Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_14Cpr-1-2021.pdf
PDF · 131.68 KB
Case nature
Area
Subarea
14Cpr/1/2021
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Zvolen v konaní pred sudkyňou Mgr. Ľudmilou Ostroluckou, v právnej veci žalobkyne V.. V. V., N.. XX.XX.XXXX, C. A. V.. T.. Š. XX/XX, XXX XX Ž. N. S., právne zastúpenej JUDr. Adriánou Šebestovou, advokátkou, IČO: 42 394 155, so sídlom SNP 581/111, 965 01 Žiar nad Hronom, proti žalovanému mz trade, s.r.o., IČO: 36 633 046, so sídlom Vieska 292, 965 01 Ladomerská Vieska, právne zastúpenému JUDr. Alžbetou Slašťanovou, PhD., advokátkou, IČO: 42 305 233, so sídlom Opatovská 783/4, 965 01 Žiar nad Hronom, o zaplatenie 706,90 Eur s príslušenstvom, takto
rozhodol:
I. Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobkyni sumu 706,90 Eur brutto s úrokom z omeškania vo výške 5,00 % ročne zo sumy 706,90 Eur od 01.01.2021 do zaplatenia, do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.
II. Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobkyni náhradu trov konania v rozsahu 100 %, do 3 dní od právoplatnosti uznesenia súdu o určení výšky náhrady trov konania.
odôvodnenie:
1. Žalobkyňa sa žalobou zo dňa 25.01.2021, ktorá bola doručená súdu dňa 25.01.2021, domáhala voči žalovanému zaplatenia sumy 706,90 Eur brutto s úrokom z omeškania vo výške 5,00 % ročne zo sumy 706,90 Eur počnúc dňom 01.01.2021 až do zaplatenia, keď súčasne žiadala priznať nárok na náhradu trov konania. Žalobu odôvodnila tým, že so žalovaným ako zamestnávateľom uzatvorila dňa 13.11.2018 ako zamestnankyňa písomnú pracovnú zmluvu v znení jej neskorších dodatkov. Podľa pracovnej zmluvy jej vznikol u žalovaného pracovný pomer dňom 14.11.2018 na pracovnej pozícii „predavačka“. Uzatvorený pracovný pomer sa rozhodol žalovaný s ňou ukončiť výpoveďou zo strany zamestnávateľa z organizačných dôvodov pre nadbytočnosť podľa § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce, ktorú nedatoval a ktorú prevzala dňa 30.09.2020. Od nasledujúceho dňa po prevzatí výpovede, t.j. dňom 01.10.2020 jej začala plynúť výpovedná doba dvoch mesiacov z dôvodu, že ku dňu doručenia výpovede odpracovala u žalovaného celkom 1 rok 10 mesiacov a 17 dní. Pracovný pomer u žalovaného jej skončil uplynutím tejto dvojmesačnej výpovednej doby, t.j. dňom 30.11.2020, ktorý deň bol posledným dňom trvania jej pracovného pomeru u žalovaného. Ku dňu skončenia pracovného pomeru u žalobcu odpracovala celkom 2 roky a 17 dní, čo aj sám žalovaný potvrdil v písomnom Potvrdení o jej zamestnaní (zápočtovom liste) zo dňa 02.12.2020. Táto skutočnosť medzi ňou a žalovaným nie je sporná. Vzhľadom k tomu, že ku dňu skončenia pracovného pomeru u žalovaného splnila podmienku trvania jej pracovného pomeru u žalovaného najmenej 2 roky a menej ako 5 rokov, pričom žalovaný voči nej uplatnil výpovedný dôvod podľa § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce, vznikol jej voči žalovanému zákonný nárok na vyplatenie odstupného vo výške jej priemerného mesačného zárobku v zmysle § 76 ods. 1 písm. a/ Zákonníka práce, keďže tento zákonný nárok na odstupné nebol v pracovnej zmluve upravený inak resp. zvýšený, a keďže kolektívna zmluva u žalovaného nebola uzatvorená. Nakoľko žalovaný vo výpovedi neuviedol žiadnu zmienku o jej zákonnom nároku na odstupné, naopak ústne sa vyjadril, že žiaden takýto nárok jej nepatrí, vyzvala žalovaného písomne listom zo dňa 01.12.2020 o vyplatenie
odstupného s poukazom na ustanovenie § 76 ods. 1 písm. a/ Zákonníka práce. Výška jej priemerného mesačného zárobku dosiahnutého k 30.11.2020 predstavuje jej priemerný mesačný zárobok vypočítaný z rozhodného obdobia predchádzajúceho kalendárneho štvrťroku t.j. z III. kvartálu roku 2020 (t.j. obdobie za mesiace júl až september 2020) s poukazom na § 134 ods. 1 a ods. 2 Zákonníka práce. Samotným žalovaným bol vyčíslený vo výplatnej páske za mesiace október a november 2020 jej priemerný hodinový zárobok za III. kvartál roku 2020 vo výške 4,0644 Eur/hod., ktorý bol použitý pri výpočte náhrady mzdy za dovolenku. Pri dohodnutom 40 hod. týždennom pracovnom čase, tento dosiahnutý priemerný hodinový zárobok zodpovedá výške jej priemerného mesačného zárobku 706,90 Eur/mesiac (hod. priemerný zárobok: 4,0644 x priemerný počet hodín v roku pripadajúci na mesiac: 173,92 = 706,90 Eur). Jej zákonný nárok na odstupné voči žalovanému tak predstavuje sumu 706,90 Eur brutto. Splatnosť odstupného nastala najneskôr v najbližšom výplatnom termíne po skončení jej pracovného pomeru, keďže sa žalovaný na výplate odstupného s ňou nedohodol inak. Termín na výplatu mzdy u žalovaného bol v pracovnej zmluve dohodnutý: „najneskôr v termíne 28.-31. nasledujúceho kalendárneho mesiaca“, a teda povinnosť vyplatiť odstupné nastala na strane žalovaného najneskôr dňom 31.12.2020, aj keď bežným zaužívaným termínom výplaty mzdy u žalovaného bol 15. deň nasledujúceho mesiaca. Nakoľko žalovaný jej nevyplatil odstupné v termíne určenom na výplatu mzdy, dostal sa tak s výplatou odstupného do omeškania, a to počnúc dňom 01.01.2021, t.j. prvý deň nasledujúci po poslednom dni splatnosti odstupného po skončení pracovného pomeru. Z uvedeného dôvodu si uplatňuje k žalovanej istine aj nárok na zákonný úrok z omeškania vo výške 5,00 % ročne od 01.01.2021 až do zaplatenia. Ohľadne uplatneného nároku poukázala na hmotnoprávne predpisy § 76 ods. 1 Zákonníka práce, § 76 ods. 6 Zákonníka práce, § 517 Občianskeho zákonníka a § 3 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z.. Nakoľko žalovaný jej dobrovoľne odstupné nevyplatil, podala voči nemu žalobu na súd.
