Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
341/871846.173077.pdf
PDF · 60.52 KB
No categories available
2Tdo/44/2026
Identifikačné číslo spisu: 5124011383 Dátum vydania rozhodnutia: 23.06.2026 Meno a priezvisko: JUDr. Dana Wänkeová Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR:2026:5124011383.1
UZNESENIE
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dany Wänkeovej a sudcov JUDr. Beáty Javorkovej a JUDr. Mariána Mačuru v trestnej veci obvineného W. F. pre zločin lúpeže podľa § 188 ods. 1 Trestného zákona v znení účinnom od 6. augusta 2024, na neverejnom zasadnutí konanom 23. júna 2026 v Bratislave o dovolaní obvineného W. F. proti uzneseniu Krajského súdu Žilina z 24. júla 2025, sp. zn. 3To/35/2025, takto
rozhodol:
Podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku dovolanie obvineného W. F.Á. odmieta.
Odôvodnenie
Okresný súd Žilina (ďalej tiež „okresný súd“) rozsudkom zo 6. marca 2025, sp. zn. 36T/64/2024, uznal obvineného W. F. za vinného zo zločinu lúpeže podľa 188 ods. 1 Trestného zákona v znení účinnom od 6. augusta 2024 na skutkovom základe, že:
dňa 13.04.2024 v čase okolo 04:00 hod., keď prechádzal poškodený K. K. od čerpacej stanice Jurki na Bratislavskej ulici v meste Žilina smerom ku Rušňovému depu Žilina a nachádzal sa medzi koľajami, obvinený pristúpil ku nemu, začal ho rukami šacovať, následne sa mu snažil vytrhnúť z ruky igelitovú tašku, v ktorej mal notebook zn. ASUS TUF GAMING FlS zabalený V originálnej krabici, chvíľu sa naťahovali, následne poškodeného udrel jedenkrát päsťou do ľavého oka, vytrhol mu z ruky predmetnú tašku s notebookom zn. ASUS TUF GAMING F15 zabaleným v originálnej krabici a utiekol smerom na Strážov, čím spôsobil poškodenému K. K. povrchovú odreninu, ktorá si nevyžiadala lekárske ošetrenie a škodu na majetku vo výške 493,05 Eur.
Za to súd obvinenému uložil podľa § 188 ods. 1 Trestného zákona, § 42 ods. 1 Trestného zákona, § 41 ods. 2 Trestného zákona, § 38 ods. 3 Trestného zákona súhrnný trest odňatia slobody vo výmere 7 rokov, na výkon ktorého ho podľa § 48 ods. 2 písm. b) Trestného zákona zaradil na výkon trestu odňatia slobody do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia.
Podľa § 42 ods. 2 Trestného zákona súd zrušil výrok o treste z trestného rozkazu Okresného súdu Žilina z 10. apríla 2024, sp. zn. 48T/25/2024, právoplatný 3. júla 2024, ktorým bol obvinenému uložený trest
odňatia slobody vo výmere 3 mesiace so zaradením do ústavu na výkon trestu odňatia slobody so stredným stupňom stráženia. Zároveň zrušil všetky ďalšie rozhodnutia, na tento výrok obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad.
Podľa § 287 ods. 1 Trestného poriadku obvinenému uložil povinnosť nahradiť poškodenému K. K. škodu vo výške 493,05 eur.
Proti uvedenému rozsudku okresného súdu podal obvinený W. F.T. v zákonom stanovenej lehote odvolanie, o ktorom Krajský súd v Žiline (ďalej tiež „krajský súd“) uznesením z 24. júla 2025, sp. zn. 3To/35/2025, rozhodol tak, že podľa § 319 Trestného poriadku odvolanie obvineného ako nedôvodné zamietol.
Obvinený W. F. podal 6. februára 2026 prostredníctvom zvoleného obhajcu JUDr. Denisy Mrázovskej písomne odôvodnené dovolanie, v ktorom uplatnil dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, a síce zásadným spôsobom bolo porušené právo na obhajobu.
