Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (2)Rozsudok_9Co-14-2023.pdf
PDF · 132.48 KB
Case nature
Area
Subarea
9Co/14/2023
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Eduarda Valenčina a členov senátu JUDr. Jany Burešovej a JUDr. Mariána Hoffmanna, PhD., v spore žalobcu: A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. D., E. XXX, právne zastúpený: Mgr. Marcel Lesňák, advokát so sídlom Poprad, Murgašova 87/6, proti žalovaným, v 1/ rade: F. G., nar. XX.X.XXXX, bytom C. D. XX, v 2/ rade: H. G., nar. X.XX.XXXX, bytom C. D. XX, obaja žalovaní právne zastúpení: JUDr. Milan Žoldoš, advokát so sídlom Poprad, Karpatská 11, v spore o zaplatenie 5.713,38 eur s príslušenstvom a vzájomnej žalobe o určenie vlastníckeho práva, o odvolaní žalobcu a žalovaných v 1/ a 2/ rade proti rozsudku Okresného súdu Poprad č. k. 20C/32/2018-418 zo dňa 24.06.2022, takto
rozhodol:
I. P o t v r d z u j e rozsudok v časti výroku I. o zamietnutí žaloby o vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške 3.235,88 eur s príslušenstvom.
II. Z r u š u j e rozsudok v časti výroku I. o zamietnutí žaloby o vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške 2.479,50 eur s príslušenstvom a v rozsahu zrušenia vec v r a c i a súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
III. P o t v r d z u j e rozsudok vo výroku II..
IV. Z r u š u j e rozsudok vo výroku III. a v rozsahu zrušenia vec v r a c i a súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Poprad ako súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom rozhodol takto.: „I. Žalobu o vydanie bezdôvodného obohatenia zamieta. II. Žalobu o určenie vlastníckeho práva vydržaním zamieta. III. Stranám náhradu trov konania nepriznáva.“ 2. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie právne odôvodnil § 134, § 451 ods. 1,2, § 456, § 458 ods. 1, § 488 a nasl. Občianskeho zákonníka, čl. 7 ods. 1, čl. 8, § 60, § 61 Civilného sporového poriadku. Vykonaným dokazovaním súd prvej inštancie zistil nasledovný skutkový stav:
3. Z výsluchu žalovanej v 2/ rade zistil, že dom kupovala v roku 1977 od E. I. a rozsah vlastného pozemku pozná. Pri kúpe notár nezahrnul do zmluvy záhradu, lebo vraj nevedel, že záhrada patrí k domu. Na pozemku boli dva domy, zadný dom už neexistuje a v prednom dome žijú žalovaní. Na druhom konci pozemku žije žalobca a záhradu kúpil niekedy v roku 2004. Pozemky nie sú oddelené plotom a žalovaní mali záujem o odkúpenie časti záhrady, čo žalobca odmietol. Syn žalovaných a žalovaný v 1/ rade pritom žalobcovi pomáhali so základmi a výkopom studne. V súčasnosti žalovaní užívajú len pozemok v rozsahu 97 m2 tak, ako bol zameraný. V minulosti užívali viac, avšak po upozornení žalobcom a
príslušníkom polície s tým prestali, na pozemku len sušili bielizeň a mali tam tiež psa. Pôvodne mali záujem o odkúpenie polovice záhrady.
4. Z výsluchu svedkyne J. K., dcéry žalovaných, súd zistil, že jej rodičia kupovali dom v roku 1977, avšak nevedela uviesť, kam mal kúpený pozemok siahať. Na pozemku postavila dom, v časti bližie k domu žalovaných. So žalobcom sa viackrát stretli, boli ochotní platiť za pozemok nájom 130,- eur mesačne. Doposiaľ časť sporného pozemku užíva so svojou rodinou. Uviedla, že žalovaní mali záujem situáciu riešiť v 90-tych rokoch aj s bývalým Štátnym majetkom a Slovenským pozemkovým fondom. Potvrdila, že jej bola právoplatne uložená povinnosť pozemok vypratať, čo však neurobila.
5. Z výsluchu L. K., zaťa žalovaných, súd zistil, že v roku 1994 sa zosobášil so J. K. a od uvedeného roku postupne prestaval stavbu letnej kuchyne na dom, ktorý aj v súčasnosti užívajú. O tom, že pozemok pod domom je vo vlastníctve žalobcu sa dozvedel od okamihu, kedy žalobca pozemok kúpil a vie, že pozemok žalobcu začína vo vzdialenosti dvoch metrov za domom žalovaných. Pozemok bol pôvodne oddelený plotom, dnes už plot neexistuje. Na pozemku bol aj voľne pustený pes. V rokoch 2016-2018 žil aj s manželkou v M., pozemok vtedy neužívali.
6. Z výsluchu svedkyne M. G. súd zistil, že žalovaní užívali od kúpy domu pozemok až po stĺp oplotenia, ktoré pôvodne bolo v záhrade, nevedela, že pozemok nie je v ich vlastníctve. O užívanú parcelu sa žalovaní starajú ako o vlastnú a na pozemku je dom dcéry žalovaných. Niekedy v roku 2018-2020 sa žalovaná svedkyni zverila, že vlastník pozemku žiada o vypratanie pozemku.
7. Z výsluchu svedka N. G., zaťa žalovaných, súd zistil, že v u žalovaných býva od roku 2008 a za domom žalovaných, na záhrade chovali psa a pozemok užívali asi od roku 2019 do roku 2020. Na pozemku je ešte stavba rozostavaného domu, ktorú neužívali. Je to stavba L. K.. Svedok si pamätal výhrady žalobcu k užívaniu pozemku, obdobie uviesť nevedel.
