Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_1S-199-2016.pdf
PDF · 183.51 KB
Case nature
Area
Subarea
1S/199/2016
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Renáty Janákovej, člena senátu JUDr. Vlastimila Pavlikovského a členky senátu JUDr. Dany Jelinkovej Dudzíkovej, LL.M. (sudca spravodajca), v právnej veci žalobcu: Slovak Telekom, a.s., Bajkalská 28, 817 62 Bratislava, IČO: 35 763 469, proti žalovanému Úrad pre reguláciu elektronických komunikácií a poštových služieb, Továrenská 7, 828 55 Bratislava 24, IČO: 42 355 818, za účasti: 1/ Orange Slovensko, a.s., Metodova 8, 821 08 Bratislava, IČO: 35 697 270, 2/ O2 Slovakia, s.r.o., Einsteinova 24, 851 01 Bratislava, IČO: 35 848 863, zast: BBH advokátska kancelária, s.r.o., Suché Mýto 1, 811 03 Bratislava, IČO: 36 713 066, 3/ SWAN, a.s., Landererova 12, 811 09 Bratislava, IČO: 35 680 202, 4/ Towercom, a. s., Cesta na Kamzík 14, 831 01 Bratislava, IČO: 36 364 568, 5/ Slovanet, a. s., Záhradnícka 151, 821 08 Bratislava, IČO: 35 954 612, 6/ UPC BROADBAND SLOVAKIA, s.r.o., Ševčenkova 36, 851 01 Bratislava, IČO: 35 971 967, 7/ Marlink s.r.o., Lamačská cesta 3/B, 841 04 Bratislava, IČO: 31 373 500, zast.: ČECHOVÁ & PARTNERS s. r. o., Staromestská 3, 811 03 Bratislava, IČO: 47 249 129, 8/ Energotel, a.s., Miletičova 7, 821 08 Bratislava, IČO: 35 785 217, zast.: ius aegis s. r. o.,Nedbalova 12, 811 01 Bratislava, IČO: 36 857 203, 9/ ANTIK Telecom s.r.o., Čárskeho 10, 040 01 Košice, IČO: 36 191 400, zast.: ADVOKÁTSKA KANCELÁRIA JUDr. Peter Kerecman spoločnosť s ručením obmedzeným, Rázusova 1, 040 01 Košice, IČO: 36 588 725, 10/ Slovenský plynárenský priemysel, a.s. Mlynské Nivy 44/a, 825 11 Bratislava, IČO: 35 815 256, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 195/PÚ/2016 zo dňa 06.07.2016, takto
rozhodol:
Krajský súd v Bratislave napadnuté rozhodnutie predsedu Úradu pre reguláciu elektronických komunikácií a poštových služieb č. 195/PÚ/2016 zo dňa 06.07.2016 ako aj prvostupňové rozhodnutie Úradu pre reguláciu elektronických komunikácií a poštových služieb číslo 266/OER/2016 zo dňa 16.03.2016 z r u š u j e a vec v r a c i a žalovanému na ďalšie konanie.
Žalobcovi súd p r i z n á v a voči žalovanému právo na úplnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania.
Ďalším účastníkom 2/, 7/, 8/ a 9/ súd p r i z n á v a voči žalovanému právo na náhradu trov konania a ďalším účastníkom v 1/, 3/, 4/, 5/, 6/ a 10/ súd právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a.
O výške náhrady trov rozhodne správny súd po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením.
odôvodnenie:
I.
Priebeh administratívneho konania a rozhodnutia orgánov verejnej správy
1. Žalobca podal listom č. 82981 /SRZ/2011 zo dňa 27.12.2011 žiadosť o úhradu čistých nákladov vzniknutých pri vykonávaní povinností univerzálnej služby podľa § 53 ods. 1 zákona č. 610/2003 Z. z. o
elektronických komunikáciách v znení neskorších predpisov, ktorú žalovaný zaevidoval dňa 28.12.2011 pod č. 767/14/2011. V žiadosti žalobca požadoval úhradu čistých nákladov za rok 2009 vo výške 26 662 469 eur a za rok 2010 vo výške 22 622 285 eur.
2. Žalovaný o žiadosti žalobcu rozhodol prvostupňovým rozhodnutím č. 1384/OER/2012 zo dňa 25.06.2012 tak, že žalobcovi nevznikol podľa ust. § 53 zák. č. 351/2011 Z.z. o elektronických komunikáciách nárok na náhradu zistených čistých nákladov vzniknutých pri vykonávaní univerzálnej služby v rokoch 2009 a 2010, pretože jej poskytovanie nebolo pre žalobcu neprimeraným zaťažením. Žalobca podal listom č. 52998/SRZ/2012 zo dňa 10.07.2012 na úrade evidovanom pod č. OER/1647/2012 dňa 11.07.2012 rozklad proti uvedenému prvostupňovému rozhodnutiu. Predseda žalovaného vydal rozhodnutie o rozklade č. 18/PÚ/2012 zo dňa 12.09.2012, ktorým rozklad žalobcu zamietol a napadnuté rozhodnutie č. 1384/OER/2012 zo dňa 25.06.2012 potvrdil. Žalobca podal na Najvyšší súd SR žalobu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia predsedu úradu č. 187/PÚ/2012 zo dňa 12.09.2012. Najvyšší súd SR rozhodol vo veci rozsudkom sp. zn. 6Sž/24/2012 zo dňa 27.11.2013, ktorým rozhodnutie predsedu žalovaného č. 187/PÚ/2012 z 12.09.2012 a rozhodnutie žalovaného č. 1384/OER/2012 z 25.06.2012 zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie s tým, že žalovaný v ďalšom konaní:
- opätovne posúdi žiadosť žalobcu o úhradu čistých nákladov za poskytovanie univerzálnej služby za roky 2009 a 2010, pričom musí aplikovať správny právny predpis účinný v dobe poskytovania univerzálnej služby,
- vysporiada sa s ostatnými námietkami žalobcu,
- Najvyšší súd SR v tomto smere poukázal na závery rozhodnutí NS SR sp. zn. 5Sž/35/2011 a sp. zn. 6Sž/13/2011.
3. Žalovaný rozhodnutím č. 266/OER/2016 zo dňa 16.03.2016 rozhodol o žiadosti žalobcu vo veci úhrady čistých nákladov za poskytovanie univerzálnej služby za roky 2009 a 2010 tak, že žalobcovi nevznikol podľa § 53 zákona č. 610/2003 Z. z. o elektronických komunikáciách v znení neskorších predpisov nárok na úhradu čistých nákladov vzniknutých pri vykonávaní univerzálnej služby v rokoch 2009 a 2010, pretože jej poskytovanie nebolo pre žalobcu neprimeraným zaťažením. Voči uvedenému rozhodnutiu podal žalobca rozklad, o ktorom rozhodol predseda žalovaného rozhodnutím č. 195/ PÚ/2016 zo dňa 06.07.2016 tak, že rozklad žalobcu zamietol a napadnuté rozhodnutie žalovaného č. 266/OER/2016 zo dňa 16.03.2016 potvrdil.
II.
Žaloba
4. Žalobou zo dňa 12.09.2016 doručenou tunajšiemu súdu dňa 13.09.2016 sa žalobca domáha prieskumu zákonnosti rozhodnutia predsedu žalovaného č. 195/PÚ/2016 zo dňa 06.07.2016 ako aj rozhodnutia žalovaného č. 266/OER/2016 zo dňa 16.03.2016, ktoré navrhuje zrušiť a vec vrátiť žalovanému na ďalšie konanie. Tiež navrhuje uložiť žalovanému pokutu vo výške 2000 eur za nerešpektovanie právneho názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vysloveného v zrušujúcom rozsudku a žiada priznať náhradu trov konania voči žalovanému.
5. Žalobca požaduje prieskum zákonnosti napadnutých rozhodnutí z dôvodu, že vychádzali z nesprávneho právneho posúdenia veci, sú nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov, zistenie skutkového stavu orgánom verejnej správy bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci, skutkový stav, ktorý vzal orgán verejnej správy za základ napadnutého rozhodnutia alebo opatrenia, sú v rozpore s administratívnymi spismi alebo v nich nemá oporu, došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia alebo opatrenia vo veci samej. Žalobca namieta porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a práva na prejednanie veci v primeranej lehote, práva vlastniť majetok a práva na pokojné užívanie majetku, práva na súdnu a inú právnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie. Nesprávne právne posúdenie žalobca vidí v nerešpektovaní právneho názoru Najvyššieho súdu SR vyslovenému v rozsudku sp. zn. 6Sž/24/2012 zo dňa 27.11.2013, ktorý uviedol: „Vzhľadom na uvedené Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnuté rozhodnutie žalovaného ako aj rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa podľa § 250j ods. 2 písm. a/ O.s.p. zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie, v ktorom bude povinnosťou správneho orgánu na vec aplikovať správny právny predpis a dôsledne
sa vysporiadať aj s ostatnými námietkami žalobcu. Najvyšší súd v tomto smere poukazuje na závery rozhodnutí NS SR sp. zn. 5Sž/35/2011 a sp. zn. 6Sž/13/2011.“ V tomto rozsudku bol žalovaný zaviazaný riadiť sa právnym názorom najvyššieho súdu vyjadreným nielen v tomto rozsudku, ale aj v rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Sž/13/2011 zo dňa 29.02.2012 (rozsudok pre roky 2005 a 2006), ako aj v rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Sž/35/2011 zo dňa 19.07.2012 (rozsudok pre roky 2007 a 2008). V ďalšom správnom konaní po vydaní zrušujúceho rozsudku pre roky 2009 a 2010 sa žalovaný nielen že neriadil právnymi názormi najvyššieho súdu vyjadrenými v rozsudku pre roky 2009 a 2010, ako aj v oboch súvisiacich rozsudkoch pre roky 2005 a 2006 a 2007 a 2008, ale žalovaný postupoval priamo v rozpore s právnymi názormi a závermi najvyššieho súdu, ako aj pokynmi najvyššieho súdu ako postupovať v ďalšom správnom konaní. Takýto postup žalovaného je sám o sebe dôvodom pre zrušenie nielen rozhodnutia o rozklade, ale aj prvostupňového rozhodnutia. Žalobca v žalobe uvádza konkrétne prípady, v ktorých sa žalovaný odklonil od záväzného právneho názoru najvyššieho súdu.
