Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_4Cob-78-2021.pdf
PDF · 143.75 KB
Case nature
Subarea
4Cob/78/2021
Uznesenie
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zdenky Kohútovej a sudcov JUDr. Igora Ragana a JUDr. Júliusa Tótha v spore žalobcu: Social. Trans, n.o., Jarná 23, 053 61 Spišské Vlachy, IČO: 35 581 654, zastúpený: Steiner & Associates s.r.o., Plávková 2, 040 01 Košice, IČO: 36 864 081, proti žalovanému: Košický samosprávny kraj, Námestie Maratónu mieru 1, 042 66 Košice, IČO: 35 541 016, zastúpený: JUDr. Iveta Rajtáková, advokátka, Štúrova 20, Košice, IČO: 35 514 892, o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia, o odvolaní žalobcu proti uzneseniu Okresného súdu Košice I č.k. 30Cb/33/2021-77 zo dňa 26. apríla 2021, takto
rozhodol:
I. M e n í uznesenie Okresného súdu Košice I č.k. 30Cb/33/2021-77 zo dňa 26. apríla 2021 tak, že ukladá žalovanému, aby uhrádzal žalobcovi každú mesačnú splátku úhrady finančného príspevku na prevádzku poskytovanej sociálnej služby vo výške 14.760,41 eur a to odo dňa doručenia tohto rozhodnutia až do právoplatného rozhodnutia vo veci samej.
II. Žalobcovi ukladá povinnosť podať proti žalovanému žalobu vo veci samej o zaplatenie finančného príspevku na prevádzku poskytovanej sociálnej služby do 30 dní odo dňa doručenia tohto rozhodnutia.
III. Žalobcovi priznáva proti žalovanému náhradu trov celého konania o nariadenie neodkladného opatrenia v plnom rozsahu.
odôvodnenie:
1. Súd prvej inštancie napadnutým uznesením rozhodol tak, že návrh na nariadenie neodkladného opatrenia zamietol. Žalovanému nepriznal právo na náhradu trov konania.
2. Súd prvej inštancie toto rozhodnutie odôvodnil tým, že žalobca doručil súdu prvej inštancie dňa 29.3.2021 návrh na nariadenie neodkladného opatrenia, ktorým navrhol, aby súd uložil žalovanému odo dňa doručenia rozhodnutia súdu až do právoplatného rozhodnutia vo veci samej, uhrádzať žalobcovi každú mesačnú splátku úhrady finančného príspevku na prevádzku poskytovanej sociálnej služby vo výške 14.760,41 eur a zároveň, aby uložil žalobcovi podať žalobu vo veci samej.
3. Žalobca návrh na nariadenie neodkladného opatrenia odôvodnil tým, že je neziskovou organizáciou a dlhoročným neverejným poskytovateľom sociálnych služieb, ktoré poskytuje vo verejnom záujme, teda nedosahuje pri tejto činnosti zisk. Preto je pri výkone tejto činnosti odkázaný na financovanie podľa Zákona č. 448/2008 Z.z. o sociálnych službách, ktorý ukladá obciam a samosprávnym krajom v závislosti od druhu poskytovanej sociálnej služby, financovať neverejných poskytovateľov sociálnych služieb. Žalobca je neverejným poskytovateľom sociálnych služieb a poskytuje sociálne služby vo svojom zariadení v Spišských Vlachoch sociálne služby a to Zariadenie podporovaného bývania a Domov sociálnych služieb.
4. Žalobca poukázal na ustanovenia § 81 písm. l) a § 75 ods. 3, § 77 Zákona o sociálnych službách, podľa ktorých sociálnu službu v zariadení podporovaného bývania v domove sociálnych služieb financuje samosprávny kraj, teda v prípade žalobcu je to Košický samosprávny kraj - žalovaný. Žalovaný podľa § 75 ods. 14 Zákona o sociálnych službách poskytuje žalobcovi finančný príspevok na prevádzku na základe súkromnoprávnej zmluvy uzatvorenej podľa § 51 Občianskeho zákonníka. Táto výška príspevku musí byť vypočítaná podľa § 76 a § 77 Zákona o sociálnych službách. Najvyšší súd SR vo svojom rozhodnutí 1KO/8/2020 ustálil, že medzi poskytovateľom sociálnej služby a osobou povinnou poskytovať finančný príspevok na prevádzku je súkromnoprávny vzťah, ktorý prejednávajú súdy v civilnom sporovom konaní. Preto sa žalobca domáha ochrany práve v civilnom sporovom konaní a to jednak nariadením neodkladného opatrenia a následne aj formou podania žaloby vo veci samej.
5. Žalobca poukázal na výpočet výšky príspevku, ktorú žalovaný už roky nerešpektuje, aj keď ide o výšku určenú zákonom. Žalovaný poskytuje žalobcovi príspevok na prevádzku týchto sociálnych služieb každý rok nižší, aj keď naopak, sa zvyšujú každý rok náklady na mzdy a energie a ostatné služby v sociálnych zariadeniach. Žalobca uviedol, že na rok 2019 žalovaný vypočítal pre žalobcu celkový príspevok v sume 133.695,49 eur a na rok 2020 v sume 119.490,24 eur. Na rok 2021 však žalovaný ponúkol žalobcovi zmluvu s príspevkom iba vo výške 77.072,28 eur a to všetko pri nezmenenom počte prijímateľov sociálnych služieb v zariadenia žalobcu. Žalobca uviedol, že dňa 12.3.2021 mu žalovaný doručil návrh dodatku zmluvy o poskytnutí príspevku na rok 2021 v sume 77.072,28 eur, ktorá je nesprávne určená a je úplne likvidačná pre žalobcu. Žalovaný na návrh žalobcu neprehodnotil vypočítanú výšku príspevku a preto žalobcovi neostáva iná možnosť ako sa domáhať ochrany súdnou cestou. Žalobca ďalej uviedol, že výška finančného príspevku na prevádzku poskytovanej sociálnej služby, ktorý je povinný uhrádzať žalovaný žalobcovi, sa určuje podľa § 77 ods. 2 Zákona o sociálnych službách ako rozdiel medzi priemernými bežnými výdavkami na poskytovanie sociálnej služby v pôsobnosti vyššieho územného celku, priemerným príjmom neverejných poskytovateľov sociálnych služieb z poskytnutého príspevku podľa § 78a Zákona o sociálnych službách a priemernými skutočne dosiahnutými príjmami z platenia úhrady za sociálnu službu poskytovanú v pôsobnosti VÚC za predchádzajúci rozpočtový rok na jednotku výkonu, ktorou je prijímateľ sociálnej služby. Z toho vyplýva, že túto výšku príspevku žalovaný určuje podľa nákladov, ktoré má žalovaný vo vlastných zariadeniach prevádzkovaných Košickým samosprávnym krajom v súlade s ustanovením § 77 ods. 3 Zákona o sociálnych službách. To znamená, že čím nižšie vyčísli žalovaný priemerné bežné výdavky na poskytovanie sociálnej služby v sociálnych zariadeniach v pôsobnosti vyššieho územného celku, tým je nižšia výška finančného príspevku na prevádzku poskytovanej sociálnej služby, ktorou žalovaný prispieva neverejným poskytovateľom sociálnej služby. Žalovaný takto umelo znižuje vstupy potrebné na výpočet výšky príspevku a to