8. Z výsluchu svedkyne H. G., dcéry žalovaných, súd zistil, že žije s rodinou v dome u žalovaných. Uviedla, že pozemok je žalobcu a užívali ho asi do polovice roka 2015. Po oznámení žalobcu, že sa jedná o jeho pozemok a následnom odchode J. K., pozemok neužívali vôbec, s výnimkou psej búdy a sušenia bielizne. Na pozemku je rozostavaná stavba J. K., ktorá mala byť odstránená. Podľa svedkyne si žalovaní mysleli, že pozemok je v ich vlastníctve, riešili to následne aj so žalobcom.
9. Z výsluchu svedka I. G., syna žalovaných, súd zistil, že pozemok za domom žalovaných a pôvodnú stavbu v záhrade užívali, pozemok kosili. J. K. si následne stavbu prestavala. Svedok nevedel uviesť, pokiaľ siaha pozemok vo vlastníctve žalovaných, ani kto bol vlastníkom pozemku pred žalobcom. Nepamätal si oplotenie oddeľujúce záhrady. Na pozemku za domom sušili bielizeň, mali tam uložené drevo. Po upozornení žalobcom prestali pozemok aj kosiť.
10. Z výsluchu svedkyne F. G., nevesty žalovaných, súd zistil, že stavbu v záhrade užívala J. K., svedkyňa na pozemku sušila bielizeň. Za domom v záhrade bol umiestnený pes. Záhrada nebola oplotená. Po upozornení žalobcom a odchode J. K. do Bratislavy prestali pozemok užívať.
11. Z výsluchu svedkyne F. M. súd zistil, že žalobca sa už pred dlhším časom vyjadril, že má problém s pozemkom. Keď bola u žalobcu na návšteve, pozemok jej ukázal a svedkyňa uviedla, že videla v záhrade rozostavanú stavbu, psa a bol tam plot. Žalobcu navštevovala už počas strednej školy.
12. Z výsluchu svedka D. O., súd zistil, že od roku 1999 desať rokov býval v susedstve strán sporu. Približne v rovnakom čase začala J. K. užívať stavbu v záhrade. Žalobca pozemok neužíval, svedok nevedel uviesť, kto je vlastníkom pozemku, ale myslel si, že J. K. s manželom odišli za prácou do M., aby zarobili peniaze na vyporiadanie pozemku. Žalovaných pozemok užívať nevidel. Asi 5 metrov za rozostavanou stavbou J. K. s manželom pozemok kosili, sušili tam bielizeň a mali tam psa. Stalo sa tiež, že zamestnanci z Domu na pol ceste im boli kosiť trávu krovinorezom. Pozemky boli pravdepodobne oddelené pletivom, lebo chovateľ P. E. mal v hornej časti pozemku v určitom období umiestnenú hydinu. Asi pred piatimi rokmi sa začala žalovaná v 2/ rade sťažovať, že pozemok musí vypratať.
13. Z výsluchu znalca P. H. N. súd zistil, že si u neho ako znalca, žalobca objednal vypracovanie znaleckého posudku na určenie hodnoty nájmu, pričom na mieste samom vyhotovil fotografie a mal za
to, že parcela je užívaná, i keď pohyb nevidel a nevidel ani hranicu užívania. Podľa znalca pozemok nie je schopný dosahovať primeraný výnos formou prenájmu, nakoľko to nie je štandardný pozemok, ktorý sa dá prenajímať bežne, je to dvor. Jedná sa o uzavretý priestor bez prístupu, resp. prístup je potrebné zabezpečiť cez ďalšie parcely. Sťažený prístup znalec vyhodnotil znížením hodnoty pozemku na cca 56,- eur za m2, pričom bežne sa predávajú pozemky užívania schopné na výstavbu domov cez 100,- eur za m2. Za základnú východiskovú hodnotu znalec určil 70% hodnoty pozemkov v meste Poprad, pričom svoj postup odôvodnil aj vývojom cien pozemkov v danom čase a mieste. Rozsah užívanej parcely 462 m2 bol určený geodetom, zistená výška nájmu zodpovedá uvedenej výmere. Na otázky k použitiu koeficientov výpočtu znalec, okrem iného, uviedol, že v predpísaných intervaloch znalec hodnotí jednotlivé koeficienty od spodného limitu po horný limit odborným posúdením a z prehľadu trhu. Základný koeficient sa použije pri nevyužiteľných pozemkoch, ako sú medze, potoky.
14. Zo znaleckého posudku P. H. N. č. 106/2018 súd zistil, že predmetom posudku bolo stanovenie všeobecnej hodnoty nehnuteľnosti na účely majetkovo-právneho vyporiadania. Znalec všeobecnú hodnotu pozemku parc. č. 382 o výmere 462 m2 ocenil na sumu 26.089,14 eur a hodnotu nájmu predmetnej parcely za obdobie od marca 2015 do februára 2018 na 3,399 až 3,474 eur za m2 ročne.
15. Z uznesenia Okresného riaditeľstva PZ, Obvodného oddelenia v Poprade sp. zn. ČVS: ORP-666/PP- PP-2017 zo dňa 6.7.2017 súd zistil, že poverený príslušník odmietol trestné oznámenie žalobcu, nakoľko nie je dôvod na začatie trestného stíhania ani na postup podľa § 197 ods. 2 Tr. poriadku. Poverený príslušník PZ v odôvodnení uviedol, že zo zabezpečeného spisového materiálu možno konštatovať, že žalobca, ako vlastník parcely č. 382 má možnosť si zabezpečiť prístup na túto parcelu a to tak, že si od Slovenského pozemkového fondu odkúpi parcelu č. 384, na ktorú má prístup z parcely č. 385, kde je postavený rodinný dom v ktorom má žalobca trvalé bydlisko. Z výsluchu žalobcu bolo zistené, že takýmto spôsobom si chcel v minulosti zabezpečiť prístup na parcelu č. 382, avšak od toho upustil a nepodnikol v tom žiadne kroky. Po vykonanom šetrení poverený príslušník konštatoval, že rodina G. parcelu nevyužíva na žiadnu hospodársku činnosť, nemá z nej žiaden úžitok ani zisk a nespôsobuje žalobcovi žiadnu škodu.