6. V rozhodnutí o rozklade, ako aj v prvostupňovom rozhodnutí absentuje dostatočné a presvedčivé odôvodnenie voľby kritéria (podielu bytových a nebytových účastníckych prípojok v pevnom umiestnení spoločnosti žalobcu na celkovom počte účastníckych prípojok v pevnom umiestnení). Podľa názoru žalobcu je toto kritérium nepoužiteľné a účelovo zvolené a v zjavnom a priamom rozpore s princípmi proporcionality, nediskriminácie, objektivity a transparentnosti. Odôvodnenie voľby kritéria podiel bytových a nebytových účastníckych prípojok v pevnom umiestnení žalobcu na trhu, ktoré poskytol žalovaný a ktorým žalovaný podložil napadnuté rozhodnutia vonkoncom nezodpovedajú požiadavke, ktorú už opakovane vyslovil najvyšší súd a v zmysle ktorej má byť zvolená metodika a postup žalovaného transparentný a zrozumiteľný nielen pre odbornú, ale aj laickú verejnosť. Odôvodnenie voľby tohto kritéria uvedené predsedom žalovaného nenapĺňa ani požiadavku zrozumiteľnosti pre odbornú verejnosť a už vôbec nie je pochopiteľné pre laika.
7. Žalobca má za to, že žalovaný nedostatočne zistil skutkový stav na to, aby mohol vec riadne posúdiť. Žalovaný pochybil najmä v tom, že: a) rozhodol, že vykonávanie univerzálnej služby nebolo pre žalobcu neprimeraným zaťažením bez toho, aby vypočítal čisté náklady vynaložené na jej vykonávanie, b) v rozpore s povinnosťou vždy vypočítať čisté náklady rozhodol o práve žalobcu na úhradu nákladov na univerzálnu službu v dvoch podmienených fázach (1/ vyhodnotiť samotnú možnosť, či môže byť poskytovateľ neprimerane zaťažený a ak áno, 2/ až potom vypočítať čisté náklady vynaložené na poskytovanie univerzálnej služby), c) použil nevhodné kritérium podiel bytových a nebytových účastníckych prípojok v pevnom umiestnení žalobcu na trhu, d) neprípustné podmienil vznik práva žalobcu na úhradu nákladov na univerzálnu službu podielom na trhu verejnej telefónnej služby poskytovanej prostredníctvom pevnej telekomunikačnej siete nižšom ako 80%, e) nezohľadnil existujúcu rozhodovaciu prax iných európskych regulátorov v danej oblasti.
8. Záver o povinnosti vypočítať čisté náklady na univerzálnu službu ešte pred rozhodnutím o práve na ich kompenzáciu potvrdil najvyšší súd v rozsudku pre roky 2005 a 2006, kde uviedol „Najvyšší súd taktiež nesúhlasil s názorom žalovaného, že keďže úrad nezistil, že by poskytovanie US v roku 2005 a 2006 bolo pre účastníka konania neprimeraným zaťažením, nebolo už relevantné pristupovať k výpočtu čistých nákladov na US.“ Predseda žalovaného v rozhodnutí o rozklade konštatuje, že zo strany žalovaného k výpočtu čistých nákladov vôbec nedošlo: „Absencia metodického podkladu výpočtu a samotného výpočtu čistých nákladov vyplýva zo skutočnosti, že úrad v rámci konania, ktoré predchádzalo vydaniu napadnutého rozhodnutia, výpočet čistých nákladov nerealizoval, ale na základe posúdenia neprimeranosti zaťaženia dospel k záveru, že úhrada čistých nákladov, a teda ani ich výpočet, nie sú pre výsledok konania vo veci relevantné. Uvedené vychádza z postupu uplatneného v konaní, podľa ktorého posúdenie možnosti neprimeraného zaťaženia bolo realizované na základe kritéria, nemajúceho svoj pôvod, ani iný príčinný vzťah, k výške čistých nákladov.“ Žalovaný pred rozhodnutím o práve žalobcu na úhradu nákladov na univerzálnu službu nesplnil svoju povinnosť pred posúdením neprimeraného zaťaženia vypočítať čisté náklady na univerzálnu službu, ktorá mu vyplýva jednak z § 53 zákona o elektronických komunikáciách, ako aj z čl. 12 a 13 smernice o univerzálnej službe a rovnako zo záväzného výkladu týchto článkov vykonaného Európskym súdnym dvorom, pričom tento výklad bol následne potvrdený aj najvyšším súdom v rozsudkoch za jednotlivé roky poskytovania univerzálnej služby žalobcom.
9. Žalobca má za to, že žalovaný pochybil, keď v rozpore s povinnosťou vždy vypočítať čisté náklady rozhodol o práve žalobcu na úhradu nákladov na univerzálnu službu v dvoch podmienených fázach, predmetom ktorých malo byť: 1/ vyhodnotenie samotnej možnosti, či môže byť poskytovateľ vykonávaním univerzálnej služby neprimerane zaťažený a ak áno, 2/ až potom nasleduje výpočet čistých nákladov vynaložených na vykonávanie univerzálnej služby. Záver o dvojfázovosti postupu pri rozhodovaní o práve žalobcu na úhradu nákladov na univerzálnu službu je motivovaný výlučne snahou žalovaného vyhnúť sa výpočtu čistých nákladov na vykonávanie univerzálnej služby. Tento postup je v zjavnom rozpore so záväzným výkladom čl. 12 a 13 smernice o univerzálnej službe vykonaným Európskym súdnym dvorom, ako aj záväzným právnym názorom najvyššieho súdu, v ktorom oba súdy dospeli k spoločnému záveru o povinnosti vždy vykonať výpočet čistých nákladov na vykonávanie univerzálnej služby pred tým, ako dôjde k posúdeniu neprimeraného zaťaženia. Úplné zamietnutie kompenzácie čistých nákladov žalobcu na univerzálnu službu nemôže byť primerane a spravodlivo odôvodnené iba na základe subjektívnej, účelovej a svojvoľnej správnej úvahy žalovaného, bez akéhokoľvek relevantného výpočtu čistých nákladov. Samotná univerzálna služba i čisté náklady na ňu predstavujú podľa názoru žalobcu tak významný prvok vo vývoji trhu elektronických komunikácií v Slovenskej republike, že by im mala byť venovaná najvyššia pozornosť, odbornosť a zodpovedný prístup žalovaného. Rozhodnutie žalovaného sa má pritom opierať o jasné, zrozumiteľné, presné a nezvratné dôkazy, a tými sú v tomto prípade jednoznačne dôkladné výpočty nákladov a určenie čistých nákladov na poskytovanie univerzálnej služby. Ak sa žalovaný odmieta zaoberať nákladmi, odmieta tým zároveň základný dôkazný prostriedok, čím sa celé rozhodnutie o rozklade ale najmä prvostupňové rozhodnutie stávajú spochybniteľným.
10. V oboch napadnutých rozhodnutiach chýba dostatočné a presvedčivé odôvodnenie voľby kritéria podielu bytových a nebytových účastníckych prípojok v pevnom umiestnení žalobcu na celkovom počte účastníckych prípojok v pevnom umiestnení, teda na relevantných trhoch č. 1 a č. 2. Kritérium podielu na trhu nemôže byť rozhodujúcim pre vyhodnotenie neprimeraného zaťaženia podniku najmä z dôvodu, že hodnotí stav na trhu len na základe počtu prípojok, pričom nemá žiadnu výpovednú hodnotu ohľadom finančnej stránky, a to tak na strane ziskovosti, resp. výnosov uvedených prípojok, ako ani po stránke nákladov vynakladaných na zabezpečenie univerzálnej služby a ich vzájomného pomeru. Z daného kritéria preto nemožno vyvodiť závery žalovaného, že financovanie univerzálnej služby zo zisku nemôže zhoršiť konkurencieschopnosť žalobcu, resp. jeho postavenie na trhu. Takéto tvrdenie je na základe uvedeného kritéria úplne neodôvodnené a nepreskúmateľné. Predseda žalovaného sa však s touto argumentáciou žalobcu v rozhodnutí o rozklade žiadnym spôsobom nevyrovnal. Nepriznanie žiadnej kompenzácie žalobcovi ako poskytovateľovi univerzálnej služby nepochybne predstavuje nezákonné rozhodnutie žalovaného, výrazne negatívne zasahujúce do ústavných práv žalobcu predovšetkým chrániacich jeho vlastnícke práva, a to tak, že nútene ukladá žalobcovi povinnosť bez toho, aby mu boli kompenzované náklady, ktoré mu pri plnení takejto povinnosti vznikli. Závery a zdôvodnenia žalovaného sú zmätočné, nepresvedčivé a nezrozumiteľné a vypovedajú jedine o dlhodobom postoji žalovaného, že pokiaľ neprivedie poskytovanie univerzálnej služby podnikateľa do straty, resp. pokiaľ nestratí konkurencieschopnosť, bude jej vykonávanie z pohľadu žalovaného vždy primeranou záťažou bez ohľadu na výšku čistých nákladov na jej vykonávanie, nech by boli akékoľvek. Kritérium podielu na trhu nemôže byť rozhodujúcim pre vyhodnotenie neprimeraného zaťaženia žalobcu. Ak by aj také kritérium obstálo, žalobca by teda jeho voľbu náležité odôvodnil a bolo by ho možné považovať za zákonné (s čím žalobca nesúhlasí), aj v takom prípade je nutné považovať stanovenú podmienku podielu nižšieho ako 80% na relevantnom trhu pre vznik neprimeraného zaťaženia za nesprávnu, neobjektívnu, netransparentnú a svojvoľne určenú.
