Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5Svk/41/2022

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Juraja Vališa, LL.M. (spravodajca) a členov senátu JUDr. Petry Príbelskej, PhD. a Mgr. Petra Macha, PhD., v právnej veci žalobcu (sťažovateľ): Slovak Telekom, a.s., Bajkalská 28, 817 62 Bratislava, IČO: 35 763 469, proti žalovanému: Úrad pre reguláciu elektronických komunikácií a poštových služieb, Továrenská 7, Bratislava, IČO: 42 355 818, za účasti: 1/ Orange Slovensko, a.s., Metodova 8, Bratislava, IČO: 35 697 270, 2/ O2 Slovakia, s.r.o., Einsteinova 24, Bratislava, IČO: 47 259 116, zast: BBH advokátska kancelária, s.r.o., Suché Mýto 1, Bratislava, IČO: 36 713 066, 3/ SWAN, a.s., Landererova 12, Bratislava, IČO: 35 680 202, 4/ Towercom, a. s., Cesta na Kamzík 14, Bratislava, IČO: 36 364 568, 5/ Slovanet, a. s., Záhradnícka 151, Bratislava, IČO: 35 954 612, 6/ UPC BROADBAND SLOVAKIA, s.r.o., Ševčenkova 36, Bratislava, IČO: 35 971 967, 7/ Marlink s.r.o., Lamačská cesta 3/B, Bratislava, IČO: 31 373 500, zast.: ČECHOVÁ & PARTNERS s. r. o., Staromestská 3, 811 03 Bratislava, IČO: 47 249 129, 8/ Energotel, a.s., Miletičova 7, Bratislava, IČO: 35 785 217, zast.: ius aegis s. r. o., Nedbalova 12, Bratislava, IČO: 36 857 203, 9/ ANTIK Telecom s.r.o., Čárskeho 10, Košice, IČO: 36 191 400, zast.: ADVOKÁTSKA KANCELÁRIA JUDr. Peter Kerecman spoločnosť s ručením obmedzeným, Rázusova 1, Košice, IČO: 36 588 725, 10/ Slovenský plynárenský priemysel, a.s., Mlynské Nivy 44/a, Bratislava, IČO: 35 815 256, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. zo dňa 6. júla 2016, konajúc o kasačnej sťažnosti žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. -444 z 21. apríla 2022, takto

rozhodol:

I. Kasačná sťažnosť sa z a m i e t a .

II. Žalobcovi sa p r i z n á v a voči žalovanému právo na úplnú náhradu trov kasačného konania.

III. Ďalším účastníkom konania sa nárok na náhradu trov kasačného konania n e p r i z n á v a .

odôvodnenie:

I.

Konanie pred orgánmi verejnej správy

1. Rozhodnutím č. 1384/OER/2012 zo dňa 25.06.2012 (ďalej aj ,,v poradí prvé rozhodnutie“) rozhodol žalovaný o žiadosti žalobcu evidovanej pod č. zo dňa 27.12.2011 o úhradu čistých nákladov vzniknutých pri vykonávaní povinností univerzálnej služby za rok 2009 uplatnených vo výške 26 662 469,- € a za rok 2010 uplatnených vo výške 22 622 285,- € podľa o elektronických komunikáciách v znení neskorších predpisov (ďalej aj ,,zákon o elektronických komunikáciách“ alebo „“) tak, že žalobcovi nevznikol podľa ust. o elektronických komunikáciách v znení neskorších predpisov nárok na náhradu zistených čistých nákladov vzniknutých pri vykonávaní univerzálnej služby s

odôvodnením, že poskytovanie univerzálnej služby nebolo pre žalobcu neprimeraným zaťažením. Voči uvedenému v poradí prvému prvostupňovému rozhodnutiu žalovaného podal žalobca rozklad, ktorý predseda žalovaného rozhodnutím o rozklade č. zo dňa 12.09.2012 zamietol a napadnuté rozhodnutie žalovaného č. 1384/OER/2012 zo dňa 25.06.2012 potvrdil.

2. Najvyšší súd Slovenskej republiky o žalobe žalobcu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia predsedu úradu č. zo dňa 12.09.2012 rozhodol rozsudkom sp. zn. zo dňa 27.11.2013 tak, že rozhodnutie predsedu žalovaného č. z 12.09.2012 ako aj rozhodnutie žalovaného č. 1384/OER/2012 z 25.06.2012 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Súd žalovaného v uvedenom rozsudku zaviazal na opätovné posúdenie žiadosti žalobcu a aplikáciu správneho právneho predpisu účinného v dobe poskytovania univerzálnej služby a žalovaného zaviazal vysporiadať sa i s ostatnými námietkami žalobcu, poukazujúc na závery rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vedených pod sp. zn. a sp. zn. , vo veciach nárokov na kompenzáciu čistých nákladov vzniknutých pri vykonávaní univerzálnej služby žalobcom, uplatnených za časové obdobia rokov 2005 až 2008.

3. Po vrátení veci na ďalšie konanie žalovaný v poradí druhým rozhodnutím č. zo dňa 16.03.2016 rozhodol o žiadosti žalobcu vo veci úhrady čistých nákladov za poskytovanie univerzálnej služby za roky 2009 a 2010 opätovne tak, že žalobcovi nevznikol podľa o elektronických komunikáciách nárok na úhradu čistých nákladov vzniknutých pri vykonávaní univerzálnej služby v rokoch 2009 a 2010, pretože jej poskytovanie nebolo pre žalobcu neprimeraným zaťažením, ktoré rozhodnutie potvrdil predseda žalovaného rozhodujúc o rozklade žalobcu napadnutým rozhodnutím č. zo dňa 06.07.2016.

