Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
66e/869271.1d6611.pdf
PDF · 86.77 KB
No categories available
3Cdo/257/2019
Identifikačné číslo spisu: 4108209170 Dátum vydania rozhodnutia: 26.10.2022 Meno a priezvisko: Mgr. Dušan Čimo Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR:2022:4108209170.1
UZNESENIE
Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalujúceho Poľnohospodárskeho družstva Podhorany, so sídlom Podhorany 220, IČO 00 614 041, zastúpeného splnomocnenkyňou JÁNSKÝ & PARTNERS s. r. o., advokátska kancelária, so sídlom v Nitre, Štúrova 13, IČO: 47 249 650, proti žalovanej Západoslovenská vodárenská spoločnosť, a.s., so sídlom v Nitre, Nábrežie za hydrocentrálou 4, IČO 36 550 949, zastúpenej JUDr. Annou Polónyovou, advokátkou v Bratislave, Chorvátska 12, o náhradu majetkovej ujmy, vedenom na Okresnom súde Nitra pod sp. zn. 12C/64/2008, o dovolaniach oboch strán sporu proti rozsudku Krajského súdu v Nitre zo 7. júna 2018 sp. zn. 9Co/251/2017, takto
rozhodol:
Dovolanie žalovanej o d m i e t a .
Rozsudok Krajského súdu v Nitre zo 7. júna 2018 sp. zn. 9Co/251/2017 v napadnutej zamietajúcej časti vo veci samej a v časti trov konania z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie.
Odôvodnenie
1. Žalujúce sa žalobou došlou Okresnému súdu Nitra (ďalej tiež len „súd prvej inštancie" alebo „prvoinštančný súd") 1. apríla 2008 na žalovanej domáhalo zaplatenia pôvodne nevyčíslenej náhrady majetkovej ujmy spôsobenej z dôvodu obmedzenia bežného hospodárenia na poľnohospodárskych pozemkoch, ktorých časť sa nachádza v pásme hygienickej ochrany PHO vodného zdroja Sokolníky, vyhláseného za ochranné pásmo rozhodnutím bývalého Okresného národného výboru (ďalej tiež len „ONV") v Nitre z 30. mája 1984 a v dôsledku určených opatrení a povinností na zabezpečenie čistoty a zdravotnej nezávadnosti odberu vody v danom ochrannom pásme, ktoré obmedzujú podmienky bežného obhospodarovania poľnohospodárskej pôdy, má podľa § 32 ods. 6 zákona č. 364/2004 Z. z. o vodách a o zmene zákona o priestupkoch (ďalej len „zákon o vodách") nárok na náhradu majetkovej ujmy. Požadovanú náhradu následne vyčíslilo podaním z 30. mája 2008 podaným na súde prvej inštancie 12. júna 2008 za hospodársky rok 2004 sumou 2.482.720,72 niekdajších Sk (82.411,23 €) a následne takto upresnenú žalobu rozšírilo ďalšími podaniami z 13. marca 2009, 28. decembra 2009 a z 1. júna 2010, ktorými sa domáhalo i náhrady za hospodárske roky 2005 (v sume 97.380,72 €), 2006 (v sume 51.603,86 €) a za roky 2007, 2008 a 2009 (za každý z nich v sume totožnej s ná-hradou požadovanou za rok 2006), pričom uznesením súdu prvej inštancie zo 6. júla 2010 č. k. 12C/64/2008-232 došlo k
pripusteniu zmeny žaloby, v dôsledku ktorej sa predmetom konania stali požiadavky zhora (spolu v sume 386.207,39 €) a tiež požiadavka na úroky z omeškania vo výške 6% ročne zo sumy za rok 2004 od 1. júla 2005, 7% ročne zo sumy za rok 2005 od 1. júla 2006, 8,5% ročne zo súm za roky 2006 a 2007 od 1. júla 2007, resp. 1. júla 2008 a 9% ročne zo sumy za rok 2008 od 1. júla 2009, vždy až do zaplatenia.
2. Rozsudkom z 10. júla 2013 č. k. 12C/64/2018-519 prvoinštančný súd uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalujúcemu sumu 258.802,90 € s príslušenstvom bližšie vymedzeným vo výroku rozsudku, všetko do 3 dní; vo zvyšku žalobu zamietol a vyslovil, že o trovách konania rozhodne samostatným uznesením. Právne takýto rozsudok odôvodnil ustanoveniami § 30 ods. 2 a § 32 ods. 2, 5, 6 a 8 zákona o vodách, § 1 a § 2 ods. 1 nariadenia vlády č. 184/2003 Z. z. a § 1 ods. 1 a 2, § 2 ods. 2 a § 5 nariadenia vlády č. 438/2005 Z. z.; vecne potom tým, že vy-konaným rozsiahlym dokazovaním (v odôvodnení bližšie špecifikovaným) bolo preukázané, že časť pozemkov, ktoré žalujúce obhospodaruje za účelom poľnohospodárskej činnosti, sa nachádza v II. ochrannom pásme vodného zdroja Sokolníky a pre obmedzenia v súvislosti s týmto stanovené došlo u neho k zníženiu rastlinnej produkcie, keďže je obmedzené v používaní hnojív a prostriedkov na ochranu rastlín z dôvodu, aby nebola narušená kvalita a zdravotná nezávadnosť vody tohto vodného zdroja. Žalobe preto čiastočne vyhovel, keď pri určení výšky náhrady majetkovej ujmy vychádzal zo znaleckého posudku Poľnohospodárskeho znaleckého ústavu Slovenskej poľnohospodárskej univerzity (ďalej tiež len „SPU") v Nitre č. 8/2012. Neakceptoval námietku premlčania vznesenú žalovanou vo vzťahu k čiastkovému nároku žalujúceho na náhradu majetkovej ujmy za rok 2004, posudzujúc premlčaciu dobu a jej plynutie podľa § 101 Občianskeho zákonníka (zákona č. 40/1964 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení) a majúc za to, že ak sa žalujúce o nároku na náhradu majetkovej ujmy za rok 2004 mohlo dozvedieť najskôr v nasledujúcom roku v mesiaci jún 2005 po účtovnej uzávierke, ním podaná žaloba na súde 1. apríla 2008 bola podaná pred uplynutím premlčacej doby.
