Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Rozsudok_15S-14-2019.pdf
PDF · 177.98 KB
Case nature
Area
Subarea
15S/14/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Martiny Balegovej a členov senátu JUDr. Pavla Lukáča a JUDr. Vlasty Ondrejkovej, v právnej veci žalobcu: Cavo Automotive Slovakia s. r. o., so sídlom Dolné Hony 9, 949 01 Nitra, IČO: 36 553 387, zastúpený: Advokátska kancelária SEMANČÍN & PARTNERS s. r. o., so sídlom Bottova 2A, 811 09 Bratislava - mestská časť Staré Mesto, IČO: 50 567 942, proti žalovanému: Inšpektorát práce Nitra, so sídlom Jelenecká 49, 950 38 Nitra, o preskúmanie zákonnosti opatrenia žalovaného - protokolu o výsledku inšpekcie práce č. INA-80-49-2.3/ P-E24, A 25-18 zo dňa 21. 11. 2018 v znení dodatku č. 1 zo dňa 27. 11. 2018, takto
rozhodol:
Správny súd žalobu z a m i e t a.
Správny súd žalovanému náhradu trov konania n e p r i z n á v a.
odôvodnenie:
I. Stručný priebeh administratívneho konania a stručné zhrnutie napadnutého opatrenia (protokolu o výsledku inšpekcie práce v spojení s dodatkom č. 1)
1. Správny súd zo žalovaným predloženého administratívneho spisu vo veci administratívneho konania, v ktorom bolo vydané správnou žalobou napadnuté opatrenie žalovaného (protokol o výsledku inšpekcie práce č. INA-80-49-2.3/P-E24, A 25-18 zo dňa 21. 11. 2018 v znení dodatku č. 1 zo dňa 27. 11. 2018), zistil nasledovné skutočnosti:
2. Žalovaný vykonal u žalobcu ako zamestnávateľa a kontrolovaného subjektu inšpekciu práce podľa § 7 ods. 3 písm. a) zákona č. 125/2006 Z. z. o inšpekcii práce (ďalej len „zákon o inšpekcii práce“).
3. Žalovaný z vykonanej inšpekcie práce podľa § 13 ods. 2 a § 14 ods. 1, 2 a 4 zákona o inšpekcii práce vyhotovil protokol o výsledku inšpekcie práce č. INA-80-49-2.3/P-E24, A 25-18 zo dňa 21. 11. 2018 (ďalej len „protokol“). Z podstatného obsahu protokolu vyplývajú nasledovné skutočnosti: Žalovaný vykonal inšpekciu práce u kontrolovaného subjektu - žalobcu ako zamestnávateľa. Inšpekcia bola zameraná na dodržiavanie pracovnoprávnych predpisov a zákazu nelegálnej práce a nelegálneho zamestnávania. Preverovaným obdobím bol rok 2018. Žalovaný v protokole uviedol zoznam kontrolovaných dokladov, ktoré mu žalobca predložil. Kontrolovanými zamestnancami boli F. A., Z. O., U. V. a A. A.. D. bola vykonaná na prevádzke L. O. X v Z.. V časti protokolu týkajúceho sa zistených nedostatkov (časť B. protokolu), žalovaný v rámci bodov 1. až 4. uviedol:
Žalobca ako zamestnávateľ nevydal zamestnancovi A. A. pri vyúčtovaní mzdy (odstupného) doklad obsahujúci údaje o jednotlivých plneniach poskytovaných v súvislosti so zamestnaním (výplatná páska), čím porušil § 130 ods. 5 Zákonníka práce. Žalobca ako zamestnávateľ nevydal zamestnancovi A. A. pri skončení pracovného pomeru potvrdenie o zamestnaní, čím porušil § 75 ods. 2 Zákonníka práce. Žalobca ako zamestnávateľ v pracovnej zmluve zamestnanca A. A. neuviedol okrem náležitostí podľa odseku 1 aj ďalšie pracovné podmienky, a to výplatný termín, pracovný čas, výmeru dovolenky a dĺžku výpovednej doby, u zamestnanca U. V. neuviedol výplatný termín, u zamestnanca Z. O. neuviedol výplatný termín, u zamestnanca F. A. neuviedol výplatný termín, pracovný čas, výmeru dovolenky a dĺžku výpovednej doby, čím porušil § 43 ods. 2 Zákonníka práce. Žalobca ako zamestnávateľ pri nástupe do zamestnania neoboznámil zamestnanca U. V. s ustanoveniami o zásade rovnakého zaobchádzania, čím porušil § 47 ods. 2 Zákonníka práce. Na základe zistených nedostatkov inšpektori práce podľa § 12 ods. 2 písm. b) zákona o inšpekcii práce nariadili žalobcovi zistený nedostatok v bode 1. odstrániť v lehote do 5 dní od prevzatia protokolu a v bodoch 2. až 4. prijať opatrenia proti opakovaniu zistených nedostatkov od prevzatia tohto protokolu. Inšpektori práce ďalej podľa § 14 ods. 2 zákona o inšpekcii práce uložili žalobcovi povinnosť:
- prijať opatrenia na odstránenie zistených porušení predpisov a ich príčin,
- doručiť žalovanému písomnú správu o splnení opatrení na odstránenie zistených porušení predpisov a ich príčin a o odstránení nedostatkov v lehote 3 dní po uplynutí lehoty na ich odstránenie. V závere protokolu bol žalobca poučený o práve vyjadriť sa k zisteným nedostatkom v lehote 5 dní od doručenia tohto protokolu. Obsah protokolu bol podľa jeho záverečnej časti prerokovaný so splnomocneným zástupcom žalobcu dňa 21. 11. 2018, ktorý ho v tento deň aj prevzal, čo potvrdil svojím vlastnoručným podpisom v protokole.
4. Dňa 27. 11. 2018 bolo žalovanému doručené vyjadrenie žalobcu k uvedenému protokolu o výsledku inšpekcie práce datované dňom 26. 11. 2018, v ktorom žalobca navrhol, aby žalovaný vyhotovil nový dodatok k protokolu, v ktorom uvedie žalobcovo vyjadrenie k protokolu a riadne sa vysporiada s jeho námietkami, dodatkom zruší body B1, B2 a B3 protokolu a prerokuje ho so žalobcom s tým, že tento bude mať možnosť sa k tomuto dodatku vyjadriť.
5. V nadväznosti na to žalovaný dňa 27. 11. 2018 podľa § 14 ods. 3 písm. a) zákona o inšpekcii práce vyhotovil dodatok č. 1 k uvedenému protokolu o výsledku inšpekcie práce (ďalej len „dodatok“, „dodatok č. 1“, „dodatok k protokolu“). Z podstatného obsahu dodatku k protokolu vyplývajú nasledovné skutočnosti: Žalovaný v časti dodatku označenej ako stanovisko inšpektora práce k vyjadreniu žalobcu k bodu B1 uviedol, že Zákonník práce v § 130 uvádza, že pri vyúčtovaní mzdy je zamestnávateľ povinný vydať zamestnancovi doklad - výplatnú pásku obsahujúcu údaj o jednotlivých plneniach poskytovaných v súvislosti so zamestnaním. V prípade pani A. išlo o doklad týkajúci sa odstupného. Táto výplatná páska nebola vydaná po vyúčtovaní mzdy, ale zaslaná až po výkone kontroly pani A.. Na základe uvedeného žalovaný uzavrel, že bod 1 protokolu zostáva v platnosti. V časti B2 žalovaný revidoval pôvodné znenie nedostatku tak, že zamestnávateľ nevydal zamestnancovi A. A. pri skončení pracovného pomeru potvrdenie o zamestnaní, čím porušil § 75 ods. 2 Zákonníka práce. V časti B3 žalovaný uviedol, že žalobca ako zamestnávateľ je povinný v pracovnej zmluve okrem dohodnutých podstatných náležitostí uviesť aj ďalšie pracovné podmienky, a to výplatný termín, pracovný čas, výmeru dovolenky a dĺžku výpovednej doby. V prípade, ak sú tieto podmienky dohodnuté v kolektívnej zmluve, zamestnávateľ uvedie odkaz na ustanovenia kolektívnej zmluvy, čo žalobca ako zamestnávateľ nesplnil, nakoľko neboli v pracovných zmluvách u kontrolovaných zamestnancov uvedené odkazy na jednotlivé články v kolektívnej zmluve. Na základe uvedeného žalovaný uzavrel, že bod 3 protokolu zostáva v platnosti. V časti B4 žalovaný vzal na vedomie vyjadrenie žalobcu ako kontrolovaného subjektu a zrušil bod 4 protokolu.
6. Po doručení dodatku č. 1 k protokolu žalobca podal k nemu vyjadrenie v prípise zo dňa 03. 12. 2018, ktorý bol žalovanému doručený dňa 04. 12. 2018. Vo svojom vyjadrení žalobca namietal, že predmetný dodatok s ním nebol prerokovaný, dodatok je nepreskúmateľný pre nedostatok dôvodov a uložené opatrenia nespĺňajú požiadavku materiálnej vykonateľnosti.