nezarátavaním všetkých relevantných zamestnancov do nákladovej položky na mzdy a odvody ako aj umelou manipuláciou z hodnotami príjmov a výdavkov. Žalovaný takto nezapočítava všetkých zamestnancov, ktorý sa reálne podieľajú na poskytovaní sociálnych služieb, v tabuľkách ich označuje ako prepočítaní zamestnanci. Vypočítava ich iba ako tzv. minimálny personálny normatív podľa prílohy č. 1 Zákona o sociálnych službách. Žalovaný takto konal v súlade so svojím usmernením č. 8/2015 účinným od 1.1.2016, ktorý určil postup pri výpočte ekonomicky oprávnených nákladov, bežných príjmov a bežných výdavkov. Takýto výpočet teda iba minimálny personálny normatív potvrdil aj sám žalovaný ako aj krajský prokurátor pri preskúmavaní podnetu žalobcu ohľadom tohto nesprávneho výpočtu. Takýto prepočet iba na minimálny personálny normatív je v rozpore so Zákonom o sociálnych službách, pretože príloha č. 1 tohto zákona, určuje iba maximálny počet prijímateľov sociálnych služieb na jedného zamestnanca, avšak to nemá žiaden vplyv na reálny počet zamestnancov vykonávajúcich sociálne služby v konkrétnom zariadení. Preto celková výška príspevku na prevádzku neverejných poskytovateľov sociálnych služieb a teda aj žalobcu na rok 2021 ako aj predchádzajúce roky 2020, 2019 bola určená nesprávne a to už len z dôvodu nezapočítania miezd všetkých zamestnancov poskytujúcich sociálne služby. V realizovanom výpočte príspevku zo strany žalovaného, sa jeho položky vyvíjajú ekonomicky nemožným spôsobom - znižujú sa, čo nie je reálne možné. Z tohto výpočtu vyplýva, že priemerné bežné výdavky sú nesprávne počítané iba z minimálneho personálneho normatívu a to najmä v zariadeniach žalobcu - zariadenie podporovaného bývania. Tento nesprávny výpočet vyplýva z toho, že podľa výpočtu žalovaného náklady každý rok klesajú, aj keď v skutočnosti sa každý rok zvyšuje minimálna mzda a cena energií. Takéto určenie priemerných bežných výdavkov zo strany žalovaného je jednoducho ekonomicky nemožné, bez neoprávneného zásahu do výpočtu týchto výdavkov. Okrem toho žalovaný zverejnil na svojej webovej stránke informáciu o tom, že v roku 2021 prispeje neverejným poskytovateľom sociálnych služieb na príspevok na prevádzku extra sumou 600.000,00 eur. Aj napriek tejto extra dotácií však žalovaný ponúkol žalobcovi príspevok
na prevádzku takmer o polovicu nižší ako minulý rok. Aj z toho vyplýva, že žalovaný pri financovaní sociálnych služieb si robí čo chce v rozpore so zákonom. Žalobca ďalej uviedol, že základom správneho výpočtu výšky príspevku na prevádzku neverejnému poskytovateľovi sociálnych služieb je jasné určenie, čo všetko patrí medzi tzv. priemerné bežné výdavky. Podľa stanoviska Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny zo dňa 17.6.2020, ako originálneho tvorcu Zákona o sociálnych službách, pojem priemerné bežné výdavky sú výdavky vynakladané z rozpočtu samosprávneho kraja, a preto je potrebné ich vykladať v zmysle § 4 ods. 4 Zákona č. 583/2004 Z.z. o rozpočtových pravidlách územnej samosprávy v spojitosti s § 4 ods. 4 Zákona č. 523/2004 Z. z. o rozpočtových pravidlách verejnej správy. Podľa citovaných ustanovení bolo vydané Opatrenie Ministerstva financií SR, ktorým sa ustanovuje druhová klasifikácia, organizačná klasifikácia a ekonomická klasifikácia rozpočtovej klasifikácie, ktoré ako jediné definuje, čo patrí medzi tzv. bežné výdavky.
6. Ďalej žalobca uviedol, že základom pre určenie výšky príspevku sú ekonomicky oprávnené náklady (EON), ktoré podľa § 72 ods. 5 Zákona o sociálnych službách predstavujú mzdy, odvody, služby, poistné a ďalšie výdavky. Tieto výdavky zariadenia sociálnych služieb v správe Košického samosprávneho kraja zverejňuje Košický samosprávny kraj podľa § 72 ods. 5 Zákona o sociálnych službách najneskôr do konca apríla príslušného rozpočtového roka. Takto Košický samosprávny kraj zverejnil pre typ zariadenia
- Domov sociálnych služieb, pobytová forma, priemerný príspevok podľa § 78a Zákona o sociálnych službách vo výške 6.265,68 eur/ročne na jedného prijímateľa sociálnych služieb. Žalobca má v domove sociálnych služieb 20 prijímateľov, a teda táto suma bude 20 x 6.265,68 eur = 125.313,60 eur. Správna výška príspevku na zariadenie žalobcu - domov sociálnych služieb: 318.487,02 eur - (71.063,20 + 125.313,60) = 122.110,22 eur/na rok 2021. Pre porovnanie suma, ktorú ponúkol žalobcovi žalovaný ako príspevok na domov sociálnych služieb na rok 2021 je v zmysle návrhu dodatku k zmluve 51.030 eur. Žalobca uviedol, že pre ďalší typ sociálnej služby, ktorý prevádzkuje a to Zariadenie podporovaného bývania však ponúkaná výška príspevku zo strany žalovaného je taktiež nesprávna a likvidačná, pretože žalobca za minulý rok obdŕžal pre tento typ sociálneho zariadenia príspevok vo výške 55.014,72 eur. Aj tento žalovaným vypočítaný príspevok za predchádzajúci rok 2020 je nesprávny, pretože aj tam žalovaný nezapočítal všetkých zamestnancov do priemerných bežných výdavkov. Žalobca dovtedy kým žalovaný nezverejní informácie o priemerných bežných výdavkoch v Zariadení podporovaného bývania, preto žiada, aby žalovaný mu vyplácal v Zariadení podporovaného bývania príspevok do výšky predchádzajúceho roka 2020.
7. Žalobca návrh na nariadenie neodkladného opatrenia odôvodnil naliehavosťou situácie vyžadujúcou si neodkladné riešenie pomerov medzi žalobcom a žalovaným, pretože aktuálne uzatvorená zmluva zo dňa 22.1.2021 medzi žalobcom a žalovaným zabezpečuje dočasné financovanie iba do konca marca 2021 a to podľa výšky príspevku za predchádzajúci rok. Dodatok č. 1, ktorý žalobca obdŕžal od žalovaného do svojej elektronickej schránky dňa 12.3.2021 však priznáva žalobcovi príspevok iba vo výške 77.072,28 eur, namiesto riadne vypočítaných 177.124,94 eur. Žalovaný napriek požiadavke žalobcu odmietal prepočítať túto výšku príspevku. Preto sa žalobca obracia po neúspešných rokovaniach so žalovaným na súd, aby poskytol žalobcovi dočasnú ochranu pred protiprávnym postupom žalovaného pri výpočte príspevku na prevádzku žalobcu ako neverejného poskytovateľa sociálnych služieb.