2. Uznesením Sp.zn. 14Cpr/1/2021-24 zo dňa 04.02.2021 súd podľa § 167 ods. 2 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“) vyzval žalovaného, aby sa v lehote 15-tich dní od doručenia uznesenia vyjadril k žalobe, uviedol vo vyjadrení rozhodujúce skutočnosti na svoju obranu, pripojil listiny, na ktoré sa odvoláva a označil dôkazy na preukázanie svojich tvrdení; ak uplatnený nárok v celom rozsahu neuznáva.
3. Na uznesenie reagoval žalovaný vyjadrením zo dňa 18.02.2021, ktoré bolo doručené súdu dňa 23.02.2021, ktorým sa vyjadril k žalobe. Vo vyjadrení poukázal na to, že zápočtový list je predovšetkým určený pre potreby zamestnanca. Uvádzajú sa v ňom údaje, ktoré by v budúcnosti mohli byť potrebné na preukázanie určitých relevantných skutočností, napríklad počtu odpracovaných rokov, počet dní práceneschopnosti a podobne pre rôzne inštitúcie (Sociálna poisťovňa, či Úrad práce). Povinnosť vydať zamestnancovi potvrdenie o zamestnaní má zamestnávateľ podľa § 75 ods. 2 zákona č. 311/2001 Z.z. Zákonník práce (ďalej len „Zákonník práce“). Vystavením zápočtového listu si ako zamestnávateľ splnil svoju povinnosť vyplývajúcu z ustanovenia § 75 ods. 2 Zákonníka práce. K nároku žalobkyne na odstupné uviedol, že v danom prípade je potrebné rozlišovať pojmy ako doba trvania pracovného pomeru a doba odpracovania. Podľa komentára k § 76 Zákonníka práce, keď žalobkyňa uplatnila nárok na odstupné podľa § 76 ods. 1 písm. a/ Zákonníka práce: „pre počítanie doby trvania pracovného pomeru (doba trvania pracovného pomeru nemusí byť súladná s dobou odpracovania, keďže napríklad doba trvania rodičovskej dovolenky sa nepovažuje za dobu odpracovania, pracovný pomer však trvá, a preto je výška odstupného naviazaná na dobu trvania pracovného pomeru) je smerodajný čas, kedy sa uplatňovaná výpoveď doručí zamestnancovi alebo kedy sa uzatvorí dohoda o skončení pracovného pomeru“. Žalovaný pre úplnosť dodal, že obdobne je tomu i pri počítaní doby trvania pracovného pomeru na účely posúdenia prípadnej dlhšej výpovednej doby: „Rozhodným okamihom pre posúdenie dĺžky trvania pracovného pomeru u zamestnávateľa, na ktorý sa viaže aj dlhšia výpovedná doba, je čas doručenia výpovede, keď výpoveď nadobúda právnu účinnosť.“. Na základe uvedeného mal za to, že žalobkyňa nesprávne stotožňuje dobu odpracovania s trvaním pracovného pomeru. Výpoveď bola žalobkyňou prevzatá dňa 30.09.2020 a k tomuto dňu pracovný pomer žalobkyne trval 1 rok, 10 mesiacov a 17 dní. U žalobkyni tak nedošlo k splneniu zákonnej podmienky odpracovania 2 rokov pre vznik nároku na odstupné. Žalobkyni boli vysvetlené dôvody jeho postupu, ktoré však neakceptovala. Žalobkyňa počas výpovednej doby svoje pracovné povinnosti riadne neplnila, a až po skončení výpovednej doby mu adresovala žiadosť o vyplatenie odstupného. Nakoľko žalobkyňa neuviedla žiadnu relevantnú argumentáciu, ktorá by vyvracala jeho závery, a ani nenavrhla žiadne kompromisné riešenie, nemal žiaden dôvod na prehodnotenie svojho postupu a preto jej žiadosti nevyhovel. Jeho postup bol v súlade so zákonom, preto žiadal žalobu žalobkyne ako nedôvodnú zamietnuť.
4. Uznesením Sp.zn. 14Cpr/1/2021-38 zo dňa 03.03.2021 súd žalobkyňu podľa § 167 ods. 3 CSP vyzval, aby sa vyjadrila v lehote 15-tich dní od doručenia uznesenia k vyjadreniu žalovaného, uviedla ďalšie skutočnosti a označila dôkazy na preukázanie svojich tvrdení s tým, že na neskôr predložené a označené skutočnosti a dôkazy súd nemusí prihliadnuť.
