Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

4Co/15/2020

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Ingrid Degmovej Pospíšilovej a sudcov JUDr. Valérie Kleinovej a JUDr. Anny Kašajovej v právnej veci žalobcov: 1/ T. L., nar. XX.XX.XXXX, bytom T. XXX/XX, W., 2/ L. L., nar. XX.XX.XXXX, bytom T. XXX/XX, W., obaja zast. Hudzík & Partners s.r.o., IČO: 47 251 654, so sídlom Mnoheľova 830/15, Poprad, proti žalovanému: BÖGL a KRÝSL, k.s., IČO: 26 374 919, so sídlom Reinerova 1051/2A, Hlubočepy, Praha 5, Česká republika, konajúca prostredníctvom BÖGL a KRÝSL, k.s. - pobočka, IČO 42 027 101, so sídlom Seberíniho 1, Bratislava, zast. JUDr. Radek Ondruš, so sídlom Bubeníčkova 502/42, Brno, Česká republika, o ochranu osobnosti a náhradu nemajetkovej ujmy, na odvolanie žalobcov 1/ a 2/ proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II zo dňa 3. októbra 2019, č.k. -536, takto

rozhodol:

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti p o t v r d z u j e .

V napadnutej časti o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcom 1/ a 2/ spoločne a nerozdielne trovy konania vo výške 22% rozsudok súdu prvej inštancie zrušuje a vec mu v tomto rozsahu vracia na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom uložil súd prvej inštancie žalovanému povinnosť zaplatiť každému zo žalobcov 1/ a 2/ sumu 11.000 eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku (prvý a druhý výrok); povinnosť zaplatiť súdny poplatok vo výške 660 eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku (tretí výrok); vo zvyšku žalobu zamietol (štvrtý výrok); a o trovách konania rozhodol tak, že žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcom 1/ a 2/ spoločne a nerozdielne trovy konania vo výške 22% tak, ako budú vyčíslené samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku (piaty výrok).

2. V odôvodnení tohto rozsudku uviedol, že žalobcovia 1/ a 2/ sa podanou žalobou, ktorá mu bola doručená dňa 26.10.2015, domáhali ako blízki príbuzní zomrelého N. L. v postavení T. a X. od žalovaného ako osoby zodpovednej za smrť menovaného titulom zásahu do ich osobnostných práv chránených ust. a nasl. v dôsledku porušenia právnych povinností žalovaným zaplatenia sumy 50.000 eur každému zo žalobcov 1/ a 2/. Svoju žalobu odôvodnili tým, že dňa XX.XX.XXXX okolo XX.XX hod. došlo v obci N. nad bezmenným potokom v okrese U. B. P., na stavebnom objekte SO 206 na moste vo výstavbe, na stavebnom úseku diaľnice Y. - Y., k zboreniu nosnej konštrukcie II. etapy výstavby mosta, v dôsledku čoho došlo k zraneniu jedenástich pracovníkov a k usmrteniu štyroch pracovníkov stavebných spoločností, ktorí sa nachádzali v tom čase na stavbe, pričom jedným z týchto štyroch pracovníkov bol aj N. L., nar. XX.XX.XXXX, U. žalobkyne 1/ a X. žalobcu 2/, ktorý pracoval pre spoločnosť MOLUB spol. s r.o., na základe pracovnej zmluvy zo dňa 04.07.2012. N. L. utrpel zranenia nezlučiteľné so životom, v dôsledku čoho skonal dňa XX.XX.XXXX na mieste udalosti vo veku XX rokov. Stavbu „D1 Y. - Y., I. úsek“ si objednala na základe zmluvy o dielo zo

dňa 16.06.2011 Národná diaľničná spoločnosť, a.s., Bratislava, u zhotoviteľa Združenie Y. - Y., ktorého vedúcim členom bol VÁHOSTAV SK, a.s., Žilina, a členom spoločnosť BÖGL a KRÝSL, k.s., Praha

- Zbraslav, ČR, podnikajúca v slovenskej republike prostredníctvom zahraničnej organizačnej zložky, ktorou je žalovaný. Na základe zmluvy o združení zo dňa 19.04.2011 uzavretej medzi VÁHOSTAV - SK, a.s., a BÖGL a KRÝSL, k.s., sa účastníci združenia dohodli na účele združenia, ktorý je presne definovaný v článku II. zmluvy. V zmysle článku IV, ods. 2 zmluvy o združení „Zodpovednosť účastníkov združenia“ bol každý účastník združenia zodpovedný voči ostatným účastníkom združenia za riadne splnenie svojho podielu na činnosti združenia dohodnutého v tejto zmluve o združení a jej dodatkoch, najmä svojho podielu na zhotovení stavby v súlade so zmluvou o dielo uzavretou s obstarávateľom. V zmysle dodatku č. 1 k zmluve o združení, článok IV, ods. 2 mali jednotliví účastníci združenia vykonávať stavebné práce v súlade so zmluvou o dielo na pridelenej časti samostatne, na vlastné náklady a na vlastnú zodpovednosť voči ostatným účastníkom združenia. Každý účastník si mal pre svoju časť stavby zabezpečiť všetky potrebné veci - materiály, výrobky, poddodávky, stavebné stroje a zariadenia, dopravu, energie, pracovníkov, zariadenie staveniska, dodržanie kvality a parametrov stavebných prác, skúšky kvality a funkčnosti, doklady o zhotovenej príslušnej časti stavby a pod., ak sa osobitne, pre konkrétne prípady nedohodli inak. Prílohou č. 2 dodatku č. 1 k zmluve o združení bolo rozdelenie rozsahu stavebných prác medzi účastníkov združenia. Podľa tohto dokumentu bol pod číslom stavby 206-00 uvedený úsek „Most na diaľnici nad bezmenným potokom v km 5,438 D1“. Za túto časť stavby, na ktorej došlo dňa XX.XX.XXXX ku tragédii, bol ako zodpovedný subjekt za stavebné práce uvedený žalovaný. Poukázali tiež na to, že žalovaný pri plnení povinnosti podľa zmluvy o dielo a zmluvy o združení uzavrel ďalej subdodávateľskú zmluvu o dielo dňa 31.05.2012 so spoločnosťou SEMOS spol. s r.o., Prešov, predmetom ktorej bola realizácia prác na akcii D1 Y.

- Y., I. úsek, km 4,200 - 7.500 SO 206 - Most na diaľnici nad bezmenným potokom v km 5,438 D1 v zmysle dohodnutých podmienok. Spoločnosť SEMOS, spol. s.r.o., si zabezpečila subdodávateľsky na rovnaký predmet zmluvy v časti zhotovenia a montáže podpornej skruže a kompletnej projektovej dokumentácie vrátane statického posúdenia dodávku od zhotoviteľa Skruže WEISE SK, k.s., Poprad. Po udalosti bolo začaté dňa XX.XX.XXXX trestné stíhanie vo veci všeobecného ohrozenia podľa ust. , , v rámci ktorého bol pribratý znalec z Ústavu súdneho inžinierstva Žilinskej univerzity v Žiline, ktorého úlohou bolo okrem podrobnej analýzy vyšetrovanej udalosti vyjadriť sa k príčinám zrútenia podpornej konštrukcie v 2. poli budovaného mostného objektu SO 206-ľavý most „Most na diaľnici D1 nad bezmenným potokom v km 5,438 D1“ na stavbe: Diaľnica D1 Y. - Y. I. úsek dňa XX.XX.XXXX. Podľa záveru znaleckého posudku bolo primárnou príčinou zrútenia podpornej konštrukcie v 2. poli budovaného mostného objektu SO 206 - ľavý most dňa XX.XX.XXXX nedostatočné vzájomné stuženie podporných konštrukcií v osiach 7 a 8 (pri podpere č. 3) v pozdĺžnom smere mosta, pričom bolo zistené, že projektová dokumentácia „Skruže bez debnenia a základov“ stavby, technologické postupy výstavby a ostatná dokumentácia stavby mostného objektu SO 206 - ľavý most nezodpovedala príslušným platným technickým normám, právnym predpisom a obvyklej praxi. Rovnako nezodpovedala príslušným technickým normám, právnym predpisom a obvyklej praxi podľa záverov USI ani poskytnutá projektová dokumentácia „SO 206 - založení skruže“, a to z toho hľadiska, že v dokumentácii chýbalo výpočtové posúdenie návrhu zakladania podporných konštrukcií pre dané geologické pomery a geotechnickú kategóriu. Na základe uvedeného mali za to, že došlo k porušeniu právnej (zmluvnej) povinnosti, ktorého sa dopustil podzhotoviteľ - Skruže WEISE SK, k.s., za ktoré však zodpovedá zhotoviteľ - žalovaný, ktorý je zodpovedný za konanie alebo chyby každého podzhotoviteľa, jeho zmocnencov alebo zamestnancov tak, ako keby išlo o konanie alebo chyby samotného zhotoviteľa. Uviedli, že konanie žalovaného spočívajúce v porušení právnych povinností, ktoré má za následok zodpovednosť žalovaného za úmrtie N. L., predstavuje neoprávnený zásah do ich osobnostných práv chránených ust. a nasl. , pričom nepovažovali za rozhodujúce, či k danému zásahu došlo úmyselne, alebo z nedbanlivosti, pretože v danom prípade išlo o objektívnu zodpovednosť, a teda rozhodujúce bolo, že reálne došlo k zásahu do týchto ich práv. Poznamenali, že tento zásah žalovaného mal u nich z hľadiska rozsahu a trvania za následok vznik dlhotrvajúcej a rozsiahlej morálnej a citovej ujmy, ktorú možno považovať vzhľadom na jej povahu za ujmu nemajetkovú. V súvislosti so vznikom tvrdenej nemajetkovej ujmy poukázali na skutočnosť, že nebohý N. L. bol milovaný U. a X., ktorý bol neuveriteľne šikovný, zručný a životnou oporou T. - žalobkyne 1/, ktorá si dlhodobo nemohla nájsť prácu, avšak on jej v značnej miere pomáhal finančne i osobnou pomocou okolo domu a jeho údržby, bol jej tiež veľkou psychickou oporou. Od tragédie v W. až doposiaľ sa lieči na depresívnu poruchu stredne ťažkého stupňa, čo malo za následok, že nie je schopná sa zamestnať. Nemajetkovú ujmu žalobca 2/ odôvodnil veľmi ťažkým znášaním straty staršieho X., ktorý mu bol vzorom o to viac, keď vyrastali bez C. a museli sa spoliehať len na seba a T.. Spoločne robili veľa aktivít, bol medzi nimi malý vekový rozdiel

a doposiaľ sa nevie vyrovnať so stratou X., ktorú pociťuje ako by mu odišla časť tela a duše. Ďalej argumentovali, že stratou U. a X. bola v rodine narušená prirodzená deľba povinností členov rodiny, došlo k pretrhnutiu úzkej citovej a rodinnej väzby, s ktorou sa ťažko vyrovnávajú, a to aj s poukazom na to, ako bola táto udalosť prezentovaná v médiách. Požadovanou náhradou nemajetkovej ujmy vo výške 50.000 eur mala byť zmiernená predovšetkým ich psychická ujma a trauma, ktorú utrpeli. Súčasne si uplatnili náhradu trov konania.

