Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_31Cob-91-2020.pdf
PDF · 161 KB
Case nature
Area
Subarea
31Cob/91/2020
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: Mgr. Lucia Mizerová a sudcov: Mgr. Maroš Fekete a JUDr. Pavol Laczo, v právnej veci žalobcu: Arcos FM SK, s.r.o., so sídlom Toryská 5, Košice, IČO: 35 770 660, zastúpeného splnomocnencom: GRABAN, TORMA & PARTNERS s.r.o., so sídlom Kováčska 53, Košice, IČO: 36 730 564, proti žalovanému: Občianske združenie - Obraz pre nádej
- v likvidácii, so sídlom Koceľova 2, Trnava, IČO: 42 294 096, zastúpenému splnomocnencom: Mgr. F. D., nar. XX.XX.XXXX, adresa L. A. XXXX/XX, M. S. M., o zaplatenie 1.200,- Eur s príslušenstvom, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Trnava č.k. 28Cb/1/2018-185 zo dňa 17.3.2020, t a k t o
rozhodol:
I. Odvolací súd odvolanie žalovaného voči výroku II. napadnutého rozsudku o d m i e t a .
II. Rozsudok súdu prvej inštancie vo výrokoch I. a III. p o t v r d z u j e .
III. Žalobcovi p r i z n á v a voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 1.200,- Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9,05% ročne zo sumy 1.200,- Eur od 16.8.2015 do zaplatenia, paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 40,- Eur, a to do troch dní od právoplatnosti rozsudku; výrokom II. vo zvyšnej časti úrokov z omeškania žalobu zamietol a výrokom III. rozhodol, že žalovaný je povinný nahradiť žalobcovi trovy konania vrátane trov odvolacieho konania v plnom rozsahu s tým, že o výške trov konania rozhodne súd po právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným uznesením.
2. Rozhodnutie odôvodnil právne aplikáciou ust. § 2 ods. 2, § 261 ods. 1, § 365 ods. 1, § 369 ods. 1, 2, § 369c ods. 1 zák. č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „OBZ“), § 20 ods. 2, § 451 ods. 1, 2, § 456 vety prvej zák. č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“), ako i ust. § 1 ods. 1, § 2 nariadenia vlády SR č. 21/2013 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Obchodného zákonníka.
3. Vykonaným dokazovaním mal súd prvej inštancie za preukázané, že dňa 15.7.2015 bola medzi stranami uzavretá zmluva o krátkodobom nájme nebytových priestorov, na základe ktorej žalobca ako prenajímateľ prenajal žalovanému obchodné nebytové priestory v obchodnom centre Galérie Shopping za účelom výstavy a predaja olejových malieb na dobu od 15.7.2015 do 15.8.2015 za nájomné vo výške 1.200,- Eur bez DPH. Predmetnú zmluvu podpísal v mene žalovaného pán M. X., pričom v zmysle čl. 10 bodu 11 stanov žalovaného, písomné právne úkony podpisujú spolu najmenej
dvaja členovia predstavenstva, pričom jedným z nich musí byť predseda. Preto je predmetná zmluva absolútne neplatným právnym úkonom z dôvodu nedostatku zákonnej formy právneho úkonu. Keďže nárok žalobcu voči žalovanému nemožno odvodiť zo zmluvného vzťahu, súd posudzoval, či vzťah medzi žalobcom a žalovaným nie je právnym vzťahom z bezdôvodného obohatenia. Súd vychádzal z toho, že žalovaný v čase uzatvorenia spornej nájomnej zmluvy vykonával podnikateľskú činnosť na základe živnostenského oprávnenia, pričom podľa výpisu zo živnostenského registra, predmetom podnikania žalovaného bola od 7.8.2013 do 21.1.2016 kúpa tovaru na účely jeho predaja konečnému spotrebiteľovi (maloobchod) alebo iným prevádzkovateľom živnosti (veľkoobchod). Súd uzavrel, že žalobca aj žalovaný boli v čase uzavretia zmluvy podnikateľmi v zmysle § 2 ods. 2 písm. a), resp. písm. b) OBZ a ich vzájomný vzťah vznikol v súvislosti s ich podnikateľskou činnosťou (u žalobcu pri prenájme plochy v obchodnom centre a u žalovaného pri vystavovaní obrazov za účelom ich predaja). Súd prvej inštancie uviedol, že právne úkony právnickej osoby vo všetkých veciach robia tí, ktorí sú jej štatutárnym orgánom. Oprávnenie robiť právne úkony za právnickú osobu majú aj iní jej zamestnanci alebo členovia za predpokladu, že toto ich oprávnenie vyplýva z vnútorných predpisov právnickej osoby, alebo je to vzhľadom na pracovné zaradenie týchto osôb obvyklé. Rozsah oprávnenia konať v mene právnickej osoby je však pri iných než štatutárnych orgánoch obmedzený, teda takéto osoby nie sú oprávnené na všetky právne úkony. Medze ich oprávnení sú dané ich pracovnými úlohami, ktoré sú vyjadrené vo vnútorných organizačných predpisoch právnickej osoby, alebo sú obvyklé vzhľadom na funkciu zamestnanca, resp. člena. Zákon síce chráni právnickú osobu pred následkami tzv. excesu, t.j. prekročenia medzí oprávnenia zamestnancov alebo členov pri právnych úkonoch za právnickú osobu, avšak v záujme ochrany dobromyseľnosti tretích osôb Občiansky zákonník v citovanom ustanovení § 20 ods. 2 ustanovuje dve podmienky, pri splnení ktorých možno aj exces považovať za právny úkon právnickej osoby, z ktorého jej vznikajú práva a povinnosti. Prvou podmienkou je, že právny úkon, pri ktorom došlo k excesu, sa musí týkať predmetu činnosti právnickej osoby. Druhou z podmienok je, že účastník, s ktorým sa právny úkon uzaviera, nemohol vedieť, že orgán právnickej osoby pri právnom úkone prekračuje medze svojich oprávnení. Skutočnosť, či účastník mohol, alebo nemohol vedieť, že ide o prekročenie oprávnenia, treba posúdiť objektívne s prihliadnutím na všetky okolnosti konkrétneho prípadu. Nepôjde teda o právny úkon právnickej osoby, ak druhý účastník o prekročení vedel alebo musel vedieť, aj keby išlo o úkon týkajúci sa predmetu činnosti právnickej osoby. Ustanovenie § 20 ods. 2 Občianskeho zákonníka pritom upravuje všeobecné pravidlo viazanosti právnickej osoby konaním jej zamestnancov, resp. členov bez ohľadu na to, či v konkrétnom prípade ide o občianskoprávny alebo obchodnoprávny vzťah.