Obvinený vo svojej dovolacej argumentácii namietal postup prvostupňového súdu, ktorý následne aproboval aj odvolací súd, spočívajúci v odmietnutí jeho návrhov na vykonanie dokazovania bez toho, aby v odôvodnení svojich rozhodnutí presvedčivým a dostatočným spôsobom objasnili, z akých dôvodov nepovažovali vykonanie navrhovaných dôkazov za potrebné. Podľa názoru obvineného zásadné porušenie jeho práva na obhajobu nespočívalo v samotnom nevykonaní navrhovaných dôkazov, ale v nedostatočnom a nepresvedčivom odôvodnení rozhodnutí súdov nižších stupňov vo vzťahu k zamietnutiu jeho dôkazných návrhov. Súčasne poukázal na to, že podstata jeho obhajoby bola od počiatku založená na priznaní sa k odcudzeniu notebooku zn. ASUS poškodenému, pričom dôsledne popieral, že by sa ho zmocnil násilím, teda že by poškodeného udrel päsťou do ľavého oka a následne mu vytrhol z ruky predmetnú tašku. Ďalej uviedol, že jediným priamym dôkazom usvedčujúcim ho zo spáchania skutku bola výpoveď samotného poškodeného, ktorý sa však v čase skutku nachádzal pod značným vplyvom alkoholu (1,43 mg/l). Vierohodnosť tejto výpovede bola podľa obvineného oslabená nielen zistenou hladinou alkoholu, ale aj obsahom úradného záznamu príslušníkov Okresného riaditeľstva Policajného zboru Žilina, odbor kriminálnej polície, druhého operatívneho oddelenia, č. ORPZ-ZA-OKP6- 613/2024 z 13. apríla 2024, ktorý bol súčasťou spisového materiálu už v štádiu prípravného konania. Za významné pritom považoval najmä tie časti úradného záznamu, ktoré sa týkali vierohodnosti poškodeného ako svedka, osobitne vo vzťahu k jeho vysokej hladine alkoholu v čase skutku. Z obsahu záznamu vyplývalo, že poškodený opisoval páchateľa ako holohlavého, nevedel uviesť, či išlo o Róma alebo nie, pričom počas komunikácie uvádzal rozdielne verzie skutkového deja. Rovnako nevedel s istotou uviesť, či mal tašku s notebookom položenú na zemi alebo ju držal v rukách, keďže opis situácie viackrát menil. Zároveň uviedol, že keď mu neznáma osoba vytiahla notebook z igelitovej tašky, nevie povedať, či sa v tom okamihu nachádzal na zemi, pričom o notebook nezápasil. Operatívni pracovníci ďalej zaznamenali, že komunikácia s poškodeným bola značne sťažená vzhľadom na jeho silnú intoxikáciu alkoholom a opakované zmeny v opise priebehu skutku. V nadväznosti na uvedené obvinený namietal, že navrhol vykonanie viacerých dôkazov, a to jednak výsluch príslušníkov Policajného zboru, ktorí predmetný úradný záznam spísali, ako aj zabezpečenie odborného vyjadrenia znalca z odboru zdravotníctvo a farmácia, odvetvie súdne lekárstvo k otázke, či koncentrácia alkoholu v krvi poškodeného v čase skutku mohla ovplyvniť jeho motorické schopnosti, prípadne akým spôsobom a v akej miere mohol byť poškodený pod vplyvom alkoholu z hľadiska vytvárania a reprodukcie pamäťových stôp. Súd prvého stupňa však tieto návrhy na hlavnom pojednávaní konanom 7. februára 2025 postupom podľa § 272 ods. 3 Trestného poriadku zamietol. V odôvodnení rozsudku svoje rozhodnutie podľa obvineného odôvodnil iba formálne, keď v podstate použil štandardnú formuláciu, že vykonanie navrhovaných dôkazov nepovažoval za potrebné, keďže vierohodnosť výpovede poškodeného posudzoval na základe ostatných vykonaných dôkazov podľa svojho vnútorného presvedčenia, založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo aj v ich vzájomných súvislostiach (str. 6 až 7 rozsudku súdu prvého stupňa). Odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že sa v celom rozsahu stotožňuje so záverom súdu prvého stupňa o splnení zákonných podmienok podľa § 272 ods. 3 Trestného poriadku na odmietnutie dôkazných návrhov
