Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (7)Rozsudok_10CoCsp-17-2021.pdf
PDF · 132.14 KB
Case nature
Area
Subarea
10CoCsp/17/2021
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Gabriely Briškovej a členiek senátu JUDr. Zlatice Javorovej a JUDr. Bibiány Ťažiarovej v spore žalobkyne: W. I., nar. X. O. XXXX, trvalý pobyt G. X. V. XXXX/XX, Z., zastúpenej splnomocneným zástupcom: Mgr. Pavol Kocian, bytom Študentská 3582/51, Trnava, proti žalovanej: PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 792 752, zastúpenej: Advokátska kancelária JUDr. Andrea Cviková, s. r. o., Kubániho 16, Bratislava, IČO: 47 233 516, o 5.096 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Trnava z 9. novembra 2020, č. k. 17Csp/10/2020-93, takto
rozhodol:
I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti o uložení povinnosti žalovanej zaplatiť žalobkyni sumu 5.096 eur s úrokom z omeškania 5 % ročne zo sumy 5.096 eur od 9. novembra 2020 do zaplatenia (I.) a v časti náhrady trov konania (III.) p o t v r d z u j e .
II. Žalobkyňa má voči žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil povinnosť žalovanej zaplatiť žalobkyni sumu 5.096 eur s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne od 9. novembra 2020 do zaplatenia (I.) a vo zvyšku žalobu zamietol (II.). O náhrade trov konania rozhodol tak, že žiadna zo strán nemá nárok na náhradu trov konania (III.). Rozhodnutie odôvodnil ustanovením § 52 ods. 1 až 4, § 54a, § 451 ods. 1, 2, § 517 ods. 2, O. z. (Občiansky zákonník č. 40/1964 Zb. v znení neskorších predpisov), § 2 písm. a), b), d), § 9 ods. 2, § 11 ods. 1 písm. b), ods. 2 ZoSÚ (zákon č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov), § 3 ods. 3 ZoOS (zákon č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa v znení neskorších predpisov), § 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka v znení neskorších predpisov ku dňu vzniku omeškania. Vecne zdôvodnil uzavretou úverovou zmluvou medzi stranami konania dňa 19. novembra 2015, ktorú kvalifikoval ako spotrebiteľskú zmluvu a ktorú žalobkyňa navrhla určiť za bezúročnú a bez poplatkov, súčasne sa domáhala uloženia povinnosti žalovanej zaplatiť jej sumu 5.096 eur s ročným úrokom z omeškania 8 % od 9. novembra 2020 do zaplatenia, z titulu bezdôvodného obohatenia vzniknutého zo spotrebiteľskej zmluvy. Hoci sa v úverovej zmluve uvádzalo, že poskytnutý úver bol vo výške 7.296 eur, žalovanou však nebolo popreté tvrdenie žalobkyne, že reálne bol poskytnutý úver len vo výške 2.200 eur. Odplata za poskytnutie úveru predstavovala 5.096 eur, pričom úhrada úveru bola dohodnutá mesačnými splátkami vo výške 152 eur, v počte splátok 48 (celková čiastka tak činila sumu 7.296 eur, ktorú žalobkyňa uhradila za poskytnutý úver). Nespornou bola aj skutočnosť, že revolvingy poskytnuté neboli. Medzi stranami konania bolo sporné, či úver je spotrebiteľským úverom, vzhľadom na text úverovej zmluvy, v ktorej sa uvádza, že ide o úver na účel výkonu podnikateľskej činnosti, ako aj v žiadosti o poskytnutie úveru sa uvádza, že sa úver žiada na tento účel. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že žalobkyni bol
poskytnutý úver ako fyzickej osobe - spotrebiteľovi. V čase uzatvorenia zmluvy bola dôchodkyňou, hoci pracuje aj v zahraničí na základe oprávnenia vydaného rakúskymi orgánmi, stará sa ako opatrovateľka o chorých ľudí a takýmto spôsobom si privyrába k dôchodku. Uvedenú skutočnosť oznámila zástupcovi žalovanej pri preverovaní jej príjmu, avšak úver nepoužila na podnikateľský účel, ale pre osobné potreby rodiny, konkrétne pre pomoc svojmu synovi. Predmetná zmluva je typickou formulárovou zmluvou, ktorej text je predtlačený a dlžník len dopĺňa svoje údaje. Pokiaľ ide o vyhlásenie, na aký účel sa úver poskytuje, zmluva obsahuje len údaj na výkon podnikateľskej činnosti. Žalobkyňu však nemožno považovať za podnikateľa, keďže oprávnenie vydané v zahraničí bolo len podmienkou výkonu opatrovateľstva tam realizovaného a uvedená skutočnosť sama o sebe nepreukazuje účel poskytnutého úveru. Žalovaná pri získavaní informácií v tomto smere ani nepostupovala s odbornou starostlivosťou, keď nezisťovala, či vôbec má uzavretie zmluvy nejaký súvis s údajným povolaním, či podnikaním. Dôkazné bremeno preukázania skutočnosti, že úver bol poskytnutý na výkon zamestnania, povolania, ťaží toho, kto tvrdí takúto výnimku, teda v tomto prípade žalovanú (porov. rozhodnutie Krajského súdu v Trnave sp. zn. 10CoE/5/2010). Uvedené konanie žalovanej súd prvej inštancie