5. Na uznesenie reagovala žalobkyňa vyjadrením zo dňa 08.03.2021, ktoré bolo doručené súdu dňa 08.03.2021. Vo vyjadrení poukázala na to, že vo svojej žalobe preukázala tú rozhodnú skutočnosť, že jej pracovný pomer u žalovaného trval od 14.11.2018 do 30.11.2020, a teda ku dňu skončenia pracovného pomeru, t.j. ku dňu 30.11.2020 je jednoznačne preukázané, že jej pracovný pomer u žalovaného trval najmenej 2 roky. V žalobe okrem iného dôvodila, že žalovaný voči nej aplikoval správne dvojmesačnú výpovednú dobu, nakoľko zákonná dĺžka výpovednej doby sa posudzuje podľa § 62 Zákonníka práce vždy podľa dĺžky trvania pracovného pomeru u zamestnávateľa „ku dňu doručenia výpovede“, pretože to vyplýva zo samotného paragrafového znenia Zákonníka práce. Pokiaľ sa žalovaný odvoláva vo svojom vyjadrení k žalobe na publikovaný výklad k Zákonníku práce (tento nie je pre súd záväzný), podľa ktorého sa má určiť rozhodný okamih, ku ktorému sa posudzuje splnenie podmienky dĺžky trvania pracovného pomeru u zamestnávateľa pri vzniku nároku na odstupné rovnako, ako je to pri posudzovaní určenia nároku na dĺžku výpovednej doby, s takýmto tvrdením a výkladom žalovaného sa nestotožňuje, takéto tvrdenie odmieta rovnako ako aj takýto výklad a považuje ho za nesprávne právne posúdenie veci zo strany žalovaného. Žalovaný nesprávne interpretuje právnu normu, ktorým je ustanovenie § 76 ods. 1 písm. a/ Zákonníka práce keď tvrdí, že moment posudzovania splnenia zákonnej podmienky dĺžky trvania pracovného pomeru pre vznik nároku na odstupné u nej má byť posudzovaný k rovnakému momentu, ako je to pri posudzovaní splnenia zákonnej podmienky dĺžky trvania pracovného pomeru pre vznik nároku na dĺžku výpovednej doby v zmysle ustanovenia § 62 Zákonníka práce. V tejto súvislosti poukázala na právnu skutočnosť, že zákonodarca v ustanovení § 76 Zákonníka práce vôbec nepoužíva rovnakú právnu terminológiu ako pri ustanovení § 62 Zákonníka práce, a teda nie je právny dôvod na takúto interpretáciu, ako ju prezentuje žalovaný, keďže nemá oporu v zákone. Zákonodarca v paragrafovom ustanovení § 76 Zákonníka práce viaže moment posudzovania dĺžky trvania pracovného pomeru jednoznačne na právnu skutočnosť, ktorou je skončenie pracovného pomeru. Je nesporné, že ak Zákonník práce spája samotný vznik nároku na odstupné s momentom skončenia pracovného pomeru, potom aj posudzovanie splnenia zákonnej podmienky dĺžky trvania pracovného pomeru pre vznik nároku na odstupné sa viaže na moment skončenia pracovného pomeru, a v danom skutkovom prípade predstavuje deň 30.11.2020, keď ku dňu skončenia pracovného pomeru jej trval pracovný pomer u žalovaného celkom 2 roky a 17 dní. Rovnaký právny názor na predmetnú vec vyjadril aj príslušný Inšpektorát práce Banská Bystrica vo svojom písomnom poradenstve zo dňa 29.12.2020, ktoré jej poskytol. Ďalej vo vyjadrení uviedla, že popiera tvrdenie žalovaného, že si „počas výpovednej doby neplnila riadne svoje povinnosti“. O takejto skutočnosti nemá vedomosť. Žalovaný jej počas plynutia výpovednej doby žiadnu výhradu voči plneniu pracovných povinností nedoručil a preto takúto snahu žalovaného vyhodnocuje za cieľ zabezpečiť si „negociačnú výhodu“, keď navyše takáto okolnosť je právne irelevantná vo vzťahu k ňou uplatňovanému nároku na odstupné. Z týchto dôvodov trvala na podanej žalobe v plnom rozsahu.
6. Uznesením Sp.zn. 14Cpr/1/2021-62 zo dňa 08.04.2021 súd vyzval podľa § 167 ods. 4 CSP žalovaného aby sa vyjadril k tomuto vyjadreniu žalobkyne, uviedol ďalšie skutočnosti a označil dôkazy na preukázanie svojich tvrdení v lehote 15-tich dní od doručenia uznesenia s tým, že na neskôr predložené a označené skutočnosti a dôkazy súd nemusí prihliadnuť.
7. Na predmetné uznesenie žalovaný reagoval vyjadrením zo dňa 04.05.2021, ktoré bolo doručené súdu dňa 05.05.2021. Vo vyjadrení uviedol, že čo sa týka naplnenia hmotnoprávnej podmienky vzniku nároku na odstupné u žalobkyni, zotrváva na svojom doterajšom stanovisku. Pokiaľ žalobkyňa poukázala na vyjadrenie Inšpektorátu práce Banská Bystrica, k tomuto zaujal stanovisko, že inšpektoráty práce nepodávajú všeobecne záväzné výklady právnych predpisov. Samotný Inšpektorát práce Banská Bystrica na túto skutočnosť upozornil žalobkyňu. Upozornil ju, že jeho poradenstvo je len usmernením a nemá právnu záväznosť. Tiež poukázal na to, že úlohou poradenstva poskytnutého v zmysle § 2 ods. 1 písm. c/ Zákona o inšpekcii práce nie je podávať záväzné výklady právnych predpisov. Žalobkyňa na svoje tvrdenia neuvádza žiadne rozhodnutia vyšších súdnych autorít. Napriek tomu dospela k záveru, že je nesporné, že ak Zákonník práce spája samotný vznik nároku na odstupné s momentom skončenia pracovného pomeru, potom aj posudzovanie splnenia zákonnej podmienky dĺžky trvania pracovného pomeru pre vznik nároku sa viaže na moment skončenia pracovného pomeru. S takýmto záverom sa
od nestotožňuje. Jedným zo základných princípov súkromného práva, kde patrí aj oblasť pracovného práva, je princíp právnej istoty a s tým spojená požiadavka jasnosti, určitosti a zrozumiteľnosti právnych noriem. Vo svojom vyjadrení poukázal predovšetkým na doktrinálny výklad, z ktorého od začiatku v dobrej viere vychádzal. Z pracovnej zmluvy a z jej dodatkov vyplýva, že pracovný pomer so žalobkyňou nebol po uplynutí určitej doby uzavretý na dobu neurčitú, pričom považoval za dôležité ozrejmiť, že to bolo z dôvodu jeho výhrad k pracovnej disciplíne žalobkyne. Nakoľko sa k žalobkyni snažil správať férovo, dostala ďalšiu šancu a dňa 28.01.2020 s ňou dojednal pracovný pomer na dobu neurčitú. Avšak už dňa 10.07.2020 bol nútený žalobkyňu upozorniť na porušenie pracovnej disciplíny, pričom žalobkyňa sa zaviazala zverenú prácu v rámci pracovnej zmluvy vykonávať svedomito a odborne podľa svojich najlepších schopností a vedomostí. Nevhodné správanie žalovanej pokračovalo aj počas výpovednej doby. Na základe uvedeného zotrvával na svojom stanovisku, že jeho postup voči žalobkyni je v súlade a bol v súlade so zákonom.
