Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

13CoP/206/2025

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Daniela Ilavského a sudcov JUDr. Táne Šefčíkovej a JUDr. Petra Kalatu, v právnej veci navrhovateľky – manželky: A. B., narodená X.XX.XXXX, adresa trvalého pobytu C., D. XXX/XX, t. č. bytom vo Vietnamskej socialistickej republike, zastúpená splnomocnencom: Advokátska kancelária Timoranská & Štofková s.r.o., IČO: 36 813 401, adresa sídla Nové Zámky, Pribinova 9, a manžela: E. B., narodený X.X.XXXX, bytom D. XXX/XX, C., t. č. bytom F. G. H. G. I. G. J. H. K. L. K. - I. G. M.: XXXX, Vietnamská socialistická republika, občan Rumunska, o návrhu na rozvod manželstva a úpravu výkonu rodičovských práv a povinností k maloletému dieťaťu: L. B., narodený XX.XX.XXXX, o odvolaní navrhovateľky proti uzneseniu Okresného súdu Komárno č. k. -79 z 24. októbra 2025, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd uznesenie súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

II. Žiaden z účastníkov konania nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Uznesením súd vyhlásil, že nemá právomoc vo veci konať a konanie zastavil (výrok I.).

1.1 Na odôvodnenie rozhodnutia uviedol, že navrhovateľka sa svojím návrhom zo 07.07.2025 domáhala rozvodu manželstva a úpravy výkon rodičovských práv a povinností k maloletému dieťaťu dôvodiac, že manželstvo je trvalo rozvrátené a neplní si žiadnu z funkcií manželstva stanovených zákonom o rodine, manželia sa spolu nerozprávajú, nehospodária a nežijú manželským spôsobom života.

1.2 V konaní mal za preukázané, že navrhovateľka je štátnou občiankou Slovenskej republiky a jej manžel je štátnym občanom Rumunska. Manželia uzatvorili manželstvo v roku 2003 v Rumunsku. Z ich manželského spolužitia pochádzajú 2 deti, a to maloletý L. C., študujúci na gymnáziu vo Vietname a už plnoletá dcéra, toho času žijúca na území Slovenskej republiky.

1.2.1 V roku 2012 sa manželia spoločne s vtedy ešte oboma maloletými deťmi odsťahovali do Vietnamu, kde žijú doposiaľ. Na území Slovenskej republiky sa od uvedeného obdobia zdržiavali opakovane len krátkodobo, počas čerpania dovolenky.

1.2.2 Manžel sa v roku 2016 odsťahoval zo spoločnej domácnosti manželov a túto domácnosť od tejto doby s navrhovateľkou a ich spoločným synom nezdieľa, pričom naďalej žije vo Vietname.

1.2.3 V čase rozhodovania súdu prvej inštancie obvyklý pobyt manželov bol vo Vietname.

1.3 Vec právne posúdil ako nárok každého z manželov na rozvod manželstva rozhodnutím súdu a nárok rodičov maloletých detí, ako aj samotných maloletých detí na úpravu výkonu rodičovských práv a povinností rodičov k maloletým deťom na čas po rozvode manželstva podľa § 9, § 161 ods. 1 a ods. 2

v znení neskorších predpisov, ďalej len „CSP“, článku 3, , článku 5, článku 6 bod 1, 2 a bod 3 a článku 18 Nariadenia Rady (EÚ) 2019/1111 z 25. júna 2019 o právomoci a uznávaní a výkone rozhodnutí v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností a o medzinárodných únosoch detí, ďalej len „Nariadenie Brusel IIb“ a dospel k záveru, že konanie je potrebné zastaviť.

1.4 Na odôvodnenie tohto svojho rozhodnutia uviedol, že v predmetnom konaní majú manželia rôzne štátne občianstva, avšak obaja manželia sú štátnymi príslušníkmi členských štátov Európskej únie, preto súd pri skúmaní svojej právomoci na konanie aplikoval ustanovenia Nariadenia Brusel IIb. V predmetnej veci sú manželia, s výnimkou prípadných období dovolenky, dlhodobo fyzicky neprítomní na území Slovenskej republiky od roku 2012, kedy sa odsťahovali do Vietnamu za prácou, pričom z návrhu na začatie konania vyplýva, že obaja manželia žijú vo Vietname aj v súčasnosti, hoci už nezdieľajú spoločnú domácnosť. Aj ich maloletý syn L. žije vo Vietname, kde študuje na gymnáziu.

1.5 Právna zástupkyňa navrhovateľky uviedla, že právomoc slovenského súdu na prejednanie veci odôvodňuje na základe článku 3 písm. a) bod i) Nariadenia Brusel IIb, v zmysle ktorého majú právomoc konať súdy členského štátu, na ktorého území majú manželia obvyklý pobyt, pričom poukázala na skutočnosť, že manžel má od roku 2006 povolenie na pobyt v Slovenskej republike a od marca 2025 nemá platný rumunský občiansky preukaz a jeho väzby k Rumunsku sú len formálne a fakticky bez reálneho obsahu. V tejto súvislosti súd konštatuje, že pre určenie obvyklého pobytu manžela v zmysle Nariadenia Brusel IIb uvedené skutočnosti nie sú rozhodujúce.

1.6 Súd má za to, že v prípade manželov nie je splnená podmienka ich dostatočne stabilnej prítomnosti na území Slovenskej republiky, nakoľko sa pred trinástimi rokmi odsťahovali do Vietnamu, kde žijú aj v súčasnosti a kde ich maloleté dieťa chodí do školy. Manželia sa síce do Vietnamu odsťahovali za prácou, avšak žijú tam už 13 rokov a nemožno vyvodiť záver, že ich fyzická neprítomnosť na území Slovenskej republiky je čisto dočasná alebo príležitostná. Z návrhu na začatie konania navyše vyplýva, že manžel opustil spoločnú domácnosť už v roku 2016 a do domu manželky sa napriek dočasnému upraveniu vzájomných vzťahov nevrátil, pričom naďalej žil a aj žije vo Vietname.

1.7 Právna zástupkyňa manželky vo svojom vyjadrení síce uviedla, že úmysel manžela vždy smeroval k tomu, aby jeho dlhodobým a trvalým domovom bola Slovenská republika, súd však nemal preukázané, že by manžel napriek jeho dlhodobej fyzickej neprítomnosti na území Slovenskej republiky mal trvalé centrum svojich záujmov v tomto štáte. Úmysel manžela v budúcnosti sa usadiť v Slovenskej republike, pokiaľ dlhodobo žije vo Vietname a túto krajinu neopustil, nepostačuje na to, aby mal manžel obvyklý pobyt v Slovenskej republike v zmysle článku 3 Nariadenia Brusel IIb (porovnaj rozsudok Súdneho dvora (tretia komora) zo dňa 1. augusta 2022, „M P A“ , C-501/20).

1.8 Súd je toho názoru, že manžel má obvyklý pobyt vo Vietname, čomu nasvedčuje aj skutočnosť, že manžel zostal bývať vo Vietname aj po tom, čo sa odsťahoval zo spoločnej domácnosti manželov a na Slovensko sa nevrátil. Keďže v zmysle judikatúry Súdneho dvora Európskej únie môže mať manžel iba jeden obvyklý pobyt v zmysle článku 3 písm. a) Nariadenia Brusel IIb, pričom ten sa vyznačuje okrem iného dostatočne stabilnou prítomnosťou na území určitého štátu, súd má v danom prípade za to, že manželia nemajú spoločný obvyklý pobyt na území Slovenskej republiky a právomoc slovenských súdov, teda nemožno odvodiť od článku 3 písm. a) bod i) Nariadenia Brusel IIb.

1.9 Z návrhu na začatie konania zároveň nevyplýva, že by navrhovateľka, ktorá je občiankou Slovenskej republiky, bývala v Slovenskej republike najmenej šesť mesiacov bezprostredne pred podaním návrhu, preto nemožno právomoc slovenského súdu vyvodiť ani z ustanovenia článku 3 písm. a) bod vi) Nariadenia Brusel IIb. Nakoľko manželia majú rozdielnu štátnu príslušnosť, nie je daná právomoc slovenských súdov ani podľa článku 3 písm. b) Nariadenia Brusel IIb.

1.10 Keďže tunajší súd nemohol konštatovať svoju právomoc rozhodovať v tomto konaní na základe článkov 3 až 5 Nariadenia Brusel IIb, súd ďalej skúmal, či článok 6 Nariadenia Brusel IIb ho neoprávňuje založiť si právomoc na základe pravidiel zostatkovej právomoci stanovených vnútroštátnym právom. V zmysle článku 6 bod 2. Nariadenia Brusel IIb, manžel, ktorý je štátnym príslušníkom členského štátu (v danom prípade je manžel občanom Rumunska), môže byť žalovaný vzhľadom na výlučnú povahu právomoci vymedzenú v článkoch 3 až 5 nariadenia na súde iného členského štátu iba na základe týchto

ustanovení, a teda nie na základe pravidiel právomoci stanovených vnútroštátnym právom (viď rozsudok Súdneho dvora Európskej únie z 29. novembra 2007, Sundelind Lopez, C-68/07, bod 22).

1.11 V danom prípade súd dospel k záveru, že nemá právomoc rozhodnúť o návrhu na rozvod manželstva na základe článkov 3 až 5 Nariadenia Brusel IIb, pričom článok 6 bod 2. uvedeného nariadenia bráni tomu, aby tunajší súd konštatoval svoju právomoc na základe pravidiel zostatkovej právomoci stanovených vnútroštátnym právom, nakoľko druhý z manželov je štátnym príslušníkom členského štátu Európskej únie (Rumunsko), a preto ho možno žalovať v inom členskom štáte iba v súlade s článkami 3, 4 a 5 (viď rozsudok Súdneho dvora (tretia komora) zo dňa 1. augusta 2022, „M P A“ , C-501/20)

1.12 Vzhľadom na uvedené skutočnosti, keďže súd dospel k záveru, že predmetná vec nepatrí do právomoci súdu Slovenskej republiky, súd s poukazom na a na Nariadenia Brusel IIb vyhlásil, že nemá právomoc vo veci konať a konanie zastavil tak, ako to je uvedené v prvom výroku tohto uznesenia.

1.13 O trovách konania rozhodol tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania (výrok II.). Takéto svoje rozhodnutie odôvodnil len právne poukazom na zákona číslo v znení neskorších zmien a doplnení, ďalej len „CMP“.

2. Uznesenie napadla riadnym a včasným odvolaním navrhovateľka s návrhom na jeho zrušenie a vrátenie veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie viniac súd prvej inštancie, že tento nesprávnym procesným postupom znemožnil navrhovateľke, aby uskutočňoval jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu jej práva na spravodlivý proces, že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, že na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a napokon, že vec aj nesprávne právne posúdil [ písmeno b), e), f) a h) ].

2.1 Na odôvodnenie svojho odvolania uviedla, že súd prvej inštancie pri rozhodovaní zohľadnil skutočnosť, že navrhovateľka je štátnou občiankou Slovenskej republiky, že odporca je štátnym občanom Rumunska, má povolený pobyt na území Slovenska a nemá platný rumunský preukaz totožnosti, v Rumunsku sa vôbec nezdržiava a v Rumunsku nemá vzťah k žiadnej nehnuteľnosti, ktorá by mu zakladala právo bývania, že síce od roku 2012 obaja manželia dlhodobo pracujú vo Vietname, kde aj žijú a kde žije aj ich maloletý syn, ktorý tam navštevuje gymnázium, avšak pri rozhodovaní nezohľadnil skutočnosť, že tento ich pobyt vo Vietname je len pracovný, nie trvalý, že navrhovateľka vlastní na Slovensku rodinný dom, že zamestnávateľom manželky je spoločnosť so sídlom v Komárne, že centrum záujmov ako rodina založili na území Slovenskej republiky, kde sa vždy vracali a kde žije aj ich plnoletá dcéra, ktorá po ukončení štúdia odišla bývať na Slovensko, že navrhovateľka sa v zahraničí zdržiava výlučne z dôvodu výkonu práce a z jej strany nejde o stabilné prostredie, v ktorom by mala záujem zotrvať, že navrhovateľka už požiadala o prestup na pracovné miesto do Tunisu, kde bude vedieť pravidelne chodiť na Slovensko a túto prácu by tam mala vykonávať od leta budúceho roka, že obaja manželia majú v súvislosti s bývaním trvalé väzby len na Slovensko a ich fyzická neprítomnosť na Slovensku je len dočasná, že zdržiavanie sa v inom štáte sama osebe podľa jej názoru nepostačuje na zmenu obvyklého pobytu, pokiaľ chýba úmysel vytvoriť si tam nové a trvalé centrum životných záujmov, že obaja manželia majú vedený trvalý pobyt na území Slovenskej republiky a disponujú slovenskými dokladmi totožnosti a napokon, že podľa jej názoru ani jeden z manželov nemal záujem natrvalo sa usadiť vo Vietname.

3. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací [ ] po zistení, že odvolanie podala včas oprávnená osoba ( a a ), proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok prípustný [ a ], postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania preskúmal napadnuté uznesenie, ako aj konanie mu predchádzajúce bez ohľadu na rozsah a dôvody odvolania ( a ) a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľky nie je dôvodné.

4. Predmetom konania je návrh navrhovateľky na rozvod manželstva a úpravu výkonu práv a povinností rodičov k maloletému dieťaťu na čas po rozvode manželstva.

5. Predmetom odvolacieho konania je posúdenie dôvodnosti odvolania navrhovateľky voči uzneseniu súdu prvej inštancie, ktorým konanie zastavil a žiadnemu z účastníkov nepriznal právo na náhradu trov konania (výrok I. a II. uznesenia).

6. V odvolaní navrhovateľka namietala, že súd prvej inštancie dospel k nesprávnemu skutkovému zisteniu, že manželia nemajú na území Slovenskej republiky obvyklý pobyt v dôsledku čoho na prejednávanú vec nesprávne aplikoval Nariadenia Brusel IIb a a a 2 .

7. Podľa ust. olací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne (1). Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody (2).

8. Odvolací súd nemal v tejto veci dôvod, pre ktorý by nemal súhlasiť s podstatou argumentácie použitej súdom prvej inštancie na podporu ním zvoleného postupu, a to najmä, že „obvyklý pobyt“ sa v zásade vyznačuje dvoma prvkami, a to jednak vôľou dotknutej osoby zriadiť zvyčajné centrum svojich záujmov na určenom mieste a jednak prítomnosťou, ktorá predstavuje dostatočný stupeň stability na území dotknutého členského štátu, že súdy členského štátu majú právomoc rozhodovať o návrhu na zrušenie manželského zväzku štátnych príslušníkov členských štátov Európskej únie za podmienok uvedených v článku 3 až 6 Nariadenia Brusel IIb, že fyzická osoba môže mať obvyklý pobyt iba v jednom štáte a že manžela, ktorý je štátnym príslušníkom členského štátu, možno žalovať v inom členskom štáte iba v súlade s článkami 3, 4 a 5 Nariadenia Brusel II b. Práve pre správnosť a objektívnu argumentačnú presvedčivosť takto súdom prvej inštancie predostretých dôvodov by tak zásadne postačovalo len konštatovanie správnosti dôvodov súdu prvej inštancie odvolacím súdom s odvolaním sa na ne ( ). Nakoľko tu však bol i nesúhlas navrhovateľky s takýmito dôvodmi, a tým vyvolaná potreba vysporiadania sa aj s tzv. odvolacími námietkami a podstatnými tvrdeniami strán prednesenými v konaní na súde prvej inštancie, s ktorými sa nevysporiadal súd prvej inštancie ( ), pre úplnosť odôvodnenia rozhodnutia odvolací súd považuje za potrebné doplniť nasledovné:

9. Pokiaľ ide o námietku o nesprávnom právnom posúdení veci, odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav (uznesenie Najvyššieho súdu sp. zn. zo dňa 26.02.2010). Nesprávnym právnym posúdením sa rozumie subsumovanie skutkového stavu pod normu hmotného práva alebo procesného práva, ktorá v hypotéze nemá také predpoklady, aké vyplývajú zo zisteného skutkového stavu. Nesprávne právne posúdenie veci konkrétne spočíva v tom, že súd použil nesprávnu právnu normu, alebo síce aplikoval správnu právnu normu, ale ju nesprávne interpretoval, a napokon právnu normu síce správne vyložil, ale na zistený skutkový stav ju nesprávne aplikoval (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. ).

9.1 Súd prvej inštancie vec právne posúdil ako nárok každého z manželov na rozvod manželstva rozhodnutím súdu a nárok rodičov maloletých detí, ako aj samotných maloletých detí na úpravu výkonu rodičovských práv a povinností rodičov k maloletým deťom na čas po rozvode manželstva podľa , , článku 3, článku 4, článku 5, článku 6 bod 1, 2 a bod 3 a článku 18 Nariadenia Brusel IIb a dospel k záveru, že konanie je potrebné zastaviť pre nedostatok právomoci súdov Slovenskej republiky na rozhodnutie o podanom návrhu z dôvodu, že už zo skutkových tvrdení samotnej navrhovateľky bolo možné uzavrieť, že manželia majú obvyklý pobyt vo Vietname a nie na území Slovenskej republiky a pokiaľ ho aj na území Slovenskej republiky v minulosti mali, tak v čase podania tohto návrhu na rozvod manželstva žiaden z manželov nebýval na území Slovenskej republiky a že manžela, ktorý je príslušníkom Rumunska, možno žalovať v inom členskom štáte, teda aj na Slovensku, iba v súlade s článkami 3, 4 a 5 Nariadenia Brusel IIb s tým, že pokiaľ vec nepatrí do právomoci súdu Slovenskej republiky, tento konanie bezodkladne zastaví. S takýmto právnym posúdením veci súdom prvej inštancie sa odvolací súd plne stotožňuje a odvolacie námietky navrhovateľky takéto právne posúdenie veci súdom prvej inštancie spochybňujúce považuje za nedôvodné.

9.2 V konaní bolo nesporným, že manžel navrhovateľky je štátnym občanom Rumunska, že do roku 2012 manželia žili na území Slovenskej republiky, kde mali aj centrum svojich záujmov, teda svoj obvyklý pobyt a že v roku 2012 premiestnili centrum svojich záujmov zo Slovenskej republiky do Vietnamu, kam sa odsťahovali za prácou, a to aj s oboma vtedy ešte maloletými deťmi (teda s celou rodinou, keď obaja manželia vykonávali prácu v tejto krajine a aj ich vtedy ešte maloleté deti si plnili školskú dochádzku v tejto krajine a pod.), kde naďalej už 13 rokov žijú. Potom je možné uzatvoriť, že takéto ich rozhodnutie nebolo len dočasným riešením ich pobytu, ako to namieta navrhovateľka, nakoľko vzhľadom na samotné úplné premiestnenie centra svojich záujmov do Vietnamu a dĺžku jeho trvania (13 rokov), toto riešenie predstavuje bez akýchkoľvek pochybností dostatočný stupeň stability takejto ich vôle žiť na území Vietnamu. Pre účely tohto konania potom bolo možné bez akýchkoľvek pochybností uzavrieť, že obvyklým pobytom manželov sa stal Vietnam.

9.3 Zo skutkových tvrdení navrhovateľky a ňou predložených dôkazov nebolo možné dospieť k záveru, že by pred podaním návrhu navrhovateľky na rozvod manželstva manželia opätovne preniesli centrum svojich záujmov na územie Slovenskej republiky, teda, že by sa konkrétne miesto nachádzajúce sa na území Slovenskej republiky stalo opätovne ich obvyklým pobytom. Práve naopak, v konaní bolo nesporným, že aj v čase podania návrhu navrhovateľky na rozvod manželstva obaja manželia spolu s ich maloletým synom naďalej žili na území Vietnamu.

9.4 Na takomto závere odvolacieho súdu nemení nič ani to, že manžel navrhovateľky má povolený pobyt na území Slovenska, že nemá platný rumunský preukaz totožnosti, že v Rumunsku sa vôbec nezdržiava a v Rumunsku nemá vzťah k žiadnej nehnuteľnosti, ktorý by mu zakladal právo bývania, že údajne dôvodom ich pobytu vo Vietname je len výkon práce, že navrhovateľka vlastní na Slovensku rodinný dom, že zamestnávateľom manželky je spoločnosť so sídlom v Komárne, že navrhovateľka už požiadala o prestup na pracovné miesto do Tunisu, kde bude vedieť pravidelne chodiť na Slovensko a túto prácu by tam mala vykonávať od leta budúceho roka, že obaja manželia majú podľa názoru navrhovateľky v súvislosti s bývaním trvalé väzby len na Slovensko a ich fyzická neprítomnosť na Slovensku je len dočasná, že obaja manželia majú vedený trvalý pobyt na území Slovenskej republiky a disponujú slovenskými dokladmi totožnosti a napokon, že podľa jej názoru ani jeden z manželov nemal záujem natrvalo sa usadiť vo Vietname. Ako už bolo uvedené vyššie, pre rozhodnutie bolo podstatným to, že manželia po tom, čo v roku 2012 premiestnili centrum svojich záujmov do Vietnamu, tak toto centrum ich záujmov sa naďalej nachádza vo Vietname a v konaní nebolo preukázané, že t.č. je centrum ich záujmov na území SR.

9.5 Pre poriadok na záver odvolací súd (tak ako aj súd prvej inštancie) zdôrazňuje, že v zmysle článku 6 bod 2 Nariadenia Brusel IIb manžela, ktorý je štátnym príslušníkom členského štátu Európskej únie možno žalovať v inom členskom štáte iba v súlade s článkami 3, 4 a 5 tohto nariadenia.

10. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa a , nakoľko žiaden z účastníkov nepodal návrh na ich priznanie.

11. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne ( posledná veta o súdoch v znení neskorších zmien a doplnení).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces ( ).

Dovolanie je podľa prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne ( ). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa až n) ( ). Dovolanie podľa nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) ( ). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie ( ). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné ( ). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané ( ). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa ( ). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil ( ). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( ). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde ( ). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa ( ). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania ( ). Dovolanie prípustné podľa možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení ( ). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada ( ). Dovolanie prípustné podľa možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci ( ). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia ( ). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom ( ). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania ( ). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania ( ).