vyhodnotil ako nekalú obchodnú praktiku, sledujúcu vylúčenie úverovej zmluvy z režimu ochrany spotrebiteľa. Pri určení v žiadosti, že ide o úver na podnikateľský účel, žalobkyňa nemala inú možnosť pri požiadaní o úver. Bežný spotrebiteľ ako slabšia strana zmluvy obvykle nemá vedomosť na čo slúžia veriteľovi takéto údaje, resp. aké následky sú s tým spojené. Úver bolo tak potrebné považovať za spotrebiteľský. Spotrebiteľ nemá možnosť individuálne ovplyvniť obsah zmluvy vopred pripravenej dodávateľom. Dobromyseľne uzaviera zmluvu a opodstatnene očakáva, že dodávateľ ako odborník, profesionálne zdatný podnikateľ, dodáva tovar alebo služby so zárukou kvality. Aby bolo zabezpečené, že spotrebiteľ bude mať dostatok relevantných informácií pre svoje rozhodnutie, zákonodarca v ustanovení § 9 ZoSÚ vymedzil zákonné náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere, so sankciou bezúročnosti a bezpoplatkovosti, v prípade absencie niektorých z týchto náležitostí. Povinnou obsahovou náležitosťou zmluvy o spotrebiteľskom úvere v zmysle § 9 ods. 2 písm. j) (správne písm. k) ZoSÚ bola aj výška RPMN (ročná percentuálna miera nákladov), ako aj uvedenie všetkých predpokladov použitých pre výpočet RPMN. Tento základný parameter v predmetnej zmluve uvedený nie je, rovnako tak predpoklady pre jeho výpočet. Absencia uvedených obsahových náležitostí je potom postihovaná bezúročnosťou a bezpoplatkovosťou úveru. Súd prvej inštancie konštatoval aj ďalšiu chýbajúcu obsahovú náležitosť zmluvy, a to údaj o dobe trvania zmluvy, resp. termín splatnosti zmluvy. Uvedenie počtu splátok (48) nie je údaj dostatočne určitý pre vymedzenie doby trvania zmluvy. Označenie dátumu jednotlivých splátok v splátkovom kalendári nemá vplyv na uvedený záver, keďže požadovaný údaj má byť obsiahnutý priamo v úverovej zmluve. Súd prvej inštancie označil za chýbajúcu tiež náležitosť podľa § 9 ods. 2 písm. k) ZoSÚ, a to rozčlenenie splátky na výšku splátky istiny, výšku splátky úrokov a výšku splátky iných poplatkov, keďže až účinnosťou novely ZoSÚ (od 1. mája 2018) sa upustilo od požiadavky členenia splátok. V predmetnej zmluve nebola dohodnutá ani výška úrokovej sadzby, pričom dohoda o výške úrokov musí byť súladná s dobrými mravmi, inak je právny úkon absolútne neplatný podľa § 39 O. z. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že pri úvere 2.200 eur a celkovej sume, ktorú mala žalobkyňa zaplatiť 7.296 eur, odplata činí sumu 5.096 eur, čo je v rozpore s dobrými mravmi. Dohoda o tejto výške je preto absolútne neplatná. V zmluve chýbala aj náležitosť podľa § 9 ods. 2 písm. c) ZoSÚ, adresa veriteľa, na ktorej môže spotrebiteľ uplatniť reklamáciu alebo sťažnosť. Uvedený údaj musí byť uvedený zreteľne a výslovne v rámci ustanovení zmluvy. Súd prvej inštancie tiež konštatoval, že žalovaná nekonala s odbornou starostlivosťou a hrubo porušila svoje povinnosti pri uzatváraní úverovej zmluvy, keď dôsledne neskúmala bonitu žalobkyne, resp. zisťovala iba zamestnávateľa, výšku dôchodku, bez skúmania záväzkov dlžníčky, rodinného stavu, nevykonala lustrácie žalobkyne v príslušných evidenciách, za účelom získania uceleného obrazu o sociálno-ekonomickej situácie žalobkyne. Žalovaná tak nepreukázala, že relevantne posudzovala schopnosti žalobkyne splácať úver. Naviac žalobkyňa si popri dôchodku privyrába, ktorú skutočnosť nesprávne žalovaná vyhodnotila, ako výkon podnikateľskej činnosti (činnosť opatrovateľky). Predmetný spotrebiteľský úver bolo potrebné tak považovať za bezúročný a bez poplatkov. V konaní nebolo sporné, že žalovaná poskytla žalobkyni sumu 2.200 eur, pričom žalobkyňa zaplatila žalovanej na úver sumu 7.296 eur, teda rozdiel predstavuje bezdôvodné obohatenie vo výške 5.096 eur. S poukazom na ustanovenie § 54a O. z. (účinný od 5. decembra 2018) sa súd prvej inštancie obligatórne zaoberal aj otázkou premlčania nároku, ktorý sa premlčuje v dvojročnej subjektívnej a trojročnej objektívnej premlčacej dobe. Z prehľadu platieb žalobkyne bolo zistené, že 15. splátkou splatnou 28. februára 2017 bolo po prvý krát plnené žalobkyňou nad rámec poskytnutého úveru, od uvedeného momentu potom začala plynúť objektívna premlčacia doba. Žaloba bola podaná na súd 26. februára 2020, a keďže splátka bola uhradená najneskôr v deň jej splatnosti 28. februára 2017 (skoršia úhrada preukázaná nebola), k uplynutiu objektívnej premlčacej doby nedošlo. Žalobkyňa sa o možnom bezdôvodnom