8. Súd vo veci vykonal dokazovanie listinami, ktoré boli predložené v konaní stranami sporu, strany sporu navrhli vykonať dokazovanie len listinami, ktoré predložili na dôkaz v konaní, žiadne iné dôkazy na vykonanie nenavrhli, súd vo veci vykonal dokazovanie všetkými dôkazmi, ktoré strany navrhli vykonať.
9. Podľa § 150 ods. 1 CSP, strany majú povinnosť pravdivo a úplne uvádzať podstatné a rozhodujúce skutkové tvrdenia týkajúce sa sporu.
10. Podľa § 151 ods. 1 CSP, skutkové tvrdenia strany, ktoré protistrana výslovne nepoprela, sa považujú za nesporné.
11. Podľa § 151 ods. 2 CSP, ak strana poprie skutkové tvrdenia, ktoré sa týkajú jej konania alebo vnímania, uvedie vlastné tvrdenia o predmetných skutkových okolnostiach, inak je popretie neúčinné.
12. Dňa 13.11.2018 bola medzi žalobkyňou ako zamestnankyňou a žalovaným ako zamestnávateľom uzatvorená písomná pracovná zmluva (ďalej len „pracovná zmluva“). Podľa pracovnej zmluvy sa zmluvné strany dohodli, že žalobkyňa bude vykonávať u žalovaného druh práce: predavačka v predajni železiarstva. Deň nástupu do práce bol dojednaný na 14.11.2018, ktorým dňom vznikol pracovný pomer medzi žalobkyňou a žalovaným. Pracovný pomer bol uzatvorený na dobu určitú do 30.11.2019. Mzdové podmienky boli dojednané v čl. IV. pracovnej zmluvy. V čl. VII. pracovnej zmluvy boli dojednané práva a povinnosti zamestnanca a zamestnávateľa. Dňa 02.01.2020 bol uzatvorený medzi stranami Dodatok č. 3 k pracovnej zmluve. Tento sa týkal zmeny mzdových dojednaní. Dňa 28.01.2020 bol uzatvorený k pracovnej zmluve Dodatok č. 4, ktorým bola zmenená doba trvania pracovného pomeru žalobkyne u žalovaného z určitej na dobu neurčitú.
13. Dňa 30.09.2020 žalobkyni ako zamestnankyni bola doručená výpoveď z tohto pracovného pomeru zo strany žalovaného ako zamestnávateľa pre nadbytočnosť zamestnanca podľa § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce. Vo výpovedi je uvedené, že na základe písomného rozhodnutia spoločnosti zo dňa 08.09.2020 o organizačnej zmene, ktorou sa zrušila pracovná pozícia a znížil počet zamestnancov spoločnosti s cieľom zabezpečiť efektívnosť práce, pracovná pozícia žalobkyni sa ruší s účinnosťou ku dňu 30.11.2020. Na základe tejto skutočnosti sa stala žalobkyňa nadbytočnou a zamestnávateľ nemal možnosť ďalej ju zamestnávať. Vo výpovedi je ďalej uvedené, že výpovedná doba je dva mesiace a začína plynúť prvým dňom mesiaca nasledujúcim po doručení výpovede a skončí sa uplynutím posledného dňa príslušného kalendárneho mesiaca, t.j. dňa 30.11.2020. Z výpovede vyplýva, že táto bola žalobkyni doručená do vlastných rúk osobne dňa 30.09.2020.
14. Žalovaný ako zamestnávateľ vystavil dňa 02.12.2020 Potvrdenie o zamestnaní (zápočtový list), z ktorého vyplýva potvrdenie o dĺžke zamestnania a zápočte dôb zamestnania pre žalobkyňu u žalovaného od 14.11.2018 do 30.11.2020.
15. Žiadosťou zo dňa 01.12.2020 žalobkyňa žalovaného požiadala o vyplatenie odstupného. Nárok na odstupné uplatnila podľa § 76 ods. 1 písm. a/ Zákonníka práce. Odstupné žiadala vyplatiť najneskôr do 15.12.2020. Túto žiadosť odoslala žalobkyňa pre žalovaného na pošte dňa 01.12.2020, o čom predložila podací lístok Slovenskej pošty, a.s., Partizánska cesta 9, Banská Bystrica, keď zásielka na prepravu bola podaná v Žiari nad Hronom pod podacím číslom: RF376139294SK.
