Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_31Cob-12-2020.pdf
PDF · 177.67 KB
Case nature
Area
Subarea
31Cob/12/2020
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: Mgr. Lucia Mizerová a sudcov: Mgr. Maroš Fekete a JUDr. Pavol Laczo, v právnej veci žalobkyne: Ing. T. P., nar. XX.XX.XXXX, bytom T. XX, W., zastúpenej advokátom: JUDr. Július Jánošík, so sídlom Klincová 35, Bratislava, proti žalovanej: Letisko Piešťany, a.s., so sídlom Žilinská cesta 597/81, Piešťany, IČO: 36 266 906, zastúpenej advokátkou: JUDr. Natália Trubanová, so sídlom Zelená 2, Bratislava, o zaplatenie 35 849,52 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Piešťany č.k. 4Cb/123/2016-438 zo dňa 04. októbra 2019, t a k t o
rozhodol:
I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .
II. Žalobkyni p r i z n á v a voči žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie vo výroku I. uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 35 849,52 eur (zníženú o príslušnú daň a zákonné odvody) a 9,0%-ný ročný úrok z omeškania zo sumy 1 327,76 eur (zníženej o príslušnú daň a zákonné odvody) od 11.09.2010 až do zaplatenia, 9,0%-ný ročný úrok z omeškania zo sumy 1 327,76 eur (zníženej o príslušnú daň a zákonné odvody) od 11.10.2010 až do zaplatenia, 9,0%-ný ročný úrok z omeškania zo sumy 1 327,76 eur (zníženej o príslušnú daň a zákonné odvody) od 11.11.2010 až do zaplatenia, 9,0%-ný ročný úrok z omeškania zo sumy 1 327,76 eur (zníženej o príslušnú daň a zákonné odvody) od 11.12.2010 až do zaplatenia, 9,0%-ný ročný úrok z omeškania zo sumy 1 327,76 eur (zníženej o príslušnú daň a zákonné odvody) od 11.01.2011 až do zaplatenia, 9,0%-ný ročný úrok z omeškania zo sumy 1 327,76 eur (zníženej o príslušnú daň a zákonné odvody) od 11.02.2011 až do zaplatenia, 9,0%-ný ročný úrok z omeškania zo sumy 1 327,76 eur (zníženej o príslušnú daň a zákonné odvody) od 11.03.2011 až do zaplatenia, 9,0%-ný ročný úrok z omeškania zo sumy 1 327,76 eur (zníženej o príslušnú daň a zákonné odvody) od 11.04.2011 až do zaplatenia, 9,25%-ný ročný úrok z omeškania zo sumy 1 327,76 eur (zníženej o príslušnú daň a zákonné odvody) od 11.05.2011 až do zaplatenia, 9,25%-ný ročný úrok z omeškania zo sumy 1 327,76 eur (zníženej o príslušnú daň a zákonné odvody) od 11.06. 2011 až do zaplatenia, 9,25%-ný ročný úrok z omeškania zo sumy 1 327,76 eur (zníženej o príslušnú daň a zákonné odvody) od 11.07.2011 až do zaplatenia, 9,5%-ný ročný úrok z omeškania zo sumy 1 327,76 eur (zníženej o príslušnú daň a zákonné odvody) od 11.08.2011 až do zaplatenia, 9,5%-ný ročný úrok z omeškania zo sumy 1 327,76 eur (zníženej o príslušnú daň a zákonné odvody) od 11.09.2011 až do zaplatenia, 9,5%-ný ročný úrok z omeškania zo sumy 1 327,76 eur (zníženej o príslušnú daň a zákonné odvody) od 11.10.2011 až do zaplatenia, 9,25%-ný ročný úrok z omeškania zo sumy 1 327,76 eur (zníženej o príslušnú daň a zákonné odvody) od 11.11. 2011 až do zaplatenia, 9,25%-ný ročný úrok z omeškania zo sumy 1 327,76 eur (zníženej o príslušnú daň a zákonné odvody) od 11.12.2011 až do zaplatenia, 9,0%-ný ročný úrok z omeškania zo sumy 1 327,76 eur (zníženej o príslušnú daň a zákonné odvody)
od 11.01.2012 až do zaplatenia, 9,0%-ný ročný úrok z omeškania zo sumy 1 327,76 eur (zníženej o príslušnú daň a zákonné odvody) od 11.02.2012 až do zaplatenia, 9,0%-ný ročný úrok z omeškania zo sumy 1 327,76 eur (zníženej o príslušnú daň a zákonné odvody) od 11.03.2012 až do zaplatenia, to všetko spolu do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Výrokom II. rozhodol, že žalobkyňa má proti žalovanej nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%; o výške tejto náhrady bude rozhodnuté súdom prvej inštancie samostatným uznesením.
2. Rozhodnutie odôvodnil právne aplikáciou ust. § 66 ods. 3, § 566 ods. 1 a 2, § 567 ods. 1 a 2, § 571 ods. 1, § 365 veta prvá a § 369 ods. 1 a 2 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník, ust. § 517 ods. 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník, ust. § 3 nariadenia vlády č. 21/2013 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Obchodného zákonníka.
3. Prvoinštančný súd mal vykonaným dokazovaním preukázané, že žalobkyňa vykonávala u žalovanej funkciu člena a predsedu predstavenstva, pričom funkcia člena predstavenstva jej zanikla uplynutím funkčného obdobia dňa 29.02.2012. Predstavenstvo žalovanej v auguste 2010 v dôsledku nepriaznivej finančnej situácie žalovanej rozhodlo o pozastavení vyplácania odmien členom predstavenstva a členom dozornej rady žalovanej a z toho dôvodu tvrdila, že pohľadávka žalobkyne nie je splatná a žaloba je podaná predčasne, pretože predstavenstvo žalovanej rozhodnutie o ďalšom vyplácaní odmien neprijalo. Dňa 13.02.2014 predstavenstvo žalovanej prijalo uznesenie, ktorým rozhodlo nevyplatené odmeny členov orgánov žalovanej ku dňu 31.12.2013 (teda za celé obdobie, ktoré je predmetom žalobného návrhu) vyplatiť v termíne september 2014 v prípade, že sa podarí získať finančné zdroje, čo sa ale nepodarilo a tak platí, že aj naďalej je rozhodnutím predstavenstva spoločnosti posunutý termín výplaty odmien členov predstavenstva a dozornej rady. V zmysle čl. 2 bod 1. veta prvá Pravidiel odmeňovania členov orgánov spoločnosti Letisko Piešťany, a.s. (účinných od 13.12.2004, vydaných zakladateľom žalovanej a podpísaných ministrom dopravy, pôšt a telekomunikácií SR) náhrady a odmeny podľa tohto vnútorného odmeňovacieho poriadku sa poskytujú členom predstavenstva a dozornej rady spoločnosti za výkon činností v prospech spoločnosti mimo pracovného pomeru, a to na základe zmluvy o výkone funkcie člena orgánu spoločnosti, že (čl. 2 bod 3.) mesačnou odmenou sa na účely tohto vnútorného poriadku považuje finančné plnenie členom predstavenstva a dozornej rady spoločnosti za prípravu na účasť a za účasť na zasadnutí príslušného orgánu spoločnosti a za vykonávanie určenej činnosti v pôsobnosti tohto orgánu spoločnosti, že (čl. 4 bod 1. písm. a/) predsedovi predstavenstva patrí pravidelná mesačná odmena 15 000,- Sk a členovi predstavenstva patrí pravidelná mesačná odmena 10 000,- Sk, že (čl. 4 bod 3.) nárok na odmenu členovi predstavenstva spoločnosti vzniká v pomernej časti dňom voľby do orgánu spoločnosti, pretrváva počas vykonávania funkcie a zaniká dňom ukončenia pôsobenia v tomto orgáne z akéhokoľvek dôvodu (skončenie funkčného obdobia, abdikácia, odvolanie a pod.), že (čl. 4 bod. 6) odmeny členom orgánov spoločnosti sú vyplácané vždy počas dňa, ktorý je určený ako deň výplaty mzdy zamestnancov spoločnosti vyplatením odmeny na bankový účet člena orgánu spoločnosti, že (čl. 4 bod 8.) spoločnosť odmeny, na ktoré členom predstavenstva spoločnosti vznikne nárok, zúčtuje a zdaní podľa zásad určených pre zúčtovanie funkčných pôžitkov členov orgánov spoločnosti. Dodatkom č. 1 k Pravidlám odmeňovania členov orgánov spoločnosti Letisko Piešťany, a.s. zo dňa 13.12.2004 (účinného dňom 01.03.2007, ďalej aj "Dodatok") s účinnosťou dňom 01.03.2007 sa zvýšila pravidelná mesačná odmena predsedovi predstavenstva na sumu 45 000,- Sk (= 1 493,73 eura) a členovi predstavenstva na sumu 40 000,- Sk (= 1 327,76 eura) mesačne. Uznaním záväzku (datovaného dňom 09.05.2014) žalovaná ako dlžník (konajúca predsedom predstavenstva Ing. S. P., PhD. a členmi predstavenstva Ing. U. Q., PhD. a