Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (29)Uznesenie_5CoCsp-22-2021.pdf
PDF · 98.54 KB
Case nature
Area
Subarea
5CoCsp/22/2021
Uznesenie
Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Olivera Kolenčíka a sudcov JUDr. Vladimíra Pribulu a JUDr. Borisa Minksa, v spore žalobcu: BENCONT COLLECTION, a.s., so sídlom Bratislava - Nové Mesto, Vajnorská 100/A, IČO: 47 967 692, proti žalovanej: Q. Q., nar. XX. XX. XXXX, bytom S., F. 21, zastúpená: Advokátska kancelária JUDr. Roman BLAŽEK, s.r.o., so sídlom Komárno, Pohraničná 4, IČO: 36 721 123, o zaplatenie 948,60 eura s príslušenstvom, o odvolaní žalovanej proti uzneseniu Okresného súdu Komárno č. k. 7Csp/164/2020-112 z 24. marca 2021, takto
rozhodol:
Odvolací súd uznesenie súdu prvej inštancie v časti výroku II. o trovách konania m e n í tak, že žalovaná má voči žalobcovi právo na náhradu trov konania v celom rozsahu.
Žalovanej voči žalobcovi p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Komárno (súd prvej inštancie podľa § 12 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok, ďalej len „CSP“) uznesením č. k. 7Csp/164/2020-112 z 24. marca 2021, zastavil konanie. O trovách konania rozhodol tak, že žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov konania. Zároveň si vymienil rozhodnúť o vrátení súdneho poplatku po právoplatnom skončení konania.
2. Rozhodnutie právne odôvodnil s poukazom na § 144, § 145 ods. 1, § 251 a § 257 CSP.
3. V odôvodnení poukázal na to, že žalobca sa žalobou doručenou súdu prvej inštancie dňa 29. 12. 2020 domáhal uloženia povinnosti žalovanej zaplatiť mu sumu 948,60 eura s príslušenstvom a trovy konania.
4. Žalobca podaním, ktoré doručil prvoinštančnému súdu dňa 26. 02. 2021 zobral žalobu späť v celom rozsahu a žiadal aby súd konanie zastavil. S poukazom na späťvzatie žaloby súd prvej inštancie zastavil konanie skôr, ako otvoril pojednávanie.
5. Súd prvej inštancie konanie zastavil z dôvodu späťvzatia žaloby, bez uvedenia dôvodu, preto pri rozhodovaní o trovách konania prihliadal na aplikáciu § 256 ods. 1 CSP a § 257 CSP. Zdôraznil, že pri rozhodnutí o trovách je potrebné právne relevantné skutočnosti vnímať v širšom rozsahu, a to o. i. aj v spojení s § 257 CSP podľa ktorého platí, že ak v prejednávanom prípade existujú dôvody hodné osobitného zreteľa, na ktoré prihliadol, a to vo vzťahu k zákonnej požiadavke podľa § 256 ods. 1 CSP zo strany žalobcu, ale ani žalovanej strany nebolo žiadne procesné zavinenie protistrany nielenže preukázané, resp. aspoň osvedčené, alebo aspoň označené. V súlade s požiadavkou riadneho odôvodnenia rozhodnutia a z charakteru rozhodnutia o trovách konania je daná potreba zistenia a osvojenia si relevantných skutočností pre takéto rozhodnutie a na základe uvedených skutočností súd prvej inštancie o nároku na náhradu trov konania rozhodol podľa § 257 CSP. Judikatúra súdov medzi dôvody hodné osobitného zreteľa zahrňuje o. i. neprimeranú tvrdosť, podiel strán na vzniku a priebehu sporu, povaha a okolnosti sporu, a pod. Vychádzajúc z uvedeného konštatoval, že v predmetnej veci
sa priznanie náhrady trov konania za danej skutkovej a právnej situácie, ktorémukoľvek zo strán sporu javilo ako neprimerane tvrdé rozhodnutie, preto podľa § 257 CSP rozhodol tak, ako uviedol vo výrokovej časti uznesenia.
