zdržiaval neoprávnene, bez platného cestovného dokladu, bez udeleného víza, ako aj bez platného povolenia na pobyt. Zároveň mal za to, že zo strany prvostupňového správneho orgánu bolo dostatočne preukázané, že účastník konania sa dopustil priestupku podľa § 118 ods. 1 písm. a) ZoPC a súčasne porušenia článku 6 ods. 1 Kódexu schengenských hraníc. Mal za to, že zo strany prvostupňového správnu orgánu bolo riadne preukázané, že účastník konania nerešpektoval všeobecne právne predpisy a svojim neoprávneným pobytom porušil zákony SR, ako aj Kódex schengenských hraníc, na základe čoho bol podľa § 82 ods. 1 písm. b) ZoPC administratívne vyhostený z územia SR s uložením zákazu vstupu na obdobie jedného roka, čo je v spodnej hranici uloženého opatrenia.

8. Odvolací orgán mal za to, že dôvod administratívneho vyhostenia účastníka konania neumožnil prvostupňovému správnemu orgánu postupovať iným, ako zákonným spôsobom, nakoľko samotný zákon o pobyte cudzincov v striktne ukladá policajnému útvaru administratívne vyhostiť štátneho príslušníka tretej krajiny, ak má neoprávnený pobyt. Daný postup je aj v súlade s článkom 23 ods. 5 SR, podľa ktorého cudzinca možno vyhostiť iba v prípadoch ustanovených zákonom. K námietke, že prvostupňový správny orgán v napadnutom rozhodnutí bez náležitého odôvodnenia neurčil krajinu, do ktorej má byť vyhostený, čo je však jeho povinnosťou a preto považuje rozhodnutie za nepreskúmateľné a nezákonné a z dôvodu absencie krajiny, do ktorej má byť vyhostený, aj za nevykonateľné, poukazoval odvolací orgán na ZoPC, v zmysle ktorého je administratívne vyhostenie rozhodnutie policajného útvaru o tom, že cudzinec nemá alebo stratil oprávnenie zdržiavať sa na území SR a je jeho povinnosťou opustiť toto územie s možnosťou určenia lehoty na vycestovanie do krajiny pôvodu, krajiny tranzitu, ktorejkoľvek tretej krajiny, do ktorej sa štátny príslušník rozhodne dobrovoľne vrátiť a ktorá ho príjme alebo na územie členského štátu, v ktorom má udelené právo na pobyt alebo poskytnutú medzinárodnú ochranu. V rozhodnutí o administratívnom vyhostení sa uvedie aj krajina, do ktorej je cudzinec vyhostený, ak je možné takúto krajinu určiť.

9. K námietke uviedol, že v jeho prípade prvostupňový správny orgán neurčil krajinu (teda S., kde sa narodil, aj keď je štátny príslušník Z.), do ktorej mal byť vyhostený z dôvodu, že nakoľko po celkovom zisťovaní a preverovaní z rôznych dostupných zdrojov o bezpečnostnej situácii v S. zhodnotil a zvážil, že z dôvodu vážnych konfliktov ohrozujúcich zdravie, život a bezpečnosť jej občanov nie je možné účastníka konania vyhostiť, respektíve navrátiť do tejto nebezpečnej krajiny. Zdôraznil, že prvostupňový správny orgán riadne prešetril situáciu v S. a po zrelej úvahe nemohol pristúpiť k tomu, aby určil krajinu vyhostenia S., ale zvážil možnosť vyhostenia do ktorejkoľvek krajiny tranzitu alebo krajiny, ktorá účastníka konania prijme. Prvostupňový správny orgán postupoval v intenciách zákona o pobyte cudzincov, konkrétne v zmysle § 77 ods. 1. Pokiaľ účastník konania namietal, že prvostupňový správny orgán mal preskúmať aj bezpečnosť v jednotlivých krajinách, cez ktoré tranzitoval, pokiaľ ho do niektorej chce administratívne vyhostiť, odvolací orgán uviedol iba to, že krajiny, cez ktoré účastník konania nelegálne prechádzal (Bulharsko, Maďarsko) sú štátmi Európskej únie a sú považované za bezpečné krajiny tak, ako Slovenská republika a preto nie je potrebné skúmať ich momentálnu bezpečnostnú situáciu. Čo sa týka Turecka, je všeobecne známe, že aj táto krajina je bezpečnou krajinou, s výnimkou provincií s hranicami S. a do Turecka bez problémov a bez ohrozenia života cestujú aj občania SR a celej

EÚ. Takže aj táto krajina tranzitu účastníka konania pripadá do úvahy jeho vyhostenia ako neohrozujúca jeho život a zdravie.

10. Odvolací orgán uviedol, že prvostupňový správny orgán jednal s účastníkom konania ako so štátnym príslušníkom Z., ktorý sa narodil a žije v S. aj napriek tomu, že nedisponoval cestovným dokladom, jedine listinou - rodinnou registračnou kartou, ktorú mohol, ale aj nemusel považovať za dôveryhodnú, nakoľko jej pravosť nie je možné overiť s dôrazom na to, že potvrdená štátna príslušnosť účastníka konania však nezakladá podmienku na určenie krajiny jeho vyhostenia. Účastník uvádzal do zápisnice, že cestovný doklad mal, ale už ho nemá, prečo ho nemá nevysvetlil, avšak odvolací orgán z praxe a z ďalších prípadov nelegálnych migrantov vie, že týmto cudzincom sú odoberané tieto doklady prevádzačmi, čo je zrejme aj jeho prípad. Podotkol, že ak u osoby, u ktorej nie je možná dôveryhodná identifikácia štátnej príslušnosti, jeho presný osobných údajov, adresy jeho pobytu, práve zákon o pobyte cudzincov v § 77 ods. 1 umožňuje krajinu, kam má byť cudzinec vrátený, neurčiť.

11. K námietke týkajúcej sa nedostatočne a nesprávne zisteného skutočného stavu veci odvolací orgán poukázal na tú skutočnosť, že účastník konania nepredložil prvostupňovému správnemu orgánu cestovný doklad, platné schengenské vízum, ani platné povolenie na pobyt vydané niektorou krajinou schengenského priestoru. Nakoľko vstúpil na územie SR bez cestovného dokladu, platného víza alebo platného povolenia na pobyt, vedome vstúpil a zdržiaval sa na území SR neoprávnene. Túto skutočnosť potvrdil aj on sám vo svojich vyjadreniach, kde sa doznal k viacnásobnému nelegálnemu prekročeniu štátnej hranice viacerých štátov (Turecko, Bulharsko, Maďarská republika), cez ktoré prechádzal nelegálne, vedome a cielene, nakoľko išlo o presun za pomoci prevádzača za vopred určený finančný obnos.

12. K námietke účastníka konania vo vzťahu k nedodržaniu § 32 ods. 1, § 46 a § 47 zákona o správnom konaní zo strany prvostupňového správneho orgánu uviedol, že preštudovaním administratívneho spisu, ako aj napadnutého rozhodnutia dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonom o pobyte cudzincov, ako aj v súlade so zákonom o správnom konaní s dôrazom na to, že vychádzalo zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu veci. Obsahovalo všetky obligatórne náležitosti - výrok, odôvodnenie a poučenie jasne, zreteľne a dostatočne verbalizovaným paragrafovými ustanoveniami. Odvolací orgán mal za jednoznačne preukázané, že skutočný stav veci, t. j. neoprávnený pobyt účastníka konania na území SR, bol prvostupňovým správnym orgánom preukázaný.