Ing. T. L., PhD.) uznala svoj záväzok voči veriteľovi (v tomto konaní žalobkyni) v celkovej výške 35 849,52 eura (+ kapitalizované príslušenstvo) tak, ako je žalobou uplatnený nárok čo do dôvodu. Zmluvu o výkone funkcie člena predstavenstva uzatvorenej podľa § 66 ods. 3 Obchodného zákonníka datovanej dňom 01.03.2007, ktorú uzatvorili Letisko Piešťany, a.s. (ďalej len "žalovaná") a žalobkyňa (ďalej len "predseda predstavenstva"), že (bod 1.2.) člen predstavenstva sa na základe tejto zmluvy zaväzuje, že bude pre spoločnosť vykonávať všetky úkony, ktoré súvisia s výkonom funkcie člena predstavenstva, a to v mene spoločnosti a na jej účet a spoločnosť sa zaväzuje mu za to platiť odmenu; že (bod 1.4.) právne vzťahy neupravené touto zmluvou sa riadia primerane ustanoveniami: a/ mandátnej zmluvy upravenej v § 566 a nasl. Obchodného zákonníka s tým, že člen predstavenstva má postavenie mandatára a spoločnosť má postavenie mandanta, a b/ vnútorného poriadku o odmeňovaní členov orgánov spoločnosti schváleného zakladateľom spoločnosti pri jej založení dňa 12.12.2004 v znení jej dodatkov; že (bod 2.1.) člen predstavenstva je na základe tejto zmluvy povinný vykonávať svoju pôsobnosť s náležitou a odbornou starostlivosťou. Je povinný vykonávať svoju funkciu v súlade so záujmami spoločnosti a všetkých jej akcionárov. Najmä je povinný
zaobstarať si a pri rozhodovaní zohľadniť všetky dostupné informácie týkajúce sa predmetu rozhodnutia. Pri výkone svojej pôsobnosti nesmie uprednostňovať svoje záujmy, záujmy len niektorých akcionárov alebo záujmy tretích osôb pred záujmami spoločnosti. Ak člen predstavenstva poruší tieto povinnosti, spoločnosť má právo na náhradu škody; že (bod 3.1.) spoločnosť je povinná platiť členovi predstavenstva za výkon činnosti podľa tejto zmluvy odmenu vo výške upravenej pravidlami odmeňovania schválenými zakladateľom spoločnosti dňa 13.12.2004 v znení zmien a doplnení, ktoré schvaľuje valné zhromaždenie spoločnosti. Nárok na odmenu členovi predstavenstva vzniká v pomernej časti dňom voľby do orgánu spoločnosti, pretrváva počas vykonávania funkcie a zaniká dňom ukončenia pôsobenia v tomto orgáne z akéhokoľvek dôvodu (skončenie funkčného obdobia, vzdanie sa funkcie, odvolanie a pod.); že (bod 3.2. vety prvá a druhá) odmena člena predstavenstva pozostáva z mesačnej odmeny. Mesačnú odmenu sa spoločnosť zaväzuje zaplatiť členovi predstavenstva vždy do 12. dňa nasledujúceho mesiaca, za ktorý sa odmena platí; že (bod 3.4.) člen predstavenstva, ktorý je štátnym zamestnancom podľa zákona č. 312/2001 Z.z. o štátnej službe a o zmene a doplnení niektorých zákonov nemôže poberať odmenu od spoločnosti; že (bod 6.1.) funkcia člena predstavenstva zanikne odvolaním, vzdaním sa, smrťou alebo z iných zákonných dôvodov. V konaní nebolo podľa súdu prvej inštancie sporné, že žalobkyňa bola v období od 01.03.2007 do 20.07.2009 predsedom predstavenstva žalovanej a od 21.07.2009 do 29.02.2012 členom predstavenstva žalovanej. Podanou žalobou si žalobkyňa uplatnila nárok na zaplatenie sumy 25 227,44 eura (brutto) titulom mesačných odmien za výkon funkcie člena predstavenstva (za obdobie od 08/2010 do 02/2012) a sumy 10 622,08 eura (brutto) titulom odstupného podľa Stanov žalovaného a príslušného úroku z omeškania. Uvedený nárok žalobkyni žalovaná (konajúci uvedenými svedkami ako členmi štatutárneho orgánu žalovanej) uznala, a to opakovane. Žalovaná sa bránila uplatnenému nároku pre rozpor s dobrými mravmi a pre rozpor so zásadami poctivého obchodného styku, keď podľa tvrdenia (nepreukázaného) žalobkyňa ako člen predstavenstva niesla zodpovednosť za nepriaznivé hospodárske výsledky žalovanej (prehlbujúca sa strata žalovanej počas výkonu funkcie člena predstavenstva žalovanej žalobkyňou). Žalovaná tiež namietala uplatnenie "brutto" nároku. Súd prvej inštancie uviedol, že nezistil žiaden dôvod, pre ktorý by malo byť Uznanie záväzku zo dňa 09.05.2014 neplatné. V samotnej Zmluve (bod 1.4.) je uvedené, že právny vzťah žalobkyne a žalovanej sa riadi ustanoveniami § 566 a nasl. Obchodného zákonníka o mandátnej zmluve, čo korešponduje s ust. § 66 ods. 3 Obchodného zákonníka. Súd prvej inštancie uviedol, že v Zmluve ani v Pravidlách odmeňovania (nastavených žalovanou) nie je žiadna previazanosť medzi nárokom žalobkyne ako člena predstavenstva žalovanej na kladné hospodárske výsledky žalovanej (na tieto je viazaná iba možnosť vyplácania tantiem v prípade dosiahnutia zisku, čo ale nebolo predmetom tohto sporu). Právo člena štatutárneho orgánu na vyplatenie odmeny (vo výške 8-násobku mesačnej odmeny podľa Pravidiel odmeňovania) je upravené v Stanovách žalovanej a bolo dané už dňa začatia výkonu funkcie člena predstavenstva žalovanej žalobkyňou. Ako je zo znenia § 571 ods. 2 Obchodného zákonníka zrejmé, pokiaľ zo Zmluvy nevyplýva niečo iné (a v súdenom spore zo Zmluvy iné nevyplýva), mandatárovi vznikne nárok na odplatu, keď riadne vykoná činnosť, na ktorú bol povinný, a to bez ohľadu na to, či priniesla očakávaný výsledok alebo nie. Žalovaná nepreukázala, že by žalobkyňa ako mandatár nevykonávala riadne činnosť, na ktorú bola povinná ako predseda predstavenstva či člen predstavenstva, čo by spochybnilo danosť nároku žalobkyne na mesačnú odmenu. Samotné preukazovanie hospodárskej straty žalovanej (a dokonca jej prehĺbenie) počas pôsobenia žalobkyne vo funkcii predsedu predstavenstva či člena predstavenstva žalovanej samo osebe nepostačuje na preukázanie toho, že žalobkyňa nevykonávala svoju činnosť riadne. Z hospodárskeho života je všeobecne známy poznatok, že nastávajú situácie, keď za hospodársky úspech sa považuje dokonca aj zvýšená strata, pokiaľ je obhájiteľná vzhľadom na hospodárske prostredie. Ak žalovaná sama nastaví pravidlá na vyplácanie mesačných odmien a jednorázovej odmeny pri skončení výkonu funkcie člena orgánu žalovanej, nie je namieste dovolávať sa rozporu týchto (žalovanou nastavených) pravidiel s dobrými mravmi či zásadami poctivého obchodného styku. Žalobkyňa sa domáhala priznania nároku na zaplatenie nevyplatených súm iba do dňa skončenia výkonu funkcie člena predstavenstva žalovanej, teda do 29.02.2012. K námietke žalovanej, že v prípade danosti nároku žalobkyne na mesačné odmeny a na odmenu vo výške 8-násobku mesačnej odmeny žalobkyňa žalovala nesprávne "brutto" sumu, nakoľko z tejto je (resp. by bol) žalovaná povinná odviesť preddavok na daň a príslušné zákonné odvody súd prvej inštancie uviedol, že takto žalovaná suma je plne v súlade s ustálenou súdnou praxou; spravidla totiž nemožno (snáď až na výnimky, keď žalobcom by bol mzdový účtovník) požadovať od žalobkyne, aby v prípade nárokov na vyplatenie mzdy (čo je obdobný prípad) žalovala netto sumu, ktorú si nemusí vedieť vypočítať, avšak každý, kto sa domáha mzdových nárokov, príp. odmien tak, ako žalobkyňa
v tomto spore, vie, aké má brutto nároky voči protistrane a tieto vie podanou žalobou aj uplatniť. Zamedzeniu bezdôvodného obohatenia žalobkyne potom bráni formulácia výroku rozsudku, ktorým súd prvej inštancie priznal úspešnej žalobkyni nárok na žalovanú sumu, ale po odpočítaní dane (preddavku na daň) a zákonných odvodov (teda "netto" sumy). Vzhľadom na uvedené sa súd prvej inštancie nezaoberal dokazovaním smerujúcim k ekonomickej situácii žalovanej, resp. smerujúcim k posudzovaniu činnosti žalobkyne ako člena predstavenstva žalovanej, nakoľko pre posúdenie dôvodnosti podanej žaloby nemajú žiadny vplyv. Súd prvej inštancie podľa § 365 veta prvá § 369 ods. 1 a 2 Obchodného zákonníka, § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka a § 3 nariadenia vlády SR č. 21/2013 Z.z. ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Obchodného zákonníka (účinného od 01.02.2013) a priznal žalobkyni úroky z omeškania od žalovanej spôsobom uvedeným vo výroku napadnutého rozhodnutia, pretože žalobkyni od 01.08.2010 nebola vyplácaná mesačná odmena (splatná vždy do 10. dňa nasledujúceho mesiaca), teda žalovaná sa dostávala do omeškania vždy od 11. dňa nasledujúceho toho-ktorého mesiaca a od toho dňa žalobkyni vznikali nároky na úroky z omeškania (ktoré podľa žalobného petitu žalobkyňa k odmene vo výške 8- násobku mesačnej odmeny, teda k sume 10 622,08 eur nežiadala). Nakoľko základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky bola stanovená od 13.05.2009 do 12.04.2011 vo výške 1,0% (z toho potom úrok z omeškania bol vo výške 9,0% ročne), od 13.04.2011 do 12.07.2011 vo výške 1,25% (z toho potom úrok z omeškania bol vo výške 9,25% ročne), od 13.07.2011 do 08.11. 2011 vo výške 1,5% (z toho potom úrok z omeškania bol vo výške 9,5% ročne), od 09.11.2011 do 13.12.2011 vo výške 1,25% (z toho potom úrok z omeškania bol vo výške 9,25% ročne) a od 14.12.2011 do 10.07.2012 vo výške 1,0% (z toho potom úrok z omeškania bol vo výške 9,0% ročne), takže žalobkyňa na úrokoch z omeškania podanou žalobou požadovala menej, ako žiadať mohla. Nakoľko súd prvej inštancie je viazaný žalobným návrhom žalobcu a môže prekročiť žalobný návrh a prisúdiť viac, než čoho sa strany domáhajú iba vtedy, ak určitý spôsob usporiadania vzťahu medzi stranami vyplýva z osobitného predpisu, čo znamená, že súd prvej inštancie nemohol prekročiť žalobný petit a prisúdiť žalobkyni v časti výšky úroku z omeškania viac, než akej sa domáhala.
4. O náhrade trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 1 CSP tak, že vzhľadom na to, že žalobkyňa mala vo veci plný (t. j. 100%-ný) úspech, v rovnakom (t. j. 100%-nom) rozsahu jej súd prvej inštancie priznal proti neúspešnej žalovanej nárok na náhradu trov konania výrokom II. napadnutého rozsudku.
5. Proti tomuto rozsudku súdu prvej inštancie v celom rozsahu podala žalovaná prostredníctvom svojho právneho zastúpenia odvolanie z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b), f) a h) CSP, pretože súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, na základe čoho žiadala napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a priznať žalovanej trovy odvolacieho konania v celom rozsahu.
6. Žalovaná dôvodila, že žalobkyňa na základe Zmluvy o výkone funkcie člena predstavenstva uzatvorenej podľa §66 ods. 3 Obchodného zákonníka zo dňa 01.03.2007 (ďalej len „Zmluva o výkone funkcie“) vykonávala funkciu člena predstavenstva u žalovanej. V zmysle čl. II bod 2.1 Zmluvy o výkone funkcie ,,Člen predstavenstva je na základe tejto zmluvy povinný vykonávať svoju pôsobnosť s náležitou a odbornou starostlivosťou. Je povinný vykonávať svoju funkciu v súlade so záujmami spoločnosti a všetkých jej akcionárov. Najmä je povinný zaobstarať si a pri rozhodovaní zohľadniť všetky dostupné informácie týkajúce sa predmetu rozhodnutia. Pri výkone svojej pôsobnosti nesmie uprednostňovať svoje záujmy, záujmy len niektorých akcionárov alebo záujmy tretích osôb pred záujmami spoločnosti.“ V zmysle čl. III. bod 3.1. Zmluvy o výkone funkcie ,,Spoločnosť je povinná platiť členovi predstavenstva za výkon činnosti podľa tejto zmluvy odmenu vo výške upravenej pravidlami odmeňovania schválenými zakladateľom spoločnosti dňa 13.12.2004 v znení zmien a doplnení, ktoré schvaľuje valné zhromaždenie spoločnosti. Nárok na odmenu členovi predstavenstva vzniká v pomernej časti dňom voľby do orgánu spoločnosti, pretrváva počas vykonávania funkcie a zaniká dňom ukončenia pôsobenia v tomto orgáne z akéhokoľvek dôvodu (skončenie funkčného obdobia, vzdanie sa funkcie, odvolanie a pod.).“ V zmysle čl. 10 (15) Stanov spoločnosti Letiska Piešťany, a.s. zo dňa 13.12.2004 (ďalej len ako ,,stanovy spoločnosti“) ,,Člen predstavenstva je povinný postupovať pri výkone svojej funkcie v súlade s § 194 ods. 5 Obchodného zákonníka, porušenie tejto povinnosti má následky uvedené v § 194 ods. 6 Obchodného
zákonníka. Vzťah medzi členom predstavenstva a spoločnosťou upravuje zmluva o výkone funkcie člena predstavenstva, ktorú schvaľuje valné zhromaždenie. Výkon funkcie člena predstavenstva je nezastupiteľný.“ Podľa § 194 ods. 5 Obchodného členovia predstavenstva sú povinní vykonávať svoju pôsobnosť s náležitou starostlivosťou, ktorá zahŕňa povinnosť vykonávať ju s odbornou starostlivosťou a v súlade so záujmami spoločnosti a všetkých jej akcionárov. Najmä sú povinní zaobstarať si a pri rozhodovaní zohľadniť všetky dostupné informácie týkajúce sa predmetu rozhodnutia, zachovávať mlčanlivosť o dôverných informáciách a skutočnostiach, ktorých prezradenie tretím osobám by mohlo spoločnosti spôsobiť škodu alebo ohroziť jej záujmy alebo záujmy jej akcionárov, a pri výkone svojej pôsobnosti nesmú uprednostňovať svoje záujmy, záujmy len niektorých akcionárov alebo záujmy tretích osôb pred záujmami spoločnosti.“ Ďalej žalovaná uvádzala, že považuje napadnutý rozsudok za nesprávny, nespravodlivý a nepreskúmateľný, teda arbitrárny a preto nezákonný, pričom jeho výrok nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, a keďže sa súd prvej inštancie nestotožnil s právnymi úvahami žalovanej prezentovanými v priebehu konania, tak vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci. Rovnako tak žalovaná poukázala na procesné porušenia, ktoré majú vo výsledku za následok porušenie práva žalovanej na spravodlivý proces. Uplatnený nárok je v rozpore so Zmluvou o výkone funkcie, Pravidlami odmeňovania ako aj Stanovami spoločnosti, je v rozpore s dobrými mravmi, resp. so zásadami poctivého obchodného styku. S týmito námietkami sa súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku absolútne nevysporiadal, a iba prosto konštatoval, že „vzhľadom na uvedené sa nezaoberal dokazovaním smerujúcim k ekonomickej situácii žalovanej, resp. smerujúcim k posudzovaniu činnosti žalobkyne ako člena predstavenstva žalovanej, nakoľko pre posúdenie dôvodnosti podanej žaloby nemajú žiadny vplyv.“ Súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, pretože v odôvodnení rozsudku chýba vysporiadanie sa so zásadnými a pre spor rozhodujúcimi námietkami žalovanej. Nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia spôsobuje vadu, pre ktorú je rozhodnutie nepreskúmateľné a preto arbitrárne, a také rozhodnutie teda nespĺňa požadované kvalitatívne kritériá. Odôvodnenie rozsudku musí obsahovať najmä jasné a výstižne vysvetlenie, ako súd posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd pritom musí dbať na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé, čo je explicitne vyjadrené aj v § 220 ods. 2 CSP. To znamená, že súd musí v odôvodnení rozsudku vyjadriť vlastné myšlienkové úvahy, ktoré odôvodňujú ním prijaté závery a ktoré sa v konečnom dôsledku odrážajú vo výroku rozhodnutia. Náležité odôvodnenie je len také, ktoré jasne, vecne a zrozumiteľne vysvetlí, prečo sa súd rozhodol tak ako je uvedené vo výroku rozhodnutia, z akých skutočností pri tom vychádzal, ale tiež ako sa vysporiadal s námietkami a argumentmi strán sporu. Pritom nestačí iba zosumarizovať stranami tvrdené skutočnosti, predložené dôkazy, právnu úpravu a bez ďalšieho vysloviť záver. Takéto odôvodnenie nemožno považovať za dostatočné. Žalovaná sa odvolávala na konštantnú judikatúru, v zmysle ktorej „podľa ustálenej judikatúry zohľadňujúcej princíp vzťahujúci sa na riadny výkon spravodlivosti, rozsudky súdov a tribunálov musia dostatočne uviesť dôvody, na ktorých sú založené. Povinnosť súdu dostatočne odôvodniť svoje rozhodnutie vyplýva aj zo základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, čo opakovane uviedol a potvrdil Ústavný súd Slovenskej republiky, keď konštatoval, že „Toto zákonné ustanovenie je potrebné z hľadiska práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ktorého imanentnou súčasťou je aj právo na spravodlivé súdne konanie, vykladať a uplatňovať aj s ohľadom na príslušnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (...) tak, že rozhodnutie súdu musí uviesť dostatočné dôvody, na základe ktorých je založené. Rovnako tak sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril, že „...ústavný súd skúmal, či Najvyšší súd sťažovateľovi ozrejmil svoje myšlienkové pochody, spôsob hodnotenia dôkazov, skutkové zistenia a vyvodené právne závery takým spôsobom, aby výsledok rozhodovacej činnosti bol jasný, zrozumiteľný a dostatočne odôvodnený a aby sťažovateľ nemusel hľadať odpoveď na nastolenú problematiku v rovine dohadov, aby sa s prijatými závermi bolo možné stotožniť ako s logickým záverom procesu poznania nielen právnych záverov, ale aj záverov skutkových, z ktorých právne závery vychádzajú Žalovaná bola toho názoru, že napadnutým rozsudkom došlo k porušeniu jej práva na spravodlivý proces, keďže sa súd prvej inštancie nezaoberal námietkou uplatneného nároku pre rozpor so stanovami žalovanej a Zmluvou o výkone funkcie člena predstavenstva. Táto námietka bola podľa názoru žalovanej pre posúdenie sporu zásadná. Tu žalovaná znovu odkázala na konštantnú judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky, ktorý k povinnosti súdov vyrovnať sa s argumentmi strán sporu opakuje, že
„súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu.“ Ignorancia súdu prvej inštancie takto zásadnej argumentácie žalovanej je porušením jej práva na spravodlivý proces. Žalovaná ešte uvádzala, že súd prvej inštancie vo vzťahu k námietke žalovanej pre rozpor uplatneného nároku s dobrými mravmi a so zásadou poctivého obchodného styku sa obmedzil iba na skonštatovanie, že ,,súd považuje za potrebné uviesť, že ak žalovaná sama nastaví pravidlá na vyplácanie mesačných odmien a jednorazovej odmeny pri skončení výkonu funkcie člena orgánu žalovanej, nie je namieste dovolávať sa rozporu týchto (žalovanou nastavených) pravidiel s dobrými mravmi či zásadami poctivého obchodného styku“. Nakoľko samotná definícia dobrých mravov nie je nikde upravená, pôjde teda o individuálne posúdenie podľa konkrétnych okolností z hľadiska rozporu so základnými, v spoločnosti všeobecne uznávanými a platnými morálnymi normami. Pod pojmom dobré mravy možno rozumieť pravidlá morálneho charakteru, ktoré za určitých okolností môžu nadobudnúť povahu právnej normy. V rôznych obdobiach a za rôznych okolností sa mravné pravidlá hodnotia rozdielne, t.j. podliehajú zmenám v závislosti od konkrétneho spoločenského vývoja. Neviažu sa však na subjektívny názor, ale na spoločenské, objektivizované hodnotenie. Pravidlá dobrých mravov umožňujú posúdiť vec súdom v tom smere, či výkon daného subjektívneho práva je v súlade s dobrými mravmi a v prípade, že tomu tak nie je, odoprieť poskytnúť ochranu uplatňovanému právu. Toto posúdenie je teda založené na úvahe súdu, ktorá musí byť podložená vždy konkrétnymi zisteniami, dovoľujúcimi taký záver, že v danej veci výkon práv a povinností, ktoré už inak vyplývajú z existujúceho záväzkového vzťahu (prípadne z inej skutočnosti), by bol v takomto rozpore, a to aj s postavením druhej strany a so zreteľom na všetky významné konkrétne okolnosti prípadu. Tieto ustanovenia umožňujú teda zásah až do výkonu už existujúcich práv a povinností, upravujú spôsob aplikácie a interpretácie iných ustanovení priamo upravujúcich právne vzťahy, a to na základe všeobecných pravidiel morálnych, elementárnej slušnosti, tolerancie, morálneho charakteru konajúcich. Súd prvej inštancie odôvodnenie výroku napadnutého rozsudku založil iba na formálnom, i keď rozsiahlom opise žaloby, vyjadrení strán, citovaní jednotlivých zákonných ustanovení - paragrafových znení - na vec sa vzťahujúcich právnych predpisov, pričom vlastnému právnemu odôvodneniu svojich záverov v napadnutom rozsudku venoval pozornosť v minimálnom rozsahu, čím postihol napadnutý rozsudok deficitom nepreskúmateľnosti. Povinnosť súdu vyrovnať sa s argumentmi strán sporu je jednou z najdôležitejších súčastí základného práva na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Napadnutý rozsudok postráda dostatočne argumentačne zrozumiteľný výklad právneho posúdenia skutkového stavu podľa príslušných zákonných ustanovení. Súd nemôže argumentáciu strany sporu iba odmietnuť ako nesprávnu, ale je jeho povinnosťou tiež uviesť v čom jej nesprávnosť spočíva. Argumenty súdu musia byť jasné, zrozumiteľné a dostatočne konkrétne. Na základe uvedeného považovala žalovaná napadnutý rozsudok nepreskúmateľný, a preto arbitrárny, čím došlo k porušeniu jej práva na spravodlivý súdny proces. Žalovaná mala tiež za to, že súd prvej inštancie vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci, pretože žalobkyni priznal nárok, ktorý nemá oporu v zmluvnom vzťahu medzi žalobkyňou a žalovanou. Žalovaná bola povinná platiť žalobkyni odmenu za výkon činností (čl. III. bod 3.1. Zmluvy o výkone funkcie). Samotná činnosť je bližšie popísaná v čl. I. bod 1.2 Zmluvy o výkone funkcie, v čl. II. bod 2.1. Zmluvy o výkone funkcie, v čl. II. bod 2. 4 Zmluvy o výkone funkcie, v čl. II. bod Zmluvy o výkone funkcie, teda najmä vykonávať všetky úkony, ktoré súvisia s výkonom funkcie člena predstavenstva, a to v mene spoločnosti a na jej účet, vykonávať svoju pôsobnosť s náležitou a odbornou starostlivosťou a v súlade so záujmami spoločnosti a všetkých jej akcionárov, vykonávať svoju pôsobnosť osobne, ale hlavne osobne zúčastňovať zasadnutí predstavenstva. Taktiež pojem ,,výkon činností“ je obsiahnutý v Pravidlách odmeňovania členov orgánov spoločnosti Letisko Piešťany, a.s. v znení Dodatku č. 1 zo dňa 01.03.2007, konkrétne v čl. 2 bod. 1 ,,Náhrady a odmeny podľa tohto vnútorného odmeňovacieho poriadku sa poskytujú členom predstavenstva a dozornej rady spoločnosti za výkon činností v prospech spoločnosti mimo pracovného pomeru a to na základe zmluvy o výkone funkcie člena orgánu spoločnosti.“ A následne v bode 3 tohto čl., v zmysle ktorého sa ,,Mesačnou odmenou na účely tohto vnútorného poriadku považuje finančné plnenie členom predstavenstva a dozornej rady spoločnosti za prípravu na účasť a za účasť na zasadnutí príslušného orgánu spoločnosti a za vykonávanie určenej činnosti v pôsobnosti tohto orgánu spoločnosti.“ Žalovaná mala za nepochybné, že v zmysle Zmluvy o výkone funkcie ako aj Pravidiel odmeňovania patrí odmena členom predstavenstva len za výkon činností, teda za aktivitu v prospech žalovanej ktorá zahŕňa najmä účasť na zasadnutiach predstavenstva a ich prípravu. Žalobkyňa si uplatňuje
nárok na vyplatenie odmeny za obdobie 08/2010 do 02/2012 a odstupné, t.j. za čas, v ktorom podľa názoru žalovanej nevykonávala prácu členky predstavenstva pre žalovanú, keď sa nezúčastňovala na zasadnutiach predstavenstva, a nevykonávala ani inú činnosť vyplývajúcu jej z práv a povinností člena štatutárneho orgánu v prospech žalovanej. Žalovaná túto námietku vzniesla už počas prvoinštančného konania, pričom žalobkyni sa nepodarilo preukázať opak. Ňou navrhnuté a predložené dôkazné prostriedky boli predložené neskoro a nie je z nich zrejmé, kto je ich autorom, čoho sa týkajú, ako majú súvisieť s činnosťou žalobkyne ako členky štatutárneho orgánu žalovaného. Žalobkyňa v tejto súvislosti neuniesla dôkazné bremeno. Preto žalobkyni požadovaná odmena nepatrí. Naviac súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku žiadnym spôsobom túto skutočnosť neriešil a nevysvetlil, a teda neodôvodnil ako sa s touto námietkou vysporiadal, a ešte naviac sa nezaoberal dokazovaním týchto skutočností, keďže tieto podľa jeho názoru nie sú pre rozhodnutie vo veci dôležité. Priznanie nielen odmeny pri skončení výkonu funkcie vo výške 10 622,08 eur, ale aj samotných mesačných odmien, teda celého nároku žalobkyne je v rozpore s dobrými mravmi a tento nárok by jej nemal byť priznaný, keďže by nemal požívať právnu ochranu. Je to dané najmä tým, že v rozhodnom čase bola žalovaná v hlbokej strate, osobitne v čase, keď žalobkyňa skončila výkon svojej funkcie. Uplatnenie si odmien a osobitne odmeny pri skončení výkonu funkcie vo výške 8-násobku mesačnej odmeny okrem toho, že ju žalovaná považuje za rozpore s dobrými mravmi, tak táto je aj v rozpore so Stanovami spoločnosti, Zmluvou o výkone funkcie ako aj Obchodným zákonníkom, keďže je evidentné, že nárokovať si na odmenu v čase hlbokej ekonomickej straty celkom jednoznačne nemožno považovať za vykonávanie svojej pôsobnosti v súlade so záujmami spoločnosti. V tejto súvislosti žalovaná poukázala na § 265 Obchodného zákonníka, v zmysle ktorého zákon nechráni taký výkon práva, ktorý sa prieči zásadám poctivého obchodného styku. Takýmto výkonom práva sa prekračujú medze zmluvnej voľnosti, ktorú zákon poskytuje v obchodných záväzkových vzťahoch. Zásady poctivého obchodného styku sú výrazom konkretizácie všeobecnejších morálnych zásad či noriem vyjadrených v pojme dobré mravy. Ide o konkretizáciu noriem morálky na oblasť aplikácie konkrétnych spoločenských vzťahov, ktorými sú obchodné záväzkové vzťahy. Tvoria ucelený súbor zásad správania, ktorých dodržiavanie v obchodnom styku tento styk kvalifikuje ako poctivý. Uvedené konštatoval aj rozsudok Krajského súdu v Košiciach č.k. 2Cob/153/2014 zo dňa 28.11.2014, keď uviedol, že ,,Je pravdou, že konanie všetkých subjektov v obchodno-záväzkových vzťahoch limitujú zásady obchodného práva. Obchodný zákonník totiž umožňuje riešiť obchodnoprávne vzťahy aj podľa zásad, na ktorých spočíva (§ 1 ods. 2 Obchodného zákonníka). A jednou z nich je nesporne aj zásada poctivého obchodného styku. Uvedená zásada je dôležitým determinantom právnych istôt, pretože (okrem iného) bráni podstatnému porušovaniu rovnosti subjektov v obchodnoprávnych vzťahoch a tým k znevýhodňovaniu jednej zo strán. Zásady poctivého obchodného styku sú právne relevantné pri výkone práva v tom zmysle, že pokiaľ je výkon práva so zásadami poctivého obchodného styku v rozpore, aj keď neporušuje kogentné ustanovenia zákona, nepoužíva ochranu, čiže sa stáva kritériom právnej ochrany. Zásady teda majú právnu záväznosť, možno ich označiť aj termínom ,,férové konanie“ (teda nie nepoctivosť, nie nemravnosť). Požiadavka poctivého obchodného styku je plne kompatibilná s mravným imperatívom, pričom za dobré mravy je podľa súdnej praxe potrebné považovať súhrn spoločenských, kultúrnych a mravných noriem, ktoré v historickom vývoji osvedčujú istú nemennosť, sú rešpektované rozhodujúcou časťou spoločnosti a majú povahu noriem základných.“ Žalovaná mala za to, že dobré mravy možno stotožniť so všeobecne spoločensky uznávanými zásadami konania v právnom styku (poctivosť, nezneužívanie výkonu práv, nešikanózny spôsob výkonu práva). Zmyslom tohto ustanovenia je zamedziť výkon práva, ktorý síce zodpovedá zákonu, avšak odporuje dobrým mravom, ktoré možno definovať ako súhrn spoločenských, kultúrnych a mravných noriem. V zmysle rozhodovacej praxe súdov právny úkon sa prieči dobrým mravom, ak sa jeho obsah, bez ohľadu na zmluvnú voľnosť a bez ohľadu na to, kto rozpor s dobrými mravmi zavinil, ako i na to, či druhá strana pri vzniku zmluvy bola v dobre viere, dostane do rozporu so všeobecne uznávaným názorom, ktorý vo vzťahu medzi ľuďmi určuje (niekedy aj v právnych normách), aký má byť obsah tohto právneho úkonu tak, aby bol v súlade so základnými morálnymi zásadami. Bolo preto podľa názoru žalovanej v rozpore s dobrými mravmi, ak sú členovia štatutárneho orgánu osobitne odmeňovaní v situácii, keď sa spoločnosť, teda žalovaná, nachádza v strate, pričom do takejto situácie ju dostalo práve vedenie žalovanej, ktorého bola žalobkyňa členom. V danej súvislosti žalovaná poukázala aj na ustálenú českú judikatúru (napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu České republiky sp. zn. 29Cdo/359/2007), v zmysle ktorej ,,korektív zásadami poctivého obchodného styku má byť poslednou možnosťou (ultima ratio), ako vo výnimočných prípadoch zmierniť či odstrániť prílišnú tvrdosť zákona v situácii, v ktorej by sa priznanie uplatneného nároku javilo krajne nespravodlivým. § 265 Obchodného zákonníka je tak treba vnímať ako príkaz sudcovi, aby rozhodoval v
súlade s ekvitou, pričom, oproti dobrým mravom dovoľujú zásady poctivého obchodného styku zobrať do úvahy osobitosti profesionálnych vzťahov podnikateľského prostredia a jeho špecifickej etiky. Vzhľadom k prevažujúcej profesionalite týchto vzťahov možno dokonca vo všeobecnej rovine, konštatovať, že citlivosť k aspektom sociálnej spravodlivosti je v režime obchodného práva o niečo slabšia, čo môže viesť k tomu, že za poctivé v obchodnoprávnej rovine možno, podľa okolností, považovať ešte aj postupy, ktoré by sa vo sfére všeobecného občianskeho práva mohli javiť už ako nemravné (viď napr. Obchodným zákonníkom v § 267 ods. 2 vylúčená možnosť namietať v obchodnoprávnych vzťahoch tieseň a nápadne nevýhodné podmienky). Napokon aj v rozhodnutí zo dňa 01.06.2008 č.k. 29Odo 1027/2006 Najvyšší súd pripustil, že normatívne systémy poctivého obchodného styku a dobrých mravov sa obsahovo nekryjú.“ Vzhľadom na uvedené, keďže žalobkyňa si uplatňuje nárok na mesačnú odmenu a odmenu pri skončení výkonu funkcie za obdobie pôsobenia žalobkyne v predstavenstve žalovanej v čase, kedy hospodárila spoločnosť žalovanej s hlbokou stratou, považovala žalovaná takýto žalobný návrh za nemorálny, v rozpore s dobrými mravmi a v rozpore s poctivým obchodným stykom. Súd prvej inštancie sa v odôvodení napadnutého rozsudku absolútne nezaoberal touto argumentáciou žalovaného, pričom toto rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci v rozsahu nesprávnej interpretácie a aplikácie pravidiel dobrých mravov, resp. zásad poctivého obchodného styku.
7. Žalobkyňa odvolací návrh nepodala, avšak prostredníctvom svojho právneho zastúpenia sa vyjadrila, že odvolanie podané žalovanou je zjavne nedôvodné a podané za účelom vyvolania prieťahov a oddialenia platobnej povinnosti, ako tomu bolo aj v obdobnom konaní vedenom Okresným súdom Piešťany č.k. 7Cb 4/2015 (odvolacie konanie bolo vedené na Krajskom súde v Trnave pod č. k. 31Cob 83/2016). Ide teda o zjavné zneužitie práva podľa čl. 5 CSP, ktoré nepožíva právnu ochranu. Súd môže v rozsahu ustanovenom v tomto zákone odmietnuť a sankcionovať procesné úkony, ktoré celkom zjavne slúžia na zneužitie práva alebo na svojvoľné a bezúspešné uplatňovanie alebo bránenie práva, alebo vedú k nedôvodným prieťahom v konaní. Žalovaná v odvolaní uvádzala, že priznaný nárok má byť v rozpore so Zmluvou o výkone funkcie, Pravidlami odmeňovania a Stanovami spoločnosti. Uvedené tvrdenie je nezmyselné. V zmysle čl. 3.1 Zmluvy o výkone funkcie patrila žalobkyni mesačná odmena za vykonávanú funkciu stanovenú Pravidlami odmeňovania orgánov spoločnosti Letisko Piešťany, a.s. V zmysle Pravidiel odmeňovania orgánov spoločnosti Letisko Piešťany, a.s. v znení Dodatku č. 1 zo dňa 01.03.2007 bola odmena člena predstavenstva stanovená na 40 000,- Sk (= 1 327,76 eur). V zmysle čl. 10 bodu 15 Stanov má člen predstavenstva pri skončení funkcie nárok na odstupné vo výške 8 mesačnej odmeny splatnej do 30 dní od skončenia výkonu funkcie. Z uvedeného vyplýva, že nárok bol priznaný podľa citovaných článkov uvedených právnych dokumentov. Žalovaná tvrdila, že žalobkyňa nevykonávala svoju funkciu riadne. Uvedené tvrdenie je nepravdivé a úplne v rozpore s vykonaným dokazovaním. Z potvrdenia Leteckého úradu SR vyplýva, že žalobkyňa bola odborným garantom pre leteckú prepravu vykonávanú žalovanou. Bez pôsobenia žalobkyne by žalovaná nemala leteckú licenciu a nemohla by vypraviť jediné lietadlo. Všetci traja svedkovia vypovedajúci v konaní, ktorí pôsobili na letisku v čase pôsobenia žalobkyne zhodne uviedli, že vykonávala svoju funkciu riadne a profesionálne. Žalovaná si navyše protirečí, nakoľko v minulosti vydala potvrdenie o vykonávaní funkcie žalobkyne a jej nárok 6 x písomne uznala. Z uvedených dôkazov je jednoznačne preukázané, že žalobkyňa vykonávala svoju funkciu riadne. Žalovaná nebola schopná predložiť jediný relevantný dôkaz, ktorým by preukázal, že funkciu riadne nevykonávala. Žalovaná v odvolaní tvrdila, že napadnutý rozsudok je nedostatočne odôvodnený a cituje všeobecnú judikatúru týkajúcu sa odôvodnenia rozsudku. Jedná sa pri tom o generickú stať odvolania, ktorá nemá žiadnu konkrétnu výpovednú hodnotu. Argumenty, ktoré označuje žalovaná za podstatné, nie je možné vyhodnotiť ako podstatné, ba dokonca ani ako relevantné. Žalovaná v odvolaní uvádza, že sa súd prvej inštancie nevysporiadal s námietkou, že priznaný nárok je v rozpore s Zmluvou o výkone funkcie, Pravidlami odmeňovania a Stanovami spoločnosti. K uvedenému treba uviesť, že toto tvrdenie bolo vyvrátené a súd prvej inštancie sa s danou zmluvnou dokumentáciou a jej aplikáciou na vec vysporiadal v bodoch 14, 15, 17, 19, 23, 24, 25, 28 a 30 napadnutého rozsudku. Jedná sa o podrobnú a vyčerpávajúcu analýzu daných zmluvných dokumentov a ich aplikovania na vec. K otázke dobrých mravov žalobkyňa uviedla, že súd prvej inštancie sa s ňou vysporiadal v bode 29 napadnutého rozsudku. Bola to žalovaná (resp. jej akcionári), ktorí koncipovali Zmluvu o výkone funkcie, Pravidlá odmeňovania a Stanovy spoločnosti. Žalovaná úplne ignoruje, že neplatnosti sa nemôže dovolávať ten, kto ju sám spôsobil (§ 40a Občianskeho zákonníka). Navyše žalovanej teórie o rozpore s dobrými mravmi sú scestné. Žalovaná, resp. jej právny zástupca žije v predstave, že funkcionári letiska majú pracovať zadarmo po dobu niekoľkých rokov len preto, že letisko nemá ani nikdy nemalo potenciál byť ziskové. Takýto názor, postup žalovanej je v rozpore s dobrými mravmi a ekvivalentom trestného
činu. Ak by žalovaná obdobne nevyplatila odmenu zamestnancom, bola by trestne stíhaná. Žalovaná preto aplikovala úvahy o dobrých mravoch v konaní skreslene a účelovo. Vzhľadom na vyššie uvedené žalobkyňa navrhovala, aby odvolací súd odvolanie zamietol, napadnutý rozsudok potvrdil a žalobkyni priznal náhradu trov odvolacieho konania.
8. Žalovaná prostredníctvom svojho právneho zastúpenia sa k vyjadreniu žalobkyne vyjadrila ešte tak, že žalobkyňa účelovo interpretuje čl. 5 CSP spôsobom, ktorý nemá oporu v zákone, nakoľko ak by sa mala ad absurdum táto argumentácia žalobkyne použiť, tak každé jedno odvolanie účastníka by tak protistrana mohla posudzovať ako zneužitie práva. Žalovaná tak striktne odmieta vyjadrenie žalobkyne, že by podaním odvolania zneužívala právo v zmysle čl. 5 CSP. Žalovaná osobitne podotkla, že v konaní, na ktoré vo svojom vyjadrení poukázala žalobkyňa (č.k. 31Cob/83/2016) nebolo ešte o odvolaní žalovanej do toho času rozhodnuté. Navyše mala žalovaná za to, že sa nejedná o rovnaký prípad, nakoľko skutkové okolnosti sú v predmetnej veci značne odlišné, z čoho sa odvíja aj odlišná právna argumentácia žalovanej. To, že uvedené spory sú vedené medzi rovnakými sporovými stranami a žalobný petit znie v oboch prípadoch na zaplatenie odmeny za výkon funkcie, automaticky nezakladá totožnosť vecí, pretože v oboch prípadoch sú odlišné skutkové okolnosti, pre ktoré žalovaná primárne žiadala súd, aby návrhy oboch žalobkýň zamietol. Žalovaná nerozporovala tvrdenie, že žalobkyňa disponovala leteckou licenciou, na základe ktorej predstavovala odborného garanta pre leteckú prepravu, avšak disponovanie leteckou licenciou neznamená automaticky výkon funkcie člena predstavenstva, ako sa mylne domnieva žalobkyňa. To, že žalobkyňa disponovala leteckou licenciou bolo nepochybne na prospech oboch sporových strán, avšak uvedené nebolo podmienkou, aby žalobkyňa bola vymenovaná za členku štatutárneho orgánu. O tom svedčí aj tá skutočnosť, že iný členovia štatutárneho orgánu žalovanej takouto licenciou nedisponovali. Žalovaná ďalej poukázala na to, že v zmysle Zmluvy o výkone funkcie ako aj Pravidiel odmeňovania patrí odmena členom predstavenstva len za výkon činností, teda za aktivitu v prospech žalovanej, ktorá zahŕňa najmä účasť na zasadnutiach predstavenstva a ich prípravu. Žalobkyňa si uplatňuje nárok na vyplatenie odmeny za obdobie od 08/2010 do 02/2012 a odstupné, t.j. za čas, v ktorom podľa názoru žalovanej nevykonávala prácu členky predstavenstva pre žalovanú, keďže sa nezúčastňovala na zasadnutiach predstavenstva a nevykonávala ani inú činnosť vyplývajúcu jej z práv a povinností člena štatutárneho orgánu v prospech žalovanej. Žalovaná poukázala na to, že žalobkyňa si musela byť vedomá, že spoločnosť žalovanej sa nachádza v zlej finančnej situácii. Napriek tejto významnej skutočnosti sa žalobkyňa rozhodla zotrvať v predstavenstve žalovanej a naďalej vykonávať funkciu člena predstavenstva. Ako odborne zdatnej a erudovanej osobe jej však muselo byť zrejmé, že vzhľadom na ekonomické ukazovatele spoločnosti táto nebude schopná jej odmeny reálne vyplatiť bez toho, aby takýmto postupom neznevýhodnila iných veriteľov spoločnosti. Preto žalovaná žiadala súd, aby v danom prípade uplatnil korektív zásad poctivého obchodného styku a výkon práva žalobkyne odmietol, t.j. uplatňovaný nárok nepriznal. Žalovaná záverom odkázala na uznesenie Najvyššieho súdu SR č.k. 5 Cdo106/2010 zo dňa 15.07.2010, v zmysle ktorého ,,to, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto súdu teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29, Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B, Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).“ Obdobné uznesenie Najvyššieho súdu SR, č.k. 2Cdo 238/2008 zo dňa 30.11.2009 hovorí, že ,,Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne odôvodniť svoje rozhodnutie aj v náleze III. ÚS 119/03-30. Ústavný súd už vyslovil, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03). ,,Riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia ako súčasť základného práva na súdnu ochranu podľa čl .46 ods. 1 Ústavy SR vyžaduje, aby sa súd jasným, právne korektným a zrozumiteľným spôsobom vyrovnal so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré sú pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné“ (IV. ÚS 14/07).
9. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom - zároveň stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané
(§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie v čase jeho podania pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. b/, f/ a h/ CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), a dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné priznať úspech, keďže napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je vecne správny, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie v zmysle § 387 ods. 1 CSP.
10. Žalobkyňa si v spore uplatňovala nárok na zaplatenie odmeny za výkon funkcie člena predstavenstva a odstupného. Žalobkyňa vykonávala pre žalovanú v období od 01.03.2007 do 20.07.2009 funkciu predsedu predstavenstva a od 21.07.2009 do 29.02.2012 bola členom predstavenstva žalovanej, pričom si žalobou uplatnila nárok na zaplatenie sumy 25 227,44 eur brutto titulom mesačných odmien za výkon funkcie člena predstavenstva za obdobie od augusta 2010 do februára 2012 a sumy 10 622,08 eur titulom odstupného + sumy 8 588,17 eur titulom úroku z omeškania. Žalovaná tento nárok žalobkyne uznala písomne dňa 09.05.2014, a to aj čo do dôvodu a výšky. Uvedené skutkové okolnosti neboli v konaní pred súdom prvej inštancie stranami sporu namietané a odvolací súd ich mal preukázané aj z vykonaného dokazovania súdom prvej inštancie. Pri uznaní záväzku odvolací súd poukazuje na § 323 ods. 1 Obchodného zákonníka, pričom podstatou inštitútu uznania záväzku je, že uznanie záväzku urobené spôsobom požadovaným zákonom zakladá vyvrátiteľnú právnu domnienku, že záväzok v uznanom rozsahu v čase uznania trval. Vzhľadom na vyvrátiteľnosť právnej domnienky o tom, že záväzok v čase uznania a v uznanom rozsahu trvá, má dlžník naďalej možnosť preukázať, že záväzok nevznikol, prípadne, že v čase uznania už netrval. Dôkazné bremeno o tejto skutočnosti prechádza na dlžníka, pričom vznik takejto vyvrátiteľnej právnej domnienky zaväzuje aj súd pri hodnotení dôkazov, a to v tom zmysle, že skutočnosť, pre ktorú je v zákone ustanovená domnienka pripúšťajúca dôkaz opaku, má súd za preukázanú, pokiaľ v konaní nevyšiel najavo opak. Existencia záväzku je nesporná len v čase uznania, preto z uznania záväzkov nemožno vyvodzovať, že tento záväzok trvá aj neskôr. Na základe uvedenej právnej teórie týkajúcej sa obsahu vyvrátiteľnosti právnej domnienky existencie uznaného záväzku bol preto súd prvej inštancie zaviazaný hodnotiť obranu žalovanej, ktorú v konaní prednášala.
11. Odvolací súd pri odvolaní žalovanej týkajúcej sa riadneho výkonu činnosti žalobkyne ako člena predstavenstva žalovanej uvádza, že žalovaná v konaní pred súdom prvej inštancie predložila zápisnice zo zasadnutí predstavenstva žalovanej, konaných od 09.04.2010 do 27.02.2012, pričom išlo o celkovo 19 zasadnutí a žalobkyňa bola osobne prítomná iba na zasadnutí dňa 20.09.2011 a zo všetkých ostatných zasadnutí bola ospravedlnená, teda nebola na ďalších 18-tich zasadnutiach osobne prítomná. Žalobkyňa predložila dva maily ospravedlňujúce jej neprítomnosť na zasadnutiach predstavenstva dňa 04.10.2011 a 07.10.2011, pričom však v týchto mailoch zaslala splnenie úloh vyplývajúcich jej ako členovi predstavenstva. V konaní vypočutí svedkovia Ing. U. Q., PhD., Ing. S. P., PhD. a Ing. T. L. vo svojich svedeckých výpovediach potvrdili, že v rozhodnom období žalobkyňa si ako členka predstavenstva žalovanej svoje povinnosti vyplývajúce jej z tejto funkcie plnila riadne, pričom funkcia člena predstavenstva sa neobmedzuje iba na účasť na zasadnutiach predstavenstva, ale spočíva aj v inej činnosti, čo žalobkyňa podľa svedkov vykonávala. Na základe uvedeného odvolací súd uzavrel, že žalobkyňa si v rozhodnom období plnila povinnosti člena predstavenstva žalovanej tak, že nespôsobovala omeškanie v rozhodovacích procesoch predstavenstva a riadnom chode jeho činnosti, pričom prípadná osobná neúčasť na zasadnutiach predstavenstva nemala za následok žalovanou tvrdený nesprávny výkon činnosti člena predstavenstva, nakoľko išlo podľa výpovedí svedkov o formu zúčastňovania sa na procese riadenia spoločnosti (osobná účasť na zasadnutiach predstavenstva žalovanej), avšak obsah zúčastňovania sa na procese riadenia spoločnosti (to znamená podieľanie sa na rozhodovaní predstavenstva) žalobkyňa dodržiavala, navyše v tejto súvislosti treba poukázať na skutočnosť, že žalobkyňa okrem funkcie člena predstavenstva žalovanej zároveň zastávala aj pozíciu odborného garanta pre leteckú prepravu vykonávanú žalovanou.
12. Odvolací súd takisto mal za to, že nebolo nepreukázané, že by žalobkyňa ako členka predstavenstva žalovanej bola priamo zodpovedná za zlú ekonomickú situáciu žalovanej, alebo že by ju zavinila. Ak sa aj žalovaná dostala do zlej ekonomickej situácie, nebola v konaní preukázaná príčinná súvislosť
medzi takýmto finančným stavom žalovanej a výkonom funkcie člena predstavenstva žalobkyňou. Žalovaná nepreukázala, že by žalobkyni vytýkala spôsob výkonu funkcie člena predstavenstva, alebo že by z obdobného dôvodu akýkoľvek riadiaci orgán žalovanej, napr. valné zhromaždenie alebo dozorná rada penalizovali žalobkyňu znížením odmien alebo akýmkoľvek iným spôsobom. Žalobkyňa si svoj žalobný nárok na odmenu člena predstavenstva a odstupné uplatňovala v súlade s Pravidlami odmeňovania členov orgánov žalovanej zo dňa 13.12.2014 vrátane Dodatku č. 1, Zmluvy o výkone funkcie člena predstavenstva zo dňa 01.03.2007 a Stanov žalovanej. Žalovaná nenamietala spôsob výpočtu uplatneného nároku, namietala dôvod jeho uplatnenia. Odvolací súd však mal za to, že bolo síce pravdou, že na zasadnutí predstavenstva dňa 31.08.2020 predstavenstvo žalovanej uznesením č. 5/3/2010 rozhodlo, že sa dočasne pozastaví vyplácanie odmien členom predstavenstva a dozornej rady za výplatné obdobie august - október 2010, pričom nevyplatené odmeny sa vyplatia vo výplatnom termíne za mesiac november (v decembri 2010) a na zasadnutí dňa 13.02.2014 predstavenstvo žalovanej uznesením č. 5/1/2014 rozhodlo o podmienečnom vyplatení odmien členom orgánov žalovanej, ktoré neboli vyplatené do 31.12.2013 v termíne september 2014 v prípade, ak sa podarí získať finančné zdroje podľa predbežného návrhu cash flow na rok 2014, avšak pri nároku žalobkyne odvolací súd poukazuje na čl. III bod 3.2 veta tretia zmluvy o výkone funkcie člena predstavenstva žalovanej zo dňa 01.03.2007, v zmysle ktorej „o krátení časti mesačných odmien môže rozhodnúť predstavenstvo alebo dozorná rada v prípade neospravedlnených neúčastí člena predstavenstva na zasadnutiach alebo neplnení si určených úloh“, avšak o prípadnom krátení časti mesačných odmien nerozhodli, takže nebolo možné považovať nárok na mesačné odmeny za krátený, znížený alebo zrušený. Z uvedeného je zrejmé, že strany sporu mali v zmysle § 66 ods. 3 Obchodného zákonníka uzavretú písomnú zmluvu, ktorá sa v zmysle tohto zákonného ustanovenia riadila ustanoveniami o mandátnej zmluve. Mandátna zmluva je upravená v § 566 a nasl. Obchodného zákonníka, pričom sa ňou mandatár zaväzuje, že pre mandanta na jeho účet zariadi za odplatu určitú obchodnú záležitosť uskutočnením právnych úkonov v mene mandanta alebo uskutočnením inej činnosti a mandant sa zaväzuje zaplatiť mu za to odplatu, pričom nárok na odplatu je výslovne uvedený v § 571 Obchodného zákonníka, v zmysle ktorého je mandátna zmluva odplatným záväzkovým vzťahom a nárok na zaplatenie odplaty vznikne po tom, čo mandatár riadne vykonal dohodnuté činnosti, a to bez zreteľa na to, či priniesli očakávaný výsledok alebo nie. Na základe uvedeného mala žalobkyňa teda nárok na zaplatenie dohodnutej odmeny a odstupného pri skončení výkonu funkcie člena predstavenstva priamo z písomných aktov predložených žalovanou, a to predmetnej zmluvy o výkone funkcie člena predstavenstva a Pravidiel odmeňovania členov orgánov. Navyše ak by aj žalovaná nevykonávala svoju funkciu člena predstavenstva riadne, o možnosti nevyplatenia odmeny jej za výkon tejto funkcie z tohto dôvodu by muselo predstavenstvo žalovanej výslovne rozhodnúť v zmysle čl. III ods. 3.2 predmetnej zmluvy. Nakoľko o nevyplatení odmien rozhodnuté nebolo, nárok na odmenu nebol obmedzený. To isté platí o konaní preukázanej skutočnosti, že žalobkyňa sa nezúčastňovala zasadnutí predstavenstva spôsobom, ako odvolací súd v odsekoch 11 a 12 tohto rozsudku uvádzal, avšak opätovne platí, že predstavenstvo žalovanej by muselo vydať rozhodnutie o nevyplatení odmeny z takéhoto dôvodu. Odvolací súd bol preto toho názoru, že žalobkyni vznikol nárok na zaplatenie odmeny za výkon funkcie člena predstavenstva žalovanej a odstupného po ukončení tejto funkcie, nakoľko predstavenstvo žalovanej nevydalo žiadne rozhodnutie o tom, že by žalobkyňa porušila svoje povinnosti, a teda jej takýto nárok nepatrí. Bez takéhoto rozhodnutia predstavenstva nemala žalovaná nárok krátiť alebo nevyplatiť žalobkyni uplatnený nárok. Preto odvolací súd nedal za pravdu žalovanej v tom, že si žalobkyňa uplatnila svoj žalobný nárok v rozpore s predmetnou zmluvou a Pravidlami odmeňovania, nakoľko rozpor medzi týmito písomnými dokladmi a dobrými mravmi alebo poctivým obchodným stykom neexistoval. Takisto odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že spochybňovať predmetnú zmluvu a Pravidlá odmeňovania v časti nároku žalobkyne na vyplatenie odmeny a odstupného žalovanou nebolo v zmysle § 40a Občianskeho zákonníka možné, nakoľko žalovaná ako spoločnosť bola tá, ktorá tieto akty spoločnosti prijala a predložila žalobkyni na uzavretie, takže v zmysle tohto zákonného ustanovenia sa žalovaná nemohla neplatnosti takýchto ustanovení zmluvy a Pravidiel domáhať.
13. Žalovaná tvrdila, že uplatnený nárok žalobkyni neprislúchal z dôvodu jeho rozporu s dobrými mravmi a poctivým obchodným stykom, nakoľko si žalobkyňa svoj žalobný nárok uplatnila aj napriek tomu, že nevykonávala činnosti člena predsedu predstavenstva riadne (nezúčastňovala sa na zasadnutiach predstavenstva v danom období) a svojou činnosťou v rámci predstavenstva prispela k zlej ekonomickej situácii žalovanej. Podľa § 39 Občianskeho zákonníka je neplatný právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom. V zmysle zaužívanej právnej teórie ide o absolútne neplatnosť právneho úkonu vtedy, keď svojím obsahom alebo účelom
odporuje zákonu alebo keď zákon obchádza. Obchádzanie zákona obsahom alebo účelom urobeného právneho úkonu spravidla znamená, že právny úkon neodporuje síce výslovnému zneniu zákonného ustanovenia, avšak svojimi dôsledkami sleduje ten cieľ, aby zákon dodržaný nebol. O absolútnu neplatnosť právneho úkonu ide tiež v prípade, ak sa tento prieči dobrým mravom. Ide o prípady, keď účastník koná v rozpore so základnými, všeobecne uznávanými, v spoločnosti panujúcimi zásadami ohľadne vzťahov a konania medzi ľuďmi. Platnosť či neplatnosť právneho úkonu sa posudzuje so zreteľom na okolnosti daného prípadu v okamihu, keď k právnemu úkonu došlo. Poctivý obchodný styk v zmysle § 265 Obchodného zákonníka je v porovnaní s pojmom dobré mravy pojmom užším, pričom aj pre obchodné záväzky je v dôsledku § 1 ods. 2 Obchodného zákonníka aplikovateľné pravidlo o rozpore s dobrými mravmi a následná sankcia neplatnosti právneho úkonu. Porušenie rovnováhy účastníkov prostredníctvom zmluvných dojednaní zakladajúcich nerovnosť zmluvných strán sa obvykle považuje za to kritérium, uplatnením ktorého sa účastníci sporu dožadujú ochrany pred súdom a navrhujú neposkytnutie súdnej ochrany. Pod pojmom zneužitie práva sa preto rozumie prekročenie rozsahu oprávnenia, rozpor s cieľom, ktorý právna norma na výkon oprávnenia určuje a tým bezdôvodný zásah do práv a právom chránených záujmov iných subjektov, ktoré tvorí obsahovú súčasť samotného subjektívneho práva. Uplatnenie žalobného nároku žalobkyne preto nemohlo byť považované za rozpor s dobrými mravmi alebo v rozpore s poctivým obchodným stykom, nakoľko žalobkyňa si uplatnila iba tie nároky (zaplatenie sumy 25 227,44 eur brutto titulom mesačných odmien za výkon funkcie člena predstavenstva za obdobie od augusta 2010 do februára 2012 a sumy 10 622,08 eur titulom odstupného + sumy 8 588,17 eur titulom úroku z omeškania), ktoré jej vyplývali z riadiacich aktov spoločnosti prijatých žalovanou. Skutočnosť, že žalovaná bola v nepriaznivej finančnej situácii nie je sám osebe dôvod pre nepriznanie prislúchajúcej odmeny. Žalobkyňa v rozhodnom období vykonávala funkciu člena predstavenstva žalovanej, nárok na žalobou uplatnené nároky na odmeny a odstupné jej vyplynul z riadne prijatých aktov spoločnosti žalovanej, valné zhromaždenie žalovanej nerozhodlo v prípade žalobkyne o nevyplatení odmien pre neplnenie si povinností a žalobkyňa nezavinila nepriaznivú finančnú situáciu žalovanej, preto neexistoval dôvod, pre ktorý by samotné uplatnenie žalovaných nárokov malo byť v rozpore s dobrými mravmi alebo nepoctivým obchodným stykom. Uplatnenie nároku na odmenu za výkon funkcie a odstupné po skončení výkonu funkcie členky predstavenstva, nie je možné považovať za výkon práva v rozpore s poctivým obchodným stykom, ani v prípade nepriaznivej ekonomickej situácie žalovanej, nakoľko ide o uplatnenie si zmluvných nárokov, navyše žalovanou niekoľkokrát písomne uznaných, pričom zlá finančná situácia môže predstavovať pre žalobkyňu sťaženie pri vymáhaní splnenia tohto dlhu od žalovanej. V prípade, že by si žalobkyňa svoj nárok neuplatnila, mohlo by prísť k premlčaniu jej nároku.
14. Odvolací súd neprisvedčil odvolaniu žalovanej ani v tom bode, v ktorom tvrdila, že súd prvej inštancie sa nevysporiadal s jej tvrdeniami v napadnutom rozsudku, konkrétne sa týkajúcich rozporu z predmetnej zmluvy a Pravidiel odmeňovania s dobrými mravmi a poctivým obchodným stykom a že vzhľadom na nepriaznivú ekonomickú situáciu žalovanej je uplatňovanie si nároku žalobkyne na odmenu a odstupné tiež v rozpore s dobrými mravmi a poctivým obchodným stykom uvádzajúc, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie bol dostatočne odôvodnený v zmysle § 220 CSP. Odvolací súd považoval napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie za dostatočne odôvodnený v zmysle citovaného zákonného ustanovenia, keď sa vysporiadal so všetkými relevantnými tvrdeniami strán sporu, dostatočne odôvodnil vykonanie predložených dôkazov a spôsob ich hodnotenia a použil správnu právnu argumentáciu, preto nebolo nožné považovať napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie za nepresvedčivý.
15. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov, súc viazaný rozsahom a dôvodmi podaného odvolania (§ 365 ods. 3 CSP) odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo veci samej v napadnutom výroku I. vrátane výroku II. o náhrade trov konania s použitím § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil.
16. O náhrade trov odvolacieho konania, s použitím § 262 ods. 1 CSP v zmysle § 396 CSP rozhodol odvolací súd ex offo podľa § 255 ods. 1 CSP a v odvolacom konaní v celom rozsahu úspešnej žalobkyni priznal plnú náhradu trov konania proti neúspešnej žalovanej. O výške náhrady trov odvolacieho konania v zmysle § 262 ods. 2 CSP rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie skončí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
17. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).