Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Rozsudok_5CoP-17-2021.pdf
PDF · 133.93 KB
Case nature
Area
Subarea
5CoP/17/2021
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Vladimíra Pribulu a sudcov JUDr. Borisa Minksa a JUDr. Olivera Kolenčíka vo veci starostlivosti súdu o maloletého N. F., nar. XX. XX. XXXX, bytom u matky, zastúpeného Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny Nitra, so sídlom Nitra, Štefánikova trieda 88, ako kolíznym opatrovníkom, dieťa rodičov: matka Mgr. W. G., nar. XX. XX. XXXX, bytom A. XXX, t. č. bytom A. XX, zastúpená advokátskou kanceláriou ADVOKÁT JUDr. PETER TIMKO spol., s r. o., so sídlom Nitra, Štefánikova trieda 6, IČO: 50 528 874, a otec N. F., nar. XX. XX. XXXX, bytom A. XXX, o návrhu matky na zaplatenie príspevku na výživu maloletého dieťaťa, o odvolaní matky proti rozsudku Okresného súdu Nitra z 25. marca 2021, č. k. 24P/10/2021-31 , takto
rozhodol:
I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.
II. Žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Nitra (súd prvej inštancie podľa § 12 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok, ďalej len „CSP“ v spojení s § 2 ods. 1 zákona č. 161/2015 Z. z. Civilný mimosporový poriadok, ďalej len „CMP“) rozsudkom z 25. marca 2021, č. k. 24P/10/2021-31 zamietol návrh matky a o trovách konania rozhodol tak, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania.
2. Výrok rozhodnutia vo veci samej právne odôvodnil s poukazom na ustanovenia § 62 ods. 1 a § 76 ods. 1 zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine (ďalej len „Zákon o rodine“ alebo „ZoR“) a výrok o trovách konania oprel o ustanovenie § 52 CMP.
3. V odôvodnení rozsudku uviedol, že sa matka návrhom doručeným súdu prvej inštancie dňa 25. 01. 2021 domáhala, aby súd zaviazal otca titulom vyživovacej povinnosti na maloletého N. F. zaplatiť jej sumu 511,50 eura spolu s úrokom z omeškania v sadzbe 5 % ročne z uvedenej sumy od 11. 12. 2020 do zaplatenia; všetko do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Zároveň žiadala, aby súd priznal matke proti otcovi nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. Návrh odôvodnila tým, že 26. 06. 2020 sa mal. N. podrobil stomatologickému ošetreniu, ktoré si vyžiadalo aj celkovú anestéziu. Cena za poskytnuté úkony zdravotnej starostlivosti, ktorú matka celú sama zaplatila, dosiahla súhrnnú sumu 1 263 eur. Matka preukázala otcovi vynaloženie nákladov a požiadala ho o zaplatenie v rozsahu jednej polovice, t. j. 631,50 eura. Otec ku dňu podania návrhu zaplatil náhradu v sume 120 eur. Uvedené výdavky vybočujú z rámca bežného výživného, na ktoré rozsudok vopred nemohol pamätať, zdravotná starostlivosť o dieťa je súčasťou rodičovskej vyživovacej povinnosti. Nie je spravodlivé, aby tieto výdavky znášala individuálne iba matka. Otec si vytrvalo, svojvoľne a jednostranne určuje splátkový kalendár, ktorý mu nikto neodsúhlasil, vec však neznesie splátkový odklad, preto žiadala, aby rozhodol súd. Zároveň si uplatnila zákonný úrok z omeškania podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení
s § 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z. vo výške 5 % ročne od 11. 12. 2020, čo je deň nasledujúci po doručení predsúdnej výzvy otcovi. Keďže otec zadal príčinu na vznik súdneho konania, považoval za spravodlivé, aby jej nahradil trovy konania v plnom rozsahu.
4. Otec na pojednávaní uviedol, že s návrhom nesúhlasí. Maloletý mal problémy so zubami už po rozvode, nič mu nepovedala, iba prišla s tým, že bude platiť za ošetrenie zubov 3 400 eur a že polovicu z toho zaplatí. Keď sa pýtal, čo mu budú robiť, kde mu to budú robiť, povedala iba čo ho do toho. Následne si zisťoval koľko by mohla uhradiť poisťovňa. Keby povedala o čo ide, tak jej tie peniaze zaplatí. Povedal, že to bude splácať po splátkach, zatiaľ uhradil štyri šeky po 60 eur. Keď matka nebude dieťa proti nemu huckať, tak jej to doplatí. V konečnom návrhu žiadal návrh matky zamietnuť v plnom rozsahu.
5. Kolízny opatrovník v konečnom návrhu uviedol, že navrhuje návrhu vyhovieť, pretože obaja rodičia by sa mali rovnakým spôsobom podieľať na nákladoch, ktoré matke vznikli.
6. Súd prvej inštancie vykonaným dokazovaním zistil, že rozsudkom Okresného súdu Nitra č. k. 24P/306/2019-29 zo dňa 06. 02. 2020 bolo manželstvo rodičov maloletého N. F., nar. XX. XX. XXXX rozvedené, maloletý bol na čas po rozvode manželstva zverený do osobnej starostlivosti matky a otca súd zaviazal prispievať na jeho výživu sumou vo výške 180 eur mesačne, ktoré je povinný platiť vždy do 15-teho dňa v mesiaci vopred k rukám matky. Právo zastupovať maloleté dieťa a spravovať jeho majetok majú obaja rodičia. Súd zároveň upravil aj styk otca s maloletým N. na každý párny týždeň v kalendárnom roku v čase od piatka od 17.00 hod. do nedele do 17.00 hod.