16. Z uznesenia Okresnej prokuratúry Poprad sp. zn. 1Pn 424/17/7706-8 zo dňa 19.9.2017 súd zistil, že prokurátor zamietol sťažnosť žalobcu proti uzneseniu povereného príslušníka PZ Obvodného oddelenia PZ v Poprade ČVS: ORP-666/PP-PP-2017 zo dňa 6.7.2017 ako nedôvodnú. V odôvodnení uznesenia je uvedené, že žalobcom oznamovaný stav na pozemku vznikol pravdepodobne ešte pred tým, ako sa žalobca stal vlastníkom parcely. Rovnako uznesenie odkazuje na vedené stavebné konanie.
17. Z LV č. XXXX pre obec a k.ú. C. D. súd zistil, že vlastníkom parcely parc. č. 382, zastavané plochy a nádvoria o výmere 629 m2 je žalobca. V časti registra E je žalobca označeným vlastníkom parcely parc. č. 105/1 zastavané plochy a nádvoria o výmere 414 m2 a parc. č. 106 záhrady o výmere 25 m2.
18. Z LV č. XXX pre obec a k.ú. C. D. súd zistil, že vlastníkom parcely parc. č. 380 a 381, zastavané plochy a nádvoria o výmere 161 m2 a 97 m2 sú žalovaní.
19. Z výziev na vysporiadanie vlastníckych práv zo dňa 14.10.2016, 24.3.2016 a 3.5.2016 súd zistil, že žalobca opakovane vyzýval žalovaných na vyjadrenie k spôsobu vysporiadania majetkovo-právnych vzťahov formou: prenájmu, odkúpenia či vypratania pozemku.
20. Z darovacej zmluvy zo dňa 17.12.1992 súd zistil, že darca E. I. žalobcovi daroval, okrem iných, aj parcelu registra E parc. č. 105/1 dvor o výmere 414 m2 a parcelu registra E parc. č. 106 záhrada o výmere 19 m2.
21. Z vyjadrenia PEGANO, s.r.o. k trhovej cene pozemku zo dňa 11.2.2019 súd zistil, že trhová cena parcely parc. č. 382 o výmere 629 m2 sa môže pohybovať v cenovej úrovni 25-30 eur/m2.
22. Z notárskej zápisnice zo dňa 5.8.1977 súd zistil, že žalovaní v 1/ a 2/ rade od predávajúcich E. I. a Q. I. odkúpili domový majetok vo C. D. pop. č. XX s pozemkom, označenom v evidencii nehnuteľností k.ú. C. D. pod parc. č. 380 o výmere 161 m2, podielom zapísaným v pozemkovej knihe vo vložke č. 1129.
23. Z grafickej časti geometrického plánu a vzájomnej komunikácie súd zistil, že strany komunikovali v snahe uzavrieť kúpnu zmluvu na časť parcely č. 382, ktorej určenie vlastníckeho práva je predmetom vzájomnej žaloby.
24. Zo znaleckého posudku P. F. A. č. 232/2021 súd zistil, že predmetom posudku bolo stanovenie všeobecnej hodnoty pozemku C KN parc. č. 382 a E KN parc. č. 105/1 k.ú. C. D.. Hodnotu pozemkov znalec určil na sumu 21.900,- eur. Za základnú východiskovú hodnotu znalec určil 80% hodnoty pozemkov v meste Poprad.
25. Z rozhodnutia Okresného úradu Prešov č. OU-PO-OVBP2-2019/8541/17884/ŠSS-Ka zo dňa 18.2.2019 súd zistil, že Okresný úrad Prešov, odbor výstavby a bytovej politiky zamietol odvolanie J. K. a potvrdil rozhodnutie obce C. D. č. 14/2018 zo dňa 2.10.2018, ktorým obec ako stavebný úrad nariadila vlastníčke stavby J. K. odstránenie prístavby a prestavby hospodárskej budovy na pozemku C KN parc. č. 382 a 383 k.ú. C. D., ktorá bola postavená bez stavebného povolenia.
26. Zo žiadosti o odkúpenie pozemku zo dňa 2.2.1993 súd zistil, že žalovaný v 1/ rade uvedenou žiadosťou požiadal Štátny majetok C. D. o odkúpenie pozemkov parc. č. 381, 382, 383 a 384. Čísla parciel 382, 383 a 384 graficky ani hrúbkou písma neladia so zvyškom textu.
27. Z čestného prehlásenia zo dňa 11.6.2018 súd zistil, že J. K. Obecnému úradu C. D. oznámila, že budovu na parcele parc. č. 383 postavila v roku 1990 a od toho obdobia ju spoločne s manželom a deťmi užíva. Uviedla tiež, že predtým na parcele stála stodola súp. č. XX, ktorá bola skolaudovaná pred rokom 1975. Na základe uvedeného žalovaná v 2/ rade žiadala o spätné pridelenie súp. č. na novo postavenú stavbu.
28. Zo záznamu Okresného úradu Poprad zo dňa 18.10.2018 súd zistil, že na podnet žalobcu bolo vykonané šetrenie, pričom sa nepotvrdili tvrdenia žalobcu o tom, že sa na jeho pozemku nachádza nelegálna skládka odpadu.