obvineného. Konštatoval, že dôvody, z ktorých okresný súd pristúpil k ich odmietnutiu, považuje za podrobne, vecne správne, presvedčivo a vyčerpávajúco rozvedené v odôvodnení napadnutého rozsudku, na ktoré v podrobnostiach odkázal ako na správne a úplné. Nad rámec uvedeného krajský súd poukázal na to, že príslušníkov Policajného zboru nemožno v trestnom konaní vypočúvať v procesnom postavení svedkov k tvrdeniam podozrivej osoby, ktoré zaznamenali na mieste činu alebo po jej zadržaní, keďže takýto postup predstavuje obchádzanie procesných pravidiel ustanovených Trestným poriadkom, a preto je z hľadiska trestného konania neprípustný. Zároveň zdôraznil, že nie je prípustné nahrádzať výpovede osôb, ktoré skutok alebo jeho páchateľa bezprostredne vnímali vlastnými zmyslami, výpoveďami policajtov disponujúcich iba sprostredkovanými informáciami o skutku alebo jeho páchateľovi, keďže títo priebeh skutku vlastnými zmyslami vôbec nevnímali (str. 10 až 11 odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu). Vo vzťahu k odmietnutiu dôkazného návrhu smerujúceho k zabezpečeniu odborného vyjadrenia znalca z odboru zdravotníctvo a farmácia, odvetvie súdne lekárstvo, na zodpovedanie otázky, či koncentrácia alkoholu v krvi poškodeného v čase skutku (1,43 mg/l) mohla ovplyvniť jeho motorické schopnosti, prípadne akým spôsobom a v akej miere mohol byť ovplyvnený z hľadiska vytvárania a reprodukcie pamäťových stôp, odvolací súd podľa názoru obvineného neposkytol žiadne dôvody, ktoré by odôvodňovali správnosť takéhoto procesného postupu. Obvinený v rámci svojej dovolacej argumentácie namietal, že odvolací súd si v rozsahu svojej prieskumnej povinnosti nesplnil povinnosť náležite sa vysporiadať s rozhodnutím súdu prvého stupňa o nevykonaní predmetného dôkazu, ako ani s jeho argumentáciou, ktorou odôvodňoval potrebu jeho vykonania. Zároveň poukázal na to, že súd prvého stupňa odôvodnil zamietnutie predmetného dôkazného návrhu výlučne konštatovaním, že hodnotenie vierohodnosti svedeckej výpovede patrí do výlučnej kompetencie súdu. Obvinený ďalej namietal, že postupom súdov nižších stupňov pri odôvodnení ich meritórnych rozhodnutí došlo k zásadnému porušeniu jeho práva na obhajobu. Uviedol, že s jeho dôkaznými návrhmi sa súdy vysporiadali arbitrárnym a nepreskúmateľným spôsobom, keď svoje rozhodnutie o ich nevykonaní takmer nijako neodôvodnili. Podľa jeho názoru nevysvetlili, z akých dôvodov považovali vykonanie navrhovaných dôkazov za nadbytočné alebo právne nevýznamné, ani neozrejmili, z ktorých konkrétnych vykonaných dôkazov vyvodili skutkový záver o tom, že skutok právne kvalifikovaný ako zločin lúpeže spáchal práve on. Na základe uvedenej skutkovej a právnej argumentácie obvinený zastával názor, že rozsudkom Okresného súdu Žilina sp. zn. 36T/64/2024 zo 6. marca 2025 v spojení s uznesením Krajského súdu v Žiline sp. zn. 3To/35/2025 z 24. júla 2025 bol z dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku porušený zákon v jeho neprospech, a to v ustanoveniach § 321 ods. 1 písm. d) Trestného poriadku, § 8 Trestného zákona, § 222 ods. 1 a ods. 5 písm. a) Trestného zákona účinného od 6. augusta 2024, ako aj § 168 ods. 1 Trestného poriadku.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti obvinený navrhol, aby dovolací súd podľa § 386 ods. 1 Trestného poriadku vyslovil, že rozsudkom okresného súdu v spojení s uznesením krajského súdu bol z dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku porušený zákon v jeho neprospech, a to v ustanoveniach § 321 ods. 1 písm. d) Trestného poriadku, § 34 ods. 1 Trestného zákona, § 119 ods. 1, ods. 3 Trestného poriadku a § 168 ods. 1 Trestného poriadku. Súčasne navrhol, aby dovolací súd postupom podľa § 386 ods. 2 Trestného poriadku zrušil rozsudok okresného súdu, ako aj uznesenie krajského súdu, a následne podľa § 380 ods. 2 Trestného poriadku rozhodol, že obvineného do väzby neberie.