4. Súd prvej inštancie vychádzal tiež z toho, že medzi stranami nebolo sporné, že na základe spornej (neplatnej) zmluvy o nájme, došlo k uskutočneniu výstavy obrazov v máji 2015 v priestoroch obchodného centra žalobcu a žalovaný takisto nerozporoval uskutočnenie výstavy obrazov v priestoroch žalobcu ani na základe predchádzajúcich troch nájomných zmlúv. Žalovaný v tomto smere nerozporoval žalobcom predloženú fotografickú dokumentáciu, z ktorej je zrejmé, že výstavy realizované na podklade predchádzajúcich nájomných zmlúv sú svojimi znakmi (typ obrazov, forma cenoviek, typ stojanov, spôsob rozloženia obrazov) rovnaké ako výstava realizovaná na základe spornej nájomnej zmluvy, ktorá je predmetom konania. Takisto nebolo sporné, že hlavným predmetom činnosti žalovaného je výstava obrazov na verejne prístupných miestach, predaj týchto obrazov a poskytnutie časti finančných prostriedkov z predaja obrazov na dobročinné účely, čo v konaní potvrdil aj splnomocnený zástupca žalovaného a tieto skutočnosti vyplývajú aj z článku III. ods. 3 stanov žalovaného. Z vykonaného dokazovania tiež vyplynulo, že medzi žalobcom a žalovaným existoval obchodný vzťah aj pred uzatvorením spornej zmluvy o nájme č. 010/2015/KE/KZ, keďže žalobca a žalovaný spolu uzatvorili viaceré zmluvy o krátkodobom nájme nebytových priestorov, ktoré na seba kontinuálne časovo nadväzovali. Z troch predchádzajúcich zmlúv o nájme pritom vyplýva, že boli podpisované tou istou osobou a boli opatrené pečiatkou žalovaného. Sporné nebolo medzi stranami ani doručovanie faktúr za nájomné na adresu sídla žalovaného a uhradenie prvých troch nájomných zmlúv. Súd sa nestotožnil s argumentáciou žalovaného, že spornú zmluvu o nájme uzatváral pán X. v mene obchodnej spoločnosti Global agency Slovakia, s.r.o., keďže predmetná spoločnosť mala v dotknutom roku tržby vo výške 0,- Eur. Súd uviedol, že odtlačok pečiatky spoločnosti Global agency Slovakia, s.r.o. pri podpise M. X. na spornej nájomnej zmluve sám o sebe nie je skutočnosťou, ktorá by znamenala, že zmluvnou stranou je spoločnosť Global agency Slovakia, s.r.o. a nie žalovaný. Napriek tomu, že zástupca žalovaného v konaní tvrdil, že pán M. X. bol len podpredsedom združenia, a teda nebol oprávnený konať v mene žalovaného ako štatutár, súd mal za to, že žalobca sa na základe dovtedajšej obchodnej spolupráce s pánom X. dôvodne domnieval, že pán X. je oprávneným zástupcom združenia
a môže v jeho mene konať. Poukázal na čl. 10 bod 14 stanov žalovaného, podľa ktorého podpredseda predstavenstva (ktorým bol pán M. X.) zastupuje predsedu predstavenstva (teda štatutárny orgán žalovaného) v čase jeho neprítomnosti alebo na základe jeho poverenia. Súd mal za to, že nie je ničím výnimočné, aby v mene občianskeho združenia uzatváral zmluvy (vrátane nájomných zmlúv) aj jeho podpredseda ako člen riadiaceho orgánu združenia, pričom súd uznal tvrdenie žalobcu, že tento objektívne pri jeho podnikateľskej činnosti nemal možnosť zistiť, či pán X. je alebo nie je oprávnený konať v mene žalovaného pri uzatváraní nájomných zmlúv. Pri uzatváraní tohto typu zmlúv (krátkodobých nájomných zmlúv) sa nedá predpokladať, aby zástupca občianskeho združenia pri rokovaniach s tretími osobami zakaždým predkladal zmluvným partnerom k nahliadnutiu písomné vyhotovenie stanov združenia. Navyše je očividné, že aj keby pán X. (alebo iná osoba) predkladal pri uzatváraní zmlúv aj znenie stanov žalovaného, nebolo by z neho možné reálne zistiť a overiť meno oprávnených osôb
- členov predstavenstva združenia. Tu treba poukázať na komplikovanosť zisťovania štatutárneho orgánu žalovaného, keď samotné Ministerstvo vnútra SR súdu na jeho výzvu uviedlo, že občianske združenia nemajú povinnosť oznamovať ministerstvu vnútra mená a priezviská štatutárnych zástupcov. Hoci zástupca žalovaného v konaní predložil súdu kópiu listiny, ktorá mala predstavovať zápisnicu z mimoriadneho zasadnutia žalovaného zo dňa 1.8.2014, na ktorej malo byť rozhodnuté o vylúčení pána M. X. zo združenia, súd mal vážne pochybnosti o hodnovernosti predloženej listiny, a to z dôvodu, že text na prvej strane (kde je uvedený obsah priebehu mimoriadnej schôdze) celkom očividne nekorešponduje s textom na ďalšej strane (kde majú byť podpisy členov združenia). Keďže žalovaný (ani jeho splnomocnený zástupca) nepredložil originál predmetnej zápisnice, považoval súd námietku žalobcu spochybňujúcu autentickosť predmetnej zápisnice za dôvodnú vzhľadom na to, že aj samotný súd mal vážne pochybnosti o autentickosti predloženej kópie zápisnice. Z listinných dôkazov vyplynulo, že nájomné z predchádzajúcich nájomných zmlúv bolo v hotovosti uhradené v banke osobami X. N. a L. Y., teda nie pánom M. X., a teda aj táto okolnosť nepodporila tvrdenie žalovaného, že sporná výstava obrazov mala byť len súkromnou akciou pána X..
5. Na základe vykonaného dokazovania dospel súd k záveru, že boli naplnené podmienky skutkovej podstaty bezdôvodného obohatenia v zmysle § 451 ods. 2 OZ, a to vo forme majetkového prospechu získaného plnením z neplatného právneho úkonu. Oprávneným z vydania majetkového prospechu je žalobca, pretože je nepochybné, že žalobca umožnil žalovanému vykonať v období 15.7.2015 do 15.8.2015 výstavu obrazov, že výstava obrazov aj bola uskutočnená, a tiež to, že za nájom plochy nebola žalobcovi poskytnutá žiadna úhrada zo strany žalovaného. Súd tiež uzavrel, že neoprávnený prospech z nájmu nebytových priestorov žalobcu mal nepochybne žalovaný, ktorý v daných priestoroch prezentoval svoju výstavu obrazov. Z predložených dôkazov - fotodokumentácie a z obsahu spornej nájomnej zmluvy (čo žalovaný ani nesporoval) jednoznačne vyplynulo, že obrazy sa vystavovali v daných priestoroch žalobcu ako obrazy Občianskeho združenia - Obraz pre nádej, t.j. žalovaného. Pán X. ako podpredseda predstavenstva žalovaného prezentoval pred žalobcom výstavu predmetných obrazov ako výstavu žalovaného, a na základe toho aj podpísal spornú neplatnú nájomnú zmluvu so žalobcom. Neoprávnený prospech z takéhoto konania pána X. mal žalovaný, pretože takéto konanie podpredsedu združenia zaväzuje priamo žalovaného v zmysle § 20 ods. 2 OZ. Hoci v danom prípade došlo zo strany pána X. k prekročeniu jeho právomoci pri podpisovaní nájomnej zmluvy so žalobcom, tak predmet nájomnej zmluvy - výstava obrazov, sa týkal predmetu činnosti žalovaného a vzhľadom na dovtedajšiu obchodnú prax (3 predchádzajúce nájmy plochy) medzi žalobcom a pánom X. prezentujúcim sa ako oprávnený zástupca žalovaného, žalobca nemohol vedieť, že pán X. pri podpisovaní nájomnej zmluvy prekračuje medze svojich oprávnení. Pán M. X. dlhodobo vystupoval v mene žalovaného, nepochybne mal prístup do priestorov žalovaného (keďže sídlo žalovaného je súčasne rodinným domom pána X.) a rovnako disponoval pečiatkou spoločnosti. Boli tak splnené zákonné podmienky v zmysle § 20 ods. 2 OZ. Žalovanému sa na základe neplatnej zmluvy o nájme nezmenšil majetok, hoci by sa zmenšiť mal, pokiaľ by uzavrel platnú nájomnú zmluvu a žalobcovi ako správcovi nebytových priestorov uhradil nájomné. Pokiaľ ide o výšku bezdôvodného obohatenia, súd určil výšku obvyklého nájomného na základe toho, že aj predchádzajúce nájomné zmluvy boli s ohľadom na dĺžku nájmu a výšku nájomného obdobné ako nájomné dojednané v spornej nájomnej zmluve. Podľa zmluvy o nájme nebytových priestorov č. 007/2015/KE/KZ (č.l. 24 spisu) bolo dojednané nájomné vo výške 300,- Eur za 8 dní nájmu plochy (15.-22.5.2015), podľa zmluvy o nájme nebytových priestorov č. 007/2015/KE/KZ (č.l. 26 spisu) bolo dojednané nájomné vo výške 400,- Eur za 7 dní nájmu plochy (25.-31.5.2015) a podľa zmluvy č. 009/2015/KE/KZ (č.l. 27 spisu) bolo dojednané nájomné vo výške 700,- Eur za 14 dní nájmu plochy (1.-14.6.2015). Okrem toho mal súd za to, že určiť výšku obvyklého nájmu plochy na výstavu obrazov v obchodnom centre, by bolo možné len s nepomernými ťažkosťami, prípadne iba znaleckým
dokazovaním. Vykonanie znaleckého dokazovania za účelom zisťovania obvyklého nájomného by však bolo s ohľadom na výšku žalovanej sumy krajne neúčelné a nehospodárne. Preto súd použitím vlastnej úvahy s poukazom na § 264 ods. 2 CSP dospel k záveru, že nájomné vo výške 1.200,- Eur za prenájom nebytových priestorov na obdobie 1 mesiac možno považovať za obvyklé nájomné v danom mieste a čase.