3. Krajský súd v Nitre (ďalej tiež len „odvolací súd" a spolu so súdom prvej inštancie tiež len „nižšie súdy") na odvolanie žalovanej v poradí prvým rozsudkom zo 14. októbra 2014 sp. zn. 9Co/296/2013 podľa § 220 O. s. p. (Občianskeho súdneho poriadku - zákona č. 99/1963 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení, platného a účinného do 30. júna 2016 vrátane) rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej vyhovujúcej časti zmenil tak, že žalobu zamietol. V odôvodnení takéhoto svojho rozhodnutia položil dôraz na to, že žalujúce v konaní uplatňovalo nárok na náhradu majetkovej ujmy za zníženú produkciu týkajúcu sa len pozemkov nachádzajúcich sa vo vonkajšom pásme pre územie ochranného pásma II. stupňa, týkajúceho sa vodného zdroja Sokolníky. Z rozhodnutia ONV v Nitre z 30. mája 1984 vyplýva, že pre územie ochranného pásma II. stupňa - vonkajšie pásmo (bod B/3) bolo zakázané zriaďovať skládky mestských a priemyselných odpadov, fekálií, kalov a odpadových vôd s obsahom rádioaktívnych lá-tok a toxických zložiek, ako aj stavy ČOV a odkaliská, budovať stavby so sústredenou infekciou, kafilérie, bitúnky, spaľovne odpadov a pod. a zriaďovať produktovody toxických a škodlivých látok. Tieto obmedzenia v II. ochrannom pásme vonkajšom však neobmedzujú žalujúce v jeho rastlinnej výrobe, a preto mu v súvislosti s obmedzeniami uvedeným v danom rozhodnutí žiadna majetková ujma nevznikla. Pokiaľ žalujúce v súvislosti s obmedzeniami pri obhospodarovaní pozemkov poukazovalo na zákon o vodách, odvolací súd uviedol, že týmto zákonom žiadne konkrétne obmedzenie vlastníkom pozemkov v II. ochrannom pásme stanovené nie je a nevyplýva ani z iných predpisov. Dodal, že ak je žalujúce pri hospodárení na pôde v II. ochrannom pásme nejakým spôsobom obmedzené, jeho povinnosť (resp. obmedzenie) vyplýva z ustanovení zákonov, ktoré sa vzťahujú na všetkých, ktorí vykonávajú činnosť, ktorá môže ovplyvniť stav povrchových a podzemných vôd a vodných pomerov, avšak na tieto všeobecné obmedzenia sa § 32 ods. 6 zákona o vodách nevzťahuje. Žalujúce tak nepreukázalo také obmedzenia pri hospodárení s pôdou v ochrannom pásme II. stupňa - vonkajšom, pre ktoré by mu vzniklo právo na náhradu majetkovej ujmy a jeho žalobe preto nešlo vyhovieť (ani len sčasti, tak ako to urobil súd prvej inštancie), argumentoval napokon odvolací súd, poukazujúci v závere tiež na niektoré procesné pochybenia súdu prvej inštancie, v dôsledku ktorých došlo k čias-točnému prekročeniu požiadaviek zo žaloby.
4. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej tiež len „najvyšší súd" alebo „dovolací súd") na dovolanie
žalujúceho uznesením zo 4. mája 2017 sp. zn. 3 Cdo 212/2015 takýto rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V dovolacom konaní začatom ešte za účinnosti O. s. p., skončenom však rozhodnutím vydaným až po nadobudnutí účinnosti Civilného sporového poriadku (zákona č. 160/2015 Z. z., dnes už v znení viacerých neskorších zmien a doplnení, ďalej tiež len „C. s. p.") konštatoval prípustnosť dovolania podľa § 238 ods. 1 O. s. p. a tiež jeho dôvodnosť, vytýkajúc odvolaciemu súdu nesprávne právne posúdenie veci. Vychádzajúc z toho, že odvolací súd dospel v tejto veci k záveru, že žalujúcemu žiadna majetková ujma v zmysle § 32 ods. 6 zákona o vodách nevznikla preto, že I. obmedzenie hospodárenia uvedené ustanovenie konkrétne neurčuje, II. obmedzenia pri hospodárení na pôde určenej na poľnohospodársku produkciu musia vychádzať z individuálneho správneho aktu, ktorým bolo určené ochranné pásmo a z toho vyplývajúce obmedzenia pre konkrétny subjekt, III. náhrada majetkovej ujmy patrí len za preukázané obmedzenie užívania pozemkov v ochranných pásmach vodárenských zdrojov a IV. Pre priznanie náhrady majetkovej ujmy nepostačuje, ak je povinnosť uložená iba všeobecne pre všetky subjekty, ktoré môžu stav povrchových vôd a podzemných vôd a vodných pomerov ovplyvniť; podrobil kritike všetky práve priblížené čiastkové úvahy.
5. V prípade úvahy o neurčení obmedzenia hospodárenia ustanovením § 32 ods. 6 zákona o vodách upriamil pozornosť na nesplnenie povinnosti príslušného ministerstva vydať vše-obecne záväzný (tzv. vykonávací) právny predpis, majúci ustanoviť podrobnosti o určovaní ochranných pásiem vodárenských zdrojov a o opatreniach na ochranu vôd (§ 81 ods. 2 písm. f/ zákona o vodách). Hoci problematiku ochranných pásiem upravuje (a aj v rozhodnom čase upravoval) i zákon č. 442/2002 Z. z. o verejných vodovodoch a verejných kanalizáciách a o zmene a doplnení zákona č. 276/2001 Z. z. o regulácii v sieťových odvetviach, ten tiež vychádzal z nenaplneného predpokladu, že ministerstvo vydá vyššie uvedený vykonávací predpis a žalujúce pri uplatnení nároku rovnako ako znalec prof. Ing. Jaroslav Antala, DrSc. (ktorý za Poľnohospodársky znalecký ústav SPU v Nitre vypracoval znalecký posudok) pri určení výšky majetkovej ujmy vychádzali iba z obmedzení vyplývajúcich zo zákona o vodách a už neplatnej Smernice MPaV SSR z 20. decembra 1982 č. 5000/1982 o ochrane vôd pred poľnohospodárskych znečisťovaním.