13. K námietke, týkajúcej sa lehoty na vycestovanie, ktorú prvostupňový správny orgán neurčil v rozhodnutí v zmysle § 83 ods. 2 písm. a) ZoPC uviedol, že dôvodom jej neurčenia bol predpoklad, že tento ujde alebo bude iným spôsobom mariť alebo sťažovať výkon rozhodnutia o administratívnom vyhostení, najmä ak nemožno jeho totožnosť relevantne zistiť. Zo strany prvostupňového orgánu bolo jednoznačne preukázané, že tento sa zdržiaval na území SR neoprávnene, vstúpil na územie Schengenského priestoru (aj na územie SR) bez cestovného dokladu, bez udeleného víza, teda nelegálne, bez minimálnych finančných prostriedkov. Z jeho vlastného vyjadrenia vyplynulo, že jeho cieľovou krajinou je výhodnejšie Holandsko a sám účastník konania tým, že na žiadosti o udelenie azylu netrval, potvrdil, že SR nie je pre neho zaujímavá. To evokuje k tomu, že koná výslovne špekulatívne, nezáleží mu na tom, že SR je pre jeho osobu bezpečná, že by ochránila jeho život a zdravie, ale dokázal, že jeho zámerom nie je ochrana vlastného života, ale jedine získanie vlastného prospechu a ekonomických výhod. V závere uviedol, že sa stotožňuje s postupom prvostupňového správneho orgánu ohľadne neurčenia lehoty na vycestovanie, nakoľko bolo preukázané, že pricestoval na územie SR nelegálne, svoju totožnosť nepreukázal žiadnym hodnoverným dokladom a zdržiaval sa na území SR neoprávnene, takže v tomto prípade bol naplnený dôvod na jej neurčenie v zmysle zákona o pobyte cudzincov. Zároveň uviedol, že v zmysle § 83 ods. 2 písm. b) ZoPC policajný útvar neurčí lehotu na vycestovanie ak je štátny príslušník tretej krajiny zaistený podľa § 88 ZoPC, pričom v jeho prípade bolo vydané rozhodnutie o jeho zaistení.

14. Uviedol, že sa zaoberal aj námietkou ohľadom nedostatočného preskúmavania existencie prekážok jeho administratívneho vyhostenia podľa § 81 ods. 1 a ods. 2 ZoPC. Mal za to, že prvostupňový správny orgán dostatočne a v rámci všetkých dostupných možností, aj z internetových správ, preskúmal existenciu prekážok administratívneho vyhostenia podľa § 81 ods. 1 a ods. 2 ZoPC a konštatoval, že nezistil žiadne zákonné prekážky jeho administratívneho vyhostenia. Toto konštatovanie však vyplynulo zo samotných jeho vyjadrení, ktorý do zápisníc z vlastnej vôle uviedol, že mu v krajine posledného

pobytu nehrozí smrť, ani žiadny trest, aj keď neskôr uviedol, že sa nechce do S. navrátiť, pretože mu hrozí odvod do armády. Odvolací orgán považoval za nutné zdôrazniť, že práve z dôvodu aktuálnej situácie v S., ktorú prvostupňový správny orgán riadne preskúmal a overil a samozrejme z dôvodu, že pri narukovaní do armády reálne hrozí účastníkovi konania ujma na živote, prvostupňový správny orgán neurčil v rozhodnutí krajinu, do ktorej má byť účastník konania vyhostený. Po preskúmaní existencie prekážok administratívneho vyhostenia sa prvostupňový správny orgán podrobne zaoberal zisťovaním momentálneho stavu v S. a s bezpečnostnou situáciou v jednotlivých provinciách. S ohľadom na nové okolnosti a skutočnosť, že prvostupňový správny orgán neurčil krajinu, do ktorej má byť účastník vyhostený, s prihliadnutím na jeho totožnosť (ako sám uviedol je Z.), vlastné vyhlásenie, že mu nič nehrozí a tranzity cez viaceré krajiny, skonštatoval, že v jeho prípade neexistujú prekážky jeho administratívneho vyhostenia.

15. Účastník konania v odvolaní namietal, že prvostupňový správny orgán konštatoval, že predstavuje hrozbu pre bezpečnosť, verejný poriadok a verejné zdravie, pričom uviedol, že sa na území SR nedopustil žiadneho trestného činu, neporušuje základné práva a slobody iných, neohrozuje demokratický poriadok, či zvrchovanosť štátu, takže nemožno dospieť k záveru o jeho hrozbe pre bezpečnosť štátu. K danej námietke uviedol, že účastník konania tým, že z domovského štátu ušiel a zakaždým nelegálne prekročil hranice viacerých štátov, a to bez cestovného dokladu a bez dostatočných finančných prostriedkov, svojim konaním opakovane porušil zákony nielen SR, ale aj iných štátov, cez ktoré nelegálne cestoval. Ich porušenie bolo z jeho strany vedomé, o čom svedčí finančná úhrada prevádzačom, za pomoci ktorých sa dostal do schengenského priestoru. Prvostupňový správny orgán vychádzal z toho, že v jeho prípade nebolo možné zistiť a overiť jeho pravú identitu, konalo sa s ním ako s osobou neznámou, ktorá sa síce preukázala určitým dokumentom, tento však nie je možné považovať za relevantný, nakoľko jeho pravdivosť nie je možné overiť (to, že účastník konania síce uviedol svoje meno, dátum narodenia a štátnu príslušnosť, je iba jeho ničím nepodložené tvrdenie, ktoré nemožno považovať za dôveryhodné). Pravdivosť tohto dokumentu, rodinnej registračnej karty, môže potvrdiť jedine príslušný štátny orgán S., ktorý však z dôvodu momentálnej bezpečnostnej situácie v tejto krajine nie je možné zo strany cudzineckej polície, ale aj iných slovenských inštitúcií osloviť. Je teda zrejmé, že ide o neznámu osobu, nelegálneho (je možné uviesť ekonomického) migranta, bez reálneho dokladu totožnosti, bez dostatočných finančných prostriedkov, o ktorom prakticky nič žalovaný nevie. Keďže migruje zo S., čo aj sám potvrdil, existuje reálna hrozba, že môže ohroziť bezpečnosť SR, ale aj verejný poriadok práve s ohľadom na to, že nie je možné identifikovať o koho sa jedná. Ohrozuje aj reálny predpoklad ohrozenia bezpečnosti štátu a verejného poriadku, nakoľko ak by ušiel, pohyboval by sa na našom území, čím táto hrozba reálne vyvstáva. Považoval za nutné zdôrazniť aj to, že účastník konania dlhodobo cestuje už niekoľko mesiacov cez viaceré tranzitné krajiny, kdekoľvek bol ohrozený jeho zdravotný stav, počas ciest nebol vyšetrený zdravotníkmi, takže aj z hľadiska dlhodobého cestovania, častokrát v zlých hygienických podmienkach, predstavuje hrozbu pre verejné zdravie našich občanov.

16. Pokiaľ účastník konania uviedol, že uloženie zákazu vstupu na jeden rok je v jeho prípade nedôvodné z dôvodu existencie prekážok vyhostenia a nemožnosti jeho návratu do krajiny pôvodu, ani krajiny tranzitu, zastával názor, že prvostupňový správny orgán vec nesprávne právne posúdil. K danému okrem iného dodal, že dané bolo uložené na najspodnejšej hranici, t. j. jeden rok uloženého opatrenia. V závere uviedol, že po preštudovaní administratívneho spisu a preskúmaní rozhodnutia mal za preukázané, že v prípade účastníka konania sa jedná o štátneho príslušníka tretej krajiny, ktorý sa za pomoci prevádzačov a za uhradený finančný obnos nelegálne dostal do štátov EÚ s cieľom ukončiť tranzit v Holandsku, čo sám potvrdil s opisom podniknutej cesty. Účastník konania z domovského štátu zakaždým nelegálne prekročil hranice viacerých štátov, a to bez cestovného dokladu, bez dostatočných finančných prostriedkov. Svojim konaním tak opakovane porušil zákony nielen SR, ale aj iných štátov, cez územie ktorých nelegálne cestoval do Západnej Európy. Porušenie zákonov z jeho strany bolo vedomé, o čom svedčí finančná úhrada prevádzačom. Účastník konania v konaní o administratívnom vyhostení, ani v samotnom odvolaní neuviedol také relevantné dôvody, ktoré by viedli odvolací orgán k zmene napadnutého rozhodnutia, respektíve vyhoveniu odvolania účastníka konania.

17. Prvostupňový správny orgánu (Mobilná jednotka Policajného zboru Banská Bystrica) rozhodnutím č. PPZ-HCP-BB4-1-032/2020-AV zo dňa 08.01.2020 podľa § 77 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov v konaní o administratívnom vyhostení účastníka konania a podľa § 82 ods. 1 písm. b) ZoPC administratívne vyhostil účastníka konania, nakoľko tento sa na území SR zdržiava neoprávnene, s poukázaním na ustanovenie § 2 ods. 1 písm. h) ZoPC.