6. K žalovaným vznesenej námietke premlčania súd uviedol, že vzhľadom na to, že obe strany vystupovali v danom vzťahu ako podnikatelia, vzťahuje sa na plynutie a trvanie premlčacej doby právny režim Obchodného zákonníka, ktorý v ustanovení § 397 určuje všeobecnú premlčaciu dobu 4 roky. Pokiaľ ide o začiatok plynutia premlčacej doby na vydanie neoprávnene získaného majetkového prospechu, je pre začiatok jej plynutia rozhodujúci moment vzniku tohto majetkového prospechu, t.j. v danom prípade deň skončenia neplatne dojednanej doby nájmu, t.j. dňa 15.8.2015. Týmto momentom vzniklo bezdôvodné obohatenie žalovaného na úkor žalobcu. Premlčacia doba začína plynúť, keď má oprávnený subjekt možnosť uplatnenia práva na súde (actio nata). Všeobecná 4-ročná premlčacia doba v zmysle § 397 OBZ tak začala plynúť dňa 16.8.2015, pričom žaloba bola súdu doručená dňa 3.10.2017, teda ešte pred uplynutím premlčacej doby. Súd teda uzavrel, že námietka premlčania nebola vznesená dôvodne.
7. Súd tiež uviedol, že aj keby akceptoval, že na daný prípad je potrebné aplikovať ustanovenie § 107 OZ, v prípade bezdôvodného obohatenia získaného plnením z neplatnej zmluvy je pre posúdenie začiatku plynutia dvojročnej subjektívnej premlčacej doby (podľa § 107 ods. 1 OZ) rozhodujúci subjektívny okamih, kedy oprávnený zistí také okolnosti, z ktorých možno vyvodiť, že zmluva, na základe ktorej sa plnilo, je neplatná. V danom prípade sa žalovaný mohol dozvedieť o neplatnosti zmluvy o nájme pre nedostatok formy až po začatí sporu, keď mu boli v konaní predložené stanovy žalovaného, z ktorých vyplýva, že na platnosť písomných právnych úkonov žalovaného je potrebný podpis najmenej dvoch členov predstavenstva žalovaného. Subjektívna premlčacia doba v zmysle § 107 ods. 1 OZ by teda žalobcovi neuplynula. Takisto by mu neuplynula ani trojročná objektívna premlčacia doba v zmysle § 107 ods. 2 OZ, ktorá by začala žalobcovi plynúť až po dni skončenia dojednanej doby nájmu, t.j. po dni 15.8.2015. Žaloba bola pritom podaná na súd už dňa 3.10.2017.
8. Súd teda mal za preukázané, že žalobca si na základe dovtedajšej obchodnej spolupráce so žalovaným nemohol byť objektívne vedomý, že pán X. koná nad rámec svojich oprávnení, pričom dohodnuté krátkodobé nájmy boli uzatvárané za účelom výstavy a predaja olejových malieb, čo spadá do predmetu činnosti žalovaného, preto konanie M. X. je nutné považovať v zmysle § 20 ods. 2 OZ za konanie žalovaného, ktoré žalovaného zaväzuje. Na základe konania pána X. došlo k majetkovému prospechu žalovaného tým spôsobom, že sa mu neznížil majetkový stav, napriek tomu, že sa mu znížiť mal, ak by uhradil nájomné za užívanie priestorov žalobcu, čím sa bez právneho dôvodu obohatil na úkor žalobcu. Preto súd zaviazal žalovaného na zaplatenie žalobcovi sumy vo výške 1.200,- Eur.
9. Pri posudzovaní požadovaného úroku z omeškania vychádzal súd zo skutočnosti, že zo strany žalovaného nedošlo k úhrade dlžnej sumy, čím žalobcovi vznikol zákonný nárok požadovať popri plnení istiny aj úroky z omeškania, a to dňom nasledujúcim po dni, kedy malo dôjsť k skončeniu nájomného vzťahu medzi žalobcom a žalovaným (15.8.2015), preto súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi úrok z omeškania vo výške 9,05% ročne zo sumy 1.200,- Eur od 16.8.2015 do zaplatenia. Okrem úrokov z omeškania vzniklo žalobcovi zo zákona právo na paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 40,- Eur, preto súd rozhodol aj o priznaní tohto nároku žalobcovi a na jeho úhradu zaviazal žalovaného. Vzhľadom na to, že právo žalobcu žiadať od žalovaného vydanie majetkového prospechu z bezdôvodného obohatenia vzniklo až po skončení neplatne dojednanej doby nájmu, súd nepriznal žalobcovi nárok na úroky z omeškania vo výške 9,05% ročne zo sumy 1.200,- Eur od 15.8.2015 do 16.8.2015, pretože dňa 15.8.2015 (posledný deň doby nájmu) nebol ešte žalovaný s úhradou v omeškaní. Na základe toho súd v tejto časti úrokov z omeškania žalobu zamietol.
10. Na záver súd uviedol, že nevykonal dôkaz oboznámením s výpisom z bankového účtu pána X. z dôvodu, že tento dôkaz mal byť podaný v lehote stanovenej súdom, a teda tento dôkaz nebol súdu predložený včas. Okrem toho výpisy z bankového účtu tretej osoby podliehajú bankovému tajomstvu, pričom splnomocnený zástupca súdu spolu s výpismi zo súkromného účtu pána X. nedoložil súhlas majiteľa účtu s tým, aby sa s údajmi mohli oboznamovať ďalšie osoby.
11. O nároku na náhradu trov konania (aj prvého odvolacieho) súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 zák. č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) a žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania v plnej výške dôvodiac, že pomer jeho úspechu v konaní je prakticky v rozsahu 100%, pretože miera jeho neúspechu v zamietnutej časti konania (úrokov z omeškania za 1 deň omeškania) je absolútne zanedbateľná.
