Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_27CoCsp-45-2020.pdf
PDF · 87.91 KB
Case nature
Area
Subarea
27CoCsp/45/2020
Uznesenie
Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Aleny Záhumenskej a sudkýň JUDr. Ľubice Bajzovej a Mgr. Martiny Trnavskej v spore žalobcu M., proti žalovaným 1/ D. a 2/ I., o zaplatenie 23.459,41 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Považská Bystrica zo dňa 25. augusta 2020, č.k. 13Csp/108/2019-86, takto
rozhodol:
Rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti - vo výroku II. o zamietnutí zvyšnej časti žaloby a v závislom výroku III. o náhrade trov konania z r u š u j e a v tejto časti v r a c i a súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. uložil žalovaným 1/, 2/ povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť sumu 23.459,41 eur s úrokom z omeškania vo výške 5,00 % ročne zo sumy 23.459,41 eur od 06.12.2018 do zaplatenia, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Výrokom II. vo zvyšnej časti žalobu zamietol. Výrokom III. rozhodol, že žalobca má voči žalovaným 1/ a 2/ nárok na náhradu trov konania v rozsahu 81,52 %, ktorú náhradu trov konania sú žalovaní 1/ a 2/ povinní zaplatiť žalobcovi spoločne a nerozdielne do troch dní od právoplatnosti uznesenia o výške trov konania, ktoré po právoplatnosti rozhodnutia vydá súdny úradník. Právne svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 497 Obch. zákonníka, § 52 ods. 1, 3, 4, § 53 ods. 1, 5, 9, § 54 ods. 1, § 517 ods. 1, 2, § 565 Obč. zák., § 1 ods. 2, § 2 ods. 1 písm. a/, b/, d/ zák. č. 129/2010 Z.z., § 3 Nar. vlády SR č. 87/95 Z.z., § 255 ods. 2, § 262 ods. 1, 2 CSP. Z vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie za preukázané, že žalovaní ako dlžníci uzatvorili so žalobcom ako veriteľom dňa 29.07.2013 Zmluvu o úvere, ktorou vznikol medzi stranami sporu právny vzťah zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere uzatvorenej podľa ustanovenia § 497 a nasl. Obchodného zákonníka v spojení s § 2 písm. d/ zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení neskorších predpisov. Zmluvou sa žalobca v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti zaviazal poskytnúť žalovaným ako fyzickým osobám - nepodnikateľom peňažné prostriedky a žalovaní sa tieto zaviazali splácať v pravidelných mesačných splátkach. Konštatoval, že v prejednávanej veci ide o spotrebiteľskú zmluvu, na ktorú je potrebné aplikovať i ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka. Súd prvej inštancie mal tiež za preukázané, že žalovaní úver riadne čerpali (vo výške 25.000 eur), avšak porušili svoju povinnosť splátky úveru riadne a včas uhrádzať, a preto žalobca využil svoje zákonné oprávnenie a po predchádzajúcom upozornení vyhlásil predčasnú splatnosť úveru ku dňu 05.12.2018, pričom k tomuto dňu bol dlh žalovaných v sume 23.459,41 eur (istina 22.507,66 eur, úroky 934,75 eur, poplatok 17 eur). Na základe uvedených skutočností potom žalobcovi vznikol nárok na zaplatenie sumy zvyšku dlžnej úverovej istiny vo výške 23.459,41 eur, t. j. istina 22.507,66 eur, úroky 934,75 eur a poplatok 17 eur, ktorý vyplýva zo Sadzobníku poplatkov, pričom celková suma bola vypočítaná, resp. jednotlivé sumy, boli vypočítané ku dňu vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru, t.j. ku dňu 05.12.2018 a výšku ktorých mal súd za preukázanú z predložených listinných dôkazov. Mal za to, že žalovaní tým, že nezaplatili úver riadne a včas, čím nedodržali platobnú disciplínu, dostali sa do omeškania a žalobcovi vznikol v zmysle § 517 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka v spojení s § 3 ods. 1 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z. aj nárok na úroky z omeškania vo výške 5 % ročne zo