8. Žalobca uviedol, že ak by nedošlo k riadnemu prepočtu výšky príspevku, žalovaný by dokonca musel vracať časť už obdŕžaného príspevku za mesiac január - marec 2021 a v ďalšom období by žalobca nemohol pokračovať v poskytovaní sociálnych služieb vo svojich sociálnych zariadeniach ako neverejný poskytovateľ sociálnych služieb. Žalobca by musel prepustiť časť personálu, predať časť zariadenia na úhradu dlhov žalovaného. Preto existuje naliehavá potreba neodkladnej úpravy pomerov, kedy jedine súdnym zásahom môže byť aktuálny stav dočasne zhojený tak, že až do rozhodnutia vo veci samej bude žalovanému uložená povinnosť financovať žalobcu v rozsahu správne vyčíslenej výšky finančného príspevku na prevádzku.
9. Žalobca naliehavosť potreby úpravy pomerov odôvodnil aj tým, že v súčasnosti medzi žalobcom a žalovaným sa uzatvára dodatok č. 1 k zmluve o poskytovaní finančného príspevku, ktorým žalovaný určuje príspevok na celý rok 2021. Tento príspevok je určený v nesprávnej výške, čo deklaroval viackrát aj garant a autor Zákona o sociálnych službách, t.j. Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky. Ak by žalobcovi súd neposkytol predbežnú ochranu a nezabezpečil riadnu prevádzku zariadenia sociálnych služieb, malo by to pre žalobcu likvidačný dosah.
10. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa ustanovenia § 324 C.s.p., ktorý upravuje nariadenie neodkladného opatrenia pred začatím konania, ďalej podľa § 325, § 328, § 329 C.s.p., ktoré upravujú podmienky nariadenia neodkladného opatrenia. Ďalej súd prvej inštancie v odôvodnení rozhodnutia citoval ustanovenia § 75 ods. 3, § 77 ods. 8, 9, 10 Zákona o sociálnych službách.
11. Súd prvej inštancie v odôvodnení rozhodnutia, ktorým zamietol návrh žalobcu na nariadenie neodkladného opatrenia uviedol, že nie je dôvodnosť potreby neodkladnej úpravy pomerov medzi stranami sporu, pretože v súčasnosti nedochádza a nehrozí žalobcovi nejaká škoda, alebo iná ujma a nedochádza ani k porušovaniu alebo ohrozovaniu jeho práv a chránených záujmov. Žalobca nemusí byť vždy motivovaný domáhať sa následne po nariadení neodkladného opatrenia svojho nároku aj žalobou vo veci samej. V prejednávanej veci sa však žalobca domáha určenia mesačnej splátky úhrady finančného príspevku na prevádzku poskytovania sociálnej služby vo výške 14.760,41 eur, teda vo výške príspevku, o ktorej žalobca tvrdí, že je správne vyčíslená. V prejednávanej veci teda nejde o zdržovací nárok žalobcu, ale o nárok na samotné plnenie.
12. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že ak sa má neodkladným opatrením uložiť žalovanému povinnosť poskytnúť peňažné plnenie, musí to byť odôvodnené výnimočnými okolnosťami a v nevyhnutnom rozsahu, napr. platiť výživné, poskytnúť časť pracovnej odmeny, ak ide o trvanie pracovného pomeru a žalovaný zo závažných dôvodov nepracuje. Aj v tomto prípade však musí ísť o primeraný rozsah plnenia. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že navrhované neodkladné opatrenie svojím neprimeraným dopadom by nedôvodne zasahovalo do práv žalovaného, ak nie je preukázaná naliehavá potreba dočasnej úpravy vzťahov. Preto súd prvej inštancie dospel k záveru, že nariadeniu neodkladného opatrenia nie je možné vyhovieť, preto návrh zamietol.
13. O nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 a § 262 C.s.p. tak, že úspešnému žalovanému nepriznal trovy konania, pretože mu preukázateľné trovy konania nevznikli.
14. Proti uzneseniu súdu prvej inštancie podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca. Uviedol, že odvolanie podáva z toho dôvodu, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a súd nesprávnym procesným postupom znemožnil žalobcovi, aby uskutočňoval jemu patriace práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Uviedol, že predmetným návrhom na nariadenie neodkladného opatrenia sa žalobca domáha súdnej ochrany pred protizákonným určením výšky príspevku na prevádzku na poskytovanie sociálnej služby v zariadení žalobcu zo strany žalovaného. Podľa § 77 Zákona o sociálnych službách je žalovaný povinný poskytovať žalobcovi príspevok podľa údajov zhromaždených zo svojich vlastných zariadení samosprávneho kraja s porovnateľnou kapacitou, formou a druhom sociálnej služby. Žalovaný skresľuje tieto údaje zo svojich zariadení, umelo znižuje celkovú výšku príspevku a tým umelo znižuje aj celkovú výšku príspevku pre žalobcu. O tomto protiprávnom postupe žalovaného svedčia aj stanoviská Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny, ktoré určili postup žalovaného za protiprávny - Stanovisko zo dňa 17.6.2020 a z 2.2.2021, ktoré žalobca predložil spolu s návrhom. Žalobca uviedol, že súd prvej inštancie pri rozhodovaní o návrhu žalobcu na nariadenie neodkladného opatrenia koncentroval svoje vlastné úvahy iba do odsekov 32., 33. odôvodnenia napadnutého uznesenia a odôvodnil to tým, že žalobcovi nehrozí žiadna škoda, nárok žalobcu je neprimeraný a nebol požadovaný v primeranom rozsahu. Toto konštatovanie súdu prvej inštancie nepovažuje žalobca za správne. Žalobca ďalej uviedol, že nie je dôvodné konštatovanie súdu prvej inštancie, že žalobcovi nehrozí v súčasnosti žiadna škoda a ani iná ujma, a nedochádza k porušovaniu alebo ohrozovaniu jeho práv a oprávnených záujmov. Tento záver súd prvej inštancie vôbec neodôvodnil, neuviedol, na základe akého dôkazu dospel k takémuto zisteniu, v čom konkrétne vidí neexistenciu hroziacej ujmy.
15. Žalobca ďalej v odvolaní uviedol, že v návrhu presne rozpísal v zmysle § 77 Zákona o sociálnych službách, aká má byť výška príspevku zo strany žalovaného pre zariadenia žalobcu. Žalobca uviedol, že žalovaný nezapočítava do týchto ekonomicky oprávnených nákladov všetky výdavky, ktoré skutočne musí poskytovateľ sociálnej služby vynaložiť. To, že žalovaný každý rok znižuje príspevok je toho dôkazom, keďže náklady na prevádzky, vrátane prevádzky sociálnych služieb sa každý rok zvyšujú, a to minimálne o mzdové náklady a o náklady na energie. Žalobca v návrhu uviedol, že za rok 2019 dostal od žalovaného príspevok vo výške 133.695,49 eur, za rok 2020 príspevok nižší a to vo výške 119.490,24
eur a za rok 2021 mu žalovaný ponúkol iba sumu 77.072,28 eur. Žalobca poukázal na stanovisko od samotného tvorcu Zákona o sociálnych službách, a to Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny, ktoré konštatovalo, že „žalovaný postupuje pri určení ukazovateľov na výpočet výšky príspevku (priemerných bežných výdavkov vo vlastných porovnateľných zariadeniach), protiprávne“. Týmto konaním žalovaného dochádza k znižovaniu celého príspevku pre žalobcu. Žalovaný do priemerných bežných výdavkov nezapočítava náklady na všetkých zamestnancov vykonávajúcich sociálne služby, iba na minimálny počet zamestnancov v zmysle prílohy č. 1 Zákona o sociálnych službách. Táto príloha však upravuje iba „minimálny počet zamestnancov na jedného klienta“, aby bola zachovaná minimálna kvalita sociálnej služby. Táto príloha neurčuje skutočný počet zamestnancov.
