Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

10CoPr/1/2021

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Bibiána Ťažiarová a členiek senátu: JUDr. Zlatica Javorová a JUDr. Gabriela Brišková, v právnej veci žalobcu: Q. P., nar. XX.X.XXXX, bytom F., Q. XX, proti žalovanému: PIN-CAR, s.r.o., IČO: 44 952 171, so sídlom Veselé 435, o zaplatenie 20.193,26 Eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Piešťany č. k. -85 zo dňa 9. novembra 2020, takto

rozhodol:

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie r u š í a vracia na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie I. výrokom žalobu zamietol, II. výrokom nepriznal žalovanému náhradu trov konania voči žalobcovi.

2. Rozhodnutie súd prvej inštancie odôvodnil právne aplikáciou , , , , , , , , v znení k 2.10.2015 (ďalej len ), s poukazom aj na procesné ustanovenia , .

3. Okresný súd vychádzal zo skutkových zistení, že pracovnou zmluvou zo dňa 2.10.2015 strany uzavreli pracovný pomer na pozíciu: vodič, na dobu neurčitú, s dňom nástupu do práce 2.10.2015. Nedatovaným listom (označený ako Žiadosť) sa žalobca domáhal od žalovaného úhrady výplaty za október 2015 a nástupu do práce (k listu pripojil kópie podacích lístkov zo dňa zo dňa 15.11.2015, 30.09.2018, 14.10.2018, 16.08.2018, 31.08.2018, 11.05.2018, 24.06.2018, 07.04.2018, 11.04.2018, 27.02.2018, 08.03.2018, 26.11.2017, 16.12.2017, 22.10.2017, 16.01.2018, 27.08.2017, 30.09.2017, 26.06.2017, 16.07.2017, 25.04.2017, 21.05.2017, 26.02.2017, 25.03.2017, 23.12.2016, 15.01.2017, 24.10.2016, 06.11.2016, 20.08.2016, 11.09.2016, 15.06.2016, 30.07.2016, 20.04.2016, 30.05.2016, 29.02.2016, 01.04.2016, 12.12.2015, 19.01.2016, 15.11.2015). Podľa výkazu jázd žalobca jazdil na vozidle EVČ: od 10.10.2015 do 13.10.2015 a od 2.10.2015 do 7.10.2015. Hlásením škodovej udalosti zo dňa 9.11.2015 u Allianz Slovenská sporiteľňa (zrejme poisťovňa, poznámka odvolacieho súdu) žalobca hlásil škodu na vozidle vedeného žalobcom pri výkone povolania u žalovaného. Z potvrdenia činnosti zo dňa 12.10.2015 vyplýva, že žalobca vykonával činnosť pre žalovaného. Podľa mzdového listu za obdobie 2.10.2015 do 14.10.2015 patrí žalobcovi mzda netto vo výške 113,37 Eur. Suma 113,37 Eur bola podľa výpisu z účtu poukázaná dňa 1.12.2015. Spoločnosť Tachoservis s.r.o. sa dňa 14.10.2015 vyjadrila, že na pristavenom vozidle EVČ: bolo zistené, že bolo pristavené v núdzovom režime pri poruche tachografu, ktorý neukazoval ani rýchlosť ani kilometre, bola zistená porucha snímača. Vodič vozidla priznal, že porucha vznikla priložením magnetu, po odobratí magnetu tachograf opäť fungoval.

4. Prvoinštančný súd právne uzavrel, že žaloba je nedôvodná. Poukázal na to, že žalobca sa domáhal vyplatenia mzdy, neuhradenej dovolenky a poštovného z dôvodu, že so žalovaným uzavrel pracovnú zmluvu dňa 2.10.2015, keď prácu vykonával do 13.10.2015 a od 14.10.2015 mu žalovaný prácu

neprideľoval, do práce ho nezavolal, teda pracovný pomer stále trvá, hoci mu žalovaný nevypláca mzdu. Žalovaný uvedené poprel s tým, že dňa 14.10.2015 so žalobcom okamžite skončil pracovný pomer, lebo tento použil na tachograf vozidla magnet, čím porušil predpisy a spôsobil mu škodu, následne žalobca ušiel a odcudzil mu aj mýtnu kartu. O skončení pracovného pomeru listiny podpísané nemá. Konštatoval, že bolo potrebné ustáliť otázku, či pracovný pomer žalobcu naďalej trvá, či skončil, prípadne bol skončený platne. pripúšťa ako formy skončenia pracovného pomeru len nasledovné: dohoda, výpoveď, okamžité skončenie pracovného pomeru, skončenie pracovného pomeru v skúšobnej dobe. Pre akúkoľvek formu skončenia pracovného pomeru je potrebná písomná forma uvedeného prejavu vôle zamestnávateľa, pod sankciou neplatnosti skončenia pracovného pomeru. Žalovaný na pojednávaní sám uviedol, že žiadne listiny k okamžitému skončeniu pracovného pomeru nemá, je teda zrejmé, že písomná forma dodržaná nebola. Argumentu žalobcu, že pracovný pomer nebol skončený vôbec a naďalej trvá, však nebolo možné prisvedčiť. Žalobca sám uviedol, že dňa 13.10.2015 bol naposledy na jazde, pričom ďalší deň už do práce nešiel, lebo žalovaný ho do práce nezavolal. Hoci žalobca tvrdil, že žalovaný mu nikdy výpoveď nedal, zo samotnej skutočnosti, že žalobcovi nebola prideľovaná práca, ani vyplácaná mzda muselo byť žalobcovi zrejmé, že žalovaný s ním pracovný pomer ukončil. Žalovaný uviedol, že so žalobcom okamžite skončil pracovný pomer, na čo má aj svedkov, avšak týchto súdu neoznačil, ani nenavrhol vykonať ich výsluch. Okresný súd vychádzal z toho, že žalobca sa o okamžitom skončení pracovného pomeru zo strany žalovaného ku dňu 14.10.2015 dozvedel najneskôr na pojednávaní dňa 17.6.2020, kedy boli obe sporové strany prítomné. Žalobca sa vyslovenia neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru nedomáhal v zákonnej prekluzívnej lehote 2 mesiacov, ešte na pojednávaní dňa 9.11.2020 tvrdil, že pracovný pomer trvá. Hoci by okresný súd následkom absencie písomnej formy okamžitého skončenia pracovného pomeru musel konštatovať neplatnosť skončenia pracovného pomeru, žalobca sa určenia neplatnosti v prekluzívnej lehote nedomáhal, preto platí že márnym uplynutím uvedenej lehoty právo žalobcu domáhať sa neplatnosti skončenia pracovného pomeru zaniklo a pracovný pomer skončil platne ku dňu 14.10.2015.