7. Na uvedené vyjadrenie žalobcu reagoval žalovaný prípisom zo dňa 10. 01. 2019, v ktorom k bodu B1 uviedol, že zamestnávateľ má v zmysle § 130 ods. 5 Zákonníka práce vydať doklad obsahujúci najmä údaje o jednotlivých zložkách mzdy. O jednotlivých plneniach poskytovaných v súvislosti so zamestnaním, o stave účtu konta pracovného času, ak je zavedené konto pracovného času, o vykonaných zrážkach zo mzdy a o celkovej cene práce. Táto povinnosť žalobcom splnená nebola. Išlo o plnenie v súvislosti so zamestnaním, a to o odstupné pani A. A.. Podľa predloženého bankového prevodu jej bolo zasielané odstupné dňa 09. 11. 2018 a výplatná páska bola podľa predloženého podacieho lístka zasielaná 19. 11. 2018. Výplatným termínom podľa kolektívnej zmluvy je termín najneskôr do 15. dňa nasledujúceho kalendárneho mesiaca. K bodu B2 žalovaný uviedol, že v prípade pani A. došlo k neskorému vydaniu potvrdenia o zamestnaní. Ak keď Zákonník práce nestanovuje, kedy presne má zamestnávateľ vydať potvrdenie o zamestnaní, najneskorším termínom na vydanie potvrdenia je deň skončenia pracovného pomeru. V prípade pani A. bolo potvrdenie o zamestnaní zasielané dňa 12. 10. 2018 a ku skončeniu pracovného pomeru došlo k 30. 09. 2018. K bodu B3 žalovaný uviedol, že výplatné termíny, pracovný čas, výmera dovolenky a dĺžka výpovednej doby sú popri podstatných náležitostiach pracovnej zmluvy náležitosťami, ktoré majú tú osobitosť, že musia byť obsiahnuté buď v pracovnej zmluve alebo v kolektívnej zmluve. V prípade, ak by boli dohodnuté v kolektívnej zmluve, stačí uviesť odkaz na príslušné ustanovenia kolektívnej zmluvy. U kontrolovaných zamestnancov splnenie tejto podmienky odkazu na príslušné ustanovenie nebolo splnené.
II. a/ Podstatné zhrnutie skutkových a právnych argumentov žalobcu
8. Žalobca sa správnou žalobou doručenou správnemu súdu dňa 31. 01. 2019 domáhal vo veci samej zrušenia napadnutého opatrenia žalovaného v znení dodatku č. 1 označených v záhlaví a vrátenia veci žalovanému na ďalšie konanie. Žalobca svoju žalobu založil na nasledovných žalobných dôvodoch, ktoré vymedzil v jednotlivých žalobných bodoch:
8.1. Žalobný bod 1/ žalobca založil na neprerokovaní dodatku so žalobcom a neposkytnutí možnosti vyjadriť sa k nemu. Bližšie ho odôvodnil poukazom na ustanovenie § 13 ods. 2 zákona o inšpekcii práce, ktoré stanovuje povinnosť inšpektora práce prerokovať protokol o výsledku inšpekcie práce so zamestnávateľom a na § 14 ods. 3 písm. a) zákona o inšpekcii práce, podľa ktorého je dodatok k protokolu súčasťou protokolu. Z týchto ustanovení vyvodil, že dodatok k protokolu nemôže mať odlišný právny režim prerokovania oproti samotnému protokolu. Na podporu svojej argumentácie poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Nitre pod sp. zn. 15S/20/2017 a rozsudok Krajského súdu v Trnave pod sp. zn. 14S/150/2015. Žalovaný bol podľa žalobcu súčasne povinný umožniť mu vyjadriť sa k dodatku, a to bez ohľadu na to, či dodatok obsahoval nové zistenia v porovnaní s protokolom alebo nie. Tým, že tak neurobil, bola žalobcovi odopretá možnosť účinne obhajovať svoje práva a právom chránené záujmy.
8.2. Žalobný bod 2/ vymedzil žalobca tým, že žalovaný neuviedol v dodatku vyjadrenie k protokolu a ani svoje stanovisko k nemu. Poukázal na ustanovenie § 14 ods. 3 písm. a) zákona o inšpekcii práce, ktoré stanovuje inšpektorovi práce povinnosť po posúdení písomného vyjadrenia kontrolovaného subjektu vyhotoviť dodatok k protokolu, v ktorom uvedie toto vyjadrenie a svoje stanovisko k nemu. Napriek tomu, že žalovaný prostredníctvom dodatku zmenil bod B2 a zrušil bod B4, nevzal na vedomie a argumentačne sa nevysporiadal s ďalšími námietkami žalobcu, ktoré sa týkali ostatných nedostatkov. Žalovaný napríklad v dodatku vôbec nevysvetlil, z akého dôvodu je neprípustné, aby si bývalí zamestnanci prišli prevziať výplatnú pásku osobne (bod B1 protokolu), nezdôvodnil, prečo neprihliadol na špecifické skutkové okolnosti týkajúce sa skončenia pracovného pomeru s pani A., pokiaľ išlo o vydanie potvrdenia o zamestnaní (bod B2 protokolu) a nezaujal žiadne stanovisko k argumentácii žalobcu ohľadne účelnosti uvádzania číselného označenia konkrétnych ustanovení kolektívnej zmluvy v pracovných zmluvách zamestnancov (bod B3 protokolu). Dodatok je tak v prevažnej miere len zopakovaním záverov žalovaného uvedených v protokole bez akéhokoľvek vysporiadania sa s argumentáciou žalobcu vo vyjadrení k protokolu. Žalobca ďalej zo skutočnosti, že dodatok k protokolu žalovaný vyhotovil v ten istý deň ako mu bolo doručené vyjadrenie k protokolu, vyvodil, že žalovaný si vytvoril zjavne definitívny právny názor
bez toho, aby dal žalobcovi akúkoľvek možnosť obhajovať svoje práva a právom chránené záujmy prostredníctvom vyjadrenia k protokolu.
8.3. Žalobný bod 3/ žalobca vymedzil tým, že závery protokolu a dodatku sú založené na nesprávnych skutkových zisteniach a právnom posúdení kontrolovaných skutočností. Vo vzťahu k zamestnancovi pani A.alobca poukázal na článok 3.2 dohody o skončení pracovného pomeru zo dňa 30. 09. 2018, v ktorom sa žalobca so zamestnancom dohodol, že žalobca vyplatí pani A. odstupné a prípadnú náhradu mzdy za nevyčerpanú dovolenku vo výplatnom termíne za mesiac október 2018. Na základe uvedeného dojednania žalobca vyplatil pani A. príslušné mzdové nároky dňa 09. 11. 2018 a následne dňa 15. 11. 2018 odoslal pani A. list, v ktorom ju požiadal, aby si prišla prevziať výplatnú pásku osobne. Pani A. na predmetný list nereagovala a výplatnú pásku si neprevzala. Osobné prevzatie výplatnej pásky žalobca preferuje z dôvodu, že ide o citlivý údaj týkajúci sa mzdy zamestnanca, a preto sa snažil vyhnúť jeho zasielaniu poštou. Vo vzťahu k pani A. žalovaný namietal, že potvrdenie o zamestnaní jej bolo odoslané dňa 12. 10. 2018, pričom k skončeniu pracovného pomeru došlo dňa 30. 09. 2018. Pani A. dňa 24. 09. 2018 predložila žalobcovi návrh dohody na skončenie pracovného pomeru z dôvodu údajnej dlhodobej straty spôsobilosti vykonávať doterajšiu prácu v dôsledku nepriaznivého zdravotného stavu. K návrhu dohody však nepriložila lekársky posudok, bez ktorého nebolo možné platne ukončiť pracovný pomer podľa § 63 ods. 1 písm. c) Zákonníka práce. Žalobca preto menovanú listom zo dňa 27. 09. 2018 a následne aj osobne dňa 28. 09. 2018 za prítomnosti svedkov pani M. a pána A. informoval, že ňou predložený návrh dohody neakceptuje. Zároveň ju informoval, že je s ňou ochotný ukončiť pracovný pomer dohodou k 30. 09. 2018 aj v prípade, ak lekársky posudok nepredloží, avšak nie z dôvodu podľa § 63 ods. 1 písm. c) Zákonníka práce. Ku dňu 30. 09. 2018 pani A. nepredložila žalobcovi lekársky posudok, ani neakceptovala návrh žalobcu na skončenie pracovného pomeru dohodou bez uvedenia dôvodu, pričom dňa 01. 10. 2018 sa bez ospravedlnenia nedostavila do práce. Žalobca mal napriek tomu záujem na ústretovom riešení vzniknutej situácie, pričom medzi ním a pani A. následne prebehla ďalšia komunikácia. Žalobca dňa 12. 10. 2018 odoslal pani A. návrh dohody o skončení pracovného pomeru, konajúc pritom v dobrej viere, že podmienky skončenia pracovného pomeru ponúknuté žalobcom budú pre menovanú akceptovateľné. Žalobca poslal pani A. v ten istý deň aj potvrdenie o zamestnaní v zmysle § 75 ods. 2 Zákonníka práce. Dňa 18. 10. 2018 bola žalobcovi vrátená podpísaná dohoda o skončení pracovného pomeru ku dňu 30. 09. 2018. Žalobca v tejto súvislosti zdôraznil, že zaslaním potvrdenia o zamestnaní dňa 12. 10. 2018 namiesto 30. 09. 2018, nebola pani A. nijakým spôsobom ukrátená na svojich mzdových nárokoch alebo akýchkoľvek právach. K bodu B3 protokolu žalovaný uviedol, že sa žalobca dopustil porušenia § 43 ods. 2 Zákonníka práce, keď v pracovných zmluvách pani A., pani V., pani O. a pána A. neuviedol ďalšie pracovné podmienky. Vo vzťahu k pani A. žalovaný namieta, že v jej pracovnej zmluve zo dňa 21. 12. 2016 nie sú uvedené výplatné termíny, pracovný čas, výmera dovolenky a dĺžka výpovednej doby. Žalobca s týmto záverom žalovaného nesúhlasí poukazujúc na § 43 ods. 3 Zákonníka práce, v zmysle ktorého platí, že ak sú výplatné termíny, pracovný čas, výmera dovolenky a dĺžka výpovednej doby dohodnuté v kolektívnej zmluve, stačí v pracovnej zmluve uviesť odkaz na ustanovenie kolektívnej zmluvy. Z pracovnej zmluvy pani A. jednoznačne vyplýva, že tieto podmienky sú určené v podnikovej kolektívnej zmluve žalobcu. Podniková kolektívna zmluva uzatvorená medzi žalobcom a Základnou organizáciou Integrovaného odborového zväzu Ernst Keller Slovakia, s. r. o. dňa 19. 12. 2016, ktorá je platná za obdobie od 01. 01. 2017 do 31. 12. 2021 (ďalej len „kolektívna zmluva“), upravuje splatnosť mzdy a výplatu mzdy v čl. 5 kapitoly IV., pracovný čas v čl. 5 kapitoly III., výmeru dovolenky v čl. 8 kapitoly III. a dĺžku výpovednej doby v čl. 2 kapitoly III. Obdobne vo vzťahu k pánovi A. žalovaný namieta, že v jeho pracovnej zmluve zo dňa 13. 02. 2018 nie sú uvedené výplatné termíny, pracovný čas, výmera dovolenky a dĺžka výpovednej doby. Vo vzťahu k pani O. žalovaný namieta, že v jej pracovnej zmluve zo dňa 01. 03. 2018 nie sú uvedené výplatné termíny. Podobne ako v prípade pani A.alobca s uvedenými závermi žalovaného nesúhlasí, keďže z predmetných pracovných zmlúv je zrejmé, že dané pracovné podmienky sú určené v kolektívnej zmluve, a to konkrétne vo vyššie uvedených ustanoveniach. Vo vzťahu k pani V.alovaný namieta, že v jej pracovnej zmluve zo dňa 27. 09. 2004 nie je uvedený výplatný termín. V danom čase však u žalobcu nebola uzatvorená kolektívna zmluva a teda pri absencii špecifického dojednania výplatného termínu sa na pani V. vzťahovala všeobecná úprava obsiahnutá v § 129 ods. 1 Zákonníka práce, podľa ktorého je mzda splatná pozadu za mesačné obdobie, a to najneskôr do konca kalendárneho mesiaca. Pani V. a ostatným zamestnancom žalobcu bola počas celej
doby trvania jej pracovného pomeru vyplácaná mzda najneskôr do 15. dňa nasledujúceho kalendárneho mesiaca v súlade s aktuálnou úpravou čl. 5 kapitoly IV. kolektívnej zmluvy.