3. Žalovaný so žalobou nesúhlasil a žiadal ju ako nedôvodnú zamietnuť. Vychádzajúc zo skutočnosti, že zosnulý N. L. bol v dobe nešťastia zamestnancom spoločnosti MOLUB spol. s r.o., zastával názor, že podľa ust. o sociálnom poistení mali pozostalí žalobcovia 1/ a 2/ nárok na jednorazové odškodnenie zo zákonného úrazového poistenia zosnulého, ktoré plne subsumuje nárok uplatnený žalobou. K právnemu posúdeniu uplatneného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy, ktorého sa žalobcovia 1/ a 2/ domáhajú podľa ust. a súčasne podľa ust. a nasl. , uviedol, že na prípad ochrany osobnosti nie je možné aplikovať ustanovenia zákona o zodpovednosti za škodu. Poukázal tiež na to, že pri uplatnení žaloby žalobcovia 1/ a 2/ neaplikovali premlčacie doby spojené s nárokom na náhradu škody podľa ust. , ale spojené so zákonnou trojročnou premlčacou dobou podľa ust. , čomu nasvedčujú aj zverejnené vyjadrenia právneho zástupcu žalobcov 1/ a 2/ v médiách (správy RTVS 1 zo dňa 29.05.2015). Namietol tiež svoju pasívnu vecnú legitimáciu, nakoľko mal za to, že do osobnostných práv nebohého N. L. a žalobcov 1/ a 2/ nezasiahol, a už vôbec nie neoprávnene. Aj z tohto dôvodu žiadal žalobu voči nemu zamietnuť. K tvrdeniu žalobcov 1/ a 2/ o tom, že je v zmysle ust. zodpovedný za všetky dôsledky spojené so zanedbaním povinnosti pri dodržiavaní technických noriem a postupov, ktoré mali za následok zrútenie mosta na diaľnici D1, poznamenal, že v žalobe neuviedli žiadnu konkrétnu a relevantnú právnu povinnosť, ktorú mal podľa ich názoru porušiť a v dôsledku ktorej malo dôjsť k zrúteniu atypickej podpernej konštrukcie bednenia na diaľnici D1, a ani to, ktoré konkrétne povinnosti pri dodržiavaní technických noriem a postupov zanedbal. Namietal tiež, že nešpecifikovali z čoho mali tieto povinnosti prameniť, resp. čím mu boli dané. Mal za to, že zmluvná zodpovednosť voči objednávateľovi, ani voči inému členovi združenia za následky jednania subdodávateľa rozhodne nekonštituuje žiadnu konkrétnu povinnosť dohľadu a kontroly postupu subdodávateľa pri vykonávaní diela, pretože každý zhotoviteľ, a tiež podzhotoviteľ vykonáva dielo svojim menom a na svoje nebezpečenstvo ( ) a pri jeho vykonávaní postupuje samostatne a nie je pri spôsobe vykonania diela viazaný pokynmi objednávateľa ( ). Vykonanie relevantnej časti diela zadal tak svojmu subdodávateľovi, spoločnosti SEMOS, spol. s r.o. Prešov, bez toho, aby mal povinnosti pri dodržiavaní technických noriem a postupov. Zdôraznil, že tieto povinnosti mala práve spoločnosť SEMOS spol. s r.o. Prešov. Nesúhlasil tiež s tvrdením žalobcov 1/ a 2/ o príčinnej súvislosti medzi zanedbaním povinnosti pri dodržiavaní technických noriem a postupov a zrútením mosta na diaľnici D1. Argumentoval, že k zrúteniu atypickej podpernej konštrukciu bednenia nedošlo v dôsledku toho, že zanedbal povinnosť pri dodržiavaní technických noriem a postupov, pretože znalecký posudok č. 305/2013 vypracovaný súdneho inžinierstva Žilinskej univerzity v Žiline jednoznačne určil, že predmetné zrútenie bolo dôsledkom toho, že projektová dokumentácia „Skruže bez bednenia a základov“ stavby nezodpovedala príslušným technickým normám, právnym predpisom a obvyklej praxi, pričom tieto činnosti vykonala spoločnosť Skruže WEISE SK, k.s., a jej subdodávateľ C.O. WEISE GmbH co. KG (čo do projektovej dokumentácie a statických výpočtov). Zastával preto názor, že nárok bol voči nemu uplatnený v rozpore s objektívnou realitou - absenciou existencie jeho povinností a absenciou ich porušenia, ako aj absenciou kauzálneho nexu medzi ich porušením a zrútením atypickej podpernej konštrukcie bednenia. K odkazu žalobcov 1/ a 2/ na zmluvu medzi Národnou diaľničnou spoločnosťou a.s., a združením, ktorého bol členom, s poukazom na ust. uviedol, že zo záväzkov voči tretím osobám sú účastníci združenia zaviazaní spoločne a nerozdielne. Poznamenal, že tvrdenia žalobcov 1/ a 2/ však v tomto zmysle neobsahujú žiadnu zmienku o solidárnej zodpovednosti jeho osoby a spoločnosti VÁHOSTAV - SK, a.s., a ani o voľbe žalobcov 1/ a 2/, prečo si nárok uplatňujú len voči nemu. Uplatnenú výšku nemajetkovej ujmy považoval za nekorešpondujúcu so žalobnými tvrdeniami o individuálnych dopadoch tragickej smrti N. L. do osobnostnej sféry každého zo žalobcov, keď uviedli, že došlo k pretrhnutiu prirodzenej deľby povinnosti medzi nimi a zosnulým N. L. ako medzi členmi rodiny, a za irelevantné považoval tiež to, že zosnulý finančne pomáhal žalobkyni 1/ v dobe, keď bola bez zamestnania a príjmu. Uvedené skutočnosti nedávajú podľa jeho názoru dostatočný základ pre posúdenie zhodnej výšky náhrady pre oboch žalobcov. K tvrdeniam žalobcov 1/ a 2/, že vzhľadom na to, za akých okolností došlo k smrti U. a X., a ako bola udalosť prezentovaná v médiách, došlo k

pretrhnutiu úzkej rodinnej väzby, s ktorou sa ťažko vyrovnávajú, uviedol, že nenesie a ani nemôže niesť zodpovednosť za to, akým spôsobom média prezentovali udalosti, a teda ani za následky pôsobenia médií všeobecne a voči žalobcom 1/ a 2/ konkrétne. Tieto následky mu preto nemožno pričítať a nemôže ich reparovať ani náhradou nemajetkovej ujmy. Napokon dodal, že po tragickej udalosti postupoval vo vzťahu k verejnosti a médiám zdržanlivo, vo vzťahu k žalobcom 1/ a 2/ citlivo a poskytol im dobrovoľne aj materiálnu pomoc. Uplatnil si nárok na náhradu trov konania.