18. Správny orgán účastníkovi konania v súlade s § 82 ods. 3 písm. b) ZoPC zároveň v rozhodnutí uložil zákaz vstupu na územie SR a na územie všetkých členských štátov, ktorými sa na účely tohto konania rozumejú Belgicko, Bulharsko, Česká republika, Cyprus, Dánsko, Estónsko, Fínsko, Francúzsko, Grécko, Holandsko, Chorvátsko, Island, Lichtenštajnsko, Litva, Lotyšsko, Luxembursko, Maďarsko, Malta, Nemecko, Nórsko, Poľsko, Portugalsko, Rakúsko, Rumunsko, Slovinsko, Švédsko, Španielsko, Švajčiarsko a Taliansko na jeden (1) rok. Nakoľko účastník konania je bez akýchkoľvek dokladov, jeho totožnosť nie je úradne overená, správny orgán v zmysle zákona o pobyte cudzincov krajinu, do ktorej má byť vyhostený, neurčil. Podľa , , ZoPC lehotu na vycestovanie z územia SR neurčil a zároveň v súlade s o správnom konaní v znení neskorších predpisov odkladný účinok voči tomuto rozhodnutiu vylúčil s tým, že lehota zákazu vstupu podľa ZoPC začne plynúť dňom vykonania administratívneho vyhostenia.

19. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že účastník konania bol dňa 07.01.2020 v čase o 22:00 hod. odovzdaný príslušníkmi Mobilnej jednotky PZ Sobrance za účelom pokračovania v konaní o administratívnom vyhostení. Dňa 06.01.2020 tento prejavil vôľu o udelenie azylu na území SR, z dôvodu ktorého bolo konanie o administratívnom vyhostení prerušené. Počas azylovej procedúry na Oddelení azylu PZ Humenné uviedol, že na území SR nechce požiadať o azyl a že chce požiadať o azyl v Holandsku, pretože sú tam pre Z. lepšie podmienky a počul, že sa tam rýchlejšie dostane azyl a rýchlejšie prebieha zlúčenie rodiny.

20. Jeho totožnosť, ako aj štátna príslušnosť, bola na správnom orgáne zistená zo spísanej Zápisnice o vyjadrení účastníka konania, kde čestne vyhlásil svoje údaje o totožnosti a štátnej príslušnosti. Nakoľko účastník konania nedisponuje žiadnym identifikačným dokladom preukazujúcim jeho totožnosť a štátnu príslušnosť, správny orgán posudzoval totožnosť a štátnu príslušnosť len na základe jeho vyjadrenia do zápisnice. Lustráciou v policajných systémoch bolo zistené, že na území SR nemá udelené žiadne povolenie na pobyt (trvalý, prechodný, resp. tolerovaný), ani iné právo na pobyt a taktiež nie je v súčasnosti žiadateľom o udelenie azylu na území SR. Účastník konania vo svojej výpovedi zároveň uviedol, že je štátnym príslušníkom tretej krajiny - Z., pričom sa narodil v S., kde žije aj celá jeho rodina už niekoľko generácií. S. W. X. poskytla účastníkovi konania a jeho rodine štatút utečenca, vydala im rodinné knihy, preukazujúce túto skutočnosť a ubytovanie v bytoch v utečeneckom tábore v meste W.. Účastník konania, ako štátny príslušník Z., môže na územie SR a členských štátov vstúpiť oprávnene a zdržiavať sa počas rozhodného obdobia len s platným cestovným dokladom a vízom, respektíve platným povolením na pobyt v zmysle zákona o pobyte cudzincov, ako aj v zmysle Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady EÚ č. 399/2016, ktorým sa ustanovuje Kódex Únie o pravidlách upravujúcich pohyb osôb na hranice. Dokazovaním bolo preukázané, že účastník konania sa nachádza na území SR a všetkých štátov schengenskej dohody neoprávnene a tým naplnil dôvody administratívneho vyhostenia podľa § 82 ods. 1 písm. b) ZoPC. Existencia dôkazov, podľa ktorých sa účastník konania na území SR zdržiava v rozpore s Kódexom schengenských hraníc, ako aj osobitným predpisom, dávala dôvod na vykonanie šetrenia, či nebol naplnený dôvod na administratívne vyhostenie a uloženie zákazu vstupu podľa § 82 ods. 2 písm. b). Vo svojom vyjadrení účastník konania popísal svoj prechod z krajiny S. až na Slovensko, pričom cestoval cez územie rôznych krajín ako Turecko, Bulharsko, potom Rumunsko, Maďarsko, až sa dostal na Slovensko, kde bol kontrolovaný hliadkou. Správny orgán mal za to, že s cieľom zistiť a overiť jeho totožnosť a štátnu príslušnosť je potrebné vykonať lustrácie. Je potrebné preveriť skutočnosť, či táto osoba nepredstavuje hrozbu pre bezpečnosť štátu a či sa nenachádza v zozname na odopretie vstupu. Podľa zápisnice uviedol, že cestovný pas má vydaný S., avšak nemá ho pri sebe. Tu vzniká otázka a príčiny jeho konania, napríklad zatajovanie totožnosti. V registratúrnom zázname o poučení správny orgán krajinu, do ktorej bude vyhostený neurčil, účastník konania súhlasil a vec nijakým spôsobom nenamietal. Podotkol, že cudzinec môže uvádzať krajinu pôvodu zámerne takú, kde nie je možný jeho návrat alebo zatajovať totožnosť z dôvodu hrozby pre bezpečnosť štátu, preto do času preukázania opaku správny orgán, na základe všetkých zistených skutočností, krajinu v súlade s § 77 ods. 1 ZoPC neurčil. V prípade účastníka konania došlo preukázateľne k porušeniu osobitného predpisu a zákona o pobyte cudzincov. Správny orgán sa svedomite a zodpovedne zaoberal každou vecou, ktorá je predmetom konania, bez zbytočných prieťahov. Boli mu dané možnosti uplatniť svoje návrhy a poskytnutá pomoc a poučenia, aby pre neznalosť právnych predpisov neutrpel v konaní neodôvodnenú ujmu. Poukazoval na ustanovenie § 82 ods. 3 písm. b) a uviedol, že správny orgán rozhodol o uložení zákazu vstupu na dobu jedného roka, ktorá je v spodnej hranici a tolerancii

stanovenej zákonom. Správny orgán pri ukladaní doby zákazu vstupu zohľadnil dôvody, na základe ktorých sa nachádzal na území SR. Účastník konania nemá na našom území, ani v inom členskom štáte, udelený žiadny druh oprávneného pobytu, ani udelenú medzinárodnú ochranu. Neoprávneným pobytom porušil zákony SR a Nariadenia Európskeho parlamentu v oblasti voľného a legálneho pobytu. V prípade účastníka konania sa správny orgán v rámci svojich oprávnení rozhodol administratívneho ho vyhostiť, pričom zohľadnil závažnosť porušenia uvedených predpisov, dĺžku trvania protiprávneho konania, ako aj okolnosti, za ktorých k porušeniu zákona došlo. Účastník konania sa na území SR preukázateľne zdržiava neoprávnene a tak správny orgán na základe správnej úvahy riešil protiprávne konanie účastníka konania uložením opatrenia administratívneho vyhostenia s určením zákazu vstupu. Dodal, že vo výrokovej časti rozhodnutia nebola určená lehota na vycestovanie, a to z dôvodu podľa § 83 ods. 2 písm. a), b), c) ZoPC. Mal za to, že bolo naplnené ustanovenie § 2 ods. 1 písm. m) ZoPC v zmysle ktorého sa ohrozením verejného poriadku rozumie porušenie alebo ohrozenie záujmu chráneného zákonom týkajúceho sa základných ľudských práv a slobôd, ochrany maloletých a iných zraniteľných osôb alebo opakované porušenie záujmu chráneného zákonom týkajúceho sa riadneho výkonu verejnej správy, životného prostredia, verejného poriadku alebo občianskeho spolunažívania. Aj keď sa v konaní jedná konkrétne o osobu účastníka konania, správny orgán prihliada aj na praktické skúsenosti a v tejto rovine poukazoval, že musí brať ohľad na to, že štátni príslušníci tretích krajín uvádzajú nepravdivé údaje o totožnosti, veku, štátnej príslušnosti a podobne, s cieľom zatajiť skutočnú identitu, s cieľom poukazujúcim na to, že sú pre členské štáty hrozbou alebo s cieľom „len“ nelegálne migrovať do Západnej Európy a vyhnúť sa návratu, čo sa dá podložiť štatistickými údajmi. Ako odôvodnenie pre tento postup si treba uvedomiť, že na základe akých skutočností bol účastník konania zaistený na území SR, za akých podmienok cestoval nelegálne, aj s pomocou prevádzačov. Dlhodobo cestuje bez preukázania zdravotného poistenia. Cestuje dlhodobo pešo alebo v kamióne, v uzavretom priestore, kde môže byť ohrozený jeho zdravotný stav. Zo zdravotného hľadiska nebol vyšetrený na chorobu, ktorá môže ohroziť verejné zdravie, ako cudzinci žiadajúci o pobyt a preto môže aj z hľadiska dlhodobého cestovania ohroziť aj verejné zdravie. Ide o neznámu osobu, nelegálneho migranta, so snahou dostať sa do Západnej Európy. Treba si uvedomiť, že nevieme, o koho sa vlastne jedná. Nemá žiadny platný cestovný doklad, nebola úradne overená jeho identita štátom, ku ktorému sa hlási. Neznáma osoba bez dostatočných finančných prostriedkov, osoba dlhodobo cestujúca, zdravotne nevyšetrená, predstavuje aj v prípade účastníka konania základ pre oprávnený predpoklad rizika jeho úteku, ako aj oprávnený predpoklad, že bude iným spôsobom mariť alebo sťažovať výkon rozhodnutia o vyhostení, najmä ak nemožno zistiť jeho totožnosť, preto ohrozuje aj bezpečnosť štátu, verejný poriadok a verejné zdravie.