16. Preto žalobca uviedol, že záver súdu prvej inštancie, že nedochádza ku škode na strane žalobcu a ujme na jeho právach, je nesprávny, priečiaci sa pravidlám logického uvažovania, pretože tým, že žalovaný každý rok znižuje príspevok na prevádzku, koná takto spôsobom, ktorý je v rozpore so zákonom a ohrozuje prevádzku žalobcu. Žalobca v návrhu poukázal, že je neverejným poskytovateľom sociálnych služieb, je neziskovou organizáciou, teda nedosahuje zisk. Vykonáva úkony a to zaopatrovanie a staranie sa o potreby osôb sociálne odkázaných na pomoc inej osoby a je pritom závislý na správnom financovaní sociálnych služieb zo strany žalovaného, pretože inak nemá prostriedky na prevádzku svojho zariadenia. V prípade, ak žalovaný nedofinancuje žalobcu, bude nútený žalobca ukončiť svoju činnosť a prevádzku a prestať poskytovať sociálne služby pre fyzické osoby, ktoré sú na to odkázané a bude musieť prepúšťať zamestnancov, čím bude mať nižší počet zamestnancov a tým poruší Zákon o sociálnych službách o minimálnom počte zamestnancov.
17. Žalobca ďalej uviedol, že dôvodnosť nároku žalobcu a výnimočnosť okolností je celkom zrejmá aj z konania žalovaného, ktorý vypočítava príspevok na prevádzku sociálnych zariadení v rozpore so Zákonom o sociálnych službách, aj keď zákon mu neumožňuje odkloniť sa od tohto zákonného výpočtu. Toto konanie žalovaného vyplýva z toho, že na rok 2021 určil žalobcovi sumu príspevku na 77.072,28 eur a následne žalovaný koncom apríla 2021 zaslal žalobcovi druhý prepracovaný Dodatok č. 1 a to na sumu 85.659,12 eur, bez akéhokoľvek odôvodnenia zmeny výšky tohto príspevku. To znamená, že žalovaný si vypočítava výšku príspevku na prevádzku svojvoľne. Už z tohto vyplýva dôvodnosť nároku žalobcu na dočasnú úpravu pomerov medzi stranami sporu. Ak by nedošlo k takejto úprave, hrozí žalobcovi kolaps, pretože bude musieť dokonca vrátiť žalovanému časť príspevku poskytnutého za mesiace január až marec 2021.
18. Žalobca ďalej uviedol, že za tejto situácie bol nútený za účelom zabezpečenia svojej činnosti podpísať druhý ponúknutý dodatok č. 1 na rok 2021 na sumu 85.659,12 eur, aj keď oproti roku 2020 bol znížený takmer o 30.000,00 eur. V mesiaci apríl vykoná žalovaný zápočet svojej povinnosti plniť (nesprávne), to znamená, že za mesiac apríl žalobca nedostane od žalovaného žiadne financovanie.
19. Žalobca ďalej uviedol, že už v súčasnosti zamestnáva vo svojich zariadeniach zamestnancov iba v minimálnom rozsahu, teda minimálny personálny normatív podľa prílohy č. 1 Zákona o sociálnych službách. Za tohto stavu financovania bude musieť žalobca ďalej znížiť počty zamestnancov, čo povedie k tomu, že nebude spĺňať štandardy kvality poskytovania sociálnych služieb podľa prílohy č. 1 k Zákonu o sociálnych službách, čo je dôvodom pre zánik oprávnenia žalobcu poskytovať sociálne služby a následný výmaz žalobcu z Registra poskytovateľov sociálnych služieb v zmysle § 68 ods. 1 písm. b) Zákona o sociálnych službách. Ak by si žalobca zamestnancov ponechal v doterajšom počte, ale nevyplatí im mzdy a odvody, žalobca prestane spĺňať tzv. finančné podmienky na prevádzkovanie zariadenia v zmysle § 68 ods. 5 Zákona o sociálnych službách, čo je taktiež dôvodom pre zánik oprávnenia žalobcu na poskytovanie sociálnych služieb a následný výmaz žalobcu z Registra poskytovateľov sociálnych služieb podľa § 68 ods. 1 písm. c) Zákona o sociálnych službách a navyše znášať trestnoprávnu zodpovednosť za nevyplatenie miezd a odvodov. Žalobca považuje konanie žalovaného v nesprávnom výpočte poskytovaného príspevku na prevádzku žalobcovi, za také ohrozenie činnosti žalobcu, že môže spôsobiť až ukončenie činnosti žalobcu. Žalobca uvádza, že toto predstavuje odôvodnenú naliehavosť potreby úpravy pomerov medzi stranami navrhovaným neodkladným opatrením. Preto považuje žalobca záver súdu prvej inštancie, že nevidí potrebu bezodkladne upraviť pomery medzi stranami sporu, za nesprávne skutkové zistenie a následne správne rozhodnutie.
20. K rozhodnutiu súdu prvej inštancie, ktorý v odseku 32. odôvodnenia svojho uznesenia uviedol, že neodkladné opatrenie nemôže zasahovať nevhodne do práv žalovaného a musí spĺňať zásadu
primeranosti zásahu, žalobca v odvolaní uviedol, že žalobca v tomto konaní požaduje od žalovaného iba to, čo mu patrí podľa zákona a už zo samotnej povahy tejto požiadavky, nemôže ísť o neprimerané uplatňovanie svojho práva - zákonného práva. Ak by sa však súdu prvej inštancie zdala požiadavka žalobcu uvedená v návrhu ako neprimeraná, mal v súlade so zásadou spravodlivosti poskytnúť žalobcovi ochranu aspoň v rozsahu, ktorý považuje súd prvej inštancie za primeraný, a teda mohol vyhovieť návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia aj v časti. Aj z komentára k ustanoveniu § 328 Civilného sporového poriadku o neodkladných opatreniach (autori Sedlačko, Števček a kolektív) je uvedené, že možno návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia vyhovieť aj z časti a diferenčným kritériom toho, ktorej časti nároku bude súdom priznaná ochrana, je práve zásada primeranosti. Touto zásadou primeranosti a teda možnosťou súdu využiť svoje moderačné právo pri rozhodovaní o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia, sa súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého uznesenia vôbec nezaoberal a neposkytol žalobcovi ochranu ani v časti. Žalobca preto rozhodnutie súdu prvej inštancie považuje za nesprávne aj v tom, že nie je riadne odôvodnené a súd prvej inštancie neuviedol, v čom vidí nedôvodnosť uplatneného nároku žalobcu.
