Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_3CoCsp-28-2021.pdf
PDF · 100.05 KB
Case nature
Area
Subarea
3CoCsp/28/2021
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ľuboša Kunaya a sudcov Mgr. Angeliky Sopoligovej a JUDr. Petra Tutka v spore žalobcu MINIHOTOVOST, SE, so sídlom v Českej republike, Břeclav, náměstí T. G. Masaryka 2392/17, IČO: 04 355 211, zastúpeného JUDr. Katarínou Hegedüšovou, advokátkou, Bratislava, Majerníkova 3479/3A, adresa na doručovanie Bratislava, Pribinova 25, proti žalovanému B. Č., nar. X.X.XXXX, bytom C., E. A. XXX/XX, o zaplatenie 350,00 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku 44Csp/221/2020-75 z 26.11.2020 Okresného súdu Košice II
rozhodol:
P o t v r d z u j e rozsudok.
Priznáva žalovanému proti neúspešnému žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
odôvodnenie:
1. Súd prvej inštancie rozsudkom žalobu zamietol a žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu proti žalobcovi, o výške ktorých bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku.
2. Vychádzal zo žaloby, ktorou sa žalobca voči žalovanému domáhal zaplatenia sumy 350,00 eur s príslušenstvom tvrdiac, že je nástupníckou spoločnosťou obchodnej spoločnosti MINIHOTOVOST a.s. a MINIHOTOVOSŤ a.s., so sídlom v Bratislave, pričom žalovaný sa prostredníctvom webovej stránky www.minipozicka.sk <http://www.minipozicka.sk> registroval a požiadal veriteľa o poskytnutie úveru vo výške 350,00 eur a pri registrácii zároveň súhlasil s podmienkami zmluvy o úvere i všeobecnými podmienkami, na základe čoho mu bol poskytnutý úver vo výške 350,00 eur, ktorý sa zaviazal vrátiť s celkovými nákladmi s ním spojenými vo výške 100,00 eur a sumu 450,00 eur sa tak zaviazal vrátiť do 28 dní odo dňa poskytnutia úveru, čo nesplnil, čím sa dlh stal splatným dňom 1.5.2017. Poukázal na to, že v upomínacom konaní Okresný súd Banská Bystrica vydal dňa 6.5.2020 platobný rozkaz, proti ktorému žalovaný podal odpor namietajúc, že so žalobcom neuzatvoril žiadnu zmluvu a túto teda považoval za neplatnú. Uviedol ďalej, že vo veci nariadil pojednávanie na termín 26.11.2020, na ktorom sporové strany neboli prítomné, pričom sa obe ospravedlnili. Zistil, že žalobca ako veriteľ uzavrel dňa 9.1.2017 so žalovaným ako dlžníkom zmluvu o spotrebiteľskom úvere č. 495013, na základe ktorej mu poskytol spotrebiteľský úver vo výške 350,00 eur, ktorý sa dlžník zaviazal splatiť do 28 dní spolu s nákladmi s konečnou splatnosťou dňa 6.2.2017. Upozornil, že žalobca si v konaní uplatnil nárok na zaplatenie sumy 350,00 eur a sumy 12,00 eur titulom zmluvnej pokuty. Citoval § 1 a § 12 zákona č. 266/2005 Z.z., § 1 ods. 3 písm. l/, § 9 ods. 1 a § 24 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z. a ďalej § 40 ods. 4, § 52 ods. 1, § 54a, § 100, § 101, § 657 a § 658 ods. 1 Občianskeho zákonníka a keďže ide o konanie s cudzím prvkom, posudzoval právomoc slovenských súdov vo veci konať a bol toho názoru, že jeho právomoc
je daná. Mal za to, že medzi stranami sporu bol založený záväzkový spotrebiteľský vzťah na základe zmluvy na diaľku zo dňa 9.1.2017, ktorá súčasne spĺňa podmienku zachovania písomnej formy a na jej podklade veriteľ poskytol žalovanému peňažné prostriedky vo výške 350,00 eur dňa 9.1.2017 pri dojednaných celkových nákladoch 100,00 eur. Hoci žalovaný v odpore namietal uzatvorenie zmluvy, mal jej existenciu za preukázanú, keďže žalobca disponoval dlžníkovými údajmi, čo tento nepoprel. Poukázal na to, že zákonom č. 343/2018 Z.z. zo dňa 27.11.2018 sa zmenil Občiansky zákonník, keď jeho cieľom bolo zavedenie osobitnej úpravy uplatňovania premlčaných nárokov zo spotrebiteľských zmlúv. Mal za to, že právo plynúce zo spotrebiteľskej zmluvy sa uplynutím premlčacej doby ex lege dostáva do polohy naturálneho záväzku, ktoré právo nemožno vymáhať proti vôli povinného subjektu a preto skúmal ex offo, či uplatnené právo žalobou zo dňa 6.4.2020 nie je premlčané. Zistil, že splatnosť zmluvy nastala dňa 6.2.2017 a nasledujúci deň mohol veriteľ uplatniť svoje právo po prvý raz a teda 7.2.2017 začala plynúť trojročná premlčacia doba, ktorá uplynula dňa 8.2.2020. Keďže žaloba bola na súd podaná až dňa 6.4.2020, stalo sa tak po uplynutí premlčacej lehoty. Žalobca síce tvrdil, že na základe žiadosti žalovaného posúval splatnosť zmluvy, avšak toto svoje tvrdenie nepreukázal a nepreukázal ani to, že takáto žiadosť zo strany žalovaného mu bola doručená a nepreukázal ani zaplatenie odmeny za predĺženie splatnosti, čím neuniesol dôkazné bremeno a žalobu preto zamietol. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP a úspešnému žalovanému priznal nárok na náhradu trov prvoinštančného konania.
3. Rozsudok napadol včas podaným odvolaním žalobca, navrhol ho zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, uplatniac odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP. Charakterizoval podmienky, ktoré musia byť naplnené pre existenciu písomnej formy zmluvy a mal za to, že strany sporu na základe zmluvy podpísanej elektronickými prostriedkami zmluvu riadne uzavreli a na jej podklade dlžníkovi boli poskytnuté špecifikované peňažné prostriedky. Citoval bod 21. Všeobecných podmienok poskytnutia úveru a uviedol, že pôvodná splatnosť úveru bola dojednaná na 28.deň odo dňa poskytnutia úveru, avšak žalovaný elektronickou formou požiadal celkovo 5x o predĺženie splatnosti poskytnutého úveru a jeho lehota splatnosti tak bola predĺžená na deň 1.5.2017, čo vyplýva z jeho interného informačného systému. Vzhľadom na uvedené nárok bol uplatnený včas, v rámci plynutia trojročnej premlčacej lehoty.
4. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu navrhol napadnutý rozsudok potvrdiť ako vecne správny a s odvolaním nesúhlasil.
5. Žalobca v odvolacej replike trval na podanom odvolaní s poukazom na už uvedené relevantné skutočnosti.
6. Krajský súd v Košiciach na základe podaného odvolania vec podľa ust. § 385 ods. 1 CSP prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania a preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v medziach odvolania, t.j. v rozsahu vyplývajúcom z § 380 ods. 1, 2 CSP (vymedzenom odvolacími dôvodmi a námietkami žalobcu uvedenými v odvolaní) a § 379 CSP spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné a preto rozsudok potvrdil podľa § 387 ods. 1 CSP.
7. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach, pričom miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo zverejnené minimálne 5 dní na úradnej tabuli Krajského súdu v Košiciach (§ 219 ods. 1, 3 CSP).
8. Žalobca podané odvolanie odôvodnil tým, že súd na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a zároveň jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, ktoré dôvody zodpovedajú dôvodom upraveným v § 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP.
9. Odvolací dôvod podľa ust.§ 365 ods. 1 písm. f/ CSP je daný v prípade nesprávneho postupu súdu prvej inštancie pri hodnotení výsledkov vykonaného dokazovania, teda v prípade, ak súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli alebo neboli účastníkmi prednesené, prípadne nevyšli počas konania nijak inak najavo. Môže sa jednať aj o prípad, keď súd neprihliadol na skutočnosti, ktoré boli preukázané alebo vyšli počas konania najavo inak. O nesprávne skutkové zistenie môže ísť aj v prípade, ak dôjde k logickému rozporu v hodnotení dôkazov, t.j. skutočnosti, ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov alebo vyšli v konaní najavo inak súd vyhodnotil tak, že to vyvolávalo logický rozpor. Skutkové zistenia nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s ust. §
191 ods. 1, 2 alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim zust. § 192, § 193 a § 205 CSP, pričom sa jedná o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie vec posúdil po právnej stránke.
10. K odvolaciemu dôvodu podľa ust.§ 365 ods. 1 písm. h/ CSP odvolací súd poukazuje na to, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje súd právne závery a aplikuje konkrétnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii právnej normy na zistený skutkový stav, ku ktorému môže dôjsť vtedy, ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal použiť alebo ak použil síce správny právny predpis, ale nesprávne ho interpretoval na daný prípad.
11. Odvolací súd dospel k záveru, že postupu prvoinštančného súdu v konaní ani jeho rozhodnutiu nie je možné vytknúť pochybenia zakladajúce záver o naplnení niektorého z uplatnených odvolacích dôvodov.
12. Odvolací dôvod podľa ust.§ 365 ods. 1 písm. f) CSP nebol naplnený, keďže súd prvej inštancie vykonal vo veci dokazovanie v potrebnom rozsahu a vykonané dôkazy hodnotil podľa ust. § 191 ods. 1, 2 CSP, t.j. každý dôkaz hodnotil jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomných súvislostiach, pričom prihliadol starostlivo na všetko, čo vyšlo počas konania najavo, v hodnotení jednotlivých dôkazov nebol zistený žiaden logický rozpor. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku z hľadiska skutkových záverov nezistil, že by skutkové zistenia súdu prvej inštancie nezodpovedali vykonaným dôkazom, alebo že by súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov nevyplynuli alebo v konaní nevyšli najavo.
13. Súd prvej inštancie v danom prípade skutkové zistenia podradil pod správne hmotnoprávne predpisy a vyvodil z nich správne právne závery o právach a povinnostiach účastníkov konania, t.j. nebol naplnený ani odvolací dôvod podľa ust.§ 365 ods. 1 písm. h/ CSP.
14. Podľa ust. § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, príp. doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
15. Odvolací súd sa stotožňuje so správnymi skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie a s odôvodnením napadnutého rozsudku, na ktoré v celom rozsahu poukazuje a dopĺňa nasledovné:
16. Súd prvej inštancie nárok žalobcu zamietol majúc za to, že je premlčaný, keďže splatnosť zmluvy nastala dňa 6.2.2017, pričom nebolo zo žalujúcej strany preukázané, aby splatnosť zmluvy (na podklade návrhu žalovaného) bola posúvaná. S týmto názorom možno súhlasiť.
17. V sporovom konaní, pre ktoré platí zásada dispozičná a prejednacia, je zásadne vecou účastníkov konania tvrdiť skutočnosti a označiť dôkazy na preukázanie svojich skutkových tvrdení, pretože v sporovom konaní stoja strany proti sebe a majú opačný záujem na výsledku konania, povinnosť tvrdenia a dôkazná povinnosť zaťažuje každú zo sporových strán v úplne inom smere. Každá zo sporových strán musí v závislosti na hypotéze právnej normy tvrdiť skutočnosti a označiť dôkazy, na základe ktorých bude môcť súd rozhodnúť v ich prospech (bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno). Účastník, ktorý neoznačil dôkazy potrebné na preukázanie svojich tvrdení, nesie prípadné nepriaznivé následky v podobe takého rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať zo skutkového stavu zisteného na základe ostatných vykonaných dôkazov. Rovnaké následky postihujú aj toho účastníka, ktorý síce navrhol dôkazy o pravdivosti svojich tvrdení, avšak hodnotenie vykonaných dôkazov súdom smerovalo k záveru, že dokazovanie nepotvrdilo pravdivosť skutkových tvrdení účastníka. Zákon tu vymedzuje tzv. dôkazné bremeno, ako procesnú zodpovednosť účastníka za výsledok konania, keďže je určované výsledkom vykonaného dokazovania. Procesný zmysel dôkazného bremena vyniká predovšetkým v takej dôkaznej situácii, keď aktívni účastníci bezozbytku splnili svoju povinnosť tvrdenia, aj povinnosť dôkaznú. Jeho pravým cieľom je umožniť súdu vydať rozhodnutie aj v tých prípadoch, kedy určitá skutočnosť, v spore podstatná, nebola (v zmysle, že spravidla ani byť nemohla) dokázaná, teda v prípadoch, kedy výsledok hodnotenia dôkazov neumožňuje súdu prijať ani záver o pravdivosti tejto skutočnosti, ale ani záver o tom, že by bola nepravdivá. Aj v týchto prípadoch (tzv. dôkaznej núdze) musí súd rozhodnúť v neprospech toho účastníka, v ktorého záujme bolo podľa hmotného práva preukázať tvrdenú skutočnosť.