11. Žalobca v priebehu správneho konania opakovane požadoval, aby žalovaný nariadil vo veci ústne pojednávanie, keďže žalobca považoval v okolnostiach daného prípadu ústne pojednávanie za najúčelnejšiu a najhospodárnejšiu formu dokazovania a najvhodnejší spôsob objasnenia skutočností potrebných pre rozhodnutie. Žalobca ďalej uvádzal konkrétne zdôvodnenie toho, aké skutočnosti sa majú na ústnom pojednávaní objasniť (presné vymedzenie podkladov pre rozhodovanie, ktoré vezme žalovaný pri rozhodovaní do úvahy, aplikácia právnych noriem, definovanie kritérií neprimeraného zaťaženia, rozsah a spôsob ďalšieho dokazovania, zvolené procesné postupy a ďalšie). Predseda žalovaného v rozhodnutí o rozklade na str. 5 len vo všeobecnosti a bez presvedčivého zdôvodnenia skonštatoval: „Pokiaľ ide o nariadenie ústneho pojednávania, predseda úradu sa stotožňuje so závermi
úradu prijatými v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, podľa ktorých nariadenie ústneho pojednávania úrad nepovažoval za nevyhnutné, pretože by to neprispelo k objasneniu veci. V kontexte správneho konania a úkonov v ňom realizovaných je možné odôvodnene tvrdiť, že úrad mal v čase, keď rozhodoval vo veci, dostatočné podklady pre vydanie rozhodnutia, spočívajúce v písomných dôkazoch a vyjadreniach účastníkov konania, a preto uskutočnenie ústneho pojednávania nebolo nevyhnutné. Predmetom ústneho pojednávania, podľa návrhu spoločnosti Slovak Telekom, pritom mala byť otázka aplikácie právnych noriem v rozhodovaní vo veci. S uvedenou otázkou sa pritom správny orgán v zmysle ustanovení správneho poriadku má vysporiadať až v rámci odôvodnenia vydaného rozhodnutia. Na základe uvedeného má teda predseda úradu za to, že úrad v prípade odmietnutia nariadenia ústneho pojednávania postupoval správne.“ Postupom žalovaného došlo podľa názoru žalobcu k nečinnosti žalovaného, čím bola žalovaným porušená zásada rýchlosti a hospodárnosti konania, podľa ktorej správne orgány sú povinné svedomité a zodpovedne sa zaoberať každou vecou, ktorá je predmetom konania, vybaviť ju včas a bez zbytočných prieťahov a použiť najvhodnejšie prostriedky, ktoré vedú k správnemu vybaveniu veci. To má za následok aj porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a práva na prejednanie veci v primeranej lehote. Správne konanie vo veci úhrady nákladov na univerzálnu služby za roky 2009 a 2010 začalo v decembri 2011 podaním žiadosti žalobcu o úhradu nákladov na univerzálnu službu. Rozhodnutie o rozklade bolo vydané v júli 2016, teda po uplynutí 5 a trištvrte roka a žalovaný v priebehu správneho konania žiadal o predĺženie lehoty na rozhodnutie celkovo päťkrát, Ďalšie správne konanie po vydaní zrušujúceho rozhodnutia najvyššieho súdu do vydania prvostupňového rozhodnutia trvalo od 27.11.2013 do 16.03.2016, t.j. takmer 28 mesiacov. V tomto období bolo rozhodnutie vo veci na žiadosť žalovaného odložené celkovo štyrikrát (11.02.2014, 06.10.2014, 09.02.2015 a 11.12.2015).
III.
Vyjadrenie žalovaného
12. Žalovaný v písomnom vyjadrení k žalobe zo dňa 02.11.2016 navrhuje žalobu zamietnuť. Na uloženie pokuty podľa žalovaného neboli splnené zákonné podmienky. Žalovaný namieta označenie žalovaného v žalobe. Odmieta tvrdenie žalobcu, že postupoval v priamom rozpore s právnymi názormi Najvyššieho súdu SR. Konštatovanie žalobcu ohľadom záveru Najvyššieho súdu SR je vytrhnuté z kontextu. Ak by žalovaný, ako navrhuje žalobca, priznal automatickú kompenzáciu čistých nákladov vynaložených na poskytovanie univerzálnej služby, riskoval by tým deformáciu účinnej hospodárskej súťaže na slovenskom trhu elektronických komunikácií. Takýmto spôsobom by nesledoval, ale frustroval cieľ podpory účinnej hospodárskej súťaže. Avšak, automatické priznanie kompenzácie čistých nákladov nie je nutné, keďže samotný § 53 zákona o elektronických komunikáciách dáva žalovanému možnosť voľnej úvahy v rámci výkonu jeho právomoci rozhodnúť o výške kompenzácie. Napriek tomu, že skutočnosti, ktoré má žalovaný vziať pri výkone tejto právomoci do úvahy nie sú špecifikované priamo v slovenskom práve, žalovaný má povinnosť si svoju právomoc voľnej úvahy interpretovať eurokonformne. Prostredníctvom eurokonformného výkladu, ktorého jednotlivé kroky sú detailne popísané vyššie, žalovaný dospel k záveru, že pri rozhodovaní o výške kompenzácie straty musí ako prvé zvážiť, či poskytovanie univerzálnej služby môže predstavovať pre žalobcu neprimerané zaťaženie.
13. Ústrednou námietkou žalobcu k nedostatočnému zisteniu skutkového stavu veci je skutočnosť, že žalovaný nepristúpil k výpočtu čistých nákladov. Žalobca pritom tvrdí, že žalovaný bol povinný čisté náklady vypočítať. Žalovaný nesúhlasí s právnym názorom žalobcu o jeho povinnosti vypočítať čisté náklady. Pri výklade jednotlivých ustanovení zákona o elektronických komunikáciách sa žalovaný musí riadiť svojou povinnosťou vykladať vnútroštátne právo s prihliadnutím na znenie a účel relevantnej európskej smernice tak, aby sa dosiahol cieľ stanovený danou smernicou. Vyvažovanie dvoch základných cieľov smernice o univerzálnej službe, a to podpory verejného záujmu na jednej strane a účinnej hospodárskej súťaže na strane druhej, je základnou premisou článkov 12 a 13 smernice o univerzálnej službe. V záujme dosiahnutia rovnováhy medzi týmito dvoma cieľmi žalovaný zastáva názor, že dvojfázovosť procesu vyhodnocovania neprimeraného zaťaženia poskytovateľa univerzálnej služby vyplýva zo znenia článkov 12 a 13 smernice o univerzálnej službe, a že za účelom dosiahnutia cieľov smernice o univerzálnej službe ju je žalovaný povinný aplikovať pri interpretácií príslušných ustanovení národného práva. Proces identifikácie neprimeraného zaťaženia je v zmysle článkov 12 a 13 smernice o univerzálnej službe zložený z dvoch na seba nadväzujúcich krokov (fáza 1, fáza 2). V prvej fáze je potrebné vyhodnotiť možnosť, či môže byť poskytovateľ neprimerane zaťažený. Až
v prípade kladnej odpovede je žalovaný povinný vypočítať čisté náklady na univerzálnu službu a na základe nich rozhodnúť, či k neprimeranému zaťaženiu skutočne prišlo. Žalovaný neporušil povinnosť vypočítať čisté náklady, keďže táto povinnosť je znením článkov 12 a 13 smernice o univerzálnej službe, ako aj znením rozhodných častí rozsudku naviazaná až na štádium posudzovania, či k neprimeranému zaťaženiu podniku skutočne došlo (t.j. na fázu 2 posudzovania neprimeraného zaťaženia, ku ktorej v konaní nedošlo z dôvodu jej podmienenosti kladným výsledkom testu obsiahnutým vo fáze 1).
14. Žalovaný sa rozhodol pre ukazovateľ, ktorý zohľadňuje trhový podiel na maloobchodnom trhu postupu k verejnej telefónnej sieti v pevnom umiestnení pre bytových a nebytových zákazníkov. Žalovaný na str. 29 prvostupňového rozhodnutia konštatuje, že: „Všeobecne z ekonomickej praxe je preukázané, že najväčšiu váhu pri dosahovaní dlhodobého zisku má práve dosahovaný trhový podiel. Čím vyšší je podiel na trhu, tým vyššia je rentabilita (ziskovosť, výnosnosť, miera návratnosti - rate of return) z ľubovoľnej podnikateľskej činnosti. Keďže korelačná závislosť medzi podielom na trhu a ziskovosťou (resp. tržbami) je veľmi tesná, je oprávnené predpokladať, že ziskovosť je primerane ovplyvnená trhovým podielom." Žalovaný správne usúdil, že pre vyhodnotenie existencie neprimeraného zaťaženia, je potrebné skúmať situáciu na takom relevantnom trhu, ktorý je najviac príbuzný plneniu realizovanému v rámci univerzálnej služby. Tejto podmienke najlepšie zodpovedá práve trh pripojenia bytových a nebytových zákazníkov v pevnom umiestnení. Dá sa racionálne predpokladať, že poskytovanie univerzálnej služby sa najviac prejaví na trhu, ktorý súvisí s plnením majúci svoj pôvod v povinnostiach univerzálnej služby, než na trhu, ktorý vecne s rozsahom univerzálnej služby vôbec nesúvisí (napr. trh mobilných služieb). Žalovaný nemôže súhlasiť ani s názorom žalobcu, že kritérium podielu na trhu vypočítané na základe počtu prípojok nemôže byť rozhodujúcim kritériom, pretože nehovorí nič o finančnej stránke, t. j. o výnosoch a nákladoch uvedených prípojok. Žalobca buduje prípojky za účelom poskytovania ziskových produktov a nie za účelom vytvárania straty.
15. Žalovanému nie je zrejmé, ako konštatovania žalobcu uvedené v bodoch 189 až 196 žaloby preukazujú jeho tvrdenie, že skutkový stav vzatý do úvahy je v rozpore s administratívnym spisom a nemá v ňom oporu, a preto námietky tam uvedené nepovažuje za relevantné. Žalovaný zastáva názor, že žalobcom navrhovaný obsah ústneho pojednávania by ani neprispel k objasneniu veci a k zisteniu skutočného stavu veci, nakoľko aplikácia právnych noriem pri posudzovaní nároku žalobcu a pri postupe žalovaného a rovnako procesné postupy v správnom konaní ani nemôžu byť predmetom ústneho pojednávania, či dokazovania v správnom konaní. Žiadosť žalobcu smerovala iba k objasneniu procesného postupu respektíve právneho názoru úradu. Nesmerovala k objasneniu veci a zisteniu skutočného stavu. Žalobca mal možnosť navrhovať dôkazy aj v písomnej forme, pričom v žiadnej zo svojich žiadostí o nariadenie ústneho pojednávania nenavrhoval konkrétne nové dôkazy.
IV.