21. Žalobca uviedol, že poskytovanie sociálnych služieb predstavuje kľúčový pilier spoločnosti pri starostlivosti o starších ľudí a ľudí odkázaných na pomoc inej osoby. Žalobca svojou činnosťou vyše dvadsať rokov pomáha prežiť odkázaným osobám svoj život pri obstaraní ich hlavných potrieb. To posledné, na čom má žalobca záujem, je vedenie súdnych sporov so žalovaným a tomuto podobných konaní. Zákonodarca však odkázal neverejných poskytovateľov sociálnych služieb, nedosahujúcich zisk (vrátane žalobcu) na financovanie podľa Zákona o sociálnych službách. Keďže žalovaný určuje výšku príspevku v rozpore so Zákonom o sociálnych službách (čo potvrdil aj autor samotného Zákona o sociálnych službách - Ministerstvo práce sociálnych vecí a rodiny) a odmieta svoj postup zmeniť, žalobcovi skutočne nezostáva nič iné, iba sa domáhať ochrany na súde. Súd je zároveň jediný orgán, ktorý v tomto čase dokáže zabrániť ukončeniu činnosti žalobcu z dôvodov nesprávneho postupu žalovaného.
22. Žalobca preto navrhol, aby odvolací súd zmenil uznesenie súdu prvej inštancie tak, že vyhovie v celom rozsahu návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia.
23. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu navrhol, aby odvolací súd potvrdil uznesenie súdu prvej inštancie ako vecne správne, pretože nie je naplnený ani jeden z odvolacích dôvodov. Uviedol, že súd prvej inštancie mal podľa názoru žalovaného postupovať podľa § 327 C.s.p. a návrh žalobcu na nariadenie neodkladného opatrenia odmietnuť, pretože nemá náležitosti ustanovenia § 326 ods. 1 C.s.p., z toho dôvodu, že v návrhu absentuje opísanie skutočností hodnoverne osvedčujúcich dôvodnosť a trvanie nároku, ktorému sa má poskytnúť ochrana a identifikácia nároku, ktorý môže byť uplatňovaný v konaní pred súdom. Aj keď žalobca v návrhu uvádza rôzne skutočnosti, jeho návrhu chýba podstatná náležitosť a to opísanie nároku, ktorému sa má poskytnúť ochrana v zmysle uplatniteľného nároku v konaní pred súdom. Žalobca svoj názor na správnu výšku finančného príspevku preukazuje pripojenými listinnými dôkazmi, predovšetkým listom Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny SR, avšak neuvádza, akú žalobu vo veci samej by mal podať, teda aký konkrétny nárok mieni voči žalovanému uplatňovať a akému konkrétnemu nároku žalobcu má byť poskytnutá súdom ochrana. Teda, či sa mieni domáhať nahradenia prejavu vôle žalovaného na uzatvorenie zmluvy s určitým obsahom alebo či sa mieni domáhať určenia, že postup žalovaného pri určení výšky finančného príspevku podľa § 77 ods. 2 Zákona o sociálnych službách je nesprávny.
24. Žalovaný ďalej uviedol, že žalobca v návrhu uvádza len svoj názor, že príspevok, ktorý je mu poskytovaný zo strany žalovaného, by mal byť poskytovaný vo výške 14.760,41 eur mesačne. Žalovaný uviedol, že pri uzatváraní zmluvy s neverejnými poskytovateľmi sociálnych služieb postupuje podľa § 75 ods. 14 Zákona o sociálnych službách a pri určení výšky finančného príspevku postupuje podľa § 77 ods. 2 Zákona o sociálnych službách. Určenie výšky finančného príspevku však nepatrí do oblasti súkromnoprávnych vzťahov medzi žalobcom a žalovaným, preto sa žalobca v konaní podľa Civilného sporového poriadku ani nemôže domáhať takéhoto určenia. Žalobca sa nemôže domáhať uloženia povinnosti žalovanému uzatvoriť s ním zmluvu s iným obsahom výšky poskytnutého príspevku, ako je výška určená na konkrétny kalendárny rok zo strany žalovaného podľa § 77 ods. 2 vo vzťahu ku všetkým poskytovateľom. Žalobca si je preto vedomý verejnoprávnej povahy aktu určenia výšky príspevku, keď svojim podnetom na Krajskú prokuratúru v Košiciach sa dožadoval vykonania prokurátorských opatrení vo vzťahu k Usmerneniu Odboru sociálnych vecí a zdravotníctva, Úradu Košického samosprávneho
kraja č. 8/2015 zo dňa 11.11.2016. Krajská prokuratúra v Košiciach odložila podnet žalobcu a uviedla, že nie je dôvod na výkon prokurátorských opatrení z dôvodu, že prokuratúra nie je oprávnená posudzovať rozhodnutia o opatreniach orgánov verejnej správy s internými stanoviskami ústredných orgánov štátnej správy, a teda nesúlad tohto Usmernenia žalovaného so stanoviskami Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny. Prokuratúra nespochybnila, že toto Usmernenie žalovaného č. 8/2015, ktoré je základom pre výpočet príspevku podľa § 77 ods. 2 Zákona o sociálnych službách, je opatrením žalovaného ako orgánu verejnej správy v tejto oblasti.
25. Ďalej žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu uviedol, že sám žalobca podal dňa 11.11.2020 žalovanému žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody spôsobenej žalobcovi neuhradením príspevku vo výške, ktorú považuje žalobca za správnu. Tejto žiadosti žalovaný nevyhovel, preto sa žalobca môže domáhať na súde, postupom podľa zákona č. 514/2003 Z.z. voči žalovanému domnelej náhrady škody, ale podmienkou uplatnenia nároku na náhradu domnelej škody, je predbežné prerokovanie nároku - uplatnenie tohto nároku na orgáne, ktorý za údajnú škodu zodpovedá. Žalobca si uplatnil svoju domnelú škodu za roky 2017 - 2019 vo výške 103.088,09 eur a len táto škoda by mohla byť predmetom súdneho konania. Žalobca sa však týmto neodkladným opatrením domáha, aby mu boli uhrádzané príspevky za rok 2021, teda bez akéhokoľvek vzťahu k prípadnému konaniu o náhrade škody. Preto žalovaný navrhol potvrdiť uznesenie súdu prvej inštancie o zamietnutí návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia ako vecne správne.
26. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedol, že argumentáciu žalovaného považuje za nelogickú, pretože v návrhu žalobca uviedol všetky skutočnosti, ktoré má návrh na nariadenie neodkladného opatrenia obsahovať, vrátane predložených listinných dôkazov a súd prvej inštancie návrh prejednal v merite veci, teda nevidel absenciu nároku, ktorému sa má neodkladným opatrením poskytnúť predbežná ochrana. Nárok, ktorému sa má poskytnúť ochrana je určený v návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia jasne a je to nárok žalobcu na poskytovanie finančného príspevku pre neverejných poskytovateľov sociálnych služieb v zákonnej výške podľa § 77 ods. 2 Zákona o sociálnych službách v zmluve o poskytnutí finančného príspevku na rok 2021. Žalobou vo veci samej sa žalobca bude domáhať plnenia príspevku na prevádzku podľa zákonom určenej výšky, teda žalobou na splnenie povinnosti podľa § 137 písm. a) C.s.p. tak ako to uviedol v bode 32. návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia. Žiaden iný typ žaloby neprichádza v tomto prípade do úvahy. Žalobca v tomto konaní sa nedomáha žiadneho nároku v zmysle § 137 písm. b), c), d) Civilného sporového poriadku. Taktiež nežiada ani uloženie povinnosti nahradenia prejavu vôle žalovaného pri zmluve o poskytovaní finančného príspevku, ktorá je uzatvorená podľa § 51 Občianskeho zákonníka. Samotný postup výpočtu finančného príspevku na prevádzku je administratívnym postupom, ktorý patrí do pôsobenia správneho orgánu. Zákonodarca však v § 75 ods. 14 Zákona o sociálnych službách určil, že tento príspevok sa poskytuje na základe občianskoprávnej zmluvy vo výške určenej podľa § 77 Zákona o sociálnych službách. Preto žalobca požaduje, aby súd zaviazal žalovaného k úhrade výšky finančného príspevku na prevádzku aspoň vo výške príspevku na minulý rok 2020. V žalobe vo veci samej, teda v žalobe na plnenie, bude predmetom konania výška plnenia, ktoré má žalovaný uhradiť žalobcovi, teda správnu výšku príspevku, na ktorý má žalobca zákonný nárok podľa § 77 Zákona o sociálnych službách.