obohatení dozvedela po doručení stanoviska ministerstva spravodlivosti zo dňa 27. septembra 2018, v dôsledku čoho nedošlo ani k uplynutiu dvojročnej subjektívnej premlčacej doby. Žalovaná ani nepreukázala, že sa žalobkyňa o bezdôvodnom obohatení dozvedela skôr. Uplatnený nárok preto nebol premlčaný. Žalobkyni prislúchal v dôsledku omeškania žalovanej s plnením dlhu aj úrok z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 5.096 eur od 9. novembra 2020 do zaplatenia (počiatok plynutia úroku z omeškania bol navrhnutý na súdnom pojednávaní odo dňa pojednávania, a preto v prevyšujúcej časti bol úrok z omeškania zamietnutý, keď žalobkyňa žiadala úrok vo výške 8 % ročne, ktorý nezodpovedal zákonnej úprave úrokov z omeškania). Vzhľadom k tomu, že žalobkyňa sa žalobou domáhala plnenia vo forme vydania bezdôvodného obohatenia, v dôsledku skutočnosti, že úver je potrebné považovať za bezúročný a bez poplatkov, ktorú otázku súd prvej inštancie posúdil predbežne v súvislosti s dôvodnosťou nároku žalobkyne na plnenie, absentoval naliehavý právny záujem na určení, že predmetná zmluva je spotrebiteľskou zmluvou a že úver je bezúročný a bez poplatkov (v tejto časti bola preto žaloba zamietnutá). Rozhodnutie o náhrade trov konania súd prvej inštancie odôvodnil ustanovením § 255 ods. 2 CSP v spojení s § 262 ods. 1 CSP (Civilný sporový poriadok č. 160/2015 Z. z. v znení neskorších predpisov). Dospel k záveru, že žalobkyňa mala úspech v jednej polovici (50 % uplatňovaného nároku), pričom ohľadom určovacieho výroku úspech žalobkyňa nemala. O náhrade trov konania bolo preto rozhodnuté tak, že žiadnej zo strán konania sa náhrada trov konania nepriznáva. 2. Proti tomuto rozsudku v časti o uložení povinnosti žalovanej zaplatiť žalobkyni sumu 5.096 eur s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne od 9. novembra 2020 do zaplatenia a v časti o náhrade trov konania, podala včas odvolanie žalovaná navrhujúc jeho zrušenie a vrátenie veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Odvolanie odôvodnila tým, že súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom (nevykonaním všetkých dôkazov) a nedostatočným odôvodnením znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práv v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Na základe vykonaných dôkazov súd prvej inštancie dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, pretože rozhodol na základe nepríslušnej právnej normy. Žalovaná namietala nezohľadnenie dôkazu - žiadosti o poskytnutie úveru, ktorým žalobkyňa mala požiadať o úver na podnikateľské (investičné) účely. V tejto žiadosti sa žalobkyňa identifikovala ako fyzická osoba podnikateľ a podpisom prehlásila, že žiada o úver na podnikateľské účely. K žiadosti bolo predložené daňové priznanie za rok 2014, ako aj oprávnenie na výkon povolania. Súd prvej inštancie sa priklonil k verzii žalobkyne, ktorá nepreukázala svoje tvrdenie, že úver žiadala na osobné účely. Žalovaná poukázala na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len NS SR) sp. zn. 3Cdo/81/2011, keď podmienkou preto, aby súd mohol prihliadať k vôli účastníkov je, aby nebola v rozpore s tým, čo vyplýva z jazykového vyjadrenia úkonov. Záujmy a postoje účastníkov v priebehu súdneho konania nemusia zodpovedať ich pôvodnej vôli, prejavenej pri právnom úkone. Žalovaná ďalej poukázala na princíp autonómie vôle zmluvných strán a ich práva na slobodu konania v zmysle čl. 2 ods. 3 Ústavy SR, § 2 ods. 3 O. z. a ústavnú zásadu pacta sunt servanda. Zásada, že súd pozná právo znamená aj to, že si je vedomý účinkov, ktoré právo vyvoláva vo vzťahu k procesnoprávnemu alebo hmotnoprávnemu postaveniu nositeľa (rozhodnutie ÚS SR sp. zn. I.ÚS 59/2000). Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že zmluvy sa majú dodržiavať a tejto zásady je možné sa dovolávať v civilnom súdnom konaní. Súd prvej inštancie nielen nevykonal dôkaz žiadosťou o úver, jej obsah a skutočnosti z nej vyplývajúce nezohľadnil. Z rozsudku nevyplýva z akého dôvodu automaticky prevzal tvrdenie žalobkyne a vo vzťahu k žalovanej postupoval tak, aby dokazoval nepravdivosť tvrdení žalobkyne. Žalovaná neuzavrela úverovú zmluvu na základe toho, že si tvrdenie o podnikateľskom účele čerpania úveru vymyslela. Postupovala na základe toho aké listiny a informácie jej žalobkyňa uviedla. Účel čerpania úveru žalobkyňa oznámila a potvrdila v žiadosti o úver. Súd prvej inštancie opomenul zohľadniť aj fakt, že od uzavretia úverovej zmluvy do podania žaloby žalobkyňa netvrdila žiadne skutočnosti, ktoré by spochybňovali jej obsah. Rozhodnutie súdu prvej inštancie nezohľadňuje listinu preukazujúcu