Replika žalobcu, vyjadrenia ďalších účastníkov
16. Žalobca v replike z 25.11.2016 poukazuje na skutočnosť, že procesnú subjektivitu na strane žalovaného môže mať len Úrad pre reguláciu elektronických komunikácií a poštových služieb, a nie jeho predseda. Žalobca zdôrazňuje, že v žiadnom prípade nespochybňuje správnosť výkladu čl. 12 a 13 smernice o univerzálnej službe podaného Súdnym dvorom EÚ ako aj Najvyšším súdom Slovenskej republiky. Práve naopak, žalobca považuje výklad podaný týmito najvyššími súdnymi autoritami za správny a záväzný. Rozhodujúcou otázkou ale je, či § 53 zákona č. 610/2003 Z.z. o elektronických komunikáciách riadne prebral čl. 12 a 13 smernice o univerzálnej službe. Ak by to tak nebolo, nebolo by možné zo strany žalovaného ako orgánu verejnej správy domáhať sa proti žalobcovi, t.j. na úkor žalobcu, priameho, ale ani nepriameho účinku smernice. Žalobca aj naďalej v celom rozsahu trvá na návrhu na uloženie pokuty, na návrhu na vyslovenie záväzného právneho názoru a ako aj na žalobnom návrhu v znení, v akom sú tieto návrhy uvedené v správnej žalobe zo dňa 12.09.2016.
17. K žalobe sa vyjadril ďalší účastník Slovenský plynárenský priemysel podaním zo dňa 14.12.2016 tak, že žalobu navrhuje zamietnuť. K žalobe sa vyjadril ďalší účastník Marlink s.r.o. podaním zo dňa 16.12.2016, ktorý sa domnieva, že žalobca nemá nárok na kompenzáciu čistých nákladov vzniknutých pri vykonávaní povinností univerzálnej služby a žalobu žalobcu navrhuje zamietnuť. Ďalší účastník spoločnosť Orange Slovensko, a.s. sa podaním zo dňa 19.12.2016 vyjadril, že súhlasí so záverom žalovaného, že žalobcovi nevznikol nárok na úhradu čistých nákladov vzniknutých pri vykonávaní univerzálnej služby. Ďalší účastník Eenergotel, a.s. podaním zo dňa 16.12.2016 navrhuje
žalobu žalobcu zamietnuť. Ďalší účastník Swan Mobile, a.s. podaním zo dňa 16.12.2016 uvádza, že žalovaný rozhodol správne z dôvodu, že poskytovanie univerzálnej služby nebolo pre žalobcu neprimeraným nákladom. Ďalší účastník BENESTRA, s.r.o. podaním zo dňa 16.12.2016 navrhuje žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. Spoločnosť BENESTRA, s.r.o., Einsteinova 24, 851 01 Bratislava, IČO: 46 303 502 bola dňa 01.01.2019 vymazaná z obchodného registra v dôsledku zlúčenia s právnym nástupcom SWAN, a.s., Borská 6, 841 04 Bratislava. Ďalší účastník O2 Slovakia, s.r.o. podaním zo dňa 20.12.2016 navrhuje žalobu žalobcu zamietnuť. Ďalší účastník Slovanet, a.s. podaním zo dňa 16.12.2016 navrhuje žalobu žalobcu zamietnuť. Ďalší účastník Antik Telecom, s.r.o. podaním zo dňa 22.12.2016 navrhuje žalobu zamietnuť. Ďalší účastník Towercom, a.s. podaním zo dňa 14.08.2017 uviedol, že sa stotožňuje s názorom žalovaného vyjadrenom v napadnutých rozhodnutiach. Spoločnosť COMISTEL, s.r.o., Kremnická 26, Bratislava, IČO: 35 960 698, sa vzdala účastníctva podaním zo dňa 06.12.2016.
V.
Právne posúdenie
18. Krajský súd v Bratislave, ako súd vecne a miestne príslušný na konanie vo veci podľa ust. § 10, § 13 ods. 1 zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“) preskúmal napadnuté rozhodnutia žalovaného v rozsahu dôvodov uvedených v žalobe a dospel k záveru, že žaloba je dôvodná. O žalobe rozhodol na pojednávaní dňa 21.04.2022.
19. Podľa § 2 ods. 1 SSP, v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.
20. Podľa § 6 ods. 1 SSP, správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.
21. V intenciách ustanovenia § 6 ods. 1 SSP súd preskúmava aj administratívne konanie, ktorým sa v zmysle ustanovenia § 3 ods. 1 písm. a) SSP rozumie postup orgánu verejnej správy v rámci výkonu jeho pôsobnosti v oblasti verejnej správy pri vydávaní individuálnych správnych aktov a normatívnych správnych aktov. Správny súd vychádza zo skutkového stavu zisteného orgánom verejnej správy, ak tento zákon neustanovuje inak (§ 119 veta prvá SSP).
22. Podľa § 50 ods. 1 zákona č. 610/2003 Z.z. o elektronických komunikáciách (ďalej len „zákon č. 610/2003 Z.z.“) univerzálna služba je minimálny súbor služieb, ktoré sú dostupné v určenej kvalite na celom území štátu všetkým koncovým užívateľom bez ohľadu na ich geografickú polohu a za prijateľnú cenu, ktorou je cena zohľadňujúca úroveň spotrebiteľských cien a príjmy obyvateľov.
23. Podľa § 53 ods. zákona č. 610/2003 Z.z. podnik poskytujúci univerzálnu službu má právo na úhradu zistených čistých nákladov vzniknutých pri vykonávaní povinností univerzálnej služby, ak jeho výnosy z tejto služby sú nižšie ako náklady preukázateľne potrebné na poskytovanie univerzálnej služby. Žiadosť o úhradu čistých nákladov s podkladmi môže podnik podať úradu do dvoch rokov od uplynutia finančného roka, v ktorom vznikli. Uplynutím tejto lehoty právo na úhradu zaniká.
24. Podľa § 53 ods. 2 zákona č. 610/2003 Z.z. úrad na základe žiadosti podniku, ktorá obsahuje podklady na výpočet čistých nákladov, posúdi, či podnik zabezpečuje povinnosti vyplývajúce z poskytovania univerzálnej služby nákladovo efektívnym spôsobom a jej poskytovanie je pre podnik neprimeraným zaťažením. Podklady na výpočet čistých nákladov môže úrad sám alebo prostredníctvom ním poverenej odborne spôsobilej a nezávislej osoby overovať a kontrolovať a nahliadať do účtovných kníh a záznamov; výsledky overenia podkladov úrad zverejní.
25. Podľa § 53 ods. 3 zákona č. 610/2003 Z.z. úrad vypočíta čisté náklady, pričom zohľadní akúkoľvek vznikajúcu výhodu na trhu, ktorú príslušný podnik získa poskytovaním povinností univerzálnej služby a rozhodne o výške kompenzácie straty. Na určenie čistých nákladov sa môže využiť aj postup určenia
podnikov na poskytovanie povinností univerzálnej služby podľa § 50 ods. 4. Vypočítané čisté náklady úrad zverejní.
26. Podľa článku 12 ods. 1 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2002/22/ES zo 07. marca 2002 o univerzálnej službe a právach užívateľov týkajúcich sa elektronických komunikačných sietí a služieb (ďalej len „Smernica o univerzálnej službe“), ak národné regulačné orgány usúdia, že poskytovanie univerzálnej služby podľa článkov 3 až 10 môže predstavovať nespravodlivé zaťaženie podnikov určených na poskytovanie univerzálnej služby, budú kalkulovať čisté náklady za jej poskytovanie. Na tento účel národné regulačné orgány: a) vykalkulujú čisté náklady na plnenie záväzku univerzálnej služby, berúc do úvahy každú trhovú výhodu, ktorá vyplynie pre podnik určený na poskytovanie univerzálnej služby, v súlade s prílohou IV, časť A; alebo b) použijú čisté náklady za poskytovanie univerzálnej služby identifikovanej mechanizmom určovania v súlade s článkom 8 ods. 2.
27. Podľa článku 12 ods. 2 Smernice o univerzálnej službe, čiastky a/alebo ďalšie informácie slúžiace ako základňa pre kalkuláciu čistých nákladov záväzkov univerzálnej služby podľa odseku 1 písm. a) kontroluje alebo overuje národný regulačný orgán alebo orgán nezávislý na príslušných stranách a schvaľuje národný regulačný orgán. Výsledky kalkulácie nákladov a závery auditu sú verejne dostupné.
28. Podľa článku 13 ods. 1 Smernice o univerzálnej službe, ak na základe kalkulácie čistých nákladov uvedených v článku 12 národný regulačný orgán zistí, že podnik znáša neprimerané zaťaženie, členské štáty na žiadosť určeného podniku rozhodnú o: a) zavedení mechanizmu, ktorým sa podniku za transparentných podmienok uhradia stanovené čisté náklady z verejných fondov; a/alebo b) rozdelení čistých nákladov záväzkov univerzálnej služby medzi poskytovateľov elektronických komunikačných sietí a služieb.
29. Podľa článku 13 ods. 2 Smernice o univerzálnej službe, ak sú čisté náklady rozdelené podľa odseku 1 písm. b), členské štáty vytvoria rozdeľovací mechanizmus spravovaný národným regulačným orgánom alebo orgánom nezávislým na užívateľoch, ktorý je pod dohľadom národného regulačného orgánu. Financovať sa môžu len čisté náklady stanovené v súlade s článkom 12, ktoré sa týkajú povinností uvedených v článkoch 3 až 10.
30. Podľa článku 13 ods. 3 Smernice o univerzálnej službe, mechanizmus rozdeľovania rešpektuje princípy transparentnosti, čo najmenšej deformácie trhu, nediskriminácie a proporcionality, v súlade so zásadami prílohy IV časť B. Členské štáty nemusia vyžadovať príspevky od podnikov, ktorých tuzemský obrat je menší než stanovený limit.