6. Proti tomuto uzneseniu v časti výroku o trovách konania podala v zákonnej lehote odvolanie, žiadajúc odvolací súd, aby uznesenie súdu prvej inštancie v napadnutej časti zmenil tak, žalovanej prizná náhradu trov provinštančného, ako aj odvolacieho konania v plnom rozsahu. Namietala, že vo vyjadrení k žalobe poukázala na nedôvodnosť žaloby z viacerých dôvodov a zároveň vzniesla námietku premlčania, v nadväznosti na čo žalobca vzal žalobu späť. Poukázala na nedostatky Zmluvy o úvere uzavretej medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovanou dňa 07. 08. 2008, v dôsledku čoho sa poskytnutý úver považuje za bezúročný a bez poplatkov. Pokiaľ ide o dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré prvoinštančný súd zistil, tieto v danej veci preukázané neboli. Žalobca vzal žalobu bez uvedenia dôvodu späť v celom rozsahu, čím zavinil zastavenie konanie. Strana, ktorá zavinila zastavenie konania a zároveň vznik trov konania, je povinná ich nahradiť protistrane. Súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil, keď konštatoval nezavinenie zastavenia konania žiadnou zo strán sporu. Súd prvej inštancie mal aplikovať § 256 ods. 1 CSP.
7. Krajský súd v Nitre, ako súd odvolací (§ 34 Zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok, ďalej len „CSP“) po zistení, že odvolanie bolo podané oprávnenou osobou v zákonom stanovenej lehote, preskúmal uznesenie súdu prvej inštancie v napadnutej časti výroku o trovách konania, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 CSP), prejednal odvolanie bez nariadenia odvolacieho pojednávania a dospel k záveru, že odvolanie žalovanej je dôvodné, preto uznesenie súdu prvej inštancie v napadnutej časti výroku o nároku na náhradu trov konania podľa § 388 CSP zmenil tak, ako je uvedené vo výroku tohto uznesenia.
8. Podľa § 388 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zmení, ak nie sú splnené podmienky na jeho potvrdenie, ani na jeho zrušenie.
9. Podľa § 251 CSP v znení platnom a účinnom od 01. 07. 2016, trovy konania sú všetky preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené výdavky, ktoré vzniknú v konaní v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením práva.
10. Podľa § 257 CSP výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa.
11. Podľa § 256 ods. 1 CSP ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd prizná náhradu trov konania protistrane.
12. Podľa čl. 2 ods. 2 CSP právna istota je stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít; ak takej ustálenej rozhodovacej praxe niet, aj stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo.
13. Súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je nepochybne aj rozhodovanie o náhrade trov konania (napr. I. ÚS 48/05, II. ÚS 272/08). Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky je aj to, že strana sporu, ktorá v konaní, spravidla v spore, uspela, má, zásadne, právo na to, aby sa jej nahradili všetky trovy, ktoré zaplatila vo vecnej súvislosti s uplatnením tohto základného práva. Ak sa chce súd odchýliť od tohto pravidla, musí vychádzať zo zákona a túto odchýlku aj náležite odôvodniť, inak porušuje základné právo na súdnu ochranu dotknutého účastníka.
14. Náhrada trov konania plní vo vzťahu k sporovým stranám tri základné funkcie. Predovšetkým ide o funkciu kompenzačnú, ktorá vyplýva už zo skutočnosti, že trovy konania sa strane nahrádzajú. To je prejavom tradičného princípu, podľa ktorého tomu, kto je v práve, nemôže byť vedenie sporu na škodu. Súčasne možno pri náhrade trov konania vnímať aj prvky preventívnej funkcie, keďže nevyhnutnosť vzniku trov každého sporového konania do určitej miery preventívne pôsobí proti svojvoľnému a šikanóznemu uplatňovaniu alebo bráneniu domnelých subjektívnych práv na súde. Trovy konania a ich
náhrada plnia aj quasi sankčnú funkciu, a to najmä pri aplikácii princípu procesnej zodpovednosti za zavinenie (§ 256 CSP) a čiastočne aj v súvislosti s celkovou náhradou trov konania protistrany.