K dovolaniu obvineného sa vyjadril prokurátor Okresnej prokuratúry Žilina (ďalej tiež „prokurátor“) podaním z 9. marca 2026, doručeným okresnému súdu 10. marca 2026, v ktorom uviedol, že k dovolateľom uplatneným námietkam je potrebné poukázať na skutočnosť, že posúdenie dôvodnosti návrhov procesných strán na vykonanie jednotlivých dôkazov patrí do výlučnej právomoci súdu. Súd pritom v rámci voľného hodnotenia dôkazov rozhoduje, či navrhovaný dôkaz vykoná, alebo jeho vykonanie odmietne, pričom samotný nesúhlas procesnej strany s takýmto postupom bez ďalšieho nezakladá porušenie jej procesných práv, vrátane práva na obhajobu. Prokurátor ďalej uviedol, že spôsob, akým súd prvého stupňa odôvodnil odmietnutie navrhovaných dôkazov, pričom tieto závery boli následne doplnené a podporené odvolacím súdom, predstavuje podľa jeho názoru dostatočný, zrozumiteľný a vyčerpávajúci podklad pre prijaté rozhodnutia a zároveň spĺňa požiadavky kladené na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenia procesného postupu a rozhodnutí súdov nižších
stupňov, ktorých nepreskúmateľnosť a arbitrárnosť obhajoba obvineného namietala, považoval prokurátor za primerané, logické a zrozumiteľné. Prokurátor zároveň uviedol, že postupom a rozhodnutiami súdov nižších stupňov nedošlo k porušeniu práva obvineného na obhajobu v rozsahu namietanom v dovolaní jeho obhajkyňou. Z uvedeného dôvodu navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky o podanom dovolaní rozhodol tak, že podľa § 392 ods. 1 Trestného poriadku dovolanie zamietne.
K dovolaniu podanému prostredníctvom obhajcu sa vlastnoručne písaným podaním z 23. marca 2026, doručeným okresnému súdu 27. marca 2026, vyjadril aj obvinený, ktorý uviedol, že sa v celom rozsahu pridržiava dovolania podaného v jeho mene obhajcom.
Dovolanie obvineného W. F. bolo 1. júna 2026 spoločne s kompletným k veci prislúchajúcim spisovým materiálom riadne predložené Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej tiež „najvyšší súd“) na konanie a rozhodnutie.
Po predložení veci najvyšší súd ako súd dovolací (§ 377 Trestného poriadku) predbežne preskúmal dovolanie obvineného spolu s predloženým spisovým materiálom a zistil, že dovolanie je prípustné (§ 368 ods. 1, ods. 2 písm. h) Trestného poriadku), bolo podané oprávnenou osobou (§ 369 ods. 2 písm. b) Trestného poriadku), po vyčerpaní riadnych opravných prostriedkov (§ 372 ods. 1 Trestného poriadku), prostredníctvom obhajcu (§ 373 ods. 1 Trestného poriadku), v zákonom stanovenej lehote (§ 370 ods. 1 Trestného poriadku), na mieste, kde možno tento mimoriadny opravný prostriedok podať (§ 370 ods. 3 Trestného poriadku) a spĺňa aj nevyhnutné obsahové náležitosti (§ 374Trestného poriadku). Zároveň, ale najvyšší súd zistil, že podané dovolanie je potrebné odmietnuť na neverejnom zasadnutí, lebo je zrejmé, že nie sú splnené dôvody dovolania podľa § 371 ods. 1 Trestného poriadku.
Úvodom najvyšší súd pripomína, že dovolanie je mimoriadnym opravným prostriedkom určeným k náprave výslovne uvedených procesných a hmotnoprávnych vád, a nie na revíziu skutkových zistení ustálených súdmi prvého a druhého stupňa, ani k preskúmavaniu nimi vykonaného dokazovania. Dovolanie má byť len skutočne výnimočným prielomom do inštitútu právoplatnosti, ktorý je dôležitou zárukou stability právnych vzťahov a právnej istoty. Ťažisko dokazovania je v konaní pred súdom prvého stupňa a jeho skutkové závery môže dopĺňať, prípadne korigovať v intenciách Trestného poriadku len odvolací súd [§ 322 ods. 3 Trestného poriadku, § 326 ods. 5 Trestného poriadku]. Dovolací súd nie je všeobecnou treťou inštanciou zameranou na preskúmavanie všetkých rozhodnutí súdov druhého stupňa a samotnú správnosť a úplnosť skutkových zistení nemôže posudzovať už len z toho dôvodu, že nie je oprávnený eo ipso prehodnocovať vykonané dôkazy bez toho, aby ich mohol podľa zásad ústnosti a bezprostrednosti v konaní o dovolaní sám vykonávať. Na objasnenie okolností prípadne potrebných na rozhodnutie o dovolaní môže dovolací súd vykonať dokazovanie len v obmedzenom rozsahu podľa § 379 ods. 2 Trestného poriadku. Preto možnosti podania dovolania musia byť obmedzené, aby sa širokým uplatnením tohto mimoriadneho opravného prostriedku nezakladala ďalšia opravná inštancia.
K dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku najvyšší súd stabilne judikuje, že právo na obhajobu je potrebné chápať ako vytvorenie podmienok pre plné uplatnenie procesných práv obvineného a jeho obhajcu (§ 34 ods. 5 Trestného poriadku). Za porušenie práva na obhajobu podľa tohto ustanovenia preto nemožno považovať obsah a rozsah vlastnej úvahy orgánu činného v trestnom konaní alebo súdu o voľbe použitých dôkazných prostriedkov pri plnení povinnosti podľa § 2 ods. 10 Trestného poriadku, resp. uplatnení oprávnenia podľa § 2 ods. 11 Trestného poriadku. Ak by záver orgánu činného v trestnom konaní alebo súdu učinený podľa § 2 ods. 12 Trestného poriadku o tom, že určitú skutkovú okolnosť považuje za dokázanú a nebude ju už overovať ďalšími dôkazmi, zakladal opodstatnenosť dôvodu dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, odporovalo by to viazanosti dovolacieho súdu zisteným skutkom podľa ustanovenia § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku, ktoré vyjadruje zásadu, že účelom dovolacieho konania je posudzovanie právnych otázok, nie posudzovanie správnosti a úplnosti zistenia skutkového stavu (R 7/2011).
Vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku považuje najvyšší súd za nevyhnutné zdôrazniť, čo v rámci svojej rozhodovacej činnosti notoricky opakuje, a síce pre naplnenie tohto dovolacieho dôvodu je nevyhnutné, ako aj napokon zo samotnej dikcie Trestného poriadku vyplýva, aby zistené porušenie práva na obhajobu bolo zásadné. Inými slovami povedané, nie každé porušenie práva obvineného na obhajobu, resp. porušenie práva obvineného na obhajobu s akoukoľvek intenzitou, zakladá dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku.
Takéto porušenie musí teda kardinálnym, kľúčovým spôsobom zasiahnuť do možnosti obvineného uplatniť svoje základné právo brániť sa proti tvrdeniam obžaloby. Pri samotnom posudzovaní, či v konkrétnom prípade bolo zásadným spôsobom porušené právo obvineného na obhajobu, je potrebné vychádzať zo všetkých okolností a špecifík konkrétneho prípadu a tieto individuálne, ako aj vo vzájomných súvislostiach, vyhodnotiť. Právo na obhajobu treba chápať ako vytvorenie podmienok pre úplné uplatnenie procesných práv obvineného a jeho obhajcu a zákonný postup pri reakcii orgánov činných v trestnom konaní a súdu na uplatnenie každého obhajovacieho práva.
Zásadné porušenie práva na obhajobu, podmieňujúce naplnenie dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, však nemožno odvíjať od iného hodnotenia dôkazov obvineným v porovnaní s tým, ako to vo veci vykonali príslušné súdy, ktorých skutkové zistenia a závery sú pre dovolací súd záväzné (nepreskúmateľné). Porušenie práva na obhajobu nemôže byť odôvodnené tým, že súdy, vychádzajúc zo zásady voľného hodnotenia dôkazov v zmysle § 2 ods. 12 Trestného poriadku, vyhodnotili dôkazy odlišným spôsobom, ako je predstava obvineného. Skutočnosť, že obvinený zastáva odlišný názor na význam jednotlivých dôkazov, ako aj na potrebu vykonania ďalších dôkazov, nepredstavuje zásadné porušenie jeho práva na obhajobu. Ide iba o rozdielny pohľad na rozsah a výsledok dokazovania, ktorý sám osebe nezakladá dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku.
V tejto súvislosti je potrebné doplniť, že súčasťou obsahu práva na spravodlivé súdne konanie je aj právo obvineného na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne odpovie na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Konajúci súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené obvineným, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov trestnej veci uvádzaných obvineným. Rozhodnutia okresného a krajského súdu, ktoré z hľadiska obsahu ich odôvodnenia tvoria jednotu, uvedené kritéria spĺňajú.