II.

Konanie pred správnym súdom

4. Žalobou zo dňa 12.09.2016 Krajskému súdu v Bratislave doručenou dňa 13.09.2016 sa žalobca domáhal prieskumu zákonnosti napadnutého rozhodnutia predsedu žalovaného č. zo dňa 06.07.2016 ako aj rozhodnutia žalovaného č. zo dňa 16.03.2016, tieto navrhol zrušiť a vrátiť žalovanému na ďalšie konanie. Poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 27.11.2013, ktorým súd uložil žalovanému povinnosť na vec aplikovať správny právny predpis ako i povinnosť dôsledne sa vysporiadať s ostatnými námietkami žalobcu, odvolávajúc sa na závery rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veciach vedených pod sp. zn. a sp. zn. . V ďalšom správnom konaní po vydaní zrušujúceho rozsudku pre roky 2009 a 2010 sa žalovaný nielenže neriadil právnymi názormi a závermi najvyššieho súdu, ale postupoval priamo v rozpore s nimi. Žalovaný nedostatočne zisteným skutkovým stavom veci pochybil najmä v tom, že: a) rozhodol, že vykonávanie univerzálnej služby nebolo pre žalobcu neprimeraným zaťažením bez toho, aby vypočítal čisté náklady vynaložené na jej vykonávanie, b) v rozpore s povinnosťou vždy vypočítať čisté náklady rozhodol o práve žalobcu na úhradu nákladov na univerzálnu službu v dvoch podmienených fázach (1/ vyhodnotiť samotnú možnosť, či môže byť poskytovateľ neprimerane zaťažený a ak áno, 2/ až potom vypočítať čisté náklady vynaložené na poskytovanie univerzálnej služby), c) použil nevhodné kritérium - podiel bytových a nebytových účastníckych prípojok v pevnom umiestnení žalobcu na trhu a predseda žalovaného sa s argumentáciou žalobcu v rozhodnutí o rozklade žiadnym spôsobom nevyrovnal, d) neprípustne podmienil vznik práva žalobcu na úhradu nákladov na univerzálnu službu podielom na trhu verejnej telefónnej služby poskytovanej prostredníctvom pevnej telekomunikačnej siete nižšom ako 80%, e) nezohľadnil existujúcu rozhodovaciu prax iných európskych regulátorov v danej oblasti. Žalobca akcentoval nesprávny postup žalovaného, ktorý pred rozhodnutím o práve žalobcu na úhradu nákladov na univerzálnu službu nesplnil svoju povinnosť pred posúdením neprimeraného zaťaženia vypočítať čisté náklady na univerzálnu službu, ktorá mu vyplýva jednak z § 53 zákona o elektronických komunikáciách, ako aj z čl. 12 a 13 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2002/22/ES zo 7. marca 2002 o univerzálnej službe a právach užívateľov týkajúcich sa elektronických komunikačných sietí a služieb (ďalej aj ako ,,smernica o univerzálnej službe“) a rovnako zo záväzného výkladu týchto článkov

vykonaného Európskym súdnym dvorom, pričom tento výklad bol následne potvrdený aj Najvyšším súdom SR v rozsudkoch za jednotlivé roky poskytovania univerzálnej služby žalobcom. Žalovaný pochybil, keď v rozpore s povinnosťou vždy vypočítať čisté náklady rozhodol o práve žalobcu na úhradu nákladov na univerzálnu službu v dvoch podmienených fázach, predmetom ktorých malo byť: 1) vyhodnotenie samotnej možnosti, či môže byť poskytovateľ vykonávaním univerzálnej služby neprimerane zaťažený a ak áno, 2) až potom nasleduje výpočet čistých nákladov vynaložených na vykonávanie univerzálnej služby.

5. Žalovaný vo vyjadrení zo dňa 02.11.2016 navrhol žalobu žalobcu zamietnuť, odmietajúc tvrdenie žalobcu, že postupoval v priamom rozpore s právnymi názormi Najvyššieho súdu SR. Ak by žalovaný tak, ako navrhuje žalobca, priznal automatickú kompenzáciu čistých nákladov vynaložených na poskytovanie univerzálnej služby, riskoval by tým deformáciu účinnej hospodárskej súťaže na slovenskom trhu elektronických komunikácií. Automatické priznanie kompenzácie čistých nákladov nie je nutné, keďže samotný § 53 zákona o elektronických komunikáciách dáva žalovanému možnosť voľnej úvahy v rámci výkonu jeho právomoci rozhodnúť o výške kompenzácie. Prostredníctvom eurokonformného výkladu žalovaný dospel k záveru, že pri rozhodovaní o výške kompenzácie straty musí ako prvé zvážiť, či poskytovanie univerzálnej služby môže predstavovať pre žalobcu neprimerané zaťaženie. Zo znenia článkov 12 a 13 smernice o univerzálnej službe vyplýva dvojfázovosť procesu vyhodnocovania neprimeraného zaťaženia poskytovateľa univerzálnej služby, pričom v prvej fáze je potrebné vyhodnotiť možnosť, či môže byť poskytovateľ neprimerane zaťažený a až v prípade kladnej odpovede je žalovaný povinný vypočítať čisté náklady na univerzálnu službu a na základe nich rozhodnúť, či k neprimeranému zaťaženiu skutočne prišlo. Žalovaný neporušil povinnosť vypočítať čisté náklady, nakoľko táto je znením článkov 12 a 13 smernice o univerzálnej službe, ako aj znením rozhodných častí rozsudku, naviazaná až na štádium posudzovania, či k neprimeranému zaťaženiu podniku skutočne došlo (t.j. na fázu 2 posudzovania neprimeraného zaťaženia, ku ktorej v konaní nedošlo z dôvodu jej podmienenosti kladným výsledkom testu obsiahnutým vo fáze 1). Čo sa týka zvoleného kritéria pre posúdenie neprimeraného zaťaženia, žalovaný sa rozhodol pre ukazovateľ zohľadňujúci trhový podiel na maloobchodnom trhu prístupu k verejnej telefónnej sieti v pevnom umiestnení pre bytových a nebytových zákazníkov, keď všeobecne z ekonomickej praxe je preukázané, že najväčšiu váhu pri dosahovaní dlhodobého zisku má práve dosahovaný trhový podiel. Vyhodnotením daného kritéria dospel žalovaný k záveru, že žalobca má na relevantnom trhu také postavenie, že poskytovanie univerzálnej služby nemohlo zhoršiť jeho konkurencieschopnosť.