27. Žalobca ďalej v odvolacej replike uviedol, že nemá žiadny iný procesný prostriedok, ktorým by sa mohol domáhať zabezpečenia financovania svojho zariadenia sociálnych služieb, bez ktorého je zariadenie existenčne ohrozené. V súvislosti s financovaním zariadenia žalobcu sa žalobca obrátil na Krajskú prokuratúru v Košiciach, aby preskúmala súlad Usmernenia žalovaného č. 8/2015 so stanoviskom Ministerstva práce sociálnych vecí a rodiny o financovaní sociálnych zariadení a krajský prokurátor odložil tento podnet. Žalobca uviedol, že z tohto dôvodu podal žalobu na Krajský súd v Košiciach a to správnu žalobu proti inému zásahu orgánu verejnej moci podľa § 252 ods. 2 Správneho súdneho poriadku. Toto konanie o žalobe žalobcu sa vedie na Krajskom súde v Košiciach pod sp. zn. 3Sa/12/2021. Ide o konanie o určenie protiprávnosti postupu žalovaného pri výpočte základných ukazovateľov pre výpočet výšky finančného príspevku na prevádzku ako aj o posúdenie súladnosti Usmernenia žalovaného s úmyslom zákonodarcu a s § 77 ods. 2 Zákona o sociálnych službách.
28. Žalobca uviedol, že v tomto správnom konaní však žalobca nie je oprávnený domáhať sa správnej výšky finančného príspevku na prevádzku, pretože príspevok sa poskytuje na základe občianskoprávnej zmluvy, preto jediný spôsob ako sa môže žalobca domáhať tohto svojho práva, je ochrana poskytnutá
súdom v tomto konaní o nariadenie neodkladného opatrenia a v následnom konaní vo veci samej, teda žalobe vo veci samej na plnenie.
29. Ďalej žalobca uviedol, že ak žalovaný poukazuje na rokovanie o náhradu škody medzi žalobcom a žalovaným za roky 2017 až 2019, ktorého sa žalobca od žalovaného domáha, tak toto konanie o náhradu škody nemá nič spoločné s týmto konaním, v ktorom sa žalobca domáha poskytnutia finančného príspevku na prevádzku žalobcu na rok 2021. Žalobca ďalej dal do pozornosti súdu, že nie je obchodnou spoločnosťou, ale neverejným poskytovateľom sociálnych služieb a v tejto činnosti nedosahuje zisk, preto neodkladným opatrením sa žalobca domáha iba finančných prostriedkov potrebných na každodenné fungovanie zariadenia sociálnych služieb. Ak súd neposkytne žalobcovi dočasnú ochranu, dôjde k obmedzeniu, až k ukončeniu činnosti zariadenia sociálnych služieb žalobcu a to len z dôvodu protiprávneho konania žalovaného pri výpočte výšky príspevku na prevádzku. Preto žalobca považuje vyjadrenie žalovaného za irelevantné a trvá na podanom odvolaní v celom rozsahu.
30. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd prejednal odvolanie žalobcu, ktoré bolo podané v zákonnej lehote, oprávnenou osobou, proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia pojednávania, pretože nejde o odvolanie proti rozhodnutiu, na prejednanie ktorého je potrebné nariadiť odvolacie pojednávanie podľa § 385 ods. 1 C.s.p. Odvolanie prejednal podľa § 379 - § 385 C.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je dôvodné.
31. Podľa § 326 Civilného sporového poriadku, v návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia sa popri náležitostiach žaloby podľa § 132 uvedie opísanie rozhodujúcich skutočností odôvodňujúcich potrebu neodkladnej úpravy pomerov alebo obavu, že exekúcia bude ohrozená, opísanie skutočností hodnoverne osvedčujúcich dôvodnosť a trvanie nároku, ktorému sa má poskytnúť ochrana a musí byť z neho zrejmé, akého neodkladného opatrenia sa navrhovateľ domáha (ods. 1). K návrhu musí navrhovateľ pripojiť listiny, na ktoré sa odvoláva (ods. 2).
32. V tomto konaní nebolo sporné, že žalobca je neziskovou organizáciou poskytujúcou sociálne služby podľa zákona č. 448/2008 Z.z. o sociálnych službách a to dennú pobytovú službu v domove sociálnych služieb a v zariadení podporovaného bývania, a že tieto sociálne služby poskytuje vo verejnom záujme pre sociálne odkázané fyzické osoby, a že pri tejto činnosti ako nezisková organizácia, nevytvára zisk a je odkázaná na financovanie od samotných poskytovateľov sociálnych služieb a od príspevkov, ktoré poskytuje žalobcovi žalovaný.
33. Odvolací súd dospel k zhodnému názoru ako súd prvej inštancie, že žalobca v návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia uviedol všetky náležitosti, aké má obsahovať návrh na nariadenie neodkladného opatrenia v zmysle citovaného ustanovenia § 326 Civilného sporového poriadku a opísal rozhodujúce skutočnosti odôvodňujúce potrebu neodkladnej úpravy pomerov medzi stranami sporu.
34. Neobstojí preto tvrdenie žalovaného vo vyjadrení k odvolaniu, že súd prvej inštancie mal žalobu odmietnuť, pretože nespĺňa náležitosti žaloby podľa § 132 Civilného sporového poriadku a to najmä identifikáciu nároku, ktorému sa má poskytnúť ochrana. Odvolací súd udáva, že žalobca v návrhu v odseku 32. odôvodnenia tohto návrhu, jasne uviedol, že „poskytnutie predbežnej ochrany zo strany súdu umožní žalobcovi zabezpečiť riadnu prevádzku zariadení poskytujúcich sociálne služby, pričom súd v rozhodnutí vo veci samej určí definitívnu správnu výšku príspevku (dofinancovania) na prevádzku na rok 2021“. Súd prvej inštancie preto správne tento návrh na nariadenie neodkladného opatrenia prejednal a vo veci rozhodol.