4. Pôvodne rozhodol vo veci rozsudkom č.k. -466 dňa 24.11.2016, ktorým žalobu žalobcov 1/ a 2/ v celom rozsahu ako nedôvodnú zamietol. Predmetný rozsudok bol však na základe žalobcami 1/ a 2/ podaného odvolania uznesením Krajského súdu v Bratislave č.k. -514 zo dňa 31.05.2019 zrušený a vec bola vrátená súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. V zrušujúcom uznesení odvolací súd v súvislosti so spornou otázkou pasívnej vecnej legitimácie žalovaného jednoznačne ustálil, že žalovaný je v danom spore pasívne vecne legitimovaný. Vychádzajúc z právneho názoru vyjadreného v rozsudku Najvyššieho súdu SR zo dňa, sp. zn. (R 128/2014), podľa ktorého sú právnym vzťahom zodpovednosti za nemajetkovú ujmu spôsobenú na osobnostných právach fyzickej osoby podľa ust. a nasl. obsahom a účelom najbližšie právne vzťahy zodpovednosti za majetkovú ujmu, konštatoval, že otázku pasívnej legitimácie žalovaného je potrebné právne posúdiť v zmysle ust. , podľa ktorého je škoda spôsobená právnickou osobou alebo fyzickou osobou, keď bola spôsobená pri jej činnosti tými, ktorých na túto činnosť použila. Tieto osoby samy za škodu takto spôsobenú nezodpovedajú. Pokiaľ bol neoprávnený zásah do osobnostných práv fyzickej osoby spôsobený niekým, kto bol použitý právnickou osobou na realizáciu činnosti tejto právnickej osoby, na základe použitia analógie podľa ust. sa takýto zásah považuje za zásah spôsobený priamo právnickou osobou. Za škodu teda zodpovedá stavebník bez ohľadu na to, či konkrétne stavebné práce zabezpečoval sám alebo prostredníctvom svojho zmluvného partnera. Pokiaľ teda žalovaný ako člen Združenia Y. - Y. bol objednávateľom diela, na ktorom došlo k smrti N. L., čo bolo z vykonaného dokazovania jednoznačne ustálené, konštatoval, že je pasívne vecne legitimovaný v konaní na ochranu osobnosti žalobcov 1/ a 2/. Bola pritom irelevantná absencia trestnoprávnej zodpovednosti žalovaného, a keďže občianskoprávna ochrana osobnosti je založená na princípe objektívnej zodpovednosti, na jej vznik nebolo potrebné ani zavinenie (vedomosť o protiprávnosti zásahu) toho, kto zásah spôsobil. Ide tu o zodpovednosť za výsledok. K otázke preukázania nároku na náhradu nemajetkovej ujmy žalobcov 1/ a 2/ v peniazoch vyslovil odvolací súd jednoznačný právny názor, že v danom prípade došlo k neoprávnenému zásahu do súkromia žalobcov 1/ a 2/ chráneného ust. , ktorého súčasťou je rodinný život zahrňujúci vzťahy medzi blízkymi príbuznými, keď rešpektovanie súkromného a tým aj rodinného života musí zahrňovať aj právo na celoživotné vytváranie a rozvíjanie vzťahov s týmito blízkymi príbuznými nielen v prípade ekonomickej odkázanosti v rámci rodinných vzťahov, ale aj právo na rozvíjanie blízkych príbuzenských vzťahov v rovine spoločenskej a emočnej, a to aj s ďalším pokolením vzniknutým v rámci rodiny. Poznamenal, že strata jedného z najbližších členov spoločenstva, ktorým je rodina, je z objektívneho hľadiska neodčiniteľnou a doživotnou ujmou, ktorá dopadá na zostávajúcich členov rodiny. Prostriedkami súdnej ochrany žalobcov 1/ a 2/ v takomto prípade nie sú právne možnosti podľa , pretože nie je možné upustiť od neoprávneného zásahu do ich práva na ochranu osobnosti, nemožno sa domáhať odstránenia následkov tohto zásahu a morálne zadosťučinenie nie je schopné sanácie porušených osobnostných práv. Na rozdiel od prípadov neoprávneného zásahu do práva na česť, dôstojnosť a vážnosť v spoločnosti, kedy musí dôjsť k ich zníženiu v značnej miere, pri zásahu do práva na súkromie difamačný následok nie je podmienkou priznania náhrady nemajetkovej ujmy, touto je len existencia závažnej ujmy vzhľadom na okolností, za ktorých k zásahu došlo, intenzita zásahu, jeho trvanie a dopad a dôsledky. Konštatoval, že ujma žalobcov 1/ a 2/ je značná nie pre ich subjektívne pocity, ale objektívne hľadisko, teda to, že predmetnú ujmu by tak v danom čase a mieste vnímala každá fyzická osoba, pretože došlo k strate najbližšieho člena rodiny, s ktorým žalobcovia 1/ a 2/ viedli spoločnú domácnosť, išlo o U. a X. v mladom veku, ktorý žalobcom 1/ a 2/ pomáhal a celý život mal pred sebou, čo sú skutočnosti pre žalobcov 1/ a 2/ o to viac traumatizujúce a šokujúce. Ohľadom výšky náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch dal súdu prvej inštancie do pozornosti skutočnosť, že ujmou spôsobenou usmrtením blízkej osoby nie je ujma na živote a zdraví priameho poškodeného (nebohého N. L.), ale ujma na súkromnom a rodinnom živote blízkych osôb. Náhradu takejto ujmy preto nemožno považovať za vyjadrenie hodnoty ľudského života. Výška náhrady tejto nemajetkovej ujmy je predmetom voľnej úvahy súdu, pričom pre určenie jej výšky sú v ust. taxatívne zakotvené dve kritériá, a to závažnosť vzniknutej ujmy a okolnosti, za ktorých k neoprávnenému zásahu do osobnosti fyzickej

osoby došlo. Čím závažnejšia je ujma čo do intenzity a dĺžky trvania, tým vyššia má byť aj čiastka finančného zadosťučinenia. Zdôraznil, že v danom prípade je potrebné vziať do úvahy nečakanú a šokujúcu smrť mladého člena blízkej rodiny žalobcov 1/ a 2/, keď tento stav je nereparovateľný, čo má za následok hlbokosť, a najmä trvalosť následkov neoprávneného zásahu aj v prípade konštatácie, že členmi tohto spoločenstva sú dospelé osoby samostatné ekonomicky. V tomto smere považoval za potrebné zohľadniť, že podľa výsledkov vykonaného dokazovania najmä žalobkyňa 1/ stratou U. utrpela ťažkú citovú ujmu, keď táto nečakaná strata pre ňu rozhodne znamenala obrovskú emočnú záťaž odzrkadľujúcu sa najmä v jej psychickom zdraví. V dôsledku smrti U. a X. žalobcov došlo k násilnému pretrhnutiu citových väzieb a k zmene fungovania spoločnej domácnosti, ktorej charakteristickými znakmi sú spoločné hradenie nákladov na jej chod. Nemožno opomenúť, že išlo o osoby vedúce spoločnú domácnosť, čím je objektívne daný predpoklad intenzívnosti rodinných vzťahov i v prípade dospelých osôb. Na strane druhej považoval za nutné vziať do úvahy, že k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv žalobcov 1/ a 2/ došlo neúmyselným konaním žalovaného, ktorý navyše už poskytol žalobkyni 1/ dobrovoľne určité peňažné plnenie.

5. Z vykonaného dokazovania súd prvej inštancie zistil, že dňa 19.04.2011 spoločnosť VÁHOSTAV - SK, a.s., a žalovaný uzavreli zmluvu o združení za účelom prípravy a predloženia ponuky vo verejnom obstarávaní podľa oznámenia obstarávateľa Národná diaľničná spoločnosť, a.s. Bratislava, a v prípade prijatia ponuky na uzavretie zmluvy o dielo na zhotovenie stavby D1 Y. - Y., I. úsek a zhotovenie stavby v súlade s uzavretou zmluvou o dielo. Vytvorili združenie s názvom Združenie Y. - Y. a vedúcim účastníkom združenia bola spoločnosť VÁHOSTAV - SK, a.s.. Dňa 16.06.2011 uzavrela Národná diaľničná spoločnosť, a.s., ako objednávateľ so Združením Y. - Y. ako zhotoviteľom zmluvu o dielo s evidenčným č. zhotoviteľa ZML 1100380 na predmet obstarávania D1 Y. - Y., I. úsek. Predmetom tejto zmluvy bolo aj zhotovenie mosta na diaľnici nad bezmenným potokom v km 5,438 D1, číslo časti stavby 206-00. Zhotovenie mosta zabezpečoval žalovaný. Zmluvou o dielo zo dňa 31.05.2012 sa žalovaný ako objednávateľ a spoločnosť SEMOS, s.r.o. Prešov, ako zhotoviteľ dohodli, že zhotoviteľ vykoná pre objednávateľa na svoj náklad a svoje riziko stavebné práce na moste na diaľnici nad bezmenným potokom v km 5,438 D1. Ďalšou zmluvou o dielo zo dňa 09.07.2012 uzavretou medzi spoločnosťou SEMOS, s.r.o. Prešov, ako objednávateľom a spoločnosťou Skruže WEISE SK, k.s., ako zhotoviteľom sa zhotoviteľ zaviazal zhotoviť na svoj náklad a na svoje riziko most na diaľnici nad bezmenným potokom v km 5,438 D1. Dňa XX.XX.XXXX došlo v obci N. nad bezmenným potokom na stavebnom objekte SO 206 na moste vo výstavbe na stavebnom úseku diaľnice Y. - Y. k zrúteniu nosnej konštrukcie II. etapy výstavby mosta, pri ktorom došlo k usmrteniu zamestnanca spoločnosti MOLUB spol. s r. o., Perín - Chym N. L.H., U. žalobkyne 1/ a X. žalobcu 2/. Podľa znaleckého posudku č. 305/2013 vypracovaného ÚSI Žilina bola príčinou zrútenia podpornej konštrukcie nedostatočná podperná konštrukcia, a taktiež nesprávna aplikácia technických noriem a zvyklostí v súvislosti s vypracovaním statického posudku na predmetnú podpernú konštrukciu. Z výpovede žalobkyne 1/ zistil, že nebohý N. L. bol jej U. U.. K jeho úmrtiu došlo vo veku XX rokov, bol U., mal ukončenú V. L.. Po ukončení školy si ešte robil ďalšie kurzy - V. H. U.. Predtým než sa zamestnal v spoločnosti MOLUB s.r.o., pracoval 3 roky v spoločnosti WEBER. Bol zaradený do práce ako P. - U., urobil si aj U. kurz a u posledného zamestnávateľa bol zaradený ako L., ako U.. V tomto pracovnom pomere bol od 06.07.2012. V čase úmrtia žil v spoločnej domácnosti s ňou, aj keď mal L.. Vypomáhal jej finančne, vedel jej poradiť a vedeli sa porozprávať. Do XX-tky sa chcel osamostatniť. Pomáhal jej tiež, keď bolo treba niečo vybaviť, na domácnosť prispieval 100 eur, prípadne urobil nejaké nákupy (potraviny alebo do záhrady) alebo prispel na údržbu domu, bol jej aj psychickou oporou. Nemajetkovú ujmu si uplatnila vo výške 50.000 eur z dôvodu, aby to nebolo veľa a ani málo. Veľa vecí z obdobia smrti jej U. U. už zabudla, pamätá si už len útržky, nakoľko išlo o šok. Po tejto udalosti sa obrátila na L., na T.. Y., pričom pri vyšetreniach jej bola diagnostikovaná U. Ť. J. K., nevedela povedať o akú chorobu a diagnózu ide. K lekárke chodí každý mesiac a užíva lieky K., berie však aj iné lieky, napr. na L., chodí na B., tieto ďalšie ochorenia sa prejavili časom. Nebohý U. bol oporou aj jej T., ktorá s nimi žila a ktorá zomrela dňa XX.XX.XXXX. Smrť jej matky nemala vplyv na jej fyzický ani psychický zdravotný stav, pretože zdravotné problémy mala už skôr. T.Í. U. - žalobca 2/ jej pomáhal v domácnosti napr. keď robili omietky, robili ich obaja U. spolu, spolu aj maľovali. T. U. jej prispieval na domácnosť z podpory 60 eur. Pred smrťou syna N. L. bola nezamestnaná, naposledy robila v roku 2007 J. na L.. Dala výpoveď. Potom ako zostala doma, mala dve príhody, odpadla, bolo to v roku 2008 a 2009, diagnostikovali jej Q.. Z výpovede žalobcu 2/ zistil, že nebohý N. L. bol jeho U.Š. X.. Bol medzi nimi vekový rozdiel XX T.. Nepamätal si, kedy sa ich rodičia rozviedli, bol ešte malý, nevedel dokedy žil s nimi C. v spoločnej domácnosti. Ich spoločnú domácnosť tvorili X osoby - C., X., T. H. U. T.. Po ukončení školy v roku 2006 robil ako Z. cca pol roka. Potom mal brigádu bez pracovnej