6. Z obsahu spisu však bolo nesporné, že zákon o vodách obmedzoval žalujúce pri hospodárení na poľnohospodárskej pôde nachádzajúcej sa v ochrannom pásme II. stupňa, týkajúceho sa vodného zdroja Sokolníky prinajmenej v rozsahu upravenom v ustanovení § 35 zákona o vodách, podľa ktorého ochrana vôd pred znečisťovaním dusičnanmi z poľnohospodárskych zdrojov sa zabezpečuje na poľnohospodársky využívaných územiach najmä vykonaním potrebných opatrení pri skladovaní, manipulácii a aplikácii prírodných hnojív a priemyselných hnojív a vhodnými spôsobmi obrábania pôdy (odsek 1); zabezpečenie všeobecne prijateľnej úrovne ochrany vôd pred znečisťovaním dusičnanmi z poľnohospodárskych zdrojov upravuje Kódex správnej poľnohospodárskej praxe, ktorý vypracúva ministerstvo pôdohospodárstva a základné požiadavky na vypracovanie Kódexu správnej poľnohospodárskej praxe sú uvedené v časti A prílohy č. 5 (odsek 2); v zraniteľných oblastiach sa zabezpečuje zvýšená ochrana vôd pred poľnohospodárskym znečisťovaním uplatňovaním najnovších vedeckých poznatkov a technických poznatkov, prírodných podmienok a potreby ochrany vôd podľa Programu poľnohospodárskych činností a základné požiadavky na vypracovanie Programu poľnohospodárskych činností sú uvedené v časti B prílohy č. 5 (odsek 3) a ministerstvo pôdohospodárstva vydá a pravidelne prehodnocuje Program poľnohospodárskej činnosti v časových úsekoch nie dlhších ako štyri roky podľa výsledkov monitorovania kvality vôd a kontroluje jeho plnenie (odsek 4).
7. Skutočnosť, že žalujúce bolo v dôsledku povinností vyplývajúcich z práve odcitovaného ustanovenia všeobecne záväznej právnej úpravy obmedzované pri výkone poľnohospodárskej činnosti, možno nepochybne vyvodiť aj z toho, že žalujúcim poľnohospodársky využívané a obhospodarované pozemky boli nariadeniami vlády č. 249/2003 Z. z. a č. 617/2004 Z. z. (vydanými podľa § 81 ods. 1 písm. b/ zákona o vodách), ktorými sa ustanovujú citlivé oblasti a zraniteľné oblasti, zaradené do zraniteľných oblastí; nerešpektovaním povinností uvedených v tomto ustanovení by sa žalujúce vystavilo zodpovednosti za priestupok (§ 35 zákona SNR č. 372/1990 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení),
za ktorý je možné uložiť až zákaz činnosti a na základe tohto bol namieste záver (dovolacieho súdu), že len skutočnosť, že štátny orgán si nesplnil povinnosť vyplývajúcu mu zo zákona o vodách vydať všeobecnú právnu úpravu týkajúcu sa ochranných pásiem a opatrení na ochranu vôd, nemôže mať za následok zánik nároku na majetkovú ujmu za obmedzenia priamo vyplývajúce aj z iných právnych úprav, ktoré majú všeobecne záväzný charakter.
8. Následne odvolací súd svojim v poradí druhým (tentoraz napadnutým) rozsudkom zo 7. júna 2018 sp. zn. 9Co/251/2017 rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom vyhovujúcom výroku čo do zaplatenia sumy 120.740,48 € podľa § 387 ods. 1 C. s. p. potvrdil; v napadnutom vyhovujúcom výroku vo vzťahu k zaplateniu úrokov z omeškania ho čiastočne zmenil podľa § 388 C. s. p. uložením žalovanej povinnosti na zaplatenie žalujúcemu 6%-ného úroku z omeškania zo sumy 82.411,23 € a 7%-ného úroku z omeškania zo sumy 19.939,54 € od 30. októbra 2007 do zaplatenia a 8,5%-ného úroku z omeškania zo sumy 18.389,71 € od 19. januára 2010 do zaplatenia, všetkého do 3 dní; vo zvyšnom napadnutom vyhovujúcom výroku rozsudok taktiež podľa § 388 C. s. p. zmenil tak, že žalobu zamietol a žalovanej priznal nárok na náhradu trov konania voči žalujúcemu v rozsahu 37,48 %. V odôvodnení takéhoto svojho rozhodnutia nad rámec pomerne rozsiahlej rekapitulácie skoršieho priebehu konania (vrátane podstatnej časti odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie, svojho skoršieho rozsudku aj zrušujúceho uznesenia dovolacieho súdu) a citácie ustanovení § 30 ods. 2 a § 32 ods. 1, 2, 5 a 6 zákona o vodách v prvom rade opätovne odmietol odvolacie námietky žalovanej, týkajúce sa údajného nedostatku vecnej (tzv. aktívnej) legitimácie žalujúceho a premlčania časti žalobou uplatneného nároku (za rok 2004), v prvom prípade de facto s odkazom na tú časť odôvodnenia zrušujúceho uznesenia dovolacieho súdu, ktorou správnosť interpretácie legislatívnej skratky v zákone o vodách, použitej už v skoršom rozsudku odvolacieho súdu (tak, že vlastníkom podľa § 32 ods. 6 zákona sa rozumie tiež nájomca) nebola spochybnená a v druhom pre praktické stotožnenie sa s prístupom súdu prvej inštancie k otázke behu premlčacej doby na uplatnenie práva. V ďalšom pre kasačnú záväznosť zrušujúceho uznesenia dovolacieho súdu považoval základ nároku uplatneného žalobou za daný, prisvedčil však žalovanej v tom, že podmienky priznania čiastkových nárokov za roky 2004 až 2006 na jednej strane a za roky 2007 až 2009 na strane druhej sa líšili a kým uplatnenie nárokov za prvé z týchto období nebolo (i pre absenciu úpravy) žiadnym spôsobom formalizované, toto sa zmenilo práve v deň uplatnenia nárokov za druhé z období (1. júna 2010), kedy nadobudla účinnosť novelizácia zákona o vodách zákonom č. 134/2010 Z. z., odkazujúca (čo do náležitostí žiadosti o náhradu) na nariadenie vlády č. 438/2005 Z. z. Ak žalujúce nárok na náhradu za roky 2007 až 2009 uplatnilo na súde faxovým podaním 31. mája 2010, ktoré doplnilo písomne deň nato a žalovanej takéto podanie bolo doručené až 15. júna 2010, bolo treba konštatovať, že toto náležitosti žiadosti v zmysle vykonávacieho predpisu nespĺňalo a pre nedostatok kvalifikovanej žiadosti u povinnej osoby žalujúcemu podľa odvolacieho súdu nevzniklo právo na poskytnutie náhrady aj za tieto roky. Odvolací súd napokon v odôvodnení tohto svojho rozsudku vykonal prepočet prináležiacich súm za roky 2004 až 2006 so zreteľom k požiadavke žalujúceho len na náhradu za zníženú produkciu v rastlinnej výrobe (nie aj z dôvodu zvýšených nákladov), čo po korekcii už skôr vytknutého prekročenia žaloby súdom prvej inštancie v časti náhrady za prvý rok (107.864,23 € namiesto 82.411,23 €) predstavovalo sumy 82.411,23 €, 19.939,54 € a 18.389,71 € (spolu 120.740,48 €) a v časti úrokov z omeškania poukázal na nástup omeškania žalovanej až deň po doručení jej vyčíslenej požiadavky na náhradu (ku ktorému došlo až 29. októbra 2007 v prípade náhrad za roky 2004 a 2005 a 18. januára 2010 u náhrady za rok 2006).