12. Proti tomuto rozsudku súdu prvej inštancie podal prostredníctvom svojho právneho zastúpenia v celom rozsahu odvolanie žalovaný poukazujúc na odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. e), f), g) a h) CSP a žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. K následkom excesu konajúcej osoby (tzv. nesplnomocnené konateľstvo), poukázal na znenie § 20 ods. 2 OZ, § 33 ods. 2 OZ, ako i ust. § 853 ods. 1 OZ. Uviedol, že v súlade s ustálenou judikatúrou a teóriou občianskeho práva, je v prípade, keď pri excese nejde o právny úkon právnickej osoby, treba tento právny úkon považovať za právny úkon toho, kto ho urobil. „Ak koná s treťou osobou niekto za iného bez plnomocenstva (tzv. nesplnomocnený konateľ), je voči tomu, s kým sa konalo zaviazaný on sám.“ (rozsudok NS ČR z 15.12.2011, sp. zn. 33 Cdo 5273/2006). Podľa žalovaného bolo jednoznačne preukázané, že p. M. X. podpísal spornú nájomnú zmluvu a nebol oprávnený na jej podpis a ani nikdy pred tým nemal poverenie na uzatváranie akýchkoľvek zmlúv, resp. právnych úkonov, ktoré by mohli zaväzovať žalovaného - čiže konal bez splnomocnenia v zmysle § 33 ods. 2 OZ. Žalovaný má za to, že nájomná zmluva nemala byť uzatvorená na žalovaného, ale na spoločnosť p. M. X. - Global agency Slovakia, s. r. o., IČO: 45 962 791 alebo priamo na p. M. X., pretože pri podpise p. X. je odtlačok pečiatky danej spoločnosti. Nesprávnym konaním žalobcu ostali v hlavičke spornej nájomnej zmluvy identifikačné údaje žalovaného. Bolo pritom preukázané, že p. X. bol vylúčený zo združenia dňa 1.8.2014. Súd nesprávne právne posúdil právny vzťah, keď sa vôbec nezaoberal vôľou p. X., t. j. za koho vlastne konal p. X.. Bez svedeckej výpovede p. X. nie je možné ustáliť právny záver súdu prvej inštancie, že z právneho úkonu je zaviazaný žalobca. Ak by súd správne použil ust. § 33 ods. 2 OZ, tak hoc bola nájomná zmluva vyhlásená za neplatnú, tak v súlade s § 33 ods. 2 OZ, mal žalobca voči p. X., resp. spoločnosti Global agency Slovakia s. r. o., IČO: 45 962 791, nárok na náhradu škody, resp. nárok z bezdôvodného obohatenia.
13. K vznesenej námietke premlčania žalovaný uviedol, že súd prvej inštancie správne aplikoval ust. § 107 ods. 2 OZ, avšak bez akéhokoľvek dokazovania alebo hlbšej úvahy stotožnil, že k premlčaniu nemohlo prísť, lebo subjektívna lehota sa mohla začať počítať až odo dňa, kedy sa žalobca dozvedel zo stanov žalovaného, že p. X. nie je oprávnený konať za žalovaného. S týmto záverom súdu žalovaný nesúhlasí, pretože k premlčaniu bezdôvodného obohatenia prišlo a námietka premlčania je opodstatnená, pretože žaloba bola podaná dňa 3.10.2017; vzhľadom k tomu, že hlavným predmetom podnikania žalobcu je prenájom nebytových priestorov, musel žalobca už dňa 15.7.2015 (deň uzatvorenia nájomnej zmluvy a deň kedy bola na nájomnej zmluve p. X. použitá pečiatka Global agency Slovakia, s. r. o., IČO: 45 962 791) vedieť, že nájomná zmluva trpí vadami, keďže pri podpise nájomnej zmluva sa objavila pečiatka inej spoločnosti ako je uvedená v záhlaví. Preto začala subjektívna premlčacia lehota plynúť už dňa 15.7.2015 a márne uplynula pred podaním žaloby žalobcom, teda nárok z bezdôvodného obohatenia je premlčaný. Pokiaľ ide o určenie osoby, ktorá sa obohatila, žalovaný s poukazom na znenie ust. § 451 ods. 1, 2 OZ uviedol, že súd sa mal a musel zaoberať aj otázkou, či neprišlo v súlade s § 33 ods. 2 OZ k bezdôvodnému obohateniu na strane p. X., resp. spoločnosti Global agency Slovakia, s. r. o. IČO: 45 962 791, preto je potrebné z tohto dôvodu doplniť dokazovanie, inak právny záver súdu prvej inštancie neobstojí. Bez doplnenia dokazovania vypočutím p. X., žiadny právny záver uvedený v odôvodnení rozsudku neobstojí a vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Preto považuje žalovaný napadnutý rozsudok za nesprávny, a žiada, aby ho odvolací súd podľa § 389 ods. 1 písm. c) CSP zrušil a vrátil vec súdu prvej inštancie.
14. Žalobca odvolací návrh nepodal. K doručenému odvolaniu žalovaného podal písomné vyjadrenie, v ktorom uviedol, že v celom rozsahu nesúhlasí s tvrdením žalovaného, že p. M. X. nebol nikdy oprávnený podpisovať, resp. uzatvárať akékoľvek právne úkony, ktoré by zaväzovali žalovaného. Bolo totiž jednoznačne preukázané, že p. M. X. bol členom združenia a z tohto titulu v zmysle ust. § 20 ods. 2 OZ, bol oprávneným na uzatváranie právnych úkonov, z ktorých pre žalovaného vznikali, menili alebo zanikali práva a povinnosti. Žalovaný teda úmyselne nezohľadňuje resp. opomína skutočnosť, že p. X. bol členom žalovaného a z titulu členstva mu vyplývali určité oprávnenia, napr. aj uzatváranie nájomných zmlúv v rámci podnikateľskej činnosti žalovaného. Žalovaný taktiež v konaní pred súdom prvej inštancie poukazoval na údajné vylúčenie p. X. z občianskeho združenia. Žalovaný na preukázanie predložil
listiny, ktorých pravosť a dôveryhodnosť nie je možné objektívne verifikovať, a teda vznikla dôvodná pochybnosť o pravdivosti, dôveryhodnosti tohto tvrdenia žalovaného. Súd túto pochybnosť správne vyhodnotil tak, že daný dôkaz neakceptoval. Žalovaný sa svojimi tvrdeniami a uvedeným právnym posúdením snaží poukázať na domnelú skutočnosť, že p. X. pri uzatváraní nájomnej zmluvy konal ako osoba bez splnomocnenia žalovaného. Toto tvrdenie žalovaného je však mylné. Žalovaný ďalej uvádza, že sa jedná o exces konajúcej osoby. Žalobca s týmto tvrdením žalovaného nesúhlasí a poukazuje na zákonné podmienky na pričítanie konania člena právnickej - konajúcej osoby žalovanému, ktorými sú a) právny úkon, pri ktorom došlo k excesu sa musí týkať predmetu činnosti právnickej osoby a b) subjekt, ktorý uzaviera právny úkon (žalobca) objektívne s prihliadnutím na všetky okolnosti konkrétneho prípadu nemohol vedieť, že konajúci subjekt, - napr. člen právnickej osoby, prekračuje rozsah svojich oprávnení. Skutočnosť, že žalobca a žalovaný pri uzatváraní spornej nájomnej zmluvy konali v rámci podnikateľskej činnosti, nebola v priebehu súdneho konania medzi stranami sporná. Žalovaný si prenajal nebytové priestory od žalobcu, na ktorých vykonával predaj obrazov a výťažok z tohto predaja obrazov mal byť určený na podporu zdravotne postihnutých osôb - teda činnosť na ktorú bol žalovaný založený. Subjektom, ktorý uzavieral spornú nájomnú zmluvu bol žalovaný, pričom žalobca objektívne nevedel a ani nemohol vedieť s prihliadnutím na všetky okolnosti daného prípadu, o prípadnom prekročení oprávnenia p. X.. Toto preukazuje aj výpis zo zoznamu občianskych združení poskytnutého Ministerstvom vnútra SR dňa 23.1.2018, z ktorého vyplýva, že občianske združenia nemajú povinnosť oznamovať ministerstvu vnútra mená a priezviská štatutárnych zástupcov. Z toho vyplýva, že zákonné podmienky na pričítanie konania pána X. ako člena žalovaného sú splnené. Žalobca tiež poukazuje na to, že p. M. X., pri uzatváraní nájomných zmlúv vrátane spornej nájomnej zmluvy, konal za žalovaného, pričom z titulu členstva u žalovaného, s prihliadnutím na jeho obvyklé pracovné zaradenie, bol na danú činnosť oprávnený. Pred uzatvorením spornej nájomnej zmluvy žalobca ako prenajímateľ a žalovaný ako nájomca uzatvorili tri nájomné zmluvy, čím vznikla medzi nimi obchodná zvyklosť, pričom pri uzatváraní spornej nájomnej zmluvy nebola u žalobcu žiadna pochybnosť o oprávnenosti p. X. uzatvárať nájomné zmluvy, keďže všetky predchádzajúce nájomné zmluvy boli zo strany žalovaného riadne a včas splnené. Rovnako tak ani žalovaný uzatvorenie a splnenie troch predchádzajúcich nájomných zmlúv nespochybňoval. Žalobca poskytol žalovanému plnenie podľa spornej nájomnej zmluvy, čo verifikoval fotodokumentáciou z výstavy obrazov, ktorú vykonával žalovaný.