29. Z geometrického plánu A-GEO TATRY, spol. s r.o. č. 43849954-12/2021 súd zistil žalovanými navrhované usporiadanie vlastníckych práv vytvorením parcely parc. č. 382/3 a 383/3.
30. Z fotodokumentácie súd zistil, že v priestore pozemku žalobcu sa nestotožnené osoby pohybovali, o čom svedčí vyšliapaný chodník v trávnatom poraste i vrstve snehu v zimnom období. Rovnako je zrejmé, že v čase obstarania fotografií sa na pozemku nachádzal pes a stavebný materiál.
31. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku je zrejmé, že súd prvej inštancie zamietol žalobu o vydanie bezdôvodného obohatenia z dôvodu nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovaných. Z vykonaného dokazovania totižto nevyplynulo, že by žalovaní predmet sporu užívali na úkor žalobcu a akokoľvek sa bezdôvodne obohatili. Naopak, v konaní bolo preukázané, že parcelu užívala J. K. s manželom. Žalobca pritom mal vedomosť, že stavebníkom a užívateľom parcely nie sú žalovaní, keďže bol účastníkom stavebného konania aj oznamovateľom v rámci trestného oznámenia a obe konania preukázali užívanie pozemku rodinou J. K.. Prechod cez pozemok pritom nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia zo strany žalovaných nezakladá. Rovnako z výsluchu svedkov mal súd preukázané, že v spornom období žalovaní neužívali pozemok žalobcu v rozsahu, v akom to tvrdí žalobca a ani v konaní vypočutý znalec P. N. v čase miestnej ohliadky nezistil užívanie spornej parcely. S ohľadom na vykonané dokazovanie mal napokon súd za to, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno, a preto žalobu zamietol.
32. Vo vzťahu k vzájomnej žalobe o určenie vlastníckeho práva vydržaním súd prvej inštancie uviedol, že žalovaní nemohli nadobudnúť vlastnícke právo k časti parcely č. 382 vydržaním, keďže žalovaný v 1. rade dňa 02.02.1993 žiadal o odkúpenie pozemku štátny majetok C. D.. Za týchto okolností vedel, že nie je vlastníkom spornej parcely a nemohol byť dobromyseľný. Navyše, po celé konanie žalovaní tvrdili, že spornú parcelu neužívajú, teda ani podmienka držby nie je splnená. S ohľadom na uvedené skutočnosti súd aj vzájomnú žalobu zamietol.
33. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z - Civilný sporový poriadok (CSP). Vzhľadom na to, že žiadna zo strán sporu nebola v konaní úspešná, súd stranám trovy konania nepriznal.
34. Proti výrokom I. a III. rozsudku podal odvolanie žalobca, argumentujúc odvolacími dôvodmi podľa § 365 ods. 1 písm. b, f, h) CSP. Žalobca nesúhlasí so záverom súdu prvej inštancie o absencii svojej aktívnej vecnej legitimácie. Poukázal na výpovede žalovanej v 2. rade, svedkyne J. K., M. G., H. G., F. G., svedka L. K., N. G., I. G., a O. ktorí vo svojej podstate uviedli, že žalovaní užívali sporný pozemok žalobcu tým spôsobom, že ho hrabali, kosili, upratovali, sušili na ňom bielizeň a mali na ňom umiestneného psa. V rozhodnom období pre vydanie bezdôvodného obohatenia boli svedkovia J. K. a L. K. odcestovaní v zahraničí, preto nemohli pozemok žalobcu užívať. Tvrdenia žalovaných o neužívaní pozemku sú preto v rozpore s vykonaným dokazovaním. Čiastočné užívanie pozemku žalobcu zo strany žalovaných v konečnom dôsledku pripustil aj súd prvej inštancie, keď uviedol, že prechod cez pozemok nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia nezakladá. Stavebné ani trestné konanie nevyvrátilo užívanie spornej parcely žalovanými. Zároveň, konštatovanie, že ani v konaní vypočutý znalec P. N. v čase miestnej ohliadky nezistil užívanie spornej parcely, je v rozpore s výsluchom znalca, ktorý v úvode výsluchu uviedol, že parcela je nejakým spôsobom užívaná a jednak aj s prílohou ním vyhotoveného znaleckého posudku obsahujúceho fotografie. Právny názor súdu prvej inštancie o absencii aktívnej vecnej legitimácie žalobcu je preto arbitrárny, bez akéhokoľvek právneho základu a v rozpore s princípom právnej istoty. Napadnuté rozhodnutie nie je presvedčivo odôvodnené. Z rozhodnutia nie je zrejmé, či súd prvej inštancie žalobu zamietol pre absenciu aktívnej alebo pasívnej vecnej legitimácie. Žalobca navrhol rozsudok v napadnutom rozsahu zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, alternatívne, zmeniť a žalobe vyhovieť v celom rozsahu.
35. Proti výrokom II. a III. rozsudku podali odvolanie argumentujúc odvolacími dôvodmi podľa § 365 ods. 1 písm. f, h) CSP. Nesúhlasili so záverom súdu prvej inštancie, že nebola splnená dobromyseľnosť ako podmienka nadobudnutia vlastníckeho práva vydržaním. Súd uviedol, že žalovaní podľa vlastných tvrdení spornú parcelu neužívali, no v tomto kontexte žalovaní len reagovali na procesný úrok žalobcu a časové vymedzenie obdobia, v rámci ktorého mali podľa žaloby užívať sporný pozemok bez právneho titulu, a teda od 01.03.2015 do 18.06.2018. Z výpovedí žalovaných, ale aj svedkov vyplynulo, že žalovaní od nadobudnutia vlastníckeho práva k svojmu rodinnému domu v roku 1977 užívali predmetnú parcelu ako svoju, a to dobromyseľne. Pokiaľ súd vyvodzoval nedobromyseľnosť žalovaných s poukazom na list žalovaného v 1. rade zo dňa 02.02.1993 adresovaný Štátnym majetkom, potom uvedený dôkaz môže maximálne preukázať nedobromyseľnosť žalovaných od 02.02.1993, avšak nevzťahuje sa na obdobie medzi 05.08.1977 do 01.02.1993. V uvedenom období žalovaní pozemok užívali ako vlastný, v držbe neboli žiadnym spôsobom rušení. Súd preto dospel k nesprávnemu záveru o neexistencii držby predmetnej nehnuteľnosti žalovanými. Navrhli rozsudok v napadnutom rozsahu zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
36. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaných uviedol, že tí neuvádzajú, kde konkrétne sa v ich výpovediach a vo výpovediach svedkov nachádzajú skutočnosti o údajnej dobromyseľnej držbe. Z vykonaného dokazovania jednoznačne vyplynulo, že súčasťou notárskej zápisnice nebol sporný pozemok, takže žalovaní si boli veľmi dobre vedomí, že im nepatrí, preto sa aj neskôr rozhodli situáciu riešiť spomínaným listom zo dňa 02.02.1993. Jedná sa iba o ničím nepodloženú a nepravdivú fabuláciu žalovaných. Uvedené tvrdenie odporuje nielen zneniu notárskej zápisnice, ale aj tvrdeniu žalovanej v 2. rade v uznesení OR PZ Poprad, OO PZ Poprad, odbor poriadkovej polície ČVS: ORP-666/PP- PP-2017 zo dňa 06.07.2017, kde okrem iného uviedla, že kúpili len dom a nie aj pozemok, parcelu č. 382. Žalobca je tiež toho názoru, že k nadobudnutiu vlastníckeho práva k pozemku par. č. 382 vôbec nedošlo a už vôbec nie vydržaním, keďže právny poriadok v režime Občianskeho zákonníka pred novelou č. 509/1991 Zb. vylučoval možnosť nadobudnutia osobného vlastníctva k pozemkom a rovnako vylučoval možnosť vydržania vlastníckeho práva fyzickými osobami. Občiansky zákonník v čase uzatvorenia notárskej zápisnice inštitút vydržania neupravoval a za predmet osobného vlastníctva považoval podľa § 127 Občianskeho zákonníka iba príjmy a úspory z práce a zo sociálneho zabezpečenia, ďalej najmä veci domácej a osobnej potreby, rodinné domčeky a rekreačné chaty. K pozemkom mohlo byť podľa § 199 ods. 1 Občianskeho zákonníka zriadené iba právo osobného užívania, a to len k pozemkom, ktoré boli v socialistickom spoločenskom vlastníctve a ktoré boli podľa územných plánov alebo územných rozhodnutí určené na výstavbu rodinných domčekov, rekreačných chát alebo garáží alebo na zriaďovanie záhradiek. Pôda určená na iné účely, najmä poľnohospodárska pôda, sa nemohla použiť na zriadenie práva osobného užívania. Sporný pozemok pritom nemožno pod toto zákonné ustanovenie subsumovať, keďže bol vo vlastníctve právnych predchodcov žalobcu, a teda nemohlo byť
k nemu zriadené právo osobného užívania. Žalobca navrhol zamietnuť odvolanie žalovaných v celom jeho rozsahu a uplatnil si náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.
37. Krajský súd v Prešove, ako súd odvolací (§ 34 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok, ďalej aj ako „CSP“), po preskúmaní napadnutého rozsudku, konania, ktoré mu predchádzalo a odvolania žalovaného podľa § 363 a § 365 ods. 1 CSP, súc viazaný dôvodmi a rozsahom tohto odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 CSP), skutkovým stavom zisteným súdom prvej inštancie podľa § 383 CSP, bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP, za splnenia podmienok uvedených v ustanovení § 219 ods. 3 CSP, dospel k záveru, že odvolania sporových strán nie sú dôvodné.
38. Z obsahu preskúmavaného spisu je zrejmé, že žalobca sa podanou žalobou domáhal vydania bezdôvodného obohatenia voči žalovaným v 1. a 2. rade, titulom neoprávneného užívania jeho pozemku (parc. č. 382) v rozhodnom období od 01.03.2015 do 28.02.2018. Zo žiadneho dôkazu vykonaného súdom prvej inštancie nevyplynulo, aby žalovaní predmet sporu užívali a akokoľvek sa bezdôvodne obohatili na úkor žalobcu. Naopak v konaní bolo preukázané že predmetnú parcelu užívala J. K. s manželom, pričom žalobca mal vedomosť, že stavebníkom a užívateľom stavby nie sú žalovaní, keďže bol účastníkom stavebného konania, aj oznamovateľom v rámci trestného konania, pričom obe konania preukázali užívanie pozemku rodinou J. K., nie žalovanými. Z dôvodov nedostatku pasívnej vecnej legitimácie súd prvej inštancie žalobu zamietol.
39. Žalobca nesprávnosť napadnutého rozsudku v jeho výrokoch I. a III. odôvodňuje tým, že súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ďalej súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. V odvolacom konaní pritom z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu a z dôvodov, z ktorých je odvolací súd oprávnený a povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať (§ 379, § 380 ods. 1 CSP). Odvolací súd posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov najmä v kontexte namietaných nesprávnych skutkových zistení a nesprávneho právneho posúdenia veci, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (viď rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II.ÚS 78/05).
40. V kontexte uplatnených odvolacích dôvodov vo všeobecnosti odvolací súd uvádza, že skutkový stav veci zisťuje súd na základe tvrdení sporových strán a výsledkov vykonaného dokazovania. Zistenie skutkového stavu, ktoré objektívne zodpovedá stavu veci je jednou z najdôležitejších činností v rámci sporového konania, pretože je základným predpokladom vôbec pre rozhodnutie súdu. Dôkazmi overený skutkový stav je však významný aj z hľadiska posúdenia správnosti tvrdení strán sporu a unesenia dôkazného bremena, ktoré je predpokladom ich úspešnosti, a to obzvlášť v sporovom konaní (primerane rozsudok NS SR sp. zn. 4Cdo/256/2012). Odvolací súd tiež zdôrazňuje aj to, že súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom strany sporu a procesný postoj strany sporu zásadne nemôže, bez ďalšieho, implikovať povinnosť súdu akceptovať návrhy, procesné úkony a obsah opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Súdy sú povinné na všetky uvedené procesné úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného procesu, v ktorom strana sporu uplatňuje svoj nárok alebo sa bráni proti ich uplatneniu, prípadne štádia civilného procesu.
41. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O omyl ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis, alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery (pozri napr. Najvyšší súd SR, sp. zn. 7 Cdo 7/2010).
42. V nadväznosti na odvolaciu argumentáciu žalobcu sa odvolací súd stotožnil s napadnutým rozsudkom. Konkrétne žalobca v podanom odvolaní v prvom rade nesúhlasí s právnym záverom súdu prvej inštancie o nedostatku jeho aktívnej vecnej legitimácie. Odvolací súd však uvádza, že nedostatok aktívnej vecnej legitimácie žalobcu nie je z napadnutého rozsudku čitateľný. Súd prvej inštancie zamietol
žalobu, keďže vykonaným dokazovaním nemal preukázané, aby žalovaní užívali sporný pozemok žalobcu takým spôsobom, ktorý by zakladal dôvod na vydanie bezdôvodného obohatenia. Žalovaní podľa vlastných tvrdení pozemok žalobcu neužívali, a to od času, čo ich upozornil na svoje vlastníctvo k pozemku, teda od času pred rozhodným obdobím, ktoré je predmetom žaloby. Z uvedeného je preto zrejmé, že dôvodom pre zamietnutie žaloby bola dôkazná situácia, ktorá nepreukázala tvrdenia žalobcu. Na margo odvolací súd uvádza, že aktívna legitimácia žalobca v konaní vyplynula z jeho vlastníckeho práva k pozemku parc. č. 382, ktoré nebolo sporné.
43. Ak sa súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku zmienil o nedostatku legitimácie sporovej strany v konaní, učinil tak v súvislosti so žalovanými v 1. a 2. rade, a to v kontexte zistení, že stavebníkmi a užívateľmi stavby na pozemku žalobcu sú J. K. a jej manžel, teda nie žalovaní v 1. a 2. rade, ktorí by z uvedeného spôsobu užívania pozemku žalobcu mali byť povinní vydať žalobcovi bezdôvodné obohatenie.
44. Za rozporné s vykonaným dokazovaním považuje žalobca tvrdenie súdu prvej inštancie, že žalovaní v 1. a 2. rade sporný pozemok žalobcu neužívali. Žalobca v tejto súvislosti poukazuje na výpovede svedkov i samotných žalovaných, no odvolací súd sa s jeho námietkami nestotožnil. Súd prvej inštancie sa totižto dostatočne vyporiadal s obsahom výpovede svedkov, pričom dospel k prislúchajúcim skutkovým záverom. Vo vyššie naznačených súvislostiach je potrebné uviesť, že vypočutí svedkovia zhodne vypovedali o užívaní pozemku žalobcu spôsobom umiestnenia psa, sušenia bielizne či dokonca uskladnenia dreva, no zároveň zhodne uvádzajú, že po tom, čo ich žalobca upozornil na neoprávnené užívanie pozemku niekedy v roku 2015, s užívaním pozemku žalovaní i svedkovia (J. K. a jej manžel) prestali. Žalobca pritom svoje tvrdenia o opaku nepreukázal. Jeho poukaz na výpoveď znalca P. N. nie je pre zvrátenie hodnovernosti ostatných výpovedí dostatočná. Znalec P. N. na pojednávaní konanom dňa 13.06.2022 uviedol iba to, že pri obhliadke pozemku nebolo vidieť nijaký pohyb, bola to zasnežená krajina. V roku 2018, keď tam znalec bol, bolo vidieť, že táto parcela je nejakým spôsobom užívaná. Z takto podanej výpovede však nie je čitateľné, akým spôsobom bola sporná parcela žalobcu užívaná, v akom rozsahu a už vôbec nie, kto parcelu užíval. Žalobca z uvedeného dôvodu neuniesol dôkazné bremeno, v dôsledku čoho je povinný znášať ťarchu neúspechu v rozsahu uplatnenej žaloby.
45. Odvolací súd tiež, nad rámec vyššie uvedených záverov, upriamuje pozornosť na odvolaciu argumentáciu žalobcu, ktorý nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia odvodzuje od hrabania, kosenia a upratovania ako relevantných spôsobov užívania svojej parcely zo strany žalovaných. Nemožno však opomínať, že výkon uvedených činností sledujúcich udržiavanie pozemku je povinnosťou vlastníka. Ak preto žalovaní v 1.a 2. rade vykonávali činnosti, ktoré podľa práva mal plniť sám žalobca, zdá sa procesné postavenie sporových strán obrátené. Žalovaní by mali mať v súlade s ustanovením § 454 Občianskeho zákonníka nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia v rozsahu vykonávaných činností na pozemku žalobcu. Za daného stavu má preto odvolací súd za to, že aj v prípade, že by žalovaní v 1. a 2. rade skutočne užívali pozemok žalobcu v rozhodnom období tým, že na ňom mali umiestneného psa alebo sušili bielizeň, tak zanedbateľný hospodársky prínos, ktorý z daného spôsobu užívania pozemku žalobcu mali, bol na strane žalobcu spravodlivo kompenzovaný ušetrením nákladov na udržiavanie jeho pozemku. V konaní súčasne nebolo preukázané, aby žalobcovi bolo zo strany žalovaných v 1. a 2. rade bránené v užívaní jeho vlastného pozemku.
46. S ohľadom na vyššie uvedené dospel odvolací súd k záveru o neopodstatnenosti odvolacieho dôvodu o nesprávnych skutkových zisteniach súdu prvej inštancie. Podľa názoru odvolacieho súdu bolo v preskúmavanej veci vykonané dokazovanie v dostatočnom rozsahu, súd prvej inštancie zároveň dostatočne vyhodnotil vykonaného dokazovanie a vyvodil z neho prislúchajúce skutkové závery.
47. Žalobca zároveň namieta, že súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil. V tomto kontexte však žalobcovi možno vytknúť, že v odvolaní neuviedol, v čom by mala spočívať vytýkaná nesprávnosť. Z vecnej argumentácie žalobcu nie je čitateľné akú zákonnú normu mal súd prvej inštancie použiť, resp. v akom rozsahu nesprávne aplikoval právnu normu. Za uvedeného stavu sa zdá, že žalobca odvolací dôvod o nesprávnom právnom posúdení uplatnil len formálne, no aj napriek tomu odvolací súd nevzhliadol v napadnutom rozhodnutí vytýkaný nedostatok nesprávneho právneho posúdenia veci. Súd prvej inštancie zistený skutkový stav riadne subsumoval pod prislúchajúce zákonné ustanovenia Občianskeho zákonníka o bezdôvodnom obohatení, pričom až neunesenie dôkazného bremena zo strany žalobcu bolo dôvodom zamietnutia žaloby.
48. V neposlednom rade žalobca namieta, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. V kontexte prislúchajúcej vecnej argumentácie žalobca uplatnený odvolací dôvod spája s arbitrárnosťou napadnutého rozsudku o absencii aktívnej vecnej legitimácie žalobcu. Ako však už bolo uvedené, odvolací súd je toho názoru, že zamietnutie žaloby nie je v zmysle odôvodnenia napadnutého rozsudku postavené na argumentácii o nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobcu, preto nebolo povinnosťou súdu prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia náležite uvedenú skutočnosť argumentovať. Uvedené zároveň činí uplatnený odvolací dôvod neopodstatneným.
49. Naproti tomu žalobca správne namieta, že súd prvej inštancie nereflektoval na čiastočné späťvzatie žaloby. Z obsahu spisu je pritom zrejmé, že žalobca podaním zo dňa 22.11.2018 vzal žalobu v časti uplatneného nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia za užívanie pozemku od 01.03.2015 do 18.06.2016 vo výške 2.479,50 eur späť a konanie žiadal v tejto časti zastaviť. Z ďalšieho procesného postupu súdu prvej inštancie však vyplynulo, že súd nereagoval na dispozičné oprávnenie žalobcu a neučinil tomu prislúchajúci procesný postup čiastočného zastavenia konania za splnenie zákonom stanovených predpokladov.
50. Z dôvodu uvedenej procesnej vady, ktorá nenašla svoju racionálnu argumentáciu ani v odôvodnení napadnutého rozsudku, odvolací súd postupom podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP zrušil rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku I. v časti zamietnutia žaloby o vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške 2.479,50 eur a v rozsahu zrušenia vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
51. Po vrátení veci bude úlohou súdu prvej inštancie realizovať procesný postup nasledujúci po čiastočnom späťvzatí žaloby podľa § 145 a nasl. CSP.
52. Prevyšujúci rozsah výroku I. rozsudku súdu prvej inštancie odvolací súd potvrdil postupom podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny, keďže súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu vykonal dokazovanie, vyvodil z neho prislúchajúce skutkové závery a zistený skutkový stav správne subsumoval pod právnu normu. Uplatnené odvolacie dôvody žalobcu neboli opodstatnené, čo odvolací súd už argumentoval v predchádzajúcej časti odôvodnenia tohto rozsudku.
53. Vo vzťahu k vzájomnej žalobe žalovaných je potrebné uviesť, že títo svoje vlastnícke právo k spornej parcele č. 382 odvodzujú od právneho titulu vydržania nehnuteľnosti v období rokov 1977 až 1993. Súd prvej inštancie vzájomnú žalobu zamietol a odvolací súd sa v kontexte odvolacej argumentácie sporových strán s týmto záverom stotožnil. Vydržanie cudzej nehnuteľnosti totižto predstavuje vážny zásah do vlastníckeho práva ako absolútneho vecného práva. Zákonodarca preto pre vydržanie veci stanovuje predpoklady dlhodobej nerušenej držby veci a dobromyseľnosť držiteľa.
54. Dlhodobosť držby je objektívnym hľadiskom, ktoré v preskúmavanej veci nevyvoláva pochybnosti a v prípade nehnuteľnosti predstavuje 10 rokov. Predmetná podmienka v preskúmavanom prípade s ohľadom na časový odstup rokov 1977 a 1993 by bola splnená. Naopak, problematickou je dobromyseľnosť držby. Žalovaní svoju dobromyseľnosť odvodzujú len od toho, že predajca im v roku 1977 ukázal hranice pozemku, ktoré mali siahať až na sporný pozemok žalobcu. V nadväznosti na takto prednesené informácie od predajcu, mali žalovaní za to, že časť sporného pozemku žalobcu im patrí a užívali ho preto ako svoj. V naznačenom kontexte však nemožno z obsahu spisu prehliadať viacero kontraindikatívnych skutočností, ktoré spochybňujú tvrdenia žalovaných.
55. V prvom rade je potrebné uviesť, že predaj nehnuteľností žalovaným v roku 1977 je zaznamenaný v notárskej zápisnici, ktorá je obsahom súdneho spisu. Z jej obsahu nevyplýva, aby predmetom kúpy mala byť okrem rodinného domu aj letná kuchyňa, za ktorou podľa tvrdení žalovaných mala byť nimi prezumovaná hranica pozemkov. Listinné podklady o kúpe nehnuteľností z roku 1977 teda nepotvrdzujú skutkové tvrdenia žalovaných.
56. V konaní je tiež nesporné, že žalovaný v 1. rade listom zo dňa 02.02.1993 žiadal o odkúpenie pozemku, štátny majetok C. D., pretože mal vedomosť o tom, že pozemok mu nepatrí. Od tohto okamihu ani žalovaní v preskúmavanom prípade nepopierajú nedobromyseľnosť držby, no odvolací súd uvádza, že nemožno len mechanicky povedať, že ich držba do 01.02.1993 bola dobromyseľná. Odvolací súd
v tejto súvislosti zároveň poukazuje na to, že o dobromyseľnosti nemôže svedčať to, pokiaľ žalovaní, podľa vlastných tvrdení, pozemok v minulosti užívali ako svoj a následne sa už do určitého okamihu snažili tento pozemok odkúpiť, keďže to samozrejme neguje ich celkovú dobromyseľnosť. Nemožno teda pripustiť taký stav, že žalovaní najprv žiadajú určiť vlastnícke právo titulom vydržania a pokiaľ by to nebolo možné, tak sú ochotní pozemok aj odkúpiť. V danom prípade nie je ani preukázaný okamih, kedy sa žalovaný v 1. rade skutočne dozvedel o tom, že sporný pozemok č. 382 mu nepatrí a rozhodol sa situáciu vlastnícky riešiť so štátnym majetkom Veľký Slavkov. Žalobcovia nepredložili súdu žiadne ďalšie relevantné tvrdenia ani dôkazné návrhy. Výpovede svedkov skutkový stav príliš neozrejmujú, keďže najčastejšie vypovedali o tom, že o okolnostiach odkúpenia pozemku z roku 1993 nemajú vedomosť. Čiastočné objasnenie skutkového stavu priniesla len výpoveď svedkyne J. K.. Z jej výpovede je totižto zrejmé, že žalovaní riešili situáciu ohľadom vlastníctva sporného pozemku so štátnymi majetkami niekedy v 90. rokoch minulého storočia. Riešilo sa to dlho, počas komunizmu aj potom. Odvolací súd k tomuto uvádza, že ak komunizmus v Československu padol v roku 1989, tak potom výpoveď svedkyne potvrdila, že žalovaní si už pred tým časom boli vedomí, že sporný pozemok im nepatrí, preto nemohli byť v jeho držbe dobromyseľní.
57. Spornosť v dôkaznej situácii napokon vyplýva aj z nejednoznačných vyjadrení a postupov žalovaných, ktorí striedavo navrhujú mimosúdne riešenie sporu odkúpením pozemku od žalobcu a striedavo sa domáhajú určenia vlastníckeho práva vydržaním. Právna argumentácia žalovaných by však mala byť jednoznačná, aby bolo možné bez pochybností ustáliť, že žalovaní užívali pozemok žalobcu dobromyseľne, na základe domnelého právneho titulu, ktorý by aj z pohľadu nezainteresovaného objektívneho pozorovateľa bol spôsobilý vyvolať presvedčenie o tom, že pozemok mu patrí.
58. Žalovaní v naznačených súvislostiach nerozptýlili pochybnosti v dôkaznej situácii, v dôsledku čoho neuniesli dôkazné bremeno, s následkom neúspechu v časti ich vzájomnej žaloby. Pre spravodlivé usporiadanie pomerov medzi sporovými stranami je potrebné zároveň dodať, že žalovaní už asi 20 rokov sporný pozemok žalobcu neužívajú a doposiaľ neboli ani pochybnosti o tom, že tento pozemok im nepatrí. Za danej situácie sa zdá, že žalovaní sa domáhajú vlastníckeho práva vydržaním, aby vyporiadali svoje susedské vzťahy súdnym rozhodnutím, keďže na kúpnej cene pozemku sa dohodnúť nevedia. Odvolací súd však v zhode so súdom prvej inštancie nedospel k presvedčeniu, že žalovaní užívali v rokoch 1977 až 1993 sporný pozemok dobromyseľne, pričom ich dobromyseľnosť by mala byť natoľko jednoznačná, že by žalobcu pozbavila jeho vlastníckeho práva.
59. Za daného stavu odvolací súd potvrdil napadnutý rozsudok vo výroku II. o zamietnutí vzájomnej žaloby o určenie vlastníckeho práva vydržaním ako vecne správny, postupom podľa § 387 ods. 1 CSP.
60. V nadväznosti na zrušenie rozsudku súdu prvej inštancie v časti výroku I. o zamietnutí žaloby o vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške 2.479,50 eur s príslušenstvom, zrušil odvolací súd aj súvisiaci výrok III. o trovách konania a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. V kontexte toho však odvolací súd dáva do pozornosti súdu prvej inštancie, že predmetom konania sú skutkovo samostatné nároky o vydanie bezdôvodného obohatenia a určenie vlastníckeho práva, ktoré dôvodia rozhodnúť o náhrade trov konania samostatným výrokom vo vzťahu k žalobe i vzájomnej žalobe.
61. V novom rozhodnutí rozhodne súd prvej inštancie aj o trovách odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 CSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods. 2 CSP).
Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 CSP). Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 CSP v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).