7. Dňa 26. 06. 2020 sa mal. N. podrobil stomatologickému ošetreniu, ktoré si vyžiadalo celkovú anestéziu a cena za poskytnuté výkony zdravotnej starostlivosti dosiahla súhrnnú sumu 1 263 eur. Matka požadovala od otca maloletého dieťaťa uhradiť polovicu z uvedenej sumy, t. j. 631,50 eura. Ku dňu podania návrhu otec zaplatil z tejto sumy 120 eur a ku dňu rozhodnutia súdu otec zaplatil ďalších 120 eur.
8. Na základe vykonaného dokazovania dospel súd prvej inštancie k záveru, že návrh matky na uhradenie sumy 511,50 eura spolu s úrokom z omeškania titulom vyživovacej povinnosti otca na mal. N. nebol podaný dôvodne, pretože matkou požadovaný jednorazový príspevok na výživu maloletého dieťaťa nemá oporu v žiadnom ustanovení Zákona o rodine. V rozhodnutiach súdov v konaniach o určení vyživovacej povinnosti (zvýšení, znížení) rodičovi, ktorému nebolo maloleté dieťa zverené do osobnej starostlivosti, súd zohľadňuje nielen pravidelné výdavky rodiča na zabezpečovanie potrieb maloletého dieťaťa, ale aj ďalšie mimoriadne jednorazové výdavky, ktoré slúžia na zabezpečovanie potrieb maloletých detí. To znamená, že všetky náklady, ktoré vznikajú rodičovi, ktorý sa o maloleté dieťa osobne stará, sú vo výške výživného zohľadnené. V prípade, ak sa po rozhodnutí súdu vyskytnú jednorazové mimoriadne výdavky a ich intenzita môže mať za následok podstatnú zmenu pomerov oproti stavu v čase predchádzajúceho rozhodnutia súdu, je možné zmeniť predchádzajúce rozhodnutie súdu ohľadne výšky výživného. Čo sa týka návrhu právneho zástupcu matky na použitie analógie v práve v prípade, ak neexistuje konkrétne zákonné ustanovenie v Zákone o rodine, súd prvej inštancie poznamenal, že použitie analógie ako špecifického spôsobu interpretácie práva by bolo možné iba za predpokladu, že určitý právny prípad nie je pokrytý textom právnej normy a na konkrétnu právnu situáciu nedopadá. V danom prípade existujú ustanovenia Zákona o rodine zaoberajúce sa vyživovacou povinnosťou rodičov voči maloletým deťom, v rámci ktorých súdy rozhodujú tak, aby výškou výživného boli pokryté všetky potreby maloletých detí. V prípade, ak sa budú opakovať mimoriadne výdavky matky na maloleté dieťa aj do budúcnosti, môže matka túto situáciu riešiť podaním návrhu na zvýšenie výživného, avšak za predpokladu ak budú splnené aj ďalšie zákonné podmienky na zmenu pôvodného rozhodnutia.
9. O trovách konania prvoinštančný súd rozhodol tak, že nárok na ich náhradu v zmysle § 52 Zákona č. 161/2015 Z. z. Civilný mimosporový poriadok žiadnemu z účastníkov nepriznal, pretože nezistil žiadne výnimočné okolnosti, ktoré by spravodlivo odôvodňovali priznať náhradu trov konania niektorému z účastníkov konania.
10. Proti tomuto rozsudku podala v zákonnej lehote odvolanie matka maloletého, žiadajúc odvolací súd, aby napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie; alebo alternatívne, aby zmenil rozsudok súdu prvej inštancie tak, že vyhovie návrhu (po zohľadnení
čiastočného späťvzatia vykonaného na pojednávaní dňa 25. 03. 2021) a prizná matke proti otcovi nárok na náhradu trov prvoinštančného konania a odvolacieho konania v plnom rozsahu (100 %).
11. Namietala nesprávnosť procesného postupu súdu prvej inštancie dosahujúceho porušenie práva matky a maloletého na spravodlivý proces; inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a nesprávne právne posúdenie veci. Ústrednou ideou, na ktorej súd založil rozsudok je to, že neexistuje vecne príslušná právna norma, ktorá by právne pokrývala skutkovú konšteláciu nastolenú v návrhu. Tento názor nepovažovala za správny. V bode 8. návrhu je uvedené, o ktorú právnu normu možno oprieť žalovaný nárok, a to § 62 ods. 1 a ods. 2 zákona1 č. 36/2005 Z. z. o rodine.