9. Proti takémuto rozsudku odvolacieho súdu podali dovolania obe strany sporu.
10. Žalujúce napadlo rozsudok v zamietajúcej časti vo veci samej a v inak závislom výroku o trovách konania, navrhujúc v tejto časti jeho zrušenie a vrátenie veci odvolaciemu súdu na ďalšie konanie (s eventualitou zmeny rozsudku a priznania mu tiež čiastkových nárokov v sumách a za obdobia podľa petitu dovolania). V dovolaní formálne odôvodnenom ust. § 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p. (t. j. už zrušeného právneho predpisu, čo inak namietala tiež jeho procesná súperka) namietalo nesprávnym právnym posúdením veci odvolacím súdom v otázke nutnosti uplatnenia nároku na majetkovú ujmu v prípadoch druhovo totožných s tým z prejednávanej veci pred podaním žaloby u povinnej osoby (ako podmienky priznania práva). Novelizácia zákona o vodách, ktorá povinnosť uplatnenia majetkovej ujmy
u povinnej osoby pred po-daním žaloby zaviedla, nadobudla účinnosť až po podaní žaloby, v rámci ktorej žalujúce uplatnilo požiadavku uvedením paušálnej sumy za každý z rokov, o ktoré tu ide a splnenie príslušnej povinnosti má podľa žalujúceho význam len z pohľadu nástupu omeškania a možnosti požadovať aj úroky z omeškania.
11. Žalovaná naopak dovolanie podala proti tým výrokom rozsudku odvolacieho súdu vo veci samej, ktorými došlo (nech aj len čiastočne) k vyhoveniu žalobe a i ona aj v časti trov konania, taktiež navrhujúc zrušenie rozsudku odvolacieho súdu v ňou napádanej časti a vrátenie mu veci na ďalšie konanie. Prípustnosť dovolania vyvodzovala z ust. § 420 písm. f/ aj z § 421 ods. 1 písm. b/ C. s. p. Vytýkanej tzv. zmätočnostnej vady, t. j. nesprávneho procesného postupu, ktorým jej bolo znemožnené uskutočňovanie jej patriacich procesných práv v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, sa podľa nej odvolací súd dopustil nevykonaním dokazovania ňou navrhnutého (za účelom preukázania ako stavu obhospodarovania pozemkov žalujúcim, tak i vzniku tomuto majetkovej ujmy a - do tretice - i pre potrebu nápravy pochybenia pri obstaraní znaleckého posudku súdom prvej inštancie) a nenariadením pojednávania (hoci toto si vyžadovalo právo žalovanej vyjadriť sa k novej právnej kvalifikácii nároku, plynúcej zo zrušujúceho uznesenia dovolacieho súdu). Nesprávne právne posúdenie veci pre nesprávne vyriešenie pre rozhodnutie významnej a dovolacím súdom dosiaľ neriešenej právnej otázky tu podľa dovolateľky bolo v dôsledku existencie hneď troch takýchto otázok (označených za kľúčové). Z tých tou prvou je, či tzv. aktívna vecná legitimácia pri uplatňovaní práva na náhradu majetkovej ujmy podľa § 32 zákona o vodách svedčí aj nájomcovi pozemkov, pričom žalovaná má za to, že toto právo prislúcha (bez ďalšieho) len vlastníkovi. Druhou takouto otázkou je možnosť uplatnenia postupov vedúcich k určeniu výšky majetkovej ujmy podľa § 32 zákona o vodách a vykonávacieho nariadenia vlády č. 438/2005 Z. z. aj na prípady obmedzení neplynúcich z individuálneho správneho aktu (akým bolo obmedzenie žalujúceho na základe rozhodnutia bývalého ONV v Nitre z mája 1984), ale zo všeobecne záväzného právneho predpisu (podľa § 35 zákona o vodách), ktorá možnosť tu podľa dovolateľky nie je a tou treťou napokon otázka vecnej tzv. pasívnej legitimácie žalovanej v prípadoch, v ktorých by jej objektív-na zodpovednosť mala plynúť práve z obmedzenia na základe všeobecne záväzného právneho predpisu (ktorým problémom sa odvolací súd bližšie nezaoberal, hoci tak urobiť mal).
12. Obe strany sporu sa okrem už uvedeného vyjadrili aj k dovolaniam, resp. i ďalším podaniam súpera v spore a to prakticky tak, že odmietli argumentáciu protistrany a zotrvali na tej svojej.
13. Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 35 C. s. p.) po zistení, že dovolania podali v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 C. s. p.) strany, v ktorých neprospech bolo vydané čiastočne žalobe vyhovujúce a túto naopak čiastočne zamietajúce rozhodnutie odvolacieho súdu (§ 424 C. s. p.), za splnenia tiež podmienok zastúpenia oboch strán sporu a spísania ich dovolaní v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 C. s. p. v spojení s príslušnými ustanoveniami zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene živnostenského zákona v znení neskorších zmien a doplnení), bez nariadenia pojednávania (§ 443, časť vety pred bodkočiarkou C. s. p.) skúmal predovšetkým prípustnosť dovolaní a dospel k záveru, že kým dovolaniu žalovanej atribút prípustnosti chýba, dovolanie žalujúceho naopak (v tomto prípade navzdory poukazu ním na neúčinné ustanovenie už legislatívne odprataného právneho predpisu) treba považovať za prípustné a zároveň i za dôvodné.
14. Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok. Mimoriadnej povahe dovolania zodpovedá aj právna úprava jeho prípustnosti. V zmysle § 419 C. s. p. je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon pripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu - ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, ne-možno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach §§ 420 a 421 C. s. p.
15. Podľa § 420 C. s. p. dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak (o. i.) f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na
spravodlivý proces.