15. Každá strana znáša trovy spojené s jej účasťou v spore, kým nie je spor skončený (§ 252 CSP). Ak bude § 252 CSP rozhodnutím súdu vyslovené, ktorá strana je v práve, nadobudne táto strana nárok na náhradu trov konania, ktoré na dosiahnutie tohto rozhodnutia vynaložila. Právnym dôvodom tohto nároku je to, že strany, ktoré viedli spor, konajú na vlastné nebezpečenstvo a nesú tak zodpovednosť za výsledok sporu. Nemožno pritom nezohľadniť aj okolnosť, že zásada za ručenie za výsledok sporu má aj nepochybný význam výchovný, a to že zdržiava strany od ľahkomyseľného vedenia sporu.
16. Náhrada trov konania je nerozlučne spojená so sporovým konaním a vyplýva z jeho povahy, keď strany sporu stoja proti sebe a je namieste, aby strana, ktorá v spore so svojím nárokom zvíťazila, dostala ňou vynaložené trovy nahradené od protistrany. Úspech vo veci, ktorá je predmetom sporu, je teda okolnosťou, ktorá určuje nárok na náhradu trov. Neúspešnej strane takto potom vzniká povinnosť nahradiť trovy konania víťaznej strane. Ak nie sú tieto okolnosti splnené, strana nemá na náhradu trov konania nárok a vynaložené trovy znáša trvale zo svojho.
17. Zásada úspechu v spore sa premieta v ustanovení § 255 ako esenciálne kritérium priznania náhrady trov konania. „Úspech vo veci“ súd vždy skúma čo do právneho základu veci a čo do výšky priznaného nároku. Zásada úspechu vo veci (zásada zodpovednosti za výsledok sporu) charakteristická pre sporové konania sa uplatní tak, že neúspešná strana sporu je povinná nahradiť v spore úspešnej strane trovy konania, ktoré úspešnej strane vznikli. Ako už je uvedené vyššie, nejde však o náhradu všetkých trov, ktoré strana v konaní vynaložila, ale iba trov konania vymedzených v § 251 CSP. To znamená všetkých trov, ktoré sú preukázané, odôvodnené, účelne vynaložené a ktoré vznikli v konaní v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením práva. Procesný úspech sa určuje vo vzťahu k predmetu sporu úspechom (t. j. víťazstvom) v spore. Ak žiadna zo strán nemala v spore plný úspech, má každá z nich úspech čiastočný, t. j. každá zo strán sporu (žalobca aj žalovaný) je sčasti úspešná a sčasti neúspešná. Ak sa v spore navzájom vyvážia úspech a neúspech, náhrada trov sa spravidla neprizná žiadnej zo strán sporu. Na rozhodnutie súdu o priznaní náhrady trov konania má teda zásadný vplyv pomer úspechu konkrétnej sporovej strany voči protistrane. Pomer rozdelenia náhrady trov konania zodpovedá pomeru víťazstva strany vo veci samej, zníženého o pomernú časť jej neúspechu. Pomer úspechu treba určiť vždy, ak má byť náhrada trov rozdelená, pričom sa určuje k celému predmetu konania.
18. Vo všeobecnosti platí, že náhradu trov konania ovláda zásada úspechu vo veci, ktorá je doplnená zásadou procesnej zodpovednosti za zavinenie. Zásada procesnej zodpovednosti za zavinenie je transformovaná do podoby vyjadrenej v § 256 CSP a znamená, že trovy je povinná nahradiť tá zo strán, ktorá zavinila, že vznikli. Zmyslom využitia zásady zavinenia je sankčná náhrada trov konania, ktoré by pri jeho riadnom priebehu nevznikli, uložená rozhodnutím súdu tomu, kto ich vznik zavinil. Náhrada týchto trov sa prisudzuje bez ohľadu na meritórny výsledok sporu.