5. Pri rozhodovaní o náhrade trov konania okresný súd rozhodol v zmysle , žalovaný mal vo veci plný úspech a preto mu priznal právo na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

6. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalobca a napadnutý rozsudok navrhol zmeniť a žalobe vyhovieť. Argumentoval tým, že okamžité skončenie pracovného pomeru musí zamestnávateľ urobiť písomne ( ), čo sa doteraz nestalo, má za to, že pracovný pomer neskončil. Nesúhlasí s tvrdením okresného súdu, že mu malo byť zrejmé, že žalovaný s ním ukončil pracovný pomer z dôvodu neprideľovania práce. Uvedené je chabý argument, keďže žiadal žalovaného každý mesiac o pridelenie práce, na čo nereagoval. Nebol odhlásený zo Všeobecnej zdravotnej poisťovne.

7. Dňa 1. júla 2016 nadobudol účinnosť (, ďalej ), ktorý nahradil a zrušil do 30.6.2016 účinný (ďalej ). Odvolací súd pristupujúci k rozhodovaniu v tejto veci po 1. júli 2016, postupoval na základe prechodného ustanovenia (podľa ktorého, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti) už podľa .

8. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací ( Civilný sporový poriadku, ďalej aj „CSP“ po zistení, že odvolanie bolo podané včas ( ), oprávneným subjektom

- zároveň stranou, v ktorej neprospech boli rozhodnutia vydané ( ), proti rozhodnutiam súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie v čase jeho podania pripúšťa ( ), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti ( a ) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody ( ), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom ( ) a dôvodmi odvolania ( ), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré nezistil ( ), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie a to bez potreby ďalej zopakovať alebo doplniť dokazovanie ( ), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( a contrario), a dospel k záveru, že odvolanie je dôvodné, preto bolo nutné napadnutý rozsudok zrušiť podľa , a vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie ( ).

9. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu vymedzeným rozsahom a dôvodmi odvolania bolo posúdiť, či súd prvej inštancie rozhodol vo veci správne, ak žalobu I. výrokom zamietol (suma 20.193,26 Eur, úrok z omeškania 5 % ročne zo sumy 1.503,69 Eur od 1.1.2016 do zaplatenia, zo sumy 6.472,83 Eur od 1.1.2017 do zaplatenia, zo sumy 6.472,83 Eur od 1.1.2018 do zaplatenia, zo sumy 5.698,31 Eur od 1.11.2018 do zaplatenia) a II. výrokom žalovanému nepriznal náhradu trov konania.

10. Žalobou na č.l. 1 v spojení s podaním na čl. 48 sa žalobca voči žalovanému domáha zaplatenia sumy 20.193,26 Eur, úroku z omeškania 5 % ročne zo sumy 1.503,69 Eur (1.368+135,69) za rok 2015 od 1.1.2016 do zaplatenia, zo sumy 6.472,83 Eur (5.974,92+497,91) za rok 2016 od 1.1.2017 do zaplatenia, zo sumy 6.472,83 Eur (5.974,92+497,91) za rok 2017 od 1.1.2018 do zaplatenia, zo sumy 5.698,31 Eur (5.184 +514,31) za rok 2018 od 1.11.2018 do zaplatenia. Pričom žalovaná suma 20.193,26 Eur pozostáva zo mzdy vo výške 1.368,- Eur (za mesiace 10, 11, 12 rok 2015 x á 456,- Eur), zo mzdy za rok 2017 vo výške 5.974,92 Eur (á 497,91 Eur), zo mzdy za rok 2018 vo výške 5.184 Eur (á 576,- Eur), z dovolenky za 10, 11, 12 za rok 2015 vo výške 135,69 Eur, z dovolenky za rok 2016 vo výške 497,91 Eur, z dovolenky za rok 2017 vo výške 497,91 Eur, z dovolenky za rok 2018 vo výške 514,31 Eur, poštovného 45,60 Eur (poštovné 11 x á 1,15 Eur spolu 12,65 Eur + poštovné 25 x á 1,25 Eur spolu 31,25 Eur + poštovné za podanie žaloby 1,70 Eur).