zmluvy, robil I.. Na úrade práce je evidovaný od roku 2008. Stará matka bola na dôchodku, starala sa viac menej o seba. On s X. robili veci, ktoré bolo treba. X. sa staral o okrasnú záhradku, žalobca 2/ robil zase skôr technické veci s vodou a pod.. Spoločné aktivity s X. mali v detstve, ako dospelí už nie. Nebohý X. chodil s kamarátom jazdiť na koni a on bol skôr na motorky a motocykle. Prvé týždne po smrti X. boli pre neho ťažké, zažil šok, nevedel sa sústrediť. Starej matke bolo tiež smutno, plakala. T. reagovala taktiež zle, mala zlosť na všetko, nechcelo sa jej žiť. Výšku nemajetkovej ujmy vyčíslil sumou 50.000 eur, nevedel však vysvetliť prečo. T. rozčúlila medializácia okolo smrti jeho X., najmä keď pán K. v televízii vo vzťahu k šetreniu na stavbe uviedol, že tam nedá zlaté kľučky, ale železné. K spoločnej domácnosti ešte dodal, že bývajú v rodinnom dome, ktorý má prístavbu a jeden spoločný vchod. V rodinnom dome s 3 izbami býval jeho B. X. a stará matka, a C. U. T. bývali v prístavbe, ktorá mala tiež 3 izby. X. nedochádzal do práce každý deň, na predmetnú stavbu odchádzal v piatok s pucmajstrom, kedy sa mu aj daná udalosť stala. Chodil aj na iné stavby, záviselo to od toho, kam ho firma poslala. Z domu býval preč jeden maximálne dva dni. X. K. osobne nepoznal, X. ju však navštevoval často, aj 5- krát do týždňa, bola z W.. Bola G. a mala vlastný byt, X. chcel za ňou odísť na trvalo. Chodili spolu necelé J. roky. Na základe pracovnej zmluvy uzavretej so spoločnosťou MOLUB spol. s r.o., Perín - Chym, dňa 04.07.2012 nastúpil nebohý N. L. do zamestnania dňa 06.07.2012 ako P. - U.Í., pričom miestom výkonu práce bola prevádzka firmy MOLUB s.r.o. - Slovensko, EU. Pracovný pomer bol dojednaný na dobu určitú do 31.12.2012. Z úmrtného listu vystaveného Matričným úradom mesta Spišská Nová Ves mal preukázané, že N. L. zomrel dňa XX.XX.XXXX. Na základe darovacej zmluvy zo dňa 08.11.2012 daroval žalovaný žalobkyni 1/ v súvislosti s nešťastím, ku ktorému došlo na stavbe diaľnice D1 Y. - Y. dňa XX.XX.XXXX, finančný dar 5.000 eur. Darovacou zmluvou zo dňa 22.11.2012 darovala Nadácia Bane pre zdravie, vzdelanie, kultúru a šport regiónu L. žalobkyni 1/ peňažný dar vo výške 2.000 eur na riešenie sociálnej situácie rodiny po nebohom synovi, ktorý zomrel pri páde mosta pri obci W.. Oznámením Y. G., ministra práce, sociálnych vecí a rodiny SR, zo dňa 12.11.2012 č. 23208/2012-M_ORF bola rodine žalobkyne 1/ vyslovená hlboká a úprimná sústrasť nad stratou U., ktorý zahynul tragickou smrťou pri plnení pracovných povinností, pričom na zmiernenie dôsledkov mimoriadnej krízovej životnej situácie im bol z rozpočtu ministerstva poskytnutý finančný príspevok vo výške 800 eur. Žalobca 2/ bol vedený v evidencii uchádzačov o zamestnanie od 13.07.2007 do 31.08.2007 a od 07.01.2008 do 27.02.2011 a žalobkyňa 1/ od 02.05.2007 do 21.11.2011 a od 04.10.2012 do 30.07.2013.

6. Súd prvej inštancie vec posúdil právne podľa ust. , , , , o sociálnom poistení a viazaný právnym názorom odvolacieho súdu vysloveným v zrušujúcom uznesení č.k. -514 zo dňa 31.05.2019 o danosti pasívnej vecnej legitimácie žalovaného v posudzovanom spore a o existencii neoprávneného zásahu do súkromia žalobcov 1/ a 2/ chráneného ust. majúceho za následok vznik značnej nemajetkovej ujmy v osobnostnej sfére žalobcov 1/ a 2/, sa zaoberal už len dôvodnosťou výšky uplatnenej nemajetkovej ujmy, pričom dospel k záveru, že žaloba žalobcov 1/ a 2/ je dôvodná len v časti zaplatenia nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške 11.000 eur pre každého zo žalobcov. Žalovanému preto uložil povinnosť zaplatiť každému zo žalobcov 1/ a 2/ sumu 11.000 eur a vo zvyšnej časti žalobu ako nedôvodnú zamietol. Z vykonaného dokazovania ustálil, že v dôsledku tragickej smrti N. L., U. žalobkyne 1/ a X. žalobcu 2/, došlo na strane žalobcov 1/ a 2/ k ujme spočívajúcej v strate U. a X., v dôsledku čoho sú do budúcnosti ochudobnení o rodinný život s ním. Táto strata spočíva aj v strate citovej, ktorú žalobcovia 1/ a 2/ popísali ako morálnu nemajetkovú ujmu v hodnote 50.000 eur. Vychádzajúc z taxatívne stanovených kritérií pre určenie výšky primeraného zadosťučinenia v peniazoch uvedených v ust. , t.j. závažnosti vzniknutej ujmy a okolností, za ktorých k zásahu do práva na ochranu osobnosti došlo, za stavu, keď výška peňažnej náhrady je predmetom voľnej úvahy súdu, prihliadol pri posúdení primeranosti uplatnenej peňažnej náhrady na skutočnosť, že u nebohého N. L. šlo o plnoletú osobu, hmotne a existenčne nezávislú na žalobcoch 1/ a 2/ ako aj naopak, ktorá žila svoj vlastný život a v rámci rodiny, s ktorou žila v spoločnej domácnosti realizovala svoje postavenie U. a X. vo všeobecnej, bežnej rovine. Konštatoval, že ani jeden zo žalobcov 1/ a 2/ nebol odkázaný na nebohého výživou, opaterou a ani finančným zabezpečením. Žalobcami 1/ a 2/ uplatnená nemajetková ujma mala vyjadriť náhradu za nimi popísané pocity zo straty člena rodiny. U žalobkyne 1/ náhradu za pocity zo straty životnej opory, ktorou jej nebohý bol, najmä keď jej okrem iného finančne vypomáhal počas jej dlhodobej nezamestnanosti, čo vyplynulo aj z vykonaného dokazovania, a u žalobcu 2/ náhradu za pocity zo straty X., s ktorým mal spoločne robiť veľa aktivít, čo však výpoveďou žalobcu 2/ nemal preukázané, keďže sám výslovne uviedol, že s X. nemali spoločné záujmy, nakoľko X. mal svoje záujmy - jazdenie a žalobca 2/ sa venoval motorkám. V tejto súvislosti dodal, že obaja žalobcovia vo výpovediach zhodne

uviedli, že nebohý N. L. mal L., s ktorou trávil niekoľko dní v týždni, a chcel sa zo spoločnej domácnosti odsťahovať a bývať s L.Ľ..

