Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_8To-70-2020.pdf
PDF · 118.64 KB
Case nature
Area
Subarea
8To/70/2020
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Michalanského, sudcov JUDr. Daniely Mitterpákovej a JUDr. Miroslava Baňackého v trestnej veci proti obžalovanej W. P. pre obzvlášť závažný zločin úverového podvodu podľa § 222 ods. 1, ods. 5 písm. a/ Tr. zák., o odvolaní prokurátora a obžalovanej proti rozsudku Okresného súdu Košice I sp. zn. 10T/15/2013 zo dňa 30. 6. 2020, na verejnom zasadnutí konanom v Košiciach dňa 28. júna 2021 takto
rozhodol:
Podľa § 321 ods. 1 písm. e/ Tr. por. z r u š u j e napadnutý rozsudok.
Obžalovanej W. P., nar. 6. XX. XXXX v S., trvale bytom P., ul. R. č. 3
pre skutok, z ktorého bola právoplatne uznaná vinnou rozsudkom Okresného súdu Košice I sp. zn. 10T 15/2013 zo dňa 5.6.2017 v spojení s uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 8To 109/2017 zo dňa 9.4.2018
a to, že
- W. P. ako osoba zodpovedná konať v mene spoločnosti P., s.r.o. so sídlom v Košiciach na ul. Štefánikovej č. 3, O.: XX XXX XXX (ďalej len P., s.r.o.), v P. na ul. S. č. XX, v pobočke Slovenskej záručnej a rozvojovej banky, a.s. so sídlom Štefánikova č. 27, Bratislava, od tejto vylákala poskytnutie úveru vo výške 5 500 000,- Sk (182 566,55 Eur) na podklade uzavretej úverovej zmluvy č. UM-52012-2006 zo dňa 06.11.2006, predmetom ktorej bolo poskytnutie finančných prostriedkov na financovanie nákupu technológie a na podklade uzavretej zmluvy o zriadení záložného práva k hnuteľným veciam č. UM-52012-2006 zo dňa 06.11.2006 predmetom ktorej bolo zriadenie záložného práva aj k hnuteľným veciam a to jednohlavového začisťovacieho automatu EKA 571, dvojhlavovej pokosovej rezačky ZGS 314, 315, 316, štvorhlavového stroja MSD - zváračky, začisťovacej frézy EPA 170 a softvéru riadenia výroby MPS, ktorá zmluva mala slúžiť na zabezpečenie návratnosti predmetného úveru, poskytnutý úver v stanovených termínoch nesplácala, uhradila iba časť dohodnutých splátok, zvyšnú časť úveru nevrátila a neurobila tak doposiaľ, pričom uvedené hnuteľné veci v čase uzavretia zmlúv ani nepatrili do jej osobného vlastníctva a ani do vlastníctva spol. KORFAM, s.r.o., ich nákup zdokladovala v čase uzavretia uvedených zmlúv predložením nepravdivých podkladov, konkrétne predfaktúry č. 2061478 a faktúry 20/09/2006 zo dňa 11.09.2006, ktoré jej v presne nezistenej dobe do 02.10.2006 v sídle spol. KORFAM, s.r.o. poskytol D. H. ako osoba zodpovedná konať v mene spol. Alles, s.r.o. Košice, čím takto svojim konaním Slovenskej záručnej a rozvojovej banke, a.s. Bratislava spôsobili škodu vo výške 5 500 000,- Sk (182 566,55 Eur),
-právne kvalifikovaný ako obzvlášť závažný zločin úverového podvodu podľa § 222 ods. 1, ods. 5 písm. a/ Trestného zákona
u k l a d á
podľa § 222 ods. 5, § 38 ods. 2, § 39 ods. 1 Trestného zákona trest odňatia slobody vo výmere 5 (piatich) rokov. Podľa § 48 ods. 4 Trestného zákona súd obžalovanú na výkon trestu odňatia slobody zaraďuje do ústavu na výkonu trestu s minimálnym stupňom stráženia. Podľa 76 ods. 1 Trestného zákona ukladá obžalovanej ochranný dohľad v trvaní 1 (jedného) roka.
Podľa § 319 Tr. por. z a m i e t a odvolanie prokurátora.