11. Z obsahu spisu vyplýva, že dňa 2.10.2015 uzavreli strany (písomnú) pracovnú zmluvu, v ktorej sa dohodli na pracovnom pomere na pozíciu: vodič, na dobu neurčitú, s dňom nástupu do práce 2.10.2015, dohodnutá mzda: 456,- Eur mesačne. Nedatovaným listom (označený ako Žiadosť) na č.l. 2 sa žalobca domáhal od žalovaného úhrady výplaty za október 2015 a nástupu do práce (k listu pripojil kópie podacích lístkov zo dňa zo dňa 15.11.2015, 30.09.2018, 14.10.2018, 16.08.2018, 31.08.2018, 11.05.2018, 24.06.2018, 07.04.2018, 11.04.2018, 27.02.2018, 08.03.2018, 26.11.2017, 16.12.2017, 22.10.2017, 16.01.2018, 27.08.2017, 30.09.2017, 26.06.2017, 16.07.2017, 25.04.2017, 21.05.2017, 26.02.2017, 25.03.2017, 23.12.2016, 15.01.2017, 24.10.2016, 06.11.2016, 20.08.2016, 11.09.2016, 15.06.2016, 30.07.2016, 20.04.2016, 30.05.2016, 29.02.2016, 01.04.2016, 12.12.2015, 19.01.2016, 15.11.2015). Podľa záznamu o prevádzke vozidla nákladnej dopravy č. 037601 žalobca jazdil na vozidle EVČ: (prípojné vozidlo PN124YE) od 2.10.2015 do7.10.2015. Podľa záznamu o prevádzke vozidla nákladnej dopravy č. 037602 žalobca jazdil na vozidle EVČ: (prípojné vozidlo PN124YE) od 9.10.2015 do 13.10.2015. Hlásením škodovej udalosti zo dňa 9.11.2015 u Allianz Slovenská sporiteľňa (zrejme poisťovňa, poznámka odvolacieho súdu) žalobca hlásil škodu na vozidle vedeného žalobcom pri výkone povolania u žalovaného (zamestnávateľ PIN CAR s.r.o.). Z potvrdenia činnosti zo dňa 12.10.2015 (prílohová obálka č.l. 67) vyplýva, že žalobca začal v podniku (PIN-CAR s.r.o.) pracovať 2.10.2015, že od 5.9.2015 do 12.10.2015 vykonával inú činnosť ako riadenie vozidla. Podľa mzdového listu (na č.l. 68) za obdobie od 2.10.2015 do 14.10.2015 patrí žalobcovi mzda netto vo výške 113,37 Eur. Podľa detailu pohybu na účte v Q., a.s. (na čl. 70) bola suma 113,37 Eur poukázaná dňa 1.12.2015. Zoznam pracovníkom na č.l. 71 neobsahuje meno žalobcu. Listom zo dňa 14.10.2015 oznámila spoločnosť Tachoservis s.r.o. AUTOSERVIS D. H., dňa 14.10.2015 na základe žiadosti vlastníka D. H. identifikovali poruchu na vozidle EVČ: , bolo zistené, že bolo pristavené v núdzovom režime pri poruche tachografu, ktorý neukazoval ani rýchlosť ani kilometre, bola zistená porucha snímača. Vodič vozidla priznal, že porucha vznikla priložením magnetu, po spätnom odobratí magnetu už tachograf nefungoval. Podľa protokolu z prehliadky záznamového zariadenia na č.l. 73 držiteľom vozidla EVČ: bol AUTOSERVIS D. H.. Podľa výpisu Sociálnej poisťovne na čl. 79 je ako platiteľ poistného od 2.10.2015 do 14.10.2015 uvedený D. H., (IČO: 34663932), od 10.11.2015 do 23.5.2016 ZOBOTRANS, s.r.o, od 3.6.2016 do 13.6.2016 T. Z., od 1.8.2016 do 7.8.2016 LEMOND s.r.o., od 12.10.2016 do 11.11.2016 TOŠO Trans s.r.o., od 22.11.2016 PR Transport Slovakia s.r.o.

12. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením je omyl súdu pri aplikácii práva na správne zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

13. Správne posúdenie otázky vecnej legitimácie (aktívnej alebo pasívnej), okrem iného, predpokladá, že súdy si náležitým spôsobom ujasnia, čo je na základe obsahu žaloby predmetom konania a čo je právnym dôvodom nároku uplatneného žalobou.

14. Stranou v spore sa niekto môže stať bez toho, aby bol účastníkom hmotno-právneho vzťahu, o ktorý v konaní ide; stačí, ak podá žalobu (v takom prípade sa stáva žalobcom) alebo aby bola proti nemu podaná žaloba (v takom prípade sa stáva žalovaným). Či však bude žalobca v spore úspešný, závisí od toho, či je účastníkom hmotno-právneho vzťahu, z ktorého sa vyvodzuje žalobou uplatnený nárok. Pre označenie stavu vyplývajúceho z hmotného práva, kedy je jedna strana subjektom práva a strana na opačnej procesnej strane subjektom povinnosti, ktoré sú predmetom konania, sa v občianskom procesnom práve užíva pojem vecná legitimácia. Z hľadiska posúdenia vecnej legitimácie nie je rozhodujúce, či a na základe čoho sa určitá fyzická alebo právnická osoba len subjektívne cíti byť stranou určitého hmotno-právneho vzťahu, ale vždy iba to, či stranou objektívne je alebo nie je. Nedostatok aktívnej vecnej legitimácie znamená, že ten, kto o sebe tvrdí, že je nositeľom hmotno- právneho oprávnenia (žalobca), nie je nositeľom toho hmotno-právneho oprávnenia, o ktoré v konaní ide; o nedostatok pasívnej vecnej legitimácie ide naopak vtedy, ak ten, o kom žalobca tvrdí, že je nositeľom hmotno-právnej povinnosti (žalovaný), nie je nositeľom hmotno-právnej povinnosti, o ktorú v konaní ide (por. rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. ).

15. Správne posúdenie otázky vecnej legitimácie (aktívnej alebo pasívnej), okrem iného, predpokladá, že súdy si náležitým spôsobom ujasnia, čo je na základe obsahu žaloby predmetom konania a čo je právnym dôvodom nároku uplatneného žalobou.

16. Odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že v civilnom sporovom konaní musíme rozlišovať procesnú legitimáciu a vecnú legitimáciu. Procesnou legitimáciou rozumieme oprávnenie byť stranou v spore. Vecnou legitimáciou rozumieme z hmotného práva vyplývajúci stav svedčiaci o tom, kto je nositeľom uplatneného práva alebo povinnosti v konkrétnom prípade. Či je strana vecne legitimovaná, buď aktívne (na strane žalobcu) alebo pasívne (na strane žalovaného), sa ukáže (prejaví) v konečnom vecnom súdnom rozhodnutí. Nedostatok vecnej aktívnej legitimácie teda znamená, že strana nebola nositeľom práva, o ktoré išlo v konkrétnom konaní. Nedostatok pasívnej legitimácie znamená, že strana nebola nositeľom povinnosti, ktorú v konkrétnom konaní išlo. Vecná legitimácia má význam v každom sporovom konaní. Nedostatok vecnej aktívnej legitimácie teda znamená, že strana nebola nositeľom práva, o ktoré išlo v konaní.