15. K údajnému premlčaniu práva na vydanie bezdôvodného obohatenia žalobca uviedol, že právny vzťah, ktorý vznikol na podklade nájomných zmlúv medzi žalobcom a žalovaným je obchodnoprávnej povahy. Žalovaný v odvolaní aplikuje na predmetný spor premlčaciu dobu a plynutie subjektívnej a objektívnej premlčacej doby podľa ustanovení Občianskeho zákonníka. S týmito tvrdeniami žalovaného žalobca nesúhlasí a považuje ich za mylné. Obchodný zákonník premlčanie upravuje, a teda nie je možné použiť vzhľadom na § 1 ods. 2 OBZ na premlčanie tohto práva na vydanie bezdôvodvodného obohatenia ustanovenie § 107 OZ. Obchodné záväzkové vzťahy sa riadia predovšetkým Obchodným zákonníkom. V spojení s ust. § 397 OBZ to potom znamená, že ak OBZ pre premlčanie niektorého práva neustanovuje osobitnú premlčaciu dobu, právo sa premlčuje vo všeobecnej premlčacej dobe 4 rokov. Rovnaký názor vyslovil aj Najvyšší súd v rozhodnutí sp. zn. 5 Obo 86/2005 a s uvedeným výkladom sa stotožnil aj Ústavný súd SR v náleze II. ÚS 92/06 z 22.3.2007. Pokiaľ ide o chronologickú postupnosť, tak žalobca so žalovaným uzatvorili spornú nájomnú zmluvu dňa 15.7.2015. Doba trvania spornej nájomnej zmluvy bola odo dňa 15.7.2015 do 15.8.2015. Žalobca podal žalobu dňa 3.10.2017. Medzi uzatvorením spornej nájomnej zmluvy a podaním žaloby uplynulo niečo vyše 2 rokov. Právna prax, ako aj judikatúra NS SR a ÚS SR vymedzujú v danom prípade aplikovanie všeobecnej 4- ročnej premlčacej doby podľa Obchodného zákonníka. V zmysle § 391 ods. 1 OBZ, pri právach vymáhateľných na súde, začína plynúť premlčacia doba odo dňa, keď sa právo mohlo uplatniť na súde, ak tento zákon neustanovuje niečo iné. Pre určenie okamihu začatia plynutia 4-ročnej premlčacej lehoty, je rozhodujúci okamih, kedy žalovaný získal neoprávnený majetkový prospech na úkor žalobcu. Žalovaný získal neoprávnený majetkový prospech uplynutím doby nájmu, teda 15.8.2015. Premlčacia doba začala plynúť od 16.8.2015. Všeobecná 4-ročná lehota uplynula dňa 16.8.2019, pričom žalobca sa domáhal ochrany svojich práv prostredníctvom žaloby zo dňa 3.10.2017, teda vo všeobecnej 4- ročnej premlčacej dobe. Námietka premlčania žalovaného tak nebola dôvodná. Navyše aj keby došlo k aplikovaniu subjektívnej a objektívnej premlčacej lehoty podľa ustanovení OZ, neboli by splnené podmienky pre začatie ich plynutia. Žalobca považoval nájomnú zmluvu za platne uzatvorenú, pričom o vzniku bezdôvodného obohatenia a o subjekte, ktorý sa na jeho úkor obohatil, sa dozvedel až v priebehu súdneho konania na podklade vykonaných dôkazov a právnych záverov konajúcich súdov. K začatiu plynutia subjektívnej 2-ročnej premlčacej lehoty došlo až od oznámenia týchto skutočností
žalobcovi. Objektívna 3-ročná premlčacia lehota začala plynúť žalobcovi odo dňa 16.8.2015, kedy sa žalovaný na úkor žalobcu bezdôvodne obohatil. Žalovaný podal žalobu dňa 3.10.2017, teda v rámci objektívnej 3-ročnej premlčacej lehoty. Žalovaný pri určovaní subjektu, ktorý sa mal obohatiť na jeho úkor, vychádzal z účastníctva spornej nájomnej zmluvy, ktorej účastníkom bolo občianske združenie
- žalovaný. Žalobca na základe samotnej predajnej výstavy obrazov, ďalej z dôvodu riadnych úhrad všetkých predchádzajúcich troch nájomných zmlúv a jednak z dôvodu, vytvorenia obchodnej zvyklosti so žalovaným, nemal žiadne pochybnosti o subjekte, ktorý sa na jeho úkor obohatil. Žalobca sa mohol dozvedieť o neplatnosti nájomnej zmluvy pre nedostatok formy až po začatí súdneho konania, keď boli v konaní predložené stanovy žalovaného, z ktorých vyplýva, že na platnosť písomných právnych úkonov žalovaného je potrebný podpis najmenej dvoch členov predstavenstva žalovaného. Subjektívna premlčacia doba v zmysle § 107 ods. 1 OZ by teda žalobcovi neuplynula. Takisto by žalobcovi neuplynula ani trojročná objektívna premlčacia doba v zmysle § 107 ods. 2 OZ, ktorá by začala žalobcovi plynúť až po dni skončenia dojednanej doby nájmu, t. j. po dni 15.8.2015. Žaloba bola pritom podaná na súd už dňa 3.10.2017. Žalobca vzhľadom na vyššie uvedené navrhoval, aby odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil a žalobcovi priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.
16. Ďalšie písomné vyjadrenia strany v odvolacom konaní nepodali.
17. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), v prvom rade dospel k záveru, že nakoľko sa žalovaný odvolal v rozsahu všetkých výrokov rozsudku súdu prvej inštancie, je jeho odvolanie voči výroku II. rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým súd žalobu vo zvyšnej časti uplatnených úrokov z omeškania zamietol, podané neoprávnenou osobou.