8.4. Posledný žalobný bod 4/ žalobca založil na tom, že uložené opatrenia nespĺňajú požiadavku materiálnej vykonateľnosti. Tento žalobný bod žalobca bližšie odôvodnil tým, že opatrenia (uložené v protokole) sú neurčité a nezrozumiteľné, keď z nich žalobcovi nie je zrejmé, aké konkrétne úkony od neho žalovaný požaduje. Na podporu tohto žalobného bodu žalobca poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Sžo/19/2014, z ktorého vyplýva požiadavka, aby opatrenie bolo formulované jednoznačne, teda spĺňalo podmienku materiálnej vykonateľnosti a ďalej na rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. 21S/127/2013 zo dňa 16. 04. 2014. Žalovaný v danej veci ponechal voľbu konkrétnych opatrení na úvahe žalobcu, v dôsledku čoho podľa žalobcu tieto opatrenia nespĺňajú požiadavku materiálnej vykonateľnosti. Z hľadiska právnej istoty je pritom nevyhnutné, aby správny orgán pri ukladaní právnej povinnosti presne špecifikoval právnu povinnosť kontrolovaného subjektu, t. j. aby presne vymedzil, aké konkrétne opatrenia má tento subjekt prijať, čo podľa žalobcu vyplýva aj z § 14 ods. 2 písm. b) zákona o inšpekcii práce. Ak existuje viacero alternatív splnenia povinnosti, je potrebné, aby ich správny orgán označil.
II. b/ Podstatné zhrnutie vyjadrenia žalovaného
9. K žalobe sa písomne vyjadril žalovaný, ktorý navrhol, aby správny súd žalobu zamietol. K nedôvodnosti jednotlivých žalobných dôvodov uviedol nasledovné: Spoločne k žalobnému dôvodu 1/ a 2/ uviedol, že dodatok k protokolu je vypracovaný až po vyjadrení zamestnávateľa (žalobcu), a teda po prerokovaní protokolu. Prerokovať dodatok zákon neukladá a takýto postup by ani nebol možný, pretože po prerokovaní dodatku by musel mať zamestnávateľ opäť možnosť sa k nemu vyjadriť, čím by vznikal nekonečný kruh. Povinnosť prerokovať so žalobcom dodatok k protokolu nemá oporu v zákone a nemožno ho vyvodiť ani zo skutočnosti, že dodatok k protokolu je súčasťou protokolu. Podľa názoru žalovaného dodatok obsahuje stanovisko inšpektora práce k vyjadreniu žalobcu, ktorým sa inšpektor práce zaoberal, čomu svedčí aj skutočnosť, že na jeho základe došlo k zmene jedného bodu protokolu a aj k zrušeniu jedného jeho bodu. Podľa názoru žalovaného nie je potrebné prerokovať dodatok, ktorým boli uznané námietky žalobcu a nedostatok bol v ich dôsledku z protokolu vypustený, prípadne dodatok, ktorý obsahuje len stanovisko inšpektora práce k vyjadreniu kontrolovaného subjektu, čo je aj tento prípad. Zákon hovorí len o tom, že dodatok je súčasťou protokolu, ale nikde explicitne neukladá povinnosť dodatok prerokovať. Podporne poukázal na rozsudky Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 6S/62/2017 z 08. 03. 2018, Krajského súdu v Nitre sp. zn. 11S/36/2018 z 31. 10. 2018 a sp. zn. 11S/206/2017 z 31. 10. 2018. K žalobnému dôvodu 3/ žalovaný uviedol, že to, že žalobca so záverom uvedeným v protokole a dodatku nesúhlasí, nespôsobuje samo o sebe nezákonnosť protokolu a jeho dodatku. Protokol o výsledku inšpekcie práce v znení jeho dodatku, resp. jeho obsah môže byť podkladom pre ďalší postup žalovaného v prípadnom nadväzujúcom administratívnom konaní. Žalobca namieta nesprávne skutkové a právne posúdenie veci, takéto námietky však nie sú dôvodné, lebo nemajú oporu v aplikovanej právnej úprave, keďže v protokole v znení dodatku zistené nedostatky nie sú založené na hodnotení dôkazov, ale vychádzajú len z posúdenia žalobcom predložených podkladov a vyjadrení počas výkonu inšpekcie práce. K jednotlivým žalobným námietkam čo do jednotlivých bodov protokolu žalovaný uviedol nasledovné: K bodu 1/ protokolu v znení dodatku, kde bolo konštatované porušenie § 130 ods. 5 Zákonníka práce, žalovaný uviedol, že pracovaný pomer zamestnanca skončil 30. 09. 2018 a k 23. 10. 2018 doklad vyžadovaný zákonom zamestnancovi vydaný nebol a bol mu zaslaný až po výkone kontroly. Zákonné spojenie „pri vyúčtovaní mzdy“ sa vykladá aj tak, že doklad sa má poskytnúť pred vyplatením mzdy, aby si zamestnanec mohol skontrolovať sumu, ktorá mu bude vyplatená. Ani v jednom prípade uvedený doklad nemá byť poskytnutý po vyúčtovaní, ako to bolo v tomto prípade. K bodu 2/ protokolu v znení dodatku, kde bolo konštatované porušenie § 75 ods. 2 Zákonníka práce, žalovaný uviedol, že ak ide o potvrdenie o zamestnaní v súvislosti so skončením pracovného pomeru, tak najneskorším termínom pre vydanie potvrdenia zamestnancovi je deň skončenia pracovného pomeru bez ohľadu na to, či zamestnanec toto potvrdenie žiada alebo nie. V tomto prípade pracovný pomer zamestnanca skončil k 30. 09. 2018 a potvrdenie o zamestnaní bolo zaslané až 12. 10. 2018. Zodpovednosť zamestnávateľa splniť si túto povinnosť je objektívna, čo v praxi znamená, že
zamestnávateľ je zodpovedný za jej nesplnenie bez prihliadnutia na iné okolnosti a skutočnosti, ktoré žalobca uvádza v žalobe. K bodu 3/ protokolu v znení dodatku, kde bolo konštatované porušenie § 43 ods. 2 Zákonníka práce, žalovaný uviedol, že v kontrolovaných pracovných zmluvách nebola splnená podmienka odkazu na kolektívnu zmluvu, keďže odkaz má smerovať na konkrétne ustanovenie kolektívnej zmluvy, čo v tomto prípade splnené nebolo. V bode 4/ žaloby žalobca namieta neurčitosť a nezrozumiteľnosť uložených opatrení, keďže mu nie je zrejmé, aké konkrétne úkony od neho žalovaný požaduje. Inšpektori práce v protokole v znení dodatku nariadili v bodoch 1/ až 3/ prijať opatrenia proti opakovaniu zistených nedostatkov od prevzatia tohto protokolu a uložili žalobcovi povinnosť prijať opatrenia na odstránenie zistených porušení predpisov a ich príčin a doručiť žalovanému písomnú správu o splnení opatrení. Námietka chýbajúceho obsahu opatrení, resp. absencia uvedenia konkrétnych opatrení, ktoré má žalobca prijať, je nedôvodná, pretože takúto povinnosť zákon žalovanému neukladá. Nikde v zákone sa neuvádza, že inšpektor práce má vyriešiť za žalobcu spôsob, ako odstrániť zistený protiprávny stav, resp. aké má prijať opatrenia na predchádzanie zisteného nedostatku do budúcna. Takýmto výkladom by dochádzalo k narušeniu dispozičných práv s majetkom žalobcu. Určením konkrétneho opatrenia by žalovaný zasahoval do autonómnej vôle žalobcu pri výbere konkrétneho opatrenia. Inšpekcia práce kontroluje výsledok, ktorým je odstránenie zisteného protiprávneho stavu a nie spôsob, ktorým bol protiprávny stav odstránený, a ktorý je na rozhodnutí zamestnávateľa. Opačný prístup by sa priečil zásadám materiálnej vykonateľnosti opatrenia. Žalovaný v tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu sp. zn. 10Sžk/19/2017 zo dňa 30. 05. 2018. Žalovaný má za to, že v tomto prípade ide o obdobný prípad, kedy boli žalobcovi v protokole v znení dodatku uložené opatrenia zo strany inšpektora práce, aby sa nedostatky uvedené v protokole v znení dodatku v budúcnosti neopakovali.