21. Pokiaľ sa týka preskúmania existencie prekážok administratívneho vyhostenia podľa § 81 ods. 1, 2 ZoPC, správny orgán uviedol, že ich existenciu preskúmal a konštatoval, že nezistil prekážky administratívneho vyhostenia, čo bolo potvrdené taktiež vyjadrením účastníka konania v zápisniciach, v ktorých neuviedol žiadny dôvod brániaci jeho administratívnemu vyhosteniu. Uviedol, že je bezúhonný, že jeho cieľovou krajinou bolo Holandsko a dôvodom jeho vycestovania zo S. bolo len to, že ho chceli povolať do armády. Poukázal znova aj na skutočnosť, že totožnosť a štátna príslušnosť účastníka konania nie je jednoznačná a úradne overená, preto konštatoval, že prekážky vyhostenia do krajiny pôvodu, krajiny tranzitu alebo do krajiny, do ktorej sa rozhodne vrátiť a ktorá ho prijme, neboli zistené. Ďalej poukazoval na znenie § 81 ods. 1 ZoPC a uviedol, že nie u každého príslušníka tretej krajiny, ktorého pobyt na území SR je neoprávnený, je možné pristúpiť k vyhosteniu. Na otázku, či bol v minulosti súdne trestaný účastník konania uviedol, že nie, nikdy nebol trestne stíhaný. Je slobodný, bez detí a o dobrovoľný návrat nepožiadal. Nežiadal ani o udelenie azylu. Rovnako potvrdil, že v krajine pôvodu alebo v krajine, z ktorej prichádza, mu nehrozí prenasledovanie z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, zastávania určitých politických názorov alebo zastávania príslušnosti k určitej sociálnej skupine, ani mu nehrozí trest v tejto krajine, kruté, neľudské, ponižujúce zaobchádzanie alebo trest smrti, iba uviedol, že ho chcú povolať do armády. Vo svojom vyjadrení uviedol, že nelegálne, za pomoci prevádzačov, migroval do Turecka, následne do Bulharska, potom do Rumunska, cez Maďarsko až na Slovensko, s úmyslom dostať sa do Holandska. V osobe, u ktorej nie je možné identifikácia štátnej príslušnosti, zákon o pobyte cudzincov v § 77 ods. 1 umožňuje krajinu, kam má byť cudzinec vrátený neurčí, lebo to nie je možné. Účastník konania nemá platný cestovný doklad, teda môže uvádzať krajinu pôvodu zámerne takú, kde nie je možný jeho návrat alebo zatajovať totožnosť, dôvody hrozby pre bezpečnosť štátu a podobne, čo sa konkrétne aj pred správnym orgánom stalo. Účastník konania uviedol, že mu nehrozí smrť, ani žiadny trest, v prípade vrátenia sa do krajiny posledného pobytu, teda S.. Narodil sa v S.Ý., tam aj študoval a táto krajina mu poskytla útočisko ako utečencovi pochádzajúcemu z Z.. Mobilná jednotka Policajného zboru Banská Bystrica je dostatočne oboznámená o tom, aké

podmienky prevládajú v S.. Je teda pravda, že správny orgán v čase konania o administratívnom vyhostení má k dispozícii aktuálne správy o krajine, o ktorej účastník konania prehlásil, že pochádza (S., aj keď o sebe tvrdí že je Z.). Taktiež pred vydaním rozhodnutia bol oboznámený s rozsiahlou bezpečnostnou situáciou o stave v jednotlivých provinciách v oblastiach v S. (zdroje sú verejné). Práve k osobe účastníka konania, jeho zatiaľ neznámej totožnosti z pohľadu na krajiny, cez ktoré tranzitoval a tam sa zdržiaval, len všeobecne vyslovenej obave pred povolaním do S. armády a jeho celkovému vyjadreniu, neexistencii prekážok vrátenia uvedených v zápisnici došiel správny orgán k záveru a posúdil, že v jeho prípade neexistujú prekážky vyhostenia. V ďalšom sa zaoberal otázkou rešpektovania súkromného a rodinného života v zmysle článku 8 Dohovoru a konštatoval, že k danému porušeniu nedošlo.

22. Žalovaný vo svojom vyjadrení k správne žalobe, či už urobené podaním zo dňa 02.04.2020 (č.l. 77 a nasl.), respektíve podaním zo dňa 03.04.2020 (č.l. 65 až 67), navrhol správnu žalobu zamietnuť a žalobcovi náhradu trov konania nepriznať. Zopakoval dôvody uvedené vo svojom rozhodnutí a zdôraznil, že žalobca okrem iného uviedol, že o udelenie azylu na území Slovenskej republiky, aj keď najprv trval na danom, že už na nej netrvá a pozmenil ju z dôvodu, že mu tlmočník v Humennom povedal, že ho nikto navráti proti jeho vôli späť do S.. Zároveň ho upovedomil o tom, že ak žalobca nebude trvať na svojej žiadosti o udelenie azylu, súd v priebehu niekoľkých dní rozhodne a on bude pustený z územia SR a bude môcť pokračovať do Holandska. K námietkam produkovaným v správnej žalobe okrem iného uviedol, že rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu bolo vydané zákonným spôsobom. Pri posudzovaní odvolania vychádzal žalovaný zo skutočností, že Slovenská republika sa stala platným členom schengenského priestoru, ktorý plne uplatňuje schengenské acquis. Bol za jednoznačne preukázaný skutočný stav veci, t. j. neoprávnený pobyt žalobcu na území SR. Rovnako boli preskúmané prekážky administratívneho vyhostenia podľa § 81 ods. 1 a ods. 2, z ktorých vyplynulo, že v krajine posledného pobytu mu nehrozí smrť, ani žiaden trest, aj keď neskôr uviedol, že sa tam nechce vrátiť, pretože mu hrozí odvod do armády. Žalobca sa pritom opakovane vracia k správnej žalobe, k námietkam poukazujúcim na ustanovenie § 77 ods. 1 ZoPC a na neurčenie krajiny, kam má byť vyhostený zo strany prvostupňového správneho orgánu a opätovne poukazuje na jeho nevyhostiteľnosť do S. z dôvodu bezpečnostnej situácie, na prekážky administratívneho vyhostenia a z toho dôvodu považuje rozhodnutie za nezákonné a nepreskúmateľné. K daným námietkam opätovne zdôraznil a upriamoval pozornosť na to, že práve s ohľadom na ohrozenie jeho života nebol vyhostený do krajiny pôvodu. V jeho prípade prvostupňový správny orgán toto zvážil a preto neurčil krajinu, teda ani jeho domovskú krajinu Z., ani krajinu jeho výskytu S., za krajinu jeho administratívneho vyhostenia. Z uvedeného je teda zrejmé, že prvostupňový správny orgán vzal na zreteľ, že je v S. ohrozený život žalobcu ako aj to, že táto krajina by bola pre jeho osobu nebezpečnou z dôvodu vojny, ktorá v S. dlhodobo pokračuje. Preto neurčil krajinu, do ktorej má byť administratívne vyhostený, čo bolo v súlade s § 77 ods. 1 ZoPC. Dodal, že v rozhodnutí o administratívnom vyhostení sa uvedenie aj krajina, do ktorej je cudzinec vyhostený, ak je možné takúto krajinu určiť. Z danej citácie je zrejmé, že prvostupňový správny orgán nemá teda výslovnú povinnosť určiť v rozhodnutí o vyhostení krajinu, do ktorej má byť žalobca vyhostený, respektíve vrátený. Prvostupňový správny orgán je povinný zvážiť možnosť vyhostenia práve s ohľadom na bezpečnosť tej ktorej krajiny a na základe takejto úvahy určiť, respektíve neurčiť krajinu vyhostenia cudzinca. To sa stalo aj v prípade žalobcu a prvostupňový správny orgán po preverovaní situácie v S. zvážil, že nie je možné žalobcu vyhostiť do tejto krajiny s ohľadom na jeho bezpečnosť, ochranu zdravia a jeho života. Žalovaný nerozumel námietkam žalobcu na jednej strane, ktorými vyslovene žiada, aby bol vyhostený do krajiny pobytu, t. j. do S. a na strane druhej s vyhostením do S. v žiadnom prípade nesúhlasí z dôvodu, že je tam ohrozený jeho život. Žalovaný zdôraznil, že prvostupňový správny orgán riadne prešetril situáciu v S. a po zrelej úvahe nemohol pristúpiť k tomu, aby určil krajinu vyhostenia S., ale zvážil možnosť vyhostenia do ktorejkoľvek krajiny tranzitu alebo krajiny, ktorá účastníka konania prijme. Postupoval v intenciách zákona o pobyte cudzincov, konkrétne v zmysle § 77 ods. 1. Aj keď žalobca poukazoval opätovne a duplicitne v správnej žalobe na neurčenie krajiny, kam má byť vyhostený a spomína nebezpečnú krajinu S., do ktorej nemôže byť vyhostený, pričom uvádza aj skutočnosti už známe o UNRWA, žalovaný uviedol, že k danej námietke sa už nebude bližšie vyjadrovať, keďže už ju podrobne rozpísal. Žalobca navyše pred správnym orgánom priznal, že zo S. odišiel do Turecka, kde sa určitú dobu zdržiaval. Po určitom čase migroval z Turecka za pomoci prevádzača do EÚ nelegálne, v kamióne, až do doby zadržania na území SR. Zo S. ušiel z vlastného dôvodu, ktorý bol predovšetkým ten, aby nemusel narukovať do armády, preto sa do S. nechce vrátiť. Toto prvostupňový správny orgán akceptoval, dokonca so žalobcom spolupracoval v čase, keď požiadal o udelenie azylu na území SR. Mal za to, že aj celkový postup žalobcu v súvislosti s azylovým konaním na Slovensku mal špekulatívne