7. Poznamenal, že na rozdiel od škody (majetkovej ujmy) sa nemajetková ujma nedá úplne presne vyjadriť v peniazoch, pretože ju nemožno nikdy reálne nahradiť. Ide o ujmu, spôsobenú na takých hodnotách, ktoré svojou povahou nepatria do majetkovej sféry. Keďže zásah do osobnostných práv a následná ujma na súkromí je natoľko traumatizujúca, konštatoval, že morálna satisfakcia určite nebude postačujúca. Jediným možným zadosťučinením je podľa ustálenej judikatúry preto satisfakcia v podobe náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Pri rozhodovaní o výške náhrady nemajetkovej ujmy prihliadol na to, že smrť U. a X. žalobcov 1/ a 2/ je mimoriadnym zásahom do ich osobnostných práv. Medzi fyzickými osobami existujú vzájomné sociálne, morálne, citové a kultúrne vzťahy vytvorené v rámci ich súkromného a rodinného života, pričom porušením práva na život jednej z nich môže dôjsť k neoprávnenému zásahu do práva na súkromie druhej z týchto osôb. Právo na súkromie zahŕňa aj právo fyzickej osoby vytvoriť a udržiavať vzťahy s inými ľudskými bytosťami, najmä v citovej oblasti, aby tak fyzická osoba mohla rozvíjať a napĺňať vlastnú osobnosť. Protiprávne narušenie týchto vzťahov predstavuje neoprávnený zásah do práva na súkromie a rodinný život fyzickej osoby. Pri posudzovaní dôvodnosti výšky uplatnenej nemajetkovej ujmy dospel po právnej analýze k názoru, že jediným ustanovením domáceho právneho poriadku upravujúcim veľmi podobný inštitút je jednorazové odškodnenie pozostalých pri smrteľnom pracovnom úraze poručiteľa podľa o sociálnom poistení, o čo aj v danom prípade šlo, nakoľko nebohý N. L. zomrel pri výkone práce. Aj keď v prípade N. L. išlo o tragédiu, pri ktorej došlo k strate U. a X. žalobcov 1/ a 2/, a ktorá narušila celistvosť rodiny, konštatoval, že žalobcovia 1/ a 2/ však v konaní nepreukázali, že išlo o takú stratu, ktorá by mohla byť zhojená práve priznaním nemajetkovej ujmy u každého vo výške 50.000 eur, okrem toho ani jeden zo žalobcov nevedel popísať a vysvetliť, prečo práve takouto sumou bude ich strata blízkej osoby zhojená. Naviac prihliadal aj na skutočnosť, že žalovaný už prejavil snahu zmierniť stratu žalobcov 1/ a 2/ a žalobkyni 1/ daroval finančnú hotovosť vo výške 5.000 eur, ako aj na to, že žalobkyni 1/ bol poskytnutý dar aj zo strany Nadácie Bane pre zdravie vo výške 2.000 eur na riešenie sociálnej situácie rodiny súvisiacej s pohrebom po nebohom U., a tiež finančný príspevok vo výške 800 eur od Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny SR, t.j. spolu finančná hotovosť vo výške 7.800 eur. Ďalej uviedol, že pre priznanie jednorazového odškodnenia podľa ust. o sociálnom poistení žalobcovia 1/ a 2/ nie sú osobami odkázanými výživou na poručiteľa, aj keď s ním žili v spoločnej domácnosti. Výšku náhrady nemajetkovej ujmy pre každého zo žalobcov 1/ a 2/ ako osôb blízkych nebohému N. L. ustálil preto vo výške 11.000 eur predstavujúcej jednu štvrtinu možného jednorazového odškodnenia v zmysle uvedeného zákona a vo zvyšku požadovanej nemajetkovej ujmy žalobu ako nedôvodnú zamietol.

8. O nároku na náhradu trov konania rozhodol s poukazom na ust. tak, že žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcom 1/ a / spoločne a nerozdielne trovy konania vo výške 22% tak, ako budú vyčíslené samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku dôvodiac, že každý zo žalobcov bol v konaní úspešný čiastočne, vo výške priznaného nároku predstavujúceho rozsah 22%. Zároveň dodal, že o výške náhrady trov konania rozhodne v zmysle ust. samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.

9. Proti zamietajúcej časti tohto rozsudku týkajúcej sa nároku na náhradu nemajetkovej ujmy žalobkyne 1/ podala žalobkyňa 1/ a proti časti týkajúcej sa náhrady trov konania obaja žalobcovia, spoločne, prostredníctvom ich právneho zástupcu riadne a včas odvolanie a žiadali, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalovanému uloží povinnosť zaplatiť žalobkyni 1/ sumu 50.000 eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku, ako aj povinnosť nahradiť žalobcom 1/ a 2/ spoločne a nerozdielne trovy konania v rozsahu 100%, a súčasne im prizná náhradu trov odvolacieho konania. Odvolanie podali s poukazom na ust. , z dôvodov, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, a že napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalobkyňa 1/ nesúhlasila s tým, že súd prvej inštancie jej priznal titulom nemajetkovej ujmy len sumu 11.000 eur a vo zvyšnej časti, t.j. v časti o zaplatenie sumy 39.000 eur jej žalobu zamietol. Považovala za nesprávny postup súdu prvej inštancie, keď pri určení výšky nemajetkovej ujmy použil ustanovenia zákona o sociálnom poistení, a keď ustálil výšku v závislosti od skutočnosti, že žalobcovia 1/ a 2/ nevedeli „slovne“ opísať stratu svojej blízkej osoby. Zastávala názor, že pri posudzovaní výšky náhrady nemajetkovej ujmy nie je možné analogicky použiť ustanovenia zákona o sociálnom poistení, ktoré upravujú výšku jednorazového odškodnenia.

Podľa ustálenej rozhodovacej činnosti súdov možno však vymedziť dve základné kritéria, ktoré súd posudzuje, a ktoré sú významné pre určenie výšky primeraného finančného zadosťučinenia, a to závažnosť vzniknutej nemajetkovej ujmy a okolností, za ktorých došlo k neoprávnenému zásahu. V tejto súvislosti zdôraznila, že smrť blízkej osoby je takým zásahom, ktorý nie je možné za žiadnych okolností obnoviť. V konaní mala za preukázané, že so svojimi synmi žila sama v spoločnej domácností, boli odkázaní sami na seba, žili bez T. - N. C.. V konaní mala za preukázané tiež to, že táto udalosť ju zasiahla aj zdravotne. Strata tak blízkeho a mladého človeka jej spôsobila neopísateľnú bolesť. To, že nevedela opísať niektoré skutočnosti slovne však neznamená, že neprežíva nad stratou svojho U. bolesť. Boli plne fungujúca rodina so svojimi potrebami, putami a väzbami. Stratou U. došlo k nenávratnej deštrukcii ľudských väzieb v rámci plne fungujúcej rodiny. Poznamenala, že v rámci záverečnej reči poukázala na rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR zo dňa 20.01.2016, sp. zn. Cdo 2865/2015, avšak nie ako na judikát, ale na to, ako sa v tomto rozhodnutí súd rozumne a logicky vysporiadal s otázkou preukazovania nemajetkovej ujmy, cit.: „Vznik nemajetkovej ujmy spravidla nie je možné preukazovať, pretože ide o stav mysle poškodenej osoby. V konaní sa teda obvykle iba zisťuje, či sú dané objektívne dôvody na to, aby sa konkrétna osoba mohla cítiť poškodenou. Inými slovami, treba zvážiť, či vzhľadom na konkrétne okolnosti v prípade, by sa aj iná osoba v obdobnom postavení mohla cítiť dotknutou vo zložkách tvoriacich vo svojom súhrne nemajetkovú sféru jednotlivca.“ Preto ak nevedela opísať a vysvetliť niektoré otázky, neznamená to, že závažnosť spôsobenej ujmy sa má znížiť. Výšku priznanej nemajetkovej ujmy považovala za neprimeranú aj vzhľadom na skutočnosť, že v inom konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava II pod sp. zn. „52 253/2015“, v ktorom bolo meritórne rozhodnutie potvrdené rozsudkom Krajského súdu v Bratislave so sp. zn. , ktoré sa týkalo rovnakej tragickej udalosti (pádu mosta W.), priznal súd T. nebohého sumu 30,000 eur a U. nebohého sumu 15.000 eur. Podľa jej názoru by preto výška priznanej satisfakcie mala byť za obdobnej situácie približne rovnaká. Pokiaľ ide o výrok o trovách konania, ktorým im súd prvej inštancie priznal vychádzajúc z ust. trovy len v rozsahu 22%, obaja žalobcovia uviedli, že súd prvej inštancie nesprávne aplikoval obsah použitej právnej normy. Mali za to, že ako žalobcovia boli v konaní úspešní, pretože im bola priznaná náhrada nemajetkovej ujmy, čo znamená, že čo do základu nároku boli úspešní. Vzhľadom k tomu, že výška priznaného nároku závisí vždy od úvahy súdu, je ovplyvňovaná okolnosťami prípadu a závažnosťou zásahu do osobnostných práv, a dopredu nie je možné objektívne predpokladať, akú skutočnú náhradu nemajetkovej ujmy súd žalobcom prizná, priznanie nemajetkovej ujmy pre každého žalobcu vo výške 11.000 eur vyhodnotili ako 100%-ný úspech v spore.

10. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcov 1/ a 2/, uskutočnenom prostredníctvom svojho právneho zástupcu, uviedol, že už odvolací súd vo svojom zrušujúcom uznesení č.k. -514 zo dňa 31.05.2019 skonštatoval, že súd prvej inštancie mal v ďalšom konaní vziať do úvahy skutočnosť, že k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv žalobcov 1/ a 2/ došlo neúmyselným konaním žalovaného, a že žalovaný už dobrovoľne poskytol žalobkyni 1/ určité peňažné plnenie. Uviedol, že žalobcom 1/ a 2/ bolo preukázateľne známe, že k porušeniu konkrétnej relevantnej právnej povinnosti, ktorá spôsobila haváriu a smrť N. L., došlo na strane spoločnosti C.O. Weise GmbH co. KG (dodávateľ spoločnosti Skruže WEISE SK, k.s.), konkrétne ich zamestnanca, U. V.. Zdôraznil, že súd prvej inštancie pri rozhodovaní o výške náhrady nemajetkové ujmy vychádzal jednak zo záveru odvolacieho súdu, pričom skúmal konkrétny skutkový stav na strane oboch žalobcov. Z odôvodnenia rozsudku podľa neho jednoznačne vyplýva, že súd prvej inštancie prihliadal na skutočnosť, že zosnulý N. L. bol plnoletou osobu, hmotne a existenčne nezávislou na žalobcoch 1/ a 2/, žil svoj vlastný život a v rámci rodiny, s ktorou žil v spoločnej domácnosti, realizoval svoje postavenie syna a brata vo všeobecnej a bežnej rovine. Mal známosť, s ktorou trávil niekoľko dní v týždni, a chcel sa zo spoločnej domácnosti odsťahovať k svojej priateľke. Ani jeden zo žalobcov 1/ a 2/ nebol odkázaný na výživu, starostlivosť, a ani finančné zabezpečenie zosnulého. K poukazu na iné súdne konanie týkajúce sa tej istej tragickej udalosti poznamenal, že primeranosť výšky náhrady vychádza práve z konkrétnych skutkových okolností a nie je možné ju paušalizovať, je preto prípustné, že v inom konaní dospel súd k inej výške náhrady nemajetkové ujmy. Poukázal tiež na sumy v celkovej výške 7.800 eur, ktoré boli žalobkyni 1/ poskytnuté v súvislosti s predmetnou tragickou udalosťou. Na základe uvedených skutočnosti považoval napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie ohľadom výšky priznanej nemajetkovej ujmy za správne a zodpovedajúce zistenému skutkovému stavu veci. K odvolacím námietkam týkajúcim sa napadnutej časti trov konania rozsudku uviedol, že rozsudok považuje v tejto časti za správny, nakoľko by bolo nespravodlivé, aby bol postihnutý neprimeranosťou žalovaného nároku.

11. Žalobcovia 1/ a 2/ sa k vyjadreniu žalovaného nevyjadrili.

12. Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi podaného odvolania ( a ), preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti (ktorou bola zamietnutá žaloba v časti prevyšujúcej žalobkyni 1/ priznanú náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 11.000 eur) a v napadnutej časti týkajúcej sa náhrady trov konania, prejednal odvolanie žalobcov 1/ a 2/ bez nariadenia odvolacieho pojednávania, a dospel k záveru, že žalobcami 1/ a 2/ podané odvolanie je dôvodné len v časti týkajúcej sa trov konania. Podľa ust. verejne vyhlásil rozsudok, ktorým rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti ako vecne správny potvrdil a v napadnutej časti o náhrade trov konania ako nepreskúmateľný zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie v tejto časti na ďalšie konanie a nové rozhodnutie .

13. Podľa ust. a veta prvá , ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.

Podľa ust. , odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Podľa ust. , ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Podľa ust. , fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy.

Podľa ust. , fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jeho osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby mu bolo dané primerané zadosťučinenie.

Podľa ust. , výšku náhrady podľa odseku 2 určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo.

14. S poukazom na vyššie citované ustanovenie , prihliadajúc na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci skutkový stav, sa odvolací súd nezistiac v procesnom postupe súdu prvej inštancie žiadne vady v celom rozsahu po skutkovej a právnej stránke stotožňuje s dôvodmi týkajúcimi sa napadnutej zamietajúcej časti rozsudku, na základe ktorých priznal súd prvej inštancie žalobkyni 1/ nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške 11.000 eur a v prevyšujúcej časti žalobu ako nedôvodnú zamietol. Súd prvej inštancie vykonal vo veci z hľadiska žalobcami 1/ a 2/ uplatneného práva na ochranu osobnosti a z neho vyplývajúcich nárokov na peňažnú satisfakciu - náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch dostatočné dokazovanie, ktorého výsledky aj náležite v súlade s ust. zhodnotil, na skutkové zistenia aplikoval správne právne predpisy, ktoré aj správne vyložil, z vykonaného dokazovania vyvodil správne právne závery a rozhodnutie v napadnutej zamietajúcej časti aj podrobne a náležite v súlade s ust. odôvodnil. V odôvodnení svojho rozsudku sa súd prvej inštancie vysporiadal so všetkými okolnosťami, na ktorých založil svoje rozhodnutie, a ktoré boli pre posúdenie veci a rozhodnutie o výške náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch podstatné. Zaoberal sa podstatnými tvrdeniami sporových strán, vyhodnotil, ktoré nimi tvrdené skutočnosti mal za preukázané, a ktoré nie, pričom všetky svoje závery riadne zdôvodnil. Z odôvodnenia napadnutej časti rozsudku vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej. Súd prvej inštancie neporušil ani právo sporových strán na spravodlivý súdny proces, nakoľko v hodnotení skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť, naopak súd prvej inštancie ich náležitým spôsobom v celom súhrne posúdil a aj podrobne vyhodnotil. Vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení napadnutej zamietajúcej časti rozhodnutia bol koherentný, jeho rozhodnutie je konzistentné a jeho argumenty podporujú príslušný záver o dôvodnosti nároku žalobkyne 1/ na peňažnú satisfakciu (náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch) v priznanej výške 11.000 eur. Rozhodnutie je tiež presvedčivé, premisy zvolené v rozhodnutí rovnako ako aj závery, ku ktorým súd prvej inštancie na základe týchto premís dospel, sú pre právnickú,

ale i laickú verejnosť prijateľné, racionálne a predovšetkým spravodlivé. S odôvodnením napadnutej zamietajúcej časti rozsudku, ktorou bola zamietnutá žaloba v časti prevyšujúcej peňažnú satisfakciu priznanú žalobkyni vo výške 11.000 eur, sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje a konštatuje jeho správnosť ( ). Keďže v takomto prípade nie je potrebné dôvody už vyslovené opakovať, v ďalšom na ne iba poukazuje a vyjadrí sa len k odvolacím námietkam žalobkyne 1/.

15. Z podaného odvolania je zrejmé, že žalobkyňa 1/ nesúhlasí s výškou priznanej peňažnej satisfakcie, nakoľko túto považuje za neprimerane nízku. Nestotožnila sa so spôsobom, akým súd prvej inštancie posudzoval dôvodnosť ňou uplatneného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 50.000 eur, keď výšku priznanej sumy 11.000 eur ustálil na základe skutočnosti, že nevedela „slovne“ opísať stratu svojej blízkej osoby, a tiež na základe použitia ustanovení zákona o sociálnom poistení, ktorý podľa jej názoru pri posudzovaní výšky náhrady nemajetkovej ujmy nemožno použiť ani analogicky. Trvala na tom, že aj keď nevedela opísať a vysvetliť niektoré skutočnosti, ešte to neznamená, že sa znižuje závažnosť spôsobenej ujmy. Na podporu svojej argumentácie o neprimeranosti výšky priznanej sumy poukázala na rozhodnutie vydané v obdobnej veci (rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave vo veci vedenej pod sp. zn. ), ktorým bola T. a U. nebohého prisúdená suma 30.000 eur a 15.000 eur. Vzhľadom k tomu, že išlo o obdobnú situáciu mala za to, že jej mala byť priznaná približne rovnaká peňažná satisfakcia. Predmetom odvolacieho konania bolo tak preskúmať, či výška nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorú súd prvej inštancie žalobkyni 1/ priznal (11.000 eur), je vzhľadom na závažnosť spôsobenej ujmy a okolností prípadu primeraná.

16. Peňažná (materiálna) satisfakcia predstavuje inštitút, ktorý nemožno použiť na vyváženie a zmiernenie bežnej, či len celkom krátkodobo pôsobiacej nemajetkovej ujmy na osobnosti fyzickej osoby. Predpokladom pre jej prisúdenie je nedostatočnosť morálneho zadosťučinenie a vznik závažnej nemajetkovej ujmy v dôsledku neoprávneného zásahu do osobnostných práv fyzickej osoby (napr. práva na súkromie, súkromný a rodinný život). Výška peňažnej satisfakcie ako náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch musí byť primeraná, je však predmetom voľnej úvahy súdu. Súd pri svojom rozhodovaní musí vychádzať z viacerých kritérií, a to: a) zo závažnosti vzniknutej nemajetkovej ujmy, pričom sa predpokladá, že čím závažnejšia bude táto ujma čo do svojho rozsahu, trvania, dôsledkov, odstrániteľnosti a pod., tým bude vyššia aj náhrada v peniazoch, b) z okolností, pri ktorých došlo k neoprávnenému zásahu do osobnosti fyzickej osoby a c) z toho, či pôvodca zásahu poskytol už mimosúdne dotknutej osobe morálne, prípadne finančné zadosťučinenie. Za závažnú ujmu treba podľa právneho názoru súdnej praxe považovať ujmu, ktorú fyzická osoba vzhľadom na okolností, za ktorých k porušeniu práva došlo, intenzitu zásahu, jeho trvanie alebo dosah a dôsledky, považuje za značnú ujmu. Pritom však nie sú rozhodujúce jej subjektívne pocity, ale objektívne hľadisko, teda to, či by predmetnú ujmu takto v danom mieste a čase (v tej istej situácii, prípadne spoločenskom postavení a pod.) vnímala aj každá iná fyzická osoba (viď rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 25.10.2012, sp. zn. ). Okrem uvedených kritérií sa musí súd riadiť ešte dvoma zásadami, a to zásadou proporcionality a zásadou ekvity. Zásada proporcionality znamená, že čím má chránený záujem v spoločnosti väčšiu hodnotu, tým väčšia suma náhrady môže byť dotknutej osobe priznaná súdom, a zásada ekvity znamená, že v prípade objektívne podobných ujm sa priznávajú porovnateľné sumy.