16. Z listu Inšpektorátu práce Banská Bystrica IPBB/IPBB-OPPV/KON/2021/3914 zo dňa 29.12.2020 vyplýva, že žalobkyňa požiadala inšpektorát práce o poradenstvo. Predmetom poradenstva bol jej nárok na vyplatenie odstupného pri skončení pracovného pomeru výpoveďou zo strany zamestnávateľa podľa § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce. Z tohto listu ďalej vyplýva, že podľa informácii žalobkyne táto ku dňu skončenia pracovného pomeru odpracovala najmenej dva roky, teda podľa názoru inšpektorátu práce jej vznikol nárok na odstupné podľa § 76 ods. 1 písm. a/ Zákonníka práce. Inšpektorát práce však upozornil, že inšpektoráty práce nevydávajú záväzné stanoviská, ale poskytujú poradenstvo v rozsahu, ktorý vyplýva z ustanovenia § 2 ods. 1 písm. c/ zákona č. 125/2006 Z.z. o inšpekcii práce v znení neskorších predpisov.
17. Listom zo dňa 10.07.2020 označeným ako „Upozornenie na porušenie pracovnej disciplíny“ žalovaný upozornil žalobkyňu na porušenie pracovnej disciplíny. V upozornení je uvedené, že medzi základné povinnosti predavačky patrí obsluha zákazníkov. V pracovnej zmluve sa žalobkyňa ako zamestnankyňa zaviazala zverenú prácu vykonávať svedomito a odborne podľa svojich najlepších schopností a vedomostí. Na základe viacerých sťažností a podnetov od zákazníkov, zamestnávateľ upozornil žalobkyňu na to, že svojim „nevhodným, drzým, arogantným správaním a konaním poškodzuje dobré meno firmy“. Požiadal ju preto o okamžitú nápravu. Súčasne ju upozornil na možnosť ukončenia s ňou pracovného pomeru ak sa zistí opätovné porušenie pracovnej disciplíny.
18. Z výplatných lístkov žalobkyne za obdobie jún 2020 až november 2020 (č.l. 77-79 spisu), ktoré na dôkaz predložila žalobkyňa, a ktoré korešpondujú mzdovému listu žalobkyne, ktorý na dôkaz predložil žalovaný za celý rok 2020 (č.l. 85 spisu) vyplýva, že zamestnávateľ vykazoval u žalobkyne za III. štvrťrok roku 2020 priemerný hodinový zárobok vo výške 4,0644 Eur/hod..
19. Podľa § 63 ods. 1 písm. b/ zákona č. 311/2001 Z.z. Zákonník práce, v znení neskorších predpisov (ďalej len „Zákonník práce“), zamestnávateľ môže dať zamestnancovi výpoveď iba z dôvodov, ak sa zamestnanec stane nadbytočný vzhľadom na písomné rozhodnutie zamestnávateľa alebo príslušného orgánu o zmene jeho úloh, technického vybavenia alebo o znížení stavu zamestnancov s cieľom zabezpečiť efektívnosť práce alebo o iných organizačných zmenách a zamestnávateľ, ktorý je agentúrou dočasného zamestnávania, aj ak sa zamestnanec stane nadbytočným vzhľadom na skončenie dočasného pridelenia podľa § 58 pred uplynutím doby, na ktorú bol dohodnutý pracovný pomer na určitú dobu.
20. Podľa § 59 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce, pracovný pomer možno skončiť výpoveďou.
21. Podľa § 61 ods. 1 Zákonníka práce, výpoveďou môže skončiť pracovný pomer zamestnávateľ aj zamestnanec. Výpoveď musí byť písomná a doručená, inak je neplatná.
22. Podľa § 61 ods. 2 Zákonníka práce, zamestnávateľ môže dať zamestnancovi výpoveď iba z dôvodov ustanovených v tomto zákone. Dôvod výpovede sa musí vo výpovedi skutkovo vymedziť tak, aby ho nebolo možné zameniť s iným dôvodom, inak je výpoveď neplatná. Dôvod výpovede nemožno dodatočne meniť.
23. Podľa § 62 ods. 1 Zákonníka práce, ak je daná výpoveď, pracovný pomer sa skončí uplynutím výpovednej doby.
24. Podľa § 62 ods. 3 písm. a/ Zákonníka práce, výpovedná doba zamestnanca, ktorému je daná výpoveď z dôvodov uvedených v § 63 ods. 1 písm. a/ alebo písm. b/ alebo z dôvodu, že zamestnanec stratil vzhľadom na svoj zdravotný stav podľa lekárskeho posudku dlhodobo spôsobilosť vykonávať doterajšiu prácu, je najmenej dva mesiace, ak pracovný pomer zamestnanca u zamestnávateľa ku dňu doručenia výpovede trval najmenej jeden rok a menej ako päť rokov.
25. Podľa § 76 ods. 1 písm. a/ Zákonníka práce, zamestnancovi, s ktorým zamestnávateľ skončí pracovný pomer výpoveďou z dôvodov uvedených v § 63 ods. 1 písm. a/ alebo písm. b/ alebo z dôvodu, že zamestnanec stratil vzhľadom na svoj zdravotný stav podľa lekárskeho posudku dlhodobo spôsobilosť vykonávať doterajšiu prácu, patrí pri skončení pracovného pomeru odstupné najmenej v sume jeho priemerného mesačného zárobku, ak pracovný pomer zamestnanca trval najmenej dva roky a menej ako päť rokov.
26. Podľa § 76 ods. 6 Zákonníka práce, odstupné vypláca zamestnávateľ po skončení pracovného pomeru v najbližšom výplatnom termíne určenom u zamestnávateľa na výplatu mzdy, ak sa zamestnávateľ nedohodne so zamestnancom inak.
27. Podľa § 129 ods. 1 Zákonníka práce, mzda je splatná pozadu za mesačné obdobie, a to najneskôr do konca nasledujúceho kalendárneho mesiaca, ak sa v kolektívnej zmluve alebo v pracovnej zmluve nedohodlo inak.