35. Odvolací súd však považuje rozhodnutie súdu prvej inštancie predovšetkým za nedostatočne odôvodnené, arbitrárne v tom, že súd prvej inštancie v odôvodnení uznesenia o zamietnutí návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia neuviedol, z čoho vyvodil, že nie je tu dôvodnosť potreby neodkladnej úpravy pomerov tzv. princíp opodstatnenosti medzi stranami sporu, a že v súčasnosti nedochádza a nehrozí žalobcovi nijaká škoda, či prípadne iná ujma a nedochádza ani k porušovaniu alebo ohrozovaniu jeho práv a oprávnených záujmov. Takýto záver súdu prvej inštancie považuje odvolací súd za ignorovanie rozsiahlych tvrdení žalobcu v návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia, v ktorom žalobca obšírne v odsekoch 4., 29., 32., 34., 35., 36. odôvodnenia návrhu, na 12 stranách návrhu poukazuje na nutnosť bezodkladnej úpravy pomerov strán sporu v tom, že ak nebude zabezpečené financovanie sociálneho zariadenia žalobcu, aspoň v rozsahu ako to bolo v
predchádzajúcom roku 2020, bude to mať pre žalobcu ako neziskovú organizáciu nevytvárajúcu zisk, likvidačné následky. Bude nútený prepustiť časť zamestnancov a rozpredať časť majetku a následne ukončiť svoju činnosť, teda ukončiť činnosť v domove sociálnych služieb a v zariadení podporovaného bývania, ktorý žalobca prevádzkuje.
36. Súd prvej inštancie pri rozhodovaní o neodkladnom opatrení mal citlivo zvažovať to, či nariadené neodkladné opatrenie by ohrozilo žalobcu alebo žalovaného a či by neznamenalo pre strany sporu nezvratný stav. Žalobca ako dôkaz o tom preukázal, že pri zachovaní doterajšieho počtu prijímateľov sociálnych služieb, mu žalovaný poskytuje príspevok na financovanie sociálnych služieb pre porovnanie s predchádzajúcimi rokmi podstatne nižší a to, ak na rok 2021 žalovaný žalobcovi poskytol príspevok 77.072,28 eur, v roku 2019 to bol príspevok 133.695,49 eur a v roku 2020 to bol príspevok 119.490,24 eur. Z toho vyplýva až 40 % zníženie tohto príspevku oproti minulým rokom.
37. Odvolací súd preto považuje za dôvodné tvrdenie žalobcu v návrhu, aj v odvolaní, že ak by súd neposkytol žalobcovi súdnu ochranu formou navrhovaného neodkladného opatrenia a neuložil by žalovanému povinnosť uhrádzať žalobcovi mesačné finančné príspevky na prevádzku poskytovanej sociálnej služby aspoň vo výške 14.760,41 eur, čo je príspevok podľa predchádzajúceho roku 2020, mohlo by to ohroziť samotnú činnosť žalobcu ako neziskovej organizácie a neverejného poskytovateľa sociálnych služieb pre fyzické osoby odkázané na sociálnu pomoc formou pobytovej sociálnej služby v zariadeniach žalobcu.
38. Odvolací súd nepovažuje za dôvodné tvrdenie žalovaného vo vyjadrení k odvolaniu, že v tomto súdnom konaní nie je možno nariadiť neodkladné opatrenie, pretože žalobca sa v civilnom súdnom konaní nemôže domáhať určenia výšky finančného príspevku. Odvolací súd k tomuto tvrdeniu žalovaného udáva, že ak sa žalobca nemôže domôcť riadneho financovania zo strany žalovaného a to v rámci prokurátorského dohľadu vo vzťahu k usmerneniu, ktoré vydal žalovaný dňa 11.11.2016 č. 8/2015 o určení postupu pri výpočte ekonomicky oprávnených nákladov, ako podklad pre financovanie sociálnych služieb, a túto ochranu mu nemôže poskytnúť ani súd v konaní podľa Správneho súdneho poriadku, je to súd, ktorý v civilnom súdnom konaní podľa § 3 Civilného sporového poriadku má poskytovať súdnu ochranu ohrozeným súkromnoprávnym sporom a iným súkromnoprávnym veciam, ak ich neprejednávajú a nerozhodujú iné orgány. O to viac, že podľa § 51 Občianskeho zákonníka je predmetný zmluvný vzťah medzi žalobcom a žalovaným o poskytovaní finančného príspevku na prevádzku poskytovanej sociálnej služby uzatváraný podľa § 81 písm. h) Zákona o sociálnych službách a zároveň podľa § 51 Občianskeho zákonníka ako nepomenovaná zmluva. To, že medzi stranami sporu ide o súkromnoprávny zmluvný vzťah vyplýva aj z § 75 ods. 14 Zákona o sociálnych službách, ktorý určuje, že finančný príspevok na prevádzku sociálnych služieb sa poskytuje na základe súkromnoprávnej zmluvy uzatvorenej podľa § 51 Občianskeho zákonníka, pričom výška samotného príspevku sa vypočítava podľa § 76 a § 77 Zákona o sociálnych službách. Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojom uznesení sp. zn. 1Ko/8/2020 zo dňa 7. septembra 2020 ustálil, že medzi poskytovateľom sociálnej služby a osobou povinnou poskytovať finančný príspevok na prevádzku sociálnej služby je vzťah súkromnoprávny a spory z tohto vzťahu prejednávajú súdy v civilnom sporovom konaní.
39. Odvolací súd preto dospel k záveru, že ak je predmetný zmluvný vzťah medzi stranami sporu súkromnoprávnym vzťahom, vzťahujú sa na riešenie sporov z takejto zmluvy o poskytovaní sociálnej služby a o poskytovaní finančného príspevku na prevádzku poskytovanej sociálnej služby ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku, teda aj ustanovenia § 324 a nasl. Civilného sporového poriadku, ktoré upravujú neodkladné opatrenia. Preto súd môže v tomto spore medzi stranami sporu nariadiť neodkladné opatrenie a v tomto spore je oprávnený prejudiciálne posudzovať aj Usmernenie žalovaného č. 8/2015 zo dňa 11.11.2016 o určení postupu pri výpočte ekonomicky oprávnených nákladov, bežných výdavkov a bežných príjmov.
40. Odvolací súd poukazuje na to, že pred nariadením neodkladného opatrenia súd nemusí zistiť všetky skutočnosti, ktoré sú potrebné pre vydanie konečného rozhodnutia vo veci, musia však byť osvedčené aspoň základné skutočnosti preukazujúce pravdepodobnosť nároku, ktorému sa má neodkladným opatrením poskytnúť ochrana. Nemusia byť dodržané ani procesné postupy pri dokazovaní, postačuje osvedčenie, že sa zo všetkých predložených listinných dôkazov a tvrdení javí nárok, ktorému sa má poskytnúť ochrana, ako nanajvýš pravdepodobný. Neodkladné opatrenie okrem poskytnutia dočasnej ochrany má zabrániť aj ďalšiemu zhoršovaniu postavenia žalobcu a to aj za cenu, že skutočný stav
veci nie je ešte náležite zistený. Neodkladné opatrenie neprejudikuje práva a povinnosti strán sporu, ani samotné posúdenie právneho vzťahu medzi nimi, to bude predmetom ďalšieho konania, ktoré súd uloží iniciovať jednej zo strán sporu.