19. Pojem „procesné zavinenie“, použitý v § 256 CSP, sa posudzuje výlučne z procesného hľadiska. Zásada zodpovednosti za zavinenie je inštitútom procesného práva, a preto rozhodujúcimi skutočnosťami na posúdenie tejto zodpovednosti sú tie, ktoré vznikli po začatí konania. Zavinenie však nie je možné interpretovať v doslovnom jazykovom zmysle, ale vo vzťahu príčinnej súvislosti, v ktorom príčinou je správanie sa strany sporu (teda aj jej prejav vôle spočívajúci napr. v späťvzatí žaloby) a dôsledkom je vznik trov protistrany (uznesenie Ústavného súdu ČR, II. ÚS 563/01 alebo I. ÚS 469/04). Pokiaľ jedna procesná strana zaviní, že konanie muselo byť zastavené, pričom o veci nemôže byť meritórne rozhodnuté, a tým zistené, či bola žaloba podaná dôvodne, vzniká jej zásadne povinnosť nahradiť druhej procesnej strane trovy konania. Pojem „procesné zavinenie“ je pritom nevyhnutné vykladať komplexne a extenzívne. Za osobu, ktorá zavinila zastavenie konania, je považovaný aj žalovaný, ktorý svoj dlh splnil po začatí sporu a vyvolal tým u žalobcu nevyhnutnosť späťvzatia dôvodne podanej žaloby. Pokiaľ sporovej strane možno pričítať procesné zavinenie trov konania, ktoré by inak neboli vznikli, súd prizná ich náhradu protistrane (§ 256 ods. 2 CSP).
20. Zásada procesnej zodpovednosti za zavinenie sa uplatní pre každé konanie bez ohľadu na to, z akého dôvodu bolo zastavené, ak už vznikol procesnoprávny vzťah medzi súdom a oboma stranami sporu a medzi stranami sporu navzájom. K zastaveniu konania môže dôjsť napr. z dôvodu späťvzatia žaloby, či už úplného, alebo čiastočného (§ 145 CSP), z dôvodu neodstrániteľného nedostatku
podmienky konania (§ 161 ods. 1 CSP), z dôvodu odstrániteľného nedostatku podmienky konania, ktorý sa nepodarilo odstrániť (§ 161 ods. 3 CSP). Zavinenie môže pritom existovať na strane žalobcu aj na strane žalovaného.
21. Pri posudzovaní nároku na náhradu trov konania v spojení s § 256 ods. 1 CSP je súd povinný skúmať, či niektorá zo strán sporu zavinila, že sa konanie muselo zastaviť. Záver súdu o tom, že je splnený predpoklad na náhradu trov, nevylučuje, aby súčasne nedospel k záveru, že sú splnené predpoklady na aplikáciu § 257 CSP (dôvody hodné osobitného zreteľa). Súd za daných okolností napriek procesnému zavineniu vysloví, že žiadna zo strán nemá nárok na náhradu trov konania, pretože sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa podľa § 257 CSP.
22. Ustanovenie predstavuje odchýlku od zásady zodpovednosti § 257 CSP za výsledok (§ 255) a od zásady zodpovednosti za zavinenie (§ 256 ods. 1). Súd výnimočne neprizná náhradu trov konania, ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa. Znamená to, že súd nemusí zaviazať neúspešnú stranu sporu na náhradu trov konania, resp. nemusí zaviazať stranu, ktorá spôsobila vznik trov svojím zavinením, aby tieto trovy nahradila protistrane. Dôvody hodné osobitného zreteľa budú tak naďalej generálnym dôvodom pre nepriznanie náhrady trov konania, pričom nový § 257 CSP je formulovaný podstatne všeobecnejšie než § 150 ods. 1 a 2 OSP a vytvára väčší priestor na voľnú úvahu súdu. Použitie tohto ustanovenia preto negatívne dopadá na stranu sporu, ktorá by inak mala právo na náhradu trov konania. Z tohto dôvodu musí aplikácia daného ustanovenia zodpovedať osobitným okolnostiam konkrétneho prípadu a musí mať vždy výnimočný charakter (R 34/1982). Zákon pre rozhodnutie o nepriznaní náhrady trov konania podľa § 257 vyžaduje kumulatívne splnenie dvoch podmienok, a to dôvody hodné osobitného zreteľa a výnimočné okolnosti.