II. c/ Podstatné zhrnutie žalobnej repliky
10. K vyjadreniu žalovaného podal žalobca žalobnú repliku. Zotrval v nej na žalobnom návrhu uvedenom v správnej žalobe a v rámci obsahu žalobnej repliky, ktorý nebol založený len na zopakovaní obsahu už uvedeného v správnej žalobe, žalobca v podstatných častiach uviedol: Vo vzťahu k povinnosti žalovaného prerokovať so žalobcom aj dodatok k protokolu poukázal aj na rozsudok Krajského súdu v Nitre sp. zn. 15S/20/2017 (nenapadnutý kasačnou sťažnosťou), vydaný vo veci s totožnými účastníkmi konania ako v tejto veci. V uvedenej veci sa Krajský súd v Nitre stotožnil s právnym názorom žalobcu o tom, že postup spočívajúci v neprerokovaní dodatku k protokolu s kontrolovaným subjektom, je v rozpore so zákonom o inšpekcii práce. V tejto súvislosti žalobca zdôraznil princíp legitímnych očakávaní, v dôsledku ktorého žalobca očakáva rovnaké rozhodnutie o danej právnej otázke aj v tejto veci. Žalobca sa nestotožňuje s tvrdením žalovaného, že postačuje, aby žalovaný v dodatku k protokolu uviedol len odkaz na vyjadrenie k protokolu, keďže takýto postup je v rozpore s § 14 ods. 3 písm. a) zákona o inšpekcii práce. Žalobca poukázal tiež na to, že kontrolovaný subjekt musí mať možnosť napadnúť závery uvedené v protokole o výsledku inšpekcie práce aj z dôvodu nesprávneho skutkového a právneho posúdenia ešte pred prípadným, na výkon inšpekcie práce nadväzujúcim administratívnym konaním.
III. Zhrnutie ďalšieho priebehu konania
11. Žalovaný procesné právo podať žalobnú dupliku k žalobnej replike nevyužil.
12. Správny súd vo veci rozhodol podľa § 107 ods. 2 SSP bez jej prejednania na pojednávaní, keď na nariadenie pojednávania neboli splnené podmienky ustanovené v § 107 ods. 1 SSP.
13. Správny súd preto podľa § 137 ods. 4 SSP oznámil miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu a na webovej stránke súdu v lehote najmenej piatich dní pred jeho vyhlásením.
14. Keďže pri vyhlasovaní rozsudku dňa 22. 06. 2021 bol prítomný len senát a zapisovateľka, správny súd rozsudok podľa § 137 ods. 3 veta druhá SSP vyhlásil vyvesením jeho skráteného písomného vyhotovenia bez odôvodnenia na úradnej tabuli súdu po dobu 14 dní.
IV. Posúdenie podstatných skutkových tvrdení a právnych argumentov účastníkov konania a ich vyhodnotenie, právne posúdenie veci
15. Krajský súd v Nitre ako vecne a miestne príslušný správny súd (§ 19 v spojení s § 10 a § 13 ods. 2 SSP), konajúci v senáte o všeobecnej správnej žalobe žalobcu (§ 6 ods. 2 písm. a/ v spojení s § 177 a nasl. SSP), nezistiac naplnenie dôvodov podľa § 134 ods. 2 SSP, viazaný rozsahom a dôvodmi podanej žaloby (§ 134 ods. 1 SSP), nezistiac existenciu dôvodov na postup podľa § 119 veta druhá SSP a naplnenie dôvodov podľa § 120 SSP, vychádzajúci zo skutkového stavu zisteného orgánom verejnej správy (§ 119 veta prvá SSP), bez nariadenia pojednávania (§ 107 ods. 2 SSP), preskúmal zákonnosť správnou žalobou napadnutého opatrenia žalovaného (protokolu o výsledku inšpekcie práce v spojení s dodatkom č. 1 k nemu) označeného v záhlaví, pričom vychádzajúc zo stavu daného v čase jeho vydania (§ 135 ods. 1 SSP) dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná, a preto ju týmto rozsudkom podľa § 190 SSP zamietol.
16. Správny súd vec právne posudzoval a o nej rozhodoval primárne podľa nasledovných ustanovení:
16.1. Podľa § 190 SSP, ak správny súd po preskúmaní rozhodnutia alebo opatrenia žalovaného dospeje k záveru, že žaloba nie je dôvodná, rozsudkom ju zamietne.
16.2. Podľa § 175 ods. 1 SSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu správny súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.
16.3. Podľa § 168 SSP, žalovanému prizná správny súd podľa pomeru jeho úspechu vo veci voči žalobcovi právo na náhradu dôvodne vynaložených trov konania iba, ak to možno spravodlivo požadovať. Orgánu štátnej správy však náhradu trov právneho zastúpenia možno priznať len výnimočne.
16.4. Podľa § 3 ods. 1 písm. c) SSP, na účely tohto zákona sa rozumie opatrením orgánu verejnej správy správny akt vydaný orgánom verejnej správy v administratívnom konaní, ktorým sú alebo môžu byť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzickej osoby a právnickej osoby priamo dotknuté.
16.5. Podľa § 6 ods. 1 a ods. 2 SSP, (1) správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. (2) Správne súdy rozhodujú v konaniach o správnych žalobách.
16.6, Podľa § 177 ods. 1 SSP, správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy.
16.7. Podľa § 2 ods. 1 písm. a) bod 1. zákona č. 125/2006 Z. z. o inšpekcii práce v znení účinnom v čase vykonania inšpekcie práce u žalobcu (ďalej len „zákon o inšpekcii práce“), inšpekcia práce je dozor nad dodržiavaním pracovnoprávnych predpisov,2) ktoré upravujú pracovnoprávne vzťahy, najmä ich vznik, zmenu a skončenie, mzdové podmienky a pracovné podmienky zamestnancov vrátane pracovných podmienok žien, mladistvých, domáckych zamestnancov, osôb so zdravotným postihnutím a osôb, ktoré nedovŕšili 15 rokov veku, a kolektívne vyjednávanie. Poznámka pod čiarou 2) zákona o inšpekcii znie: Napríklad Zákonník práce, zákon č. 552/2003 Z. z. o výkone práce vo verejnom záujme v znení neskorších predpisov, zákon č. 553/2003 Z. z. o odmeňovaní niektorých zamestnancov pri výkone práce vo verejnom záujme a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.
16.8. Podľa § 12 ods. 2 písm. b) zákona o inšpekcii práce, na základe výsledkov inšpekcie práce a podľa závažnosti zistených skutočností je inšpektor práce oprávnený nariadiť odstránenie zistených nedostatkov ihneď alebo v lehotách ním určených.
16.9. Podľa § 13 ods. 2 zákona o inšpekcii práce, v prípade zistenia nedostatkov u kontrolovaného zamestnávateľa alebo kontrolovanej fyzickej osoby, ktorá je podnikateľom a nie je zamestnávateľom,
je inšpektor práce povinný vypracovať protokol a ten prerokovať so zamestnávateľom alebo ním povereným zamestnancom, alebo s fyzickou osobou, ktorá je podnikateľom a nie je zamestnávateľom. Inšpektor práce je povinný pri vypracúvaní protokolu prihliadať na vyjadrenia a doklady uplatnené alebo predložené kontrolovaným zamestnávateľom alebo kontrolovanou fyzickou osobou, ktorá je podnikateľom a nie je zamestnávateľom, počas výkonu inšpekcie práce do prerokovania protokolu.
16.10. Podľa § 14 ods. 1 zákona o inšpekcii práce, protokol obsahuje označenie príslušného inšpektorátu práce, meno a priezvisko inšpektora práce, ktorý vykonal inšpekciu práce, označenie kontrolovaného zamestnávateľa alebo kontrolovanej fyzickej osoby, ktorá je podnikateľom a nie je zamestnávateľom, miesto a čas vykonania inšpekcie práce, predmet inšpekcie práce, zistené porušenia predpisov a záväzkov vyplývajúcich z kolektívnych zmlúv, podpis a vyjadrenie zamestnávateľa alebo ním povereného zamestnanca, alebo fyzickej osoby, ktorá je podnikateľom a nie je zamestnávateľom, k zisteným porušeniam predpisov a záväzkov vyplývajúcich z kolektívnych zmlúv a k ďalším skutočnostiam uvedeným v protokole, stanovisko inšpektora práce k tomuto vyjadreniu, dátum vypracovania a dátum prerokovania protokolu, podpis inšpektora práce a odtlačok pečiatky. Protokol obsahuje aj vyjadrenie právnickej osoby alebo fyzickej osoby ku skutočnostiam uvedeným v protokole, ktoré sa jej týkajú, ak ide o vyšetrovanie udalosti uvedenej v § 7 ods. 3 písm. b). Ak bolo zistené porušenie zákazu nelegálnej práce alebo nelegálneho zamestnávania, protokol obsahuje aj čas, keď bolo porušenie zákazu nelegálnej práce alebo nelegálneho zamestnávania zistené, a ak boli preukázané, aj dohodnutú mzdu a dobu trvania nelegálnej práce a nelegálneho zamestnávania.
16.11. Podľa § 14 ods. 2 zákona o inšpekcii práce, v protokole inšpektor práce navrhne opatrenia podľa § 12 ods. 2 písm. a), uloží opatrenia podľa § 12 ods. 2 písm. b), c), g), h) a i) a uloží povinnosť kontrolovanému zamestnávateľovi alebo kontrolovanej fyzickej osobe, ktorá je podnikateľom a nie je zamestnávateľom, a) prijať opatrenia na odstránenie zistených porušení predpisov a záväzkov vyplývajúcich z kolektívnych zmlúv a ich príčin, b) doručiť inšpektorátu práce v určenej lehote písomnú správu o splnení opatrení na odstránenie zistených porušení predpisov a záväzkov vyplývajúcich z kolektívnych zmlúv a ich príčin.
16.12. Podľa § 14 ods. 3 písm. a) zákona o inšpekcii práce, inšpektor práce po posúdení písomného vyjadrenia kontrolovaného zamestnávateľa alebo kontrolovanej fyzickej osoby, ktorá je podnikateľom a nie je zamestnávateľom, doručeného v lehote určenej inšpektorom práce, vyhotoví dodatok k protokolu, v ktorom uvedie toto vyjadrenie a svoje stanovisko k nemu; dodatok k protokolu je súčasťou protokolu.