odôvodnenie:
Okresný súd Košice I rozsudkom sp. zn. 10T/15/2013 zo dňa 30. 6. 2020 pre skutok, z ktorého bola právoplatne uznaná vinnou rozsudkom Okresného súdu Košice sp. zn. 10T/15/2013 zo dňa 5. 6. 2017 spojení s uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 8 To/109/2017 zo dňa 9. 4. 2018 a to, že
W. P. ako osoba zodpovedná konať v mene spoločnosti P., s.r.o. so sídlom v P. na ul. R. č. 3, O.: XX XXX XXX (ďalej len P., s.r.o.), v P. na ul. S. č. XX, v pobočke Slovenskej záručnej a rozvojovej banky, a.s. so sídlom Štefánikova č. 27, Bratislava, od tejto vylákala poskytnutie úveru vo výške 5 500 000,- Sk (182 566,55 Eur) na podklade uzavretej úverovej zmluvy č. UM-52012-2006 zo dňa 06.11.2006, predmetom ktorej bolo poskytnutie finančných prostriedkov na financovanie nákupu technológie a na podklade uzavretej zmluvy o zriadení záložného práva k hnuteľným veciam č. UM-52012-2006 zo dňa 06.11.2006 predmetom ktorej bolo zriadenie záložného práva aj k hnuteľným veciam a to jednohlavového začisťovacieho automatu EKA 571, dvojhlavovej pokosovej rezačky ZGS 314, 315, 316, štvorhlavového stroja MSD - zváračky, začisťovacej frézy EPA 170 a softvéru riadenia výroby MPS, ktorá zmluva mala slúžiť na zabezpečenie návratnosti predmetného úveru, poskytnutý úver v stanovených termínoch nesplácala, uhradila iba časť dohodnutých splátok, zvyšnú časť úveru nevrátila a neurobila tak doposiaľ, pričom uvedené hnuteľné veci v čase uzavretia zmlúv ani nepatrili do jej osobného vlastníctva a ani do vlastníctva spol. KORFAM, s.r.o., ich nákup zdokladovala v čase uzavretia uvedených zmlúv predložením nepravdivých podkladov, konkrétne predfaktúry č. 2061478 a faktúry 20/09/2006 zo dňa 11.09.2006, ktoré jej v presne nezistenej dobe do 02.10.2006 v sídle spol. KORFAM, s.r.o. poskytol D. H. ako osoba zodpovedná konať v mene spol. Alles, s.r.o. Košice, čím takto svojim konaním Slovenskej záručnej a rozvojovej banke, a.s. Bratislava spôsobili škodu vo výške 5 500 000,- Sk (182 566,55 eur),
obžalovanej uložil podľa § 222 ods. 5, § 38 ods. 2 Trestného zákona, § 39 ods. 1 Tr. zák. trest odňatia slobody v trvaní 8 rokov a podľa § 48 ods. 4 Trestného zákona ju na výkon trestu odňatia slobody zaradil do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s minimálnym stupňom stráženia. Podľa § 76 ods. 1 Trestného zákona jej uložil aj ochranný dohľad v trvaní jedného roka.
Proti tomuto rozsudku podali odvolanie prokurátor a obžalovaná.
V písomných dôvodoch odvolania okresný prokurátor uviedol, že s argumentáciou súdu sa stotožňuje, ale nesúhlasí s jej výsledkom, t. j. s mimoriadnym znížením trestu uloženého obžalovanej. Podľa jeho názoru skutočnosti, ktorými sa súd zaoberal odôvodňujú uloženie trestu na spodnej hranici zákonom stanovenej trestnej sadzby, avšak kategoricky odmieta, že sa jedná o mimoriadne okolnosti, na ktoré zákon myslel v ustanovení § 39 Tr. zák. Mimoriadne zníženie trestu odňatia slobody možno odôvodniť aj okolnosťami, ktoré sú znakom príslušnej skutkovej podstaty trestného činu, pokiaľ ich význam alebo intenzita, ktorou boli naplnené, výraznejšie vybočujú z obvyklých prípadov takýchto trestných činov a preto odôvodňujú zhovievavejší prístup pri ukladaní trestu. Okolnosťami prípadu však môžu byť aj také okolnosti, ktoré nie sú nevyhnutnou súčasťou príslušnej skutkovej podstaty, pokiaľ sa v danej kvalite a kvantite pravidelne nevyskytujú. Pomery páchateľa sa týkajú jeho osobnostného hodnotenia. Ide teda o okolnosti, ktoré charakterizujú osobu páchateľa ako objekt trestu, a tiež o okolnosti, pre ktoré je rovnaký trest pre rôznych páchateľov rôzne citeľný. Ich význam pre mimoriadne zníženie trestu odňatia slobody sa zhodnotí podobne ako význam okolností prípadu. Z hľadiska tohto ustanovenia sa vyžaduje, aby išlo o pomery
takého charakteru, z ktorých je zjavné, že trest odňatia slobody uložený v rámci zákonnej trestnej sadzby by páchateľ pociťoval podstatne citeľnejšie ako iní páchatelia. V podstate sa hodnotia rodinné a osobné pomery, ktoré existujú až v čase rozhodovania o treste. Je toho názoru, že osobné pomery obžalovanej, ani okolnosti prejednávaného prípadu nie sú nijako výnimočné a preto neodôvodňujú mimoriadne zníženie trestu odňatia slobody. Na základe toho navrhol, aby odvolací súd z dôvodov uvedených v § 321 ods. 1 písm. d/, e/ Trestného poriadku zrušil napadnutý rozsudok vo výroku o treste a aby podľa § 322 ods. 3 Trestného poriadku rozhodol vo veci sám tak, že pri nezmenenom výroku o vine uloží obžalovanej nepodmienečný trest odňatia slobody v trvaní 10 rokov so zaradením do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia.
V písomnom odôvodnení odvolania obžalovaná prostredníctvom svojho obhajcu uviedla, že konajúci súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol, že pristúpil k využitiu § 39 ods. 1 Trestného poriadku, a mimoriadne znížil trest pod dolnú hranicu trestnej sadzby, nakoľko má za to, že vzhľadom na okolnosti prípadu exitujú skutočnosti, ktoré odôvodňujú využitie inštitútu mimoriadneho zníženia trestu a na zabezpečenie ochrany spoločnosti a nápravu páchateľa postačuje aj trest kratšieho trvania. Uložený trest vo výmere 8 rokov nepodmienečne je vzhľadom na vysoký vek obžalovanej, jej zdravotné problémy a v neposlednom rade na dlhú dobu od spáchania skutku, nepochybne neprimerane prísny. V danom prípade súd jednoznačne pochybil, keď pri výmere trestu nebral do úvahy tú významnú skutočnosť, že od spáchania skutku uplynulo vyše 14 rokov a tiež ďalší nemenej podstatný fakt, že za ten čas sa obžalovaná nedopustila žiadnej protiprávnej činnosti. Plynutím času sa znižuje záujem spoločnosti na potrestaní páchateľa a slabne potreba jednak individuálnej prevencie (pokiaľ páchateľ v priebehu trestného stíhania nespáchal ďalší trestný čin, možno predpokladať, že sa napravil) a tiež potreba generálnej prevencie (výchovné a odstrašujúce účinky trestu na ostatných členov spoločnosti sa plynutím času znižujú). Neprimeranou dĺžkou trestného stíhania sa vytráca základný vzťah medzi protiprávnym konaním páchateľa a ukladaným trestom. Konajúci súd dĺžku konania dáva za vinu samotnej obžalovanej s poukazom na to, že obžalovaná mala možnosť pristúpiť k schváleniu dohody o vine a treste s prokurátorom, pričom ak by bola schválená, mohla mať už v súčasnosti trest vykonaný. Podľa názoru súdu sa teda obžalovaná mala priznať k spáchaniu skutku, aj keď sa cíti byť nevinná len preto, aby skôr vykonala trest a zbytočne nepredlžovala trestné konanie. Uvedené zdôvodnenie zo strany súdu považuje za absurdné.
Uviedol, že obžaloba bola podaná už v roku 2013, teda pred siedmimi rokmi, pričom napadnuté rozhodnutie je v poradí tretím rozhodnutím konajúceho súdu v tomto konaní. Preto ak by súd už pôvodne rozhodol spravodlivo a zákonným spôsobom, rovnako by nedošlo k neprimeranému predlžovaniu konania. Berúc do úvahy, že odo dňa, kedy mal byť skutok spáchaný uplynula doba viac ako 14 rokov, bolo povinnosťou konajúceho súdu pri výmere trestu zohľadniť dlhší časový odstup od spáchania skutkov a uložiť trest výrazne miernejší a nepristúpiť k uloženiu nepodmienečného trestu odňatia slobody, ktorý absolútne nereflektuje samotný účel trestu, ktorý by má byť uložením trestu dosiahnutý. Dal do pozornosti odvolaciemu súdu rozsudok ESĽP Vasilev a ost. proti Bulharsku z 08.11.2007 k sťažnosti č. 61257/00, keď trestné stíhanie sťažovateľov stíhaných za lúpež s priťažujúcimi okolnosťami trvalo 6 rokov a 9 mesiacov v prípade Vasilev, 7 rokov a 4 mesiace v prípade ostatných troch sťažovateľov. Súd súhlasil, že trestné konanie bolo príliš dlhé a skonštatoval, že zastavenie trestného stíhania nepredstavovalo dostatočnú kompenzáciu pre sťažovateľov. Súd rozhodol, že sťažovatelia stále môžu tvrdiť, že sú obeťou porušenia čl. 6 ods. 1 Dohovoru a priznal im spoločne 6000 € ako nemajetkovú ujmu.
Považuje za dôležité tiež zdôrazniť, že obžalovaná nespáchala násilný trestný čin, nie je ohrozením pre spoločnosť. Vzhľadom k jej veku a početným chronickým ochoreniam, sa môže jej zdravotný stav zhoršiť v súvislosti s prísnym väzenským režimom a s tým spojeným psychickým rozpoložením. Výkon trestu odňatia slobody bude preto neporovnateľne ťažšie znášať, ako keby išlo o osobu v nižšom veku a bez zdravotných ťažkostí. Už samotná dĺžka trestného konania je pre obžalovanú dostatočným trestom, nakoľko tá nesporne ovplyvnila kvalitu jej osobného, ale aj rodinného života a nie je možné vylúčiť, že to mohlo mať negatívny dopad aj na samotné zdravie obžalovanej. Vzhľadom na uvedené, aj keď súd pristúpil k inštitútu mimoriadneho zníženia trestu, považuje uložený trest vo výmere 8 rokov nepodmienečne za neprimeraný a nespravodlivý, ktorý absolútne nezohľadňuje účel trestu či už z hľadiska individuálnej alebo generálnej prevencie. V tejto súvislosti poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zo dňa 4.2.2014 sp. zn. 2Tdo V 21/2013, v ktorom najvyšší súd uviedol, že dĺžka
konania, ktorá s prihliadnutím na obtiažnosť veci, postoj obvineného k trestnému stíhaniu a procesný postup orgánov činných v trestnom konaní alebo súdu výrazne a neprimerane presahuje dĺžku konania v porovnateľných veciach je takou okolnosťou prípadu, ktorá môže odôvodniť v zmysle judikatúry ESĽP za istých okolnosti i meritórne ukončenie veci zastavením trestného stíhania alebo oslobodením spod obžaloby.
V nadväznosti na vyššie uvedené skutočnosti žiada, aby odvolací súd starostlivo zvážil všetko vyššie uvedené a navrhol, aby rozhodnutie súdu prvého stupňa podľa § 321 ods. 1 písm. e/ zrušil a sám vo veci rozhodol tak, že trestné stíhanie proti obžalovanej W. P. zastaví, alternatívne vec vráti súdu prvého stupňa, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol. Obžalovaná sa prostredníctvom svojho obhajcu vyjadrila k odvolaniu prokurátora a uviedla, že prokurátor v odôvodnení odvolania uviedol, že je toho názoru, že osobné pomery obžalovanej ani okolnosti prejednávaného prípadu nie sú nijako výnimočné a preto neodôvodňujú mimoriadne zníženie trestu. Asi je len ilúziou, aby prokurátor aj keď nepatrí do systému súdnictva konal spôsobom podobným, ako konajú súdy, teda čestne a nestranne. Skutočnosť, že prokurátor nie je spokojný s tak vysokým trestom, ktorý bol obžalovanej uložený napriek daným okolnostiam a odvolal sa proti rozhodnutiu súdu je ťažko pochopiteľné. Reálne uplatnenie základného práva na súdnu ochranu predpokladá, že účastníkovi konania sa táto ochrana dostane v zákonom predpokladanej kvalite a v primeranom čase, pričom výklad a používanie zákonných ustanovení príslušných procesných predpisov musí v celom rozsahu rešpektovať právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 Dohovoru a to aj v tom prípade, keď osoba obvinená zo spáchania trestného činu odmietne navrhovanú dohodu o vine a treste. Opätovne zdôraznil, že od spáchania skutku uplynulo vyše 14 rokov a odo dňa podania obžaloby na súd uplynulo vyše 7 rokov, teda v danom prípade ide o tak dlhú dobu od spáchania skutku, že uloženie nepodmienečného trestu odňatia slobody by bolo zo strany súdu len mechanickým uplatnením zákona bez zváženia samotného účelu trestu, ktorý má byť uložením konkrétneho trestu dosiahnutý. Podľa právneho názoru Ústavného súdu Českej republiky vyjadreného v náleze pod sp. zn. I. ÚS 554/04 zo dňa 31.03.2005 po dobe dlhšej ako 12 rokov od spáchania trestnej činnosti účel trestu nemožno dosiahnuť uložením trestu odňatia slobody, ktorý je z hľadiska účelu či funkcie vo vzťahu k obžalovanému čírou represiou.
Navrhol, aby odvolací súd odvolanie prokurátora Okresnej prokuratúry Košice I podľa § 319 Trestného poriadku zamietol ako nedôvodné. Na podklade takto podaných odvolaní odvolací súd v zmysle ustanovenia § 317 ods. 1 Tr. por. preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolatelia podali odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo a zistil nasledovné.
Krajský súd už v tejto veci dvakrát konal, keď uznesením sp. zn. 8To/108/2016 zo dňa 19. 12. 2016 podľa § 321 ods. 1 písm. b/, c/, ods. 3 Tr. por. zrušil napadnutý rozsudok a podľa § 322 ods. 1 Tr. por. vec vrátil okresnému súdu, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol. Podstatou predmetného uznesenia bola nepreskúmateľnosť napadnutého rozsudku.
Následne uznesením sp. zn. 8To/109/2017 zo dňa 9. apríla 2018 podľa § 321 ods. 1 písm. e/, ods. 3 Tr. por. zrušil napadnutý rozsudok vo výroku o treste vo vzťahu k obžalovanej W. P. a podľa § 322 ods. 1 Tr. por. vec vrátil okresnému súdu, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol. Podľa § 319 Tr. por. zamietol odvolanie spoluobžalovaného D. H.. Predmetným uznesením rozsudok Okresného súdu Košice I sp. zn. 10T/15/2013 zo dňa 5. 6. 2017 vo výroku o vine vo vzťahu k obžalovanej W. P. nadobudol právoplatnosť.
Ako je to z predloženého spisového materiálu zrejmé, okresný súd na základe vyjadreného právneho názoru krajského súdu na hlavnom pojednávaní konanom dňa 3. 4. 2019 rozhodol o pribratí znalca za účelom nariadenia znaleckého dokazovania a následne uznesením zo dňa 20. 5. 2019 bol do konania pribratý znalec z odboru zdravotníctva a farmácia, odvetvie neurológia s tým, že znalcovi bolo zároveň povolené pribrať do konania odborného konzultanta z odboru klinická onkológia. Dňa 13. 9. 2019 bolo súdu doručené oznámenie, že znalecký posudok nebude vyhotovený v určenej lehote do 25. 10. 2019 a následne hlavné pojednávanie nariadené na deň 20. 4. 2020 bolo zrušené z dôvodu opatrení Úradu verejného zdravotníctva proti zabráneniu šírenia vírusu COVID-19.
Na hlavnom pojednávaní konanom dňa 30. 6. 2020 okresný súd dokazovanie výsluchom znalca a obžalovanej vykonal a vo veci rozhodol napadnutým rozsudkom.
Z výsluchu obžalovanej, ako to uviedol okresný súd vyplýva, že má problémy s močovými cestami a obličkami, často navštevuje lekára, bola aj na CT vyšetrení s tým, že jej majú oznámiť, či ide na operáciu alebo nie. Dňa 13. 8. 2020 bola objednaná na kardiologické vyšetrenie.
Z výsluchu znalca vyplynulo, že obžalovaná bola v roku 1995 operovaná pre obličkové kamene, ide u nej o recidivujúce veci s tým, že charakter týchto ochorení sa lieči ambulantne a nie je potrebná hospitalizácia. Znalec obžalovanú aj vyšetril 1. 10. 2019. Je síce pravdou, že odvtedy môže mať obžalovaná nejaké problémy, avšak vychádza zo skutočnosti, že ak by bola dekompenzovaná stenóza srdcovej chlopne, s istotou by ju hospitalizovali vo VÚSCH. Z neurologického hľadiska by nebola obžalovaná ohrozená na živote a zdraví v súvislosti s výkonom trestu odňatia slobody. Nález na chrbtici je primeraný veku ako u každého iného človeka.
V súčasnosti je celkový zdravotný stav obžalovanej stabilizovaný a primeraný veku. Posledná preventívna prehliadka u lekára zo dňa 18. 4. 2019 je priaznivá. Je práceschopná a v rozhodnom čase aj pracovala v pizzerii. Obžalovaná bola dňa 14. 12. 2005 operovaná - bol jej odstránený neuroendokrinný nádor pankreasu, ďalšia liečba u onkológa nebola potrebná, len sledovanie raz ročne. Obžalovaná je takmer 15 rokov od operácie, z hľadiska posudkovej medicíny ju možno považovať za vyliečenú v tomto smere. V súčasnosti nie je dôvod uvažovať o žiadnej operácii u obžalovanej.
Vo vzťahu k posúdeniu zdravotného stavu na základe doplneného dokazovania sa tak krajský súd stotožnil s vyhodnotením zdravotného stavu obžalovanej v tom smere, že obžalovaná síce má zdravotné ťažkosti, ktoré sú však primerané veku a tieto nebránia ani uloženiu nepodmienečného trestu odňatia slobody.
Ďalej čo sa týka osoby obžalovanej okresný súd správne zistil, že bola doposiaľ dvakrát súdne trestaná, avšak v oboch prípadoch sa na ňu hľadí, akoby nebola odsúdená. Pre úplnosť krajský súd dodáva, že išlo o odsúdenia z roku 2010 a z roku 2012. Krajský súd sa stotožnil tiež s hodnotením okresného súdu vo vzťahu k priťažujúcim a poľahčujúcim okolnostiam s tým, že žiadne neboli zistené.
Krajský súd považuje po dôslednom vyhodnotení všetkých okolností majúcich význam pre určenie druhu trestu a jeho výmery za vecne správne a zákonné aj rozhodnutie okresného súdu o aplikácii ustanovenia § 39 ods. 1 Tr. zák. o mimoriadnom znížení trestu odňatia slobody pod dolnú hranicu zákonom stanovenej trestnej sadzby, nakoľko má taktiež za to, že vzhľadom na okolnosti prípadu existujú skutočnosti, ktoré odôvodňujú využitie tohto inštitútu a na zabezpečenie ochrany spoločnosti a nápravu obžalovanej postačuje aj trest kratšieho trvania, ako je dolná hranica trestnej sadzby, ktorá predstavuje 10 rokov trestu odňatia slobody a to predovšetkým vzhľadom na celkovú dĺžku konania v predmetnej trestnej veci. Na druhej strane sa však krajský súd nestotožnil úplne s celou argumentáciou okresného súdu, jednak k výške uloženého trestu, i keď za aplikácie ustanovenia § 39 ods. 1 Tr. zák. a jednak ku konštatovaniu, že obžalovaná sama svojou zápornou odpoveďou zmarila schválenie dohody o vine a treste, čím vlastne sama prispela k predĺženiu konania, nakoľko ak by dohoda o vine a treste bola schválená, nepodmienečný trest odňatia slobody vo výmere 6 rokov a 8 mesiacov mohla mať v súčasnosti vykonaný.
Pokiaľ ide o samotnú dĺžku konania považuje krajský súd za potrebné uviesť nasledujúce skutočnosti.
V demokratickom právnom štáte sú všetky orgány verejnej moci povinné rešpektovať základné práva a slobody a úlohou súdov je poskytovať im ochranu. Pri ochrane základných práv a slobôd je potrebné trvať na uplatnení zásady priamosti a bezprostrednosti. V prípade, že všeobecný súd zistí už sám porušenie základného práva, či slobody, je povinný uskutočniť všetky opatrenia k tomu, aby k ďalšiemu porušovaniu nedochádzalo a už existujúce porušenie odčiniť prostriedkami, ktorými disponuje v rámci svojej právomoci. V trestnom konaní sú tak súdy povinné rešpektovať požiadavku spravodlivej rovnováhy medzi obmedzením práva na osobnú slobodu na jednej strane a verejným záujmom na stíhaní a potrestaní príslušného subjektu na strane druhej (ÚS ČR IV.ÚS 380/09).
Ústava Slovenskej republiky v článku 48 ods. 2 zaručuje, že každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov. Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd v znení Protokolu č. 11, ktorý nadobudol účinnosť 1. novembra 1998 v článku 6 ods. 1 zakotvuje, že každý má
právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednávaná nezávislým a nestranným súdom. Primeraná lehota, v ktorej má byť vec prejednaná nie je výslovne stanovená, je však riešená judikatúrou Európskeho súdu a vyplýva z nej, že v trestnom konaní lehota začína plynúť od vznesenia obvinenia. Pri posudzovaní lehoty je potrebné prihliadať na zložitosť prípadu, chovanie osôb, ktoré mohli prispieť k prieťahom a tiež k spôsobu, akým štátne orgány záležitosť prejednali. Vo výnimočných prípadoch Európsky súd uznal za primeranú lehotu konania pred vnútroštátnymi orgánmi lehotu v trvaní 6 rokov. Svojimi dôsledkami v kontexte 10 rokov od spáchania obžalobného skutku môžu nadobudnúť charakter odopretia spravodlivosti (denegatio iustitiae).
Ochrana práva na primeranú dĺžku konania, ktorú garantuje článok 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a článok 6 ods. 1, 2 Dohovoru, resp. kompenzácia jeho porušenia môže byť dosiahnutá prostriedkami, ktoré sú vlastné trestnému právu, ak sú jeho normy vykladané ústavne komformným spôsobom. Takto naznačený postup trestných senátov všeobecných súdov je aj istou formou prevencie pred nastúpením zodpovednosti súdu (štátu) a jeho povinnosti ku kompenzácii vo finančnom vyjadrení.
Porušenie práva na prejednanie veci v primeranej lehote je tak bezpochyby významným zásahom do princípov zaručujúcich právo na spravodlivý proces, pričom neprimeraná dĺžka konania je závažným a nežiadúcim javom, ktorý nielen odporuje zmyslu práva obvineného na spravodlivý proces, ale je i v rozpore so základnými zásadami trestného práva a odporuje účelu trestného konania.
Článok 6 ods. 1 Dohovoru nestanovuje žiadnu výchovnú sankciu, ktorou by stíhal porušenie práva na spravodlivý proces, ktoré je v tomto článku zakotvené a pod ktorým je uvedený celý rad čiastkových práv a slobôd, ktorého súčasťou je i právo na rozhodnutie v primeranej lehote.
Ako to už vyššie krajský súd uviedol, primeranosť dĺžky konania je judikatúrou ESĽP posudzovaná s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu s prihliadnutím ku kritériám zakotveným v judikatúre, akými sú zložitosť prípadu, správanie sťažovateľa a správanie sa štátnych orgánov, poprípade čo je pre sťažovateľa v stávke. ESĽP v žiadnom zo svojich rozhodnutí nekonkretizoval všeobecne záväznú dobu, ktorú by bolo možné za primeranú lehotu považovať s tým, že každú trestnú vec je potrebné hodnotiť individuálne s poukazom na všetky konkrétne okolnosti daného prípadu.
Z predloženého spisového materiálu je zrejmé, že skutok bol spáchaný v druhej polovici roka 2006, k právoplatnému vzneseniu obvinenia došlo dňa 31. 10. 2011. Návrh na schválenie dohody o vine a treste vo vzťahu k obžalovanej P. podal prokurátor na Okresný súd Košice I dňa 28. 2. 2013. Dňa 15. 5. 2013 sa malo uskutočniť verejné zasadnutie, avšak obžalovaná sa ospravedlnila a verejné zasadnutie sa odročilo na deň 29. 5. 2013, ktorého sa obžalovaná opäť nezúčastnila. Verejné zasadnutie, predmetom ktorého bolo rozhodnutie o návrhu dohody o vine a treste sa následne uskutočnilo dňa 16. 9. 2013 s tým, že obžalovaná odpovedala záporne, čím k schváleniu dohody nedošlo a preto okresný súd podľa § 334 ods. 3 Tr. por. rozhodol o vrátení veci prokurátorovi do prípravného konania. Dňa 14. 10. 2013 bola súdu doručená na obžalovanú obžaloba. Krajský súd v tejto súvislosti dôsledne preskúmal spisový materiál a zistil, že okresný súd nariaďoval vo veci termín hlavného pojednávania, z ktorých sa aj viaceré nekonali, eventuálne boli odročené, avšak zároveň v tejto súvislosti zistil, že ani v jednom prípade nedošlo k zmareniu pojednávania zo strany obžalovanej. Je síce pravdou, že k odročeniu pojednávania došlo viackrát pre ospravedlnenie obhajcu obžalovanej z dôvodu kolízie (a to aj v prípade verejného zasadnutia nariadeného za účelom schválenia dohody o vine a treste) avšak s tým, že v prípade kontroly zo strany okresného súdu, či sa obhajca skôr nariadeného termínu v inej trestnej veci na inom súde zúčastnil bolo zistené, že sa obhajca takéhoto pojednávania skutočne zúčastnil. Preto jednak celkový počet pojednávaní odročených na strane obhajcu obžalovanej, ako aj dôvody tohto odročenia považuje krajský súd vo vzťahu k celkovej dĺžke konania za zanedbateľné. K meritórnemu rozhodnutiu došlo, ako to už krajský súd uviedol v predmetnej trestnej veci v predchádzajúcom konaní dvakrát a to rozsudkom Okresného súdu Košice I zo dňa 15. 2. 2016 a 5. 6. 2017 s tým, že k zrušeniu prvého napadnutého rozsudku došlo pre jeho nepreskúmateľnosť a k zrušeniu druhého rozsudku z dôvodu potreby vykonania ďalšieho dokazovania vo vzťahu k výroku o treste obžalovanej. Len pre úplnosť v tejto súvislosti krajský súd dodáva, že v konečných štádiach dokazovania na okresnom súde a aj v odvolacom konaní boli dôvodom zrušenia nariadených termínov opatrenia Úradu verejného zdravotníctva proti zabráneniu šírenia vírusu COVID-19.
Pri posudzovaní dĺžky konania je tak z predloženého spisového materiálu zrejmé, že od spáchania skutku uplynulo viac ako 14 a pol roka a samotné trestné stíhanie je proti obžalovanej vedené takmer 10 rokov.
Pokiaľ ide o osobu samotnej obžalovanej ako to už vyššie krajský súd uviedol, z odpisu registra trestov je zrejmé, že doposiaľ bola dvakrát právoplatne odsúdená rozhodnutím Okresného súdu Košice I sp. zn. 1T/50/2010 zo dňa 8. 11. 2010 a rozhodnutím Okresného súdu Košice I sp. n. 4T/37/2012 zo dňa 28. 3. 2012, ktorým jej bol uložený súhrnný trest odňatia slobody s podmienečným odkladom a podmienečný trest vo veci 1T/50/2010 bol zrušený. V oboch prípadoch sa na obžalovanú hľadí, akoby nebola odsúdená. Inej trestnej činnosti sa v priebehu konania v predmetnej trestnej veci nedopustila.
Vo všeobecnosti pre neúmernú dĺžku konania nemožno vylučovať ani zastavenie trestného stíhania, čo však v zásade neprichádza do úvahy, keďže žiadna medzinárodná zmluva k takémuto postupu Slovenskú republiku nezaväzuje. Nič však nebráni súdu neúmernú dĺžku konania zohľadniť pri výmere trestu a tak poskytnúť dotknutej osobe spravodlivé zadosťučinenie. V tomto smere je judikatúra ESĽP a t. č. už aj súdov Slovenskej republiky jednoznačná a vyplýva z nej, že zmiernenie trestu z dôvodu neprimeranosti dĺžky konania (pokiaľ v tej dobe osoba nepácha ďalej trestnú činnosť) v zásade zbavuje jednotlivca jeho postavenia obete v zmysle článku 34 Dohovoru za predpokladu, že vnútroštátne orgány uznajú, či už výslovne alebo v podstate veci, že šlo o porušenie Dohovoru a uskutočnia nápravu.
Je nepochybné, že v predmetnej trestnej veci je doba, po ktorú je vedené trestné stíhanie voči obžalovanej neprimeraná a nezodpovedá požiadavkám zákonnosti, ústavnosti a spravodlivého procesu. Táto okolnosť nie je jedinou, avšak významnou okolnosťou pre zváženie formy kompenzácie porušeného práva na prejednanie veci v primeranej lehote. Popri rešpektovaní práva na prejednanie veci v primeranej lehote je potrebné zdôrazniť aj účel trestného konania, ktorým je predovšetkým to, aby trestné činy boli náležite zistené a ich páchatelia podľa zákona spravodlivo potrestaní, pričom má pôsobiť na upevnenie zákonnosti, na predchádzanie a zamedzovanie trestnej činnosti, na výchovu občanov v duchu dôsledného zachovávania zákonov a pravidiel občianskeho spolužitia a čestného plnenia povinnosti k štátu a k spoločnosti. Preto pri zvažovaní formy kompenzácie nemohol krajský súd neprihliadnuť aj na stupeň závažnosti, charakter a rozsah trestnej činnosti, ktorej sa obžalovaná v predmetnej trestnej veci dopustila a ktorá napĺňa všetky pojmové znaky obzvlášť závažného zločinu úverového podvodu podľa § 222 ods. 1, ods. 5 písm. a/ Tr. zák., za ktorý zákon ustanovuje trest odňatia slobody vo výmere 10 až 15 rokov.
Dĺžka konania je tak v kontexte všetkých vyššie uvedených skutočností významnou okolnosťou z hľadiska posudzovania výnimočných okolností prípadu v zmysle § 39 ods. 1 Tr. zák., ktorá má vplyv na hodnotenie stupňa nebezpečnosti činu pre spoločnosť, ktorý sa plynutím času znižuje, rovnako ako sa znižuje potreba postihnutia páchateľa, keďže výrazným odstupom času sa míňa aj účel trestu. V tejto súvislosti je krajský súd nútený tiež konštatovať, že celková dĺžka trestného konania v predmetnej trestnej veci nebola spôsobená ani žiadnou mimoriadnou zložitosťou prípadu, keďže ide o štandardné podvodné konanie, i keď so závažnejším následkom a ani prieťahmi, či obštrukciami zo strany obžalovanej. Je síce pravdou, že obžalovaná v konečnom dôsledku svojou zápornou odpoveďou nepristúpila k schváleniu návrhu na dohodu o vine a treste, čo však krajský súd na rozdiel od názoru okresného súdu považuje za jej výslovné právo vyplývajúce z príslušných ustanovení Trestného poriadku, ktorého uplatnenie nemožno pričítať v jej neprospech.
Zohľadniac popri vyššie uvedenom účele trestného konania aj právo obžalovanej na prejednanie veci v primeranej lehote, ako aj skutočnosť, že obžalovaná sa v priebehu trestného stíhania v predmetnej trestnej veci nedopustila žiadnej inej trestnej činnosti dospel krajský súd k záveru, že sú splnené zákonné predpoklady pre aplikáciu ustanovenia § 39 ods. 1 Tr. zák. o mimoriadnom znížení trestu odňatia slobody pod dolnú hranicu zákonom stanovenej trestnej sadzby v zmysle § 39 ods. 3 písm. c/ Tr. zák. a že obžalovanej a to aj s prihliadnutím na jej vek a nenásilný charakter trestnej činnosti postačí uloženie nepodmienečného trestu odňatia slobody vo výmere 5 rokov so zaradením pre jej výkon do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s minimálnym stupňom stráženia. Takto uložený nepodmienečný trest odňatia slobody spolu s uložením ochranného dohľadu v trvaní jedného roka spĺňa podľa názoru krajského súdu všetky kritériá z hľadiska tak individuálnej, ako aj generálnej prevencie a je zároveň primeranou kompenzáciou za porušené právo na spravodlivý proces, ktoré v sebe bezpochyby zahŕňa aj právo na prejednanie veci v primeranej lehote.
Všetky vyššie uvedené dôvody sú zároveň dôvodmi, pre ktoré krajský súd zamietol odvolanie prokurátora ako nedôvodné podľa § 319 Tr. por.
To boli dôvody, pre ktoré krajský súd rozhodol v zmysle výrokovej časti tohto rozhodnutia.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku ďalší riadny opravný prostriedok nie je prípustný.