V predmetnej veci sa odvolací súd v celom rozsahu stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvého stupňa, vrátane záverov týkajúcich sa rozhodnutia o nevykonaní navrhovaných dôkazov. Z uvedeného dôvodu na strane 10 až 11 odôvodnenia svojho rozhodnutia odkázal na príslušné časti odôvodnenia rozsudku súdu prvého stupňa, v ktorých okresný súd podrobne, vecne správne a vyčerpávajúcim spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré nepovažoval vykonanie navrhovaných dôkazov za potrebné. Takýto postup odvolacieho súdu nemožno považovať za nedostatok odôvodnenia jeho rozhodnutia. Pokiaľ sa odvolací súd v celom rozsahu stotožní s argumentáciou súdu prvého stupňa a považuje ju za správnu, úplnú a dostatočnú, nie je jeho povinnosťou túto argumentáciu opätovne reprodukovať v odôvodnení svojho rozhodnutia. Odvolací súd je v takom prípade oprávnený na dôvody uvedené v rozhodnutí súdu prvého stupňa v podrobnostiach odkázať, pričom takýto postup predstavuje prípustný spôsob odôvodnenia rozhodnutia, pokiaľ je z rozhodnutia ako celku zrejmé, že odvolací súd sa s rozhodujúcimi otázkami vysporiadal a prijal ich za vlastné.
V danom prípade preto nemožno prisvedčiť námietke obvineného, že odvolací súd sa nezaoberal dôvodmi, pre ktoré súd prvého stupňa odmietol vykonať ním navrhované dôkazy. Odvolací súd výslovne uviedol, že sa s argumentáciou súdu prvého stupňa stotožňuje, pričom považoval za nadbytočné opakovať správne a vyčerpávajúce dôvody obsiahnuté v odôvodnení rozsudku okresného súdu na stranách 6 až 7, kde okresný súd uviedol, že: „Súd na hlavnom pojednávaní odmietol návrhy na doplnenie dokazovania výsluchom svedkov K. Š. a F. H., príslušníkov PZ, k obsahu úradného záznamu
zo dňa 13.04.2024. Je potrebné uviesť, že v prípade úradného záznamu sa nejedná o listinný dôkaz, a preto ani nebol na hlavnom pojednávaní vykonaný. V úradnom zázname je zaznamenané vyťaženie poškodeného ku skutku po tom, ako bola hliadka PZ operačným dôstojníkom vyslaná na miesto. Osoby, ktoré tento úradný záznam spísali, by mohli byť na hlavnom pojednávaní vypočutí ako svedkovia len k procesu spisovania úradného záznamu, či skutočnosti v ňom uvádzané zodpovedajú reálnemu stavu tak, ako im ich mal uvádzať poškodený. Takýto dôkaz však súd považoval za nadbytočný a vo vzťahu k už z dokazovania dostatočne zistených skutkových okolností za irelevantný. Na hlavnom pojednávaní boli riadne vypočuté všetky osoby prítomné pri skutku (resp. v prípade obžalovaného boli prečítané výpovede z prípravného konania) a z týchto dôkazov mal súd dostatok podkladov pre ustálenie skutkového stavu a rozhodnutie o vine obžalovaného. Pokiaľ ide o vypracovanie vyjadrenia znalca z odvetvia súdne lekárstvo k zodpovedaniu otázky, či koncentrácia alkoholu v krvi poškodeného v čase spáchania skutku mohla mať vplyv na jeho motorické schopnosti, resp. akým spôsobom a do akej miery mohol byť poškodený ovplyvnený alkoholom aj z hľadiska pamäťových stôp, súd rovnako nepovažoval za potrebné vykonanie tohto dôkazu pre ustálenie skutkového stavu a posúdenie vierohodnosti výpovede poškodeného. Vierohodnosť výpovede poškodeného súd posudzoval na základe ostatných dôkazov podľa svojho vnútorného presvedčenia, založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu, jednotlivo i v ich súhrne. Ako už bolo uvedené, výpoveď poškodeného bola od začiatku konzistentná, na hlavnom pojednávaní a v prípravnom konaní v podstatných okolnostiach žalovaného skutku vypovedal v podstate totožne. Výpoveď poškodeného pritom nie je ani osamoteným dôkazom, ktorý obžalovaného usvedčuje zo spáchania skutku.“ Navyše krajský súd na strane 10 - 11 dovolaním napadnutého uznesenia zareagoval na odvolacie námietky obvineného ohľadne nevykonania ním navrhnutých dôkazov a uviedol z akých dôvodov nepovažoval ani on za potrebné vykonať obvineným navrhnuté dôkazy, pričom dovolací súd obvineného odkazuje na uvedené zdôvodnenie krajského súdu bez potreby osobitnej repetície.