zámery a je zrejmým faktom, že mu nešlo o ochranu života v akejkoľvek slobodnej krajine, ktorá mala záujem postarať sa o jeho osobu a udeliť mu azyl. Jeho cieľovou krajinou je Holandsko pre lepšie podmienky a jednoduchšie zlúčenie rodiny. Preto ho možno jednoznačne považovať za nelegálneho ekonomického migranta, migrujúceho výlučne s cieľom ekonomických výhod, ktoré mu z udelenia azylu v Západnej Európe plynú. Pokiaľ sa týkalo námietky, na ktorú poukazoval žalobca, a to v súvislosti s § 2 ods. 1 ZoPC v súvislosti s ohrozením bezpečnosti štátu a verejného poriadku uviedol, že žalobca tým, že z domovského štátu ušiel a za každým nelegálne prekročil hranice viacerých štátov, a to bez cestovného dokladu a bez dostatočných finančných prostriedkov, svojim konaním opakovane porušil zákony nielen SR, ale aj iných štátov, cez územie ktorých nelegálne cestoval do Západnej Európy. Porušenie zákonov zo strany žalobcu bolo vedomé, o čom svedčí finančná úhrada prevádzačom, za pomoci ktorých sa dostal do schengenského priestoru. Z dôkazov zistených o žalobcovi vyplýva, že ide o neznámu osobu, nelegálneho (možno uviesť ekonomického) migranta, bez reálneho dokladu totožnosti, bez dostatočných finančných prostriedkov, o ktorom prakticky nič nevieme. Keďže migruje zo S., čo aj sám potvrdil, existuje reálna hrozba, že môže ohroziť bezpečnosť Slovenskej republiky, ale aj verejný poriadok, práve s ohľadom na to, že nie je možné identifikovať o koho sa naozaj jedná. Aj z hľadiska oprávneného predpokladu rizika úteku žalobcu a s predpokladom možného marenia alebo sťažovania výkonu rozhodnutia o vyhostení existuje reálny predpoklad ohrozenia bezpečnosti štátu a verejného poriadku. Ak by ušiel a pohyboval sa na našom území, táto hrozba reálne vyvstáva a z dôvodov, ktoré už boli opísané v rozhodnutí odvolacieho orgánu, považoval žalobcu aj za hrozbu pre verejné zdravie našich občanov. V ostatnom zotrvával na záveroch uvedených v rozhodnutí prvostupňového správneho orgánu, ako aj v rozhodnutí žalovaného.

23. Žalobca vo svojej replike zo dňa 11.05.2020 uviedol, že zotrváva na podanej správnej žalobe v celom rozsahu. Doplnil, že odo dňa 20.02.2020 doposiaľ nebola vo veci žalobcu zistená žiadna krajina, ktorá by ho bola ochotná prijať na svoje územie, pričom na územie S. je jeho vyhostenie nerealizovateľné z dôvodu pretrvávajúcej bezpečnostnej situácie. Pokiaľ žalovaný tvrdil, že žalobcu je možné vyhostiť z územia SR navrhol, aby žalovaný v konaní predložil konajúcemu súdu odpoveď toho ktorého dožiadaného štátu na žiadosť zariadenia pre cudzincov o prijatie žalobcu, keďže žalobca týmito informáciami nedisponuje. Mal za to, že v jeho veci existujú prekážky jeho administratívneho vyhostenia a preto boli v jeho veci naplnené zákonné predpoklady pre aplikáciu § 61a ods. 1 písm. a) ZoPC alebo zistené prekážky vyhostenia žalobcu zakladajú právny dôvod pre odloženie výkonu rozhodnutia o vyhostení v zmysle § 84 ods. 5 písm. a) ZoPC alebo udelenia povolenia na zotrvanie na území SR v zmysle § 61a ZoPC. Zo strany toho ktorého cudzinca môže byť už aj takýto postup správneho orgánu považovaný za dostatočnú formu ochrany pred rizikom vážnej ujmy, ktorú by utrpel v prípade návratu do krajiny pôvodu. Nemožno preto žalobcovi zo strany žalovaného dávať na ťarchu to, že sa niektorí cudzinci, pochádzajúci z vojnových oblastí, rozhodnú nevyužiť právo požiadať o azyl. Rovnako platí, že samotné azylové konanie neslúži na legalizáciu pobytu cudzinca, ak je napríklad možné uplatniť na jeho žiadosť, respektíve s jeho súhlasom ustanovenie § 61a ZoPC a o azyl nemá záujem. Ustanovenie § 61a ZoPC je aplikovateľné práve na situácie, kedy sú u daného cudzinca zistené prekážky jeho administratívneho vyhostenia a ktorý zároveň nemá oprávnenie zdržiavať sa na území SR (napríklad ako žiadateľ o azyl). Zo žiadneho ustanovenia zákona o pobyte cudzincov, ani zo zákona o azyle nevyplýva, že štátny príslušník tretej krajiny je povinný najprv predložiť žiadosť o azyl, inak nebude v jeho veci aplikovateľné ustanovenie § 61a ZoPC, respektíve § 84 ods. 5 písm. a) ZoPC.