sumy 23.459,41 eur od 06.12.2018 do zaplatenia. Súd prvej inštancie v časti o zaplatenie úroku 6,69 % ročne z nezaplatenej istiny 22.507,66 eur od 06.12.2018 do zaplatenia súd žalobu zamietol, nakoľko nárok na zmluvný úrok v čase po zosplatnení úveru nepovažoval za dôvodný. Riadny úrok bol v zmluve dohodnutý medzi stranami sporu do konečnej splatnosti úveru. V danom prípade došlo k splatnosti celej dlžnej sumy ku dňu 05.12.2018. Pokiaľ žalovaní neuhradili dlžnú sumu tak ako sa zmluvne zaviazali, vzniká žalobcovi po splatnosti úveru voči nim už iba nárok na zaplatenie úroku z omeškania. Od splatnosti úveru sú dlžníci v omeškaní a musia platiť úroky z omeškania. V opačnom prípade by na ťarchu spotrebiteľa dochádzalo k dvojnásobnému zaťaženiu, a to jednak v podobe úrokov z úveru, ako aj úrokov z omeškania, čo by spôsobovalo značnú nerovnováhu vo vzťahu medzi stranami sporu (viď uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 476/2012-14, uznesenie NS SR sp. zn. 4Obo 143/98). O trovách konania rozhodol s prihliadnutím k úspechu žalobcu, ktorý predstavoval 90,76% k úspechu žalovaných 9,24%, z čoho vyplýva, že miera úspechu žalobcu predstavuje rozdiel týchto pomerných úspechov, teda 81,52% a v tejto výške priznal žalobcovi proti žalovaným aj nárok na náhradu trov konania.
2. Proti rozsudku vo výroku II., ktorým bola žaloba vo zvyšnej časti zamietnutá, podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca. Domáhal sa, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej výrokovej časti - II. zmenil tak, že žalovaným uloží povinnosť zaplatiť spoločne a nerozdielne žalobcovi úrok za úver vo výške 6,69% ročne zo sumy 22.507,66 eur od 06.12.2018 do zaplatenia a zmenil zároveň aj výrok o trovách konania. V prípade, ak by odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie sám nezmenil, navrhol, aby rozsudok súdu prvej inštancie zrušil vo výroku II. a vo výroku III. a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Súdu prvej inštancie vytýkal nesprávne právne posúdenie veci (§ 365 ods. 1 písm. h/ CSP). Dôvodil, že uplatnený nárok veriteľa na zmluvný úrok za úver od poskytnutia peňažných prostriedkov až do ich reálneho vrátenia (nie len do momentu vyhlásenia mimoriadnej splatnosti) vyplýva priamo z Obchodného zákonníka a nevylučujú ho ani žiadne ustanovenia § 52 a nasl. Obč. zákonníka, či ustanovenia iného právneho predpisu prijatého na ochranu spotrebiteľa. Mal za to, že má nárok na úroky za úver po vyhlásení mimoriadnej splatnosti úveru aj s poukazom na uznesenie NS SR sp. zn. 6Cdo 113/2018 zo dňa 30.07.2019, v ktorej súvislosti poukazoval na odsek 16 uznesenia, v ktorom Najvyšší súd SR výslovne konštatoval oprávnenosť nároku dodávateľa voči spotrebiteľovi na úroky za úver po vyhlásení mimoriadnej splatnosti úveru. Ďalej poukázal na ust. § 497, Beckov komentár k § 502 Obch. zákonníka, komentár EPI k § 503 Obch. zákonníka, ďalej na aktuálnu rozhodovaciu prax, konkrétne na rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 10Co/128/2013, sp. zn. 14Co/108/2014, Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 41Cob/403/2015, sp. zn. 43Cob/239/2015 a ďalšie. Na podporu svojho názoru poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/42/2020 zo dňa 16.06.2020, ako aj rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 8Co/268/2019.
3. Žalovaní sa k podanému odvolaniu písomne nevyjadrili.
4. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací preskúmal vec podľa § 379 a § 380 CSP v rozsahu a z dôvodov odvolania žalobcu, bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je dôvodné.
5. Rozsudok súdu prvej inštancie nebol napadnutý odvolaním do výroku I., ktorým bolo žalobe čiastočne vyhovené, v tomto výroku rozsudok súd prvej inštancie (výrok I.) nadobudol právoplatnosť a odvolací súd sa ho nedotýkal (§ 367 ods. 2, 3 CSP).