17. Podľa pracovný pomer sa zakladá písomnou pracovnou zmluvou medzi zamestnávateľom a zamestnancom, ak tento zákon neustanovuje inak. Jedno písomné vyhotovenie pracovnej zmluvy je zamestnávateľ povinný vydať zamestnancovi.

18. Pracovná zmluva, ktorou sa zakladá pracovný pomer medzi zamestnávateľom a zamestnancom, ako to stanovuje , sa spravidla uzatvára písomne. Pretože vychádzajúc z ust. nedostatok písomnej formy však nezakladá jej neplatnosť, pracovná zmluva môže byť platne uzatvorená tiež ústne alebo iným spôsobom nevzbudzujúcim pochybnosť o tom, čo chceli konajúci prejaviť, a teda aj konkludentne (mlčky). Keďže pracovná zmluva je dvojstranný prejav vôle, s ktorým je spojený vznik pracovnoprávneho vzťahu, ako každá zmluva je i pracovná zmluva uzatvorená, akonáhle sa účastníci zhodnú na jej obsahu. K tomu, aby bolo možné posúdiť, či došlo k uzatvoreniu pracovnej zmluvy, je preto rozhodné objektívne zistenie, či a kedy nastali skutočnosti, s ktorými právna norma vznik tohto dvojstranného právneho úkonu spája. Pretože v zmysle v pracovnej zmluve je zamestnávateľ povinný so zamestnancom dohodnúť druh práce, miesto výkonu práce a deň nástupu do práce, je nevyhnutné pre záver o tom, že došlo k uzatvoreniu pracovnej zmluvy konkludentným spôsobom, zistiť existenciu vôle účastníkov zhodnúť sa na týchto podstatných náležitostiach. Pokiaľ takýto prejav vôle čo i len na jednej strane chýba, nemožno ho vyvodiť ani z vonkajších skutkových okolností, k uzatvoreniu pracovnej zmluvy nedôjde a pracovný pomer nemôže vzniknúť.

19. Podľa , zamestnávateľ je povinný poskytovať zamestnancovi za vykonanú prácu mzdu, ods. 2 mzda je peňažné plnenie alebo plnenie peňažnej hodnoty (naturálna mzda) poskytované zamestnávateľom zamestnancovi za prácu. Za mzdu sa nepovažuje najmä náhrada mzdy, odstupné, odchodné, cestovné náhrady vrátane nenárokových cestovných náhrad, príspevky zo sociálneho fondu, príspevky na doplnkové dôchodkové sporenie, príspevky na životné poistenie zamestnanca, výnosy z kapitálových podielov (akcií) alebo obligácií, daňový bonus, náhrada príjmu pri dočasnej pracovnej neschopnosti zamestnanca, doplatky k nemocenským dávkam, náhrada za

pracovnú pohotovosť, peňažná náhrada podľa § 83a ods. 4 a iné plnenie poskytované zamestnancovi v súvislosti so zamestnaním podľa tohto zákona, osobitných predpisov, kolektívnej zmluvy alebo pracovnej zmluvy, ktoré nemá charakter mzdy. Za mzdu sa tiež nepovažuje ďalšie plnenie poskytované zamestnávateľom zamestnancovi zo zisku po zdanení.

20. V ustanovení označenom v odseku 19 je vyjadrené základné právo zamestnanca na mzdu, ktorým sa rozumie právo zamestnanca na odmenu za prácu ním vykonanú v pracovnom pomere, na vyplatenie ktorej je povinný zamestnávateľ. definuje pojem mzda, tzv. pozitívnym vyjadrením ako mzdu peňažnú (monetárna mzda) alebo ako mzdu nepeňažnú (naturálna mzda). Naturálna mzda sa vyjadruje v peňažnej forme, pričom podrobnejšia úprava naturálnej mzdy je obsiahnutá v ustanovení . Ako mzda sa posudzuje aj plnenie poskytované zamestnávateľom zamestnancovi za prácu pri príležitosti pracovného výročia alebo životného výročia zamestnanca (najmä rôzne formy a druhy prémií a bonusov), ak je zároveň splnená podmienka, že takéto plnenie zamestnávateľ neposkytuje zo svojho zisku po zdanení alebo z prostriedkov sociálneho fondu. Zamestnancovi vzniká právo na mzdu len za vykonanú prácu, a teda s použitím výkladového pravidla a contrario je zrejmé, že ak zamestnanec prácu nevykonáva, nemôže mu vzniknúť právo na mzdu. Výnimka z tohto výkladového pravidla, v zmysle ktorého mzda patrí len tomu, kto pracuje, je ustanovená napríklad v prípade náhrady mzdy za sviatok podľa , pričom mzdu nie je možné zamieňať s náhradou mzdy. Uvedené ustanovenie obsahuje aj negatívne vymedzenie zákonného pojmu mzda, a to tak, že demonštratívne vymenúva, čo sa nepovažuje za mzdu. Mzdou preto nie je najmä náhrada mzdy, odstupné, odchodné, cestovné náhrady vrátane nenárokových cestovných náhrad, príspevky zo sociálneho fondu, príspevky na doplnkové dôchodkové sporenie, príspevky na životné poistenie zamestnanca, výnosy z kapitálových podielov (akcií) alebo obligácií, daňový bonus, náhrada príjmu pri dočasnej pracovnej neschopnosti zamestnanca, doplatky k nemocenským dávkam, náhrada za pracovnú pohotovosť, peňažná náhrada podľa a iné plnenie poskytované zamestnancovi v súvislosti so zamestnaním podľa , podľa osobitných predpisov, podľa kolektívnej zmluvy alebo pracovnej zmluvy, ktoré nemá charakter mzdy. Za mzdu sa tiež nepovažuje ďalšie plnenie poskytované zamestnávateľom zamestnancovi zo zisku po zdanení.