28. Podľa § 134 ods. 1 Zákonníka práce, priemerný zárobok na pracovnoprávne účely (ďalej len „priemerný zárobok") zisťuje zamestnávateľ zo mzdy zúčtovanej zamestnancovi na výplatu v rozhodujúcom období a z obdobia odpracovaného zamestnancom v rozhodujúcom období. Do zúčtovanej mzdy podľa prvej vety sa nezahŕňa mzda za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti na pracovisku (§ 96 ods. 3) a do obdobia odpracovaného zamestnancom sa nezahŕňa čas neaktívnej časti pracovnej pohotovosti na pracovisku.
29. Podľa § 134 ods. 2 Zákonníka práce, rozhodujúcim obdobím je kalendárny štvrťrok predchádzajúci štvrťroku, v ktorom sa zisťuje priemerný zárobok. Priemerný zárobok sa zisťuje vždy k prvému dňu kalendárneho mesiaca nasledujúceho po rozhodujúcom období a používa sa počas celého štvrťroka, ak tento zákon neustanovuje inak.
30. Podľa § 1 ods. 4 Zákonníka práce, ak tento zákon v prvej časti neustanovuje inak, vzťahujú sa na právne vzťahy podľa odseku 1 všeobecné ustanovenia Občianskeho zákonníka.
31. Podľa § 517 ods. 1 prvá veta Občianskeho zákonníka, dlžník, ktorý svoj dlh riadne a včas nesplní, je v omeškaní.
32. Podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis.
33. Týmto vykonávacím predpisom je Nariadenie vlády SR č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka, v znení neskorších predpisov, keď podľa § 3 výška úrokov z omeškania je o 5 percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu.
34. Na základe vykonaného dokazovania súd dospel k záveru, že žaloba žalobkyne je v celom rozsahu dôvodná.
35. Vo veci súdom bolo nepochybne zistené a medzi stranami nesporné, že žalobkyňa bola zamestnankyňou žalovaného, keď pracovný pomer žalobkyne u žalovaného bol založený pracovnou zmluvou, ktorá bola uzatvorená v písomnej forme medzi žalobkyňou ako zamestnankyňou a žalovaným ako zamestnávateľom dňa 13.11.2018. Pracovný pomer žalobkyne u zamestnávateľa vznikol dňa 14.11.2018, pôvodne bol uzatvorený na dobu určitú do 13.11.2019. Dodatkom č. 4 k pracovnej zmluve, ktorý bol medzi stranami uzatvorený dňa 28.01.2020 pracovný pomer žalobkyne pokiaľ ide o dobu jeho trvania bol zmenený z doby určitej na dobu neurčitú. Žalobkyňa pracovala u žalovaného ako predavačka v predajni železiarstva, čo bol dojednaný medzi stranami druh práce žalobkyne u žalovaného. Ďalej v konaní medzi stranami nebola sporná ani skutočnosť, že pracovný pomer žalobkyne u žalovaného skončil výpoveďou zamestnávateľa pre nadbytočnosť zamestnanca podľa § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce. Výpoveď zamestnávateľom žalobkyni bola daná písomne, bol v nej skutkovo vymedzený dôvod výpovede. Výpoveď bola doručená žalobkyni dňa 30.09.2020. Žalobkyňa výpoveď prevzala osobne, v lehote ustanovenej v § 77 Zákonníka práce nenapadla neplatnosť skončenia pracovného pomeru výpoveďou na súde, preto táto výpoveď je platná. Nasledujúceho dňa po doručení výpovede žalobkyni, t.j. dňa 01.10.2020 začala žalobkyni plynúť výpovedná doba v zmysle § 62 ods. 3 písm. a/ Zákonníka práce, keď v konaní tiež nebolo medzi stranami sporné, že táto trvala dva mesiace vzhľadom k tomu, že žalobkyni ku dňu doručenia výpovede trval pracovný pomer u zamestnávateľa najmenej 1 rok a menej ako 5 rokov. Samotný zamestnávateľ vo výpovedi uviedol, že výpovedná doba
žalobkyne je dva mesiace a začína plynúť prvým dňom mesiaca nasledujúcom po doručení výpovede a skončí sa uplynutím posledného dňa príslušného kalendárneho mesiaca, t.j. dňa 30.11.2020. Žalobkyňa v konaní sa stotožnila s dĺžkou trvania tejto výpovednej doby. Z ustanovenia § 62 ods. 1 Zákonníka práce vyplýva, že ak je daná výpoveď, pracovný pomer sa skončí uplynutím výpovednej doby. V posudzovanom prípade výpovedná doba nepochybne žalobkyni uplynula dňa 30.11.2020, ktorým dňom sa skončil pracovný pomer žalobkyne u žalovaného.
36. V konaní medzi stranami bola sporná otázka, ktorú súd v konaní riešil, či žalobkyni vznikol nárok na odstupné v zmysle § 76 ods. 1 písm. a/ Zákonníka práce. Žalobkyňa mala za to, že jej posledným dňom trvania pracovného pomeru u žalovaného bol deň 30.11.2020, pričom k tomuto dňu odpracovala u žalovaného celkom 2 roky a 17 dní. Preto jej vznikol nárok na odstupné. Žalovaný popieral nárok žalobkyne na odstupné, mal za to, že pre počítanie doby trvania pracovného pomeru u žalobkyne je smerodajný čas, kedy jej bola doručená výpoveď. Táto žalobkyni bola doručená dňa 30.09.2020, keď k tomuto dňu pracovný pomer žalobkyne u neho trval menej ako dva roky. Podľa jeho názoru rozhodným okamihom pre posúdenie dĺžky trvania pracovného pomeru u zamestnávateľa, na ktorý sa viaže aj „dlhšia“ výpovedná doba, je čas doručenia výpovede, keď výpoveď nadobúda právnu účinnosť. Výpoveď bola žalobkyňou prevzatá dňa 30.09.2020 a k tomuto dňu pracovný pomer žalobkyne u neho trval 1 rok, 10 mesiacov a 17 dní. U žalobkyne tak nepochybne nedošlo k splneniu zákonnej podmienky odpracovania 2 rokov k tomuto dňu, t.j. ku dňu 30.09.2020, preto žalobkyni nevznikol nárok na odstupné podľa § 76 ods. 1 písm. a/ Zákonníka práce pre nesplnenie hmotnoprávnej podmienky trvania pracovného pomeru najmenej dva roky.
37. Pri spornom výklade ustanovenia § 76 ods. 1 písm. a/ Zákonníka práce medzi stranami súd sa priklonil k právnemu názoru pri výklade tohto zákonného ustanovenia žalobkyňou.
38. Odstupné Zákonník práce upravuje v § 76. V prípade nároku na odstupné Zákonník práce (na rozdiel od výpovednej doby) exaktne nestanovuje, ako sa počíta trvanie pracovného pomeru pre účely vzniku nároku na odstupné. Odstupné patrí pri skončení pracovného pomeru, čím sa stanovuje, kedy zamestnancovi vzniká nárok na odstupné. Na rozdiel od výpovednej doby, nie je preto potrebné počítať, ku ktorému dňu sa posudzuje trvanie pracovného pomeru. V tomto prípade totiž dopredu nie je potrebné určiť deň skončenia pracovného pomeru (v prípade zmeny v dĺžke výpovednej doby počas jej plynutia by sa vyvolávala právna neistota), ale len na základe trvania pracovného pomeru identifikovať nárok zamestnanca. Pri výpovednej dobe je naopak potrebné stanoviť, že trvanie pracovného pomeru sa počíta ku dňu doručenia výpovede, pretože potom by mohol vzniknúť problém určenia, aká dlhá má byť výpovedná doba, ak by sa jej dĺžka určovala podľa dĺžky trvania pracovného pomeru ku dňu skončenia pracovného pomeru a mohlo by teoreticky dôjsť k jej predlžovaniu už počas jej plynutia. Na základe uvedeného možno prijať záver, že ak v zákone nie je určená dĺžka trvania pracovného pomeru pre účely výpočtu nároku na odstupné, je možné usúdiť (a to aj v spojení so slovom „pri skončení pracovného pomeru“, ktoré by, ak by sa malo odstupné počítať ku dňu doručenia výpovede, bolo nadbytočné, pretože otázku, kedy sa vypláca odstupné už Zákonník práce rieši na inom mieste), je potrebné posúdiť túto dobu odo dňa vzniku pracovného pomeru do dňa jeho skončenia. Ak potom pracovný pomer žalobkyne u žalovaného vznikol dňom 14.11.2018, čo bol dojednaný deň nástupu do práce a skončil uplynutím výpovednej doby, t.j. dňom 30.11.2020, tento deň je podľa názoru súdu posledným dňom trvania pracovného pomeru žalobkyne u žalovaného. K tomuto dňu trval pracovný pomer žalobkyne u žalovaného celkom 2 roky a 17 dní, preto žalobkyňa splnila hmotnoprávnu podmienku nároku na odstupné v zmysle § 76 ods. 1 písm. a/ Zákonníka práce, pretože jej pracovný pomer u zamestnávateľa trval najmenej 2 roky. Žalobkyni vznikol nárok na odstupné vo výške jej priemerného mesačného zárobku. Napokon žalobkyňa počas dvojmesačnej výpovednej doby u žalovaného pracovala, plnila pracovné povinnosti v zmysle pracovnej zmluvy. Počas výpovednej doby nepochybne jej pracovný pomer u zamestnávateľa ešte trval. Preto sa súd nestotožnil s výkladom a právnym názorom na výklad zákonného ustanovenia § 76 ods. 1 písm. a/ Zákonníka práce žalovaným, ktorý podľa názoru súdu nesprávne prezentoval v tom, že pre posúdenie vzniku nároku na odstupné u žalobkyne je rozhodujúcim okamihom na posúdenie dĺžky trvania pracovného pomeru čas doručenia výpovede žalobkyni z pracovného pomeru. Aj z potvrdenia o zamestnaní (zápočtový list), ktorý vystavil žalovaný dňa 02.12.2020 vyplýva, že žalobkyňa u žalovaného bola zamestnaná od 14.11.2018 do 30.11.2020, keď ku dňu skončenia pracovného pomeru jej zamestnávateľ započítal do doby pracovného pomeru celkom 2 roky a 17 dní (č.l. 10 spisu). Pokiaľ žalovaný poukazoval na výklad k ustanoveniu § 76 Zákonníka práce a to v komentári k § 76 Zákonníka práce, tento pre súd nie je záväzný. V zmysle čl. 2 Základných zásad
uvedených v Zákonníku práce, výkon práv a povinností vyplývajúcich z pracovnoprávnych vzťahov musí byť v súlade s dobrými mravmi; nikto nesmie tieto práva a povinnosti zneužívať na škodu druhého účastníka pracovnoprávneho vzťahu alebo spoluzamestnancov. Ak Zákonník práce v § 76 ods. 1 nestanovuje dobu trvania pracovného pomeru resp. jej počítanie pre vznik nároku zamestnanca na odstupné, tak, ako je to v prípade trvania výpovednej doby uvedenej v § 62 Zákonníka práce, doba trvania pracovného pomeru u žalobkyne potom trvala ku dňu skončenia pracovného pomeru, t.j. ku dňu 30.11.2020, pričom k tomuto dňu pracovný pomer žalobkyne u zamestnávateľa trval 2 roky a 17 dní, preto žalobkyňa splnila hmotnoprávnu podmienku vzniku nároku na odstupné voči zamestnávateľovi vo výške priemerného mesačného zárobku v zmysle § 76 ods. 1 písm. a/ Zákonníka práce.
39. Výška nároku na odstupné v konaní nebola sporná, žalobkyňa v konaní žiadala vychádzať z priemerného hodinového zárobku zisteného z rozhodného obdobia, ktorý zamestnávateľ sám ustálil na výšku 4,0644 Eur/hodina, keď z takéhoto nesporného priemerného hodinového zárobku žalobkyne súd vychádzal pri výpočte nároku žalobkyne na odstupné vo výške priemerného mesačného zárobku, keď tento nárok činí 706,90 Eur (hod. priem. zárobok: 4,0644 Eur x priemerný počet hodín v roku pripadajúci na mesiac: 173,92 = 706,90 Eur). Nakoľko žalovaný výšku nároku nerozoporoval, súd v zmysle žaloby žalobkyne nárok na odstupné žalobkyni voči zamestnávateľovi v požadovanej výške priemerného mesačného zárobku 706,90 Eur brutto priznal. Výška priemerného mesačného zárobku žalobkyne pre účely výpočtu odstupného bola ustálená v zmysle § 134 Zákonníka práce.
40. Žalovaný doposiaľ nárok žalobkyni na odstupné neuspokojil, preto je v omeškaní s úhradou tohto nároku. Žalobkyni preto prináležia v zmysle § 517 ods. 1 prvá veta a § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka i úroky z omeškania z prisúdenej sumy. Tieto súd prisúdil podľa žalobného návrhu od 01.01.2021 až do zaplatenia. Žalovaný v konaní nenamietal svoje omeškanie. Tak ako dôvodí žalobkyňa, splatnosť odstupného nastala najneskôr v najbližšom výplatnom termíne po skončení pracovného pomeru tak ako to vyplýva z ustanovenia § 76 ods. 6 Zákonníka práce, keďže žalovaný sa na výplate odstupného s ňou nedohodol inak. Termín na výplatu mzdy u žalovaného bol v pracovnej zmluve dohodnutý „najneskôr v termíne 28.-31. nasledujúceho kalendárneho mesiaca“, a teda povinnosť vyplatiť odstupné žalobkyni nastala najneskôr dňom 31.12.2020, čo je najbližší výplatný termín u zamestnávateľa po skončení pracovného pomeru žalobkyne u zamestnávateľa dňom 30.11.2020. Preto žalobkyňa dôvodne uplatnila voči žalovanému nárok na zaplatenie úrokov z omeškania od 01.01.2021 až do zaplatenia, keďže zamestnávateľ je v omeškaní. Pokiaľ ide o výšku požadovaných úrokov z omeškania, tieto žalobkyňa uplatnila v správnej výške, súd ich preto prisúdil vo výške 5,00 % ročne z prisúdenej sumy v zmysle § 3 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka. Ku dňu 01.01.2021 bola základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky 0,00, zvýšená o 5 percentuálnych bodov bola 5,00, preto žalobkyňa má nárok na zaplatenie úrokov z omeškania vo výške 5,00 % ročne z prisúdenej sumy.
41. Na základe vyššie uvedených skutkových okolností a ich právneho vyhodnotenia súd dospel k záveru, že žaloba žalobkyne je v celom rozsahu dôvodná.
42. Na záver ešte súd dodáva, že pokiaľ žalovaný v konaní poukazoval na tvrdené porušovanie pracovnej disciplíny žalobkyňou počas trvania pracovného pomeru, keď tvrdil, že žalobkyňa porušovala pracovnú disciplínu, na čo žalobkyňa bola písomne upozornená listom zamestnávateľa zo dňa 10.07.2020, pričom tvrdil, že túto porušovala aj počas výpovednej doby, tieto žalovaným tvrdené skutočnosti sú pre posúdenie predmetného nároku irelevantné. Žalobkyni u žalovaného neskončil pracovný pomer výpoveďou zamestnávateľa pre či už opakované menej závažné porušenie pracovnej disciplíny, alebo pre závažné porušenie pracovnej disciplíny. Pracovný pomer žalobkyne u žalovaného skončil výpoveďou zamestnávateľa pre nadbytočnosť, organizačné zmeny u zamestnávateľa. Napokon žalovaný svoje tvrdenia, že žalobkyňa opakovane porušovala pracovnú disciplínu počas výpovednej doby nepreukázal žiadnymi dôkazmi. Nepreukázal, že by žalobkyňa opakovane porušovala pracovnú disciplínu. Preto sa nemôže odvolávať v súlade s právom s odkazom na § 3 Občianskeho zákonníka na dobré mravy pri posudzovaní opodstatnenosti nároku žalobkyne na vyplatenie odstupného.
43. O nároku strán sporu na trovy konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP podľa ktorého súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
44. Vo veci bola plne úspešná žalobkyňa, preto má nárok voči žalovanému na náhradu trov konania v plnom rozsahu, t.j. v rozsahu 100 %.
45. O nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí (§ 262 ods. 1 CSP).
46. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia prostredníctvom tunajšieho súdu na Krajský súd v Banskej Bystrici, a to písomne v potrebnom počte vyhotovení (§ 355 ods. 1, § 362 ods. 1 CSP).
V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 127 CSP) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania (§ 363, § 364 CSP).
Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší subjekt dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil (§ 125 CSP).
Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP). Odvolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné (§ 358 CSP).
Pokiaľ zákon pre podanie určitého druhu nevyžaduje ďalšie náležitosti, musí byť z podania zjavné, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sleduje, a musí byť vyhotovené v písomnej forme, podpísané a v prípade doručenia podania do prebiehajúceho konania s uvedením spisovej značky (§ 127 CSP).
Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 CSP).
Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej (§ 365 ods. 2 CSP).
Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania (§ 365 ods. 3 CSP).
Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a/ sa týkajú procesných podmienok, b/ sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c/ má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d/ ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie (§ 366 CSP).
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona (Zákon č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti - Exekučný poriadok a o zmene a doplnení ďalších zákonov, v znení neskorších predpisov).