Takýto postup odvolacieho súdu je v súlade s požiadavkami na odôvodnenie súdneho rozhodnutia, keďže rozhodnutia súdov nižších stupňov je potrebné posudzovať vo vzájomnej nadväznosti a ako jeden celok. Pokiaľ sa odvolací súd v celom rozsahu stotožní s argumentáciou súdu prvého stupňa a považuje ju za správnu a dostatočnú, nie je jeho povinnosťou opätovne uvádzať všetky dôvody, na ktorých je rozhodnutie založené, ale je oprávnený na ne v podrobnostiach odkázať.
Z pohľadu dovolacieho súdu je rozhodujúce, že z odôvodnení rozhodnutí okresného a krajského súdu je zrejmé, z akých dôvodov nepovažovali vykonanie ďalších navrhovaných dôkazov za potrebné a akými úvahami sa pri tomto závere riadili. Skutočnosť, že obvinený s týmito dôvodmi nesúhlasí a považuje ich za nedostatočné, sama osebe neumožňuje prijať záver o arbitrárnosti alebo nepreskúmateľnosti rozhodnutí súdov nižších stupňov, a teda ani o zásadnom porušení jeho práva na obhajobu v zmysle § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku.
K námietke obvineného o nedostatočnom odôvodnení uznesenia krajského súdu najvyšší súd nad rámec uvedeného uvádza, že pokiaľ sa krajský súd stotožní s právnymi závermi súdu prvého stupňa, nie je v rozpore so zákonom a s právom obvineného na spravodlivé súdne konanie, ak tieto závery prvostupňového súdu prevezme do odôvodnenia svojho rozhodnutia. Najvyšší súd pripomína, že odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a druhostupňového súdu nemožno posudzovať izolovane (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), pretože tieto konania z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok. Taktiež v intenciách judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva pri zamietnutí odvolania sa odvolací súd môže obmedziť i na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu (rozsudok ESĽP vo veci Helle v. Fínsko z 19. decembra 1997, sťažnosť č. 20772/92, body 59 - 60). Uvedené závery zahŕňajú aj požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (prvostupňového súdu, ako aj druhostupňového súdu), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania (IV. ÚS 350/09). Nemožno preto akceptovať argumentáciu obvineného v súvislosti s nedostatočným odôvodnením uznesenia krajského súdu, ktorý nie je povinný dávať explicitnú odpoveď na každú námietku odvolateľa, keďže odvolací súd je v rámci svojej revíznej kompetencie povinný preskúmať zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo. Pokiaľ odvolací súd zistí, že odvolanie nie je
dôvodné, a teda rozsudok súdu prvého stupňa je skutkovo a právne správny, odvolanie postupom podľa § 319 Trestného poriadku zamietne, čím vysloví, že prvostupňové rozhodnutie je správne, a preto odvolaciemu súdu nemožno vyčítať prevzatie a stotožnenie sa s právnou argumentáciou rozhodnutia súdu prvého stupňa.
Z uvedených dôvodov je potrebné námietku obvineného o nedostatočnej odôvodnenosti rozhodnutia krajského súdu označiť za neopodstatnenú.
Už len záverom dovolací súd dopĺňa, že pokiaľ obvinený namietal, že vo veci konajúce súdy sa nedostatočne resp. nesprávne vysporiadali s vyhodnotením dôveryhodnosti výpovede poškodeného, tak uvedená námietka je námietkou skutkovou, ktorá je a priori vylúčená z dovolacieho prieskumu vykonávaného na podklade dovolania obvineného.
Na základe vyššie uvedených skutočností dovolací súd dospel k záveru, že dovolateľom uplatnený dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku nie je daný, a preto dovolanie obvineného W. F. na neverejnom zasadnutí uznesením, bez preskúmania veci, postupom podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku. odmietol.
Toto uznesenie bolo prijaté v pomere hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu opravný prostriedok nie je prípustný.