18. Podľa § 359 CSP, odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.
19. Pokiaľ teda ide o odvolanie žalovaného proti výroku II. rozsudku súdu prvej inštancie, ktorý výrok bol v celom rozsahu v prospech žalovaného, keďže ním bola žaloba čiastočne zamietnutá, žalovaný nebol osobou oprávnenou na podanie odvolania voči nemu. Odvolaciemu súdu preto nezostávalo iné, ako s použitím ust. § 386 písm. b) CSP odvolanie žalovaného voči výroku II. rozsudku súdu prvej inštancie ako podané neoprávnenou osobou odmietnuť.
20. Pokiaľ ide o zvyšnú časť odvolania žalovaného, t. j. jeho odvolanie voči výrokom I. a III. napadnutého rozsudku, krajský súd po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom - zároveň stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie v týchto častiach vydané (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie v čase jeho podania pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. e/, f/, g/ a h/ CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP), a dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné priznať úspech, keď rozsudok súdu prvej inštancie je vo výrokoch I. a III. vecne správny, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie v zmysle § 387 ods. 1 a 2 CSP.
21. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu s poukazom na uplatnené odvolacie dôvody a na odôvodnenie preskúmavaného rozsudku bolo posúdiť, či súd prvej inštancie na základe ním vykonaného dokazovania a realizovaného právneho posúdenia veci rozhodol vecne správne, pokiaľ žalobe žalobcu domáhajúceho sa zaplatenia odplaty za prenájom nebytového priestoru vyhovel, keď dospel k záveru, že medzi stranami uzavretá zmluva o nájme nebytových priestorov je absolútne neplatným právnym úkonom pre nedostatok zákonnej formy právneho úkonu, čím medzi stranami vznikol na základe plnenia žalobcu vzťah z bezdôvodného obohatenia podľa § 451 ods. 2 OZ, kedy konanie p. M. X., podpredsedu predstavenstva žalovaného, pri uzatváraní zmluvy o nájme nebytových priestorov, súd v zmysle § 20 ods. 2 OZ vyhodnotil ako konanie za žalovaného, ktoré žalovaného zaväzuje, nakoľko sa jeho konanie týkalo predmetu činnosti žalovaného a zároveň žalobca nemohol vedieť, že p. X., pri uzatváraní tohto
právneho úkonu prekračuje medze svojich oprávnení ako člena žalovaného, keď zároveň prospech z nájmu nebytových priestorov mal žalovaný, ktorý v daných priestoroch prezentoval svoju výstavu obrazov. Zároveň súd dospel k záveru, aplikujúc 4-ročnú premlčaciu dobu podľa § 397 OBZ, že nárok žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia nie je premlčaný.
22. Pretože odvolací súd preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav pokiaľ ide o preukázané skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie uplatneného nároku žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia, a pretože v celom rozsahu zdieľa i jeho právny záver vo veci, pričom sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, s poukazom na ust. § 387 ods. 2 CSP odvolací súd konštatuje správnosť jeho dôvodov a odkazuje na výstižné, správne, presvedčivé a v relevantnom vyčerpávajúce odôvodnenie písomného vyhotovenia preskúmavaného rozsudku. Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od skutkových alebo právnych záverov súdu prvej inštancie odchýliť a nemôže preto dať za pravdu odvolateľovi. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia dopĺňa už iba nasledovné:
23. Žalobca sa podanou žalobou domáhal od žalovaného zaplatenia dohodnutého nájomného za prenájom nebytových priestorov v zmysle zmluvy o nájme č. 010/2015/KE zo dňa 15.7.2015, predmetom ktorej bol prenájom nebytových priestorov spravovaných žalobcom v obchodnom centre v období od 15.7.2015 do 15.8.2015 za odplatu vo výške 1.200,- Eur. Predmetnú zmluvu uzavrel za žalovaného ako nájomcu p. M. X., ktorý v tom čase bol členom žalovaného a tiež podpredsedom predstavenstva žalovaného, pričom však v zmysle čl. 10 stanov žalovaného, bodov 10. a 11., zastupuje navonok žalovaného predseda predstavenstva a právne úkony podpisujú spolu najmenej dvaja členovia predstavenstva, z ktorých jeden musí byť predseda. Predmetnú zmluvu však za žalovaného podpísal iba p. M. X., podpredseda predstavenstva, na základe čoho súd prvej inštancie uzavrel, že zmluva o nájme nebytových priestorov je absolútne neplatným právnym úkonom, ktorá skutočnosť medzi stranami v konaní ani sporná nebola. Takisto nebolo medzi stranami sporné, že v rozhodnom období od 15.7. - 15.8.2015 sa v prenajatých nebytových priestoroch uskutočnila výstava obrazov označených ako obrazy žalovaného, v súlade s predmetom činnosti žalovaného, t. j. kedy výťažok z ich predaja mal byť určený na dobročinný účel. Súd prvej inštancie mal vykonaným dokazovaním preukázané, že prospech z daného nájmu nebytových priestorov mal teda nepochybne žalovaný, preto on je aj povinný vydať žalobcovi takto získané bezdôvodné obohatenie spočívajúce v sume, ktorú žalovaný ušetril nezaplatením prenájmu nebytových priestorov využitých na výkon činnosti žalovaného. Konanie p. M. X., súd právne vyhodnotil podľa § 20 ods. 2 OZ, keď mal za to, že sú splnené všetky podmienky pre aplikáciu tejto právnej normy, nakoľko p. M. X. bol v rozhodnom čase podpredsedom predstavenstva žalovaného, v minulosti uzavrel so žalobcom za žalovaného ďalšie tri nájomné zmluvy, z ktorých nájomné bolo žalovaným vždy uhradené, pričom mal súd vážne pochybnosti o hodnovernosti listiny, ktorá mala dokladovať vylúčenie p. X. zo združenia.
24. Žalovaný v odvolaní predovšetkým namietal nesprávne právne posúdenie veci súdom prvej inštancie, ktorý konanie p. M. X. pri uzatváraní zmluvy o nájme nebytových priestorov posúdil podľa § 20 ods. 2 OZ, keď žalovaný mal za to, že toto jeho konanie malo byť posúdené podľa § 33 ods. 2 OZ, ako konanie osoby bez plnomocenstva, z ktorého konania mal byť potom p. X. zaviazaný sám. Žalovaný takéto svoje právne posúdenie odôvodňoval tým, že p. X., ktorý podpísal spornú zmluvu, nebol oprávnený na jej podpis, nikdy nemal poverenie na uzatváranie akýchkoľvek zmlúv, resp. právnych úkonov, keď pri podpise zmluvy navyše pripojil odtlačok pečiatky svojej spoločnosti Global agency Slovakia, s. r. o. a dňa 1.8.2014 bol zo spoločnosti žalovaného vylúčený. Súd sa mal podľa žalovaného zaoberať vôľou žalovaného a vypočuť p. M. X. ako svedka na otázku, za koho vlastne konal.