6. V replike k vyjadreniu žalovaného zo dňa 25.11.2016 žalobca konštatoval, že výklad podaný najvyššími súdnymi autoritami vo veci považuje za správny a záväzný a aj naďalej v celom rozsahu trvá na svojom pôvodnom žalobnom návrhu. Rozhodujúcou otázkou v danej veci je, či o elektronických komunikáciách riadne prebral a 13 smernice o univerzálnej službe. Ak by to tak nebolo, nebolo by možné zo strany žalovaného ako orgánu verejnej správy domáhať sa proti žalobcovi, t. j. na úkor žalobcu, priameho, ale ani nepriameho účinku smernice.

7. K žalobe žalobcu sa vyjadrili i ďalší účastníci konania, ktorí navrhli žalobu žalobcu zamietnuť, stotožňujúc sa s názorom žalovaného vyjadreným v napadnutých rozhodnutiach.

8. Napadnutým rozsudkom č. k. -444 z 21. apríla 2022 Krajský súd v Bratislave (ďalej aj „správny súd“) postupom podľa a v znení neskorších právnych predpisov (ďalej aj „“) rozhodnutie žalovaného Predsedu Úradu pre reguláciu elektronických komunikácií a poštových služieb č. zo dňa 06.07.2016 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie žalovaného“), ako aj prvostupňové rozhodnutie Úradu pre reguláciu elektronických komunikácií a poštových služieb č. zo dňa 16.03.2016 (ďalej len „prvostupňové správne rozhodnutie“) zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie.

9. Správny súd mal z obsahu administratívneho spisu za preukázané, že žalobca poskytoval v rokoch 2009 a 2010 univerzálnu službu podľa , , d/, a o elektronických komunikáciách a listom č. zo dňa 27.12.2011 žalovaného požiadal o úhradu čistých nákladov vzniknutých mu pri vykonávaní povinností uvedenej univerzálnej služby. Konštatoval, že medzi účastníkmi konania ostalo sporné, či žalovaný postupoval v súlade s právnym názorom vysloveným v rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 27.11.2013 (ktorým Najvyšší súd SR zrušil rozhodnutie predsedu žalovaného č. z 12.09.2012,

ako aj rozhodnutie žalovaného č. 1384/OER/2012 z 25.06.2012 a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie) a spornou bola i skutočnosť, či žalovaný postupoval v súlade s § 53 zákona o elektronických komunikáciách, keď o žiadosti žalobcu o úhradu čistých nákladov vzniknutých pri vykonávaní povinnosti univerzálnej služby v rokoch 2009 a 2010 rozhodoval bez výpočtu čistých nákladov, a to na základe kritéria podielu na trhu, z čoho žalovaný vyvodil záver, že poskytovanie univerzálnej služby nebolo pre žalobcu neprimeraným zaťažením. Po oboznámení sa so znením rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 27.11.2013, ako i s právnymi závermi vyplývajúcimi z rozsudkov Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 19.07.2012 a sp. zn. zo dňa 29.02.2012 správny súd uviedol, že z nich jednoznačne vyplýva povinnosť žalovaného pri rozhodovaní o žiadosti žalobcu vykonať kalkuláciu čistých nákladov v rozsahu potrebnom na posúdenie neprimeraného zaťaženia, čo však žalovaný neučinil aj napriek tomu, že právnym názorom súdu bol správny orgán podľa účinného v čase vydania predmetných rozsudkov viazaný. Žalovaný a predseda žalovaného v napadnutých rozhodnutiach nepostupovali v súlade s právnymi názormi Najvyššieho súdu SR a tieto nesprávne právne interpretovali, z ktorého dôvodu správny súd prisvedčil žalobnej námietke o nezákonnosti napadnutých rozhodnutí z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci, spočívajúcom v nevykonaní výpočtu čistých nákladov žalovaným tak, ako mu to ukladajú spomínané rozsudky. Správny súd vyjadril svoj nesúhlas i so záverom žalovaného, že došlo k riadnemu zdôvodneniu výberu a vhodnosti kritéria skúmania neprimeraného zaťaženia žalobcu, nakoľko tento bol realizovaný v rozpore s právnym záverom rozsudku Najvyššieho súdu SR zo dňa 19.07.2012 sp. zn. , ako aj v rozpore s právnym záverom rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 29.02.2012, z ktorých jednoznačne vyplýva, že podiel na trhu sám o sebe nemôže byť jediným kritériom vyhodnotenia otázky o miere zaťaženia žalobcu.