31. Podľa prílohy IV Smernice o univerzálnej službe, Časť A: Kalkulácia čistých nákladov, záväzky univerzálnej služby sa vzťahujú k tým povinnostiam, ktoré uložil podnikom členský štát a týkajú sa zabezpečenia siete a služby v špecifikovanej geografickej oblasti, vrátane, ak sa to vyžaduje, priemerných cien v uvedenej geografickej oblasti za poskytnutie uvedenej služby alebo poskytnutie špecifickej tarifnej voľby pre spotrebiteľov s nízkymi príjmami alebo s osobitnými sociálnymi potrebami. Národné regulačné orgány uvážia všetky prostriedky na zabezpečenie primeraných stimulov pre podniky (určené alebo nie), aby tieto záväzky univerzálnej služby plnili nákladovo efektívne. Pri kalkulácii nákladov sa čisté náklady univerzálnej služby vypočítajú ako rozdiel medzi čistými nákladmi určeného podniku s povinnosťou poskytovania univerzálnej služby a podniku bez tejto povinnosti. Toto sa uplatňuje bez ohľadu na to, či je sieť v jednotlivom členskom štáte plne rozvinutá, alebo je ešte v etape vývoja a expanzie. Náležitá pozornosť sa venuje správnemu posúdeniu nákladov, ktorým by sa určený podnik mohol vyhnúť, keby nemal žiadne povinnosti týkajúce sa poskytovania univerzálnej služby. Kalkulácia čistých nákladov by mala zhodnotiť prínosy vrátane nehmotného prospechu pre operátora univerzálnej služby. Kalkulácia ja založená na nákladoch vzťahujúcich sa k: i) prvkom identifikovanej služby, ktorá sa môže poskytovať so stratou alebo za nákladových podmienok, ktoré spadajú mimo rámca bežných hospodárskych noriem. Táto kategória môže zahŕňať prvky služby, ako je prístup k núdzovým telefónnym službám, zabezpečenie určitých verejných mincových a kartových telefónov, poskytovanie určitých služieb alebo vybavenia pre ľudí so zdravotným postihnutím, atď. ii) špecifickým koncovým užívateľom alebo skupinám koncových užívateľov, ktoré, berúc do úvahy náklady na zabezpečenie
špecifikovanej siete a služby, vytvorené príjmy a akékoľvek geografické spriemerovanie cien uložených členským štátom, môžu byť obsluhované len so stratou alebo za nákladových podmienok, ktoré spadajú mimo rámca bežných hospodárskych noriem. Táto kategória zahŕňa tých koncových užívateľov alebo skupiny koncových užívateľov, ktorých by neobsluhoval obchodný podnik, ktorý nemá povinnosť poskytovať univerzálnu službu. Kalkulácia čistých nákladov špecifických aspektov záväzkov univerzálnej služby sa vykonáva oddelene, a tak, aby sa vyhlo dvojitému zaúčtovaniu ktorýchkoľvek priamych alebo nepriamych výnosov a nákladov. Celkové čisté náklady záväzkov univerzálnej služby pre každý podnik sa vypočítajú ako suma čistých nákladov vyplývajúcich zo špecifických komponentov záväzkov univerzálnej služby, berúc do úvahy akýkoľvek nehmotný prínos. Národný regulačný orgán je zodpovedný za overenie čistých nákladov.
32. Podľa prílohy IV Smernice o univerzálnej službe, Časť B: Úhrada prípadných čistých nákladov záväzkov univerzálnej služby, úhrada alebo financovanie prípadných čistých nákladov záväzkov univerzálnej služby si vyžaduje, aby boli určené podniky s povinnosťou poskytovania univerzálnej služby kompenzované za služby, ktoré neposkytujú za komerčných podmienok. Pretože taká úhrada zahŕňa finančné transfery, členské štáty zabezpečia, aby sa vykonávala objektívnym, transparentným, nediskriminačným a primeraným spôsobom. To znamená, že transfery vedú k čo najmenšiemu skresleniu hospodárskej súťaže a dopytu užívateľov. V súlade s článkom 13 ods. 3 by mal mechanizmus rozdeľovania vychádzajúci z fondu používať transparentné a neutrálne prostriedky vyberania príspevkov, aby sa zabránilo riziku dvojitých príspevkov spadajúcich do výstupov ako aj do vstupov podnikov. Nezávislý orgán spravujúci fond je zodpovedný za vyberanie príspevkov od podnikov, ktoré sa považujú za podniky podliehajúce povinnosti prispievať na čisté náklady záväzkov univerzálnej služby v členskom štáte, a dozerá na transfer splatných príspevkov a/alebo správnych poplatkov podnikom, ktoré sú oprávnené prijímať platby z fondu.
33. Úlohou správneho súdu bolo preskúmať zákonnosť rozhodnutia predsedu žalovaného č. 195/ PÚ/2016 zo dňa 06.07.2016, ktorým zamietol rozklad žalobcu a potvrdil rozhodnutie žalovaného č. 266/OER/2016 zo dňa 16.03.2016, ktorým žalovaný vo veci úhrady čistých nákladov za poskytovanie univerzálnej služby za roky 2009 a 2010 rozhodol tak, že žalobcovi nevznikol podľa § 53 zákona č. 610/2003 Z.z. nárok na úhradu čistých nákladov vzniknutých pri vykonávaní univerzálnej služby v rokoch 2009 a 2010, pretože jej poskytovanie nebolo pre žalobcu neprimeraným zaťažením.
34. Správny súd z obsahu administratívneho spisu zistil, že žalobca poskytoval v rokoch 2009 a 2010 univerzálnu službu podľa § 50 ods. 2 písm. a), b), c) d), e) a f) zákona č. 610/2003 Z.z. Žalobca následne listom č. 82981/SRZ/2011 zo dňa 27.12.2011 podal žiadosť žalovanému o úhradu čistých nákladov vzniknutých pri vykonávaní povinností univerzálnej služby. V žiadosti žalobca požadoval úhradu čistých nákladov za rok 2009 vo výške 26 662 469 eur a za rok 2010 vo výške 22 622 285 eur. Žiadosť za roky 2009 a 2010 obsahovala dve prílohy: Prílohu č. 1 Čisté náklady na poskytovanie univerzálnej služby v roku 2009 a Prílohu č. 2 Čisté náklady na poskytovanie univerzálnej služby v roku 2010. V prílohách č. 1 a č. 2 bol vyčíslený celkový deficit z poskytovania povinností univerzálnej služby v jednotlivých rokoch. Žalovaný listom č. 2/OER/2012 zo dňa 13.01.2012 požiadal žalobcu o doplnenie žiadosti o ďalšie údaje, ktoré žalobca použil na výpočet čistých nákladov vzniknutých pri vykonávaní povinnosti univerzálnej služby, ktoré žalovaný špecifikoval v prílohách. Žalovaný následne o žiadosti žalobcu rozhodol rozhodnutím č. 1384/OER/2012 zo dňa 25.06.2012 vo veci úhrady čistých nákladov za poskytovanie univerzálnej služby za roky 2009 a 2010 tak, že žalobcovi nevznikol podľa ust. § 53 zák. č. 351/2011 Z.z. o elektronických komunikáciách v znení neskorších predpisov nárok na náhradu zistených čistých nákladov vzniknutých pri vykonávaní univerzálnej služby v rokoch 2009 a 2010, pretože jej poskytovanie nebolo pre žalobcu neprimeraným zaťažením. Žalobca podal listom č. 52998/ SRZ/2012 zo dňa 10.07.2012 na úrade evidovanom pod č. OER/1647/2012 dňa 11.07.2012 rozklad proti prvostupňovému rozhodnutiu. Predseda žalovaného vydal rozhodnutie o rozklade č. 187/PÚ/2012 zo dňa 12.09.2012, ktorým rozklad žalobcu zamietol a napadnuté rozhodnutie č. 1384/OER/2012 zo dňa 25.06.2012 potvrdil. Žalobca podal na Najvyšší súd SR žalobu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia predsedu úradu č. 187/PÚ/2012 zo dňa 12.09.2012. Najvyšší súd SR rozsudkom sp. zn. 6Sž/24/2012 zo dňa 27.11.2013 zrušil rozhodnutie predsedu žalovaného č. 187/PÚ/2012 z 12.09.2012, ako aj rozhodnutie žalovaného č. 1384/OER/2012 z 25.06.2012 a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. Po vrátení veci na ďalšie konanie žalovaný vydal žalobou napadnuté rozhodnutie č. 266/OER/2016 zo dňa 16.03.2016, ktoré následne potvrdil predseda žalovaného rozhodujúci o rozklade rozhodnutím č. 195/PÚ/2016 zo dňa 06.07.2016.
35. Medzi účastníkmi konania je sporné, či žalovaný postupoval v súlade s právnym názorom vysloveným v rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Sž/24/2012 zo dňa 27.11.2013, ktorým Najvyšší súd SR zrušil rozhodnutie predsedu žalovaného č. 187/PÚ/2012 z 12.09.2012, ako aj rozhodnutie žalovaného č. 1384/OER/2012 z 25.06.2012 a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie.
36. Spornou je aj skutočnosť, či žalovaný postupoval v súlade s § 53 zákona č. 351/2011 Z.z. o elektronických komunikáciách v znení neskorších predpisov, keď o žiadosti žalobcu o úhradu čistých nákladov vzniknutých pri vykonávaní povinnosti univerzálnej služby v rokoch 2009 a 2010 rozhodoval bez výpočtu čistých nákladov, na základe kritériá podielu na trhu, z čoho žalovaný vyvodil záver, že poskytovanie univerzálnej služby nebolo pre žalobcu neprimeraným zaťažením.
37. Správny súd sa v prvom rade oboznámil so znením rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Sž/24/2012 zo dňa 27.11.2013, podľa ktorého „Vychádzajúc z ústavnej požiadavky, že každý má právo, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, nárok na úhradu nákladov na univerzálnu službu sa posudzuje podľa právnej úpravy účinnej v dobe poskytovania univerzálnej služby. Pokiaľ si teda žalobca uplatnil nárok na úhradu nákladov za poskytovanie univerzálnej služby za roky 2009 a 2010, bolo potrebné posúdiť tento jeho nárok podľa práva platného v dobe poskytovania predmetnej univerzálnej služby. Za tohto stavu vo veci najvyššiemu súdu neostávalo nič iné ako skonštatovať, že pokiaľ žalovaný nepostupoval pri hmotnoprávnom posúdení nároku žalobcu podľa právnej úpravy účinnej v čase jeho vzniku, došlo k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci. Vzhľadom na uvedené Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnuté rozhodnutie žalovaného ako aj rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa podľa § 250j ods. 2 písm. a/ O.s.p. zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie, v ktorom bude povinnosťou správneho orgánu na vec aplikovať správny právny predpis a dôsledne sa vysporiadať aj s ostatnými námietkami žalobcu. Najvyšší súd v tomto smere poukazuje na závery rozhodnutí NS SR sp. zn. 5Sž/35/2011 a sp. zn. 6Sž/13/2011. Právnym názorom súdu je správny orgán viazaný (§ 250ja ods. 4 O.s.p.).“
38. Z právnych záverov rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Sž/35/2011 zo dňa 19.07.2012, na ktorý poukazuje aj rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Sž/24/2012 zo dňa 27.11.2013, vyplýva: „Obstojí i konkrétna námietka žalobcu, že v rozhodujúcich kritériách v oblasti kritéria podielu bytových a nebytových účastníckych prípojok žalobcu na trhu Úrad nevzal do úvahy náklady na zriadenie pripojenia a prístup k verejnej telefónnej službe, v čoho dôsledku nemohol relevantne posúdiť výdavky napr. na zriadenie a údržbu verejných telefónnych automatov, ktoré v rámci trhu Slovenskej republike poskytuje len žalobca... V ďalšom konaní žalovaný súc viazaný právnym názorom najvyššieho súdu vysloveným v tomto rozsudku (§ 250j ods. 7 OSP) opätovne posúdi žiadosť žalobcu o úhradu čistých nákladov na poskytovanie univerzálnej služby; kritéria, podľa ktorých posúdi neprimerané zaťaženie žalobcu vyberie tak, aby sa vzťahovali len k žiadateľovi a nie k celej skupine Slovak Telekom, a. s. vybrané kritéria podrobne odôvodní a prihliadne aj ku všetkým podkladom a námietkam predloženým žalobcom, ktoré náležite vyhodnotí, vykoná kalkuláciu čistých nákladov v rozsahu potrebnom na posúdenie neprimeraného zaťaženia, pričom je povinný dôsledne vychádzať z právnej úpravy zakotvenej v ustanovení § 53 zákona č. 610/2003 Z. z. a v čl. 12 a čl. 13 smernice o univerzálnej službe a príslušnej judikatúry Súdneho dvora Európskej únie a ďalej bude zákonným spôsobovať postupovať podľa toho, či spoľahlivým spôsobom ustáli, resp. neustáli neprimerané zaťaženie žalobcu pri poskytovaní univerzálnej služby. Svoje nové rozhodnutie Úrad taktiež dostatočne podrobne a zrozumiteľne odôvodní tak, aby zodpovedalo procesnoprávnym i hmotnoprávnym predpisom.“
39. Podľa rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Sž/13/2011 zo dňa 29.02.2012, na ktorý poukazuje aj rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Sž/24/2012 zo dňa 27.11.2013 „ Najvyšší súd taktiež nesúhlasil s názorom žalovaného, že keďže úrad nezistil, že by poskytovanie US v roku 2005 a 2006 bolo pre účastníka konania neprimeraným zaťažením, nebolo už relevantné pristupovať k výpočtu čistých nákladov na US. Z výkladu čl. 12 a čl. 13 smernice 2002/22 vysloveného Európskym súdnym dvorom v rozsudkoch vo veci č. C-389/08 zo 6.10.2010 a vo veci c-222/08 zo dňa 6.10.2010, je zrejmé, že Súdny dvor zastáva názor, že z ustanovení článku 13 smernice 2002/22 vyplýva, že len na základe výpočtu čistých nákladov na poskytovanie univerzálnej služby podľa článku 12 tejto smernice môžu národné regulačné orgány konštatovať, že podnik poverený poskytovaním univerzálnej služby je skutočne nespravodlivo zaťažený a že členské štáty musia na Žiadosť tohto podniku rozhodnúť o podmienkach odškodnenia z dôvodu týchto nákladov. Výklad čl. 12 a čl. 13 smernice 2002/22 Európskym súdnym
dvorom je právne záväzný tak pre národné súdy ako aj orgány verejnej správy. Z uvedeného dôvodu pokiaľ žalovaný konštatoval, že poskytovanie univerzálnej služby v rokoch 2005 a 2006 nepredstavovalo pre žalobcu neprimerané zaťaženie a preto mu nepriznal kompenzáciu straty podľa ust. § 53 zákona o elektronických komunikáciách, bez uskutočnenia výpočtu čistých nákladov podľa článku 12 uvedenej smernice, ktoré toto zaťaženie predstavovalo pre žalobcu, postupoval v rozpore s čl. 12 a čl. 13 tejto smernice a teda aj v rozpore s § 53 zákona č. 610/2003 Z. z. Za týchto podmienok nespravodlivým zaťažením, ktoré národný regulačný orgán musí konštatovať ešte pred akýmkoľvek odškodnením, je zaťaženie, ktoré je pre každý dotknutý podnik nadmerné z hľadiska jeho schopnosti znášať zaťaženie v závislosti od druhu podniku, najmä od jeho zariadení, ekonomickej a finančnej situácie, ako aj jeho podielu na trhu. Pokiaľ žalovaný na podporu svojho postupu tvrdil, že predpokladom rozhodovania o nároku na náhradu je rozhodnutie o zaťažení podniku a až v prípade zistenia nadmerného zaťaženia je relevantné vypočítanie čistých nákladov univerzálnej služby podnikom poskytovanej, nebolo možné z vyššie uvedených dôvodov súhlasiť s jeho tvrdením, keďže takýto názor nie je v súlade s vysloveným stanoviskom súdneho dvora, pretože z uvedeného vyplýva, že národný regulačný úrad musí konštatovať nespravodlivé zaťaženie pred realizáciou samotného odškodnenia, pričom predpokladom posúdenia zaťaženia je výpočet čistých nákladov podľa čl. 12 smernice.“
40. Z obsahu rozhodnutia žalovaného č. 266/OER/2016 zo dňa 16.03.2016 správny súd zistil nasledovné právne závery žalovaného: „Zo znenia článkov 12 a 13 smernice o US (poznámka súdu - US je skratka pre univerzálnu službu) a v súlade s odporúčaním právneho poradcu vyplýva dvojfázový proces vyhodnocovania neprimeraného zaťaženia poskytovateľa US. V prvej fáze je potrebné vyhodnotiť samotnú možnosť, či môže byť poskytovateľ neprimerane zaťažený a až v prípade kladnej odpovede je potrebné pristúpiť k výpočtu čistých nákladov na US a na základe nich rozhodnúť či k neprimeranému zaťaženiu skutočne prišlo... Posudzovanie otázky neprimeraného zaťaženia vo fáze 1 a fáze 2 je z pohľadu úradu rozlíšené momentom, kedy je úrad povinný vypočítať a zohľadniť čisté náklady na US. V zmysle článku 12 ods. 1 smernice o US je úrad povinný vypočítať čisté náklady na US až po zistení, že poskytovateľ US môže byť neprimerane zaťažený - t.j. po fáze 1. Podľa smernice o US a judikatúry SD EÚ k priznaniu finančnej náhrady poskytovateľovi US nemôže dôjsť bez toho, aby úrad identifikoval neprimerané zaťaženie vo fáze 2, teda na základe vypočítaných čistých nákladov na US. Smernica o US požaduje, že ku kompenzácii čistých nákladov na US (t.j. k pozitívnemu vyhodnoteniu žiadosti o úhradu čistých nákladov na US) nemôže dôjsť bez identifikácie neprimeraného zaťaženia na základe vypočítaných čistých nákladov na US. Opačne to však neplatí, t.j. k nepriznaniu finančnej kompenzácie môže dôjsť v zmysle smernice o US aj po vyhodnotení, že poskytovateľ US nemôže byť neprimerane zaťažený nákladmi na US v rámci fázy 1, a teda ešte pred vypočítaní čistých nákladov na US a posunom vyhodnocovania do fázy 2. Smernica o US tak implikuje aj možnosť nevyhovenia žiadosti o úhradu čistých nákladov na US (t.j. negatívneho vyhodnotenia žiadosti o úhradu čistých nákladov na US) bez potreby výpočtu čistých nákladov na US. V zákone o elektronických komunikáciách vyššie uvedená dvojfázovosť vyhodnocovania neprimeraného zaťaženia nie je priamo implementovaná. Z textu zákona § 53 ods. 2 a 3 však jednoznačne nevyplýva, či je neprimerané zaťaženie potrebné posudzovať na základe vypočítaných čistých nákladov na US, resp. kedy presne je úrad povinný vypočítať čisté náklady na US. Vzhľadom na to, že text zákona o elektronických komunikáciách nie je v týchto otázkach jednoznačný, je ho podľa názoru právneho poradcu, ktorý si osvojil aj úrad, potrebné vykladať v súlade s príslušnými ustanoveniami smernice o US, ktoré predpokladá dvojfázový proces vyhodnocovania neprimeraného zaťaženia nákladmi na US. Rozsudok NS SR zaväzuje úrad vychádzať z právnej úpravy uvedenej v § 53 zákona o elektronických komunikáciách a v článku 12 a 13 smernice o US (táto obsahuje dvojfázový proces vyhodnocovania neprimeraného zaťaženia)... Úrad na základe výsledkov 1. fázy nepristúpil k 2. fáze posudzovania ne/primeraného zaťaženia, nepristúpil k výpočtu čistých nákladov US, ani nepristúpil k porovnávaniu podielu na zisku. Uvedená námietka je preto bezpredmetná.“
41. Z rozhodnutia predsedu žalovaného č. 195/PÚ/2016 z 06.07.2016 správny súd zistil, že: „Absencia metodického podkladu výpočtu a samotného výpočtu čistých nákladov vyplýva zo skutočnosti, že úrad v rámci konania, ktoré predchádzalo vydaniu napadnutého rozhodnutia, výpočet čistých nákladov nerealizoval, ale na základe posúdenia neprimeranosti zaťaženia dospel k záveru, že úhrada čistých nákladov, a teda ani ich výpočet, nie sú pre výsledok konania vo veci relevantné. Uvedené vychádza z postupu uplatneného v konaní, podľa ktorého posúdenie možnosti neprimeraného zaťaženia bolo realizované na základe kritéria, nemajúceho svoj pôvod, ani iný príčinný vzťah, k výške čistých nákladov. K samotnému výberu kritéria a jeho aplikácii v rámci správneho konania predseda úradu zaujíma svoje stanovisko v tých častiach odôvodnenia tohto rozhodnutia, v ktorých sa vysporiadava
s vecne zodpovedajúcimi námietkami a tvrdeniami účastníkov konania. Vo výsledku je teda na absenciu metodického podkladu výpočtu a samotného výpočtu čistých nákladov v rámci konania, ktoré predchádzalo vydaniu napadnutého rozhodnutia, možné nazerať ako na logickú konsekvenciu, vyplývajúcu z postupu úradu a nie ako na procesný nedostatok spôsobujúci neodôvodnenosť alebo nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia.“
42. Z obsahu napadnutých rozhodnutí správny súd zistil, že žalovaný nepristúpil k výpočtu čistých nákladov pri rozhodovaní o žiadosti žalobcu o úhradu čistých nákladov vzniknutých pri vykonávaní povinností univerzálnej služby v rokoch 2009 a 2010. Táto skutočnosť nebola medzi stranami sporná. Správny súd v tejto súvislosti osobitne poukazuje na právny záver vyslovený v rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Sž/35/2011 zo dňa 19.07.2012 „V ďalšom konaní žalovaný súc viazaný právnym názorom najvyššieho súdu vysloveným v tomto rozsudku (§ 250j ods. 7 OSP) opätovne posúdi žiadosť žalobcu o úhradu čistých nákladov na poskytovanie univerzálnej služby; kritéria, podľa ktorých posúdi neprimerané zaťaženie žalobcu vyberie tak, aby sa vzťahovali len k žiadateľovi a nie k celej skupine Slovak Telekom, a. s. vybrané kritéria podrobne odôvodní a prihliadne aj ku všetkým podkladom a námietkam predloženým žalobcom, ktoré náležite vyhodnotí, vykoná kalkuláciu čistých nákladov v rozsahu potrebnom na posúdenie neprimeraného zaťaženia...“ a právny záver Najvyššieho súdu SR vyslovený v rozsudku sp. zn. 6Sž/13/2011 zo dňa 29.02.2012: „Z uvedeného dôvodu pokiaľ žalovaný konštatoval, že poskytovanie univerzálnej služby v rokoch 2005 a 2006 nepredstavovalo pre žalobcu neprimerané zaťaženie a preto mu nepriznal kompenzáciu straty podľa ust. § 53 zákona o elektronických komunikáciách, bez uskutočnenia výpočtu čistých nákladov podľa článku 12 uvedenej smernice, ktoré toto zaťaženie predstavovalo pre žalobcu, postupoval v rozpore s čl. 12 a čl. 13 tejto smernice a teda aj v rozpore s § 53 zákona č. 610/2003 Z. z... Pokiaľ žalovaný na podporu svojho postupu tvrdil, že predpokladom rozhodovania o nároku na náhradu je rozhodnutie o zaťažení podniku a až v prípade zistenia nadmerného zaťaženia je relevantné vypočítanie čistých nákladov univerzálnej služby podnikom poskytovanej, nebolo možné z vyššie uvedených dôvodov súhlasiť s jeho tvrdením, keďže takýto názor nie je v súlade s vysloveným stanoviskom súdneho dvora, pretože z uvedeného vyplýva, že národný regulačný úrad musí konštatovať nespravodlivé zaťaženie pred realizáciou samotného odškodnenia, pričom predpokladom posúdenia zaťaženia je výpočet čistých nákladov podľa čl. 12 smernice.“
43. S poukazom na vyššie uvedené správny súd konštatuje, že z právnych záverov Najvyššieho súdu SR vyslovených v rozsudkoch zn. 6Sž/24/2012 zo dňa 27.11.2013, sp. zn. 6Sž/13/2011 zo dňa 29.02.2012, sp. zn. 5Sž/35/2011 zo dňa 19.07.2012 jednoznačne vyplýva povinnosť žalovaného pri rozhodovaní o žiadosti žalobcu vykonať kalkuláciu čistých nákladov v rozsahu potrebnom na posúdenie neprimeraného zaťaženia, čo však žalovaný neurobil. Neobstojí preto právna argumentácia žalovaného prezentovaná v napadnutých rozhodnutiach, ktorou odôvodňuje, prečo nepristúpil k výpočtu čistých nákladov. Táto právna argumentácia vychádza z nesprávnej právnej interpretácie právnych záverov Najvyššieho súdu SR vyslovených v rozsudkoch zn. 6Sž/24/2012 zo dňa 27.11.2013, sp. zn. 6Sž/13/2011 zo dňa 29.02.2012, sp. zn. 5Sž/35/2011 zo dňa 19.07.2012.
44. Správny súd poukazuje na to, že právnym názorom súdu je správny orgán viazaný podľa § 250ja ods. 4 O.s.p. účinného v čase vydania predmetných rozsudkov Najvyššieho súdu SR. Žalovaný a predseda žalovaného v napadnutých rozhodnutiach nepostupovali v súlade s právnymi názormi Najvyššieho súdu SR vyslovenými v rozsudkoch sp. zn. 6Sž/24/2012 zo dňa 27.11.2013, sp. zn. 6Sž/13/2011 zo dňa 29.02.2012, sp. zn. 5Sž/35/2011 zo dňa 19.07.2012. Žalované orgány verejnej správy právne závery Najvyššieho súdu SR v uvedených rozsudkoch nesprávne právne interpretovali, a to najmä v častiach, ktoré sú citované v bodoch 36, 37 a 38 odôvodnenia tohto rozsudku.
45. Z vyššie uvedených dôvodov správny súd prisvedčil žalobnej námietke o nezákonnosti napadnutých rozhodnutí z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci, ktoré spočíva v nevykonaní výpočtu čistých nákladov žalovaným, tak ako mu to ukladajú rozsudky Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Sž/24/2012 zo dňa 27.11.2013, sp. zn. 6 Sž/13/2011 zo dňa 29.02.2012, sp. zn. 5 Sž/35/2011 zo dňa 19.07.2012.
46. Čo sa týka výberu kritéria pre posúdenie možnosti existencie neprimeraného zaťaženia, žalovaný v rozhodnutí č. 266/OER/2016 zo dňa 16.03.2016 uviedol, že „Nakoľko neexistuje žiadna metóda pre posudzovanie, resp. vyhodnotenie, či poskytovanie US môže byť pre podnik neprimeraným zaťažením, preto sa úrad rozhodol vybrať pre proces v prípade fázy 1 taký ukazovateľ - kritérium, aby po jeho vyhodnotení vedel rozhodnúť o možnosti primeranosti resp. neprimeranosti zaťaženia pre poskytovateľa
US. Úrad pre posúdenie možnosti neprimeranosti zaťaženia vybral ukazovateľ, ktorý zohľadňuje trhový podiel na maloobchodnom trhu prístupu k verejnej telefónnej sieti pre bytových a nebytových zákazníkov. Úrad posudzoval možnosť neprimeranosti zaťaženia na základe nasledovného kritéria s cieľom zistiť či podiel bytových a nebytových účastníckych prípojok v pevnom umiestnení spoločnosti ST na celkovom počte účastníckych prípojok v pevnom umiestnení (t.j. na relevantnom trhu č. 1, ktorý je definovaný ako prístup k verejnej telefónnej sieti v pevnom umiestnení pre bytových/nebytových zákazníkov 2) bol vyšší ako 80%. Poskytovanie US môže byť neprimeraným zaťažením vtedy, ak podiel bytových a nebytových účastníckych prípojok na relevantnom trhu č. 1 v pevnom umiestnení (prístup k verejnej telefónnej sieti v pevnom umiestnení pre bytových a nebytových zákazníkov) neprekročí 80% z celkového počtu prípojok na tomto relevantnom trhu... Aj Európsky súdny dvor a NS SR vo svojich už vyššie citovaných rozsudkoch zhodne konštatujú, že okrem kritérií ekonomickej a finančnej situácie je ďalším najvhodnejším kritériom podiel na trhu... Úrad zvolil hranicu 80% z toho dôvodu, že podiel na trhu vyšší ako 80% sa všeobecne uznáva ako monopolný podiel a trh sa označuje za monopolný. Podiel na trhu možno z ekonomického hľadiska vyrátať z rôznych základov - napr. ako podiel na tržbách dosiahnutých podnikmi pôsobiacimi na danom trhu, resp. podiel na trhu prístupu k verejnej telefónnej sieti v pevnom mieste pripojenia. Úrad za ukazovateľ (základ), z ktorého sa vykazuje 80% hranica, zvolil podiel bytových a nebytových účastníckych prípojok v pevnom umiestnení na maloobchodnom trhu prístupu k verejnej telefónnej sieti v pevnom umiestnení pre bytových a nebytových zákazníkov... Spoločnosť ST mala postavenie lídra na trhu pevného pripojenia, a teda konkurencia sa musela naopak snažiť udržať si svoj podiel na trhu. V prípade, ak by prišlo ku kompenzácii, podniky, ktoré budú nútené spolufinancovať náklady poskytovateľa US, budú neprimerane znevýhodnené. Poskytovateľ mal v rokoch 2009 a 2010 také silné postavenie na trhu, ktoré mu umožňovalo financovať náklady vznikajúce z poskytovania US bez toho, aby sa výrazne zmenilo jeho postavenie na trhu a stal sa menej konkurencieschopný bez možnosti smerovať zisk do investícií a rozvoja.“ Poznámka pod čiarou pod číslom 2) je Rozhodnutie úradu z 28. januára 2004, ktorým sa určuje zoznam relevantných trhov uverejnený vo Vestníku úradu č. 1 zo dňa 5.02.2004 a rozhodnutie úradu z 19. mája 2009, ktorým sa mení rozhodnutie z 28. januára 2004.
47. Správny súd v súvislosti s výberom kritéria na posúdenie existencie možnosti neprimeraného zaťaženia rovnako poukazuje na nasledovný záver rozhodnutia žalovaného č. 266/OER/2016 zo dňa 16.03.2016 „Úrad sa pri výbere kritéria na overenie a kontrolu neprimeraného zaťaženia, ako aj pri ďalšom postupe, zaoberal aj rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 19.07.2012 sp. zn. 5Sž/35/2011, ktorý v odôvodnení na strane 24 uvádza: „v rozhodujúcich kritériách v oblasti kritéria podielu bytových a nebytových účastníckych prípojkách žalobcu na trhu úrad nevzal do úvahy náklady na zriadenie pripojenia a prístup k verejnej telefónnej službe, v čoho dôsledku nemohol relevantne posúdiť výdavky napr. na zriadenie a údržbu verejných telefónnych automatov, ktoré v rámci trhu Slovenskej republiky poskytuje len žalobca.“ Úrad sa rozhodol pre kritérium „trhový podiel vypočítaný z celkového počtu pripojených maloobchodných bytových a nebytových zákazníkov“ a nie z nákladov na zriadenie pripojenia, pretože trhový podiel vypočítaný z nákladov za zriadenie pripojenia bytových alebo nebytových zákazníkov by podľa úradu nebol plne objektívny vzhľadom na to, že do nákladov za zriadenie niektorí operátori započítavajú aj náklady na aktiváciu poskytovaných služieb (hlas, internet, TV vysielanie). Náklady na zriadenie a údržbu telefónnych automatov sú preto pre výpočet podielu na trhu z počtu pripojených maloobchodných bytových a nebytových zákazníkov irelevantné. Navyše náklady na zriadenie a údržbu verejných telefónnych automatov sa zahŕňajú do nákladov na ÚS a tieto sa pri úradom zvolenom kritériu nepoužijú. Úrad preto vyhodnocoval len trhové podiely vypočítané na základe počtu pripojenia bytových a nebytových zákazníkov k verejnej telefónnej sieti v pevnom umiestnení.“ Správny súd v tejto súvislosti zdôrazňuje, že žalovanému neprináleží polemizovať o právnych záveroch Najvyššieho súdu SR a vyhodnocovať ich z hľadiska objektivity a relevantnosti. Povinnosťou žalovaného je riadiť sa právnymi názormi vyslovenými súdom, pretože je nimi viazaný, avšak žalovaný túto svoju povinnosť porušil, čo má za následok nezákonnosť rozhodnutia z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci a nedostatočne zisteného skutkového stavu veci.
48. Predseda žalovaného v rozhodnutí č. 195/PÚ/2016 z 06.07.2016 uviedol, že „V prvej fáze je potrebné vyhodnotiť možnosť, či môže byť poskytovateľ neprimerane zaťažený. Až v prípade kladnej odpovede je úrad povinný vypočítať čisté náklady na univerzálnu službu a na základe nich rozhodnúť, či k neprimeranému zaťaženiu skutočne prišlo. Prvostupňový orgán v súlade s vyššie uvedeným procesom posudzovania neprimeraného zaťaženia najskôr (t.j. ešte pred výpočtom čistých nákladov) skúmal, či pre podnik mohlo poskytovanie univerzálnej služby predstavovať neprimerané zaťaženie. Na vyhodnotenie tejto otázky použil prvostupňový orgán kritérium podielu na trhu. Výber a vhodnosť tohto
kritéria prvostupňový orgán riadne zdôvodnil.“ Správny súd nesúhlasí s právnym záverom, že došlo k riadnemu zdôvodneniu výberu a vhodnosti kritéria skúmania neprimeraného zaťaženia žalobcu, keďže jeho výber a vhodnosť bol realizovaný v rozpore s právnym záverom rozsudku Najvyššieho súdu SR zo dňa 19.07.2012 sp. zn. 5Sž/35/2011 ako aj v rozpore s právnym záverom Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Sž/13/2011 zo dňa 29.02.2012, podľa ktorého znenia „Za týchto podmienok nespravodlivým zaťažením, ktoré národný regulačný orgán musí konštatovať ešte pred akýmkoľvek odškodnením, je zaťaženie, ktoré je pre každý dotknutý podnik nadmerné z hľadiska jeho schopnosti znášať zaťaženie v závislosti od druhu podniku, najmä od jeho zariadení, ekonomickej a finančnej situácie, ako aj jeho podielu na trhu.“ Z uvedeného jednoznačne vyplýva, že podiel na trhu sám o sebe nemôže byť jediným kritériom vyhodnotenia otázky o miere zaťaženia žalobcu.
49. Ohľadom nariadenia ústneho pojednávania v správnom konaní správny súd poukazuje na rozhodnutie žalovaného č. 266/OER/2016 zo dňa 16.03.2016, z ktorého vyplýva, že „...spoločnosť ST navrhuje Úradu, aby v tomto správnom konaní nariadil a realizoval ústne pojednávanie. Podľa ST by ústne pojednávanie mohlo významne prispieť k objasneniu veci, a to aj vzhľadom na to, že zo spisu správneho konania nie sú dostatočne zrejmé výsledky zisťovania správneho orgánu - predovšetkým z dôvodu početnosti a rôznorodosti doposiaľ zhromaždených a sprístupnených podkladov pre rozhodnutie a zároveň chýbajúcich skutočne relevantných podkladov pre výber kritérií hodnotenia neprimeranosti zaťaženia. Tieto nedostatky sú spôsobilé vyvolať zásadné vady budúceho rozhodnutia Úradu vo veci samej. Navyše, s ohľadom na špecifiká tohto konania a špecifiká obdobných konaní o úhrade nákladov univerzálnej služby aj v rokoch 2005 - 2006 a 2007 - 2008, v ktorých Najvyšší súd Slovenskej republiky zrušil predchádzajúce rozhodnutia Úradu, úplne absentuje aspoň rámcové vyhodnotenie skutočnosti, či v zistenom skutkovom stave nastali nejaké zmeny a ich prípadná konkretizácia a tiež či a na základe čoho Úrad zmenil svoj právny názor na otázky riešené v tomto správnom konaní v minulosti a rozporované spoločnosťou ST, iným účastníkom konania alebo Najvyšším súdom SR.“ Na uvedenú námietku žalobcu žalovaný reagoval nasledovne: „Vzhľadom k tomu, že spoločnosť ST požadovala na ústnom pojednávaní prerokovať otázku aplikácie právnych noriem pri posudzovaní žiadosti spoločnosti ST a definovania kritérií na posúdenie ne/primeranosti zaťaženia a nenavrhovala žiadne nové doplňujúce podklady a stanoviská, úrad nové dokazovanie ani ústne pojednávanie nepovažoval za nevyhnutné (nevyžadovala si to povaha veci), a preto ho nenariadil. Spoločnosť ST mala dostatočný priestor na vyjadrenie svojich stanovísk, pripomienok a predloženie podkladov, čo aj vo veľkej miere využila. Podklady získané úradom, ako aj vyjadrenie spoločnosti ST umožnili dostatočne zistiť skutkový stav a rozhodnúť v danej veci.“ Správny súd poukazuje na vnútorný rozpor argumentácie žalovaného, keďže z vyššie uvedeného vyplýva, že žalobca žiadal nariadiť ústne pojednávanie z dôvodu, že „nie sú dostatočne zrejmé výsledky zisťovania správneho orgánu“, tj. žalobcova námietka smerovala ku skutkovým zisteniam žalovaného. Žalovaný však v napadnutom rozhodnutí tvrdí, že žalobca žiadal nariadiť ústne pojednávanie z dôvodu potreby „prerokovať otázku aplikácie právnych noriem pri posudzovaní žiadosti spoločnosti ST a definovania kritérií na posúdenie ne/primeranosti zaťaženia a nenavrhovala žiadne nové doplňujúce podklady a stanoviská..“ Správny súd ohľadom odôvodnenia nevyhovenia žiadosti žalobcu o nariadenie ústneho pojednávania vytýka žalovanému, že nesprávne právne vyhodnotil žiadosť žalobcu o nariadenie ústneho pojednávania.
50. Z vyššie uvedeného vyplýva, že žalovaný vec nesprávne právne posúdil a nezistil dostatočne skutkový stav v rozsahu pre riadne posúdenie veci, preto súd napadnuté rozhodnutia zrušil podľa § 191 ods. 1 písm. c) a e) SSP a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie, v ktorom sa žalovaný bude riadiť právnymi závermi vyslovenými Najvyšším súdom SR v rozsudkoch sp. zn. 6Sž/24/2012 zo dňa 27.11.2013, sp. zn. 6Sž/13/2011 zo dňa 29.02.2012, sp. zn. 5Sž/35/2011 zo dňa 19.07.2012. Žalovaný v ďalšom konaní pristúpi k výpočtu čistých nákladov v rozsahu potrebnom na posúdenie neprimeraného zaťaženia žalobcu v súlade s § 53 zákona č. 610/2003 Z.z. a podľa článku 12 a 13 Smernice o univerzálnej službe.
51. Podľa § 191 ods. 6 SSP právnym názorom, ktorý vyslovil správny súd v zrušujúcom rozsudku, je orgán verejnej správy v ďalšom konaní viazaný. Ak orgán verejnej správy v ďalšom konaní nepostupoval v súlade s právnym názorom správneho súdu a správny súd opätovne zrušil rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy z tých istých dôvodov, môže správny súd i bez návrhu v zrušujúcom rozsudku uložiť orgánu verejnej správy pokutu.
52. Správny súd neuložil žalovanému žalobcom navrhovanú pokutu vo výške 2000 eur za nerešpektovanie právneho názoru Najvyššieho súdu SR vysloveného v zrušujúcom rozsudku sp. zn. 6Sž/24/2012 zo dňa 27.11.2013 z dôvodu, že zo strany žalovaného išlo o nesprávnu právnu interpretáciu právnych záverov Najvyššieho súdu SR v rozsudku sp. zn. 6Sž/24/2012 zo dňa 27.11.2013, a nie o ich bezdôvodnú ignoráciu. Naviac je potrebné uviesť, že správnemu súdu je v zmysle ust. § 191 ods. 6 SSP daná možnosť a nie povinnosť orgánu verejnej správy uložiť pokutu.
53. O trovách konania úspešného žalobcu súd rozhodol podľa § 167 ods. 1 SSP tak, že žalobcovi priznal voči žalovanému právo na úplnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania. O trovách ďalších účastníkov 2/, 7/, 8/ a 9/ súd rozhodol podľa § 169 SSP tak, že im priznal voči žalovanému právo na náhradu trov konania z dôvodu, že trovy konania im vznikli z titulu právneho zastúpenia v konaní, pričom majú právo na náhradu iba tých trov, ktoré im vznikli v súvislosti s plnením povinnosti, ktorú im správny súd uložil. O výške náhrady trov rozhodne správny súd po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením. Ďalším účastníkom 1/, 3/, 4/, 5/, 6/ a 10/ súd právo na náhradu trov konania nepriznal, pretože z obsahu súdneho spisu nevyplýva, že by im trovy konania vznikli.
54. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3 : 0 (§ 139 ods. 4 SSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať kasačnú sťažnosť jedného mesiaca od jeho doručenia, na Krajský súd v Bratislave. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
V kasačnej sťažnosti sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 57 SSP) uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy bolo napadnuté rozhodnutie doručené sťažovateľovi, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.
V konaní o kasačnej sťažnosti musí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ v zmysle § 449 ods. 1 SSP zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Povinné zastúpenie advokátom v kasačnom konaní sa nevyžaduje, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa; b) ide o konania o správnej žalobe podľa 6 ods. 2 písm. c) a d); c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.