12. Výklad, ktorý súd aplikoval na ZoR, je zviazaný šablónami, ktorými súdna prax samu seba limituje. Touto šablónou je postoj, že ak už je raz vydaný rozsudok upravujúci výživné, nemôže byť jednorazovo, metódou sui generis, modifikovaný tým, čoho sa matka domáhala, a to príspevkom na výživné. Návrh na zvýšenie výživné je na danú vec neaplikovateľný, pretože predmetom návrhu neboli opakovane zvýšené výdavky na výživu maloletého. V danej veci súd prvej inštancie svojim rozhodnutím odoprel prístup k spravodlivosti mal. N., čím sa naplnila skutková podstata porušenia práva na spravodlivý súdny proces. Podstata tohto porušenia spočíva v tom, že súd síce hľadal paragraf, ale rezignoval na hľadanie spravodlivosti. To nie je poslaním justičného systému. Neexistencia paragrafu predsa nezbavuje súd povinnosti meritórne zaoberať sa prípadom, resp. nedovoľuje súdu zamietnuť súdny návrh len z dôvodu neexistencie paragrafu. Spravodlivosť, etika a humanita sú hodnoty, ktoré vždy musia stáť v centre interpretačných metód každej právnej normy a bezvýnimočne musia byť primárnym cieľom, ku ktorému sa každý sudca musí snažiť dopracovať. Aj keď teoreticky nastane situácia, že je dané paragrafové vákuum, súd musí aplikovať analógiu a použiť právnu normu obsahom a účelom najbližšiu k prejednávanej veci. Poznamenal, že v predmetnej veci bol podaný návrh na preradenie veci z registra „P“ do registra „C“, čomu nebolo vyhovené, avšak uvedené neznamená, že vec nebolo možné posúdiť podľa iného právneho predpisu ako Zákona o rodine. Súd prvej inštancie vyslovil predbežnú úvahu, že nárok by mohol byť podradený pod inominátnu civilnú zmluvu medzi rodičmi. V takom prípade súd bol povinný postupovať podľa Občianskeho zákonníka. Súd prvej inštancie návrh zamietol v čase, keď otec maloletého začal uplatnený nárok splácať.
13. Súhlasila, že súdom určené výživné pokrýva aj budúce jednorazové výdavky, avšak vzťahuje sa to len na bežné jednorazové výdavky. Taký druh výdavku, ktorý podľa individuálnych okolností prípadu patrí do skupiny mimoriadnych jednorazových výdavkov, každá matka nielenže môže, ale by aj mala žiadať osobitne nahradiť, lebo je to v záujme maloletého dieťaťa. Jednorazové náklady, ktoré sú uplatnené v návrhu, sa sumou vymykajú bežnému rámcu. Z uvedeného dôvodu neobstojí argumentácia súdu, že tieto náklady sú už pokryté v pôvodnom rozsudku. Nie je zrejmé, ako môžu byť takéto náklady pokryté, keď súd nemohol vopred na ne pamätať.
14. Matka uviedla, že v rámci ústneho odôvodnenia rozsudku zdôraznil, že platobná povinnosť otca je len v rovine morálnej a že súd odporúča otcovi, aby tento príspevok zaplatil (resp. súd verí otcovi, že to napokon zaplatí). Otec po pojednávaní odkázal matke, že zastavuje ním jednostranne určené a nepravidelne plnené splátky 60 eur mesačne. Skutočná spravodlivosť nespočíva iba v slovách právnej normy, ale v tom, čo je jej zmyslom a účelom. Ak sa úloha súdov redukuje na mechanické uplatňovanie toho, čo napíše zákonodarca do zákonných kódexov, so strohým súdnym odkazom, že „taký je predsa zákon“, význam súdnej moci takmer zanikne. Základným poslaním súdnej moci je v každom súdenom prípade dôkladne podrobiť aplikovanú právnu úpravu testu elementárnej spravodlivosti. Takýto test má úzku súvislosť s tzv. sudcovskou tvorbou práva, ktorá je uznanou právno-teoretickou konštrukciou majúcou svoje pevné miesto aj v súdnej praxi.
15. Namietala, že súd v procese výkladu právnej úpravy (ZoR) vložil všetky nádeje v spravodlivosť výlučne do gramatického výkladu. Takýto jednostranný a formalistický výkladový prístup považuje za nesprávny. Právna teória predsa pozná okrem gramatického výkladu aj ďalšie základné výkladové metódy, napr. teleologickú (hľadajúcu zmysel a účel právnej úpravy); systematickú (zameriavajúcu sa na súvislosti medzi právnymi normami a právnymi disciplínami); logickú (využívajúcu výrokovú logiku, dedukciu, indukciu); komparatívnu (porovnávajúcu právne úpravy v iných oblastiach práva alebo dokonca v iných štátoch); historickú (skúmajúcu predchádzajúce právne úpravy v totožnej oblasti). Striktná aplikácia len jednej výkladovej metódy spravidla vedie k vadným a z pohľadu
elementárnej spravodlivosti neakceptovateľným záverom. Gramatický výklad je totiž úzko spojený s rutinným presadzovaním formalizmu, bez toho, aby bolo prihliadnuté na zmysel a účel právnej úpravy.
16. Záverom dala do pozornosti odvolacieho súdu nález Ústavného súdu ČR č. k. Pl. ÚS 33/1997 a nález z 01. 07. 2008 č. k. III. ÚS 341/2007 ako aj uznesenie Ústavného súdu SR z 16. 10. 2018 č. k. III. ÚS 388/2018.
17. Matka ďalej v odvolaní poukázala na to, že justičný formalizmus je príznačný najmä pre právne systémy s kodifikovaným právom (kam patrí aj Slovenská republika). Zásadným nedostatkom činnosti súdov v podmienkach kodifikovaného právneho poriadku je tá skutočnosť, že súdy sa niekedy nad rozumnú mieru spoliehajú na prezumpciu ústavnosti, morálky a skutočnej spravodlivosti právnej úpravy. Súdy v nedostatočnej miere venujú pozornosť aj tej otázke, či aplikovaná úprava je ústavne súladná, spravodlivá, morálna a etická.
18. K odvolaniu matky maloletého sa písomne vyjadril kolízny opatrovník, uvádzajúc, že kolízny opatrovník otcovi dieťaťa v tejto veci po súdnom pojednávaní podal odborné sociálne poradenstvo, že pri vzniknutí mimoriadnych výdavkov na maloleté dieťa v súvislosti so zabezpečením nevyhnutého zdravotného úkonu pre dieťa by sa mali podieľať rovnakým dielom obidvaja rodičia, finančná ťarcha by nemala byť len na jednom z rodičov, pretože z výživného sa nedá pokryť tak vysoký výdavok, ako bolo nevyhnutné stomatologické ošetrenie maloletého dieťaťa. Otec dieťaťa sa vyjadril, že začal matke prispievať finančnou čiastkou po 60 eur mesačne, no napriek tomu matka návrh na súde prvej inštancie podala. Otca motivovali k tomu, aby matke splatil po splátkach polovicu vzniknutej sumy, ktorá predstavuje sumu 631,50 eura, otec do doby súdneho konania uhradil preukázateľne matke sumu 120 eur, zostatok je 511,50 eura. S poukazom na uvedené ponecháva rozhodnutie o odvolaní na úvahe odvolacieho súdu.
19. Krajský súd v Nitre, ako súd odvolací podľa § 34 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“) po zistení, že odvolanie bolo podané oprávnenou osobou v zákonom stanovenej lehote, preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie neviazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 65 a § 66 CMP), odvolanie prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 a contrario CSP, keď v zmysle § 219 ods. 3 za použitia § 378 ods. 1 CSP oznámil miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu a na webovej stránke krajského súdu v lehote najmenej päť dní pred jeho vyhlásením) a dospel k záveru, že odvolanie matky maloletého dieťaťa nie je dôvodné, preto rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP potvrdil.
20. Odvolací súd preskúmaním spisového materiálu zistil, že návrhom doručeným súdu prvej inštancie dňa 25. 01. 2021 sa matka mal. N. F., nar. XX. XX. XXXX domáhala, aby súd zaviazal otca titulom vyživovacej povinnosti na maloletého N. F. zaplatiť jej sumu 511,50 eura spolu s úrokom z omeškania v sadzbe 5 % ročne z uvedenej sumy od 11. 12. 2020 do zaplatenia; všetko do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Zároveň žiadala, aby súd priznal matke proti otcovi nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. Tento návrh matky súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom zamietol a o trovách konania rozhodol tak, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania.
21. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
22. Podľa § 387 ods. 2 CSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
23. Podľa § 2 ods. 1 CMP na konania podľa tohto zákona sa použijú ustanovenia Civilného sporového poriadku, ak tento zákon neustanovuje inak.
24. Podľa § 111 písm. c/ CMP, v konaní vo veciach starostlivosti súdu o maloletých súd rozhoduje o výžive maloletého.
25. Podľa § 62 ods. 1 Zákona o rodine, plnenie vyživovacej povinnosti rodičov k deťom je ich zákonná povinnosť, ktorá trvá do času, kým deti nie sú schopné samé sa živiť.
26. Podľa § 62 ods. 2 Zákona o rodine, obaja rodičia prispievajú na výživu svojich detí podľa svojich schopností, možností a majetkových pomerov. Dieťa má právo podieľať sa na životnej úrovni rodičov.
27. Podľa § 62 ods. 4 Zákona o rodine, pri určení rozsahu vyživovacej povinnosti súd prihliada na to, ktorý z rodičov a v akej miere sa o dieťa osobne stará. Ak rodičia žijú spolu, prihliadne súd aj na starostlivosť rodičov o domácnosť.
28. Podľa § 75 ods. 1 Zákona o rodine, pri určení výživného prihliadne súd na odôvodnené potreby oprávneného, ako aj na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného. Na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného prihliadne súd aj vtedy, ak sa povinný vzdá bez dôležitého dôvodu výhodnejšieho zamestnania, zárobku, majetkového prospechu; rovnako prihliadne aj na neprimerané majetkové riziká, ktoré povinný na seba berie.
29. Podľa § 76 ods. 1 Zákona o rodine, výživné sa platí v pravidelných opakujúcich sa sumách, ktoré sú zročné vždy na mesiac dopredu.
30. Podľa § 78 ods. 1 Zákona o rodine, dohody a súdne rozhodnutia o výživnom možno zmeniť, ak sa zmenia pomery. Okrem výživného pre maloleté dieťa je zmena alebo zrušenie výživného možné len na návrh.
31. Podľa § 78 ods. 3 Zákona o rodine, pri zmene pomerov sa vždy prihliadne na vývoj životných nákladov.
32. Odvolací súd poukazujúc na § 65 a § 66 CMP preskúmal rozsudok okresného súdu a dospel k záveru, že súd prvej inštancie vo veci vykonal potrebné dokazovanie za účelom zistenia skutočného stavu veci, z vykonaného dokazovania dospel k správnym skutkovým zisteniam a aj následnému správnemu právnemu posúdeniu veci, preto odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP, pričom odkazuje na odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie.
33. Ustanovením § 387 ods. 2 CSP je odvolaciemu súdu daná možnosť vypracovania tzv. skráteného odôvodnenia rozhodnutia. Možnosť vypracovania takéhoto odôvodnenia je podmienená tým, že odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožní s dôvodmi rozhodnutia súdu prvej inštancie a to po skutkovej ako aj právnej stránke; ak sa odvolací súd čo i len čiastočne nestotožní s týmito závermi, neprichádza do úvahy vypracovanie skráteného odôvodnenia. Môže síce doplniť dôvody uvedené v rozhodnutí súdu prvej inštancie, toto doplnenie však nemôže byť v rozpore so závermi súdu prvej inštancie, môže ho iba dopĺňať v tom zmysle, že závery odvolacieho súdu iba podporia odôvodnenie súdu prvej inštancie. Odvolací súd musí odpovedať na podstatné a právne dôvody odvolania a nemôže sa obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia doplniť ďalšie dôvody.
34. Predmetom v tomto konaní je návrh matky na zaplatenie sumy 511,50 eura (pôvodne to bola suma 631,50 eura, avšak je zohľadnená úhrada otca po začatí konania vo výške 120 eur), v ktorom sa tohto nároku domáhala titulom vynaloženia jednorazových zvýšených nákladov na zdravotnú starostlivosť - zubné ošetrenie maloletého N., ktoré bolo v celkovej sume 1 263 eur, z čoho žiadala uhradiť od otca presnú polovicu. Zároveň si uplatnila aj úrok z omeškania vo výške 5 % ročne z uvedenej sumy od 11. 12. 2020, teda odo dňa nasledujúceho po dni, kedy bola otcovi doručený predsúdna výzva. Otec maloletého mal záujem predmetný výdavok matke uhradiť, čo vyplýva nielen z jeho vyjadrení, ale aj z realizácie faktickej úhrady vo výške 120 eur, pričom išlo o dve 60 eurové splátky. Tento nárok si matka maloletého uplatnila titulom výživného za použitia analógie iuris.
35. Odvolací súd považuje za potrebné v kontexte uplatneného nároku zdôrazniť, že vyživovacia povinnosť predstavuje obsahovú zložku základných rodinnoprávnych vzťahov. Je praktickým vyjadrením ekonomickej funkcie rodiny, ktorej účelom je zabezpečovať pre svojich členov uspokojovanie materiálnych potrieb, a to vzájomnou pomocou podľa svojich schopností, možností a majetkových pomerov. Pojmovým znakom výživného je majetková hodnota, ktorá má vyhranený účel (úhrada osobných potrieb) a jej základom a vlastným dôvodom existencie je určitý osobný, rodinný vzťah medzi oprávneným a povinným. Vyživovacia povinnosť je upravená len v Zákone o rodine. Jednotlivé druhy
vyživovacej povinnosti sú dané kogentne a nemožno ich vykladať rozširujúco. Výživné je právny inštitút, ktorý je vnútorne diferencovaný, a to podľa povahy osobného pomeru medzi oprávneným a povinným. Spoločensky najvýznamnejšia vyživovacia povinnosť je vyživovacia povinnosť rodičov k deťom a vyživovacia povinnosť medzi manželmi, keďže obe sú založené na princípe solidarity zdieľania rovnakej životnej úrovne oprávneného a povinného. Vyživovacia povinnosť rodičov voči deťom predstavuje jeden z dvoch základných pilierov systému zákonnej povinnosti poskytovať výživu. Cieľom tejto právnej úpravy je zabezpečiť výživu ekonomicky najslabšej skupine osôb spoločnosti - deťom. Povinnými subjektmi sú rodičia dieťaťa - t. j. matka a otec. Plnenie vyživovacej povinnosti rodičov voči dieťaťu trvá, kým dieťa nie je schopné samo sa živiť. Dieťa je schopné samo sa živiť vtedy, ak je schopné samostatne uspokojovať svoje potreby. Povinnosť rodičov vyživovať svoje deti existuje ako podporný prostriedok výživy po celú dobu života subjektov tohto právneho vzťahu.
36. Každý z rodičov je povinný vyživovať svoje dieťa. Vyživovacia povinnosť má niekoľko foriem, môže byť plnená osobnou starostlivosťou alebo čiastočne starostlivosťou o domácnosť, formou plnenia vyživovacej povinnosti je poskytovanie vecných plnení, napríklad bývania alebo stravovania. Ďalšou formou plnenia vyživovacej povinnosti je platenie výživného ako peňažného príspevku na uhradzovanie potrieb dieťaťa. Rodič, ktorý sa o dieťa osobne stará, plní vyživovaciu povinnosť prevažne poskytovaním vecných plnení (bývanie, strava, nákup ošatenia, zabezpečenie zdravotnej starostlivosti a pod.) a osobnou starostlivosťou. Rodič, ktorý sa o dieťa osobne nestará, prispieva na jeho výživu výživným, ktoré určil súd.
37. Plnenie vyživovacej povinnosti je spravidla dobrovoľné, jej úprava súdnym rozhodnutím býva následkom nezhôd v osobnej sfére účastníkov príslušných rodinnoprávnych vzťahov. Riešenie na to nadväzujúcich majetkových otázok dotknuté subjekty vnímajú veľmi citlivo. Zákon preto pojmovo vymedzuje, kritériá podľa ktorých sa má určiť konkrétna výška výživného. Vzhľadom na mnohotvárnosť konkrétnych prípadov sa pri určovaní výživného kladie dôraz na odôvodnené potreby oprávneného, ako aj na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného. Pri rozhodovaní o výživnom musí súd vychádzať zo zistení, ktoré určujú rozhodujúce podmienky pre stanovenie a výšku výživného v dobe rozhodovania. Pre určenie výšky vyživovacej povinnosti je smerodajná životná úroveň každého z rodičov, pretože platí premisa, že dieťa má právo podieľať sa na životnej úrovni každého svojho rodiča. Životnú úroveň dieťaťa pozitívne ovplyvňuje majetkovo lepšie zabezpečený rodič. Pre posúdenie možností a schopností povinného rodiča teda nie sú rozhodujúce jeho skutočné zárobkové pomery, ale jeho reálne zárobkové (prípadne aj majetkové) možnosti dané, okrem iného, jeho fyzickým stavom, nadaním, množstvom získaných vedomostí a pracovných skúseností a pod. Základnou podmienkou správneho určenia vyživovacej povinnosti rodiča k dieťaťu je vyhodnotenie nákladov na dieťa. Musí sa urobiť reálne tak, aby vystihovalo potreby dieťaťa ku dňu vyhlásenia rozsudku. Rozhodnutie súdu o výkone rodičovských práv a povinností sa môže zmeniť, ak sa zmenia pomery, z ktorých súd vychádzal pri úprave. Možnosť zmeniť právoplatné súdne rozhodnutie je výnimkou z pravidla občianskeho práva procesného, pričom výživné na deti má osobitné ustanovenie týkajúce sa zmeny súdneho rozhodnutia, a to podľa § 78. Zmena pomerov z času vyhlásenia rozsudku nemôže byť akákoľvek. Musí ísť o podstatnú zmenu oproti času, keď súd rozhodoval o úprave výkonu rodičovských práv a povinností. Zo skutočnosti, že zmena pomerov je hmotnoprávnym základom pre nové rozhodovanie, vyplýva, že súd je vždy povinný zistiť a ustáliť všetky okolnosti, za ktorých k výroku rozsudku dospel.