23. Aplikácia § 257 CSP je odôvodnená tým, že prísna aplikácia ustanovení o náhrade trov konania by mohla v konkrétnych prípadoch viesť k nežiaducim tvrdostiam. Zákon preto stanovuje všeobecné podmienky, za ktorých môže dôjsť rozhodnutím súdu k zmierneniu dôsledkov právnych noriem upravujúcich platenie a náhradu trov konania. Toto zákonné ustanovenie dopadá na tú stranu, ktorá by inak mala právo na náhradu trov konania. Predpokladom jeho použitia je existencia dôvodov hodných osobitného zreteľa pre nepriznanie náhrady trov inak úspešnej strane a existencia výnimočnosti daného prípadu. V prvom rade treba prihliadnuť najmä na okolnosti, či strana, ktorej sa priznáva náhrada trov konania, uviedla skutočnosti a dôkazy pri prvom úkone, ktorý mu patril. K dôvodom hodným osobitného zreteľa môže dôjsť vo vzťahu k určitým druhom konania alebo určitej procesnej situácie. Dôvody hodné osobitného zreteľa sa môžu týkať sociálnej situácie strán. V takomto prípade je potrebné pri posudzovaní okolností hodných osobitného zreteľa prihliadať na osobné, majetkové, zárobkové a iné pomery oboch (všetkých) strán, teda nielen toho, koho by postihovala povinnosť nahradiť trovy, ale aj toho, ktorého majetková sféra by bola použitím výnimočného ustanovenia dotknutá. Do úvahy treba brať tiež také okolnosti, ktoré viedli k súdnemu uplatneniu nároku a prihliadnuť i na postoj účastníkov v konaní.
24. V tejto súvislosti odvolací súd dodáva, že podľa § 257 CSP je možné rozhodnúť vtedy, keď sú naplnené všetky predpoklady na priznanie náhrady trov konania, avšak súd dospeje k záveru, že sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré náhradu trov celkom alebo sčasti neprizná. Musí ísť o celkom výnimočný prípad, ktorý musí byť v rozhodnutí odôvodnený. Výnimočnosť môže spočívať v okolnostiach danej veci, ale aj v okolnostiach na strane subjektov v postavení strán sporu. Dôvody hodné osobitného zreteľa sa skúmajú vždy u strany povinnej plne alebo čiastočne nahradiť trovy konania. Tieto dôvody, inak pomerne jasne vymedzené stabilizovanou judikatúrou, spôsobujú čiastočný alebo úplný zánik práva na náhradu trov konania u čiastočne alebo úplne úspešnej strany sporu.
25. Pri skúmaní existencie podmienok hodných osobitného zreteľa treba prihliadať v prvom rade k majetkovým, sociálnym, osobným a ďalším pomerom všetkých účastníkov a je potrebné vziať do úvahy nielen pomery toho, kto by mal trovy konania zaplatiť, ale treba zohľadniť aj dopad takéhoto rozhodnutia najmä na majetkové pomery oprávneného účastníka. Významnými z hľadiska aplikácie § 150 OSP sú tiež okolnosti, ktoré viedli k uplatneniu nároku (práva) na súde, postoj účastníkov v priebehu konania a pod. (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 M Cdo 5/2006).
26. Odvolací súd poukazujúc na vyššie uvedené zásady rozhodovania o trovách konania, resp. o nároku na náhradu trov konania, dospel jednoznačne k záveru, že pokiaľ ide o výrok, ktorým súd prvej inštancie nepriznal žiadnej zo strán sporu právo na náhradu trov konania, súd prvej inštancie uvedené
nesprávne právne posúdil, v dôsledku skutkových zistení, ktoré dopadať na ust. § 257 CSP nemohli. Prvoinštančný súd konštatoval existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa, ktoré videl v tom, že tak na strane žalobcu ako ani na strane žalovanej nie je daná zodpovednosť za zavinenie na zastavení konania a rozhodnutie, kedy by žalovanej z dôvodu späťvzatia žaloby žalobcom priznal náhradu trov konania sa súdu prvej inštancie javilo ako neprimerane tvrdé rozhodnutie, čo ho v konečnom dôsledku primälo k aplikácii § 257 CSP. V tomto smere odvolací súd zdôrazňuje, že ak chce súd aplikovať § 257 CSP a moderovať s ohľadom na existenciu výnimočných okolností nárok na náhradu trov strane, ktorá bola v konaní procesne úspešná, potom musí aj svoje rozhodnutia riadne odôvodniť, čo súd prvej inštancie nerealizoval riadne. Z pohľadu logických a ucelených záverov odôvodnenia nebolo podľa názoru odvolacieho súdu možné konštatovať, že dôvody vedúce k aplikácii ust. § 257 CSP boli prítomné.