24. Žalovaný v duplike zo dňa 25.05.2020 sa pridržiaval v plnom rozsahu svojich doterajších tvrdení a vo všetkých bodoch trval na svojom vyjadrení k správnej žalobe zo dňa 02.04.2020, ako aj na dôvodoch uvedených v preskúmavanom rozhodnutí. K námietkam uvedeným vo vyjadrení žalobcu uviedol, že v čase súdneho prieskumu žalobca požaduje od žalovaného, aby zisťoval, ktorá krajina jeho osobu príjme, pričom je otázne, prečo dané nepožadoval vo svojom odvolaní. Ak by túto požiadavku uviedol, žalovaný by sa ňou zaoberal. Nie je povinnosťou žalovaného, ktorý je odvolacím orgánom, oslovovať príslušný útvar policajného zaistenia pre cudzincov, či kontaktoval tú ktorú krajinu na vyhostenie cudzinca. V odvolaní sa zaoberal každou žalobnou námietkou alebo návrhom účastníka konania. Žalovaný však oslovil prvostupňový orgán o zaujatie stanoviska, ktoré pripojil. V stanovisku je okrem iného uvedený aj postup ÚPZC Sečovce a iné dokumenty s vecou súvisiace. K poukazovaniu žalobcom na § 61a ods. 1 písm. a) ZoPC uviedol, že dané sa na žalobcov prípad nevzťahuje, nakoľko nebol administratívne vyhostený do S., ale do ktorejkoľvek inej krajiny, ktorá ho prijme, s dôrazom na to, že medzi takéto krajiny patria aj tie, v ktorých vojnový konflikt prebieha. Opätovne zdôraznil, že žalobca zo S. ušiel z dôvodu, ktorý bol predovšetkým ten, aby nemusel narukovať do armády a preto sa do S. nechce navrátiť.

Táto skutočnosť bola akceptovaná zo strany správnych orgánov, avšak je nelogické, prečo sa žalobca najskôr rozhodol požiadal o udelenie azylu na území SR, čo aj učinil a následne žiadosť stiahol. Žalobca týmto konaním na základe vlastných špekulácií a úvah uznal, že naša krajina nie je preňho výhodná a o azyl chce požiadal v Holandsku, keďže pre Z. sú tam vytvorené lepšie podmienky, udelenie azylu je jednoduchšie a zlúčenie rodiny taktiež. Žalobca teda vidí len svoj prospech a ohrozenie života, ktorým neustále argumentuje, preňho samotného nič neznamená. Pokiaľ mal obavu o svoj život, mal zotrvať v azylovom konaní a mohol pokojne zotrvať a žiť na našom území oprávnene v prípade rozhodnutia v jeho prospech. V jeho prípade teda ide o nelegálneho ekonomického migranta, ktorého cieľom je získanie azylu v krajinách Západnej Európy. Záverom konštatoval, že akonáhle by bolo v jeho prípade uplatnené ustanovenie § 61a ods. 1 písm. a) ZoPC, prípadne § 84 ods. 5 písm. a) ZoPC, nezotrvá na území Slovenskej republiky, ktorá je preňho vo všetkých ohľadoch nevýhodná, ale bude migrovať do krajiny, ktorá je preňho jediným cieľom a vidinou prospechu (ako aj celej jeho rodiny) už od času, kedy opustil S..

25. Mobilná jednotka PZ Banská Bystrica v správe, adresovanej žalovanému, zo dňa 15.05.2020 vo veci stanoviska k účelu zaistenia okrem iného uviedla, že dňa 05.03.2020, obdržala správu z Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce, v ktorej je uvedené, že tento útvar požiadal Útvar policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov o vybavenie náhradného cestovného dokladu pre cudzinca. Dňa 05.03.2020 bola Útvarom policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov doručená odpoveď z Veľvyslanectva Z. Š. v SR, kde je uvedené, že nie je možné pre menovaného vystaviť náhradný cestovný doklad, nakoľko žije vo vojnovej oblasti v S., v tábore pre Z. utečencov. Vzhľadom k tomu, že štátny príslušník je zaistený na výkon administratívneho vyhostenia a jeho veľvyslanectvo mu náhradný cestovný doklad nevydá, lebo územie, kam má byť vrátený, je vo vojnovej oblasti, Útvar policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce zastáva názor, že zaistenie menovaného je neúčelné. Zo správy Mobilnej jednotky Policajného zboru Banská Bystrica zo dňa 15.05.2020 vyplývajú rovnaké skutočnosti, aké boli zistené zo správy Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov zo dňa 05.03.2020. Rovnako z tejto správy vyplýva, že v rámci konania vo veci žaloby voči zaisteniu bola predložené prvostupňovému správnemu orgánu aj neoverená fotokópia cestovného dokladu pre utečencov „Travel Document for Z. Refugees“, ktorý dňa 28.11.2016 vydala cudzincovi S.Ý. W. X. v meste W. - T. na obdobie do 27.11.2018, kde sa uvádza aj národné číslo „National Number“ XXX-XXXXXXXX, pričom dátum narodenia cudzinca je uvádzaný ako XX.XX.XXXX. Preto v záujme zabezpečenia vykonateľnosti rozhodnutia zastáva prvostupňový správny orgán názor, že je potrebné preverenie možnosti vybavenia náhradného cestovného dokladu pre menovaného cudzinca S. W. X., v ktorej je oficiálne akceptovaný ako Z. utečenec. Záverom prvostupňový správny orgán uviedol, že k dnešnému dňu nie sú známe žiadne nové informácie z Ú. Z.G. Y. Z. T. S., týkajúce sa preverenia možnosti vybavenia náhradného cestovného dokladu pre cudzinca S. W. X..

26. Žalobca vo vyjadrení zo dňa 06.08.2020 uviedol, že rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. zo dňa 10.02.2020, na ktorý žalovaný poukazuje s cieľom podpory svojho rozhodnutia a tiež rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu bol následne zmenený rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 10.06.2020 tak, že kasačný súd rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu o zaistení žalobcu zo dňa 08.01.2020 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, pričom nariadil jeho bezodkladné prepustenie. Poukazoval na znenie bodu 23 rozhodnutia kasačného súdu a bol toho názoru, že dané jednoznačne poukazuje na potrebu jasného určenia krajiny vyhostenia cudzinca v konaniach vedených zo strany Útvarov hraničnej a cudzineckej polície voči cudzincom, nakoľko tento údaj má nepochybne význam pre skúmanie splnenia podmienok pre uplatnenia iných zákonných opatrení voči cudzincom, napríklad zaistenia, dĺžky zaistenia, zákazu vstupu a podobne. Všetky tieto skutočnosti nemôžu byť v tom ktorom postupe voči cudzincovi posudzované samostatne, bez vzájomných súvislostí a rovnako to platí pre súdny prieskum rozhodnutí policajných útvarov prijatých v konaní o vyhostení a v konaní o zaistení toho istého cudzinca. Trval na podanej žalobe v celom rozsahu. Dodal, že po celú dobu pobytu žalobcu v zaistení, od 08.01.2020 do 10.06.2020, kedy bol žalobca prepustený, sa policajným orgánom nepodarilo žalobcu vyhostiť z územia SR, a to nie kvôli epidémii koronavírusu, ktorá sa v Európu rozšírila až koncom jari, ale preto, že ho žiadna krajina nebola ochotná prijať (Z. vyslovene a ani iná tretia krajina) a ani vyhostenie do S. nebolo a stále nie je za súčasnej bezpečnostnej situácie prípustné. Slovensko a členské štáty EÚ na jej územie dlhodobo nevyhosťujú žiadne osoby. Dané len potvrdzuje tvrdenia žalobcu, že už od počiatku jeho zaistenia bol nevyhostiteľným a preto mali správne orgány v jeho veci skúmať podmienky pre uplatnenie odloženia výkonu rozhodnutia o vyhostení, respektíve možnosti udelenia potvrdenia o zotrvaní na území

SR po dobu trvania prekážok vyhostenia. Preto sa žalobca domáha zrušenia napadnutého rozhodnutia žalovaného.

27. Podľa § 2 ods. 1 písm. h) zákona o pobyte cudzincov, Na účely tohto zákona sa rozumie h) neoprávneným pobytom zdržiavanie sa cudzinca na území Slovenskej republiky v rozpore so zákonom, osobitným predpisom alebo medzinárodnou zmluvou.

28. Podľa § 77 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov, Administratívne vyhostenie je rozhodnutie policajného útvaru o tom, že cudzinec nemá alebo stratil oprávnenie zdržiavať sa na území Slovenskej republiky a je povinný opustiť územie Slovenskej republiky, s možnosťou určenia lehoty na jeho vycestovanie do krajiny pôvodu, krajiny tranzitu, ktorejkoľvek tretej krajiny, do ktorej sa štátny príslušník tretej krajiny dobrovoľne rozhodne vrátiť a ktorá ho prijme, alebo na územie členského štátu, v ktorom má udelené právo na pobyt alebo poskytnutú medzinárodnú ochranu. V rozhodnutí o administratívnom vyhostení sa uvedie aj krajina, do ktorej je cudzinec vyhostený, ak je možné takúto krajinu určiť. V rozhodnutí o administratívnom vyhostení policajný útvar môže uložiť zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky a na územie všetkých členských štátov. Policajný útvar, v rozhodnutí o administratívnom vyhostení, uloží zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky a na územie všetkých členských štátov, ak v rozhodnutí o administratívnom vyhostení neurčí lehotu na vycestovanie podľa § 83 ods. 2.