16.13 Podľa § 43 ods. 1 zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce v znení účinnom v čase uzavretia pracovných zmlúv, v ktorých boli v preskúmavanom protokole o výsledku inšpekcie práce zistené nedostatky a v čase vykonania inšpekcie práce (ďalej len „Zákonník práce“), v pracovnej zmluve je zamestnávateľ povinný so zamestnancom dohodnúť podstatné náležitosti, ktorými sú: a/ druh práce, na ktorý sa zamestnanec prijíma, a jeho stručná charakteristika, b/ miesto výkonu práce (obec, časť obce alebo inak určené miesto), c/ deň nástupu do práce, d/ mzdové podmienky, ak nie sú dohodnuté v kolektívnej zmluve.
16.14. Podľa § 43 ods. 2 Zákonníka práce, zamestnávateľ v pracovnej zmluve uvedie okrem náležitostí podľa odseku 1 aj ďalšie pracovné podmienky, a to výplatné termíny, pracovný čas, výmeru dovolenky a dĺžku výpovednej doby.
16.15. Podľa § 43 ods. 3 Zákonníka práce, ak sú pracovné podmienky podľa odseku 1 písm. d) a odseku 2 dohodnuté v kolektívnej zmluve, stačí uviesť odkaz na ustanovenia kolektívnej zmluvy; inak stačí uviesť odkaz na príslušné ustanovenia tohto zákona. Ak v pracovnej zmluve nie sú dohodnuté mzdové podmienky a účinnosť ustanovení kolektívnej zmluvy, na ktoré pracovná zmluva odkazuje, sa skončila, mzdové podmienky dohodnuté v kolektívnej zmluve sa považujú za mzdové podmienky dohodnuté v pracovnej zmluve až do dohodnutia nových mzdových podmienok v kolektívnej zmluve alebo v pracovnej zmluve, najviac po dobu 12 mesiacov.
16.16. Podľa § 75 ods. 2 Zákonníka práce, pri skončení pracovného pomeru je zamestnávateľ povinný vydať zamestnancovi potvrdenie o zamestnaní a uviesť v ňom najmä a) dobu trvania pracovného pomeru,
b) druh vykonávaných prác, c) či sa zo mzdy zamestnanca vykonávajú zrážky, v čí prospech, v akej výške a v akom poradí je pohľadávka, pre ktorú sa majú zrážky ďalej vykonávať, d) údaj o záväzku zamestnanca zotrvať v pracovnom pomere u zamestnávateľa po určitú dobu po vykonaní záverečnej skúšky, maturitnej skúšky alebo absolventskej skúšky podľa § 53 ods. 2 vrátane údaja o tom, kedy sa táto doba skončí, e) údaj o poskytnutí odchodného podľa § 76a; ak sa odchodné vyplatilo dodatočne, zamestnávateľ vydá zamestnancovi nové potvrdenie o zamestnaní.
16.17. Podľa § 130 ods. 5 Zákonníka práce, pri vyúčtovaní mzdy je zamestnávateľ povinný zamestnancovi vydať doklad obsahujúci najmä údaje o jednotlivých zložkách mzdy, o jednotlivých plneniach poskytovaných v súvislosti so zamestnaním, o stave účtu konta pracovného času, ak je zavedené konto pracovného času, o vykonaných zrážkach zo mzdy a o celkovej cene práce. Doklad podľa prvej vety sa poskytne v písomnej forme, ak sa zamestnávateľ so zamestnancom nedohodnú na jeho poskytovaní elektronickými prostriedkami. Celkovú cenu práce tvorí mzda vrátane náhrady mzdy a náhrady za pracovnú pohotovosť a osobitne v členení preddavok poistného na zdravotné poistenie, poistné na nemocenské poistenie, poistné na starobné poistenie, poistné na invalidné poistenie, poistné na poistenie v nezamestnanosti, poistné na garančné poistenie, poistné na úrazové poistenie, poistné do rezervného fondu solidarity a príspevok na starobné dôchodkové sporenie, ktoré platí zamestnávateľ. Na žiadosť zamestnanca mu zamestnávateľ predloží na nahliadnutie doklady, na ktorých základe bola mzda vypočítaná.
17. Správny súd v prvom rade poukazuje na to, že predmetom súdneho prieskumu je opatrenie žalovaného inšpektorátu práce (§ 3 ods. 1 písm. c/ SSP), ktorým je protokol žalovaného o výsledku inšpekcie práce v znení dodatku č. 1, vyhotovený podľa zákona o inšpekcii práce. Predmetom súdneho prieskumu však nie je tento protokol v znení dodatku č. 1 v celom rozsahu, ale len v častiach, v ktorých inšpektori práce nariadili žalobcovi ako kontrolovanému subjektu podľa § 14 ods. 2 v nadväznosti na § 12 ods. 2 písm. b) zákona o inšpekcii práce odstrániť zistené nedostatky. Len v týchto častiach totiž žalovaný zasiahol do právnej sféry žalobcu tým, že mu uložil povinnosť, ktorej prípadné nesplnenie môže viesť k uloženiu sankcie podľa § 19 zákona o inšpekcii práce. V rozsahu, v akom smerujú námietky kontrolovaného subjektu k zisteniam žalovaného, na základe ktorých kontrolovanému subjektu uložil opatrenia podľa § 12 ods. 2 písm. b) zákona o inšpekcii práce, podlieha súdnemu prieskumu aj vysporiadanie sa žalovaného s týmito námietkami.
18. Vychádzajúc z týchto východísk, správny súd pristúpil k preskúmaniu zákonnosti opatrenia žalovaného v medziach jednotlivých žalobných dôvodov.
19. Žalobný dôvod 1/ žalobca založil na tom, že žalovaný neprerokoval dodatok č. 1 k protokolu o výsledku inšpekcie práce so žalobcom. Vychádzajúc z ustálenej súdnej praxe Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ako kasačného súdu správny súd uvádza, že v prípade, ak sa kontrolovaný subjekt v stanovenej lehote písomne vyjadrí k skutočnostiam uvedeným v protokole o výsledku inšpekcie práce, je inšpektor práce podľa § 14 ods. 3 písm. a) zákona o inšpekcii práce povinný vyhotoviť dodatok k protokolu. Z príslušnej právnej úpravy však inšpektorovi práce nevyplýva povinnosť dodatok k tomuto protokolu prerokovať s kontrolovaným subjektom. Tieto právne závery výslovne vyplývajú z ustáleného výkladu relevantného ustanovenia § 14 ods. 3 písm. a) napr. z rozsudku kasačného súdu sp. zn. 10Sžk/19/2017 z 30. mája 2018 vo veci Považská cementáreň, a. s., sp. zn. 5Sžk/12/2019 z 5. mája 2020 vo veci TTWorks, s. r. o. a sp. zn. 6Sžk/35/2019 z 20. mája 2020 vo veci VIARE WELD, s. r. o. Správny súd v tejto súvislosti poukazuje na čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej aj len „Ústava“), podľa ktorého štátne orgány (teda aj orgány verejnej správy, ktorým je aj žalovaný) môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Zákon o inšpekcii práce ako relevantný právny predpis upravujúci inšpekciu práce, pôsobnosť orgánov štátnej správy v oblasti inšpekcie práce a ich pôsobnosť pri výkone dohľadu podľa osobitného predpisu a ustanovujúci práva a povinnosti inšpektora práce (§ 1 zákona o inšpekcii práce), nestanovuje povinnosť inšpektorátu práce prerokovať s kontrolovaným subjektom aj dodatok k protokolu o výsledku inšpekcie práce. Preto ak v prejednávanej veci dodatok č. 1 žalovaný so žalobcom neprerokoval a ani mu neumožnil vyjadriť sa k dodatku k protokolu (ale v súlade s § 13 ods. 2 písm. a/, § 14 ods. 1 zákona o inšpekcii práce umožnil žalobcovi vyjadriť sa len vo vzťahu k samotnému protokolu o výsledku inšpekcie práce), ako to vyplýva aj z obsahu administratívneho spisu, bol jeho postup nielen zákonný, ale aj ústavne súladný.