25. Preskúmajúc závery súdu prvej inštancie, odvolacie námietky žalovaného a vykonané dôkazy, dospel odvolací súd k záveru, že právne posúdenie konania p. X. súdom prvej inštancie podľa § 20 ods. 2 OZ bolo vecne správne. Toto ustanovenie upravuje konanie právnickej osoby, keď v ods. 1 vymedzuje, že právne úkony právnickej osoby vo všetkých veciach robia tí, ktorí sú na to oprávnení zmluvou o zriadení právnickej osoby, zakladacou listinou alebo zákonom (štatutárne orgány). Zároveň však v ods. 2 upravuje, že za právnickú osobu môžu robiť právne úkony aj iní jej pracovníci alebo členovia, pokiaľ je to určené vo vnútorných predpisoch právnickej osoby alebo je to vzhľadom na ich pracovné zaradenie obvyklé. Ak tieto osoby prekročia svoje oprávnenie, vznikajú práva a povinnosti právnickej osobe, len pokiaľ sa právny úkon týka predmetu činnosti právnickej osoby a len vtedy, ak ide o prekročenie, o ktorom druhý účastník nemohol vedieť. Z ust. § 20 OZ teda vyplýva, že oprávnenie robiť právne úkony právnickej
osoby vo všetkých veciach prislúcha jej štatutárnym orgánom, pričom kto je štatutárnym (individuálnym či kolektívnym) orgánom právnickej osoby, vyplýva zo zmluvy o zriadení, zakladacej listiny alebo priamo zo zákona (§ 20 ods.1). Tu zo stanov žalovaného vyplýva, že žalovaného navonok voči tretím osobám zastupuje predseda predstavenstva, ktorý je štatutárnym zástupcom žalovaného, pričom však písomné právne úkony, podpisujú spolu najmenej dvaja členovia predstavenstva, z ktorých jeden musí byť predseda. Z toho vyplýva, že zmluvu o nájme nebytových priestorov, mohli platne za žalovaného podpísať najmenej dvaja členovia predstavenstva, z toho jeden mal byť jeho predsedom. Z výpisu žalovaného z registra občianskych združení však spôsob konania za žalovaného nevyplýva. Žalobca tak objektívne nemohol vedieť, že zmluvu mali za žalovaného podpísať predseda predstavenstva žalovaného a ešte jeden jeho člen a kto všetko sú ďalší členovia predstavenstva. Z ods. 2 § 20 OZ tiež však vyplýva, že oprávnenie robiť právne úkony za právnickú osobu majú aj iní jej zamestnanci alebo členovia (t.j. iní než štatutárne orgány) za predpokladu, že toto ich oprávnenie vyplýva z vnútorných predpisov právnickej osoby, alebo je to vzhľadom na pracovné zaradenie týchto osôb obvyklé (§ 20 ods. 2). Rozdiel medzi štatutárnym orgánom a ostatnými zamestnancami, resp. členmi právnickej osoby potom vyplýva z rozsahu ich oprávnenia konať. Rozsah oprávnenia konať v mene právnickej osoby je pri iných než štatutárnych orgánoch obmedzený, pretože nie sú oprávnené na všetky právne úkony. Medze ich oprávnení sú dané ich pracovnými úlohami, ktoré sú vyjadrené vo vnútorných organizačných predpisoch, alebo sú obvyklé vzhľadom na funkciu zamestnanca, resp. člena. V záujme ochrany dobromyseľnosti tretích osôb potom Občiansky zákonník ustanovuje dve podmienky, pri splnení ktorých možno aj exces - t.j. prekročenie medzí oprávnenia zamestnancov alebo členov pri právnych úkonoch za právnickú osobu - považovať za právny úkon právnickej osoby, z ktorého jej vznikajú práva a povinnosti. Prvou z týchto podmienok je, že právny úkon, pri ktorom došlo k excesu, sa musí týkať predmetu činnosti právnickej osoby a druhou je, že účastník, s ktorým sa právny úkon uzaviera, nemohol vedieť, že orgán právnickej osoby pri právnom úkone prekračuje medze svojich oprávnení. V tomto prípade bolo vykonaným dokazovaním zistené, že p. X., s ktorým žalobca zmluvu uzavrel, bol členom občianskeho združenia - žalovaného, v rozhodnom čase bol podpredsedom predstavenstva žalovaného, ktorý bol v zmysle čl. 10 bod 14 oprávnený zastupovať predsedu predstavenstva v čase jeho neprítomnosti, navyše za žalovaného uzavrel so žalobcom predchádzajúce tri nájomné zmluvy, z ktorých nájom bol žalobcovi vždy uhradený, keď sídlo žalovaného je totožné s bydliskom p. X., pričom aj spornou listinou predloženou samotným žalovaným (č. l. 75 spisu) - zápisnica zo zasadania občianskeho združenia konaného dňa 1.8.2014, vyplýva, že p. X. bol v rámci predmetu činnosti žalovaného poverený predajom obrazov, ktorý výťažok mal slúžiť na stanovené dobročinné účely. Zo všetkých týchto okolností v ich súhrne možno teda mať za preukázané, že p. M. X., bol členom žalovaného, ktorý bol oprávnený za žalovaného uskutočňovať predaj obrazov na dobročinné účely. Ak potom pri tomto konkrétnom úkone došlo k excesu p. X., ktorý zmluvu podpísal samostatne, nie spolu s predsedom predstavenstva, toto jeho konanie spôsobilo vznik práv a povinností priamo žalovanému, keďže takéto konanie p. X. bolo u žalovaného obvyklé a nesporne sa týkalo predmetu činnosti žalovaného, pričom žalobcovi nemohlo byť zrejmé, že p. X. prekročil svoje oprávnenie. Odvolací súd pritom rovnako posúdil listinu majúcu preukazovať ukončenie pôsobnosti p. X. v občianskom združení (č. l. 75) za nedôveryhodnú, nakoľko z ničoho nevyplýva autenticita tejto listiny; na listine, na ktorej sú pripojené podpisy prítomných, je použitý iný typ a hrúbka písma, pričom prvá strana listiny nie je podpísaná. Inými dôkazmi pritom žalovaný odvolanie p. X. zo združenia nepreukázal, ani k tejto okolnosti neuviedol bližšie skutkové tvrdenia, z listiny nevyplýva spôsob hlasovania, kto hlasoval za, kto proti, ako bola položená otázka a podobne. K argumentu žalovaného, že k popisu p. X. na zmluve o nájme nebytových priestorov bola pripojená pečiatka spoločnosti Global agency Slovakia, s. r. o., odvolací súd v zhode so súdom prvej inštancie uvádza, že samotná táto skutočnosť neznamená, že zmluvnou stranou zmluvy bola práve táto spoločnosť. K pripojeniu predmetnej pečiatky, k podpisu p. X. mohlo dôjsť omylom, pričom podstatné je, kto je ako zmluvná strana uvedený na začiatku zmluvy, tu je jednoznačne ako nájomca uvedené občianske združenie Obraz pre nádej, konajúci prostredníctvom M. X. a aj priamo pri jeho podpise je uvedené, že p. X. podpisuje za Obraz pre nádej o. z. Pokiaľ ide o odvolaciu námietku žalovaného, že súd mal zisťovať vôľu p. M. X., za koho predmetnú zmluvu uzavrel a vykonať dôkazný prostriedok - výsluch p. X., tak odvolací súd preskúmaním obsahu spisu zistil, že súdu prvej inštancie takýto návrh na vykonanie dôkazu žiadnou zo strán navrhnutý nebol. Na pojednávaní dňa 9.2.2018, právny zástupca žalovaného iba konštatoval (strana 4 zápisnice), že ak súd potrebuje vypočuť pána X., tak pán X. je vo výkone trestu odňatia slobody v ÚVTOS Hrnčiarovce nad Parnou. Žalovaný však sám výsluch p. X. ako dôkazného prostriedku vo svoj prospech nenavrhol, pričom v zmysle § 185 ods. 2 CSP súd dôkazy sám bez návrhu v zásade (okrem stanovených výnimiek, o ktoré v danom prípade nešlo) nevykonáva. Pokiaľ teda žalovaný napriek koncentrácii, ktorú súd na pojednávaní dňa 9.2.2018 uskutočnil a vyzval strany
aby v lehote 15 dní uviedli svoje návrhy na doplnenie dokazovania, výsluch p. X. nenavrhol, nemôže nevykonanie takéhoto dôkazu úspešne namietať v podanom odvolaní.