16. Podľa § 421 ods. 1 C. s. p. je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
K dovolaniu žalovanej
17. So zreteľom k prekonaniu právneho názoru veľkého senátu občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu (ďalej len „veľký senát"), vyjadreného v jeho uznesení z 19. apríla 2017 sp. zn. 1 VCdo 2/2017 (o neprípustnosti kumulácie dôvodov prípustnosti dovolania podľa ustanovení §§ 420 a 421 C. s. p.), ku ktorému došlo uznesením veľkého senátu z 21. marca 2018 sp. zn. 1 VCdo 1/2018 a uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky - ďalej tiež len „ústavný súd" - z 25. apríla 2018 č. k. PL z. ÚS 1/2018-22; bol dovolací súd konfrontovaný s otázkou posúdenia existencie oboch dovolaním žalovanej uplatnených dôvodov prípustnosti dovolania (a tiež dovolacích dôvodov), v súlade s logikou procesnej úpravy však samozrejme v poradí priradenom im chronológiou ustanovení zákona, ktorých sú súčasťou.
18. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa § 420 písm. f/ C. s. p. nie je významný subjektívny názor dovolateľa tvrdiaceho, že sa súd dopustil vady zmätočnosti v zmysle tohto ustanovenia; rozhodujúce je výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k tejto procesnej vade skutočne došlo (1 Cdo 42/2017, 2 Cdo 20/2017, 3 Cdo 41/2017, 4 Cdo 131/2017, 7 Cdo 113/ 2017, 8 Cdo 73/2017 - tu aj k uvedenému skôr i neskôr sa pritom žiada poznamenať, že rozhodnutiami s časťou spisovej značky tvorenou súborom písmen „Cdo" sa rozumejú rozhodnutia najvyššieho súdu z ním uskutočnených dovolacích konaní). Dovolací súd preto aj v tomto prípade skúmal opodstatnenosť argumentácie dovolateľky, že v konaní došlo k ňou tvrdenej vade zmätočnosti.
19. Pojmovým znakom vady zmätočnosti uvedenej v ustanovení § 420 písm. f/ C. s. p. je, že k nej došlo nesprávnym „procesným" postupom súdu, ktorý znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Pojem „procesný postup" bol vysvetlený už vo viacerých rozhodnutiach najvyššieho súdu (predchádzajúce rozhodnutie v prejednávanej veci nevynímajúc) tak, že sa ním rozumie faktická, vydaniu konečného rozhodnutia predchádzajúca činnosť alebo nečinnosť súdu, teda sama procedúra prejednania veci (to, ako súd viedol konanie), znemožňujúca strane sporu (skôr a dnes ešte v mimosporových konaniach stále účastníkovi konania) realizáciu jej procesných oprávnení a mariaca možnosti jej aktívnej účasti na konaní (tu por. R 129/1999 a 1 Cdo 202/ 2017, 2 Cdo 162/2017, 3 Cdo 22/2018, 4 Cdo 87/2017, 5 Cdo 112/2018, 7 Cdo 202/2017 a 8 Cdo 85/2018). Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky.
20. Pokiaľ sa v dovolaní žalovanej vytýkali odvolaciemu súdu, resp. i súdu prvej inštancie nedostatky v procese obstarávania skutkových podkladov pre rozhodnutie, tu najvyšší súd pripomína, že (ani prípadné) nedostatočné zistenie skutkového stavu, nevykonanie všetkých navrhovaných dôkazov alebo nesprávne vyhodnotenie niektorého dôkazu nie je v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu považované za vadu konania v zmysle § 420 písm. f/ C. s. p. - tu bez ohľadu na to, že rozhodnutie by z niektorého alebo aj viacerých takýchto dôvodov mohlo byť nesprávne (1 Cdo 41/2017, 2 Cdo 232/2017, 3 Cdo 26/2017, 4 Cdo 56/2017, 5 Cdo 90/2017, 7 Cdo 11/2017, 8 Cdo 187/2017). Súčasťou takejto ustálenej judikatúry je tiež záver, podľa ktorého je to súd, kto rozhoduje, ktoré z navrhnutých dôkazov vykoná a ktoré naopak nevykoná (tu porovnaj § 185 ods. 1 C. s. p.). Súlad tohto právneho názoru s Ústavou Slovenskej republiky (s ústavným zákonom SNR č. 460/1992 Zb. v znení neskorších ústavných zákonov) posudzoval i ústavný súd, nedospel však k záveru o jeho ústavnej neudržateľnosti (II. ÚS 465/2017).
21. Žalovaná však dovolaním v časti opieranej o úpravu z § 420 písm. f/ C. s. p. namietala najmä, že k vade zmätočnosti tu došlo pre nenariadenie pojednávania odvolacieho súdu pri prejednávaní ním veci po druhý raz a to v súvislosti s potrebou poskytnutia jej (žalovanej) možnosti vyjadriť sa k jej zjavne nekonvenujúcemu právnemu posúdeniu veci dovolacím súdom. Ani v tomto prípade jej však podľa názoru dovolacieho súdu nešlo dať za pravdu.
22. Podľa § 382 C. s. p. ak má odvolací súd za to, že sa na vec vzťahuje ustanovenie všeobecne záväzného právneho predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci nebolo použité a je pre rozhodnutie veci rozhodujúce, vyzve strany, aby sa k možnému použitiu tohto ustanovenia vyjadrili a podľa § 385 ods. 1 rovnakého zákona na prejednanie odvolania nariadi odvolací súd pojednávanie vždy, ak je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie alebo to vyžaduje dôležitý verejný záujem.
23. Práve odcitované ustanovenia C. s. p. sú praktickým prevzatím (do rekodifikácie civilného sporového procesu) už skôr platnej úpravy, podľa ktorej odvolací súd má eliminovať jav svojho pre strany môžbyť prekvapivého rozhodnutia za pomoci ich upozornenia na možnosť použitia dosiaľ nepoužitého ustanovenia právneho predpisu, pokiaľ takéto ustanovenie (resp. aj súbor viacerých do úvahy prichádzajúcich ustanovení) považuje za relevantné (na vec sa vzťahujúce aj pre jej náležité, teda dostatočne úplné právne posúdenie rozhodujúce) a poskytnutia tiež možnosti, aby sa k možnému použitiu takéhoto ustanovenia vyjadrili (v tejto súvislosti porovnaj § 213 ods. 2 O. s. p.). Pravidlom prejednávania veci na odvolacom súde je potom jej pre-jednanie bez nariadenia pojednávania a výnimkou z takéhoto pravidla pojednávanie, ak odvolací súd buď dospeje k záveru o potrebe zopakovania či doplnenia dokazovania alebo ak je tu určitý dôležitý verejný záujem (na nariadení pojednávania v konkrétnej veci).