10. Správny súd uzatvoril, že žalovaný vec nesprávne právne posúdil a nezistil dostatočne skutkový stav v rozsahu pre riadne posúdenie veci, preto napadnuté rozhodnutie žalovaného ako i prvostupňové správne rozhodnutie zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie, v ktorom žalovaného zaviazal riadiť sa právnymi závermi vyslovenými Najvyšším súdom SR v rozsudkoch sp. zn. zo dňa 27.11.2013, sp. zn. zo dňa 29.02.2012 a sp. zn. zo dňa 19.07.2012 a žalovanému uložil v ďalšom konaní pristúpiť k výpočtu čistých nákladov v rozsahu potrebnom na posúdenie neprimeraného zaťaženia žalobcu v súlade s a podľa článku 12 a 13 Smernice o univerzálnej službe.

III.

Kasačná sťažnosť a vyjadrenia

11. Proti rozsudku správneho súdu podal žalovaný v procesnom postavení sťažovateľa (ďalej aj „sťažovateľ“) v zákonnej lehote kasačnú sťažnosť z dôvodu podľa , v ktorej navrhol, aby kasačný súd napadnutý rozsudok Krajského súdu v Bratislave zrušil a vec aby mu vrátil na ďalšie konanie.

12. Sťažovateľ v kasačnej sťažnosti argumentuje tým, že povinnosť dôsledne vychádzať z právnej úpravy zakotvenej v ustanovení § 53 zákona o elektronických komunikáciách a v čl. 12 a 13 smernice o univerzálnej službe a príslušnej judikatúry Súdneho dvora EÚ mu bola uložená rozsudkom NS SR sp. zn. , na ktorú skutočnosť upriamuje pozornosť aj správny súd v bode 38 a 48 napadnutého rozsudku. Sťažovateľ daný fakt nijako nerozporuje a uvedený rozsudok sp. zn. ako aj príslušnú judikatúru Súdneho dvora EÚ zaradil do právneho základu svojho rozhodnutia. Sťažovateľ zopakoval, že článok 12 a 13 smernice o univerzálnej službe boli do slovenského právneho poriadku transponované zákonom o elektronických komunikáciách, transpozícia však nebola uskutočnená dostatočne, pokiaľ ide o ustanovenia upravujúce posudzovanie existencie neprimeraného zaťaženia žalobcu v súvislosti s poskytovaním univerzálnej služby, keď z ustanovení zákona síce vyplýva právomoc sťažovateľa rozhodnúť o výške kompenzácie straty, ktorú žalobca utrpel pri poskytovaní univerzálnej služby, ale jednoznačne z týchto ustanovení nevyplýva, či je neprimerané zaťaženie potrebné posudzovať na základe vypočítaných čistých nákladov na univerzálnu službu, resp. kedy presne je úrad povinný vypočítať čisté náklady na univerzálnu službu. Sťažovateľ má za to, že podľa vyššie uvedenej smernice ako i podľa judikatúry Súdneho dvora EÚ a Najvyššieho súdu SR je pri priznaní nároku žalobcu na úhradu čistých nákladov spojených s poskytovaním univerzálnej služby potrebné za každých okolností vyhodnotiť, či je žalobca takýmito čistými nákladmi neprimerane zaťažený. Správny súd tak podľa sťažovateľa neúplnou interpretáciou právnych záverov rozsudku Najvyššieho súdu SR

sp.zn. v spojení so skutočnosťou, že v zmysle judikatúry Súdneho dvora EÚ je výpočet čistých nákladov predpokladom posúdenia neprimeraného zaťaženia až pred realizáciou samotného odškodnenia podľa článku 13 smernice univerzálnej služby vo fáze 2 a nie v prípade nepriznania finančnej kompenzácie potom, čo sťažovateľ podľa čl. 12 smernice o univerzálnej službe dospel k záveru, že poskytovanie univerzálnej služby nemôže pre žalobcu predstavovať neprimerané zaťaženie, vec nesprávne právne posúdil. V tejto súvislosti sťažovateľ poukázal na odôvodnenie rozsudku sp. zn. , v ktorom Najvyšší súd SR vychádzajúc z citovaného ustanovenia a a opätovne z a 13 smernice univerzálnej služby uvádza, že k výpočtu čistých nákladov dochádza až potom, keď úrad na základe kritérií posúdi, či by mohlo k neprimeranému zaťaženiu dôjsť. Až následne, ak k takému záveru dospeje, čisté náklady je povinný vypočítať.

13. Sťažovateľ argumentačne poukázal na body 44 až 46 rozhodnutia Súdneho dvora EÚ vo veci C-222/08 zo dňa 06.10.2010, ako aj na body 36-37 rozhodnutia Súdneho dvora EÚ vo veci C-389/08 zo dňa 06.10.2010, podľa ktorých uvedená judikatúra Súdneho dvora EÚ nevylučuje použitie fázy 1 vyhodnocovania neprimeraného zaťaženia (vyhodnotenie toho, či poskytovateľ univerzálnej služby môže byť jej poskytovaním neprimerane zaťažený podľa čl. 12 smernice o univerzálnej službe), ale stanovuje, že kompenzáciu čistých nákladov v zmysle článku 13 smernice o univerzálnej službe nie je možné priznať bez toho, aby bolo neprimerané zaťaženie preukázané na základe vypočítaných čistých nákladov. Súdny dvor EÚ sa v bode 46 rozhodnutia vo veci C-222/08 zo dňa 06.10.2010 a v bode 37 rozhodnutia vo veci C-389/08 zo dňa 06.10.2010 výkladom článku 13 smernice o univerzálnej službe vyjadril výlučne k nutnosti výpočtu čistých nákladov pre účely vyhodnotenia fázy 2, t. j. vyhodnoteniu, či poskytovanie univerzálnej služby pre podnik skutočne predstavuje neprimerané zaťaženie. Sťažovateľ akcentoval, že má za to, že v zmysle uvedenej judikatúry fáza 2 súvisí už s realizáciou samotného odškodnenia, kedy národný regulačný orgán musí konštatovať nespravodlivé zaťaženie pred jeho realizáciou, pričom predpokladom posúdenia zaťaženia v tomto prípade je výpočet čistých nákladov podľa článku 12 smernice o univerzálnej službe.

14. Ďalší účastník 9/ ANTIK Telecom s.r.o. ako i právny nástupca ďalšieho účastníka 2/ O2 Slovakia, s.r.o. vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti uviedli, že sa plne stotožňujú s dôvodmi a argumentáciou uvedenou v kasačnej sťažnosti žalovaného a túto považujú za opodstatnenú.

15. Žalobca vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti zopakoval svoju dovtedajšiu argumentáciu a dodal, že žalovaným tvrdenú dvojfázovosť procesu vyhodnotenia neprimeraného zaťaženia popiera aj zmena o elektronických komunikáciách, ktorá bola vykonaná s účinnosťou od 01.01.2016 , a ktorá potvrdzuje, že na to, aby bolo možné určiť, či poskytovanie univerzálnej služby predstavovalo pre žalobcu neprimerané zaťaženie, je nutné vykonať špeciálnu kalkuláciu čistých nákladov. Nech už je právny názor sťažovateľa na interpretáciu a 13 smernice univerzálnej služby akýkoľvek, bolo povinnosťou sťažovateľa postupovať v súlade so záväzným právnym názorom Najvyššieho súdu SR tak, ako bol na to sťažovateľ Najvyšším súdom SR už viackrát upozornený, a to aj v rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 29.02.2012.

IV.

Konanie pred kasačným súdom a posúdenie kasačného súdu

16. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky konajúci ako kasačný súd ( ) preskúmal napadnutý rozsudok ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo v medziach dôvodov podanej kasačnej sťažnosti ( ), kasačnú sťažnosť prejednal bez nariadenia pojednávania ( ), keď deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky www.nssud.sk podľa v spojení s .

17. V súvislosti s nesprávnym právnym posúdením veci ( ) sťažovateľ primárne argumentoval tým, že správny súd neúplne interpretoval právne závery rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. a skutočnosťou, že v zmysle judikatúry Súdneho dvora EÚ je výpočet čistých nákladov predpokladom posúdenia neprimeraného zaťaženia až pred realizáciou samotného odškodnenia podľa Smernice univerzálnej služby vo fáze 2. Kasačný súd tak považoval za podstatné zaujať právny názor k otázke, či o žiadosti žalobcu o úhradu čistých nákladov vzniknutých pri vykonávaní povinnosti univerzálnej služby v rokoch 2009 a 2010 rozhodol sťažovateľ správne a v

súlade s právnymi závermi vyjadrenými Najvyšším súdom SR v rozsudku sp. zn. , keď bez výpočtu čistých nákladov vyvodil záver, že poskytovanie univerzálnej služby nebolo pre žalobcu neprimeraným zaťažením.

18. Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudku sp. zn. zo dňa 27.11.2013 uvádza: „... Pokiaľ si žalobca uplatnil nárok na úhradu nákladov za poskytovanie univerzálnej služby za roky 2009 a 2010, bolo potrebné posúdiť tento jeho nárok podľa práva platného v dobe poskytovania predmetnej univerzálnej služby ... Vzhľadom na uvedené Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnuté rozhodnutie žalovaného ako aj rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa podľa zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie, v ktorom bude povinnosťou správneho orgánu na vec aplikovať správny právny predpis a dôsledne sa vysporiadať aj s ostatnými námietkami žalobcu. Najvyšší súd v tomto smere poukazuje na závery rozhodnutí NS SR sp. zn. a sp. zn. . Právnym názorom súdu je správny orgán viazaný ( ).“

19. V rozsudku sp. zn. zo dňa 19.07.2012 Najvyšší súd Slovenskej republiky konštatuje: „V ďalšom konaní žalovaný súc viazaný právnym názorom najvyššieho súdu vysloveným v tomto rozsudku ( ) opätovne posúdi žiadosť žalobcu o úhradu čistých nákladov na poskytovanie univerzálnej služby; kritéria, podľa ktorých posúdi neprimerané zaťaženie žalobcu vyberie tak, aby sa vzťahovali len k žiadateľovi a nie k celej skupine Slovak Telekom, a. s., vybrané kritéria podrobne odôvodní a prihliadne aj ku všetkým podkladom a námietkam predloženým žalobcom, ktoré náležite vyhodnotí, vykoná kalkuláciu čistých nákladov v rozsahu potrebnom na posúdenie neprimeraného zaťaženia, pričom je povinný dôsledne vychádzať z právnej úpravy zakotvenej v ustanovení a v a smernice o univerzálnej službe a príslušnej judikatúry Súdneho dvora Európskej únie a ďalej bude zákonným spôsobovať postupovať podľa toho, či spoľahlivým spôsobom ustáli, resp. neustáli neprimerané zaťaženie žalobcu pri poskytovaní univerzálnej služby. Svoje nové rozhodnutie Úrad taktiež dostatočne podrobne a zrozumiteľne odôvodní tak, aby zodpovedalo procesnoprávnym i hmotnoprávnym predpisom.“

20. Z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 29.02.2012 vyplýva: „... Najvyšší súd taktiež nesúhlasil s názorom žalovaného, že keďže úrad nezistil, že by poskytovanie US v roku 2005 a 2006 bolo pre účastníka konania neprimeraným zaťažením, nebolo už relevantné pristupovať k výpočtu čistých nákladov na US. Z výkladu čl. 12 a čl. vysloveného Európskym súdnym dvorom v rozsudkoch vo veci č. C-389/08 zo 6.10.2010 a vo veci c-222/08 zo dňa 06.10.2010, je zrejmé, že Súdny dvor zastáva názor, že z ustanovení článku vyplýva, že len na základe výpočtu čistých nákladov na poskytovanie univerzálnej služby podľa článku 12 tejto smernice môžu národné regulačné orgány konštatovať, že podnik poverený poskytovaním univerzálnej služby je skutočne nespravodlivo zaťažený a že členské štáty musia na Žiadosť tohto podniku rozhodnúť o podmienkach odškodnenia z dôvodu týchto nákladov. Výklad čl. 12 a čl. Európskym súdnym dvorom je právne záväzný tak pre národné súdy ako aj orgány verejnej správy. Z uvedeného dôvodu pokiaľ žalovaný konštatoval, že poskytovanie univerzálnej služby v rokoch 2005 a 2006 nepredstavovalo pre žalobcu neprimerané zaťaženie, a preto mu nepriznal kompenzáciu straty podľa ust. § 53 zákona o elektronických komunikáciách, bez uskutočnenia výpočtu čistých nákladov podľa článku 12 uvedenej smernice, ktoré toto zaťaženie predstavovalo pre žalobcu, postupoval v rozpore s a tejto smernice, a teda aj v rozpore s ... Pokiaľ žalovaný na podporu svojho postupu tvrdil, že predpokladom rozhodovania o nároku na náhradu je rozhodnutie o zaťažení podniku a až v prípade zistenia nadmerného zaťaženia je relevantné vypočítanie čistých nákladov univerzálnej služby podnikom poskytovanej, nebolo možné z vyššie uvedených dôvodov súhlasiť s jeho tvrdením, keďže takýto názor nie je v súlade s vysloveným stanoviskom súdneho dvora, pretože z uvedeného vyplýva, že národný regulačný úrad musí konštatovať nespravodlivé zaťaženie pred realizáciou samotného odškodnenia, pričom predpokladom posúdenia zaťaženia je výpočet čistých nákladov podľa smernice.“

21. Po oboznámení sa s rozsahom a dôvodmi kasačnej sťažnosti, oboznámení sa s obsahom pripojeného spisového materiálu ako i po preskúmaní vyššie uvedených rozsudkov Najvyššieho súdu SR kasačný súd nezistil žiaden dôvod na to, aby sa odchýlil od záverov obsiahnutých v odôvodnení napadnutého rozsudku. Z rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 19.07.2012 a tak isto zo záverov rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 29.02.2012 (ktorými

bol žalovaný v zmysle viazaný) vyplynula povinnosť žalovaného pri rozhodovaní o žiadosti žalobcu vykonať kalkuláciu čistých nákladov, a to v rozsahu potrebnom na posúdenie neprimeraného zaťaženia. Sťažovateľ preto i podľa kasačného súdu nepostupoval v súlade s právnym názorom Najvyššieho súdu SR a jeho právne závery nesprávne interpretoval.

22. Kasačný súd zároveň zistil, že predmetom jeho právneho posúdenia už bola skutkovo a právne obdobná vec sťažovateľa, vedená pred Najvyšším správnym súdom Slovenskej republiky pod sp. zn.: , pričom rozdielnosť spočíva v časových obdobiach, za ktoré si totožný žalobca voči žalovanému uplatnil kompenzáciu nákladov za univerzálnu službu podľa zákona o elektronických komunikáciách.

23. Podľa ak kasačný súd rozhoduje o kasačnej sťažnosti v obdobnej veci, ktorá už bola predmetom konania pred kasačným súdom, môže v odôvodnení svojho rozhodnutia poukázať už len na obdobné rozhodnutie, ktorého prevzatú časť v odôvodnení uvedie. 24. V súlade s kasačný súd v ďalšom poukazuje na odôvodnenie rozsudku sp. zn. z 26.04.2023, s ktorým sa stotožnil a neidentifikoval dôvody, pre ktoré by sa mal od relevantnej argumentácie v ňom uvedenej odchýliť, uvádzajúc jeho vybrané časti:

... ,, 28. Námietku sťažovateľa, že správny súd nezohľadnením skutkového stavu a skutočnosti, že v zmysle judikatúry Súdneho dvora EÚ je výpočet čistých nákladov predpokladom posúdenia neprimeraného zaťaženia až pred realizáciou samotného odškodnenia podľa čl.13 Smernice univerzálnej služby vo fáze 2 vec nesprávne právne posúdil, vyhodnotil kasačný súd ako nedôvodnú. Sťažovateľ v tejto súvislosti poukázal na body 44 až 45 rozhodnutia Súdneho dvora EÚ vo veci C-222/08 zo dňa 06.10.2010. Sťažovateľ však opomína znenie bodov 47, 48 a taktiež bodu 52 predmetného rozhodnutia, ktoré uvedený výklad sťažovateľa nielen že nepotvrdzujú, ale vedú k presne opačnému záveru: „46.Naopak z ustanovení článku vyplýva, že len na základe výpočtu čistých nákladov na poskytovanie univerzálnej služby podľa článku 12 tejto smernice môžu národné regulačné orgány konštatovať, že podnik poverený poskytovaním univerzálnej služby je skutočne nespravodlivo zaťažený a že členské štáty musia na žiadosť tohto podniku rozhodnúť o podmienkach odškodnenia z dôvodu týchto nákladov. 47.Podľa ustanovení článku 12 ods. 1 druhého pododseku písm. a) smernice 2002/22, ako aj prílohy IV tejto smernice musí byť takýto výpočet urobený pre každý podnik určený na poskytovanie univerzálnej služby. 52. Z vyššie uvedeného vyplýva, že členské štáty bez toho, aby porušili povinnosti vyplývajúce zo smernice 2002/22, nemôžu konštatovať, že poskytovanie univerzálnej služby je skutočne nespravodlivým zaťažením, za ktoré sa poskytne odškodnenie, bez uskutočnenia výpočtu čistých nákladov, ktoré toto zaťaženie predstavuje pre každý podnik, ktorý je povinný službu poskytovať, a posúdenia, či náklady sú pre tento podnik nadmernou záťažou. Ďalej členské štáty nemôžu prijať systém odškodnenia, ktorý by nesúvisel s týmito čistými nákladmi.“

29. Rovnako sťažovateľ poukazuje na body 36-37 rozhodnutia Súdneho dvora EÚ vo veci C-389/08 zo dňa 06.10.2010, ktoré však nesprávne a izolovane interpretuje, nakoľko z ich znenia jednoznačne vyplýva, že:

„36. Treba konštatovať, že hoci ustanovenia článku 12 ods. 1 druhého pododseku, ako aj prílohy IV smernice 2002/22 obsahujú pravidlá, podľa ktorých treba vypočítať čisté náklady na poskytovanie univerzálnej služby, pokiaľ národné regulačné orgány usúdili, že jej poskytovanie môže predstavovať nespravodlivé zaťaženie, ani z tohto článku 12 ods. 1, ani z nijakého iného ustanovenia tejto smernice nevyplýva, že by zákonodarca Spoločenstva mal v úmysle sám stanoviť podmienky, za ktorých sa uvedené orgány majú už vopred domnievať, že poskytovanie tejto služby môže predstavovať také nespravodlivé zaťaženie. 37. Z ustanovení článku naopak vyplýva, že iba na základe výpočtu čistých nákladov na poskytovanie univerzálnej služby, ktorý je upravený v článku 12 tejto smernice, môžu národné regulačné orgány konštatovať, že podnik určený za poskytovateľa univerzálnej služby skutočne znáša nespravodlivé zaťaženie, a členské štáty potom musia na žiadosť tohto podniku rozhodnúť o prijatí pravidiel náhrady z dôvodu týchto nákladov.“

30. V tejto súvislosti kasačný súd poukazuje aj na bod 45 citovaného rozsudku Súdneho dvora EÚ, v ktorom konštatoval: „Zo všetkého, čo bolo uvedené vyššie, vyplýva, že členské štáty nemôžu konštatovať, že poskytovanie univerzálnej služby skutočne predstavuje nespravodlivé zaťaženie, za ktoré možno poskytnúť náhradu, bez toho, aby predtým vypočítali čisté náklady, ktoré toto poskytovanie predstavuje pre každý z podnikov, ktorý má túto službu poskytovať, a posúdili, či tieto náklady predstavujú pre uvedený podnik nadmerné zaťaženie, lebo inak by porušili povinnosti vyplývajúce zo smernice 2002/22. Nemôžu tiež prijať systém náhrad, v rámci ktorého by náhrada nebola úmerná uvedeným čistým nákladom.“ 31. Kasačný súd dáva do pozornosti aj novšiu judikatúru Súdneho dvora EÚ, v ktorej sa Súdny dvor EÚ opäť zaoberal výkladom čl. 12 a čl. 13 Smernice univerzálnej služby ako napríklad rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci C-494/12 zo dňa 10.11.2022 odkazujúc na vyššie citované rozhodnutie C-389/08 (body 34 a nasl.) a rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci C-508/14 zo dňa 06.10.2015, kde Súdny dvor EÚ v bode 33. konštatuje: „Podľa článkov 12 a je na určenie výšky náhrady, ktorá prípadne prináleží podniku určenému na poskytovanie univerzálnej služby, potrebné po prvé vypočítať čisté náklady na povinnosť poskytovať univerzálnu službu, ktoré znáša podnik určený na jej poskytovanie, a ďalej, pokiaľ vnútroštátny regulačný orgán zistí, že podnik znáša nespravodlivú záťaž, tento orgán rozhodne o zavedení mechanizmu náhrady zistených čistých nákladov takémuto podniku alebo o rozdelení čistých nákladov na záväzky univerzálnej služby medzi podniky poskytujúce siete a poskytujúce služby elektronických komunikácií.“

32. Kasačný súd taktiež považuje za nevyhnutné poznamenať, že v Slovenskej republike univerzálnu službu poskytoval žalobca v rozhodnom období rokov 2005 až 2012 (povinnosť poskytovať univerzálnu službu mu skončila dňa 06.08.2012) a za tieto obdobia si postupne podanými žiadosťami uplatnil od žalovaného úhradu čistých nákladov na univerzálnu službu, pričom však ani za jedno z uvedených období (roky 2005 - 2006, 2007 - 2008, 2009 - 2010, 2011 - 2012) nebola žalobcovi žalovaným kompenzácia nákladov na univerzálnu službu ani čiastočne priznaná. Žalobca inicioval súdny prieskum voči každému z rozhodnutí vydaných žalovaným za roky 2005 a 2006, 2007 a 2008, ako aj 2009 a 2010. Rozhodnutia žalovaného boli Najvyšším súdom SR zrušené (rozsudky sp. zn. z 29.02.2012, z 19.07.2012 a z 27.11.2013) a veci boli vrátené na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. V nových správnych konaniach však žalovaný opätovne úhradu nákladov žalobcovi ani čiastočne nepriznal.

33. V predmetnej veci aj zo zrušujúceho rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 29.02.2012 jednoznačne vyplýva právny názor, ktorým bol žalovaný viazaný v zmysle , účinného v čase vydania rozsudku, že „výklad a Európskym súdnym dvorom je právne záväzný tak pre národné súdy ako aj orgány verejnej správy. Z uvedeného dôvodu pokiaľ žalovaný konštatoval, že poskytovanie univerzálnej služby v rokoch 2005 a 2006 nepredstavovalo pre žalobcu neprimerané zaťaženie a preto mu nepriznal kompenzáciu straty podľa ust. zákona o elektronických komunikáciách, bez uskutočnenia výpočtu čistých nákladov podľa článku 12 uvedenej smernice, ktoré toto zaťaženie predstavovalo pre žalobcu, postupoval v rozpore s a tejto smernice a teda aj v rozpore s ... Pokiaľ žalovaný na podporu svojho postupu tvrdil, že predpokladom rozhodovania o nároku na náhradu je rozhodnutie o zaťažení podniku a až v prípade zistenia nadmerného zaťaženia je relevantné vypočítanie čistých nákladov univerzálnej služby podnikom poskytovanej, nebolo možné z vyššie uvedených dôvodov súhlasiť s jeho tvrdením, keďže takýto názor nie je v súlade s vysloveným stanoviskom súdneho dvora, pretože z uvedeného vyplýva, že národný regulačný úrad musí konštatovať nespravodlivé zaťaženie pred realizáciou samotného odškodnenia, pričom predpokladom posúdenia zaťaženia je výpočet čistých nákladov podľa smernice.“

34. Rovnako aj z právnych záverov Najvyššieho súdu SR vyslovených v rozsudku sp. zn. zo dňa 19.07.2012, odkazujúc na zrušujúci rozsudok Najvyššieho súdu SR v predmetnej veci, jednoznačne vyplýva povinnosť žalovaného pri rozhodovaní o žiadosti žalobcu vykonať kalkuláciu čistých nákladov v rozsahu potrebnom na posúdenie neprimeraného zaťaženia, čo však žalovaný neurobil. Je zrejmé, že správne orgány nepostupovali v súlade s právnym názorom Najvyššieho súdu SR a právne závery Najvyššieho súdu SR nesprávne právne interpretovali.

35. Kasačný súd záverom k uvedenému sťažnostnému bodu považuje za nevyhnutné poukázať na to, že výklad čl. 12 a čl. 13 Smernice univerzálnej služby Súdnym dvorom EÚ sa premietol aj do novej

právnej úpravy - o elektronických komunikáciách, ktorý v zakotvuje: „Ak úrad na základe overenia čistých nákladov na základe metódy, ktorá bola súčasťou výzvy na určenie poskytovateľa univerzálnej služby podľa zistí, že poskytovanie univerzálnej služby je pre poskytovateľa univerzálnej služby neprimeranou finančnou záťažou, rozhodne o výške úhrady čistých nákladov.“

25. Námietku sťažovateľa, že správny súd neúplnou interpretáciou právnych záverov rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. a skutočnosti, že v zmysle judikatúry Súdneho dvora EÚ je výpočet čistých nákladov predpokladom posúdenia neprimeraného zaťaženia až pred realizáciou samotného odškodnenia podľa čl. 13 Smernice univerzálnej služby vo fáze 2, vec nesprávne posúdil, vyhodnotil tak kasačný súd s poukazom na vyššie uvedené ako nedôvodnú.

VI.

Záver a trovy konania

26. Vo svetle uvedeného Najvyšší správny Slovenskej republiky dospel k záveru, že kasačná sťažnosť neobsahuje žiadne podstatné námietky, ktoré by mohli ovplyvniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku správneho súdu a námietky žalovaného uvedené v kasačnej sťažnosti vyhodnotil Najvyšší správny súd SR ako nespôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku správneho súdu. Z uvedeného dôvodu kasačnú sťažnosť žalovaného podľa ako nedôvodnú zamietol.

27. O náhrade trov účastníkov kasačného konania rozhodol kasačný súd tak, že sťažovateľovi, ktorý v kasačnom konaní nemal úspech, ich náhradu podľa v spojení s nepriznal. Vzhľadom na úspech žalobcu v kasačnom konaní kasačný súd tomuto priznal úplnú náhradu dôvodne vynaložených trov kasačného konania, pričom o výške náhrady trov rozhodne osobitným uznesením súdny úradník na správnom súde v zmysle . Ďalším účastníkom konania kasačný súd náhradu trov kasačného konania podľa v spojení s nepriznal, nakoľko im v kasačnom konaní nebola uložená povinnosť, s plnením ktorej by im trovy kasačného konania vznikli.

p28. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0 ( ).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.