27. So záverom súdu prvej inštancie, že žiadna zo strán nezavinila zastavenie konania, čo zakladá existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa však nemožno súhlasiť a odvolací súd preskúmavajúc dôvodnosť podaného odvolania dospel k jednoznačnému záveru, a to že v danej veci nie sú žiadne okolnosti výnimočného charakteru, ktoré by odôvodňovali rozhodnutie súdu, ktorým by žalovanej nárok na náhradu trov konania nepriznal. Z obsahu súdneho spisu vyplýva, že žalobca vzal žalobu späť po tom, ako sa žalovaná vyjadrila k žalobe žalobcu a vzniesla námietku premlčania. Žiadne výnimočné okolnosti v danej veci odvolací súd nezistil, navyše žiadna zo strán na ich existenciu ani nepoukazovala.
28. Bez pochybností možno konštatovať, že zavinenie za zastavenie konania je na strane žalobcu, ktorý bez toho, aby žalovaná plnila to, čo si žalovaný podanou žalobou uplatnil, vzal svoju žalobu spať. Skutočnosť, že žalobca vzal žalobu späť v nadväznosti na žalovanou vznesenú námietku premlčania nemôže vylúčiť jeho zodpovednosť za zastavenie a povinnosť znášať trovy, ktoré s konaním žalovanej vznikli. V tomto smere odvolací súd dáva do pozornosti rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6 Obo 222/1996 z 31. októbra 1996, z ktorého vyplýva, že ak dôvodom späť vzatia žaloby je oprávnene uplatnená námietka premlčania vznesená žalovaným, z procesného hľadiska zásadne platí, že zastavenie konania zavinil žalobca a je povinný nahradiť trovy konania, ktoré vznikli žalovanému. To či bola uplatnená námietka premlčania dôvodne zisťované nebolo. Uvedené je skôr predpokladom. Vo vzťahu k obsahu späťvzatia žalobcu odvolací súd konštatuje, že žalobca prejavil jeho vôľu zobrať žalobu späť v dôsledku jeho tvrdenia, že došlo k uzavretiu mimosúdnej dohody. Mimosúdnu dohodu žalobca nepriložil a ani ďalej netvrdil, čo bolo obsahom dohody. Hoci dostal priestor aj v rámci odvolacieho konania (mal možnosť sa vyjadriť k napadnutému rozhodnutiu a k odvolaniu) tento priestor nevyužil, preto odvolací súd dospel k záveru, že späťvzatie žaloby žalobcom bolo zavinením zastavenia konania žalobcom.
29. Vychádzajúc z uvedeného odvolací súd zastáva názor, že v danej veci neboli naplnené všetky skutočnosti k tomu, aby bolo možné konštatovať existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa a rozhodnúť tak, že žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov konania. Obiter dictum odvolací súd dodáva, že výrok, žiadna zo strán nemá nárok na náhradu trov konania je výrok, ktorý prichádza do úvahy v prípade, kedy je procesný úspech žalobcu a procesný úspech žalovaného približne rovnaký, teda pri aplikácii § 255 ods. 2 CSP. Ak súd rozhoduje aplikujúc § 257 CSP (bez ohľadu na to, či rozhoduje v spojení s § 255 CSP alebo § 256 CSP), potom je potrebné formulovať výrok rozhodnutia tak, že strane, ktorej by ako úspešnej strane tento nárok vznikol vo vzťahu k strane procesne neúspešnej, jej ich súd s ohľadom na existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa nepriznáva.
30. Odvolací súd vzhľadom na uvedené skutočnosti dospel k záveru o dôvodnosti odvolania žalovanej a rozhodol tak, že žalovanej priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu. Takéto rozhodnutie sleduje spravodlivé usporiadanie vzťahov medzi sporovými stranami týkajúcich sa nároku na náhradu trov konania i dodržanie princípu právnej istoty.
31. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd s poukazom na § 255 ods. 1 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP tak, že procesne úspešnej žalovanej v odvolacom konaní priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcovi s poukazom na vyššie uvedené skutočnosti.
32. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 veta druhá Civilného sporového poriadku v spojení § 3 ods. 9 posledná veta zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov).
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu nie je prípustné odvolanie. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP), v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP), to neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).