24. Podmienka skoršieho nepoužitia rozhodnej úpravy nie je v súlade s logikou viacinštančného procesu splnená nielen vtedy, ak takúto úpravu pred odvolacím súdom použije už súd prvej inštancie, ale tiež vtedy, ak spôsobom pre niektorú stranu alebo aj všetky strany sporu novým bude argumentovať vo svojom kasačnom rozhodnutí najvyšší súd a takéto jeho rozhodnutie sa v súlade s procesným právom dostane do dispozičnej sféry strán sporu ešte pred opätovným zaoberaním sa vecou zo strany odvolacieho súdu (ako sa to stalo aj v tentoraz prejednávanej veci). Navyše stále platí, že aj keby o prípad povinnosti podľa § 382 C. s. p. išlo, odvolací súd nemá povinnosť ustanovenie (a-) podľa neho významné a v skoršom konaní nepoužité zasadiť aj do príslušného vecného kontextu, teda stranám oznámiť, či prinajmenšom naznačiť, ako takúto úpravu či už samu osebe alebo v spojení s ďalšími skôr použitými ustanoveniami hodlá aplikovať na konkrétny posudzovaný prípad. Z pohľadu predvídateľnosti rozhodovania súdov nežiadúcu prekvapivosť totiž zákon spája len s rizikom použitia skôr nepoužitej právnej úpravy bez poskytnutia stranám možnosti argumentovať tiež v smere významnosti (alebo naopak nevýznamnosti) takejto skôr nepoužitej úpravy, od odvolacieho súdu však nevyžaduje obrazné „odkrytie kariet" tým, že stranám sporu objasní i dôvody, pre ktoré považuje skôr nepoužitú úpravu za rozhodujúcu, resp. im tiež ozrejmí (viac či menej detailne), aké je podľa neho správne, teda dostatočne komplexné a na všetky prípadné otázky pomýšľajúce právne posúdenie veci (tu porovnaj napr. 3 Cdo 7/2018 a 3 Cdo 9/2018). 25. Ak sa tu takto s názorom žalovanej o zaťažení konania pred odvolacím súdom výskytom tvrdenej tzv. zmätočnostnej vady stotožniť nešlo a jediným možným dôsledkom takého-to nestotožnenia sa bol záver o neprípustnosti dovolania z tohto dovolacieho dôvodu, ostávalo posúdiť, či dovolanie môže byť prípustným (a dôvodným) pre jeho opodstatnené opretie o druhý z dovolaním uplatnených dôvodov (ten podľa § 421 ods. 1 písm. b/ C. s. p.).
26. Pokiaľ žalovaná zastávala názor o prípustnosti ňou podaného dovolania aj podľa ustanovenia § 421 ods. 1 písm. b/ C. s. p., k tomuto je žiadúce uviesť, že z pohľadu posudzovania prípustnosti dovolania jednotiacim prvkom pre všetky dovolania podávané z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci (nerozhodno či pre tvrdený odklon odvolacieho súdu od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, pre doterajšie neriešenie problému dovolacím súdom alebo pre pretrvávajúci stav rozdielnosti rozhodovania dovolacieho súdu) je to, že u otázky riešenej podľa dovolateľa odvolacím súdom
nesprávne musí ísť o otázku právnu (questio iuris) a zároveň otázku pre rozhodnutie odvolacieho súdu rozhodujúcu (teda takú, ktorú odvolací súd riešil a na jej určitom riešení a vyriešení závisel celkom konkrétny spôsob rozhodnutia o odvolaní, kým pri inom jej vyriešení by bol očakávateľným úplne iný výsledok odvolacieho konania). Z už uvedeného plynie, že spôsobilým predmetom dovolacieho prieskumu nie sú a prípustnosť dovolania pre nesprávne právne posúdenie veci nezakladajú ako otázky skutkové (questio facti), tak ani také právne otázky, od ktorých rozhodnutie odvolacieho súdu nezáviselo (otázky len akademického rázu). Napokon tu platí, že ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo na riešení viacerých (prinajmenšom dvoch) právnych otázok, z ktorých riešenie každej je spôsobilé podporiť zvolený spôsob rozhodnutia a to i samostatne, za iný než akademický spôsob položenia rozhodnej právnej otázky dovolaním možno považovať len taký, pri ktorom dovolateľ nastolí obrazne „na pretras" všetky (obe) otázky, u všetkých (oboch) vytkne odvolaciemu súdu nesprávnosť ich riešenia a sám poskytne alternatívny spôsob riešenia takýchto otázok vrátane argumentácie na jeho podporu a ak sa uplatňuje dôvod prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. b/ C. s. p. (ako v prejednávanej veci inak u oboch dovolaní, o čom ešte reč bude aj pri dovolaní žalujúceho) alebo písm. c/, dovolateľovi sa musí podariť uspieť buď s argumentáciou, že nastolená otázka nie je (resp. prinajmenšom v čase podania dovolania nebola) dovolacím súdom riešená, alebo s argumentáciou, že je tu (opäť prinajmenšom v čase začatia dovolacieho konania) pretrvávajúci stav rozdielnosti rozhodovania dovolacieho súdu.
27. Pri takomto nazeraní na problém síce žalovanej nešlo vyčítať, žeby sa o sformulovanie podľa nej dosiaľ dovolacím súdom neriešených otázok (dokonca troch) nepokúsila a ani to, žeby v prípade takýchto otázok nemalo ísť o otázky právne; u prvých dvoch z takýchto otázok však bola táto dovolateľka bez najmenšej šance z pohľadu jej schopnosti učiniť zadosť aj povinnosti presvedčiť o doterajšom neriešení nastolených otázok dovolacím súdom, ak to bolo práve predchádzajúce rozhodnutie najvyššieho súdu v tejto veci (už vyššie v podstatnom reprodukované uznesenie zo 4. mája 2017 sp zn. 3 Cdo 212/2015), ktoré sa k obom takýmto otázkam vyjadrilo. Z pohľadu stavu (ne)riešenia otázky pritom nemalo žiaden význam, že u otázky prvej sa tak nestalo celkom explicitne (navzdory tomu však spôsobom nevzbudzujúcim žiadne po-chybnosti o tom, ktorú z oboch do úvahy prichádzajúcich a z povahy veci si konkurujúcich a nezlučiteľných interpretácií dovolací súd považuje za správnu a že je to práve tá, ktorú si pred ním osvojili i oba nižšie súdy), pričom práve u otázky druhej najvyšší súd sa v záujme nastolenia spravodlivosti vyslovil aj v prospech žalovanou odmietaného riešenia, t. j. v prospech istej kumulácie kritérií aj pre zákonom výslovne nezamýšľané situácie, ak tu vznikla potreba vyriešiť stranám sporu nepričítateľný stav medzery v práve zapríčinený štátnym orgánom povolaným vydať právny predpis, ku ktorého vydaniu ale nedošlo. Ak potom v prípade otázky tretej na rozdiel od prvých dvoch žalovaná dovolaním nastolila otázku svojej vecnej (tzv. pasívnej) legitimácie, ktorá pred nižšími súdmi spornou nebola a ani odvolací súd sa k možným spôsobom jej riešenia v tentoraz napádanom rozsudku nevyjadril, čiže túto otázku neriešil, nemohlo ísť ani o otázku, od ktorej riešenia záviselo napádané rozhodnutie a práve to spôsobovalo nespôsobilosť otázky založiť prípustnosť dovolania.