29. Podľa § 81 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov, Cudzinca nemožno administratívne vyhostiť do štátu, v ktorom by bol ohrozený jeho život z dôvodov jeho rasy, národnosti, náboženstva, príslušnosti k určitej sociálnej skupine alebo pre politické presvedčenie alebo v ktorom by mu hrozilo mučenie, kruté, neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie, alebo trest. Rovnako nemožno cudzinca administratívne vyhostiť do štátu, v ktorom mu bol uložený trest smrti alebo je predpoklad, že v prebiehajúcom trestnom konaní mu taký trest môže byť uložený.

30. Podľa § 81 ods. 2 zákon o pobyte cudzincov, Cudzinca nemožno administratívne vyhostiť do štátu, v ktorom by bola ohrozená jeho sloboda z dôvodov jeho rasy, národnosti, náboženstva, príslušnosti k určitej sociálnej skupine alebo pre politické presvedčenie; to neplatí, ak cudzinec svojím konaním ohrozuje bezpečnosť štátu alebo ak bol odsúdený za zločin a predstavuje nebezpečenstvo pre Slovenskú republiku.

31. Podľa § 82 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov, Policajný útvar administratívne vyhostí štátneho príslušníka tretej krajiny, ak b) má neoprávnený pobyt na území Slovenskej republiky.

32. Podľa článku 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, Nikoho nemožno mučiť alebo podrobovať neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.

33. Podľa článku 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, Každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásený verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého, alebo časti procesu v záujme mravnosti, verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti v demokratickej spoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života účastníkov alebo, v rozsahu považovanom súdom za úplne nevyhnutný, pokiaľ by, vzhľadom na osobitné okolnosti, verejnosť konania mohla byť na ujmu záujmom spoločnosti.

34. Podľa § 32 ods. 1 Správneho poriadku, Správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania.

35. Podľa § 46 Správneho poriadku, Rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti.

36. Podľa § 47 ods. 3 Správneho poriadku, V odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.

37. Pokiaľ sa týka súdneho prieskumu napadnutých rozhodnutí správnych orgánov, správny súd právne uzatvára:

38. V zmysle ustanovenia správny súd posudzuje správnu žalobu vo veciach administratívneho vyhostenia neformálne a nie je pri svojom rozhodovaní viazaný žalobnými bodmi.

39. Predmetom súdneho prieskumu bolo rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu č. PPZ- HCP-BB4-1-032/2020-AV zo dňa 08.01.2020 a rozhodnutie žalovaného, ako odvolacieho orgánu, č. PPZ-HCP-BB2-29-001/2020-SK zo dňa 20.02.2020, ktorým tento prvostupňové rozhodnutie potvrdil a odvolanie zamietol. Prvostupňový správny orgán rozhodnutím o administratívnom vyhostení a zákaze vstupu zo dňa 08.01.2020 v konaní podľa § 77 ods. 1 ZoPC vydal rozhodnutie, ktorým podľa § 82 ods. 1 písm. b) ZoPC administratívne vyhostil účastníka konania, nakoľko sa na území SR zdržiava neoprávnene s poukazom na § 2 ods. 1 písm. h) ZoPC. Zároveň mu podľa § 82 ods. 3 písm. b) ZoPC uložil zákaz vstupu na územie SR a na územie všetkých členských štátov (ktoré v rozhodnutí vymenúva) na jeden (1) rok. Nakoľko účastník konania je bez akýchkoľvek dokladov, jeho totožnosť nie je úradne overená, správny orgán v zmysle zákona o pobyte cudzincov krajinu, do ktorej má byť vyhostený, neurčil. Podľa , , ZoPC lehotu na vycestovanie z územia SR neurčil a zároveň v súlade s o správnom konaní v znení neskorších predpisov odkladný účinok voči tomuto rozhodnutiu vylúčil s tým, že lehota zákazu vstupu podľa ZoPC začne plynúť dňom vykonania administratívneho vyhostenia.

40. Žalobca v správnej žalobe uviedol námietky, ktoré možno sústrediť pod ústrednú námietku týkajúcu sa toho, že správny orgán spoľahlivo nezistil skutočný stav veci, pokiaľ uviedol, že neexistujú prekážky jeho administratívneho vyhostenia, pričom spoľahlivo zistenému skutočnému stavu zodpovedá aj požiadavka, aby pri vydaní rozhodnutia o administratívnom vyhostení bolo spoľahlivo zistené, že neexistujú prekážky administratívneho vyhostenia. Skutočnosť, že § 77 ods. 1 ZoPC umožňuje v konaní o administratívnom vyhostení aj neurčiť krajinu, do ktorej je cudzinec vyhostený, nezbavuje správny orgán povinnosti skúmať spoľahlivo existenciu, či neexistenciu prekážok vyhostenia. Akcentoval na skutočnosť, že je štátnym príslušníkom Z. s právom pobytu v S., ako utečenec, čiže z krajín, v ktorých je ohrozená jeho bezpečnosť, pričom správne orgány neuviedli žiadnu krajinu, do ktorej by ho bolo možné čo i len teoreticky vyhostiť.

41. Úvodom správny súd uvádza, že v konaní bolo preukázané, že žalobca je štátnym príslušníkom tretej krajiny, ktorý sa zdržiava na území SR bez platného cestovného dokladu a platného víza, čiže mal neoprávnený pobyt na území SR podľa § 2 ods. 1 písm. h) ZoPC a týmto svojim konaním naplnil zákonný dôvod na administratívne vyhostenie v zmysle § 82 ods. 1 písm. b) ZoPC. Dané ani v konaní nebolo sporné.

42. V zmysle ustanovenia § 77 ods. 1 ZoPC sa v rozhodnutí o administratívnom vyhostení uvedie aj krajina, do ktorej je cudzinec vyhostený, ak je možné takúto krajinu určiť. Teda zákon o pobyte cudzincov dáva správnemu orgánu možnosť v konaní o administratívnom vyhostení neurčiť krajinu, do ktorej má byť štátny príslušník tretej krajiny vyhostený. Správny súd má však za to, že neuvedie krajiny, kam má byť cudzinec vyhostený, nezbavuje správny orgán povinnosti náležite zistiť skutočný stav veci pokiaľ ide o skúmanie a existenciu možných prekážok administratívneho vyhostenia cudzinca podľa § 81 ZoPC.

43. Úvaha správneho orgánu však v otázke neurčenia krajiny vyhostenia cudzinca nemôže byť svojvoľná, ale musí rešpektovať špecifickosti daného prípadu a posudzovanej osoby, to znamená, že správny orgán musí prihliadnuť na individuálne okolnosti prípadu. Ohľadne neurčenia krajiny vo výroku svojho rozhodnutia prvostupňový správny orgán uviedol, že krajinu, kam má byť žalobca vyhostený, neurčil s odôvodnením, že žalobca bez akýchkoľvek dokladov a jeho totožnosť nie je úradne overená. Rovnako mal pochybnosti o štátnej príslušnosti žalobcu, keďže tento vypovedal, že je štátnym príslušníkom Z., narodený v S., kde žije celá jeho rodina už niekoľko generácií. Podľa názoru

prvostupňového správneho orgánu bol však pôvod, národnosť a štátna príslušnosť žalobcu neujasnená, nakoľko uviedol, že je Z. štátnej príslušnosti a zároveň tvrdí, že sa narodil v S., v čom videl správny orgán nedôveryhodnosť výpovede žalobcu. S poukazom na tieto pochybnosti ohľadom štátnej príslušnosti mu nebola správnym orgánom určená krajina vyhostenia, keďže cudzinec môže zámerne uvádzať inú štátnu príslušnosť a aj jeho správanie tomu nasvedčovalo. Rovnako bol prijatý zo strany správnych orgánov záver, že v prejednanej veci nie sú dané prekážky administratívneho vyhostenia žalobcu, keďže zo S. vycestoval preto, lebo bol povolaný do armády.