41. Žalobca osvedčil a žalovaný nepoprel, že žalovaný pri poskytovaní finančného príspevku na prevádzku poskytovanej sociálnej služby pre žalobcu ponúkol žalobcovi na podpis dodatok č. 1 (č.l. 20-21 spisu), podľa ktorého žalovaný žalobcovi poskytne počas celého roku 2021 celkovo finančný príspevok vo výške 77.072,28 eur a to pre 20 osôb v domove sociálnych služieb a pre 15 osôb v zariadení podporovaného bývania. Zo zmluvy o poskytovaní finančného príspevku na prevádzku žalobcu v roku 2019, na celý rok 2019, poskytol žalobca príspevok pre 20 fyzických osôb v domove sociálnych služieb a pre 15 fyzických osôb v zariadení podporovaného bývania vo výške 133.695,49 eur (č.l. 15) a za rok 2020, pre 20 osôb v domove sociálnych služieb a pre 15 osôb v zariadení podporovaného bývania, poskytol príspevok 119.490,24 eur. Žalobca týmito predloženými zmluvami osvedčil, že žalovaný pri poskytovaní finančného príspevku, tento každoročne znižuje, aj keď je všeobecne známe, že náklady na bývanie, keďže ide o pobytovú sociálnu službu, každoročne sa zvyšujú. Zvyšujú sa náklady na mzdy a zvyšujú sa aj mzdové príplatky za prácu v nepretržitých prevádzkach počas nočných služieb, počas dni pracovného voľna, dni pracovného pokoja a štátnych sviatkov. Toto logicky znamená, že zvyšujú sa každoročne náklady na prevádzku zariadení žalobcu a takéto spolufinancovanie zo strany žalovaného je neudržateľné pre zachovanie prevádzky žalobcu. Je treba uviesť, že žalobca je neziskovou organizáciou zriadenou podľa zákona č. 213/1997 Z.z. o neziskových organizáciách poskytujúcich všeobecne prospešné služby, a teda nemôže pri svojej činnosti vo verejnom záujme pri poskytovaní sociálnych služieb vytvárať zisk. Prípadný zisk musí byť rozdelený v každom účtovnom období a nemôže tento zisk ponechávať na financovanie ďalšieho obdobia. To znamená, že bez financovania zo strany žalovaného, aspoň v takom rozsahu ako v predchádzajúcich rokoch, by to znamenalo pre žalovaného, že by bol nútený prepustiť aspoň časť zamestnancov, čím by nespĺňal štandardy kvality poskytovania sociálnych služieb podľa prílohy č. 1 Zákona o sociálnych službách, ktorý určuje minimálny počet zamestnancov na jedného prijímateľa sociálnych služieb, čo by malo za následok zánik oprávnenia žalobcu poskytovať sociálne služby a následný výmaz žalobcu z Registra poskytovateľov sociálnych služieb podľa § 68 ods. 1 písm. b) Zákona o sociálnych službách. Ak by si žalobca zamestnancov ponechal tak, aby spĺňal štandardy kvality o počte zamestnancov podľa Prílohy č. 1 Zákona o sociálnych službách, nevyplatil by im mzdy a nevyplatil im odvody. Žalobca taktiež by prestal spĺňať finančné podmienky na prevádzkovanie zariadenia podľa § 68 ods. 5 Zákona o sociálnych službách, čo taktiež by viedlo k zániku oprávnenia žalobcu poskytovať sociálne služby a následne by to znamenalo výmaz žalobcu z Registra poskytovateľov sociálnych služieb podľa § 68 ods. 1 písm. c) Zákona o sociálnych službách.
42. Odvolací súd preto dospel k záveru, že je potrebné nariadiť navrhované neodkladné opatrenie a zabezpečiť financovanie žalobcu zo strany žalovaného, minimálne v rozsahu financovania v predchádzajúcom roku 2020. Týmto nariadeným neodkladným opatrením je zabezpečená efektívna ochrana práv žalobcu, ktorý ak by toto neodkladné opatrenie nebolo nariadené, spôsobilo by to ukončenie činnosti žalobcu v dôsledku nesplnenia základných štandardov kvality poskytovanej sociálnej služby v dôsledku podfinancovania poskytovanej sociálnej služby a to v oblasti mzdovej, odvodovej, nákladov na prevádzku na energie a na ďalšie náklady spojené s pobytovou sociálnou službou, ktorú poskytuje žalobca pre fyzické osoby odkázané na sociálne služby. Na druhej strane týmto neodkladným opatrením nebudú dotknuté oprávnené záujmy žalovaného ako samosprávneho kraja, ak bude zaviazaný neodkladným opatrením financovať zariadenie žalobcu v rozsahu ako ho financoval v predchádzajúcom roku 2020. V konaní vo veci samej bude presne určená výška príspevku, ktorý je povinný žalovaný uhrádzať žalobcovi aj do budúcna, vrátane tohto obdobia trvania neodkladného opatrenia, až do právoplatného rozhodnutia vo veci samej.
43. Odvolací súd na základe uvedeného dospel k záveru, že odvolanie žalobcu proti uzneseniu súdu prvej inštancie, ktorým zamietol návrh na nariadenie neodkladného opatrenia je dôvodné, a preto podľa záverov odvolacieho súdu vyslovených v predchádzajúcich odsekoch, dospel k záveru, že nie sú splnené podmienky na potvrdenie tohto uznesenia súdu prvej inštancie. Preto odvolací súd uznesenie súdu prvej inštancie podľa § 388 Civilného sporového poriadku zmenil tak, že žalovanému uložil, aby uhrádzal žalobcovi každú mesačnú splátku úhrady finančného príspevku na prevádzku poskytovanej sociálnej služby vo výške 14.760,41 eur a to odo dňa doručenia tohto rozhodnutia až do právoplatného rozhodnutia vo veci samej.
44. Zároveň odvolací súd druhým výrokom svojho uznesenia uložil žalobcovi povinnosť podať proti žalovanému žalobu vo veci samej o zaplatenie finančného príspevku na prevádzku poskytovanej sociálnej služby do 30 dní odo dňa doručenia tohto rozhodnutia odvolacieho súdu a to v zmysle ustanovenia 336 ods. 1, 2 Civilného sporového poriadku. Dôsledkom nepodania tejto žaloby vo veci samej, bude zrušenie tohto nariadeného neodkladného opatrenia súdom podľa § 336 ods. 3 Civilného sporového poriadku. Ak žalobca nebude v konaní vo veci samej úspešný, súd zruší toto nariadené neodkladné opatrenie podľa § 336 ods. 4 a § 335 C.s.p.
45. O náhrade trov celého tohto konania rozhodol odvolací súd, ktorý zmenil rozhodnutie súdu prvej inštancie podľa § 396 ods. 2 C.s.p. tak, že rozhodol aj o nároku na náhradu trov konania v konaní na súde prvej inštancie aj v tomto odvolacom konaní a úspešnému žalobcovi priznal plnú náhradu trov provinštančného aj odvolacieho konania, pretože jeho návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia bolo v celom rozsahu vyhovené. O výške trov konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozhodnutia odvolacieho súdu podľa § 262 ods. 2 C.s.p.
46. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 posledná veta C.s.p.).
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa v ustanovení § 419 C.s.p.
Dovolanie možno podať v lehote dvoch mesiacov od doručenia tohto rozhodnutia odvolacieho súdu, na súde ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Dovolanie môže podať strana sporu v ktorej neprospech bolo toto rozhodnutie vydané, dovolanie môže podať aj intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 C.s.p.). Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy podľa § 427 ods. 1 C.s.p.
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom, dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom, okrem prípadov uvedených v § 429 ods. 2 C.s.p., ak má dovolateľ sám, alebo jeho zamestnanec alebo člen vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. Inak dovolací súd dovolanie odmietne podľa § 447 písm. c) C.s.p.
V dovolaní podľa § 428 C.s.p. sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).