18. Dokazovanie je časťou civilného sporového konania, v ktorej si súd vytvára poznatky, potrebné pre rozhodnutie vo veci. Účastníci konania majú okrem povinnosti tvrdenia aj dôkaznú povinnosť, preto sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Súd posudzuje a je oprávnený rozhodnúť, ktoré z označených dôkazov vykoná, príp. či sa javí nevyhnutné pre zistenie skutkového stavu a rozhodnutie vo veci dokazovanie doplniť a výnimočne vykonať aj iné dôkazy, ako navrhujú účastníci. Rozhoduje vo veci na základe skutkového stavu zisteného z vykonaných dôkazov, ako aj na základe skutočností, ktoré medzi účastníkmi neboli sporné, pričom starostlivo prihliada na tvrdenia účastníkov a na všetko, čo vyšlo za konania najavo. Z ústavnej požiadavky riadneho a spravodlivého procesu automaticky nevyplýva povinnosť súdu vykonať všetky dôkazy, ktoré účastník navrhol, avšak súd vždy musí o uplatnených návrhoch (včítane návrhov dôkazných) rozhodnúť, ale tiež (ak týmto návrhom nevyhovie), musí vo svojom rozhodnutí uviesť, z akých dôvodov - spravidla vo vzťahu k hmotnoprávnym predpisom, ktoré aplikoval a právnym záverom, ku ktorým dospel na základe zisteného skutkového stavu veci, navrhnuté dôkazy nevykonal a nepovažoval ich za potrebné pre zistenie skutkového stavu. Nevykonanie dôkazov navrhnutých účastníkom, príp. aj iných potrebných dôkazov, ktoré sú spôsobilé preukázať právne významnú skutočnosť, môže mať za následok neúplnosť skutkových zistení vedúcu k vydaniu nesprávneho rozhodnutia, a súčasne môže znamenať porušenie práva na spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
19. Jednou zo všeobecných záruk spravodlivého prejednania veci pred súdom v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd je zásada „rovnosti zbraní“, ktorá zabezpečuje, aby v súdnom konaní mali jeho účastníci rovnaké postavenie. Tento princíp spočívajúci v rovnakom postavení účastníkov súdneho konania sa prejavuje v procesnoprávnom postavení účastníkov konania, v spôsobe a rozsahu dokazovania a v iných oblastiach spojených so súdnym uplatňovaním práva. Zachovanie „rovnosti zbraní“ z pohľadu spôsobu a rozsahu vykonávaného dokazovania sa týka aj oprávnenia účastníkov konania navrhovať dôkazy. Možnosť navrhovania dôkazov je spojená s princípom dôkazného bremena, ktorého úspešnosť v súdnom spore sa viaže na schopnosť účastníka predložiť adekvátne dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Výber dôkazných prostriedkov je na vôli účastníka konania, no o tom, ktoré z navrhovaných dôkazov budú vykonané a ktoré nie, rozhoduje súd podľa svojej voľnej úvahy. Obsahom záruky na spravodlivý súdny proces z pohľadu oprávnenia navrhovať dôkazy je limitovanie tejto voľnej úvahy súdu požiadavkou, aby nevykonanie navrhnutých dôkazov alebo vykonanie iných dôkazov nepostavilo účastníka konania do jasne nevýhodnejšej pozície v porovnaní s jeho odporcom v súdnom spore (rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Feldbrugge c. Holandsko z r. 1986). V súvislosti s rozhodnutím súdu, ktoré z navrhovaných dôkazov vykoná a ktoré nie, to teda znamená, že účastník konania nesme byť týmto rozhodnutím znevýhodnený oproti druhému účastníkovi. Aj podľa judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky nevykonanie účastníkom navrhnutého dôkazu môže byť porušením základného práva na spravodlivé súdne konanie dokonca aj bez priamej spojitosti s porušením zásady „rovnosti zbraní“. Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze sp. zn. III. ÚS 332/09 z 26.1.2010 vyslovil názor, že nevykonanie navrhovaného dôkazu, ak tento mohol mať vplyv na posúdenie skutkového stavu, ktorý z doteraz vykonaných dôkazov nemožno bezpečne ustáliť, je porušením práva na spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
20. V prejednávanej veci súd prvej inštancie podľa názoru odvolacieho súdu vykonal dokazovanie v potrebnom rozsahu, vychádzajúc z návrhov strán. Žalobca v konaní pred súdom prvej inštancie (a ani v konaní pred odvolacím súdom) neprodukoval dôkazy o tom, aby vo vzťahu strán sporu došlo k posúvaniu splatnosti zmluvy na základe návrhu žalovaného. V odvolaní síce poukazuje na svoje údaje z interného informačného systému, ktoré však protistrane ani súdu v relevantnom čase nesprístupnil. Svoje tvrdenia sám robí nevieryhodnými, keď v žalobe sa o posune lehoty splatnosti záväzku žalovaného nezmienil, v podaní zo dňa 3.8.2020 (viď č.l. 48-50 spisu) hovoril o trojnásobnom posune splatnosti, keď v odvolaní sa už zmieňuje o piatich žiadostiach žalovaného o predĺženie splatnosti záväzku, ktorým malo byť vyhovené. Keďže žalobca nepreukázal, či a v koľkých prípadoch došlo k predĺženiu splatnosti záväzku žalovaného, sú závery súdu prvej inštancie o premlčaní nároku žalobcu správne a odvolateľom nespochybnené a preto odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny.
21. O trovách konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP. Žalobca nebol v odvolacom konaní úspešný, preto mu nevznikol nárok na náhradu trov odvolacieho konania a naopak, v odvolacom konaní bol úspešný žalovaný a preto mu odvolací súd priznal náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu s tým, že o ich výške rozhodne súd prvej inštancie (§ 262 ods. 2 CSP).
22. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP).