Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_12CoPr-6-2021.pdf
PDF · 127.91 KB
Case nature
Area
Subarea
12CoPr/6/2021
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Martina Štubniaka a sudcov JUDr. Janky Boroškovej a JUDr. Alexandra Mojša, v spore žalobkyne Mgr. V. V., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom M. R. M. XX/XX, XXX XX D. nad S., právne zastúpenej JUDr. Adriánou Šebestovou, advokátkou, so sídlom SNP 581/111, 965 01 Žiar nad Hronom, proti žalovanému mz trade, s.r.o., so sídlom Vieska 292, 965 01 Ladomerská Vieska, IČO: 36 633 046, právne zastúpenému JUDr. Alžbetou Slašťanovou, PhD., advokátkou, so sídlom Opatovská 783/4, 965 01 Žiar nad Hronom, IČO: 42 305 233, o zaplatenie 706,90 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Zvolen č. k. 14Cpr/1/2021-96 z 24. júna 2021, takto
rozhodol:
I. Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e . II. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100% do troch dní od právoplatnosti uznesenia, ktorým súd prvej inštancie rozhodne o ich výške.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Zvolen (ďalej aj „okresný súd, alebo „súd prvej inštancie“, resp. „prvoinštančný súd“), napadnutým rozsudkom uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 706,90 Eur brutto s úrokom z omeškania vo výške 5,00 % ročne zo sumy 706,90 Eur od 01.01.2021 do zaplatenia, do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku. (I. výrok). Žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni náhradu trov konania v rozsahu 100 %, do 3 dní od právoplatnosti uznesenia súdu o určení výšky náhrady trov konania (II. výrok).
2. Súd prvej inštancie takto rozhodol o žalobe, ktorou sa žalobkyňa domáhala zaplatenia sumy 706,90 Eur brutto s úrokom z omeškania vo výške 5,00 % ročne zo sumy 706,90 Eur počnúc dňom 01.01.2021 až do zaplatenia a súčasne žiadala priznať nárok na náhradu trov konania. Žalobkyňa tvrdila, že so žalovaným ako zamestnávateľom uzatvorila dňa 13.11.2018 ako zamestnankyňa písomnú pracovnú zmluvu v znení jej neskorších dodatkov. U žalovaného jej vznikol pracovný pomer dňom 14.11.2018 na pracovnej pozícii „predavačka“. Žalovaný sa rozhodol uzatvorený pracovný pomer so žalobkyňou ukončiť výpoveďou zo strany zamestnávateľa z organizačných dôvodov pre nadbytočnosť podľa § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce, ktorú nedatoval a ktorú prevzala dňa 30.09.2020. Dňom 01.10.2020 jej začala plynúť výpovedná doba dvoch mesiacov z dôvodu, že ku dňu doručenia výpovede odpracovala u žalovaného celkom 1 rok 10 mesiacov a 17 dní. Pracovný pomer u žalovaného jej skončil uplynutím dvojmesačnej výpovednej doby, dňom 30.11.2020, ktorý deň bol posledným dňom trvania jej pracovného pomeru u žalovaného. Ku dňu skončenia pracovného pomeru u žalobcu odpracovala žalobkyňa celkom 2 roky a 17 dní, čo aj sám žalovaný potvrdil v písomnom potvrdení o jej zamestnaní (zápočtovom liste) zo dňa 02.12.2020. Vzhľadom k tomu, že ku dňu skončenia pracovného pomeru u žalovaného splnila podmienku trvania pracovného pomeru u žalovaného najmenej 2 roky a menej ako 5 rokov, pričom žalovaný voči nej uplatnil výpovedný dôvod podľa § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce, vznikol jej voči
žalovanému zákonný nárok na vyplatenie odstupného vo výške jej priemerného mesačného zárobku v zmysle § 76 ods. 1 písm. a/ Zákonníka práce, keďže zákonný nárok na odstupné nebol v pracovnej zmluve upravený inak a kolektívna zmluva nebola uzatvorená. Žalobkyňa vyzvala žalovaného listom zo dňa 01.12.2020 o vyplatenie odstupného s poukazom na ustanovenie § 76 ods. 1 písm. a/ Zákonníka práce. Výška jej priemerného mesačného zárobku dosiahnutého k 30.11.2020 predstavuje jej priemerný mesačný zárobok vypočítaný z rozhodného obdobia predchádzajúceho kalendárneho štvrťroku, t. j. z III. kvartálu roku 2020 (t. j. obdobie za mesiace júl až september 2020) s poukazom na § 134 ods. 1 a ods. 2 Zákonníka práce. Žalovaným bol vyčíslený vo výplatnej páske za mesiace október a november 2020 jej priemerný hodinový zárobok za III. kvartál roku 2020 vo výške 4,0644 Eur/hod., ktorý bol použitý pri výpočte náhrady mzdy za dovolenku. Pri dohodnutom 40 hod. týždennom pracovnom čase, tento dosiahnutý priemerný hodinový zárobok zodpovedá výške jej priemerného mesačného zárobku 706,90 Eur/mesiac (hod. priemerný zárobok: 4,0644 x priemerný počet hodín v roku pripadajúci na mesiac: 173,92 = 706,90 Eur). Jej zákonný nárok na odstupné voči žalovanému predstavuje sumu 706,90 Eur brutto. Splatnosť odstupného nastala najneskôr v najbližšom výplatnom termíne po skončení jej pracovného pomeru, keďže sa žalovaný na výplate odstupného s ňou nedohodol inak. Termín na výplatu mzdy u žalovaného bol v pracovnej zmluve dohodnutý: „najneskôr v termíne 28.-31. nasledujúceho kalendárneho mesiaca“, a teda povinnosť vyplatiť odstupné nastala na strane žalovaného najneskôr dňom 31.12.2020, aj keď bežným zaužívaným termínom výplaty mzdy u žalovaného bol 15. deň nasledujúceho mesiaca. Žalovaný jej nevyplatil odstupné v termíne určenom na výplatu mzdy, dostal sa tak s výplatou odstupného do omeškania, a to počnúc dňom 01.01.2021, t. j. prvý deň nasledujúci po poslednom dni splatnosti odstupného po skončení pracovného pomeru. Žalobkyňa si uplatnila z tohto dôvodu k žalovanej istine aj nárok na zákonný úrok z omeškania vo výške 5,00 % ročne od 01.01.2021 až do zaplatenia.
3. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa § 63 ods. 1 písm. b), § 59 ods. 1 písm. b), § 61 ods. 1, 2, § 62 ods. 1, ods. 3 písm. a), § 76 ods. 1 písm. a), ods. 6, § 129 ods. 1, § 134 ods. 1, 2, § 1 ods. 4 zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonníka práce v znení neskorších predpisov (ďalej len „Zákonník práce“), § 517 ods. 1, prvá veta, ods. 2, zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „OZ“) a § 3 Nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z., majúc vykonaným dokazovaním preukázané, že medzi žalobkyňou ako zamestnankyňou a žalovaným ako zamestnávateľom vznikol dňa 14.11.2018 pracovný pomer, ktorý bol založený pracovnou zmluvou uzatvorenou v písomnej forme dňa 13.11.2018. Pôvodne bol uzavretý na dobu určitú do 13.11.2019. Dodatkom č. 4 k pracovnej zmluve, ktorý bol medzi stranami uzatvorený dňa 28.01.2020 pracovný pomer žalobkyne bol zmenený z doby určitej na dobu neurčitú. Žalobkyňa pracovala u žalovaného ako predavačka v predajni železiarstva. Pracovný pomer žalobkyne u žalovaného skončil výpoveďou zamestnávateľa pre nadbytočnosť zamestnanca podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce, ktorá skutočnosť medzi stranami nebola sporná. Výpoveď bola žalobkyni daná písomne a bol v nej skutkovo vymedzený dôvod výpovede. Výpoveď bola doručená žalobkyni dňa 30.09.2020, kedy ju osobne prevzala. Nasledujúceho dňa po doručení výpovede žalobkyni, dňa 01.10.2020 začala žalobkyni plynúť výpovedná doba v zmysle § 62 ods. 3 písm. a) Zákonníka práce, čo tiež nebolo medzi stranami sporné a trvala dva mesiace vzhľadom k tomu, že žalobkyni ku dňu doručenia výpovede trval pracovný pomer u zamestnávateľa najmenej 1 rok a menej ako 5 rokov. Samotný zamestnávateľ vo výpovedi uviedol, že výpovedná doba žalobkyne je dva mesiace a začína plynúť prvým dňom mesiaca nasledujúcom po doručení výpovede a skončí sa uplynutím posledného dňa príslušného kalendárneho mesiaca, dňa 30.11.2020. Okresný súd vyhodnotil, že výpovedná doba nepochybne žalobkyni uplynula dňa 30.11.2020, ktorým dňom sa skončil pracovný pomer žalobkyne u žalovaného. Okresný súd v konaní riešil spornú otázku medzi stranami, či žalobkyni vznikol nárok na odstupné v zmysle § 76 ods. 1 písm. a) Zákonníka práce. Žalobkyňa mala za to, že jej posledným dňom trvania pracovného pomeru u žalovaného bol deň 30.11.2020 a k tomuto dňu odpracovala u žalovaného celkom 2 roky a 17 dní, preto jej vznikol nárok na odstupné. Žalovaný popieral nárok žalobkyne na odstupné, mal za to, že pre počítanie doby trvania pracovného pomeru u žalobkyne je smerodajný čas, kedy jej bola doručená výpoveď. Žalobkyni bola doručená výpoveď dňa 30.09.2020 a k tomuto dňu pracovný pomer žalobkyne u neho trval menej ako dva roky. Podľa názoru žalovaného rozhodným okamihom pre posúdenie dĺžky trvania pracovného pomeru u zamestnávateľa, na ktorý sa viaže aj dlhšia výpovedná doba, je čas doručenia výpovede, keď výpoveď nadobúda právnu účinnosť. Výpoveď bola žalobkyňou prevzatá dňa 30.09.2020 a k tomuto dňu pracovný pomer žalobkyne u neho trval 1 rok, 10 mesiacov a 17 dní, čím podľa názoru žalovaného u žalobkyne nedošlo k splneniu zákonnej podmienky odpracovania 2 rokov k tomuto dňu, t. j. ku dňu 30.09.2020, a preto žalobkyni nevznikol nárok
na odstupné podľa § 76 ods. 1 písm. a) Zákonníka práce pre nesplnenie hmotnoprávnej podmienky trvania pracovného pomeru najmenej dva roky.
4. Prvoinštančný súd sa pri výklade ustanovenia § 76 ods. 1 písm. a) Zákonníka práce priklonil k právnemu názoru žalobkyne. Poukázal na to, že Zákonník práce upravuje odstupné v § 76 a v prípade nároku na odstupné (na rozdiel od výpovednej doby) exaktne nestanovuje, ako sa počíta trvanie pracovného pomeru pre účely vzniku nároku na odstupné. Odstupné patrí pri skončení pracovného pomeru, čím sa stanovuje, kedy zamestnancovi vzniká nárok na odstupné. Na rozdiel od výpovednej doby, nie je preto potrebné počítať, ku ktorému dňu sa posudzuje trvanie pracovného pomeru. V tomto prípade totiž dopredu nie je potrebné určiť deň skončenia pracovného pomeru (v prípade zmeny v dĺžke výpovednej doby počas jej plynutia by sa vyvolávala právna neistota), ale len na základe trvania pracovného pomeru identifikovať nárok zamestnanca. Pri výpovednej dobe je naopak potrebné stanoviť, že trvanie pracovného pomeru sa počíta ku dňu doručenia výpovede, pretože by mohol vzniknúť problém určenia, aká dlhá má byť výpovedná doba, ak by sa jej dĺžka určovala podľa dĺžky trvania pracovného pomeru ku dňu skončenia pracovného pomeru a mohlo by teoreticky dôjsť k jej predlžovaniu už počas jej plynutia. Prvoinštančný súd prijal záver, že ak v zákone nie je určená dĺžka trvania pracovného pomeru pre účely výpočtu nároku na odstupné, je možné usúdiť (a to aj v spojení so slovom „pri skončení pracovného pomeru“, ktoré by, ak by sa malo odstupné počítať ku dňu doručenia výpovede, bolo nadbytočné, pretože otázku, kedy sa vypláca odstupné už Zákonník práce rieši na inom mieste), je potrebné posúdiť túto dobu odo dňa vzniku pracovného pomeru do dňa jeho skončenia. Prvoinštančný súd uzavrel, že ak potom pracovný pomer žalobkyne u žalovaného vznikol dňom 14.11.2018, čo bol dojednaný deň nástupu do práce a skončil uplynutím výpovednej doby, t. j. dňom 30.11.2020, tento deň je posledným dňom trvania pracovného pomeru žalobkyne u žalovaného. K tomuto dňu trval pracovný pomer celkom 2 roky a 17 dní, preto žalobkyňa splnila hmotnoprávnu podmienku nároku na odstupné v zmysle § 76 ods. 1 písm. a) Zákonníka práce, pretože jej pracovný pomer u zamestnávateľa trval najmenej 2 roky. Žalobkyni vznikol nárok na odstupné vo výške jej priemerného mesačného zárobku. Z vykonaného dokazovania mal prvoinštančný súd za preukázané, že žalobkyňa počas dvojmesačnej výpovednej doby u žalovaného pracovala, plnila pracovné povinnosti v zmysle pracovnej zmluvy, a teda počas výpovednej doby nepochybne jej pracovný pomer u zamestnávateľa ešte trval. Zároveň sa nestotožnil s výkladom a právnym názorom na výklad zákonného ustanovenia § 76 ods. 1 písm. a) Zákonníka práce žalovaným, ktorý podľa názoru prvoinštančného súdu nesprávne prezentoval v tom, že pre posúdenie vzniku nároku na odstupné u žalobkyne je rozhodujúcim okamihom na posúdenie dĺžky trvania pracovného pomeru čas doručenia výpovede žalobkyni z pracovného pomeru. Aj z potvrdenia o zamestnaní (zápočtový list), ktorý vystavil žalovaný dňa 02.12.2020 vyplynulo, že žalobkyňa u žalovaného bola zamestnaná od 14.11.2018 do 30.11.2020, keď ku dňu skončenia pracovného pomeru jej zamestnávateľ započítal do doby pracovného pomeru celkom 2 roky a 17 dní (č.l. 10 spisu). Pokiaľ žalovaný poukazoval na výklad k ustanoveniu § 76 Zákonníka práce a to v komentári k § 76 Zákonníka práce, prvoinštančný súd poukázal na to, že pre súd nie je záväzný. Upriamil pozornosť aj na čl. 2 Základných zásad uvedených v Zákonníku práce, keď výkon práv a povinností vyplývajúcich z pracovnoprávnych vzťahov musí byť v súlade s dobrými mravmi; nikto nesmie tieto práva a povinnosti zneužívať na škodu druhého účastníka pracovnoprávneho vzťahu alebo spoluzamestnancov. Ak teda Zákonník práce v § 76 ods. 1 nestanovuje dobu trvania pracovného pomeru, resp. jej počítanie pre vznik nároku zamestnanca na odstupné, tak, ako je to v prípade trvania výpovednej doby uvedenej v § 62 Zákonníka práce, doba trvania pracovného pomeru u žalobkyne potom podľa názoru prvoinštančného súdu trvala ku dňu skončenia pracovného pomeru, t. j. ku dňu 30.11.2020, pričom k tomuto dňu pracovný pomer žalobkyne u zamestnávateľa trval 2 roky a 17 dní, čím žalobkyňa splnila hmotnoprávnu podmienku vzniku nároku na odstupné voči zamestnávateľovi vo výške priemerného mesačného zárobku v zmysle § 76 ods. 1 písm. a) Zákonníka práce. Výška nároku na odstupné v konaní nebola sporná a prvoinštančný súd nárok na odstupné žalobkyni priznal v požadovanej výške priemerného mesačného zárobku 706,90 Eur brutto, keď výška priemerného mesačného zárobku žalobkyne pre účely výpočtu odstupného bola ustálená v zmysle § 134 Zákonníka práce. Súd prvej inštancie mal za preukázané, že nárok žalobkyne žalovaný neuspokojil, čím sa dostal do omeškania s úhradou, a preto v zmysle § 517 ods. 1 prvá veta a § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka priznal žalobkyni i úroky z omeškania z prisúdenej sumy v zmysle žalobného návrhu od 01.01.2021 až do zaplatenia.
5. Prvoinštančný súd, pokiaľ žalovaný v konaní poukazoval na tvrdené porušovanie pracovnej disciplíny žalobkyňou počas trvania pracovného pomeru (žalobkyňa bola písomne upozornená listom
zamestnávateľa zo dňa 10.07.2020), pričom tvrdil, že túto porušovala aj počas výpovednej doby, vyhodnotil žalovaným tvrdené skutočnosti v súvislosti s posúdením predmetného nároku za irelevantné s poukazom na to, že žalobkyni u žalovaného neskončil pracovný pomer výpoveďou zamestnávateľa pre či už opakované menej závažné porušenie pracovnej disciplíny, alebo pre závažné porušenie pracovnej disciplíny. Zároveň vyhodnotil, že žalovaný svoje tvrdenia, že žalobkyňa opakovane porušovala pracovnú disciplínu počas výpovednej doby nepreukázal žiadnymi dôkazmi. Nepreukázal, že by žalobkyňa opakovane porušovala pracovnú disciplínu. Preto sa nemôže odvolávať v súlade s právom s odkazom na § 3 Občianskeho zákonníka na dobré mravy pri posudzovaní opodstatnenosti nároku žalobkyne na vyplatenie odstupného.
6. O trovách konania rozhodol prvoinštančný súd podľa § 255 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 a 2 zák. č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“) a tieto priznal v rozsahu 100% žalobkyni, ktorá bola v konaní plne úspešná.
7. V zákonnej lehote podal proti rozsudku odvolanie žalovaný, označiac odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP. Žiadal, aby odvolací súd žalobu v celom rozsahu zamietol a pre prípad úspechu si uplatnil náhradu trov konania. V odvolaní uviedol, že zápočtový list je predovšetkým určený pre potreby zamestnanca. Uvádzajú sa v ňom údaje, ktoré by v budúcnosti mohli byť potrebné na preukázanie určitých relevantných skutočností, napr. počtu odpracovaných rokov, počet dní práceneschopnosti, atď. pre rôzne inštitúcie (Sociálna poisťovňa či úrad práce). Povinnosť vydať zamestnancovi potvrdenie o zamestnaní má zamestnávateľ podľa § 75 ods. 2 zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonníka práce (ďalej len „Zákonník práce“). Zamestnávateľ si vydaním zápočtového listu splnil svoju povinnosť vyplývajúcu z ustanovenia § 75 ods. 2 Zákonníka práce. Podľa žalovaného je potrebné rozlišovať pojmy ako doba trvania pracovného pomeru a doba odpracovania. Poukázal na komentár k § 76 Zákonníku práce: „Pre počítanie doby trvania pracovného pomeru (doba trvania pracovného pomeru nemusí byť súladná s dobou odpracovania, keďže napr. doba trvania rodičovskej dovolenky sa nepovažuje za dobu odpracovania, pracovný pomer však trvá, a preto je výška odstupného naviazaná na dobu trvania pracovného pomeru) je smerodajný čas, kedy sa uplatňovaná výpoveď doručí zamestnancovi alebo kedy sa uzatvorí dohoda o skončení pracovného pomeru.“ Žalovaný ďalej uviedol, že obdobne je tomu i pri počítaní doby trvania pracovného pomeru na účely posúdenia prípadnej dlhšej výpovednej doby: „Rozhodným okamihom na posúdenie dĺžky trvania pracovného pomeru u zamestnávateľa, na ktorý sa viaže aj dlhšia výpovedná doba, je čas doručenia výpovede, keď výpoveď nadobúda právnu účinnosť.“ Z tohto vyplýva, že žalobkyňa nesprávne stotožňovala dobu odpracovania s trvaním pracovného pomeru. Výpoveď bola žalobkyňou prevzatá dňa 30.9.2020 a k tomuto dňu pracovný pomer trval 1 rok, 10 mesiacov a 17 dní, čím nedošlo k splneniu zákonnej podmienky trvania pracovného pomeru najmenej dva roky. Žalovaný opätovne namietal, že stanovisko Inšpektorátu práce (ktoré žalovaná predložila na podporu svojich tvrdení) nie je relevantné, nakoľko jednak z neho samotného vyplýva, že je len usmernením a nemá právnu záväznosť a na druhom mieste žalovaná nepoukázala na žiaden záväzný výklad podľa judikatúry najvyššieho súdu či odbornej literatúry. Poukázal na nevhodné správanie žalobkyne počas pracovného pomeru a následne pokračujúce aj počas plynutia výpovednej doby, keď na tieto skutočnosti poukazoval z hľadiska ustanovenia § 3 Občianskeho zákonníka.
8. Žalovaný považoval právne posúdenie súdu prvej inštancie za nesprávne z dôvodu, že vychádza len z jazykového výkladu, a to napriek tomu že v posudzovanom prípade nie je samotný text zákona jednoznačný. Podľa názoru žalovaného smerodajným je deň doručenia výpovede, ku ktorému nebola naplnená podmienka doby trvania pracovného pomeru najmenej dva roky. Aj Ústavný súd však už viackrát zdôraznil, že k výkladu právnych predpisov a ich inštitútov nemožno pristupovať len z hľadiska textu zákona, a to ani v prípade, keď sa text môže javiť ako jednoznačný a určitý, ale podľa zmyslu a účelu zákona. Tieto požiadavky neboli okresným súdom akceptované. Okresný súd jednak rozhodol len mechanicky, skonštatoval, že ak Zákonník práce nestanovuje dobu trvania pracovného pomeru, resp. jej počítanie pre vznik nároku zamestnanca na odstupné tak, ako je v prípade trvania výpovednej doby uvedenej v § 62 Zákonníka práce, doba trvania pracovného pomeru trvala ku dňu skončenia pracovného pomeru a po druhé neposudzoval vec s ohľadom na konkrétne skutkové okolnosti (resp. nesprávne vyhodnotil že sú irelevantné). Žalovaný postupoval podľa právnej úpravy (resp. jej doktrinálneho výkladu), pričom poukázal na princíp právnej istoty.
9. Žalovaný zotrval na stanovisku, že žalovaná nemá nárok na vyplatenie odstupného z dôvodu nenaplnenia hmotnoprávnej podmienky trvania pracovného pomeru najmenej dva roky ku dňu doručenia
výpovede, pričom zdôraznil, že vychádzal z doktrinálneho výkladu (komentáru k Zákonníku práce), kde sa rozlišuje doba odpracovania a doba trvania pracovného pomeru. Odôvodnenie súdu je rozporuplné, keď konštatuje v bode 38. odôvodnenia, že napokon žalobkyňa počas dvojmesačnej výpovednej doby u žalovaného pracovala a plnila pracovné povinnosti v zmysle pracovnej zmluvy. Uvádza, že počas výpovednej doby nepochybne jej pracovný pomer u zamestnávateľa ešte trval. Žalovaný zdôraznil, že skutočnosť, že smerodajným je čas doručenia výpovede je plne v súlade s oprávneným záujmom zamestnávateľa, keďže zamestnanec môže povinnosť zotrvať u zamestnávateľa do konca výpovednej doby porušiť.
10. Žalovaný v odvolaní namietal aj nesprávne právne posúdenie aplikácie ustanovenia § 3 Občianskeho zákonníka okresným súdom. V bode 42. rozčlenil prípadnú aplikáciu tohto ustanovenia na obdobie pred doručením výpovede a na obdobie po doručení výpovede. Nie je na mieste princíp dobrých mravov posudzovať izolovane. Okresný súd vychádzal i z nesprávne zisteného skutkového stavu, keď uviedol, že počas výpovednej doby nezistil žiadne porušovanie a to, že k nemu dochádzalo počas trvania pracovného pomeru vôbec nezohľadnil. 11. Ďalej poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 21 Cdo 1582/2012. Podľa názoru žalovaného samotná žaloba je vo svojej podstate zneužitím práva na súdnu ochranu. Zneužívanie práva napĺňa definíciu konania v rozpore s dobrými mravmi podľa ust. § 3 Občianskeho zákonníka. Je plne odôvodnená požiadavka poctivého jednania medzi ľuďmi. Toto ustanovenie nie je samoúčelné, ale jeho aplikácia v konkrétnych okolnostiach prípadu má slúžiť oprávneným záujmom zamestnancov i zamestnávateľov. Žalobkyňa jednak nenaplnila hmotnoprávnu podmienku pre vyplatenie odstupného a po druhé, pokiaľ si žalobkyňa svoje povinnosti riadne neplnila, je ňou uplatnený nárok v rozpore s dobrými mravmi.
12. Žalobkyňa sa vo vyjadrení k odvolaniu stotožnila s rozsudkom okresného súdu. Navrhla rozsudok okresného súdu ako vecne a právne správny postupom podľa ust. § 387 ods. 1 CSP v celom rozsahu potvrdiť a priznať žalobkyni náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.
13. Žalobkyňa mala za to, že nie je daný odvolací dôvod, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Súd prvej inštancie dostatočne a náležite zistil skutkový stav veci, vykonal všetky účastníkmi navrhované dôkazy a dospel na základe ním takto vykonaných dôkazov k správnym skutkovým zisteniam. Na základe vykonaného dokazovania dospel k správnemu a pre posúdenie veci samej podstatnému skutkovému zisteniu, že jej pracovný pomer ku dňu skončenia pracovného pomeru (k 30.11.2020) u žalovaného trval presne 2 roky a 17 dní, keď sám žalovaný voči nej uplatnil výpovedný dôvod podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce doručením výpovede dňa 30.09.2020 a pracovný pomer sa skončil uplynutím 2 mesačnej výpovednej doby dňom 30.11.2020. Táto súdom zistená podstatná skutočnosť nebola sporná. Súd prvej inštancie sa vysporiadal s tvrdenými skutočnosťami žalovaného, a to aj nad rámec svojej povinnosti, tvrdenie žalovaného, že sa mala údajne počas plynutia výpovednej doby dopustiť porušovania pracovnej disciplíny považoval okresný súd za nepreukázané, túto skutočnosť žalovaný ničím nepreukázal a nenavrhol v tomto smere vykonať žiadne dokazovanie, keďže toto tvrdenie žalovaného nemalo vo vzťahu k meritu veci žiaden právny význam a súd ho preto plne oprávnene považoval za právne irelevantné. Pokiaľ žalovaný predložil dôkaz o doručení jeho upozornenia na údajné porušenie pracovnej disciplíny žalobkyňou zo dňa 10.07.2021, ktorú skutočnosť žalovaný považoval za dôvod pre zamietnutie žalovaného nároku na odstupné, táto okolnosť taktiež nemala vo vzťahu k uplatnenému nároku žiaden právny význam. Po doručení tohto upozornenia tvrdené skutočnosti v ňom uvedené rázne odmietla, čo zamestnávateľovi slovne tlmočila, nepovažovala za právne významné a ani účelné v predmetnom súdnom konaní začať dokazovať opak tohto tvrdenia, a to s poukazom na zásadu hospodárnosti v súdnom konaní. Pokiaľ bol žalovaný presvedčený o tom, že sa mala dopúšťať podľa jeho tvrdení opakovane porušovania pracovnej disciplíny, Zákonník práce mu dával predsa možnosť pristúpiť ku skočeniu pracovného pomeru výpoveďou pre opakované, menej závažné porušovanie pracovnej disciplíny, ktorý výpovedný dôvod nezakladal zákonný nárok na odstupné. V prípade doručenia takejto výpovede by však s určitosťou podala žalobu o jej neplatnosť, pretože tvrdenia žalovaného v písomnom upozornení o jej údajnom porušovaní pracovnej disciplíny považuje za nepravdivé a účelové.
14. Žalobkyňa ďalej k odvolaniu uviedla, že nie je daný ani odvolací dôvod, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, pretože súd prvej inštancie vec správne právne posúdil, keď vydaným rozhodnutím na správne zistený skutkový stav veci aj správne
aplikoval príslušnú právnu normu ustanovenia § 76 ods. 1/ písm. a) Zákonníka práce, podľa ktorého sa viaže moment posudzovania dĺžky trvania pracovného pomeru pre účely vzniku nároku na odstupné na právnu skutočnosť, ktorou je skončenie pracovného pomeru. Predmetné ustanovenie jednoznačne používa v ods. 1 slovné spojenie: „patrí pri skončení pracovného pomeru odstupné...“, pričom v ďalšom jeho texte, pod písm. a) až d) daného odseku 1 § 76 Zákonníka práce, jednoznačne absentuje formulácia slovného spojenia: „ku dňu doručenia výpovede“. Zrozumiteľným, logickým spôsobom, dostatočne určito a presvedčivo vyargumentoval a odôvodnil rozdiel v obsahu Zákonníka práce, pokiaľ ide o počítanie doby trvania pracovného pomeru pre vznik nároku zamestnanca na odstupné podľa ustanovenia § 76, v porovnaní s iným počítaním doby trvania pracovného pomeru pre účely stanovenia dĺžky výpovednej doby podľa ustanovenia § 62 Zákonníka práce.. Správne rozhodol o priznaní nároku na odstupné, keď mal za preukázané, že ku dňu skončenia pracovného pomeru trval jej pracovný pomer u žalovaného celkom 2 roky a 17 dní, čím splnila hmotnoprávnu podmienku nároku na odstupné vo výške jej priemerného mesačného zárobku v zmysle § 76 ods. 1 písm. a) Zákonníka práce a správne poukázal na skutočnosť, že pripustenie iného výkladu zákonného ustanovenia § 76 ods. 1 Zákonníka práve vo vzťahu k uplatnenému nároku by znamenalo nerešpektovanie čl. 2 Základných zásad, uvedených v Zákonníku práce. Tvrdenia žalovaného bod 6. a 7. odvolania, poukazujúce na názor prezentovaný v Komentári k Zákonníku práce je potrebné považovať pre účely rozhodovacej právomoci súdu za právne irelevantné, keďže nie je v žiadnom ohľade právne záväzné. Tvrdenie žalovaného (bod 14. odvolania), ktoré smeruje k spochybneniu správnej aplikácie § 76 ods. 1 Zákonníka práce súdom prvej inštancie neobstojí, je nedôvodné a zavádzajúce, samotné nezotrvanie zamestnanca u zamestnávateľa počas plynutia výpovednej doby je priamo ZP sankcionované, a to práve v súlade s oprávneným záujmom zamestnávateľa a teda sama táto okolnosť nemôže nijako ovplyvniť doplynutie výpovednej doby do dňa skončenia pracovného pomeru, pričom táto argumentácia nemá vo vzťahu k meritu veci žiaden právny význam. Tvrdenia žalovaného v bode 16. a 20. odvolania sú absurdné, keď žalovaný v bode 16. odvolania označuje ňou uplatnený zákonný nárok na odstupné za vadný výkon práva, prostredníctvom realizácie chovania inak právom dovoleného, ktorým sleduje poškodenie druhého účastníka pracovnoprávneho vzťahu, odvolávajúc sa na Rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 21 Cdo 1582/2012 a súčasne v bode 20. odvolania konštatuje, že: „Samotná žaloba je tak vo svojej podstate zneužitím práva na súdnu ochranu. Zneužívanie práva napĺňa definíciu konania v rozpore s dobrými mravmi podľa ust. § 3 Občianskeho zákonníka.“ Takéto tvrdenia žalovaného môžu vychádzať iba z nepochopenia základného účelu inštitútu „odstupného“, ktoré predstavuje zákonnom garantovanú satisfakciu v príčinnej súvislosti so stratou zamestnania bez zavinenia zamestnanca, a že žalovaným uvádzaný judikát NS ČR nie je možné za žiadnych okolností vzťahovať na predmet sporu.
15. Žalovaný sa k vyjadreniu žalobkyne k odvolaniu nevyjadril.
16. Na základe odvolania žalovaného krajský súd, ako súd odvolací v zmysle § 34 CSP, vec preskúmal v rozsahu určenom ust. § 379 a § 380 CSP bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a contrario s použitím § 219 ods. 3 CSP a rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP ako vecne správny.
17. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
18. Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
19. Po oboznámení sa s obsahom spisu a s odvolaním napadnutým rozhodnutím prvoinštančného súdu odvolací súd konštatuje, že napadnuté rozhodnutie je vecne správne. Odvolací súd (v súlade s vyššie citovaným ustanovením § 387 ods. 2 CSP) sa v celom rozsahu stotožňuje i s odôvodnením rozhodnutia, ktoré je dostatočné, zrozumiteľné, presvedčivé a logickým spôsobom sa vysporiadava so všetkými relevantnými skutkovými i právnymi otázkami a aspektmi, a teda spĺňa zákonné kritériá odôvodnenia uvedené v ustanovení § 220 ods. 2 CSP.
20. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobkyňa ako zamestnankyňa uzavrela zo žalovaným ako zamestnávateľom písomnú pracovnú zmluvu datovanú dňom 13.11.2018. Pracovný pomer žalobkyne u
žalovaného vznikol dňa 14.11.2018 a bol pôvodne uzatvorený na dobu určitú do 13.11.2019. Následne Dodatkom č. 4 uzatvoreným dňa 28.01.2020 bol zmenený z doby určitej na dobu neurčitú.
21. Pracovný pomer žalobkyne u žalovaného skončil výpoveďou zamestnávateľa pre nadbytočnosť zamestnankyne podľa ustanovenia § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce, ktorá bola doručená žalobkyni dňa 30.09.2020 a následne odo dňa 01.10.2020 začala žalobkyni plynúť 2 - mesačná výpovedná doba v zmysle § 62 ods. 3 písm. a/ Zákonníka práce, ktorá uplynula posledným dňom príslušného kalendárneho mesiaca t.j. 30.11.2020 uplynutím ktorého dňa sa skončil pracovný pomer žalobkyne u žalovaného.
22. Medzi žalobkyňou a žalovaným bola sporná otázka vzniku nároku žalobkyne na odstupné s ohľadom na výklad ustanovenia § 76 ods. 1 písm. a/ Zákonníka práce.
23. Žalobkyňa tvrdila, že ku dňu skončenia pracovného pomeru u žalovaného 30.11.2020 odpracovala u žalovaného 2 roky a 17 dní, čím jej vznikol nárok na odstupné.
24. Žalovaný naopak tvrdil, že žalobkyni nevznikol nárok na odstupné z dôvodu, že pre počítanie doby trvania pracovného pomeru je smerodajné, kedy jej bola doručená výpoveď a v danom prípade bola žalobkyni výpoveď doručená dňa 30.09.2020, ku ktorému dňu trval pracovný pomer žalobkyne iba 1 rok 10 mesiacov a 17 dní, čím nesplnila podmienku trvania pracovného pomeru najmenej dva roky.
25. Súd prvej inštancie vyhovel žalobkyni v celom rozsahu a priznal jej nárok na odstupné vo výške ako si ho žalobkyňa uplatnila v žalobnom návrhu t.j. v sume 706,90 eur brutto s príslušenstvom dôvodiac, že splnila podmienky ustanovené § 76 ods. 1 písm. a/ Zákonníka práce, keď pri skončení pracovného pomeru z dôvodov na strane zamestnávateľa podľa § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce uplynutím dvojmesačnej výpovednej doby ku dňu 30.11.2020 splnila zákonnú podmienku trvania pracovného pomeru najmenej dva roky a menej ako 5 rokov, čo potvrdzuje aj žalovaným vystavený zápočtový list zo dňa 02.12.2020, podľa ktorého žalobkyňa u neho odpracovala konkrétne 2 roky a 17 dní.
26. Žalovaný v odvolaní namietal nesprávne právne posúdenie veci súdom prvej inštancie (§ 365 ods. 1 písm. h/ CSP) a to z dôvodu, že vychádzal len z jazykového výkladu. Odvolací súd naopak konštatuje, že súd prvej inštancie pristúpil k výkladu § 76 ods. 1 písm. a/ Zákonníka práce nielen z hľadiska jazykového výkladu, ktorý je určitý v tom, že presne definuje konkrétny dôvod skončenia pracovného pomeru podľa § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce t. j. výpoveď z dôvodu nadbytočnosti a takisto vznik nároku na odstupné pri skončení pracovného pomeru viaže na dobu trvania pracovného pomeru, ale aj z hľadiska komparatívneho výkladu ohľadne plynutia výpovednej doby (viď 38. odsek odôvodnenia napadnutého rozsudku).
27. Pokiaľ žalovaný poukazoval na komentár k § 76 Zákonníka práce, podľa ktorého pre počítanie doby trvania pracovného pomeru je smerodajný čas, kedy sa uplatňovaná výpoveď doručí zamestnancovi, odvolací súd sa s ním nestotožňuje a nepovažuje ho za správny. Podľa odvolacieho súdu je zrejmé, že kým pri výpovednej dobe Zákonník práce priamo hovorí v § 62 ods. 3 o trvaní pracovného pomeru ku dňu doručenia výpovede, nič také neobsahuje § 76 ods. 1 písm. a) Zákonníka práce, ktorý trvanie pracovného pomeru spomína používajúc pritom minulý čas (... ak pracovný pomer zamestnanca trval najmenej dva roky a menej ako päť rokov ...) a súčasne hovorí o tom, že odstupné patrí pri skončení pracovného pomeru. Okamih skončenia pracovného pomeru v tomto ustanovení nevymedzuje kedy sa odstupné vypláca, t. j. nevymedzuje splatnosť odstupného (ktorá je riešená v § 132 v spojení s § 129 a § 118 ods. 2 Zákonníka práce), ale vymedzuje okamih vzniku nároku na odstupné. To znamená, že ak sa pracovný pomer (platne) neskončí, nevznikne ani nárok na odstupné. Preto okamih skončenia pracovného pomeru a nie čas doručenia výpovede je rozhodujúcim pre naplnenie podmienok na odstupné podľa § 76 ods. 1 písm. a/ Zákonníka práce. Odstupné je určitá satisfakcia poskytovaná zamestnancovi zo strany zamestnávateľa za to, že pracovný pomer sa končí skôr ako účastníci v pracovnej zmluve predpokladali a že skončenie pracovného pomeru nespočíva v osobe zamestnanca, ale v osobe zamestnávateľa.
28. Odvolateľom namietané nesprávne právne posúdenie aplikácie ustanovenia § 3 Občianskeho zákonníka vyhodnotil odvolací súd ako nedôvodné. Z odôvodnenia súdu prvej inštancie v bode 42. odvolaním napadnutého rozsudku je zrejmý výklad a posúdenie celkového podstatného skutkového stavu ohľadom žalovaným tvrdeného porušovania pracovnej disciplíny žalobkyňou, pričom aj odvolací
súd žalovaným tvrdené okolnosti považuje za právne irelevantné pre rozhodnutie o uplatnenom nároku na odstupné a preto nebolo potrebné sa nimi zaoberať (a v dôsledku toho ich ani dokazovať).
29. Pokiaľ ide o zlú ekonomickú situáciu odvolateľa a s tým súvisiace následky pretavené do organizačných zmien, uvedené nemôže byť reparované prenesením bremena na žalobkyňu a to formou popretia základných výkladových noriem so snahou obísť satisfakčné plnenie vo forme odstupného, keď skončenie pracovného pomeru nespočívalo v osobe žalobkyne, ale v hospodárskych problémoch žalovaného.
30. Vychádzajúc zo správnej aplikácie a interpretácie ustanovenia § 76 ods. 1 písm. a/ Zákonníka práce, súd prvej inštancie správne dospel k záveru, že žalobkyňa splnila hmotnoprávne podmienky na vyplatenie odstupného.
31. S ohľadom na vyššie uvedené odvolací súd odvolaním napadnutý rozsudok okresného súdu v súlade s § 387 ods. 1 a 2 CSP ako vecne správny potvrdil a to vrátane závislého výroku o trovách konania, kde súd prvej inštancie správne aplikoval ustanovenie § 255 ods. 1 CSP, ohľadne ktorého žalovaný v odvolaní neuviedol žiadnu konkrétnu odvolaciu argumentáciu.
32. Pri rozhodovaní o trovách odvolacieho konania vychádzal odvolací súd z ustanovenia § 396 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 CSP a aplikoval zásadu zodpovednosti za výsledok (zásadu úspechu) vyplývajúcu z ustanovenia § 255 ods. 1 CSP. V tomto prípade bola v odvolacom konaní plne úspešná žalobkyňa, preto jej odvolací súd priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne podľa § 262 ods. 2 CSP súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí samostatným uznesením, ktoré vydá vyšší súdny úradník.
33. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici ako súdu odvolacieho pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP)
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde ( § 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Ak zákon na podanie nevyžaduje osobitné náležitosti, v podaní sa uvedie, a) ktorému súdu je určené, b) kto ho robí, c) ktorej veci sa týka, d) čo sa ním sleduje a e) podpis. (§ 127 ods. 1 CSP)
Ak ide o podanie urobené v prebiehajúcom konaní, náležitosťou podania je aj uvedenie spisovej značky tohto konania (§ 127 ods. 2 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).