44. S takýmto konštatovaním správneho orgánu nemožno súhlasiť. Treba zdôrazniť, že žalovaný, ani prvostupňový správny orgán, nijako inak nespochybňovali tvrdenia žalobcu o jeho totožnosti a štátnej príslušnosti a ani ich nijako nevyvracali uvedením konkrétne dôvodu a nielen tohto. Jeho výpoveď možno hodnotiť ako dôveryhodnú, keďže sa pridržiava jednej dejovej línie, je konzistentná a neobsahuje skutočnosti, z ktorých by bolo možné vyvodiť, že nie je súladná s dostupnými informáciami o krajine pôvodu. V tejto súvislosti správny súd poukazuje na princíp „benefit of doubt“ (v prípade pochybností v prospech) presadzujúceho kasačným súdom vo veciach štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí v dôsledku odchodu z krajiny pôvodu nemôžu nijak inak preukázať určité skutočnosti iba svojou výpoveď, ktorá v prípade žalobcu spĺňa znaky konzistentnosti a na ktorej základe nemožno pochybovať o jeho dôveryhodnosti. V prípade žalobcu však správne orgány uzavreli, že majú pochybnosť o jeho štátnej príslušnosti a totožnosti, aj keď dôveryhodnosť žalobcu nijako nespochybnili. Z konania vyplýva, že žalobca je štátnym príslušníkom Z. s právom pobytu ako utečenec v S.. S. W. X. jemu a jeho rodine poskytla status utečenca, vydala im rodinné registračné knihy potvrdzujúce túto skutočnosť a ubytovanie v utečeneckom tábore E. T. K. A. W. K. S.. Žalovaný si však žiadnym spôsobom danú skutočnosť nijako neoveril pred vydaním svojho rozhodnutia, čím zaťažil konanie pred ním nedostatočným zistením skutočného stavu veci. Naopak uzavrel, použijúc všeobecnú formuláciu, že cudzinec môže zámerne uvádzať inú štátnu príslušnosť, pričom tomu nasvedčuje aj jeho správanie (bez bližšej špecifikácie). Navyše, žalobca predložil žalovanému kópiu pasu a rodinnej registračnej karty vydanej UNRWA.

45. Keďže správny súd nemá pochybnosti o štátnej príslušnosti a totožnosti žalobcu, ani o tom, z ktorej krajiny pochádza (S.), má zato, že v danom prípade neuvedením krajiny vyhostenia a následným neskúmaním možných prekážok jeho vyhostenia v zmysle § 81 ZoPC je účastník konania zbavený možnosti riadne použiť opravný prostriedok voči rozhodnutiu správneho orgánu, v dôsledku ktorého sa zbavuje následne možnosti podať voči nemu správnu žalobu, ktorá by bola preskúmateľná súdom v otázke možnej existencie prekážok jeho vyhostenia. Týmto postupom nastáva situácia, že účastníkovi konania je odňatá v danej otázke možnosť, aby o jeho veci bolo rozhodnuté nezávislým a nestranným súdom v zmysle článku 6 Dohovoru.

46. V danom prípade teda neurčením krajiny vyhostenia žalobcu nedošlo zo strany správneho orgánu k zisteniu skutočného stavu veci v otázke posúdenia možných prekážok jeho administratívneho vyhostenia, čím sa rozhodnutie v tejto časti stáva nepreskúmateľným. Tvrdenie, že žalobca sám neuvádzal žiadne skutočnosti preukazujúce zlé zaobchádzanie, resp. mučenie, nezbavuje správny orgán sa týmito skutočnosťami zaoberať, najmä ak žalobca pochádza zo S.. V rozhodovacej praxi najvyššieho súdu je v otázke utečencov zo S. ustálená judikatúra, na ktorú nadväzuje aj rozhodovacia prax migračného úradu, v zmysle ktorej sa týmto poskytuje v prípade ich žiadosti o azyl minimálne medzinárodná ochrana vo forme doplnkovej ochrany. Preto kasačný súd skutočnosť, že štátny príslušník tretej krajiny pochádza z krajiny vojnového konfliktu, v dôsledku čoho táto krajina nie je bezpečná, považuje osobu z takejto krajiny pôvodu za takú, v prípade ktorej jej reálne vyhostenie neprichádza do úvahy.

47. Žalovaný ohľadne skúmania prekážok administratívneho vyhostenia uviedol, že prvostupňový správny orgán dostatočne a v rámci všetkých dostupných možností (aj napr. z internetových správ) preskúmal existenciu prekážok administratívneho vyhostenia. Prvostupňový správny orgán síce skonštatoval, že nezistil žiadne zákonné prekážky jeho administratívneho vyhostenia, keďže dané vyplynulo zo samotných vyjadrení účastníka konania, ktorý do zápisníc z vlastnej vôle uviedol, že mu v krajine posledného pobytu nehrozí smrť, ani žiadny trest. Pri preskúmavaní existencie prekážok administratívneho vyhostenia sa prvostupňový orgán podrobne zaoberal zisťovaním momentálneho stavu v S. a s bezpečnostnou situáciou v jednotlivých provinciách tejto krajiny. S ohľadom na mnohé okolnosti a skutočnosť, že prvostupňový správny orgán neurčil krajinu, do ktorej má byť žalobca vyhostený, s prihliadnutím na jeho totožnosť (ako sám uviedol je Z.), vlastné vyhlásenie, že mu

nič nehrozí a tranzity cez viaceré krajiny, skonštatoval, že v jeho prípade neexistujú prekážky jeho administratívneho vyhostenia. Dané, z pohľadu súdu, však nespĺňa požiadavku náležitého zistenia skutočného stavu veci, nakoľko zo strany správneho orgánu vôbec z administratívneho spisu nevyplýva, žeby skúmaním týchto prekážok sa prvostupňový správny orgán zaoberal a je navyše aj v rozpore s obsahom administratívneho spisu. V tomto absentujú akékoľvek listinné dôkazy zamerané na danú problematiku (okrem pár správ týkajúcich sa S.).

48. Žalovaný síce pripustil, že do domovskej krajiny, do S., žalobcu pre bezpečnostnú situáciu nemožno vyhostiť, avšak možno ho vyhostiť do členských štátov EÚ, ktorými tranzitoval a taktiež eventuálne do Turecka. Správny súd však zdôrazňuje, že správne orgány ohľadne tejto eventuality nevykonali vo veci žiadne dokazovanie zamerané na to, či v prípade vyhostenia do týchto krajín tranzitu, respektíve Turecka, neexistujú prekážky jeho administratívneho vyhostenia v zmysle § 81 ZoPC, respektíve aký je postoj týchto krajín k porušovaniu princípu non-refoulement, ako aj to, čí v prípade jeho vyhostenia, do správnym orgánom zamýšľaných krajín, nedôjde k porušeniu čl. 3 Dohovoru.

49. Splnenie podmienky náležitého zistenia možnosti krajiny, do ktorej môže byť cudzinec vyhostený, v sebe odzrkadľuje aj to, že bude spoľahlivo zistené, že štátny príslušník tretej krajiny nebude vyhostený do štátu, v ktorom by bol ohrozený jeho život alebo by bol vystavený akejkoľvek forme mučenia a neľudského zaobchádzania a že v prípade jeho vyhostenia nedôjde k porušeniu čl. 3 Dohovoru.

50. Po zvážení všetkých pre konanie relevantných žalobných námietok a s poukazom na vyššie uvedené skutočnosti správny súd podľa a z dôvodov uvedených v , a preskúmavané rozhodnutie žalovaného zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V ďalšom konaní bude povinnosťou správneho orgánu po zvážení, či je možný v prípade žalobcu postup v zmysle a následne zákona o pobyte cudzincov, vyvarovať sa pochybení, na ktoré súd poukázal v odôvodnení svojho rozhodnutia.

51. O trovách konania súd rozhodol podľa tak, že priznal ich náhradu žalobcovi, ktorý bol v konaní úspešný, voči žalovanému. O výške priznaných trov konania bude rozhodnuté samostatným rozhodnutím po právoplatnosti rozhodnutia v tejto veci ( ).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorá sa podáva na Krajskom súde v Košiciach v lehote 30 dní od doručenia rozhodnutia krajského súdu.

V kasačnej sťažnosti sa uvedú všeobecné náležitostí podania podľa to znamená, ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová značka konania. Ďalej sa v kasačnej sťažnosti musí uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa sa podáva (ďalej len "sťažnostné body") a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).

Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie, ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas.

Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.

Kasačnú sťažnosť možno podľa odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že

a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.

Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v až i) sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom.

Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.