38. Je potrebné mať vždy na zreteli, že pri určení výšky výživného sú rozhodujúce mesačné náklady na dieťa, a to tak pravidelné ako aj nepravidelné platby na dieťa. Náklady na dieťa predstavujú všetky náklady potrebné na uspokojenie jeho potrieb. Medzi základné patrí bývanie, stravovanie, ošatenie, hygienické potreby a drogéria, zdravotná starostlivosť, školské potreby a náklady súvisiace s plnením školskej dochádzky, preprava dieťaťa, poplatky za záujmovú činnosť, prípadne primerané náklady na mobilný telefón. Iba základné bežné potreby dieťaťa pokrýva vyživovacia povinnosť rodičov len ak sú možnosti a schopnosti rodičov slabé alebo objektívne obmedzené a nedovoľujú poskytnúť dieťaťu viac. Pokiaľ to životná úroveň rodičov dovoľuje, treba zohľadniť tiež náklady na voľnočasové aktivity, dovolenky, výlety, detské tábory, lyžiarsky kurz a pod. tak, aby sa deti podieľali na výhodách vyššej životnej úrovne rodičov.
39. Odvolací súd má, vychádzajúc z obsahu súdneho spisu, ako aj napadnutého rozsudku za preukázané, že súd prvej inštancie vykonal dokazovanie starostlivo orientované na to, aby boli spoľahlivo zistené okolnosti rozhodné pre správne rozhodnutie veci. Pri rozhodovaní prvoinštančný súd posúdil
komplexne všetky mu dostupné skutočnosti pre posúdenie uplatneného nároku matky, preto sa odvolací súd stotožnil so zisteným skutkovým stavom a právnym posúdením veci súdom prvej inštancie, v dôsledku čoho považuje rozhodnutie súdu prvej inštancie za vecne správne.
40. Súd prvej inštancie zamietol návrh matky v celom rozsahu s odôvodnením, že nebol podaný dôvodne, keďže matkou požadovaný jednorazový príspevok na výživu maloletého dieťaťa nemá oporu v žiadnom ustanovení Zákona o rodine. Správne súd prvej inštancie konštatoval, že pri určovaní výšky výživného, ktorou sa má podieľať na výchove a výžive rodič, do osobnej starostlivosti ktorého mal. dieťa zverené nebolo, súd vždy prihliada, okrem pravidelných výdavkov rodiča na zabezpečovanie potrieb maloletého dieťaťa, aj mimoriadne jednorazové výdavky, ktoré slúžia na zabezpečovanie potrieb maloletých detí, a teda všetky náklady, ktoré vznikajú rodičovi, ktorý sa o maloleté dieťa osobne stará, a tie sú vo výške výživného zohľadnené. Rovnako tak správne poznamenal, že ak sa po rozhodnutí súdu vyskytnú jednorazové mimoriadne výdavky a ich intenzita môže mať za následok podstatnú zmenu pomerov oproti stavu v čase predchádzajúceho rozhodnutia súdu, je možné súdne rozhodnutie zmeniť, a to buď z iniciatívy niektorého z rodičov, alebo aj z úradnej činnosti súdu.
41. Odvolací súd sa stotožnil aj s tým, ako prvoinštančný súd odôvodnil nemožnosť aplikácie analógie iuris v predmetnej veci. Prvoinštančný súd uviedol, že v prípade, ak neexistuje konkrétne zákonné ustanovenie v Zákone o rodine, použitie analógie ako špecifického spôsobu interpretácie práva by bolo možné iba za predpokladu, že určitý právny prípad nie je pokrytý textom právnej normy a na konkrétnu právnu situáciu nedopadá. V danom prípade existujú ustanovenia Zákona o rodine zaoberajúce sa vyživovacou povinnosťou rodičov voči maloletým deťom, v rámci ktorých súdy rozhodujú tak, aby výškou výživného boli pokryté všetky potreby maloletých detí. V prípade, ak sa budú opakovať mimoriadne výdavky matky na maloleté dieťa aj do budúcnosti, môže matka túto situáciu riešiť podaním návrhu na zvýšenie výživného, avšak za predpokladu ak budú splnené aj ďalšie zákonné podmienky na zmenu pôvodného rozhodnutia.