21. Podľa zamestnancovi vzniká nárok za podmienok ustanovených týmto zákonom na dovolenku za kalendárny rok alebo jej pomernú časť, b) dovolenka za odpracovaní dni, c) dodatková dovolenka.

22. Podľa , ktorý počas nepretržitého trvania pracovného pomeru k tomu istému zamestnávateľovi vykonával u neho prácu aspoň 60 dní v kalendárnom roku, má nárok na dovolenku za kalendárny rok, prípadne na jej pomernú časť, ak pracovný pomer netrval nepretržite počas celého kalendárneho roka. Za odpracovaný deň sa považuje deň, v ktorom zamestnanec odpracoval prevažnú časť svojej zmeny. Časti zmien odpracované v rôznych dňoch sa nesčítajú.

23. Podľa zamestnancovi patrí za vyčerpanú dovolenku náhrada mzdy v sume jeho priemerného zárobku.

24. Podľa pracovný pomer možno skončiť dohodou, b) výpoveďou, c) okamžitým skončením, d) skončením v skúšobnej dobe.

25. Podľa , okamžité skončenie pracovného pomeru, zamestnávateľ môže okamžite skončiť pracovný pomer výnimočne a to iba vtedy, ak zamestnanec a) bol právoplatne odsúdený pre úmyselný trestný čin, b) porušil závažne pracovnú disciplínu, ods. 2 zamestnávateľ môže podľa odseku 1 okamžite skončiť pracovný pomer iba v lehote dvoch mesiacov odo dňa, keď sa o dôvode na okamžité skončenie dozvedel, najneskôr však do jedného roka odo dňa, keď tento dôvod vznikol. O začiatku a plynutí lehoty rovnako platia ustanovenia a .

26. Podľa , okamžité skončenie pracovného pomeru musí zamestnávateľ aj zamestnanec urobiť písomne, musia v ňom skutkovo vymedziť jeho dôvod tak, aby ho nebolo možné zameniť s iným dôvodom, a musia ho v ustanovenej lehote doručiť druhému účastníkovi, inak je neplatné. Uvedený dôvod sa nesmie dodatočne meniť.

27. Podľa , neplatnosť skončenia pracovného pomeru výpoveďou, okamžitým skončením, skončením v skúšobnej dobe alebo dohodou môže zamestnanec, ako aj zamestnávateľ uplatniť na súde najneskôr v lehote dvoch mesiacov odo dňa, keď sa mal pracovný pomer skončiť.

28. Teória procesného práva podmieňuje úspech strany v spore unesením bremena tvrdenia a dôkazného bremena (preukázania tvrdených skutočností). Zákon stranám ukladá povinnosť tvrdiť všetky potrebné skutočnosti; potrebnosť, teda okruh rozhodujúcich skutočností, je potom určovaný hypotézou hmotnoprávnej normy, upravujúcej sporný právny pomer strán. Rozdelenie bremena tvrdenia a dôkazného bremena medzi stranami v spore je závislé na tom, ako vymedzuje právna norma práva a povinnosti strán. Obvykle platí, že skutočnosti navodzujúce žalované právo musí tvrdiť žalobca, zatiaľ čo okolnosti toto právo vylučujúce sú záležitosťou žalovaného.

29. Navrhovanie dôkazov v civilnom sporovom konaní má priamu spojitosť s povinnosťou tvrdenia (, ). Povinnosť tvrdenia a dôkaznú povinnosť môže strana plniť od začiatku konania, v žalobe, vo vyjadrení k nej, mimo týchto procesných úkonov, v rámci prípravy pojednávania, pri odročovaní pojednávaní. Povinnosť označiť dôkazy sa vzťahuje na všetky tvrdenia, ktoré sa uviedli v žalobe a vo vyjadrení žalovaného. Poslednou procesnou možnosťou splnenia dôkaznej povinnosti je okamih vyhlásenia uznesenia o skončení dokazovania ( ). Cieľom povinnosti tvrdenia a dôkaznej povinnosti je unesenie dôkazného bremena v rozsahu, v ktorom dôkazné bremeno spočíva na strane konania, bez ohľadu na jej procesné postavenie. Nesplnenie dôkaznej povinnosti prináša so sebou také rozhodnutie súdu, ktoré vychádza zo skutkového základu zisteného z dôkazov navrhnutých stranou v opačnom procesnom postavení než je ten, kto nesplnil alebo nedostatočne splnil svoju dôkaznú povinnosť.

30. Sporové konanie (akým je aj v posudzovanej veci) je ovládané prejednacou zásadou, ktorá je založená na tom, že tvrdiť skutočnosti a navrhovať dôkazy na ich preukázanie je zásadne vecou strán sporu. Právna úprava vychádza z toho, že iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov spočíva na stranách a ukladá im povinnosť označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Zákon ukladá stranám tvrdiť všetky potrebné skutočnosti; ktoré skutočnosti sú potrebné, teda okruh rozhodujúcich skutočností, je určovaný hypotézou hmotnoprávnej normy, ktorá sporný právny vzťah strán upravuje. Táto právna norma zásadne určuje rozsah dôkazného bremena (t.j. okruh skutočností, ktoré musia byť preukázané) ako aj to, kto je nositeľom dôkazného bremena.

31. S ohľadom na vyššie uvedené odvolací súd konštatuje, že žalobca má v konaní povinnosť uniesť dôkazné bremeno, že vykonával prácu (v rozhodnom období) pre žalovaného ako jeho zamestnávateľa, keďže podľa má nárok na mzdu iba za vykonanú prácu (a v tej súvislosti aj za dovolenku).

32. Napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie je podľa odvolacieho súdu prinajmenšom predčasné, hoci nemožno nateraz uzavrieť, že záver o zamietnutí žaloby je nesprávny. Hoci to súd prvej inštancie výslovne neuviedol, je zrejmé, že mal preukázanú pasívnu vecnú legitimáciu žalovaného v danej veci, keďže sa zaoberal platnosťou/neplatnosťou okamžitého skončenia pracovného pomeru. K uvedenému odvolací súd konštatuje, že takýto záver sa javí ako predčasný, keď žalovaný sa k žalobe žalobcu (písomne) nevyjadril, ale na pojednávaní dňa 17.6.2020 (zápisnica z pojednávania dňa 17.6.2020) žiadal žalobu zamietnuť, pričom nepoprel podpísanie pracovnej zmluvy zo dňa 2.10.2015, avšak poprel, že by žalobcu zamestnával, keď v ten istý deň povedal žalobcovi, že nebude pracovať pre žalovaného (spoločnosť PIN-CAR, s.r.o.), ale pre fyzickú osobu podnikateľa - D. H. (o čom nepodpísali žiadne listiny). Odvolací súd má za to, že v konaní bolo potrebné najskôr ustáliť či žalovaný bol od 2.10.2015 (aj počas celého rozhodného obdobia, za ktoré si žalobca svoj nárok uplatnil) zamestnávateľom žalobcu (pasívna vecná legitimácia), či žalobca počas celého rozhodného obdobia vykonával prácu pre žalovaného, keď sám žalobca uviedol, že naposledy bol na jazde 13.10.2015, dňa 14.10.2015 nešiel do práce a prvýkrát poslal žalovanému list so žiadosťou o pridelenie práce 15.11.2015, resp. či vykonával prácu (aj) pre iného zamestnávateľa (zamestnávateľ - fyzický osoba D. H.). Nie je zrejmé, prečo súd prvej inštancie považoval za nespornú skutočnosť, že žalovaný bol zamestnávateľom žalobcu, čo poprel aj žalovaný, keď samotný žalobca predložil ako dôkaz - výpis Sociálnej poisťovne (č.l.79), z ktorého takáto skutočnosť nevyplýva, naopak vyplýva z neho, že od 2.10.2015 do 14.10.2015 bol platiteľom poistného zamestnávateľ D. H. (IČO: 34 663 932). Aj keď žalobca ako zamestnanec

nemal vplyv na to, aký zamestnávateľ za neho platí poistné do Sociálnej poisťovne, s uvedeným dôkazom sa okresný súd vo svojom rozhodnutí nijako nevysporiadal (ani v kontexte iných dôkazov). Okresný súd založil svoje rozhodnutie na tom závere, že pracovný pomer skončil u žalovaného platne dňa 14.10.2015, keďže žalobca sa nedomáhal neplatnosti skončenia pracovného pomeru v 2 mesačnej lehote. Avšak z odôvodnenia napadnutého rozsudku podľa odvolacieho súdu nevyplýva, kedy bolo okamžité skončenie pracovného pomeru zamestnávateľom vo vzťahu k žalobcovi vykonané, čo obsahovalo (aký bol jeho dôvod), ale predovšetkým či okamžité skončenie pracovného pomeru vykonal žalovaný alebo fyzická osoba - D. H.. Odvolací má za to, že nemožno uzavrieť, že bolo dané okamžité skončenie pracovného pomeru iba na základe tvrdenia žalovaného. K uvedenému je nutné uviesť, že prvoinštančný súd nevyhodnotil dôkazy ohľadom skutočností o okamžitom skončení pracovného pomeru, ani neposkytol stranám k uvedenému žiadne skutkové tvrdenia za akých okolností mal preukázanú existenciu okamžitého skončenia pracovného pomeru. Okresný súd sa nevyjadril a ani nijako nevyhodnotil tvrdenia žalovaného na pojednávaní dňa 17.6.2020, keď tento na jednej strane poprel, že bol zamestnávateľom žalobcu, keď tvrdil, že zamestnávateľom bol ako fyzická osoba - D. H., a zároveň tvrdil, že so žalovaným okamžite skončil pracovný pomer (čo poprel žalobca). Odvolací súd má za to, že s poukazom na obsah spisu z doteraz vykonaného dokazovania nevyplýva skutočnosť, aký zamestnávateľ mal so žalobcom okamžite skončiť pracovný pomer (či žalovaný alebo fyzická osoba

- D. H.).

33. Podľa , dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo.

34. Dôkazy súd hodnotí podľa vlastnej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo v konaní najavo ( v znení platnom do 30.6.2016, v znení účinnom od 1.7.2016). Pri hodnotení dôkazov súd v zásade nie je právnymi predpismi obmedzovaný v tom, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov. Po skončení dokazovania teda súd musí starostlivo zvážiť dôležitosť jednotlivých dôkazov, vykonať selekciu medzi nimi a prípadne vylúčiť tie, ktoré pre rozhodnutie vo veci nemajú žiadny význam a zostávajúce dôkazy hodnotí z hľadiska pravdivosti. V kontradiktórnom spore sa zásadne zmenil spôsob zadovažovania dôkazov, ktoré je zverené primárne procesnej aktivite sporových strán.

35. S ohľadom na uvedené v odseku 32 súd prvej inštancie nepostupoval dôsledne podľa .

36. Podľa v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

37. Súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia musí vyporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen s poukazom na výsledky vykonaného dokazovania a zistené rozhodujúce skutočnosti, ale tiež s poukazom na ním prijaté právne závery. V odôvodnení rozhodnutia musí súd spôsobom logicky kompaktným a bez rozporov a vnútorných protirečení vysvetliť, k akým skutkovým zisteniam dospel, ktorú právnu normu a z akých dôvodov aplikoval a ako ju interpretoval. Účelom odôvodnenia je logicky, vnútorne kompaktne a neprotirečivo vysvetliť postup súdu a dôvody jeho rozhodnutia. Ak rozhodnutie súdu neobsahuje náležitosti uvedené v , je nepreskúmateľné.