obsah predzmluvných vzťahov a jednostranne vyhodnocuje skutočnosti, ktoré vyšli v konaní najavo. Súd prvej inštancie bez akýchkoľvek pochybností prevzal jednostranné tvrdenia žalobkyne uvádzané v žalobe. Podľa rozhodnutia Súdneho dvoru Európskej únie (sp. zn. C-464/1 Johann Gruber proti Bay Wa AG) pri riešení výkladu únijného práva vo vzťahu k tomu aké postavenie má byť priznané osobe vystupujúcej od začiatku vo vzťahu k dodávateľovi ako podnikateľ a ktorá až následne tvrdí, že je spotrebiteľom rozhodol tak, že ak dodávateľ koná v dobrej viere, že druhá strana nie je spotrebiteľ, nemôže sa táto osoba dovolávať toho, že mala postavenie spotrebiteľa. Obdobne v rozhodnutí členského štátu Európskej únie (BundesGerichtshof, Nemecká spolková republika 22.12.2004, VIII. ZR 91/04) pokiaľ spotrebiteľ predstiera, že je podnikateľom alebo v tomto smere uvedie dodávateľa do omylu, je treba takúto obligáciu charakterizovať ako obchod a nie spotrebiteľský záväzok, pretože je potrebné chrániť dodávateľovu dobrú vieru, keďže dobrá viera je všeobecným princípom zmluvného práva. Žalobkyňa
obsah uzavretej zmluvy ani následne nespochybňovala. Správanie zmluvných strán po uzavretí zmluvy je určitým dôkazom o tom, čo strany pri uzavretí zmluvy zamýšľali, s akými pohnútkami do zmluvného vzťahu vstupovali. Tvrdiac odstupom času, že žalobkyňa uzatvorila zmluvu ako spotrebiteľský subjekt, je dôkazom o zavádzaní, a to buď v čase uzatvárania zmluvy (čo nepožíva právnu ochranu) alebo pre účely tohto konania. Nejde však o postup, ktorý by požíval právnu ochranu. V obchodnoprávnych vzťahoch platí zásada zachovávajúca platnosť právneho úkonu pred jeho zneplatňovaním. Tá je v súvislosti s úrokom z úveru osobitne vyjadrená v § 502 ods. 1 Obchodného zákonníka (zákon č. 513/1991 Zb. v znení neskorších predpisov). Ak strany dojednajú úroky vyššie než prípustné podľa zákona alebo na základe zákona, je dlžník povinný platiť úroky v najvyššej prípustnej výške. Na posudzovanie primeranosti úrokov sa používa ročná úroková sadzba. Preto je záver súdu prvej inštancie predčasný.
3. Žalobkyňa vo vyjadrení k odvolaniu navrhla rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť. Odvolanie označila za účelové a nedôvodné, zavádzajúce a vyvolávajúce prieťahy v konaní. Žalovaná účelovo svoju obranu stavia na tvrdení o nezohľadnení žiadosti o poskytnutie úveru ako listinného dôkazu, v ktorom bolo uvedené, že žalobkyňa žiada o úver na podnikateľské účely, teda, že sa nejedná o spotrebiteľskú zmluvu. Uvádzaný dôkaz predstavuje formulárové tlačivo pripravené žalovanou, ktoré vypísala žalovaná a dala žalobkyni podpísať. K podpisu došlo vo vozidle zástupcu žalovanej na benzínovej pumpe. Súd prvej inštancie vo veci vykonal podrobné zisťovanie a overovanie tvrdení žalobkyne, i dokumentácie otázkami na súdnom pojednávaní. Boli preskúmané a posúdené všetky listinné dôkazy. Na nariadenom pojednávaní boli skúmané okolnosti uzavretia zmluvného vzťahu, podpisu žiadosti a zmluvného vzťahu. Žalovaná strana uviedla, že v čase uzavretia úverovej zmluvy bola žalobkyňa poberateľkou starobného dôchodku. Pri rokovaní o možnosti úveru sa zástupca žalovanej opýtal, či má žalobkyňa nejaký iný príjem okrem dôchodku, lebo je problém s poskytnutím výšky pôžičky. Žalobkyňa zástupcu informovala, že si privyrába ako opatrovateľka v Rakúsku a na jeho vyžiadanie mu poskytla kópiu oprávnenia z Rakúska, čo malo slúžiť ako doklad o ďalšom príjme. S textom úverovej zmluvy pred jej podpisom žalobkyňa nebola oboznámená, ani ho nemohla ovplyvniť či zmeniť. Úverovú zmluvu, resp. dokumentáciu, ktorá jej bola predložená, podpisovala žalobkyňa bez prečítania, pričom sa jednalo o pripravenú formulárovú zmluvu. Až dodatočne sa oboznámila s obsahom, pričom zistila, že úverová zmluva obsahuje viaceré nepresné, zavádzajúce, zmätočné a protiprávne skutočnosti. Poskytnutie úveru žiadala žalobkyňa pre osobné účely ako spotrebiteľka, úver jej bol poskytnutý reálne vo výške 2.200 eur, teda vo výške ohľadom ktorej možnosť poskytnutia úveru pre jej osobu potvrdila aj žalovaná. V úverovej zmluve sa však uvádzalo, že úver bol poskytnutý vo výške 7.296 eur. Odplata za poskytnutie úveru (v zmluve označená ako tzv. zmluvná odmena) bola podľa textu zmluvy vo výške 5.096 eur. Úhrada úveru bola podľa zmluvy dohodnutá mesačnými splátkami 152, v počte splátok 48 (spolu 7.296 eur). V texte úverovej zmluvy bolo uvedené, že ide o úver na podnikateľské účely čo bolo nepravdivé a účelové tvrdenie. Pri uzatváraní úverovej zmluvy žalobkyňa nekonala v rámci predmetu podnikateľskej činnosti - opatrovateľka, ani prostriedky z úveru nečerpala a nepoužila v rámci predmetu podnikateľskej činnosti. Dodatočne bola žalobkyňa informovaná, že ide o prax viacerých subjektov pri poskytovaní úverov, ktorý takto postupujú so zámerom obchádzania zákona a zbavenia sa zodpovednosti zo spotrebiteľského zmluvného vzťahu. V článku zmluvy sa uvádzalo, že žalobkyni bol poskytnutý úver 7.296 eur, z ktorého časť sa použila na započítanie nejakých pohľadávok bez konkrétneho uvedenia, s tým, že žalobkyni bude vyplatený zostatok 2.200 eur. Tvrdenie o pohľadávkach taktiež nebolo pravdivé a nezodpovedalo skutočnosti, zámerom bolo maskovanie tzv. skrytej úžery. Ako ručenie sa uvádzala zmenka. Pri uzavretí zmluvy žalobkyňa preukázateľne nekonala v rámci svojej podnikateľskej činnosti ako opatrovateľka, ani nepotrebovala a nepoužila úver pre účely podnikateľskej činnosti. Na základe žalovanou vytváraného nátlaku, hrozby pokút súdnych a exekučných konaní, žalobkyňa splátky zmluvy uhradila. Až v roku 2018 sa kontaktovala so Združením na ochranu spotrebiteľa. Požiadala aj o vyjadrenie odbor ochrany spotrebiteľa Ministerstva spravodlivosti SR, ktoré vyslovilo názor, že ide o spotrebiteľskú zmluvu, ktorá neobsahuje všetky povinné údaje, obsahuje neprijateľné zmluvné podmienky a pre neobsahovanie náležitostí sa poskytnutý úver so všetkou pravdepodobnosťou považuje za bezúročný a bez poplatkov. Žalobkyňa vyzvala žalovanú na uvedenie zmluvy do súladu s legislatívou SR a na vrátenie neoprávneného majetkového prospechu. V liste uviedla, aby splácanie splátok žalovaná nepovažovala za súhlas, keďže neustále vyvolávala nátlak na žalobkyňu pod hrozbou vymáhania. Žalovaná pred poskytnutím úveru vedela, že žalobkyňa chce a žiada úver ako fyzická osoba, nie podnikateľka, vedela, že je starobnou dôchodkyňou s dôchodkom necelých 300 eur. Len z dôvodu, že úver 2.200 eur s ohľadom na výšku nebolo možné poskytnúť v žiadnej sume, žalovaná zisťovala, či nemá iný príjem, tak získala informáciu o vedľajšom príjme žalobkyne z opatrovateľskej činnosti. Dokumentáciu vystavoval a vypisoval zástupca žalovanej (formulárová dokumentácia), pričom
žalobkyni bola len predložená na podpis. Žalobkyňa sa prvotne telefonicky ohradila proti zmluve, žalovaná jej však povedala, že zmluvu podpísala, musí splátky splatiť, inak ju dajú na súd. Súd prvej inštancie zohľadňoval a posudzoval aj listinný dôkaz žiadosť o poskytnutie úveru, avšak súd sa neriadil názorom žalovanej, ale skúmal a posudzoval všetky okolnosti uzavretia zmluvy a spôsobu podpisovania zmluvnej dokumentácie. Na pojednávaní zisťoval i dôvod účelu požiadania o úver zo strany žalobkyne (pre náhlu potreby rodiny, syna na zaplatenie advokáta, ktorú skutočnosť vie žalobkyňa aj preukázať). Žalovaná pritom poukazovala na skutočnosť, že žalobkyňa nevie, na aký podnikateľský účel pri výkone činnosti opatrovateľky by mal byť úver použitý. V posudzovanej veci nešlo o žiadnu zmenu postoja žalobkyne, ale o nekalú obchodnú praktiku zo strany žalovaného. Žalovaná ako subjekt poskytujúci finančné úvery, mal povinnosť postupovať pri uzatváraní zmlúv s odbornou starostlivosťou. Tvrdenie, že žalovaná nemohla zistiť, resp. nevedela posúdiť opodstatnenosť a reálnosť dôvodu, či ide o úver na podnikateľské (investičné) účely, ak žiadala starobná dôchodky, ktorá si privyrába na dôchodku opatrovaním starej osobe, je nezmysel. Žalovaná si musela byť pri uzavretí zmluvy vedomá nereálnosti účelu a zmluvu nemala uzavrieť. Žalobkyňa namietala tvrdenie žalovanej, že od uzavretia zmluvy do podania žaloby, žalobkyňa nespochybňovala obsah zmluvy, ktoré tvrdenie je nepravdivé. Žalobkyňa namietala obsah zmluvy telefonicky, jej námietky boli odmietnuté s tým, že čo podpísala musí plniť. Žalobkyňa mimosúdnym pokusom o zmier z 28. decembra 2018 (predložený v súdnom konaní) namietala obsah zmluvy a žiadala o jej nápravu uvedením do zákonného stavu, pripojením kópie stanoviska Ministerstva spravodlivosti SR. Žalovaná nápravu nevykonala, naopak vyhrážala sa pokutami a súdom. Žalobkyňa mala strach a listom z 20. decembra 2020 vyzvala žalovanú na vydanie bezdôvodného obohatenia, namietajúc obsah zmluvy. Žalovaná pred uzavretím úveru mala vedomosť a vedela, že žalobkyňa žiada o úver ako fyzická osoba. Preto nemôže tvrdiť, že konala v dobrej viere. Odplata za úver 2.200 eur predstavovala 5.096 eur, ktorá čiastka činí viac ako 200 %, čo nemožno považovať za primeraný úrok ani v prípade obchodné vzťahu.
4. Žalovaná vo vyjadrení k vyjadreniu žalobkyne zotrvala na podanom odvolaní v celom rozsahu. Namietala tvrdenia a nepravdivé údaje vo vyjadrení protistrany. Obsah žiadosti o úver nebol súdom prvej inštancie vyhodnotený. Je nedôvodný názor, že žalovaná mala záujem na ponúkaní podnikateľského úveru osobe, ktorá ho nežiada na podnikateľské účely, ale súkromný účel a preberať tak riziká v podobe bezúročnosti a porušenia zákona. Ak žalobkyňa uvádza, že potrebovala finančné prostriedky na úhradu advokáta svojho syna, je potrebné sa zamyslieť, či na strane žalobkyne nebola motivácia získať úver za každú cenu, teda aj uvádzaním skutočností, ktoré v súčasnosti namieta. Tvrdenia žalobkyne o namietaní obsahu zmluvy telefonicky, a odmietnutí jej námietok, žalovaná kategoricky odmieta. Ak by uvedené tvrdenie bolo pravdivé, žalobkyňa by uplatnila námietku minimálne písomne, odstúpila od zmluvy, či vyhľadala pomoc advokáta.
5. Odvolací súd podľa § 34 CSP, po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je možné podať odvolanie (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že odvolanie obsahuje zákonom stanovené náležitosti (§ 363 CSP), preskúmal napadnutý rozsudok v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 CSP), postupom bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalovanej nie je dôvodné.
6. Podľa § 52 ods. 1 O. z. spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom.
7. Podľa § 52 ods. 4 O. z. spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti.
8. Odvolací súd sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie, ktorý zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie danej veci a vecne správne rozhodol. Na zdôraznenie správnosti rozsudku súdu prvej inštancie a vzhľadom na potrebu vysporiadať sa s odvolacími námietkami žalovanej, odvolací súd dopĺňa ďalšie dôvody.
9. V ustanovení § 52 ods. 4 Občiansky zákonník definuje spotrebiteľa ako fyzickú osobu, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti.
10. Zákon o spotrebiteľských úveroch v ustanovení § 2 písm. a) ZoSÚ rozumie pod pojmom spotrebiteľ fyzickú osobu, ktorá nekoná v rámci predmetu svojho podnikania alebo povolania.
11. V prejednávanej veci súd prvej inštancie konštatoval, že žalobkyňa v čase uzavretia predmetnej úverovej zmluvy bola dôchodkyňou, ktorá si privyrábala opatrovaním osôb v zahraničí, na základe oprávnenia vydaného v cudzine, ktorá poskytnutý úver použila pre osobné potreby rodiny (pomoc svojmu synovi s úhradou služieb poskytnutých advokátom), pričom žalovaná pri poskytovaní úveru nepostupovala s odbornou starostlivosťou, keď nezisťovala či uzavretie úverovej zmluvy nejakým spôsobom súvisí s údajným povolaním či podnikaním žalobkyne, poukazujúc aj na rozhodnutie Krajského súdu v Trnave sp. zn. 10CoE/5/2010, v zmysle záverov ktorého dôkazné bremeno preukázania skutočnosti, že úver bol poskytnutý na výkon zamestnania, povolania zaťažuje toho, kto tvrdí takúto výnimku, v danom prípade žalovanú.
12. Súd prvej inštancie preto dospel k správnemu záveru, že žalovaná neuniesla dôkazné bremeno svojho tvrdenia, že žalobkyňa pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy konala v rámci svojho povolania a podnikania. Formálne označenie žalobkyne v úverovej zmluve zo dňa 19.11.2015, ako aj v žiadosti o poskytnutie úveru, naviac bez možnosti alternatívy poskytnutia úveru na osobnú potrebu, nebolo postačujúce pre záver o uzavretí úverovej zmluvy medzi stranami konania ako dvoma podnikateľskými subjektmi, v dôsledku čoho by bola daná aplikácia ustanovení Obchodného zákonníka.
13. Vo vzťahu k spotrebiteľovi, ako slabšej zmluvnej strane, mal veriteľ pred uzavretím zmluvy o spotrebiteľskom úvere zákonnú povinnosť posúdiť aj účel spotrebiteľského úveru (§ 7 ods. 1 ZoSÚ), najmä vzhľadom na sociálny status v danom prípade, starobnej dôchodkyne, ako aj na druh činnosti, ktorou si privyrábala k dôchodku, majúci charakter sociálnej služby.
14. Za spotrebiteľa sa považuje fyzická osoba ktorá koná na účely, ktoré sa netýkajú jej obchodnej ani podnikateľskej činnosti, ani povolania. V kauze Benincasa (C-269/95) Súdny dvor Európskej únie stanovil, že v rámci osobitného režimu (čl. 15 a nasl. Brusel I) sa na zmluvy uzavreté za účelom uspokojenia vlastnej potreby jednotlivca, pokiaľ ide o súkromné potreby, použijú ustanovenia, ktorých cieľom je chrániť spotrebiteľa ako ekonomicky slabšiu stranu. Za spotrebiteľa sa považuje osoba, ktorá nekoná na základe profesionálnej alebo živnostenskej činnosti. Tá istá osoba však môže byť považovaná v rámci určitej činnosti za spotrebiteľa, a v rámci iných činností za podnikateľa (porov. Koba, J., Súkromnoprávna ochrana spotrebiteľa v európskom právnom prostredí, Zborník vedeckých prác, Ochrana osôb v európskom právnom prostredí, 2015). Ustanovenie § 2 písm. a) ZoOS definuje spotrebiteľa ako fyzickú osobu, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti, zamestnania alebo povolania. Možno preto konštatovať, že spotrebiteľ je osoba, ktorá nenakupuje výrobky a nepoužíva služby na ich podnikateľské využitie.
15. Predmetná úverová zmluva predstavuje štandardnú formulárovú zmluvu a podpisom takejto listiny, ako aj formulára žiadosti o poskytnutie úveru, ktoré boli predložené žalobkyni na podpis, nie je bez ďalšieho preukázané, že pri uzatváraní úverovej zmluvy žalobkyňa konala v rámci výkonu opatrovateľskej činnosti, keďže v takýchto prípadoch je nutné rozlíšiť účel poskytnutia úveru (uspokojenie súkromnej potreby jednotlivca alebo výkonu profesionálnej činnosti).
16. Samotné formálne prehlásenie žiadateľa o úver v typizovaných tlačivách, predkladaných mu dodávateľom nepreukazuje, že ide o subjekt vyňatý spod ochrany noriem na ochranu spotrebiteľa, ako slabšia zmluvná strana. V priebehu predmetného kontraktačného procesu bola žalovaná ako profesionálny dodávateľ poskytujúci finančné služby, povinná rozlíšiť účel poskytnutia úveru, ktorú skutočnosť nepreukázala, nedôvodne sa spoliehajúc na vopred pripravené formulárové listiny, ktorých obsah nemôže žiadateľ ovplyvniť (opak nebol preukázaný). Pretože uvedená skutočnosť skúmaná žalovanou nebola, nemôže sa žalovaná odvolávať na dobrú vieru dodávateľa a s tým súvisiacu právnu ochranu tohto všeobecného princípu zmluvného práva.
17. Ústavný súd Českej republiky v konaní sp. zn. I. ÚS 2063/2017 stanovil, že východiskom ochrany vyplývajúcej zo spotrebiteľského práva je fakticky nerovné postavenie spotrebiteľa proti podnikateľovi, ktorým môže profitovať z väčšej profesionálnej skúsenosti, lepšej znalosti práva, či jednoduchšej dostupnosti právnych služieb. Silnejšie postavenie dodávateľa spočíva tiež v odbornom zázemí, ktorým spravidla disponuje. Od dodávateľa je preto tiež potrebné očakávať, že sa vo vzťahu k spotrebiteľovi
bude správať vo všeobecnosti poctivo, ak nepostupuje týmto spôsobom, spreneverí sa dôvere druhého účastníka zmluvného vzťahu v poctivosti svojho konania a takémuto konaniu sa nedá poskytnúť právna ochrana. Riešenie situácie spočíva potom v nerovnovážnej úprave subjektívnych práv a povinností účastníkov súkromnoprávneho vzťahu tým, že slabšej zmluvnej strane je priznaných viac práv a silnejšej zmluvnej strane viac povinností, čím je naplnená snaha o dosiahnutie skutočnej rovnováhy (nie formálnej) tým, že budú vyrovnané východiskové ekonomické, informačné, odborné a iné rozdiely, ktoré medzi zmluvnými stranami panujú.
18. V dôsledku opomenutia žalovanej konať s odbornou starostlivosťou pri poskytovaní úveru fyzickej osobe so sociálnym statusom dôchodcu, privyrábajúcom si výkonom opatrovateľskej služby a s prihliadnutím na nespornú skutočnosť, že podstatná obsahová náležitosť zmluvy výška poskytnutého úveru, bola v zmluve uvedená nesprávne (reálne bola žalobkyni poskytnutá suma 2.200 eur, hoci podľa zmluvy bol úver poskytnutý vo výške 7.296 eur), nemožno konanie žalovanej ako dodávateľa považovať za konanie v dobrej viere, ochrany ktorého sa dovolávala. Súd prvej inštancie tak dospel na základe vykonaných dôkazov k správnym skutkovým zisteniam a vecne správne rozhodol.
19. K odvolacej námietke žalovanej o nezohľadnení listinného dôkazu súdom prvej inštancie, a to žiadosti o poskytnutie úveru, podpísaného žalobkyňou je potrebné uviesť, že z obsahu spisu ako aj z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že súd prvej inštancie vykonal dôkaz listinou žiadosť o úver zo dňa 18. novembra 2015 (odsek 6.). Do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (porov. rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 252/04). Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04). Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktoré predkladá účastník konania (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/218/2010).
20. V zmysle konštantnej judikatúry súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takémuto uplatneniu (porov. uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo/238/2008). Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie uvedené definičné znaky náležitého odôvodnenia súdneho rozhodnutia spĺňa.
21. Súd prvej inštancie sa v odôvodnení napadnutého rozhodnutia vysporiadal s vyhodnotením dôkazného bremena preukázania skutočnosti na aký účel bol žalobkyni úver poskytnutý (odsek 13). Nebol preto dôvod, aby žalobkyňa preukazovala žalovanou tvrdenú zmenu postoja po podpise zmluvy. V súvislosti s poukazom žalovanej, že podľa formulárovej žiadosti o poskytnutie úveru, bol tento žiadaný na podnikateľské (investičné) účely (porov. odsek 15 a 16 odôvodnenia tohto rozhodnutia odvolacieho súdu) a na limitované možnosti poskytovateľa úveru zisťovať účel čerpania úveru, je nutné zdôrazniť, že v procese kontraktácie šlo o konanie profesionálneho poskytovateľa služieb v oblasti financií s neprofesionálom, povinnosťou ktorého bolo komplexné zhodnotenie žiadateľa o poskytnutie finančnej služby, predovšetkým jeho sociálny status (v danom prípade poberateľky starobného dôchodku), ako i s tým súvisiace zdroje príjmu, teda aj druh doplnkového príjmu, predovšetkým z hľadiska ako sa s výkonom opatrovateľskej služby spájajú podnikateľské investičné účely. Princíp nastolenia skutočnej rovnováhy zmluvných strán nevyhnutne zasahuje do autonómie zmluvných strán a v kontexte uvedeného je potom potrebné posudzovať aj zásadu pacta sunt servanda (zmluvy sa majú dodržiavať), uvádzané v odvolacej argumentácii žalovanej.
22. S poukazom na vyššie uvedené odvolacia námietka žalovanej o porušení práva na spravodlivý proces, v dôsledku nesprávneho procesného postupu súdu prvej inštancie a nedostatočného odôvodnenia súdneho rozhodnutia, nemohla obstáť.
23. Z listinných dôkazov predložených žalobkyňou vyplývalo aj jej správanie sa po uzavretí zmluvy (komunikácia s Ministerstvom spravodlivosti SR a následné výzvy žalobkyne na plnenie adresované žalovanej), pričom práve v dôsledku uvedených úkonov sa následne žalobkyňa domáhala svojich práv.
24. Žalovaná v odvolacom konaní nenamietala záver súdu prvej inštancie o bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru, vo vzťahu k absencii obsahových obligatórnych náležitostí zmluvy podľa § 9 ods. 2 písm. k) ZoSÚ neuvedením presnej výšky RPMN, ako i všetkých predpokladov použitých pre výpočet RPMN, podľa § 9 ods. 2 písm. f) ZoSÚ údaja o dobe trvania zmluvy, nebol preto daný dôvod zaoberať sa v odvolacom konaní namietanou neprimeranosťou úrokovej sadzby v predmetnej zmluve, keďže už absencia vyššie uvedených dvoch obligatórnych obsahových náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere mala za následok bezúročnosť (tiež bezpoplatkovosť) úveru podľa § 11 ods. 1 ZoSÚ. Nevznikol tak ani dôvod na aplikáciu ustanovenia Obchodného zákonníka v súvislosti s úrokom z úveru, na ktoré žalovaná poukazovala.
25. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutej časti o uložení povinnosti žalovanej zaplatiť žalobkyni sumu 5.096 eur s úrokom z omeškania 5 % ročne od 9. novembra 2020 do zaplatenia ako vecne správne potvrdil. Týkalo sa to aj rozhodnutia o náhrade trov konania (stranami konania nenamietané), ktoré bolo posudzované podľa ustanovenia § 255 ods. 2 CSP. Súd prvej inštancie vychádzal zo záveru, že pomer úspechu aj neúspechu strán konania bol rovnaký (v rozsahu 50 %). Preto rozhodol tak, že žiadna zo strán nemá nárok na náhradu trov konania.
26. O náhrade trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ustanovenia § 396 ods. 1 CSP v spojení s ustanovením § 255 ods. 1 CSP a § 262 ods. 1 CSP. Žalobkyňa bola v odvolacom konaní úspešná v plnom rozsahu, preto jej vznikol nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanej, v odvolacom konaní neúspešnej. Žalobkyňa má preto voči žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. Podľa § 262 ods. 2 CSP o výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením.
27. Rozsudok prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/.
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/.
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie.
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde.
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.