Podľa názoru správneho súdu sa nemožno stotožniť ani s tým, že neprerokovaním dodatku k protokolu by dochádzalo k porušeniu procesného práva žalobcu účinne obhajovať svoje práva a záujmy v zmysle základnej zásady stanovenej v § 3 ods. 2 Správneho poriadku. Procesnoprávnym inštitútom, ktorý umožňoval žalobcovi ako kontrolovanému zamestnávateľovi účinne obhajovať svoje práva a záujmy voči zisteniam inšpektorátu práce konštatovaným v protokole o výsledku inšpekcie práce, bol totiž práve inštitút podania písomného vyjadrenia k protokolu podľa § 14 ods. 3 písm. a) zákona o inšpekcii práce, ktorý žalobca aj využil. Toto písomné vyjadrenie žalobcu inšpektor práce podľa § 14 ods. 3 písm. a) zákona o inšpekcii práce posúdil a v nadväznosti naň vyhotovil dodatok č. 1 k protokolu o výsledku inšpekcie práce. Správnemu súdu je z jeho rozhodovacej činnosti známe, že na právnu otázku, na ktorej vyriešení záviselo vysporiadanie sa so žalobným dôvodom 1/, sa v súdnej praxi v minulosti vyskytol aj úplne opačný názor, než ten, k akému dospel správny súd v tejto prejednávanej veci. Napr. v rozsudku Krajského súdu v Trnave pod sp. zn. 14S/150/2015 zo 16. júna 2015 (správnemu súdu nie je známe, či bol napadnutý opravným prostriedkom a ak áno, s akým výsledkom), ale dospel k nemu aj tento senát Krajského súdu v Nitre v rozsudku č. k. 15S/20/2017 - 167 z 9. októbra 2018 (nenapadnutý kasačnou sťažnosťou a vydaný vo veci totožného žalobcu a žalovaného s druhovo totožným predmetom konania). Na úrovni Krajského súdu v Nitre ako správneho súdu v tom čase nebola súdna prax v danej právnej otázke ustálená, keď rôzne senáty zastávali opačné právne názory (napr. rozsudok Krajského súdu v Nitre č. k. 11S/206/2017 - 128 z 31. októbra 2018, proti ktorému bola kasačná sťažnosť rozsudkom Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Sžk/12/2019 z 5. mája 2020 v znení opravného uznesenia zo 17. júna 2020 zamietnutá). Správny súd sa v tejto prejednávanej veci priklonil k právnemu záveru, ktorý je na úrovni Najvyššieho súdu SR ako kasačného súdu ustálený nielen dlhší čas, ale aj naprieč viacerými senátmi jeho správneho kolégia. Práve táto ustálená súdna prax súdu vyššej inštancie je považovaná za jeden z legitímnych dôvodov, pri ktorom súd môže a aj by mal zmeniť súdnu prax, pokiaľ sám nemá nové, presvedčivejšie právne argumenty, ktoré neboli v súdnej praxi súdu vyššieho stupňa doposiaľ zohľadnené, a ktoré by tak súd nižšej inštancie mohol predostrieť a vyvolať o nich súdny dialóg so súdom vyššieho stupňa v na to určenom konaní o opravnom prostriedku. Správny súd v prejednávanej veci žiadne legitímne dôvody na to, aby rozhodol v rozpore s ustálenou súdnou praxou kasačného súdu (a priklonil sa tak k skoršiemu rozhodnutiu tunajšieho súdu vydanému vo veci totožného žalobcu pod sp. zn. 15S/20/2017) nezistil, ale naopak, v plnom rozsahu sa s touto súdnou praxou stotožňuje. Správny súd záverom v tejto súvislosti zdôrazňuje, že obsahom normatívne vymedzeného princípu právnej istoty v Správnom súdnom poriadku so subsidiárnou aplikáciou Civilného sporového poriadku (§ 5 ods. 1 SSP v spojení s čl. 2 ods. 2 Civilného sporového poriadku), je ochrana legitímneho očakávania účastníka konania (vzhľadom na zásadu rovnosti bez ohľadu na to, v akom je procesnom postavení
- § 5 ods. 9 veta prvá SSP) v to, že jeho vec bude rozhodnutá v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít. Týmito sú z vnútroštátnych súdov Ústavný súd Slovenskej republiky a Najvyšší súd Slovenskej republiky. Do tejto skupiny nepatria krajské súdy konajúce vo väčšine vecí správneho súdnictva v prvej inštancii. Súdna prax krajských súdov vo veciach správneho súdnictva, ak by aj bola ustálená, nespadá do ochrany legitímneho očakávania účastníka konania tak, ako je výslovne normatívne vymedzená v už uvedených ustanoveniach. Preto sa ani v prípade, ak krajský súd ako správny súd dospeje k odlišnému právnemu názoru v porovnaní s iným skorším rozhodnutím totožného senátu správneho súdu, hoc by aj bol na úrovni krajských súdov ustálený, nevyžaduje dôkladné a presvedčivé odôvodnenie tohto odklonu tak, ako je to v prípade odklonu od ustálenej rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít (§ 139 ods. 3 SSP v spojení s § 5 ods. 1 SSP a v spojení s čl. 2 ods. 2 a 3 Civilného sporového poriadku). Z uvedených dôvodov je žalobný dôvod 1/ nedôvodný.
20. Žalobný dôvod 2/ žalobca založil na tom, že žalovaný neuviedol v dodatku vyjadrenie žalobcu k protokolu a ani svoje stanovisko k nemu. K uvedenému bodu správny súd uvádza, že povinnosť inšpektora práce vyhotoviť dodatok k protokolu, ako aj obsahové náležitosti tohto dodatku, upravuje zákon o inšpekcii práce v § 14 ods. 3 písm. a), podľa ktorého je inšpektor práce povinný po posúdení písomného vyjadrenia kontrolovaného zamestnávateľa (k protokolu o výsledku inšpekcie práce), ktoré doručil kontrolovaný zamestnávateľ v lehote určenej inšpektorom práce, vyhotoviť dodatok k protokolu, v ktorom uvedie toto vyjadrenie a svoje stanovisko k nemu. Z obsahu administratívneho spisu správny súd zistil, že žalovaný so žalobcom ako kontrolovaným zamestnávateľom (zastúpeným splnomocnencom Ing. Q. F.), obsah protokolu prerokoval dňa 21. 11.
2018, kedy ho žalobca aj prevzal, čo potvrdil svojím podpisom na protokole. V protokole žalovaný stanovil žalobcovi lehotu 5 dní, v ktorej mohol podať vyjadrenie k zisteným nedostatkom. Dňa 27. 11. 2018 bolo žalovanému doručené vyjadrenie žalobcu, v ktorom sa tento k zisteným nedostatkom vyjadril, majúc za to, že sa nedostatkov konštatovaných žalovaným v protokole nedopustil. V nadväznosti na to žalovaný vyhotovil dodatok č. 1 k protokolu.
21. Správny súd preskúmaním dodatku č. 1 k protokolu zistil, že žalovaný v ňom výslovne poukazuje na skutočnosť, že mu bolo doručené vyjadrenie k predmetnému protokolu a k zisteným skutočnostiam a nedostatkom. Prvá z dvoch obsahových náležitostí dodatku k protokolu o výsledku inšpekcie práce, ktorou je podľa § 14 ods. 3 písm. a) zákona o inšpekcii práce uvedenie vyjadrenia v dodatku, tak je v prejednávanej veci obsiahnutá. Dodatok k protokolu o inšpekcii práce jednoznačne určitým a zrozumiteľným spôsobom uvádza, že je vypracovaný v nadväznosti na vyjadrenie žalobcu k predmetnému protokolu. Podľa názoru správneho súdu nebolo povinnosťou žalovaného podrobne opísať celý obsah doručeného vyjadrenia v dodatku k protokolu. Takýto výklad by bol výkladom absolútne nezohľadňujúcim účel ustanovenia § 14 ods. 3 písm. a) zákona o inšpekcii práce. Druhou obsahovou náležitosťou dodatku k protokolu o výsledku inšpekcie práce podľa § 14 ods. 3 písm. a) zákona o inšpekcii práce je zaujatie stanoviska k doručenému písomnému vyjadreniu kontrolovaného zamestnávateľa (žalobcu). Správny súd preskúmaním obsahu časti dodatku k protokolu o výsledku inšpekcie práce, ktorú žalovaný formálne označil ako časť obsahujúcu stanovisko k vyjadreniu žalobcu, zistil, že aj táto časť z materiálneho hľadiska spĺňa druhú obsahovú náležitosť stanovenú v § 14 ods. 3 písm. a) zákona o inšpekcii práce. Časť dodatku obsahujúca stanovisko inšpektora práce k vyjadreniu žalobcu k protokolu pozostáva zo štyroch bodov, pričom podľa obsahu je každý z nich reakciou na obsahovo samostatnú časť vyjadrenia žalobcu k protokolu. V bode B1 dodatku žalovaný stručne, určito a zrozumiteľne reaguje na vyjadrenie žalobcu týkajúce sa nevydania výplatnej pásky pani A., ktorá mala byť menovanej podľa § 130 Zákonníka práce vydaná už pri vyúčtovaní mzdy. Žalovaný v dodatku konštatuje, že výplatná páska jej bola zaslaná až po výkone kontroly. V bode B2 dodatku žalovaný reagoval na odôvodnenú námietku žalobcu týkajúcu sa preukázaného zaslania potvrdenia o zamestnaní pani V., v dôsledku čoho zmenil pôvodné znenie nedostatku uvedené v protokole a porušenie § 75 ods. 2 Zákonníka práce týkajúce sa nevydania potvrdenia o zamestnaní pri skončení pracovného pomeru vzťahoval už len na pani A.. V jej prípade došlo k vydaniu potvrdenia o zamestnaní až 12. 10. 2018, pričom k dohode o skončení pracovného pomeru došlo už dňa 30. 09. 2018. V bode B3 dodatku žalovaný uviedol, že zamestnávateľ je povinný v pracovnej zmluve okrem dohodnutých podstatných náležitostí uviesť aj ďalšie pracovné podmienky, a to výplatný termín, pracovný čas, výmeru dovolenku a dĺžku výpovednej doby. V prípade, ak sú tieto podmienky dohodnuté v kolektívnej zmluve, zamestnávateľ uvedie odkaz na jej ustanovenia, čo žalobca v pracovných zmluvách u kontrolovaných zamestnancov neurobil. Bod B3 protokolu preto žalovaný ponechal v platnosti. V bode B4 dodatku inšpektor práce vzal na vedomie vyjadrenie žalobcu a zrušil bod 4 protokolu, nakoľko k oboznámeniu zamestnancov so zásadou rovnakého zaobchádzania pristúpil žalobca už pri nástupe do zamestnania. Samotná skutočnosť, že žalobca sa so stanoviskom, ktoré inšpektor práce zaujal k vyjadreniu žalobcu v dodatku k protokolu o výsledku inšpekcie práce, nestotožnil, neznamená, že by dodatok k protokolu stanovisko inšpektora práce neobsahoval.
22. Z vyžiadaných dokladov počas výkonu inšpekcie práce, ktorých kópie sú obsiahnuté aj v administratívnom spise, a ktorých výpočet je uvedený aj v príslušnej časti protokolu o výsledku inšpekcie práce, vyplýva, že žalovaný sa pri výkone kontroly nezameriaval len na to, či žalobca ako kontrolovaný subjekt dodržiava pri uzatváraní pracovných zmlúv a dodatkov k nim ustanovenie § 43 ods. 2 Zákonníka práce (keďže si nevyžiadal od žalobcu len príslušné pracovné zmluvy, dodatky k nim a príp. kolektívnu zmluvu, ktoré by postačovali na preverenie dodržiavania uvedeného ustanovenia Zákonníka práce), ale preveroval aj splnenie ďalších pracovnoprávnych povinností, ktoré mu vyplývajú zo Zákonníka práce (napr. vyplácanie mzdy, prihlasovanie a odhlasovanie zamestnanca na sociálne poistenie a pod.), pričom si vyžiadal od žalobcu aj príslušné doklady (registračné listy, výplatné pásky, dôkazy o bankových prevodoch a pod.), ako to vyplýva aj zo žiadosti žalovaného o predloženie dokumentácie, záznamov a iných dokladov potrebných na výkon inšpekcie práce z 12. 10. 2018 (č. l. 31 administratívneho spisu). Keďže dodatok k protokolu obsahuje v prejednávanej veci všetky obsahové náležitosti stanovené v § 14 ods. 3 písm. a) zákona o inšpekcii práce, žalobný dôvod 2/ taktiež nie je dôvodný.