17. Z odôvodnenia napadnutej časti rozsudku odvolací súd zistil, že súd prvej inštancie pri posudzovaní dôvodnosti výšky uplatnenej náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch (50.000 eur pre každého zo žalobcov) vychádzal v otázke závažnosti na strane žalobcov 1/ a 2/ vzniknutej nemajetkovej ujmy z odvolacím súdom už skôr (v zrušujúcom uznesení č.k. -514 zo dňa 31.05.2019 vydanom v predmetnej veci) prezentovaného právneho názoru, a to že strata jedného z najbližších členov rodiny (v danom prípade U. a X. v jednej osobe) predstavuje objektívne značnú nenapraviteľnú a doživotnú (trvalú) ujmu majúcu nepriaznivý dopad na zostávajúcich členov rodiny, pretože ako značnú by ju v danom čase a mieste vnímala každá fyzická osoba, bez ohľadu na jej subjektívne pocity. Pokiaľ ide o okolností posudzovanej veci zohľadnil skutočnosť, že u zosnulého N. L. išlo o nečakanú a šokujúcu smrť mladej (XX-ročnej) osoby a zároveň blízkeho rodinného príslušníka žalobcov 1/ a 2/, tvoriaceho spolu s nimi spoločnú domácnosť, v ktorej realizoval svoje postavenie U. a X. vo všeobecnej a bežnej rovine. Prihliadal tiež na to, že zosnulý bol plnoletou osobou, hmotne a existenčne nezávislou na žalobcoch 1/ a 2/, žijúcou svoj vlastný život. Mal známosť, s ktorou trávil niekoľko dní v týždni, a zo spoločnej domácnosti sa chcel odsťahovať k svojej L.. Ako významnú okolnosť zohľadnil skutočnosť, že žiaden zo žalobcov 1/ a 2/ nebol na neho odkázaný výživou, starostlivosťou, a ani finančne. Na strane žalobkyne 1/ prihliadal, okrem vo vyššie označenom zrušujúcom uznesení konštatovanej citovej a psychickej ujmy,

násilného pretrhnutia citových väzieb a zmeny fungovania spoločnej domácnosti, aj na stratu jej životnej opory, a tiež stratu osobnej a finančnej pomoci v domácnosti, ktorú jej nebohý syn poskytoval. Pokiaľ ide o žalobcu 2/, X. zosnulého, aj keď preskúmavaný rozsudok v zamietajúcej časti nenapadol, odvolací súd pre komplexnosť uvádza, že u neho vzal do úvahy predovšetkým jeho citovú ujmu, a tiež to, že so zosnulým X. nemali spoločné záujmy. Rešpektujúc právny názor odvolacieho súdu vyslovený vo vyššie uvedenom zrušujúcom uznesení prihliadol tiež na peňažné plnenie poskytnuté žalovaným dobrovoľne žalobkyni 1/. Zohľadnil aj ďalšie príspevky, ktoré boli žalobkyni 1/ poskytnuté v súvislosti s danou tragédiou, a tiež skutočnosť, že na strane žalovaného nešlo o úmyselné konanie. Po zohľadnení všetkých týchto okolností potom priznal každému zo žalobcov náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške 11.000 eur a vo zvyšnej časti (39.000 eur pre každého zo žalobcov) žalobu zamietol.

18. Po preskúmaní predloženého spisu odvolací súd s prihliadnutím na odôvodnenie napadnutého rozsudku opätovne konštatuje, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaného dokazovania k správnym skutkovým zisteniam a tieto aj správne zohľadnil pri posudzovaní dôvodnosti a primeranosti výšky žalobkyňou 1/ uplatneného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške 50.000 eur (t.j. pri posudzovaní závažnosti vzniknutej ujmy, okolností zásahu do jej osobnostného práva - práva na súkromný a rodinný život, a správania žalovaného smerujúceho k zmierneniu spôsobenej ujmy), keď dospel k záveru, že žalobkyni 1/ prináleží náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch len vo výške 11.000 eur, a v prevyšujúcej časti (o náhradu nemajetkovej ujmy žalobkyne 1/ vo výške 39.000 eur) žalobu zamietol. Aj keď náhlou a tragickou smrťou nebohého N. L., staršieho syna žalobkyne 1/, došlo nepochybne k intenzívnemu zásahu do súkromia žalobkyne 1/ majúcemu za následok nepopierateľne vznik mimoriadne závažnej ujmy na strane žalobkyne 1/ (v podobe ujmy citovej, zhoršenia psychického zdravia, pretrhnutia citových väzieb so zosnulým, straty životnej opory a pomoci v domácnosti), ktorá je nenapraviteľná, hlboká a trvalá, odvolací súd konštatuje, že žalobkyni 1/ nebolo možné priznať peňažnú satisfakciu v plne uplatnenej sume 50.000 eur, pretože tu existujú aj ďalšie významné faktory podstatne ovplyvňujúce výšku náhrady nemajetkovej ujmy v jej neprospech. Konkrétne ide o (vykonaným dokazovaním preukázané) skutočnosti, že žalobkyňa 1/ nebola odkázaná na starostlivosť, výživu a ani hmotné zabezpečenie zosnulého syna (tento jej len ako bežný člen domácnosti poskytoval osobnú, prípadne i finančnú pomoc, prispieval na náklady a chod domácnosti); žalobkyňa 1/ aj zosnulý U. boli plnoleté, samostatné, hmotne a existenčne nezávislé osoby; zosnulý U. sa plánoval zo spoločnej domácnosti v blízkej budúcnosti odsťahovať k L.; a napokon aj fakt, že k zásahu do osobnostného práva žalobkyne 1/ došlo neúmyselným konaním žalovaného, ktorý navyše v snahe zmierniť nepriaznivé následky tejto nenapraviteľnej tragickej udalosti poskytol žalobkyni 1/ dobrovoľne peňažné plnenie vo výške 5.000 eur. Po zohľadnení všetkých vyššie uvedených konkrétnych okolností prípadu považoval odvolací súd výšku žalobkyni 1/ priznanej peňažnej satisfakcie za primeranú a spravodlivú. Odvolací súd v tejto súvislosti zdôrazňuje, že súd prvej inštancie pred tým, ako dospel k záveru o primeranej výške náhrady nemajetkovej ujmy, starostlivo prihliadal na všetky (v bode 16 odôvodnenia tohto rozhodnutia uvedené) kritéria a zásady, podľa ktorých sa určuje výška nemajetkovej ujmy, a zohľadnil aj všetky relevantné a vykonaným dokazovaním jednoznačne preukázané okolností posudzovanej veci odôvodňujúce závažnosť žalobkyni 1/ vzniknutej ujmy a výšku primeranosti materiálnej satisfakcie.

19. Keďže súd prvej inštancie starostlivo a zodpovedne zvážil všetky relevantné okolností prípadu, potom sa nebolo možné stotožniť s odvolacou námietkou žalobkyne 1/, ktorá uviedla, že súd prvej inštancie ustálil výšku náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch na sumu 11.000 eur z dôvodu, že žalobcovia 1/ a 2/ nevedeli „slovne“ opísať stratu svojej blízkej osoby. Aj keď súd prvej inštancie v rámci odôvodnenia priznanej výšky peňažnej satisfakcie skonštatoval, že žalobcovia 1/ a 2/ nevedeli popísať, resp. zdôvodniť výšku uplatnenej náhrady nemajetkovej ujmy, nešlo o jedinú okolnosť, na ktorú pri rozhodovaní prihliadal a na základe ktorej prijal záver o primeranosti výšky náhrady nemajetkovej ujmy 11.000 eur. Napokon z odôvodnenia napadnutého rozsudku, v ktorom sú uvedené všetky konkrétne okolností posudzovanej veci, ktoré súd prvej inštancie pri rozhodovaní o výške náhrady nemajetkovej ujmy zohľadnil (viď bod 17 odôvodnenia tohto rozhodnutia a body 10, 11, 27, 28, 34 odôvodnenia napadnutého rozsudku), jednoznačne vyplýva, že súd prvej inštancie vychádzal pri rozhodovaní prioritne z iných konkrétnych okolností na strane zosnulého a žalobcov 1/ a 2/, než z toho, či žalobcovia 1/ a 2/ vedeli alebo nevedeli slovne opísať stratu blízkej osoby. Riadne zohľadnil všetky negatívne dopady smrti zosnulého syna a brata v jednej osobe na životy žalobcov 1/ a 2/.

20. Odvolací súd sa nestotožnil ani s odvolacou námietkou, v ktorej žalobkyňa 1/ vyjadrila nesúhlas s tým, že súd prvej inštancie použil pri určení výšky náhrady nemajetkovej ujmy ustanovenia zákona

o sociálnom poistení, a to z dôvodu, že súd prvej inštancie určoval výšku náhrady nemajetkovej ujmy výhradne podľa ust. a na ust. zákona o sociálnom poistení, upravujúce jednorazové odškodnenie pozostalých pri smrteľnom pracovnom úraze, poukázal len ako na ustanovenie upravujúce inštitút obdobný inštitútu náhrady nemajetkovej ujmy, ktoré by mohlo pomôcť pri rozhodovaní o výške náhrady nemajetkovej ujmy. Navyše zároveň dodal, že vo vzťahu k tomuto jednorazovému odškodneniu žalobcovia 1/ a 2/ nie sú osobami odkázanými výživou na poručiteľa, aj napriek tomu, že s nim žili v spoločnej domácnosti, čím vylúčil aplikáciu daného ustanovenia. Z citácie a aplikácie ust. v napadnutom rozsudku, ako aj jeho samotného odôvodnenia, najmä však vymedzenia základných zákonných kritérií pre posudzovanie a určenie primeranosti výšky náhrady nemajetkovej ujmy (závažnosť vzniknutej ujmy a okolností neoprávneného zásahu do osobnostného práva strany sporu), mal odvolací súd za jednoznačne preukázané, že súd prvej inštancie posudzoval výšku uplatnenej náhrady nemajetkovej ujmy podľa správnych a príslušných zákonných ustanovení, na základe ktorých dospel pri uplatnení voľnej úvahy aj k správnemu právnemu záveru o primeranosti výšky priznanej peňažnej satisfakcie, pričom na správnosť tohto záveru nemala vplyv ani prípadná úvaha, resp. poukaz na (podľa názoru súdu prvej inštancie) analogický inštitút upravený v ust. zákona o sociálnom poistení.

