Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_4Cob-137-2021.pdf
PDF · 154.61 KB
Case nature
Subarea
4Cob/137/2021
Uznesenie
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Igora Ragana a sudcov JUDr. Zdenky Kohútovej a JUDr. Júliusa Tótha v spore žalobcu: Barborka hypericum n.o., Slnečná 1662/16, 048 01 Rožňava, IČO: 52 135 322, zastúpený: Steiner & Associates s.r.o., Plávková 2, 040 01 Košice, IČO: 36 864 081, proti žalovanému: Košický samosprávny kraj, Námestie Maratónu mieru 1, 042 66 Košice, IČO: 35 541 016, zastúpený: JUDr. Ivetou Rajtákovou, advokátom, Štúrova 20, Košice, IČO: 35 514 892, o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia, o odvolaní žalobcu proti uzneseniu Okresného súdu Košice I zo dňa 21. septembra 2021, č.k. 26Cb/60/2021-84, takto
rozhodol:
I. M e n í uznesenie Okresného súdu Košice I zo dňa 21. septembra 2021, č.k. 26Cb/60/2021-84 tak, že ukladá žalovanému, aby uhrádzal žalobcovi každú mesačnú splátku úhrady finančného príspevku na prevádzku poskytovanej sociálnej služby vo výške 6.169,45 eur a to odo dňa doručenia tohto rozhodnutia až do právoplatného rozhodnutia vo veci samej.
II. Žalobcovi priznáva nárok na náhradu trov prvostupňového a odvolacieho konania proti žalovanému v celom rozsahu.
III. Žalobcovi ukladá povinnosť podať proti žalovanému žalobu vo veci samej o zaplatenie finančného príspevku na prevádzku poskytovanej sociálnej služby do 30 dní odo dňa doručenia tohto rozhodnutia.
odôvodnenie:
1. Súd prvej inštancie napadnutým uznesením rozhodol tak, že návrh na nariadenie neodkladného opatrenia zamietol. Žalobcovi nepriznal právo na náhradu trov konania.
2. Súd prvej inštancie toto rozhodnutie odôvodnil tým, že žalobca doručil súdu prvej inštancie dňa 30.8.2021 návrh na nariadenie neodkladného opatrenia, ktorým navrhol, aby súd uložil žalovanému odo dňa doručenia rozhodnutia súdu až do právoplatného rozhodnutia vo veci samej, uhrádzať žalobcovi každú mesačnú splátku úhrady finančného príspevku na prevádzku poskytovanej sociálnej služby vo výške 6.169,45 eur a zároveň, aby uložil žalobcovi podať žalobu vo veci samej.
3. Žalobca návrh na nariadenie neodkladného opatrenia odôvodnil tým, že je neziskovou organizáciou a dlhoročným neverejným poskytovateľom sociálnych služieb, ktoré poskytuje vo verejnom záujme, teda nedosahuje pri tejto činnosti zisk. Preto je pri výkone tejto činnosti odkázaný na financovanie podľa zákona č. 448/2008 Z.z. o sociálnych službách, ktorý ukladá obciam a samosprávnym krajom v závislosti od druhu poskytovanej sociálnej služby, financovať neverejných poskytovateľov sociálnych služieb. Žalobca je neverejným poskytovateľom sociálnych služieb a to domov sociálnych služieb a zariadenie podporovaného bývania.
4. Žalobca poukázal na ustanovenia § 81 písm. l) a § 75 ods. 3 a 4, § 77 Zákona o sociálnych službách, podľa ktorých sociálnu službu v zariadení podporovaného bývania a v domove sociálnych služieb financuje samosprávny kraj, teda v prípade žalobcu je to Košický samosprávny kraj - žalovaný. Žalovaný podľa § 75 ods. 14 Zákona o sociálnych službách poskytuje žalobcovi finančný príspevok na prevádzku na základe súkromnoprávnej zmluvy uzatvorenej podľa § 51 Občianskeho zákonníka. Táto výška príspevku musí byť vypočítaná podľa § 76 a § 77 Zákona o sociálnych službách. Žalovaný vypočíta výšku základných ukazovateľov pre výpočet príspevku (priemerné bežné výdavky, priemerné skutočne dosiahnuté príjmy) vo svojich vlastných zariadeniach sociálnych služieb, potom sa tieto údaje prepočítajú na zariadenia žalobcu v rovnakej kategórii podľa formy, druhu sociálnej služby a kapacity, a odpočíta sa príspevok z MPSVaR SR. Najvyšší súd SR vo svojom rozhodnutí 1KO/8/2020 ustálil, že medzi poskytovateľom sociálnej služby a osobou povinnou poskytovať finančný príspevok na prevádzku je súkromnoprávny vzťah, ktorý prejednávajú súdy v civilnom sporovom konaní. Preto sa žalobca domáha ochrany práve v civilnom sporovom konaní a to jednak nariadením neodkladného opatrenia a následne aj formou podania žaloby vo veci samej.
5. Žalobca poukázal na výpočet výšky príspevku, ktorú žalovaný už roky nerešpektuje, aj keď ide o výšku určenú zákonom. Žalovaný poskytuje žalobcovi príspevok na prevádzku týchto sociálnych služieb každý rok nižší, aj keď naopak, sa zvyšujú každý rok náklady na mzdy a energie a ostatné služby v sociálnych zariadeniach. Žalobca uviedol, že na rok 2019 žalovaný vypočítal pre žalobcu celkový príspevok v sume 84.068,24 eur a na rok 2020 v sume 74.357,40 eur. Na rok 2021 však žalovaný ponúkol žalobcovi zmluvu s príspevkom iba vo výške 49.938,12 eur a to všetko pri nezmenenom počte prijímateľov sociálnych služieb v zariadeniach žalobcu. V roku 2019 zmluvu uzatvoril ešte právny predchodca žalobcu, nezisková organizácia BARBORKA n.o., ktorej činnosť však kontinuálne prevzal žalobca.
6. Žalobca uviedol, že žalovaný do priemerných bežných výdavkov vo svojich zariadeniach zarátava výdavky nie na všetkých zamestnancov poskytujúcich sociálne služby, ale iba na zamestnancov v prepočte na minimálny normatív počtu zamestnancov (podľa prílohy č. 1 Zákona o sociálnych službách). Správne by mal žalovaný do priemerných bežných výdavkov započítavať reálne vyplatené mzdy a odvody všetkých zamestnancov poskytujúcich sociálne služby vo svojich zariadeniach sociálnych služieb. Príloha č. 1 Zákona o sociálnych službách (tzv. Maximálny počet prijímateľov sociálnej služby na jedného zamestnanca a minimálny percentuálny podiel odborných zamestnancov na celkovom počte zamestnancov) nebola prijatá za účelom výpočtu príspevku na prevádzku, ale iba ako zákonodarcom stanovený minimálny personálny normatív počtu zamestnancov, ktorý musí každý poskytovateľ sociálnych služieb dodržať v prepočte na počet prijímateľov sociálnych služieb, aby bola zabezpečená aspoň minimálna kvalita sociálnej služby. Samotný žalovaný pritom tento minimálny normatív prekračuje, keďže je nepostačujúci na kvalitné poskytovanie sociálnych služieb
- v každom porovnateľnom zariadení žalovaného pracuje pri poskytovaní sociálnej služby počet zamestnancov poskytujúcich sociálne služby ďaleko prevyšujúci minimálny personálny normatív. Avšak do priemerných bežných výdavkov započítava žalovaný len časť z týchto zamestnancov po prepočítaní na minimálny personálny normatív na jedného prijímateľa, čo vyplýva aj z usmernenia žalovaného č. 8/2015 a jeho dodatku č. 1 zo dňa 22.2.2021. Uvedené znamená, že prijímatelia sociálnych služieb dostanú u verejného poskytovateľa sociálnych služieb (žalovaného) oveľa vyššiu osobnú starostlivosť, pretože táto je plne financovaná žalovaným, kým žalobcovi žalovaný vypláca príspevok vypočítaný iba z minimálneho personálneho normatívu a tak žalobcu núti okresať svojich zamestnancov na minimálny personálny normatív. Poskytovanie sociálnej služby zamestnancami v prepočte na minimálny personálny normatív však postačuje iba na minimálne prežitie zariadenia sociálnych služieb, nie na skutočne kvalitne poskytnutú sociálnu službu pre prijímateľa. Čo je najdôležitejšie, Zákon o sociálnych službách neumožňuje žalovanému svojvoľne do výšky priemerných bežných výdavkov započítavať iba zamestnancov na minimálny personálny normatív - personálny normatív bol zákonodarcom zavedený pre zabezpečenie minimálnej kvality sociálnej služby, nie na účely výpočtu finančného príspevku na prevádzku, t.j. na tieto účely minimálny personálny normatív nemožno použiť.
7. Žalovaný ponúkol žalobcovi financovanie na rok 2021 vo výške 49.938,12 eur, čo je o 43 % menej prostriedkov ako v roku 2019 pri rovnakom počte prijímateľov sociálnych služieb a naopak, pri zvyšujúcich sa nákladoch na mzdy, odvody zamestnancov i energie. Táto výška príspevku nezodpovedá zákonnej výške príspevku, ktorý určuje Zákon o sociálnych službách. Preto žalobca spolu s podpísaným dodatkom č. 1 k Zmluve o poskytovaní finančného príspevku na rok 2021, ktorým sa určila táto
výška príspevku, zaslal žalovanému aj list zo dňa 5.5.2021, v ktorom namietal nesprávny výpočet výšky príspevku na prevádzku na rok 2021 a žiadal žalovaného o jeho prepočet podľa zákona. Žalovaný napriek tejto negociačnej výzve odmietol žalobcovi určiť výšku príspevku podľa Zákona o sociálnych službách. Keďže tieto finančné prostriedky predstavujú najpodstatnejšiu čiastku financovania zariadenia žalobcu, žalobca za účelom zabezpečenia prevádzky svojej činnosti musel uzatvoriť so žalovaným Dodatok č. 1 k Zmluve č. 7377/2020/OSV. Žalobca však uzatvoril tento dodatok určujúci výšku financovania na rok 2021 v tiesni, za nápadne nevýhodných podmienok a s výhradami, ktoré k dodatku pripojil listom zaslaným spolu s podpísaným dodatkom. Táto nesprávna výška finančného príspevku na prevádzku (príspevok o 43 % nižší ako v roku 2019 pri súčasnom navýšení všetkých výdavkov) spôsobuje žalobcovi likvidačné problémy, pretože z dôvodu absencie finančných prostriedkov nevie naďalej financovať poskytovanie sociálnych služieb vo svojich zariadeniach. Z uvedeného dôvodu bol nútený žalobca vyplatiť zamestnancom za mesiac 6/2021 iba časť ich mzdy, a to každému zamestnancovi len po 250,- eur, a odviesť dane a odvody Daňovému úradu (945,12 eur), Sociálnej poisťovni (3.087,21 eur) ako aj Všeobecnej zdravotnej poisťovni (1.249,24 eur). Za mesiac 7/2021 nedošlo k žiadnej zmene, a teda žalobca ani za mesiac júl nemá finančné prostriedky na úhradu miezd svojich zamestnancov v riadnej výške. Jedinou možnosťou ďalšieho pokračovania činnosti a poskytovania sociálnych služieb odkázaným osobám je poskytnutie predbežnej a dočasnej ochrany zo strany súdu nariadením neodkladného opatrenia, ktorým súd dočasne zaviaže žalovaného k úhrade finančného príspevku na prevádzku aspoň vo výške za predchádzajúci rozpočtový rok 2020, pretože pri financovaní aspoň vo výške za predchádzajúci rozpočtový rok 2020 dokáže žalobca realizovať sociálne služby až do rozhodnutia súdu vo veci samej.
8. Ďalej žalobca uviedol, že ak by žalovaný postupoval v zmysle § 77 Zákona o sociálnych službách, žalobcovi by prispieval v roku 2021: a) sumou 36.628,44 eur na žalobcovo zariadenie domova sociálnych služieb, pričom žalovaný prispieva iba sumou 15.309,- eur; b) sumou 74.854,28 eur na žalobcovo zariadenie podporovaného bývania, pričom žalovaný prispieva iba sumou 34.629,12 eur, c) spolu tak žalovaný mal žalobcovi v roku 2021 prispieť sumou 111.482,72 eur, avšak prispieva mu iba sumou 49.938,12 eur. V žalobe vo veci samej sa bude žalobca domáhať zaplatenia finančného príspevku v zákonnej výške v zmysle vyššie uvedeného výpočtu.
9. Žalobca návrh na nariadenie neodkladného opatrenia odôvodnil naliehavosťou situácie vyžadujúcou si neodkladné riešenie pomerov medzi žalobcom a žalovaným, pretože žalobca ako nezisková organizácia je v plnom rozsahu odkázaný na financovanie podľa Zákona o sociálnych službách, podľa ktorého najkľúčovejším zdrojom financovania je práve príspevok na prevádzku od žalovaného. Žalobca v rokoch 2019, 2020 a 2021 zachoval rovnaký počet prijímateľov sociálnych služieb (15 prijímateľov pre zariadenie podporovaného bývania, 6 prijímateľov pre domov sociálnych služieb). Je všeobecne známe, že výdavky na mzdy a odvody každoročne stúpajú, ale napriek tomu príspevok od žalovaného každým rokom klesá. Jediným dôvodom poklesu výšky finančného príspevku je pritom protiprávny postup žalovaného pri výpočte výšky príspevku na prevádzku, čo deklaroval tak tvorca zákona o sociálnych službách MPSVaR SR, ako i prax ostatných samosprávnych krajov, keďže žiaden iný samosprávny kraj nepostupuje pri výpočte tak, ako to robí žalovaný. Z dôvodu obrovského výpadku financovania v roku 2021 tak už v súčasnosti žalobca nedokáže ďalej zabezpečiť činnosť zariadenia sociálnych služieb bez radikálneho prepúšťania zamestnancov, nadmerného šetrenia (napr. splachovanie iba 1x za hodinu, elektrina iba na 10 - 15 min v rámci hodiny, zníženie vykurovacej teploty a pod.), alebo úplným zatvorením zariadenia sociálnych služieb. Žalobca už v súčasnosti zamestnáva zamestnancov vo svojich zariadeniach iba v nevyhnutnom rozsahu, t.j. tak, aby naplnil štandardy a podmienky Zákona o sociálnych službách na prevádzku zariadenia a poskytovanie sociálnej služby v požadovanej kvalite. Žalobca však nemá z čoho vyplatiť mzdy ani týchto svojich zamestnancov. Ak zamestnancov prepustí, zároveň prestane spĺňať tzv. „štandardy kvality poskytovania sociálnych služieb“ podľa prílohy č. 1 Zákona o sociálnych službách (§ 9 ods. 4 Zákona o sociálnych službách), čo je dôvodom na zánik oprávnenia poskytovať sociálne služby a na výmaz z registra poskytovateľov sociálnych služieb (§ 68 ods. 1 písm. b) Zákona o sociálnych službách). Ak si zamestnancov ponechá, ale nevyplatí im odvody, dane a poistné, žalobca prestane spĺňať tzv. „finančné podmienky na prevádzkovanie zariadenia“ podľa § 68 ods. 5 Zákona o sociálnych službách, čo je dôvodom na zánik oprávnenia a výmaz z registra poskytovateľov sociálnych služieb podľa § 68 ods. 1 písm. c) Zákona o sociálnych službách. Žalobca ešte má finančné prostriedky na úhradu odvodov, daní a poistného za svojich zamestnancov za mesiac 7/2021 (bez úhrady ich miezd), avšak po tomto dátume už nebude mať prostriedky ani na úhradu daní, odvodov a poistného, a teda v prípade neposkytnutia ochrany zo strany súdu žalobca naplní
ustanovenie § 68 ods. 5 Zákona o sociálnych službách a ukončí svoju činnosť. Konanie žalovaného spočívajúce v nesprávne poskytnutom príspevku na prevádzku žalobcovi teda je takej vážnej intenzity, že de facto spôsobuje ukončenie činnosti žalobcu. Žalobca teda mal za to, že existuje naliehavá potreba neodkladnej úpravy pomerov, kedy jedine súdnym zásahom môže byť aktuálny stav dočasne upravený tak, že až do rozhodnutia súdu vo veci samej bude žalovanému uložená povinnosť financovať žalobcu v rozsahu príspevku za predchádzajúci rok (2020), pretože príspevok vo výške za rok 2020 (aj keď i ten bol žalovaným vypočítaný protiprávne) je aspoň v takej výške, že žalobcovi umožňuje zabezpečiť činnosti zariadenia sociálnych služieb, a to až do rozhodnutia súdu vo veci samej.
10. Žalobca uviedol, že jeho nárok trvá, pričom každá mesačná úhrada finančného príspevku na prevádzku realizovaná zo strany žalovaného v nesprávnej výške prehlbuje finančnú stratu žalobcu a hrozí úplné zatvorenia zariadenia žalobcu. Žalobca sa listom zo dňa 5.5.2021, doručeným žalovanému spolu s podpísaným Dodatkom č. 1 k Zmluve o poskytnutí finančného príspevku na prevádzku na rok 2021 domáhal zvýšenia výšky finančného príspevku na prevádzku. Na túto žiadosť žalobcu reagoval žalovaný až svojím listom zo dňa 16.7.2021, doručeným žalobcovi dňa 30.7.2021. V tomto liste žalovaný uviedol, že výšku príspevku považuje za správnu podľa svojho právneho názoru a odmietol žalobcovi zvýšiť finančný príspevok na prevádzku. Žalobca má za to, že uložením požadovanej povinnosti možno objektívne dosiahnuť dočasnú ochranu činnosti žalobcu, ktorej sa žalobca domáha. Priznanie povinnosti priebežného dofinancovania žalovanému v rozsahu plnenia za predchádzajúci rozpočtový rok nevytvára nenávratný stav, ale iba zabezpečuje dostatok prostriedkov na riadnu činnosť žalobcu ako neverejného poskytovateľa sociálnych služieb, ktorý ich poskytovaním nedosahuje zisk, a to do času súdneho rozhodnutia vo veci samej. Žalobca pripomína, že do aktuálneho stavu finančnej tiesne ho dostal žalovaný protiprávnym výpočtom výšky finančného príspevku na prevádzku.
11. Žalobca poukázal, že účelom neodkladného opatrenia je poskytnutie dočasnej ochrany žalobcovho práva na majetok, práva prijímateľov sociálnych služieb na dôstojné životné podmienky a sociálnu starostlivosť. Žalovaný ako samosprávny kraj má dostatok finančných prostriedkov na to, aby zniesol dočasný zásah do svojich práv v nevyhnutnom rozsahu, čím je dodržaný aj princíp proporcionality navrhovaného nariadenia neodkladného opatrenia. Na strane druhej, ak by žalobca sa nedomáhal súdnej ochrany, svoju činnosť by musel buď výrazne obmedziť alebo ukončiť. Týmto neodkladným opatrením nebudú dotknuté záujmy žalovaného, pokiaľ bude tento zaviazaný neodkladným opatrením financovať zariadenia žalobcu v rozsahu, ako ho už financoval v roku 2020. Je vo verejnom záujme, aby žalovaný ako samosprávny kraj, do pôsobnosti ktorého patrí aj starostlivosť o osoby odkázané na sociálne služby, realizoval svoje povinnosti zákonným spôsobom t.j. zákonným a správnym spolufinancovaním neverejných poskytovateľov sociálnych služieb, ktorí sa o prijímateľov sociálnych služieb starajú.
12. Konštatoval žalobca, že v zmysle aktuálnej uzatvorenej Zmluvy o poskytovaní finančného príspevku na rok 2021, článok III. bod 3 platí, že spôsob poskytovania finančného príspevku je určený v usmernení o poskytovaní finančného príspevku. Aktuálne usmernenie upravujúce spôsob poskytovania príspevku je zverejnené na webovej stránke žalovaného - Usmernenie č. 5/2020 o podmienkach poskytovania finančného príspevku na prevádzku poskytovanej sociálnej služby a na vykonávanie opatrení sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately (ďalej ako „Usmernenie“). Podľa § 5 bod 2 Usmernenia platí, že príspevok sa vypláca v mesačných splátkach o veľkosti 1/12 z príspevku, a to spravidla ku koncu daného mesiaca. Preto žalobca požaduje, aby súd poskytoval ochranu žalobcovi tak, že zaviaže žalovaného, aby každú jednu mesačnú splátku až do rozhodnutia vo veci samej uhrádzal vo výške príspevku na prevádzku v roku 2020 v celkovej sume 74.357,40 eur/rok, čo 1/12 predstavuje 6.169,45 eur.
13. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa ustanovenia §§ 324 až 340 C.s.p., ktoré upravujú konanie o neodkladnom opatrení. Ďalej súd prvej inštancie v odôvodnení rozhodnutia citoval ustanovenia § 4, § 7, § 10 zákona č. 302/2001 Z.z. o samospráve vyšších územných celkov (zákon o samosprávnych krajoch), § 7, § 9 zákona č. 446/2001 Z.z. o majetku vyšších územných celkov a § 2, § 71 ods. 3, § 72 ods. 3 až 5, § 75 ods. 3, 4, 8 až 15, § 77, § 81 zákona č. 448/2008 Z.z. o sociálnych službách a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej len Zákona o sociálnych službách). Ďalej podľa § 37 ods. 1, § 39 a § 51 Občianskeho zákonníka, upravujúce náležitosti právneho úkonu, neplatnosť právneho úkonu a nepomenovanú zmluvu.
14. Súd prvej inštancie v odseku 34. odôvodnenia svojho rozhodnutia uviedol ktoré prostriedky procesného útoku použil žalobca.
15. Súd prvej inštancie v odôvodnení rozhodnutia, ktorým zamietol návrh žalobcu na nariadenie neodkladného opatrenia uviedol, že žalobca žiadal o nariadenie neodkladného opatrenia z dôvodu, že je potrebné bezodkladne upraviť pomery žalobcu a žalovaného s poukazom na to, že jedine súdnym zásahom môže byť aktuálny stav dočasne upravený tak, že až do rozhodnutia súdu vo veci samej bude žalovanému uložená povinnosť financovať žalobcu v rozsahu príspevku za predchádzajúci rok (2020), pretože príspevok vo výške za rok 2020 (aj keď i ten bol žalovaným vypočítaný protiprávne) je aspoň v takej výške, že žalobcovi umožňuje zabezpečiť činnosti zariadenia sociálnych služieb.
16. Súd prvej inštancie konštatoval, že nebolo preukázané, že žalobca je právnym nástupcom organizácie BARBORKA, n.o., IČO: 35 583 339, Špitálska 1, 049 22 Rožňava.
17. Ďalej súd prvej inštancie poukázal, že žalovaný vykladá ustanovenia právnych predpisov o výpočte bežných výdavkov inak ako MPSVaR SR a všetky ostatné samosprávne kraje, čo vyplýva aj z odpovede žalovaného na výzvu žalobcu. Žalovaný ponúkol žalobcovi financovanie na rok 2021 vo výške 49.938,12 eur, čo je o 43 % menej prostriedkov ako v roku 2019 pri rovnakom počte prijímateľov sociálnych služieb a naopak, pri zvyšujúcich sa nákladoch na mzdy, odvody zamestnancov i energie. Táto výška príspevku nezodpovedá zákonnej výške príspevku, ktorý určuje Zákon o sociálnych službách. Preto žalobca spolu s podpísaným Dodatkom č. 1 k Zmluve o poskytovaní finančného príspevku na rok 2021, ktorým sa určila táto výška príspevku, zaslal žalovanému aj list zo dňa 5.5.2021, v ktorom namietal nesprávny výpočet výšky príspevku na prevádzku na rok 2021 a žiadal žalovaného o jeho prepočet podľa zákona. Žalovaný napriek tejto výzve odmietol žalobcovi určiť výšku príspevku podľa Zákona o sociálnych službách. Keďže tieto finančné prostriedky predstavujú najpodstatnejšiu čiastku financovania zariadenia žalobcu, žalobca za účelom zabezpečenia prevádzky svojej činnosti musel uzatvoriť Dodatok č. 1 k Zmluve č. 7377/2020/ OSV. Žalobca však uzatvoril tento Dodatok určujúci výšku financovania na rok 2021 v tiesni, za nápadne nevýhodných podmienok a s výhradami, ktoré k dodatku pripojil listom zaslaným spolu s podpísaným dodatkom. Uvedené skutočnosti mal súd prvej inštancie preukázané listom žalobcu z 5.5.2021. Žalovaný v liste zo dňa 16.7.2021, doručenom žalobcovi dňa 30.7.2021 uviedol, že výšku príspevku považuje za správnu a odmietol žalobcovi zvýšiť finančný príspevok na prevádzku.
18. Súd prvej inštancie uviedol, že žalobca predložil súdu aj správny (zákonný) výpočet výšky príspevku na prevádzku na rok 2021, ktorú mal obdržať pri zákonnom spôsobe výpočtu. Podľa tvrdenia žalobcu na rok 2021 mal obdržať príspevok vo výške 111.482,72 eur.
19. Súd prvej inštancie s poukazom na to, že Zmluva o poskytovaní finančného príspevku sa uzatvára každoročne na obdobie rozpočtového roku dospel k záveru, že návrh žalobcu na nariadenie neodkladného opatrenia nie je dôvodný. Podľa súdu prvej inštancie, uloženie navrhovanej povinnosti žalovanému, až do právoplatného rozhodnutia vo veci samej, vzhľadom na dĺžku súdnych konaní ako aj s poukazom na to, že na základe zmluvy č. 7377/2020/OSV-44965 zo dňa 21.12.2020 v znení Dodatku zo dňa 15.4.2021, príspevok sa poskytne len na obdobie od 1.1.2021 do 31.12.2021, nie je primerané vo vzťahu ku konaniu žalovaného. Na obdobie od 1.1.2022 do 31.12.2022 strany uzavrú novú zmluvu na základe nových podmienok platných pre toto obdobie. Princíp proporcionality vyžaduje, aby strana - ktorej má byť neodkladným opatrením uložená povinnosť alebo obmedzenie - ním nebola obmedzená spôsobom neprimeraným povahe veci. Platí totiž, že súd pri úvahe o nariadení neodkladného opatrenia musí zohľadniť aj tú skutočnosť, že v konaní o neodkladnom opatrení je povinný poskytnúť súdnu ochranu nielen strane, ktorá sa domáha nariadenia neodkladného opatrenia; ale zároveň aj tej strane, voči ktorej neodkladné opatrenie smeruje. Strana, voči ktorej neodkladné opatrenie smeruje preto môže byť obmedzená iba do takej miery, aby neodkladné opatrenie nemalo za následok reálne znemožnenie ochrany jej oprávnených záujmov. Navyše žalobca už z Dodatku č. 1 k zmluve č. 7377/2020/OSV-44965 zo dňa 15.4.2021 zistil v akej výške mu bude poskytnutý príspevok na tento rok a mohol podať aj žalobu vo veci samej vzťahujúcu sa na príslušné obdobie.
20. Konštatoval súd prvej inštancie, že žalobca dostatočne nepreukázal nevyhnutnosť úpravy pomerov medzi stranami a primeranosť zásahu do majetkových práv žalovaného a preto návrh na nariadenie neodkladného opatrenia ako nedôvodný zamietol.
21. O nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 a § 262 C.s.p. tak, že neúspešnému žalobcovi nepriznal nárok na náhradu trov konania.
22. Proti uzneseniu súdu prvej inštancie podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca. Uviedol, že odvolanie podáva z toho dôvodu, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam /§ 365 ods. 1 písm. f) C.s.p./; rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci /§ 365 ods. 1 písm. h) C.s.p./ a súd nesprávnym procesným postupom znemožnil žalobcovi, aby uskutočňoval jemu patriace práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces /§ 365 ods. 1 písm. b) C.s.p./. Uviedol, že predmetným návrhom na nariadenie neodkladného opatrenia sa žalobca domáha súdnej ochrany pred protizákonným určením výšky príspevku na prevádzku na poskytovanie sociálnej služby v zariadení žalobcu zo strany žalovaného. Podľa § 77 Zákona o sociálnych službách je žalovaný povinný poskytovať žalobcovi príspevok podľa údajov zhromaždených zo svojich vlastných zariadení samosprávneho kraja s porovnateľnou kapacitou, formou a druhom sociálnej služby. Žalovaný skresľuje tieto údaje zo svojich zariadení, umelo znižuje celkovú výšku príspevku a tým umelo znižuje aj celkovú výšku príspevku pre žalobcu. O tomto protiprávnom postupe žalovaného svedčí aj stanovisko Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny, ktoré určilo postup žalovaného za protiprávny - Stanovisko zo dňa 2.2.2021, ktoré žalobca predložil spolu s návrhom. Žalobca uviedol, že súd prvej inštancie pri rozhodovaní o návrhu žalobcu na nariadenie neodkladného opatrenia koncentroval svoje vlastné úvahy iba do odsekov 52., 53. odôvodnenia napadnutého uznesenia a odôvodnil to tým, že strany sporu čoskoro uzatvoria novú zmluvu na rok 2022, teda nie je potrebné upraviť pomery a tiež aj to, že žalobu na plnenie mohol podať žalobca už v 4/2021, kedy sa prvýkrát dozvedel o výške príspevku na rok 2021. Toto konštatovanie súdu prvej inštancie nepovažuje žalobca za správne. Poukázal, že žalobca listom zo dňa 5.5.2021 namietal obsah Dodatku č. 1 a žiadal navýšenie finančného príspevku na rok 2021. Na tento list odpovedal žalovaný až listom zo dňa 16.7.2021, ktorý bol doručený žalobcovi až dňa 30.7.2021. Z uvedeného jednoznačne vyplýva, že medzi stranami prebiehali mimosúdne rokovania o zvýšení príspevku na rok 2021. Žalobca sa až dňom 30.7.2021 dozvedel, že výška príspevku nebude zmenená a bude musieť ochranu svojich práv uplatniť súdnou cestou. Záver súdu prvej inštancie, že žalobca si svoj nárok mal a mohol uplatniť už v 4/2021, a teda jeho neskoršie uplatnenie návrhom na nariadenie neodkladného opatrenia len preukazuje neexistenciu potreby úpravy pomerov je v priamom rozpore s uvedenými dôkazmi. Práve naopak, žalobca sa snažil o mimosúdne a nesporné vyriešenie veci a navýšenie finančného príspevku na prevádzku. Práve z dôvodu neskorej odpovede zo strany žalovaného podal návrh na nariadenie neodkladného opatrenia až v 8/2021, keď už nemal finančné prostriedky na výplatu miezd zamestnancov. Žalobca pritom už teraz zamestnáva zamestnancov vo svojich zariadeniach iba v minimálnom rozsahu (minimálny personálny normatív), t.j. tak, aby naplnil štandardy a podmienky Zákona o sociálnych službách na prevádzku zariadenia a poskytovanie sociálnej služby v požadovanej kvalite. Konanie žalovaného spočívajúce v nesprávne poskytnutom príspevku na prevádzku žalobcovi je takej vážnej intenzity, že de facto spôsobuje ukončenie činnosti žalobcu, čo predstavuje odôvodnenú naliehavosť potreby úpravy pomerov medzi stranami.
23. Žalobca ďalej v odvolaní uviedol, že súd prvej inštancie absurdnou argumentáciou odmietol nariadiť neodkladné opatrenie z dôvodu dĺžky súdnych konaní vo veci samej ako i budúcej novej zmluvy určujúcej výšku príspevku na rok 2022. Žalobca nemá možnosť ovplyvniť dĺžku súdnych konaní, pričom je zároveň z návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia a dôkazov zrejmé, že výška príspevku na rok 2022 sa určuje až Dodatkom č. 1, ktorý vyhotovuje žalovaný a zasiela žalobcovi niekedy v mesiaci marec alebo apríl. Súd prvej inštancie vydal napádané rozhodnutie v 9/2021, ktorým zbavil žalobcu ochrany minimálne v rozsahu šiestich mesiacov plnenia finančného príspevku vo výške za rok 2020. Žalobca v prípade úspechu vo veci samej dostane od žalovaného podstatne viac financií, ako požaduje navrhovaným neodkladným opatrením, ktorým žiada iba finančný príspevok vo výške za rok 2020 na to, aby nemusel zatvoriť svoje zariadenie sociálnych služieb. Nakoľko finančný príspevok na prevádzku zo strany žalovaného je tvorený verejnými financiami, je žalobca povinný v každom prípade obdržané prostriedky priznané neodkladným opatrením zúčtovať a v prípade neúspechu v spore vo veci samej aj vrátiť žalovanému plnenie obdržané na základe nariadeného neodkladného opatrenia. Preto je nesprávny záver súdu o tom, že by nariadením neodkladného opatrenia došlo k reálnemu znemožneniu ochrany oprávnených záujmov žalovaného. Z dôvodu, že samotný príspevok predstavuje iba zákonom určené minimum na činnosť neverejných poskytovateľov sociálnych služieb, ktorý aj napriek tomu žalovaný vypočítava nesprávne a protiprávne, pričom už tohto času je žalobca
na pokraji ukončenia svojej činnosti, je viac ako primeraná požiadavka žalobcu v návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia.
24. Žalobca zároveň konštatoval, že do jeho práva na spravodlivý proces bolo zasiahnuté aj tým, že súd prvej inštancie dostatočne neodôvodnil v odsekoch 52. a 53. napádaného uznesenia, prečo považoval nárok žalobcu na neprimeraný a nevidel existenciu potreby naliehavej úpravy pomerov. Súd prvej inštancie neuviedol, z akých dôkazných listín vychádzal pri prijatí takéhoto záveru, ani čo ho k prijatiu daného záveru viedlo. Súd prvej inštancie porušil právo žalobcu na spravodlivý proces a s tým spojenú požiadavku, aby súdy rozhodovali rovnaké veci zhodne, keď v skoršom rozhodnutí v identickej právnej veci rozhodol Krajský súd v Košiciach v konaní pod sp. zn. 4Cob/78/2021 úplne opačne, ako rozhodol súd prvej inštancie, a to za rovnakých skutkových okolností. Zároveň súd prvej inštancie neodôvodnil svoj odklon od praxe vyššieho súdu.
25. Žalobca poukázal, že poskytovanie sociálnych služieb predstavuje kľúčový pilier spoločnosti pri starostlivosti o starších ľudí a ľudí odkázaných na pomoc inej osoby. Žalobca svojou činnosťou pomáha prežiť odkázaným osobám svoj život pri obstaraní ich hlavných potrieb. Zákonodarca upravil financovanie neverejných poskytovateľov sociálnych služieb nedosahujúcich zisk (vrátane žalobcu) tak, že týchto je povinný financovať samosprávny kraj podľa Zákona o sociálnych službách. Keďže žalovaný určuje výšku príspevku v rozpore so Zákonom o sociálnych službách (čo potvrdil aj autor samotného Zákona o sociálnych službách, Ministerstvo práce sociálnych vecí a rodiny SR, ako aj stanoviská všetkých ostatných samosprávnych krajov) a odmieta svoj postup zmeniť, žalobcovi skutočne nezostáva nič iné, iba sa domáhať ochrany na súde.
26. Žalobca preto navrhol, aby odvolací súd zmenil uznesenie súdu prvej inštancie tak, že vyhovie v celom rozsahu návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia.
27. Žalovaný, ktorému bolo podľa druhej vety § 329 ods. 1 C.s.p. umožnené vyjadriť sa k odvolaniu a k návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia navrhol, aby odvolací súd potvrdil uznesenie súdu prvej inštancie ako vecne správne. Potvrdil, že žalobca je neverejný poskytovateľ sociálnych služieb, ktorému žalovaný poskytuje príspevok podľa § 75 ods. 3 zákona č. 448/2008 Z.z. Finančný príspevok poskytuje žalovaný každoročne, na základe písomnej zmluvy podľa § 51 Občianskeho zákonníka, pričom obdobím, na ktoré sa takýto finančný príspevok poskytuje je príslušný rozpočtový rok. Pokiaľ by súd vyhovel neodkladnému opatreniu v navrhovanom znení, išlo by o neproporcionálny zásah voči žalovanému, tak ako tu uviedol už súd prvej inštancie. Navyše nariadením takéhoto neodkladného opatrenia by súd do budúcna, teda aj na rok 2022 a je možné, že aj na dlhšie časové obdobie, zaviazal žalovaného povinnosťou uhrádzať žalobcovi konkrétnu sumu finančného príspevku podľa jeho požiadaviek, bez ohľadu na to, že zákon č. 448/2008 Z.z. ustanovuje spôsob výpočtu tohto príspevku v § 77 ods. 1 až 3. Neverejný poskytovateľ má nárok na príspevok od žalovaného v zákonom stanovenej výške a nie vo výške, zodpovedajúcej jeho predstavám. Ak by súd nariadil žalobcom navrhované neodkladné opatrenie, zaviazal by žalovaného platiť žalobcovi finančný príspevok bez ohľadu na to, aká by bola zákonná výška takéhoto príspevku v roku 2022 a v ďalšom období.
28. Žalovaný ďalej uviedol, že poskytuje žalobcovi, tak, ako aj ostatným neverejným poskytovateľom sociálnych služieb finančný príspevok na základe písomnej zmluvy, uzatvorenej podľa ustanovenia § 51 Občianskeho zákonníka. Na základe tejto zmluvy a jej dodatku sa žalovaný zaviazal poskytnúť žalobcovi na rok 2021 na prevádzku poskytovaných sociálnych služieb 49.938,12 eur, čo mesačne predstavuje 4.161,51 eur, ktorú aj reálne žalobcovi každý mesiac poskytuje. Je teda nesporné, že pokiaľ ide o sumu 4.161,51 eur, žalobca nemá dôvod domáhať sa do výšky tejto sumy nariadenia neodkladného opatrenia, pretože táto suma je žalobcovi zo strany žalovaného každý mesiac v roku 2021 poskytovaná. V prípade nariadenia neodkladného opatrenia by bol žalovaný povinný poskytovať žalobcovi peňažné plnenia z dvoch právnych dôvodov. Jedným je zmluva o poskytnutí finančného príspevku, ktorá je platnou a účinnou zmluvou, ktorú je žalovaný povinný plniť a druhou by v takomto prípade bolo súdne rozhodnutie, ukladajúce mu plniť mesačne žalobcovi 6.169,45 eur.
29. Ďalej žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu namietal, že ani samotná formulácia návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia nezodpovedá obsahu neodkladného opatrenia, tak, ako je tento príkladmo charakterizovaný v ustanovení § 325 ods. 2 C.s.p. Z označeného zákonného ustanovenia totiž nesporne vyplýva, že neodkladné opatrenie je okamžitým zásahom súdu, ktorý jednej zo strán ukladá určité
konanie alebo zdržanie sa konania, pričom z ods. 1 tohto zákonného ustanovenia vyplýva, že na takýto okamžitý zásah súdu musí existovať potreba bezodkladnej úpravy pomerov. Nariadenie neodkladného opatrenia, tak, ako sa ho žalobca domáha, má skôr charakter určujúceho výroku, keďže podstatou takéhoto neodkladného opatrenia by malo byť určenie podľa žalobcu správnej výšky finančného príspevku, ktorý by mu mal byť poskytovaný žalovaným. Predmetom neodkladného opatrenia však nemôže byť rozhodnutie o tom, aká výška plnenia (medzi stranami sporná) je správna. Žalobca namiesto toho, aby uplatnil svoj domnelý nárok voči žalovanému v súdnom konaní, v ktorom by súd vykonával dokazovanie o predmete sporu medzi stranami, podal návrh na nariadenie neodkladného opatrenia, ktorým chce dosiahnuť, aby mu žalovaný poskytoval príspevok podľa jeho predstáv, bez toho, aby takéto rozhodnutie súdu bolo výsledkom konania, ktorému predchádza tak potrebné dokazovanie, ako aj starostlivé právne posúdenie veci. Napriek výrazne sugestívnym tvrdeniam žalobcu o správnosti „jeho“ výpočtu výšky finančného príspevku a nesprávnosti výpočtu žalovaného, žalovaný trvá na tom, že zo žiadneho ustanovenia zákona č. 448/2008 Z.z. nevyplýva, že by výpočet výšky finančného príspevku žalovaným bol nesprávny. V tejto súvislosti je potrebné poukázať na to, že zákon č. 448/2008 Z.z. prešiel od svojho prijatia viacerými novelizáciami, pričom sa týmito novelizáciami menilo aj ustanovenie § 77, vzťahujúce sa k výpočtu výšky finančného príspevku pre neverejných poskytovateľov. Ani predchádzajúce znenia tohto zákona, ani v súčasnosti účinné znenie, neodkazuje na usmernenie Ministerstva financií Slovenskej republiky, pokiaľ ide o klasifikáciu bežných výdavkov a v tomto kontexte ani na zákon č. 523/2004 Z.z. Zo žiadneho zákonného ustanovenia rovnako nevyplýva, že by postup žalovaného, kedy pri výpočte finančného príspevku vychádzal z maximálneho počtu prijímateľov sociálnej služby na jedného zamestnanca a minimálneho percentuálneho podielu odborných zamestnancov na celkovom počte zamestnancov (Príloha 1 zákona č. 448/2008 Z.z.) bol nesprávny. Postupu žalovaného nemožno úspešne oponovať ani tým, že by takýto normatív neumožňoval dodržať kvalitu poskytovaných sociálnych služieb. Povinnosť dodržiavať tento normatív vyplýva z ustanovenia § 9 ods. 4 zákona č. 448/2008 Z.z. a je nástrojom na dodržiavanie kvality sociálnych služieb, tak, ako je táto identifikovaná v ustanovení § 7 v spojení s ustanovením § 9 ods. 1 zákona č. 448/2008 Z.z.
30. Napokon poukázal žalovaný, že otázka „správnosti či nesprávnosti“ výšky poskytovaného finančného príspevku nie je jednoduchou právnou otázkou. Z uvedeného dôvodu sa javí „obídenie“ konania vo veci samej návrhom na nariadenie neodkladného opatrenia zneužitím tohto inštitútu zo strany žalobcu. Pokiaľ sa žalobca vo veci samej mieni domáhať zaplatenia výšky finančného príspevku v, podľa jeho názoru, správnej výške, je zrejmé, že táto žaloba by bola v podstatnej časti neúspešná, keďže žalovaný žalobcovi podstatnú časť ním žiadaného príspevku uhrádza dobrovoľne, na základe uzatvorenej zmluvy. Nemožno teda nariadiť neodkladné opatrenie a zároveň uložiť žalobcovi podať takú žalobu, o ktorej už v čase nariadenia neodkladného opatrenia je zrejmé, že bude z podstatnej časti zamietnutá. V prípade, že vo veci samej bude žalobca neúspešný, vzhľadom na to, že je neziskovou organizáciou, ktorá nevytvára zisk, bude pre žalovaného iluzórna možnosť vymoženia súm, ktoré nad rámec zákonnej výšky finančného príspevku žalobcovi poskytne. Z uvedeného dôvodu by nariadenie neodkladného opatrenia bolo neprimeraným zásahom do povinnosti žalovaného nakladať so svojim majetkom v súlade s ustanovením § 7 zákona č. 446/2001 Z.z.
31. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd prejednal odvolanie žalobcu, ktoré bolo podané v zákonnej lehote, oprávnenou osobou, proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia pojednávania, pretože nejde o odvolanie proti rozhodnutiu, na prejednanie ktorého je potrebné nariadiť odvolacie pojednávanie podľa § 385 ods. 1 C.s.p. Odvolanie prejednal podľa § 379 - § 385 C.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je dôvodné.
32. V konaní nebolo sporné, že žalobca je neziskovou organizáciou poskytujúcou sociálne služby podľa zákona č. 448/2008 Z.z. o sociálnych službách a to dennú pobytovú službu v domove sociálnych služieb a v zariadení podporovaného bývania, a že tieto sociálne služby poskytuje vo verejnom záujme pre sociálne odkázané fyzické osoby, a že pri tejto činnosti ako nezisková organizácia, nevytvára zisk a je odkázaná na financovanie od samotných poskytovateľov sociálnych služieb a od príspevkov, ktoré poskytuje žalobcovi žalovaný.
33. Odvolací súd považuje rozhodnutie súdu prvej inštancie predovšetkým za nedostatočne odôvodnené, arbitrárne v tom, že súd prvej inštancie v odôvodnení uznesenia o zamietnutí návrhu
na nariadenie neodkladného opatrenia neuviedol, z čoho vyvodil, že nie je tu dôvodnosť potreby neodkladnej úpravy pomerov, tzv. princíp opodstatnenosti medzi stranami sporu. Takýto záver súdu prvej inštancie považuje odvolací súd za ignorovanie rozsiahlych tvrdení žalobcu v návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia, v ktorom žalobca poukazuje na nutnosť bezodkladnej úpravy pomerov strán sporu v tom, že ak nebude zabezpečené financovanie sociálneho zariadenia žalobcu, aspoň v rozsahu ako to bolo v predchádzajúcom roku 2020, bude to mať pre žalobcu ako neziskovú organizáciu nevytvárajúcu zisk, likvidačné následky. Bude nútený ukončiť svoju činnosť, teda ukončiť činnosť v domove sociálnych služieb a v zariadení podporovaného bývania, ktorý žalobca prevádzkuje.
34. Súd prvej inštancie pri rozhodovaní o neodkladnom opatrení mal citlivo zvažovať to, či nariadené neodkladné opatrenie by ohrozilo žalobcu alebo žalovaného a či by neznamenalo pre strany sporu nezvratný stav. Žalobca ako dôkaz o tom preukázal, že pri zachovaní doterajšieho počtu prijímateľov sociálnych služieb, mu žalovaný poskytuje príspevok na financovanie sociálnych služieb pre porovnanie s predchádzajúcimi rokmi podstatne nižší a to, ak na rok 2021 žalovaný žalobcovi poskytol príspevok 49.938,12 eur, v roku 2019 to bol príspevok 84.068,24 eur a v roku 2020 to bol príspevok 74.357,40 eur. Z toho vyplýva viaž než 30 % zníženie tohto príspevku oproti minulým rokom.
35. Odvolací súd preto považuje za dôvodné tvrdenie žalobcu v návrhu, aj v odvolaní, že ak by súd neposkytol žalobcovi súdnu ochranu formou navrhovaného neodkladného opatrenia a neuložil by žalovanému povinnosť uhrádzať žalobcovi mesačné finančné príspevky na prevádzku poskytovanej sociálnej služby aspoň vo výške 6.169,45 eur, čo je príspevok podľa predchádzajúceho roku 2020, mohlo by to ohroziť samotnú činnosť žalobcu ako neziskovej organizácie a neverejného poskytovateľa sociálnych služieb pre fyzické osoby odkázané na sociálnu pomoc formou pobytovej sociálnej služby v zariadeniach žalobcu.
36. Podľa § 51 Občianskeho zákonníka je predmetný zmluvný vzťah medzi žalobcom a žalovaným o poskytovaní finančného príspevku na prevádzku poskytovanej sociálnej služby uzatváraný podľa § 81 písm. h) Zákona o sociálnych službách a zároveň podľa § 51 Občianskeho zákonníka ako nepomenovaná zmluva. To, že medzi stranami sporu ide o súkromnoprávny zmluvný vzťah vyplýva aj z § 75 ods. 14 Zákona o sociálnych službách, ktorý určuje, že finančný príspevok na prevádzku sociálnych služieb sa poskytuje na základe súkromnoprávnej zmluvy uzatvorenej podľa § 51 Občianskeho zákonníka, pričom výška samotného príspevku sa vypočítava podľa § 76 a § 77 Zákona o sociálnych službách. Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojom uznesení sp. zn. 1Ko/8/2020 zo dňa 7. septembra 2020 ustálil, že medzi poskytovateľom sociálnej služby a osobou povinnou poskytovať finančný príspevok na prevádzku sociálnej služby je vzťah súkromnoprávny a spory z tohto vzťahu prejednávajú súdy v civilnom sporovom konaní.
37. Odvolací súd preto dospel k záveru, že ak je predmetný zmluvný vzťah medzi stranami sporu súkromnoprávnym vzťahom, vzťahujú sa na riešenie sporov z takejto zmluvy o poskytovaní sociálnej služby a o poskytovaní finančného príspevku na prevádzku poskytovanej sociálnej služby ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku, teda aj ustanovenia § 324 a nasl. Civilného sporového poriadku, ktoré upravujú neodkladné opatrenia. Preto súd môže v tomto spore medzi stranami sporu nariadiť neodkladné opatrenie a v tomto spore je oprávnený prejudiciálne posudzovať aj Usmernenie žalovaného č. 8/2015 zo dňa 11.11.2016 o určení postupu pri výpočte ekonomicky oprávnených nákladov, bežných výdavkov a bežných príjmov.
38. Odvolací súd poukazuje na to, že pred nariadením neodkladného opatrenia súd nemusí zistiť všetky skutočnosti, ktoré sú potrebné pre vydanie konečného rozhodnutia vo veci, musia však byť osvedčené aspoň základné skutočnosti preukazujúce pravdepodobnosť nároku, ktorému sa má neodkladným opatrením poskytnúť ochrana. Nemusia byť dodržané ani procesné postupy pri dokazovaní, postačuje osvedčenie, že sa zo všetkých predložených listinných dôkazov a tvrdení javí nárok, ktorému sa má poskytnúť ochrana, ako nanajvýš pravdepodobný. Neodkladné opatrenie okrem poskytnutia dočasnej ochrany má zabrániť aj ďalšiemu zhoršovaniu postavenia žalobcu a to aj za cenu, že skutočný stav veci nie je ešte náležite zistený. Neodkladné opatrenie neprejudikuje práva a povinnosti strán sporu, ani samotné posúdenie právneho vzťahu medzi nimi, to bude predmetom ďalšieho konania, ktoré súd uloží iniciovať jednej zo strán sporu.
39. Žalovaný pri poskytovaní finančného príspevku na prevádzku poskytovanej sociálnej služby uzavrel so žalobcom Dodatok č. 1 (č.l. 15 rub spisu), podľa ktorého žalovaný žalobcovi poskytne počas celého roku 2021 celkovo finančný príspevok vo výške 49.938,12 eur a to pre 6 osôb v domove sociálnych služieb a pre 15 osôb v zariadení podporovaného bývania. Z dodatku č. 1 k zmluve o poskytovaní finančného príspevku na prevádzku BARBORKA, n.o. v roku 2019 (žalovaný nespochybnil v priebehu konania, že ide o právneho nástupcu žalobcu), na celý rok 2019, poskytol žalobca príspevok pre 6 fyzických osôb v domove sociálnych služieb a pre 15 fyzických osôb v zariadení podporovaného bývania vo výške 84.068,24 eur (č.l. 11 rub spisu). Z dodatku č. 1 k zmluve o poskytovaní finančného príspevku na prevádzku žalobcu za rok 2020, pre 6 osôb v domove sociálnych služieb a pre 15 osôb v zariadení podporovaného bývania, poskytol príspevok 74.357,40 eur. Žalobca týmito predloženými zmluvami osvedčil, že žalovaný pri poskytovaní finančného príspevku, tento každoročne znižuje, aj keď je všeobecne známe, že náklady na bývanie, keďže ide o pobytovú sociálnu službu, každoročne sa zvyšujú. Zvyšujú sa náklady na mzdy a zvyšujú sa aj mzdové príplatky za prácu v nepretržitých prevádzkach počas nočných služieb, počas dni pracovného voľna, dni pracovného pokoja a štátnych sviatkov. Toto logicky znamená, že zvyšujú sa každoročne náklady na prevádzku zariadení žalobcu a takéto spolufinancovanie zo strany žalovaného je neudržateľné pre zachovanie prevádzky žalobcu. Je treba uviesť, že žalobca je neziskovou organizáciou zriadenou podľa zákona č. 213/1997 Z.z. o neziskových organizáciách poskytujúcich všeobecne prospešné služby, teda nemôže pri svojej činnosti vo verejnom záujme pri poskytovaní sociálnych služieb vytvárať zisk. Prípadný zisk musí byť rozdelený v každom účtovnom období a nemôže tento zisk ponechávať na financovanie ďalšieho obdobia. To znamená, že bez financovania zo strany žalovaného, aspoň v takom rozsahu ako v predchádzajúcich rokoch, by to znamenalo pre žalovaného, že by bol nútený prepustiť aspoň časť zamestnancov, čím by nespĺňal štandardy kvality poskytovania sociálnych služieb podľa prílohy č. 1 Zákona o sociálnych službách, ktorý určuje minimálny počet zamestnancov na jedného prijímateľa sociálnych služieb, čo by malo za následok zánik oprávnenia žalobcu poskytovať sociálne služby a následný výmaz žalobcu z Registra poskytovateľov sociálnych služieb podľa § 68 ods. 1 písm. b) Zákona o sociálnych službách. Ak by si žalobca zamestnancov ponechal tak, aby spĺňal štandardy kvality o počte zamestnancov podľa Prílohy č. 1 Zákona o sociálnych službách, nevyplatil by im mzdy a nevyplatil im odvody. Žalobca taktiež by prestal spĺňať finančné podmienky na prevádzkovanie zariadenia podľa § 68 ods. 5 Zákona o sociálnych službách, čo taktiež by viedlo k zániku oprávnenia žalobcu poskytovať sociálne služby a následne by to znamenalo výmaz žalobcu z Registra poskytovateľov sociálnych služieb podľa § 68 ods. 1 písm. c) Zákona o sociálnych službách.
40. Odvolací súd preto dospel k záveru, že je potrebné nariadiť navrhované neodkladné opatrenie a zabezpečiť financovanie žalobcu zo strany žalovaného, minimálne v rozsahu financovania v predchádzajúcom roku 2020. Týmto nariadeným neodkladným opatrením je zabezpečená efektívna ochrana práv žalobcu, ktorý ak by toto neodkladné opatrenie nebolo nariadené, spôsobilo by to ukončenie činnosti žalobcu v dôsledku nesplnenia základných štandardov kvality poskytovanej sociálnej služby v dôsledku podfinancovania poskytovanej sociálnej služby a to v oblasti mzdovej, odvodovej, nákladov na prevádzku na energie a na ďalšie náklady spojené s pobytovou sociálnou službou, ktorú poskytuje žalobca pre fyzické osoby odkázané na sociálne služby. Na druhej strane týmto neodkladným opatrením nebudú dotknuté oprávnené záujmy žalovaného ako samosprávneho kraja, ak bude zaviazaný neodkladným opatrením financovať zariadenie žalobcu v rozsahu ako ho financoval v predchádzajúcom roku 2020. V konaní vo veci samej bude presne určená výška príspevku, ktorý je povinný žalovaný uhrádzať žalobcovi aj do budúcna, vrátane tohto obdobia trvania neodkladného opatrenia, až do právoplatného rozhodnutia vo veci samej.
41. Pokiaľ súd prvej inštancie zamietol návrh žalobcu na nariadenie neodkladného opatrenia v navrhovanom znení dôvodiac, že žalobca mohol podať žalobu vo veci samej na základe Dodatku č. 1 zo dňa 15.4.2021, keď mu bol známa výška príspevku na rok 2021, odvolací súd udáva, že potreba úpravy pomerov na základe neodkladného opatrenia síce musí byť bezodkladná, čo zahňuje aj prvok naliehavosti a nevyhnutnosti, no samotný atribút bezodkladnosti bez ďalšieho neznamená, že ide o akútny a jednorazový stav. Potreba upraviť pomery môže byť bezodkladná a pretrvávať aj po určité dlhšie časové obdobie. Súd preto nemôže danú podmienku považovať za nesplnenú iba z toho dôvodu, že sa navrhovateľ nedomáhal ochrany prostredníctvom neodkladného opatrenia ihneď po reálnom vzniku potreby bezodkladne upraviť pomery. Rozhodujúce je výlučne kritérium splnenia uvedených podmienok v čase vydania uznesenia súdu prvej inštancie, čo bolo v posudzovanej veci jednoznačne naplnené.
42. Odvolací súd udáva, že neodkladné opatrenie bude spravidla opodstatnené, ak navrhovateľovi hrozí vznik alebo rozširovanie škody či inej ujmy, dochádza k porušovaniu alebo ohrozovaniu jeho práv a oprávnených záujmov, prípadne hrozí zhoršenie jeho právnej pozície do takej miery, že sa mu viac neoplatí uchádzať o konečnú súdnu ochranu. Pritom to bol súd prvej inštancie, ktorý poukazoval na samotnú dĺžku konania vo veci samej, čo podľa odvolacieho súdu odôvodňuje poskytnutie právnej ochrany žalobcovi práve navrhovaným neodkladným opatrením.
43. Odvolací súd je zároveň toho názoru, že nariadenie neodkladného opatrenia v navrhovanom znení je efektívnym prostriedkom, ktorý ochráni práva žalobcu do času meritórneho rozhodnutia, eliminujeme riziko vzniku škody na strane žalobcu a zároveň nijakým neprimeraným spôsobom neobmedzí žalovaného. Neobstojí pritom iba tvrdenie žalovaného, že v prípade jeho úspechu vo veci samej, bude iluzórne spätné vymoženie poskytnutých finančných prostriedkov s poukazom na to žalobca je neziskovou organizáciou. Nevytváranie zisku nemôže svedčiť o existencii nemajetnosti žalobcu. Nedôvodná je zároveň aj argumentácia žalovaného, že nariadenie neodkladného opatrenia je neprimerané aj s poukazom na zásadu hospodárnosti vyjadrenú v § 7 zákona č. 446/2001 Z.z., podľa ktorého je žalovaný ako vyšší územný celok povinný zveľaďovať, chrániť a zhodnocovať svoj majetok, keďže v prípade prípustnosti takejto argumentácie by nebolo možné v konaní o nariadenie neodkladného opatrenia vyhovieť žiadnemu návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia, kde by vystupoval ako žalovaný samosprávny kraj.
44. Odvolací súd pritom udáva, že rozhodnutie súdu o neodkladnom opatrení nie je rozhodnutím vo veci samej. V rámci konania o neodkladnom opatrení sa zároveň zohľadňuje, že ide (len) o dočasné procesné opatrenie súdu, trvanie ktorého je obmedzené a môže byť za podmienok uvedených v zákone zrušené. Neodkladné opatrenie má v takomto prípade nastoliť určitý stav len dočasne a bez ujmy na konečnú, definitívnu ochranu poskytovanú až rozhodnutím súdu vo veci samej.
45. Pokiaľ súd prvej inštancie odôvodňoval zamietnutie navrhovaného opatrenia s poukazom na to, že strany sporu na obdobie roku 2022 uzatvoria novú zmluvu, na základe nových podmienok, odvolací súd udáva, že žalobca sa navrhovaným neodkladným opatrením domáha ochrany svojich práv ešte za obdobie roku 2021, pričom v prípade roku 2022 ak dôjde k poskytnutiu finančného príspevku v súlade so zákonom, nebude nič brániť stranám sporu, najmä žalovanému domáhať sa zrušenia nariadeného neodkladného opatrenia podľa § 344 C.s.p., podľa ktorého ustanovenia, súd na návrh neodkladné opatrenie zruší, ak odpadnú dôvody, pre ktoré bolo nariadené.
46. Žalovaný nedôvodnosť navrhovaného neodkladného opatrenia dôvodil aj tým, že na základe uzatvoreného zmluvného vzťahu už poskytuje žalobcovi každý mesiac za rok 2021 sumu príspevku vo výške 4.161,51 eur, teda žalobca nemá dôvod domáhať sa do výšky tejto sumy nariadenia neodkladného opatrenia a v takomto prípade by bol žalovaný povinný poskytovať žalobcovi peňažné plnenie z dvoch právnych dôvodov (zmluva a súdne rozhodnutie). K tejto argumentácii žalovaného odvolací súd udáva, že žalobca sa navrhovaným neodkladným opatrením domáha uloženia povinnosti žalovanému aby tento uhrádzal žalobcovi každú mesačnú splátku úhrady finančného príspevku na prevádzku poskytovanej sociálnej služby vo výške 6.169,45 eur, teda konkrétnu sumu, ktorá zodpovedá sume príspevku, ktorý poskytoval žalovaný žalobcovi v roku 2020. Nariadením navrhovaného neodkladného opatrenia sa iba deklaruje povinnosť žalovaného na poskytovanie finančného príspevku podľa Zákona o sociálnych službách. Podľa odvolacieho súdu právna úprava nevylučuje, aby sa žalovaný navrhovaným neodkladným opatrením domáhal uloženia takejto povinnosti, bez ohľadu na to, že strany sporu uzatvorili (na rok 2021) nepomenovanú zmluvu, kde je uvedená výška príspevku v nižšej sume, ktorá podľa žalobcu nezodpovedá výške vyplývajúcej zo zákona. V navrhovanom neodkladnom opatrení je pritom presne určená suma príspevku za mesiac, ktorej základ je daný hmotnoprávnym vzťahom strán sporu, pričom je vyjadrením celkovej výšky mesačného príspevku. Ak by súd v prípade rozhodovania o navrhovanom neodkladnom opatrení uložil žalovanému povinnosť iba na peňažné plnenie, ktoré by vyjadrovalo rozdiel v navrhovanej výške žalobcom a reálne poskytovanej zo strany žalovaného, uložená povinnosť by nezodpovedala celej výške (mesačného) príspevku za rok 2020, v dôsledku čoho by žalovaný reálne plnil iba takto uloženú povinnosť, čo by sa minulo účinkom navrhovaného neodkladného opatrenia. Preto je podľa odvolacieho súdu nedôvodná ani táto námietka žalovaného.
47. Odvolací súd sa nestotožňuje ani s ďalšou námietkou žalovaného, že neodkladné opatrenie v znení ako navrhol žalobca má charakter určujúceho výroku, ktorým by malo byť určenie podľa žalobcu
správnej výšky finančného príspevku. Tomu nezodpovedá znenie navrhovaného petitu neodkladného opatrenia, keďže neodkladným opatrením sa žalobca domáha uloženia peňažnej povinnosti podľa § 325 ods. 2 písm. d) C.s.p., ktorá podľa tvrdení žalobcu nezodpovedá ani zákonnej výške. Odvolací súd pritom poukazuje, že sám žalovaný uviedol, že otázka výšky poskytovaného finančného príspevku nie je jednoduchou právnou otázkou. Práve s poukazom na uvedené, odvolací súd udáva, že až v konaní vo veci samej bude presne určená výška príspevku, ktorý je povinný žalovaný uhrádzať žalobcovi. Preto je predčasné tvrdenie žalovaného, že v čase nariadenia neodkladného opatrenia by žaloba vo veci samej bola z podstatnej časti neúspešná.
48. Podľa odvolacieho súdu nie je vo vzťahu k žalovanému neodkladné opatrenie neprimerané a nie je ani v rozpore s princípom proporcionality, keďže žalobca aj naďalej bude schopný poskytovať sociálne služby. Práve naopak, neposkytnutie primeraného finančného príspevku, by malo za následok ukončenie poskytovania sociálnych služieb zo strany žalobcu.
49. Odvolací súd na základe uvedeného dospel k záveru, že odvolanie žalobcu proti uzneseniu súdu prvej inštancie, ktorým zamietol návrh na nariadenie neodkladného opatrenia je dôvodné, a preto podľa záverov odvolacieho súdu vyslovených v predchádzajúcich odsekoch, dospel k záveru, že nie sú splnené podmienky na potvrdenie tohto uznesenia súdu prvej inštancie. Preto odvolací súd uznesenie súdu prvej inštancie podľa § 388 Civilného sporového poriadku zmenil tak, že žalovanému uložil, aby uhrádzal žalobcovi každú mesačnú splátku úhrady finančného príspevku na prevádzku poskytovanej sociálnej služby vo výške 6.169,45 eur a to odo dňa doručenia tohto rozhodnutia až do právoplatného rozhodnutia vo veci samej.
50. Pretože odvolací súd zmenil výrok I. uznesenia súdu prvej inštancie, zmenil aj závislý výrok, o trovách konania v konaní na súde prvej inštancie (výrok II.) a rozhodol o trovách odvolacieho konania podľa § 396 ods. 1, 2 C.s.p. v spojení s ustanovením § 255 ods. 1 C.s.p. podľa ktorého súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Odvolací súd priznal úspešnému žalobcovi plnú náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania, ktoré je povinný nahradiť neúspešný žalovaný. O ich výške rozhodne podľa § 262 ods. 2 C.s.p. súd prvej inštancie samostatným uznesením.
51. Zároveň odvolací súd uložil žalobcovi povinnosť podať proti žalovanému žalobu vo veci samej o zaplatenie finančného príspevku na prevádzku poskytovanej sociálnej služby do 30 dní odo dňa doručenia tohto rozhodnutia odvolacieho súdu a to v zmysle ustanovenia 336 ods. 1, 2 Civilného sporového poriadku. Dôsledkom nepodania tejto žaloby vo veci samej, bude zrušenie tohto nariadeného neodkladného opatrenia súdom podľa § 336 ods. 3 Civilného sporového poriadku. Ak žalobca nebude v konaní vo veci samej úspešný, súd zruší toto nariadené neodkladné opatrenie podľa § 336 ods. 4 a § 335 C.s.p.
52. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 posledná veta C.s.p.).
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa v ustanovení § 419 C.s.p.
Dovolanie možno podať v lehote dvoch mesiacov od doručenia tohto rozhodnutia odvolacieho súdu, na súde ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Dovolanie môže podať strana sporu v ktorej neprospech bolo toto rozhodnutie vydané, dovolanie môže podať aj intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 C.s.p.). Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy podľa § 427 ods. 1 C.s.p.
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom, dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom, okrem prípadov uvedených v § 429 ods. 2 C.s.p., ak má dovolateľ sám, alebo
jeho zamestnanec alebo člen vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. Inak dovolací súd dovolanie odmietne podľa § 447 písm. c) C.s.p.
V dovolaní podľa § 428 C.s.p. sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).