23. Žalobný dôvod 3/ žalobca založil na nestotožnení sa so žalovaným čo do skutkového a právneho posúdenia kontrolovaných skutočností u žalobcu, čo podľa názoru žalobcu zakladá dôvod na zrušenie protokolu a dodatku podľa § 191 ods. 1 písm. c) SSP. K bodu B1 dodatku žalobca uviedol, že v ňom žalovaný v podstate len zopakoval svoje závery vyslovené v protokole, pričom sa vôbec nezaoberal argumentáciou žalobcu, v zmysle ktorej sa žalobca nedopustil porušenia ustanovenia § 130 ods. 5 Zákonníka práce. Po preskúmaní námietky vznesenej žalobcom k uvedenému ustanoveniu Zákonníka práce správny súd poznamenáva, že predmetné ustanovenie predpokladá vydanie dokladu o vyúčtovaní mzdy zamestnancovi najneskôr pri jej vyúčtovaní, čo znamená, že ak pracovný pomer pani A. skončil dňa 30. 09. 2018, doklad obsahujúci údaje o jednotlivých plneniach poskytovaných v súvislosti so zamestnaním (v tomto prípade odstupného), jej mal byť najneskôr v tento deň aj vydaný. Žalobca však uvedený doklad zaslal menovanej až po vykonaní kontroly, z čoho explicitne vyplýva, že k porušeniu predmetného zákonného ustanovenia preukázateľne došlo. K bodu B2 dodatku žalobca uviedol, že žalovaný síce vypustil časť B2 protokolu týkajúcu sa pani V., avšak vo vzťahu k pani A. len zopakoval svoje závery vyslovené v protokole, pričom sa vôbec nezaoberal argumentáciou žalobcu, v zmysle ktorej s prihliadnutím na špecifické okolnosti týkajúce sa skončenia pracovného pomeru s pani A. nemohlo zo strany žalobcu dôjsť k porušeniu ustanovenia § 75 ods. 2 Zákonníka práce. V tejto súvislosti správny súd uvádza, že v prípade skončenia pracovného pomeru pani A. malo byť potvrdenie o zamestnaní vydané menovanej najneskôr v deň skončenia jej pracovného pomeru, a to bez ohľadu na okolnosti, za akých ku skončeniu pracovného pomeru došlo. Jeho následné zaslanie menovanej poštou dňa 12. 10. 2018 tak bolo žalobcom realizované oneskorene. K bodu B3 dodatku žalobca uviedol, že v ňom žalovaný v podstate len zopakoval svoje závery vyslovené v protokole, pričom sa ďalej vôbec nezaoberal argumentáciou žalobcu, v zmysle ktorej sa žalobca nedopustil porušenia ustanovenia § 43 ods. 2 Zákonníka práce. K tomuto bodu správny súd uvádza: Zákonník práce z hľadiska obsahu pracovnej zmluvy v § 43 upravuje jej podstatné náležitosti, nevyhnutné ku vzniku pracovnej zmluvy, ktorými sú druh práce, miesto výkonu práce, deň nástupu do práce a mzdové podmienky, ak nie sú dohodnuté v kolektívnej zmluve (§ 43 ods. 1, ods. 3 veta prvá Zákonníka práce). Výplatné termíny, pracovný čas, výmera dovolenky a dĺžka výpovednej doby sú popri podstatných náležitostiach pracovnej zmluvy tzv. ďalšími obsahovými náležitosťami pracovnej zmluvy (§ 43 ods. 2 Zákonníka práce), ktoré majú tú osobitosť, že musia byť obsiahnuté buď v pracovnej zmluve alebo v kolektívnej zmluve (§ 43 ods. 3 veta prvá Zákonníka práce). Ustanovenie § 43 ods. 3 veta prvá Zákonníka práce explicitne ustanovuje, že ak sú pracovné podmienky podľa odseku 1 písm. d/ (t. j. mzdové podmienky) a odseku 2 (t. j. výplatné termíny, pracovný čas, výmera dovolenky a dĺžka výpovednej doby) dohodnuté v kolektívnej zmluve, stačí uviesť (v pracovnej zmluve) odkaz na ustanovenia kolektívnej zmluvy; inak stačí uviesť odkaz na príslušné ustanovenia Zákonníka práce. Uvedené ustanovenie § 43 ods. 3 veta prvá Zákonníka práce interpretuje žalovaný v protokole v znení dodatku tak, že v prípade, ak sú pracovné podmienky podľa § 43 ods. 1 písm. d) a ods. 2 Zákonníka práce dohodnuté v kolektívnej zmluve, musí byť v pracovnej zmluve odkaz na ustanovenia kolektívnej zmluvy, čo žalobca nesplnil, nakoľko neboli v pracovných zmluvách u kontrolovaných zamestnancov (pani A. A., pani U. V., pani Z. O., pán F. A.) uvedené odkazy na jednotlivé články v kolektívnej zmluve. Podľa žalobcu obsahuje pracovná zmluva náležitosti stanovené v § 43 ods. 2 Zákonníka práce s poukazom na § 43 ods. 3 vetu prvú Zákonníka práce aj vtedy, ak obsahuje pracovná zmluva len všeobecný odkaz na kolektívnu zmluvu, bez nutnosti odkázania na jej konkrétne ustanovenie. Keďže predmetné pracovné zmluvy obsahovali vo vzťahu k predmetným obsahovým náležitostiam uvedeným v protokole o výsledku inšpekcie práce (v časti zistených nedostatkov) odkaz na kolektívnu zmluvu, mal žalobca za to, že sa nedopustil porušenia § 43 ods. 2 Zákonníka práce tak, ako to konštatoval v protokole žalovaný. V prípade pani V. poznamenal, že v jej pracovnej zmluve zo dňa 27. 09. 2004 žalovaný namietal neuvedenie výplatného termínu. Podotkol, že u žalobcu v tom čase nebola uzavretá kolektívna zmluva, a preto sa pri absencii špecifického dojednania výplatného termínu vzťahovala na pracovnú zmluvu menovanej všeobecná úprava obsiahnutá v § 129 ods. 1 Zákonníka práce. Pani V. bola počas celej doby trvania pracovného pomeru vyplácaná mzda najneskôr do 15. dňa nasledujúceho kalendárneho mesiaca v súlade s aktuálnou úpravou článku 5 kapitoly IV. kolektívnej zmluvy a pani V. túto skutočnosť počas trvania jej pracovného pomeru nikdy nenamietala. Z vyššie uvedeného je zrejmé, že posúdenie dôvodnosti žalobného dôvodu 3/ spočíva vo výklade ustanovenia § 43 ods. 3 vety prvej Zákonníka práce, od ktorého závisí, či pracovné zmluvy menovaných
zamestnancov obsahujú jednotlivé náležitosti vymedzené v § 43 ods. 2 Zákonníka práce, a teda či zamestnávateľ splnil svoju povinnosť tieto náležitosti v pracovných zmluvách uviesť.
24. V prejednávanej veci z obsahu administratívneho spisu správny súd zistil, že sa v ňom nachádzajú kópie všetkých pracovných zmlúv, pri ktorých žalovaný v protokole konštatoval v rôznom rozsahu porušenie povinnosti žalobcu ustanovenej v § 43 ods. 2 Zákonníka práce. Z pracovnej zmluvy zamestnanca A. A., rod. C. (pracovná zmluva zo dňa 02. 04. 2007 s dňom nástupu do práce 02. 04. 2007) správny súd zistil, že v nej žalobca neuviedol výplatný termín a u zamestnanca F. A. (pracovná zmluva zo dňa 13. 02. 2018 s dňom nástupu do práce 13. 02. 2018) neuviedol ďalšie pracovné podmienky, a to výplatný termín, pracovný čas, výmeru dovolenky a dĺžku výpovednej doby, pričom výplatný termín, pracovný čas a výmera dovolenky sú určené len všeobecným odkazom na kolektívnu zmluvu. Uvedenie výplatného termínu, pracovného času, výmery dovolenky a dĺžky výpovednej doby len všeobecným odkazom na podnikovú kolektívnu zmluvu sa týka aj zmeny pracovnej zmluvy A. A. zo dňa 21. 12. 2016. V prípade zamestnancov U. V. (pracovná zmluva zo dňa 30. 04. 2004 s dňom nástupu do práce 01. 05. 2004, pracovná zmluva zo dňa 27. 09. 2004 s dňom nástupu do práce 01. 10. 2004, pracovná zmluva zo dňa 22. 08. 2007 s dňom nástupu do práce 22. 08. 2007) a Z. O. (pracovná zmluva zo dňa 01. 03. 2018 s dňom nástupu do práce 01. 03. 2018) žalobca neuviedol výplatný termín, pričom v prípade Z. O. je výplatný termín určený len všeobecným odkazom na kolektívnu zmluvu.
25. Z ustanovenia § 43 ods. 3 vety prvej Zákonníka práce explicitne vyplýva, že ak sú pracovné podmienky podľa § 43 ods. 1 písm. d) a ďalšie pracovné podmienky podľa § 43 ods. 2 Zákonníka práce dojednané v kolektívnej zmluve, stačí v pracovnej zmluve vo vzťahu k týmto pracovným podmienkam uviesť odkaz na ustanovenia kolektívnej zmluvy (inak stačí uviesť odkaz na príslušné ustanovenia Zákonníka práce) a v takomto prípade bude pracovná zmluva obsahovať (formou tohto odkazu) aj úpravu pracovných podmienok podľa § 43 ods. 1 písm. d) a ods. 2 Zákonníka práce a povinnosť zamestnávateľa ustanovená v § 43 ods. 1 a ods. 2 Zákonníka práce bude splnená.