42. Poukazujúc na vyššie uvedené dospel odvolací súd k rovnakému záveru ako súd prvej inštancie, pokiaľ ide o to, že matke nevznikol nárok na zaplatenie zvýšeného jednorazového výdavku, ktorý bol vynaložený v súvislosti s poskytnutím zdravotnej starostlivosti maloletému N. a to konkrétne ošetrenie zubov v celkovej anestézii. Odvolací súd nespochybňuje, že okolnosti danej veci, najmä okolnosti na strane maloletého si vyžiadali vykonanie nie celkom bežného zdravotného zákroku, s ktorým sú nevyhnutne spojené aj zvýšené výdavky. Aj napriek uvedenému je potrebné mať na zreteli, ako správne uviedol súd prvej inštancie a zároveň ako aj vyplýva z vyššie uvedenej podstaty a charakteru výživného, že na uspokojovanie potrieb maloletého slúži výživné, ktorým sa rodič, ktorému maloleté dieťa nebolo zverené do osobnej starostlivosti (v danej veci otec), podieľa na výchove a výžive maloletého a zároveň aj spolu s výživným čiastočne vyváženým osobnou starostlivosťou rodiča, do ktorého osobnej starostlivosti bolo dieťa zverené (matka), že výživné, ktoré má na mal. syna matka predstavuje inštitút, ktorý má ekonomicky (materiálne) zabezpečiť uspokojovanie základných životných potrieb maloletého dieťaťa. Súd preto vždy pri určovaní výšky výživného prihliada na odôvodnené potreby maloletého, ktoré okrem iného zahŕňajú aj výdavky na zdravotnú starostlivosť. Odvolací súd súhlasí s tým, ako uviedla matka v podanom odvolaní, že v danej veci ide o výdavok, ktorého vznik nebolo možné s určitosťou predvídať a ktorý je pomerne vysoký, avšak aj na takéto výdavky výživné pamätá a súd pri určovaní výšky výživného vždy prihliada aj na možnosti vzniku takýchto nepredvídateľných výdavkov. Správne bolo poznamenané, že ak ide o výdavok, ktorý môže mať za následok podstatnú zmenu pomerov na strane maloletého, prípadne ide o výdavky, ktoré sa budú aj v budúcnosti opakovať, potom má rodič, do rúk ktorého je výživné druhým - povinným rodičom uhrádzané, možnosť iniciovať konanie o zvýšenie výživného, pričom súd rozhodne o zvýšení výživného od času, kedy takáto podstatná zmena v pomeroch nastala. Výživné má charakter opakovaných pravidelných platieb, ktorých účelom je uspokojenie odôvodnených potrieb oprávneného dieťaťa, a to v závislosti od schopností, možností a majetkových pomerov povinného rodiča, teda či ide len o uspokojovanie základných životných potrieb alebo môže zahŕňať aj voľnočasové aktivity, náklady na osobnostný rozvoj dieťaťa, prípravu na povolanie a iné. Primárne však sú tieto potreby hradené z výživného.
43. Odvolací súd na podporu správnosti napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie zdôrazňuje, že pri zohľadňovaní odôvodnených potrieb maloletého dieťaťa je potrebné vychádzať z toho, že výživné je jediným a výlučným plnením medzi oprávneným a povinným, z ktorého majú byť uhrádzané náklady na osobné potreby. To teda znamená, že vyživovacia povinnosť musí byť stanovená tak, aby bola v
súlade s nákladmi, na všetky osobné potreby, nie len na niektoré z nich. Uvedené znamená aj to, že okrem výživného už oprávnený nemôže požadovať žiadne ďalšie plnenie alebo príspevok na niektorú zo svojich osobných potrieb, napríklad nie je možné uplatniť si osobitný príspevok na náklady spojené s bývaním povinného (R 62/70) alebo zvláštny prídavok k výživnému na jednorazové vyššie náklady. Z charakteru výživného vyplýva okrem iného aj to, že musí byť používané v súlade s týmto určením. Výživné má sústavné pokrývať plynulé a priebežne vznikajúce náklady na osobné potreby. Zásadne však nie je určené k tomu, aby z neho boli vytvárané pre povinného úspory na krytie časovo vzdialených potrieb.
44. Uvedený záver potvrdzuje aj rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 5Cz/42/88, ako aj Rozhodnutie zverejnené v Sbírke soudních rozhodnutí a stanovisek R 5/91, ktoré odvolací súd týmto dáva do pozornosti, v zmysle ktorého je jednoznačne ustálené, že zo zákona o rodine nemožno dôvodiť povinnosť rodiča poskytovať okrem mesačného výživného na maloleté dieťa ďalší jednorazový príspevok na úhradu niektorých osobných potrieb maloletého. K zmene výživného možno pristúpiť len za predpokladov uvedených v Zákone o rodine. Účelom výživného je uhradzovanie nielen priebežne sa vyskytujúcich (bežných) potrieb maloletého dieťaťa, ale všetkých potrieb prospešných pre jeho všestranný vývoj. Uvedenému je prispôsobená aj splatnosť výživného vo forme pravidelných plnení v jednotlivých obdobiach, aj keď nemožno vylúčiť rozdielnosť odôvodnených potrieb maloletého dieťaťa v jeho priebehu. Výživné sa platí v pravidelných opakujúcich sa čiastkach, ktoré sú splatné vždy mesiac dopredu. Pri rozhodovaní súdu o výživnom podľa hľadísk uvedených v Zákone o rodine je potrebné uvažovať o vzniku potrieb vyskytujúcich sa nepravidelne za dlhšie obdobie, prípadne potreby celkom náhodné, ktorých uspokojenie vyžaduje spravidla vyššie náklady, ako predstavuje výživné stanovené pre dané časové obdobie, pokiaľ tieto potreby a s nimi spojené náklady nie sú v rozsahu, ktorý by odôvodňoval napríklad zmenu stanovenej splatnosti výživného, a to vo význame, že by sa domáhal vyplatenia výživného jednorazovo za viacero období naraz, ak by to vyžadovala mimoriadna situácia. Vychádzajúc z uvedeného jednoznačne a nad mieru pochybností vyplýva, že Zákon o rodine neupravuje ukladanie jednorazového ďalšieho príspevku na výživu dieťaťa a povinnosť rodiča prispievať na potreby svojho dieťaťa nad rámec stanoveného výživného a uvedené nemožno dôvodiť ani zo zásad primeranosti životnej úrovne dieťaťa a životnej úrovne rodičov. K tejto zásade môže súd prihliadnuť pri určovaní výživného a pokiaľ to schopnosti a možnosti povinného rodiča umožňujú, stanoví sa výživné tak, aby mohli byť uspokojené aj ďalšie potreby prospešné jeho všestrannému vývoju. K zmene rozsahu vyživovacej povinnosti možno pristúpiť len za splnenia predpokladov uvedených v Zákone o rodine.