38. Vady zakladajúce zmätočnosť súdneho rozhodnutia, ktoré súd zavinil svojím procesným postupom, spravidla vždy strane odnímajú možnosť konať pred súdom. Tieto vady zakladajú nepreskúmateľnosť rozhodnutia ako celku, ktorá môže byť dôsledkom obsahovej a gramatickej nezrozumiteľnosti, neurčitosti alebo neodôvodnenosti rozhodnutia. V prípade, keď je rozhodnutie súdu nepreskúmateľné, jedná sa o zmätočné rozhodnutie. Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa článku 46 ods. 1 je aj právo strany na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkové otázky. Samotné

rozhodnutie musí byť logickým a právnym vyústením priebehu konania, pri jeho vydaní musia byť zachované formálne a obsahové náležitosti s dôrazom na prvky vykonateľnosti, zrozumiteľnosti a určitosti jeho skutkových a právnych dôvodov vo vzťahu k výroku rozhodnutia.

39. Odvolací súd z obsahu preskúmavaného rozsudku ako aj konania, ktoré mu predchádzalo, dospel k záveru, že súd prvej inštancie nevyhotovil napadnutý rozsudok v súlade s ustanovením . Preskúmavaný rozsudok tak nenaplňuje požiadavku zrozumiteľnosti a presvedčivosti. V napadnutom rozhodnutí sa nenachádza právne posúdenie veci, za ktoré nie je možné považovať ani citáciu v ňom uvedených zákonných ustanovení, medzi ktorými sa ani nenachádzalo vôbec zákonné ustanovenie upravujúce nárok žalobcu ako zamestnanca na mzdu podľa , na dovolenku podľa a nasl. . Okresný súd síce uviedol právnu kvalifikáciu vo vzťahu k okamžitému skončeniu pracovného pomeru, ale už neuviedol na základe akých skutočností a ako žalobcom uplatnený nárok právne kvalifikoval (nárok na mzdu a dovolenku), pod hypotézu ktorej konkrétnej normy tieto nároky podriadil, a teda neuviedol či z jej dispozície bolo možné vyvodiť požadované plnenie, prípadne určiť, či tu žalobcom požadovaný právny vzťah k žalovanému, z ktorého možno vyvodiť nároky žalobcu je alebo nie je alebo potvrdiť také skutočnosti, ktoré bránia tomu, aby bolo žalobe vyhovené. Súd v rámci právneho posúdenia v odôvodnení rozhodnutia by mal nielen vysvetliť, prečo určité zákonné ustanovenie použil, ale zároveň tiež obsah použitého zákonného predpisu vyložiť a to predovšetkým v tom zmysle, aby bol stranami pochopený. Taktiež bolo potrebné pre riadne právne posúdenie veci ustáliť či žalovaný má pasívnu vecnú legitimáciu v konaní, pričom nestačí, aby si existenciu legitimácie bolo potrebné vyvodiť (len) z procesného postupu okresného súdu, ktorý sa v podstate v odôvodnení zaoberal zdôvodňovaním platnosti/neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru. Napadnuté rozhodnutie postráda vyhodnotenie výsledkov dokazovania vo vzájomnej súvislosti s poukazom na uvedené v odseku 32 tak ako to ukladalo súdu prvej inštancie ustanovenie .

40. Civilné sporové konanie je ovládané zásadou iura novit curia (súd pozná právo). Strany sporu nie sú povinné uplatnený nárok, ani obranu proti nemu, právne kvalifikovať, pretože právna kvalifikácia veci je vecou súdu. Musia ale uviesť rozhodné skutočnosti, ktoré umožnia súdu, aby uplatnený nárok alebo obranu proti nemu právne kvalifikoval. Súd tak skúma, či tvrdené skutočnosti možno podriadiť pod hypotézu niektorej právnej normy tak, aby z dispozície tejto právnej normy bolo možné vyvodiť plnenie, prípadne určiť, či tu žalobcom požadovaný právny vzťah alebo právo je alebo nie je alebo potvrdiť také skutočnosti, ktoré bránia tomu, aby bolo žalobe vyhovené. Ak strana sporu uvedie rozhodujúce skutočnosti, z ktorých vyvodzuje ňou tvrdený nárok alebo obranu proti nemu, ale s týmito skutočnosťami spája nesprávne právne následky, nie je súd viazaný právnym názorom strany a je povinný posúdiť vec podľa tých právnych noriem, ktoré na tvrdený a súdom zistený skutkový stav dopadajú.

41. Pretože povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva strany na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktoré sa vyporiada i so špecifickými námietkami strany; porušením uvedeného práva strany a povinnosti súdu sa strane sporu (okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným spôsobom) odníma možnosť náležite skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu (v rovine polemiky i s jeho dôvodmi) v rámci využitia prípadne riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov.

42. Ak potom nedostatok riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia je porušením práva na spravodlivé súdne konanie, táto vada zakladá dôvodnosť podaného odvolania podľa v závislosti od miery znemožnenia stranám realizovať ich právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia.

43. Nepreskúmateľnosť, či arbitrárnosť súdneho rozhodnutia musí byť napravená, pretože bráni jeho vecnému preskúmaniu; konvalidácia tohto nedostatku súdom vyššieho stupňa neprichádza z logických a systematických dôvodov do úvahy (tiež pre zachovanie princípu dvojinštančnosti). Tomu zodpovedá aj znenie ust. , ktoré odvolaciemu súdu umožňuje zmeniť rozhodnutie súdu prvej inštancie len za predpokladu, že nie sú splnené podmienky na jeho potvrdenie, ani na jeho zrušenie. Pokiaľ teda existujú dôvody pre zrušenie rozhodnutia, čo zároveň vylučuje, aby mohlo byť rozhodnutie potvrdené, nemožno ho ani zmeniť (viď rozhodnutie NS SR ).