26. Správny súd poukazuje na to, že ustanovenie § 43 ods. 3 veta prvá Zákonníka práce jednoznačne ustanovuje, že ak sú pracovné podmienky podľa § 43 ods. 1 písm. d) a ods. 2 Zákonníka práce (resp. ktorákoľvek z týchto pracovných podmienok) dohodnuté v kolektívnej zmluve, musí byť v pracovnej zmluve uvedený odkaz na ustanovenia kolektívnej zmluvy. Zo samotného jazykového výkladu príslušnej časti uvedeného ustanovenia § 43 ods. 3 vety prvej Zákonníka práce vyplýva, že pracovná zmluva musí vo vzťahu k príslušným pracovným podmienkam odkazovať nie na kolektívnu zmluvu (ako celok, bez bližšieho odkazu na jej konkrétne ustanovenia), ale na ustanovenia kolektívnej zmluvy. Takýto výklad zodpovedá aj ochrannej funkcii pracovného práva ako samostatného odvetvia právneho poriadku, prejavujúcej sa v poskytovaní ochrany zamestnancom ako sociálne a ekonomicky slabšej strane pracovnoprávnych vzťahov (zakladaných primárne pracovnou zmluvou podľa § 42 Zákonníka práce). Práve z hľadiska ochrany a právnej istoty zamestnancov vyžaduje Zákonník práce v § 43 ods. 3 vete prvej, aby zamestnávateľ v pracovnej zmluve uviedol odkaz na ustanovenia kolektívnej zmluvy, nie len kolektívnu zmluvu bez bližšieho odkazu na jej príslušné časti, v ktorých sú jednotlivé pracovné podmienky dohodnuté. Uvedením odkazu na konkrétne ustanovenia kolektívnej zmluvy je pre zamestnanca ľahko a bez akýchkoľvek pochybností zistiteľné, aký je obsah dojednania ďalších pracovných podmienok zakladaného, resp. založeného pracovného pomeru.
27. Keďže v prejednávanej veci pracovné zmluvy vyššie uvedených zamestnancov neobsahovali odkaz na konkrétne ustanovenie kolektívnej zmluvy (ale len kolektívnu zmluvu, resp. podnikovú kolektívnu zmluvu ako takú), bolo povinnosťou žalobcu uviesť v pracovných zmluvách aj všetky ďalšie pracovné podmienky upravené v § 43 ods. 2 Zákonníka práce. Túto povinnosť si však žalobca v kontrolovaných pracovných zmluvách v rozsahu uvedenom v protokole v znení dodatku nesplnil, a preto žalovaný vec po právnej stránke správne posúdil, keď konštatoval, že žalobca v daných prípadoch porušil zákonnú povinnosť ustanovenú v § 43 ods. 2 Zákonníka práce. Právne posúdenie zistených skutočností žalovaným zodpovedalo nielen jazykovému a teleologickému výkladu § 43 ods. 3 vety prvej Zákonníka práce, ale aj široko akceptovanému doktrinálnemu výkladu. Porušením zákonnej povinnosti žalobcu boli splnené všetky podmienky na to, aby žalovaný v protokole podľa § 12 ods. 2 písm. b) v spojení s § 14 ods. 2 zákona o inšpekcii práce uložil žalobcovi opatrenie nariadiť odstránenie zistených nedostatkov. Žalobný dôvod 3/ preto nie je dôvodný.
28. Posledný žalobný dôvod 4/ žalobca založil na tom, že v protokole uložené opatrenia nespĺňajú požiadavku materiálnej vykonateľnosti, keďže z nich nie je zrejmé, aké konkrétne úkony od neho žalovaný požaduje vykonať. V tejto súvislosti správny súd poukazuje na súčasnú ustálenú súdnu prax Najvyššieho súdu SR ako kasačného súdu, ktorá je v uvedenej právnej otázke v posledných dvoch rokoch pomerne ustálená a jednotná. Príkladmo možno odkázať na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Sžk/19/2018 z 20. marca 2019 vo veci FREMACH TRNAVA, s. r. o., podľa ktorého nemožno považovať za neurčité (a teda nepreskúmateľné) uloženie povinnosti kontrolovanému subjektu v protokole o výsledku inšpekcie práce podľa § 14 ods. 2 písm. b) zákona o inšpekcii práce prijať opatrenia na zabezpečenie toho, aby kontrolovaný subjekt do budúcna trvale dodržiaval konkrétne ustanovenia právnych predpisov. Totožné právne závery konštatoval Najvyšší súd SR aj v rozsudku sp. zn. 10Sžk/19/2017 z 30. mája 2018 a následne ich zopakoval napr. aj v rozsudku sp. zn. 10Sžk/12/2019 z 29. apríla 2020 vo veci A. S., v ktorom konštatoval, že ak inšpektor práce v súlade s § 12 ods. 2 zákona o inšpekcii práce uloží v protokole o výsledku inšpekcie práce kontrolovanému subjektu (žalobcovi) povinnosť prijať opatrenia na odstránenie zistených porušení predpisov a záväzkov vyplývajúcich z kolektívnych zmlúv a ich príčin, nie je povinný ani oprávnený kontrolovanému subjektu v tomto protokole zároveň určiť konkrétny spôsob vykonania nápravy, ale len cieľ, t. j. konečný výsledok, ktorý sa má dosiahnuť.
29. Z protokolu o výsledku inšpekcie práce vyplýva, že žalovaný prostredníctvom inšpektorov práce, ktorí vykonávali u žalobcu inšpekciu, uložil žalobcovi podľa § 12 ods. 2 písm. b) zákona o inšpekcii práce opatrenie spočívajúce v nariadení odstránenia zistených nedostatkov v bode 1. v lehote 5 dní od prevzatia protokolu (t. j. porušenia povinnosti podľa § 130 ods. 5 Zákonníka práce) a v bodoch 2
- 4 prijať opatrenia proti opakovaniu zistených nedostatkov od prevzatia tohto protokolu. Ďalej podľa § 14 ods. 2 zákona o inšpekcii práce uložil žalobcovi ako kontrolovanému zamestnávateľovi povinnosť prijať opatrenia na odstránenie zistených porušení predpisov a ich príčin a doručiť žalovanému správu o splnení opatrení na odstránenie zistených porušení predpisov a ich príčin a o odstránení nedostatkov v lehote 3 dní po uplynutí lehoty na ich odstránenie.
30. V prejednávanej veci žalovaný jasne opísal nedostatky zistené pri inšpekcii práce (ktorých zákonnosť preskúmal aj správny súd v rámci žalobného dôvodu 3/) a jasne špecifikoval v príslušnej časti protokolu o výsledku inšpekcie práce, v čom konkrétne spočívalo zistené porušenie povinnosti žalobcu a toto odôvodnenie konkretizoval aj v dodatku k protokolu o výsledku inšpekcie práce v reakcii na vyjadrenie žalobcu k protokolu. Pokiaľ žalovaný poukazom na jednoznačnú identifikáciu nedostatkov uvedených v protokole uložil žalobcovi uvedené opatrenia, nemožno konštatovať ich neurčitosť, nezrozumiteľnosť či nevykonateľnosť. V tejto súvislosti správny súd poukazuje na vyššie uvedenú judikatúru kasačného súdu (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 10Sžk/12/2019), z ktorého súčasne vyplýva, že žalovaný nie je povinný žalobcovi ani uvádzať všetky do úvahy prichádzajúce alternatívy spôsobu odstránenia zistených nedostatkov, keďže povinnosť žalovaného je splnená už tým, že žalobcovi určí cieľ, ktorý sa má dosiahnuť (nie konkrétne opatrenia, ktorými sa tento cieľ má dosiahnuť a už vôbec nie všetky do úvahy prichádzajúce alternatívy týchto opatrení). Ani posledný 4/ uplatnený žalobný dôvod preto nie je dôvodný.
31. Keďže správny súd preskúmaním zákonnosti správnou žalobou napadnutého opatrenia zistil, že nie je naplnený žiadny dôvod na jeho zrušenie (§ 191 ods. 1 a contrario SSP), teda ani tých, ktoré žalobca vymedzil ako žalobné dôvody v správnej žalobe, a ktorými je správny súd viazaný (§ 134 ods. 1 SSP), ale ani tých, na ktoré správny súd prihliada ex offo (§ 134 ods. 2 písm. a/ a b/ v spojení s § 191 ods. 1 písm. a/ a b/ SSP), správny súd podanú žalobu podľa § 190 SSP ako nedôvodnú v celom rozsahu zamietol.
32. O trovách konania rozhodol správny súd podľa § 175 ods. 1 v spojení s § 168 a contrario SSP tak, že úspešnému žalovanému ich náhradu nepriznal, keďže nezistil dôvody, pre ktoré by bolo možné od žalobcu spravodlivo požadovať, aby ich žalovanému nahradil.
33. Rozhodnutie správneho súdu bolo prijaté v pomere hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu správneho súdu nie je prípustný opravný prostriedok, ak tento zákon neustanovuje inak (ust. § 133 ods. 2 SSP).
Proti každému právoplatnému rozhodnutiu krajského súdu je prípustná kasačná sťažnosť, ak zákon neustanovuje inak (ust. § 439 ods. 1, 2, 3 SSP).
Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len dôvodmi uvedenými v ust. § 440 ods. 1, 2 SSP.
Kasačnú sťažnosť môže podať účastník konania, ak bolo rozhodnuté v jeho neprospech v lehote jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia krajského súdu subjektu oprávnenému na jej podanie, ak nie je ustanovené inak.
Lehota na podanie kasačnej sťažnosti je 30 dní od doručenia rozhodnutia krajského súdu v prípadoch uvedených v § 145 ods. 2 SSP. Zmeškanie lehoty nemožno odpustiť.
Kasačná sťažnosť sa podáva na krajskom súde, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal.
V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len „sťažnostné body“), návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh), pričom sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.
Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, ak ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d) a v prípade, ak je žalovaným Centrum právnej pomoci.