45. Vychádzajúc z vyššie uvedeného nemohol odvolací súd dospieť k inému záveru, ako k tomu, že nárok matky na zaplatenie jednorazového zvýšeného výdavku vo výške 511,50 eura titulom uhradeného zdravotného výkonu - zubné ošetrenie mal. N. v celkovej anestézii nie je dôvodný. Nárok nemožno priznať ani za prípadnej aplikácie analógie iuris, na ktorú matka poukazovala nielen v prvoinštančnom, ale aj odvolacom konaní. Súd prvej inštancie sa s argumentáciou ohľadom nemožnosti jej aplikácie a priznania nároku titulom výživného riadne vysporiadal a s týmto záverom sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje. Poukazujúc na charakter a podstatu výživného, spôsobu určenia jeho výšky a zohľadnenia zákonných kritérií je zrejmé, že určené výživné zohľadňuje okrem bežných výdavkov aj vznik výdavkov, ktoré nemožno s určitosťou predvídať, pokiaľ ide o ich vznik. Ako vyplýva aj z citovaných rozhodnutí, Zákon o rodine nepripúšťa nárok oprávneného na iné peňažné plnenie od povinného ako je výživné, a to ani v prípade, ak vznikne neplánovaný výdavok, hoci vo vyššej výške. Výdavky, ktoré sú finančne náročnejšie, pokiaľ ide o ich výšku, môžu spôsobiť podstatnú zmenu pomerov na strane maloletého a uvedenú situáciu možno riešiť iniciovaním konania o zvýšenie výživného, v rámci ktorého súd dôsledne preskúma pomery tak na strane oprávneného z vyživovacej povinnosti, ako aj na strane rodičov a v prípade preukázania takéhoto nároku nanovo určí výšku výživného tak, aby pokrývala aktuálne potreby maloletého dieťaťa, pričom zohľadní všetky výdavky potrebné na zabezpečenie všestranného rozvoja oprávneného dieťaťa.
46. Vzhľadom na uvedené nemožno návrhu matky vyhovieť. Záverom odvolací súd poznamenáva, že nesúhlasí s tvrdením matky v odvolaní, že by takýmto rozhodnutím išlo o prílišný formalizmus súdu v predmetnej veci. Vyššie uvedené skutočnosti jasne vyvracajú pravdivosť tohto tvrdenia. Súd prvej inštancie a rovnako tak odvolací súd uviedli, ako môže matka maloletého vo veci postupovať za predpokladu, že by išlo v prípade maloletého o zvýšené výdavky, ktoré by boli opakované a ktoré by zakladali podstatnú zmenu pomerov. Z uvedeného teda nemožno prisvedčiť odvolateľke, že
by sa prvoinštančný súd dopustil vo veci prílišného formalizmu, keď vychádzal výlučne z gramatického výkladu Zákona o rodine, čo viedlo k záveru o správnosti napadnutého rozsudku.
47. Odvolací súd obiter dictum poznamenáva, že je nepochybné, že výdavok spojený s výkonom zdravotného úkonu - ošetrenia zubov mal. N. matka vynaložila, pričom tak konala v najlepšom záujme maloletého na odporúčanie ošetrujúcej lekárky, a to s úmyslom predchádzania vzniku ďalších zdravotných komplikácii spojených s neošetrenými zubami napadnutými zubným kazom. Hoci vzhľadom na vyššie uvedené je zrejmé, že nie je zákonný nárok matky na úhradu takéhoto výdavku, mal by mať aj otec rovnaký záujem ako matka, a to zabezpečenie zdravia spoločného dieťaťa, preto by mal zvážiť svoj postoj a oddeliť svoj vzťah s matkou od vzťahu so synom a podieľať sa na úhrade vynaložených nákladov.
48. Záverom odvolací súd uvádza, že matka maloletého v odvolaní neuviedla žiadne skutočnosti ani námietky, s ktorými by sa súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí nevysporiadal, preto odvolací súd nepovažuje za potrebné nadbytočne opakovať argumentáciu súdu prvej inštancie, s ktorou sa v celom rozsahu stotožňuje.
49. Všetky uvedené skutočnosti primäli odvolací súd posúdiť odvolanie matky mal. N. ako nedôvodné, v dôsledku čoho napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP potvrdil.
50. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd tak, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania s poukazom na § 396 ods. 1 CSP v spojení § 52 CMP, pretože nevzhliadol žiadne dôvody aplikácie § 55 CMP.
51. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 druhá veta Civilného sporového poriadku v spojení s § 3 ods. 9 posledná veta zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP), v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP), to neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).