28. Pri riadení sa dosiaľ opísanými úvahami tak dovolaciemu súdu neostávalo iné, než dovolanie žalovanej (ako celok) podľa § 447 písm. c/ C. s. p. odmietnuť (ako neprípustné).
K dovolaniu žalujúceho
29. Dovolací súd v prípade tohto dovolania rozhodne nemieni zľahčovať úroveň právnej stránky podania (na ktorú poukazovala aj protistrana v spore) a je si vedomý aj úskalí spojených s interpretáciou čl. 11 Základných princípov v spojení s § 124 ods. 1 a § 438 ods. 1 C. s. p. v prípadoch posudzovania podaní advokátov (poskytujúcich právne služby na profesionálnej báze a za odplatu), tu však považuje za žiadúce poukázať na tú svoju judikatúru, ktorej podstatou je záver, že ak je tu povinnosť posudzovania aj dovolania primárne podľa jeho obsahu (čl. 11 ods. 1 Základných princípov C. s. p.) a zohľadnenia tiež faktoru neuvedenia dovolaním (spisovaným osobou disponujúcou zákonom požadovanou odbornosťou, tu porovnaj tiež odsek 3 vyššie spomínaného článku Základných princípov C. s. p.) žiadneho rozhodnutia najvyššieho súdu majúceho zastupovať jeho ustálenú judikatúru (od ktorej sa mal odvolací súd odchýliť) a tým skôr nie viacerých takýchto rozhodnutí (nasvedčujúcich stavu rozdielnosti
rozhodovacej praxe dovolacieho súdu), namieste je tiež konštatovanie, že dovolaním sa v prípadoch porovnateľných s tým z prejednávanej veci v skutočnosti namieta dôvod prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. b/ C. s. p., t. j. doterajšie nevyriešenie položenej právnej otázky rozhodovacou praxou dovolacieho súdu (tu porovnaj i 3 Cdo 3/2018). Ak potom povinnosť vymedziť konkrétny dôvod prípustnosti dovolania (výberom niektorej z troch skutkových podstát urobených súčasťou jednotlivých písmen § 421 ods. 1 C. s. p.) nespadá do okruhu povinných náležitostí dovolania (na rozdiel od aj v tejto veci prítomného uvedenia právneho posúdenia, ktoré sa považuje za nesprávne a toho, v čom spočíva nesprávnosť právneho posúdenia, tu porovnaj aj § 432 ods. 2 C. s. p.); ani prípadný omyl vo voľbe medzi ponúkajúcimi sa alternatívami nie je (bez ďalšieho a pokiaľ možno usúdiť aspoň na existenciu jednej z nich) sankcionovateľný neprejednaním dovolania vecne a v prejednávanej veci nevznikli pochybnosti ani o tom, že u otázky nastolenej dovolaním žalujúceho ide skutočne o otázku dovolacím súdom neriešenú a zároveň takú, na ktorej vyriešení spôsobom zvoleným odvolacím súdom záviselo jeho rozhodnutie v neprospech dovolateľa, v tomto prípade bol namieste záver o prípustnosti dovolania a pre nemožnosť stotožnenia sa najvyššieho súdu s úvahami ponúknutými na podporu odvolacím súdom zvolenej interpretácie rozhodnej právnej úpravy aj o jeho dôvodnosti (vecnej opodstatnenosti).
31. Podľa § 32 ods. 6 prvých dvoch viet zákona o vodách v znení platnom a účinnom do 31. mája 2010 vrátane za preukázané obmedzenie užívania pozemkov v ochranných pásmach vodárenských zdrojov patrí vlastníkovi pozemkov náhrada majetkovej ujmy v primeranom a preukázateľnom rozsahu, ktorú je povinný poskytnúť na jeho žiadosť ten, kto odoberá vodu, alebo ten, kto žiada o povolenie na odber vody z vodárenského zdroja; pri vodárenskej nádrži vlastník alebo stavebník vodnej stavby slúžiacej na vzdúvanie vody vo vodárenskej nádrži. Majetkovú ujmu možno uhradiť na základe dohody o určení výšky za ročné, prípadne dlhšie obdobie alebo dohody o jednorazovej náhrade. Ak sa nedosiahne dohoda, výška majetkovej ujmy sa určí na základe znaleckého posudku podľa osobitného predpisu.
32. Podľa čl. I bodu 2 zákona č. 134/2010 Z. z. (novelizujúceho zákon o vodách) v § 32 ods. 6 sa nad slovo "žiadosť" umiestňuje odkaz 45a a poznámka pod čiarou k odkazu 45a znie: "45a) § 1 nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 438/2005 Z. z. o podrobnostiach obsahu žiadosti o úhradu náhrady za obmedzenie bežného obhospodarovania pozemku a o spôsobe výpočtu náhrady."; podľa bodu 3 rovnakého článku novelizačného zákona v poznámke pod čiarou k odkazu 46 sa citácia "§ 2 až 4 a prílohy č. 1 až 3 nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 184/2003 Z. z. o podrobnostiach obsahu žiadosti o úhradu náhrady za obmedzenie bežného obhospodarovania a o spôsobe výpočtu náhrady." nahrádza citáciou "Nariadenie vlády Slovenskej republiky č. 438/2005 Z. z." a podľa čl. II tu citovaného zákona (neobsahujúceho - tak ako aj v mnohých iných prípadoch z rovnakého obdobia - žiadne prechodné ustanovenia) tento zákon nadobúda účinnosť 1. júna 2010.
33. Podľa § 42 ods. 1 vety prvej, druhej a tretej O. s. p. podanie možno urobiť písomne, ústne do zápisnice, elektronickými prostriedkami alebo telefaxom; podanie urobené telefaxom treba doplniť najneskôr do troch dní predložením jeho originálu a na podania, ktoré neboli v tejto lehote doplnené, sa neprihliada.