44. Vady konania vymedzené v až d) sú porušením základného práva strany sporu na spravodlivý proces, toto právo zaručujú v podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky okrem zákonov aj cit. čl. 46 a nasl. a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

45. S poukazom na vyššie vytknuté pochybenie musel odvolací súd napadnutý zamietajúci výrok rozsudku súdu prvej inštancie zrušiť a vec mu v zrušenom rozsahu vrátiť na ďalšie konanie, keď prvoinštančný súd nepostupoval v súlade s a , čím žalobcovi znemožnil uskutočnenie jeho patriacich základných procesných práv a takýmto nesprávnym procesným postupom došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, pričom tento nedostatok nie je napraviteľný v odvolacom konaní. Došlo by ním totiž k vykonávaniu základného dokazovania na rozhodujúce otázky až na súde druhej inštancie a tým znemožneniu stranám plnej realizácie ich procesných práv, keďže by im bola odopretá možnosť odvolacieho prieskumu nových, z pohľadu doterajších záverov súdu prvej inštancie dosiaľ bezvýznamných skutočností, čím by stranám bola odňatá možnosť konať pred súdom.

46. Obsahom práva na spravodlivý súdny proces ( , čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd) je umožniť každému bez akejkoľvek diskriminácie reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu vo veci konať a rozhodnúť. Právo na spravodlivý súdny proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Do práva na spravodlivý proces ale nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (), ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa rozhodlo v súlade s jeho požiadavkami (). Do obsahu základného práva podľa a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov (, ).

47. Vychádzajúc zo základného práva na prístup k súdnej ochrane je potrebné zdôrazniť, že nepreskúmateľnosť, či arbitrárnosť (tiež označovaná ako zmätočnosť) súdneho rozhodnutia, musí byť v opravnom konaní napravená, pretože bráni jeho vecnému preskúmaniu ( ); konvalidácia tohto nedostatku (zmätočného rozhodnutia) súdom vyššej inštancie neprichádza z logických a systematických dôvodov do úvahy tiež pre zachovanie princípu dvojinštančnosti. Tomu zodpovedá aj znenie ustanovenia , ktoré odvolaciemu súdu umožňuje zmeniť rozhodnutie súdu prvej inštancie len za predpokladu, že nie sú splnené podmienky na jeho potvrdenie ( ), ani na jeho zrušenie ( ). Pokiaľ existujú dôvody pre zrušenie (kasáciu) rozhodnutia, čo zároveň vylučuje, aby mohlo byť rozhodnutie potvrdené, nemožno ho ani zmeniť (por. rozhodnutie NS SR sp. zn. ).

48. Odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že u nepreskúmateľného rozhodnutia nemožno hodnotiť správnosť ďalších relevantných právnych otázok, ani prípadné ďalšie vady prvoinštančného konania, pretože bolo nutné tento rozsudok zrušiť a otvoriť súdu prvej inštancie procesný priestor pre vydanie nového rozhodnutia, ktoré nebude postihnuté zmieneným deficitom. Rovnako nemôže byť žiadnej pochybnosti o tom, že nahrádzanie faktickej pasivity súdu prvej inštancie v uvedenom smere činnosťou odvolacieho súdu neprichádza do úvahy, nakoľko úlohou odvolacieho súdu je len prieskum správnosti rozhodnutí súdu prvej inštancie s prípadným menej náročným doplnením alebo zopakovaním dokazovania, čo vylučovalo prípadné rozhodnutie odvolacieho súdu s konečnou platnosťou.

49. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v zamietajúcom (I.) výroku vrátane závislého (II. výroku) o náhrade trov s použitím ustanovenia , zrušil a vec mu v zmysle ustanovenia vrátil v uvedenom zrušenom rozsahu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

50. Povinnosťou súdu prvej inštancie v ďalšom konaní bude sa riadiť názorom odvolacieho súdu uvedeného v odseku 32, ktorým je podľa viazaný, opätovne vec preskúmať, zaoberať sa pritom vecnou aj právnou správnosťou a dôvodnosťou žalobcom uplatneného nároku, za tým

účelom v súlade s ustanovením doplniť dokazovanie, a to v najmä sústredením sa na vyriešenie otázky, či žalobca v rozhodnom období vykonával prácu u žalovaného ako svojho zamestnávateľa, či pracovný pomer u žalovaného vznikol, trval, resp. ako a kedy skončil, jeho výsledky opätovne komplexne vyhodnotiť, posúdiť podľa príslušných hmotnoprávnych ustanovení a následne znova vo veci rozhodnúť, pričom rozhodnutie je potrebné náležite v súlade s ustanovením odôvodniť.

51. Podľa súd prvej inštancie jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považoval za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd prvej inštancie bude dbať tiež na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

52. Povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva účastníka na dostatočne a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktoré sa vysporiada aj so špecifickými námietkami strán sporu. Svoj právny záver zdôvodní zo zákonných hľadísk, ktoré v danej veci prichádzali do úvahy a stranám konania poskytne odpoveď na podstatné a relevantné argumenty, aby riešenie konkrétneho právneho problému bolo jasné a zreteľne dané (porov. rozhodnutia Ústavného súdu napr. sp. zn. , ).

53. Podľa , ak odvolací súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, rozhodne o náhrade trov súd prvej inštancie v novom rozhodnutí o veci.

54. V novom rozhodnutí o veci rozhodne súd prvej inštancie i o trovách tohto odvolacieho konania.

55. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces ( ). Dovolanie je podľa prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne ( ). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa až n) ( ). Dovolanie podľa nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) ( ). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie ( ).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné ( ). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané ( ). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa ( ). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil ( ). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( ). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde ( ). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa ( ). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania ( ). Dovolanie prípustné podľa možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení ( ). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada ( ). Dovolanie prípustné podľa možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci ( ). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia ( ). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej inštancie alebo pred odvolacím súdom ( ). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania ( ). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania ( ).