26. Z vyššie uvedeného tiež vyplýva, že na daný prípad nie je možné aplikovať ust. § 33 ods. 2 OZ, upravujúce konanie osoby za iného bez plnomocenstva, nakoľko v tomto prípade nejde o konanie zástupcu žalovaného, ktorý vôbec nemal oprávnenie žalovaného zastupovať, nakoľko vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že p. X. oprávnenie robiť právne úkony za žalovaného pokiaľ ide o predaj obrazov na dobročinné účely mal, táto jeho činnosť pre žalovaného bola obvyklá a vyplývala mu z jeho členstva v žalovanom. Preto v jeho prípade pri samostatnom dojednaní konkrétnej nájomnej zmluvy zo dňa 15.7.2015 išlo o prekročenie oprávnenia osoby konajúcej v mene žalovaného podľa § 20 ods. 2 OZ. Právne posúdenie konania p. M. X. za žalovaného podľa § 20 ods. 2 OZ tak bolo správne.
27. Ďalšia odvolacia námietka žalovaného smerovala k posúdeniu premlčania nároku žalobcu. Žalovaný však v podanom odvolaní nesprávne uvádza, že súd prvej inštancie posúdil premlčanie nároku žalobcu podľa § 107 ods. 2 OZ, pričom podľa žalovaného mala subjektívna dvojročná premlčacia doba začať plynúť od dátumu uzavretia zmluvy (t. j. od 15.7.2015), teda v čase podania žaloby (3.10.2017) bol tak už nárok žalobcu premlčaný. Predovšetkým je potrebné zdôrazniť, že súd prvej inštancie na daný prípad aplikoval všeobecnú štvorročnú premlčaciu dobu podľa § 397 OBZ. Uvedené vyplýva jednoznačne z ods. 37. - 39. odôvodnenia napadnutého rozhodnutia. Súd prvej inštancie tu jednoznačne konštatuje, že právna úprava premlčania v Obchodnom zákonníku má komplexnú povahu, pričom Obchodný zákonník je v pomere k Občianskemu zákonníku predpisom osobitným, preto platí, že pri riešení otázky premlčania práva na vydanie bezdôvodného obohatenia z neplatného právneho úkonu v obchodných vzťahoch, sa použije predovšetkým právna úprava obsiahnutá v Obchodnom zákonníku, t. j. v zmysle § 397 OBZ všeobecná štvorročná premlčacia doba. Súd prvej inštancie tiež uviedol, že pre začiatok plynutia tejto premlčacej doby je rozhodujúci moment vzniku bezdôvodného obohatenia, ktorým je v danom prípade deň 15.8.2015, t. j. deň skončenia neplatne dojednanej doby nájmu, ktorým momentom vzniklo bezdôvodné obohatenie žalovaného na úkor žalobcu. Všeobecná 4-ročná premlčacia doba podľa § 397 OBZ tak začala plynúť dňa 16.8.2015, pričom vzhľadom na to, že žaloba bola na súd doručená dňa 3.10.2017, stalo sa tak pred uplynutím premlčacej doby.
28. Odvolací súd sa s týmto posúdením otázky premlčania nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia stotožňuje. Právna prax postupne dospela k záveru, že v zmysle § 261 a § 1 ods. 1 OBZ sa na premlčanie akéhokoľvek obchodného záväzkového vzťahu aplikuje právna úprava podľa § 397 OBZ, teda štvorročná premlčacia doba, čo platí aj v prípade premlčania nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia titulom plnenia z neplatného právneho úkonu, pokiaľ jednoznačne identifikovateľným základom takto vzniknutého vzťahu je obchodnoprávny záväzkový vzťah (rovnako rozsudok NS ČR z 15.5.2008, sp. zn. 32 Cdo 3800/2007). Tvrdenie žalovaného o aplikácii ust. § 107 OZ je nesprávne, v rozpore s ustálenou súdnou praxou a aj odôvodnením rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktorý v ods. 40. svojho odôvodnenia len podporne (avšak zbytočne) uviedol, kedy by došlo k premlčaniu nároku žalobcu pri prípadnej aplikácii ust. § 107 OZ, ktorý však nie je dôvodné na danú vec aplikovať. Záver súdu prvej inštancie, že námietka premlčania bola žalovaným vznesená nedôvodne, bol teda správny.
29. Posledná odvolacia námietka žalovaného smerovala k tomu, že súd prvej inštancie nesprávne ustálil osobu, ktorá sa bezdôvodne obohatila, keď sa mal zaoberať otázkou, či nedošlo k bezdôvodnému obohateniu p. X., ktorého je potrebné za tým účelom vypočuť. K tomuto odvolaciemu argumentu odvolací súd uvádza, že jednak, ako bolo vyššie uvedené, žalovaný návrh na vykonanie dôkazu výsluchom p. X. v spore nedal, teda súd prvej inštancie takýto dôkaz ani vykonať sám nemohol (§ 185 ods. 2 CSP) a tiež, že sa súd prvej inštancie otázkou, kto sa v danom prípade na úkor žalobcu obohatil, zaoberal jednoznačne v ods. 34. odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, keď ustálil, že neoprávnený prospech z nájmu nebytových priestorov žalobcu mal nepochybne žalovaný, ktorý v daných priestoroch prezentoval svoju výstavu obrazov, keď z predloženej fotodokumentácie a z obsahu nájomnej zmluvy jednoznačne vyplýva, že obrazy sa vystavovali v daných priestoroch žalobcu ako obrazy Občianskeho združenia - Obraz pre nádej, t. j. žalovaného. Obohatenie sa žalovaného teda spočíva v tom, o čo sa nezmenšil majetok žalovaného, hoci sa zmenšiť mal, pokiaľ by žalovaný uzavrel platnú nájomnú zmluvu a žalobcovi by uhradil nájomné za využitie jeho priestorov na prezentáciu obrazov na dobročinný účel. Ako bolo naložené s prípadným výťažkom z tohto predaja, je potom už záležitosť vnútorného vzťahu medzi p. X. a žalovaným. Vzhľadom na uvedené, ani tento odvolací argument žalovaného, nebol spôsobilý zvrátiť vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie.
30. Na základe uvedeného odvolací súd v predmetnej sporovej veci dospel k záveru, že súd prvej inštancie výsledky vykonaného dokazovania správne vyhodnotil a na ich základe správne právne odôvodnil svoje rozhodnutie, s ktorým sa odvolací súd stotožňuje. Rozhodnutie súdu prvej inštancie je vyčerpávajúce, dostatočne zrozumiteľne odôvodnené a logicky konzistentné.
31. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov, po vyporiadaní sa s podstatnou odvolacou argumentáciou žalovaného, odvolací súd preskúmavajúci rozsudok súdu prvej inštancie v rozsahu a z dôvodov podaného odvolania, napadnutý rozsudok vo veci samej ako vecne správny, vrátane vecne správneho závislého výroku o náhrade trov konania, odvolaním žiadnej zo strán osobitne nenapadnutého, s použitím § 387 ods. 1 a 2 CSP potvrdil.
32. O náhrade trov odvolacieho konania, s použitím § 262 ods. 1 CSP v zmysle § 396 CSP, rozhodol odvolací súd ex offo podľa § 255 ods. 1 CSP a v odvolacom konaní v celom rozsahu úspešnému žalobcovi priznal plnú náhradu trov konania proti neúspešnému žalovanému. O výške náhrady trov odvolacieho konania v zmysle § 262 ods. 2 CSP rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie skončí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
33. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).