34. Novelizácia zákona o vodách priblížená v bode 32 zhora mala celkom nepochybne za cieľ nahradiť skoršiu prax žiadostí o náhrady za preukázané obmedzenie užívania pozemkov v ochranných pásmach vodárenských zdrojov podľa § 32 ods. 6 zákona o vodách, pre ktoré dovtedajšia právna úprava nepredpisovala prakticky žiadne formálne náležitosti, novou praxou sformalizovania procesu s odkazom na vykonávacie nariadenie vlády k zákonu. Pre absenciu prechodných ustanovení v novelizujúcom zákone je dôvod usúdiť na záujem zákonodarcu na okamžitej aplikabilite novelizácie, to však samozrejme v súlade so zákazom spätnej účinnosti právnych predpisov (tzv. pravej retroaktivity) môže platiť najskôr od účinnosti novelizácie. Ak z prednovelizačnej úpravy, o ktorej je reč, nešlo vyvodiť (a to ani implicitne) požiadavku na podanie žiadosti o náhradu u povinnej osoby ešte pred začatím prípadného súdneho konania s predmetom tvoreným takouto požiadavkou (spôsobom obdobným napr. úprave predbežného prerokovania nároku na náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci na príslušnom ústrednom orgáne) a naopak úprava novelizovaná vytvára predpolie pre celkom opačnú interpretáciu, aj v prejednávanej veci bol dovolací súd postavený pred otázku, aký význam má mať (pri záujme na
ústavne konformnej interpretácii) vyššie opisovaná „zmena pravidiel hry v jej priebehu".
35. Robenie podaní v súdnom konaní je ovládané zásadou, podľa ktorej úkon má zásadne účinky už od času jeho urobenia, t. j. podania (čo platí aj vtedy, ak sa vyžaduje súčinnosť súdu, ako je to najmä pri zmene žaloby a jej pripustení). Forma (spôsob) urobenia podania zásadne nerozhoduje, aj keď na niektoré spôsoby urobenia podania zákon kladie dodatočné požiadavky (ich účelom však nie je odňať účinky podaniu urobenému v niektorej forme, ale zabezpečiť u foriem kladúcich dôraz na efektivitu a rýchlosť, aby bola zabezpečená tiež autenticita). Práve preto nielen v zmysle úpravy platnej a účinnej v čase rozšírenia žalobnej požiadavky žalujúceho o nároky na náhradu za tie roky, vo vzťahu ku ktorým ju odvolací súd neakceptoval (t. j. v zmysle O. s. p.), ale i podľa úpravy dnešnej (nech aj už nehovoriacej výslovne aj o faxových podaniach, v tejto súvislosti porovnaj § 125 C. s. p.) je tu povinnosť doplnenia podania urobeného niektorou z takpovediac menej kvalifikovaných foriem a to v zákonom určenej lehote s následkom neprihliadania na nedoplnené podanie, avšak naopak s logickým dôsledkom vztiahnutia všetkých účinkov podania na jeho prvotné podanie, ak toto včas doplnené bolo.
36. Pri riadení sa týmito úvahami muselo byť aj pre vyriešenie problému nastoleného žalujúcim rozhodujúce, že svoju požiadavku uplatnilo (hoc aj len faxom) v súdnom konaní ešte v čase pred nadobudnutím účinnosti zákona č. 134/2010 Z. z. a faxové podanie včas doplnilo jeho originálom, čím privodilo aj nástup účinku uplatnenia takto rozšírenej požiadavky už v deň predchádzajúci nadobudnutiu účinnosti zákona č. 134/2010 Z. z. (31. mája 2010) a takto aj pre seba priaznivejšie liberálnejšie nazeranie na otázku náležitostí žiadosti o náhradu.
37. Zhora uvedené možno aj pre iné obdobné prípady zovšeobecniť tak, že pri uplatnení požiadavky na náhradu za preukázané obmedzenie užívania pozemkov v ochranných pásmach vodárenských zdrojov podľa § 32 ods. 6 zákona č. 364/2004 Z. z. o vodách v súdnom konaní za žiadosť možno považovať žalobu (ako aj jej zmenu) a ak k podaniu obsahujúcemu požiadavku došlo pred nadobudnutím účinnosti zákona č. 134/2010 Z. z., ten, kto sa náhrady domáha, povinnosť vypraviť žiadosť náležitosťami predpokladanými znením zákona účinným od 1. júna 2010 a rovnako ani povinnosť podať žiadosť u povinnej osoby ešte pred uplatnením práva na súde nemá.
38. Nakoľko odvolací súd pri interpretácii takejto úpravy zvolil presne opačné riešenie, t. j. striktné trvanie na dodržaní podmienok podľa novelizovanej úpravy aj v priebehu konania, ktorého predmetom boli nároky za skoršie roky a z vôle žalujúceho sa ešte pred nadobudnutím účinnosti zákona č. 134/2010 Z. z. jeho súčasťou mali stať aj nároky odvolacím súdom v prejednávanej veci odmietnuté, vyučovalo to akýkoľvek iný záver než ten, že žalujúce opodstatnene namietalo (v ním napadnutej časti) spočinutie rozhodnutia odvolacieho súdu na nesprávnom právnom posúdení veci.
39. Ak je dovolanie dôvodné, dovolací súd napadnuté rozhodnutie zruší (§ 449 ods. 1 C. s. p.). Ak dovolací súd zruší napadnuté rozhodnutie, môže podľa povahy veci vrátiť vec odvolaciemu súdu alebo súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, zastaviť konanie, prípadne postúpiť vec orgánu, do ktorého právomoci patrí (§ 450 C. s. p.). Najvyšší súd v súlade s týmito ustanoveniami preto zrušil a aj to len v časti dotknutej dovolaním žalujúceho iba rozsudok odvolacieho súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie, majúc za to, že náprava zrušením len rozhodnutia odvolacieho súdu je v tomto prípade možná i postačujúca (§ 449 ods. 2 C. s. p.) a vychádzajúc z toho, že tým, komu bolo namieste pričítať dovolaním dôvodne vytknutú vadu nesprávneho právneho posúdenia veci, bol práve odvolací súd.
40. Ak dovolací súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec odvolaciemu súdu alebo súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, rozhodne tento súd o trovách pôvodného konania a o trovách dovolacieho konania (§ 453 ods. 3 C. s. p.). Ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, súd prvej inštancie a odvolací súd sú viazaní právnym názorom dovolacieho súdu (§ 455 C. s. p.).
41. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.