21. Napokon ako nedôvodnú vyhodnotil odvolací súd tiež odvolaciu námietku žalobkyne 1/, v ktorej poukázala na obdobnú vec týkajúcu sa rovnakej tragickej udalosti (pádu mosta v W.), v ktorej bola T. a U. nebohého priznaná náhrada nemajetkovej ujmy vo výške 30.000 eur a 15.000 eur, a na základe ktorej sa domáhala prisúdenia obdobnej satisfakcie (vec vedená na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn. ). Po preštudovaní príslušného rozhodnutia (rozsudku Krajského súdu v Bratislave č.k. -561 zo dňa 13.03.2019) odvolací súd zistil, že v danom konaní síce išlo o totožný druh nároku ako v predmetnej veci uplatnený na základe totožnej tragickej udalosti, avšak za podstatne odlišných skutkových okolností na strane pozostalých. V uvedenom spore boli žalovanými pozostalá T. a dvaja plnoletí U., tvoriaci so zosnulým spoločnú domácnosť. Jeden z nich sa v čase tragédie pripravoval štúdiom na vysokej škole na budúce povolanie a druhý bol ťažko zdravotne postihnutý, umiestnený dlhodobo v zdravotnej starostlivosti zdravotníckeho zariadenia. Smrťou ich C., ktorý bol zároveň T.Q. ich T., sa tak presunuli všetky rodičovské povinnosti (a v rámci nich aj vyživovacia povinnosť rodiča k deťom) na pozostalú T., ktorá v produktívnom veku okrem vážnej (predovšetkým psychickej a citovej) ujmy a bolesti utrpenej stratou manžela musela znášať úplne všetky výdavky spojené s domácnosťou a starostlivosťou o dve dospelé, avšak ekonomicky od nej závislé, nesamostatné deti. V rámci toho musela znášať aj zvýšené výdavky spojené so štúdiom syna na vysokej škole a náklady uhrádzané zariadeniu, v ktorom bol umiestnený zdravotne postihnutý U.. Porovnaním skutkových okolností tohto prípadu s okolnosťami na strane žalobkyne 1/ dospel odvolací súd k jednoznačnému záveru, že v oboch veciach ide o neporovnateľné situácie (strata U., X. vs. strata T., C.), a okrem toho ujma, ktorú utrpela T. v opísanej veci, mala na jej život negatívnejší dopad minimálne z hľadiska finančného zabezpečenia chodu rodiny a domácnosti, pretože musela znášať sama celú vyživovaciu povinnosť oboch síce plnoletých, avšak v tom čase ešte nesamostatných, J.. Pokiaľ ide o žalobkyňu 1/, táto nemala vyživovaciu povinnosť voči pozostalému U. a ani voči inej osobe. Nebola taktiež odkázaná na výživu, starostlivosť a finančné zabezpečenie pozostalého U.. Vzhľadom k tomu, že u žalobkyne išlo o úplne iné okolností s menej nepriaznivým (minimálne ekonomickým) dopadom tragickej udalosti na jej život, odvolací súd dospel k záveru, že žalobkyni 1/ nebolo možné v danom spore priznať porovnateľnú náhradu nemajetkovej ujmy (30.000 eur) a jej námietke preto nevyhovel.

22. Vzhľadom k tomu, že určenie výšky peňažného zadosťučinenia je predmetom voľnej úvahy súdu a závisí predovšetkým od závažnosti spôsobenej nemajetkovej ujmy a okolností konkrétneho prípadu, odvolací súd s prihliadnutím na všetky súdom prvej inštancie zohľadnené faktory a okolnosti veci konštatuje, že nemal dôvod odchýliť sa od ním prijatého záveru, že žalobkyni 1/ prináleží náhrada nemajetkovej ujmy vo výške 11.000 eur. Túto výšku považoval taktiež za primeranú a spravodlivú. Pri posudzovaní výšky finančnej satisfakcie sa súd prvej inštancie riadil dôsledne aj zásadou proporcionality a ekvity.

23. Na záver odvolací súd pripomína, že do obsahu základného práva podľa SR a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí právo sporovej strany, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov, ani právo na to, aby bola strana sporu pred všeobecným súdom úspešná, teda aby sa rozhodlo

v súlade s jej požiadavkami, a ani právo vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom, prípadne právo dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov ().

24. Vzhľadom na uvedené skutočnosti vyhodnotil odvolací súd odvolanie žalobkyne 1/, ktorým napadla zamietajúcu časť rozsudku, ako nedôvodné a nespôsobilé privodiť iné, než potvrdzujúce rozhodnutie vo vzťahu k ňou napadnutej časti. S prihliadnutím aj na skutočnosť, že napadnutá zamietajúca časť rozsudku je riadne a presvedčivo odôvodnená, odvolací súd v zmysle ust. a rozsudok súdu prvej inštancie v tejto časti ako vecne správny potvrdil.

25. Podľa ust. , odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ak tento nedostatok nemožno napraviť v konaní pred odvolacím súdom.

26. Proti výroku o trovách konania, ktorým súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcom 1/ a 2/ spoločne a nerozdielne trovy konania vo výške 22% tak, ako budú vyčíslené samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku, podali obaja žalobcovia odvolanie z dôvodu, že podľa ich názoru im mal súd prvej inštancie priznať nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%, pretože rozhodnutie o výške náhrady nemajetkovej ujmy záviselo od posúdenia súdu. Po preskúmaní výroku o trovách konania a jeho odôvodnenia, v ktorom súd prvej inštancie konštatoval, že nakoľko žalobcovia 1/ a 2/ boli v konaní čiastočne úspešní vo výške priznaného nároku predstavujúceho rozsah 22%, priznal im podľa ust. voči neúspešnému žalovanému náhradu trov konania v tomto rozsahu, odvolací súd zistil, že celé znenie výroku o trovách konania je nesprávne sformulované. Nezodpovedá dikcii príslušného ust. v spojení s , podľa ktorej môže súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí rozhodnúť najskôr iba o nároku v znení: „žalobca/žalovaný má voči žalovanému/žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu …%“, alebo „žalobcovi/žalovanému alebo žiadnej zo strán sporu nárok na náhradu trov konania nepriznáva“, nemôže však stranu sporu zaviazať k povinnosti zaplatiť trovy konania. Ďalej zistil, že odôvodnenie výroku o trovách konania je pre absenciu dôvodov a jeho vnútornú rozporuplnosť odvolacím súdom nepreskúmateľné. Súd prvej inštancie na jednej strane uviedol, že rozhodol podľa ust. , podľa ktorého sa rozhoduje v prípade úplného úspechu v spore, a na strane druhej konštatoval, že nakoľko žalobcovia 1/ a 2/ boli v spore úspešní v rozsahu 22%, priznal im voči neúspešnému žalovanému náhradu trov konania v tomto rozsahu. Použité zákonné ustanovenie tak nekorešponduje s konštatovaným rozsahom úspechu, ktorému by za správneho použitia príslušného ustanovenia zodpovedalo ust. (a nie ods. 1) , ktoré upravuje rozhodovanie o trovách konania v prípade čiastočného úspechu. Okrem toho odvolaciemu súdu nie je zrejmý ani výpočet, ako súd prvej inštancie dospel k záverečnému výsledku čistého úspechu žalobcov v rozsahu 22%. Nie je tiež zrejmé, či súd prvej inštancie prihliadal aj na skutočnosť, že výška priznanej náhrady nemajetkovej ujmy závisela od posúdenia (voľnej úvahy) súdu. Na základe týchto okolností odvolací súd nemal možnosť preskúmať rozhodnutie o trovách konania, pretože relevantné odôvodnenie v rozsudku chýba. Z týchto dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti týkajúcej sa náhrady trov konania podľa ust. v spojení s zrušil a vec mu vrátil v tomto rozsahu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, v ktorom bude jeho úlohou nanovo rozhodnúť o nároku na náhradu trov prvoinštančného konania a nové rozhodnutie aj patrične odôvodniť tak, aby bolo zrozumiteľné, jednoznačné, presvedčivé a konzistentné, aby naň mohli sporové strany v prípadnom odvolaní reagovať a právne voči nemu argumentovať, a aby bolo v odvolacom konaní preskúmateľné.

27. Vo vzťahu k rozhodovaniu o nároku na náhradu trov konania dáva odvolací súd pre úplnosť súdu prvej inštancie do pozornosti, že zásadu úspechu vo veci ( ) treba uplatniť aj na konania, v ktorých výška plnenia závisí od úvahy súdu alebo od znaleckého posudku. V týchto prípadoch však nejde o procesne neúspešného žalobcu, ak mu bola priznaná aspoň časť žalobou uplatneného nároku, nemožno ho totiž ad absurdum zaťažiť procesnou zodpovednosťou za predvídanie výsledku na základe úvahy súdu alebo znaleckej činnosti. Pri rozhodovaní o náhrade trov konania je potrebné rozlíšiť, čo je základné a čo sprevádzajúce. Za základné sa považuje rozhodnutie, že do žalobcovho práva bolo zasiahnuté, výška ujmy je potom druhotná a nadväzujúca. Žalobcu v takejto veci preto treba považovať za plne procesne úspešného, keďže mal plný úspech čo do základu uplatneného nároku a súčasne výška plnenia, vyplývajúca z tohto jeho procesného úspechu, závisela výlučne od úvahy súdu. Nárok

na plnú náhradu trov konania sa priznáva iba z prisúdenej sumy, čo treba vyjadriť vo výroku rozsudku. Právnym názorom odvolacieho súdu je súd prvej inštancie viazaný (ust. ).

28. O náhrade trov (aj tohto odvolacieho) konania rozhodne súd prvej inštancie v novom rozhodnutí o trovách konania ( a ).

Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je odvolanie prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( ).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ).