Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_27CoCsp-23-2021.pdf
PDF · 87.42 KB
Case nature
Area
Subarea
27CoCsp/23/2021
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Martiny Trnavskej a sudkýň JUDr. Ľubice Bajzovej a JUDr. Aleny Záhumenskej v spore žalobcu X. proti žalovanému K., o zaplatenie 3.161,56 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trenčín zo dňa 19. februára 2021, č. k. 27Csp/36/2020-106, takto
rozhodol:
Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .
Žalovanému p r i z n á v a náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.
odôvodnenie:
1. Rozsudkom zo dňa 19. februára 2021 č. k. 27Csp/36/2020-106 súd prvej inštancie zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal uloženia povinnosti žalovanému zaplatiť mu sumu 3.151,56 eur s príslušenstvom. Žalovanému priznal náhradu trov konania v rozsahu 100%. Súd prvej inštancie vychádzal zo skutkového zistenia, že právny predchodca žalobcu a žalovaný uzatvorili dňa 09.06.2014 zmluvu o spotrebiteľskom úvere v zmysle § 9 ods. 1 a 2 zákona č. 129/2010 Z. z., ktorá bola označená ako Zmluva o poskytnutí spotrebiteľského úveru „F.“. Nakoľko žalovaný svoj záväzok uhrádzať pravidelné mesačné splátky vo výške 65,85 eur neplnil riadne a včas neplnil, vyhlásil veriteľ ku dňu 07.08.2017 predčasnú splatnosť pohľadávky z úveru. Súd prvej inštancie konštatoval, že nemohlo dôjsť k platnému zosplatneniu úveru a jeho predčasnej splatnosti, a to pre porušenie § 7 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z. tak, ako to vyplýva z § 11 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z. Zo žiadosti o F. zo dňa 09.06.2014, ktorú s právnym predchodcom žalobcu spísal žalovaný, vyplýva, že právny predchodca žalobcu nekonal s odbornou starostlivosťou podľa § 7 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z., neposúdil dostatočne bonitu žalovaného, a preto nebol oprávnený vyžadovať od spotrebiteľa jednorazové splatenie spotrebiteľského úveru. V časti formulára označenej ako „zamestnanie žiadateľa“ je uvedená profesia žalovaného ako „nezamestnaný, študent, dôchodca, materská“. A v časti „hlavný zamestnanecký pomer“ je uvedené „ekonomicky neaktívny“. Súdu nebolo jasné, akým spôsobom právny predchodca žalobcu získal údaje o čistom príjme žalovaného za posledné tri mesiace, ktoré boli vo výške 325,70 eur mesačne. Banka rovnako neskúmala ani výdavky žalovaného, nakoľko vo formulári nie sú uvedené. Žalobca nepreukázal, že by nahliadal do databázy bánk a Sociálnej poisťovne, prípadne požadoval od klienta iné doklady preukazujúce jeho pravidelný mesačný príjem. Citoval rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 33Cdo/2178/2018. Odborná starostlivosť totiž predpokladá, že údaje, ktoré dlžník uviedol, si veriteľ aj overí minimálne potvrdením zamestnávateľa dlžníka (alebo rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky 33Cdo/201/2018 zo dňa 20. marca 2019, Ústavný súd Českej republiky vo svojom náleze III. ÚS 4129/18 zo dňa 26.02.2019). Keďže právny predchodca žalovaného v súvislosti s overením bonity žalovaného pri poskytnutí predmetného úveru nemal k dispozícii všetky relevantné údaje o jeho rodinnom stave, počte vyživovacích povinností, výške ním reálne dosahovaného príjmu, vrátane údaja o
výške celkového objemu jeho výdavkov, došlo podľa neho k naplneniu § 11 ods. 2 zákona číslo 129/2010 Z.z., na základe ktorého veriteľ nie je oprávnený vyžadovať od spotrebiteľa jednorazové splatenie spotrebiteľského úveru. Súd sa stotožnil s argumentáciou žalovaného v časti, že predpokladom na postúpenie pohľadávky je teda skutočnosť, že ide o pohľadávku po konečnom termíne splatnosti alebo pôvodný veriteľ platne vyhlásil predčasnú splatnosť úveru, k čomu v tomto prípade nedošlo tak, ako to vyžaduje ust. § 17 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z. účinného v čase uzavretia zmluvy o postúpená pohľadávok (19.11.2019), od ktorej odvodzuje aktívnu vecnú legitimáciu žalobca. Žalobca tvrdenia žalovaného o porušení § 7 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z. nijakým spôsobom nespochybňoval. Na preukázanie svojej aktívnej vecnej legitimácie poukazoval na výzvu resp. tretiu upomienku zo dňa 26.06.2017 doručovanú právnym predchodcom žalobcu žalovanému. Ďalej dospel k záveru, že následkom toho, že nedôjde k zosplatneniu pohľadávky (či už z vôle veriteľa alebo ako dôsledok nesplnenia zákonných/zmluvných náležitostí zosplatnenia pohľadávky) je skutočnosť, že veriteľ je oprávnený od dlžníka požadovať iba sumu jednotlivých splátok, ktoré sa stávajú splatnými podľa zmluvy (prípadne splátkového kalendára ako súčasti zmluvy). Ak však veriteľ uplatňuje na súde v spotrebiteľskom spore dlžnú sumu titulom zosplatnenia (ktorá je aj tak vyčíslená) a následne by (v dôsledku zistenia, že na zosplatnenie nebol splnený zákonný predpoklad) uplatňoval túto sumu (alebo jej časť) titulom jednotlivých splátok, išlo by podľa súdu o takú podstatnú zmenu rozhodujúcich skutočností, ktoré možno považovať v zmysle § 140 ods. 2 CSP za zmenu žaloby a podľa § 294 CSP je zmena žaloby v spotrebiteľských sporov neprípustná.
2. Proti tomuto rozsudku podal žalobca včas odvolanie. Navrhol, aby odvolací súd zmenil rozsudok tak, že žalobe vyhovie. Namietal, že jeho právny predchodca splnil svoju povinnosť overenia bonity žalovaného podľa § 7 ods. 1 z.č. 129/2010 Z.z., čo preukázal dokumentom predloženým spolu so žalobou, ktorý bol súčasťou rovnakej prílohy ako uzavretá zmluva - a to „U.“, v ktorej žalovaný uviedol okrem svojich príjmov a výdavkov aj údaje o svojich záväzkoch. Klient spĺňal štandardné rizikové podmienky. Preverenie majetkových pomerov žalovaného sa nachádza priamo v žiadosti o F., údaje o príjmoch a výdavkoch žalovaného sú tu obsiahnuté veľmi podrobne a to ďaleko nad rámec toho, čo zákon v danom období, kedy zmluva bola uzavretá, vyžadoval. Žalovaný spočiatku riadne hradil predpísané splátky (uhradil viac ako 30 splátok). Poukazoval, že žalovaný ho žiadnym spôsobom neinformoval o zmene finančných pomerov, ktoré by znemožnili žalovanému riadne splácanie poskytnutého úveru. Rovnako tak zo strany žalovaného nebola prednesená žiadosť o prípadné zníženie mesačnej splátky. K tvrdeniu súdu, že žalobca resp. jeho právny predchodca pri uzatváraní zmluvy nenahliadol do príslušnej databázy o spotrebiteľoch uvádzame, že zmluva bola uzavretá v roku 2014, kedy táto povinnosť nebola zákonom vyžadovaná. Oznámenie o vyhlásení predčasnej splatnosti pohľadávky z úveru s výzvou na zaplatenie dlžnej sumy bolo žalovanému doručené dňa 15.08.2017, a teda lehota 7 dní na zaplatenie dlžného zostatku predčasne ukončeného zmluvného vzťahu uplynula dňa 22.08.2017. Od 23.08.2017 je žalovaný v omeškaní s jeho uhradením.
3. Žalovaný k odvolaniu uviedol, že navrhuje rozsudok ako vecne správny potvrdiť. Žalobca podľa neho tvrdí v odvolaní nové prostriedky procesného útoku v súvislosti so splnením povinnosti v zmysle § 7 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z. a označuje nové dôkazy, a to žiadosť o F.. Ide o neprípustnú novotu v odvolacom konaní v zmysle § 366 Civilného sporového poriadku a odvolací súd na ňu nemôže prihliadať. Žalobca mal tvrdiť a preukazovať splnenie povinnosti veriteľa postupovať s odbornou starostlivosťou v konaní pred súdom prvej inštancie, a nie až v odvolacom konaní. Citoval § 17 ods. 1 písm. b) zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Namietal, že žalobca neuniesol bremeno tvrdenia, že pôvodný veriteľ bol oprávnený vyhlásiť predčasnú splatnosť sp. úveru a teda že pohľadávka mohla byť z postupcu postúpená na postupníka (ust. § 17 zákona č. 129/2010 Z.z.) a súd došiel k správnemu právnemu záveru o nedostatku aktívnej legitimácie žalobcu, keďže termín konečnej splatnosti podľa zmluvy je až 15.05.2024. V tomto kontexte žalovaný nemal čo popierať, keďže žalobca nevymedzil tieto prostriedky procesného útoku v žalobe a neuniesol bremeno tvrdenia zo strany žalobcu. Citoval rozhodnutia Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 33 Cdo 2178/2018-77 zo dňa 25.07.2018, Nejvyššího správního soudu ČR zo dňa 01.04.2015, sp. zn. 1 As 30/2015. Tvrdenia žalobcu, že žalovaný spočiatku riadne hradil predpísané splátky nemení nič na porušení povinnosti veriteľa postupovať s odbornou starostlivosťou v čase uzavretia zmluvy, tak ako to vyplýva zo znenia zákona a smernice. Namietal voči tvrdeniu žalobcu o zákonom neustanovenej povinnosti v čase uzatvárania zmluvy s tým, že v zmysle § 11 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z. účinného v čase uzatvárania zmluvy (09.05.2014) platilo, že za hrubé porušenie povinnosti podľa § 7 ods. 1 sa považuje posudzovanie schopnosti splácať úver veriteľom
bez akýchkoľvek údajov o príjmoch, výdavkoch a rodinnom stave spotrebiteľa alebo bez nahliadnutia do príslušnej databázy údajov o spotrebiteľoch na účely posudzovania ich schopnosti splácania úverov. Ďalej vytýkal, že súd sám ex offo vykonal dôkazy na podporu a ochranu žalobcu ako silnejšej strany, keď hodnotil dôkazy, ktoré vyplývali zo spisu, čím porušil princípy a základné zásady CSP, v zmysle ktorých musí strana konania najprv niečo tvrdiť a potom na podporu svojich tvrdení označiť dôkazy (tzv. princíp povinnosti tvrdenia priamych a konkrétnych skutkových tvrdení). Z obsahového hľadiska je výzva zo dňa 25.03.2020 v rozpore so znením ustanovenia § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka. Upozornenie podľa § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka nikdy nedošlo do sféry žalovaného. 4. Krajský súd ako súd odvolací vec preskúmal v rozsahu a z dôvodov odvolania podľa §§ 379 a 380 Civilného sporového poriadku zákona č. 160/2015 Z.z. (ďalej len C.s.p.) bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 C.s.p. a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné podľa 387 ods. 1, 2 C.s.p. potvrdiť z týchto dôvodov:
5. Odvolací súd sa stotožňuje s vyhodnotením nesplnenia povinnosti veriteľa (právneho predchodcu žalobcu - D.) podľa § 7 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z. posúdiť s odbornou starostlivosťou schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver, ktoré je imanentnou súčasťou požiadavky obozretného poskytovania spotrebiteľských úverov. Právny rámec v tejto oblasti predstavuje okrem zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov opatrenie NBS č. 10/2017 zo 14. novembra 2017 v znení opatrenia NBS č. 6/2018 z 29. mája 2018, ktorým sa ustanovujú podrobnosti o posúdení schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver. Vzhľadom na námietku žalobcu ohľadom účinnosti noriem v čase uzatvorenia zmluvy v roku 2014, odvolací súd uvádza, že tieto opatrenia vo veľkej miere vychádzajú z odporúčaní, ktoré NBS vydala už v roku 2014.
6. V danom prípade z listinných dôkazov predložených žalobcom spolu so žalobou vyplynulo, že žalovaný v čase podania žiadosti o F. uviedol svoj čistý príjem za posledný mesiac i predchádzajúce 2 mesiace vo výške 325,70 Eur, uviedol, že je ekonomicky neaktívny s vykazovanou profesiou „nezamestnaný, študent, dôchodca, materská“ od 04/2009, má základné vzdelanie a býva u rodičov. Nemal vyživovacie povinnosti, zrážky zo mzdy ani vedľajší mesačný príjem, neuvádzal ani výdavky na iné úvery.
7. Odvolací súd súhlasí s konštatovaním súdu prvej inštancie, že „zo žiadnych dôkazov predložených žalobcom nevyplýva, že by si právny predchodca žalobcu skutočne preveril aspoň výšku a najmä zdroj príjmu žalovaného, ktorý ako nezamestnaný pravidelne poberal. Žalobca nepreukázal, že by nahliadal do databázy bánk a Sociálnej poisťovne, prípadne požadoval od klienta iné doklady preukazujúce jeho pravidelný mesačný príjem.“
8. Odvolací súd dodáva, že zo žalobcom predloženého dôkazu zoznamu dokladov k F. naopak vyplýva, že jeho právny predchodca (veriteľ - banka) nedisponoval žiadnym dokladom o príjme žalovaného (nevyplnená kolónka v časti II. 2 doklady o príjme) vrátane absentujúceho dokladu o sociálnych dávkach dlhodobého charakteru (výmer Sociálnej poisťovne, potvrdenie o poberaní rodičovského príspevku). Pritom povinnosťou obozretného veriteľa je skontrolovať a overiť údaje o príjme spotrebiteľa, najmä za danej situácie, keď veriteľ z ostatných údajov zistil, že žalovaný bol zrejme rizikovou osobou, osobou bez zamestnania, ekonomicky neaktívny od roku 2009 so základným vzdelaním a býval u rodičov, pričom predložil preukaz zdravotne ťažko postihnutého občana. Povinnosť pre veriteľa overiť si údaje spotrebiteľa nahliadnutím do príslušných databáz bola stanovená zákonom už v čase uzatvorenia zmluvy (§ 11 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, podľa ktorého za hrubé porušenie povinnosti podľa § 7 ods. 1 sa považuje posudzovanie schopnosti splácať úver veriteľom bez akýchkoľvek údajov o príjmoch, výdavkoch a rodinnom stave spotrebiteľa alebo bez nahliadnutia do príslušnej databázy údajov o spotrebiteľoch na účely posudzovania ich schopnosti splácania úverov), preto neobstojí jeho námietka, že v čase uzavretia zmluvy nebola zákonom vyžadovaná povinnosť nahliadať do príslušnej databázy o spotrebiteľoch. Opatrenie Národnej banky Slovenska, ktorým sa ustanovujú podrobnosti o posúdení schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver, ktoré vychádzalo z odporúčaní NBS z roku 2014, podrobne upravilo splnenie povinnosti overovania údajov o príjmoch spotrebiteľa a to aj stanovením požadovaných dokladov o príjmoch spotrebiteľa, napr. potvrdenie o výške dávky spotrebiteľa spravidla nie staršie ako tri mesiace. Opatrenie NBS nepovažuje za dostatočný spôsob preukazovania príjmu
spotrebiteľa čestné vyhlásenie o výške jeho príjmu. Právny predchodca žalobca tak zrejme nepostupoval.
9. Žalobcom uplatnené dôvody odvolania proti rozsudku súdu prvej inštancie, ktoré sa sústredili na otázku splnenia povinnosti veriteľa (jeho právneho predchodcu) posúdiť schopnosť spotrebiteľa (žalovaného) splatiť úver, potom nebolo možné považovať za opodstatnené, a preto je rozsudok súdu prvej inštancie z pohľadu odvolacích dôvodov správny.
10. Podľa § 387 ods. 1 C.s.p. odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne
11. S poukazom na vyššie uvedené odvolací súd, viazaný rozsahom a dôvodmi podaného odvolania, potvrdil napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku. 12. Súd prvej inštancie rozhodol správne aj o náhrade trov konania.
13. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 C.s.p. v spojení s § 255 ods. 1 a § 251 C.s.p. Z výsledku odvolacieho konania vyplýva, že žalovaný bol v odvolacom konaní úspešný, a preto mu v zmysle § 255 ods. 1 C.s.p. patrí právo na náhradu trov tohto odvolacieho konania. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 C.s.p.).
14. Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté pomerom hlasov členov senátu krajského súdu 3:0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolania musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).