6. Pokiaľ ide o zaplatenie dohodnutého úroku 6,69 % ročne uplatneného z nezaplatenej istiny od zosplatnenia do zaplatenia, v ktorej časti súd prvej inštancie žalobu vo výroku II. zamietol, súd prvej inštancie zastával názor, že žalobcovi prináleží dohodnutý úrok z poskytnutých prostriedkov len do splatnosti dlhu a po splatnosti je dlžník v omeškaní a musí platiť veriteľovi úrok z omeškania. Dospel k záveru, že len do vyhlásenia predčasnej splatnosti celého úveru má veriteľ právo na zaplatenie zmluvných úrokov s tým, že následne už právo na dohodnutý úrok z úveru nevzniká a veriteľ má právo iba na úrok z omeškania. V uvedenej súvislosti po preskúmaní veci odvolací súd dáva do pozornosti jedno z posledných rozhodnutí najvyššej súdnej autority o danej spornej otázke, a to uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 16.06.2020 sp. zn. 5 Cdo 42/2020. V tomto uznesení Najvyšší súd konštatuje rôznorodosť právnych názorov odvolacích súdov na danú problematiku, ktoré možno zoskupiť do troch skupín. Jedna kategória rozhodnutí zmluvné úroky po zosplatnení úveru nepripúšťa
a priznáva len úroky z omeškania. Druhá skupina rozhodnutí kumuláciu zmluvne dohodnutých úrokov a úrokov z omeškania po predčasnom zosplatnení úveru pripúšťa. Tretia skupina rozhodnutí pripúšťa kumuláciu dohodnutých úrokov a úrokov z omeškania obmedzene, iba do výšky, akú by pri riadnom plnení povinností žalovaný na dohodnutých úrokoch zaplatil. Z obsahu citovaného uznesenia Najvyššieho súdu je zrejmé, že v danej veci toho istého žalobcu ako je žalobca v tejto veci, sa Najvyšší súd priklonil k názoru tretej skupiny rozhodnutí odvolacích súdov. Uvedenú právnu otázku následne totožným spôsobom riešili i ďalšie rozhodnutia Najvyššieho súdu SR (napr. sp. zn. 2 Cdo 115/2019, 8 Cdo 237/2019, 8 Cdo 135/2020, 8Cdo/125/2018 zo dňa 18.06.2020, 8Cdo/118/2020 zo dňa 26. augusta 2020, sp.zn. 7Cdo/118/2019 zo dňa 26. augusta 2020, sp.zn. 7Cdo/111/2019 zo dňa 23. júla 2020, sp.zn. 7Cdo/135/2019 zo dňa 23. júla 2020 atď.).
7. Ako uviedol Najvyšší súd Slovenskej republiky v uvedených rozhodnutiach otázka (ne)možnosti kumulácie zmluvných úrokov a úrokov z omeškania po zosplatnení úverovej zmluvy, kde jednou zo zmluvných strán je spotrebiteľ, je predmetom dlhodobej diskusie odbornej verejnosti, nakoľko jednoznačné legislatívne riešenie, ktoré by sa výslovne k problematike vyjadrilo, absentuje. Z rozhodovacej praxe odvolacích súdov pretrváva nesúlad v riešení otázky možného priznania zmluvných úrokov po predčasnom zosplatnení úveru, kedy sa vyprofilovali tri skupiny rozhodnutí. Jedna kategória rozhodnutí zmluvné úroky po zosplatnení úveru nepripúšťa a priznáva len úroky z omeškania. Odôvodňuje to tým, že po nadobudnutí splatnosti úveru /či už celého alebo jednotlivých splátok/ veriteľovi vzniká nárok na vrátenie požičanej sumy, vrátane úrokov kapitalizovaných ku dňu splatnosti úveru / alebo jeho časti/. Ak teda nastal stav, kedy dlžník už nemá právny titul mať peňažné prostriedky u seba /pretože tieto sú už splatné/ a tieto užívať, niet dôvodu ani na to, aby veriteľ inkasoval úroky, ktoré by mu patrili výhradne za stavu oprávnenej držby prostriedkov dlžníkom. Druhá skupina rozhodnutí kumuláciu zmluvne dohodnutých úrokov a úrokov z omeškania po predčasnom zosplatnení úveru pripúšťa. Argumentuje zmluvnou autonómiou strán, kedy žiaden zákon výslovne nezakazuje dohodnúť úroky i za dobu, po ktorú bude istina dlžníkom skutočne užívaná do jej faktického vrátenia veriteľovi, teda i za dobu, v ktorej sa dlžník ocitne v omeškaní so splnením svojho záväzku. Pokiaľ by takáto dohoda nebola prípustná, mohlo by to vyvolať absurdnú situáciu, keby sa dlžník porušením svojich zmluvných povinností splácať úverové splátky dostal do výhodnejšej pozície, v ktorej by napriek nevráteniu peňažných prostriedkov mal tieto vo svojej dispozícii naďalej bez povinnosti uhradiť odmenu za ich poskytnutie, t. j. zaplatiť veriteľovi úrok aj za obdobie po predčasnom zosplatnení úveru vyvolanom porušením zmluvných povinností. Nakoniec tretia skupina rozhodnutí pripúšťa kumuláciu dohodnutých úrokov a úrokov z omeškania obmedzene, iba do výšky, akú by pri riadnom plnení povinností žalovaný na dohodnutých úrokoch zaplatil. Vychádza z názoru, že aj po predčasnom zosplatnení úveru zostáva záväzok platiť úrok rovnaký, ako v čase jeho dojednania, t. j. patrí v rovnakej výške a za rovnaké obdobie, bez ohľadu na to, či k omeškaniu dlžníka s platením úveru došlo alebo nedošlo. Súčasne vyslovila názor, že dojednanie, podľa ktorého veriteľovi patria v prípade omeškania dlžníka úroky až do skutočného vrátenia istiny úveru je pre dlžníka - spotrebiteľa nevýhodné, a preto v zmysle § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka neplatné.
8. Podľa Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z ustanovení § 497 a § 502 ods. 1 Obchodného zákonníka vyplýva, že zmluva o úvere nemôže byť dohodnutá ako bezúročná. U spotrebiteľských úverov je jednou z náležitostí, ktoré musí zmluva obsahovať, uvedenie doby trvania zmluvy (§ 9 ods.2 písm. d/ zákona č. 129/2010 Z.z.). To znamená, že doba trvania zmluvy pri jej vzniku je časovo ohraničená. V súčasnej právnej úprave zmluvy o úvere absentuje explicitná úprava konečného okamihu povinnosti dlžníka platiť úroky z poskytnutých peňažných prostriedkov, v § 502 ods. 1 vete prvej Obchodného zákonníka je uvedené len to, že dlžník je povinný platiť veriteľovi úroky z úveru od doby poskytnutia peňažných prostriedkov. Zo žiadneho ustanovenia Obchodného zákonníka, Občianskeho zákonníka, či zákona č. 129/2010 Z. z. nevyplýva zákaz dohody účastníkov úverovej zmluvy o povinnosti dlžníka platiť úroky z úveru až do úplného splatenia úveru. Obchodný zákonník, ani Občiansky zákonník nemodifikuje moment trvania záväzku platiť úrok, ani jeho výšku v prípade omeškania dlžníka s platením úveru ani v prospech dlžníka, ani v prospech veriteľa. Za situácie, že dlžník z úverového vzťahu porušil povinnosť splácať úver, v dôsledku čoho došlo k jeho zosplatneniu veriteľom, je nutné dospieť k záveru, že neexistuje rozumný dôvod na to, prečo by dlžník nemal platiť úroky z úveru, ktoré sú odplatou za poskytnutý úver, a to vo výške, na akej sa s veriteľom dohodol. Peňažnými prostriedkami, resp. protihodnotou za ne získanou dlžník disponuje, zmluvné povinnosti porušil a z porušenia povinností profitovať nemôže, keďže zmluvné úroky sú spravidla vyššie ako úroky z omeškania. Zosplatnenie je inštitút slúžiaci ochrane veriteľa, podstata úverového vzťahu a jeho
existencia zostáva zachovaná, veriteľ nemá peňažné prostriedky, patrí mu za ne dohodnutá odmena, záväzok dlžníka v zmysle platenia dohodnutej odmeny zostáva nedotknutý a aplikuje sa na dobu, na ktorú bola zmluva dohodnutá ako doba riadneho splácania úveru, keďže dohodnuté úroky majú zmluvný základ. Rozdiel je len v tom, že pre omeškanie k povinnosti platiť zmluvné úroky pristupuje povinnosť platiť úroky z omeškania. Inak povedané, dlžníkovi zostáva záväzok platiť úrok rovnaký, ako v čase jeho dojednania, t. j. veriteľovi patrí úrok v rovnakej výške a za rovnaké obdobie, bez ohľadu na to, či k omeškaniu dlžníka s platením úveru došlo alebo nedošlo.
9. Ako ďalej uviedol najvyšší súd pre spotrebiteľa je však nevýhodné, aby platil úroky až do zaplatenia istiny. Dojednanie, ktorého obsahom je platenie dohodnutých úrokov až do zaplatenia istiny, jeho postavenie zhorší. Pokiaľ by totiž spotrebiteľ, ktorý sa pre svoju ekonomickú situáciu dostal s plnením splátok úveru do omeškania, musel v dôsledku vyhlásenia predčasnej doby splatnosti úveru platiť dohodnuté úroky až do úplného splatenia istiny, zaplatil by v konečnom dôsledku sumu neprimerane vysokú ako náhradu za poskytnutie peňazí. Dohodnuté úroky predstavujú cenu peňazí za ich poskytnutie na vopred dohodnuté obdobie, tzn. že jej výška musí byť stanovená v čase uzatvorenia zmluvy o úvere. Dlžník teda presne vie, koľko bude povinný za poskytnuté peniaze veriteľovi zaplatiť. Túto vedomosť však dlžník - spotrebiteľ nemá v prípade dojednania, ktoré umožňuje navyšovanie tejto ceny bez jej presného ohraničenia. Keďže spotrebiteľ nevie predpokladať časový úsek svojho omeškania, nie je možné ani určiť celkovú výšku zmluvného úroku, ktorý sa môže bez fixného ohraničenia navyšovať neobmedzene. Takto stanovená cena teda nie je vyjadrená určito, jasne a zrozumiteľne. Z tohto dôvodu potom dojednanie, ktorým sa dlžník - spotrebiteľ zaviaže platiť dohodnuté úroky až do úplného zaplatenia istiny po vyhlásení predčasnej doby splatnosti úveru spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa a takéto dojednanie je teda porušením ustanovenia § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Na druhej strane postavenie veriteľa - dodávateľa sa aj bez uvedeného dojednania nezhorší, pretože v prípade, ak mu v dôsledku nesplatenia úveru v dohodnutej dobe vznikne škoda, jeho právo zostáva zachované, pravda po zohľadnení zaplatených úrokov z omeškania, ktoré plnia funkciu paušalizovanej náhrady škody.
10. Rozhodnutie súdu prvej inštancie o zamietnutí prevyšujúcej časti žaloby žalobcu (výrok II.) tak už s ohľadom na uvedený právny názor, ktorý zaujala vyššia súdna autorita v tejto doposiaľ spornej otázke, neobstojí.
11. Nakoľko v zmysle uvedených záverov Najvyššieho súdu SR žalobcovi by sa malo na dojednaných zmluvných úrokoch z úveru dostať od žalovanej len toľko, koľko by pri riadnom plnení povinností žalovaná zaplatila na úrokoch úveru a koľko už na úrokoch úveru pred zosplatnením úveru zaplatila. Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 389 ods. 1 písm. c/ CSP v napadnutej časti výroku II. o zamietnutí prevyšujúcej časti žaloby, ako aj v súvisiacom výroku III. o náhrade trov konania podľa § 389 ods. 1 písm. c/ CSP zrušil a vec mu vrátil v tomto rozsahu podľa § 391 ods. 1 CSP na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
12. Po vrátení veci súd prvej inštancie zopakuje, resp. doplní dokazovanie v naznačenom smere, vyvodí z neho náležité skutočnosti, ktoré potom posúdi v súlade s vyššie uvedeným právnym názorom Najvyššieho súdu. Opätovne potom vo veci ohľadne prevyšujúcej časti žaloby žalobcu rozhodne. V novom rozhodnutí je súd prvej inštancie povinný rozhodnúť aj o náhrade trov odvolacieho konania podľa § 396 ods. 3 CSP.
13. Rozhodnutie bolo senátom Krajského súdu v Trenčíne prijaté pomerom hlasov tri ku nule (§ 393 ods. 2 CSP).
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP), v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).